Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o prepustení z väzby Štefana Sz. neprávoplatne odsúdeného na doživotie

 

      N a j v y š š í   s ú d    2 Tost 12/2014

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

 

  U Z N E S E N I E

 

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a sud­cov JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a JUDr. Re­né Šte­pá­ni­ka na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí dňa 23. ap­rí­la 2014 v Bra­tis­la­ve v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Š. S. pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. a iné, o sťaž­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku zo dňa 16. ap­rí­la 2014, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, tak­to

 

   r o z h o d o l :

 

 Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sa z r u š u j e.

 

 Pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. ob­ža­lo­va­ný Š. S., nar. X., sa p r e p ú š ť a z väz­by na slo­bo­du.

 

                                                         O d ô v o d n e n i e

 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku uz­ne­se­ním zo dňa 16. ap­rí­la 2014, sp. zn. PK-1T 15/2013, pod­ľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 3 Tr. por. za­mie­tol žia­dosť ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. zo dňa 3. feb­ruára 2014 o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

 Pro­ti uve­de­né­mu uz­ne­se­niu po­dal ob­ža­lo­va­ný Š. S. na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí dňa 16. ap­rí­la 2014 do zá­pis­ni­ce sťaž­nosť, kto­rú do roz­hod­nu­tia sťaž­nos­tné­ho sú­du pí­som­ne neo­dô­vod­nil.

 Na zá­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku a dos­pel k tým­to zá­ve­rom:

 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku (ďa­lej len ŠTS) roz­sud­kom zo dňa 16. ok­tób­ra 2013, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho Š. S., kto­rý bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 1. jú­la 2012, sp. zn. Tp 69/2012, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 18. jú­la 2012, sp. zn. 3 Tost 25/2012, z dô­vo­du § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. (ko­lúz­na väz­ba) so za­čiat­kom ply­nu­tia väz­by od 29. jú­na 2012, s roz­ší­re­ním dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (pre­ven­tív­na väz­ba) uz­ne­se­ním Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 3. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. Tp 67/2012, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 16. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. 6 Tost 1/2013, za vin­né­ho dvoj­ná­sob­ným obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., dvoj­ná­sob­ným pre­či­nom ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1 Tr. zák., dvoj­ná­sob­ným zlo­či­nom ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zák. a pre­či­nom neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod­ľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. Za to mu ulo­žil úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie so za­ra­de­ním na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia a trest pre­pad­nu­tia ve­ci.

 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pred­lo­žil dňa 25. no­vem­bra 2013 spis naj­vyš­šie­mu sú­du na roz­hod­nu­tie o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. pro­ti ci­to­va­né­mu roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Ve­rej­né za­sad­nu­tie na ko­na­nie o po­da­nom od­vo­la­ní vy­tý­čil naj­vyš­ší súd na 26. feb­ruára 2014.

 V rám­ci od­vo­la­cie­ho ko­na­nia do­ru­čil ob­ža­lo­va­ný Š. S. naj­vyš­šie­mu sú­du dňa 13. de­cem­bra 2013 žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by, o kto­rej naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním zo dňa 18. de­cem­bra 2013, sp. zn. 1 To 10/2013, roz­ho­dol jej za­miet­nu­tím. Keď­že iš­lo o roz­hod­nu­tie (uz­ne­se­nie) naj­vyš­šie­ho sú­du, pro­ti kto­ré­mu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná, sta­lo sa to­to roz­hod­nu­tie prá­vop­lat­ným 18. de­cem­bra 2013.

 V prie­be­hu uve­de­né­ho od­vo­la­cie­ho ko­na­nia po­dal ob­ža­lo­va­ný Š. S. dňa 7. feb­ruára 2014 (dá­tum do­ru­če­nia žia­dos­ti naj­vyš­šie­mu sú­du) ďal­šiu žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by, o kto­rej už naj­vyš­ší súd ne­roz­ho­dol a roz­ho­do­val o nej, po vrá­te­ní spi­su ŠTS až dňa 4. ap­rí­la 2014 (le­ho­ta vo vä­zob­nej ve­ci na vy­ho­to­ve­nie roz­sud­ku je de­sať pra­cov­ných dní - § 172 ods. 3 Tr. por.) s roz­hod­nu­tím - uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du zo dňa 26. feb­ruára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013, kto­rým od­vo­la­cí súd zru­šil roz­su­dok ŠTS zo 16. ok­tób­ra 2013, sp. zn. PK-1T 15/2013, v čas­ti vý­ro­ku o vi­ne, vo vý­ro­ku o tres­te a vo vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy, a v zru­še­nej čas­ti vrá­til vec ŠTS na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie, až ŠTS na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí dňa 16. ap­rí­la 2014 uz­ne­se­ním, kto­ré je pred­me­tom roz­ho­do­va­nia naj­vyš­šie­ho sú­du v ko­na­ní 2 Tost 12/2014 o sťaž­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. po­da­nej pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu.

 I. Väz­ba je naj­zá­važ­nej­ším zá­sa­hom do osob­nej slo­bo­dy a do práv ob­vi­ne­né­ho. Vzhľa­dom na zá­važ­nosť toh­to zá­sa­hu vy­ža­du­je po ce­lý čas tr­va­nia súd­nu kon­tro­lu. Tá za­čí­na roz­ho­do­va­ním sú­du po ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho a je ochran­ným ští­tom ga­ran­cie dô­vod­nos­ti väz­by po ce­lý čas jej tr­va­nia. Je vý­sos­tným prá­vom ale i po­vin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du dbať o to, aby do­ba väz­by ob­vi­ne­né­ho nep­rek­ro­či­la ne­vyh­nut­nú hra­ni­cu. Za tým úče­lom mu pat­rí skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť tie­to okol­nos­ti v roz­hod­nu­tiach o žia­dos­tiach ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by. Okol­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce väz­bu sa po­čas jej tr­va­nia mô­žu me­niť a pre­to sa vy­ža­du­je pe­rio­dic­ká súd­na kon­tro­la dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by. V ko­na­ní pred sú­dom (po po­da­ní ob­ža­lo­by) je tá­to ga­ran­cia pre­miet­nu­tá do us­ta­no­ve­nia § 79 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho súd je v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia po­vin­ný skú­mať, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, či sa zme­ni­li a te­da i to, že v prí­pa­de nep­retr­vá­va­nia dô­vo­dov väz­by ob­vi­ne­né­ho mu­sí dôjsť k ukon­če­niu väz­by pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du. Skú­ma­nie dô­vo­dov väz­by je pe­rio­dic­ký akt, zna­me­na­jú­ci v ko­neč­nom dôs­led­ku pre­ja­ve­nie na­vo­nok iba v prí­pa­de pre­pus­te­nia z väz­by (či zme­ne dô­vo­dov väz­by), nie však pri ak­tuál­nom zis­te­ní ne­men­nos­ti dô­vod­nos­ti väz­by (ne­ga­tív­ne roz­hod­nu­tie súd v pra­vi­del­ných inter­va­loch pri pries­ku­me väz­by ex of­fo ne­vy­dá­va). Iná si­tuácia nas­tá­va, keď súd v rám­ci svo­jich ga­ran­čných práv a po­vin­nos­tí vo vzťa­hu k väz­be ob­vi­ne­né­ho je po­vin­ný roz­hod­núť o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho na pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (§ 79 ods. 3 Tr. por.).

 Roz­hod­nu­tie sú­du, vrá­ta­ne je­ho od­ôvod­ne­nia, už je von­kaj­ším pre­ja­vom ar­gu­men­tač­ne pod­po­re­né­ho vy­spo­ria­da­nia sa s dô­vod­nos­ťou/ne­dô­vod­nos­ťou pretr­vá­va­nia/nep­retr­vá­va­nia väz­by ob­vi­ne­né­ho a te­da ča­so­vým (pred da­ný mo­ment a stav ko­na­nia) a vec­ným (ar­gu­men­tač­ným) míľ­ni­kom pre(mož­nú) reak­ciu ob­ha­jo­by vo vzťa­hu k prí­pad­né­mu sťaž­nos­tné­mu ko­na­niu sú­du vy­ššie­ho stup­ňa, mi­mo jed­nos­tup­ňo­vé­ho ko­na­nia naj­vyš­ším sú­dom, ale je žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by po­da­ná na ten­to súd v ča­se, keď súd roz­ho­du­je o op­rav­nom pros­tried­ku vo ve­ci sa­mej, čo je (bol) i kon­krét­ny prí­pad roz­ho­do­va­nia – v jed­nom prí­pa­de ne­roz­hod­nu­tia – naj­vyš­šie­ho sú­du o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. o je­ho pre­pus­te­nie z väz­by v ča­se roz­ho­do­va­nia toh­to sú­du o od­vo­la­ní vo­či roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, resp. míľ­ni­kom pre ďal­šiu po­da­nú žia­dosť (i s vý­zna­mom jej ob­sa­ho­vej mo­di­fi­ká­cie) v zá­vis­los­ti s ča­so­vým od­stu­pom trid­sia­tich dní odo dňa, keď roz­hod­nu­tie o pred­chá­dza­jú­cej žia­dos­ti na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť, up­ra­ve­ným v us­ta­no­ve­ní § 79 ods. 3 ve­ta tre­tia Tr. por.

 Člá­nok 17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­sa­hu­je pri väz­be prá­vo byť vo väz­be len zo zá­kon­ných dô­vo­dov a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sud­cu ale­bo sú­du, prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd neod­klad­ne a urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti väz­by a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je tá­to ne­zá­kon­ná, prá­vo ne­byť vo väz­be dlh­šie ako po ne­vyh­nut­nú do­bu ale­bo byť pre­pus­te­ný po­čas ko­na­nia. Z prá­va ne­byť vo väz­be z iné­ho ako zá­kon­né­ho dô­vo­du a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sud­cu ale­bo sú­du vy­plý­va pria­ma spo­ji­tosť zá­kon­né­ho vä­zob­né­ho dô­vo­du s roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du nie­len pri vza­tí do väz­by, ale aj po­čas jej tr­va­nia (III. ÚS 7/2000). Pri po­su­dzo­va­ní neod­klad­nos­ti a urý­chle­nos­ti roz­ho­do­va­nia o zá­kon­nos­ti väz­by sa vy­chá­dza aj z pra­vid­la, že keď sa na roz­ho­do­va­ní o návr­hu oso­by poz­ba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy na pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti toh­to poz­ba­ve­nia zú­čas­tni­lo viac stup­ňov sú­dov, be­rie sa do úva­hy cel­ko­vá dĺžka ko­na­nia, to zna­me­ná od po­da­nia návr­hu až do prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o ňom. Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­plý­va, že aj keď sa jed­not­li­vé le­ho­ty z hľa­dis­ka po­žia­da­viek neod­klad­nos­ti a urý­chle­nos­ti po­su­dzu­jú pod­ľa všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du, spra­vid­la le­ho­ty po­čí­ta­né na me­sia­ce sú príl­iš dl­hé a ne­vy­ho­vu­jú po­žia­dav­kám urý­chle­nos­ti (III. ÚS 7/2000, I. ÚS 18/2003) Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­šta­to­val, že po­žia­dav­ke neod­klad­nos­ti roz­ho­do­va­nia o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by v zmys­le čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ús­ta­vy ne­zod­po­ve­dá le­ho­ta po­čí­ta­ná na me­sia­ce, ale na týž­dne. Tej­to po­žia­dav­ke pre­to spra­vid­la ne­mô­že zod­po­ve­dať le­ho­ta ko­na­nia na jed­nom stup­ni sú­du pre­sa­hu­jú­ca do­bu jed­né­ho me­sia­ca a ani ne­čin­nosť tr­va­jú­ca týž­dne (III. ÚS 126/2005). V kon­krét­nej po­su­dzo­va­nej ve­ci doš­lo k si­tuá­cii, že naj­vyš­ší súd v ča­se roz­ho­do­va­nia o po­da­nom od­vo­la­ní ne­roz­ho­dol o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. te­mer dva me­sia­ce (žia­dosť po­da­ná na naj­vyš­ší súd 7. feb­ruára 2014, spis vy­pra­ve­ný z naj­vyš­šie­ho sú­du a do­ru­če­ný ŠTS 4. ap­rí­la 2014) a aj po roz­hod­nu­tí ŠTS o pred­met­nej žia­dos­ti 16. ap­rí­la 2014 a roz­ho­do­va­ní naj­vyš­šie­ho sú­du o po­da­nej sťaž­nos­ti, te­da až do prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o žia­dos­ti dňa 23. ap­rí­la 2014, up­ly­nu­la le­ho­ta dva a pol me­sia­ca, čo je do­ba ne­zod­po­ve­da­jú­ca už uve­de­ným ča­so­vým at­ri­bú­tom roz­hod­nu­tia sú­dov.

 Pod­ľa slo­ven­ské­ho prá­va v prí­pa­de dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by mu­sia byť spl­ne­né šty­ri pod­mien­ky. Mu­sí exis­to­vať po for­mál­nej strán­ke uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Po ma­te­riál­nej strán­ke sa vy­ža­du­je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, za kto­ré je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pod­po­ro­va­né vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním v mie­re preu­kaz­nos­ti skut­ku zod­po­ve­da­jú­cej prís­luš­né­mu štá­diu ko­na­nia, mu­sí exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov § 71 ods. 1 Tr. por. a mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, aby (or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a) súd pos­tu­po­val(i) vo ve­ci sa­mej s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním. Vo vä­zob­ných tres­tných ve­ciach sú v ko­na­ní pred sú­dom spo­ji­tý­mi ná­do­ba­mi a z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka v jed­nej lí­nii exis­tu­jú­ci­mi prie­beh do­ka­zo­va­nia a roz­ho­do­va­nia s prie­be­hom väz­by ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom väz­ba je via­za­ná na ply­nu­lé ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie vo ve­ci sa­mej, nep­la­tí to však nao­pak, keď­že tres­tné stí­ha­nie nie je pod­mie­ne­né väz­bou. Ak nespl­ne­nie pod­mien­ky ply­nu­los­ti ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia (vo ve­ci sa­mej) pri­ná­ša so se­bou ne­dô­vod­nosť ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by ob­ža­lo­va­né­ho, o to viac tre­ba ana­lo­gic­ky pri­hlia­dať na ne­roz­hod­nu­tie o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy ob­ža­lo­va­né­ho nie včas­ným a urý­chle­ným roz­hod­nu­tím sú­dov ako na ne­dô­vod­nosť ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či ob­ža­lo­va­né­mu vä­zob­ne, keď­že pri­már­ne sa po­su­dzu­je z hľa­dis­ka dodr­žia­va­nia osob­nej slo­bo­dy ob­ža­lo­va­né­ho lí­nia je­ho ne­vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia. V prí­pa­de, že sú­dy pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ne­ko­na­jú s dos­ta­toč­ným urý­chle­ním, do­chá­dza k po­ru­še­niu čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ná­lez ÚS 452/2010) Ak k ta­ké­mu zá­ve­ru dos­pe­je v rám­ci roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pod­ľa § 56 ods. 2 pr­vá ve­ta zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de pre po­ru­še­nie prá­va ale­bo slo­bo­dy roz­hod­nu­tím ale­bo opat­re­ním, ús­tav­ný súd ta­ké roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie zru­ší a pod­ľa § 56 ods. 3 písm. b/ zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie. To vo vzťa­hu k väz­be pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak väz­ba eš­te reál­ne exis­tu­je.

 Pod­ľa čl. 127 ods. 2 Ústa­vy, ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy uve­de­né v od­se­ku 1 (toh­to člán­ku), a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ak po­ru­še­nie práv ale­bo slo­bôd pod­ľa od­se­ku 1 vznik­lo ne­čin­nos­ťou, ús­tav­ný súd mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto tie­to prá­va ale­bo slo­bo­dy po­ru­šil, vo ve­ci ko­nal. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie, za­ká­zať pok­ra­čo­vať v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ale­bo ak je to mož­né, pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, ob­no­vil stav pred po­ru­še­ním.

 Z uve­de­né­ho čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy vy­plý­va, že v prí­pa­de po­ru­še­nia práv ga­ran­to­va­ných čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ús­ta­vy o väz­be (ob­ža­lo­va­né­ho) na zá­kla­de pod­mie­nok tam uve­de­ných, dôs­led­kom po­ru­še­nia ta­kých práv a slo­bôd v ko­na­ní o väz­be ne­mô­že byť iné roz­hod­nu­tie, než je pre­pus­te­nie (ob­ža­lo­va­né­ho) z väz­by na slo­bo­du – zá­kaz pok­ra­čo­vať v po­ru­šo­va­ní práv a slo­bôd.

 Pod­ľa čl. 127 ods. 3 ús­ta­vy ús­tav­ný súd mô­že svo­jím roz­hod­nu­tím, kto­rým vy­ho­vie sťaž­nos­ti, priz­nať to­mu, ko­ho prá­va pod­ľa od­se­ku 1 bo­li po­ru­še­né, pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.

 Trest­ný po­ria­dok vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o väz­be sta­no­vu­je le­ho­ty, prek­ro­če­nie kto­rých nie včas­ným roz­hod­nu­tím (v uve­de­ných le­ho­tách) pri­ná­ša dôs­le­dok pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du (roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o za­dr­ža­nej oso­be § 87 ods. 2 Tr. por., roz­hod­nu­tie pred­se­du se­ná­tu a v príp­rav­nom ko­na­ní sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o za­tknu­tom ob­vi­ne­nom § 73 ods. 5 Tr. por., návrh na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by § 76 ods. 2 Tr. por. a iné), pri­čom vo via­ce­rých prí­pa­doch sa jed­ná o le­ho­ty ho­di­no­vé (48 ho­dín, resp. 72 ho­dín). Ak už prek­ro­če­nie tak­to krát­kych le­hôt ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho má pria­mo zo zá­ko­na za nás­le­dok okam­ži­té pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, o to viac mu­sí mať za rov­na­ký nás­le­dok pre­pus­te­nia na slo­bo­du prek­ro­če­nie le­hôt po­čí­ta­ných na dni, týž­dne, me­sia­ce, ro­ky. Z us­ta­no­ve­nia § 79 ods. 3 Tr. por. vy­plý­va po­vin­nosť pre sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie (v príp­rav­nom ko­na­ní) a súd (v ko­na­ní pred sú­dom) bez meš­ka­nia roz­hod­núť. Us­ta­no­ve­nie § 79 Tr. por. nes­ta­no­vu­je le­ho­ty, v kto­rých sa mu­sí o ta­kej žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) roz­hod­núť. Tie­to nie strik­tne zá­ko­nom sta­no­ve­né le­ho­ty pre ta­ké­to roz­hod­nu­tie sú však sta­no­ve­né­ho us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v Štras­bur­gu, ako to bo­lo už uve­de­né v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti od­ôvod­ne­nia toh­to uz­ne­se­nia.

 Us­ta­no­ve­nia § 79 ods. 2 a § 79 ods. 3 Tr. por. up­ra­vu­jú skú­ma­nie väz­by v jed­not­li­vých štá­diách tres­tné­ho stí­ha­nia (v pod­sta­te per­ma­nen­tne) a roz­ho­do­va­nie o návr­hoch na pre­pus­te­nie z väz­by. Kaž­dé ta­ké­to roz­hod­nu­tie sú­du o väz­be od­rá­ža ča­so­vý (pre da­ný mo­ment) a vec­ný (ar­gu­men­ty dô­vod­nos­ti väz­by, resp. jej zme­ny) roz­mer pretr­vá­va­nia ak­tuál­nos­ti väz­by, a to do ďal­šie­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be, kto­rým sa uve­de­né at­ri­bú­ty väz­by mô­žu kva­li­ta­tív­ne zme­niť, ale­bo potvr­diť. Medz­ní­ky tých­to roz­hod­nu­tí zna­me­na­jú pretr­vá­va­nie ne­men­nos­ti dô­vod­nos­ti väz­by ob­vi­ne­né­ho. Ak jed­no z tých­to roz­hod­nu­tí o väz­be chý­ba, pre ur­či­tý mo­ment po po­da­ní žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by aj po up­ly­nu­tí už uve­de­ných le­hôt us­tá­le­ných ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v Štras­bur­gu na ce­lé ko­na­nie o žia­dos­ti až do prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia rám­co­vo na me­siac (pre jed­nos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie), resp. do­bu krát­ko cez me­siac (pri dvoj­stup­ňo­vom roz­ho­do­va­ní) aj po tej­to do­be, te­da cca 5 – 6 týž­dňov od po­da­nia žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, nad tú­to do­bu ne­mož­no väz­bu ob­vi­ne­né­ho po­va­žo­vať za sú­lad­nú s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky a to jej člán­kom 17 ods. (2 a) 5 za prek­ro­če­nie ta­kej­to le­ho­ty v kon­krét­nom prí­pa­de po­su­dzo­va­nej väz­by ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. tr­va­jú­cej od po­da­nia žia­dos­ti o je­ho pre­pus­te­nie z väz­by dňa 7. feb­ruára 2014 do ko­neč­né­ho (prá­vop­lat­né­ho) roz­hod­nu­tia o väz­be naj­vyš­ším sú­dom dňa 23. ap­rí­la 2014 (v ko­na­ní 2 Tost 12/2014) dva a pol me­sia­ca, te­da mož­no po­va­žo­vať do­bu od pri­me­ra­nos­ti cca šesť týž­dňo­vej do­by od po­da­nia žia­dos­ti, te­da asi od 23. mar­ca 2014. Ana­lo­gic­ky te­da, ak väz­ba ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. je ne­pok­ry­tá prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­dov me­siac nad rá­mec ju­di­ka­tú­rou us­tá­le­nej do­by na roz­hod­nu­tie o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, jed­ná sa o ne­zá­kon­nú väz­bu, kto­rej dôs­led­kom ne­zá­kon­nos­ti tak, ako pri zá­ko­nom strik­tne sta­no­ve­ných le­ho­tách o väz­be, ho­ci aj na ho­di­ny o pár mi­nút, mu­sí byť pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

 Ak pri tr­va­lej plat­nos­ti na ce­lý prie­beh väz­by pla­tí ne­vyh­nut­nosť sú­bež­né­ho napl­ne­nia už uve­de­ných šty­roch at­ri­bú­tov väz­by [vzne­se­né ob­vi­ne­nie, dô­kaz­mi, pod­po­ro­va­ná dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia pre kon­krét­ny trest­ný čin, dô­vod väz­by (§ 71 ods. 1 Tr. por.) a ply­nu­lé bez­prie­ťa­ho­vé ko­na­nie vo ve­ci], zo zne­nia zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní (prík­lad­mo už ci­to­va­ných), v kto­rých je s prek­ro­če­ním strik­tne sta­no­ve­nej le­ho­ty spo­je­né okam­ži­té pre­pus­te­nie z väz­by lo­gic­ky vy­plý­va, že ply­nu­lé bez­prie­ťa­ho­vé ko­na­nie vo ve­ci sa­mej je roz­ší­re­né aj na ply­nu­lé bez­prie­ťa­ho­vé ko­na­nie o väz­be. Pri je­ho po­ru­še­ní mu­sí ana­lo­gic­ky nas­tať nás­le­dok pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.

 Všeo­bec­né sú­dy by ma­li byť v po­rov­na­ní s ús­tav­ným sú­dom, pri­már­ny­mi ochran­ca­mi ús­tav­nos­ti. Vy­plý­va to napr. z čl. 144 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy.

 Pod­ľa čl. 144 ods. 1 sud­co­via sú pri vý­ko­ne svo­jej fun­kcie ne­zá­vis­lí a pri roz­ho­do­va­ní sú via­za­ní ús­ta­vou, ús­tav­ným zá­ko­nom, me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou pod­ľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a zá­ko­nom. Pod­ľa čl. 2 ods. 2 štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Pod­ľa čl. 152 ods. 4 vý­klad a up­lat­ňo­va­nie ús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to ús­ta­vou. Pre kon­krét­ny prí­pad po­su­dzo­va­nia sťaž­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. po­da­nej pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du o za­miet­nu­tí žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by, naj­vyš­ším sú­dom tak vy­plý­va po­vin­nosť pos­tu­po­vať na úrov­ni roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov pri­ja­tím zá­ve­ru, že ko­na­ním o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by po do­bu dva a pol me­sia­ca doš­lo k po­ru­še­niu čl. 17 ods. 2 (ve­ta pr­vá) ús­ta­vy v sú­vis­los­ti s prá­vom na urý­chle­né roz­hod­nu­tie o zá­kon­nos­ti väz­by v tres­tnej ve­ci ŠTS, sp. zn. PK – 1 T 15/2013. Od­pa­dol tak dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by, s čím spá­ja us­ta­no­ve­nie § 79 ods. 1 Tr. por. kon­zek­ven­ciu okam­ži­té­ho pre­pus­te­nia na slo­bo­du. To zod­po­ve­dá us­ta­no­ve­niu čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom za kon­šta­to­va­nia rov­na­ké­ho po­ru­še­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd, za­ká­zať v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd, čo vo vzťa­hu k ne­zá­kon­nej väz­be ako dôs­led­ku ne­dô­vod­nos­ti jej ďal­šie­ho tr­va­nia zna­me­ná dôs­le­dok (pri roz­ho­do­va­ní ús­tav­ným sú­dom pros­tred­níc­tvom všeo­bec­né­ho sú­du) pre­pus­te­nia ob­ža­lo­va­né­ho z väz­by na slo­bo­du. V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba pou­ká­zať na ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky II. ÚS 18/2013, kto­rý pre ab­sen­ciu do­ru­če­nia sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi pred roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du, čím po­ru­še­ním „prin­cí­pu rov­nos­ti zbra­ní“ doš­lo k po­ru­še­niu práv a slo­bôd ga­ran­to­va­ných čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ús­ta­vy, vy­slo­vil to­to po­ru­še­nie a nad rá­mec po­da­nej sťaž­nos­ti (ex of­fo) zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie, aby bo­lo ús­tav­ne kom­for­mným spô­so­bom roz­hod­nu­té všeo­bec­ným sú­dom, ho­ci z ča­so­vých sú­vis­los­tí ús­tav­ný súd ve­del, že všeo­bec­ný súd ne­mô­že vrá­tiť preš­lú le­ho­tu na roz­hod­nu­tie o predĺže­ní z väz­by a mu­sí ob­vi­ne­né­ho z väz­by pre­pus­tiť (us­ta­no­ve­nie čl. 127 ús­ta­vy ús­tav­né­mu sú­du neu­mož­ňu­je pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho z väz­by pria­mo). Ak po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ús­ta­vy z uve­de­né­ho dô­vo­du (re­la­tív­ne for­mál­ne po­ru­še­nie prin­cí­pu rov­nos­ti zbra­ní) zna­me­na­lo v ko­neč­nom dôs­led­ku náp­ra­vu do­siah­nu­tú okam­ži­tým pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, o to viac mu­sí pri­niesť rov­na­ký dôs­le­dok po­ru­še­nie práv a slo­bôd ga­ran­to­va­ných čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ús­ta­vy dl­ho­do­bým ne­roz­hod­nu­tím o väz­be. Ak by ta­ký­to dôs­le­dok s preu­ká­za­ným po­ru­še­ním v čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy uve­de­ných práv ob­ža­lo­va­né­ho spo­je­ný ne­bol, zna­me­na­lo by to pop­re­tie po­vin­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov byť pri­már­ny­mi ochran­ca­mi ús­tav­nos­ti, zne­fun­kčne­nie roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov o väz­be, pre­to­že by sa tým stra­ti­la opod­stat­ne­nosť us­ta­no­ve­nia čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy in­ge­ren­cia roz­ho­do­va­nia o väz­be aj po­čas jej tr­va­nia súd­mi a vy­tvo­ri­la by sa znač­ná nep­ro­por­cio­nál­nosť kon­zek­ven­cií pre­pus­te­nia z väz­by na zá­kla­de už v tom­to uz­ne­se­ní ci­to­va­ných krát­kych le­hôt roz­ho­do­va­nia o väz­be s dôs­led­kom ich ne­dodr­ža­nia pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du a kon­zek­ven­cii prí­pad­né­ho nep­re­pus­te­nia na slo­bo­du pri dl­hotr­va­jú­cej ne­čin­nos­ti sú­du pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, ak by ma­lo byť dôs­led­kom iba aka­de­mic­ké vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia ús­tav­ných práv a slo­bôd, či mo­rál­ne ale­bo fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, na kto­ré na­viac všeo­bec­né sú­dy ne­ma­jú zá­kon­ný pod­klad. Je te­da zrej­mé, že dôs­le­dok dl­hotr­va­jú­cej ne­čin­nos­ti pri roz­ho­do­va­ní o väz­be v jej prie­be­hu mu­sí zná­so­be­ne od­rá­žať krát­ko­do­bú ne­čin­nosť sú­dov (prí­pad­ne v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­to­ra), s kto­rou je zo zá­ko­na spo­je­né pre­pus­te­nie na slo­bo­du, s rov­na­kým dôs­led­kom.

