Ku kolúznemu dôvodu väzby

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Ďal­šie tr­va­nie ko­lúz­nej väz­by nie je mož­né zdô­vod­niť len teo­re­tic­kou pot­re­bou mož­né­ho vy­po­ču­tia aj iných, bliž­šie nes­to­tož­ne­ných osôb u kto­rých ani nie je zrej­mé k čo­mu a ku kto­rým ob­vi­ne­ným by moh­li vy­po­ve­dať, res­pek­tí­ve ani nie je zrej­mé, či ta­ké­to oso­by (mož­ní sved­ko­via) vô­bec exis­tu­jú. To pla­tí o to viac, keď os­tat­né sú zhro­maž­de­né v ta­kom množ­stve, že prí­pad­né zme­ny v ich vý­po­ve­diach sú len hypo­te­tic­ké (poz­ri k to­mu pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 18/21 Zbier­ky, sp. zn. IV. ÚS 257/2000). V opač­nom prí­pa­de by sa ko­lúz­na väz­ba mu­se­la vy­vo­dzo­vať v kaž­dej tres­tnej ve­ci, na­koľ­ko vždy je, teo­re­tic­ky, mož­né, že sa ob­ja­ví oso­ba, kto­rá by moh­la sved­čiť pro­ti ob­vi­ne­né­mu, res­pek­tí­ve oso­ba, kto­rá sa tak­tiež, ur­či­tou mie­rou, po­die­la­la na pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti.

 II. Dô­vod ko­lúz­nej väz­by tak­tiež nie je mož­né vi­dieť len v tom, že v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né dos­lov­né pre­pi­sy te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, pre­to­že pre­pis zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky (ako aj zá­znam sám) sú tzv. nez­me­ni­teľ­né dô­ka­zy, kto­ré nie je mož­né, zo stra­ny ob­vi­ne­ných osôb, ov­plyv­ňo­vať, či ako­koľ­vek me­niť, prí­pad­ne pris­pô­so­bo­vať, na­koľ­ko sú v mo­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nie je žiad­ny ob­jek­tív­ny dô­vod pred­pok­la­dať, že by ob­vi­ne­né oso­by moh­li ten­to dô­kaz ako­koľ­vek ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť. Po­kiaľ by ma­li ob­vi­ne­né oso­by k tým­to pre­pi­som vy­po­ve­dať, tak je v zá­sa­de ich prá­vom, či tak uro­bia, res­pek­tí­ve neu­ro­bia, prí­pad­ne je na ich roz­hod­nu­tí, aké in­for­má­cie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­kyt­nú. Nie je pre­to mož­né ob­vi­ne­né oso­by dr­žať vo väz­be len pre­to, že by sa ma­li ale­bo moh­li vy­jad­riť aj k zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky.

 

sp. zn. 4Tpo/8/2014

 

U z n e s e n i e

 

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a čle­nov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu R K a spol., stí­ha­né­ho pre zlo­čin krá­de­že § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho R K a spol. pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. sp. zn. 0Tp/622/2013 zo dňa 15.01.2014, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 13.feb­ruára 2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 194 ods.1 písm. a) Tr. por. sa zru­šu­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu a ob­vi­ne­ní R K, J M, a R B, sa ih­neď pre­púš­ťa­jú z väz­by na slo­bo­du.

 

O d ô v o d n e n i e

 Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. pod sp. zn. 0Tp/622/2013 zo dňa 15.01.2014 roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. za­mie­tol žia­dos­ti ob­vi­ne­ných R K, J M a R B o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du. Zá­ro­veň roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. nep­ri­jal pí­som­né sľu­by ob­vi­ne­ných R K a R B a pod­ľa § 81 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. por. nep­ri­jal ani pe­ňaž­nú zá­ru­ku po­núk­nu­tú ob­vi­ne­ným R B.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­da­li ob­vi­ne­ní R K, R B a J M ih­neď, po je­ho vy­hlá­se­ní, sťaž­nosť, kto­rú od­ôvod­ni­li pros­tred­níc­tvom svoj­ho spo­loč­né­ho ob­haj­cu oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním. V sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ný J M na­mie­ta, že v ko­na­ní bo­li za­tiaľ pred­lo­že­né iba ne­pria­me dô­ka­zy o je­ho údaj­nej účas­ti v or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ne, kto­rá sa ma­la po­die­lať na krá­de­ži po­hon­ných hmôt v prís­ta­ve v Bra­tis­la­ve. Bol iba ra­do­vým čle­nom Col­né­ho úra­du Bra­tis­la­va a zo svo­jej po­zí­cie ne­mal mož­nosť ov­plyv­ňo­vať a za­sa­ho­vať v pros­pech krá­de­ží. Pou­ka­zu­je na to, že v tres­tnom ko­na­ní už bo­li vy­po­ču­tí všet­ci ob­vi­ne­ní a sved­ko­via a tak neexis­tu­je mož­nosť, že by ov­plyv­ňo­val ob­vi­ne­ných, či sved­kov. Kon­fron­tá­ciu mô­že vy­šet­ro­va­teľ vy­ko­nať aj v prí­pa­de, ak bu­de pre­pus­te­ný na slo­bo­du. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. po­mi­nu­li. Navr­hol, aby sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a roz­ho­dol o je­ho pre­pus­te­ní na slo­bo­du. Ob­vi­ne­ní R B a R K vo svo­jej spo­loč­nej sťaž­nos­ti na­mie­ta­li, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ma­jú pria­my dô­kaz spá­ja­jú­ci ob­vi­ne­ných s tres­tnou ve­cou. Oh­ľad­ne ob­vi­ne­né­ho B nie je spo­me­nu­tá žiad­na kon­krét­na sku­toč­nosť ale­bo dô­kaz, kto­rý by od­ôvod­ňo­val oba­vu, že by mo­hol pô­so­biť na sved­kov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť tres­tné ko­na­nie. Aj pod­ľa do­zo­ru­jú­cej pro­ku­rá­tor­ky je je­di­ným dô­ka­zom pri ob­vi­ne­nom B pre­pis te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Pou­ka­zu­je na to, že bol iba ra­do­vým ad­mi­nis­tra­tív­nym pra­cov­ní­kom, kto­rý mal na sta­ros­ti spi­so­va­nie zmlúv a je­di­ným dô­ka­zom vo­či je­ho oso­be sú pri­ja­té SMS od spolu­pra­cov­ní­ka ob­vi­ne­né­ho K. Uvá­dza­jú, že bo­li vy­po­ču­tí všet­ci ob­vi­ne­ní a te­da už nie je mož­nosť ko­ho­koľ­vek ov­plyv­ňo­vať. Ob­vi­ne­ní sú ná­zo­ru, že dô­vo­dy väz­by za­nik­li. Po­kiaľ or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pot­re­bu­jú vo ve­ci vy­ko­nať ďal­šie úko­ny, ob­vi­ne­ní ma­jú za to, že tie­to moh­li byť už dáv­no vy­ko­na­né. Pou­ká­za­li na to, že bol s ni­mi ukon­če­ný pra­cov­ný po­mer v stráž­nej služ­be, kto­rá za­bez­pe­čo­va­la strá­že­nie prís­ta­vu a pre­to ob­vi­ne­ní ne­ma­jú mož­nosť pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti. Ob­vi­ne­ní navrh­li sťaž­nos­tné­mu sú­du, aby zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a pre­pus­til ich z väz­by na slo­bo­du.

 Kraj­ský súd na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. l písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, i ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť ob­vi­ne­ných je dô­vod­ná.

             Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

 Sťaž­nost­ný súd, z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, zis­til, že ob­vi­ne­ní R K a R B bo­li vza­tí do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. sp. zn. 0Tp 540/2013 zo dňa 11.11.2013 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 1Tpo 78/2013 zo dňa 02.12.2013 a to z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. s tým, že väz­ba za­ča­la ply­núť u ob­vi­ne­né­ho R K dňom 07.11.2013 a u ob­vi­ne­né­ho R M dňom 08.11.2013. Ob­vi­ne­ný J M bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 1Tpo 78/2013 zo dňa 02.12.2013 a to z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. s tým, že väz­ba za­ča­la ply­núť dňom 08.11.2013

 Sťaž­nost­ný súd, pri reš­pek­to­va­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­vi­ne­ných, dos­pel, na pod­kla­de dô­ka­zov do­po­siaľ za­bez­pe­če­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, k  zá­ve­ru, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia zo spá­chania stí­ha­né­ho zlo­či­nu R K, J M a R B, má svoj reál­ny zá­klad vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní (vý­slu­chy spolu­ob­vi­ne­ných osôb, kto­rí sa z čas­ti priz­na­li, vý­sluch zá­stup­cu poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, či vý­slu­chy sved­kov, kto­rí na­ku­po­va­li naf­tu zís­ka­nú z prís­ta­vu) z kto­ré­ho za­tiaľ vy­plý­va, že v areá­li prís­ta­vu spo­loč­nos­ti Slo­ven­ská plav­ba a prís­ta­vy a.s. ma­lo do­chá­dzať ku krá­de­ži po­hon­ných hmôť (tzv. čer­ve­nej naf­ty z nádr­ží lo­dí, kto­rá bo­la pre­čer­pá­va­ná do prip­ra­ve­ných aút), kto­rú nás­led­ne ob­vi­ne­ní buď sa­mi spot­re­bo­vá­va­li, res­pek­tí­ve ju dis­tri­buo­va­li iným oso­bám. K uve­de­ným krá­de­žiam po­hon­ných hmôť ma­lo do­chá­dzať za ve­do­mos­ti (súh­la­su) stráž­nej služ­by, kto­rej úlo­hou bo­lo do­hlia­dať na prís­tav ako aj s ve­do­mos­ťou col­ní­ka, kto­rý vy­ko­ná­val služ­bu v prís­ta­ve. V tej­to sú­vis­los­ti sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho M S, kto­rý vy­po­ve­dal, že čo sa tý­ka SBS tak R K vy­ba­vo­val on, osob­ne ho vy­plá­cal, pri­čom K vop­red in­for­mo­val (o krá­de­ži). S mal na sta­ros­ti col­ní­ka, kto­ré­ho oboz­na­mo­val, že sa ide brať naf­ta a nás­led­ne sa ten­to col­ník vy­plá­cal. Z vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho J S mla­šie­ho vy­plý­va, že poz­nal M ako col­ní­ka, raz mal chy­tiť je­ho ot­ca a vy­pý­tal si od ne­ho pe­nia­ze, aby ho ne­nah­lá­sil a po­tom pý­tal pe­nia­ze, keď tam iš­li nie­čo zob­rať. Ma­lo to byť do­hod­nu­té tak, že keď bu­dú chcieť nie­čo rie­šiť tak mu vop­red poš­lú SMS a po­tom po krá­de­ži mu col­ník za­vo­lal a on mu dal pe­nia­ze. Rov­na­ko tak ob­vi­ne­ný I P pri­pus­til, že od S ve­del, že je vy­ba­ve­ný col­ník, kto­rý vie o krá­de­žiach. Po­kiaľ ide o ob­vi­ne­né­ho R B, tak u ne­ho je po­doz­re­nie o ve­do­mos­ti o krá­de­žiach za­lo­že­né na SMS sprá­vach, kto­ré mu mal po­sie­lať ob­vi­ne­ný R K o množ­stve od­cu­dze­ných po­hon­ných hmôt. Vzhľa­dom na do­po­siaľ vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že pod­mien­ka uve­de­ná v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods.1 Tr. por. je spl­ne­ná aj na­ďa­lej. 

 Po­kiaľ ide jed­not­li­vé vä­zob­né dô­vo­dy, kto­rých tr­va­nie bo­lo aj na­ďa­lej kon­šta­to­va­né v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, tak sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že ob­vi­ne­ní R K, R B a J M bo­li vza­tí do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. (ob­vi­ne­ní R B a R K aj z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.). Po­kiaľ ide o tzv. ko­lúz­ny dô­vod väz­by, tak súd pr­vé­ho stup­ňa, v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, vi­del tr­va­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by, u všet­kých troch ob­vi­ne­ných, v tom, že stí­ha­ný zlo­čin ma­li pá­chať zo ziš­tných dô­vo­dov, vec je na sa­mom za­čiat­ku vy­šet­ro­va­nia, vo ve­ci je via­ce­ro ob­vi­ne­ných osôb a bu­de pot­reb­né vy­po­čuť via­ce­ro sved­kov, vy­ko­nať dos­lov­né pre­pi­sy te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, ku kto­rým bu­de pot­reb­né vy­po­čuť ob­vi­ne­ných a nie sú vy­lú­če­né ani prí­pad­né kon­fron­tá­cie me­dzi ob­vi­ne­ný­mi. Tie­to sku­toč­nos­ti ma­jú za­kla­dať dô­vod­nú oba­vu z ma­re­nia ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie, naj­mä ov­plyv­ňo­va­nia do­po­siaľ ne­vy­po­ču­tých sved­kov.

 Sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že „kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi od­ôvod­ňu­jú­ci­mi oba­vu z mož­né­ho vä­zob­né­ho nás­led­ku sa ro­zu­me­jú len ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré reál­ne od­ôvod­ňu­jú ta­kú­to oba­vu. Ne­pos­ta­ču­je pre­to len aké­si hmlis­té, neis­té a kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi dos­ta­toč­ne neo­dô­vod­ne­né po­doz­re­nie z nás­led­ku pred­pok­la­da­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) až písm. c) tr. por. Vie­dlo by to to­tiž k ne­dô­vod­ným zá­sa­hom do Ústa­vou SR za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3 Tost 3/2010 z 17.02.2010).

 Ak súd pr­vé­ho stup­ňa na­ďa­lej vy­vo­dzu­je ko­lúz­ny dô­vod väz­by s pou­ka­zom na pot­re­bu vy­po­čuť niek­to­rých bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­ných sved­kov, prí­pad­ne s pou­ka­zom na mož­né kon­fron­tá­cie me­dzi ob­vi­ne­ný­mi, tak sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru, kto­rá kon­šta­tu­je, že „sa­mot­ná sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né ďal­šie pro­ces­né úko­ny, vý­slu­chy sved­kov a po­dob­ne, sa­ma o se­be nez­na­me­ná, že ob­vi­ne­ný bu­de na nich pô­so­biť, res­pek­tí­ve inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Dô­vo­dom pre väz­bu, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. ne­mô­že byť ani sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný po­pie­ra spá­chanie skut­ku“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Ntv 97/1992 z 25.05.1992). Ten­to zá­ver vy­plý­va aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá uvá­dza, že „dô­vod­nosť oba­vy, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie, mu­sí byť vždy zis­te­ná na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí. Nes­ta­čí te­da len okol­nosť, že vo ve­ci, v kto­rej ob­vi­ne­ný po­pie­ra vi­nu, ma­jú byť ako sved­ko­via vy­po­ču­té iné oso­by“ (R č. 39/1968).

 Sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­po­ču­té ďal­šie oso­by te­da nie je ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, pre­to­že ta­ká­to pro­ces­ná si­tuácia je bež­ná v kaž­dom tres­tnom stí­ha­ní, kto­ré nas­le­du­je bez­pros­tred­ne po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, vždy po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je ne­vyh­nut­né vy­po­čuť, či pre­po­čuť kon­krét­ne oso­by ako sved­kov, prí­pad­ne vy­po­čuť aj spolu­ob­vi­ne­ných (res­pek­tí­ve ich vzá­jom­ne kon­fron­to­vať), te­da je ne­vyh­nut­né viesť do­ka­zo­va­nie, av­šak pot­re­ba ve­de­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní eš­te ne­ho­vo­rí nič o reál­nej hroz­be z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­ných. Ak pro­ku­rá­tor­ka vo svo­jom vy­jad­re­ní k žia­dos­tiam ob­vi­ne­ných o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du zo dňa 20.12.2013 pou­ka­zu­je, vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu J M na to, že ten si mal pý­tať pe­nia­ze od S za to, že ho ne­nah­lá­si za od­cu­dzenie po­hon­ných hmôt, tak tu nej­de o kon­šta­to­va­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by, ale o kon­šta­to­va­nie spô­so­bu pá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Pod­sta­tou ob­vi­ne­nia J M je to­tiž to, že za pe­nia­ze mal pre­hlia­dať krá­de­že po­hon­ných hmôt v prís­ta­ve (zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho tu te­da ne­ma­lo ísť o ma­re­nie tres­tné­ho ko­na­nia ov­plyv­ňo­va­ním pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu krá­de­že, ale ma­lo ísť o spolu­pá­cha­teľ­stvo, či účas­tníc­tvo na tom­to tres­tnom či­ne). Rov­na­ko tak ne­mož­no vy­vo­dzo­vať ko­lúz­ny dô­vod väz­by len z neis­té­ho pred­pok­la­du, že nie je vy­lú­če­né prí­pad­né roz­ší­re­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia na pod­kla­de ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, pre­to­že vä­zob­ný dô­vod mož­no kon­šta­to­vať len v spo­ji­tos­ti s kon­krét­nym skut­kom pre kto­rý už bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ko­lúz­ny dô­vod väz­by nie je pre­to mož­né za­kla­dať len na pot­re­be vý­slu­chu neur­či­te vy­me­dze­né­ho ok­ru­hu sved­kov k prí­pad­nej ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ných, pre kto­ré im do­po­siaľ ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. ÚS 19/2003).

