Rozsudok Veľkého senátu ESĽP vo veci Vinter a ostatní proti Spojenému kráľovstvu

Roz­su­dok Veľ­ké­ho se­ná­tu Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Vin­ter a os­tat­ní pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (sťaž­nosť č. 66069/09, 130/10 a 3896/10) – roz­hod­nu­tie vy­da­né dňa 09.07.2013

 V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sťa­žo­va­te­lia na­mie­ta­li, že ich od­sú­de­nie na do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy bez mož­nos­ti pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia pred­sta­vu­je ne­ľud­ské a po­ni­žu­jú­ce za­ob­chá­dzanie, na­koľ­ko vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va (Spo­je­né­ho krá­ľov­stva) umož­ňu­je pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, v ta­kých­to prí­pa­doch, len z hu­ma­ni­tár­nych dô­vo­dov (nap­rík­lad ko­neč­né štá­dium cho­ro­by a po­dob­ne). Súd roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 3 Do­ho­vo­ru. Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že člá­nok 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd znie: nik­to nes­mie byť mu­če­ný ale­bo vy­sta­ve­ný ne­ľud­ské­mu ale­bo po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzaniu ale­bo tres­tu.

 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va sa v pred­met­nom roz­hod­nu­tí vy­slo­vil tak, že trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie je v sú­la­de s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru len za pred­pok­la­du, že umož­ňu­je, za ur­či­tých pod­mie­nok, pries­kum a prí­pad­ne aj pre­pus­te­nie oso­by z vý­ko­nu tres­tu. Súd uvie­dol, že tam, kde vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va neu­mož­ňu­je mož­nosť pres­kú­mať vy­ko­ná­va­ný do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, nie je do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v sú­la­de s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru. Do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy inter­pre­to­va­ný cez člá­nok 3 Do­ho­vo­ru vy­ža­du­je zmier­ni­teľ­nosť tres­tu v po­do­be pries­ku­mu, kto­rý umož­ní vnút­roš­tát­nym or­gá­nom zhod­no­tiť, či zme­ny pri uväz­ne­nej oso­be sú na­toľ­ko vý­znam­né a či na ces­te k re­ha­bi­li­tá­cii bol už v prie­be­hu vý­ko­nu tres­tu do­siah­nu­tý ta­ký pok­rok, že pok­ra­ču­jú­ce zba­ve­nie slo­bo­dy už ne­mô­že byť os­pra­vedl­ne­né le­gi­tím­ny­mi pe­no­lo­gic­ký­mi dô­vod­mi. Tam kde vnút­roš­tát­ne prá­vo neob­sa­hu­je žiad­ny me­chan­izmus ale­bo žiad­nu mož­nosť pries­ku­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, nez­lu­či­teľ­nosť s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru nas­tá­va už v oka­mi­hu ulo­že­nia do­ži­vot­né­ho tres­tu a nie až v nes­kor­šej fá­ze vý­ko­nu tres­tu.

 Súd ďa­lej kon­šta­to­val, že je­ho roz­hod­nu­tie ne­má spô­so­biť bez­od­klad­né pre­pus­te­nie pá­cha­te­ľov z vý­ko­nu do­ži­vot­né­ho tres­tnu od­ňa­tia slo­bo­dy. Či sa tak sta­ne, zá­le­ží na exis­ten­cii le­gi­tím­nych dô­vo­dov od­ôvod­ňu­jú­cich ich ďal­šie dr­ža­nie vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a tiež na tom, či sú ale­bo nie sú ne­bez­peč­ní pre spo­loč­nosť. Pries­kú­ma­va­nie vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie až po vý­ko­ne 25. ro­koch do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je v sú­la­de s Do­ho­vo­rom.

 Slo­ven­ská práv­na úp­ra­va:

 Po­kiaľ ide o úp­ra­vu do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve, tak je pot­reb­né uviesť, že do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy  je (vo všeo­bec­nos­ti) v sú­la­de s Do­ho­vo­rom (aj keď nie v kaž­dom oh­ľa­de), na­koľ­ko umož­ňu­je pres­kú­ma­va­nie vý­ko­nu to­ho­to tres­tu po vy­ko­na­ní naj­me­nej 25. ro­koch vý­ko­nu do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 67 ods. 2 Tr. zák.).

 Po­kiaľ ide o do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy uk­la­da­ný v zmys­le tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť (§ 47 ods. 2 Tr. zák.), tak Trest­ný zá­kon v pô­vod­nej práv­nej úp­ra­ve za­ka­zo­val pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu ta­ké­ho­to tres­tu (te­da aj aké­koľ­vek pres­kú­ma­va­nie vý­ko­nu to­ho­to tres­tu), av­šak zá­ko­nom č. 576/2009 Z. z., s účin­nos­ťou od 01.01.2010, doš­lo k zme­nám v práv­nej úp­ra­ve s tým, že v sú­čas­nos­ti mô­že byť aj oso­ba od­sú­de­ná na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie na zá­kla­de tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ná naj­skôr po 25. ro­koch vý­ko­nu to­ho­to tres­tu.

