Práv­ne ve­ty:

I.                   Ak bo­la dô­vo­dom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho /stí­ha­né­ho pre via­ce­ro skut­kov/ v príp­rav­nom ko­na­ní oba­va z pok­ra­čo­va­nia je­ho ag­re­sív­ne­ho sprá­va­nia vo­či poš­ko­de­nej, tá­to okol­nosť ne­mô­že byť dô­vo­dom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, po­kiaľ tá­to tres­tná vec bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní vy­lú­če­ná zo spo­loč­né­ho ko­na­nia na sa­mos­tat­né ko­na­nie /jed­ná sa te­da o sa­mos­tat­nú tres­tnú vec/ a pre­to v štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia mož­no skú­mať okol­nos­ti väz­by iba vo vzťa­hu k tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, resp. návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

II.                Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia a zru­še­ní roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu pod­ľa § 403 Tr. por. bez exis­ten­cie vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné. Roz­ho­do­va­nie v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia nes­mie byť iba for­mál­ne s cie­ľom za­bez­pe­čiť „kon­ti­nui­tu“ vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia.

III.             Roz­ho­do­va­nie o väz­be pod­ľa § 403 Tr. por. po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia a zru­še­ní roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu má ur­či­té špe­ci­fi­ká, na kto­ré je pot­reb­né klásť zvý­še­ný dô­raz /pot­re­ba opä­tov­ne dôs­led­ne reš­pek­to­vať u ob­vi­ne­né­ho prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny, zá­sa­du fa­kul­ta­tív­nos­ti a sub­si­dia­ri­ty vä­zob­né­ho stí­ha­nia ako in­šti­tú­tu ul­ti­ma ra­tio naj­mä vo vzťa­hu k ča­su, kto­rý od vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by cez vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy až po zru­še­nie roz­sud­ku po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia up­ly­nul a z hľa­dis­ka pro­por­cio­na­li­ty prís­ne skú­mať tú dô­le­ži­tú sku­toč­nosť, ako zme­na us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce­ho uk­la­da­nie tres­tu ov­plyv­ní po­ten­ciál­ne ulo­že­nie no­vé­ho tres­tu ob­vi­ne­né­mu/.

 

 

 

3Nt 32/2013

 

 

Uz­ne­se­nie

         Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v ko­na­ní pred se­ná­tom zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra a prí­se­dia­cich Ja­ros­la­va Haj­di­na a Ru­dol­fa On­dro­vi­ča, v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti obv. M.R. pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. v sú­be­hu so zlo­či­nom ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2  Tr. zák. a iné, tak­to

 

           r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 403 Tr. po­riad­ku, súd ob­vi­ne­né­ho M.R., stí­ha­né­ho pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. v sú­be­hu so zlo­či­nom ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2  Tr. zák. a iné,

 

      n e b e r i e  do väz­by.

 

O d ô v o d n e n i e:

   

Uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok zo dňa 01.07.2013, sp. zn. 3Nt 32/2013 bo­la v zmys­le § 400 ods. 1 Tr. por. po­vo­le­ná ob­no­va ko­na­nia v pros­pech od­sú­de­né­ho M.R. vo ve­ci ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de v Pe­zin­ku pod sp. zn. 3T 243/2011 a sú­čas­ne bol zru­še­ný roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok sp. zn. 3T 243/2011 zo dňa 16.12.2011, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť dňa 16.12.2011, v ce­lom roz­sa­hu /vo vý­ro­ku o vi­ne a tres­te/. Súd z dô­vo­du zru­še­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu nás­led­ne pre­pus­til od­sú­de­né­ho M.R. z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na slo­bo­du. Súd sú­čas­ne v zmys­le § 404 ods. 2 Tr. por. vrá­til pred­met­nú tres­tnú vec do príp­rav­né­ho ko­na­nia, na­koľ­ko vo ve­ci doš­lo ku schvá­le­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te/.

