K nemožnosti držať obvineného vo väzbe samostatne pre každý z trestných činov, z ktorých je obvinený

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Ob­vi­ne­ný bol tres­tne stí­ha­ný pre rôz­no­ro­dú tres­tnú čin­nosť, a to vo via­ce­rých tres­tných ko­na­niach. Tá­to sku­toč­nosť ma­la za nás­le­dok, že sťa­žo­va­teľ bol vo väz­be ho­ci ako ob­vi­ne­ný vo via­ce­rých sú­bež­ne či nás­led­ne ve­de­ných tres­tných ve­ciach vy­še de­sať ro­kov. Us­ta­no­ve­nie § 76 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­jú­ce cel­ko­vú le­ho­tu väz­by ne­mož­no vy­kla­dať tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne všeo­bec­né sú­dy sú op­ráv­ne­né dr­žať ob­vi­ne­né­ho vo väz­be pre kaž­dý z tres­tných či­nov, z kto­rých je ob­vi­ne­ný, sa­mos­tat­ne či izo­lo­va­ne, a to po maximál­nu do­bu. Ta­ký­to prís­tup by mo­hol mať za nás­le­dok, že ob­vi­ne­ný by mo­hol byť v sú­vis­los­ti s jed­ným tres­tným ko­na­ním vza­tý do väz­by až po maximál­nu do­bu ur­če­nú pod­ľa § 76 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku. V prí­pa­de up­ly­nu­tia maximál­nej le­ho­ty väz­by, resp. po­kiaľ by doš­lo z rôz­nych dô­vo­dov k je­ho pre­pus­te­niu, mo­hol by byť vza­tý do väz­by pre iný trest­ný čin, ke­dy by za­ča­la ply­núť no­vá maximál­na le­ho­ta sta­no­ve­ná pre ďal­šiu väz­bu, v dôs­led­ku čo­ho by ob­vi­ne­ný mo­hol strá­viť aj ce­lý zvy­šok ži­vo­ta vo väz­be bez to­ho, že by bo­lo vy­da­né roz­hod­nu­tie sú­du o je­ho vi­ne; ta­ký­to pos­tup ne­le­gi­ti­mi­zu­je žia­den ve­rej­ný zá­ujem.

II. Reš­pek­to­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti kaž­dé­ho člo­ve­ka a naj­mä je­ho slo­bo­dy (te­da aj ob­vi­ne­né­ho) za­ka­zu­je štá­tu roz­ho­do­vať o jed­not­liv­co­vi len ako o pros­tried­ku k do­siah­nu­tiu iné­ho úče­lu (nap­rík­lad k zľah­če­niu vy­šet­ro­va­nia), nech by to bo­lo aj pre ochra­nu ži­vo­ta (zdra­via) mno­hých iných osôb, či iné­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Zba­ve­nie slo­bo­dy bez od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku je to­tiž naj­váž­nej­ším zá­sa­hom do zá­klad­ných prin­cí­pov in­di­vi­duál­nej slo­bo­dy a pre­zum­pcie ne­vi­ny.

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

 
I. ÚS 47/2013-40
 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 5. jú­na 2013 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du Mi­la­na Ľalí­ka a zo sud­cov Ma­rian­ny Moch­ná­čo­vej a Pet­ra Br­ňá­ka pre­ro­ko­val pri­ja­tú sťaž­nosť V. Y., t. č. vo väz­be, za­stú­pe­né­ho ad­vo­kát­skou kan­ce­lá­riou K., s. r. o., B., v me­ne kto­rej ko­ná ad­vo­kát a ko­na­teľ JUDr. J. B., vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. sep­tem­bra 2012 a tak­to
 

roz­ho­dol:
 

1.  Zá­klad­né prá­vo V. Y. na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. sep­tem­bra 2012 po­ru­še­né bo­lo.

2.  Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. sep­tem­bra 2012 zru­šu­je a vec vra­cia Kraj­ské­mu sú­du v Tr­na­ve na ďal­šie ko­na­nie.

3.  V. Y. priz­ná­va úh­ra­du trov ko­na­nia v su­me 323,50 € (slo­vom tris­tod­vad­sať­tri eur a päť­de­siat cen­tov), kto­ré je po­vin­ný za­pla­tiť Kraj­ský súd v Tr­na­ve na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu – ad­vo­ká­ta JUDr. J. B., ko­na­te­ľa ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie K., s. r. o., B., do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

4.  Vo zvyš­nej čas­ti sťaž­nos­ti V. Y. ne­vy­ho­vu­je.

 

Od­ôvod­ne­nie:
 

1. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 47/2013-24 zo 6. feb­ruára 2013 pri­jal pod­ľa § 25 ods. 3 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) na ďal­šie ko­na­nie sťaž­nosť V. Y. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“) vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. sep­tem­bra 2012 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du“).
 
2. Zo sťaž­nos­ti a z jej príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va (ďa­lej aj „ok­res­ný súd“) sp. zn. Tp 12/2012 z 24. feb­ruára 2012 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. mar­ca 2012 z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“). Le­ho­ta väz­by sťa­žo­va­te­ľa za­ča­la ply­núť od 22. feb­ruára 2012. Sťa­žo­va­teľ po­dal 25. jú­la 2012 pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu na ok­res­nom sú­de návrh na pre­pus­te­nie z väz­by a ok­res­ný súd uz­ne­se­ním sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augus­ta 2012 je­ho žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by za­mie­tol. Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť, v kto­rej sa do­má­hal je­ho zru­še­nia a svoj­ho pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du. O sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa roz­ho­dol kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním, kto­rým je­ho sťaž­nosť za­mie­tol. Sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je pre­dov­šet­kým na sku­toč­nosť, že vo väz­be sa na­chá­dza nep­retr­ži­te už vy­še 10 ro­kov, pre­to­že po pre­pus­te­ní z väz­by je opä­tov­ne a ih­neď bra­ný do väz­by v inej ve­ci na zá­kla­de úče­lo­vé­ho vzná­ša­nia ob­vi­ne­ní ako zá­mien­ky pre je­ho ďal­šie vä­zob­né stí­ha­nie. Tým­to pos­tu­pom sa sťa­žo­va­teľ v ča­se po­da­nia sťaž­nos­ti ús­tav­né­mu sú­du na­chá­dza vo väz­be sú­vis­le už 10 ro­kov a 4 me­sia­ce.
 
3. Ústav­ný súd vy­zval sťa­žo­va­te­ľa, aby sťaž­nosť dopl­nil o ná­le­ži­tos­ti v zmys­le § 20 a § 50 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de. Na zá­kla­de tej­to vý­zvy sťa­žo­va­teľ dopl­nil a up­ra­vil sťaž­nosť a svo­ju ar­gu­men­tá­ciu kon­cen­tro­val pre­dov­šet­kým na to, že
„... sťa­žo­va­teľ je viac ako 10 ro­kov dr­ža­ný vo väz­be, a to ta­kým spô­so­bom, že po je­ho pre­pus­te­ní z jed­nej väz­by je opä­tov­ne bra­ný do väz­by v inej ve­ci, i keď sa jed­ná o ve­ci, kto­ré pa­ra­lel­ne vy­šet­ro­val ale­bo vy­šet­ru­je ten is­tý vy­šet­ro­va­cí tím, pri­čom sa v tých­to jed­not­li­vých tres­tných ve­ciach úče­lo­vo vzná­ša­jú vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi ob­vi­ne­nia ako zá­mien­ka pre je­ho vä­zob­né stí­ha­nie. Zjav­ne ide o pos­tup proti­ús­tav­ný a ne­zá­kon­ný... Ta­ký pos­tup OČTK a sú­dov vo­či oso­be sťa­žo­va­te­ľa mu spô­so­bu­jú ťaž­kú psy­chic­kú uj­mu a trau­mu, na­koľ­ko sa cí­ti byť obe­ťou zneu­ží­va­nia úče­lo­vé­ho pos­tu­pu OČTK pri vy­šet­ro­va­ní v jed­not­li­vých tres­tných ve­ciach, ob­dob­ne ako to­mu je v prí­pa­de na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo. Ten­to stav tr­vá nep­ri­me­ra­ne dl­ho a po­tie­ra akú­koľ­vek práv­nu is­to­tu na spra­vod­li­vé ko­na­nie vo­či je­ho oso­be. Vý­ko­nom väz­by doš­lo v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa k zá­važ­né­mu ob­me­dzeniu je­ho súk­rom­né­ho i ro­din­né­ho ži­vo­ta, k od­čle­ne­niu od naj­bliž­ších, ako aj k ne­ga­tív­ne­mu po­su­dzo­va­niu je­ho oso­by ako oso­by s kri­mi­nál­nou po­ves­ťou, čo je nes­por­ný zá­sah do in­teg­ri­ty osob­nos­ti, pri­čom je­ho oso­ba je tým­to znač­ne zne­va­žo­va­ná.“.
 
4. Na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí sťa­žo­va­teľ navr­hol, aby ús­tav­ný súd je­ho sťaž­nosť pri­jal na ďal­šie ko­na­nie a aby o nej ná­le­zom tak­to roz­ho­dol:
„Kraj­ský súd v Tr­na­ve v ko­na­ní ve­de­nom pod spis. zn.: 5 Tpo 36/2012 uz­ne­se­ním zo dňa 11. 09. 2012 po­ru­šil zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du za­ru­če­nú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj prá­vo na slo­bo­du a prá­vo na urý­chle­né roz­hod­nu­tie o zá­kon­nos­ti väz­by za­ru­če­né v čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.
Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. 09. 2012 sa v pl­nom roz­sa­hu zru­šu­je a Kraj­ské­mu sú­du v Tr­na­ve sa pri­ka­zu­je, aby V. Y., nar... pre­pus­til neod­klad­ne z väz­by na slo­bo­du.
Sťa­žo­va­te­ľo­vi sa v sú­la­de s čl. 127 ods. 3 Ústa­vy SR priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 5.000,- eur, kto­ré je Kraj­ský súd v Tr­na­ve po­vin­ný vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.
Kraj­ský súd v Tr­na­ve je po­vin­ný za­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi tro­vy práv­ne­ho za­stú­pe­nia v cel­ko­vej vý­ške 323,50 Eur (2 úko­ny práv­nej po­mo­ci á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur re­žij­ný pau­šál + 20 % DPH) na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.“
 
5. Ústav­ný súd v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 29 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de vy­zval 1. mar­ca 2013 pred­se­du kraj­ské­ho sú­du, aby sa k pri­ja­tej sťaž­nos­ti vy­jad­ril. Vo vy­jad­re­ní z 25. mar­ca 2013 pred­se­da kraj­ské­ho sú­du uvie­dol:
„Uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve zo dňa 11.9.2012 ne­bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy SR a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Kraj­ský súd v Tr­na­ve tak ako aj Ok­res­ný súd v Tr­na­ve mu­sel brať do úva­hy len kon­krét­ne ak­tuál­ne tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 ods. 2 písm. f Tr. zák., spá­cha­né­ho for­mou účas­tníc­tva ako or­ga­ni­zá­tor pod­ľa § 10 ods. 1 písm. a, Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v os­tat­ných tres­tných ve­ciach je pot­reb­né po­su­dzo­vať oso­bit­ne. Roz­siah­la tres­tná čin­nosť sťa­žo­va­te­ľa vy­ža­du­je ná­roč­né do­ka­zo­va­nie, pre kto­ré zrej­me ne­bo­lo mož­né žiad­nu tres­tnú vec prá­vop­lat­ne skon­čiť a tak na­ria­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.“
Pred­se­da kraj­ské­ho sú­du pre­to navr­hol, aby ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ne­vy­ho­vel.
 
6. Ústav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de upus­til v da­nej ve­ci od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že dos­pel k ná­zo­ru, že od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.
 
7. Ústav­ný súd je pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti. Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy roz­ho­du­je ús­tav­ný súd o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd. Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Pod­ľa čl. 127 ods. 3 ús­ta­vy mô­že ús­tav­ný súd svo­jím roz­hod­nu­tím, kto­rým vy­ho­vie sťaž­nos­ti, priz­nať to­mu, ko­ho prá­va pod­ľa od­se­ku 1 bo­li po­ru­še­né, pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.
 
8. Pod­sta­tou sťaž­nos­ti je z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka po­sú­diť si­tuáciu sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý je cel­ko­vo a sú­vis­le vo väz­be vy­še 10 ro­kov, ho­ci ide o rôz­ne tres­tné ko­na­nia pre rôz­ne tres­tné či­ny, kto­ré sú mu po se­be kla­de­né za vi­nu. Tak­to bol na zá­kla­de uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. feb­ruára 2012 v inej tres­tnej ve­ci pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du a to­ho is­té­ho dňa, t. j. 22. feb­ruára 2012, vo ve­ci ve­de­nej Pre­zí­diom Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Úra­dom bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te, od­bo­rom B. (ďa­lej len „úrad bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te“) pod sp. zn. ČVS: PPZ 21/BOK-BA-2012 bol sťa­žo­va­teľ v ča­se o 15.40 h za­dr­ža­ný ako ob­vi­ne­ný [stí­ha­ný pre trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“) spá­cha­ný for­mou účas­tníc­tva ako or­ga­ni­zá­tor] pod­ľa § 86 Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Sťa­žo­va­teľ bol nás­led­ne vza­tý do väz­by na zá­kla­de uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du sp. zn. Tp 12/2012 z 24. feb­ruára 2012 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. mar­ca 2012, kto­rý v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa vzhlia­dol dô­vod väz­by iba pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da iš­lo o úte­ko­vú väz­bu. Ta­ký­to pos­tup or­gá­nov všeo­bec­ných sú­dov vní­ma sťa­žo­va­teľ ako úče­lo­vú sna­hu o je­ho ďal­šie vä­zob­né stí­ha­nie.
 
Sťa­žo­va­teľ 25. jú­la 2012 po­žia­dal o pre­pus­te­nie z väz­by. Ok­res­ný súd uz­ne­se­ním sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augus­ta 2012 je­ho žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by za­mie­tol. Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť, kto­rú kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním za­mie­tol. Sťa­žo­va­teľ sa do­má­ha pres­kú­ma­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, pre­to­že ním pod­ľa ne­ho bo­lo po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­vo na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 do­ho­vo­ru. Z vlas­tnej evi­den­cie po­da­ní ús­tav­ný súd zis­til, že sťa­žo­va­teľ nás­led­ne po­dal ďal­ších päť ús­tav­ných sťaž­nos­tí pro­ti ďal­ším roz­hod­nu­tiam všeo­bec­ných sú­dov o je­ho väz­be. Sťa­žo­va­teľ je te­da aj na­ďa­lej do väz­be.
 
9. Z us­ta­no­ve­nia čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy vy­plý­va, že ús­ta­va roz­de­ľu­je ús­tav­nú ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd, ako aj ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z prís­luš­nej me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy me­dzi všeo­bec­né sú­dy a ús­tav­ný súd, pri­čom sys­tém tej­to ochra­ny je za­lo­že­ný na prin­cí­pe sub­si­dia­ri­ty, kto­rý ur­ču­je aj roz­sah prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du pri pos­ky­to­va­ní ochra­ny tým­to prá­vam a slo­bo­dám vo vzťa­hu k prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov (čl. 142 ods. 1 ús­ta­vy), a to tak, že všeo­bec­né sú­dy sú pri­már­ne zod­po­ved­né za vý­klad a ap­li­ká­ciu zá­ko­nov, ako aj za dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy). Prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du vo vzťa­hu k roz­ho­do­va­niu všeo­bec­ných sú­dov vo vä­zob­ných ve­ciach je da­ná len na pres­kú­ma­nie dô­vo­du a spô­so­bu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, t. j. či pro­ti oso­be, kto­rá sa be­rie do väz­by, (ale­bo je vo väz­be, pozn.), bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, roz­hod­nu­tie o väz­be sa od­ôvod­ni­lo aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, o väz­be roz­ho­do­val súd, ob­vi­ne­ný bol do väz­by vza­tý pre kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú oba­vu vy­jad­re­nú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo okol­nos­ti uve­de­né v od­se­ku 2 toh­to us­ta­no­ve­nia, a oso­ba bo­la vza­tá a dr­ža­ná vo väz­be len na čas do­vo­le­ný zá­ko­nom, resp. kon­krét­nym roz­hod­nu­tím vä­zob­né­ho sú­du o predĺže­ní väz­by. Do ob­sa­hu prá­vo­mo­cí ús­tav­né­ho sú­du ne­pat­rí pres­kú­mať pos­tup (hod­no­te­nie), ako aj správ­nosť skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov všeo­bec­ných sú­dov, kto­rý vie­dol k zá­ve­ru o exis­ten­cii zá­kon­né­ho dô­vo­du na po­ne­chanie sťa­žo­va­te­ľa vo väz­be. Ústav­ný súd sa pre­to pri skú­ma­ní ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy sús­tre­ďo­val na pres­kú­ma­nie to­ho, či k maximál­ne­mu ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa doš­lo z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­ré us­ta­no­vu­je (umož­ňu­je) ús­tav­ne­kon­form­ný vý­klad prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, bez to­ho, aby nah­rá­dzal prá­vo­moc a pos­tu­py všeo­bec­ných sú­dov (II. ÚS 76/02).
 
