Nezákonný postup polície pri predlžovaní väzby

 

Práv­na ve­ta:

 

Pos­tup po­lí­cie v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­rá nep­red­lo­ží pro­ku­rá­to­ro­vi, resp. všeo­bec­né­mu sú­du ce­lý zís­ka­ný spi­so­vý ma­te­riál v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o väz­be, v dôs­led­ku čo­ho všeo­bec­né sú­dy roz­hod­nú o väz­be bez zna­los­ti všet­kých roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, ne­mož­no po­va­žo­vať za ko­na­nie, kto­ré by bo­lo v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom. Zna­me­ná to zá­ro­veň po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, resp. prá­va na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru.

 

 

 

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

II. ÚS 567/2011-45
 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 10. jú­la 2012 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du La­jo­sa Més­zá­ro­sa, zo sud­cov Ju­ra­ja Hor­vát­ha a Sergej­a Ko­hu­ta pre­ro­ko­val pri­ja­tú sťaž­nosť P. D., Bul­har­ská re­pub­li­ka, t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, za­stú­pe­né­ho ad­vo­kát­kou JUDr. Ľ. R., K., vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia čl. 17 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 5 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v ko­na­ní ve­de­nom Kraj­ským sú­dom v Ko­ši­ciach pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 a tak­to
 

roz­ho­dol:
 

1.  Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 po­ru­šil zá­klad­né prá­va P. D. na osob­nú slo­bo­du uve­de­né v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj je­ho prá­vo na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 3 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

2.  Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. sep­tem­bra 2011 zru­šu­je.

3.  P. D. priz­ná­va náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 527,52 € (slo­vom päť­stod­vad­sať­se­dem eur a päť­de­siat­dva cen­tov), kto­rú je Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach po­vin­ný vy­pla­tiť je­ho práv­nej zá­stup­ky­ni ad­vo­kát­ke JUDr. Ľ. R. do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

4. Sťaž­nos­ti P. D. vo zvyš­nej čas­ti ne­vy­ho­vu­je.
 

Od­ôvod­ne­nie:
 
I.
 

Uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) č. k. II. ÚS 567/2011-17 z 15. de­cem­bra 2011 bo­la pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie sťaž­nosť P. D., Bul­har­ská re­pub­li­ka, t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia čl. 17 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a čl. 5 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) v ko­na­ní ve­de­nom Kraj­ským sú­dom v Ko­ši­ciach (ďa­lej len „kraj­ský súd“) pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011.
 
Pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) pre­ro­ko­val ús­tav­ný súd tú­to vec na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, keď­že tak sťa­žo­va­teľ po­da­ním bez ozna­če­nia dá­tu­mu do­ru­če­ným ús­tav­né­mu sú­du 1. feb­ruára 2012 a kraj­ský súd vo vy­jad­re­ní zo 16. ja­nuá­ra 2012 vy­slo­vi­li súh­las s tým, aby sa upus­ti­lo od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia. Ústav­ný súd vy­chá­dzal pri­tom z lis­tin­ných dô­ka­zov a vy­jad­re­ní účas­tní­kov ko­na­nia na­chá­dza­jú­cich sa v je­ho spi­se.
 
Zo sťaž­nos­ti vy­plý­va, že uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Ko­ši­ce II (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 3. mar­ca 2011 bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom väz­ba za­ča­la ply­núť 1. mar­ca 2011 o 19.10 h. Dňa 31. augus­ta 2011 bol ok­res­né­mu sú­du do­ru­če­ný návrh Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Ko­ši­ce II (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) na predĺže­nie le­ho­ty väz­by. Dňa 2. sep­tem­bra 2011 sťa­žo­va­teľ pros­tred­níc­tvom svo­jej ob­haj­ky­ne za­slal ok­res­né­mu sú­du žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by. O žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľa a návr­hu pro­ku­rá­to­ra roz­ho­dol ok­res­ný súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) uz­ne­se­ním sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. sep­tem­bra 2011 tak, že pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 76 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku predĺžil le­ho­tu tr­va­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa do 30. no­vem­bra 2011, pri­čom pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by za­mie­tol a pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 80 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa nah­rá­dza­jú­ci väz­bu nep­ri­jal. Zá­ro­veň vy­slo­vil, že dô­vo­dy väz­by sťa­žo­va­te­ľa uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku ne­po­mi­nu­li. Uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 8 Tpo 50/2011 z 26. sep­tem­bra 2011 bo­la sťaž­nosť po­da­ná sťa­žo­va­te­ľom pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du za­miet­nu­tá. Uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du bo­lo do­ru­če­né 5. ok­tób­ra 2011.
 
Dňa 13. ok­tób­ra 2011 po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia sa us­ku­toč­ni­lo preš­tu­do­va­nie vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Dňa 20. ok­tób­ra 2011 sťa­žo­va­teľ pros­tred­níc­tvom svo­jej ob­haj­ky­ne za­slal žia­dosť o pres­kú­ma­nie pos­tu­pu po­lí­cie pri oboz­ná­me­ní sa s vý­sled­ka­mi vy­šet­ro­va­nia. V ten is­tý deň, t. j. 20. ok­tób­ra 2011 pro­ku­rá­tor upo­ve­do­mil ob­haj­ky­ňu sťa­žo­va­te­ľa o po­da­ní ob­ža­lo­by na sťa­žo­va­te­ľa.
 
Pro­ku­rá­tor návr­hom na predĺže­nie le­ho­ty väz­by do­ru­če­ným ok­res­né­mu sú­du 31. augus­ta 2011 po­žia­dal o predĺže­nie le­ho­ty väz­by sťa­žo­va­te­ľa do 30. no­vem­bra 2011 s tým, že v ďal­šom prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia bu­de pot­reb­né za­bez­pe­čiť vý­pis všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a texto­vých správ špe­ci­fi­ko­va­ných te­le­fón­nych čí­siel od 26. feb­ruára 2011 až do­te­raz s lo­ka­li­zá­ciou, a to od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra spo­loč­nos­ti T., s. r. o., ako aj za­bez­pe­čiť cha­rak­te­ris­ti­ku sťa­žo­va­te­ľa z Ústa­vu na vý­kon väz­by K.
 
Sťa­žo­va­teľ vo svo­jej žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by z 2. sep­tem­bra 2011 ar­gu­men­to­val svo­jím osob­ným sta­vom a spô­so­bom ve­de­nia príp­rav­né­ho ko­na­nia s tým, že je ob­ča­nom Bul­har­skej re­pub­li­ky, kde má tr­va­lý po­byt, riad­ne za­mes­tna­nie a ro­di­nu s ma­lo­le­tý­mi deť­mi, pri­čom pos­led­ný vy­šet­ro­va­cí úkon sa vy­ko­nal 8. jú­na 2011 a od to­ho ča­su vy­šet­ro­va­nie stag­no­va­lo.
 
Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du vy­plý­va, že je nut­né predĺžiť le­ho­tu väz­by sťa­žo­va­te­ľa, pre­to­že dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku ne­po­mi­nu­li a je da­ná pot­re­ba vy­ko­nať ďal­šie vy­šet­ro­va­cie úko­ny špe­ci­fi­ko­va­né v návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by. Sťa­žo­va­teľ sa na ad­re­se tr­va­lé­ho po­by­tu nezdr­žia­val, je oba­va z vy­hý­ba­nia sa tres­tné­mu stí­ha­niu a hro­zí trest od­ňa­tia slo­bo­dy od 7 do 10 ro­kov. Je tiež preu­ká­za­né, že bol us­ved­če­ný aj v Ta­lian­sku a je na­ďa­lej v pát­ra­ní Inter­po­lu. Kraj­ský súd sa s ná­zo­rom ok­res­né­ho sú­du sto­tož­nil a sťaž­nosť za­mie­tol.
 
V sku­toč­nos­ti zo žiad­ne­ho dô­ka­zu ne­vyp­lý­va, že sa sťa­žo­va­teľ na ad­re­se tr­va­lé­ho byd­lis­ka nezdr­žia­val. To is­té sa vzťa­hu­je na tvr­de­nie, že je v pát­ra­ní Inter­po­lu. Už v ran­nom štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia bol vy­da­ný po­kyn pro­ku­rá­to­ra na za­bez­pe­če­nie vý­pi­sov od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov, v kto­rom sa na­chá­dza aj po­kyn na za­bez­pe­če­nie vý­pi­sov od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra spo­loč­nos­ti T., s. r. o. V návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty väz­by sa uvá­dza ako dô­vod pot­re­ba za­bez­pe­čiť vý­pi­sy od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov, pri­čom ide o iden­tic­ké te­le­fón­ne čís­lo, kto­ré sťa­žo­va­teľ ne­mal mož­nosť vy­uží­vať od mo­men­tu svoj­ho za­dr­ža­nia 1. mar­ca 2011. Po­kiaľ je pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia sku­tok, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť naj­nes­kôr 1. mar­ca 2011 (po tom­to dni už bol vä­zob­ne stí­ha­ný), po­tom za­bez­pe­če­nie dô­ka­zu vý­pi­som pri­chá­dza­jú­cich a od­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov od 26. feb­ruára 2011 až do­te­raz ne­má ni­ja­kú re­le­van­ciu. Sťa­žo­va­teľ si po skon­če­ní oboz­ná­me­nia sa s vý­sled­ka­mi vy­šet­ro­va­nia za­bez­pe­čil kó­piu dô­ka­zu, na kto­rom tr­va­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a kto­rým pro­ku­rá­tor od­ôvod­ňo­val svoj návrh na predĺže­nie väz­by. Mo­bil­ný ope­rá­tor (T., s. r. o.) na zá­kla­de prí­ka­zu Ok­res­né­ho sú­du Ko­ši­ce I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. mar­ca 2011 ozná­mil, že k mo­bil­né­mu te­le­fó­nu znač­ky No­kia IMEI(...) a te­le­fón­nym sta­ni­ciam tam špe­ci­fi­ko­va­ných čí­siel nee­vi­du­jú od 26. feb­ruára 2011 až do­te­raz žiad­nu te­le­ko­mu­ni­kač­nú pre­vádz­ku. List mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra je da­to­va­ný 28. mar­ca 2011, pri­čom po­lí­cia list za­evi­do­va­la ako pri­ja­tý 27. sep­tem­bra 2011. V spi­se po­lí­cie sp. zn. ČVS: ORP-495/5-OJP-KE-2011 bo­lo pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie za sku­tok, kto­rý mal byť spá­cha­ný 1. mar­ca 2011 oko­lo 19.00 h. Tá­to tres­tná vec bo­la spo­je­ná na spo­loč­né ko­na­nie s iný­mi tres­tný­mi ve­ca­mi sťa­žo­va­te­ľa uz­ne­se­ním po­lí­cie z 12. má­ja 2011 a od­vte­dy je ve­de­ná pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OJP-KE-2011. Je ne­lo­gic­ké a ab­sur­dné, že v sep­tem­bri or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­ža­do­va­li za­bez­pe­čiť in­for­má­cie od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra, ho­ci ten­to prí­kaz sú­du vy­ba­vil už 28. mar­ca 2011. Z toh­to dô­vo­du sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val za­bez­pe­čiť obál­ku a po­da­cie čís­lo, pod kto­rým bo­la zá­siel­ka od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra s dá­tu­mom 28. ma­rec 2011 do­ru­če­ná po­lí­cii, le­bo ten­to dô­kaz by vy­vrá­til po­chyb­nos­ti o zá­kon­nom spô­so­be po­da­nia návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty väz­by. Návrh sťa­žo­va­te­ľa na dopl­ne­nie vy­šet­ro­va­nia bol za­miet­nu­tý z dô­vo­du, že sme­ro­daj­ná je pri­jí­ma­cia pe­čiat­ka po­lí­cie s dá­tu­mom pri­ja­tia pí­som­nos­ti.
 
Dňa 13. ok­tób­ra 2011 sa po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia us­ku­toč­ni­lo preš­tu­do­va­nie vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Sťa­žo­va­teľ 20. ok­tób­ra 2011 po­žia­dal o pres­kú­ma­nie pos­tu­pu po­lí­cie pri tom­to úko­ne. Sťa­žo­va­teľ to­tiž pred­nie­sol návr­hy na dopl­ne­nie vy­šet­ro­va­nia, kto­ré však bo­li za­miet­nu­té na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­ných a ne­lo­gic­kých dô­vo­dov. Sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val aj mož­nosť preh­ra­nia DVD zá­zna­mov, kto­ré sú ako dô­ka­zy sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ale ani to mu ne­bo­lo umož­ne­né. Pri­tom ide o sú­časť sťa­žo­va­te­ľov­ho zá­klad­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy.
 
Sťa­žo­va­teľ žia­da vy­dať ná­lez, kto­rým by ús­tav­ný súd vy­slo­vil jed­nak po­ru­še­nie čl. 17, čl. 46 a čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy, ako aj čl. 5 a čl. 6 do­ho­vo­ru pos­tu­pom a uz­ne­se­nia­mi v ko­na­niach ve­de­ných ok­res­ným sú­dom pod sp. zn. 0 Tp 26/2011 a kraj­ským sú­dom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011, ako aj po­ru­še­nie čl. 46 a čl. 50 ods. 2 a 3 ús­ta­vy, ale tiež čl. 6 do­ho­vo­ru v ko­na­ní ve­de­nom po­lí­ciou pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011 s tým, aby bo­li uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du z 9. sep­tem­bra 2011 a kraj­ské­ho sú­du z 26. sep­tem­bra 2011 zru­še­né, a zá­ro­veň, aby bol sťa­žo­va­teľ pre­pus­te­ný z väz­by. Po­ža­du­je na­po­kon náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia vo vý­ške 261,82 €.
 
Z dopl­ňu­jú­ce­ho po­da­nia sťa­žo­va­te­ľa bez ozna­če­nia dá­tu­mu do­ru­če­né­ho ús­tav­né­mu sú­du 24. no­vem­bra 2011 vy­plý­va, že ob­haj­ky­ni sťa­žo­va­te­ľa bol 16. no­vem­bra 2011 do­ru­če­ný prí­pis pro­ku­rá­to­ra sp. zn. 2 Pv 150/2011 z 11. no­vem­bra 2011, v kto­rom ten­to vy­slo­vil ná­zor, že „spô­sob do­ru­čo­va­nia správ a vy­jad­re­ní iných or­gá­nov v rám­ci sú­čin­nos­ti nie je pred­me­tom do­ka­zo­va­nia ako ta­ké­ho a dok­la­dy sved­čia­ce o ich do­ru­če­ní sa ne­zak­la­da­jú do ori­gi­ná­lu vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ale iba do kon­cep­tu“. Sťa­žo­va­teľ sa to­tiž aj u pro­ku­rá­to­ra do­má­hal ob­jas­ne­nia, ako je mož­né, že od­po­veď mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra da­to­va­ná 28. mar­ca 2011 ma­la byť údaj­ne po­lí­cii do­ru­če­ná až 27. sep­tem­bra 2011. Sťa­žo­va­teľ si až pri oboz­na­mo­va­ní s vý­sled­ka­mi vy­šet­ro­va­nia vši­mol, že me­dzi ča­som vy­sta­ve­nia sprá­vy mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra a ča­som jej pri­ja­tia je do­ba 5 me­sia­cov, čo sa z lo­gic­ké­ho hľa­dis­ka ja­ví ako ne­mož­né.
 
Z vy­jad­re­nia pred­se­du kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 1 Spr V/27/2012 zo 16. ja­nuá­ra 2012 do­ru­če­né­ho ús­tav­né­mu sú­du 18. ja­nuá­ra 2012 vy­plý­va, že sťaž­nosť po­va­žu­je za ne­dô­vod­nú. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru kraj­ský súd jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne uvie­dol dô­vo­dy väz­by sťa­žo­va­te­ľa, ako aj skut­ko­vé zis­te­nia, z kto­rých pri ich us­tá­le­ní vy­chá­dzal. Ob­ťaž­nosť pred­met­nej tres­tnej ve­ci od­ôvod­nil pot­re­bou vy­pra­co­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru an­tro­po­ló­gie – so­ma­tos­ko­pie, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný 24. augus­ta 2011. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že v návr­hu na predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní je uve­de­ný ako dô­vod pot­re­ba za­bez­pe­čiť vý­pi­sy od­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov, pri­čom ide o iden­tic­ké te­le­fón­ne čís­la, kto­ré sťa­žo­va­teľ ne­mal mož­nosť vy­uží­vať od svoj­ho za­dr­ža­nia, tre­ba uviesť, že tie­to te­le­fón­ne čís­la ne­pat­ri­li sťa­žo­va­te­ľo­vi, pre­to­že prá­ve z tých­to te­le­fón­nych čí­siel sa us­ku­toč­ňo­va­li ho­vo­ry sťa­žo­va­te­ľo­vi. Tá­to sku­toč­nosť vy­plý­va z prí­ka­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie. Prá­ve pre­to kraj­ský súd v uz­ne­se­ní uvie­dol, že za­bez­pe­če­nie toh­to dô­ka­zu mô­že pris­pieť aj k roz­ší­re­niu ob­vi­ne­nia (vrá­ta­ne spolu­pá­cha­te­ľov). Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že je ne­lo­gic­ké a ab­sur­dné, aby vy­šet­ro­va­teľ v sep­tem­bri 2011 po­ža­do­val za­bez­pe­čiť in­for­má­cie od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra, ho­ci ten­to prí­kaz sú­du vy­ba­vil už 28. mar­ca 2011, uve­de­né tvr­de­nie ne­zod­po­ve­dá sta­vu ve­ci, keď­že žia­da­ná in­for­má­cia bo­la vy­šet­ro­va­te­ľo­vi za­sla­ná pod­ľa od­tlač­ku pe­čiat­ky na tej­to lis­ti­ne 27. sep­tem­bra 2011. Od­hliad­nuc od uve­de­né­ho tre­ba tiež uviesť, že všeo­bec­ný súd ne­vy­ko­ná­va vo vzťa­hu k čin­nos­ti a roz­ho­do­va­niu vy­šet­ro­va­te­ľa či pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní do­zor a ne­dis­po­nu­je ani účin­ný­mi zá­kon­ný­mi pros­tried­ka­mi, pros­tred­níc­tvom kto­rých by mo­hol zis­tiť, či v da­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia už bo­li ur­či­té dô­ka­zy ob­sta­ra­né, po­kiaľ tie­to nie sú sú­čas­ťou pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu. Ok­res­ný súd vy­chá­dzal z pred­pok­la­du, že pro­ku­rá­tor k svoj­mu návr­hu, na zá­kla­de kto­ré­ho mal ok­res­ný súd v príp­rav­nom ko­na­ní roz­hod­núť o väz­be ob­vi­ne­né­ho, pri­po­jil ce­lý dov­te­dy zís­ka­ný spi­so­vý ma­te­riál tak, ako mu to uk­la­dá us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
Z rep­li­ky sťa­žo­va­te­ľa bez ozna­če­nia dá­tu­mu do­ru­če­nej ús­tav­né­mu sú­du 1. feb­ruára 2012 vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ so zá­ver­mi kraj­ské­ho sú­du ne­súh­la­sí. Pot­re­ba za­bez­pe­čiť cha­rak­te­ris­ti­ku ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že po­ží­vať sta­tus ná­roč­nos­ti do­ka­zo­va­nia. To is­té sa vzťa­hu­je aj na sprá­vu od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra, keď­že tá­to bo­la vy­pra­co­va­ná eš­te 28. mar­ca 2011. Ne­mož­no ak­cep­to­vať ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho tre­ba za mo­ment do­ru­če­nia sprá­vy mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra po­va­žo­vať 27. sep­tem­ber 2011 v sú­la­de s od­tlač­kom dá­tu­mo­vej pe­čiat­ky, a to vzhľa­dom na päť­me­sač­ný roz­diel me­dzi tým­to dá­tu­mom a dá­tu­mom vy­sta­ve­nia sprá­vy.
 

II.
 

Z prí­ka­zu na zis­te­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke sp. zn. 5 Ntt 102/11 vy­da­né­ho Ok­res­ným sú­dom Ko­ši­ce I 3. mar­ca 2011 vy­plý­va in­ter alia po­vin­nosť pre spo­loč­nosť T., s. r. o., dať po­lí­cii vý­pi­sy všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a SMS správ z te­le­fón­nych čí­siel +3598(...), +3598(...) a +3598(...), z kto­rých bo­li reali­zo­va­né ho­vo­ry sťa­žo­va­te­ľa na mo­bil­ný te­le­fón znač­ky No­kia IMEI(...) v do­be od za­zna­me­na­nia na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky až do sú­čas­nos­ti, naj­me­nej však od 26. feb­ruára 2011 do­te­raz s lo­ka­li­zá­ciou, ako aj vý­pis všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a SMS správ z mo­bil­né­ho te­le­fó­nu znač­ky No­kia IMEI(...), kto­rý uží­val sťa­žo­va­teľ, a to v do­be od je­ho za­zna­me­na­nia na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky až do sú­čas­nos­ti, naj­me­nej však od 26. feb­ruára 2011 do­te­raz s lo­ka­li­zá­ciou.
 
Z lis­tu spo­loč­nos­ti T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 28. mar­ca 2011 ad­re­so­va­né­ho po­lí­cii k sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010 vy­plý­va, že na zá­kla­de súd­ne­ho prí­ka­zu Ok­res­né­ho sú­du Ko­ši­ce I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. mar­ca 2011 ozna­mu­je, že k mo­bil­né­mu te­le­fó­nu znač­ky No­kia IMEI(...) a k te­le­fón­nym sta­ni­ciam s čís­la­mi +3598(...), +3598(...) a +3598(...) nie je od 26. feb­ruára 2011 až do­te­raz evi­do­va­ná žiad­na te­le­ko­mu­ni­kač­ná pre­vádz­ka. Na lis­te je dá­tu­mo­vá pe­čiat­ka po­lí­cie s dá­tu­mom pri­ja­tia lis­tu 27. sep­tem­bra 2011.
 
Z prí­pi­su T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 12. de­cem­bra 2011 do­ru­če­né­ho ús­tav­né­mu sú­du (na zá­kla­de žia­dos­ti ús­tav­né­ho sú­du o sú­čin­nosť zo 6. de­cem­bra 2011) 15. de­cem­bra 2011 vy­plý­va, že list mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra z 28. mar­ca 2011 ad­re­so­va­ný po­lí­cii sú­vi­sia­ci s pos­kyt­nu­tím sú­čin­nos­ti na zá­kla­de súd­ne­ho prí­ka­zu Ok­res­né­ho sú­du Ko­ši­ce I bol za­sla­ný po­lí­cii (na ad­re­su Ok­res­né ria­di­teľ­stvo Po­li­caj­né­ho zbo­ru, od­bor jus­tič­nej po­lí­cie, Ram­po­vá 7, Ko­ši­ce, sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010) ako do­po­ru­če­ná zá­siel­ka Slo­ven­skej poš­ty 30. mar­ca 2011. Zá­siel­ka bo­la ve­de­ná pod po­da­cím čís­lom RR 26276032. Pri­po­je­ná kó­pia po­da­cie­ho hár­ku, na kto­rom je od­tla­čok pe­čiat­ky č. 12 Poš­ty B. z 30. mar­ca 2011, uve­de­né úda­je potvr­dzu­je.
 
Z prí­pi­su Slo­ven­skej poš­ty, Poš­ta K., sp. zn. 256/ORP-OD/2012 z 19. ja­nuá­ra 2012 do­ru­če­né­ho ús­tav­né­mu sú­du (na zá­kla­de žia­dos­ti ús­tav­né­ho sú­du o sú­čin­nosť z 12. ja­nuá­ra 2012) 25. ja­nuá­ra 2012 vy­plý­va, že zá­siel­ku s po­da­cím čís­lom 26 276 032 po­da­nú na Poš­te B. dňa 30. mar­ca 2011 pre ad­re­sá­ta Ok­res­né ria­di­teľ­stvo Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Úrad jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie, od­bor kri­mi­nál­nej po­lí­cie, Ram­po­vá 7, Ko­ši­ce, prev­zal spl­no­moc­ne­nec op­ráv­ne­né­ho pri­jí­ma­te­ľa 4. ap­rí­la 2011.
 
Pri­po­je­ná kó­pia úhr­nné­ho do­da­cie­ho lís­tku, na kto­rom je od­tla­čok pe­čiat­ky čís­lo 20 Poš­ty K. zo 4. ap­rí­la 2011, uve­de­né úda­je potvr­dzu­je.
 
Z návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by č. k. 2 Pv 150/11-35 z 31. augus­ta 2011 do­ru­če­né­ho ok­res­né­mu sú­du to­ho is­té­ho dňa vy­plý­va, že sa po­ža­du­je predĺže­nie väz­by sťa­žo­va­te­ľa do 30. no­vem­bra 2011, keď­že v ďal­šom prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia je pot­reb­né za­bez­pe­čiť od spo­loč­nos­ti T., s. r. o., jed­nak vý­pis všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a SMS správ z te­le­fón­nych čí­siel +3598(..), +3598(...) a +3598(...), z kto­rých bo­li reali­zo­va­né ho­vo­ry sťa­žo­va­te­ľa na mo­bil­ný te­le­fón No­kia IMEI(...) od 26. feb­ruára 2011 až do­te­raz s lo­ka­li­zá­ciou, ale tiež vý­pis všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a SMS správ z mo­bil­né­ho te­le­fó­nu znač­ky No­kia IMEI(...), kto­rý uží­val sťa­žo­va­teľ v do­be od je­ho za­zna­me­na­nia na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky až do­te­raz, naj­me­nej však od 26. feb­ruára 2011 do­te­raz s lo­ka­li­zá­ciou. Na­po­kon tre­ba za­bez­pe­čiť cha­rak­te­ris­ti­ku sťa­žo­va­te­ľa z Ústa­vu na vý­kon väz­by K.
 
Z uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. sep­tem­bra 2011 vy­plý­va, že ním bo­la za­miet­nu­tá sťaž­nosť po­da­ná sťa­žo­va­te­ľom pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. sep­tem­bra 2011. Sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo 1. mar­ca 2011 vzne­se­né ob­vi­ne­nie zo zlo­či­nu fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by pe­ňa­zí a cen­ných pa­pie­rov pod­ľa § 270 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na pre sku­tok, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť 1. mar­ca 2011 v ča­se oko­lo 19.00 h v O. v K. tým, že pri plat­be za to­var pou­žil ako pra­vú fal­šo­va­nú 200-euro­vú ban­kov­ku. Nás­led­ne 28. mar­ca 2011, 29. mar­ca 2011, 30. mar­ca 2011, 21. ap­rí­la 2011 a 29. ap­rí­la 2011 mu bo­li vzne­se­né ďal­šie ob­vi­ne­nia pre ob­dob­né skut­ky, kto­ré mal spá­chať tiež 1. mar­ca 2011 rov­na­kým spô­so­bom v rôz­nych ča­soch na iných mies­tach v K. Všet­ky ko­na­nia ve­de­né pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­li spo­je­né na spo­loč­né ko­na­nie ve­de­né pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011. Pod­ľa upo­ve­do­me­nia pro­ku­rá­to­ra z 3. jú­na 2011 tre­ba ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa kva­li­fi­ko­vať aj ako pok­ra­čo­va­cí pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du po­dal jed­nak sťa­žo­va­teľ sám, pri­čom dvo­mi po­da­nia­mi sťaž­nosť aj od­ôvod­nil, no ok­rem to­ho dô­vo­dy sťaž­nos­ti dopl­nil aj pros­tred­níc­tvom svo­jej ob­haj­ky­ne. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru nie sú da­né dô­vo­dy ani pre­ven­tív­nej, ani úte­ko­vej väz­by a v spi­se sa ne­na­chá­dza žiad­ny dô­kaz preu­ka­zu­jú­ci, že by bol v pát­ra­ní Inter­po­lu. Sku­toč­nosť, že je bul­har­ským ob­ča­nom, je ire­le­van­tná, le­bo ne­mô­že byť sa­ma ose­be pri­pi­so­va­ná na je­ho ťar­chu. Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia ne­vyp­lý­va­jú žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by dá­va­li pres­né, jas­né a zro­zu­mi­teľ­né od­ôvod­ne­nie predĺže­nia le­ho­ty väz­by. Po­kiaľ sa v návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty väz­by pou­ka­zu­je na pot­re­bu za­bez­pe­čiť vý­pi­sy od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov, ide o iden­tic­ké te­le­fón­ne čís­lo, kto­ré ne­mal mož­nosť vy­uží­vať od mo­men­tu za­dr­ža­nia, te­da od 1. mar­ca 2011. Po tom­to dni už bol vä­zob­ne stí­ha­ný, a pre­to za­bez­pe­če­nie vý­pi­sov od 26. feb­ruára 2011 do­te­raz ne­má pre vy­šet­ro­va­nie ve­ci re­le­van­ciu. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku na­ďa­lej pretr­vá­va­jú. Čo sa tý­ka dô­vo­dov väz­by, tre­ba pou­ká­zať na to, že sťa­žo­va­teľ ne­má na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky stá­le byd­lis­ko. Tá­to sku­toč­nosť sa­ma ose­be ne­zak­la­dá dô­vod väz­by, av­šak za re­le­van­tné ne­mož­no po­va­žo­vať vzhľa­dom na cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti a oso­bu sťa­žo­va­te­ľa je­ho tvr­de­nie, pod­ľa kto­ré­ho má stá­ly po­byt v Bul­har­sku. Zo spi­su to­tiž vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ sa po­hy­bu­je po rôz­nych štá­toch Európ­skej únie, mi­mo svoj­ho byd­lis­ka, a pre­to je­ho pre­pus­te­ním na slo­bo­du by bo­lo do znač­nej mie­ry sťa­že­né vy­šet­ro­va­nie tak zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti. V prí­pa­de uz­na­nia vi­ny sťa­žo­va­te­ľo­vi hro­zí vy­so­ký trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re od 7 do 10 ro­kov, čo spo­lu s po­doz­re­ním, že sa mal do­pus­tiť ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu v je­den deň na nie­koľ­kých mies­tach v K., ako aj so sku­toč­nos­ťou, že už mal byť za ob­dob­ný trest­ný čin od­sú­de­ný v Ta­lian­sku, tak­tiež za­kla­dá dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku. Vo vzťa­hu k dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku oba­va z pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti vy­plý­va zo sku­toč­nos­ti, že sťa­žo­va­teľ už bol v inom štá­te za ob­dob­ný trest­ný čin od­sú­de­ný, ale aj z to­ho, že sa mal v je­den deň do­pus­tiť ob­dob­né­ho ko­na­nia opa­ko­va­ne na rôz­nych mies­tach na úze­mí K. Kon­krét­ne, sťa­žo­va­teľ v Ta­lian­sku v mes­te P. v mar­ci 2007 sa spo­lu s ďal­šou oso­bou po­kú­šal v ná­kup­nom cen­tre pla­tiť fa­loš­nou ban­kov­kou v no­mi­nál­nej hod­no­te 200 eur, pri­čom mu bo­lo za­ba­ve­ných 71 ku­sov ta­kých­to ban­ko­viek. Za to bol od­sú­de­ný na 1 rok a 6 me­sia­cov od­ňa­tia slo­bo­dy s tým, že vý­kon tres­tu mu bol nás­led­ne od­lo­že­ný. Ho­ci to­to od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa v inom štá­te ne­má vplyv na prí­pad­né uk­la­da­nie tres­tu na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, má však svoj vý­znam z hľa­dis­ka hod­no­te­nia je­ho oso­by pre úče­ly vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov, na kto­ré pou­ká­zal pro­ku­rá­tor v návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by, tak vzhľa­dom na cha­rak­ter a ná­roč­nosť mô­že pris­pieť prí­pad­ne k roz­ší­re­niu ob­vi­ne­nia.
 
Z uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. ok­tób­ra 2011 vy­plý­va, že pod­ľa § 238 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku bol sťa­žo­va­teľ po­ne­cha­ný vo väz­be s tým, že dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku na­ďa­lej tr­va­jú. Ok­res­ný súd tak­to roz­ho­dol po­tom, ako na sťa­žo­va­te­ľa bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba.
 
Z uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5 Tos 53/2011 z 24. no­vem­bra 2011 vy­plý­va, že ním bo­la za­miet­nu­tá sťaž­nosť po­da­ná sťa­žo­va­te­ľom pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. ok­tób­ra 2011.
 
Pod­ľa zis­te­nia ús­tav­né­ho sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ok­res­né­ho sú­du ko­na­nom 5. ap­rí­la 2012 bol vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok. Od­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa pro­ti roz­sud­ku kraj­ský súd 28. jú­na 2012 za­mie­tol a od uve­de­né­ho dňa je sťa­žo­va­teľ vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.
 

III.
 

Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.
 
Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ak po­ru­še­nie práv ale­bo slo­bôd pod­ľa od­se­ku 1 vznik­lo ne­čin­nos­ťou, ús­tav­ný súd mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto tie­to prá­va ale­bo slo­bo­dy po­ru­šil, vo ve­ci ko­nal. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie, za­ká­zať pok­ra­čo­va­nie v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ale­bo ak je to mož­né, pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, ob­no­vil stav pred po­ru­še­ním.
 
Pod­ľa čl. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je.
 
Pod­ľa čl. 17 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.
 
Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.
 
Pod­ľa čl. 5 ods. 3 pr­vej ve­ty do­ho­vo­ru kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo poz­ba­ve­ný slo­bo­dy v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním od­se­ku 1 písm. c) toh­to člán­ku, mu­sí byť ih­neď pred­ve­de­ný pred sud­cu ale­bo inú úrad­nú oso­bu spl­no­moc­ne­nú zá­ko­nom na vý­kon súd­nej mo­ci a má prá­vo, aby je­ho vec bo­la pre­jed­na­ná v pri­me­ra­nej le­ho­te, ale­bo byť pre­pus­te­ný po­čas ko­na­nia.
 
Pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, má prá­vo po­dať návrh na za­ča­tie ko­na­nia, v kto­rom súd urý­chle­ne roz­hod­ne o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho slo­bo­dy a na­ria­di pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.
 
Roz­ho­du­jú­cim ar­gu­men­tom sťa­žo­va­te­ľa je, že pro­ku­rá­tor po­žia­dal o predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní jed­nak pre pot­re­bu za­bez­pe­čiť od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra vý­pis všet­kých od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov z ozna­če­ných te­le­fón­nych čí­siel, resp. z ozna­če­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, ale tiež kvô­li za­bez­pe­če­niu cha­rak­te­ris­ti­ky sťa­žo­va­te­ľa, a to aj na­priek to­mu, že mo­bil­ný ope­rá­tor ta­kú­to sprá­vu v sú­la­de so súd­nym prí­ka­zom vy­dal eš­te 28. mar­ca 2011. Pre­to predĺže­nie väz­by, o kto­rom ok­res­ný súd a kraj­ský súd roz­hod­li, bo­lo v sku­toč­nos­ti v roz­po­re so zá­ko­nom.
 
Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du v da­nej sú­vis­los­ti je roz­ho­du­jú­ce, že sprá­va mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra bo­la po­lí­cii do­ru­če­ná pod­ľa od­tlač­ku dá­tu­mo­vej pe­čiat­ky až 27. sep­tem­bra 2011. Tá­to sprá­va pre­to v ča­se roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov ne­bo­la sú­čas­ťou spi­su pred­lo­že­né­ho pro­ku­rá­to­rom spo­lu s je­ho návr­hom na predĺže­nie väz­by.
 
Pod­ľa § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že
a) uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­mož­no je­ho to­tož­nosť ih­neď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko ale­bo ak mu hro­zí vy­so­ký trest,
b) bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie, ale­bo
c) bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, do­ko­ná trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­sil, ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val ale­bo kto­rým hro­zil.
 
Pod­ľa § 72 ods. 2 tre­tej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku o väz­be ko­ná a roz­ho­du­je súd a v príp­rav­nom ko­na­ní na návrh pro­ku­rá­to­ra sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý nie je pri vy­me­dze­ní dô­vo­dov väz­by návr­hom pro­ku­rá­to­ra via­za­ný.
 
Pod­ľa § 72 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku k návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, ako aj k ďal­ším návr­hom pro­ku­rá­to­ra, na kto­rých zá­kla­de sa má v príp­rav­nom ko­na­ní roz­hod­núť o väz­be, tre­ba vždy pri­po­jiť ori­gi­nál ale­bo or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ove­re­ný rov­no­pis ce­lé­ho do­siaľ zís­ka­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu s očís­lo­va­ný­mi lis­ta­mi a s preh­ľa­dom ob­sa­hu spi­su. Pred­lo­že­nie spi­su prís­luš­né­mu or­gá­nu nes­mie byť pre­káž­kou pre ply­nu­lé ko­na­nie vo ve­ci.  
 
Pod­ľa § 76 ods. 3 dru­hej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku predĺžiť le­ho­tu väz­by mož­no len vte­dy, ak návrh pod­ľa od­se­ku 2 bol po­da­ný včas a ak ne­bo­lo mož­né pre ob­ťaž­nosť ve­ci ale­bo z iných zá­važ­ných dô­vo­dov tres­tné stí­ha­nie skon­čiť a pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du hro­zí, že bu­de zma­re­né ale­bo pod­stat­ne sťa­že­né do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.
 
Kaž­dé poz­ba­ve­nie slo­bo­dy mu­sí byť „zá­kon­né“, t. j. mu­sí byť vy­ko­na­né „v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom“, a ok­rem to­ho kaž­dé opat­re­nie, kto­rým je jed­not­li­vec poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, mu­sí byť zlu­či­teľ­né s úče­lom čl. 17 ús­ta­vy, kto­rým je ochra­na jed­not­liv­ca pro­ti svoj­vô­li (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).
 
Z uve­de­nej zá­sa­dy vy­plý­va, že po­ru­še­nie zá­ko­na v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia o väz­be za­kla­dá zá­ro­veň aj po­ru­še­nie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, resp. čl. 5 do­ho­vo­ru.
 
Sku­toč­nosť, že dô­vo­dy väz­by exis­to­va­li po ce­lú do­bu jej tr­va­nia, sa­ma ose­be nes­ta­čí na zá­ver, že ob­vi­ne­ný bol sú­de­ný v pri­me­ra­nej le­ho­te, ak väz­ba tr­va­la nep­ri­me­ra­ne dl­ho. Pri­me­ra­nosť le­ho­ty sa tu po­su­dzu­je pod­ľa rov­na­kých kri­té­rií ako pri­me­ra­nosť dĺžky ko­na­nia pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, t. j. pod­ľa po­va­hy ve­ci, sprá­va­nia strán a sprá­va­nia or­gá­nu štá­tu. Pri­me­ra­nosť le­ho­ty sa pri­tom po­su­dzu­je prís­nej­šie ako v prí­pa­de čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru a vy­ža­du­je sa, aby všeo­bec­né sú­dy pos­tu­po­va­li vo vä­zob­ných ve­ciach s „oso­bit­ným urý­chle­ním“ (To­ma­si c. Fran­cúz­sko z 27. augus­ta 1992, § 84, Ab­doel­la c. Ho­lan­dsko z 25. no­vem­bra 1992, § 24).
 
Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sú zrej­mé pod­mien­ky, za spl­ne­nia kto­rých ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by. Je te­da ne­vyh­nut­né, aby zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­čo­va­li to­mu, že in­kri­mi­no­va­ný sku­tok bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný, a z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va z úte­ku, resp. skrý­va­nia sa, ko­lú­zie ale­bo pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti.
 
V prí­pa­de roz­ho­do­va­nia sú­du o predĺže­ní le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní v zmys­le § 76 ods. 3 dru­hej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku na­vy­še (pop­ri pod­mien­kach vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) mu­sia byť eš­te ku­mu­la­tív­ne spl­ne­né ďal­šie pod­mien­ky, pod­ľa kto­rých 1. ne­bo­lo mož­né pre ob­ťaž­nosť ve­ci ale­bo z iných zá­važ­ných dô­vo­dov tres­tné stí­ha­nie skon­čiť a 2. pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du hro­zí, že bu­de zma­re­né ale­bo pod­stat­ne sťa­že­né do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.
 
Na­po­kon, ako to vy­plý­va z ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (poz­ri už ci­to­va­né roz­hod­nu­tia To­ma­si c. Fran­cúz­sko a Ab­doel­la c. Ho­lan­dsko), pri roz­ho­do­va­ní o väz­be tre­ba skú­mať aj to, či vy­šet­ro­va­nie tres­tnej ve­ci pre­bie­ha s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním.
 
Mož­no kon­šta­to­vať, že spl­ne­nie pod­mie­nok väz­by vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku je v uz­ne­se­ní kraj­ské­ho sú­du ob­šír­nym spô­so­bom a pres­ved­či­vo zdô­vod­ne­né. Tú­to časť od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du ne­mož­no v ni­ja­kom prí­pa­de po­va­žo­vať ani za ar­bit­rár­nu, ale ani za zjav­ne neo­dô­vod­ne­nú. Kraj­ský súd tu v dos­ta­toč­nom roz­sa­hu spl­nil svo­ju pries­kum­nú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 tre­tej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
Od­liš­ná je si­tuácia vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 76 ods. 3 dru­hej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da v sú­vis­los­ti s po­sú­de­ním otáz­ky, či bo­lo ale­bo ne­bo­lo mož­né pre ob­ťaž­nosť ve­ci ale­bo z iných zá­važ­ných dô­vo­dov tres­tné stí­ha­nie skon­čiť v pô­vod­nej se­dem­me­sač­nej le­ho­te, ako aj v sú­vis­los­ti s po­vin­nos­ťou viesť vy­šet­ro­va­nie s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním.
 
Ústav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né pre­dov­šet­kým zo skut­ko­vé­ho hľa­dis­ka kon­šta­to­vať, že tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, pod­ľa kto­ré­ho po­lí­cia v ča­se po­da­nia návr­hu na predĺže­nie väz­by ma­la sprá­vu mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra už dáv­no k dis­po­zí­cii, bo­lo v pl­nom roz­sa­hu zis­te­nia­mi ús­tav­né­ho sú­du preu­ká­za­né. Mo­bil­ný ope­rá­tor to­tiž svo­ju sprá­vu z 28. mar­ca 2011 od­ov­zdal na do­po­ru­če­nú poš­to­vú prep­ra­vu 30. mar­ca 2011 a po­lí­cia poš­to­vú zá­siel­ku ob­sa­hu­jú­cu sprá­vu mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra prev­za­la pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­nen­ca eš­te 4. ap­rí­la 2011. Mož­no pre­to zo skut­ko­vé­ho hľa­dis­ka us­tá­liť, že po­kiaľ sa návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní opie­ral in­ter alia o pot­re­bu vy­žia­dať si od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra vý­pis od­chá­dza­jú­cich a pri­chá­dza­jú­cich ho­vo­rov a SMS správ z ozna­če­ných te­le­fón­nych čí­siel a z ozna­če­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, bol v tom­to sme­re dup­li­cit­ný a nad­by­toč­ný, pre­to­že po­ža­do­va­né in­for­má­cie už mo­bil­ný ope­rá­tor pred nie­koľ­ký­mi me­siac­mi po­lí­cii pos­ky­tol.
 
Z dô­ka­zov, kto­ré mal ús­tav­ný súd k dis­po­zí­cii, mož­no us­tá­liť, že po­lí­cia v sú­vis­los­ti s návr­hom na predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní nep­red­lo­ži­la pro­ku­rá­to­ro­vi (a ten nás­led­ne ok­res­né­mu sú­du) ce­lý dov­te­dy zís­ka­ný spi­so­vý ma­te­riál, pre­to­že v pred­lo­že­nom spi­so­vom ma­te­riá­li sa ne­na­chá­dza­la sprá­va mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra z 28. mar­ca 2011, ho­ci bo­la po­lí­cii do­ru­če­ná eš­te 4. ap­rí­la 2011. Pri­tom je roz­ho­du­jú­ce, že pro­ku­rá­tor navr­hol predĺžiť le­ho­tu väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní (kto­rá ma­la up­ly­núť 1. ok­tób­ra 2011) do 30. no­vem­bra 2011 (te­da o ďal­šie dva me­sia­ce) jed­nak pre pot­re­bu za­do­vá­žiť cha­rak­te­ris­ti­ku sťa­žo­va­te­ľa z ús­ta­vu na vý­kon väz­by, ale naj­mä pre­to, aby sa za­do­vá­ži­la v sku­toč­nos­ti už exis­tu­jú­ca sprá­va od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra. Iný­mi slo­va­mi, us­ta­no­ve­niu § 72 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku sa prie­čia­ci pos­tup po­lí­cie v ko­neč­nom dôs­led­ku umož­nil, že ok­res­ný súd a kraj­ský súd (kto­ré o exis­ten­cii sprá­vy mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra zrej­me ne­ve­de­li) návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní v pl­nom roz­sa­hu vy­ho­ve­li s vý­slov­ným pou­ka­zom na pot­re­bu za­do­vá­žiť tú­to sprá­vu. Na dopl­ne­nie tre­ba do­dať, že po roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du, kto­rý predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní od­ob­ril, k no­vé­mu vy­žia­da­niu sprá­vy od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra už ne­doš­lo, pre­to­že zrej­me hneď po­tom bo­la do spi­su za­lo­že­ná sprá­va z 28. mar­ca 2011, kto­rá pod­ľa dá­tu­mo­vej pe­čiat­ky ma­la byť po­lí­cii do­ru­če­ná 27. sep­tem­bra 2011, te­da v deň nas­le­du­jú­ci po dni, keď kraj­ský súd o ve­ci roz­ho­dol.
 
Pos­tup po­lí­cie v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­rá nep­red­lo­ží pro­ku­rá­to­ro­vi, resp. všeo­bec­né­mu sú­du ce­lý zís­ka­ný spi­so­vý ma­te­riál v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o väz­be, v dôs­led­ku čo­ho všeo­bec­né sú­dy roz­hod­nú o väz­be bez zna­los­ti všet­kých roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, ne­mož­no po­va­žo­vať za ko­na­nie, kto­ré by bo­lo v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom. Zna­me­ná to zá­ro­veň po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, resp. prá­va na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru.
 
V uve­de­nej sú­vis­los­ti tre­ba eš­te po­dot­knúť, že o neúpl­nos­ti pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu cel­kom zrej­me ne­ve­del ani sťa­žo­va­teľ, resp. je­ho ob­haj­ky­ňa, pre­to­že roz­ho­du­jú­ce sku­toč­nos­ti zis­ti­li až po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia v rám­ci preš­tu­do­va­nia vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su 13. ok­tób­ra 2011, te­da už po roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du, ku kto­ré­mu doš­lo eš­te 26. sep­tem­bra 2011. Z toh­to dô­vo­du ani ne­bo­lo mož­né, aby v rám­ci ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní uve­de­ný ne­dos­ta­tok na­mie­ta­li (napr. v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du o predĺže­ní väz­by). Nap­ro­ti to­mu však na ad­re­su ok­res­né­ho sú­du a kraj­ské­ho sú­du mož­no kon­šta­to­vať, že z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu mu­se­li mať ve­do­mosť o tom, že eš­te v mar­ci 2011 bol mo­bil­ný ope­rá­tor vy­zva­ný sprá­vu po­dať, pri­čom v pred­lo­že­nom spi­se sa sprá­va mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra ne­na­chá­dza­la a zo spi­su ne­vyp­lý­va­la ur­gen­cia sprá­vy, ale ani aké­koľ­vek vy­svet­le­nie, pre­čo ani po nie­koľ­kých me­sia­coch ne­bo­la sprá­va k dis­po­zí­cii. Uve­de­né sku­toč­nos­ti ma­li vy­vo­lať u všeo­bec­ných sú­dov pri­naj­men­šom zá­važ­né po­chyb­nos­ti o tom, či sa vo ve­ci ko­ná s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním, ako sa to vo vä­zob­nej ve­ci vy­ža­du­je.
 
Pop­ri po­ru­še­ní us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku ani z vec­né­ho hľa­dis­ka (§ 76 ods. 3 dru­há ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku) nie je mož­né po­va­žo­vať roz­hod­nu­tie o predĺže­ní väz­by za ak­cep­to­va­teľ­né. Ako to vy­plý­va z už uve­de­né­ho, dô­vod predĺže­nia väz­by spo­čí­va­jú­ci v pot­re­be za­do­vá­žiť sprá­vu od mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra v sku­toč­nos­ti neexis­to­val. Za­do­vá­že­nie cha­rak­te­ris­ti­ky sťa­žo­va­te­ľa z ús­ta­vu na vý­kon väz­by si predĺže­nie väz­by ne­vy­ža­du­je, keď­že z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka ide o cel­kom ne­ná­roč­ný úkon.
 
S pri­hliad­nu­tím na uve­de­né roz­ho­du­jú­ce sku­toč­nos­ti tre­ba uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du po­va­žo­vať za ne­zá­kon­né, a pre­to aj prie­čia­ce sa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu). Ho­ci kraj­ský súd o exis­ten­cii sprá­vy mo­bil­né­ho ope­rá­to­ra ne­ve­del a sub­jek­tív­ne v tej­to sú­vis­los­ti ne­po­chy­bil, z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka ne­sie na­priek to­mu zod­po­ved­nosť za po­ru­še­nie ozna­če­ných práv sťa­žo­va­te­ľa. Kraj­ské­mu sú­du však mož­no pri­čí­tať aj sub­jek­tív­ne po­chy­be­nie v tom, že sa v uve­de­ných sú­vis­los­tiach ne­zao­be­ral dos­ta­toč­ne otáz­kou, či vy­šet­ro­va­nie pre­bie­ha s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním.
 
Vzhľa­dom na uve­de­ný zá­ver už ne­bo­lo pot­reb­né za­obe­rať sa ďal­ší­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa.
 
Keď­že ús­tav­ný súd roz­ho­dol o po­ru­še­ní práv sťa­žo­va­te­ľa uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. sep­tem­bra 2011, pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a pod­ľa § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de to­to uz­ne­se­nie zru­šil (bod 2 vý­ro­ku ná­le­zu).
 
Sťa­žo­va­teľ ne­žia­dal, aby ús­tav­ný súd po zru­še­ní uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du vrá­til vec ok­res­né­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie, pre­to ús­tav­ný súd o vrá­te­ní ve­ci ne­roz­ho­do­val, pri­čom tre­ba poz­na­me­nať, že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie by v da­nom prí­pa­de ani nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy.
 
O väz­be roz­ho­du­je všeo­bec­ný súd vždy s účin­ka­mi pro fu­tu­ro. Nie je te­da mož­né roz­ho­do­vať o väz­be so spät­nou účin­nos­ťou (mu­ta­tis mu­tan­dis I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04).
 
Ju­ris­dik­cia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sa kon­čí mo­men­tom po­da­nia ob­ža­lo­by, čo zá­ro­veň zna­me­ná, že roz­ho­do­va­nie o dô­vod­nos­ti väz­by pri­ná­le­ží po po­da­ní ob­ža­lo­by sud­co­vi (sud­com) a sú­du ko­na­jú­ce­mu a roz­ho­du­jú­ce­mu o me­ri­te ve­ci (I. ÚS 204/05).
 
Keď­že na sťa­žo­va­te­ľa bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, nie je už mož­né o predĺže­ní väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní roz­ho­do­vať. Iš­lo by to­tiž o roz­ho­do­va­nie o väz­be s účin­ka­mi do mi­nu­los­ti. Ok­rem to­ho ju­ris­dik­cia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sa po­da­ním ob­ža­lo­by skon­či­la. O väz­be sťa­žo­va­te­ľa mô­že te­raz roz­ho­do­vať iba súd, kto­rý ko­ná o me­ri­te ve­ci.
 
Sťa­žo­va­teľ ďa­lej po­ža­do­val, aby ho ús­tav­ný súd pre­pus­til z väz­by.
 
Vzhľa­dom na to, že roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du o od­vo­la­ní z 28. jú­na 2012 sa väz­ba sťa­žo­va­te­ľa už skon­či­la (nas­tú­pil uve­de­né­ho dňa do vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy), sta­la sa je­ho po­žia­dav­ka z poh­ľa­du ús­tav­né­ho sú­du bez­pred­met­nou, a pre­to sťaž­nos­ti v tej­to čas­ti ne­vy­ho­vel (bod 4 vý­ro­ku ná­le­zu).
 
Ústav­ný súd poz­na­me­ná­va, že o prí­pad­nom priz­na­ní pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia za utr­pe­nú ne­ma­te­riál­nu uj­mu ne­mo­hol roz­ho­do­vať, keď­že sťa­žo­va­teľ ta­kú­to po­žia­dav­ku neup­lat­nil.
 
Z ti­tu­lu náh­ra­dy trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia ad­vo­kát­kou priz­nal ús­tav­ný súd ús­peš­né­mu sťa­žo­va­te­ľo­vi čias­tku 527,52 €, a to za tri úko­ny práv­nych slu­žieb v ro­ku 2011 (prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia, sťaž­nosť, dopl­ne­nie sťaž­nos­ti) po 123,50 €, za je­den úkon práv­nych slu­žieb v ro­ku 2012 (rep­li­ka na vy­jad­re­nie pred­se­du kraj­ské­ho sú­du) vo vý­ške 127,16 €, ako aj re­žij­ný pau­šál 3 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €. Kraj­ský súd je po­vin­ný tro­vy za­pla­tiť do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti ná­le­zu (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu).
 
Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok, tre­ba pod prá­vop­lat­nos­ťou ná­le­zu uve­de­nou vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia ro­zu­mieť je­ho do­ru­če­nie účas­tní­kom ko­na­nia.
 
Z uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­ný súd roz­ho­dol tak, ako to je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia.
 

 Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

 

 

Diskusia