K nemožnosti čítania výpovede bývalého obvineného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Ak us­ta­no­ve­nie § 264 ods. 1 Tr. por. sta­no­vu­je, že ak sa sve­dok (na hlav­nom po­jed­ná­va­ní) od­chý­li v pod­stat­ných bo­doch od svo­jej skor­šej vý­po­ve­de mô­že mu byť zá­pis­ni­ca o je­ho skor­šej vý­po­ve­di pred­lo­že­ná na vy­svet­le­nie roz­po­rov v je­ho vý­po­ve­diach, mys­lí sa tým len skor­šia vý­po­veď tej is­tej oso­by vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (nie te­da v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, nap­rík­lad v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho). Ale­bo po­ve­da­né inak, sve­dok, kto­rý vy­po­ve­dá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že byť, v zmys­le § 264 ods. 1 Tr. por., kon­fron­to­va­ný len s ta­kou svo­jou pred­chá­dza­jú­cou vý­po­ve­ďou, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní, v tej is­tej tres­tnej ve­ci a to v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, t. j. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka.

 

II. Zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rý má prá­vo od­oprieť vý­po­veď je mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní len za pred­pok­la­du, že pred vý­slu­chom, kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka, bol o svo­jom prá­ve riad­ne pou­če­ný. Tá­to pod­mien­ka pla­tí nie­len pre prí­pad čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rý od­op­rel na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať, ale pla­tí aj pre prí­pad, že sa sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­chy­ľu­je v pod­stat­ných bo­doch od svo­jej skor­šej vý­po­ve­di.

 

                                                                                    4To/119/2013

 

                                         U z n e s e n i e

 

 

         Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu M. S., stí­ha­né­ho pre pok­ra­čo­va­cí pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné, o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du ... sp. zn. 3T/125/2012 zo dňa 01.07.2013, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 09.ja­nuá­ra 2014, tak­to  

 

                                        r o z h o d o l :

 

         Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu.

 

            Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa  v r a c i a  ok­res­né­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

                                     O d ô v o d n e n i e

 

         Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du ... bol ob­ža­lo­va­ný M. S. uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. spá­cha­né­ho v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 ods. 2 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť spo­loč­ným ko­na­ním s inou oso­bou na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom v ci­to­va­nom roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa.  

 Za to bol ob­ža­lo­va­ný M. S. od­sú­de­ný pod­ľa § 212 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zák. k úhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 10 me­sia­cov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s pou­ži­tím § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 15 me­sia­cov.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal ob­ža­lo­va­ný, ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní, od­vo­la­nie a to do vý­ro­ku o vi­ne ako aj do vý­ro­ku o tres­te, kto­ré bliž­šie neo­dô­vod­nil.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako súd od­vo­la­cí pod­ľa § 317 ods.1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho je dô­vod­né.  

 Pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak ne­za­miet­ne od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie ale­bo nez­ru­ší roz­su­dok pod­ľa § 316 ods. 3, pres­kú­ma zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1.

 Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak bo­lo na­pad­nu­tým roz­sud­kom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ale­bo niek­to­rej je­ho čas­ti tre­ba uro­biť vo ve­ci no­vé roz­hod­nu­tie, vrá­ti od­vo­la­cí súd vec spra­vid­la sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že v pred­met­nej tres­tnej ve­ci už Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­do­val a to uz­ne­se­ním sp. zn. 4To 11/2013 zo dňa 26.02.2013, keď pos­tu­pom pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. zru­šil pred­chá­dza­jú­ci od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du ... sp. zn. 3T 125/2012 zo dňa 20.09.2012 a pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrá­til ok­res­né­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 Dô­vo­dom ka­sač­né­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du bo­la sku­toč­nosť, že súd pr­vé­ho stup­ňa za­lo­žil od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho na vý­po­ve­di O. P., kto­rú vy­ko­nal v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. O. P. bol v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci pô­vod­ne spolu­ob­vi­ne­ný s M. S., av­šak je­ho pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho za­nik­lo prá­vop­lat­nos­ťou tres­tné­ho roz­ka­zu, kto­rým bol uz­na­ný vin­ným zo spá­chania ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bol, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. S., vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pri­čom od­mie­tol vy­po­ve­dať. Súd pr­vé­ho stup­ňa nás­led­ne pre­čí­tal je­ho vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rú po­va­žo­val za pod­stat­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vo­či ob­ža­lo­va­né­mu M. S.

         Od­vo­la­cí súd vo svo­jom zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní vy­slo­vil zá­väz­ný práv­ny ná­zor, že ten­to pro­ces­ný pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa ne­bol v sú­la­de so zá­ko­nom. Vy­chá­dzal pri­tom z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry (nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2Tz 5/2006), z kto­rej vy­plý­va, že bý­va­lý spolu­ob­vi­ne­ný má prá­vo ako sve­dok vždy od­miet­nuť vy­po­ve­dať a to aj za si­tuácie, ak je je­ho tres­tná vec prá­vop­lat­ne skon­če­ná, pri­čom ak to­to svo­je prá­vo vy­uži­je, nie je mož­né je­ho vý­po­veď, kto­rú uro­bil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho pre­čí­tať. Z toh­to poh­ľa­du je dô­le­ži­té aj to, že ta­kú­to pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď nie je mož­né pre­čí­tať ani ako lis­tin­ný dô­kaz. Vzhľa­dom k to­mu, že O. P. od­mie­tol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky na čí­ta­nie je­ho vý­po­ve­de us­ku­toč­ne­nej v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v zmys­le § 263 ods. 3 Tr. por. Od­vo­la­cí súd pri­tom skon­šta­to­val, že ne­bo­lo v sú­la­de so zá­ko­nom ani pre­čí­ta­nie vý­po­ve­de O. P. z príp­rav­né­ho ko­na­nia pos­tu­pom pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por., na­koľ­ko pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia mož­no pre­čí­tať iba ta­kú zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rú tá­to oso­ba ako sve­dok aj us­ku­toč­ni­la. Iba za ta­kých­to okol­nos­tí mô­že byť napl­ne­ná ob­li­ga­tór­na pod­mien­ka spl­ne­nia si pou­čo­va­cej po­vin­nos­ti pod­ľa § 130 Tr. por. Vzhľa­dom k to­mu, že vý­po­veď O. P. bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní uro­be­ná v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, te­da ne­bol pou­če­ný ako sve­dok, keď­že pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka ne­mal, ne­moh­la (ne­ma­la) byť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por. Od­vo­la­cí súd uzav­rel, že na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho O. P. us­ku­toč­ne­nú v príp­rav­nom ko­na­ní súd pr­vé­ho stup­ňa už ne­mô­že pri­hliad­nuť, res­pek­tí­ve tú­to už ne­bu­de môcť pre­čí­tať.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa sa tým­to zá­väz­ným práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du ne­ria­dil dôs­led­ne, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 01.07.2013 opä­tov­ne pre­čí­tal vý­po­veď sved­ka O. P. z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rú vy­ko­nal eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Súd pr­vé­ho stup­ňa tak uro­bil pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko mal za to, že sve­dec­ká vý­po­veď O. P. us­ku­toč­ne­ná na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (po tom ako O. P. neod­mie­tol vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka) je roz­por­ná s je­ho vý­po­ve­ďou z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rú uro­bil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Ten­to svoj pro­ces­ný pos­tup súd pr­vé­ho stup­ňa od­ôvod­nil v roz­sud­ku tak, že pria­mo z di­kcie us­ta­no­ve­nia § 264 ods. 1 Tr. por. vy­plý­va, že ak vznik­nú roz­po­ry me­dzi vý­po­ve­ďou sved­ka a je­ho skor­šou vý­po­ve­ďou, bez to­ho, aby zá­kon kon­kre­ti­zo­val pro­ces­né pos­ta­ve­nie vy­po­čú­va­nej oso­by pri skor­šej vý­po­ve­di, mô­že sa je­ho skor­šia vý­po­veď pre­čí­tať. Súd pr­vé­ho stup­ňa ďa­lej uvie­dol, že ne­zis­til žiad­ne dô­vo­dy, aby ig­no­ro­val us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu S. len pre­to, že sa zme­ni­lo pro­ces­né pos­ta­ve­nie O. P., pri­čom skon­šta­to­val, že ak by sa ta­ký­to pos­tup stal ob­vyk­lou súd­nou praxou sme­ro­val by prav­de­po­dob­ne k ta­kým vý­stu­pom tres­tné­ho ko­na­nia, že oso­ba, kto­rá sa v príp­rav­nom ko­na­ní priz­ná k tres­tné­mu či­nu a spolu­pra­cu­je s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, bu­de od­sú­de­ná, av­šak tres­tné stí­ha­nie to­ho, kto je pá­cha­te­ľom ozna­če­ný ako spolu­pá­cha­teľ, skon­čí za­sta­ve­ním, či os­lo­bo­de­ním spod ob­ža­lo­by v dôs­led­ku dô­kaz­nej nú­dze.

 Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že pro­ces­ný pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 01.07.2013 ako aj nás­led­né zdô­vod­ne­nie toh­to pos­tu­pu je nie­len v roz­po­re so zá­väz­ným práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vy­slo­vil od­vo­la­cí súd v pred­chá­dza­jú­com ka­sač­nom roz­hod­nu­tí, ale je aj v roz­po­re s us­ta­no­ve­na­mi Tres­tné­ho po­riad­ku ako aj ju­di­ka­tú­rou.

 Od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že us­ta­no­ve­nia § 261 až § 267 Tr. por. sa tý­ka­jú vy­slo­ve­ne len do­ka­zo­va­nia vý­slu­chom sved­ka (s vý­nim­kou us­ta­no­ve­nia § 263 ods. 3 Tr. por., kto­ré sa tý­ka aj ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že sta­no­vu­je špe­ci­fic­ké dô­vo­dy na čí­ta­nie vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia), čo mož­no vy­vo­diť z to­ho, že sú za­ra­de­né pod sa­mos­tat­nú ka­pi­to­lu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní s náz­vom „Vý­sluch sved­ka“. Pred­met­né us­ta­no­ve­nia sa tý­ka­jú nie­len sa­mot­nej vý­po­ve­di sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale sta­no­vu­jú aj pod­mien­ky na zá­kon­né čí­ta­nie vý­po­ve­dí sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Keď­že ide o vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zu vý­slu­chom sved­ka je lo­gic­kým, že aj skor­šou vý­po­ve­ďou, kto­rá by sa prí­pad­ne moh­la čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, mu­sí byť pred­chá­dza­jú­ca vý­po­veď sved­ka vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní a to v tej is­tej tres­tnej ve­ci.

 Ak te­da us­ta­no­ve­nie § 264 ods. 1 Tr. por. sta­no­vu­je, že ak sa sve­dok (na hlav­nom po­jed­ná­va­ní) od­chý­li v pod­stat­ných bo­doch od svo­jej skor­šej vý­po­ve­de mô­že mu byť zá­pis­ni­ca o je­ho skor­šej vý­po­ve­di pred­lo­že­ná na vy­svet­le­nie roz­po­rov v je­ho vý­po­ve­diach, mys­lí sa tým len skor­šia vý­po­veď tej is­tej oso­by vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (nie te­da v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, nap­rík­lad v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho). Ale­bo po­ve­da­né inak, sve­dok, kto­rý vy­po­ve­dá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že byť, v zmys­le § 264 ods. 1 Tr. por., kon­fron­to­va­ný len s ta­kou svo­jou pred­chá­dza­jú­cou vý­po­ve­ďou, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní, v tej is­tej tres­tnej ve­ci a to v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, t. j. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka.

 Tu tre­ba pri­po­me­núť, že us­ta­no­ve­nie § 264 ods.1 Tr. por. ne­ho­vo­rí vy­slo­ve­ne ani o tom v akom ko­na­ní ma­la byť us­ku­toč­ne­ná „skor­šia vý­po­veď“, kto­rá sa pred­kla­dá sved­ko­vi na od­strá­ne­nie roz­po­rov (t. j. to­to us­ta­no­ve­nie vy­slo­ve­ne ne­ho­vo­rí ani o tom, že „skor­šou vý­po­ve­ďou“ je len vý­po­veď, kto­rá by ma­la byť us­ku­toč­ne­ná v príp­rav­nom ko­na­ní a ani to, že ide o „skor­šiu vý­po­veď“ us­ku­toč­ne­nú v tej is­tej tres­tnej ve­ci). Ak by sme te­da pri­pus­ti­li vý­klad sú­du pr­vé­ho stup­ňa, že us­ta­no­ve­nie § 264 ods. 1 Tr. por. vy­slo­ve­ne ho­vo­rí len o „skor­šej vý­po­ve­di“ bez to­ho, aby to­to us­ta­no­ve­nie kon­kre­ti­zo­va­lo aké mu­sí byť pro­ces­né pos­ta­ve­nie vy­po­čú­va­nej oso­by pri skor­šej vý­po­ve­di, mu­se­li by sme pri­pus­tiť aj to, že ta­kou­to „skor­šou vý­po­ve­ďou“ mô­že byť aká­koľ­vek vý­po­veď us­ku­toč­ne­ná v akom­koľ­vek ko­na­ní o tom is­tom skut­ku, kto­ré pred­chá­dza­lo hlav­né­mu po­jed­ná­va­niu, te­da nap­rík­lad aj vý­po­veď nes­kor­šie­ho sved­ka do zá­pis­ni­ce o po­da­nom vy­svet­le­ní v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, prí­pad­ne vý­po­veď sved­ka us­ku­toč­ne­ná v príp­rav­nom ko­na­ní v úpl­ne inej tres­tnej ve­ci o tom is­tom skut­ku (nap­rík­lad v prí­pa­doch, ak sa ve­dú pa­ra­lel­né tres­tné stí­ha­nia o tom is­tom skut­ku), res­pek­tí­ve vý­po­veď nes­kor­šie­ho sved­ka us­ku­toč­ne­ná nap­rík­lad v da­ňo­vom, pries­tup­ko­vom, či ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní v prí­pa­doch, ak sa pred tres­tným stí­ha­ním vied­li ta­ké­to ko­na­nia aj oh­ľad­ne skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré sú pred­me­tom nás­led­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia. Ta­ký­to vý­klad je nep­ri­ja­teľ­ný a je­ho dôs­led­ná ap­li­ká­cia by vied­la k ab­sur­dným zá­ve­rom.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né, pri vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 264 ods. 1 Tr. por., vy­chá­dzať z lo­gic­ké­ho ako aj sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du (te­da z to­ho, kde je pred­met­né us­ta­no­ve­nie za­ra­de­né a k čo­mu má slú­žiť), z kto­rých vy­plý­va, že „skor­šou vý­po­ve­ďou“, kto­rú je mož­né pred­lo­žiť sved­ko­vi na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na od­strá­ne­nie roz­po­rov, mož­no ro­zu­mieť len je­ho pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď, kto­rú uro­bil v tom is­tom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní v akom vy­po­ve­dá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, t. j. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka s tým, že mu­sí ísť o vý­po­veď sved­ka us­ku­toč­ne­nú v príp­rav­nom ko­na­ní v tej is­tej tres­tnej ve­ci. Kon­fron­to­vať roz­diel­ne vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní te­da mož­no len vte­dy, ak tie­to vý­po­ve­de bo­li uro­be­né v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní. Pod­por­ne tu mož­no vy­chá­dzať aj z us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por., kto­ré sa tý­ka čí­ta­nia pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, z kto­ré­ho tak­tiež mož­no len vý­kla­dom vy­vo­diť, že je nep­ri­ja­teľ­né, aby sa ta­kou­to skor­šou vý­po­ve­ďou ob­ža­lo­va­né­ho mys­le­la nap­rík­lad je­ho pred­chá­dza­jú­ca vý­po­veď v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, kto­rú vy­ko­nal v príp­rav­nom ko­na­ní eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia (us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. pri­tom tak­tiež nič ne­ho­vo­rí vy­slo­ve­ne o tom, že by ta­ký pos­tup ne­bol mož­ný, av­šak je nep­ri­ja­teľ­ný prá­ve z to­ho dô­vo­du, že v tej is­tej tres­tnej ve­ci mož­no kon­fron­to­vať len vý­po­ve­de tej is­tej oso­by, kto­ré bo­li uro­be­né v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní). Tak ako ne­mož­no pred­lo­žiť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­ža­lo­va­né­mu je­ho skor­šiu vý­po­veď vy­ko­na­nú v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka na od­strá­ne­nie roz­po­rov, tak ne­mož­no ani pred­lo­žiť, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, sved­ko­vi je­ho skor­šiu vý­po­veď, kto­rú us­ku­toč­nil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho.

 V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je aj na ju­di­ka­tú­ru (R 27/1989, roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 1 Tz 33/1988), z kto­rej vy­plý­va, že zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rý má prá­vo od­po­rieť vý­po­veď je mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní len za pred­pok­la­du, že pred vý­slu­chom, kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka, bol o svo­jom prá­ve riad­ne pou­če­ný. Tá­to pod­mien­ka pla­tí nie­len pre prí­pad čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rý od­op­rel na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať, ale pla­tí aj pre prí­pad, že sa sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­chy­ľu­je v pod­stat­ných bo­doch od svo­jej skor­šej vý­po­ve­di. Aj z ju­di­ka­tú­ry je evi­den­tné, že čí­ta­ním skor­šej vý­po­ve­de, z dô­vo­du od­strá­ne­nia roz­po­rov (či pre­lo­že­ním zá­pis­ni­ce o skor­šej vý­po­ve­di z dô­vo­du od­strá­ne­nia roz­po­rov), sa má na mys­li len vý­po­veď, kto­rá bo­la, v príp­rav­nom ko­na­ní, vy­ko­na­ná v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pre­to­že len vte­dy je oso­ba pou­čo­va­ná o prá­ve od­oprieť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 Tr. por. Ju­di­ka­tú­ra te­da vy­chá­dza z to­ho, že od­stra­ňo­vať roz­po­ry me­dzi vý­po­ve­da­mi tej is­tej oso­by mož­no len v prí­pa­doch, ak vy­po­čú­va­ná oso­ba ma­la pri svo­jich vý­po­ve­diach to is­té pro­ces­né pos­ta­ve­nie.

 Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že zá­pis­ni­ca o vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní zos­tá­va stá­le dô­kaz­ným pros­tried­kom, kto­rý za­chy­tá­va ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho a nes­tá­va sa vý­po­ve­ďou sved­ka len pre­to, že pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho, v prie­be­hu ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, za­nik­lo a ta­ká­to oso­ba už mu­sí vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní nie je pre­to skor­šou vý­po­ve­ďou oso­by, kto­rá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pre­to­že nie­len že ide o vý­po­ve­de vy­ko­na­né v roz­lič­ných pro­ces­ných pos­ta­ve­niach, ale zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho neob­sa­hu­je ani pot­reb­né pou­če­nia sved­ka tý­ka­jú­ce sa je­ho mož­nos­ti od­oprieť vý­po­veď).

 S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že pre­čí­ta­nie vý­po­ve­de O. P. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pos­tu­pom pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. por., kto­rú vy­ko­nal v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho bo­lo pod­sta­tou chy­bou ko­na­nia, kto­rá pred­chá­dza­la na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku, pri­čom ak ne­mož­nosť pri­hliad­nu­tia na tak­to vy­ko­na­ný dô­kaz má za nás­le­dok dô­kaz­nú nú­dzu ve­dú­cu k up­lat­ne­niu zá­sa­dy in du­bio pro reo, ide sú­čas­ne o po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na vo vzťa­hu k otáz­ke vi­ny (§ 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.).

 V ďaľ­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia bu­de súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzať zo zá­väz­né­ho prá­ve­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du (§ 327 ods. 1 Tr. por.), kto­ré­ho dôs­led­kom je to, že na vý­po­veď O. P. z príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­bu­de mož­né pri­hliad­nuť, te­da súd pr­vé­ho stup­ňa bu­de vy­chá­dzať z to­ho, ako­by k pre­čí­ta­niu je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nik­dy ne­bo­lo doš­lo (pro­ces­ná ne­pou­ži­teľ­nosť uve­de­né­ho dô­ka­zu). Súd pr­vé­ho stup­ňa tak pri­hliad­ne len na dô­ka­zy vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom a len tie­to dô­ka­zy nás­led­ne vy­hod­no­tí v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por. Ak na zá­kla­de hod­no­te­nia len zá­kon­ne vy­ko­na­ných dô­ka­zov ne­bu­de mať súd pr­vé­ho stup­ňa vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho preu­ká­za­nú bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí, bu­de pot­reb­né,  aby sa dôs­led­ne za­obe­ral aj prí­pad­nou ap­li­ká­ciou zá­sa­dy in du­bio pro reo.

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na zá­kla­de po­da­né­ho od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ný­mi, na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šil v ce­lom roz­sa­hu a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

 

Poz­nám­ka  k roz­hod­nu­tiu:

 Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn.  2Tz 5/2006 pub­li­ko­va­nom  v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe č. 2/2007 (na kto­ré od­ka­zu­je aj vy­ššie uve­de­né uz­ne­se­nie) sa ok­rem už spo­me­nu­té­ho zá­ve­ru o ne­mož­nos­ti pre­čí­ta­nia vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia bý­va­lé­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­doch, ak ten na hlav­nom po­jed­ná­va­ní už v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka od­oprie vý­po­veď vy­jad­ro­val aj k to­mu, že ak bý­va­lý spolu­ob­vi­ne­ný v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní neo­do­prie vý­po­veď, av­šak vy­po­ve­dá od­liš­ne od vý­po­ve­de, kto­rú vy­ko­nal v príp­rav­nom ko­na­ní eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, mož­no ta­kú­to vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať a od­stra­ňo­vať roz­po­ry me­dzi ni­mi a to v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 2 písm. b) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005.

 Tu však tre­ba pri­po­me­núť, že us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 2 písm. b) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 umož­ňo­va­lo čí­tať vý­po­veď spolu­ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní aj vte­dy, keď bez op­ráv­ne­nia od­op­rel vy­po­ve­dať ale­bo sa v pod­stat­ných bo­doch od­chy­ľu­je od skor­šej svo­jej vý­po­ve­de. Iš­lo tu o spo­loč­né us­ta­no­ve­nie pre čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di spolu­ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka, kto­ré však Trest­ný po­ria­dok účin­ný od 01.01.2006 nep­rev­zal. Trest­ný po­ria­dok účin­ný od 01.01.2006 up­ra­vu­je mož­nosť čí­ta­nia vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka z dô­vo­du roz­po­rov vo vý­po­ve­diach v oso­bit­ných us­ta­no­ve­niach (§ 258 ods. 4 Tr. por. po­kiaľ ide o ob­ža­lo­va­né­ho a § 264 ods. 1 Tr. por. po­kiaľ ide o sved­ka). Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok ob­sa­hu­je sa­mos­tat­nú úp­ra­vu čí­ta­nia vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka z dô­vo­dov roz­po­rov s vý­po­ve­ďa­mi z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pri­čom z us­ta­no­ve­ní § 258 ods. 4 Tr. por. a § 264 ods. 1 Tr. por. vy­plý­va, že od­stra­ňo­vať roz­po­ry mož­no len vo vý­po­ve­diach, kto­ré oso­ba vy­po­ve­da­jú­ca na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uro­bi­la v tom is­tom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, t. j. ob­ža­lo­va­ný sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že od­chy­ľo­vať len od svo­jej vý­po­ve­de, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (nie je mož­né ob­ža­lo­va­né­mu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­dos­trieť vý­po­veď, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka) a tak­tiež sved­ko­vi na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mož­no pre­dos­trieť, pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. por., na od­strá­ne­nie roz­po­rov len vý­po­veď, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka.

 Zá­ver vy­ššie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, z dô­vo­du zme­ny práv­nej úp­ra­vy, pre­to pla­tí už len na prí­pa­dy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 263 ods. 3 písm. a), písm.b) Tr. por., te­da len na prí­pa­dy, v kto­rých bý­va­lý spolu­ob­vi­ne­ný nap­rík­lad zom­rel, stal sa nez­ves­tným, je dl­ho­do­bo cho­rý, pri­čom cho­ro­ba zne­mož­ňu­je je­ho vý­sluch, ak iš­lo o neod­klad­ný ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon a po­dob­ne (v tých­to prí­pa­doch však mož­no pris­tú­piť k čí­ta­niu vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia len za pod­mien­ky, že vý­sluch bol vy­ko­na­ný kon­tra­di­kór­ne, res­pek­tí­ve ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca ma­li mož­nosť ho vy­ko­nať kon­tra­dik­tór­ne). Us­ta­no­ve­nie § 263 ods. 3 Tr. por. sa však už na od­stra­ňo­va­nie roz­po­rov me­dzi vý­po­ve­ďa­mi nev­zťa­hu­je a pre­to zá­ve­ry uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia o mož­nos­tiach čí­ta­nia vý­po­ve­de bý­va­lé­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia ak ako sve­dok na hal­vnom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dá od­liš­ne ako vy­po­ve­dal ako ob­vi­ne­ný v príp­rav­nom ko­na­ní už nie je mož­né ap­li­ko­vať.

 

Diskusia