Z uve­de­né­ho tiež vy­plý­va, že nie je len po­vin­nos­ťou ús­tav­né­ho sú­du ako súd­ne­ho or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti dodr­žia­vať vo svo­jej čin­nos­ti ok­rem iné­ho aj me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, ale tú­to po­vin­nosť ma­jú aj všeo­bec­né sú­dy ako pri­már­ni ochran­co­via ús­tav­nos­ti vrá­ta­ne po­vin­nos­ti reš­pek­to­vať do­ho­vor pri pres­kú­ma­va­ní zá­kon­nos­ti ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy fy­zic­kej oso­by (väz­by).
 
10. Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du by moh­li byť pred­me­tom kon­tro­ly zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne ale­bo by bo­li v extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti (ako nad­mer­ný for­mal­izmus), či inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­kon­ných poj­mov by bo­la v inom než zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným a práv­nic­kým mys­le­ním kon­sen­zuál­ne ak­cep­to­va­nom vý­zna­me, a bo­li tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (ob­dob­ne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, III. ÚS 151/05).
 
11. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa všeo­bec­né sú­dy pri roz­ho­do­va­ní o je­ho väz­be zneu­ží­va­jú ten­to in­šti­tút zá­kon­né­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy pre úče­ly je­ho dl­ho­do­bé­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia v mno­ho­roč­ných neob­jas­ne­ných kau­zách, kto­ré sa mu úče­lo­vo pod­sú­va­jú a pri­pi­su­jú za vi­nu. Sťa­žo­va­teľ, kva­li­fi­ko­va­ne za­stú­pe­ný ad­vo­ká­tom, ozna­čil ako po­ru­šo­va­te­ľa svo­jich práv kraj­ský súd, kto­rý mal je­ho prá­va po­ru­šiť na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním z 11. sep­tem­bra 2012. Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ský súd za­mie­tol sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du zo 17. augus­ta 2012, kto­rým bo­la za­miet­nu­tá je­ho žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.
 
12. Kraj­ský súd na­pad­nu­té uz­ne­se­nie od­ôvod­nil tak­to:
„... na­ďa­lej tr­va­jú dô­vo­dy, pre kto­ré bol ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by. Ob­vi­ne­ný sa nezdr­žia­val v mies­te svoj­ho po­by­tu, je cu­dzím štát­nym prís­luš­ní­kom, kto­rý je tres­tne stí­ha­ný pre tres­tnú čin­nosť veľ­mi vy­so­ké­ho stup­ňa ne­bez­peč­nos­ti pre spo­loč­nosť, pre kto­rý v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny hro­zí ulo­že­nie vý­ni­moč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Tres­tná vec je v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia, je mož­né, že bu­de tre­ba vy­ko­nať aj ďal­šie pro­ces­né úko­ny, kto­ré by vy­ža­do­va­li účasť ob­vi­ne­né­ho. Hro­zí te­da oba­va, že ob­vi­ne­ný by mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať za úče­lom vy­hý­ba­nia sa tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo hro­zia­ce­mu tres­tu, čím na­ďa­lej tr­va­jú dô­vo­dy väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“
 
13. Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok.
 
Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.
 
Pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú bez­peč­nosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom.
 
Pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, má prá­vo po­dať návrh na za­ča­tie ko­na­nia, v kto­rom súd urý­chle­ne roz­hod­ne o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho slo­bo­dy a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.
 
Ústa­va v čl. 17 za­hŕňa v pod­sta­te všet­ky prá­va, kto­ré vy­plý­va­jú aj z čl. 5 do­ho­vo­ru. V prí­pa­de oboch us­ta­no­ve­ní ide o ochra­nu osob­nej slo­bo­dy a o ur­če­nie jas­ných li­mi­tov pre štát­nu moc v prí­pa­de zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy fy­zic­kej slo­bo­dy.
 
14. Ako ús­tav­ný súd v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. ok­tób­ra 2001 uvie­dol, väz­ba je v sys­té­me za­is­ťo­va­cích tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov naj­zá­važ­nej­ším pro­ces­ným zá­sa­hom do práv a osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca ob­vi­ne­né­ho z tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa ús­ta­vy zo všet­kých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní sú to prá­ve sú­dy, kto­ré ma­jú zod­po­ved­nosť za to, či v prí­pa­de oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu bu­de pro­ti nej tres­tné ko­na­nie ve­de­né vo väz­be ale­bo na slo­bo­de.  
 
Na prev­za­tie tej­to zod­po­ved­nos­ti všeo­bec­ný­mi súd­mi ús­ta­va us­ta­no­vu­je for­mu auto­ri­ta­tív­ne­ho „roz­hod­nu­tia“, kto­rú v spo­je­ní s po­žia­dav­kou, že „ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“ (čl. 17 ods. 2), tre­ba chá­pať tak (naj­mä, pozn.) v ma­te­riál­nom, ako i vo for­mál­nom zmys­le slo­va.
 
V ma­te­riál­nom zmys­le slo­va ús­ta­va vy­ža­du­je, aby roz­hod­nu­tie sú­du o väz­be zod­po­ve­da­lo jed­nak vý­zna­mu za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy a jed­nak „dô­vo­dom a ča­su us­ta­no­ve­né­mu zá­ko­nom“. Z us­ta­no­ve­nia čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy je evi­den­tné, že „roz­hod­nu­tie“, „dô­vo­dy“ a „čas, na kto­rý mož­no vziať do väz­by“, tvo­ria je­den ce­lok. Vzhľa­dom na to, že „osob­ná slo­bo­da“ je ús­tav­ne ga­ran­to­va­ným prin­cí­pom a „poz­ba­ve­nie slo­bo­dy – väz­ba“ je vý­nim­kou z ne­ho, mu­sí úva­ha sú­du o exis­ten­cii zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných dô­vo­dov a ča­su väz­by v kon­krét­nom prí­pa­de zod­po­ve­dať vždy to­mu­to vzťa­hu me­dzi prin­cí­pom a vý­nim­kou. Vo for­mál­nom zmys­le slo­va ús­ta­va vy­ža­du­je, aby súd tú­to svo­ju úva­hu vy­jad­ril eš­te aj spô­so­bom, kto­rý pre roz­hod­nu­tie o väz­be us­ta­no­vu­je zá­kon. Ústa­va tak jas­ne dbá o to, aby väz­ba ako opat­re­nie poz­ba­vu­jú­ce osob­nej slo­bo­dy bo­la vy­ko­na­ná spô­so­bom pos­ky­tu­jú­cim ob­vi­ne­né­mu zá­klad­né pro­ces­né zá­ru­ky pro­ti svoj­voľ­né­mu pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.
 
Väz­ba v tres­tnom ko­na­ní > má vždy for­mu pred­bež­né­ho opat­re­nia pre reali­zá­ciu riad­ne­ho a spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, a nie pre­važ­ne po­va­hu pre­ven­tív­nu a už vô­bec nie po­va­hu sa­tis­fak­čnú, či do­kon­ca rep­re­sív­nu ako trest.
 
15. Väz­ba ako vý­ni­moč­ný pros­trie­dok za­is­te­nia ob­vi­ne­né­ho pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia mô­že byť na ne­ho uva­le­ná iba v prí­pa­de zis­te­nia sku­toč­nos­tí us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ne­vyh­nut­nosť jej pou­ži­tia v zá­uj­me včas­né­ho a ná­le­ži­té­ho ob­jas­ne­nia tres­tných či­nov a spra­vod­li­vé­ho pos­ti­hu ich pá­cha­te­ľov. Pre­to­že ide o do­čas­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy, mu­sí exis­to­vať ne­vyh­nut­nosť uva­le­nia väz­by a dr­ža­nia ob­vi­ne­né­ho v nej len pre ur­či­tý le­gi­tím­ny účel, a to len po ur­či­tý čas.
 
16. Sťa­žo­va­teľ je tres­tne stí­ha­ný vo via­ce­rých tres­tných ve­ciach, pre väč­ši­nu z nich bol zá­ro­veň stí­ha­ný vä­zob­ne. V ča­se po­da­nia sťaž­nos­ti ús­tav­né­mu sú­du sa vo väz­be na­chá­dzal už viac ako de­sať ro­kov v cel­ku. Vzhľa­dom na roz­sia­hlosť a cel­ko­vú do­bu tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa po­va­žo­val ús­tav­ný súd za pot­reb­né oboz­ná­miť sa s prie­be­hom pred­chá­dza­jú­cej väz­by, na kto­rú bez­pros­tred­ne nad­vä­zu­je väz­ba v tom­to prí­pa­de. Sťa­žo­va­teľ sa ak­tuál­ne na­chá­dza vo väz­be od 22. feb­ruára 2012, keď bol za­dr­ža­ný ako ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na, na spá­cha­ní kto­ré­ho sa mal po­die­ľať ako or­ga­ni­zá­tor. Tej­to ak­tuál­nej väz­be sťa­žo­va­te­ľa pred­chá­dza­la väz­ba, v kto­rej bol sťa­žo­va­teľ v ob­do­bí od 27. jú­la 2011 (za­čia­tok ply­nu­tia le­ho­ty väz­by, pozn.) pre trest­ný čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej a te­ro­ris­tic­kej sku­pi­ny pod­ľa § 185a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a iné tres­tné či­ny. Sťa­žo­va­teľ bol z tej­to väz­by pre­pus­te­ný na zá­kla­de uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. feb­ruára 2012. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ih­neď po­tom, ako bol z pre­doš­lej väz­by pre­pus­te­ný, bol v ten is­tý deň za­dr­ža­ný a nás­led­ne vza­tý do väz­by za iný trest­ný čin. Ob­dob­ne aj v prí­pa­de pre­doš­lej väz­by sťa­žo­va­te­ľa, kto­rá za­ča­la ply­núť 27. jú­la 2011, bol sťa­žo­va­teľ v ten is­tý deň, t. j. 27. jú­la 2011, pre­pus­te­ný os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 4 T 106/09 z pred­chá­dza­jú­cej väz­by na slo­bo­du. Uve­de­ný prie­beh vä­zob­né­ho ko­na­nia potvr­dzu­je, že v prí­pa­de, ak bol sťa­žo­va­teľ z väz­by pre­pus­te­ný v jed­nej tres­tnej ve­ci, bol ih­neď vza­tý do väz­by v inej tres­tnej ve­ci, a to sa neus­tá­le opa­ku­je. V pre­ro­ko­vá­va­nom prí­pa­de je sťa­žo­va­teľ vo väz­be pre trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na, na spá­cha­ní kto­ré­ho sa mal po­die­ľať for­mou účas­tníc­tva ako or­ga­ni­zá­tor. Sku­tok sa mal stať 2. feb­ruára 1999, tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci bo­lo za­ča­té uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. ja­nuá­ra 2012 a ďal­ším roz­hod­nu­tím vy­šet­ro­va­te­ľa to­ho is­té­ho úra­du vy­šet­ro­va­nia pod tou is­tou spi­so­vou znač­kou z 21. feb­ruára 2012 bo­lo pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre ten­to trest­ný čin. Tres­tné stí­ha­nie v tej­to ve­ci tak bo­lo za­ča­té až po tri­nás­tich ro­koch od spá­chania skut­ku, ho­ci sťa­žo­va­teľ bol za­dr­ža­ný a vza­tý do väz­by pr­výk­rát už 25. jú­na 2002.
 
17. Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bo­la za­miet­nu­tá sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du zo 17. augus­ta 2012, kto­rým bo­la za­miet­nu­tá žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by. Sťa­žo­va­teľ bol do väz­by vza­tý uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va sp. zn. Tp 12/2012 z 24. feb­ruára 2012 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. mar­ca 2012. V da­nom prí­pa­de tak sí­ce bo­li napl­ne­né for­mál­ne pod­mien­ky väz­by, pre­to­že exis­to­va­lo uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, kto­ré spĺňa­lo pod­stat­né ná­le­ži­tos­ti, ale ma­te­riál­ne pod­mien­ky už všeo­bec­né sú­dy nes­kú­ma­li. Sťa­žo­va­teľ po­dal 25. jú­la 2012 žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, o kto­rej bo­lo roz­hod­nu­té v pri­me­ra­nej le­ho­te uz­ne­se­ním vec­ne prís­luš­né­ho ok­res­né­ho sú­du zo 17. augus­ta 2012, kto­rý za­mie­tol žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa. Pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť, kto­rú kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním za­mie­tol. Ústav­ný súd pri vý­ko­ne svo­jej prá­vo­mo­ci za­bez­pe­ču­je ma­te­riál­nu ochra­nu ús­tav­nos­ti, a pre­to v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa sa ne­mo­hol us­po­ko­jiť iba s po­sú­de­ním napl­ne­nia for­mál­nych pred­pok­la­dov väz­by. Je­ho úlo­hou bo­lo pre­to kom­plexne vy­hod­no­tiť mno­ho­roč­né vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa, a pre­to po­sú­de­nie neob­me­dzil iba na po­sú­de­nie ak­tuál­nej väz­by, v kto­rej sa sťa­žo­va­teľ na­chá­dza od 22. feb­ruára 2012.
 
18. Prí­pus­tnosť tr­va­nia vä­zob­né­ho stí­ha­nia v tres­tnom ko­na­ní up­ra­vu­je § 76 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­ľa § 76 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku väz­ba v rám­ci zá­klad­nej ale­bo predĺže­nej le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a väz­ba v ko­na­ní pred sú­dom mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas. Cel­ko­vá dĺžka < väz­by v tres­tnom ko­na­ní je us­ta­no­ve­ná v § 76 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho cel­ko­vá le­ho­ta väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní spo­lu s väz­bou v ko­na­ní pred sú­dom nes­mie pre­siah­nuť a) dva­násť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin, b) trid­sať­šesť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre zlo­čin, c) šty­rid­sa­ťo­sem me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin. Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­ňu­je, že osob­ná slo­bo­da kaž­dé­ho pat­rí me­dzi zá­klad­né pos­tu­lá­ty kaž­dé­ho de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu (čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy). Roz­hod­nu­tie o väz­be pred­sta­vu­je vý­raz­ný zá­sah do osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca, pre­to je pri ňom nut­né pos­tu­po­vať znač­ne reš­trik­tív­ne. Pod­mien­kou ús­tav­nos­ti väz­by je to­tiž aj jej sú­lad s čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu. Ústav­ný prí­kaz zla­diť tres­tnop­ro­ces­ný in­šti­tút väz­by so zá­sa­dou pre­zum­pcie ne­vi­ny v kon­krét­nom prí­pa­de vy­ža­du­je, aby väz­ba sku­toč­ne tr­va­la len po ne­vyh­nut­nú do­bu. Ok­rem to­ho väz­ba nut­ne za­sa­hu­je do inak v zá­sa­de ne­po­ru­ši­teľ­ných ob­las­tí súk­ro­mia a ľud­skej dôs­toj­nos­ti jed­not­liv­ca. Pod­mien­kou ús­tav­nos­ti väz­by pre­to mu­sí byť aj jej ur­če­nie v sú­la­de s ta­ký­mi nor­ma­mi ús­ta­vy, kto­ré vy­jad­ru­jú všeo­bec­né zá­sa­dy vlas­tné práv­ne­mu štá­tu pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd. Ta­kou nor­mou je aj čl. 13 ods. 4 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel, pri­čom ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ. Reš­pek­to­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti kaž­dé­ho člo­ve­ka a naj­mä je­ho slo­bo­dy (te­da aj ob­vi­ne­né­ho) za­ka­zu­je štá­tu roz­ho­do­vať o jed­not­liv­co­vi len ako o pros­tried­ku k do­siah­nu­tiu iné­ho úče­lu (tu napr. k zľah­če­niu vy­šet­ro­va­nia), nech by to bo­lo aj pre ochra­nu ži­vo­ta (zdra­via) mno­hých iných osôb (po­rov. Bverfg, 1 BvR 357/05 z 15. feb­ruára 2006, ods. 124, ale­bo Den­nin­ger, „Der Menschenwürde­satz im Grun­dge­setz“ Ba­den-Ba­den: No­mos 2011, s. 397, ap.), či iné­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Zba­ve­nie slo­bo­dy bez od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku je to­tiž naj­váž­nej­ším zá­sa­hom do zá­klad­ných prin­cí­pov in­di­vi­duál­nej slo­bo­dy a pre­zum­pcie ne­vi­ny (po­rov. roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Scott v. Špa­nielsko).
 
19. Sťa­žo­va­teľ je, resp. bol tres­tne stí­ha­ný pre rôz­no­ro­dú tres­tnú čin­nosť, a to vo via­ce­rých tres­tných ko­na­niach. Tá­to sku­toč­nosť má za nás­le­dok, že sťa­žo­va­teľ je vo väz­be ho­ci ako ob­vi­ne­ný vo via­ce­rých sú­bež­ne či nás­led­ne ve­de­ných tres­tných ve­ciach už vy­še de­sať ro­kov. Us­ta­no­ve­nie § 76 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­jú­ce cel­ko­vú le­ho­tu väz­by ne­mož­no vy­kla­dať tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne všeo­bec­né sú­dy sú op­ráv­ne­né dr­žať ob­vi­ne­né­ho vo väz­be pre kaž­dý z tres­tných či­nov, z kto­rých je ob­vi­ne­ný, sa­mos­tat­ne či izo­lo­va­ne, a to po maximál­nu do­bu. Ta­ký­to prís­tup by mo­hol mať za nás­le­dok (čo sa pre­ja­vi­lo u sťa­žo­va­te­ľa, pozn.), že ob­vi­ne­ný by mo­hol byť v sú­vis­los­ti s jed­ným tres­tným ko­na­ním vza­tý do väz­by až po maximál­nu do­bu ur­če­nú pod­ľa § 76 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku. V prí­pa­de up­ly­nu­tia maximál­nej le­ho­ty väz­by, resp. po­kiaľ by doš­lo z rôz­nych dô­vo­dov k je­ho pre­pus­te­niu, mo­hol by byť vza­tý do väz­by pre iný trest­ný čin, ke­dy by za­ča­la ply­núť no­vá maximál­na le­ho­ta sta­no­ve­ná pre ďal­šiu väz­bu, v dôs­led­ku čo­ho by ob­vi­ne­ný mo­hol strá­viť aj ce­lý zvy­šok ži­vo­ta vo väz­be bez to­ho, že by bo­lo vy­da­né roz­hod­nu­tie sú­du o je­ho vi­ne; ta­ký­to pos­tup ne­le­gi­ti­mi­zu­je žia­den ve­rej­ný zá­ujem.
 
20. Ústav­ný súd zá­ro­veň ne­po­va­žu­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du za pres­ved­či­vo od­ôvod­ne­né. Ďal­šie tr­va­nie vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku [kraj­ský súd chyb­ne uvie­dol § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pozn.] bo­lo od­ôvod­ne­né fak­tom, že (i) sťa­žo­va­teľ sa nezdr­žia­val v mies­te svoj­ho po­by­tu, (ii) je cu­dzin­com, (iii) hroz­bou vy­so­ké­ho tres­tu, a tým, že (iv) vec je v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia, s mož­nou pot­re­bou vy­ko­nať pro­ces­né úko­ny za účas­ti sťa­žo­va­te­ľa. Sťa­žo­va­teľ je vy­še de­sať ro­kov vo väz­be, pri­čom do sú­čas­nej, ako aj pre­doš­lej väz­by bol vza­tý hneď po­tom, ako bol z pred­chá­dza­jú­cej väz­by pre­pus­te­ný. Pre­to sa po­cho­pi­teľ­ne sťa­žo­va­teľ ani ne­mo­hol zdr­žia­vať v ča­se roz­ho­do­va­nia o vza­tí do väz­by v mies­te svoj­ho po­by­tu. Re­le­van­cia vä­zob­ných dô­vo­dov za­lo­že­ných na sku­toč­nos­ti, že sťa­žo­va­teľ je cu­dzin­com, kto­ré­mu hro­zí vy­so­ký trest, bo­li už pred­me­tom po­sú­de­nia ús­tav­né­ho sú­du v uz­ne­se­ní sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. jú­la 2012. Ústav­ný súd v ňom vy­hod­no­til uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. mar­ca 2012, kto­rým bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by (v spo­je­ní s uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du sp. zn. Tp 12/2012 z 24. feb­ruára 2012, pozn.), ako ús­tav­ne udr­ža­teľ­né, no zá­ro­veň vy­jad­ril, že „... up­ly­nu­tím krát­kej do­by sa bu­de ten­to vä­zob­ný dô­vod pod­lo­že­ný len oba­vou z úte­ku pred hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu a od­ka­zom na to, že sťa­žo­va­teľ je cu­dzím štát­nym prís­luš­ní­kom, zos­la­bo­vať“. Vo vzťa­hu k okol­nos­ti, že v ča­se roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du (11. sep­tem­bra 2012 - te­da o pol ro­ka nes­kôr) bo­la tres­tná vec stá­le v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia, ús­tav­ný súd uvá­dza, že sa­mot­ná fá­za tres­tné­ho ko­na­nia ne­mô­že nik­dy sa­ma ose­be od­ôvod­ňo­vať pot­re­bu ďal­šie­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa.
 
21. Ústav­ný súd po oboz­ná­me­ní sa s ob­sa­hom sťaž­nos­ti a ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa, pres­kú­ma­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, ako aj s oh­ľa­dom na ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru kon­šta­tu­je po­ru­še­nie sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­ných práv. Ďal­šie vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa za­lo­že­né na dô­vo­doch tak, ako bo­li špe­ci­fi­ko­va­né v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, ne­mož­no po­va­žo­vať za ne­vyh­nut­né a spô­so­bi­lé le­gi­ti­mi­zo­vať tr­va­jú­ce zba­ve­nie slo­bo­dy. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd upria­mu­je po­zor­nosť na vy­še de­sať ro­kov tr­va­jú­ce vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa v iných ve­ciach. Sťa­žo­va­teľ sa na­chá­dza vo väz­be fak­tic­ky nep­res­taj­ne od 25. jú­na 2002. Prá­ve s oh­ľa­dom na ten­to zá­važ­ný fakt ús­tav­ný súd ne­mô­že vy­hod­no­tiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie ako ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né, te­da ako ta­ké, kto­ré by za­bez­pe­či­lo pl­no­hod­not­nú ochra­nu ús­ta­vou a do­ho­vo­rom za­ru­če­ných práv sťa­žo­va­te­ľa.
 
22. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du za­ru­če­né v čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť za­ru­če­né v čl. 5 ods. 1 a 4 ús­ta­vy (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
23. Sťa­žo­va­teľ tiež žia­dal, aby ús­tav­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du a aby pri­ká­zal kraj­ské­mu sú­du neod­klad­ne ho pre­pus­tiť z väz­by na slo­bo­du. Sťa­žo­va­teľ tiež po­žia­dal, aby mu ús­tav­ný súd priz­nal pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 5 000 €.
 
24. Pod­ľa § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak sa zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da po­ru­ši­li roz­hod­nu­tím ale­bo opat­re­ním, ús­tav­ný súd ta­ké roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie zru­ší.
 
Pod­ľa § 56 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že
a) pri­ká­zať, aby ten, kto zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du po­ru­šil svo­jou ne­čin­nos­ťou, vo ve­ci ko­nal...,
b) vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie,
c) za­ká­zať pok­ra­čo­va­nie v po­ru­šo­va­ní zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, ale­bo
d) pri­ká­zať, aby ten, kto zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du po­ru­šil, ob­no­vil stav pred po­ru­še­ním zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy.
 
25. Ústav­ný súd dos­pel k ná­zo­ru, že na za­vŕše­nie náp­ra­vy je pot­reb­né, aby vy­užil svo­ju prá­vo­moc a zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie (bod 2 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu). Kraj­ský súd bu­de v ďal­šom ko­na­ní vo ve­ci pod­ľa § 56 ods. 6 a 7 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de via­za­ný práv­ny­mi ná­zor­mi ús­tav­né­ho sú­du vy­jad­re­ný­mi v tom­to ná­le­ze, a bu­de te­da mu­sieť opa­ko­va­ne a kva­li­fi­ko­va­ne po­sú­diť dô­vod­nosť väz­by sťa­žo­va­te­ľa s oh­ľa­dom na ús­tav­ným sú­dom po­su­dzo­va­né as­pek­ty.
 
26. Vo vzťa­hu k po­žia­dav­ke sťa­žo­va­te­ľa, aby ús­tav­ný súd pri­ká­zal kraj­ské­mu sú­du je­ho pre­pus­te­nie z väz­by, ús­tav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že ús­ta­va a ani zá­kon o ús­tav­nom sú­de mu nep­riz­ná­va ta­ké­to op­ráv­ne­nie. Roz­hod­núť o vza­tí do väz­by a tiež o pre­pus­te­ní z väz­by je pl­ne v prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov pri dodr­ža­ní ús­ta­vou a me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi ga­ran­to­va­ných ľud­ských práv a slo­bôd.
 
27. Pod­ľa § 50 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak sa sťa­žo­va­teľ do­má­ha pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia, mu­sí uviesť roz­sah, kto­rý po­ža­du­je, a z akých dô­vo­dov sa ho do­má­ha. Pod­ľa § 56 ods. 5 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd roz­hod­ne o priz­na­ní pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia, or­gán, kto­rý zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du po­ru­šil, je po­vin­ný ho vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du. Cie­ľom pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia je dovŕše­nie ochra­ny po­ru­še­né­ho zá­klad­né­ho prá­va v prí­pa­doch, v kto­rých sa zis­ti­lo, že k po­ru­še­niu doš­lo spô­so­bom, kto­rý vy­ža­du­je pos­kyt­nu­tie vy­ššie­ho stup­ňa ochra­ny, nie­len dek­la­rá­ciu po­ru­še­nia, prí­pad­ne prí­kaz na ďal­šie ko­na­nie bez po­ru­šo­va­nia zá­klad­né­ho prá­va (IV. ÚS 210/04). Vzhľa­dom na okol­nos­ti da­nej ve­ci ús­tav­ný súd ne­po­va­žo­val za účel­né ani vhod­né priz­nať sťa­žo­va­te­ľo­vi fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, keď­že vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­ných práv a priz­na­nie náh­ra­dy trov ko­na­nia po­va­žo­val v okol­nos­tiach da­nej ve­ci za dos­ta­ču­jú­ce. Ústav­ný súd pre­to vo vzťa­hu k po­žia­dav­ke sťa­žo­va­te­ľa na je­ho pre­pus­te­nie z väz­by a o priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vel (bod 4 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
28. Na­po­kon ús­tav­ný súd roz­ho­dol o náh­ra­de trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­te­ľa. S pou­ka­zom na § 36 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de a § 11 ods. 3 vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „vy­hláš­ka“) ús­tav­ný súd priz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v pl­nej po­ža­do­va­nej vý­ške, te­da 323,50 € vrá­ta­ne DPH (2 x 127,16 € za 2 úko­ny práv­nej služ­by; t. j. prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia, spí­sa­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti, spo­lu 254,32 € a 2 x pau­šál­na náh­ra­da ho­to­vých vý­dav­kov po 7,63 €, spo­lu 269,58 € + 20 % DPH). Priz­na­nú náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 323,50 € vrá­ta­ne DPH (práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa pred­lo­žil os­ved­če­nie pla­ti­te­ľa DPH) je kraj­ský súd po­vin­ný za­pla­tiť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa [§ 31a zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 149 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku (bod 3 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu)].
 
29. Z uve­de­ných dô­vo­dov roz­ho­dol ús­tav­ný súd tak, ako to je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia.
 
Pod­ľa § 32 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de k to­mu­to roz­hod­nu­tiu pri­pá­ja od­liš­né sta­no­vis­ko sud­ca Pe­ter Br­ňák.
 
Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.
 
V Ko­ši­ciach 5. jú­na 2013

 

1
 
 
 
 

  

 

 

Diskusia