Najvyšší súd Slovenskej republiky
Trestnoprávne kolégium
S T A N O V I S K O Tpj 44/2013
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku o obnove konania v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, časti za bodkočiarkou.
I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa- ako skutočnosti alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.
Predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NS SR“) na základe poznatkov senátov trestnoprávneho kolégia NS SR a podnetu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v rámci činnosti podľa § 21 ods. 3 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zistil, že ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „zákon o konaní pred ústavným súdom“)
A/ niektoré súdy, napr. Okresné súdy Prešov, Senica, Galanta, Michalovce, Dunajská Streda, Trnava, Bratislava III, Bratislava IV, Pezinok, Topoľčany, Košice – okolie, Poprad, Prievidza, Považská Bystrica, Krajský súd v Nitre (2To), Krajský súd v Banskej Bystrici (senát 2To), aj Najvyšší súd SR (senát 2T) obnovu konania z uvedeného dôvodu povoľujú a rušia výrok o treste vymeraný s použitím aj § 41 ods. 2 Tr. zák., kým
B/ iné súdy, napr. Okresné súdy Stará Ľubovňa, Komárno, Piešťany, Nitra, Dolný Kubín, Krajský súd v Banskej Bystrici (senát 5To) takýto návrh na obnovu konania zamietajú.
Ad A/
Argumentácia súdov, uvedených v tomto bode spočíva v podstate v tom, že „ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa článku 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovenia Tr. por. (§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o konaní pred ústavným súdom). Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394 ods. 1 Tr. por. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní. Takýmto dôkazom je Nález Ústavného súdu SR, pričom táto skutočnosť mohla v pôvodnom konaní, vzhľadom na uložený trest odsúdenému, mať zásadný vplyv na ukladanie trestu, vzhľadom na výšku uloženého trestu, ktorý je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, resp. k pomerom páchateľa“ (Okresný súd Topoľčany – 2Nt 3/2013).
„Ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o konaní pred Ústavným súdom je potrebné vykladať v súvislosti s ustanoveniami tretieho dielu ôsmej hlavy Tr.por. upravujúcimi obnovu konania, keď tento zákon nie je vo vzťahu k Tr.por. špeciálnym predpisom, ktorého použitie by malo prednosť pre ustanoveniami Tr. por. Navyše, uvedené ustanovenie zákona č. 38/1993 Z. z. je účinné od 22. decembra 1995, pričom predmetné ustanovenia Trestného poriadku o podmienkach povolenia obnovy konania sú účinné od 1. januára 2006. Ustanovenia Trestného poriadku sú tak vo vzťahu k ustanoveniam zákona č. 38/1993 Z. z. zákonom novším, oba právne predpisy sú rovnakej právnej sily, a preto je potrebné pri úvahe o ich vzájomnom vzťahu uplatniť princíp lex posterior derogat legi priori (teda ak existuje rozpor medzi ustanoveniami dvoch právnych predpisov alebo dvoch rôznych verzií toho istého právneho predpisu, prednosť má neskoršie, novšie ustanovenie. Súd preto skúmal, či sú naplnené predpoklady na povolenie obnovy konania, keďže od okamihu vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR (21. decembra 2012) stratila v náleze citovaná časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona účinnosť. V čase podania návrhu na obnovu konania teda existovala nová skutočnosť súdu neznáma v čase, keď rozhodoval o treste pre odsúdeného, pričom touto je práve uvedený nález Ústavného súdu, ktorý okamihom jeho vyhlásenia spôsobil zmenu právnej normy, ktorou sa súd riadil pri ukladaní trestu. Tým sú naplnené obidva predpoklady na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., t.j. 1. existencia novej, skôr neznámej skutočnosti alebo dôkazu a 2. spôsobilosť tejto novej skutočnosti alebo dôkazu privodiť iné rozhodnutie o vine alebo iné rozhodnutie o treste (zostručnene) vzhľadom na to, že v obnovenom konaní strata účinnosti časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. mohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie o treste“ (Okresný súd Trnava- 6 Nt 68/2013).
Relevantná pre riešenie nastoleného problému je argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie 2Tost 21/2013), ktorého podstatná časť je uvedená v ďalšej časti tohto návrhu stanoviska.
Ad B/
Postoj súdov, ktoré návrhy na povolenie obnovy konania súvisiace s nálezom Ústavného súdu SR z 28. novembra 2012, sp. zn. PL ÚS 106/2011 (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 428/2012) zamietli možno podradiť pod argumentáciu Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadrenej vo veci sp. zn. 5 Tos 56/13. V odôvodnení uznesenia zo 4. júna 2013, ktorým po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu podľa § 394 ods. 1 Tr. por. (správne: § 399 ods. 2 Tr. por.) žiadosť odsúdeného o povolenie obnovy konania zamietol, uviedol tiež, že je opodstatnené tvrdenie okresného prokurátora v podanej sťažnosti, že v prípade odsúdeného (u ktorého vo výroku o treste je síce uvedené použitie aj § 41 ods. 2 Tr. zák.), nebola aplikovaná horná polovica sprísnenej sadzby v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zákona, ale trest bol odsúdenému uložený pod dolnú hranicu sprísnenej trestnej sadzby, a to dokonca iba jeden rok nad dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby v zmysle § 188 ods. 2 Tr. zák. Nová skutočnosť, to znamená už citovaný nález Ústavného súdu SR, ktorý znamená aplikovanie celej sprísnenej trestnej sadzby a nielen jej hornej polovice v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., nemôže odôvodniť iné rozhodnutie o treste obžalovaného v porovnaní s tým, ktorý mu bol uložený, pretože trest odsúdenému nebol ukladaný v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby, ale pod dolnou hranicou takejto sprísnenej trestnej sadzby, iba rok nad spodnou hranicou zákonnej trestnej sadzby, pričom ukladaniu nižšieho trestu bráni ako charakter stíhanej trestnej činnosti, tak aj povaha priťažujúcich okolností.
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu, aj z rozhodnutí okresných súdov uvedených v bode B/ teda vyplýva, že súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol podaný na základe nálezu Ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, má o povolení obnovy konania rozhodnúť pri splnení zákonných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. a nepovoľovať obnovu konania len na základe dikcie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o konaní pred ústavným súdom.
x x x x x x
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novem-
bra 2012, uverejnenom v Zbierke zákonov dňa 21. decembra 2012 pod č.
428/2012 Z.z. rozhodol, že druhá časť prvej vety ustanovenia § 41 ods. 2
Trestného zákona za bodkočiarkou (súd
uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej sadzby trestu odňatia
slobody) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (tzv. asperačná zásada).
Podľa § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd v trestnom konaní vydal rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy, a ten nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.
Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú skutku alebo osoby páchateľa (ako skutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu (zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu). Oproti tomu v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov o konaní pred ústavným súdom je vymedzený dôvod obnovy konania, určený zmenou právneho stavu (právnej normy) na podklade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd). Vo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku ide o osobitnú úpravu- lex specialis, aj keď aplikačne nadväzujúcu. Takou úpravou je aj ustanovenie odseku 4 naposledy označeného ustanovenia, ktoré tiež nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale reflektuje na chybu aplikácie práva dotknutým rozhodnutím, ktorú konštatoval vo svojom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva ako porušenie základných ľudských práv alebo slobôd (svojou podstatou teda zodpovedá dovolaniu).
Ďalším rozdielom je, že pri podaní návrhu na povolenie obnovy konania výlučne v intenciách § 394 ods. 1 Trestného poriadku súd skúma, či sú splnené podmienky obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom (...skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli...).
Oproti tomu, ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania, ktorý vychádza z okolností predpokladaných v ustanovení § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, aj keď sa v konaní o obnove inak postupuje podľa Trestného poriadku (...strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku). Obdobne je tomu v prípade predpokladanom v ustanovení § 394 ods. 4 Trestného poriadku, kde sa skúma len možnosť alternatívnej nápravy negatívnych dôsledkov dotknutého rozhodnutia (teda nápravy mimo obnovy konania) a vopred sa neposudzuje možnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste.
Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku predpokladá - ako je to vyššie uvedené- skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.
So zreteľom na uvedené ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, lebo použitie len § 394 ods. 1 Tr. por. by v danom špecifickom prípade nebolo právne výstižné.
Uvedené
riešenie, vyplývajúce z Trestného poriadku a zo zákona o konaní
pred ústavným súdom, je logicky spojené s okolnosťou, že v pôvodnom
konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia, nesúladného s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou. Na reparáciu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa
ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa
právnej sily. V obnovenom konaní
sa na tento účel použije ustanovenie čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz retroaktivity
priaznivej pre páchateľa) - samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného
súdu totiž nepôsobia spätne (čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012 je potrebné, ak trest ešte nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá.
Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritéria ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade nastalého, ústavným súdom konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby (podstatné zníženie jej dolnej hranice). Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - § 39 tohto zákona).
Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno v štádiu konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať z (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.
Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie). Taký širší rozsah je daný ústavným nálezom - oproti výkladu spojenému s možnosťou zamietnuť návrh na povolenie obnovy konania pre nesplnenie vyššie uvedenej kumulatívnej podmienky obnovy konania vo vzťahu k výroku o treste, ktorý vychádza zo zaradenia nálezu ústavného súdu len mechanicky (bez súčasnej konštatácie splnenia dotknutej podmienky) medzi skutočnosti súdu skôr neznáme, uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo k zmene Trestného zákona v neprospech obvineného. Ako už bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiž použilo ustanovenie v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona). V dôsledku toho by súd opäť rozhodol podľa zákona použitého pri pôvodnom rozhodovaní (keďže neskoršie znenie zákona by nebolo pre páchateľ pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu priaznivejšie). Obnova konania by teda nemohla viesť ku zmene pôvodného rozhodnutia, čím by stratila charakter (mimoriadneho) opravného prostriedku. Na zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné použiť ustanovenia § 399 ods. 2 Trestného poriadku a § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania).
Z dikcie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o konaní pred ústavným súdom je evidentné (ako je to už skôr uvedené), že určuje dôvod konania, nie procesnú formu konania a rozhodnutia o návrhu na povolenie obnovy konania. Spôsob konania a rozhodnutia predpisuje Trestný poriadok, na ktorý vyššie uvedené ustanovenie odkazuje slovami ... „podľa ustanovení Trestného poriadku“. Preto v trestnom konaní z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o konaní pred ústavným súdom treba rozhodnúť spôsobom uvedeným v § 394 ods. 1 Trestného poriadku o povolení obnovy konania a ďalej procesne konať podľa ustanovení Trestného poriadku. Zákonodarca v § 41b ods. 1 zák. č. 38/93 Z.z. totiž nevyslovil, že predmetná skutočnosť uvedená v tomto ustanovení je „dôvodom na podanie návrhu na povolenie obnovy konania“ – a ktorom sa koná podľa ustanovení Trestného poriadku, ale priamo zákonom určil, (vyslovil), že uvedená skutočnosť „je dôvodom obnovy konania“ – podľa ustanovení Trestného poriadku.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.