Právne vety:
I. Pojem „marenie dychovej skúšky“ je výraz pojmovo a obsahovo odlišný od pojmu „odmietnutie“, pričom iba výraz „odmietnutie“ je pojmovým znakom skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Preto samotné konanie páchateľa spočívajúce v tom, že dychovú skúšku opakovane maril tým, že nedostatočne fúkal do dychového prístroja, nie je možné pre absenciu obligatórneho pojmového znaku „odmietnutia“ kvalifikovať ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.
II. obmedzenia technického charakteru, ktoré policajtom neumožňujú kontrolovať množstvo alkoholu v krvi dychovými prístrojmi tak, aby nedošlo k polemike o tom, či kontrolovaná osoba do prístroja vdychovala „dostatočne“ alebo nie, nemôžu byť v prípade, že k takejto situácii dôjde, a priori vykladané v neprospech takejto osoby. Pokiaľ štát vynucuje na zistenie alkoholu v krvi podrobenie sa dychovej skúške, musí zabezpečiť presnejšie a spoľahlivejšie meracie zariadenia, pri ktorých použití nedôjde k pochybnostiam o relevantnosti zistených údajov /či už o množstve požitého alkoholu, alebo o samotnom priebehu dychovej skúšky/.
III. Trestný zákon v ustanovení § 289 ods. 2 hovorí o „odmietnutí podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi“, čo znamená, že pre možnosť kvalifikácie konania vodiča ako trestného činu takémuto odmietnutiu musí predchádzať výzva príslušníka PZ, logicky nie žiadosť samotného vodiča.
IV. Odôvodnené odmietnutie obžalovaného podrobiť sa krvnej skúške /za okolností nesprávneho poučenie príslušníkom PZ/ nemožno považovať za odmietnutie, ktoré je pojmovým znakom skutkovej podstaty v zmysle ustanovenia § 289 ods. 2 Tr. zák., ale za legitímny postup osoby, ktorá je príslušníkmi PZ nesprávne poučená a nútená k podrobeniu sa úkonu za okolností, ktoré sú v rozpore so zákonom.
V. Žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej výzve príslušníka PZ, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch. Voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť založenú na nerešpektovaní takejto výzvy.
2T 136/2013
U z n
e s e n i e
Okresný súd v Pezinku, v konaní pred samosudcom JUDr. Davidom Lindtnerom, v trestnej veci vedenej proti obv. Ing. M.M. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. takto
r o z h o d o l :
Podľa § 280 ods. 2 Tr. por. súd
p o s t u p u j e
Obvodnému oddeleniu PZ Pezinok na prejednanie priestupku trestnú vec obvineného Ing. M.M., ktorá je vedená na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 2T 136/2013, pre skutok spočívajúci podľa obžaloby v tom, že dňa 27.01.2013 v čase o 03.00 hod. v Pezinku na ulici Myslenická, po tom, čo viedol osobné motorové vozidlo zn. Kia Soul EČ BA 839VI bol zastavený hliadkou Obvodného oddelenia PZ Pezinok a následne vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, pričom túto aj napriek poučeniu zo strany príslušníkov Obvodného oddelenia PZ Pezinok akým spôsobom a v akom časovom intervale je potrebné súvisle fúkať do prístroja Alcotest Dräger 7410 opakovane maril tým, že nedostatočne fúkal do uvedeného prístroja a v prípade, keď prístroj prefúkal okamžite prestal fúkať a to aj napriek tomu, že mu bolo zo strany príslušníkov PZ neustále opakované, že na meranie množstva alkoholu v dychu je potrebné do prístroja Alcotest Dräger 7410 súvisle fúkať desať sekúnd, čo neurobil a taktiež sa odmietol podrobiť lekárskemu odberu krvi na zistenie alkoholu v tele,
nakoľko nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mal iný orgán prejednať ako priestupok.
O d ô v o d n e n i e:
Na obvineného Ing. M.M., podal dňa 01.07.2013 prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok pod sp. zn. 3 Pv 92/13 na Okresný súd Pezinok obžalobu pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. na vyššie uvedenom skutkovom základe.