 S pou­ka­zom na uve­de­né po­ru­še­nie práv ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. a s tým spo­je­né zá­ve­ry ar­gu­men­tač­ne uve­de­né v od­ôvod­ne­ní toh­to uz­ne­se­nia, sa pri nespl­ne­ní jed­nej z pod­mie­nok dô­vod­nos­ti pretr­vá­va­nia väz­by ob­ža­lo­va­né­ho naj­vyš­ší súd ne­zao­be­ral ďal­ší­mi pod­mien­ka­mi dô­vod­nos­ti tr­va­nia väz­by (dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia, vä­zob­né dô­vo­dy, prí­pad­ne ich zme­na), pre­to­že čo i len nespl­ne­nie jed­nej z pod­mie­nok dô­vod­nos­ti tr­va­nia väz­by ob­ža­lo­va­né­ho – pre­to­že všet­ky pod­mien­ky vždy mu­sia byť spl­ne­né ku­mu­la­tív­ne - už za dôs­le­dok pos­tu­pom pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, pri­čom ta­ký­to pos­tup ne­mož­no zvrá­tiť ani zá­važ­nos­ťou práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tných či­nov, pre kto­ré je ob­ža­lo­va­ný tres­tne stí­ha­ný (roz­hod­nu­tie o väz­be ne­má žia­den do­sah a pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom stí­ha­ní ob­ža­lo­va­né­ho) ani s pou­ka­zom na štá­dium tres­tné­ho stí­ha­nia v kon­krét­nej po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci. Nep­re­pus­te­ním ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. z väz­by v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 79 ods. 1 Tr. por. by za uve­de­ných okol­nos­tí naj­vyš­ší súd prehl­bo­val a pod­po­ro­val ne­zá­kon­nosť tr­va­nia väz­by ob­ža­lo­va­né­ho.

 II. Ne­zá­vis­le na maximál­nej zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te uve­de­nej v § 76 ods. 6 Tr. por. (pre kon­krét­ny prí­pad šty­rid­sa­ťo­sem me­sia­cov), vo vä­zob­nej tres­tnej ve­ci aj v ko­na­ní pred sú­dom je nut­né pos­tu­po­vať v sú­la­de so zá­ko­nom a maximál­nym urý­chle­ním. Ne­pos­tu­po­val tak v kon­krét­nej ve­ci naj­vyš­ší súd, keď ko­nal v od­vo­la­com ko­na­ní – uz­ne­se­nie z 26. feb­ruára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013 – v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 322 ods. 1 Tr. por., čím vznik­la ďal­šia okol­nosť, kto­rá ov­plyv­ni­la roz­hod­nu­tie o väz­be.

 Pri ak­tuál­nom roz­ho­do­va­ní o väz­be nie je me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du pred­me­tom vec­né­ho pries­ku­mu na­dria­de­né­ho sú­du. Je však pot­reb­né zis­tiť, či pou­ži­tý pos­tup zod­po­ve­dá nep­redl­žo­va­niu väz­by nad rá­mec ne­vyh­nut­né­ho ča­su (§ 76 ods. 1 Tr. por.). Naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že pretr­vá­va­nie vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­ža­lo­va­né­ho po roz­hod­nu­tí o od­vo­la­ní je nad­by­toč­né.

 Pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. por. väz­ba v rám­ci zá­klad­nej ale­bo predĺže­nej le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a väz­ba v ko­na­ní pred sú­dom mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas.

 Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ale­bo niek­to­rej je­ho čas­ti tre­ba uro­biť vo ve­ci no­vé roz­hod­nu­tie, vrá­ti od­vo­la­cí súd vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol len vte­dy, ak by dopl­ne­nie ko­na­nia od­vo­la­cím sú­dom bo­lo spo­je­né s nep­ri­me­ra­ný­mi ťaž­kos­ťa­mi ale­bo by moh­lo viesť k iným skut­ko­vým zá­ve­rom.

 Uz­ne­se­ním zo dňa 26. feb­ruára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013, naj­vyš­ší súd zru­šil roz­su­dok ŠTS zo 16. ok­tób­ra 2013, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, v čas­ti vý­ro­ku o vi­ne v bo­de 1/ (obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.), vo vý­ro­ku o tres­te (ulo­že­ný úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie so za­ra­de­ním ob­ža­lo­va­né­ho na vý­kon tres­tu do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia a trest pre­pad­nu­tia vec) a vo vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy (vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de 1/) § 321 ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. por. a v zru­še­nej čas­ti - sku­tok v bo­de 2/ - pre­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zák. – a sku­tok v bo­de 3/ - obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., pre­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1 Tr. zák., zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zák. a pre­čin neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod­ľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. (s pou­ka­zom na § 140 písm. c/ Tr. zák.) vec vrá­til ŠTS na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie pod­ľa § 321 ods. 1 Tr. por.

 Vý­slu­chom znal­cov (resp. spra­co­va­te­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku zna­lec­ké­ho ús­ta­vu), keď­že to­mu neb­rá­ni­li pod­mien­ky us­ta­no­ve­nia § 322 ods. 3 a ods. 4 Tr. por., mal od­vo­la­cí súd zo zá­ko­na dopl­niť do­ka­zo­va­nie a sám v me­ri­te ve­ci prá­vop­lat­ne roz­hod­núť, čo by aj z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka skrá­ti­lo tres­tné ko­na­nie (op­ro­ti do­ka­zo­va­niu sú­dom pr­vé­ho stup­ňa po vrá­te­ní ve­ci s prí­pad­ným od­vo­la­ním) o nie­koľ­ko me­sia­cov. Vo vä­zob­nej tres­tnej ve­ci z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka spo­je­nia väz­by s roz­ho­do­va­ním vo ve­ci sa­mej, by sa tak pre­diš­lo predĺže­niu väz­by ob­ža­lo­va­né­ho (pre prí­pad jej dô­vod­nos­ti) o nie­koľ­ko me­sia­cov a v ča­se roz­ho­do­va­nia ŠTS (za ne­čin­ný naj­vyš­ší súd) o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by (zo 7. feb­ruára 2014) na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 16. ap­rí­la 2014 by bo­la vec vo svo­jom me­ri­te prá­vop­lat­ne skon­če­ná s ulo­že­ným a ih­neď vy­ko­na­teľ­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy. Ak by v ta­kom­to ča­so­vom ho­ri­zon­te z akých­koľ­vek dô­vo­dov ne­bo­lo uzav­re­té do­ka­zo­va­nie vo vý­ro­ku o vi­ne ku skut­ku v bo­de 1/, tre­ba brať do úva­hy, že ob­ža­lo­va­ný bol už ci­to­va­ným uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 26. feb­ruára 2014 prá­vop­lat­ne uz­na­ný za vin­né­ho tres­tný­mi čin­mi uve­de­ný­mi vo vzťa­hu ku skut­kom 2/ a 3/, pri­čom vý­rok o vi­ne v tej­to čas­ti na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť prá­ve roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du.

 Za po­pí­sa­ných okol­nos­tí mal byť (od­vo­la­cím sú­dom po vý­slu­chu znal­cov – psy­cho­ló­gov zru­še­ný) vý­rok o tres­te nah­ra­de­ný vlas­tným roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du o tres­te (prí­pad­ne náh­ra­dy ško­dy či ochran­nom opat­re­ní) roz­sud­kom (s pou­ži­tím § 322 ods. 3 Tr. por.), v tom­to prí­pa­de vo vzťa­hu ku skut­kom (tres­tným či­nom), kto­ré zos­ta­li zru­še­ním čas­ti vý­ro­ku o vi­ne (sku­tok 1/) ne­dot­knu­té (sku­tok 2/ a 3/). Prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du o tres­te by bo­la ďal­šia väz­ba bez­pred­met­ná, keď­že vý­kon tres­tu má vždy pred­nosť pred väz­bou – vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je via­za­ný na prá­vop­lat­né uz­na­nie vi­ny a ulo­že­nie tres­tu, za­tiaľ čo väz­ba je via­za­ná „len“ na vzne­se­né ob­vi­ne­nie či po­da­nú ob­ža­lo­bu v spo­je­ní s dô­vod­mi väz­by, pri­čom tres­tne stí­ha­ná oso­ba je chrá­ne­ná pre­zum­pciou ne­vi­ny (III. ÚS 79/00).

 Vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de 1/ by bol po­tom v no­vom ko­na­ní ulo­že­ný súhrn­ný trest (§ 42 Tr. zák.).

 Ak bo­lo pot­reb­né do­ka­zo­va­nie vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te vy­ko­nať aj pred uk­la­da­ním súhr­nné­ho tres­tu (v ko­na­ní o skut­koch 2/ a 3/), te­da ak bo­lo to­to do­ka­zo­va­nie pot­reb­né vy­ko­nať už ako pod­klad pre roz­ho­do­va­nie o tres­te od­vo­la­cím sú­dom, mal ho vy­ko­nať od­vo­la­cí súd (a to na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, na kto­rom o od­vo­la­ní roz­ho­do­val).

 Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. je nep­rí­pus­tné po zru­še­ní roz­sud­ku vec vrá­tiť sú­du pr­vé­ho stup­ňa na iné dopl­ne­nie ko­na­nia (te­da aj dô­kaz­né), než kto­ré sa tý­ka skut­ko­vých zá­ve­rov (otáz­ka vi­ny, nie tres­tu), ale­bo kto­ré je na od­vo­la­com sú­de nep­ri­me­ra­ne ob­tiaž­ne.

 Do­ka­zo­va­nie, po­ža­do­va­né od­vo­la­cím sú­dom vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te (dopl­ne­nie vý­slu­chu znal­ca z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo – psy­cho­ló­gia k osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho na účel ove­re­nia spl­ne­nia pod­mie­nok pre ulo­že­nie do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) ne­pat­rí do žiad­nej z uve­de­ných ka­te­gó­rií.

 Zá­kon­ným pos­tu­pom sa má ko­na­nie urý­chliť, a to aj v ne­vä­zob­ných ve­ciach.

 Uve­de­né pla­tí i v prí­pa­de, že bol vý­rok o vi­ne od­vo­la­cím sú­dom zru­še­ný len z čas­ti, s po­kyn­mi na vy­ko­na­nie ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia sú­dom pr­vé­ho stup­ňa (§ 322 ods. 1 Tr. por.) – z čas­ti však vý­rok o vi­ne os­tal ne­dot­knu­tý.

 To sa oso­bit­ne tý­ka vä­zob­nej ve­ci.

 Roz­hod­nu­tím o ulo­že­ní tres­tu (ak ide o trest od­ňa­tia slo­bo­dy bez pod­mie­neč­né­ho od­kla­du je­ho vý­ko­nu) vo vzťa­hu k nez­ru­še­nej čas­ti vý­ro­ku o vi­ne, sa to­tiž napĺňa ka­te­go­ric­ký zá­kon­ný prí­kaz, že väz­ba má tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.).

 Zhr­núc uve­de­né: Ak bol ob­ža­lo­va­ný Š. S. prá­vop­lat­ne (roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du) uz­na­ný za vin­né­ho (ok­rem iné­ho) zlo­či­nom úk­lad­nej vraž­dy (§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.) (s tres­tnou sadz­bou od­ňa­tia slo­bo­dy až na dvad­sať­päť ro­kov ale­bo na do­ži­vo­tie), ne­mô­že byť v tej­to tres­tnej ve­ci na­ďa­lej vo väz­be, ak má vy­ko­ná­vať trest od­ňa­tia slo­bo­dy, na kto­ré­ho neu­lo­že­nie nie je žia­den zá­kon­ný dô­vod. V po­pí­sa­nom prí­pa­de je ďal­šie pretr­vá­va­nie vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­ža­lo­va­né­ho po roz­hod­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du nep­rí­pus­tné (ma­lo byť ukon­če­né prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du o vi­ne a tres­te).

 Ochra­na spo­loč­nos­ti sa za­bez­pe­ču­je len spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom. Ne­dodr­ža­nie zá­kon­né­ho pos­tu­pu štát­ny­mi or­gán­mi vy­vo­lá­va v spo­lo­čen­skej ochra­ne me­dze­ru, kto­rá vy­znie­va v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho v po­do­be san­kcie us­ta­no­ve­nej v § 79 ods. 1 Tr. por., kto­rá je dôs­led­kom nes­práv­nym pos­tu­pom vy­vo­la­né­ho po­mi­nu­tia „ďal­ších dô­vo­dov“ tr­va­nia väz­by.

 Je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ob­me­dzenie vrá­te­nia ve­ci od­vo­la­cím sú­dom sú­du pr­vé­ho stup­ňa (bez vlas­tné­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia), len na prí­pa­dy uve­de­né v § 322 Tr. por. (od­strá­ne­ním for­mu­lač­nej nep­res­nos­ti), bo­lo zvý­raz­ne­né no­ve­li­zá­ciou Tres­tné­ho po­riad­ku s účin­nos­ťou od 1. sep­tem­bra 2011 (zá­kon č. 262/2011 Z.z.).V dot­knu­tom prí­pa­de je vy­ššie po­pí­sa­ná sú­vis­losť s mi­ni­ma­li­zá­ciou tr­va­nia väz­by zrej­má.

 Cel­ko­vo mož­no skon­šta­to­vať :

 Pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du vo vä­zob­nej ve­ci sa mu­sí pris­pô­so­biť ob­me­dzeniu tr­va­nia väz­by len na ne­vyh­nut­ný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.).

 Ak je v ta­kom prí­pa­de od­su­dzu­jú­ci vý­rok o vi­ne na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom zru­še­ný len z čas­ti v zmys­le § 321 ods. 2 ale­bo ods. 3 Tr. por. (a te­da je zru­še­ný aj ce­lý vý­rok o tres­te), pot­re­ba dopl­niť do­ka­zo­va­nie vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te a ďal­ším vý­ro­kom nad­vä­zu­jú­cim na vý­rok o vi­ne (te­da ne­ve­dú­ce v tom­to roz­sa­hu k iným skut­ko­vým zá­ve­rom), nie je dô­vo­dom na ne­roz­hod­nu­tie od­vo­la­cím sú­dom o tres­te (náh­ra­de ško­dy, ochran­nom opat­re­ní) za zru­še­ním ne­dot­knu­té skut­ky (§ 322 ods. 3 Tr. por.), od­vo­la­cí súd ta­ké dopl­ne­nie sám ne­vy­ko­ná a vec vrá­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé roz­hod­nu­tie o tres­te (pop­ri roz­hod­nu­tí o zru­še­nej čas­ti vý­ro­ku o vi­ne) pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. len vte­dy, ak by dopl­ne­nie ko­na­nia od­vo­la­cím sú­dom bo­lo spo­je­né s nep­ri­me­ra­ný­mi ťaž­kos­ťa­mi. Inak súd pr­vé­ho stup­ňa v no­vom ko­na­ní ulo­ží súhrn­ný trest (§ 42 Tr. zák.) prí­pad­ne spo­loč­ný trest (§ 41 ods. 3 Tr. zák).

 Je pot­reb­né dopl­niť, že no­vé­mu ko­na­niu pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa neb­rá­ni pre­káž­ka prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­tej ve­ci (§ 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por.), na­koľ­ko tá sa vzťa­hu­je len na sku­tok, o kto­rom bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té (o vi­ne i tres­te) roz­sud­kom od­vo­la­cie­ho sú­du.

 Ak by od­vo­la­cí súd už uve­de­ným spô­so­bom roz­ho­dol (roz­sud­kom) aj o tres­te, vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie ob­ža­lo­va­né­ho by sa skon­či­lo na­ria­de­ním vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 Inter­pre­tač­ná nes­práv­nosť te­da vy­vo­la­la ume­lé predĺže­nie vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia.

 Tým je po­ru­še­né us­ta­no­ve­nie § 76 ods. 1 Tr. por., te­da zá­kaz pretr­vá­va­nia väz­by nad rá­mec jej ne­vyh­nut­né­ho ča­su.

 Ako už bo­lo uve­de­né v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti od­ôvod­ne­nia toh­to uz­ne­se­nia, ako vy­plý­va z ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du I. ÚS 100/2004 „v prí­pa­de dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by mu­sia byť spl­ne­né šty­ri pod­mien­ky. Mu­sí exis­to­vať po for­mál­nej strán­ke uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Po ma­te­riál­nej strán­ke sa vy­ža­du­je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, za kto­rý je vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Mu­sí exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 67 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (v sú­čas­nos­ti § 71 ods. 1 Tr. por. - pozn.). Na­po­kon mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (a súd, kto­rý sa už v sú­čas­nej le­gál­nej ter­mi­no­ló­gii ozna­ču­je sa­mos­tat­ne - pozn.) vo ve­ci sa­mej pos­tu­po­va­li s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním.

 V dot­knu­tom prí­pa­de nie je spl­ne­ná na­pos­le­dy uve­de­ná (štvr­tá) pod­mien­ka ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Pod­ľa sys­te­ma­ti­ky Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ide o po­ru­še­nie člán­ku 5 ods. 3, a to z hľa­dis­ka sú­de­nia oso­by poz­ba­ve­nej slo­bo­dy v pri­me­ra­nej le­ho­te (v pred­tým po­pí­sa­ných sú­vis­los­tiach).

 Pre­miet­nu­té do sys­te­ma­ti­ky a san­kčné­ho me­cha­niz­mu zá­ko­na, po­mi­nul dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by v zmys­le § 79 ods. 1 Tr. por. - v tom­to prí­pa­de sa dô­vo­dy ne­dos­tat­ku oso­bit­ne sta­ros­tli­vé­ho a urý­chle­né­ho pos­tu­pu prís­luš­né­ho or­gá­nu (sú­du) tý­ka­jú pria­mo ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, nie roz­ho­do­va­nia o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by.

 „Dô­vo­dy na ďal­šie tr­va­nie väz­by“ sú inou okol­nos­ťou než „dô­vo­dy väz­by“ tiež uve­de­nou v § 79 ods. 1 Tr. por. (dô­vo­dom väz­by zod­po­ve­dá dô­vod­nosť po­doz­re­nia zo spá­chania či­nu, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a da­nosť vä­zob­né­ho dô­vo­du, te­da pr­vé tri zo šty­roch v ná­le­ze Ústav­né­ho sú­du I. ÚS 100/2004 uve­de­ných pod­mie­nok).

 Nas­ta­nie kto­rej­koľ­vek z troch si­tuá­cií, uve­de­ných v § 79 ods. 1 Tr. por. (po­mi­nu­tie dô­vo­du väz­by, dô­vo­du na jej ďal­šie tr­va­nie ale­bo up­ly­nu­tie le­ho­ty uve­de­nej v § 76 ods. 6 ale­bo ods. 7 ale­bo § 78) však vy­vo­lá­va nás­le­dok, že ob­vi­ne­ný mu­sí byť ih­neď pre­pus­te­ný na slo­bo­du (v tom­to prí­pa­de roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du).

 Sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním práv ob­ža­lo­va­né­ho Š. S. sia­ha­jú do roz­ho­do­va­nia naj­vyš­šie­ho sú­du o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by zo dňa 13. de­cem­bra 2013, o kto­rej jed­noin­štan­čne roz­ho­do­val naj­vyš­ší súd dňa 18. de­cem­bra 2013 vo ve­ci, sp. zn. 1 To 10/2013 (v ča­se, keď mu bol pred­lo­že­ný spis na roz­ho­do­va­nie o po­da­nom od­vo­la­ní pro­ti roz­sud­ku ŠTS). I keď roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du je roz­ho­do­va­ním o zá­klad­ných slo­bo­dách ob­ča­na, zá­kon (Trest­ný po­ria­dok) na roz­diel od vza­tia ob­ža­lo­va­né­ho do väz­by naj­vyš­ším sú­dom v od­vo­la­com ko­na­ní so sťaž­nos­tným ko­na­ním iné­ho se­ná­tu toh­to sú­du (§ 185 ods. 9 Tr. por.), ta­kú­to dvo­jin­štan­čnosť roz­ho­do­va­nia neu­mož­ňu­je. O to viac tre­ba v ta­kom­to (jed­noin­štan­čnom) ko­na­ní dodr­žia­val prá­va ob­ža­lo­va­né­ho, kry­té mi­mo iné ga­ran­ciou, aby pred roz­hod­nu­tím o väz­be vo všet­kých je­ho for­mách (§ 72 ods. 1 Tr. por.) bol ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý sú­dom (mi­ni­mál­ne v pr­vom stup­ni), aby pred­nie­sol svo­je návr­hy a sta­no­vis­ko v osob­nom kon­tak­te so sú­dom, kto­rý roz­ho­du­je o je­ho väz­be. V kon­krét­nom prí­pa­de roz­ho­do­va­nia naj­vyš­šie­ho sú­du ob­ža­lo­va­né­mu ne­bo­lo umož­ne­né uve­de­ným spô­so­bom svo­je prá­va up­lat­niť, pri­čom súd roz­ho­do­val bez to­ho, aby sa mal pro­ku­rá­tor mož­nosť pred roz­hod­nu­tím sú­du so žia­dos­ťou ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by vec­ne a ob­sa­ho­vo oboz­ná­miť (ne­bo­la mu do­ru­čo­va­ná) a tak za­ujať pred roz­ho­do­va­ním sú­du svo­je sta­no­vis­ko.

 III. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci ide o ku­mu­lá­ciu dvoch zá­klad­ných okol­nos­tí, kto­ré z hľa­dis­ka ďal­šie­ho pos­tu­pu v ko­na­ní – nep­rí­pus­tné predl­žo­va­nie vä­zob­né­ho stí­ha­nia pos­tu­pom od­vo­la­cie­ho sú­du a sú­čas­ne (včas­né) ne­roz­hod­nu­tie o žia­dos­ti ob­ža­lo­va­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by – neu­mož­ni­li po­ne­chať ob­ža­lo­va­né­ho vo väz­be, aj keď inak ide o vec­ne, resp. z hľa­dis­ka okol­nos­tí prí­pa­du o na­naj­výš ne­žia­du­ce rie­še­nie. V kon­krét­nom prí­pa­de však mu­sel dos­tať pred­nosť zá­kaz stí­ha­nia poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy ko­ho­koľ­vek inak ako zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon (čl. 17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky), kto­rý je jed­ným zo zá­klad­ných pi­lie­rov práv­ne­ho štá­tu (čl. 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Zá­ro­veň je pot­reb­né pô­so­biť, z hľa­dis­ka ap­li­kač­ných nes­práv­nos­tí, pre­ven­tív­ne.

 Tre­ba do­dať, že po­ru­še­nie práv ob­ža­lo­va­né­ho ne­mož­no re­pa­ro­vať bez zru­še­nia sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, len (prí­pad­ným nes­kor­ším) fi­nan­čným za­dos­ťu­či­ne­ním, priz­na­ným ús­tav­ným sú­dom. Sa­mot­ný ús­tav­ný súd k to­mu uvá­dza: Priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia pri­chá­dza spra­vid­la do úva­hy pre­dov­šet­kým v tých prí­pa­doch, keď po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy už nie je mož­né nap­ra­viť. To zna­me­ná, že nep­ri­chá­dza do úva­hy zru­še­nie roz­hod­nu­tia ale­bo opat­re­nia, resp. uve­de­nia do pô­vod­né­ho sta­vu (I. ÚS 15/02).

 V kon­krét­nom prí­pa­de však pri­chá­dza­la do úva­hy náp­ra­va zru­še­ním pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia, čo mo­hol uro­biť a uro­bil už všeo­bec­ný súd (na­dria­de­ný súd roz­ho­du­jú­ci o riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku) a nep­rehl­bo­val tak po­ru­še­nie prá­va. Po ta­kom zru­še­ní zá­ro­veň ne­moh­lo nas­le­do­vať iné roz­hod­nu­tie, než pre­pus­te­nie ob­ža­lo­va­né­ho z väz­by (vec­ná náp­ra­va sa ne­moh­la za­bez­pe­čiť opä­tov­ným roz­ho­do­va­ním o je­ho žia­dos­ti).

 Mož­no dopl­niť, že ako práv­ny pod­klad pre roz­hod­nu­tie pos­ta­čo­val zá­kon (Trest­ný po­ria­dok) a Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a len ar­gu­men­tač­ne bol pou­ži­tý aj Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských páv a zá­klad­ných slo­bôd (člá­nok 5 ods. 3 a ods. 4), z kto­ré­ho aj zá­kon­ná úp­ra­va vy­chá­dza.

 Do­ho­vor sa to­tiž pou­ži­je pred zá­ko­nom len vte­dy, keď za­bez­pe­ču­je väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd (čl. 154c ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Inak súd ap­li­ku­je zá­kon, a to v prí­pa­de šir­šie­ho ním priz­na­né­ho roz­sa­hu dot­knu­tých práv, aj pred­nos­tne pred me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou (čl. 154c ods. 1 ús­ta­vy a con­tra­rio).

 Na­po­kon tre­ba kon­šta­to­vať, že ob­ža­lo­va­ný mô­že byť v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia vza­tý do väz­by, ak napl­ní niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ ale­bo písm. e/ Tr. por.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 V Bra­tis­la­ve 23. ap­rí­la 2014

 JUDr. Pe­ter K r a j č o v i č, v. r.

 pred­se­da se­ná­tu

 Vy­pra­co­val: JUDr. Re­né Šte­pá­nik

 

 

 

Diskusia