Právne vety aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

S T A N O V I S K O

Tpj 55/2013

 

            tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 17. jú­na 2014 na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 1 Tr. por. o vy­lú­če­ní sud­cu z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v prí­pa­de, ak v inej tres­tnej ve­ci je me­dzi tým­to sud­com – ob­vi­ne­ným vzťah klient – ob­haj­ca.

 

I. Nes­tran­nosť sud­cu pre je­ho po­mer (vzťah) k ob­haj­co­vi v zmys­le § 31 ods. 1
Tr. por. spo­chyb­ňu­je  z hľa­dis­ka ob­jek­tív­ne­ho tes­tu nes­tran­nos­ti okol­nosť, že sud­ca a ob­haj­ca sú v inom tres­tnom ko­na­ní v po­zí­cii klient – ob­haj­ca.

II. Ak ide o už ukon­če­nú ob­ha­jo­bu, mô­že byť nes­tran­nosť sud­cu spo­chyb­ne­ná pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du.

 

 

Ju­di­ká­ty sp. zn. Tpj 37/2014 – 1 až 8

 

Tpj 37/2014 -1

 

Ne­napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v prí­pa­de späť­vza­tia návr­hov na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia ob­vi­ne­ným ale­bo je­ho vy­hlá­se­ním, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia.

§ 272 ods. 3, § 274 ods. 1 Tr. por.

§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

I. Dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vy­ža­du­je, aby bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu.  Nie je ním len všeo­bec­né prá­vo  ob­vi­ne­né­ho zvo­liť si ob­haj­cu a ra­diť sa s ním po­čas úko­nov vy­ko­ná­va­ných or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom (§ 34 Tr. por.), ale aj prá­vo na navr­ho­va­nie dô­ka­zov pria­mo ob­vi­ne­ným ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Tr. por.). Ak up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu spo­čí­va aj v navr­ho­va­ní dô­ka­zov, zod­po­ve­dá mu  po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­obe­rať sa kaž­dým dô­kaz­ným návr­hom a naj­nes­kôr pred me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím to­mu­to  návr­hu buď vy­ho­vieť ale­bo ho od­miet­nuť (272 ods. 3 Tr. por.), ale­bo roz­hod­núť, že sa ďal­šie dô­ka­zy vy­ko­ná­vať ne­bu­dú (§ 274 ods. 1 Tr. por.).

II. Späť­vza­tie návr­hu na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia je mož­né  pí­som­ným po­da­ním ale­bo zá­pis­nič­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Mož­no tak uči­niť in­di­vi­duál­ne vo vzťa­hu k jed­not­li­vé­mu pô­vod­ne navr­ho­va­né­mu dô­ka­zu, ale­bo všeo­bec­ne k dopl­ne­niu do­ka­zo­va­nia ako cel­ku.
Z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka je hra­nič­nou fá­zou vy­hlá­se­nie pred­se­du se­ná­tu pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. por., že do­ka­zo­va­nie je skon­če­né.

III. Vy­hlá­se­nie pro­ces­nej stra­ny o tom, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia v zá­ve­reč­nej fá­ze súd­ne­ho ko­na­nia je ko­neč­ným pre­ja­vom stra­ny o dis­po­no­va­ní s prá­vom na navr­ho­va­nie dopl­ne­nia do­ka­zo­va­nia a v prí­pa­de pred­tým up­lat­ne­ných návr­hov na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia jed­noz­nač­ným pre­ja­vom, že na pô­vod­ných návr­hoch na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia pro­ces­ná stra­na netr­vá a te­da, že ich be­rie späť. Reš­pek­to­va­nie tak­to pre­ja­ve­nej vô­le stra­ny sú­dom, ne­mož­no po­va­žo­vať za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom v zmys­le § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo 14. ja­nuá­ra 2014, sp. zn. 2 Tdo 1/2014).

 

Tpj 37/2014 -2

 

Za­vi­ne­nie vo vzťa­hu k okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by a pod­mien­ky pou­ži­tia kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu „chrá­ne­ná oso­ba“.

            § 18 Tr. zák.

            § 127 ods. 3 Tr. zák.

§ 139 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

 

I.  Us­ta­no­ve­nie § 18 Tres­tné­ho zá­ko­na a us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na  up­ra­vu­jú spô­sob rie­še­nia dvoch od­liš­ných práv­nych otá­zok a to jed­nak otáz­ku za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, a jed­nak ďal­šiu pod­mien­ku pou­ži­tia oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu chrá­ne­nej oso­by, spo­čí­va­jú­cu v sú­vis­los­ti spá­chania či­nu s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by. Ta­ká sú­vis­losť mu­sí byť da­ná nie­len ob­jek­tív­ne, ale z hľa­dis­ka pá­cha­te­ľa aj sub­jek­tív­ne.

II. V zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák. mož­no spá­chanie či­nu vo­či (na) oso­be vy­ššie­ho ve­ku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) po­va­žo­vať za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, len pri úmy­sel­nom tres­tnom či­ne. Zá­ro­veň sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ ve­del, že poš­ko­de­ný je oso­bou vy­ššie­ho ve­ku a aby tú­to okol­nosť sub­jek­tív­ne spá­jal s men­ším od­po­rom ale­bo slab­šou od­ve­tou poš­ko­de­né­ho, umoc­ne­ním účin­ku tres­tné­ho či­nu vo­či poš­ko­de­né­mu, ale­bo inou okol­nos­ťou, kto­rá za­kla­dá ale­bo pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa spá­chať trest­ný čin.

Ta­ká sub­jek­tív­na sú­vis­losť, pri­me­ra­ná pos­ta­ve­niu ale­bo sta­vu chrá­ne­nej oso­by, sa vy­ža­du­je aj pri kva­li­fi­kač­nom pou­ži­tí os­tat­ných us­ta­no­ve­ní uve­de­ných v § 139 ods. 1 pod pís­me­na­mi a/ až d/ a f/ až i/Tr. zák.

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 3. de­cem­bra 2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013).

 

Tpj 37/2014-3

 

Od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi.

§ 234 ods. 1 Tr. por.

§ 241 ods. 1 písm. f/ a § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

 

I. Okol­nosť, či vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd (§ 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) je ve­cou úva­hy pro­ku­rá­to­ra, kto­rej opač­nou al­ter­na­tí­vou z hľa­dis­ka do­ká­za­nia vi­ny vo vzťa­hu ku skut­ko­vým zis­te­niam je za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tr. por.

II. Po­ru­še­nie po­vin­nos­ti zis­tiť skut­ko­vý stav bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a na to nad­vä­zu­jú­cich po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní us­ta­no­ve­ných v § 2
ods. 10 Tr. por. nie je pro­ces­nou chy­bou v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por., res­pek­tí­ve § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. a nie je san­kcio­no­va­né roz­hod­nu­tím o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by a vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­ných us­ta­no­ve­ní. San­kciu v tom­to prí­pa­de pred­sta­vu­je neu­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na pro­ku­rá­to­rom v súd­nom ko­na­ní, a to vo vzťa­hu ku všet­kým skut­ko­vým zis­te­niam, re­le­van­tným ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment z hľa­dis­ka uz­na­nia vi­ny, čo­mu zod­po­ve­dá vý­rok sú­du pod­ľa § 285 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tr. por., ale­bo skut­ko­vá a kva­li­fi­kač­ná úp­ra­va ža­lo­va­né­ho či­nu v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

III. Pro­ces­nou chy­bou (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.)
sa ro­zu­mie ne­dodr­ža­nie zá­važ­ných for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí pos­tu­pu a úko­nov v príp­rav­nom ko­na­ní. Úpra­va práv ob­ha­jo­by, kto­rej po­ru­še­nie je zá­ko­nom de­monštra­tív­ne uve­de­né ako pro­ces­ná chy­ba, sa od­ví­ja od us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tr. por. (prá­va ob­vi­ne­né­ho) a § 44 ods. 2
Tr. por. (prá­va ob­haj­cu).

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR  z 2. ap­rí­la 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014).

 

 

Tpj 37/2014-4

Zná­sil­ne­nie a sexuál­ne ná­si­lie. Ná­le­ži­tos­ti roz­sud­ku.

§ 199 a § 200 Tr. zák.

§ 163 ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. por.

 

            I. Zná­sil­ne­nie (§ 199 Tr. zák.) a sexuál­ne ná­si­lie (§ 200 Tr. zák.) je rov­no­ro­dým, mo­ti­vač­ne ho­mo­gén­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa, za­me­ra­ným na vlas­tné sexuál­ne us­po­ko­je­nie, kto­ré za­sa­hu­je do slo­bo­dy roz­ho­do­va­nia poš­ko­de­nej oso­by o svo­jom sexuál­nom ži­vo­te, a to pros­tred­níc­tvom jej pri­nú­te­nia k sexuál­nej prak­ti­ke (prak­ti­kám) ale­bo pros­tred­níc­tvom zneu­ži­tia bez­bran­nos­ti na ten­to účel. Ta­ké ko­na­nie na­rú­ša dru­ho­vo rov­na­ký ob­jekt, kto­rý je di­fe­ren­co­va­ný ochra­nou je­ho špe­ci­fic­kých fo­riem
v dvoch rôz­nych us­ta­no­ve­niach v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

            II. Ak pá­cha­teľ pri­nú­ti ná­si­lím ale­bo hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia že­nu
k sú­lo­ži a tiež k inej sexuál­nej prak­ti­ke ale­bo ak na ta­ký čin zneu­ži­je jej bez­bran­nosť,
a tie­to sexuál­ne prak­ti­ky (za­hŕňa­jú­ce sú­lož) strie­da, ku­mu­lu­je ale­bo ich vy­ko­ná­va
v bez­pros­tred­nej nad­väz­nos­ti, ide o jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov zná­sil­ne­nia pod­ľa § 199 Tres­tné­ho zá­ko­na a sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 200 Tres­tné­ho zá­ko­na.

            III. Ak us­ta­no­ve­nie oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na po­čí­ta pri po­pi­se ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu s via­ce­rý­mi mož­nos­ťa­mi spá­chania tres­tné­ho či­nu,  je v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 163 ods. 1, ods. 3 Tr. por., ak práv­na ve­ta v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku ob­sa­hu­je len tú časť ci­tá­cie dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia, kto­rá zod­po­ve­dá sú­dom zis­te­né­mu skut­ku.

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 22. ok­tób­ra 2013, sp. zn. 2 Tdo 49/2013).

 

Tpj 57/2014 -5

 

 

Roz­sah či­nu pri tres­tnom či­ne ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi.

§ 172 Tr. zák.

 

Roz­sah či­nu pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 172 Tr. zák. nie je zá­vis­lý na pos­ta­ve­ní pá­cha­te­ľa ako vý­rob­cu, pre­daj­cu, ale­bo na je­ho za­ra­de­ní v re­ťaz­ci pre­da­ja omam­nej lát­ky ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky (ďa­lej len dro­ga). Kvan­ti­fi­ká­cia  roz­sa­hu či­nu zod­po­ve­dá hod­no­te dro­gy pri pre­da­ji kon­co­vým uží­va­te­ľom (kon­zu­men­tom). V tom­to zmys­le ne­mož­no zoh­ľad­niť niž­šiu ce­nu pri pr­vot­nom za­do­vá­že­ní dro­gy od jej vý­rob­cu spros­tred­ko­va­teľ­ským me­dzič­lán­kom op­ro­ti jej ná­ras­tu až po ce­no­vé maximum pri fi­nál­nej do­dáv­ke kon­zu­men­to­vi.

Roz­sah či­nu ur­če­ný vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom sa vzťa­hu­je na všet­ky for­my ak­tív­nej a pa­sív­nej ma­ni­pu­lá­cie s dro­gou, uve­de­né v § 172 ods. 1 Tr. zák.

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 28. ja­nuá­ra 2014, sp. zn. 2 Tdo 74/2013).

 

Tpj 37/2014 – 6

 

Hod­no­te­nie zá­važ­nos­ti pre­či­nu do­vo­la­cím sú­dom.

§ 10 ods. 2 Tr. zák.

§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

 

Do­vo­la­cí súd mô­že pri po­su­dzo­va­ní dô­vo­du do­vo­la­nia uve­de­né­ho v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. hod­no­tiť i pot­reb­nú (vy­ššiu než ne­patr­nú) zá­važ­nosť pre­či­nu (§ 10 ods. 2
Tr. zák.) a opie­rať sa pri­tom o dô­ka­zy, kto­ré bo­li v súd­nom ko­na­ní vy­ko­na­né; nes­mie však skú­mať a me­niť správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku (§ 371 ods. 1  písm. i/. časť ve­ty za bod­ko­čiar­kou Tr. por.).

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 15. ap­rí­la 2014, sp. zn. 2 Tdo 17/2014).

 

Tpj 37/2014 – 7

 

 

§ 17 ods. 1 zá­ko­na č. 549/2011 Z. z. o uz­ná­va­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa uk­la­dá tres­tná san­kcia spo­je­ná s od­ňa­tím slo­bo­dy v Európ­skej únii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 221/2006 Z. z. o vý­ko­ne väz­by v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

§ 48 ods. 2 Tr. zák.

 

Vý­rok roz­hod­nu­tia sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky v rám­ci roz­ho­do­va­nia o uz­na­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tia cu­dzieho štá­tu, kto­rý za­ra­ďu­je od­sú­de­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do prís­luš­né­ho ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, je up­lat­ne­ním di­fe­ren­ciač­né­ho prin­cí­pu za­ra­de­nia od­sú­de­né­ho na vý­kon toh­to tres­tu na po­me­ry vý­ko­nu tres­tu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a nie je pre­ja­vom nez­lu­či­teľ­nos­ti roz­hod­nu­tia cu­dzieho štá­tu s práv­nym po­riad­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Prev­za­tie vý­ro­ku o tres­te roz­hod­nu­tia sú­du cu­dzieho štá­tu, súd­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, dopl­ne­né o vý­rok o za­ra­de­ní od­sú­de­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu s prís­luš­ným stup­ňom strá­že­nia však pod­ľa kri­té­rií na prev­za­tie a vý­kon roz­hod­nu­tia, uve­de­ných v § 17 zák. č. 549/2011 Z.z., o uz­na­ní o vý­ko­ne roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa uk­la­dá tres­tná san­kcia spo­je­ná s od­ňa­tím slo­bo­dy v Európ­skej únii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 221/2006 Z.z. o vý­ko­ne väz­by v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov mu­sí za­bez­pe­čo­vať, aby ulo­že­ná tres­tná san­kcia nie­len nez­hor­ši­la pos­ta­ve­nie od­sú­de­né­ho, ale aby aj v čo naj­väč­šej mie­re zod­po­ve­da­la pô­vod­ne ulo­že­nej tres­tnej san­kcii.

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. feb­ruára 2014, sp. zn.
2 Ur­to 5/2013).

 

Tpj 37/2014 – 8

Sťaž­nosť pre ne­čin­nosť

§ 55 ods. 3 Tr. por.

 

V pries­kum­nom ko­na­ní pod­ľa § 55 ods. 3 Tr. por. na zá­kla­de sťaž­nos­ti
pre ne­čin­nosť sú­du, ne­mô­že na­dria­de­ný súd pres­kú­ma­vať vec­nú správ­nosť roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa ani je­ho pro­ces­ný pos­tup s vý­nim­kou tých pro­ces­ných úko­nov, kto­ré sa tý­ka­jú rých­los­ti ko­na­nia. Pres­kú­ma­va­nie otá­zok vec­nej správ­nos­ti roz­hod­nu­tia a re­le­van­tných pro­ces­ných úko­nov a pos­tu­pov mô­že ob­vi­ne­ný do­siah­nuť len po­da­ním op­rav­ných pros­tried­kov pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du vo ve­ci sa­mej.

(Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 2. j

 

Diskusia