Právne vety judikatúry aktuálne publikovanej pod č. 3/2014

Na inter­ne­to­vej strán­ke Naj­vyš­šie­ho sú­du SR www.sup­court.gov.sk bo­la pub­li­ko­va­ná Zbier­ka sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov č. 3/2014, kto­rá pri­ná­ša ak­tuál­nu ju­di­ka­tú­ru v tres­tných ve­ciach. Niž­šie sú uve­de­né len práv­ne ve­ty pub­li­ko­va­nej ju­di­ka­tú­ry. 

 

Sta­no­vis­ko vo ve­ciach tres­tných

 

45. Zjed­no­te­nie vý­kla­du zá­ko­na v otáz­ke, kto­rá sa tý­ka za­po­čí­ta­nia ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy do ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa § 45 Tr. zák. a § 414 Tr. por. v prí­pa­doch, keď ob­vi­ne­ný ne­bol vza­tý do väz­by - Do­bu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy za­is­te­ním pod­ľa § 19 ods. 4 zá­ko­na č. 171/1993 Z.z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ale­bo za­dr­ža­ním pod­ľa § 85 ale­bo § 86 Tr. por., ku kto­ré­mu doš­lo v bez­pros­tred­nej sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom, za kto­rý bol nes­kôr pá­cha­te­ľo­vi ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, tre­ba pod­ľa § 45 ods. 1 Tr. zák., pos­tu­pom pod­ľa § 414 Tr. por. za­po­čí­tať do ulo­že­né­ho tres­tu aj v prí­pa­de, že za­is­te­ný ale­bo za­dr­ža­ný ob­vi­ne­ný ne­bol vza­tý do väz­by.

 

Roz­hod­nu­tia vo ve­ciach tres­tných

 

46. Po­su­dzo­va­nie tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­nie tres­tu (ča­so­vá pô­sob­nosť Tr. zák.) v sú­vis­los­ti s ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL ÚS 106/2011 - I. Do­vo­la­cí súd po­su­dzu­je na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie z hľa­dis­ka sú­la­du so zá­ko­nom účin­ným v ča­se vy­hlá­se­nia toh­to roz­hod­nu­tia. Pri roz­ho­do­va­ní o do­vo­la­ním na­pad­nu­tej okol­nos­ti pa­tria­cej do ob­las­ti po­su­dzo­va­nia tres­tnos­ti či­nu ale­bo uk­la­da­nia tres­tu však zoh­ľad­ní aj zme­nu práv­ne­ho sta­vu v ča­se od vy­hlá­se­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia do mo­men­tu roz­ho­do­va­nia do­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rá je re­le­van­tná v sú­vis­los­ti s ús­tav­ným prin­cí­pom ret­roak­ti­vi­ty Tres­tné­ho zá­ko­na, resp. je­ho zme­ny priaz­ni­vej pre pá­cha­te­ľa (člá­nok 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) a dôs­led­kom ap­li­ká­cie toh­to prin­cí­pu pre mož­né roz­ho­do­va­nie v no­vom ko­na­ní.

II. Pri opä­tov­nom pre­ro­ko­va­ní ve­ci na zá­kla­de prí­ka­zu do­vo­la­cie­ho sú­du v zmys­le § 388 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sa pri po­sú­de­ní tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­ní tres­tu pou­ži­je us­ta­no­ve­nie v člán­ku 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré je je­ho zá­kon­ným od­ra­zom a kto­ré v roz­sa­hu svo­jej úp­ra­vy pri­ka­zu­je ret­roak­ti­vi­tu zá­ko­na priaz­ni­vú pre pá­cha­te­ľa a za­ka­zu­je ret­roak­ti­vi­tu pre pá­cha­te­ľa ne­priaz­ni­vú. To pla­tí aj v prí­pa­de, ak pri do­vo­la­cím sú­dom pres­kú­ma­va­nom ko­na­ní a roz­ho­do­va­ní bol po­ru­še­ný zá­kon v pros­pech ob­vi­ne­né­ho a to bez oh­ľa­du na dô­vod zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

 

47. Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Skú­ma­nie okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­cej proti­práv­nosť či­nu pod­ľa § 25 Tr. zák. - I. Us­ta­no­ve­nie § 374 ods. 3 Tr. por. ne­mož­no up­lat­ňo­vať ako sa­mos­tat­ný dô­vod do­vo­la­nia. To­to us­ta­no­ve­nie len v nad­väz­nos­ti na § 369 Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por. vy­jad­ru­je okol­nosť, že aj keď sa z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­ním na­pá­da vždy roz­hod­nu­tie sú­du dru­hé­ho stup­ňa (ok­rem do­vo­la­nia po­da­né­ho mi­nis­trom spra­vod­li­vos­ti), mož­no do­vo­la­ním na­mie­tať aj chy­by ko­na­nia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ak vy­tý­ka­né po­chy­be­nia ne­bo­li nap­ra­ve­né v ko­na­ní o riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku. Ak do­vo­la­teľ na­mie­ta chy­bu ko­na­nia na sú­de pr­vé­ho stup­ňa, mu­sí tá­to chy­ba zod­po­ve­dať niek­to­ré­mu z dô­vo­dov do­vo­la­nia uve­de­né­mu v § 371 ods. 1 Tr. por. a tak­to mu­sí byť aj v do­vo­la­ní ozna­če­ná (374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).

II. Dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. slú­ži vý­luč­ne na náp­ra­vu hmot­nop­ráv­nych chýb. Di­kciou za bod­ko­čiar­kou vy­lu­ču­je ná­miet­ky skut­ko­vé, t.zn. nie je prí­pus­tné práv­ne účin­ne na­mie­tať, že sku­tok tak, ako bol zis­te­ný súd­mi pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa, bol zis­te­ný nes­práv­ne a neúpl­ne, ani hod­no­te­nie vy­ko­na­ných dô­ka­zov, pre­to­že ur­či­tý skut­ko­vý stav je vždy vý­sled­kom toh­to hod­no­tia­ce­ho pro­ce­su.

III. Pre mož­nosť po­su­dzo­va­nia pod­mie­nok nut­nej ob­ra­ny ale­bo pu­ta­tív­nej ob­ra­ny, ako okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­cej proti­práv­nosť či­nu v do­vo­la­com ko­na­ní, by zis­te­ný sku­tok mu­sel ob­sa­ho­vať skut­ko­vé okol­nos­ti sved­čia­ce na mož­nosť ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho v nut­nej ob­ra­ne ale­bo v pu­ta­tív­nej ob­ra­ne. Za tej­to si­tuácie by bol do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. napl­ne­ný vte­dy, ak by ta­ké okol­nos­ti bo­li nes­práv­ne práv­ne vy­hod­no­te­né, t. j. ako nespĺňa­jú­ce kri­té­riá uve­de­né v § 25 Tr. zák., ho­ci v sku­toč­nos­ti by ich spĺňa­li.

 

48. Cha­rak­te­ris­ti­ka od­vo­la­nia a ka­sač­né op­ráv­ne­nie od­vo­la­cie­ho sú­du. Účin­ky späť­vza­tia do­vo­la­nia - I. Za vy­uži­tie prá­va po­dať od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku tre­ba po­va­žo­vať iba si­tuáciu, keď od­vo­la­cí súd mô­že v dôs­led­ku toh­to riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku up­lat­niť svo­je op­ráv­ne­nie pod­ľa § 319 Tr. por. ale­bo pod­ľa § 316 ods. 3 Tr. por. ale­bo rov­na­ké op­ráv­ne­nie pod­ľa § 321 Tr. por. s nás­led­ným pos­tu­pom pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. ale­bo pod­ľa od­se­ku 3 toh­to us­ta­no­ve­nia po up­lat­ne­ní pries­kum­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 317 Tr. por. Sem však ne­pa­tria prí­pa­dy za­miet­nu­tia od­vo­la­nia z for­mál­nych dô­vo­dov pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por., ke­dy od­vo­la­cí súd ne­mô­že pres­kú­mať na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie, ani ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a je­ho

pries­kum­ná po­vin­nosť mô­že byť za­me­ra­ná vý­luč­ne len na to, či exis­tu­je niek­to­rý z dô­vo­dov uve­de­ných v tom­to us­ta­no­ve­ní, kto­rý bez ďal­šie­ho zna­me­ná za­miet­nu­tie od­vo­la­nia.

II. Po­da­nie uro­be­né op­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi uve­de­ný­mi v § 369 ods. 2 písm. b/ a ods. 5 Tr. por., kto­ré má ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti do­vo­la­nia pod­ľa § 374 Tr. por. tre­ba vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 382 písm. d/ Tr. por. po­va­žo­vať za do­vo­la­nie, aj keď ne­bo­lo uro­be­né pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu. To umož­ňu­je späť­vza­tie aj ta­ké­ho do­vo­la­nia vý­slov­ným vy­hlá­se­ním oso­by, kto­rá ho po­da­la.

III. Späť­vza­tie do­vo­la­nia a je­ho vza­tie na ve­do­mie uz­ne­se­ním pred­se­du se­ná­tu do­vo­la­cie­ho sú­du ale­bo pred­se­du se­ná­tu sú­du pr­vé­ho stup­ňa v si­tuá­cii, keď eš­te vec ne­bo­la pred­lo­že­ná do­vo­la­cie­mu sú­du, má rov­na­ký úči­nok ako späť­vza­tie od­vo­la­nia, t.j. vy­tvá­ra pre­káž­ku vec­né­ho pries­ku­mu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo na zá­kla­de opä­tov­ne po­da­né­ho do­vo­la­nia tou is­tou op­ráv­ne­nou oso­bou, kto­ré v ta­kom prí­pa­de mu­sí byť od­miet­nu­té z for­mál­nych dô­vo­dov (§ 382 písm. b/ Tr. por. per ana­lo­giam).

 

49. Cha­rak­ter tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy kto­ré­ho vý­kon bol pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný po roz­hod­nu­tí, že ten­to trest sa vy­ko­ná - Ak doš­lo k na­ria­de­niu vý­ko­nu pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­né­ho skor­ším roz­sud­kom pod­ľa § 50 ods. 4 ale­bo § 52 ods. 1 Tr. zák. pred­tým, ako bol ulo­že­ný súhrn­ný trest, po­va­žu­je sa ten­to trest, vý­kon kto­ré­ho bol pô­vod­ne pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný, za ne­pod­mie­neč­ný. Z toh­to vy­plý­va, že ak súd neu­pus­tí od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu (§ 44 Tr. zák.), ulo­ží - v zmys­le § 42 ods. 1, ods. 2 ve­ta dru­há Tr. zák. pod­ľa zá­sad na ulo­že­nie úhr­nné­ho tres­tu prís­nej­ší súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ako trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom a je­ho vý­kon pod­mie­neč­ne neod­lo­ží pod­ľa § 49, § 50 Tr. zák. prí­pad­ne pod­ľa § 51, § 52 Tr. zák.

 

50. Ulo­že­nie po­riad­ko­vej po­ku­ty ob­haj­co­vi - Za dos­ta­toč­né os­pra­vedl­ne­nie neú­čas­ti na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo ve­rej­nom za­sad­nu­tí v zmys­le § 70 ods. 1 Tr. por. ne­mož­no po­va­žo­vať len sa­mot­nú sku­toč­nosť, že ob­haj­ca v inej ve­ci nes­kôr prev­zal upo­ve­do­me­nie o ter­mí­ne hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ale­bo ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia ur­če­né­ho na rov­na­ký deň.

 

51. Po­žia­dav­ka zá­kon­nos­ti vy­me­dzenia do­vo­la­cie­ho dô­vo­du. Pou­ži­tie § 39 ods. 1 Tr. zák. ako do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. - Po­kiaľ ná­miet­ka ne­pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 39 Tr. zák. ne­zak­la­dá žia­den z dô­vo­dov do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por., ná­miet­ka nes­práv­ne­ho pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 39 Tr. zák. a vý­me­ra tres­tu pod dol­nú hra­ni­cu zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by ob­sa­ho­vo napĺňa dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ak pou­ži­tie § 39 ods. 1 Tr. zák. a zní­že­nie tres­tu pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­né­ho tým­to zá­ko­nom nie je op­re­té o žiad­nu sku­toč­nosť, kto­rá by zá­kon­ný dô­vod pre ta­ký­to po­tup za­kla­da­la.

 

52. Pou­ži­tie agen­ta pri do­ku­men­to­va­ní tres­tné­ho či­nu pod­plá­ca­nia. Pro­vo­ká­cia tres­tné­ho či­nu a skry­tá reak­cia po­lí­cie - Pod po­li­caj­nou pro­vo­ká­ciou tre­ba ro­zu­mieť zá­mer­né, ak­tív­ne pod­ne­co­va­nie ale­bo na­vá­dzanie, či iné ini­cio­va­nie spá­chania tres­tnej čin­nos­ti ve­de­né sna­hou, aby oso­ba, kto­rá by inak proti­práv­ne ne­ko­na­la, spá­cha­la trest­ný čin.

Skry­tou ak­ti­vi­tou po­lí­cie je čin­nosť za­me­ra­ná na zis­te­nie sku­toč­nos­tí dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie, od­ha­le­nie pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov o je­ho tres­tno-práv­ne pos­tih­nu­teľ­nom ko­na­ní, za­brá­ne­nie mu v je­ho pok­ra­čo­va­ní a na mi­ni­ma­li­zá­ciu spô­so­be­ných škôd.

Kľú­čo­vú od­liš­nosť skry­tej ak­ti­vi­ty po­lí­cie od po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie cha­rak­te­ri­zu­je sku­toč­nosť, že po­lí­cia nei­ni­ciu­je, t. j. neov­plyv­ňu­je u oso­by vô­ľu spá­chať trest­ný čin, ale ta­kým­to zá­me­rom vy­tvá­ra u nej pod­mien­ky na do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu, kto­ré však nes­mú byť vý­ni­moč­né, ale ob­jek­tív­ne mož­né, v da­nej si­tuá­cii ob­vyk­lé a mu­sia nas­tať až s ča­so­vým od­stu­pom po­tom, čo sa pá­cha­teľ roz­ho­dol spá­chať trest­ný čin a preu­ká­za­teľ­ne uro­bil kro­ky k je­ho spá­chaniu.

 

53. (Ne) mož­nosť vy­ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu - I. Us­ta­no­ve­nia § 252 ods. 4 Tr. por. a § 293 ods. 9 a ods. 10 Tr. por. sú vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 36 ods. 4 Tr. por. oso­bit­ným us­ta­no­ve­ním (lex spe­cia­lis).

II. V prí­pa­de po­vin­nej ob­ha­jo­by mô­že súd vy­ko­nať hlav­né po­jed­ná­va­nie, len ak je ob­haj­ca (ale­bo náh­rad­ný ob­haj­ca - § 42 ods. 1 Tr. por.) prí­tom­ný. Ak nej­de o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by a ob­ža­lo­va­ný už má ob­haj­cu, mož­no hlav­né po­jed­ná­va­nie vy­ko­nať aj vte­dy, ak s je­ho vy­ko­na­ním v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu ob­ža­lo­va­ný súh­la­sí (§ 252 ods. 4 Tr. por.).

Pre ve­rej­né za­sad­nu­tie sa vo vzťa­hu k mož­nos­ti vy­ko­na­nia toh­to úko­nu v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu (náh­rad­né­ho ob­haj­cu) pou­ži­je us­ta­no­ve­nie § 293 ods. 9 a ods. 10 Tr. por., ako aj oso­bit­né us­ta­no­ve­nie § 292 ods. 6 Tr. por.

 54. Neu­kon­če­ný po­kus tres­tné­ho či­nu - I. Pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry, pri­hliad­ne súd pri po­ku­se tres­tné­ho či­nu aj na to, do akej mie­ry sa ko­na­nie pá­cha­te­ľa prib­lí­ži­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu, ako aj na okol­nos­ti a na dô­vo­dy, pre kto­ré k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­doš­lo (§ 34 ods. 5 písm. c/ Tr. zák.). Z toh­to hľa­dis­ka má vý­znam roz­li­šo­va­nie, či pá­cha­teľ už pod­ni­kol všet­ko, čo po­va­žo­val pre do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu za pod­stat­né a k ne­mu pria­mo sme­ru­jú­ce (po­kus ukon­če­ný) ale­bo či vo vzťa­hu k ob­jek­tív­nej strán­ke skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vy­ko­nal všet­ko pot­reb­né na je­ho do­ko­na­nie (po­kus neu­kon­če­ný).
II. Ak pá­cha­teľ v úmys­le spá­chať trest­ný čin sí­ce neu­ro­bil všet­ky úko­ny sme­ru­jú­ce k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu spô­so­be­ním nás­led­ku, ale vy­ko­nal úko­ny z hľa­dis­ka do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu pod­stat­né, bez­pros­tred­ne k nás­led­ku sme­ru­jú­ce a tie­to úko­ny ma­jú lo­gic­kú, vec­nú, ča­so­vú aj mies­tnu sú­vis­losť s nás­led­kom, kto­rý mal byť spô­so­be­ný, ide o neu­kon­če­ný po­kus tres­tné­ho či­nu.

55. Zá­kaz zme­ny roz­hod­nu­tia v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Za­ra­de­nie pá­cha­te­ľa do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu iné­ho stup­ňa strá­že­nia - I. Zá­kaz zme­ny roz­hod­nu­tia v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho uve­de­ný v § 391 ods. 2 Tr. por. nep­la­tí v opač­nom vy­jad­re­ní. Ak te­da bo­lo na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie zru­še­né len v dôs­led­ku do­vo­la­nia po­da­né­ho v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, mô­že pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du a pri via­za­nos­ti sú­du, kto­ré­mu bo­la vec pri­ká­za­ná práv­nym ná­zo­rom a po­kyn­mi na vy­ko­na­nie úko­nov do­vo­la­cie­ho sú­du (§ 391 ods. 1Tr. por.), v no­vom ko­na­ní dôjsť aj ku zme­ne roz­hod­nu­tia v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.
II. Aj keď pod­ľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. súd za­ra­dí pá­cha­te­ľa obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia, a pr­vá ve­ta v § 48 ods. 4 Tr. zák. sa tý­ka iné­ho za­ria­de­nia na vý­kon tres­tu len op­ro­ti od­se­ku 2 toh­to us­ta­no­ve­nia, z § 48 ods. 4 ve­ta pos­led­ná Tr. zák. a con­tra­rio vy­plý­va, že súd mô­že pá­cha­te­ľa obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu, kto­ré­mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy nep­re­vy­šu­jú­ci 15 ro­kov, za­ra­diť aj do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s iným než maximál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia