Právne vety:
I. Vznik vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je daný založením rodinno-právneho vzťahu rodič – dieťa (tj. u matky narodením, u otca uplatnením jednej z troch domnienok otcovstva). Vyživovacia povinnosť otca ku dieťaťu teda nevzniká výlučne iba narodením dieťaťa v manželskom zväzku, ale aj súhlasným vyhlásením rodičov a rozhodnutím súdu o určení otcovstva.
II. Pokiaľ bolo otcovstvo určené rozhodnutím súdu, trestnú zodpovednosť osoby pre trestný čin zanedbania povinnej výživy možno vyvodiť až odo dňa právoplatnosti takéhoto rozhodnutia.
III. Vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka /fyzickej osoby/ otcovi dieťaťa jeho zákonná povinnosť platiť výživné nezaniká, avšak vzhľadom k tomu, že správu jeho majetku podliehajúceho konkurzu od tohto časového momentu vykonáva správca konkurznej podstaty, nemožno neplatenie výživného za obdobie nasledujúce po vyhlásení konkurzu z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky pokryť jeho zavinením.
IV. Napriek tomu, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, súd nemožno viazať takými právnymi úvahami a závermi odvolacieho súdu, ktoré nielenže odporujú ustálenej judikatúre vzťahujúcej sa k danej problematike, ale primárne nemajú oporu v zákone. Závery odporujúce zákonu totiž nemajú povahu právneho názoru, ale sú arbitrárnym pokynom.
Z odôvodnenia:
Okresný súd Pezinok v Pezinku pred samosudcom JUDr. Davidom Lindtnerom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.05.2013 takto
rozhodol:
Podľa § 285 písm. e) Tr. por.
sa obžalovaný M.K., trvale bytom,
oslobodzuje,
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Pezinok, sp. zn. 1Pv 209/2011 zo dňa 16.09.2011 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že hoci mu zo zákona o rodine vyplývala vyživovacia povinnosť voči svojmu synovi M.P. u matky K.P., ktorej rozsah mu bol stanovený rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co 201/2011 zo dňa 22.09.2011, vykonateľným ihneď a právoplatným dňa 18.03.2011 s sumou 100.- Eur mesačne vždy do 15. dňa bežného mesiaca vopred k rukám matky, túto povinnosť si v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiaval v období od mesiaca september roku 2008 až doposiaľ, teda až do mesiaca september roku 2011 riadne a včas neplnil a neplní, hoci mu to jeho majetkové pomery umožňovali a umožňujú, čím mu za uvedené obdobie zatiaľ vznikol dlh na výživnom voči matke svojho syna K.P. vo výške 3.390.- Eur (nakoľko časť dlžného výživného vo výške 210.- Eur už zaplatil),
pretože trestnosť činu zanikla.
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného M.K. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom poškodenej a na záver sa súd oboznámil s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní. Následne sa súd po zrušení jeho rozsudku odvolacím súdom na základe odvolania podaného obžalovaným a prokurátorom, súc viazaný povinnosťou vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil, oboznámil s vyjadreniami správkyne konkurznej podstaty ako aj ďalšími listinnými dôkazmi súvisiacimi s úhradou dlžného výživného obžalovaným. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené všetky podmienky pre obligatórne oslobodenie obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora.
Obž. M.K. na hlavnom pojednávaní uviedol, že výživné začal platiť od dátumu, od ktorého mu bolo určené otcovstvo, nakoľko dovtedy nevedel, že syn K.P. je jeho synom. Potom, ako mu bolo určené otcovstvo súdom, začal platiť výživné 30 Eur mesačne až do novembra 2011. Potom mu zvýšili plat a v decembri zaplatil výživné 60 Eur výživného. Jeho mesačný príjem je 320 Eur brutto, z čoho platí 60 Eur na dieťa z prvého manželstva a 320 Eur mesačne na byt. V decembri 2011 podal návrh na vyhlásenie konkurzu ako fyzická osoba, pretože ho k tomu donútila finančná situácia, keďže mal množstvo exekúcii na svoju osobu. Konkurz bol vyhlásený dňa 15.12.2011. Od januára 2012 mu správkyňa konkurznej podstaty zadržiava kompletný príjem a posiela životné minimum. V súčasnosti platí na svojho prvého syna 60 Euro, ďalšieho syna De. vychováva riadne so svojou súčasnou družkou, a ďalšiu vyživovaciu povinnosť má na syna M.P.. Exekúcie vznikli preto, lebo mal vysoké výdavky. 10 000.- Sk platil pôžičku za byt, na ktorý mal úver. Byt na úver si kúpil niekedy v roku 2002 alebo 2003, v súčasnosti je tento byt v konkurze. S pani K.P. žil, ale nie v spoločnej domácnosti, Rozišli sa na Silvestra v roku 2007. Skutočnosť, že je dieťa jeho, mu oznámila pani K.P. vtedy, keď bola tehotná, ale on si nebol istý, preto čakal na rozhodnutie o určení otcovstva. Keď sa syn M.P. narodil, mal príjem cca. 400 Eur mesačne. V tom čase mal vyživovaciu povinnosť 60 Eur na syna Da. Jeho posledný syn De. sa narodil 30.07.2009. Syna vychováva tak, že mu pomáha jeho matka, ktorej už dlží 800 Eur a rodičia jeho priateľky, ktorým dlžia 1.200 Eur. V súčasnosti je jeho príjem 360 Eur, ktorý mu chodí na účet. Tento príjem mu zadržiava správkyňa a posiela mu mesačne 150 Eur. Poškodená K.P. mu navrhla, aby svoj byt, za ktorý platil úver, predal, aj sa o to pokúšal, avšak prišla bytová kríza, preto nevedel predať byt za takú cenu, aby dokázal vyrovnať dlhy, ktoré mal. Keď mal príjem a pracoval, dokázal byt splácať, ale keď prišiel o zamestnanie, už to nestíhal. Pani K.P. žiadal, aby s ním išla bývať do jeho bytu, ktorý mal na úver, kde boli náklady menšie, ale ona odmietla, a preto súhlasil s jej podmienkami, prestal som platiť úver a platil som 10.000 Sk mesačne jej. Mal aj iné úvery, napríklad zo spoločnosti Proficredit a spotrebné úvery, tie nakoniec rovnako nesplácal a sú tiež v konkurze. Tieto úvery boli uzatvorené ďaleko predtým, ako sa spoznal s pani K.P.. Právneho zástupcu, ktorý ho zastupuje, mu platí jeho matka. So svojou bývalou manželkou dostal pôžičku na stavbu rodinného domu zo štátneho fondu rozvoja bývania, keď však dom postavili, rozviedli sa, dom sa predal a finančné prostriedky na vyplatenie domu išli na všetky dlhy, ktoré s bývalou manželkou mali. Po rozvode tam ostal dlh 600 000 Sk. Od 01.09.2008 kedy sa narodil syn M.P., bol zamestnaný v spoločnosti Schnelecke. Vtedy platil leasing za auto 100 Eur. Auto si kúpil na konci leta 2008. Toto auto zobrala správkyňa, leasing prestal platiť v januári 2009. Vozidlo bolo založené v prospech spoločnosti Essox. Výživné na syna M.P. začal platiť od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým bolo určené, že je jeho otcom, ale napadol som výšku výživného určeného v rozhodnutí. Výživné platil, kým nedošlo k vyhláseniu konkurzu. V súčasnosti žije z toho, čo mu pomáhajú priateľkini rodičia, jeho rodičia a zo 150 Eur, čo mu posiela správkyňa. Pracuje ako vodič kamiónu, preto, že ho to baví, v zahraničí sa zdržiava 5-6 dní v týždni, pričom minie cca. 40 Eur denne na stravu. Byt, ktorý v Štefanovej vlastnil už predala správkyňa konkurznej podstaty, takže ona už bude riešiť jeho ďalšie dlhy.
Svedkyňa poškodená Mgr. K.P. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že s obžalovaným žili v spoločnej domácnosti od januára 2008 do 16.05.2008, Keď otehotnela, na naliehanie obžalovaného si dieťa nechala. Obžalovaný sa na dieťa tešil, nenamietal že je jeho. Žili u nej v jej služobnom byte na ulici v obci P. a tiež u obžalovaného v byte v Štefanovej. Syn M.P. sa narodil 01.09.2008 a obžalovaný jej potom povedal, že mu má dať pokoj, že on už má novú priateľku a že peniaze na výživu uvidí až po genetických testoch. Obžalovaný potom začal posielať výživné 30 Eur mesačne. Syna obžalovaný od jeho narodenia nevidel a ani sa o neho nezaujíma. Je pravdou, že od matky obžalovaného obdržala sumu 500.- Eur ako časť dlžného výživného
Ďalej sa súd sa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní súčasne oboznámil s listinnými dôkazmi a to:
- rodný list maloletého M.P., v ktorom otec dieťaťa nie je uvedený,
- znalecký posudok z odboru genetiky č. 17/2009 zo dňa 13.03.2010 z ktorého záverov vyplynulo, že otcovstvo obžalovaného M.K. voči maloletému M.P., možno považovať s pravdepodobnosťou 99,99 % za prakticky dokázané,
- rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 7C 148/2008, ktorým súd určil otcovstvo obžalovaného voči maloletému M.P., pričom toto rozhodnutie vo vzťahu k výroku o určení otcovstva nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2011,
- rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co 201/2011 zo dňa 22.09.2011, právoplatným a vykonateľným dňa 22.11.2011, ktorým bol obžalovaný zaviazaný povinnosťou platiť výživné na maloletého M.P. vo výške 150.- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého K.P.,
- potvrdenie spol. BTS s.r.o., ktoré deklaruje, že obžalovaný bol do pracovného pomeru ako vodič MKD prijatý odo dňa 01.12.2009 na dobu neurčitú, pričom jeho priemerná mesačná mzda je 371,28.- Eur, z toho 128.- exekúcie a v priemere 980.- Eur stravné a vreckové,
- vyjadrenie spol. BTS s.r.o. zo dňa 23.10.2012 deklarujúce, že obžalovaný bol ich zamestnancom do dňa 16.07.2012, pričom jeho čistý príjem predstavoval od apríla 2011 do decembra 2011 sumu 3.439, 30.- Eur plus stravné vo výške 9.665,41.- Eur a exekúcie 911,12 Eur a od januára 2012 do 16.07.2012 čistý príjem 2.351,10.- Eur plus strvné vo výške 5.549,48.- Eur s tým, že do januára 2012 po vyúčtovaní miezd zasielali výplatu obžalovaného správkyni konkurznej podstaty Ing. Petrovej,
- zo zoznamu vozidiel subjektu OR PZ Trnava, ODI vyplýva, že obžalovaný je vlastníkom dvoch osobných motorových vozidiel /Lancia 839 a Peugeot 406/ na ktoré sú od 16.02.2011 vedené exekútorské blokácie, osvedčenie o evidencii motorového vozidla Peugeot 406 deklaruje, že obžalovaný M.K. je vlastníkom predmetného motorového vozidla,
- z výpisu z katastra nehnuteľností vyplýva, že obžalovaný je vlastníkom bytu v obci Štefanová, evidovaného na LV č. 000, na ktorý je zriadené záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne, a.s. a v prospech Štátneho fondu rozvoja bývania,
- zo správy Sociálnej poisťovne vyplýva, že obžalovaný je odo dňa 01.01.1993 až doposiaľ v podstate nepretržite v pracovnom procese, nebol poberateľom dávok v nezamestnanosti a v uvedenom období bol vedený v evidencii platiteľov poistného,
- oznámenie Ing. R.K., konkurznej správkyne o konkurze, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. 36K/7/2011 zo dňa 15.12.2011 súd ustanovil obžalovanému M.K. konkurzného správcu Ing. R.P.,
- uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/7/2011 zo dňa 15.12.2011 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka M.K.,
- oznámenie správkyne konkurznej podstaty Ing. R.P. zo dňa 22.10.2012 konštatujúce, že obžalovaný je v súčasnosti bez pracovného pomeru, pričom sumy, ktoré ostali na účte konkurzného správcu, nepokrývajú ani náklady konkurzu,
- oznámenie správkyne konkurznej podstaty Ing. R.P. zo dňa 22.01.2013 potvrdzujúce, že byt obžalovaného v Štefanovej sa predáva už v siedmom kole dražby,
- oznámenie správkyne konkurznej podstaty Ing. R.P. zo dňa 10.06.2012, vyjadrenie správkyne konkurznej podstaty zo dňa 07.02.2013 a výpis z účtu správkyne konkurznej podstaty vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s., deklarujúce úhradu časti dlžného výživného vo výške 230.- Eur a 250.- Eur na účet matky maloletého K.P.,
- výpis z účtu matky obžalovaného potvrdzujúci úhradu časti dlžného výživného vo výške 500.- Eur na účet matky maloletého K.P.,
- výpis z účtu družky obžalovaného M.S. vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s., deklarujúci úhradu časti dlžného výživného vo výške 230.- Eur, 250.- Eur a 10.-Eur na účet matky maloletého K.P..
Súd hodnotiac vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. dospel jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku, vykazuje všetky obligatórne znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. a že sa ho dopustil obžalovaný. Zároveň však súd zistil, že obžalovaný M.K. si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť /vo výške, ktorú v priebehu hlavného pojednávania ustálil súd/ voči svojmu maloletému synovi splnil skôr, ako sa súd odobral na záverečnú poradu a nebolo zistené, že by jeho konanie malo vo vzťahu k jeho dieťaťu trvalo nepriaznivé následky, preto súd obligatórne postupoval v zmysle ustanovenia § 285 písm. e) Tr. por. s poukazom na osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti v zmysle § 86 písm. a) Tr. zák. a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
K otázke začiatku plynutia vyživovacej povinnosti:
Súd sa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní nemohol stotožniť so skutkovým stavom tak, ako ho ustálila obžaloba ani s právnymi závermi odvolacieho súdu vo vzťahu ku začiatku plynutia vyživovacej povinnosti. Napriek tomu, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, súd nemožno viazať takými právnymi úvahami a závermi odvolacieho súdu, ktoré nielenže odporujú ustálenej judikatúre vzťahujúcej sa k danej problematike, ale primárne nemajú oporu v zákone a, použijúc slová odvolacieho súdu, sú v príkrom rozpore nielen s ustanovením § 62 Zákona o rodine, ale aj ustanoveniami § 84 a nasl. tohto zákona, upravujúcimi určenie otcovstva. Závery odporujúce zákonu totiž nemajú povahu právneho názoru, ale sú arbitrárnym pokynom.
Je totiž nepochybné, že obžalovaný nebol povinný platiť výživné na maloletého M.P. od mesiaca september 2008, keďže ako to vyplýva z rodného listu maloletého, obžalovaný odo dňa jeho narodenia právne nebol jeho otcom /obžalovanému nesvedčala ani jedna z domnienok otcovstva v zmysle zákona o rodine, nedošlo k súhlasnému vyhláseniu rodičov a až do dňa 05.04.2011 ani ku právoplatnému rozhodnutiu súdu o určení otcovstva/.
V tejto súvislosti si súd dovoľuje zopakovať a súčasne pre úplnosť rozšíriť úvahy, ktoré ho viedli k záveru o tom, že obžalovaný zavinene neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení jeho otcovstva /podľa názoru súdu sa pritom nejedná o názorové nóvum ani o úvahy, ktoré by boli v rozhodovaní súdov v minulosti sporné, keďže ustanovenia Zákona o rodine, z ktorých vychádzajú, pre svoju jednoznačnosť rozdielny právny výklad ani neumožňujú/.