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci, po vyhlásení obžalovaného Ing. M.M. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkov, a oboznámil sa s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní. Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd zistil a ustálil skutkové a právne okolnosti, ktoré súd viedli k záveru o nutnosti trestnú vec obžalovaného postúpiť na prejednanie priestupku.
Ku skutku:
Obžalovaný Ing. M.M., na hlavnom pojednávaní k veci uviedol, že v inkriminovanom čase po tom, čo policajti zastavili jeho motorové vozidlo ho vyzvali, aby predložil doklady, čo urobil. Súhlasil s dychovou skúškou, fúkal do prístroja dräger, ktorý asi zamrzol, pretože vtedy bolo -20 stupňov Celzia. Policajti prístroj zobrali do auta a začali ho nahrievať a následne začali na neho neprimeraným tónom naliehať, aby fúkal, čo sa snažil, ale prístroj nezaznamenal žiaden výsledok. Pri celom tomto incidente bol aj Ing. D.K., ktorý sa s ním v tú noc viezol v aute. Potom ho policajti zobrali k miestnemu lekárovi do Pezinka na odber krvi, s čím súhlasil. Na tom odbere krvi mu dali podpísať žiadosť, v ktorej bolo uvedené, že on žiada o odber krvi za úhradu, pritom on o odber krvi na vlastnú žiadosť nežiadal, preto žiadosť podpísať odmietol. Pred lekárom mu dali opätovne fúkať do prístroja, tento prístroj však nezaznamenal žiaden výsledok, podľa jeho názoru bol nefunkčný. Následne bol prevezený na oddelenie policajného zboru, kde sa skúška opakovala. Príslušníkom policajného zboru na odber krvi vyzvaný nebol. Dychovú skúšku nemaril, vždy na výzvu fúkal do prístroja z celých pľúc, koľko mu to umožňovala kapacita pľúc. Odber krvi ako taký neodmietol, odmietol však podpísať žiadosť v ktorej bolo uvedené, že odber krvi žiada vodič na vlastnú žiadosť a na vlastné náklady.
Svedok I.A., služobný zákrok vykonávajúci príslušník PZ k veci vypovedal, že zastavili auto, ktoré jazdilo zo stany na stranu, tak mali zato, že sa jedná o podnapitého vodiča. Jednalo sa o bežnú kontrolu, vodiča sa spýtali, či požil nejaký alkohol alebo inú návykovú látku, načo odpovedal záporne. Obžalovaný na výzvu uviedol, že vykoná dychovú skúšku. Niekoľko krát fúkal, ale vždy len veľmi krátkou len niekoľko sekúnd, dychovú skúšku vykonávali asi 7-8 krát, potom sa ho spýtali, či ma nejaké zdravotné problémy, načo im uviedol, že žiadne zdravotné problémy nemá, nie je ani astmatik, a nemá ani žiadne papier od lekára. Potom ho poučili, že pokiaľ toto bude opakovať, dopustí sa marenia dychovej skúšky. Obžalovaný hovoril, že nevie prefúknuť dräger, tak sa ho spýtali, či žiada odber krvi. Ústne ho zároveň poučili, že pokiaľ bude krvná skúška pozitívna, úhradu skúšky vykoná on a v prípade, že bude negatívna tak policajný zbor. On povedal, že nechce krvnú skúšku, potom na oddelení žiadal krvnú skúšku. Dali mu preto tlačivo, aby podpísal poučenie o výkone krvnej skúšky, čo odmietol, že prečo on má niečo platiť ak to žiada policajný zbor. Potom išli pred lekára na polikliniku v Pezinku, kde pred lekárom odmietol taktiež odber krvi, pred lekárom sa taktiež niekoľkokrát snažili vykonať dychovú skúšku, ktorú však obžalovaný aj pred lekárom maril. Niekoľkokrát bola dychová skúška opakovaná a aj lekár sa vyjadril, že nie sú dôvody, ktoré by mu bránili vykonať dychovú skúšku. V prípade, že je veľmi nízka teplota ako v tú noc stáva sa, že dräger dlhšie štartuje, ale dychová skúška je taká istá ako inokedy, jediný rozdiel je v tom, že prístroj dlhšie štartuje. V lete prístroj štartuje aj za 10 sekúnd, v zime trvá 40-50 sekúnd kedy prístroj pípne, že je pripravený. Poučenie vo vzťahu ku krvnej skúške vyplýva z interných predpisov Ministerstva vnútra SR. Nevie sa vyjadriť k tomu, prečo poučenie obsahuje údaj o tom, že náklady spojené s výkonom odberu krvi si bude hradiť osoba sama, pričom tam nie je uvedené to, o čom obžalovaného poučil on v zmysle interných predpisov, že v prípade pozitívneho nálezu náklady hradí sám a v prípade negatívneho nálezu policajný zbor. Tých výziev na to, aby sa obžalovaný podrobil krvnej skúške bolo z ich strany viacero, raz povedal obžalovaný, že súhlasí, raz povedal, že nesúhlasí, podľa neho sa snažil naťahovať čas a potom definitívne odmietol podpísať žiadosť, ktorú mu predložili a to aj pred lekárom.
Svedok S.O., príslušník PZ na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v inkriminovaný deň vykonával som službu s kolegom I.A.. V Grinave videli vozidlo ako prechádza zo strany na stranu, preto sa ho rozhodli skontrolovať. Obžalovaný na výzvu predložil doklady, bol poučený či sa podrobí dychovej skúške, a tiež bol poučený o spôsobe vykonania dychovej skúšky. Viackrát dychovú skúšku vykonal, ale maril ju. Fúkal do prístroja slabo a v polke skúšky prestal dýchať, fúkal tak maximálne 2 sekundy. Obžalovaný fúkal do prístroja 5-6 krát. Potom bol obžalovaný poučený o možnosti podrobiť sa vyšetreniu na odber krvi. Keď osoba odmietne fúkať, tak je poučená o možnosti odberu krvi s tým, že keď bude výsledok skúšky pozitívny tak si náklady spojené s odberom hradí osoba a keď bude výsledok negatívny tak náklady odberu hradí policajný zbor. S takýmto postupom on nesúhlasil. Túto možnosť mu povedali hneď pri zadržaní a on ju hneď odmietol. Nato sadli do auta a išli k lekárovi, čo je bežný postup, keď vodič odmietne aj dychovú aj krvnú skúšku. Je to za tým účelom, že lekár ho vyšetrí a vydá stanovisko, či sa mu osoba javí pod vplyvom alkoholu a tiež ho vyšetrí k tomu, či mu niečo bráni riadnemu vykonaniu dychovej skúšky. Lekár povedal, že nevidí žiadnu prekážku, aby mohol obžalovaný vykonať dychovú skúšku. Dychová skúška bola opakovane vykonaná aj pred lekárom, kde ju maril, aj odmietol. A krvnú skúšku tiež pred lekárom odmietol. Nepamätá si, či v priebehu toho celého diania súhlasil s krvnou skúškou. Prístroj pri mínusových teplotách funguje normálne iba mu dlhšie trvá kým sa zapne, zasvieti a zapípa, čo znamená, že je pripravený na použitie. Nikdy sa nestretol s tým, že by prístroj zamrzol pri mínusových teplotách. U lekára dali obžalovanému podpísať štandardné tlačivo na odber krvi, čo odmietol podpísať. Aj u lekára obžalovaný maril dychovú skúšku, čo aj lekár napísal v správe.
Svedok Ing. D.K., na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v rozhodnom čase sa viezol v motorovom vozidle s obžalovaným, keď ich zastavila hliadka PZ. Policajt prišiel k oknu vodiča a povedal obžalovanému, že prekročili rýchlosť. Potom dali policajti obžalovanému fúkať. Obžalovaný prístroj neprefúkal, pretože asi bol zamrznutý, čo priznal aj jeden policajt z hliadky. Potom opätovne obžalovaný fúkal a stále nemohol prístroj prefúknuť. Myslí si, že obžalovaný fúkal dostatočne. Policajti sami povedali, že prístroj je zamrznutý. Obžalovaný dychovú skúšku neodmietol, do prístroja fúkal. V tom čase ešte o krvnej skúške nebola reč. Nie je si vedomý, že by niečo také odmietal. Človeka, ktorý jazdí opitý autom považuje za potenciálneho vraha, považuje postup policajta za správny, pokiaľ by to mal byť ten prípad. V tomto prípade však prehlasuje, že vylučuje, aby bol obžalovaný pod vplyvom alkoholu, pretože ho pozná 5 rokov a vedenie motorové vozidla je jeho pracovný prostriedok.
Súd v súvislosti s hodnotením výpovede obžalovaného a jednotlivých svedkov /tak príslušníkov PZ ako aj svedka Ing. D.K./ z okolností predmetnej veci ani osôb obžalovaného a svedkov nezistil žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by výpovednú hodnotu ich výpovedí akokoľvek znižovali. Obžalovaný ako aj svedkovia odpovedali na im položené otázky pohotovo a presvedčujúco a ich výpovede, napriek určitým rozporom, sa v zásadných bodoch skutkového deja dôležitých pre meritórne rozhodnutie súdu /obžalovaný dychovú skúšku vykonával, odmietol podpísať žiadosť o vykonanie krvnej skúšky/v podstate nelíšia a súčasne korešpondujú s ďalšími /nižšie uvedenými/ listinnými dôkazmi. Skutkový stav bol teda zistený a ustálený na podklade výpovedí tak a obžalovaného ako aj svedkov, pričom jediným relevantným sporným bodom priebehu skutku je skutočnosť, či obžalovaný vdychoval do meracieho prístroja náležite tak, ako bol o spôsobe vdychovania poučený a vyzvaný príslušníkmi PZ. Svedkovia príslušníci PZ zhodne potvrdili, že obžalovaný dychovú skúšku neodmietol, trvali však na tom, že obžalovaný skúšku nevykonal predpísaným spôsobom, o ktorom bol opakovane poučený/s čím korešponduje aj správa lekára/ a teda ju maril. Na strane druhej obžalovaný ako aj svedok Ing. D.K. zotrvali na svojom subjektívnom presvedčení, že obžalovaný dychovú skúšku vykonával riadne /táto skutočnosť je vo vzťahu k možnému vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovanému irelevantná, právne významná je iba vo vzťahu k potenciálnej kvalifikácii tohto konania ako priestupku, preto sa ňou súd ďalej nezaoberal z dôvodov uvedených nižšie/. Sporným nebol ani fakt, že obžalovaný odmietol vykonanie krvnej skúšky, čo obžalovaný odôvodnil povinnosťou, ktorá mu vyplývala s písomného poučenia predloženého príslušníkmi PZ, že je povinný uvedenú krvnú skúšku uhradiť tak v prípade pozitívneho ako aj negatívneho výsledku testu /tvrdenie obžalovaného tu korešponduje s písomným prehlásením o žiadosti na odber krvi s poučením, na ktorého podpísanie bol vyzvaný/.
Súd sa ďalej na hlavnom pojednávaní oboznámil s nasledovnými listinnými dôkazmi:
- potvrdenie o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 27.01.2013 o 03.40 hod deklarujúce zadržanie vodičského preukazu obžalovaného v uvedenom čase, pričom ako dôvod zadržania je uvedená jazda pod vplyvom alkoholu,
- záznam o poskytnutí lekárskej prvej pomoci pacientovi Ing. M.M. vyhotovený MUDr. M.K., ktorý v zázname konštatuje, že pacient sa do dychového prístroja pokúša vdychovať 8 krát, pričom vykonáva 2-3 krátke vdychy, ani jeden dlhší, opakovane je vyzývaný na súvislý vdych do prístroja, pričom dychová skúška do prístroja je opakovane neúspešná a odber krvi pacient odmietol,
- certifikát o overení analyzátora dychu z ktorého vyplýva, že dychový prístroj použitý na vyšetrenie prítomnosti alkoholu v dychu obžalovaného Ing. M.M. bol v rozhodnom čase technicky spôsobilý na meranie, pričom overenie bolo platné od 17.10.2012 do 18.04.2013,
- prehlásenie o žiadosti na odber krvi s poučením predložené zákrok vykonávajúcimi príslušníkmi PZ v rozhodnom čase obžalovanému Ing. M.M. na podpis ako žiadateľovi, z ktorého poučenia vyplýva, že náklady spojené s odberom krvi hradí v plnej výške žiadateľ a pozitívny aj negatívny výsledok skúmania bude zaslaný PZ na ďalšiu realizáciu. Prehlásenie je napísané v prvej osobe, je teda zrejmé, že žiadateľom je tu vodič motorového vozidla, nie policajný zbor.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd, hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k nasledovnému skutkovému záveru:
Konanie obžalovaného možno rozdeliť do dvoch po sebe nasledujúcich fáz:
V prvej fáze vozidlo, ktoré viedol obžalovaný Ing. M.M. bolo v rozhodnom čase kontrolované hliadkou polície, pričom obžalovaný bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie množstva alkoholu v krvi. Obžalovaný dychovú skúšku opakovane vykonal, avšak táto bola neúspešná z dôvodu nesprávneho použitia prístroja obžalovaným.
V druhej fáze v dôsledku takéhoto postupu obžalovaného bol tento následne príslušníkmi PZ vyzvaný na podrobenie sa krvnej skúške, čo však odmietol po predložení písomného prehlásenia o žiadosti na odber krvi s poučením, že odber krvi si žiadateľ /vodič motorového vozidla/, bez ohľadu na výsledok skúmania, hradí sám.
Právne východiská a závery:
V zmysle § 289 ods. 2 Trestného zákona sa prečinu Ohrozenia pod vplyvom návykovej látky dopustí, kto sa pri výkone činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.
V zmysle § 22 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb. upravujúceho priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa takéhoto priestupku dopustí ten, kto sa ako vodič vozidla odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky spôsobom ustanoveným osobitným predpisom, hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,
Podľa ustanovenia § 5 ods. 4 zák. č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb upravujúceho spôsob vyšetrenia na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok, sa vyšetrenie na zistenie alkoholu sa vykonáva dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Ak sa osoba odmietne podrobiť takému vyšetreniu, možno vykonať lekárske vyšetrenie odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Ak osoba odmieta takéto lekárske vyšetrenie, stupeň opitosti určí lekár podľa medicínskych klinických príznakov.
Podľa § 5 ods. 8 citovaného zákona náklady na lekárske vyšetrenie uhradí ten, kto o takéto vyšetrenie požiadal, a to vo výške určenej osobitným predpisom.
Podľa § 5 ods. 9 citovaného zákona v prípade pozitívneho výsledku lekárskeho vyšetrenia je vyšetrovaná osoba povinná uhradiť tomu, kto o vyšetrenie požiadal, skutočne vynaložené náklady spojené s takýmto vyšetrením.
V zmysle § 137 ods. 2 písm. b), písm. f) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke je porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a neuposlúchnutie pokynu, výzvy alebo príkazu policajta v súvislosti s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky.
Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení príslušných právnych predpisov súd dospel k nasledovným právnym záverom:
Pre naplnenie všetkých formálnych obligatórnych pojmových znakov skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. sa vyžaduje, aby v príčinnej súvislosti s konaním vodiča dopravného prostriedku spočívajúcom v tom, že sa odmietne podrobiť skúške /dychovej, krvnej alebo inej/ na zistenie prítomnosti alkoholu alebo inej návykovej látky v krvi, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, došlo k trestnoprávne relevantnému následku, ktorým je v danom prípade potenciálne ohrozenie života, zdravia a majetku osôb jazdou vodiča pod vplyvom alkoholu /odmietnutie podrobeniu sa skúške na alkohol po vedení motorového vozidla totiž samo o sebe implikuje záver, že vodič, ktorý takto neodôvodnene koná, vedie motorové vozidlo zrejme pod vplyvom alkoholu, a týmto spôsobom sa iba snaží zamedziť možnosti vyhodnotenia stupňa jeho opitosti pre potenciálny prísnejší postih v prípade zistenia vysokej hladiny alkoholu/.
I.
V danom prípade súd zistil, že v prvej fáze obžalovaný dychovú skúšku neodmietol, podľa príslušníkov PZ a vyjadrenia lekára sa jej však podrobil spôsobom nezodpovedajúcim výzve a poučeniu policajta. Takéto nesprávne použitie prístroja zo strany obžalovaného, ktorým bola vykonaná dychová skúška, zákrok vykonávajúci policajt považoval za marenie dychovej skúšky a toto subsumoval pod pojem odmietnutie vykonania dychovej skúšky /napriek tomu, že sám konštatoval, že dychovú skúšku obžalovaný vykonal, ale neúspešne/. Pojem „marenie dychovej skúšky“ je výraz pojmovo a obsahovo odlišný od pojmu „odmietnutie“, pričom iba výraz „odmietnutie“ je pojmovým znakom skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Trestný zákon skutkovú podstatu marenia skúšky na zistenie prítomnosti návykovej látky, rovnako ako skutkovú podstatu trestného činu neuposlúchnutia pokynu, výzvy alebo príkazu verejného činiteľa /nepochybne pre ich relatívne nižšiu závažnosť/ nepozná.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotné konanie obžalovaného spočívajúce podľa skutkovej vety výrokovej časti obžaloby v tom, že dychovú skúšku opakovane maril tým, že nedostatočne fúkal do dychového prístroja, nie je možné pre absenciu obligatórneho pojmového znaku „odmietnutia“ kvalifikovať ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.
Na strane druhej však nemožno vylúčiť, že príslušný správny orgán by takéto konanie obžalovaného mohol prejednať ako priestupok, pretože obžalovaný podľa vyjadrenia zákrok vykonávajúceho policajta vykonával dychovú skúšku opakovane tak, že ju stále maril, nakoľko ju nevykonával predpísaným spôsobom podľa výzvy a poučenia policajta. Každý vodič je totiž povinný v zmysle ustanovenia § 137 ods. 2 písm. f) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke uposlúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta v súvislosti s výkonom jeho oprávnení.
Nad rámec uvedeného však súd dopĺňa, že obmedzenia technického charakteru, ktoré policajtom neumožňujú kontrolovať množstvo alkoholu v krvi dychovými prístrojmi tak, aby nedošlo k polemike o tom, či kontrolovaná osoba do prístroja vdychovala „dostatočne“ alebo nie, nemôžu byť v prípade, že k takejto situácii dôjde, a priori vykladané v neprospech takejto osoby. Pokiaľ štát vynucuje na zistenie alkoholu v krvi podrobenie sa dychovej skúške, musí zabezpečiť presnejšie a spoľahlivejšie meracie zariadenia, pri ktorých použití nedôjde k pochybnostiam o relevantnosti zistených údajov /či už o množstve požitého alkoholu, alebo o samotnom priebehu dychovej skúšky/.
II.
V druhej fáze, následne po tom, ako na základe dychovej skúšky nedošlo relevantným spôsobom k zisteniu prítomnosti návykových látok v krvi obžalovaného, policajt správne a v súlade so zákonom vyzval obžalovaného, aby sa podrobil vyšetreniu odberom krvi. Obžalovaný s vykonaním krvnej skúšky spočiatku súhlasil, následne však potom, ako mu bolo príslušníkmi PZ predložené prehlásenie o žiadosti na odber krvi s poučením o tom, že o vyšetrenie krvi žiada sám a prehlasuje, že bol poučený o tom, že náklady spojené s odberom si bude hradiť sám, predmetné vyšetrenie odmietol.
Na podklade týchto zistených a ustálených skutočností súd konštatuje, že obžalovaný krvnú skúšku a priori neodmietol, odmietol ju iba z dôvodu nesprávneho poučenia príslušníkmi PZ, ktoré bolo v rozpore s ustanovením § 5 zák. č. 219/1996 Z. z. Predmetné ustanovenie jednoznačne upravuje postup a spôsob vyšetrenia na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok, pričom uvedeným procesným postupom sa zákrok vykonávajúci príslušníci PZ dôsledne neriadili /pokiaľ aj obžalovaného v tomto smere poučili v súlade so zákonom, takéto ich poučenie nekorešpondovalo s poučením v písomnom prehlásení, ktoré predložili obžalovanému/. Ako súd už konštatoval vyššie, pokiaľ policajt dospel k záveru, že sa obžalovaný „marením dychovej skúšky“ tejto odmietol podrobiť, bol povinný vyzvať obžalovaného, či sa podrobí vyšetreniu krvi a dôsledne, a najmä zákonne, ho poučiť o podmienkach takéhoto postupu. Z písomného prehlásenia predloženého obžalovanému pred vykonaním krvnej skúšky však vyplýva, že obžalovaný bol o podmienkach vykonania krvnej skúšky poučený v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vodič motorového vozidla nemá zákonom uloženú povinnosť žiadať vykonanie krvnej skúšky na prítomnosť návykových látok /je to jeho právo v tom prípade, že nesúhlasí s výsledkami dychovej skúšky a za takých okolností je súčasne povinný, ako žiadateľ, uhradiť náklady s tým spojené tak v prípade pozitívneho ako aj negatívneho výsledku/. Obžalovaný v danom prípade sám o odber krvi nepožiadal z /logického/ dôvodu, že dychový prístroj nenameral prítomnosť alkoholu v krvi. Na odber krvi bol obžalovaný vyzvaný príslušníkom PZ, ktorý mal po súhlase obžalovaného s odberom /obžalovaný najprv s odberom súhlasil/ vypracovať žiadosť o vykonanie odberu krvi ako žiadateľ /OOPZ/ a poučiť obžalovaného v zmysle zákona o tom, že v prípade pozitívneho výsledku lekárskeho vyšetrenia je povinný uhradiť tomu, kto o vyšetrenie požiadal /OOPZ/, skutočne vynaložené náklady spojené s takýmto vyšetrením. Trestný zákon v ustanovení § 289 ods. 2 hovorí o „odmietnutí podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi“, čo znamená, že pre možnosť kvalifikácie konania vodiča ako trestného činu takémuto odmietnutiu musí predchádzať výzva príslušníka PZ, logicky nie žiadosť samotného vodiča.
Policajt však postupoval tak, že obžalovaného vyzval na podpísanie prehlásenia o tom, že sám žiada odber krvi s poučením, ktoré nezodpovedali danej situácii, teda vyzval obžalovaného k úkonu, ktorému sa obžalovaný za daných okolnosti nebol povinný podrobiť.
Odôvodnené odmietnutie obžalovaného podrobiť sa krvnej skúške za vyššie uvedených okolností /nesprávne poučenie príslušníka PZ/ preto nemožno považovať za odmietnutie ako pojmový znak v zmysle ustanovenia § 289 ods. 2 Tr. zák., ale za dôvodný a legitímny postup osoby, ktorá je príslušníkmi PZ nesprávne poučená a nútená k podrobeniu sa úkonu za okolností, ktoré sú v rozpore so zákonom, čím dochádza k porušeniu práv takejto osoby.
Podľa názoru súdu nie je žiadna osoba povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej výzve príslušníka PZ, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch /v tomto prípade odberu krvi za okolností, ktoré zákon nepozná/. Voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť založenú na nerešpektovaní takejto výzvy.
Iba za situácie, pokiaľ by obžalovaného policajt správne v súlade so vzniknutou situáciou poučil a následne by obžalovaný s odberom krvi nesúhlasil, bolo by možné takéto jeho konanie subsumovať pod pojmový znak „odmietol“ a kvalifikovať ho ako prečin podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.
Z vyššie uvedených dôvodov konanie obžalovaného uvedené v poslednej časti skutkovej vety výrokovej časti obžaloby, spočívajúce v odmietnutí podrobeniu sa lekárskemu odberu krvi na zistenie alkoholu v tele za zistených okolností pre absenciu jeho subjektívnej stránky, nie je možné kvalifikovať ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Z hľadiska zavinenia obžalovaného vo forme úmyslu totiž nebol preukázaný úmysel obžalovaného vyhnúť sa povinnosti podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky odmietnutím takéhoto úkonu, nakoľko obžalovaný tak konal iba z dôvodu nesprávneho poučenia, z ktorého dôvodu nebol povinný výzvu na tento úkon rešpektovať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia a trestnú vec vedenú proti obžalovanému Ing. M.M. na hlavnom pojednávaní postúpil na prejednanie priestupku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote do 3 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Pezinok na Krajský súd Bratislava.
Okresný súd Pezinok
v Pezinku, dňa 20.01.2014
JUDr. David L i n d t n e r
samosudca
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.