Zodpovednosť za dokázanie viny v konaní pred súdom má len prokurátor a nie aj súd

II. Spra­vod­li­vé me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie sú­du, kto­ré má kom­plexné (oboj­smer­né) do­ka­zo­va­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku umož­niť, je v prí­pa­de dô­kaz­nej nú­dze roz­hod­nu­tie pod­ľa zá­sa­dy dô­kaz­né­ho bre­me­na, te­da pri po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, čo zna­me­ná v nep­ros­pech ob­ža­lo­by. Spra­vod­li­vé je, aby kaž­dý, kto spá­chal trest­ný čin, bol za je­ho spá­chanie od­sú­de­ný a pri­me­ra­ne pot­res­ta­ný, ale len vte­dy, resp. v tom roz­sa­hu, v kto­rom mu je vi­na do­ká­za­ná v ko­na­ní pred sú­dom (tzv. „ob­jek­tív­nu“ prav­du to­tiž v mno­hých prí­pa­doch ne­mož­no, prá­ve z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov, zis­tiť). V tom­to ko­na­ní roz­ho­du­je súd ako nes­tran­ný or­gán a zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie skut­ku, kto­rý sa ob­ža­lo­va­né­mu kla­die za vi­nu, ne­sie pro­ku­rá­tor (ako ža­lu­jú­ca stra­na).

III. Ak má pro­ku­rá­tor niesť zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom a ak má súd v tom­to ko­na­ní vy­stu­po­vať ako nes­tran­ný or­gán, ne­mož­no po­ža­do­vať, aby súd vo vzťa­hu k príp­rav­né­mu ko­na­niu pl­nil úlo­hu „pries­kum­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa“ (kto­rá v zá­sa­de pat­rí pro­ku­rá­to­ro­vi) a aby svo­jím roz­hod­nu­tím po pred­bež­nom pre­jed­na­ní, resp. pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ur­čo­val, či pro­ku­rá­tor mô­že a akým spô­so­bom má uniesť dô­kaz­né bre­me­no v súd­nom ko­na­ní (a ako mu­sí byť od­ôvod­ne­ná ob­ža­lo­ba, aby ob­stá­la pri uz­na­ní vi­ny).

IV. Po­ru­še­nie po­vin­nos­ti zis­tiť skut­ko­vý stav bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a na to nad­vä­zu­jú­cich po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní us­ta­no­ve­ných v § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je pro­ces­nou chy­bou v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f/ Tres­tné­ho po­riad­ku, res­pek­tí­ve § 244 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku a nie je san­kcio­no­va­né roz­hod­nu­tím o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by a vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­ných us­ta­no­ve­ní. San­kciu v tom­to prí­pa­de pred­sta­vu­je neu­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na pro­ku­rá­to­rom v súd­nom ko­na­ní, a to vo vzťa­hu ku všet­kým skut­ko­vým zis­te­niam, re­le­van­tným ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment (z hľa­dis­ka pod­sta­ty uz­na­nia vi­ny je ta­kou san­kciou os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku).

N a j v y š š í   s ú d                                                                                               2 Tost 4/2014

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a sud­cov JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a JUDr. Re­né­ho Šte­pá­ni­kav tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­ných Ing. S.  S. a A.  S. oba­ja štát­ni ob­ča­nia Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre zlo­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 2. ap­rí­la 2014 o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z 10.ja­nuá­ra2014,sp. zn. PK – 2 T 46/2013 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sa  z ru šu je.

Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du sa uk­la­dá, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

Od­ôvod­ne­nie

Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním roz­ho­dol Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd tak, že pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. súd od­mie­ta ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. VII/2 Gv 60/13-126 zo dňa 25.09.2013 a vra­cia vec pro­ku­rá­to­ro­vi, pre­to­že zis­til zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by.

Pro­ti uz­ne­se­niu po­dal v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nosť pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý tú­to sťaž­nosť aj pí­som­ne od­ôvod­nil.

V sťaž­nos­ti re­ka­pi­tu­lu­je ob­sah od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a po­le­mi­zu­je s ním. Dô­vo­dy v ňom uve­de­né ne­po­va­žu­je za zá­važ­né pro­ces­né chy­by, spo­čí­va­jú­ce naj­mä v po­ru­še­ní us­ta­no­ve­ní za­bez­pe­ču­jú­cich prá­va ob­ha­jo­by.

Od­mie­ta pot­re­bu dopl­niť v príp­rav­nom ko­na­ní do­ka­zo­va­nie vo vzťa­hu k le­ga­li­te a le­gi­ti­mi­te za­do­vá­že­nia a pou­ži­tia CD a DVD od­ov­zda­ných vy­šet­ro­va­te­ľo­vi sved­kom S., vo vzťa­hu k mo­ti­vá­cii sved­ka S. na ozná­me­nie údaj­nej tres­tnej čin­nos­ti a s tým sú­vi­sia­cich ak­ti­vi­tách, vo vzťa­hu k ob­jas­ne­niu­reál­ne­ho ob­sa­hu to­ho, čo ma­lo byť pred­me­tom nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH, naj­mä vo vzťa­hu k vý­ške po­núk­nu­té­ho úp­lat­ku, či nad­mer­né od­poč­ty bo­li ale­bo ne­bo­li vy­pla­te­né v sú­la­de so zá­ko­nom, te­da aj či ich up­lat­ňo­va­nie vy­chá­dza­lo z reál­nych ale­bo fik­tív­nych ob­cho­dov a  aký sku­toč­ný pros­pech ma­li ob­vi­ne­ní do­siah­nuť z vy­pla­te­ných nad­mer­ných od­poč­tov.

Oh­ľa­dom tých­to otá­zok pro­ku­rá­tor spo­chyb­ňu­je via­za­nosť Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du „práv­nym ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du“, uve­de­ným v uz­ne­se­ní o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by.

Vzdo­ru­je tvr­de­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du o po­chy­be­ní pro­ku­rá­to­ra,
kto­ré­ho ob­ža­lo­ba neob­sa­hu­je vy­hod­no­te­nie do­ka­zo­va­nia vo vzťa­hu k ob­ra­ne ob­vi­ne­ných, čím sa pre­ja­vi­la je­ho jed­nos­tran­nosť.

Po­pie­ra aj kon­šta­tá­ciu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia o po­ru­še­ní prá­va ob­ha­jo­by ne­dos­tat­kom dô­kaz­ných pod­kla­dov pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, tým, že vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia neo­dô­vod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd, jed­nos­tran­nos­ťou ob­ža­lo­by a iný­mi jej chy­ba­mi, neob­jas­ňo­va­ním okol­nos­tí sved­čia­cich aj v pros­pech ob­vi­ne­ných, čím je po­ru­še­ná rov­nosť strán, pri­čom súd by bol po­vin­ný dopĺňať do­ka­zo­va­nie pre ne­dos­ta­toč­nosť dô­kaz­ných pod­kla­dov, res­pek­tí­ve dô­kaz­ne ove­ro­vať, či ide o zá­kon­né dô­kaz­né pros­tried­ky.

V jed­not­li­vých bo­doch je po­tom uve­de­ná ar­gu­men­tá­cia, kto­rá v súhr­ne vy­chá­dza z okol­nos­ti, že pá­nom (do­mi­nus­li­tis) príp­rav­né­ho ko­na­nia je pro­ku­rá­tor, v súd­nom ko­na­ní sa po­tom dos­tá­va do pos­ta­ve­nia stra­ny (rov­nej s proti­stra­nou), kto­rú však ťa­ží dô­kaz­né bre­me­no. Do tej­to po­zí­cie sa má pro­ku­rá­tor dos­tať bez to­ho, aby mu v tom súd brá­nil svo­jím už pred­bež­ným hod­no­te­ním dô­ka­zov a ur­čo­va­ním roz­sa­hu, v kto­rom má byť v príp­rav­nom ko­na­ní do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né. Tým súd na­rú­ša rov­nosť strán v súd­nom ko­na­ní, le­bo svoj­voľ­ne na­po­má­ha ob­ha­jo­be nad rá­mec svo­jej pô­sob­nos­ti, res­pek­tí­ve pô­sob­nos­ti v ak­tuál­nej fá­ze ko­na­nia.

Pre­to navr­hu­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šiť a ulo­žiť sú­du pr­vé­ho stup­ňa vo ve­ci ko­nať urý­chle­ným na­ria­de­ním ter­mí­nu ko­na­nia pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by, zá­ro­veň navr­hu­je na­ria­diť pod­ľa § 194 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, aby súd pr­vé­ho stup­ňa vec pre­jed­nalv inom zlo­že­ní se­ná­tu.

K roz­hod­nu­tiu a sťaž­nos­ti sa vy­jad­ri­li ob­vi­ne­ní pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

S roz­hod­nu­tím súh­la­sia a príp­rav­né­mu ko­na­niu vy­čí­ta­jú aj ďal­šie chy­by, iden­ti­fi­ko­va­né niž­šie.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) vec pres­kú­mal v roz­sa­hu uve­de­nom v § 192 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a zis­til, že sťaž­nosť je dô­vod­ná.

Roz­hod­nu­tie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du je ty­pic­kým prík­la­dom ap­li­kač­nej fi­lo­zo­fie vrá­te­nia ve­ci na do­šet­re­nie v tres­tnop­ro­ces­nom re­ži­me Tres­tné­ho po­riad­ku v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006, v kto­rom by aj (prin­ci­piál­ne) moh­lo ob­stáť.

Pla­tí však, že pos­tup pod­ľa toh­to zá­ko­na bol spo­je­ný s tak­zva­nou vy­šet­ro­va­cou zá­sa­dou v súd­nom ko­na­ní, a to v rov­na­kej po­do­be, v akej bo­la (a je aj v sú­čas­nos­ti) prí­tom­ná v úp­ra­ve príp­rav­né­ho ko­na­nia.

Roz­hod­nu­tie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du sa opie­ra o me­to­di­ku roz­hod­nu­tia­naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. ap­rí­la 2013, kto­rým bo­li ob­vi­ne­níIng. S. S. a A.S. vza­tí do väz­by. To­to roz­hod­nu­tie pred­pok­la­dá ur­či­tý ok­ruh skut­ko­vých zis­te­ní, oh­ľa­dom kto­rých bu­de pot­reb­né vy­ko­nať do­ka­zo­va­nie (tie sú po­me­no­va­né vskor­šej cha­rak­te­ris­ti­ke ob­sa­hu sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra). To­to roz­hod­nu­tie však nie je roz­hod­nu­tím vo fá­ze súd­ne­ho ko­na­nia, a to ani v štá­diu pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by. Ne­dá­va te­da od­po­veď na otáz­ku, aká bu­de san­kcia pre pro­ku­rá­to­ra v prí­pa­de, ak v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bu­de to­to do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né (ak­tuál­ne ko­na­jú­ci se­nát, kto­rý uči­nil to­to roz­hod­nu­tie, sa v dôs­led­ku ne­ga­tív­ne­ho sta­no­vis­ka k otáz­ke na­ria­de­nia do­šet­re­nia ne­vy­jad­ru­je, či ale­bo do akej mie­ry sa s ob­sa­hom roz­hod­nu­tia vä­zob­né­ho se­ná­tu v ob­las­ti cel­ko­vo pot­reb­né­ho roz­sa­hu do­ka­zo­va­nia sto­tož­ňu­je).

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pod­ľa vy­ššie uve­de­nej me­to­di­ky roz­ví­ja, v kto­rých čias­tko­vých ob­las­tiach je pot­reb­né vy­ko­nať do­ka­zo­va­nie (nap­rík­lad skú­ma­nie op­ráv­ne­nos­ti za­ob­sta­ra­nia, us­cho­vá­va­nia, dis­po­no­va­nia a do sú­čas­nos­ti za­dr­žia­va­nia in­for­má­cií z ka­me­ro­vé­ho bez­peč­nos­tné­ho sys­té­mu sved­kom S, ale­bo pre­ve­re­nie všet­kých okol­nos­tí sú­vi­sia­cich s up­lat­ňo­va­ním nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH).

Ak súd uvá­dza kon­krét­ne dô­ka­zy, zväč­ša na pod­kla­de návr­hov ob­ha­jo­by, nap­rík­lad za­bez­pe­če­nie ka­me­ro­vé­ho bez­peč­nos­tné­ho sys­té­mu, ale­bo „ploš­tíc“, kto­ré ma­li byť umies­tne­né v kan­ce­lá­rii S. S.

Pro­ces­né chy­by od­vo­dzu­je od ok­ru­hu vy­šet­ro­va­cích úko­nov, kto­ré bo­li vy­ko­na­né a od od­miet­nu­tia dô­kaz­ných návr­hov ob­ha­jo­by (pos­tup len v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných v zmys­le § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku), hod­no­tiac pri­tom (sčas­ti) aj vy­ko­na­né dô­ka­zy (nap­rík­lad su­ma­ri­zá­cia troch sku­pín sú­dom ozna­če­ných dô­ka­zov, z kto­rých pr­vá dô­ve­ry­hod­nosť sved­ka S. pod­po­ru­je, dru­há spo­chyb­ňu­je a tre­tiu je pot­reb­né dô­kaz­ne pre­ve­riť).

Nao­pak, pro­ces­né chy­by nie sú v roz­hod­nu­tí cha­rak­te­ri­zo­va­né po­ru­še­ním zá­kon­né­ho pos­tu­pu pri vý­ko­ne vy­šet­ro­va­cích úko­nov (čo sčas­ti či­ní vy­jad­re­nie ob­vi­ne­ných). Z to­ho tvo­rí vý­nim­ku spo­chyb­ne­nie zá­kon­nos­ti preh­ra­tia ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov, av­šak ich pou­ži­teľ­nosť v súd­nom ko­na­ní na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie pod­mie­ňu­je ďal­ším do­ka­zo­va­ním bez to­ho, aby jas­ne ur­či­lo práv­nu úp­ra­vu a jej kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia, kto­ré sú pre mož­nosť vy­ko­na­nia dô­ka­zu re­le­van­tné.

Naj­vyš­ší súd vo ve­ci za­ujal to­to sta­no­vis­ko:

Nie je mož­né roz­hod­nu­tie o vrá­te­ní ve­ci „ na do­šet­re­nie“, zod­po­ve­da­jú­ce pro­ces­né­mu re­ži­mu § 188 ods. 1 písm. e/ Tres­tné­ho po­riad­ku v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006 (zá­kon č. 141/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, te­da v na­pos­le­dy účin­nom zne­ní toh­to zá­ko­na). V pred­chá­dza­jú­com ty­pe ko­na­nia bo­la kri­té­riom ta­ké­ho roz­hod­nu­tia ok­rem vý­sky­tu zá­važ­ných pro­ces­ných chýb príp­rav­né­ho ko­na­nia aj pot­re­ba ob­jas­ne­nia zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí, bez kto­rých nie je mož­né roz­hod­núť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a v ko­na­ní pred sú­dom by bo­lo ta­ké do­šet­re­nie spo­je­né s vý­raz­ný­mi ťaž­kos­ťa­mi ale­bo by bo­lo zrej­me na uj­mu rých­los­ti ko­na­nia.

Tá­to kon­cep­cia sa sta­la neak­tuál­nou pri­ja­tím zá­ko­na č. 301/2005 Z.z. s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2006. No­vá úp­ra­va pri­nies­la od­strá­ne­nie vy­šet­ro­va­cej zá­sa­dy zo súd­ne­ho ko­na­nia, s čím je spo­je­né dôk­lad­né up­lat­ne­nie zá­sa­dy zod­po­ved­nos­ti pro­ku­rá­to­ra
za do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, te­da zá­sa­dy „dô­kaz­né­ho bre­me­na“. Vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov v súd­nom ko­na­ní, kto­ré stra­ny ne­navrh­li ale­bo ne­za­bez­pe­či­li, je pod­ľa ak­tuál­nej práv­nej úp­ra­vy mož­nos­ťou, nie však už po­vin­nos­ťou sú­du.

Pri­ja­tím tej­to úp­ra­vy sa tres­tné ko­na­nie ako spor ob­ža­lo­by a ob­ha­jo­by prib­li­žu­je ob­čian­ske­mu súd­ne­mu ko­na­niu, kto­ré­ho je dô­kaz­né bre­me­no ža­lob­cu cha­rak­te­ris­tic­kou čr­tou.

Vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi je na­ďa­lej spo­je­né s roz­hod­nu­tím o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by po pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by se­ná­tom, res­pek­tí­ve pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by sa­mo­sud­com (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku), av­šak op­ro­ti pred­chá­dza­jú­cej úp­ra­ve na ob­me­dze­nom pod­kla­de, spo­čí­va­jú­com len v zá­važ­ných pro­ces­ných chy­bách, kde zá­kon de­monštra­tív­ne uvá­dza a pre­dov­šet­kým zdô­raz­ňu­je po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by. Tie­to chy­by sa však tý­ka­jú len for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí ko­na­nia (aj keď ga­ran­tu­jú­cich spra­vod­li­vý pro­ces), nie súd­ne­ho pries­ku­mu roz­sa­hu a vec­né­ho ob­sa­hu do­ka­zo­va­nia, kto­ré ma­lo byť vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní je­ho or­gán­mi (§ 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku). Rov­na­ko ne­mô­že byť pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by skú­ma­ná kva­li­ta jej dô­kaz­nej ar­gu­men­tá­cie, ani iné chy­by ob­sa­hu jej od­ôvod­ne­nia a z toh­to dô­vo­du ob­ža­lo­ba od­miet­nu­tá.

Spra­vod­li­vé me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie sú­du, kto­ré má kom­plexné (oboj­smer­né) do­ka­zo­va­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku umož­niť, je v prí­pa­de dô­kaz­nej nú­dze roz­hod­nu­tie pod­ľa zá­sa­dy dô­kaz­né­ho bre­me­na, te­da pri po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, čo zna­me­ná v nep­ros­pech ob­ža­lo­by. Spra­vod­li­vé je, aby kaž­dý, kto spá­chal trest­ný čin, bol za je­ho spá­chanie od­sú­de­ný a pri­me­ra­ne pot­res­ta­ný, ale len vte­dy, resp. v tom roz­sa­hu, v kto­rom mu je vi­na do­ká­za­ná v ko­na­ní pred sú­dom(tzv. „ob­jek­tív­nu“ prav­du to­tiž v mno­hých prí­pa­doch ne­mož­no, prá­ve z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov, zis­tiť). V tom­to ko­na­ní roz­ho­du­je súd ako nes­tran­ný or­gán a zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie skut­ku, kto­rý sa ob­ža­lo­va­né­mu kla­die za vi­nu, ne­sie pro­ku­rá­tor (ako ža­lu­jú­ca stra­na).

Ak má pro­ku­rá­tor niesť zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom a ak má súd v tom­to ko­na­ní vy­stu­po­vať ako nes­tran­ný or­gán, ne­mož­no po­ža­do­vať, aby súd vo vzťa­hu k príp­rav­né­mu ko­na­niu pl­nil úlo­hu „pries­kum­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa“ (kto­rá v zá­sa­de pat­rí pro­ku­rá­to­ro­vi) a aby svo­jím roz­hod­nu­tím po pred­bež­nom pre­jed­na­ní, resp. pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ur­čo­val, či pro­ku­rá­tor mô­že a akým spô­so­bom má uniesť dô­kaz­né bre­me­no v súd­nom ko­na­ní (a ako mu­sí byť od­ôvod­ne­ná ob­ža­lo­ba, aby ob­stá­la pri uz­na­ní vi­ny).

Okol­nosť, či vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd (§ 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) je ve­cou úva­hy pro­ku­rá­to­ra, kto­rej opač­nou al­ter­na­tí­vou z hľa­dis­ka do­ká­za­nia vi­ny vo vzťa­hu ku skut­ko­vým zis­te­niam je za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

Po­ru­še­nie po­vin­nos­ti zis­tiť skut­ko­vý stav bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a na to nad­vä­zu­jú­cich po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní us­ta­no­ve­ných v § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je pro­ces­nou chy­bou v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f/ Tres­tné­ho po­riad­ku, res­pek­tí­ve § 244 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku a nie je san­kcio­no­va­né roz­hod­nu­tím o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by a vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­ných us­ta­no­ve­ní. San­kciu v tom­to prí­pa­de pred­sta­vu­je neu­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na pro­ku­rá­to­rom v súd­nom ko­na­ní, a to vo vzťa­hu ku všet­kým skut­ko­vým zis­te­niam, re­le­van­tným ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment (z hľa­dis­ka pod­sta­ty uz­na­nia vi­ny je ta­kou san­kciou os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku).

Pro­ces­nou chy­bou (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku) sa ro­zu­mie ne­dodr­ža­nie for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí pos­tu­pu a úko­nov vo fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rá len vy­tvá­ra pred­pok­la­dy pre pre­jed­na­nie tres­tnej ve­ci pred sú­dom, te­da v príp­rav­nom ko­na­ní. Úpra­va práv ob­ha­jo­by, kto­rej po­ru­še­nie je  zá­ko­nom de­monštra­tív­ne uve­de­né ako pro­ces­ná chy­ba, sa od­ví­ja od us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­va ob­vi­ne­né­ho) a § 44 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­va ob­haj­cu).

Vy­chá­dza­júc z up­lat­ne­nia zá­sa­dy dô­kaz­né­ho bre­me­na, z prá­va (nie po­vin­nos­ti) sú­du vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li (§ 2 ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku) a z poh­ľa­du ob­me­dzenia roz­sa­hu re­víz­ne­ho prin­cí­pu op­ro­ti pred­chá­dza­jú­cej úp­ra­ve, účin­nej pred 1. ja­nuá­rom 2006 (§ 317 ods. 1 sú­čas­ne účin­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku) je pot­reb­né inter­pre­to­vať i us­ta­no­ve­nie § 321 ods. 1, oso­bit­ne písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku (na kto­ré pou­ka­zu­je súd pr­vé­ho stup­ňa) - na pod­rob­nej­ší roz­bor tej­to prob­le­ma­ti­ky nie je v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du pries­tor, na­koľ­ko nej­de o roz­hod­nu­tie v od­vo­la­com ko­na­ní.

Vo vzťa­hu k prob­le­ma­ti­ke roz­hod­nu­tia­po od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by a vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi je však pot­reb­né dopl­niť práv­nu ar­gu­men­tá­ciu o okol­nos­ti le­gis­la­tív­ne­ho­vý­vo­ja rie­še­nia tej­to otáz­ky.

V tom­to vý­vo­ji doš­lo po pri­ja­tí zá­ko­na č.301/2005 Z. z. k po­ku­su o zme­nu práv­nej úp­ra­vy tej­to otáz­ky, av­šak špe­ci­fic­ky neús­peš­né­mu.

Zá­ko­nom č. 224/2010 Z.z. z 27. ap­rí­la 2010 sa no­ve­li­zo­val Trest­ný po­ria­dok, pri­čom dot­knu­té us­ta­no­ve­nia bo­li up­ra­ve­né, res­pek­tí­ve no­ve­li­zač­né bo­dy zne­li nas­le­dov­ne:

V § 241 ods. 1 pís­me­no f/ znie:

„f/ ob­ža­lo­bu od­miet­ne a vrá­ti vec pro­ku­rá­to­ro­vi, ak zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ale­bo ak ne­bo­li za­bez­pe­če­né a pred­lo­že­né dô­ka­zy, kto­ré sú pre roz­hod­nu­tie sú­du pod­stat­né a kto­ré za­bez­pe­če­né a pred­lo­že­né moh­li a ma­li byť“.

V § 244 ods. 1 pís­me­no h/ znie:

„h/ ob­ža­lo­bu od­miet­ne a vrá­ti vec pro­ku­rá­to­ro­vi, ak zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by, ale­bo ak ne­bo­li za­bez­pe­če­né a pred­lo­že­né dô­ka­zy, kto­ré sú pre roz­hod­nu­tie sú­du pod­stat­né a kto­ré za­bez­pe­če­né a pred­lo­že­né moh­li a ma­li byť“.

Účin­nosť zá­ko­na bo­la us­ta­no­ve­ná na 1. sep­tem­ber 2010.

Tá­to úp­ra­va pred­sta­vo­va­la vo svo­jej pod­sta­te náv­rat k pred­chá­dza­jú­ce­mu práv­ne­mu sta­vu a ku dvom ka­te­gó­riám dô­vo­dov na pred­met­né roz­hod­nu­tie.

S rov­na­kým dá­tu­mom účin­nos­ti (1. sep­tem­ber 2010) však doš­lo zá­ko­nom
č. 346/2010 Z. z. k opä­tov­nej zme­ne, kto­rou sa obe vy­ššie uve­de­né us­ta­no­ve­nia vrá­ti­li
do svo­jej pô­vod­nej ob­sa­ho­vej po­do­by (v zá­ko­ne č. 301/2005 Z. z.), zhod­nej so sú­čas­ne účin­ným práv­nym sta­vom.

Pred­met­ná me­dzi­tým­na zme­na, us­ta­no­vu­jú­ca mož­nosť od­miet­nuť ob­ža­lo­bu a vrá­tiť vec pro­ku­rá­to­ro­vi (pop­ri pro­ces­ných chy­bách, naj­mä po­ru­še­ní us­ta­no­ve­ní za­bez­pe­ču­jú­cich prá­va ob­ha­jo­by) aj z dô­vo­du dopl­ne­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní, te­da vô­bec ne­na­do­bud­la účin­nosť.

Je zrej­mé, že aj zá­kon­ná ter­mi­no­ló­gia (opäť) ur­či­la roz­diel me­dzi pro­ces­ný­mi chy­ba­mi  a nep­red­lo­že­ním sú­du pre roz­hod­nu­tie pod­stat­ných dô­ka­zov (syn­onym­ne tak, ako to­mu bo­lo v Tres­tnom po­riad­ku v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006, kto­rý pou­ží­val jed­nak po­jem pro­ces­ných chýb a jed­nak for­mu­lá­ciu pot­re­by ob­jas­ne­nia zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí). Pr­vá z oboch ka­te­gó­rií dot­knu­tých okol­nos­tí je de­le­ge la­ta dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by, dru­há nie.

Dô­vo­do­vá sprá­va k dru­hé­mu z ozna­če­ných zá­ko­nov (zá­kon č. 346/2010 Z. z.) v nad­väz­nos­ti na to zdô­raz­ňu­je, že re­pa­rá­cia skor­šej, eš­te neú­čin­nej zme­ny, je nut­ná
z dô­vo­dov, že tá­to zme­na vec­ne nes­práv­ne eli­mi­nu­je kon­tra­dik­tór­ne pr­vky tres­tné­ho ko­na­nia, ak­ti­vi­tu strán pri do­ka­zo­va­ní v súd­nom ko­na­ní, neo­dô­vod­ne­ne po­sil­ňu­je príp­rav­né ko­na­nie a brá­ni ze­fek­tív­ne­niu (zrý­chle­niu) tres­tné­ho ko­na­nia ako cel­ku.

Súd vy­kla­dá zá­kon auto­nóm­ne na zá­ko­no­dar­co­vi, sud­ca je však zá­ko­nom via­za­ný (čl. 144 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky) a jas­né reálie vý­vo­ja zá­kon­nej úp­ra­vy ne­mô­že ig­no­ro­vať (tzv.his­to­ric­ký vý­klad).

Naj­vyš­ší súd te­da na rie­še­nú otáz­ku ne­mô­že dať inú od­po­veď.

V súhr­ne po­tom pla­tí, že rie­še­nie zvo­le­né Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom vo svet­le pro­ces­né­ho prá­va neob­sto­jí a vec bu­de pot­reb­né pre­jed­nať v súd­nom ko­na­ní.

Naj­vyš­ší súd ne­hod­no­tí dô­ka­zy vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní, čo jas­ne vy­plý­va z pod­stat­ných téz­toh­to od­ôvod­ne­nia. Hod­no­te­nie pre­ne­chá­va sú­du pr­vé­ho stup­ňa po vy­ko­na­ní tých­to dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Súd však vy­ko­ná len tie dô­ka­zy, kto­rých vy­ko­na­nie (a te­da i zís­ka­nie) je v sú­la­de so zá­ko­nom.

V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né však bu­de v súd­nom ko­na­ní zá­sa­du dô­kaz­né­ho bre­me­na pot­reb­né up­lat­niť dôs­led­ne. Pro­ku­rá­tor bu­de te­da mu­sieť uniesť dô­kaz­né bre­me­no (ok­rem ža­lo­va­né­ho skut­ku) aj oh­ľa­dom okol­nos­tí (skut­ko­vých zis­te­ní), z kto­rých je mož­né a pot­reb­né vy­vo­diť práv­ny zá­ver, či mož­no ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé zá­zna­my, kto­rých sa roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa tý­ka, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nať ako dô­kaz, a te­da pou­žiť ako pod­klad pre roz­ho­do­va­nie sú­du. Z hľa­dis­ka vy­me­dzenia ok­ru­hu tých­to sku­toč­nos­tí v zmys­le prís­luš­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rú ozna­čiť bu­de úlo­hou sú­du, však pla­tí zá­sa­da „ iura­no­vit­cu­ria“, te­da súd poz­ná prá­vo, a tu sú po­chyb­nos­ti (pri ur­če­ní práv­ne­ho re­ži­mu dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti) nep­rí­pus­tné.

Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, ak súd vy­ko­na­nie dô­ka­zu nep­ri­pus­tí, mu­sí uviesť, z akých kon­krét­nych práv­nych dô­vo­dov tak uči­nil, res­pek­tí­ve kto­ré sku­toč­nos­ti by mu­se­li byť do­ká­za­né, aby sa dot­knu­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok mo­hol v prís­luš­nom práv­nom re­ži­me up­lat­niť. Ta­ké zá­ve­ry po­tom bu­dú pres­kú­ma­teľ­né v od­vo­la­com ko­na­ní, rov­na­ko zá­kon­nosť vy­ko­na­nia dô­ka­zu (ak bu­de vy­ko­na­ný).

Z poh­ľa­du ak­tuál­ne­ho roz­ho­do­va­nia naj­vyš­šie­ho sú­du, te­da bez hod­no­te­nia dô­ka­zov ale­bo zá­kon­nos­ti vy­ko­na­nia dô­ka­zov v súd­nom ko­na­ní mož­no len pri­po­me­núť, že uta­je­né vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých a zvu­ko­vých zá­zna­mov tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi, vrá­ta­ne dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mu po­dlie­ha ok­rem úp­ra­vy Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 114) re­ži­mu zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (v nad­väz­nos­ti na § 2 ods. 1 písm. c/,ods. 2 a ods. 7 toh­to zá­ko­na). Pri ne­dodr­ža­ní je­ho pod­mie­nok po­tom pla­tia ob­me­dzenia pod­ľa § 7 ods.3 dot­knu­té­ho zá­ko­na, av­šak aj s kon­krét­nou vý­nim­kou pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia (tres­tné ale­bo dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti oso­be, kto­rá zá­znam ne­zá­kon­ne vy­ho­to­vi­la ale­bo da­la prí­kaz na je­ho vy­ho­to­ve­nie).

Mo­ni­to­ro­va­nie pries­to­ru prís­tup­né­ho ve­rej­nos­ti (vždy neu­ta­je­né) po­mo­cou vi­deo­záz­na­mu ale­bo audio­záz­na­mu a je­ho dô­kaz­ná pou­ži­teľ­nosť je (bo­lo) v ča­so­vo ak­tuál­nej sú­vis­los­ti up­ra­ve­né v § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ak­tuál­na úp­ra­va zá­ko­nom č. 122/2013 Z.z. je účin­ná od 1. jú­la 2013).Tá­to úp­ra­va sa však vzťa­hu­je len na ta­ké pries­to­ry (prís­tup­né ve­rej­nos­ti), čo je pot­reb­né roz­lí­šiť i vo vzťa­hu jed­not­li­vých pries­to­rov v rám­ci bu­dov.

Vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých a ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov mô­že ko­li­do­vať aj s § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Na roz­diel od vy­ššie uve­de­ných ve­rej­nop­ráv­nych úp­rav (tres­tnop­ráv­nej a ad­mi­nis­tra­tív­nop­ráv­nych) však tá­to úp­ra­va súk­rom­né­ho prá­va dô­kaz­nú pou­ži­teľ­nosť zá­zna­mu v tres­tnom ko­na­ní neob­me­dzu­je (ob­sa­hu­je len san­kcie uve­de­né v § 13 a 16 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), ne­vy­ní­ma te­da ta­ký zá­znam z de­fi­ní­cie „všet­ké­ho“, čo mô­že byť pou­ži­té ako dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku – zá­znam ako dô­kaz­ný pros­trie­dok však mu­sí byť or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom za­bez­pe­če­ný na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia v sú­la­de so  zá­ko­nom (Tres­tným po­riad­kom).

Ak by však ne­bo­li vy­ššie ozna­če­né dô­ka­zy vy­ko­na­teľ­né, nez­na­me­ná to, že sú dô­kaz­ne ne­pou­ži­teľ­né i vý­po­ve­de ni­mi dot­knu­tých sved­kov. Zá­zna­my by tie­to vý­po­ve­de ne­moh­li ob­jek­ti­vi­zo­vať, bez oh­ľa­du na zá­zna­my však mož­no vý­po­ve­de po­sú­diť, sa­mos­tat­ne i v sú­vis­los­ti s iný­mi so zá­ko­nom sú­lad­ný­mi dô­kaz­mi, v zmys­le § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku (pro­ces­ná ne­pou­ži­teľ­nosť ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu te­da prav­di­vosť ob­sa­hu vý­po­ve­de sved­ka ne­vy­lu­ču­je).

Čo sa tý­ka skut­ku (nie v zmys­le hod­no­te­nia dô­ka­zov, ale vo vzťa­hu k pou­ži­tej kva­li­fi­ká­cii), je eš­te pot­reb­né uviesť, že pro­ku­rá­tor k po­do­be toh­to skut­ku, vy­me­dze­nej v ob­ža­lo­be, pri­ra­dil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu zlo­či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Čo sa tý­ka tej­to kva­li­fi­ká­cie, pri jej pou­ži­tí sa ne­vy­ža­du­je sľú­be­nie ale­bo pos­kyt­nu­tie úp­lat­ku iné­mu, aby ko­nal ale­bo sa zdr­žal ko­na­nia tak, že po­ru­ší svo­je po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce zo za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie, ako je to­mu pri tres­tnom či­ne pod­plá­ca­nia pod­ľa § 332 (ods. 1) Tres­tné­ho zá­ko­na.

Sú­vis­losť s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu v zmys­le § 333 (ods. 1) Tres­tné­ho zá­ko­na je da­ná aj vte­dy, ak pá­cha­teľ bez práv­ne­ho ti­tu­lu iné­mu pria­mo ale­bo cez spros­tred­ko­va­te­ľa pos­kyt­ne, po­núk­ne ale­bo sľú­bi ma­te­riál­ne ale­bo iné pl­ne­nie (proti­služ­bu), nap­rík­lad ako uz­na­nie, oce­ne­nie ale­bo po­ďa­ko­va­nie (a tým aj po­ten­ciál­ne zís­ka­nie „priaz­ne“ pre bu­dúc­nosť), a to za pred­chá­dza­jú­ce, pre­bie­ha­jú­ce ale­bo nas­le­du­jú­ce ko­na­nie pri ob­sta­rá­va­ní ur­či­tej ve­ci (ve­cí) všeo­bec­né­ho zá­uj­mu tou­to oso­bou („iným“). Pod­plá­ca­ný te­da op­ro­ti úp­lat­ku ne­mu­sí po­ru­šiť svo­je po­vin­nos­ti (ok­rem po­vin­nos­ti zdr­žať sa vlas­tné­ho ko­rup­čné­ho ko­na­nia vo for­me pri­ja­tia úp­lat­ku) v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

Ta­ké ob­sta­rá­va­nie to­tiž nie je spo­je­né so vzni­kom ná­ro­ku na aké­koľ­vek pl­ne­nie pe­ňaž­nej ale­bo ne­pe­ňaž­nej po­va­hy (čo zod­po­ve­dá de­fi­ní­cii úp­lat­ku v zmys­le § 131 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na), mi­mo práv­ne­ho re­ži­mu od­me­ňo­va­nia to­ho, kto ob­sta­rá­va­nie dot­knu­tých ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu z dô­vo­du svoj­ho za­mes­tna­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie vy­ko­ná­va. 

To sa po­tom tý­ka vo vy­ššie naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach i okol­nos­tí op­ráv­ne­né­ho
ale­bo neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ne­nia nad­mer­ných od­poč­tov DPH a ob­sa­hu to­ho, čo ma­lo byť pred­me­tom tej­to da­ne v jed­not­li­vých prí­pa­doch uve­de­ných v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by. O ža­lo­va­ný trest­ný čin by to­tiž iš­lo, aj ke­by sa jed­na­lo o op­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né nad­mer­né od­poč­ty, te­da ak by ob­ža­lo­bou tvr­de­ný úp­la­tok ne­bol pos­kyt­nu­tý za po­ru­še­nie po­vin­nos­tí da­ňo­vé­ho úrad­ní­ka (vý­kon prá­vo­mo­ci spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu) v tom­to sme­re. 

To však nez­na­me­ná, že ob­ža­lo­bou pre­zen­to­va­né (tvr­de­né) „služ­by“ vy­bra­ným spo­loč­nos­tiam ta­kým po­ru­še­ním v iných sme­roch nie sú - to sa tý­ka mož­nej kva­li­fi­ká­cie ža­lo­va­né­ho či­nuaj ako ná­vo­du na trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na (vý­ška ško­dy je pred­me­tom do­ka­zo­va­nia, tej­to okol­nos­ti sa však opäť tý­ka dô­kaz­né bre­me­no pro­ku­rá­to­ra).

Vo vzťa­hu k vy­jad­re­niu ob­vi­ne­ných:

Po­kiaľ ide o preš­tu­do­va­nie vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su S. S. a ne­mož­nosť preh­rať CD no­sič na č.l. 1627, zvä­zok 4 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ob­vi­ne­ný sa oboz­ná­mil s pri­po­je­ný­mi vý­pis­mi z ban­ko­vých úč­tov, v kto­rých sú vy­zna­če­né tri plat­by, uve­de­né v ob­ža­lo­be vo vzťa­hu k spo­loč­nos­ti A. s.r.o. To je re­le­van­tné v sú­vis­los­ti s tým, čo je mu ob­ža­lo­bou kla­de­né za vi­nu.Po­žia­dav­kou ob­vi­ne­né­ho na oboz­ná­me­nie sa na úče­ly svo­jej ob­ha­jo­by s pred­met­ný­mi vý­pis­mi v šir­šom než pí­som­ne do­lo­že­nom roz­sa­hu naj­vyš­ší súd v dôs­led­ku vy­ššie uve­de­ných okol­nos­tí, tý­ka­jú­cich sa štá­dia ko­na­nia, ne­hod­no­tí. Dot­knu­tá okol­nosť bu­de re­le­van­tná z hľa­dis­ka do­ka­zo­va­nia vi­ny a mož­ných po­chyb­nos­tí v tom­to sme­re. Po­kiaľ ide o prá­va ob­vi­ne­né­ho, ob­sah úda­jov na CD mu v dôs­led­ku ne­mož­nos­ti je­ho preh­ra­tia bol v ob­do­bí úko­nu prís­tup­ný v rov­na­kom roz­sa­hu ako or­gá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia.

Čo sa tý­ka ne­mož­nos­ti oboz­ná­miť sa s vy­šet­ro­va­cím spi­som v skor­šom štá­diu ko­na­nia, a to v sú­vis­los­ti s vy­ho­to­ve­ním je­ho fo­to­kó­pie, sa­mot­né vy­jad­re­nie uvá­dza, že po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia 15. ap­rí­la 2013 bo­la 6. má­ja 2013 ob­haj­co­vi od­ov­zda­ná fo­to­kó­pia spi­su.

Bez oh­ľa­du na po­sú­de­nie pri­me­ra­nos­ti dĺžky tej­to le­ho­ty vo vzťa­hu k roz­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, je zrej­mé, že od uve­de­né­ho dá­tu­mu bo­la už ob­ha­jo­be dot­knu­tá fo­to­kó­pia pos­kyt­nu­tá a vrá­te­nie ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia je bez­pred­met­né. Rov­na­ko ne­má vý­znam spät­ne po­su­dzo­vať, či bo­li v tom­to ča­se fo­to­kó­pie lis­tín správ­ne za­žur­na­li­zo­va­né.  

To v zá­sa­de pla­tí i o žia­dos­ti o vy­ho­to­ve­nie spi­su z 13. sep­tem­bra 2013, keď vy­jad­re­nie kon­šta­tu­je do­ru­če­nie spi­su ob­vi­ne­né­mu 14. no­vem­bra 2013. Do 12. sep­tem­bra 2013 pre­bie­ha­lo oboz­na­mo­va­nie sa s vy­šet­ro­va­cím spi­som Ing. S. S.a 13. sep­tem­bra 2013 vy­šet­ro­va­teľ­ka me­no­va­né­ho a ob­haj­cu upo­ve­do­mi­la o spô­so­be vy­ba­ve­nia návr­hov na dopl­ne­nie vy­šet­ro­va­nia, kto­ré bo­li pri úko­ne uči­ne­né. Ne­bo­la te­da ob­me­dze­ná mož­nosť po­dá­vať ta­ké návr­hy v príp­rav­nom ko­na­ní a po po­da­ní návr­hu na po­da­nie ob­ža­lo­by 16. sep­tem­bra 2013 a ob­ža­lo­by 23. sep­tem­bra 2013 bol po­da­ný návrh na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia 7. ok­tób­ra 2013 už v súd­nom ko­na­ní.

Čo sa tý­ka tvr­de­né­ho ne­pos­kyt­nu­tia pri­me­ra­né­ho ča­su na príp­ra­vu ob­ha­jo­by
v sú­vis­los­ti so sprís­ne­ním práv­nej kva­li­fi­ká­cie uz­ne­se­ním z 22. ap­rí­la 2013 (sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu bo­la za­miet­nu­tá pro­ku­rá­to­rom 13. má­ja 2013), a to z pre­či­nu pod­ľa § 333 ods. 1,ods. 2 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na na zlo­čin pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, k ta­ké­mu pos­tu­pu mô­že dôjsť ke­dy­koľ­vek po­čas ko­na­nia. Nie je do­kon­ca pot­reb­né vy­da­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 199 ods. 1 ani pod­ľa § 206 ods. 1, ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku (ako to bo­lo vy­šet­ro­va­te­ľom uči­ne­né), keď­že ide stá­le o ten is­tý sku­tok (uz­ne­se­nie pod­ľa § 199 ods. 1 z 9. ap­rí­la 2013, uz­ne­se­nie pod­ľa § 206 ods. 1 z 15. ap­rí­la 2013), pos­ta­ču­je upo­zor­ne­nie ob­vi­ne­ných pod­ľa § 206 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pou­ži­tý nad­štan­dard­ný pos­tup však, sa­moz­rej­me, prá­va poš­ko­de­ných ni­ja­ko neob­me­dzil.

Naj­vyš­ší súd bral uz­ne­se­ním z 23. ap­rí­la 2013 ob­vi­ne­ných do väz­by pri pred­lo­že­ní ve­ci pro­ku­rá­to­rom a nás­led­ne Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom eš­te s kva­li­fi­ká­ciou pre­či­nu, čo však na ve­ci nič ne­me­ní. Z hľa­dis­ka väz­by ve­die k pre­pus­te­niu z nej len opač­ná si­tuácia, te­da prek­va­li­fi­ká­cia na me­nej prís­nu ka­te­gó­riu tres­tné­ho či­nu, a to za okol­nos­tí uve­de­ných v § 76 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ne­do­ru­če­nie uz­ne­se­nia z 15. ap­rí­la 2013 o vy­lú­če­ní ve­ci (jed­né­ho z dvoch skut­kov), pre kto­ré sa za­ča­lo viesť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 Tres­tné­ho po­riad­ku (uz­ne­se­ním z 9. ap­rí­la 2013) te­raj­ším ob­vi­ne­ným,nie je pro­ces­nou chy­bou. K vy­da­niu toh­to uz­ne­se­nia to­tiž doš­lo eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia (vy­da­ním uz­ne­se­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), aj keď k vy­da­niu na­pos­le­dy ozna­če­né­ho uz­ne­se­nia doš­lo rov­na­ko 15. ap­rí­la 2013 (po vy­lú­če­ní ve­ci - skut­ku zo spo­loč­né­ho ko­na­nia). K ta­ké­mu pos­tu­pu mô­že dôjsť v je­den deň, nie je nut­ný dá­tu­mo­vý od­stup me­dzi roz­hod­nu­tia­mi.

Za tých­to okol­nos­tí sa uz­ne­se­nie ob­vi­ne­né­mu do­ru­čiť ne­mô­že, na­koľ­ko v pro­ces­nej po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho eš­te žiad­na oso­ba nie je. V tom­to prí­pa­de ne­mož­no vo­či te­raj­ším ob­vi­ne­ným pou­žiť us­ta­no­ve­nie § 185 ods. 2 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to ne­moh­la byť sťaž­nosť ni­kým z nich po­da­ná. Pou­če­nie v po­do­be, v akej je uve­de­né v dot­knu­tom uz­ne­se­ní (všeo­bec­ne vy­jad­re­ná mož­nosť po­dať sťaž­nosť) je vo­či nim neak­tuál­ne, te­raj­ší ob­vi­ne­ní však tak­to (nes­práv­ne) pou­če­ní ne­bo­li, keď­že sa im uz­ne­se­nie (správ­ne) ne­do­ru­či­lo.

Spo­chyb­ne­nie ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 21 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o pod­kla­doch vy­lú­če­nia ve­ci (na urý­chle­nie ko­na­nia ale­bo z iných dô­le­ži­tých dô­vo­dov) ne­má zmy­sel vo vzťa­hu k po­ru­še­niu práv ob­vi­ne­ných v ak­tuál­ne ve­de­nom ko­na­ní (vy­lú­če­nie sa tý­ka skut­ku s iným pred­pok­la­da­ným pá­cha­te­ľom, res­pek­tí­ve ob­vi­ne­ným).

Ne­doš­lo k si­tuá­cii po­pí­sa­nej vo vy­jad­re­ní ako po­ru­še­nie pos­tu­pu pri vý­ko­ne do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra tým, že mal pod­ľa zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka S. z 9. má­ja 2013 prev­ziať vy­šet­ro­va­nie, čo vy­lu­ču­je, aby zá­ro­veň vo ve­ci vy­ko­ná­val do­zor.

V zá­pis­ni­ci je sí­ce uve­de­né, že pro­ku­rá­tor prev­zal vy­šet­ro­va­nie, av­šak s vy­svet­le­ním, že ide o prev­za­tie ve­de­nia dot­knu­té­ho vý­slu­chu. To je v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 230 ods. 2 písm. c/Tres­tné­ho po­riad­ku o do­zo­re pro­ku­rá­to­ra, ako vy­ko­na­nie jed­not­li­vé­ho úko­nu pro­ku­rá­to­rom (te­da aj čas­ti úko­nu, čo je v prí­pa­de vý­slu­chu mož­né). Pro­ku­rá­tor mô­že vy­ko­nať aj ce­lé vy­šet­ro­va­nie, iný než bež­ný pro­ces­ný re­žim sa po­tom tý­ka len vy­dá­va­nia roz­hod­nu­tí pro­ku­rá­to­rom (§ 230 ods. 2 písm. c/, § 190 ods. 2 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku).

V tom­to roz­sa­hu te­da pla­tí, že pro­ces­né ná­miet­ky neod­ha­li­li žiad­ne zá­važ­né pro­ces­né chy­by, vrá­ta­ne zá­važ­né­ho po­ru­še­nia ob­ha­job­ných práv, kto­ré by bo­li dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi.

Na ná­miet­ky, kto­ré sa tý­ka­jú ok­ru­hu dô­ka­zov vy­ko­na­ných or­gán­mi príp­rav­né­ho ko­na­nia a od­mie­ta­nia návr­hov ob­ha­jo­by na dopl­ne­nie vy­šet­ro­va­nia dá­va v súhr­ne od­po­veď pred­chá­dza­jú­ca (úvod­ná) časť toh­to od­ôvod­ne­nia.Z nej vy­plý­va, že zod­po­ved­nosť za ná­le­ži­té zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu sa v prí­pa­de po­da­nia ob­ža­lo­by pre­ja­ví dô­kaz­ným bre­me­nom, kto­ré v súd­nom ko­na­ní ťa­ží pro­ku­rá­to­ra a san­kciou za even­tuál­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v tom­to sme­re, vrá­ta­ne ob­sa­hu od­ôvod­ne­nia ob­ža­lo­by, nie je sú­dom spät­ne ria­de­né vy­šet­ro­va­nie (do­šet­ro­va­nie).

Úvod­ná časť od­ôvod­ne­nia pok­rý­va i časť vy­jad­re­nia ob­vi­ne­ných, tý­ka­jú­cu sa sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra (od­ôvod­ne­nia tej­to sťaž­nos­ti), rov­na­ko tak pok­rý­va to­to (pro­ku­rá­to­ro­vo) od­ôvod­ne­nie. Ar­gu­men­ty oboch po­da­ní sa v tom­to roz­sa­hu tý­ka­jú okol­nos­ti, či sa má ale­bo ne­má „do­šet­ro­vať“ pod­ľa po­ky­nov sú­du pr­vé­ho stup­ňa (so vzá­jom­ne  opač­ným zá­ve­rom).

Sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra naj­vyš­ší súd vy­ho­vel, a to na zá­kla­de vy­ššie pre­zen­to­va­ných dô­vo­dov (te­da sčas­ti ak­cep­tu­júc aj ar­gu­men­tá­ciu dô­vo­dov sťaž­nos­ti).

Tre­ba len do­dať, že vy­jad­re­ním ob­vi­ne­ných ozna­če­né roz­hod­nu­tie iné­ho se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du (sp. zn. 4 Tdo15/2012, z 19. jú­na 2012) sí­ce ob­sa­hu­je té­zu o tom,
že ku prá­vu na ob­ha­jo­bu pa­tria aj po­vin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní uve­de­né v § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ide však o roz­hod­nu­tie v do­vo­la­com ko­na­ní, v kto­rom bo­lo prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie zru­še­né (z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku) pre vy­ko­na­nie dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní v ne­sú­la­de­so zá­ko­nom (čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pri­čom vý­sluch ne­bol vy­ko­na­ný v sú­la­de so zá­ko­nom). Vec­ne sa te­da to­to roz­hod­nu­tie ne­tý­ka prob­le­ma­ti­ky vrá­te­nia ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi po po­da­ní ob­ža­lo­by ani roz­sa­hu do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­nía na prob­le­ma­ti­ku po­ru­še­nia práv ob­ha­jo­by te­da na­ze­rá inou op­ti­kou (roz­sah do­ka­zo­va­nia tu ne­mal vplyv na kon­šta­to­va­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, te­da ani neov­plyv­nil pou­ži­té de­fi­nič­né rie­še­nie).

Zá­ve­rom je eš­te pot­reb­né rea­go­vať na dve práv­ne otáz­ky.

Pr­vou z nich je sú­dom pr­vé­ho stup­ňa tvr­de­ná via­za­nosť práv­nym ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du uve­de­ným vo vä­zob­nom roz­hod­nu­tí.

Tá však ne­bo­la pre súd pri roz­ho­do­va­ní po pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by da­ná. Tý­ka sa (všeo­bec­ne vy­jad­re­né) len tej fá­zy ko­na­nia, v kto­rej bo­lo na­dria­de­ným sú­dom zru­še­né roz­hod­nu­tie a vec vrá­te­ná sú­du niž­šie­ho stup­ňa, a to na zá­kla­de sťaž­nos­ti, od­vo­la­nia ale­bo do­vo­la­nia (§ 194 ods. 5, § 327 ods. 1, § 391 ods. 1Tres­tné­ho po­riad­ku).

V kon­krét­nom prí­pa­de iš­lo o ta­ké zru­še­né roz­hod­nu­tie, tý­ka­jú­ce sa návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do väz­by, pri­čom vec ani sú­du pr­vé­ho stup­ňa ne­bo­la vrá­te­ná na ďal­šie ko­na­niea roz­hod­nu­tie (pri roz­ho­do­va­ní v da­nej pro­ces­nej si­tuá­cii ani ne­moh­la byť). Ne­bol tu ani vy­jad­re­ný práv­ny ná­zor - ak by iš­lo o od­vo­la­cie ko­na­nie, zod­po­ve­dal by ten­to pos­tup po­ky­nom na vy­ko­na­nie úko­nov a dô­ka­zov, kto­rých vy­ko­na­nie od­vo­la­cí súd na­ria­dil pod­ľa § 322 ods. 1, § 327 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Nie je ale v tom­to prí­pa­de na­mies­te up­lat­ňo­vať ta­kú ana­ló­giu vo vzťa­hu ku si­tuá­cii roz­ho­do­va­nia pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by (ako vy­plý­va aj z to­ho, čo je uve­de­né vy­ššie), na­koľ­ko iš­lo o roz­hod­nu­tie o väz­be v príp­rav­nom ko­na­ní.

Zá­ro­veň pla­tí, že ta­ký­to ná­zor sťaž­nos­tné­ho sú­du ne­bol zá­väz­ný ani pre pro­ku­rá­to­ra v otáz­ke vi­ny, resp. jej do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní.

V ko­neč­nom dôs­led­ku, nie je dô­vod na vy­ho­ve­nie návr­hu pro­ku­rá­to­ra, aby bo­lo na­ria­de­né pre­jed­na­nie ve­ci v inom zlo­že­ní se­ná­tu (§ 194 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku). Súd pr­vé­ho stup­ňa bo­na­fi­dae vy­jad­ril svoj práv­ny a naň nad­vä­zu­jú­ci dô­kaz­ne - hod­no­tia­ci ná­zor, resp. ná­zor o roz­sa­hu dô­kaz­nej pot­reb­nos­ti, kto­rý je te­raz v je­ho zá­kla­de (v pro­ces­nej ro­vi­ne) na­dria­de­ným sú­dom­ko­ri­go­va­ný. Po­kiaľ ide o ďal­ší prie­beh ko­na­nia,  naj­vyš­ší súd ne­vi­dí pre­káž­ku nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia se­ná­tu, kto­ré­mu bo­la vec pod­ľa re­gu­lér­nych pra­vi­diel (rozvr­hu prá­ce) pri­de­le­ná.

Pre­to po roz­ru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia bu­de súd pr­vé­ho stup­ňa ko­nať pos­tu­pom od­ví­ja­jú­cim sa od us­ta­no­ve­nia § 243 Tres­tné­ho po­riad­ku.

P o u č e n i e :Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná. 

V Bra­tis­la­ve 2. ap­rí­la 2014

                                                                                                   JUDr. Li­bor Du ľa, v. r.

                                                                                                           pred­se­da se­ná­tu