Podľa § 84 Zákona o rodine sa otcovstvo určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.
Obžalovanému M.K. nesvedčí prvá domnienka otcovstva v zmysle ustanovení § 85 a nasl. Zákona o rodine upravujúcich otcovstvo manžela matky, nakoľko obžalovaný nebol manželom poškodenej. Tzv. prvá domnienka otcovstva platí automaticky, bez nutnosti dokazovania.
Obžalovanému rovnako nesvedčí ani druhá domnienka otcovstva v zmysle ustanovení § 90 a nasl. upravujúcich otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, nakoľko ku súhlasnému vyhlásenie rodičov po narodení mal. M.P. nedošlo.
V zmysle ustanovení § 94 a nasl. Zákona o rodine, upravujúcich určenie otcovstva rozhodnutím súdu, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.
Rovnako ako druhá domnienka, ani tretia domnienka teda nenastupuje automaticky, ale k existencii skutkového základu musí pristúpiť aktivita zo strany dotknutých subjektov, ako aj rozhodnutie súdu. Túto domnienku možno uplatniť len na súde, a to obligatórne, keďže ide o sporné prípady, na rozhodovanie ktorých je daná právomoc súdov. Táto domnienka (spolu s možnosťou jej vyvrátenia priamo v tomto konaní) so svojou konštrukciou sa v podstate najviac približuje požadovanému súladu biologického stavu so stavom právnym. Skúma sa pri nej biologický základ rodičovstva. Má charakter domnienky vyvrátiteľnej rovnako z dôvodu záujmu o čo najväčší súlad medzi biologickým a právnym otcovstvom. Rozdiel oproti predchádzajúcim dvom domnienkam však spočíva v spôsobe a čase jej vyvracania. Účinky prvých dvoch domnienok možno vyvracať v samostatnom súdnom konaní potom, ako už začali pôsobiť. Aj pri tejto domnienke musí byť najskôr preukázaný jej skutkový základ (t.j. že muž súložil s matkou dieťaťa v rozhodujúcom období), na základe ktorého môže začať pôsobiť, a až potom môže dôjsť k jej vyvráteniu. Uskutočňuje sa to však v rámci toho istého súdneho konania (nevyvracia sa teda súdne rozhodnutie, ale domnienka založená preukázanou súložou). V prípade, ak otcovstvo bolo takto právoplatne určené, zákon už nedáva ďalšiu možnosť vyvrátiť účinky tejto domnienky .
Podľa ustanovenia § 62 Zákona o rodine, upravujúceho vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Z uvedeného ustanovenia teda explicitne vyplýva, že vznik vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je daný založením rodinno-právneho vzťahu rodič – dieťa (tj. u matky narodením, u otca uplatnením jednej z troch domnienok otcovstva). Vyživovacia povinnosť otca ku dieťaťu teda nevzniká výlučne iba narodením dieťaťa /ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné/, ale aj súhlasným vyhlásením rodičov a rozhodnutím súdu o určení otcovstva.
Keďže rozsudok, ktorým sa určuje otcovstvo je konštitutívny, rodičom sa otec v takomto prípade stáva /a ku vzniku rodinno-právneho vzťahu rodič – dieťa/dochádza až jeho určením za otca súdom, konštitutívne účinky nevznikajú priamo z ustanovenia § 62 Zákona o rodine. V tejto súvislosti je potrebné zásadne rozlišovať medzi rozhodnutím súdu o určení otcovstva s konštitutívnym účinkom /a tým aj vzniku povinnosti prispievať na výživu/ a rozhodnutím súdu o zaviazaní otca prispievať na výživu svojho dieťaťa, ktoré má iba deklaratórny účinok a na predchádzajúce rozhodnutie môže iba nadväzovať. Je totiž vylúčené, aby súd rozhodol o zaviazaní osoby platiť výživné v konkrétnej výške bez toho, aby určeniu takejto osoby za rodiča – otca predchádzal určitý právny stav – manželstvo, súhlasné vyhlásenie rodičov alebo rozhodnutie súdu o určení otcovstva. Povedané inak, objektom trestného činu zanedbania povinnej výživy je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach § 62 a nasl. Zákona o rodine a jedná sa teda iba o takú vyživovaciu povinnosť, ktorá vychádza z existencie rodinno-právneho vzťahu a vyplýva priamo zo Zákona o rodine, z čoho vyplýva, že sa spravidla nevyžaduje, aby bola vyživovacia povinnosť a jej rozsah určená rozhodnutím súdu. Výnimkou je však situácia, kedy ide o nemanželské otcovstvo /ako v danom prípade/, ktoré nebolo uznané súhlasným vyhlásením rodičov /ako v danom prípade/. Za takýchto okolností môže preto trestná zodpovednosť za zanedbanie povinnej výživy nastúpiť až od okamihu, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o určení otcovstva.
Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovanému nemožno klásť za vinu neplatenie výživného na syna M.P. za obdobie predchádzajúce rozhodnutiu súdu o určení otcovstva. V tejto súvislosti súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej trestnú zodpovednosť osoby pre zanedbanie povinnej výživy možno vyvodiť za okolností, akých tomu bolo v danom prípade, iba pokiaľ bola táto osoba právoplatným rozhodnutím súdu určená za otca dieťaťa /viď primerane R 33/1979/. Neplnenie výživného určeného na základe predbežného opatrenia v rámci konania o určení otcovstva trestnú zodpovednosť rovnako nezakladá /primerane R 18/1984/. Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti bol preto obžalovaný povinný plniť si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému M.P. až odo dňa právoplatného rozhodnutia súdu o určení otcovstva a to do dňa vyhlásenia konkurzu na majetok obžalovaného dňa 15.12.2011. Vyhlásením konkurzu obžalovanému jeho zákonná povinnosť platiť výživné nezanikla, avšak vzhľadom k tomu, že správu jeho majetku podliehajúceho konkurzu od tohto časového momentu vykonáva správkyňa /ktorá obžalovanému ponechala iba takú časť mzdy, 150.- Eur, ktorá nepostačuje na úhradu výživného/, nemožno neplatenie výživného obžalovaným za obdobie nasledujúce po vyhlásení konkurzu z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky obžalovaného pokryť jeho zavinením /k tomu primerane NS ČR R 27/2007/.
Súd ako predbežnú otázku /z hľadiska konštatovania, že žalovaný skutok je trestným činom a dopustil sa ho obžalovaný/ hodnotil majetkové pomery obžalovaného v rozhodnom čase za účelom ustálenia výšky výživného, ktoré bol povinný platiť, pričom v tomto smere považoval výšku vyživovacej povinnosti stanovenú právoplatným rozhodnutím súdu vo výške 150.- Eur mesačne za primerané reálnym možnostiam a schopnostiam obžalovaného. v rozhodnom období majetkové pomery obžalovanému umožňovali riadne si plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť vo výške stanovenej právoplatným rozhodnutím súdu. Obžalovaný nebol oprávnený svojvoľne si túto vyživovaciu povinnosť znížiť podľa vlastného uváženia. Je potrené zdôrazniť, že majetkovými pomermi sa rozumie nie len príjem vo finančnom vyjadrení ale celkové majetkové pomery vrátane hnuteľných /v danom prípade motorové vozidlá/ a nehnuteľných vecí /byt obžalovaného/. Obžalovaný je osobou v produktívnom veku, pričom bol v podstate od roku 1993 až do 16.07.2012 nepretržite zamestnaný. Z listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný bol v rozhodnom období nielen že vlastníkom hnuteľných aj nehnuteľných vecí, ale v rozhodnom čase mal aj celkový príjem, ktorý postačoval na riadne platenie výživného, pričom je dôležité zdôrazniť, že povinnosťou obžalovaného, ktorý má vyživovaciu povinnosť, je prispôsobiť hospodárenie s finančnými prostriedkami a majetkovými hodnotami v súlade s primárnou povinnosťou prispievať na výživné svojho dieťaťa, ktoré má prednosť pred inými výdavkami. V tejto súvislosti je tiež bez významu, že obžalovanému vznikla ešte ďalšia vyživovacia povinnosť ku deťom splodeným v rámci iného rodinného vzťahu. Pokiaľ takáto situácia nastane, je obžalovaný povinný prispôsobiť svoj životný štandard týmto novovzniknutým okolnostiam a tento primerane znížiť /a to až na úroveň pokrytia iba svojich objektívnych základných životných potrieb/, resp. pokiaľ svoj štandard znižovať nechce, zvýšiť svoju aktivitu smerom k získaniu takej adekvátnej práce, ktorej finančné ohodnotenie na zabezpečenie potrieb všetkých na neho odkázaných osôb bude postačovať. Obžalovaný pritom pracoval ako vodič kamiónu s celkovým mesačným príjmom v rozhodnom čase vrátane vreckového a diét cca. 1.200.- Eur /po odrátaní exekúcie vo výške 128.- Eur/. Podľa vlastného vyjadrenia sa v zahraničí nachádzal 5 až 6 dní v týždni, pričom jeho náklady na stravu denne predstavovali 40.- Eur, čo je 800.- Eur mesačne. Aj pokiaľ by súd pripustil, že mesačné náklady na stravovanie jedného dospelého človeka predstavujú 800.- Eur, čo považuje za neprimerane vysoké, ostalo obžalovanému k dispozícii ešte 400.- Eur, z ktorých výživné mohol uhradiť. Napriek tvrdeniu obžalovaného, že diéty a vreckové minie na stravu a mzda mu na platenie výživného v riadnej výške nepostačovala, obžalovaný nevyvinul žiadnu snahu o získanie takého adekvátneho zamestnania, ktoré by riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti a súčasne jeho živobytie v dostatočnom rozsahu pokryl. V tomto smere jeho argument, že ho práca vodiča baví, neobstojí. Možno preto vyvodiť, že obžalovaný v rozhodnom období nemal úprimný záujem o získanie adekvátne ohodnotenej práce, ktorá by mu plnenie svojej zákonnej vyživovacej povinnosti umožňovala. Suma 30.- Eur, ktorú sa obžalovaný podľa vlastného uváženia rozhodol ako výživné platiť, je podľa názoru súdu absolútne nedostatočná a je výsmechom jeho syna. Súd mal za preto za preukázané, že obžalovaný si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť riadne neplnil odo dňa 05.04.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o určení otcovstva obžalovaného voči maloletému až do 15 decembra 2011 vrátane, kedy bol vyhlásený konkurz na majetok obžalovaného, čím mu za uvedené obdobie vznikol dlh na výživnom vo výške 990.- Eur. Je nepochybné, že obžalovaný si od právoplatného určenia jeho otcovstva bol vedomý svojej zákonnej povinnosti /vyplývajúcej z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine/ prispievať na výživu svojho maloletého syna, a súčasne vedel, že mu táto povinnosť bola deklarovaná súdom, a túto povinnosť si napriek tomu, že mu to jeho majetkové pomery umožňovali, neplnil.
Vzhľadom k tomu, že súdom ustálenú sumu dlžného výživného následne v priebehu hlavného pojednávania uhradila priateľka a matka obžalovaného skôr, ako sa súd odobral na záverečnú poradu a jeho konanie nemalo vo vzťahu k jeho dieťaťu trvalo nepriaznivé následky, súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku a obžalovaného obligatórne spod obžaloby oslobodil, pretože trestnosť činu zanikla.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia prostredníctvom Okresného súdu Pezinok na Krajský súd v Bratislave.
Okresný súd Pezinok
v Pezinku dňa 09.05.2013
JUDr. David L i n d t n e r
samosudca
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.