Majetok spoločnosti s ručením obmedzeným nie je majetkom jej spoločníka

 

Práv­ne ve­ty:

I. Ak je pá­cha­teľ v ča­se vý­be­ru pros­tried­kov z úč­tu ob­chod­nej spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným, stá­le spo­loč­ní­kom tej­to spo­loč­nos­ti, ale nie jej ko­na­te­ľom, ne­mô­že nak­la­dať s jej fi­nan­čný­mi  pros­tried­ka­mi pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia, a to ani na úh­ra­du svo­jich poh­ľa­dá­vok vo­či nej. Ma­je­tok spo­loč­nos­ti nie je ma­jet­kom jej spo­loč­ní­ka, ale „cu­dzou ve­cou“ v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 212 Tr. zák. Spo­loč­ník spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným je ma­ji­te­ľom ob­chod­né­ho po­die­lu, pred­sta­vu­jú­ce­ho prá­va a po­vin­nos­ti spo­loč­ní­ka a im zod­po­ve­da­jú­cu účasť na spo­loč­nos­ti (§ 114 ods. 1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka), čo  však nez­na­me­ná iden­ti­tu s ma­jet­kom spo­loč­nos­ti.

 II. Ma­jet­ko­vý ná­rok spo­loč­ní­ka vo­či spo­loč­nos­ti ne­mož­no vy­môcť svoj­po­moc­ne, zneu­ži­tím pod­pi­so­vé­ho vzo­ru spo­loč­ní­ka, kto­rý bol v pred­chá­dza­jú­com ob­do­bí ko­na­te­ľom s prís­luš­ný­mi, to­mu zod­po­ve­da­jú­ci­mi dis­po­zič­ný­mi op­ráv­ne­nia­mi.

 

Naj­vyš­ší súd 2 Tdo 14/2012

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

                                         U z n e s e n i e

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a sud­cov JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a JUDr. Ing. An­to­na Ja­ku­bí­ka v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Ing. J. H. pre trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 17. ap­rí­la 2012 o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 10. no­vem­bra 2011, sp. zn. 6 To 84/2009, tak­to

 

        r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Ing. J. H. sa o d m i e t a.

 

                                                    O d ô v o d n e n i e

 

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Kraj­ský súd v Tr­na­ve (ďa­lej len kraj­ský súd) na zá­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho H. pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va z 21. jú­la 2009, sp. zn. 30 T 159/2007, a pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­né­ho Ing. J. H. uz­nal za vin­né­ho zo spá­chania pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 23. má­ja 2002 v T.. na ul. D. v pe­ňaž­nom ús­ta­ve V., a. s. vy­bral neop­ráv­ne­ne z úč­tu čís­lo X./X. spo­loč­nos­ti U. G. spol. s. r. o., so síd­lom T., K. čias­tku 2.021,19 Eur (60.890,30 Sk), kto­rú pou­žil pre svo­ju pot­re­bu, na­priek to­mu, že od 21. de­cem­bra 2001 ne­bol šta­tu­tár­nym or­gá­nom ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, kto­rej fun­kcie sa vzdal na val­nom zhro­maž­de­ní spo­loč­nos­ti a val­né zhro­maž­de­nie roz­hod­lo o pri­ja­tí je­ho návr­hu, a te­da ne­bol op­ráv­ne­ný ku ko­na­niu za uve­de­nú spo­loč­nosť, čim spô­so­bil spo­loč­nos­ti U. G., spol. s. r. o., so síd­lom T. K. ško­du vo vý­ške 2021,19 Eur (60.890,30 Sk).

 

Za to ob­ža­lo­va­né­ho od­sú­dil pod­ľa § 212 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 56 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na k pe­ňaž­né­mu tres­tu vo vý­me­re 500 (päť­sto) Euro.

Pod­ľa § 57 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na sa ob­ža­lo­va­né­mu Ing. J. H. pre prí­pad zma­re­nia vý­ko­nu pe­ňaž­né­ho tres­tu ulo­žil náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 3 (tri) me­sia­ce.