 Na tom­to mies­te sťaž­nost­ný súd opä­tov­ne pri­po­mí­na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že „dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by ne­mô­že byť sa­mot­né po­pie­ra­nie vi­ny ob­vi­ne­ným ani ob­jek­tív­na sku­toč­nosť, že stí­ha­ný sku­tok nie je do­te­raz dos­ta­toč­ne ob­jas­ne­ný a všet­ci pá­cha­te­lia nie sú eš­te tres­tne stí­ha­ní (res­pek­tí­ve ne­bo­li eš­te vy­po­ču­tí, či vzá­jom­ne kon­fron­to­va­ní)“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tz 3/2003 z 17.06.2003).

 Sťaž­nost­ný súd sa nes­to­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v tom, že vec je len na za­čiat­ku vy­šet­ro­va­nia. Ob­vi­ne­ní sú vo väz­be už vy­še troch me­sia­cov a sku­toč­nos­ti, kto­ré pos­ta­čo­va­li na ich vza­tie do väz­by bez­pros­tred­ne po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mu­sia byť v nes­kor­šej fá­ze vy­šet­ro­va­nia už pos­ta­ču­jú­ce na ďal­šie tr­va­nie väz­by ob­vi­ne­ných. Sťaž­nost­ný súd zdô­raz­ňu­je, že dô­vod ko­lúz­nej väz­by mô­že tr­vať len po ne­vyh­nut­nú do­bu. V prí­pa­de nut­nos­ti vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy mu­sí pre­to súd, v kaž­dom štá­diu ko­na­nia, skú­mať, či vzhľa­dom k dopl­ne­niu pot­reb­ných dô­ka­zov, je ďal­šie po­ne­chanie ob­vi­ne­ných vo väz­be ne­vyh­nut­né (ju­di­ka­tú­ra R 43/1963).

 V tej­to sú­vis­los­ti sťaž­nost­ný súd dá­va do po­zor­nos­ti, že vo ve­ci už vy­po­ve­da­li ob­vi­ne­né oso­by, pri­čom ob­vi­ne­ní P S, I P, I P, Š P a M J buď ne­ve­de­li o prí­pad­nej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ných R K, R  a J M nič pod­stat­né uviesť, res­pek­tí­ve s tý­mi­to ob­vi­ne­ný­mi nep­ri­chá­dza­li do kon­tak­tu, prí­pad­ne ich vô­bec ne­poz­na­jú. Rov­na­ko tak už bo­li vy­po­ču­té via­ce­ré oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov (nap­rík­lad J L, M H, P M a ďal­ší), kto­rí sa tak­tiež ne­vy­jad­ro­va­li bliž­šie k ob­vi­ne­ným R K, R B a J M. Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že len ťaž­ko si mož­no pred­sta­viť, že by ob­vi­ne­né oso­by pô­so­bi­li na sved­kov, či na spolu­ob­vi­ne­ných kto­rí buď o ich prí­pad­nej tres­tnej čin­nos­ti nič ne­ve­dia, ale­bo ich ani ne­poz­na­jú. Po­kiaľ ide o ob­vi­ne­ných T Z a J S star­šie­ho tak tí vo ve­ci od­miet­li vy­po­ve­dať, pri­čom o prí­pad­nej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ných R K a J M vy­po­ve­da­li len ob­vi­ne­ní M S a J S mlad­ší. Mož­nosť kon­fron­tá­cie me­dzi ti­mi­to ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi v dôs­led­ku ich roz­por­ných vý­po­ve­dí však ne­mô­že byť, sa­ma o se­be, ko­lúz­nym dô­vo­dom, pre­to­že by iš­lo o vy­vo­de­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du len zo sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­né oso­by sa nep­riz­na­li k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti a vy­po­ve­da­jú roz­diel­ne od osôb, kto­ré ich us­ved­ču­jú. Len zo spô­so­bu ob­ha­jo­by, kto­rú zvo­li­li ob­vi­ne­ní, nie je mož­né vy­vo­dzo­vať vä­zob­ný dô­vod, res­pek­tí­ve ko­lúz­ny dô­vod väz­by ne­mož­no vy­vo­dzo­vať len zo sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­né oso­by ne­vy­po­ve­da­jú tak, aby pod­po­ri­li skut­ko­vú ver­ziu uve­de­nú v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a pre­to je nut­né vy­ko­nať s ni­mi ďal­šie pro­ces­né úko­ny (nap­rík­lad kon­fron­to­vať ich so spolu­ob­vi­ne­ný­mi).

 Po­kiaľ pro­ku­rá­tor­ka vo svo­jom pí­som­nom vy­jad­re­ní k žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho J M a R B o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du kon­šta­tu­je, že na od­cu­dzo­va­ní po­hon­ných hmôt sa moh­li po­die­lať aj ďal­šie oso­by, kto­ré ne­bo­li do­po­siaľ vy­po­ču­té, prí­pad­ne us­tá­le­né, tak sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že si mož­no pred­sta­viť nes­po­čet­né množ­stvo prí­pa­dov, v kto­rých do­po­siaľ ne­bo­li vy­po­ču­té všet­ky oso­by po­die­ľa­jú­ce sa na tres­tnej čin­nos­ti, čo však sa­mo o se­be eš­te nie je, bez ďal­šie­ho, dô­vo­dom pre ďal­šie tr­va­nie ko­lúz­nej väz­by (k uve­de­né­mu poz­ri pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. IV. ÚS 264/1998 z 11.08.1998). Ďal­šie tr­va­nie ko­lúz­nej väz­by nie je mož­né zdô­vod­niť len teo­re­tic­kou pot­re­bou mož­né­ho vy­po­ču­tia aj iných, bliž­šie nes­to­tož­ne­ných osôb u kto­rých ani nie je zrej­mé k čo­mu a ku kto­rým ob­vi­ne­ným by moh­li vy­po­ve­dať, res­pek­tí­ve ani nie je zrej­mé, či ta­ké­to oso­by (mož­ní sved­ko­via) vô­bec exis­tu­jú. To pla­tí o to viac, keď os­tat­né dô­ka­zy (naj­mä vý­po­ve­de os­tat­ných ob­vi­ne­ných osôb, kto­rí sa priz­na­li a pod­rob­ne po­pí­sa­li spô­sob spá­chania tres­tné­ho či­nu) sú zhro­maž­de­né v ta­kom množ­stve, že prí­pad­né zme­ny v ich vý­po­ve­diach sú len hypo­te­tic­ké (poz­ri k to­mu pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 18/21 Zbier­ky, sp. zn. IV. ÚS 257/2000). V opač­nom prí­pa­de by sa ko­lúz­na väz­ba mu­se­la vy­vo­dzo­vať v kaž­dej tres­tnej ve­ci, na­koľ­ko vždy je, teo­re­tic­ky, mož­né, že sa ob­ja­ví oso­ba, kto­rá by moh­la sved­čiť pro­ti ob­vi­ne­né­mu, res­pek­tí­ve oso­ba, kto­rá sa tak­tiež, ur­či­tou mie­rou, po­die­la­la na pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti.

 Dô­vod ko­lúz­nej väz­by tak­tiež nie je mož­né vi­dieť len v tom, že v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né dos­lov­né pre­pi­sy te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, ku kto­rým bu­de pot­reb­né vy­po­čuť ob­vi­ne­né oso­by, pre­to­že pre­pis zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky (ako aj zá­znam sám) sú tzv. nez­me­ni­teľ­né dô­ka­zy, kto­ré nie je mož­né, zo stra­ny ob­vi­ne­ných osôb, ov­plyv­ňo­vať, či ako­koľ­vek me­niť, prí­pad­ne pris­pô­so­bo­vať, na­koľ­ko sú v mo­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nie je žiad­ny ob­jek­tív­ny dô­vod pred­pok­la­dať, že by ob­vi­ne­né oso­by moh­li ten­to dô­kaz ako­koľ­vek ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť. Po­kiaľ by ma­li ob­vi­ne­né oso­by k tým­to pre­pi­som vy­po­ve­dať, tak je v zá­sa­de ich prá­vom, či tak uro­bia, res­pek­tí­ve neu­ro­bia, prí­pad­ne je na ich roz­hod­nu­tí, aké in­for­má­cie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­kyt­nú. Nie je pre­to mož­né ob­vi­ne­né oso­by dr­žať vo väz­be len pre­to, že by sa ma­li ale­bo moh­li vy­jad­riť aj k zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky.

 Po­kiaľ ide o ob­vi­ne­né­ho R B, tak s vý­nim­kou SMS, kto­ré mu za­sie­lal ob­vi­ne­ný R K, do­po­siaľ nes­ved­čí o je­ho prí­pad­nej tres­tnej čin­nos­ti žiad­ny iný dô­kaz a pre­to z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ani nie je mož­né zis­tiť kon­krét­nu sku­toč­nosť, kto­rá by u toh­to ob­vi­ne­né­ho moh­la na­ďa­lej za­kla­dať tr­va­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že ne­zis­til žiad­nu kon­krét­nu sku­toč­nosť, kto­rá by u ob­vi­ne­ných R K, R B a J M za­kla­da­la ďal­šie tr­va­nie tzv. ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by. Oba­va z mož­né­ho ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov, spolu­ob­vi­ne­ných, či iné­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny tých­to ob­vi­ne­ných osôb nie je už reál­ne hro­zia­ca, ale je len v hypo­te­tic­kej ro­vi­ne, čo na tr­va­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by ne­pos­ta­ču­je (poz­ri k to­mu pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 19/29 Zbier­ky sp. zn. II. ÚS 599/2001).

 Po­kiaľ ide o dô­vod väz­by uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tak ten bol pô­vod­ným roz­hod­nu­tím o väz­be us­tá­le­ný len oh­ľad­ne ob­vi­ne­ných R K a R B, pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní od­ôvod­nil ďal­šie tr­va­nie tzv. pre­ven­tív­ne­ho dô­vo­du väz­by, u obid­voch ob­vi­ne­ných, sku­toč­nos­ťou, že mo­tí­vom ko­na­nia ob­vi­ne­ných ma­lo byť za­do­va­žo­va­nie fi­nan­čné­ho zis­ku po dlh­šiu do­bu, pri­čom vý­ška ško­dy nie je do­po­siaľ us­tá­le­ná. Tvr­de­nie ob­vi­ne­ných, že ne­mô­žu pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, na­koľ­ko ukon­či­li pra­cov­ný po­mer, pod­ľa ná­zo­ru sú­du pr­vé­ho stup­ňa, neob­sto­jí.

 Po­kiaľ ide o tzv. pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by tak sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia je, oh­ľad­ne tr­va­nia toh­to vä­zob­né­ho dô­vo­du, po­mer­ne všeo­bec­né a neur­či­té, na­koľ­ko vy­chá­dza len zo spô­so­bu spá­chania skut­ku. V tej­to sú­vis­los­ti však sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že oba­ja ob­vi­ne­ní bo­li za­mes­tnan­ci SBS, kto­rá reali­zo­va­la stráž­nu služ­bu v prís­ta­ve (pod­ľa pra­cov­ných zmlúv bol ob­vi­ne­ný K vý­kon­ný ria­di­teľ a ob­vi­ne­ný B bol ob­chod­ný ma­na­ger spo­loč­nos­ti), te­da neš­lo o oso­by, kto­ré by sa bez­pros­tred­ne zú­čas­tňo­va­li na krá­de­ži po­hon­ných hmôt z lo­dí. K uve­de­ným krá­de­žiam ma­lo pri­chá­dzať s ich ve­do­mím, te­da hlav­ne ob­vi­ne­ný K mal byť v pos­ta­ve­ní, kto­ré krá­de­že po­ho­ných hmôt umož­ňo­va­lo, či uľah­čo­va­lo. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že to­to oso­bit­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných vy­plý­va­lo z ich pra­cov­né­ho za­ra­de­nia a te­da poš­ko­de­ná spo­loč­nosť mô­že uro­biť po­mer­ne ľah­ko adek­vát­ne kro­ky k to­mu, aby eli­mi­no­va­la hroz­bu prí­pad­né­ho opä­tov­né­ho pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti, kto­ré im umož­ňo­va­lo ich pra­cov­né za­ra­de­nie. V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd po­ku­ka­zu­je nap­rík­lad na mož­nosť vý­me­ny stráž­nej služ­by v prís­ta­ve, res­pek­tí­ve zá­kaz ob­vi­ne­ným oso­bám zdr­žia­vať sa v areá­li spo­loč­nos­ti Slo­ven­skej pla­by a prís­ta­vy a.s. a po­dob­ne, t. j. prí­pad­nú hroz­bu z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti mož­no cel­kom úči­ne eli­mi­no­vať aj me­nej zá­važ­ným opat­re­ním ako je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy vä­zob­ným tres­tným stí­ha­ním (pod­ľa lis­ti­ny, kto­rá bo­la do­ru­če­ná na sťaž­nost­ný súd dňa 11.02.2014 ob­ha­jo­bou, vy­po­ve­da­la poš­ko­de­ná spo­loč­nosť zmlu­vu o pos­ky­to­va­ní bez­peč­nos­tnej služ­by s tým, že k up­ly­nu­tiu vý­po­ved­nej do­by doš­lo k 31.01.2014). Uve­de­ný zá­ver pla­tí o tom viac, keď ob­vi­ne­ný R B je v sú­čas­nos­ti po­doz­ri­vý len z to­ho, že vie­dol ale­bo mal viesť evi­den­ciu od­cu­dze­ných po­hon­ných hmôt o množ­stve kto­rých ho mal in­for­mo­vať ob­vi­ne­ný R K pros­tred­níc­tvom SMS, pri­čom prí­pad­ná hroz­ba z pok­ra­čo­va­nia ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti kles­la, u ob­vi­ne­ných, na mi­ni­mum aj z dô­vo­du vý­po­ve­dí, kto­ré ma­li ob­vi­ne­né oso­by dos­tať od svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa. Sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že väz­ba je zá­sad­ne vý­ni­moč­ným opat­re­ním a pre­to jej ďal­šie tr­va­nie pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak ju nie je mož­né eli­mi­no­vať iným vhod­ným opat­re­ním.

 Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du dô­vo­dy väz­by uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. u ob­vi­ne­ných R K a R B po­mi­nu­li, pri­čom vzhľa­dom na oso­by ob­vi­ne­ných a cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, je mož­né účel väz­by do­siah­nuť aj iným opat­re­ním (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty). Ne­bez­pe­čen­stvo pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní rov­na­ké­ho, či po­dob­né­ho tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­vi­ne­ných te­da neh­ro­zí akút­ne (bez­pros­tred­ne).

 Vzhľa­dom k všet­kým uve­de­ným sku­toč­nos­tiam sťaž­nost­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že ďal­šie tr­va­nie väz­by ob­vi­ne­ných už nie je dô­vod­né, na­koľ­ko vä­zob­né dô­vo­dy po­mi­nu­li a pre­to pos­tu­pom pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ob­vi­ne­ných R K, R B a J M pre­pus­til z väz­by na slo­bo­du.

 

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 13.feb­ruára 2014

                                                                                                        

     JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                               pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

Diskusia