Právna veta:
Postup polície v
prípravnom konaní, ktorá nepredloží prokurátorovi, resp. všeobecnému súdu celý
získaný spisový materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho
všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti všetkých rozhodujúcich
skutočností, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s konaním
ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva na slobodu podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu
Slovenskej republiky
V mene Slovenskej
republiky
II. ÚS 567/2011-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť P. D., Bulharská republika, t. č. vo výkone
trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci
namietaného porušenia čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v
Košiciach pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 porušil základné práva P. D. na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011 zrušuje.
3. P. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 527,52 € (slovom päťstodvadsaťsedem eur a päťdesiatdva centov), ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. Ľ. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti P. D. vo zvyšnej časti nevyhovuje.
Odôvodnenie:
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 567/2011-17 z 15. decembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
P. D., Bulharská republika, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ
podaním bez označenia dátumu doručeným ústavnému súdu 1. februára 2012 a
krajský súd vo vyjadrení zo 16. januára 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných
dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 3. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z
dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku,
pričom väzba začala plynúť 1. marca 2011 o 19.10 h. Dňa 31. augusta 2011 bol
okresnému súdu doručený návrh Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len
„prokurátor“) na predĺženie lehoty väzby. Dňa 2. septembra 2011 sťažovateľ
prostredníctvom svojej obhajkyne zaslal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z
väzby. O žiadosti sťažovateľa a návrhu prokurátora rozhodol okresný súd (sudca
pre prípravné konanie) uznesením sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. septembra 2011 tak,
že podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania
väzby sťažovateľa do 30. novembra 2011, pričom podľa ustanovenia § 79 ods. 3
Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a podľa
ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa
nahrádzajúci väzbu neprijal. Zároveň vyslovil, že dôvody väzby sťažovateľa
uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku nepominuli.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 50/2011 z 26. septembra 2011 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesenie
krajského súdu bolo doručené 5. októbra 2011.
Dňa 13. októbra 2011 po skončení vyšetrovania sa uskutočnilo preštudovanie
vyšetrovacieho spisu. Dňa 20. októbra 2011 sťažovateľ prostredníctvom svojej
obhajkyne zaslal žiadosť o preskúmanie postupu polície pri oboznámení sa s
výsledkami vyšetrovania. V ten istý deň, t. j. 20. októbra 2011 prokurátor
upovedomil obhajkyňu sťažovateľa o podaní obžaloby na sťažovateľa.
Prokurátor návrhom na predĺženie lehoty väzby doručeným okresnému súdu 31.
augusta 2011 požiadal o predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 30. novembra
2011 s tým, že v ďalšom priebehu vyšetrovania bude potrebné zabezpečiť výpis
všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a textových správ
špecifikovaných telefónnych čísiel od 26. februára 2011 až doteraz s
lokalizáciou, a to od mobilného operátora spoločnosti T., s. r. o., ako aj
zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby K.
Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 2. septembra 2011
argumentoval svojím osobným stavom a spôsobom vedenia prípravného konania s
tým, že je občanom Bulharskej republiky, kde má trvalý pobyt, riadne
zamestnanie a rodinu s maloletými deťmi, pričom posledný vyšetrovací úkon sa
vykonal 8. júna 2011 a od toho času vyšetrovanie stagnovalo.
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že je nutné predĺžiť lehotu
väzby sťažovateľa, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku nepominuli a je daná potreba vykonať ďalšie vyšetrovacie
úkony špecifikované v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby. Sťažovateľ
sa na adrese trvalého pobytu nezdržiaval, je obava z vyhýbania sa trestnému
stíhaniu a hrozí trest odňatia slobody od 7 do 10 rokov. Je tiež preukázané, že
bol usvedčený aj v Taliansku a je naďalej v pátraní Interpolu. Krajský súd sa s
názorom okresného súdu stotožnil a sťažnosť zamietol.
V skutočnosti zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa sťažovateľ na adrese trvalého
bydliska nezdržiaval. To isté sa vzťahuje na tvrdenie, že je v pátraní
Interpolu. Už v rannom štádiu prípravného konania bol vydaný pokyn prokurátora
na zabezpečenie výpisov odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov, v ktorom sa
nachádza aj pokyn na zabezpečenie výpisov od mobilného operátora spoločnosti
T., s. r. o. V návrhu na predĺženie lehoty väzby sa uvádza ako dôvod potreba
zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov, pričom ide o
identické telefónne číslo, ktoré sťažovateľ nemal možnosť využívať od momentu
svojho zadržania 1. marca 2011. Pokiaľ je predmetom vyšetrovania skutok,
ktorého sa mal dopustiť najneskôr 1. marca 2011 (po tomto dni už bol väzobne
stíhaný), potom zabezpečenie dôkazu výpisom prichádzajúcich a odchádzajúcich
hovorov od 26. februára 2011 až doteraz nemá nijakú relevanciu. Sťažovateľ si
po skončení oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania zabezpečil kópiu dôkazu,
na ktorom trvali orgány činné v trestnom konaní a ktorým prokurátor odôvodňoval
svoj návrh na predĺženie väzby. Mobilný operátor (T., s. r. o.) na základe
príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011 oznámil,
že k mobilnému telefónu značky Nokia IMEI(...) a telefónnym staniciam tam
špecifikovaných čísiel neevidujú od 26. februára 2011 až doteraz žiadnu
telekomunikačnú prevádzku. List mobilného operátora je datovaný 28. marca 2011,
pričom polícia list zaevidovala ako prijatý 27. septembra 2011. V spise polície
sp. zn. ČVS: ORP-495/5-OJP-KE-2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie
za skutok, ktorý mal byť spáchaný 1. marca 2011 okolo 19.00 h. Táto trestná vec
bola spojená na spoločné konanie s inými trestnými vecami sťažovateľa uznesením
polície z 12. mája 2011 a odvtedy je vedená pod sp. zn. ČVS:
ORP-495/6-OJP-KE-2011. Je nelogické a absurdné, že v septembri orgány činné v
trestnom konaní požadovali zabezpečiť informácie od mobilného operátora, hoci
tento príkaz súdu vybavil už 28. marca 2011. Z tohto dôvodu sťažovateľ
požadoval zabezpečiť obálku a podacie číslo, pod ktorým bola zásielka od
mobilného operátora s dátumom 28. marec 2011 doručená polícii, lebo tento dôkaz
by vyvrátil pochybnosti o zákonnom spôsobe podania návrhu na predĺženie lehoty
väzby. Návrh sťažovateľa na doplnenie vyšetrovania bol zamietnutý z dôvodu, že
smerodajná je prijímacia pečiatka polície s dátumom prijatia písomnosti.
Dňa 13. októbra 2011 sa po skončení vyšetrovania uskutočnilo preštudovanie
vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ 20. októbra 2011 požiadal o preskúmanie
postupu polície pri tomto úkone. Sťažovateľ totiž predniesol návrhy na
doplnenie vyšetrovania, ktoré však boli zamietnuté na základe nedostatočných a
nelogických dôvodov. Sťažovateľ požadoval aj možnosť prehrania DVD záznamov,
ktoré sú ako dôkazy súčasťou vyšetrovacieho spisu, ale ani to mu nebolo
umožnené. Pritom ide o súčasť sťažovateľovho základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil jednak porušenie
čl. 17, čl. 46 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 a čl. 6 dohovoru postupom a
uzneseniami v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 26/2011 a
krajským súdom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011, ako aj porušenie čl. 46 a čl. 50 ods.
2 a 3 ústavy, ale tiež čl. 6 dohovoru v konaní vedenom políciou pod sp. zn.
ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 9.
septembra 2011 a krajského súdu z 26. septembra 2011 zrušené, a zároveň, aby
bol sťažovateľ prepustený z väzby. Požaduje napokon náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 261,82 €.