 

Vzhľa­dom k us­ta­no­ve­niu § 403 Tr. por., v zmys­le kto­ré­ho ak ob­vi­ne­ný vy­ko­ná­va trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný mu v pô­vod­nom roz­sud­ku, roz­hod­ne súd po na­do­bud­nu­tí prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia, kto­rým spo­lu s po­vo­le­ním ob­no­vy ko­na­nia zru­šil vý­rok o tom­to tres­te, bez od­kla­du o väz­be, súd bez­od­klad­ne na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí roz­ho­do­val o väz­be ob­ža­lo­va­né­ho M.R.

Súd sa oboz­ná­mil s pred­lo­že­ným spi­so­vým ma­te­riá­lom a zis­til, že ob­vi­ne­ný M.R. bol uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok, sp. zn. Tp 9/2011 zo dňa 20.06.2011 vza­tý do väz­by z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.  Súd pre­to po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, zru­še­ní vy­ššie uve­de­né­ho roz­sud­ku vo vý­ro­ku o vi­ne a tres­te a pre­pus­te­ní ob­ža­lo­va­né­ho z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na slo­bo­du opä­tov­ne skú­mal, či z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va vä­zob­ný dô­vod uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods.1 písm. c) Tr. por. tak, ako bol sta­no­ve­ný v pri­már­nom roz­hod­nu­tí sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Ta­ký­to ob­me­dze­ný pos­tup skú­ma­nia uve­de­né­ho vä­zob­né­ho dô­vo­du /bez skú­ma­nia exis­ten­cie dô­vo­dov väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por./ súd zvo­lil z dô­vo­du nep­rí­pus­tnos­ti roz­ši­ro­va­nia vä­zob­ných dô­vo­dov o okol­nos­ti, kto­ré bo­li or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du zná­me v ča­se pr­vot­né­ho roz­ho­do­va­nia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by /pri­me­ra­ne viď uz­ne­se­nie NS SR, sp. zn. 6Tost 31/2011/. Po­kiaľ bol to­tiž ob­vi­ne­ný v da­nom prí­pa­de vza­tý do väz­by iba z dô­vo­du oba­vy, že bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, a z väz­by bol pre­pus­te­ný až po prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku, kto­rým bol uz­na­ný za vin­né­ho, na zá­kla­de kto­ré­ho mu bol nás­led­ne na­ria­de­ný vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, lo­gic­ky ne­mož­no po tom, ako bo­lo roz­su­dok, kto­rým bol uz­na­ný za vin­né­ho zru­še­ný v ce­lom roz­sa­hu po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, vzhliad­nuť u ob­vi­ne­né­ho aj iný, ako pô­vod­ný vä­zob­ný dô­vod, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný vo väz­be ani vo vý­ko­ne tres­tu ta­ké­to vä­zob­né dô­vo­dy za­lo­žiť ne­mo­hol.

Z uve­de­ných dô­vo­dov pre­to súd pris­tú­pil iba ku skú­ma­niu vä­zob­né­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods.1 písm. c) Tr. por., pri­čom ten­to dô­vod väz­by súd ne­zis­til.

 

Vo vzťa­hu k vä­zob­né­mu dô­vo­du pod­ľa § 71 ods.1 písm. c) Tr. por. súd vo všeo­bec­nos­ti kon­šta­tu­je, že vä­zob­ný dô­vod mô­že vy­ply­núť buď z okol­nos­tí prí­pa­du ale­bo z oso­by ob­vi­ne­né­ho, pri­čom vä­zob­ný dô­vod sa zo­sil­ňu­je v prí­pa­doch, ak ho mož­no vy­vo­diť aj z okol­nos­tí prí­pa­du a aj z oso­by ob­vi­ne­né­ho.

Zá­ro­veň súd zdô­raz­ňu­je, že roz­ho­do­va­nie o väz­be po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia a zru­še­ní roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu pod­ľa § 403 Tr. por. má ur­či­té špe­ci­fi­ká, na kto­ré je pot­reb­né klásť zvý­še­ný dô­raz. Jed­ná sa jed­nak o sku­toč­nosť, že vzhľa­dom na zru­še­nie roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu /vý­rok o vi­ne aj tres­te/ je pot­reb­né opä­tov­ne reš­pek­to­vať u ob­vi­ne­né­ho prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny a sú­čas­ne je dô­le­ži­té dôs­led­ne reš­pek­to­vať zá­sa­du fa­kul­ta­tív­nos­ti a sub­si­dia­ri­ty vä­zob­né­ho stí­ha­nia ako in­šti­tú­tu ul­ti­ma ra­tio naj­mä vo vzťa­hu k ča­su, kto­rý od vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by cez vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy až po zru­še­nie roz­sud­ku po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia up­ly­nul. Na­po­kon je v ne­pos­led­nom ra­de nut­né z hľa­dis­ka pro­por­cio­na­li­ty prís­ne skú­mať tú dô­le­ži­tú sku­toč­nosť, ako zme­na us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce­ho uk­la­da­nie tres­tu (s pou­ka­zom na ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR z 28.11.2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 /uve­rej­ne­ný 21.12.2012, zák. č. 428/2012 Z.z./, ako  aj s pou­ka­zom na no­ve­li­zo­va­né us­ta­no­ve­nie § 172 ods. 1 Tr. zák.) ov­plyv­ní po­ten­ciál­ne ulo­že­nie no­vé­ho tres­tu ob­vi­ne­né­mu.

 

Súd pres­kú­ma­ním spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že ob­vi­ne­né­mu bo­lo uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa OR PZ, Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie PZ v Sen­ci, sp. zn. ČVS: ORP-277OVK-Sc-2011 dňa 18.06.2011, pos­tu­pom pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zá­ko­na, v sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vý­ro­ku pred­met­né­ho uz­ne­se­nia. Dňa 19.06.2011 vy­šet­ro­va­teľ OR PZ OKP – Se­nec, uz­ne­se­ním pod tou is­tou spi­so­vou znač­kou pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. za­čal a pod­ľa § 206 ods. 4 Tr. por. roz­ší­ril ob­vi­ne­né­mu ob­vi­ne­nie o pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zá­ko­na. Nás­led­ne bo­lo ob­vi­ne­né­mu dňa 14.09.2011 vy­šet­ro­va­te­ľom OO PZ Se­nec vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Tr. zák.  

Z okol­nos­tí prí­pa­du v da­nej ve­ci vy­plý­va, ob­vi­ne­ný mal dňa 17.06.2011 od­cu­dziť 5 ku­sov zbra­ní, pri­čom nás­led­ne pri pred­ve­de­ní na OR PZ Se­nec dňa 18.06.2001 dob­ro­voľ­ne vy­dal 2 ks za­ta­ve­ných in­jek­čných strie­ka­čiek s ob­sa­hom per­vi­tí­nu, kto­ré­ho množ­stvo zod­po­ve­da­lo 31 jed­no­ra­zo­vým dáv­kam dro­gy. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sa u ob­vi­ne­né­ho jed­na­lo v pod­sta­te o ko­na­nie, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť v jed­nom ča­so­vom úse­ku, pri­čom tým napl­nil skut­ko­vú pod­sta­tu via­ce­rých tres­tných či­nov. Nás­led­ne mu dňa 19.06.2011 /te­da po vý­slu­chu poš­ko­de­nej D. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka dňa 18.06.2011/ bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť tým, že sa poš­ko­de­nej vy­hrá­žal za­bi­tím a za­stre­le­ním.

 

O oso­be ob­vi­ne­né­ho súd zis­til, že v mi­nu­los­ti /pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre ho­re uve­de­né tres­tné či­ny/ ne­bol súd­ne tres­ta­ný, ani ne­bol pre­jed­ná­va­ný pre pries­tu­pok.  Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­ply­nu­lo, že pred je­ho vza­tím do väz­by tr­pel syn­dró­mom zá­vis­los­ti od me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­rý vy­ús­til až do je­ho po­ku­su o se­bev­raž­du a nás­led­né­ho lie­če­nia v psy­chia­tric­kej ne­moc­ni­ci Phi­lip­pa Pi­ne­la.

 

Ďalej súd pres­kú­ma­ním uz­ne­se­nia, kto­rým bol ob­vi­ne­ný v príp­rav­nom ko­na­ní vza­tý do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku dos­pel k zá­ve­ru, že  od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho uz­ne­se­nia lo­gic­ky vy­plý­va, že dô­vo­dom vza­tia ob­vi­ne­né­ho ne­bo­la /a ob­jek­tív­ne ani ne­moh­la byť/ oba­va, že by ob­vi­ne­ný pok­ra­čo­val v ma­jet­ko­vej ale­bo dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti /keď­že sa jed­na­lo o bez­úhon­nú oso­bu, kto­rá sa v mi­nu­los­ti pred spá­cha­ním skut­kov žiad­nej tres­tnej čin­nos­ti, v kto­rej by moh­la pok­ra­čo­vať, ne­do­pus­ti­la/ ale pri­már­ne fakt, že by mo­hol reál­ne us­ku­toč­niť hroz­bu ad­re­so­va­nú svo­jej bý­va­lej pria­teľ­ke. V tej­to sú­vis­los­ti pre­to súd dá­va do po­zor­nos­ti dô­le­ži­tú sku­toč­nosť a to fakt, že sku­tok ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia bol v príp­rav­nom ko­na­ní vy­lú­če­ný zo spo­loč­né­ho ko­na­nia s ďal­ší­mi tres­tný­mi ve­ca­mi ob­vi­ne­né­ho, pri­čom pred­met­ná tres­tná vec do­po­siaľ ne­bo­la ukon­če­ná /tres­tné stí­ha­nie v tej­to ve­ci tr­vá 2 ro­ky na­priek to­mu, že sa jed­ná o pre­čin a skut­ko­vo a pro­ces­ne ne­ná­roč­nú vec/. Návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te pred­lo­že­ný pro­ku­ra­tú­rou dňa 06.12.2011 bol pre­to po­da­ný iba vo vzťa­hu  ku zlo­či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zá­ko­na, pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zá­ko­na a zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Tr. zák.

 

Z hľa­dis­ka prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty je dô­le­ži­té pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že Trest­ný zá­kon vo svo­jej oso­bit­nej čas­ti za tres­tné či­ny, kto­ré sú ob­vi­ne­né­mu kla­de­né za vi­nu, umož­ňu­je vo všet­kých prí­pa­doch a to aj v prí­pa­de dro­go­vé­ho tres­tné­ho či­nu /po no­ve­li­zá­cii us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 1 Tr. zák. doš­lo ku zní­že­niu spod­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy zo šty­roch ro­kov na tri ro­ky/ ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom za sú­čas­né­ho ulo­že­nia pro­bač­né­ho doh­ľa­du.

 

S pri­hliad­nu­tím na vy­ššie uve­de­né zis­te­nia pre­to ku kon­šta­to­va­niu ab­sen­cie dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. z dô­vo­du neexis­ten­cie dô­vod­nej oba­vy sú­du, že by ob­vi­ne­ný v prí­pa­de po­ne­chania na slo­bo­de mo­hol pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, vied­li súd nas­le­dov­né úva­hy a ar­gu­men­ty:

-      dô­vo­dom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní bo­la oba­va z pok­ra­čo­va­nia je­ho ag­re­sív­ne­ho sprá­va­nia vo­či bý­va­lej pria­teľ­ke. Tá­to okol­nosť ne­mô­že byť dô­vo­dom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho v tej­to tres­tnej ve­ci, pre­to­že vec ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia bo­la vy­lú­če­ná na sa­mos­tat­né ko­na­nie /jed­ná sa te­da o sa­mos­tat­nú tres­tnú vec/ a pre­to v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia a v tom­to ko­na­ní mož­no skú­mať okol­nos­ti väz­by iba vo vzťa­hu k tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­ré bol po­da­ný návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

-      ob­vi­ne­ný z tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 5 ro­kov, kto­rý mu bol ulo­že­ný, vy­ko­nal so za­po­čí­ta­ním väz­by 2 ro­ky, pri­čom vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du a oso­bu ob­vi­ne­né­ho /jed­na­lo sa v pod­sta­te o spá­chanie via­ce­rých tres­tných či­nov v prie­be­hu dvoch dní po pred­chá­dza­jú­cej ab­so­lút­nej bez­úhon­nos­ti ob­vi­ne­né­ho/nie je mož­né vy­lú­čiť, že ob­vi­ne­né­mu v no­vom ko­na­ní pred sú­dom v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny ne­bu­de ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ale po­ten­ciál­ne prís­ny trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu s pro­bač­ným doh­ľa­dom /a v ta­kom prí­pa­de by je­ho vä­zob­né stí­ha­nie bo­lo v roz­po­re s prin­cí­pom pri­me­ra­nos­ti, na­koľ­ko by ma­lo byť v zá­sa­de vy­lú­če­né, aby bol pá­cha­teľ vä­zob­ne stí­ha­ný v prí­pa­de pred­pok­la­du ulo­že­nia pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy/.

-      zna­lec vo svo­jom po­sud­ku kon­šta­tu­je, že kon­zum dro­gy u ob­vi­ne­né­ho me­nil je­ho sprá­va­nie a psy­chic­ké pre­ží­va­nie, pri­čom uží­va­ním dro­gy sa vy­stu­po­va­nie ob­vi­ne­né­ho eš­te vy­os­tri­lo a pri­bud­li fe­no­mé­ny vy­plý­va­jú­ce zo sti­mu­lač­ných účin­kov dro­gy. Z uve­de­né­ho mož­no te­da kon­šta­to­vať, že pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ne­po­chyb­ne ne­ga­tív­ne pod­nie­til aj fakt, že v roz­hod­nom ča­se bol zá­vis­lý od me­tam­fe­ta­mí­nu. Vzhľa­dom na je­ho dvoj­roč­nú ab­sti­nen­ciu je­ho izo­lá­ciou vä­zob­ným stí­ha­ním a vý­ko­nom tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no však vý­znam toh­to fak­to­ru na pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ným v da­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia pri­naj­men­šom mi­ni­ma­li­zo­vať, ak nie úpl­ne vy­lú­čiť.

-      vzhľa­dom na bez­úhon­nosť ob­vi­ne­né­ho pred spá­cha­ním skut­kov a je­ho dvoj­roč­nú izo­lá­ciu od spo­loč­nos­ti, by pod­ľa ná­zo­ru sú­du kon­šta­to­va­nie oba­vy, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, ne­ma­lo žia­den zá­kon­ný ani ra­cio­nál­ny zá­klad a bo­lo by tvr­de­ním iba úče­lo­vým /v sna­he za­bez­pe­čiť „kon­ti­nui­tu“ vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, čo je bez prí­tom­nos­ti sku­toč­ných vä­zob­ných dô­vo­dov ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné/ a čis­to hypo­te­tic­kým.

 

Súd vzhľa­dom na ho­re uve­de­né kon­šta­tu­je, že v da­nej ve­ci ne­bo­li zis­te­né ta­ké kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by ne­ma­li len po­va­hu in­dí­cií a dom­nie­nok, a z kto­rých by u ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va­li kon­krét­ne dô­vo­dy väz­by uve­de­né v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., a pre­to roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia a ob­vi­ne­né­ho do väz­by nev­zal.

 

        

P o u č e n i e :   Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu mož­no po­dať sťaž­nosť v le­ho­te 3 dní odo dňa je­ho ozná­me­nia na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok.

 

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok                                            

v Pe­zin­ku dňa 01.07.2013                                     

 

JUDr. Da­vid L i n d t n e r

         pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

Diskusia