Úvodná poznámka JUDr. Peter Šamko
Nižšie v texte je zverejnený rozsudok Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 To 10/2011 z 24.07.2012), ktorý sa týka posudzovania vzájomného vzťahu trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (teraz § 277 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006) a trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (teraz § 240 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006).
Najvyšší súd SR v rozsudku nadviazal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (rozhodnutie zo dňa 10.05.2000, sp. zn. 4 Tz 63/2000, Sb. rozh. tr. 30/2001), ktorý judikoval, že
I. Trestnosť konania spočívajúceho v neodvedení dane a poistného je podmienená zistením, že zamestnávateľ mal k dispozícii potrebné finančné prostriedky, t. j. že príslušné čiastky zo mzdy svojim zamestnancom z ich hrubých miezd skutočne zrazil a v rozpore so zákonom ich neodviedol oprávneným príjemcom, ale použil ich k inému účelu.
II. Pokiaľ by bol zamestnávateľ insolventný a zvýhodnil by iného veriteľa zaplatením jeho pohľadávky v úmysle zmariť tým uspokojenie pohľadávok spočívajúcich v povinnosti odvádzať za zamestnancov zálohy na daň z príjmov a poistné, potom by sa mohlo jeho konanie posúdiť ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák. (teraz § 240 Tr. zák.).
III. Ustanovenie Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého nemožno nikoho zbaviť osobnej slobody pre neschopnosť dostáť zmluvnému záväzku sa týka len takého záväzku povinného, ktorý vzniká na základe zmluvného vzťahu. Povinnosť zamestnávateľa odvádzať za zamestnancov zálohu na daň z príjmov a poistné odvody však nevzniká na základe zmluvného záväzku, ale ide o povinnosť stanovenú priamo zákonom, bez možnosti strán zmluvne dohodnúť iné práva a povinnosti než uvádza zákon.
Právnou vetou III. reagoval Najvyšší súd ČR na námietku obvineného, že bol insolventný a preto, ak neodvádzal povinné dávky oprávneným subjektom, nemohol sa dopustiť trestného činu a to práve s poukazom na zákaz zbavenia slobody len pre neschopnosť dostáť zmluvnému záväzku.
Najvyšší súd SR teda nadviazal na túto českú judikatúru a taktiež dospel k záveru, že ak, pri zrazení a neodvedení povinných platieb oprávneným subjektom, nie sú naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia a poistného je nevyhnutné sa zaoberať tým, či nedošlo k spáchaniu trestného činu zvýhodňovania veriteľa (nižšie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR konštatuje, že pri takejto zmene právnej kvalifikácie bude spravidla zachovaná aj totožnosť skutku).
K trestnému činu neodvedenia dane a poistného je potrebné uviesť, že ak zamestnávateľ poskytuje zamestnancom, z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, len tzv. čisté mzdy, nemôže sa dopustiť predmetného trestného činu, nakoľko z tzv. čistých miezd nič „nezráža“ (základná skutková podstata trestného činu neodvedenia dane a poistného pritom vyžaduje, aby páchateľ povinné platby „zrazil a neodviedol“). Trestného činu neodvedenia dane a poistného sa preto môže zamestnávateľ dopustiť (tak ako to zdôrazňuje aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR) len vtedy, ak príslušné čiastky zráža zamestnancom z tzv. hrubých miezd a tieto neodvedie oprávneným subjektom a ponechá si ich na iný účel.
Pokiaľ ide o trestný čin zvýhodňovania veriteľa je nevyhnutné si uvedomiť nasledovné:
- na vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné, aby mal páchateľ najmenej dvoch veriteľov s najmenej dvomi splatnými pohľadávkami (teda minimálne dve osoby, ktoré majú voči nemu pohľadávku, teda právo na plnenie. Za takéto osoby sa považujú napríklad aj zamestnanci, ktorí majú voči zamestnávateľovi právo na výplatu miezd ale aj oprávnené osoby, ktorým sa z týchto miezd majú odvádzať povinné platby ohľadne dane z príjmov, či poistných odvodov).
- na vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné, aby páchateľ, v čase činu, nebol schopný plniť svoje splatné záväzky. Páchateľ teda, v čase, keď zvýhodňuje jedného z veriteľov, musí byť platobne neschopný, pričom za platobne neschopného sa považuje ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok (§ 3 ods. 2 zákona o konkurze). Na vyvodenie trestnej zodpovednosti sa síce nevyžaduje, aby bol, v čase činu, už vyhlásený na dlžníka konkurz, či aspoň podaný návrh na vyhlásenie konkurzu (konkurz nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa), avšak pod platobnou neschopnosťou je nutné rozumieť trvalý stav a nie prechodný stav dlžníka, ktorý nie je schopný hradiť svoje splatné finančné záväzky (na vyvodenie trestnej zodpovednosti teda nepostačuje len krátkodobá, či bežná – dočasná neschopnosť dlžníka uhrádzať svoje splatné záväzky). Rovnako sa za platobne neschopného nepovažuje dlžník, ktorý odmieta uhrádzať niektoré finančné záväzky, pretože ich neuznáva (je nutné odlíšiť prípady, keď dlžník nehradí svoje záväzky, pretože ich hradiť nemôže od situácie, keď ich hradiť nechce).
- na vyvodenie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa je potrebné, aby páchateľ zmaril, aspoň čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Za zmarenie možno považovať nemožnosť veriteľa, ani čiastočne, dosiahnuť uspokojenie jeho pohľadávky z majetku dlžníka. Čiastočné zmarenie potom spočíva v tom, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie v tom rozsahu, ktorého by inak dosiahol pri pomernom a rovnomernom uspokojení všetkých veriteľov bez zvýhodnenia niektorého z nich. Uspokojením veriteľa sa pritom rozumie poskytnutie takého plnenia v prospech veriteľa, ktoré je obsahom právneho vzťahu. Zvýhodnenie veriteľa potom spočíva v tom, že sa mu dostane od dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, plnenie nezodpovedajúce zásade pomerného uspokojenia a to na úkor ostatných veriteľov toho istého dlžníka.
- k trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa nestačí, ak dlžník len oddiali alebo sťaží uspokojenie veriteľa, pokiaľ ten má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného dlžníkovho majetku. Česká judikatúra a komentár tu pripomínajú, že skutkovú podstatu trestného činu zvýhodňovania veriteľa nenaplňuje ani konanie dlžníka, ktorý síce plne uspokojil pohľadávku len jedného z viacerých veriteľov, ak tak urobil s odôvodneným predpokladom získania ďalších prostriedkov (peňazí, či iného majetku) na uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov. Napríklad, ak by páchateľ uhradil dlžnú čiastku za elektrickú energiu v plnej výške len preto, aby nebola prerušená dodávka elektrickej energie a aby tak udržal v chode výrobnú halu a tým aj možnosť produkcie výrobkov z ktorých následného predaja dôvodne očakáva zisk k úhrade ostatných dlhov, nemohlo by ísť o spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa. Samotné plné prednostné uspokojenie pohľadávky jedného z viacerých veriteľov dlžníkom, ktorý je platobne neschopný teda ešte neznamená, že sa tak stalo s úmyslom zmariť uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov. Na druhej strane predpoklad, že prednostným uspokojením pohľadávky niektorého z viacerých veriteľov príde k zlepšeniu ekonomickej situácie dlžníka, musí byť dôvodný, nestačí len jeho všeobecné, nereálne očakávanie a spoliehanie na náhodu (TR NS 22/2006, Šámal, P. A kol.: Trestní zákonník II., Komentář. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck, 2010, s. 2015 – 2027)
- na vyvodenie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Páchateľ ako dlžník teda musí konať so zámerom vyhnúť sa pomernému uspokojeniu všetkých veriteľov a tým, že zvýhodní niektorého z nich, chce tým aspoň čiastočne zmariť uspokojenie pohľadávok ostatných, prípadne si je vedomý toho, že jeho konanie môže mať uvedený následok a pre prípad, že ho spôsobí, je s tým uzrozumený (pozri aj česká judikatúra Sb. rozh. tr. 10/2003).
- na naplnenie základných znakov skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. sa nevyžaduje vznik škody (tá je predpokladom až naplnenia kvalifikovaných skutkových podstát tohto trestného činu), avšak, najmä s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., bude nevyhnutné aby určitá škoda znevýhodnému veriteľovi aj skutočne bola spôsobená a aby nebola v úplne zanedbateľnej výške (v opačnom prípade by zrejme bola závažnosť činu nepatrná v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák.).
Najvyšší súd SR sa v nižšie uvedenom rozsudku bližšie nezaoberal tým, či v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa ide (za okolností, ak tento trestný čin trvá dlhšiu dobu) o pokračovací trestný čin. Touto problematikou sa zaoberal Najvyšší súd ČR (R 57/2007), ktorý konštatoval, že pri pokračovaní v trestnom čine, na rozdiel od trestných činoch hromadných alebo trvácich, nie je mnohosť útokov alebo dlhšie trvanie znakom skutkovej podstaty, ale je formou vykonania trestného činu a preto konkrétny trestný čin môže v určitom prípade naplňovať znaky pokračovacieho trestného činu a v inom nie. Ak bol trestný čin zvýhodňovania veriteľa páchaný po dlhšiu dobu a vo vzťahu k väčšiemu počtu poškodených a zvýhodnených veriteľov za stavu, keď bol dlžník v platobnej neschopnosti a to súvislým konaním, ktoré nie je možné rozdeliť na jednotlivé čiastkové útoky, nejde o pokračovanie v trestnom čine a to aj napriek tomu, že vykazuje niektoré iné znaky pokračovania a prípadne aj prvky trestného činu hromadného. V takomto prípade nie je možné za čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu považovať neuhradenie konkrétnej pohľadávky poškodeného veriteľa ani uhradenie určitej pohľadávky zvýhodneného veriteľa, pretože rozhodujúci je až celkový výsledok spočívajúci v zvýhodnení niektorých veriteľov na úkor iných, a to v súhrne všetkých ich pohľadávok.
Nasleduje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To 10/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľu v trestnej veci proti obžalovanému Ing. I. S. a spol. pre trestný čin neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 24. júla 2012 v Bratislave o odvolaní obžalovaného Ing. P. B. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 13. júna 2011, sp. zn. 4 T 3/2005, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 sa napadnutý rozsudok zrušuje u obžalovaného Ing. P. B..
Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný Ing. P. B., nar. X. v L. M., trvale bytom M. L. M., súkromný podnikateľ
uznáva za vinného, že
lng. P. B. ako druhý konateľ spoločnosti K. Z., s.r.o., so sídlom P. v L. M. spoločne s už právoplatne odsúdeným Ing. I. S. ako prvým konateľom uvedenej spoločnosti v období od 1.januára 1999 do 31. marca 2000 zadržali a neodviedli splatné odvody vypočítané a zrazené z miezd zamestnancov K. Z. s.r.o., a to
- v období mesiaca január 1999 až marec 2000 splatné preddavky dane zo závislej činnosti na účet Daňového úradu L. M. v sume 8.765.699,- Sk (290.967,90 Eur),
- v období mesiaca január 1999 a v období mesiaca máj 1999 až marec 2000 zdravotné poistenie na účet V., pobočka L. M. v sume 1.701.213,- Sk (56.469,93 Eur),
- v období mesiaca august 1999 splatné nemocenské poistenie a poistné na dôchodkové zabezpečenie na účet S., pobočka L. M. v sume 30.347,- Sk (1.007,34 Eur),
- v období od mesiaca marec 1999 do mesiaca júl 1999 a od mesiaca október 1999 do mesiaca marec 2000 splatné príspevky na poistenie v nezamestnanosti na účet Okresného úradu práce, L. M. v sume 555.855,- Sk (18.451,- Eur),
- v období mesiaca september 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie na účet C. A., pobočka B. B. v sume 214.655,- Sk (7.125,24 Eur),
- v období od mesiaca január 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie na účet S., B. v sume 229.115,- Sk (7.605,22 Eur),
- v období od mesiaca január 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie na účet V. D., B. v sume 4.364,- Sk (144,86 Eur),
- v období od mesiaca jún 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie na účet Z. S. - I., K. v sume 15.347,- Sk (509,43 Eur),
čím zadovážili K. Z., s.r.o., L. M., ktoré spĺňali podmienky konkurzu neoprávnený prospech vo výške 11.516.595,- Sk (382.280,92 Eur) a zároveň neodvedením týchto platieb zvýhodnili iných veriteľov (zamestnancov a svojich dodávateľov),
teda
ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky zmaril, hoci aj len čiastočne uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodnil iného veriteľa,
čím spáchal
trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
Za to sa odsudzuje:
podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon tohto trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 13. júna 2011, sp. zn. 4 T 3/2005 boli obžalovaní Ing. I. S. a Ing. P. B. uznaní za vinných z trestného činu neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., za použitia § 88 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na tom skutkovom základe, že
Ing. I. S. ako prvý konateľ a lng. P. B. ako druhý konateľ spoločnosti K. Z., s.r.o., so
sídlom P. v L. M. v období od 1.1.1999 do 31.3.2000 zadržali a neodviedli splatné odvody
vypočítané a zrazené z miezd zamestnancov K. Z., s.r.o., a to:
- v období mesiaca január 1999 až marec 2000 splatné preddavky dane zo závislej
činnosti na účet Daňového úradu L. M. v sume 8.765.699,- Sk (290.967,90 Eur),
- v období mesiaca január 1999 a v období mesiaca máj 1999 až marec 2000 zdravotné
poistenie na účet V., pobočka L. M. v sume 1.701.213,- Sk (56.469,93 Eur),
- v období mesiaca august 1999 splatné nemocenské poistenie a poistné
na dôchodkové zabezpečenie na účet S., pobočka L. M. v sume 30.347,- Sk (1.007,34 Eur),
- v období od mesiaca marec 1999 do mesiaca júl 1999 a od mesiaca október 1999
do mesiaca marec 2000 splatné príspevky na poistenie v nezamestnanosti na účet Okresného
úradu práce, L. M. v sume 555.855,- Sk (18.451,- Eur),
- v období mesiaca september 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné
poistenie na účet C. A., pobočka B. B. v sume 214.655,- Sk (7.125,24 Eur),
- v období od mesiaca január 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie
na účet S., B. v sume 229.115,- Sk (7.605,22 Eur),
- v období od mesiaca január 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie
na účet V. D., B. v sume 4.364,- Sk (144,86 Eur),
- v období od mesiaca jún 1999 do mesiaca marec 2000 splatné zdravotné poistenie na
účet Z. S. - I., K. v sume 15.347,- Sk (509,43 Eur),
čím zadovážili K. Z., s.r.o., L. M., neoprávnený prospech vo výške 11.516.595,- Sk
(382.280,92 Eur).
Za to boli obžalovaní Ing. I. S. a Ing. P. B. odsúdení podľa § 148a ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a to každý z nich, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. bol výkon tohto trestu každému z onačených obžalovaných podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.
Citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline nadobudol vo vzťahu k obžalovanému Ing. I. S. právoplatnosť na súde prvého stupňa. Naproti tomu obžalovaný Ing. P. B. podal proti nemu v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Namietal v ňom správnosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ktoré sa ho dotýkajú, t.j. výrok o vine a o treste.
Vo vzťahu k výroku o vine poukázal na právny názor vyslovený v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007 a z 9. marca 2011, sp. zn. 1 Tost 25/2009, podľa ktorého v prípade trestného stíhania vedeného pre neodvedenie platieb uvedených v § 148a Tr. zák. nestačí len zistenie, že bola naplnená objektívna stránka uvedeného trestného činu a že existuje zavinenie páchateľa aspoň vo forme nepriameho úmyslu, ale zároveň treba skúmať aj dôvody, ktorého ho k takému konaniu viedli. Pokiaľ je takým dôvodom nesolventnosť a zároveň je preukázané zvýhodnenie iného veriteľa zaplatením jeho pohľadávky pri súčasnom uzrozumení páchateľa s tým, že aspoň čiastočne zmarí uspokojenie pohľadávok príjemcov odvodov uvedených v § 148a Tr. zák., nepôjde o tento trestný čin, ale do úvahy prichádza posúdenie konania páchateľa ako trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák.
Po zrušení prvého odsudzujúceho rozsudku krajského súdu bolo nepochybne preukázané, že dôvodom takéhoto konania obžalovaných (neodvádzania odvodov jednotlivým oprávneným subjektom) bola insolventnosť spoločnosti, zároveň ale neboli zadokumentované také skutočnosti a dôkazy, ktorými by bolo preukázané zvýhodnenie iného veriteľa.
Za danej situácie potom neprichádza do úvahy trestnoprávna zodpovednosť obžalovaných. Spomenutá insolventnosť spoločnosti bola preukázaná najmä rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2009, z ktorého je zrejmé, že spoločnosť nemala dostatok majetku na uspokojenie svojich veriteľov, ale tiež aj výsluchmi svedkov, zamestnancov spoločnosti a doplnkom znaleckého posudku č. 3/2002 znalca Ing. J. S., ktorý v prílohe č. 4A konštatoval platobnú neschopnosť minimálne v mesiacoch november 1999 až marec 2000. Napokon na zistenie týchto skutočností malo byť tiež vykonané znalecké dokazovanie tak, ako to bolo nariadené ešte vyšetrovateľom 18. júla 2002. Znalec však na dané otázky neodpovedal, a preto insolvencia spoločnosti musí byť vyhodnotená v jeho prospech.
V rámci doplnenia dokazovania pred krajským súdom neboli vykonané dôkazy preukazujúce zvýhodnenie iných veriteľov a rozsah tohto zvýhodnenia, preto vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu mal byť oslobodený spod obžaloby. Pokiaľ bolo jeho konanie opätovne právne posúdené ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zodpovednosť za uvedený trestný čin je taktiež vylúčená lebo nebol nad všetku pochybnosť preukázaný dostatok finančných prostriedkov spoločnosti k rozhodujúcemu termínu, za ktorý treba z hľadiska zákonných znakov „zadrží a neodvedie“ považovať deň výplat a nie posledný deň v mesiaci, či deklarovanie dňa splatnosti vo výkazoch k prvému dňu v mesiaci ako to urobil znalec a ktorý nesprávny postup si osvojil nielen prvostupňový súd, ale aj súd odvolací.
Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol na verejnom zasadnutí zamietnuť odvolanie obžalovaného Ing. P. B. ako nedôvodné podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc so zreteľom na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, účinného od 1. januára 2006 podľa predpisov dovtedy účinných, t.j. podľa zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)) po zistení, že neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 253, preskúmal podľa § 254 ods. 1, 2 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, dotýkajúcich sa obžalovaného Ing. P. B. ako aj konanie, ktoré tejto časti rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaním vyčítané a zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, ovšem v inom, než ním uvádzanom smere.
Krajský súd po tom, ako bol jeho pôvodný rozsudok z 27. apríla 2007, sp. zn. 4 T 3/2005 obsahovo vo výroku o vine (t. j. aj v otázke právneho posúdenia) zhodný s teraz odvolaním napadnutým rozsudkom, zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007 v podstate správne zistil skutkový stav, ovšem dostatočne sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie a to v otázke príčin neodvedenia zrazených odvodov v dôsledku čoho pochybil pri právnom posúdení konania obžalovaného Ing. P. B. (ale tiež aj právoplatne odsúdeného Ing. I. S.).
Vzhľadom na dĺžku doby, ktorá uplynula od spáchania trestného skutku a dĺžku samotného trestného stíhania (od 3. júla 2002) odvolací súd nepovažoval za účelné po zrušení napadnutého rozsudku vec opätovne vrátiť súdu prvého stupňa (ako tomu bolo v predchádzajúcom prípade), ale sám vo veci rozhodol na podklade dôkazov vykonaných krajským súdom, z ktorých vyplývajú skutkové zistenia uvedené v tomto rozsudku odvolacieho súdu, sčasti modifikujúce zistený skutok krajským súdom, ovšem bez toho aby ho podstatne zmenili, či spôsobili porušenie totožnosti skutku. Tá je nepochybne zachovaná sčasti totožným konaním, ktorého podstata je daná omisívnym konaním páchateľov a zároveň použitím zadržaných prostriedkov z odvodov na iné účely a to uspokojenie pohľadávok iných veriteľov, prostredníctvom dodávok ktorých bol zabezpečovaný ďalší chod spoločnosti, spĺňajúcej v rozhodnom období podmienky konkurzu a tiež na výplaty zamestnancov v plnom rozsahu.
Spôsobom, ktorý aplikoval odvolací súd mal postupovať už súd prvého stupňa a to aj napriek finálnemu záveru o nemožnosti doplnenia znaleckého posudku Ing. J. S. v zmysle pokynov odvolacieho súdu, zistiť aké iné záväzky spoločnosť v stíhanom období skutočne uhrádzala, ich rozsah a tiež objem disponibilných prostriedkov. Takému postupu nemohla brániť ani okolnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd sťažnostný uznesením z 9. marca 2011, sp. zn. 1 Tost 25/2009 podľa § 149 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline zo 14. októbra 2009, sp. zn. 4 T 3/2005 o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie z hlavného pojednávania pre zjavné nesplnenie zákonných podmienok pre taký postup, uvedených v § 221 ods. 1 Tr. por.
Ostatne citované uznesenie najvyššieho súdu totiž nijako nemodifikovalo (a zároveň ani nemohlo modifikovať) pokyny vyslovené v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu ako odvolacieho (ktorý, ak by to bol považoval za potrebné, by bol vrátil vec prokurátorovi na došetrenie) a ani tam vyslovené právne názory, ktorými bol prvostupňový súd takisto viazaný (§ 264 ods. 1 Tr. por.)
Zmyslom a podstatou zrušenia pôvodného odsudzujúceho rozsudku z 27. apríla 2007 uznesením najvyššieho súdu z 24. februára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007, obsahujúcim podrobný výklad možnosti stíhania fyzických osôb konajúcich za právnické osoby, trestnej postihnuteľnosti konania spočívajúceho v neodvedení zrazených povinných odvodov na zamestnancov pred 1. septembrom 1999 a rozlíšenia skutkových podstát trestných činov neodvedenia dane a poistného podľa § 148a Tr. zák. a zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák. bolo preveriť a objektivizovať obhajobu obžalovaných, ktorú prakticky akceptoval prvostupňový súd už v prvom zrušenom odsudzujúcom rozsudku z 27. apríla 2007 (str. 32), že finančné prostriedky boli prioritne použité na chod spoločnosti (nákup materiálu, úhrada energií a pod.). Z uvedeného zistenia však krajský súd nevyvodil zodpovedajúce právne závery.
V tejto spojitosti je opäť potrebné poukázať na argumentáciu uvedenú v uznesení z 24. februára 2009, na ktorej odvolací súd v celom rozsahu zotrváva, že v prípade predĺženia alebo insolventnosti by mal zamestnávateľ všetky svoje záväzky uspokojiť pomerne a rovnomerne a to vrátane výplaty miezd svojich zamestnancov a úhrad platieb svojim obchodným partnerom. V takom prípade by mal primerane znížiť vyplatené mzdy a odviesť za zamestnancov aspoň časť platieb. Už úplným vyplatením čistých miezd na úkor ostatných záväzkov totiž zamestnávateľ, resp. za neho konajúca alebo konať majúca fyzická osoba mohla hoci aj v nepriamom úmysle zmariť uspokojenie príjemcov platieb predpokladaných v § 148a Tr. zák. a tak sa dopustiť trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák.
Vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená obhajoba obžalovaných, že finančné prostriedky v rozsahu nesplnených odvodových povinností boli použité na uspokojenie iných zročných záväzkov (plnej výplaty čistých miezd a úhrady pohľadávok dodávateľom od ktorých bol závislý chod výroby) a že bolo možné len pomerné a nie plné uspokojenie všetkých do úvahy prichádzajúcich veriteľov. Za tohto stavu však nebolo možné postupovať selektívne, teda tak, že niektorí veritelia boli zvýhodnení tým, že ich pohľadávky boli plne alebo sčasti uhradené, kým iní veritelia (jednotlivé poisťovne, úrad práce a daňový úrad uvedení v skutku) neboli uspokojení ani sčasti.
Uvedené zistenie zakladá trestnú zodpovednosť za trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák., ktorého objektívna stránka bola vyššie uvedeným konaním nepochybne naplnená a rovnako tak je daný aj subjektívny znak tohto trestného činu a to úmyselné zavinenie v jeho miernejšej podobe a to vo forme nepriameho úmyslu v zmysle § 4 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006, ktorý zákon bolo potrebné ako celok v posudzovanom prípade aplikovať, pretože neskorší zákon, t. j. zákon č. 300/2005 Z. z., účinný od 1. januára 2006 je prísnejší, a teda pre zákaz retroaktivity neaplikovateľný.
Možnosť uvedeného právneho posúdenia nevylučuje žiadna právna prekážka, t. j. ani premlčanie trestného stíhania, ktorú naznačil prokurátor v rámci konania pred prvostupňovým súdom nasledujúcom po zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu a takisto tomuto právnemu posúdeniu nebráni skutočnosť, že neboli zistení (okrem zamestnancov) konkrétni ďalší veritelia, ktorí boli zvýhodnení a skutočný rozsah tohto zvýhodnenia.
Ostatne uvedená okolnosť nie je znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. Preukázanie rozsahu činu v podobe značnej škody, či škody veľkého rozsahu je nevyhnutnou podmienkou kvalifikácie činu páchateľa až podľa odseku 2, resp. 3, ustanovenia § 256a Tr. zák. V rozhodovanej veci však právne posúdenie nad rámec základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. je vylúčené a to pre zákaz reformatio in peius vyplývajúci z ustanovenia § 259 ods. 3 Tr. por. zjednodušene vysvetlené, predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu bol veľký rozsah činu aplikáciou ustanovenia § 88 Tr. zák. transformovaný na rozsah väčší (§ 148 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.). Skutková podstata trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Tr. zák. uvedený znak neobsahuje. Značná škoda ako okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa odseku 2/ ustanovenia § 256a Tr. zák. je závažnejšia ako väčší rozsah činu, a preto tento kvalifikačný znak nemožno použiť, lebo by to bolo v neprospech páchateľa a v rozpore so spomenutým zákazom zmeny k horšiemu na odvolanie obžalovaného. Pre úplnosť treba dodať, že skutková podstata trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006 v odseku 2/ obsahuje znak „väčšia škoda“, ovšem toto právne posúdenie podľa pravidiel o časovej pôsobnosti Trestného zákona § 16 ods. 1, resp. § 2 ods. 1 nemožno použiť, lebo v porovnaní s ustanovením § 256a Tr. zák. by išlo o prísnejšie posúdenie nakoľko pri trestnom čine zvýhodňovania veriteľa podľa neskoršieho zákona, t. j. podľa § 240 ods. 1, 2 Tr. zák. možno páchateľa potrestať trestom odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky už pri spôsobení väčšej škody, kým podľa zákona účinného v čase spáchania činu až pri spôsobení značnej škody.
Z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že pri správnom použití zákona malo byť konanie obžalovaných kvalifikované ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006.
Najvyšší súd preto na odvolanie obžalovaného Ing. P. B. rozsudok Krajského súdu v Žiline z 13. júna 2011, sp. zn. 4 T 3/2005 vo vzťahu k tomuto obžalovanému zrušil a sám vo veci rozhodol podľa § 259 ods. 3 Tr. por. tak, že ho uznal za vinného z trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 a to z dôvodov už skôr uvedených. Vo vzťahu k právoplatne odsúdenému Ing. I. S. nepoužil tzv. beneficio cohaesionis (§ 261 Tr. por.) ako inštitút umožňujúci zrušenie právoplatného rozsudku mimo rámca konania o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, keďže odchýlne posúdenie jeho viny nemalo negatívny vplyv na jeho celkovú trestnosť, t. j. aj na otázku trestu, ktorý mu bol uložený vo výmere nepresahujúcej trestnú sadzbu uvedenú v § 256a ods. 1 Tr. zák.
V dôsledku miernejšieho právneho posúdenia odvolací súd uložil obžalovanému Ing. P. B. miernejší trest odňatia slobody a rešpektujúc zákaz reformatio in peius výkon osemnásťmesačného trestu mu rovnako ako prvostupňový súd podmienečne odložil na zákonom najkratšie dovolenú dobu jedného roka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.
V Bratislave 24. júla 2012
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.