Z doplňujúceho podania sťažovateľa bez označenia dátumu doručeného ústavnému
súdu 24. novembra 2011 vyplýva, že obhajkyni sťažovateľa bol 16. novembra 2011
doručený prípis prokurátora sp. zn. 2 Pv 150/2011 z 11. novembra 2011, v ktorom
tento vyslovil názor, že „spôsob doručovania správ a vyjadrení iných orgánov
v rámci súčinnosti nie je predmetom dokazovania ako takého a doklady svedčiace
o ich doručení sa nezakladajú do originálu vyšetrovacieho spisu, ale iba do
konceptu“. Sťažovateľ sa totiž aj u prokurátora domáhal objasnenia, ako je
možné, že odpoveď mobilného operátora datovaná 28. marca 2011 mala byť údajne
polícii doručená až 27. septembra 2011. Sťažovateľ si až pri oboznamovaní s
výsledkami vyšetrovania všimol, že medzi časom vystavenia správy mobilného
operátora a časom jej prijatia je doba 5 mesiacov, čo sa z logického hľadiska
javí ako nemožné.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr V/27/2012 zo 16. januára
2012 doručeného ústavnému súdu 18. januára 2012 vyplýva, že sťažnosť považuje
za nedôvodnú. Podľa jeho názoru krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody
väzby sťažovateľa, ako aj skutkové zistenia, z ktorých pri ich ustálení
vychádzal. Obťažnosť predmetnej trestnej veci odôvodnil potrebou vypracovania
znaleckého posudku z odboru antropológie – somatoskopie, ktorý bol vypracovaný
24. augusta 2011. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že v návrhu na predĺženie
väzby v prípravnom konaní je uvedený ako dôvod potreba zabezpečiť výpisy
odchádzajúcich hovorov, pričom ide o identické telefónne čísla, ktoré
sťažovateľ nemal možnosť využívať od svojho zadržania, treba uviesť, že tieto
telefónne čísla nepatrili sťažovateľovi, pretože práve z týchto telefónnych
čísiel sa uskutočňovali hovory sťažovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva z príkazu
sudcu pre prípravné konanie. Práve preto krajský súd v uznesení uviedol, že
zabezpečenie tohto dôkazu môže prispieť aj k rozšíreniu obvinenia (vrátane
spolupáchateľov). Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že je nelogické a absurdné, aby
vyšetrovateľ v septembri 2011 požadoval zabezpečiť informácie od mobilného
operátora, hoci tento príkaz súdu vybavil už 28. marca 2011, uvedené tvrdenie
nezodpovedá stavu veci, keďže žiadaná informácia bola vyšetrovateľovi zaslaná
podľa odtlačku pečiatky na tejto listine 27. septembra 2011. Odhliadnuc od
uvedeného treba tiež uviesť, že všeobecný súd nevykonáva vo vzťahu k činnosti a
rozhodovaniu vyšetrovateľa či prokurátora v prípravnom konaní dozor a
nedisponuje ani účinnými zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by
mohol zistiť, či v danom štádiu trestného stíhania už boli určité dôkazy
obstarané, pokiaľ tieto nie sú súčasťou predloženého spisového materiálu.
Okresný súd vychádzal z predpokladu, že prokurátor k svojmu návrhu, na základe
ktorého mal okresný súd v prípravnom konaní rozhodnúť o väzbe obvineného,
pripojil celý dovtedy získaný spisový materiál tak, ako mu to ukladá
ustanovenie § 72 ods. 4 Trestného poriadku.
Z repliky sťažovateľa bez označenia dátumu doručenej ústavnému súdu 1. februára
2012 vyplýva, že sťažovateľ so závermi krajského súdu nesúhlasí. Potreba
zabezpečiť charakteristiku obvineného nemôže požívať status náročnosti
dokazovania. To isté sa vzťahuje aj na správu od mobilného operátora, keďže
táto bola vypracovaná ešte 28. marca 2011. Nemožno akceptovať názor, podľa
ktorého treba za moment doručenia správy mobilného operátora považovať 27.
september 2011 v súlade s odtlačkom dátumovej pečiatky, a to vzhľadom na
päťmesačný rozdiel medzi týmto dátumom a dátumom vystavenia správy.
II.
Z príkazu na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke sp. zn.
5 Ntt 102/11 vydaného Okresným súdom Košice I 3. marca 2011 vyplýva inter alia
povinnosť pre spoločnosť T., s. r. o., dať polícii výpisy všetkých
odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z telefónnych čísiel
+3598(...), +3598(...) a +3598(...), z ktorých boli realizované hovory
sťažovateľa na mobilný telefón značky Nokia IMEI(...) v dobe od zaznamenania na
území Slovenskej republiky až do súčasnosti, najmenej však od 26. februára 2011
doteraz s lokalizáciou, ako aj výpis všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich
hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia IMEI(...), ktorý užíval
sťažovateľ, a to v dobe od jeho zaznamenania na území Slovenskej republiky až
do súčasnosti, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou.
Z listu spoločnosti T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 28. marca 2011
adresovaného polícii k sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010 vyplýva, že na základe
súdneho príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011
oznamuje, že k mobilnému telefónu značky Nokia IMEI(...) a k telefónnym
staniciam s číslami +3598(...), +3598(...) a +3598(...) nie je od 26. februára
2011 až doteraz evidovaná žiadna telekomunikačná prevádzka. Na liste je
dátumová pečiatka polície s dátumom prijatia listu 27. septembra 2011.
Z prípisu T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 12. decembra 2011 doručeného
ústavnému súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť zo 6. decembra
2011) 15. decembra 2011 vyplýva, že list mobilného operátora z 28. marca 2011
adresovaný polícii súvisiaci s poskytnutím súčinnosti na základe súdneho
príkazu Okresného súdu Košice I bol zaslaný polícii (na adresu Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru, odbor justičnej polície, Rampová 7, Košice, sp.
zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010) ako doporučená zásielka Slovenskej pošty 30. marca
2011. Zásielka bola vedená pod podacím číslom RR 26276032. Pripojená kópia
podacieho hárku, na ktorom je odtlačok pečiatky č. 12 Pošty B. z 30. marca
2011, uvedené údaje potvrdzuje.
Z prípisu Slovenskej pošty, Pošta K., sp. zn. 256/ORP-OD/2012 z 19. januára
2012 doručeného ústavnému súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť
z 12. januára 2012) 25. januára 2012 vyplýva, že zásielku s podacím číslom 26
276 032 podanú na Pošte B. dňa 30. marca 2011 pre adresáta Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor kriminálnej
polície, Rampová 7, Košice, prevzal splnomocnenec oprávneného prijímateľa 4.
apríla 2011.
Pripojená kópia úhrnného dodacieho lístku, na ktorom je odtlačok pečiatky číslo
20 Pošty K. zo 4. apríla 2011, uvedené údaje potvrdzuje.
Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby č. k. 2 Pv 150/11-35 z 31.
augusta 2011 doručeného okresnému súdu toho istého dňa vyplýva, že sa požaduje
predĺženie väzby sťažovateľa do 30. novembra 2011, keďže v ďalšom priebehu
vyšetrovania je potrebné zabezpečiť od spoločnosti T., s. r. o., jednak výpis
všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z telefónnych
čísiel +3598(..), +3598(...) a +3598(...), z ktorých boli realizované hovory
sťažovateľa na mobilný telefón Nokia IMEI(...) od 26. februára 2011 až doteraz
s lokalizáciou, ale tiež výpis všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich
hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia IMEI(...), ktorý užíval
sťažovateľ v dobe od jeho zaznamenania na území Slovenskej republiky až
doteraz, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou. Napokon treba
zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby K.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. septembra 2011. Sťažovateľovi bolo 1. marca 2011
vznesené obvinenie zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby
peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona pre skutok,
ktorého sa mal dopustiť 1. marca 2011 v čase okolo 19.00 h v O. v K. tým, že
pri platbe za tovar použil ako pravú falšovanú 200-eurovú bankovku. Následne
28. marca 2011, 29. marca 2011, 30. marca 2011, 21. apríla 2011 a 29. apríla
2011 mu boli vznesené ďalšie obvinenia pre obdobné skutky, ktoré mal spáchať
tiež 1. marca 2011 rovnakým spôsobom v rôznych časoch na iných miestach v K.
Všetky konania vedené proti sťažovateľovi boli spojené na spoločné konanie
vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011. Podľa upovedomenia prokurátora z
3. júna 2011 treba konanie sťažovateľa kvalifikovať aj ako pokračovací prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu podal jednak sťažovateľ sám, pričom dvomi podaniami sťažnosť aj odôvodnil,
no okrem toho dôvody sťažnosti doplnil aj prostredníctvom svojej obhajkyne.
Podľa jeho názoru nie sú dané dôvody ani preventívnej, ani útekovej väzby a v
spise sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že by bol v pátraní Interpolu.
Skutočnosť, že je bulharským občanom, je irelevantná, lebo nemôže byť sama
osebe pripisovaná na jeho ťarchu. Z odôvodnenia uznesenia nevyplývajú žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by dávali presné, jasné a zrozumiteľné odôvodnenie
predĺženia lehoty väzby. Pokiaľ sa v návrhu na predĺženie lehoty väzby
poukazuje na potrebu zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich
telefonických hovorov, ide o identické telefónne číslo, ktoré nemal možnosť
využívať od momentu zadržania, teda od 1. marca 2011. Po tomto dni už bol
väzobne stíhaný, a preto zabezpečenie výpisov od 26. februára 2011 doteraz nemá
pre vyšetrovanie veci relevanciu. Podľa názoru krajského súdu dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej pretrvávajú. Čo sa
týka dôvodov väzby, treba poukázať na to, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej
republiky stále bydlisko. Táto skutočnosť sama osebe nezakladá dôvod väzby,
avšak za relevantné nemožno považovať vzhľadom na charakter trestnej činnosti a
osobu sťažovateľa jeho tvrdenie, podľa ktorého má stály pobyt v Bulharsku. Zo
spisu totiž vyplýva, že sťažovateľ sa pohybuje po rôznych štátoch Európskej
únie, mimo svojho bydliska, a preto jeho prepustením na slobodu by bolo do
značnej miery sťažené vyšetrovanie tak závažnej trestnej činnosti. V prípade
uznania viny sťažovateľovi hrozí vysoký trest odňatia slobody vo výmere od 7 do
10 rokov, čo spolu s podozrením, že sa mal dopustiť žalovaného trestného činu v
jeden deň na niekoľkých miestach v K., ako aj so skutočnosťou, že už mal byť za
obdobný trestný čin odsúdený v Taliansku, taktiež zakladá dôvod väzby podľa §
71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti
vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľ už bol v inom štáte za obdobný trestný čin
odsúdený, ale aj z toho, že sa mal v jeden deň dopustiť obdobného konania
opakovane na rôznych miestach na území K. Konkrétne, sťažovateľ v Taliansku v
meste P. v marci 2007 sa spolu s ďalšou osobou pokúšal v nákupnom centre platiť
falošnou bankovkou v nominálnej hodnote 200 eur, pričom mu bolo zabavených 71
kusov takýchto bankoviek. Za to bol odsúdený na 1 rok a 6 mesiacov odňatia
slobody s tým, že výkon trestu mu bol následne odložený. Hoci toto odsúdenie
sťažovateľa v inom štáte nemá vplyv na prípadné ukladanie trestu na území
Slovenskej republiky, má však svoj význam z hľadiska hodnotenia jeho osoby pre
účely väzobného stíhania. Zabezpečenie dôkazov, na ktoré poukázal prokurátor v
návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, tak vzhľadom na charakter a náročnosť
môže prispieť prípadne k rozšíreniu obvinenia.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011 vyplýva,
že podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe s
tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej
trvajú. Okresný súd takto rozhodol potom, ako na sťažovateľa bola podaná
obžaloba.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 53/2011 z 24. novembra 2011 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011.
Podľa zistenia ústavného súdu na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 5.
apríla 2012 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok. Odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajský súd 28. júna 2012 zamietol a od uvedeného dňa je sťažovateľ vo
výkone trestu odňatia slobody.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak
je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 prvej vety dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený
slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon
súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo
byť prepustený počas konania.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o
zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
Rozhodujúcim argumentom sťažovateľa je, že prokurátor požiadal o predĺženie
väzby v prípravnom konaní jednak pre potrebu zabezpečiť od mobilného operátora
výpis všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov z označených
telefónnych čísiel, resp. z označeného mobilného telefónu, ale tiež kvôli
zabezpečeniu charakteristiky sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že mobilný
operátor takúto správu v súlade so súdnym príkazom vydal ešte 28. marca 2011.
Preto predĺženie väzby, o ktorom okresný súd a krajský súd rozhodli, bolo v
skutočnosti v rozpore so zákonom.
Podľa názoru krajského súdu v danej súvislosti je rozhodujúce, že správa
mobilného operátora bola polícii doručená podľa odtlačku dátumovej pečiatky až
27. septembra 2011. Táto správa preto v čase rozhodovania všeobecných súdov
nebola súčasťou spisu predloženého prokurátorom spolu s jeho návrhom na
predĺženie väzby.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý
bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku o väzbe koná a rozhoduje súd a
v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie
je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
Podľa § 72 ods. 4 Trestného poriadku k návrhu na vzatie obvineného do väzby,
ako aj k ďalším návrhom prokurátora, na ktorých základe sa má v prípravnom
konaní rozhodnúť o väzbe, treba vždy pripojiť originál alebo orgánom činným v
trestnom konaní overený rovnopis celého dosiaľ získaného spisového materiálu s
očíslovanými listami a s prehľadom obsahu spisu. Predloženie spisu príslušnému
orgánu nesmie byť prekážkou pre plynulé konanie vo veci.
Podľa § 76 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby možno
len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre
obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a
prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy,
ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS
55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).
Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá
zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.
Skutočnosť, že dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, sama osebe
nestačí na záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala
neprimerane dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií
ako primeranosť dĺžky konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy
veci, správania strán a správania orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa pritom
posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru a vyžaduje sa, aby
všeobecné súdy postupovali vo väzobných veciach s „osobitným urýchlením“
(Tomasi c. Francúzsko z 27. augusta 1992, § 84, Abdoella c. Holandsko z 25.
novembra 1992, § 24).
Z citovaného ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku sú zrejmé podmienky, za
splnenia ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby. Je teda nevyhnutné, aby
zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že inkriminovaný skutok bol spáchaný, má
znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený, a z
konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava
z úteku, resp. skrývania sa, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti.
V prípade rozhodovania súdu o predĺžení lehoty väzby v prípravnom konaní v
zmysle § 76 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku navyše (popri podmienkach
vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku) musia byť ešte
kumulatívne splnené ďalšie podmienky, podľa ktorých 1. nebolo možné pre
obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a 2.
prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Napokon, ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri už
citované rozhodnutia Tomasi c. Francúzsko a Abdoella c. Holandsko), pri
rozhodovaní o väzbe treba skúmať aj to, či vyšetrovanie trestnej veci prebieha
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Možno konštatovať, že splnenie podmienok väzby vyplývajúcich z ustanovenia § 71
ods. 1 Trestného poriadku je v uznesení krajského súdu obšírnym spôsobom a
presvedčivo zdôvodnené. Túto časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemožno
v nijakom prípade považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.
Krajský súd tu v dostatočnom rozsahu splnil svoju prieskumnú povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 72 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku.
Odlišná je situácia vo vzťahu k ustanoveniu § 76 ods. 3 druhej vety Trestného
poriadku, teda v súvislosti s posúdením otázky, či bolo alebo nebolo možné pre
obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť v
pôvodnej sedemmesačnej lehote, ako aj v súvislosti s povinnosťou viesť
vyšetrovanie s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska
konštatovať, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého polícia v čase podania
návrhu na predĺženie väzby mala správu mobilného operátora už dávno k
dispozícii, bolo v plnom rozsahu zisteniami ústavného súdu preukázané. Mobilný
operátor totiž svoju správu z 28. marca 2011 odovzdal na doporučenú poštovú
prepravu 30. marca 2011 a polícia poštovú zásielku obsahujúcu správu mobilného
operátora prevzala prostredníctvom splnomocnenca ešte 4. apríla 2011. Možno
preto zo skutkového hľadiska ustáliť, že pokiaľ sa návrh prokurátora na
predĺženie väzby v prípravnom konaní opieral inter alia o potrebu vyžiadať si
od mobilného operátora výpis odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS
správ z označených telefónnych čísiel a z označeného mobilného telefónu, bol v
tomto smere duplicitný a nadbytočný, pretože požadované informácie už mobilný
operátor pred niekoľkými mesiacmi polícii poskytol.
Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno ustáliť, že polícia v
súvislosti s návrhom na predĺženie väzby v prípravnom konaní nepredložila
prokurátorovi (a ten následne okresnému súdu) celý dovtedy získaný spisový
materiál, pretože v predloženom spisovom materiáli sa nenachádzala správa
mobilného operátora z 28. marca 2011, hoci bola polícii doručená ešte 4. apríla
2011. Pritom je rozhodujúce, že prokurátor navrhol predĺžiť lehotu väzby v
prípravnom konaní (ktorá mala uplynúť 1. októbra 2011) do 30. novembra 2011
(teda o ďalšie dva mesiace) jednak pre potrebu zadovážiť charakteristiku
sťažovateľa z ústavu na výkon väzby, ale najmä preto, aby sa zadovážila v
skutočnosti už existujúca správa od mobilného operátora. Inými slovami,
ustanoveniu § 72 ods. 4 Trestného poriadku sa priečiaci postup polície v
konečnom dôsledku umožnil, že okresný súd a krajský súd (ktoré o existencii
správy mobilného operátora zrejme nevedeli) návrhu prokurátora na predĺženie
väzby v prípravnom konaní v plnom rozsahu vyhoveli s výslovným poukazom na
potrebu zadovážiť túto správu. Na doplnenie treba dodať, že po rozhodnutí
krajského súdu, ktorý predĺženie väzby v prípravnom konaní odobril, k novému
vyžiadaniu správy od mobilného operátora už nedošlo, pretože zrejme hneď potom
bola do spisu založená správa z 28. marca 2011, ktorá podľa dátumovej pečiatky
mala byť polícii doručená 27. septembra 2011, teda v deň nasledujúci po dni,
keď krajský súd o veci rozhodol.
Postup polície v prípravnom konaní, ktorá nepredloží prokurátorovi, resp.
všeobecnému súdu celý získaný spisový materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe,
v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti všetkých
rozhodujúcich skutočností, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade
s konaním ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva na slobodu podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru.
V uvedenej súvislosti treba ešte podotknúť, že o neúplnosti predloženého
spisového materiálu celkom zrejme nevedel ani sťažovateľ, resp. jeho obhajkyňa,
pretože rozhodujúce skutočnosti zistili až po skončení vyšetrovania v rámci
preštudovania vyšetrovacieho spisu 13. októbra 2011, teda už po rozhodnutí
krajského súdu, ku ktorému došlo ešte 26. septembra 2011. Z tohto dôvodu ani
nebolo možné, aby v rámci konania a rozhodovania o návrhu prokurátora na
predĺženie väzby v prípravnom konaní uvedený nedostatok namietali (napr. v
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby). Naproti tomu však
na adresu okresného súdu a krajského súdu možno konštatovať, že z predloženého
spisového materiálu museli mať vedomosť o tom, že ešte v marci 2011 bol mobilný
operátor vyzvaný správu podať, pričom v predloženom spise sa správa mobilného
operátora nenachádzala a zo spisu nevyplývala urgencia správy, ale ani
akékoľvek vysvetlenie, prečo ani po niekoľkých mesiacoch nebola správa k
dispozícii. Uvedené skutočnosti mali vyvolať u všeobecných súdov prinajmenšom
závažné pochybnosti o tom, či sa vo veci koná s osobitnou starostlivosťou a
urýchlením, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.
Popri porušení ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku ani z vecného
hľadiska (§ 76 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku) nie je možné považovať
rozhodnutie o predĺžení väzby za akceptovateľné. Ako to vyplýva z už uvedeného,
dôvod predĺženia väzby spočívajúci v potrebe zadovážiť správu od mobilného
operátora v skutočnosti neexistoval. Zadováženie charakteristiky sťažovateľa z
ústavu na výkon väzby si predĺženie väzby nevyžaduje, keďže z časového hľadiska
ide o celkom nenáročný úkon.
S prihliadnutím na uvedené rozhodujúce skutočnosti treba uznesenie krajského
súdu považovať za nezákonné, a preto aj priečiace sa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Hoci krajský
súd o existencii správy mobilného operátora nevedel a subjektívne v tejto
súvislosti nepochybil, z objektívneho hľadiska nesie napriek tomu zodpovednosť
za porušenie označených práv sťažovateľa. Krajskému súdu však možno pričítať aj
subjektívne pochybenie v tom, že sa v uvedených súvislostiach nezaoberal
dostatočne otázkou, či vyšetrovanie prebieha s osobitnou starostlivosťou a
urýchlením.
Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami
sťažovateľa.
Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a
podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil (bod 2 výroku
nálezu).
Sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vrátil
vec okresnému súdu na ďalšie konanie, preto ústavný súd o vrátení veci
nerozhodoval, pričom treba poznamenať, že vrátiť vec na ďalšie konanie by v
danom prípade ani neprichádzalo do úvahy.
O väzbe rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro. Nie je teda možné
rozhodovať o väzbe so spätnou účinnosťou (mutatis mutandis I. ÚS 88/04, I. ÚS
100/04).
Jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby, čo
zároveň znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní
obžaloby sudcovi (sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (I.
ÚS 204/05).
Keďže na sťažovateľa bola podaná obžaloba, nie je už možné o predĺžení väzby v
prípravnom konaní rozhodovať. Išlo by totiž o rozhodovanie o väzbe s účinkami do
minulosti. Okrem toho jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním
obžaloby skončila. O väzbe sťažovateľa môže teraz rozhodovať iba súd, ktorý
koná o merite veci.
Sťažovateľ ďalej požadoval, aby ho ústavný súd prepustil z väzby.
Vzhľadom na to, že rozhodnutím krajského súdu o odvolaní z 28. júna 2012 sa
väzba sťažovateľa už skončila (nastúpil uvedeného dňa do výkonu trestu odňatia
slobody), stala sa jeho požiadavka z pohľadu ústavného súdu bezpredmetnou, a
preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd poznamenáva, že o prípadnom priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia za utrpenú nemateriálnu ujmu nemohol rozhodovať, keďže
sťažovateľ takúto požiadavku neuplatnil.
Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou priznal ústavný súd
úspešnému sťažovateľovi čiastku 527,52 €, a to za tri úkony právnych služieb v
roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti) po
123,50 €, za jeden úkon právnych služieb v roku 2012 (replika na vyjadrenie
predsedu krajského súdu) vo výške 127,16 €, ako aj režijný paušál 3 x po 7,41 €
a 1 x 7,63 €. Krajský súd je povinný trovy zaplatiť do jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.