 Trest­ný zá­kon však do­po­siaľ ob­sa­hu­je us­ta­no­ve­nia, kto­ré zne­mož­ňu­jú aké­koľ­vek pres­kú­ma­va­nie vý­ko­nu do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, čím sa dos­tá­va­jú do roz­po­ru s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru (tak ako ho ap­li­ku­je Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Vin­ter).

 Pod­ľa § 67 ods. 3 Tr. zák. oso­ba opä­tov­ne od­sú­de­ná na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie ne­mô­že byť pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ná.

 Pred­met­né us­ta­no­ve­nie ne­bo­lo do­po­siaľ ap­li­ko­va­né, av­šak je mož­né pri­pus­tiť, že sa mô­že vy­skyt­núť prí­pad, v kto­rom bu­de pá­cha­teľ opä­tov­ne od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. V ta­kom­to prí­pa­de by sa auto­ma­tic­ky ap­li­ko­va­lo pred­met­né us­ta­no­ve­nie a ta­ký­to od­sú­de­ný by nik­dy ne­mo­hol žia­dať pres­kú­mať vý­kon svoj­ho tres­tu zo stra­ny sú­du. Tým sa dos­tá­va pred­met­né us­ta­no­ve­nie do roz­po­ru s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru.

 Ok­rem uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia, ob­sa­hu­je Trest­ný zá­kon aj us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 8 Tr. zák., kto­ré dá­va sú­du mož­nosť (nej­de te­da o po­vin­nosť ako v prí­pa­de § 67 ods. 3 Tr. zák.) roz­hod­núť pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, za spl­ne­nia tam uve­de­ných pod­mie­nok, že pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nie je prí­pus­tné. Ak by tak te­da súd roz­ho­dol (opä­tov­ne mi nie je zná­me, že by sa tak v praxi nie­ke­dy sta­lo) vy­lú­čil by mož­nosť pres­kú­ma­va­nia vý­ko­nu tres­tu v bu­dúc­nos­ti s tým, že v zmys­le roz­hod­nu­tia vo ve­ci Vin­ter by za­lo­žil nez­lu­či­teľ­nosť s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru už v oka­mi­hu ulo­že­nia do­ži­vot­né­ho tres­tu.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by bo­lo vhod­ným vy­pus­tiť us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 8 Tr. zák. a § 67 ods. 3 Tr. zák. z Tres­tné­ho zá­ko­na, na­koľ­ko tie­to us­ta­no­ve­nia nie sú vô­bec pot­reb­né a na­vy­še až ich vy­pus­te­ním by slo­ven­ská práv­na úp­ra­va do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bo­la pl­ne v sú­la­de s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru.

 Tu tre­ba opä­tov­ne pri­po­me­núť, že mož­nosť po­žia­dať o pres­kú­ma­nie vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po ur­či­tej do­be vý­ko­nu tres­tu eš­te nez­na­me­ná, že ta­ká­to oso­ba bu­de aj pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ná. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že „prá­vo byť pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný“ neexis­tu­je a žiad­ny člá­nok tak Do­ho­vo­ru ako ani Ústa­vy SR ta­ké­to prá­vo ne­ga­ran­tu­je, čo je ne­po­chyb­ne správ­ne a to­to nes­po­chyb­ňu­je ani roz­hod­nu­tie vo ve­ci Vin­ter (to, že prá­vo na pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie neexis­tu­je mo­žo vy­vo­diť nap­rík­lad aj z ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR I. ÚS 183/2006 pub­li­ko­va­ný v zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du SR, roč­ník 2006). Mož­nosť od­sú­de­né­ho na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie po­dať žia­dosť o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie na slo­bo­du te­da vô­bec nez­na­me­ná, že od­sú­de­ný aj mu­sí byť pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný ale­bo, že nes­trá­vi ce­lý zvy­šok ži­vo­ta vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Ide len o to, aby sa, na jed­nej stra­ne, mo­hol od­sú­de­ný po ur­či­tom ča­se ob­rá­tiť na súd, kto­rý by mal kom­pe­te­ciu pres­kú­mať ta­kú­to žia­dosť a prí­pad­ne aj od­sú­de­né­ho pod­mie­neč­ne pre­pus­tiť na slo­bo­du a na stra­ne dru­hej, aby aj štát (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom ria­di­te­ľa ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) mal mož­nosť po­dať návrh na pres­kú­ma­nie, či je sku­toč­ne od­sú­de­ný eš­te tak ne­bez­peč­ný pre spo­loč­nosť (nap­rík­lad vzhľa­dom na vy­so­ký vek od­sú­de­né­ho, či je­ho zlý zdra­vot­ný stav), že je ne­vyh­nut­ným je­ho ďal­šie dr­ža­nie vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru (nap­rík­lad pub­li­ká­cia Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo, Orac, Pra­ha 2002), v kto­rej jej autor JUDr. Bo­hu­mil Re­pík Csc. uvá­dza, že ús­tav­nosť do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy potvr­di­li už ús­tav­né sú­dy Ta­lian­ska a Ne­mec­ka, av­šak s vý­hra­dou, že by ma­la exis­to­vať mož­nosť pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia. Pod­ľa roz­hod­nu­tia ne­mec­ké­ho Spol­ko­vé­ho ús­tav­né­ho sú­du je trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie v sú­la­de s po­žia­dav­kou za­cho­vá­vať ľud­skou dôs­toj­nosť za pred­pok­la­du, že sú­dy ten­to trest uk­la­da­jú­ce sa bu­dú v bu­dúc­nos­ti ria­diť us­ta­no­ve­nia­mi umož­ňu­jú­ci­mi za­obe­rať sa pro­ce­dú­ra­mi ve­dú­ci­mi k pre­pus­te­niu do­ži­vot­ne od­sú­de­ných väz­ňov s tým, že jad­ro ľud­skej dôs­toj­nos­ti je na­pá­da­né po­kiaľ vä­zeň, aj na­priek roz­vo­ju svo­jej osob­nos­ti, sa mu­sí vzdať ná­de­je na zno­vu­na­do­bud­nu­tie slo­bo­dy (ci­to­va­né z La­ta, J.: Účel a smysl tres­tu. Lexis­Nexis CZ s.r.o. Pra­ha 2007).

 Po­kiaľ ide o mož­nosť žia­dať pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, tak je pot­reb­né uviesť, že slo­ven­ská práv­na úp­ra­va je ab­so­lút­ne ne­dos­ta­toč­ná. In­šti­tút pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia pri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie by mal byť up­ra­ve­ný oso­bit­ne (nes­ta­čí len to, že oso­ba od­sú­de­ná na trest od­ňa­tia slo­bo­dy mô­že žia­dať o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie naj­skôr po vý­ko­ne 25. ro­koch toh­to tres­tu). Nie je mož­né ak­cep­to­vať, aby sa tie is­té pra­vid­lá na pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie vzťa­ho­va­li tak na pá­cha­te­ľa, kto­ré­mu bol ulo­že­ný nap­rík­lad ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 12 me­sia­cov ako aj na pá­cha­te­ľa, kto­ré­mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie (tak ako je to v sú­čas­tnos­ti). Pri pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní pri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie by ma­la byť sta­no­ve­ná oso­bit­ná skú­šob­ná do­ba, kto­rá by ma­la byť mi­ni­mál­ne v dĺžke 10 ro­kov (skú­šob­ná do­ba nap­rík­lad v roz­me­dzí 10 až 15 ro­kov), kto­rej sú­čas­ťou by mal byť po­vin­ný pro­bač­ný doh­ľad (neus­tá­la kon­tro­la zo stra­ny pro­bač­né­ho úrad­ní­ka). Ďalej by moh­la byť sta­no­ve­ná aj po­vin­nosť, aby súd, nap­rík­lad kaž­dé tri ro­ky pres­kú­mal, či pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie má zos­tať plat­nos­ti (súd by vy­ko­nal ve­rej­né za­sad­nu­tie, vy­po­čul pod­mie­neč­ne od­sú­de­né­ho, pro­bač­né­ho úrad­ní­ka a po­dob­ne), pri­čom v ko­na­ní o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa by ma­lo byť ob­li­ga­tór­nym aj zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie a to mi­ni­mál­ne psy­chia­tric­ké a psy­cho­lo­gic­ké skú­ma­nie oso­by pá­cha­te­ľa, kto­rý žia­da o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie. Vzhľa­dom k to­mu, že pr­vé do­ži­vot­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy bo­li ulo­že­né v 90. ro­koch mi­nu­lé­ho sto­ro­čia, je mož­né pred­pok­la­dať, že v po­mer­ne krát­kom ča­se sa od­sú­de­ní bu­dú ob­ra­cať na sú­dy so žia­dos­ťa­mi o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie. Prá­ve pre­to je pot­reb­né mať zá­ko­nom sta­no­ve­ný oso­bit­ný me­chan­izmus oh­ľad­ne pod­mie­neč­né­ho pr­peus­te­nia osôb vy­ko­ná­va­jú­cich trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, kto­rý by ve­del od­lí­šiť prí­pa­dy, pri kto­rých je ne­vyh­nut­né, aby ta­ký­to trest pok­ra­čo­val (a to prí­pa­de až do kon­ca ich ži­vo­ta) od prí­pa­dov, pri kto­rých je mož­né zva­žo­vať pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie, av­šak v ta­kých prí­pa­doch je za­se ne­vyh­nut­né mať fun­gu­jú­cu kon­tro­lu pod­mie­neč­ne pre­pus­te­né­ho zo stra­ny štá­tu.

Diskusia