Práv­ne ve­ty:

 

I. Sa­mot­ný fakt, že dy­cho­vá skúš­ka bo­la vy­ko­na­ná ove­re­ným me­rad­lom, eš­te nez­na­me­ná, že zob­ra­ze­ný vý­sle­dok me­ra­nia zod­po­ve­dá sku­toč­nej hla­di­ne al­ko­ho­lu v kr­vi. Správ­nosť vý­sled­kov ta­ké­ho­to me­ra­nia pre­to mu­sí byť v zá­vis­los­ti od zis­te­nej kon­cen­trá­cie al­ko­ho­lu ove­re­ná pri­naj­men­šom opa­ko­va­ným me­ra­ním a to v ur­če­nom ča­so­vom inter­va­le, prí­pad­ne ďal­ší­mi dô­kaz­mi preu­ka­zu­jú­ci­mi, že me­ra­nie bo­lo vy­ko­na­né v sú­la­de s vý­rob­com dy­cho­vé­ho ana­ly­zá­to­ra sta­no­ve­ným, resp. od­po­rú­ča­ným pos­tu­pom, dodr­ža­nie kto­ré­ho eli­mi­nu­je ne­žia­du­ci úči­nok ov­plyv­ňu­jú­cich fak­to­rov a iných ru­ši­vých vply­vov. V hra­nič­ných prí­pa­doch, za kto­rý je nut­né po­va­žo­vať aj po­su­dzo­va­nú vec, keď­že dy­cho­vou skúš­kou na­me­ra­ná hla­di­na al­ko­ho­lu pre­sa­hu­je hla­di­nu, pri kto­rej nie je pod­ľa súd­nou praxou ak­cep­to­va­ných poz­nat­kov le­kár­skej ve­dy schop­ný bez­peč­ne viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo žiad­ny vo­dič, len o 0,08 ‰, je mož­né množ­stvo al­ko­ho­lu v kr­vi spo­ľah­li­vo zis­tiť iba jej la­bo­ra­tór­nym vy­šet­re­ním.

 

II. V  žiad­nom prí­pa­de súd nes­po­chyb­ňu­je le­gi­ti­mi­tu zá­uj­mu štá­tu na ne­kom­pro­mis­nom a účin­nom pos­ti­hu kaž­dé­ho vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­rý oh­ro­zí se­ba a oko­lie tým, že ve­die mo­to­ro­vé vo­zid­lo pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky. Zá­ro­veň však pri­po­mí­na, že nás­tro­je, po­mo­cou kto­rých štát reali­zu­je tres­tnop­ráv­nu ochra­nu, pred­sta­vu­jú le­gi­tím­ne ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd iba vte­dy, ak sú na to op­ráv­ne­ný­mi or­gán­mi ap­li­ko­va­né ús­tav­ne sú­lad­ným spô­so­bom, t. zn. tak, aby up­lat­ne­nie kon­krét­ne­ho nás­tro­ja (v tom­to prí­pa­de tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia spo­je­né­ho so za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho) ob­stá­lo v tes­te pro­por­cio­na­li­ty. Zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti, pod­sta­ta kto­rej spo­čí­va v po­su­dzo­va­ní otáz­ky, do akej mie­ry mô­že ve­rej­ný zá­ujem le­gi­tím­ne ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, to­tiž nie je len zá­klad­nou zá­sa­dou tres­tné­ho ko­na­nia (§ 2 ods. 2 Tr. po­riad­ku), ale zá­ro­veň pat­rí me­dzi ús­tav­né prin­cí­py vlas­tné práv­ne­mu štá­tu, kto­ré sú od­vo­di­teľ­né z čl. 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Z toh­to poh­ľa­du po­tom pri­me­ra­ným bu­de len ta­ký zá­sah do zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­rý je v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te na do­siah­nu­tie ve­rej­né­ho zá­uj­mu (ta­ký­to zá­sah os­pra­vedl­ňu­jú­ce­ho) ne­vyh­nut­ný a sle­do­va­ný cieľ ne­mož­no do­siah­nuť mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi.

 

III. Súd uzat­vá­ra, že auto­ma­tic­ké vy­uží­va­nie in­šti­tú­tu tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia pri pos­ti­hu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, čo­ho sved­ka­mi sme v pos­led­nej do­be prá­ve vo vzťa­hu k pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zá­ko­na, a to bez oh­ľa­du na to, či so zre­te­ľom na okol­nos­ti prí­pa­du je ta­ký­to pos­tup ne­vyh­nut­ný, je nie­len v roz­po­re so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia, ale i ús­tav­ne ga­ran­to­va­ným prin­cí­pom pri­me­ra­nos­ti.

 

IV. Súd pri­po­mí­na, že v sú­la­de s vy­me­dze­ním pro­ces­ných ro­lí v rám­ci kon­tra­dik­tór­ne­ho tres­tné­ho ko­na­nia súd­ne­ho, je úlo­hou pro­ku­rá­to­ra preu­ka­zo­vať vi­nu ob­vi­ne­né­ho. Ani súd sí­ce ne­mô­že ukon­čiť ko­na­nie a ne­vy­čer­pať pri­tom dô­kaz­né mož­nos­ti, o kto­rých vie, že mô­žu viesť k spra­vod­li­vé­mu roz­hod­nu­tiu, zod­po­ved­nos­ti za kto­ré sa ne­mô­že zba­viť ani v pod­mien­kach kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su, v žiad­nom prí­pa­de však ne­mô­že dô­ka­zy sám ini­cia­tív­ne vy­hľa­dá­vať a nah­rá­dzať tak čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Ta­ký­to prís­tup by bol to­tiž pre­ja­vom nep­rí­pus­tné­ho súd­ne­ho ak­ti­viz­mu vy­vo­lá­va­jú­ce­ho po­chyb­nos­ti mi­ni­mál­ne o je­ho nes­tran­nos­ti.

 

 

 

UZ­NE­SE­NIE

 

 

            Kraj­ský súd v Pre­šo­ve v se­ná­te zlo­že­nom z je­ho pred­se­du JUDr. Fran­tiš­ka Moz­ne­ra a sud­cov JUDr. Ja­ros­la­va Bu­ge­ľa a JUDr. Pet­ra Far­ka­ša na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 24. jú­la 2012 v Pre­šo­ve tak­to

 

roz­ho­dol:

 

            Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. po­riad­ku za­mie­ta sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Pre­šov z 21. má­ja 2012 sp. zn. 0T/77/2012.

 

 

Od­ôvod­ne­nie

 

            Ok­res­ný súd Pre­šov uz­ne­se­ním z 21. má­ja 2012 sp. zn. 0T/77/2012 pod­ľa § 348 ods. 1 písm. a) Tr. po­riad­ku v spo­je­ní s § 241 ods. 1 písm. f) Tr. po­riad­ku od­mie­tol ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pre­šov z 20. má­ja 2012 sp. zn. 3Pv 408/2012 a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi.

 

            V od­ôvod­ne­ní toh­to roz­hod­nu­tia ok­res­ný súd kon­šta­tu­je, že po pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by, ob­sa­hu spi­su a po vy­po­ču­tí ob­vi­ne­né­ho dos­pel k zá­ve­ru, že v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré pred­chá­dza­lo po­da­niu ob­ža­lo­by, doš­lo zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní k zá­važ­ným pro­ces­ným chy­bám a k zá­važ­ným po­ru­še­niam us­ta­no­ve­ní za­bez­pe­ču­jú­cich prá­va na ob­ha­jo­bu. Vy­chá­dzal pri­tom z ná­zo­ru, že v prí­pa­doch ke­dy sú u oso­by po­doz­ri­vej zo spá­chania pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky na­me­ra­né hra­nič­né hod­no­ty množ­stva al­ko­ho­lu v dy­chu, či kr­vi, za kto­ré po­va­žu­je aj hod­no­ty zis­te­né v po­su­dzo­va­nej ve­ci, t. j. 0,52 mg/l al­ko­ho­lu v dy­chu ob­vi­ne­né­ho, čo zod­po­ve­dá 1,08 ‰ al­ko­ho­lu v kr­vi, je dô­le­ži­té vy­ko­nať príp­rav­né ko­na­nie tak, aby dos­ta­toč­ne od­ôvod­ni­lo pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd a to všet­ko v nad­väz­nos­ti na roz­sah do­ka­zo­va­nia vy­me­dze­ný v us­ta­no­ve­ní § 119 Tr. po­riad­ku. V tej­to sú­vis­los­ti or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­tkol, že v tres­tnom spi­se ab­sen­tu­je dô­kaz o tom, že me­ra­nie bo­lo vy­ko­ná­va­né cer­ti­fi­ko­va­ným prís­tro­jom, ako aj dô­kaz o tom, s akou od­chýl­kou uve­de­ný prís­troj pra­cu­je. Za chy­bu príp­rav­né­ho ko­na­nia po­va­žu­je pr­vos­tup­ňo­vý súd tiež to, že ne­bo­lo vy­ko­na­né opa­ko­va­né me­ra­nie s cie­ľom ob­jas­niť, či iš­lo o stú­pa­jú­cu, či kle­sa­jú­cu kriv­ku množ­stva al­ko­ho­lu v dy­chu, resp. v kr­vi ob­vi­ne­né­ho, čo má pod­ľa je­ho ná­zo­ru vý­znam­ný vplyv nie­len na po­sú­de­nie zá­važ­nos­ti je­ho ko­na­nia a na prí­pad­né roz­hod­nu­tie o dru­hu a vý­ške tres­tu, ale ide o vý­znam­nú okol­nosť aj pri ob­jas­ňo­va­ní dô­ve­ry­hod­nos­ti ob­vi­ne­né­ho v tom sme­re, či pil bez­pros­tred­ne pred jaz­dou ale­bo ide o tzv. zbyt­ko­vý al­ko­hol v kr­vi. Uve­de­né má pod­ľa ok­res­né­ho sú­du vplyv aj pre prí­pad­né ďal­šie od­bor­né skú­ma­nie, či oso­ba vy­ko­ná­va­la svo­ju čin­nosť sku­toč­ne v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, keď­že hod­no­ty me­ra­nia bo­li hra­nič­né a vplyv al­ko­ho­lu na schop­nos­ti oso­by sú via­za­né napr. na jej vek, vá­hu, skú­se­nos­ti a pod. Na zá­kla­de uve­de­né­ho dos­pel ok­res­ný súd k zá­ve­ru, že v da­nom prí­pa­de je na ob­jas­ne­nie to­ho, či oso­ba ria­di­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, pot­reb­né za­bez­pe­čiť mi­ni­mál­ne od­bor­né skú­ma­nie (vy­jad­re­nie, či zna­lec­ký po­su­dok) na to op­ráv­ne­nej oso­by (znal­ca z od­bo­ru toxiko­ló­gie).

 

V pod­sta­te z tých­to dô­vo­dov mal súd pr­vé­ho stup­ňa za to, že pri pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v rám­ci tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia pod­ľa § 204 Tr. po­riad­ku ab­sen­to­va­la nie­len le­gi­ti­mi­ta zá­sa­hu a je­ho pro­por­cio­na­li­ta, ale i v sa­mot­nej pod­sta­te je­ho le­ga­li­ta, keď­že ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky na po­da­nie ob­ža­lo­by, kto­rej ma­lo pred­chá­dzať dopl­ne­nie skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia. Za ne­le­gi­tím­ne v tom zmys­le, že to ne­bo­lo pre do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia ne­vyh­nut­né, po­va­žu­je ok­res­ný súd aj ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho, kto­rý mal byť vzhľa­dom na pot­re­bu dopl­ne­nia skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia už pro­ku­rá­to­rom pred tým, ako ten po­dal ob­ža­lo­bu. Vy­slo­vil pri­tom ná­zor, že v prie­be­hu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­ný ne­mo­hol účin­ne up­lat­ňo­vať svo­je prá­va na ob­ha­jo­bu a to naj­mä so zre­te­ľom na sku­toč­nosť, že v da­nom prí­pa­de nej­de o vec skut­ko­vo a práv­ne nes­por­nú.

 

            Tie­to dô­vo­dy vied­li ok­res­ný súd k to­mu, že po­da­nú ob­ža­lo­bu od­mie­tol a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi.

 

            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu, kto­ré bo­lo jed­not­li­vým stra­nám tres­tné­ho ko­na­nia ozná­me­né 21. má­ja 2012 vy­hlá­se­ním v ich prí­tom­nos­ti, po­dal ok­res­ný pro­ku­rá­tor 22. má­ja 2012 sťaž­nosť. V do­da­toč­ne pred­lo­že­ných dô­vo­doch pre­dov­šet­kým ne­súh­la­sí s tým, že by pre „su­per rých­le ko­na­nie“ ne­bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky pod­ľa § 204 Tr. po­riad­ku. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na to, že ob­ža­lo­va­ný bol za­dr­ža­ný ako po­doz­ri­vý pri pá­cha­ní pre­či­nu, na kto­rý zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca nep­re­vy­šu­je päť ro­kov. Vzhľa­dom k to­mu, že iš­lo o al­ko­hol v kr­vi nad jed­no pro­mi­le, pro­ku­rá­tor xxxxxxxx nep­re­pus­til na slo­bo­du, ale ho spo­lu s ob­ža­lo­bou od­ov­zdal sú­du a to štan­dar­dným pos­tu­pom. Zdô­raz­nil pri­tom, že zo stra­ny za­dr­ža­nej oso­by šlo o zá­važ­né proti­práv­ne ko­na­nie s ne­bez­pe­čen­stvom oh­ro­ze­nia ži­vo­ta ale­bo zdra­via ľu­dí. Pre­čin pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zá­ko­na pri­tom po­va­žu­je za ne­po­rov­na­teľ­ne zá­važ­nej­ší, než napr. pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. f) Tr. po­riad­ku (správ­ne Tr. zá­ko­na) pri veľ­mi níz­kej až za­ned­ba­teľ­nej ško­de. To, že ob­ža­lo­va­ný je oso­bou, kto­rá ne­bo­la do­po­siaľ tres­tne ani pries­tup­ko­vo stí­ha­ná, sa mô­že pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa brať do úva­hy pri uk­la­da­ní tres­tu sú­dom.

 

            Vo vzťa­hu k spo­ľah­li­vos­ti zis­te­nia na­me­ra­ných hod­nôt al­ko­ho­lu v kr­vi uvie­dol, že je všeo­bec­ne zná­me, že kaž­dý je­den prís­troj má ak­tuál­ny cer­ti­fi­kát a je dosť pres­ný a prís­ne strá­že­ný a kon­tro­lo­va­ný od­bor­ník­mi v tej­to ob­las­ti. Pri­tom pou­ká­zal na to, že pod­ľa cer­ti­fi­ká­tu me­ra­cie­ho prís­tro­ja, kto­rý bol v po­su­dzo­va­nej ve­ci pou­ži­tý, a kó­piu kto­ré­ho v príl­ohe sťaž­nos­ti pred­lo­žil, ten­to prís­troj pra­cu­je so štan­dar­dnou neis­to­tou me­ra­nia 0,01 mg/l a hra­nič­nou hod­no­tou, pri kto­rej po­li­caj­ti prik­la­da­jú do spi­su cer­ti­fi­kát, je pod­ľa je­ho ná­zo­ru hod­no­ta 0,48, resp. 0,49 mg/l. Z toh­to dô­vo­du ne­po­va­žu­je hod­no­ty na­me­ra­né v dy­chu obž. xxxxxx (správ­ne ob­vi­ne­né­ho, keď­že do­po­siaľ ne­bo­lo vo ve­ci na­ria­de­né hlav­né po­jed­ná­va­nie) za hra­nič­né. Oso­bit­ne pri­tom zdô­raz­nil, že vý­hra­dy ok­res­né­ho sú­du sa tý­ka­jú skut­ko­vých okol­nos­tí a nie pro­ces­ných po­chy­be­ní. Za­stá­va pre­to ná­zor, že pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du nič neb­rá­ni­lo na­ria­diť vo ve­ci hlav­né po­jed­ná­va­nie a do­ka­zo­va­nie dopl­niť o pot­reb­né dô­ka­zy a vo ve­ci roz­hod­núť tak, že vec od­stú­pi (správ­ne pos­tú­pi) na pries­tup­ko­vé ko­na­nie.

 

            Sťa­žo­va­teľ ďa­lej na­mie­ta, že „su­per rých­le ko­na­nie“ pod­ľa § 204 Tr. po­riad­ku je in­šti­tút, kto­rý nie je mož­né po­rov­ná­vať s in­šti­tú­tom väz­by a jej dô­vod­mi, keď­že bol za­ve­de­ný z od­liš­ných dô­vo­dov a pl­ní iné cie­le. Za­dr­ža­nie pá­cha­te­ľa v rám­ci toh­to ko­na­nia pl­ní pod­ľa je­ho ná­zo­ru hlav­ne pre­ven­tív­ny a pre­vý­chov­ný účel. Cha­rak­te­ru toh­to ko­na­nia po­tom pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa zod­po­ve­dá aj up­lat­ňo­va­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, kto­ré je rie­še­né špe­ci­fic­ky. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na to, že ob­vi­ne­ný bol vy­po­ču­tý s ur­či­tým ča­so­vým od­stu­pom po za­dr­ža­ní z je­di­né­ho dô­vo­du, o kto­rom ok­res­ný súd pod­ľa ne­ho dob­re vie, a sí­ce, že bol stá­le pod vply­vom al­ko­ho­lu. Zdô­raz­nil, že ob­vi­ne­ný bol pred svo­jím vý­slu­chom riad­ne pou­če­ný, vrá­ta­ne prá­va na ob­ha­jo­bu a te­da mo­hol svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu účin­ne up­lat­ňo­vať.

 

            V pod­sta­te z tých­to dô­vo­dov za­stá­va ok­res­ný pro­ku­rá­tor ná­zor, že ok­res­ným sú­dom ne­bo­li v sku­toč­nos­ti zis­te­né pro­ces­né po­chy­be­nia ani po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní za­bez­pe­ču­jú­cich prá­va na ob­ha­jo­bu a ním uvá­dza­né dô­vo­dy od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by a vrá­te­nia ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi po­va­žu­je za ne­le­gi­tím­ne. Navr­hol pre­to, aby Kraj­ský súd v Pre­šo­ve zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a Ok­res­né­mu sú­du Pre­šov pri­ká­zal vo ve­ci ďa­lej ko­nať a roz­hod­núť.

 

            Kraj­ský súd v Pre­šo­ve ako na­dria­de­ný súd na pod­kla­de vy­ššie uve­de­nej, riad­ne, včas a op­ráv­ne­nou oso­bou po­da­nej sťaž­nos­ti v sú­la­de s § 192 ods. 1 Tr. po­riad­ku pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­ré­mu sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, ako i ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

 

            V pr­vom ra­de tre­ba k ve­ci uviesť, že ok­res­ný súd or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní správ­ne vy­tkol, že dô­ka­zy za­bez­pe­če­né v prie­be­hu skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia mu ne­pos­ky­tu­jú spo­ľah­li­vý pod­klad pre vy­rie­še­nie zá­klad­nej otáz­ky, či bol ob­vi­ne­ný pos­ta­ve­ný pred súd dô­vod­ne, keď­že len na ich zá­kla­de ne­mož­no bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí zis­tiť, či ob­vi­ne­ný vie­dol mo­to­ro­vé vo­zid­lo v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, kto­rý si pri­vo­dil vply­vom al­ko­ho­lu.

 

Pres­kú­ma­ním pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sťaž­nost­ný súd zis­til, že je­di­ným dô­ka­zom, o kto­rý sa v tom­to sme­re ob­ža­lo­ba opie­ra, je zá­pis o dy­cho­vej skúš­ke vy­ko­na­nej ana­ly­zá­to­rom dy­chu Al­co­test 7410, v. č. ARFM-0153, pod­ľa kto­ré­ho bo­la u ob­vi­ne­né­ho 19. má­ja 2012 o 08:13 hod. zis­te­ná hmot­nos­tná kon­cen­trá­cia al­ko­ho­lu vo vy­dy­cho­va­nom vzdu­chu 0,52 mg/l, čo pod­ľa ob­ža­lo­by zod­po­ve­dá 1,08 ‰ al­ko­ho­lu v kr­vi. Z kó­pie cer­ti­fi­ká­tu o ove­re­ní, kto­rú sťa­žo­va­teľ do­da­toč­ne pred­lo­žil, pri­tom vy­plý­va, že pou­ži­tý ana­ly­zá­tor dy­chu zod­po­ve­dal v ča­se me­ra­nia schvá­le­né­mu ty­pu a tech­nic­kým a met­ro­lo­gic­kým po­žia­dav­kám kla­de­ným na ten­to druh me­rad­la, t. zn. mi­mo iné­ho naj­viac ±5 % do­vo­le­nej chy­be me­ra­nia pri hmot­nos­tnej kon­cen­trá­cii eta­no­lu vo vy­dy­cho­va­nom vzdu­chu od 0,4 mg/l  do 2 mg/l (príl­oha č. 25 k vy­hláš­ke Úra­du pre nor­ma­li­zá­ciu, met­ro­ló­giu a skú­šob­níc­tvo Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 210/2000 Z. z. o me­rad­lách a met­ro­lo­gic­kej kon­tro­le v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov).

 

Vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­nej ve­ci však tre­ba uviesť, že vý­sle­dok dy­cho­vej skúš­ky vy­ko­na­nej ove­re­ným me­rad­lom neov­plyv­ňu­je len vy­ššie zmie­ne­ná prí­pus­tná neis­to­ta me­ra­nia, ako to tvr­dí sťa­žo­va­teľ, ale i ce­lý rad ďal­ších fak­to­rov a ru­ši­vých vply­vov ako tep­lo­ta oko­lia, je­ho re­la­tív­na vl­hkosť, at­mos­fé­ric­ký tlak, ob­sah uh­ľo­vo­dí­kov v oko­li­tom pros­tre­dí, vib­rá­cie, elek­tros­ta­tic­ké vý­bo­je, elek­tro­mag­ne­tic­ké a mag­ne­tic­ké po­lia, ot­ra­sy po­čas tran­spor­tu, zvyš­ky al­ko­ho­lu, lie­čiv, prí­pad­ne iných pro­duk­tov me­ta­bo­liz­mu člo­ve­ka (napr. po od­gr­gnu­tí ale­bo vra­ca­ní) v ús­tach a hor­ných dý­cha­cích ces­tách, ta­ba­ko­vý dym vo vy­dy­cho­va­nom vzdu­chu a do­kon­ca aj spô­sob, akým oso­ba, u kto­rej je vy­ko­ná­va­ná skúš­ka, pred me­ra­ním dý­cha. O tom, že tie­to fak­to­ry a ru­ši­vé vply­vy ov­plyv­ňu­jú vý­sled­ky me­ra­nia dy­cho­vý­mi ana­ly­zá­tor­mi nie ne­za­ned­ba­teľ­ne, sved­čia aj ak­tuál­ne poz­nat­ky le­kár­skej ve­dy. V tej­to sú­vis­los­ti dá­va kraj­ský súd do po­zor­nos­ti nap­rík­lad me­dzi­re­pub­li­ko­vú čes­ko-slo­ven­skú štú­diu ko­re­lá­cie vý­sled­kov dy­cho­vých ana­ly­zá­to­rov a vý­sled­kov la­bo­ra­tór­nej ana­lý­zy pri zis­ťo­va­ní hla­di­ny al­ko­ho­lu v kr­vi, na kto­rej sa zú­čas­tni­lo je­de­násť súd­no-le­kár­skych pra­co­vísk pô­so­bia­cich v Čes­kej re­pub­li­ke a Slo­ven­skej re­pub­li­ke (poz­ri Soud­ní lé­kařství, 55, 2010, č. 1, str. 8-9). Z jej vý­sled­kov to­tiž vy­plý­va, že hla­di­ny al­ko­ho­lu zis­te­né po­mo­cou dy­cho­vých ana­ly­zá­to­rov (až v 88 % šlo o dy­cho­vé ana­ly­zá­to­ry rov­na­ké­ho vý­rob­cu, ako v po­su­dzo­va­nej ve­ci) bo­li zhod­né s hla­di­na­mi zis­te­ný­mi la­bo­ra­tór­nym vy­šet­re­ním kr­vi, kto­ré sa v prí­pa­de „le­ge ar­tis“ pos­tu­pu po­va­žu­jú za nes­po­chyb­ni­teľ­né, len v 20,8 % a naj­väč­ší roz­diel, ke­dy dy­cho­vý ana­ly­zá­tor na­me­ral viac, bol až 1,34 ‰.

 

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sa­mot­ný fakt, že dy­cho­vá skúš­ka bo­la vy­ko­na­ná ove­re­ným me­rad­lom, eš­te nez­na­me­ná, že zob­ra­ze­ný vý­sle­dok me­ra­nia zod­po­ve­dá sku­toč­nej hla­di­ne al­ko­ho­lu v kr­vi. Správ­nosť vý­sled­kov ta­ké­ho­to me­ra­nia pre­to mu­sí byť v zá­vis­los­ti od zis­te­nej kon­cen­trá­cie al­ko­ho­lu ove­re­ná pri­naj­men­šom opa­ko­va­ným me­ra­ním a to v ur­če­nom ča­so­vom inter­va­le, prí­pad­ne ďal­ší­mi dô­kaz­mi preu­ka­zu­jú­ci­mi, že me­ra­nie bo­lo vy­ko­na­né v sú­la­de s vý­rob­com dy­cho­vé­ho ana­ly­zá­to­ra sta­no­ve­ným, resp. od­po­rú­ča­ným pos­tu­pom, dodr­ža­nie kto­ré­ho eli­mi­nu­je ne­žia­du­ci úči­nok ov­plyv­ňu­jú­cich fak­to­rov a iných ru­ši­vých vply­vov. V hra­nič­ných prí­pa­doch, za kto­rý je nut­né po­va­žo­vať aj po­su­dzo­va­nú vec, keď­že dy­cho­vou skúš­kou na­me­ra­ná hla­di­na al­ko­ho­lu pre­sa­hu­je hla­di­nu, pri kto­rej nie je pod­ľa súd­nou praxou ak­cep­to­va­ných poz­nat­kov le­kár­skej ve­dy schop­ný bez­peč­ne viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo žiad­ny vo­dič, len o 0,08 ‰, je mož­né množ­stvo al­ko­ho­lu v kr­vi spo­ľah­li­vo zis­tiť iba jej la­bo­ra­tór­nym vy­šet­re­ním.

 

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho dos­pel kraj­ský súd k zá­ve­ru, že vý­sle­dok dy­cho­vej skúš­ky v spo­je­ní s vý­po­ve­ďou obv. xxxxxxxx, kto­rý priz­nal, že do 04:00 hod. po­ží­val al­ko­hol, sí­ce nas­ved­ču­je to­mu, že ob­vi­ne­ný vie­dol mo­to­ro­vé vo­zid­lo pod vply­vom al­ko­ho­lu, av­šak bez nás­led­né­ho ove­re­nia ďal­ší­mi dô­kaz­mi dos­ta­toč­ne nep­reu­ka­zu­je, že hla­di­na al­ko­ho­lu v kr­vi ob­vi­ne­né­ho do­siah­la hra­ni­cu naj­me­nej 1 ‰, pri kto­rej nie je žiad­ny vo­dič schop­ný bez­peč­ne viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo. Po­ve­da­né iným slo­va­mi, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v rám­ci skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia neob­jas­ni­li s is­to­tou zod­po­ve­da­jú­cou pos­ta­ve­niu ob­vi­ne­né­ho pred súd zá­klad­né otáz­ky, kto­ré tre­ba do­ka­zo­vať, naj­mä to, či sa vô­bec stal sku­tok, kto­rý má zna­ky tres­tné­ho či­nu [§ 119 ods. 1 písm. a) Tr. po­riad­ku].

 

Ten­to stav je pri­tom dôs­led­kom to­ho, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi § 2 ods. 10, § 201 ods. 2, ods. 4 a § 234 ods. 1 Tr. po­riad­ku ne­pos­tu­po­va­li tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie (v po­su­dzo­va­nej ve­ci na po­da­nie ob­ža­lo­by na ob­vi­ne­né­ho), s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou a čo naj­rý­chlej­šie neob­jas­ňo­va­li okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj v je­ho pros­pech a v oboch sme­roch ne­za­bez­pe­či­li dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

 

Za nes­por­né tak po­va­žu­je kraj­ský súd to, že v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li po­ru­še­né uve­de­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci. Nás­led­ne pre­to skú­mal, či zis­te­né po­ru­še­nie pro­ces­ných pred­pi­sov ma­jú­ce za nás­le­dok ne­dos­ta­toč­né ob­jas­ne­nie ve­ci, pred­sta­vu­je tak zá­važ­nú chy­bu príp­rav­né­ho ko­na­nia, pre kto­rú je nut­né ob­ža­lo­bu od­miet­nuť a vrá­tiť vec pro­ku­rá­to­ro­vi.   

 

K to­mu po­va­žu­je sťaž­nost­ný súd za pot­reb­né naj­prv vo všeo­bec­nej ro­vi­ne uviesť, že zá­važ­ný­mi pro­ces­ný­mi chy­ba­mi v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f) Tr. po­riad­ku tre­ba ro­zu­mieť ta­ké, in­ten­zi­tou zá­sad­né­mu po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu zod­po­ve­da­jú­ce chy­by ko­na­nia, kto­ré sa do­tý­ka­jú pre roz­hod­nu­tie pod­stat­ných dô­ka­zov a kto­ré ne­mož­no v ko­na­ní pred sú­dom buď vô­bec nap­ra­viť, resp. ich náp­ra­va by bo­la v súd­nom ko­na­ní zjav­ne na uj­mu je­ho rých­los­ti, ale­bo kto­ré ma­jú za nás­le­dok ab­sen­ciu, prí­pad­ne ab­so­lút­nu neú­čin­nosť ta­kých dô­ka­zov, bez kto­rých ne­mož­no pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd po­va­žo­vať za dô­vod­né. Pri­tom pla­tí, že po­kiaľ má byť zis­te­ná zá­važ­ná chy­ba príp­rav­né­ho ko­na­nia dô­vo­dom k od­miet­nu­tiu ob­ža­lo­by a vrá­te­niu ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi, mu­sí byť v príp­rav­nom ko­na­ní od­strá­ni­teľ­ná.

 

Ta­ké­to vy­me­dzenie dô­vo­dov od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by a vrá­te­nia ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi zod­po­ve­dá jed­nak po­žia­dav­ke po­sil­ne­nia kon­tra­dik­tór­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, v sú­la­de s kto­rou sa ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pre­sú­va pred súd, pri­čom úlo­ha príp­rav­né­ho ko­na­nia má spo­čí­vať naj­mä vo vy­hľa­da­ní, ozna­če­ní a za­bez­pe­če­ní dô­ka­zov v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom pre efek­tív­ne pre­jed­na­nie ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale i prá­vu ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho na roz­hod­nu­tie ich ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te.

 

V kon­texte uve­de­né­ho po­va­žu­je kraj­ský súd za roz­ho­du­jú­ce, že v dôs­led­ku pro­ces­nej chy­by po­li­caj­ta, kto­rý bol čin­ný v po­čia­toč­nej fá­ze ko­na­nia, spo­čí­va­jú­cej v tom, že ho­ci dy­cho­vou skúš­kou bo­la zis­te­ná hra­nič­ná hod­no­ta hla­di­ny al­ko­ho­lu v kr­vi ob­vi­ne­né­ho, nie­len­že ne­za­bez­pe­čil od­ob­ra­tie vzor­ky je­ho kr­vi a jej nás­led­né la­bo­ra­tór­ne vy­šet­re­nie, ale ne­vy­ko­nal ani len opa­ko­va­nú dy­cho­vú skúš­ku a ne­za­bez­pe­čil ani žiad­ne ďal­šie dô­ka­zy preu­ka­zu­jú­ce mi­ni­mál­ne to, či pri me­ra­ní dy­cho­vým ana­ly­zá­to­rom bol vo všet­kých sme­roch dodr­ža­ný sta­no­ve­ný pos­tup, nie je hla­di­na al­ko­ho­lu v kr­vi ob­vi­ne­né­ho v ča­se jaz­dy zis­te­ná bez akej­koľ­vek ro­zum­nej po­chyb­nos­ti. Ob­jek­tív­ne zis­te­nie pres­né­ho množ­stva al­ko­ho­lu v kr­vi ob­vi­ne­né­ho (t. zn. od­be­rom a vy­šet­re­ním kr­vi) pri­tom nep­ri­chá­dza v tom­to štá­diu ko­na­nia vô­bec do úva­hy.

 

Na dru­hej stra­ne však tre­ba uviesť, že tá­to sku­toč­nosť sa­ma o se­be ne­vy­lu­ču­je tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho pre pre­čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zá­ko­na, pre­to­že aj prí­pa­doch, v kto­rých nie je pres­ný údaj o množ­stve al­ko­ho­lu v kr­vi vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la k dis­po­zí­cii, je mož­né (a nut­né) stav vy­lu­ču­jú­ci spô­so­bi­losť vy­vo­diť zo súhr­nu os­tat­ných okol­nos­tí, za kto­rých bo­la jaz­da us­ku­toč­ne­ná, napr. z dru­hu a množ­stva al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov po­ži­tých pred jaz­dou, z do­by, ke­dy k ich po­ži­tiu doš­lo, zo spô­so­bu jaz­dy, z cel­ko­vé­ho sprá­va­nia sa vo­di­ča a pod. K to­mu mu­sia pre­dov­šet­kým or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­hľa­dať a za­bez­pe­čiť všet­ky vhod­né a pot­reb­né dô­ka­zy (§ 2 ods. 10 Tr. po­riad­ku).

 

Z toh­to poh­ľa­du po­va­žu­je aj kraj­ský súd po­žia­dav­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du na ob­jek­ti­vi­zá­ciu hla­di­ny al­ko­ho­lu v kr­vi ob­ža­lo­va­né­ho tzv. bi­lan­čným pre­poč­tom, t. zn. na zá­kla­de úda­jov ob­ža­lo­va­né­ho a prí­pad­ných ďal­ších sved­kov o dru­hu a množ­stve po­ži­tých al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov, o za­čiat­ku a kon­ci ich kon­zu­má­cie, pri sú­čas­nom zoh­ľad­ne­ní te­les­nej hmot­nos­ti, vý­šky a poh­la­via ob­ža­lo­va­né­ho, ako aj úda­jov o tom, čo a ke­dy na­pos­le­dy je­dol, za pl­ne opod­stat­ne­nú. Len tak je to­tiž mož­né bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí zis­tiť, či schop­nosť ob­vi­ne­né­ho viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo bo­la v dôs­led­ku po­ži­tia al­ko­ho­lu sku­toč­ne zní­že­ná v roz­sa­hu, kto­rý pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 289 ods. 1 Tr. zá­ko­na, ale­bo či je­ho ko­na­nie napĺňa zna­ky pries­tup­ku pod­ľa § 22  ods. 1 písm. e) zák. SNR č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, resp. je úpl­ne bez­tres­tné.

 

Ta­ké­to „do­šet­re­nie“ sme­ru­jú­ce k ob­jas­ne­niu zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí ne­vyh­nut­ných jed­nak pre efek­tív­ne pre­jed­na­nie ve­ci pred sú­dom a v ko­neč­nom dôs­led­ku i pre je­ho spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, by bo­lo v ko­na­ní pred ním nes­por­ne ob­ťaž­nej­šie a zdĺha­vej­šie, než v príp­rav­nom ko­na­ní, keď­že je spo­je­né nie­len s do­po­ču­tím ob­vi­ne­né­ho, ale v zá­uj­me pre­ve­re­nia je­ho tvr­de­ní aj s vy­hľa­da­ním a vy­po­ču­tím ďal­ších sved­kov. Až na zá­kla­de tak­to zís­ka­ných úda­jov bu­de mož­né oso­bu dis­po­nu­jú­cu po­ža­do­va­ný­mi od­bor­ný­mi zna­los­ťa­mi po­žia­dať, aby vy­ko­na­la bi­lanč­ný pre­po­čet.

 

Na tom­to mies­te je zá­ro­veň nut­né od­miet­nuť ná­zor ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra, že pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du nič neb­rá­ni­lo na­ria­diť vo ve­ci hlav­né po­jed­ná­va­nie a do­ka­zo­va­nie dopl­niť o pot­reb­né dô­ka­zy a vo ve­ci roz­hod­núť. Kraj­ský súd v tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi pri­po­mí­na, že v sú­la­de s vy­me­dze­ním pro­ces­ných ro­lí v rám­ci kon­tra­dik­tór­ne­ho tres­tné­ho ko­na­nia súd­ne­ho, je úlo­hou pro­ku­rá­to­ra preu­ka­zo­vať vi­nu ob­vi­ne­né­ho. Ani súd sí­ce ne­mô­že ukon­čiť ko­na­nie a ne­vy­čer­pať pri­tom dô­kaz­né mož­nos­ti, o kto­rých vie, že mô­žu viesť k spra­vod­li­vé­mu roz­hod­nu­tiu, zod­po­ved­nos­ti za kto­ré sa ne­mô­že zba­viť ani v pod­mien­kach kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su, v žiad­nom prí­pa­de však ne­mô­že dô­ka­zy sám ini­cia­tív­ne vy­hľa­dá­vať a nah­rá­dzať tak čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Ta­ký­to prís­tup by bol to­tiž pre­ja­vom nep­rí­pus­tné­ho súd­ne­ho ak­ti­viz­mu vy­vo­lá­va­jú­ce­ho po­chyb­nos­ti mi­ni­mál­ne o je­ho nes­tran­nos­ti.

 

Na­po­kon sa sťaž­nost­ný súd sto­tož­nil aj s vý­hra­da­mi ok­res­né­ho sú­du spo­chyb­ňu­jú­ci­mi spl­ne­nie pod­mie­nok na pos­tup pod­ľa § 204 Tr. po­riad­ku. Aj v prí­pa­de tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia, je to­tiž po­da­nie ob­ža­lo­by pod­mie­ne­né zis­te­ním, že vý­sled­ky skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd. Ako vy­plý­va z vy­ššie uve­de­né­ho, v po­su­dzo­va­nej ve­ci tie­to pod­mien­ky spl­ne­né ne­bo­li. Pre­to naj­nes­kôr po­tom, čo bol za­dr­ža­ný ob­vi­ne­ný spo­lu so spi­som od­ov­zda­ný pro­ku­rá­to­ro­vi, mal byť bez meš­ka­nia pre­pus­te­ný na slo­bo­du a v zá­uj­me ob­jas­ne­nia zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí ne­vyh­nut­ných pre po­sú­de­nie, či stí­ha­ný sku­tok má vô­bec zna­ky tres­tné­ho či­nu, mal byť spis vrá­te­ný po­li­caj­to­vi s po­ky­nom na dopl­ne­nie skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia. V tom­to sme­re kraj­ský súd pl­ne súh­la­sí s kon­šta­to­va­ním pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, že pro­ku­rá­tor v pres­kú­ma­va­nej ve­ci re­zig­no­val na svo­je po­vin­nos­ti  vy­plý­va­jú­ce z je­ho do­zo­ru nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

 

Pre úpl­nosť však tre­ba uviesť, že aj ke­by zá­kon­né pod­mien­ky na po­da­nie ob­ža­lo­by bo­li v po­su­dzo­va­nej ve­ci spl­ne­né, kraj­ský súd by mal vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti toh­to prí­pa­du znač­né po­chyb­nos­ti o pri­me­ra­nos­ti ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho.

 

V tej­to sú­vis­los­ti sťaž­nost­ný súd zdô­raz­ňu­je, že v žiad­nom prí­pa­de nes­po­chyb­ňu­je le­gi­ti­mi­tu zá­uj­mu štá­tu na ne­kom­pro­mis­nom a účin­nom pos­ti­hu kaž­dé­ho vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­rý oh­ro­zí se­ba a oko­lie tým, že ve­die mo­to­ro­vé vo­zid­lo pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky. Zá­ro­veň však pri­po­mí­na, že nás­tro­je, po­mo­cou kto­rých štát reali­zu­je tres­tnop­ráv­nu ochra­nu, pred­sta­vu­jú le­gi­tím­ne ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd iba vte­dy, ak sú na to op­ráv­ne­ný­mi or­gán­mi ap­li­ko­va­né ús­tav­ne sú­lad­ným spô­so­bom, t. zn. tak, aby up­lat­ne­nie kon­krét­ne­ho nás­tro­ja (v tom­to prí­pa­de tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia spo­je­né­ho so za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho) ob­stá­lo v tes­te pro­por­cio­na­li­ty. Zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti, pod­sta­ta kto­rej spo­čí­va v po­su­dzo­va­ní otáz­ky, do akej mie­ry mô­že ve­rej­ný zá­ujem le­gi­tím­ne ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, to­tiž nie je len zá­klad­nou zá­sa­dou tres­tné­ho ko­na­nia (§ 2 ods. 2 Tr. po­riad­ku), ale zá­ro­veň pat­rí me­dzi ús­tav­né prin­cí­py vlas­tné práv­ne­mu štá­tu, kto­ré sú od­vo­di­teľ­né z čl. 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Z toh­to poh­ľa­du po­tom pri­me­ra­ným bu­de len ta­ký zá­sah do zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­rý je v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te na do­siah­nu­tie ve­rej­né­ho zá­uj­mu (ta­ký­to zá­sah os­pra­vedl­ňu­jú­ce­ho) ne­vyh­nut­ný a sle­do­va­ný cieľ ne­mož­no do­siah­nuť mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi.

 

Vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­nej ve­ci to zna­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd sú v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de po­vin­ní skú­mať, či ve­rej­ný zá­ujem spo­čí­va­jú­ci v čo naj­rý­chlej­šom a ná­le­ži­tom zis­te­ní tres­tných či­nov a spra­vod­li­vom pot­res­ta­ní ich pá­cha­te­ľov, ne­mož­no v kon­krét­nom prí­pa­de do­siah­nuť aj inak, než pos­tu­pom pod­ľa § 204 ods. 1 Tr. po­riad­ku, kto­rý je spo­je­ný s ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho.

 

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho kraj­ský súd uzat­vá­ra, že auto­ma­tic­ké vy­uží­va­nie in­šti­tú­tu tzv. su­per rých­le­ho ko­na­nia pri pos­ti­hu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, čo­ho sved­ka­mi sme v pos­led­nej do­be prá­ve vo vzťa­hu k pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zá­ko­na, a to bez oh­ľa­du na to, či so zre­te­ľom na okol­nos­ti prí­pa­du je ta­ký­to pos­tup ne­vyh­nut­ný, je nie­len v roz­po­re so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia, ale i ús­tav­ne ga­ran­to­va­ným prin­cí­pom pri­me­ra­nos­ti. Pod­ľa pres­ved­če­nia sťaž­nos­tné­ho sú­du ta­ký­to pau­šál­ny prís­tup bol up­lat­ne­ný aj v po­su­dzo­va­nej ve­ci.

 

V sú­vis­los­ti s tou­to prob­le­ma­ti­kou ne­mož­no na­po­kon pre­hliad­nuť ani to, že aj ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy za­dr­ža­ním pod­ľa § 204 ods. 1 Tr. po­riad­ku mô­že mať zá­važ­né so­ciál­ne a psy­cho­lo­gic­ké dôs­led­ky, naj­mä vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré sa pred­tým ne­dos­ta­li do žiad­ne­ho kon­flik­tu so zá­ko­nom, a v ur­či­tých prí­pa­doch mô­že byť do­kon­ca pros­tried­kom nát­la­ku na ob­vi­ne­né­ho.

 

So zre­te­ľom na ob­sah ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa po­va­žu­je kraj­ský súd za pot­reb­né v zá­ve­re uviesť, že ani je­mu nie je zrej­mé, pre­čo vo ve­ci ko­na­jú­ci po­li­cajt pris­tú­pil k vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho až tak­mer se­dem ho­dín po je­ho za­dr­ža­ní, keď­že z ob­sa­hu pred­lo­že­né­ho spi­su ne­vyp­lý­va, aby v prie­be­hu toh­to ča­su ako­koľ­vek zis­ťo­val, či je stá­le pod vply­vom al­ko­ho­lu. Aj so zre­te­ľom na roz­sah za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia nie je sťaž­nos­tné­mu sú­du rov­na­ko zrej­mé, pre­čo k od­ov­zda­niu za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho sú­du doš­lo až tak­mer dvad­sať­se­dem ho­dín po skon­če­ní je­ho vý­slu­chu.

 

            Tie­to dô­vo­dy vied­li kraj­ský súd k to­mu, že sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra ako ne­dô­vod­nú za­mie­tol.

 

Pou­če­nie:     Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Pre­šo­ve 24. júl 2012

 

 

 

JUDr. Fran­ti­šek MOZ­NER, v. r.

                                                                                              pred­se­da se­ná­tu

 

Za správ­nosť vy­ho­to­ve­nia:

Ale­na Fer­tá­ľo­vá

 

Diskusia