Pro­ti roz­sud­ku po­dal do­vo­la­nie ob­vi­ne­ný pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

 

Ako práv­ny dô­vod do­vo­la­nia ozna­čil dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

 

Vec­ne to od­ôvod­nil nas­le­dov­ne:

 

„Za­stá­va­me ná­zor, že ne­bo­la napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta pre­či­nu krá­de­že, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný sa sí­ce vzdal ko­na­teľ­stva v spo­loč­nos­ti na val­nom zhro­maž­de­ní ko­na­nom dňa 21.12.2001, ale stá­le zos­tal spo­loč­ní­kom spo­loč­nos­ti, a te­da bol aj zod­po­ved­ný za hos­po­dá­re­nie s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi spo­loč­nos­ti. Te­da nie je napl­ne­ná práv­na ve­ta ob­ža­lo­by a to, že si pris­vo­jil cu­dziu vec. Ako spo­loč­ník vlo­žil pri za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti do nej fi­nanč­ný vklad vo vý­ške 50.000,-Sk.

 

V dôs­led­ku nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu pou­ži­tiu hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia, pre­to­že sku­tok, bol kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin, na­priek to­mu, že vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né neš­lo o žiad­ny trest­ný čin. Na­koľ­ko od­sú­de­ný iba vy­užil svo­je prá­vo spo­loč­ní­ka spo­loč­nos­ti.

 

Kraj­ský súd Tr­na­va ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa ni­ja­ko ne­vy­hod­no­til dô­ka­zy, kto­ré bo­li v pros­pech od­sú­de­né­ho.

 

Nes­práv­ne po­sú­de­nie zis­te­né­ho skut­ku je za­lo­že­né na tom, že vý­po­ve­de sved­kov vy­po­ču­tých v do­te­raj­šom ko­na­ní bo­li vy­hod­no­te­né v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi § 278 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Súd neak­cep­to­val žia­dosť od­sú­de­né­ho na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia, a to pri­po­je­ním spi­su ve­de­né­ho na Ok­res­nom sú­de Ži­li­na, sp. zn. 2C/118/2004, pri­čom prá­ve tým­to by bo­li preu­ká­za­né pe­ňaž­né ná­ro­ky od­sú­de­né­ho vo­či spo­loč­nos­ti. Ab­so­lút­ne ne­bo­li zoh­ľad­ne­né vý­po­ve­de sved­ky­ne JUDr. A. P. i tá sku­toč­nosť, že ne­doš­lo ku kon­fron­tá­ciám me­dzi uve­de­nou sved­ky­ňou a sved­ky­ňou M., sved­ky­ňou M. a od­sú­de­ným.

Za­stá­va­me ná­zor, že ne­doš­lo k ná­le­ži­té­mu us­tá­le­nie skut­ku a pre­to mal od­vo­la­cí súd ap­li­ko­vať zá­sa­du "in du­bio pro reo" a od­sú­de­né­ho os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by.“

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) do­vo­la­nie pred­bež­ne pres­kú­mal a zis­til, že nie je dô­vod na od­miet­nu­tie do­vo­la­nia pod­ľa § 382 písm. a/, b/, d/, e/ ale­bo f/ Tr. por. Zá­ro­veň však zis­til, že je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

 

Pries­kum z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je li­mi­to­va­ný po­sú­de­ním správ­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie vo vzťa­hu ku skut­ku zis­te­né­mu na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím. Správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku nes­mie do­vo­la­cí súd skú­mať a me­niť.

 

Sku­tok ako je po­pí­sa­ný v roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du pos­ky­tu­je nes­po­chyb­ni­teľ­ný pod­klad pre ním pou­ži­tú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej i sub­jek­tív­nej strán­ky dot­knu­té­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Vo vzťa­hu k for­mu­lá­cii do­vo­la­cej ná­miet­ky je pot­reb­né uviesť, že ak bol ob­vi­ne­ný v ča­se vý­be­ru pros­tried­kov z úč­tu stá­le spo­loč­ní­kom (už nie ko­na­te­ľom) ob­chod­nej spo­loč­nos­ti U. G. spol. s r.o., ne­mo­hol nak­la­dať s jej fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia, a to ani na úh­ra­du svo­jich poh­ľa­dá­vok vo­či nej. Ma­je­tok spo­loč­nos­ti nie je ma­jet­kom jej spo­loč­ní­ka, ide o roz­diel­ne práv­ne sub­jek­ty (práv­nic­kú oso­bu a fy­zic­kú oso­bu). Spo­loč­ník spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným je ma­ji­te­ľom ob­chod­né­ho po­die­lu, pred­sta­vu­jú­ce­ho prá­va a po­vin­nos­ti spo­loč­ní­ka a im zod­po­ve­da­jú­cu účasť na spo­loč­nos­ti (§ 114 ods. 1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka). To však nez­na­me­ná ma­jet­ko­vú iden­ti­tu so spo­loč­nos­ťou.

 

Ok­rem práv roz­ho­do­va­nia na val­nom zhro­maž­de­ní (§ 126, §127 ods. 2 Obch. zák.) a iných má spo­loč­ník aj prá­vo na po­diel na zis­ku (§ 123 ods. 1 Obch. zák.). Je­ho ma­jet­kom sa však stá­va­jú až pros­tried­ky vy­pla­te­né spo­loč­nos­ťou z toh­to ti­tu­lu (te­da až po ich vy­pla­te­ní).

 

Ma­jet­ko­vý ná­rok spo­loč­ní­ka vo­či spo­loč­nos­ti ne­mož­no vy­môcť svoj­po­moc­ne, zneu­ži­tím pod­pi­so­vé­ho vzo­ru spo­loč­ní­ka, kto­rý bol v pred­chá­dza­jú­com ob­do­bí ko­na­te­ľom s prís­luš­ný­mi, to­mu zod­po­ve­da­jú­ci­mi dis­po­zič­ný­mi op­ráv­ne­nia­mi.

Na to po­tom nad­vä­zu­je tres­tnop­ráv­na kva­li­fi­ká­cia krá­de­že, vrá­ta­ne sub­jek­tív­nej strán­ky (úmys­lu), ako je po­pí­sa­ná a od­ôvod­ne­ná v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí.

 

Zme­nu roz­sud­ku kraj­ským sú­dom vy­vo­la­nú od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho do­vo­la­cí súd nes­kú­mal v dôs­led­ku už uve­de­né­ho prin­cí­pu svo­jej via­za­nos­ti zis­te­ným skut­kom a v dôs­led­ku zá­ka­zu re­for­má­cie „in peius“ v zmys­le § 385 ods. 2 Tr. por.

 

Čo sa tý­ka od­miet­nu­tia dopl­ne­nia do­ka­zo­va­nia pri­po­je­ním a oboz­ná­me­ním ce­lé­ho spi­su Ok­res­né­ho sú­du Ži­li­na, sp. zn. 2 C 118/2004, doš­lo k ne­mu v riad­nej pro­ces­nej for­me, čo vy­lu­ču­je po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu v zmys­le § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Keď­že je do­vo­la­cí súd via­za­ný správ­nos­ťou a úpl­nos­ťou zis­te­né­ho skut­ku, ne­mô­že ani pres­kú­ma­vať vý­ber dô­ka­zov sú­dom pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa, na zá­kla­de kto­rých ku svo­jim skut­ko­vým zis­te­niam dos­pe­li, resp. pres­kú­ma­vať okol­nosť, že ďal­ší dô­kaz už ne­bol na ich ove­re­nie vy­ko­na­ný.

 

Ok­rem to­ho, prá­ve dot­knu­tý roz­su­dok, pred­lo­že­ný ob­ža­lo­va­ným na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, bol dô­vo­dom na zme­nu roz­hod­nu­tia v je­ho pros­pech v od­vo­la­com ko­na­ní.

 

Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov nie je mož­né ani pre­hod­no­co­va­nie vy­ko­na­ných dô­ka­zov vo vzťa­hu ku skut­ko­vým zis­te­niam (vý­po­veď sved­ky­ne P.), ani po­su­dzo­va­nie okol­nos­ti, že súd nep­ris­tú­pil ku kon­fron­tá­ciám osôb (čo sa tý­ka zvyš­ku ob­sa­hu do­vo­la­nia).

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho bo­lo do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho od­miet­nu­té pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Bra­tis­la­ve 17. ap­rí­la 2012

 

JUDr. Pe­ter K r a j č o v i č, v. r.

pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia