Neodvedenie poistného a prečin zvýhodňovania veriteľa

 

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko

 Niž­šie v texte je zve­rej­ne­ný roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (sp. zn. 2 To 10/2011 z 24.07.2012), kto­rý sa tý­ka po­su­dzo­va­nia vzá­jom­né­ho vzťa­hu tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 (te­raz § 277 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho od 01.01.2006) a tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 (te­raz § 240 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho od 01.01.2006).

Naj­vyš­ší súd SR v roz­sud­ku nad­via­zal na ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky (roz­hod­nu­tie zo dňa 10.05.2000, sp. zn. 4 Tz 63/2000, Sb. rozh. tr. 30/2001), kto­rý ju­di­ko­val, že

I. Tres­tnosť ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v neod­ve­de­ní da­ne a pois­tné­ho je pod­mie­ne­ná zis­te­ním, že za­mes­tná­va­teľ mal k dis­po­zí­cii pot­reb­né fi­nan­čné pros­tried­ky, t. j. že prís­luš­né čias­tky zo mzdy svo­jim za­mes­tnan­com z ich hru­bých miezd sku­toč­ne zra­zil a v roz­po­re so zá­ko­nom ich neod­vie­dol op­ráv­ne­ným prí­jem­com, ale pou­žil ich k iné­mu úče­lu.

II. Po­kiaľ by bol za­mes­tná­va­teľ in­sol­vent­ný a zvý­hod­nil by iné­ho ve­ri­te­ľa za­pla­te­ním je­ho poh­ľa­dáv­ky v úmys­le zma­riť tým us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok spo­čí­va­jú­cich v po­vin­nos­ti od­vá­dzať za za­mes­tnan­cov zá­lo­hy na daň z príj­mov a pois­tné, po­tom by sa moh­lo je­ho ko­na­nie po­sú­diť ako trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák. (te­raz § 240 Tr. zák.).

III. Us­ta­no­ve­nie Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, pod­ľa kto­ré­ho ne­mož­no ni­ko­ho zba­viť osob­nej slo­bo­dy pre nes­chop­nosť dos­táť zmluv­né­mu zá­väz­ku sa tý­ka len ta­ké­ho zá­väz­ku po­vin­né­ho, kto­rý vzni­ká na zá­kla­de zmluv­né­ho vzťa­hu. Po­vin­nosť za­mes­tná­va­te­ľa od­vá­dzať za za­mes­tnan­cov zá­lo­hu na daň z príj­mov a pois­tné od­vo­dy však nev­zni­ká na zá­kla­de zmluv­né­ho zá­väz­ku, ale ide o po­vin­nosť sta­no­ve­nú pria­mo zá­ko­nom, bez mož­nos­ti strán zmluv­ne do­hod­núť iné prá­va a po­vin­nos­ti než uvá­dza zá­kon.

Práv­nou ve­tou III. rea­go­val Naj­vyš­ší súd ČR na ná­miet­ku ob­vi­ne­né­ho, že bol in­sol­vent­ný a pre­to, ak neod­vá­dzal po­vin­né dáv­ky op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, ne­mo­hol sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu a to prá­ve s pou­ka­zom na zá­kaz zba­ve­nia slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dos­táť zmluv­né­mu zá­väz­ku.

Naj­vyš­ší súd SR te­da nad­via­zal na tú­to čes­kú ju­di­ka­tú­ru a tak­tiež dos­pel k zá­ve­ru, že ak, pri zra­ze­ní a neod­ve­de­ní po­vin­ných pla­tieb op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, nie sú napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia a pois­tné­ho je ne­vyh­nut­né sa za­obe­rať tým, či ne­doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa (niž­šie uve­de­ný roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR kon­šta­tu­je, že pri ta­kej­to zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie bu­de spra­vid­la za­cho­va­ná aj to­tož­nosť skut­ku).

K tres­tné­mu či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho je pot­reb­né uviesť, že ak za­mes­tná­va­teľ pos­ky­tu­je za­mes­tnan­com, z dô­vo­du ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov, len tzv. čis­té mzdy, ne­mô­že sa do­pus­tiť pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko z tzv. čis­tých miezd nič „nez­rá­ža“ (zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pri­tom vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ po­vin­né plat­by „zra­zil a neod­vie­dol“). Tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho sa pre­to mô­že za­mes­tná­va­teľ do­pus­tiť (tak ako to zdô­raz­ňu­je aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR) len vte­dy, ak prís­luš­né čias­tky zrá­ža za­mes­tnan­com z tzv. hru­bých miezd a tie­to neod­ve­die op­ráv­ne­ným sub­jek­tom a po­ne­chá si ich na iný účel.

Po­kiaľ ide o trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je ne­vyh­nut­né si uve­do­miť nas­le­dov­né:

- na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je pot­reb­né, aby mal pá­cha­teľ naj­me­nej dvoch ve­ri­te­ľov s naj­me­nej dvo­mi splat­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi (te­da mi­ni­mál­ne dve oso­by, kto­ré ma­jú vo­či ne­mu poh­ľa­dáv­ku, te­da prá­vo na pl­ne­nie. Za ta­ké­to oso­by sa po­va­žu­jú nap­rík­lad aj za­mes­tnan­ci, kto­rí ma­jú vo­či za­mes­tná­va­te­ľo­vi prá­vo na vý­pla­tu miezd ale aj op­ráv­ne­né oso­by, kto­rým sa z tých­to miezd ma­jú od­vá­dzať po­vin­né plat­by oh­ľad­ne da­ne z príj­mov, či pois­tných od­vo­dov).

- na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ, v ča­se či­nu, ne­bol schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky. Pá­cha­teľ te­da, v ča­se, keď zvý­hod­ňu­je jed­né­ho z ve­ri­te­ľov, mu­sí byť pla­tob­ne nes­chop­ný, pri­čom za pla­tob­ne nes­chop­né­ho sa po­va­žu­je ten, kto má viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa a nie je schop­ný pl­niť 30 dní po le­ho­te splat­nos­ti viac ako je­den pe­ňaž­ný zá­vä­zok (§ 3 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze). Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa sí­ce ne­vy­ža­du­je, aby bol, v ča­se či­nu, už vy­hlá­se­ný na dl­žní­ka kon­kurz, či as­poň po­da­ný návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu (kon­kurz nie je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa), av­šak pod pla­tob­nou nes­chop­nos­ťou je nut­né ro­zu­mieť tr­va­lý stav a nie pre­chod­ný stav dl­žní­ka, kto­rý nie je schop­ný hra­diť svo­je splat­né fi­nan­čné zá­väz­ky (na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti te­da ne­pos­ta­ču­je len krát­ko­do­bá, či bež­ná – do­čas­ná nes­chop­nosť dl­žní­ka uh­rá­dzať svo­je splat­né zá­väz­ky). Rov­na­ko sa za pla­tob­ne nes­chop­né­ho ne­po­va­žu­je dl­žník, kto­rý od­mie­ta uh­rá­dzať niek­to­ré fi­nan­čné zá­väz­ky, pre­to­že ich neuz­ná­va (je nut­né od­lí­šiť prí­pa­dy, keď dl­žník neh­ra­dí svo­je zá­väz­ky, pre­to­že ich hra­diť ne­mô­že od si­tuácie, keď ich hra­diť nech­ce).

- na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ zma­ril, as­poň čias­toč­ne, us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že zvý­hod­ní iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa na úkor os­tat­ných. Za zma­re­nie mož­no po­va­žo­vať ne­mož­nosť ve­ri­te­ľa, ani čias­toč­ne, do­siah­nuť us­po­ko­je­nie je­ho poh­ľa­dáv­ky z ma­jet­ku dl­žní­ka. Čias­toč­né zma­re­nie po­tom spo­čí­va v tom, že ve­ri­teľ ne­mô­že do­siah­nuť us­po­ko­je­nie v tom roz­sa­hu, kto­ré­ho by inak do­sia­hol pri po­mer­nom a rov­no­mer­nom us­po­ko­je­ní všet­kých ve­ri­te­ľov bez zvý­hod­ne­nia niek­to­ré­ho z nich. Us­po­ko­je­ním ve­ri­te­ľa sa pri­tom ro­zu­mie pos­kyt­nu­tie ta­ké­ho pl­ne­nia v pros­pech ve­ri­te­ľa, kto­ré je ob­sa­hom práv­ne­ho vzťa­hu. Zvý­hod­ne­nie ve­ri­te­ľa po­tom spo­čí­va v tom, že sa mu dos­ta­ne od dl­žní­ka, kto­rý nie je schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky, pl­ne­nie ne­zod­po­ve­da­jú­ce zá­sa­de po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia a to na úkor os­tat­ných ve­ri­te­ľov to­ho is­té­ho dl­žní­ka.

- k tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa nes­ta­čí, ak dl­žník len od­dia­li ale­bo sťa­ží us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa, po­kiaľ ten má mož­nosť us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z iné­ho dl­žní­kov­ho ma­jet­ku. Čes­ká ju­di­ka­tú­ra a ko­men­tár tu pri­po­mí­na­jú, že skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa ne­napl­ňu­je ani ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rý sí­ce pl­ne us­po­ko­jil poh­ľa­dáv­ku len jed­né­ho z via­ce­rých ve­ri­te­ľov, ak tak uro­bil s od­ôvod­ne­ným pred­pok­la­dom zís­ka­nia ďal­ších pros­tried­kov (pe­ňa­zí, či iné­ho ma­jet­ku) na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Nap­rík­lad, ak by pá­cha­teľ uh­ra­dil dl­žnú čias­tku za elek­tric­kú ener­giu v pl­nej vý­ške len pre­to, aby ne­bo­la pre­ru­še­ná do­dáv­ka elek­tric­kej ener­gie a aby tak udr­žal v cho­de vý­rob­nú ha­lu a tým aj mož­nosť pro­duk­cie vý­rob­kov z kto­rých nás­led­né­ho pre­da­ja dô­vod­ne oča­ká­va zisk k úh­ra­de os­tat­ných dl­hov, ne­moh­lo by ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa. Sa­mot­né pl­né pred­nos­tné us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky jed­né­ho z via­ce­rých ve­ri­te­ľov dl­žní­kom, kto­rý je pla­tob­ne nes­chop­ný te­da eš­te nez­na­me­ná, že sa tak sta­lo s úmys­lom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Na dru­hej stra­ne pred­pok­lad, že pred­nos­tným us­po­ko­je­ním poh­ľa­dáv­ky niek­to­ré­ho z via­ce­rých ve­ri­te­ľov prí­de k zlep­še­niu eko­no­mic­kej si­tuácie dl­žní­ka, mu­sí byť dô­vod­ný, nes­ta­čí len je­ho všeo­bec­né, ne­reál­ne oča­ká­va­nie a spo­lie­ha­nie na ná­ho­du (TR NS 22/2006, Šámal, P. A kol.: Tres­tní zá­kon­ník II., Ko­men­tář. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2010, s. 2015 – 2027)

- na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. Pá­cha­teľ ako dl­žník te­da mu­sí ko­nať so zá­me­rom vy­hnúť sa po­mer­né­mu us­po­ko­je­niu všet­kých ve­ri­te­ľov a tým, že zvý­hod­ní niek­to­ré­ho z nich, chce tým as­poň čias­toč­ne zma­riť us­po­ko­je­nie  poh­ľa­dá­vok os­tat­ných, prí­pad­ne si je ve­do­mý to­ho, že je­ho ko­na­nie mô­že mať uve­de­ný nás­le­dok a pre prí­pad, že ho spô­so­bí, je s tým uz­ro­zu­me­ný (poz­ri aj čes­ká ju­di­ka­tú­ra Sb. rozh. tr. 10/2003).

- na napl­ne­nie zá­klad­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. sa ne­vy­ža­du­je vznik ško­dy (tá je pred­pok­la­dom až napl­ne­nia kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát toh­to tres­tné­ho či­nu), av­šak, naj­mä s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 10 ods. 2 Tr. zák., bu­de ne­vyh­nut­né aby ur­či­tá ško­da zne­vý­hod­né­mu ve­ri­te­ľo­vi aj sku­toč­ne bo­la spô­so­be­ná a aby ne­bo­la v úpl­ne za­ned­ba­teľ­nej vý­ške (v opač­nom prí­pa­de by zrej­me bo­la zá­važ­nosť či­nu ne­patr­ná v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák.).

Naj­vyš­ší súd SR sa v niž­šie uve­de­nom roz­sud­ku bliž­šie ne­zao­be­ral tým, či v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa ide (za okol­nos­tí, ak ten­to trest­ný čin tr­vá dlh­šiu do­bu) o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin. Tou­to prob­le­ma­ti­kou sa za­obe­ral Naj­vyš­ší súd ČR (R 57/2007), kto­rý kon­šta­to­val, že pri pok­ra­čo­va­ní v tres­tnom či­ne, na roz­diel od tres­tných či­noch hro­mad­ných ale­bo tr­vá­cich, nie je mno­hosť úto­kov ale­bo dlh­šie tr­va­nie zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty, ale je for­mou vy­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu a pre­to kon­krét­ny trest­ný čin mô­že v ur­či­tom prí­pa­de napl­ňo­vať zna­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu a v inom nie. Ak bol trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pá­cha­ný po dlh­šiu do­bu a vo vzťa­hu k väč­šie­mu poč­tu poš­ko­de­ných a zvý­hod­ne­ných ve­ri­te­ľov za sta­vu, keď bol dl­žník v pla­tob­nej nes­chop­nos­ti a to sú­vis­lým ko­na­ním, kto­ré nie je mož­né roz­de­liť na jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky, nej­de o pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom či­ne a to aj na­priek to­mu, že vy­ka­zu­je niek­to­ré iné zna­ky pok­ra­čo­va­nia a prí­pad­ne aj pr­vky tres­tné­ho či­nu hro­mad­né­ho. V ta­kom­to prí­pa­de nie je mož­né za čias­tko­vé úto­ky pok­ra­ču­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu po­va­žo­vať neuh­ra­de­nie kon­krét­nej poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa ani uh­ra­de­nie ur­či­tej poh­ľa­dáv­ky zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa, pre­to­že roz­ho­du­jú­ci je až cel­ko­vý vý­sle­dok spo­čí­va­jú­ci v zvý­hod­ne­ní niek­to­rých ve­ri­te­ľov na úkor iných, a to v súhr­ne všet­kých ich poh­ľa­dá­vok.

 

Nas­le­du­je roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 To 10/2011

 

 

ROZ­SU­DOK

 

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a sud­cov JUDr. Ing. An­to­na Ja­ku­bí­ka a JUDr. Li­bo­ra Du­ľu v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Ing. I. S. a spol. pre trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 na ve­rej­nom za­sad­nu­tí 24. jú­la 2012 v Bra­tis­la­ve o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B. pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 13. jú­na 2011, sp. zn. 4 T 3/2005, tak­to

 

 

                                                    r o z h o d o l :

 

 

Pod­ľa § 258 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 sa na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šu­je u ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B..

 

 Na zá­kla­de § 259 ods. 3 Tr. por. sa ob­ža­lo­va­ný Ing. P. B., nar. X. v L. M., tr­va­le by­tom M. L. M., súk­rom­ný pod­ni­ka­teľ

 

                                              uz­ná­va za vin­né­ho, že

 

 

lng. P. B. ako dru­hý ko­na­teľ spo­loč­nos­ti K. Z., s.r.o., so síd­lom P. v L. M. spo­loč­ne s už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ným Ing. I. S. ako pr­vým ko­na­te­ľom uve­de­nej spo­loč­nos­ti v ob­do­bí od 1.ja­nuá­ra 1999 do 31. mar­ca 2000 za­dr­ža­li a neod­vied­li splat­né od­vo­dy vy­po­čí­ta­né a zra­ze­né z miezd za­mes­tnan­cov K. Z. s.r.o., a to

 

  - v ob­do­bí me­sia­ca ja­nuár 1999 až ma­rec 2000 splat­né pred­dav­ky da­ne zo zá­vis­lej čin­nos­ti na účet Da­ňo­vé­ho úra­du L. M. v su­me 8.765.699,- Sk (290.967,90 Eur),

 

 - v ob­do­bí me­sia­ca ja­nuár 1999 a v ob­do­bí me­sia­ca máj 1999 až ma­rec 2000 zdra­vot­né pois­te­nie na účet V., po­boč­ka L. M. v su­me 1.701.213,- Sk (56.469,93 Eur),

 

  - v ob­do­bí me­sia­ca august 1999 splat­né ne­mo­cen­ské pois­te­nie a pois­tné na dô­chod­ko­vé za­bez­pe­če­nie na účet S., po­boč­ka L. M. v su­me 30.347,- Sk (1.007,34 Eur),

 

  - v ob­do­bí od me­sia­ca ma­rec 1999 do me­sia­ca júl 1999 a od me­sia­ca ok­tó­ber 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né prís­pev­ky na pois­te­nie v ne­za­mes­tna­nos­ti na účet Ok­res­né­ho úra­du prá­ce, L. M. v su­me 555.855,- Sk (18.451,- Eur),

 

  - v ob­do­bí me­sia­ca sep­tem­ber 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie na účet C. A., po­boč­ka B. B. v su­me 214.655,- Sk (7.125,24 Eur),

 

  - v ob­do­bí od me­sia­ca ja­nuár 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie na účet S., B. v su­me 229.115,- Sk (7.605,22 Eur),

 

  - v ob­do­bí od me­sia­ca ja­nuár 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie na účet V. D., B. v su­me 4.364,- Sk (144,86 Eur),

 

  - v ob­do­bí od me­sia­ca jún 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie na účet Z. S. - I., K. v su­me 15.347,- Sk (509,43 Eur),

 

čím za­do­vá­ži­li K. Z., s.r.o., L. M., kto­ré spĺňa­li pod­mien­ky kon­kur­zu neop­ráv­ne­ný pros­pech vo vý­ške 11.516.595,- Sk (382.280,92 Eur) a zá­ro­veň neod­ve­de­ním tých­to pla­tieb zvý­hod­ni­li iných ve­ri­te­ľov (za­mes­tnan­cov a svo­jich do­dá­va­te­ľov),

 

 

te­da

 

 ako dl­žník, kto­rý nie je schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky zma­ril, ho­ci aj len čias­toč­ne us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že zvý­hod­nil iné­ho ve­ri­te­ľa,

 

 

                                                             čím spá­chal

 

 

 trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006

 

 

 

 Za to sa od­su­dzu­je:

 

 pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 18 (osem­násť) me­sia­cov.

 

  Pod­ľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. sa mu vý­kon toh­to tres­tu pod­mie­neč­ne od­kla­dá na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 (je­den) rok.

 

                                                           O d ô v o d n e n i e

 

 Roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 13. jú­na 2011, sp. zn. 4 T 3/2005 bo­li ob­ža­lo­va­ní Ing. I. S. a Ing. P. B. uz­na­ní za vin­ných z tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., za pou­ži­tia § 88 Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

 Ing. I. S. ako pr­vý ko­na­teľ a lng. P. B. ako dru­hý ko­na­teľ spo­loč­nos­ti K. Z., s.r.o., so

síd­lom P. v L. M. v ob­do­bí od 1.1.1999 do 31.3.2000 za­dr­ža­li a neod­vied­li splat­né od­vo­dy

vy­po­čí­ta­né a zra­ze­né z miezd za­mes­tnan­cov K. Z., s.r.o., a to:

 

  - v ob­do­bí me­sia­ca ja­nuár 1999 až ma­rec 2000 splat­né pred­dav­ky da­ne zo zá­vis­lej

čin­nos­ti na účet Da­ňo­vé­ho úra­du L. M. v su­me 8.765.699,- Sk (290.967,90 Eur),

 

 - v ob­do­bí me­sia­ca ja­nuár 1999 a v ob­do­bí me­sia­ca máj 1999 až ma­rec 2000 zdra­vot­né

pois­te­nie na účet V., po­boč­ka L. M. v su­me 1.701.213,- Sk (56.469,93 Eur),

 

 - v ob­do­bí me­sia­ca august 1999 splat­né ne­mo­cen­ské pois­te­nie a pois­tné

na dô­chod­ko­vé za­bez­pe­če­nie na účet S., po­boč­ka L. M. v su­me 30.347,- Sk (1.007,34 Eur),

 

 - v ob­do­bí od me­sia­ca ma­rec 1999 do me­sia­ca júl 1999 a od me­sia­ca ok­tó­ber 1999

do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né prís­pev­ky na pois­te­nie v ne­za­mes­tna­nos­ti na účet Ok­res­né­ho

úra­du prá­ce, L. M. v su­me 555.855,- Sk (18.451,- Eur),

 

 - v ob­do­bí me­sia­ca sep­tem­ber 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né

pois­te­nie na účet C. A., po­boč­ka B. B. v su­me 214.655,- Sk (7.125,24 Eur),

 

 - v ob­do­bí od me­sia­ca ja­nuár 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie

na účet S., B. v su­me 229.115,- Sk (7.605,22 Eur),

 

 - v ob­do­bí od me­sia­ca ja­nuár 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie

na účet V. D., B. v su­me 4.364,- Sk (144,86 Eur),

 

 - v ob­do­bí od me­sia­ca jún 1999 do me­sia­ca ma­rec 2000 splat­né zdra­vot­né pois­te­nie na

účet Z. S. - I., K. v su­me 15.347,- Sk (509,43 Eur),

 

čím za­do­vá­ži­li K. Z., s.r.o., L. M., neop­ráv­ne­ný pros­pech vo vý­ške 11.516.595,- Sk

(382.280,92 Eur).

 

 Za to bo­li ob­ža­lo­va­ní Ing. I. S. a Ing. P. B. od­sú­de­ní pod­ľa § 148a ods. 2 Tr. zák. na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 2 (dva) ro­ky a to kaž­dý z nich, pri­čom pod­ľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. bol vý­kon toh­to tres­tu kaž­dé­mu z ona­če­ných ob­ža­lo­va­ných pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 (je­den) rok.

 Ci­to­va­ný roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne na­do­bu­dol vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Ing. I. S. prá­vop­lat­nosť na sú­de pr­vé­ho stup­ňa. Nap­ro­ti to­mu ob­ža­lo­va­ný Ing. P. B. po­dal pro­ti ne­mu v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie, kto­ré od­ôvod­nil pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. Na­mie­tal v ňom správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, kto­ré sa ho do­tý­ka­jú, t.j. vý­rok o vi­ne a o tres­te.

 Vo vzťa­hu k vý­ro­ku o vi­ne pou­ká­zal na práv­ny ná­zor vy­slo­ve­ný v uz­ne­se­niach Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 24. feb­ruára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007 a z 9. mar­ca 2011, sp. zn. 1 Tost 25/2009, pod­ľa kto­ré­ho v prí­pa­de tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho pre neod­ve­de­nie pla­tieb uve­de­ných v § 148a Tr. zák. nes­ta­čí len zis­te­nie, že bo­la napl­ne­ná ob­jek­tív­na strán­ka uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu a že exis­tu­je za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa as­poň vo for­me ne­pria­me­ho úmys­lu, ale zá­ro­veň tre­ba skú­mať aj dô­vo­dy, kto­ré­ho ho k ta­ké­mu ko­na­niu vied­li. Po­kiaľ je ta­kým dô­vo­dom ne­sol­ven­tnosť a zá­ro­veň je preu­ká­za­né zvý­hod­ne­nie iné­ho ve­ri­te­ľa za­pla­te­ním je­ho poh­ľa­dáv­ky pri sú­čas­nom uz­ro­zu­me­ní pá­cha­te­ľa s tým, že as­poň čias­toč­ne zma­rí us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok prí­jem­cov od­vo­dov uve­de­ných v § 148a Tr. zák., ne­pôj­de o ten­to trest­ný čin, ale do úva­hy pri­chá­dza po­sú­de­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa ako tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák.

 Po zru­še­ní pr­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že dô­vo­dom ta­ké­ho­to ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných (neod­vá­dzania od­vo­dov jed­not­li­vým op­ráv­ne­ným sub­jek­tom) bo­la in­sol­ven­tnosť spo­loč­nos­ti, zá­ro­veň ale ne­bo­li za­do­ku­men­to­va­né ta­ké sku­toč­nos­ti a dô­ka­zy, kto­rý­mi by bo­lo preu­ká­za­né zvý­hod­ne­nie iné­ho ve­ri­te­ľa.

 Za da­nej si­tuácie po­tom nep­ri­chá­dza do úva­hy tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť ob­ža­lo­va­ných. Spo­me­nu­tá in­sol­ven­tnosť spo­loč­nos­ti bo­la preu­ká­za­ná naj­mä rozvr­ho­vým uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 31. jú­la 2009, z kto­ré­ho je zrej­mé, že spo­loč­nosť ne­ma­la dos­ta­tok ma­jet­ku na us­po­ko­je­nie svo­jich ve­ri­te­ľov, ale tiež aj vý­sluch­mi sved­kov, za­mes­tnan­cov spo­loč­nos­ti a dopl­nkom zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. 3/2002 znal­ca Ing. J. S., kto­rý v príl­ohe č. 4A kon­šta­to­val pla­tob­nú nes­chop­nosť mi­ni­mál­ne v me­sia­coch no­vem­ber 1999 až ma­rec 2000. Na­po­kon na zis­te­nie tých­to sku­toč­nos­tí ma­lo byť tiež vy­ko­na­né zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie tak, ako to bo­lo na­ria­de­né eš­te vy­šet­ro­va­te­ľom 18. jú­la 2002. Zna­lec však na da­né otáz­ky neod­po­ve­dal, a pre­to in­sol­ven­cia spo­loč­nos­ti mu­sí byť vy­hod­no­te­ná v je­ho pros­pech.

 V rám­ci dopl­ne­nia do­ka­zo­va­nia pred kraj­ským sú­dom ne­bo­li vy­ko­na­né dô­ka­zy preu­ka­zu­jú­ce zvý­hod­ne­nie iných ve­ri­te­ľov a roz­sah toh­to zvý­hod­ne­nia, pre­to vzhľa­dom na vy­slo­ve­ný práv­ny ná­zor od­vo­la­cie­ho sú­du mal byť os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Po­kiaľ bo­lo je­ho ko­na­nie opä­tov­ne práv­ne po­sú­de­né ako trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006, zod­po­ved­nosť za uve­de­ný trest­ný čin je tak­tiež vy­lú­če­ná le­bo ne­bol nad všet­ku po­chyb­nosť preu­ká­za­ný dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov spo­loč­nos­ti k roz­ho­du­jú­ce­mu ter­mí­nu, za kto­rý tre­ba z hľa­dis­ka zá­kon­ných zna­kov „za­dr­ží a neod­ve­die“ po­va­žo­vať deň vý­plat a nie pos­led­ný deň v me­sia­ci, či dek­la­ro­va­nie dňa splat­nos­ti vo vý­ka­zoch k pr­vé­mu dňu v me­sia­ci ako to uro­bil zna­lec a kto­rý nes­práv­ny pos­tup si os­vo­jil nie­len pr­vos­tup­ňo­vý súd, ale aj súd od­vo­la­cí.

 Zá­stup­ca ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky navr­hol na ve­rej­nom za­sad­nu­tí za­miet­nuť od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B. ako ne­dô­vod­né pod­ľa § 256 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd od­vo­la­cí pos­tu­pu­júc so zre­te­ľom na us­ta­no­ve­nie § 564 ods. 4 Tr. por. (zá­ko­na č. 301/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006 pod­ľa pred­pi­sov dov­te­dy účin­ných, t.j. pod­ľa zá­ko­na č. 141/1961 Zb. o tres­tnom ko­na­ní súd­nom (Trest­ný po­ria­dok)) po zis­te­ní, že nep­ri­chá­dza do úva­hy roz­hod­nu­tie pod­ľa § 253, pres­kú­mal pod­ľa § 254 ods. 1, 2 Tr. por. zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, do­tý­ka­jú­cich sa ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B. ako aj ko­na­nie, kto­ré tej­to čas­ti roz­sud­ku pred­chá­dza­lo, pri­hlia­da­júc pri­tom aj na even­tuál­ne chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­čí­ta­né a zis­til, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho je dô­vod­né, ov­šem v inom, než ním uvá­dza­nom sme­re.

 Kraj­ský súd po tom, ako bol je­ho pô­vod­ný roz­su­dok z 27. ap­rí­la 2007, sp. zn. 4 T 3/2005 ob­sa­ho­vo vo vý­ro­ku o vi­ne (t. j. aj v otáz­ke práv­ne­ho po­sú­de­nia) zhod­ný s te­raz od­vo­la­ním na­pad­nu­tým roz­sud­kom, zru­še­ný uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 24. feb­ruára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007 v pod­sta­te správ­ne zis­til skut­ko­vý stav, ov­šem dos­ta­toč­ne sa ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi sku­toč­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie a to v otáz­ke prí­čin neod­ve­de­nia zra­ze­ných od­vo­dov v dôs­led­ku čo­ho po­chy­bil pri práv­nom po­sú­de­ní ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B. (ale tiež aj prá­vop­lat­ne od­sú­de­né­ho Ing. I. S.).

 Vzhľa­dom na dĺžku do­by, kto­rá up­ly­nu­la od spá­chania tres­tné­ho skut­ku a dĺžku sa­mot­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia (od 3. jú­la 2002) od­vo­la­cí súd ne­po­va­žo­val za účel­né po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vec opä­tov­ne vrá­tiť sú­du pr­vé­ho stup­ňa (ako to­mu bo­lo v pred­chá­dza­jú­com prí­pa­de), ale sám vo ve­ci roz­ho­dol na pod­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných kraj­ským sú­dom, z kto­rých vy­plý­va­jú skut­ko­vé zis­te­nia uve­de­né v tom­to roz­sud­ku od­vo­la­cie­ho sú­du, sčas­ti mo­di­fi­ku­jú­ce zis­te­ný sku­tok kraj­ským sú­dom, ov­šem bez to­ho aby ho pod­stat­ne zme­ni­li, či spô­so­bi­li po­ru­še­nie to­tož­nos­ti skut­ku. Tá je ne­po­chyb­ne za­cho­va­ná sčas­ti to­tož­ným ko­na­ním, kto­ré­ho pod­sta­ta je da­ná omi­sív­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľov a zá­ro­veň pou­ži­tím za­dr­ža­ných pros­tried­kov z od­vo­dov na iné úče­ly a to us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok iných ve­ri­te­ľov, pros­tred­níc­tvom do­dá­vok kto­rých bol za­bez­pe­čo­va­ný ďal­ší chod spo­loč­nos­ti, spĺňa­jú­cej v roz­hod­nom ob­do­bí pod­mien­ky kon­kur­zu a tiež na vý­pla­ty za­mes­tnan­cov v pl­nom roz­sa­hu.

 Spô­so­bom, kto­rý ap­li­ko­val od­vo­la­cí súd mal pos­tu­po­vať už súd pr­vé­ho stup­ňa a to aj na­priek fi­nál­ne­mu zá­ve­ru o ne­mož­nos­ti dopl­ne­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku Ing. J. S. v zmys­le po­ky­nov od­vo­la­cie­ho sú­du, zis­tiť aké iné zá­väz­ky spo­loč­nosť v stí­ha­nom ob­do­bí sku­toč­ne uh­rá­dza­la, ich roz­sah a tiež ob­jem dis­po­ni­bil­ných pros­tried­kov. Ta­ké­mu pos­tu­pu ne­moh­la brá­niť ani okol­nosť, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd sťaž­nost­ný uz­ne­se­ním z 9. mar­ca 2011, sp. zn. 1 Tost 25/2009 pod­ľa § 149 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zru­šil uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne zo 14. ok­tób­ra 2009, sp. zn. 4 T 3/2005 o vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pre zjav­né nespl­ne­nie zá­kon­ných pod­mie­nok pre ta­ký pos­tup, uve­de­ných v § 221 ods. 1 Tr. por.

 Os­tat­ne ci­to­va­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du to­tiž ni­ja­ko ne­mo­di­fi­ko­va­lo (a zá­ro­veň ani ne­moh­lo mo­di­fi­ko­vať) po­ky­ny vy­slo­ve­né v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du ako od­vo­la­cie­ho (kto­rý, ak by to bol po­va­žo­val za pot­reb­né, by bol vrá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie) a ani tam vy­slo­ve­né práv­ne ná­zo­ry, kto­rý­mi bol pr­vos­tup­ňo­vý súd ta­kis­to via­za­ný (§ 264 ods. 1 Tr. por.)

 Zmys­lom a pod­sta­tou zru­še­nia pô­vod­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku z 27. ap­rí­la 2007 uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 24. feb­ruára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007, ob­sa­hu­jú­cim pod­rob­ný vý­klad mož­nos­ti stí­ha­nia fy­zic­kých osôb ko­na­jú­cich za práv­nic­ké oso­by, tres­tnej pos­tih­nu­teľ­nos­ti ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v neod­ve­de­ní zra­ze­ných po­vin­ných od­vo­dov na za­mes­tnan­cov pred 1. sep­tem­brom 1999 a roz­lí­še­nia skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a Tr. zák. a zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák. bo­lo pre­ve­riť a ob­jek­ti­vi­zo­vať ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­ných, kto­rú prak­tic­ky ak­cep­to­val pr­vos­tup­ňo­vý súd už v pr­vom zru­še­nom od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku z 27. ap­rí­la 2007 (str. 32), že fi­nan­čné pros­tried­ky bo­li prio­rit­ne pou­ži­té na chod spo­loč­nos­ti (ná­kup ma­te­riá­lu, úh­ra­da ener­gií a pod.). Z uve­de­né­ho zis­te­nia však kraj­ský súd ne­vy­vo­dil zod­po­ve­da­jú­ce práv­ne zá­ve­ry.

 V tej­to spo­ji­tos­ti je opäť pot­reb­né pou­ká­zať na ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v uz­ne­se­ní z 24. feb­ruára 2009, na kto­rej od­vo­la­cí súd v ce­lom roz­sa­hu zotr­vá­va, že v prí­pa­de predĺže­nia ale­bo in­sol­ven­tnos­ti by mal za­mes­tná­va­teľ všet­ky svo­je zá­väz­ky us­po­ko­jiť po­mer­ne a rov­no­mer­ne a to vrá­ta­ne vý­pla­ty miezd svo­jich za­mes­tnan­cov a úh­rad pla­tieb svo­jim ob­chod­ným par­tne­rom. V ta­kom prí­pa­de by mal pri­me­ra­ne zní­žiť vy­pla­te­né mzdy a od­viesť za za­mes­tnan­cov as­poň časť pla­tieb. Už úpl­ným vy­pla­te­ním čis­tých miezd na úkor os­tat­ných zá­väz­kov to­tiž za­mes­tná­va­teľ, resp. za ne­ho ko­na­jú­ca ale­bo ko­nať ma­jú­ca fy­zic­ká oso­ba moh­la ho­ci aj v ne­pria­mom úmys­le zma­riť us­po­ko­je­nie prí­jem­cov pla­tieb pred­pok­la­da­ných v § 148a Tr. zák. a tak sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák.

 Vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním ne­bo­la vy­vrá­te­ná ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­ných, že fi­nan­čné pros­tried­ky v roz­sa­hu nespl­ne­ných od­vo­do­vých po­vin­nos­tí bo­li pou­ži­té na us­po­ko­je­nie iných zroč­ných zá­väz­kov (pl­nej vý­pla­ty čis­tých miezd a úh­ra­dy poh­ľa­dá­vok do­dá­va­te­ľom od kto­rých bol zá­vis­lý chod vý­ro­by) a že bo­lo mož­né len po­mer­né a nie pl­né us­po­ko­je­nie všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich ve­ri­te­ľov. Za toh­to sta­vu však ne­bo­lo mož­né pos­tu­po­vať se­lek­tív­ne, te­da tak, že niek­to­rí ve­ri­te­lia bo­li zvý­hod­ne­ní tým, že ich poh­ľa­dáv­ky bo­li pl­ne ale­bo sčas­ti uh­ra­de­né, kým iní ve­ri­te­lia (jed­not­li­vé pois­ťov­ne, úrad prá­ce a da­ňo­vý úrad uve­de­ní v skut­ku) ne­bo­li us­po­ko­je­ní ani sčas­ti.

 Uve­de­né zis­te­nie za­kla­dá tres­tnú zod­po­ved­nosť za trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák., kto­ré­ho ob­jek­tív­na strán­ka bo­la vy­ššie uve­de­ným ko­na­ním ne­po­chyb­ne napl­ne­ná a rov­na­ko tak je da­ný aj sub­jek­tív­ny znak toh­to tres­tné­ho či­nu a to úmy­sel­né za­vi­ne­nie v je­ho mier­nej­šej po­do­be a to vo for­me ne­pria­me­ho úmys­lu v zmys­le § 4 písm. b/ Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006, kto­rý zá­kon bo­lo pot­reb­né ako ce­lok v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ap­li­ko­vať, pre­to­že nes­kor­ší zá­kon, t. j. zá­kon č. 300/2005 Z. z., účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006 je prís­nej­ší, a te­da pre zá­kaz ret­roak­ti­vi­ty neap­li­ko­va­teľ­ný.

 Mož­nosť uve­de­né­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ne­vy­lu­ču­je žiad­na práv­na pre­káž­ka, t. j. ani preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rú naz­na­čil pro­ku­rá­tor v rám­ci ko­na­nia pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom nas­le­du­jú­com po zru­še­ní pô­vod­né­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du a ta­kis­to to­mu­to práv­ne­mu po­sú­de­niu neb­rá­ni sku­toč­nosť, že ne­bo­li zis­te­ní (ok­rem za­mes­tnan­cov) kon­krét­ni ďal­ší ve­ri­te­lia, kto­rí bo­li zvý­hod­ne­ní a sku­toč­ný roz­sah toh­to zvý­hod­ne­nia.

 Os­tat­ne uve­de­ná okol­nosť nie je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. Preu­ká­za­nie roz­sa­hu či­nu v po­do­be znač­nej ško­dy, či ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou kva­li­fi­ká­cie či­nu pá­cha­te­ľa až pod­ľa od­se­ku 2, resp. 3, us­ta­no­ve­nia § 256a Tr. zák. V roz­ho­do­va­nej ve­ci však práv­ne po­sú­de­nie nad rá­mec zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. je vy­lú­če­né a to pre zá­kaz re­for­ma­tio in peius vy­plý­va­jú­ci z us­ta­no­ve­nia § 259 ods. 3 Tr. por. zjed­no­du­še­ne vy­svet­le­né, pred­chá­dza­jú­cim roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du bol veľ­ký roz­sah či­nu ap­li­ká­ciou us­ta­no­ve­nia § 88 Tr. zák. tran­sfor­mo­va­ný na roz­sah väč­ší (§ 148 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.). Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák. uve­de­ný znak neob­sa­hu­je. Znač­ná ško­da ako okol­nosť pod­mie­ňu­jú­ca pou­ži­tie prís­nej­šej tres­tnej sadz­by pod­ľa od­se­ku 2/ us­ta­no­ve­nia § 256a Tr. zák. je zá­važ­nej­šia ako väč­ší roz­sah či­nu, a pre­to ten­to kva­li­fi­kač­ný znak ne­mož­no pou­žiť, le­bo by to bo­lo v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa a v roz­po­re so spo­me­nu­tým zá­ka­zom zme­ny k hor­šie­mu na od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho. Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák. v zne­ní účin­nom od 1. ja­nuá­ra 2006 v od­se­ku 2/ ob­sa­hu­je znak „väč­šia ško­da“, ov­šem to­to práv­ne po­sú­de­nie pod­ľa pra­vi­diel o ča­so­vej pô­sob­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na § 16 ods. 1, resp. § 2 ods. 1 ne­mož­no pou­žiť, le­bo v po­rov­na­ní s us­ta­no­ve­ním § 256a Tr. zák. by iš­lo o prís­nej­šie po­sú­de­nie na­koľ­ko pri tres­tnom či­ne zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa nes­kor­šie­ho zá­ko­na, t. j. pod­ľa § 240 ods. 1, 2 Tr. zák. mož­no pá­cha­te­ľa pot­res­tať tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až tri ro­ky už pri spô­so­be­ní väč­šej ško­dy, kým pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania či­nu až pri spô­so­be­ní znač­nej ško­dy.

 Z to­ho, čo bo­lo uve­de­né, vy­plý­va, že pri správ­nom pou­ži­tí zá­ko­na ma­lo byť ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006.

 Naj­vyš­ší súd pre­to na od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Ing. P. B. roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 13. jú­na 2011, sp. zn. 4 T 3/2005 vo vzťa­hu k to­mu­to ob­ža­lo­va­né­mu zru­šil a sám vo ve­ci roz­ho­dol pod­ľa § 259 ods. 3 Tr. por. tak, že ho uz­nal za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 a to z dô­vo­dov už skôr uve­de­ných. Vo vzťa­hu k prá­vop­lat­ne od­sú­de­né­mu Ing. I. S. ne­pou­žil tzv. be­ne­fi­cio co­haesio­nis (§ 261 Tr. por.) ako in­šti­tút umož­ňu­jú­ci zru­še­nie prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku mi­mo rám­ca ko­na­nia o riad­nych a mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch, keď­že od­chýl­ne po­sú­de­nie je­ho vi­ny ne­ma­lo ne­ga­tív­ny vplyv na je­ho cel­ko­vú tres­tnosť, t. j. aj na otáz­ku tres­tu, kto­rý mu bol ulo­že­ný vo vý­me­re nep­re­sa­hu­jú­cej tres­tnú sadz­bu uve­de­nú v § 256a ods. 1 Tr. zák.

 V dôs­led­ku mier­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia od­vo­la­cí súd ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu Ing. P. B. mier­nej­ší trest od­ňa­tia slo­bo­dy a reš­pek­tu­júc zá­kaz re­for­ma­tio in peius vý­kon osem­nás­ťme­sač­né­ho tres­tu mu rov­na­ko ako pr­vos­tup­ňo­vý súd pod­mie­neč­ne od­lo­žil na zá­ko­nom naj­krat­šie do­vo­le­nú do­bu jed­né­ho ro­ka.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný

pros­trie­dok.

 

 V Bra­tis­la­ve 24. jú­la 2012

 

 JUDr. Pe­ter K r a j č o v i č, v. r.

 

 pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia