Nemožnosť rozširovať dôvod väzby na základe okolností známych už skôr

 

Práv­ne ve­ty:

 

I.  Súd zdô­raz­ňu­je sku­toč­nosť, že roz­ši­ro­vať vä­zob­né stí­ha­nie o no­vý dô­vod väz­by s pou­ka­zom na okol­nos­ti, kto­ré bo­li, resp. ma­li byť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní zná­me už ove­ľa skôr, nie je mož­né. Ich skor­šie neup­lat­ne­nie len kvô­li ne­dôs­led­nos­ti, ne­čin­nos­ti či ne­po­zor­nos­ti prís­luš­ných or­gá­nov ne­mô­že byť to­tiž na ťar­chu ob­vi­ne­né­ho.

II. Ne­mož­no pri­pus­tiť ta­ký stav, ke­dy by ob­vi­ne­ný stra­til v pod­sta­te akú­koľ­vek práv­nu is­to­tu a ke­dy by nao­pak na stra­ne dru­hej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­li až príl­iš sil­né pos­ta­ve­nie, za­ru­ču­jú­ce im mož­nosť pred­kla­dať v akom­koľ­vek ča­se sku­toč­nos­ti im už skôr zná­me, príp. nez­ná­me len v dôs­led­ku ne­dos­tat­kov na ich stra­ne, za úče­lom zdô­vod­ne­nia jed­not­li­vých vä­zob­ných dô­vo­dov u ob­vi­ne­né­ho.

 III. V prí­pa­de roz­ho­do­va­nia o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du sa po­vin­nosť sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie v zmys­le § 79 ods. 2 Tr. por. skú­mať, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo sa zme­ni­li, ob­me­dzu­je v pod­sta­te len na skú­ma­nie exis­ten­cie už da­ných vä­zob­ných dô­vo­dov.  Z to­ho po­tom vy­plý­va, že ani pro­ku­rá­tor, v prí­pa­de, že ne­vy­ho­vie žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, sa ne­mô­že v rám­ci svoj­ho sta­no­vis­ka či návr­hu na roz­hod­nu­tie v zmys­le § 79 ods. 3 Tr. por. účin­ne do­má­hať zme­ny v po­do­be roz­ší­re­nia už exis­tu­jú­cich vä­zob­ných dô­vo­dov.  To mu však neb­rá­ni v tom, aby po­dal sa­mos­tat­ný návrh na zme­nu dô­vo­dov väz­by, ak prá­ve v da­nom ča­se (napr. v sú­vis­los­ti s pres­kú­ma­va­ním po­da­nej žia­dos­ti) dos­pel k zá­ve­ru, že u ob­vi­ne­né­ho niek­to­rý dô­vod väz­by, príp. via­ce­ré no­vo vznik­li.

 

 

 

 N a j v y š š í  s ú d   6 Tost 31/2011

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

U Z N E S E N I E

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zloţenom z pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Mi­chá­li­ka a sud­cov JUDr. Pet­ra Ha­ta­lu a JUDr. Da­nie­la Hu­dá­ka na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 06. ok­tób­ra 2011 v Bra­tis­la­ve v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho R. S. a spol., pre obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin vy­die­rač­ské­ho úno­su pod­ľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. a/ Tr. zák., čias­toč­ne do­ko­na­ný a čias­toč­ne v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 Tr. zák., o sťaţnos­ti ob­vi­ne­né­ho R. S. pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 22. sep­tem­bra 2011, sp. zn. Tp 79/2011, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

I. Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie s a z r u š u j e.

 

II. Pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. ţiadosť ob­vi­ne­né­ho R. S., nar. X., by­tom S., t. č. v Ústa­ve na vý­kon väz­by Leo­pol­dov, o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du s a z a m i e t a.

 

III. Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. návrh pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zme­nu dô­vo­dov väz­by u ob­vi­ne­né­ho R. S. s a z a m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e

 

Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 22. sep­tem­bra 2011, sp. zn. Tp 79/2011, bo­lo roz­hod­nu­té o tom, ţe pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. u ob­vi­ne­né­ho R. S. sa me­nia dô­vo­dy väz­by tak, ţe sú u ne­ho na­ďa­lej dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a zá­ro­veň tieţ o tom, ţe pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. ţiadosť ob­vi­ne­né­ho R. S. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du sa za­mie­ta.

Pro­ti uve­de­né­mu uz­ne­se­niu po­dal ob­vi­ne­ný R. S. hneď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaţnosť, kto­rú však do dneš­né­ho dňa pí­som­ne nez­dô­vod­nil.

 

Dňa 28. sep­tem­bra 2011 bol spi­so­vý ma­te­riál v po­su­dzo­va­nej ve­ci pros­tred­níc­tvom sú­du pr­vé­ho stup­ňa pred­loţe­ný Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky za úče­lom roz­hod­nu­tia o pred­met­nej sťaţnos­ti.

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­már­ne zis­til, ţe sťaţnosť je prí­pus­tná a bo­la po­da­ná op­ráv­ne­nou oso­bou v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te. Na zá­kla­de to­ho po­tom v zmys­le § 192 ods. 1 Tr. por.

pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ako i ko­na­nie to­mu­to vý­ro­ku pred­chá­dza­jú­ce a dos­pel k zá­ve­ru, ţe sťaţnosť ob­vi­ne­né­ho je dô­vod­ná.

 

Z ob­sa­hu pred­loţené­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, ţe uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Nit­re z 26. jú­la 2010 bo­lo pod sp. zn. ČVS: KRP-162/OVK-NR-2010, za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a sú­čas­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie o.i. aj R. S. pre obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin vy­die­rač­ské­ho úno­su spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. a/ Tr. zák. v čas­ti do­ko­na­ný, v čas­ti v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 Tr. zák., a to na skut­ko­vom zá­kla­de tam uve­de­nom. Nes­kôr na zá­kla­de opat­re­nia Pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru z 29. mar­ca 2011 prev­zal vy­šet­ro­va­nie da­nej tres­tnej ve­ci vy­šet­ro­va­teľ Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te PPZ a vec bo­la nás­led­ne za­evi­do­va­ná pod sp. zn. ČVS: PPZ-122/BOK-BA-2011. Ďal­ším uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa tej is­tej po­li­caj­nej sú­čas­ti zo 06. sep­tem­bra 2011, sp. zn. ČVS: PPZ-322/BOK-B1-2010, doš­lo na­po­kon k spo­je­niu pred­met­nej tres­tnej ve­ci s tres­tnou ve­cou obv. L. B. a spol., s tým, ţe spo­loč­né ko­na­nie bu­de ďa­lej ve­de­né pod sp. zn. ČVS: PPZ-322/BOK-B1-2010.

 

Ob­vi­ne­ný R. S. bol do väz­by vza­tý pod­ľa § 73 ods. 5 Tr. por. uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va z 22. jú­na 2011, sp. zn. Tp 409/2011, a to z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por.

Dňa 26. augus­ta 2011 bo­la na Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­ru­če­ná ţiadosť vy­ššie me­no­va­né­ho ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, po­da­ná pros­tred­níc­tvom je­ho ob­haj­cu JUDr. M. R. (zvä­zok č. V - č. l. 88 aţ 89).

Uvie­dol v nej pri­tom, že z vy­ko­na­ných vy­šet­ro­va­cích úko­nov je pod­ľa ne­ho zrej­mé, že sa skut­ku, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie ne­do­pus­til. Pou­ká­zal tiež zá­ro­veň na to, že má riad­ne tr­va­lé byd­lis­ko na ad­re­se S., kde sa bu­de zdrţiavať a kde bu­de te­da k dis­po­zí­cii or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ako i sú­du. A na­po­kon upo­zor­nil i na tú sku­toč­nosť, ţe keďţe v da­nej tres­tnej ve­ci uţ bo­li vy­po­ču­tí všet­ci sved­ko­via, ne­má ani moţnosť ni­ko­ho ov­plyv­ňo­vať a ma­riť tak­to prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né má te­da ob­vi­ne­ný R. S. za to, ţe dô­vo­dy väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. u ne­ho po­mi­nu­li, a navr­hu­je pre­to, aby bol pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por. ih­neď pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du.

 

Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky da­nej ţiados­ti ne­vy­ho­vel, a pred­loţil ju pre­to pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. dňa 09. sep­tem­bra 2011 spo­lu so svo­jím pí­som­ným sta­no­vis­kom ako i pred­met­ným vy­šet­ro­va­cím spi­som prís­luš­né­mu sú­du na roz­hod­nu­tie.

Z da­né­ho pí­som­né­ho vy­jad­re­nia pro­ku­rá­to­ra je pri­tom zrej­mé, ţe ten­to po­vaţuje tres­tné stí­ha­nia ako i dô­vo­dy väz­by v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho R. S. za na­ďa­lej dô­vod­né, a navr­hol pre­to z to­ho dô­vo­du je­ho ţiados­ti ne­vy­ho­vieť. Zá­ro­veň však tieţ v tej­to sú­vis­los­ti sú­du navr­hol pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. roz­hod­núť i o zme­ne dô­vo­dov väz­by – kon­krét­ne roz­ší­riť dô­vo­dy väz­by u ob­vi­ne­né­ho aj o dô­vod väz­by uve­de­ný v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Dô­vod­nú oba­vu, ţe by vy­ššie me­no­va­ný ob­vi­ne­ný pok­ra­čo­val v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, vi­dí pri­tom pro­ku­rá­tor pre­dov­šet­kým v tom, ţe ten­to je v sú­čas­nos­ti stí­ha­ný aj v iných tres­tných ko­na­niach. Na­vy­še i z od­pi­su z re­gis­tra tres­tov vy­plý­va, ţe ob­vi­ne­ný bol v ro­koch 2005 aţ 2007 opa­ko­va­ne od­sú­de­ný za pre­čin úţery pod­ľa § 235 ods. 1 Tr. zák.

 

Ko­na­jú­ci sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ur­čil po do­ru­če­ní ve­ci na súd v zmys­le § 72 ods. 2 Tr. por. ter­mín vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho na deň 22. sep­tem­ber 2011.

 

Po­čas vý­slu­chu pri­tom ob­vi­ne­ný uvie­dol, ţe sa cí­ti byť ne­vin­ný. Ni­ko­ho ne­vy­die­ral, ani neunie­sol a v ţivo­te ne­mal ţiad­nu strel­nú zbraň v ru­ke. Ţije mrav­ným ţivo­tom. Má dosť pe­ňa­zí a tieţ i je­ho druţka, s kto­rou má 18 roč­nú dcé­ru, je veľ­mi bo­ha­tá. Ţiadal, aby bol pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du, pri­čom aké­koľ­vek ob­me­dzenia, mu uloţené, spl­ní.

Ob­haj­co­via ob­vi­ne­né­ho pou­ká­za­li na to, ţe dô­vo­dy väz­by, pre kto­ré bol ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by po­mi­nu­li. Po­kiaľ ide o dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ob­vi­ne­ný má ro­di­nu, dcé­ru, riad­ne tr­va­lé byd­lis­ko, pri­čom v rám­ci vý­slu­chu aj sám vy­hlá­sil, ţe v prí­pa­de pre­pus­te­nia z väz­by str­pí všet­ky ob­me­dzenia, kto­ré mu bu­dú da­né sú­dom. Čo sa tý­ka us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. upo­zor­nil pre­dov­šet­kým na to, ţe zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa uţ sved­ko­via bo­li vy­po­ču­tí, a te­da ob­vi­ne­ný ich ne­má akým spô­so­bom ov­plyv­ňo­vať. Na­vy­še i sve­dok, kto­rý je kvá­zi kom­pli­com ob­vi­ne­né­ho, bol pre­pus­te­ný z väz­by a bol tieţ nie­koľ­kok­rát vy­po­ču­tý.

 

V sú­vis­los­ti s návr­hom pro­ku­rá­to­ra na roz­ší­re­nie dô­vo­dov väz­by uvied­li v pr­vom ra­de tú sku­toč­nosť, ţe ten­to uţ bol pro­du­ko­va­ný aj pri roz­ho­do­va­ní o pô­vod­nom vza­tí do väz­by, av­šak ne­bol ak­cep­to­va­ný. Ďalej tieţ upo­zor­ni­li na to, ţe od­ôvod­ňo­va­nie tzv. pre­ven­tív­nej väz­by pre­bie­ha­jú­ci­mi tres­tný­mi stí­ha­nia­mi z ro­ku 2004 a 2009, v rám­ci kto­rých ob­vi­ne­ný ne­bol vza­tý do väz­by, nep­ri­pa­dá do úva­hy. Čo sa tý­ka po­tom re­gis­tra tres­tov, po­dotk­li, ţe na ob­vi­ne­né­ho sa hľa­dí ako na net­res­ta­né­ho. Navrh­li pre­to vy­pus­tiť dô­vod väz­by v § 71 ods. 1 písm. b/ a ne­roz­ší­riť dô­vod väz­by na § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

Pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. ob­vi­ne­ný môţe byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, ţe sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, ţe ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, ţe

a/ uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­moţno je­ho to­toţnosť ih­neď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko ale­bo ak mu hro­zí vy­so­ký trest,

b/ bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­vaţných pre tres­tné stí­ha­nie, ale­bo

c/ bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, do­ko­ná trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­sil, ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val ale­bo kto­rým hro­zil.

Pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. ko­nať a roz­ho­do­vať moţno len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej

bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia o väz­be ob­sa­hu­je aj uve­de­nie skut­ko­vých okol­nos­tí, o kto­ré sa vý­rok roz­hod­nu­tia o väz­be opie­ra. O väz­be ko­ná a roz­ho­du­je súd a v príp­rav­nom ko­na­ní na návrh pro­ku­rá­to­ra sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý nie je pri vy­me­dze­ní dô­vo­dov väz­by návr­hom pro­ku­rá­to­ra via­za­ný. O sťaţnos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du ale­bo sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o väz­be ko­ná a roz­ho­du­je na­dria­de­ný súd. Pred roz­hod­nu­tím o väz­be mu­sí byť ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý; o ča­se a mies­te vý­slu­chu sa vhod­ným spô­so­bom upo­ve­do­mí pro­ku­rá­tor, ob­vi­ne­ný a je­ho ob­haj­ca, ak je do­siah­nu­teľ­ný. Pred­se­da se­ná­tu ale­bo sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­ču­je ob­vi­ne­né­ho a po­tom umoţní prí­se­dia­cim ale­bo sud­com, pro­ku­rá­to­ro­vi a ob­haj­co­vi po­loţiť ob­vi­ne­né­mu otáz­ky tý­ka­jú­ce sa roz­hod­nu­tia o väz­be; bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho moţno roz­hod­núť o väz­be len vte­dy, ak ob­vi­ne­ný vý­slov­ne poţiadal, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti ale­bo ak zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho neu­moţňu­je je­ho vý­sluch. Zá­stup­ca zá­uj­mo­vé­ho zdruţenia ale­bo iná oso­ba po­nú­ka­jú­ca zá­ru­ku ale­bo pe­ňaţnú zá­ru­ku sa upo­ve­do­mí o vý­slu­chu, ak je to pot­reb­né. Návr­hy a ţiados­ti pro­ku­rá­to­ra sa bez­od­klad­ne do­ru­čia ob­vi­ne­né­mu a ţiados­ti ob­vi­ne­né­ho ale­bo iných osôb, po­da­né v je­ho pros­pech pro­ku­rá­to­ro­vi tak, aby sa k nim pro­ku­rá­tor a ob­vi­ne­ný ma­li moţnosť pred roz­hod­nu­tím o väz­be vy­jad­riť; to pla­tí aj o dô­vo­doch, pre kto­ré má súd roz­hod­núť o predĺţení cel­ko­vej le­ho­ty väz­by pod­ľa § 76a.

 

Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a súd sú po­vin­ní skú­mať v kaţdom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak ko­ná iba pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺţenie le­ho­ty väz­by ale­bo o zme­ne dô­vo­dov väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o ţiados­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa od­se­ku 3. Ak v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor zis­tí, ţe dô­vo­dy väz­by sa zme­ni­li, po­dá návrh sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie na roz­hod­nu­tie o zme­ne dô­vo­dov väz­by. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie o ta­kom návr­hu roz­hod­ne bez meš­ka­nia. Ak súd vy­hlá­sil os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, pred­se­da se­ná­tu bez­od­klad­ne vy­dá prí­kaz na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by s uve­de­ním dô­vo­du pre­pus­te­nia a uve­die tú­to okol­nosť v zá­pis­ni­ci; tak­to pos­tu­pu­je pred­se­da se­ná­tu aj vte­dy, ak v súd­nom ko­na­ní up­ly­nu­la le­ho­ta väz­by pod­ľa § 76 ods. 6.

 

Pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. ob­vi­ne­ný má prá­vo ke­dy­koľ­vek ţiadať o pre­pus­te­nie na slo­bo­du. Ak v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor ta­kej ţiados­ti ne­vy­ho­vie, pred­loţí

ju bez meš­ka­nia so svo­jím sta­no­vis­kom a s návr­hom na roz­hod­nu­tie sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie, o čom upo­ve­do­mí ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu. O ta­kej ţiados­ti sa mu­sí bez meš­ka­nia roz­hod­núť. Ak sa ţiadosť za­miet­la, môţe ju ob­vi­ne­ný, ak v nej neu­ve­die iné dô­vo­dy, opa­ko­vať aţ po up­ly­nu­tí trid­sia­tich dní odo dňa, keď roz­hod­nu­tie o je­ho pred­chá­dza­jú­cej ţiados­ti na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť.

 

Po pres­kú­ma­ní pred­loţené­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu dos­pel aj Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky k ta­ké­mu zá­ve­ru, ţe do­po­siaľ za­do­váţené dô­ka­zy nas­ved­ču­jú to­mu, ţe sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, sa stal, má všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu a exis­tu­jú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, ţe na je­ho spá­cha­ní sa po­die­ľal i ob­vi­ne­ný R. S..

 

Čo sa však tý­ka exis­ten­cie jed­not­li­vých vä­zob­ných dô­vo­dov, tak v tom­to sme­re uţ na roz­diel od pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du za­stá­va ten ná­zor, ţe u vy­ššie me­no­va­né­ho ob­vi­ne­né­ho na­ďa­lej pretr­vá­va­jú len dô­vo­dy väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por., a te­da len v pô­vod­nom roz­sa­hu. Po­kiaľ ide pri­tom o kon­krét­ne sku­toč­nos­ti ich opod­stat­ňu­jú­ce, tak tu od­ka­zu­je tu­naj­ší súd nie­len na to­mu pris­lú­cha­jú­cu časť od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, ale i roz­hod­nu­tia to­mu­to roz­hod­nu­tiu pred­chá­dza­jú­ce­ho – o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, a tak­tieţ i na pí­som­né vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ra k po­su­dzo­va­nej ţiados­ti.

 

S oh­ľa­dom na vy­ššie uve­de­né je te­da zrej­mé, ţe ţiadosť ob­vi­ne­né­ho R. S. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du ne­bo­la po­da­ná dô­vod­ne, a k to­mu na­po­kon správ­ne dos­pel i sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du. S čím sa však Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky nes­to­toţňu­je je to, ţe ak sa ten­to roz­ho­dol v rám­ci da­né­ho ko­na­nia vy­spo­ria­dať ok­rem pred­met­nej ţiados­ti aj s „návr­hom“ pro­ku­rá­to­ra na roz­ší­re­nie dô­vo­dov väz­by, vy­plý­va­jú­cim z ob­sa­hu je­ho pí­som­né­ho sta­no­vis­ka k uve­de­nej ţiados­ti, mal tak uro­biť v rám­ci dvoch sa­mos­tat­ných vý­ro­kov, pri­čom pr­vý z nich sa mal tý­kať po­da­nej ţiados­ti ob­vi­ne­né­ho, keďţe prá­ve tá­to bo­la dô­vo­dom pre za­ča­tie ko­na­nia.

Na­priek to­mu však po­vaţuje sťaţnost­ný súd za ne­vyh­nut­né upo­zor­niť na tú sku­toč­nosť, ţe pod­ľa je­ho ná­zo­ru nie je moţné, aby v rám­ci ko­na­nia o ţiados­ti o pre­pus­te­nie na slo­bo­du, a te­da ko­na­nia za­ča­té­ho len na pod­net ob­vi­ne­né­ho, bo­lo zá­ro­veň roz­hod­nu­té o tom, ţe v je­ho prí­pa­de sa dô­vo­dy väz­by me­nia tak, ţe mu ur­či­tý dô­vod pri­bud­ne,

pre­toţe tým vlas­tne dôj­de k zhor­še­niu je­ho si­tuácie - k zme­ne pred­chá­dza­jú­ce­ho vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia v je­ho nep­ros­pech v ko­na­ní za­ča­tom len v je­ho pros­pech.

 

V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je pri­tom na via­ce­ré us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, up­ra­vu­jú­ce „zá­kaz zme­ny k hor­šie­mu“ v ob­dob­ných prí­pa­doch (§ 195 ods. 1, § 322 ods. 3, § 327 ods. 2, § 391 ods. 2, § 405 písm. b/), spo­me­dzi kto­rých sa ako úp­ra­va na­mi po­su­dzo­va­né­mu prí­pa­du naj­bliţšia ja­ví prá­ve úp­ra­va v rám­ci ko­na­nia o sťaţnos­ti.

 

S oh­ľa­dom na uve­de­né moţno po­tom kon­šta­to­vať, ţe v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du sa po­vin­nosť sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie v zmys­le § 79 ods. 2 Tr. por. skú­mať, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo sa zme­ni­li, ob­me­dzu­je v pod­sta­te len na skú­ma­nie exis­ten­cie už da­ných vä­zob­ných dô­vo­dov.

 

Z to­ho po­tom vy­plý­va, ţe ani pro­ku­rá­tor, v prí­pa­de, že ne­vy­ho­vie žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, sa ne­mô­že v rám­ci svoj­ho sta­no­vis­ka či návr­hu na roz­hod­nu­tie v zmys­le § 79 ods. 3 Tr. por. účin­ne do­má­hať zme­ny v po­do­be roz­ší­re­nia už exis­tu­jú­cich vä­zob­ných dô­vo­dov.

 

To mu však neb­rá­ni v tom, aby po­dal sa­mos­tat­ný návrh na zme­nu dô­vo­dov väz­by, ak prá­ve v da­nom ča­se (napr. v sú­vis­los­ti s pres­kú­ma­va­ním po­da­nej žia­dos­ti) dos­pel k zá­ve­ru, že u ob­vi­ne­né­ho niek­to­rý dô­vod väz­by, príp. via­ce­ré no­vo vznik­li.

 

Aj na­priek vy­ššie uve­de­né­mu sa však Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na­po­kon roz­ho­dol v da­nom prí­pa­de po­su­dzo­vať pí­som­né po­da­nie pro­ku­rá­to­ra ako po­da­nie oso­by nez­na­lej prá­va, vy­chá­dza­júc pri­tom z je­ho ob­sa­hu, a v dôs­led­ku to­ho sa te­da po­tom za­obe­ral i ním navr­ho­va­ným roz­ší­re­ním vä­zob­né­ho stí­ha­nia o vä­zob­ný dô­vod v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Na roz­diel od sú­du pr­vé­ho stup­ňa však dos­pel k ta­ké­mu zá­ve­ru, ţe uve­de­ný dô­vod väz­by v da­nom prí­pa­de ne­moţno uz­nať, na­koľ­ko ten­to u ob­vi­ne­né­ho R. S. no­vo nev­zni­kol.

 

O „návr­hu“ na zme­nu dô­vo­dov väz­by roz­ho­dol pri­tom tu­naj­ší súd sa­mos­tat­ným vý­ro­kom, nas­le­du­jú­cim aţ po vý­ro­ku o za­miet­nu­tí ţiados­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, čím v pod­sta­te doš­lo o.i. i k nap­ra­ve­niu uţ v tom­to sme­re vy­ššie spo­mí­na­ných

ne­dos­tat­kov pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia.

 

Vo vzťa­hu k sa­mot­né­mu dô­vo­du tzv. pre­ven­tív­nej väz­by je pot­reb­né upo­zor­niť v pr­vom ra­de na tú sku­toč­nosť, ţe ten­to bol zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra navr­ho­va­ný uţ aj v rám­ci roz­ho­do­va­nia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Vte­dy bol pri­tom od­ôvod­ňo­va­ný tým, ţe keďţe z vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho vy­ply­nu­lo, ţe ten­to je ne­za­mes­tna­ný, exis­tu­je dô­vod­ná oba­va, ţe by mo­hol pá­chať ďal­šiu tres­tnú čin­nosť, aby si tým­to spô­so­bom za­bez­pe­čil pe­nia­ze na svo­ju obţivu.

 

sú­čas­nom štá­diu ko­na­nia nap­ro­ti to­mu pro­ku­rá­tor uţ pou­ka­zu­je na iné pre­bie­ha­jú­ce tres­tné stí­ha­nia vo­či ob­vi­ne­né­mu ako i nie­koľ­ké je­ho pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia vy­plý­va­jú­ce z od­pi­su z re­gis­tra tres­tov. No a prá­ve obe tie­to sku­toč­nos­ti bo­li pred­me­tom skú­ma­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Po­kiaľ ide o v po­ra­dí dru­hú z vy­ššie uvá­dza­ných sku­toč­nos­tí, tak je tre­ba uviesť naj­mä to, ţe na č. l. 586 zväz­ku č. VI sa na­chá­dza od­pis z re­gis­tra tres­tov ob­vi­ne­né­ho R. S. vy­ho­to­ve­ný uţ dňa 27. jú­la 2010, kto­rý je z hľa­dis­ka svoj­ho ob­sa­hu úpl­ne to­toţ­ný s od­pi­som vy­ţiada­ným nes­kôr – v sú­vis­los­ti s po­da­nou ţiados­ťou ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, a z to­ho dô­vo­du je te­da po­tom zrej­mé, ţe uve­de­ným „nov­ším“ od­pi­som ne­bo­li zís­ka­né v da­nom sme­re ţiad­ne no­vé in­for­má­cie.

Čo sa po­tom tý­ka ďal­ších na­mie­ta­ných tres­tných stí­ha­ní ve­de­ných vo­či ob­vi­ne­né­mu R. S., tak k to­mu uvá­dza tu­naj­ší súd iba toľ­ko, ţe tie­to sú všet­ky star­šie­ho dá­ta, a pre­to ich te­da bo­lo moţné - pri skor­šom vy­ko­na­ní lus­trá­cie - up­lat­ňo­vať ako jed­nu z okol­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho uţ pri roz­ho­do­va­ní o je­ho vza­tí do väz­by.

 

S oh­ľa­dom na vy­ššie uve­de­né zdô­raz­ňu­je na­po­kon sťaţnost­ný súd pre­dov­šet­kým tú sku­toč­nosť, ţe roz­ši­ro­vať vä­zob­né stí­ha­nie o no­vý dô­vod väz­by s pou­ka­zom na okol­nos­ti, kto­ré bo­li, resp. ma­li byť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní zná­me uţ ove­ľa skôr, nie je pod­ľa je­ho ná­zo­ru moţné. Ich skor­šie neup­lat­ne­nie len kvô­li ne­dôs­led­nos­ti, ne­čin­nos­ti či ne­po­zor­nos­ti prís­luš­ných or­gá­nov ne­môţe byť to­tiţ na ťar­chu ob­vi­ne­né­ho.

Ne­moţno pri­pus­tiť ta­ký stav, ke­dy by ob­vi­ne­ný stra­til v pod­sta­te akú­koľ­vek práv­nu is­to­tu a ke­dy by nao­pak na stra­ne dru­hej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­li aţ príl­iš sil­né pos­ta­ve­nie, za­ru­ču­jú­ce im moţnosť pred­kla­dať v akom­koľ­vek ča­se sku­toč­nos­ti im uţ skôr zná­me, príp. nez­ná­me len v dôs­led­ku ne­dos­tat­kov na ich stra­ne, za úče­lom zdô­vod­ne­nia jed­not­li­vých vä­zob­ných dô­vo­dov u ob­vi­ne­né­ho.

 

Z toh­to poh­ľa­du bo­lo te­da po­tom úpl­ne ire­le­van­tné sa za­obe­rať tým, či by aj nap­rík­lad sku­toč­nos­ti uvá­dza­né pro­ku­rá­to­rom bo­li inak spô­so­bi­lé z hľa­dis­ka svoj­ho ob­sa­hu od­ôvod­niť napl­ne­nie vä­zob­né­ho dô­vo­du v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

Z dô­vo­dov vy­ššie uve­de­ných pre­to Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to roz­hod­nu­tia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

V Bra­tis­la­ve 06. ok­tób­ra 2011

 

JUDr. Šte­fan M i c h á l i k, v. r.

pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia