Spočívanie lehoty zadržania a návrh na vzatie obvineného do väzby

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Oso­ba tr­pia­ca zá­važ­nou akút­nou po­ru­chou zdra­via nie je spô­so­bi­lým sub­jek­tom tres­tnop­ráv­ne­ho vzťa­hu, pre­to­že ta­ká­to oso­ba nie je schop­ná sa­ma reali­zo­vať svo­je prá­va vy­plý­va­jú­ce z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (ne­má byť pre­to vô­bec za­dr­ža­ná a ak už za­dr­ža­ná je má byť pre­pus­te­ná na slo­bo­du). Za­dr­ža­nie pre­to ne­mô­že tr­vať vo­či oso­be, kto­rá tr­pí zá­važ­nou po­ru­chou zdra­via, pre­to­že ta­kej­to oso­be ne­mož­no spra­vid­la ani do­ru­čiť uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a vy­po­čuť ju.

II. Po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je „pra­co­vať“ so za­dr­ža­nou oso­bou eš­te pred tým ako je po­da­ný návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie (t. j. ozná­miť za­dr­ža­nej oso­be ob­vi­ne­nie a nás­led­ne ju pou­čiť o jej prá­vach a vy­po­čuť ju), pri­čom po­da­nie návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by nie je mož­né, ak za­dr­ža­ná oso­ba zo zdra­vot­ných dô­vo­dov ne­má ve­do­mosť o tom, že bo­la ob­vi­ne­ná, t. j. ne­bo­lo jej ob­vi­ne­nie ozná­me­né, ne­bo­la ako ob­vi­ne­ná oso­ba pou­če­ná a ne­moh­la sa k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu vy­jad­riť. Ak pro­ku­rá­tor na­priek to­mu po­dá návrh na vza­tie ta­ké­ho­to ob­vi­ne­né­ho do väz­by, je po­vin­nos­ťou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia a to bez pres­kú­ma­va­nia vä­zob­ných dô­vo­dov, či sa­mot­né­ho ob­vi­ne­nia.

III. V prí­pa­de ak doš­lo k za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by, av­šak nás­led­ne nap­rík­lad v dôs­led­ku zhor­še­nia jej zdra­vot­né­ho sta­vu, nie je mož­né ta­kú­to oso­bu oboz­ná­miť so vzne­se­ným ob­vi­ne­ním, vy­po­čuť ju, či vy­ko­ná­vať s ňou iné pro­ces­né úko­ny a pro­ku­rá­tor chce po­dať na ta­kú­to oso­bu návrh na vza­tie do väz­by v zá­kon­nej 48 ho­di­no­vej le­ho­te, mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní správ­ne pro­ces­ne pos­tu­po­vať tak, aby doš­lo k tzv. spo­čí­va­niu le­ho­ty za­dr­ža­nia, t. j. mu­sia pris­tú­piť k for­mál­ne­mu pre­pus­te­niu za­dr­ža­nej oso­by (kto­rá je hos­pi­ta­li­zo­va­ná) a nás­led­ne po zlep­še­ní zdra­vot­né­ho sta­vu pris­tú­piť k jej opä­tov­né­mu za­dr­ža­niu, pri­čom do­ba, kto­rá up­ly­nu­la od pre­pus­te­nia za­dr­ža­nej oso­by až do jej opä­tov­né­ho za­dr­ža­nia sa do ply­nu­tia 48 ho­di­no­vej le­ho­ty ne­za­po­čí­ta­va.

IV. Tzv. spo­čí­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia spo­čí­va v tom, že po­li­cajt mu­sí za­lo­žiť do spi­su všet­ky re­le­van­tné le­kár­ske sprá­vy o zdra­vot­nom sta­ve ob­vi­ne­né­ho, t. j. nie­len le­kár­ske ná­le­zy o di­ag­nó­ze ob­vi­ne­né­ho, je­ho sú­čas­nom zdra­vot­nom sta­ve a mož­nos­ti, či ne­mož­nos­ti je­ho vy­po­ču­tia v naj­bliž­ších ho­di­nách, ale aj le­kár­sku prog­nó­zu ďal­šie­ho reál­ne­ho vý­vo­ja zdra­vot­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho v bu­dúc­nos­ti, t. j. ke­dy a či vô­bec je mož­né po­čí­tať s tým, že ob­vi­ne­né­ho bu­de mož­né vy­po­čuť k ob­vi­ne­niu. Ak z le­kár­skych správ, či po­sud­kov bu­de jed­noz­nač­ne vy­plý­vať, že ob­vi­ne­ný nie je a ani v naj­bliž­šom ča­se ne­bu­de schop­ný vý­slu­chu, mu­sí pro­ku­rá­tor (či so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra po­li­cajt) pre­pus­tiť opat­re­ním (prí­ka­zom) ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du s tým, že v od­ôvod­ne­ní opat­re­nia sa uve­die aj to, že dô­vo­dom pre­pus­te­nia bo­li váž­ne zdra­vot­né dô­vo­dy ob­vi­ne­né­ho. Nás­led­ne sa vy­zna­čí pres­ný dá­tum ako aj ho­di­na a mi­nú­ta pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, aby bo­lo do bu­dúc­nos­ti zrej­mé, aký dl­hý ča­so­vý úsek za­dr­ža­nie tr­va­lo a čo bo­lo prí­či­nou pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. V prí­pa­de, ak je ob­vi­ne­ný hos­pi­ta­li­zo­va­ný v ne­moc­ni­ci, nie je vy­lú­če­né, že po­lí­cia bu­de mo­ni­to­ro­vať je­ho po­byt v ne­moc­ni­ci aj po­čas do­by od pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho do je­ho opä­tov­né­ho za­dr­ža­nia. Ak sa v bu­dúc­nos­ti ob­vi­ne­né­mu up­ra­ví zdra­vot­ný stav do ta­kej mie­ry, že ho bu­de mož­né oboz­ná­miť s ob­vi­ne­ním a vy­po­čuť ho k ne­mu a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bu­dú na­ďa­lej vi­dieť dô­vod väz­by, mô­že po­li­cajt opä­tov­ne prik­ro­čiť k za­dr­ža­niu ob­vi­ne­né­ho „za nez­me­ne­né­ho sta­vu“, t. j. za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho bu­de pok­ra­čo­vať tam, kde pred­tým skon­či­lo, čo sa mu­sí vy­zna­čiť aj v spi­se (pres­ný dá­tum, ho­di­na aj mi­nú­ta ako aj ke­dy od­pad­la pre­káž­ka, kto­rá pô­vod­ne spô­so­bi­la pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du), aby bo­lo zrej­mé kto­rou ho­di­nou zo 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nie pok­ra­ču­je a ke­dy a ako sa or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní doz­ve­del o od­pad­nu­tí pre­káž­ky, kto­rá brá­ni­la vo vy­po­ču­tí ob­vi­ne­né­ho.

 

sp. zn. 4Tpo/64/2014

 

U z n e s e n i e

 

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu F Š, stí­ha­né­ho pre pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 0Tp/413/2014 zo dňa 11.08.2014, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 14.08.2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 194 ods.1 písm. a) Tr. por. zru­šu­je sa na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu a ob­vi­ne­ný F Š, nar.  sa ih­neď pre­púš­ťa z väz­by na slo­bo­du.

 

                                     O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V pod sp. zn. 0Tp/413/2014 zo dňa 11.08.2014 roz­hod­la tak, že ob­vi­ne­né­ho F Š vza­la do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s tým, že väz­ba za­ča­la ply­núť dňom 08.08.2014 o 12.55h a bu­de sa vy­ko­ná­vať v Ústa­ve na vý­kon väz­by v Bra­tis­la­ve.

 

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho v me­ne svoj­ho klien­ta, kto­rú do dňa roz­ho­do­va­nia sťaž­nos­tné­ho sú­du bliž­šie neo­dô­vod­nil.

 

            Kraj­ský súd na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. l písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, i ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho je dô­vod­ná.

            

Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

 

Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho do­po­siaľ zís­ka­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že F Š je ob­vi­ne­ný na zá­kla­de uz­ne­se­nia  po­li­caj­ta sp.zn. ORP-1529/PJ-BV-2014 zo dňa 09.08.2014 pre pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia.

           

Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho F Š bo­la ob­me­dze­ná  v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por. dňa 08.08.2014 o 12.55 h, pri­čom nás­led­ne bol dňa 08.08.2014 o 18.30 h za­dr­ža­ný pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va V ne­na­ria­dil pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, ale dňa 10.08.2014 o 09.30 h ob­vi­ne­né­ho od­ov­zdal sud­ky­ni pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V s návr­hom na je­ho vza­tie do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

Z pred­lo­že­né­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su je zrej­mé, že F Š ne­bo­lo z dô­vo­du je­ho ne­priaz­ni­vé­ho zdra­vot­né­ho sta­vu (z le­kár­skej sprá­vy za­lo­že­nej na č. l. 31 vy­plý­va, že F Š bol po za­dr­ža­ní hos­pi­ta­li­zo­va­ný na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní Uni­ver­zit­nej ne­moc­ni­ce s po­lik­li­ni­kou v Bra­tis­la­ve na An­tol­skej uli­ci č. 11 a ne­bol schop­ný vý­slu­chu) or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ne­bol pou­če­ný o prá­vach ob­vi­ne­né­ho a ne­bo­lo mu umož­ne­né sa k ob­vi­ne­niu vy­jad­riť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (a ani za­dr­ža­né­ho).

 

           Sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­do­va­la dňa 11.08.2014 v ča­se od 12.30h do 13.35h o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho (v prí­tom­nos­ti us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu), pre­to­že ob­vi­ne­ný sa ne­mo­hol zú­čas­tniť vý­slu­chu z dô­vo­du ne­priaz­ni­vé­ho zdra­vot­né­ho sta­vu a roz­hod­la tak, že ho vza­la do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

            Sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie moh­la sí­ce v zmys­le § 72 ods. 2 Tr. por. roz­ho­do­vať o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, av­šak žiad­nym spô­so­bom sa ne­vys­po­riad­la s ná­miet­kou ob­ha­jo­by, že ob­vi­ne­né­mu ne­bo­lo or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní vô­bec ozná­me­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ne­bol pou­če­ný o svo­jich prá­vach a ani sa ne­mo­hol k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu vô­bec vy­jad­riť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Tie­to okol­nos­ti sú pri­tom tak zá­važ­né­ho cha­rak­te­ru, že sa­mé ose­be, neu­mož­ňu­jú roz­hod­núť o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Po­chy­be­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­rý po­dal návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by na­priek to­mu, že ob­vi­ne­ný ne­bol oboz­ná­me­ný s ob­vi­ne­ním, ne­bol ná­le­ži­te pou­če­ný a ani ne­mal mož­nosť sa k ob­vi­ne­niu vy­jad­riť, je to­tiž v ko­na­ní pred sú­dom mož­né nap­ra­viť len tak, že sa ob­vi­ne­ný pre­pus­tí ih­neď na slo­bo­du.

 

            Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že F Š bol ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por. (nás­led­né nes­kor­šie za­dr­ža­nie F Š aj pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu, pre­to­že F Š bol už v tom ča­se ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de s tým, že správ­ne ma­lo prísť len k od­ov­zda­niu tej­to oso­by po­li­caj­to­vi prís­luš­né­mu na reali­zá­ciu pro­ces­ných úko­nov). Pod­ľa § 85 ods. 4 Tr. por. po­li­cajt, kto­rý za­dr­ža­nie vy­ko­nal ale­bo kto­ré­mu bo­la od­ov­zda­ná oso­ba pris­tih­nu­tá pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 85 ods. 2, ta­kú oso­bu bez­od­klad­ne oboz­ná­mi s dô­vod­mi za­dr­ža­nia a vy­po­ču­je ju, v prí­pa­de, že po­doz­re­nie ne­bu­de ďa­lej dô­vod­né ale­bo dô­vo­dy za­dr­ža­nia z inej prí­či­ny od­pad­nú, pre­pus­tí ju pí­som­ným opat­re­ním ih­neď na slo­bo­du. Ak za­dr­ža­nú oso­bu nep­re­pus­tí na slo­bo­du, vzne­sie jej ob­vi­ne­nie a vy­po­ču­je ju. Po jej vý­slu­chu od­ov­zdá spis pro­ku­rá­to­ro­vi, aby ten prí­pad­ne mo­hol po­dať návrh na vza­tie do väz­by.

 

            Z us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 4 Tr. por. (a to sa ob­dob­ne tý­ka aj prí­pa­dov uve­de­ných v § 86 ods. 1 Tr. por.) je zrej­mé, že za­dr­ža­ná oso­ba mu­sí byť bez­od­klad­ne vy­po­ču­tá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho, nás­led­ne ak je jej vzne­se­né ob­vi­ne­nie mu­sí byť vy­po­ču­tá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, pri­čom po­li­cajt od­ov­zdá spis pro­ku­rá­to­ro­vi po vý­slu­chu ob­vi­ne­nej oso­by.

 

Po­vin­nos­ťou po­li­caj­ta, pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, je pre­to vždy vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho (pred­tým za­dr­ža­né­ho) a oboz­ná­miť ho s dô­vod­mi ob­vi­ne­nia (pred­tým za­dr­ža­nia). Us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 4 Tr. por. (a zhod­ne ani us­ta­no­ve­nie § 86 ods. 1 Tr. por.) neob­sa­hu­je žiad­ne vý­nim­ky z po­vin­nos­ti po­li­caj­ta vy­po­čuť za­dr­ža­nú, či nás­led­ne ob­vi­ne­nú oso­bu a ani vý­nim­ku umož­ňu­jú­cu pro­ku­rá­to­ro­vi po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, bez oboz­ná­me­nia ob­vi­ne­né­ho s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, bez ná­le­ži­té­ho pou­če­nia a to zo zdra­vot­ných dô­vo­dov na stra­ne ob­vi­ne­né­ho.

            V tej­to sú­vis­los­ti sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. mô­že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­hod­núť o väz­be aj v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, ak zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho neu­mož­ňu­je je­ho vý­sluch. Tá­to mož­nosť sa však vzťa­hu­je len na roz­ho­do­va­nie sú­du a na mož­nosť ob­vi­ne­né­ho vy­jad­riť sa pred sú­dom pred sa­mot­ným roz­hod­nu­tím o väz­be. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né pred­met­né us­ta­no­ve­nie pou­žiť ana­lo­gic­ky aj na ko­na­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v prí­pa­doch, ak za­dr­ža­nú oso­bu nie je mož­né vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a ani ho oboz­ná­miť s ob­vi­ne­ním, či je­ho prá­va­mi. Ana­ló­gia sí­ce nie je v tres­tnom pro­ce­se a prio­ri za­ká­za­ná, av­šak o ana­ló­giu ide len vte­dy, ak  dô­vod, kto­rý zá­ko­no­dar­cu vie­dol k ur­či­tej úp­ra­ve je rov­na­ký aj u po­su­dzo­va­né­ho v zá­ko­ne vy­slo­ve­ne ne­rie­še­né­ho prí­pa­du. Us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por. sa tý­ka vý­sos­tne súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be, t. j. pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho pred roz­ho­do­va­ním o väz­be. Nap­ro­ti to­mu, us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 4 Tr. por. a § 86 ods. 1 Tr. por. sa vy­slo­ve­ne tý­ka­jú pro­ces­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré za­dr­ža­li po­doz­ri­vú oso­bu, res­pek­tí­ve za­dr­ža­li už ob­vi­ne­nú oso­bu. Ide o dve sa­mos­tat­né úp­ra­vy a dva sa­mos­tat­né pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré ne­mož­no za­mie­ňať a kto­ré sa ani vzá­jom­ne ne­dopĺňa­jú. Zá­ko­no­dar­ca te­da v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­vil ako ma­jú pos­tu­po­vať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ak je ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da oso­by za­dr­ža­ním a ako má pos­tu­po­vať súd, keď roz­ho­du­je o väz­be. Ana­ló­giu tu pre­to nie je mož­né pou­žiť, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca pa­mä­tal a up­ra­vil obid­va pro­ces­né pos­tu­py, te­da nej­de o tzv. me­dze­ru v prá­ve, kto­rú by bo­lo mož­né ale­bo ne­vyh­nut­né vy­pĺňať ces­tou ana­ló­gie. Ale­bo po­ve­da­né inak, ana­ló­gia je vy­lú­če­ná v prí­pa­doch, v kto­rých zá­kon­ná úp­ra­va vy­slo­ve­ne a jas­ne sta­no­vu­je ur­či­té pra­vid­lo a to ta­kým spô­so­bom, že už ne­zos­tá­va žiad­ny pries­tor pre pre­be­ra­nie iných pra­vi­diel z iných us­ta­no­ve­ní na zdan­li­vo po­dob­né prí­pa­dy. Nad rá­mec uve­de­né­ho je nut­né zdô­raz­niť, že aj v tres­tnom pro­ce­se pla­tí, že ana­ló­gia, kto­rá by uk­ra­co­va­la ob­vi­ne­né­ho na je­ho prá­vach (t.j. kto­rá by za­sa­ho­va­la do je­ho práv) je nep­rí­pus­tná a nep­ri­ja­teľ­ná.

            Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por. (v čas­ti tý­ka­jú­cej sa mož­nos­ti pos­tu­po­vať a roz­hod­núť aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo zdra­vot­ných dô­vo­dov) nie je ana­lo­gic­ky pou­ži­teľ­né aj na pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa § 85 ods. 4 Tr. por. a § 86 ods. 1 Tr. por. pri za­dr­ža­ní, pre­to­že pri­pus­te­nie ana­ló­gie by uk­ra­co­va­lo ta­kú­to ob­vi­ne­nú oso­bu na je­ho prá­vach a na­vy­še, ide o dve sa­mos­tat­né pro­ces­né úp­ra­vy. Opač­ný pos­tup by zna­me­nal skrá­te­nie práv ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že na ob­vi­ne­né­ho by bol po­da­ný návrh na vza­tie do väz­by za si­tuácie, keď by vô­bec ne­bol oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi ob­vi­ne­nia (či za­dr­ža­nia), ne­bo­lo by mu do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ne­bol by pou­če­ný o svo­jich prá­vach (nap­rík­lad ne­mo­hol by uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na­pad­núť sťaž­nos­ťou) a ko­neč­ne, ne­mal by mož­nosť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho k ve­ci vy­po­ve­dať (či ob­vi­ne­ný ta­kú­to mož­nosť vy­uži­je je vždy na je­ho úva­he, av­šak mož­nosť vy­po­ve­dať a vy­jad­riť sa k ob­vi­ne­niu mu mu­sí byť vždy pos­kyt­nu­tá). Opä­tov­ne tu tre­ba skon­šta­to­vať, že Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­niach § 86 ods. 1 Tr. por. a § 85 ods. 4 Tr. por. vy­slo­ve­ne pri­ka­zu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­po­čuť ob­vi­ne­nú oso­bu a oboz­ná­miť ju s dô­vod­mi za­dr­ža­nia.

Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že v prí­pa­de us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. (roz­ho­do­va­nie sú­du o väz­be) nie je si­tuácia rov­na­ká ako pri za­dr­ža­ní, pre­to­že súd už roz­ho­du­je za si­tuácie, keď ide o ob­vi­ne­nú oso­bu, kto­rá už ma­la mož­nosť vy­jad­riť sa k ve­ci a to prá­ve pri vý­slu­chu pred po­li­caj­tom. Ak súd roz­ho­du­je o väz­be bez vý­slu­chu ob­vi­ne­nej oso­by zo zdra­vot­ných dô­vo­dov, ro­bí tak za pod­mie­nok, keď tá­to oso­ba vie z čo­ho je ob­vi­ne­ná a ma­la mož­nosť sa k ve­ci vy­jad­riť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, t. j. bo­la aj ako ob­vi­ne­ná oso­ba po­li­caj­tom pou­če­ná. V tom­to sme­re mož­no pod­por­ne vy­chá­dzať aj zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mož­no ko­nať a roz­ho­do­vať len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie s tým, že pod­ľa § 34 ods. 1 Tr. por. má ob­vi­ne­ný od za­čiat­ku ko­na­nia pro­ti svo­jej oso­be (za­ča­tím ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu je prá­ve vzne­se­nie ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom) mož­nosť vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu. Sku­toč­nosť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né vždy ob­vi­ne­né­ho o je­ho prá­vach pou­čiť a pos­kyt­núť mu pl­nú mož­nosť na ich up­lat­ne­nie vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 4 Tr. por. Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní mož­no pre­to vy­vo­diť aj to, že nes­ta­čí len for­mál­ne vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale je ne­vyh­nut­né to­to ob­vi­ne­nie aj ozná­miť oso­be, kto­rej sa tý­ka a dať jej mož­nosť brá­niť sa, to pla­tí o to zvlášť, ak je ta­ká­to oso­ba za­dr­ža­ná. V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba pri­po­me­núť, že ak us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por. uvá­dza, že ko­nať a roz­ho­do­vať mož­no len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mys­lí sa tým nie­len for­mál­ne na­pí­sa­nie (vy­da­nie) uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom, ale naj­mä to, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bu­de ob­vi­ne­né­mu aj riad­ne ozná­me­né, bu­de pou­če­ný o svo­jich prá­vach a bu­de mu da­ná mož­nosť sa k ne­mu vy­jad­riť eš­te pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Keď sa tak nes­ta­ne, nie je spl­ne­ná ani tá­to for­mál­na pod­mien­ka vy­ža­do­va­ná us­ta­no­ve­ním § 72 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por.

V ne­pos­led­nom ra­de tre­ba pou­ká­zať aj na zne­nie člán­ku 5 ods. 2 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý, kto je za­tknu­tý (za­dr­ža­ný) mu­sí byť bez meš­ka­nia a v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie, oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi svoj­ho za­tknu­tia a s kaž­dým ob­vi­ne­ním pro­ti ne­mu. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie je ele­men­tár­nou zá­ru­kou kaž­dej za­tknu­tej (za­dr­ža­nej) oso­by, kto­rá má prá­vo ve­dieť pre­čo bo­la za­tknu­tá (za­dr­ža­ná). Ide o ne­vyh­nut­nú pod­mien­ku rov­nos­ti zbra­ní, prá­va na ob­ha­jo­bu a zá­ru­ku pro­ti svoj­vô­li štát­nych or­gá­nov. Úče­lom člán­ku 5 ods. 2 je umož­niť za­dr­ža­nej oso­be na­pá­dať zá­kon­nosť a dô­vod­nosť za­dr­ža­nia a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj ob­vi­ne­nia (poz­ri bliž­šie Re­pík, B.: Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo, Orac, Pra­ha 2002). Po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (t. j. nie sú­du) vždy oboz­ná­miť za­dr­ža­nú oso­bu so všet­ký­mi ob­vi­ne­nia­mi, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu a vy­po­čuť ju k nim a to eš­te pred po­da­ním návr­hu na vza­tie do väz­by mož­no vy­vo­diť aj z roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS 382/2006 z 24.05.2007, kto­rý kon­šta­to­val po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na zá­kon­né poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy tak pod­ľa člán­ku 17 ods. 2, ods. 3 Ústa­vy SR ako aj člán­ku 5 ods. 2 Do­ho­vo­ru, pre­to­že sťa­žo­va­teľ ne­bol oboz­ná­me­ný, bez meš­ka­nia, so všet­ký­mi ob­vi­ne­nia­mi, pre kto­ré doš­lo k je­ho za­dr­ža­niu a ne­mo­hol sa k nim vy­jad­riť a spo­chyb­ňo­vať ich (sťa­žo­va­teľ bol ob­vi­ne­ný za spá­chanie dvoch skut­kov dvo­mi sa­mos­tat­ný­mi uz­ne­se­nia­mi o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, oboz­ná­me­ný bol len s jed­ným uz­ne­se­ním, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dal s tým, že pro­ku­rá­tor, a nás­led­ne aj súd, od­ôvod­ňo­va­li vza­tie do väz­by aj dru­hým uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré však za­dr­ža­nej oso­be ne­bo­lo ozná­me­né a ob­vi­ne­ná oso­ba sa o ňom doz­ve­de­la až z návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do väz­by – poz­ri k to­mu bliž­šie Pi­ro­ší­ko­vá, M.: Ko­men­tár k vy­bra­ným člán­kom Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, Euroiuris, Bra­tis­la­va 2007).

            Mož­no pre­to uza­vrieť, že je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní „pra­co­vať“ so za­dr­ža­nou oso­bou eš­te pred tým ako je po­da­ný návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie (t. j. ozná­miť za­dr­ža­nej oso­be ob­vi­ne­nie a nás­led­ne ju pou­čiť a vy­po­čuť), pri­čom po­da­nie návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by nie je mož­né, ak za­dr­ža­ná oso­ba ne­má ve­do­mosť o tom, že bo­la ob­vi­ne­ná, t. j. ne­bo­lo jej ob­vi­ne­nie ozná­me­né, ne­bo­la ako ob­vi­ne­ná oso­ba pou­če­ná a ne­moh­la sa k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu vy­jad­riť.  

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci pro­ku­rá­tor po­dal návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by bez to­ho, aby bol ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý, do­kon­ca bez to­ho, aby bo­lo ob­vi­ne­né­mu riad­ne ozná­me­né ob­vi­ne­nie a bol pou­če­ný o svo­jich prá­vach, te­da ide o evi­den­tné po­ru­še­nie us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 4 Tr. por. ako aj us­ta­no­ve­nia § 34 Tr. por. (a v ne­pos­led­nom ra­de aj o po­ru­še­nie člán­ku 17 ods. 3 Ústa­vy SR a člán­ku 5 ods. 2 Do­ho­vo­ru) a bo­lo po­vin­nos­ťou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du, pre­to­že ta­ké­to zá­sad­né po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní o za­dr­ža­ní nie je mož­né nap­ra­viť v ko­na­ní pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie. Sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie pre­to ma­la správ­ne pos­tu­po­vať tak, že ma­la ob­vi­ne­né­ho uz­ne­se­ním pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia a to bez to­ho, aby ďa­lej skú­ma­la dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, či exis­ten­ciu vä­zob­ných dô­vo­dov. Vzhľa­dom k to­mu, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­mô­že od­miet­nuť návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­du pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý je v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, mu­sí kom­pen­zo­vať po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní len tak, že ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. Ak tak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie neu­ro­bí, mu­sí to­to po­chy­be­nie nap­ra­viť sťaž­nost­ný súd.

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že v prí­pa­doch, v kto­rých ne­bo­la za­dr­ža­ná a nás­led­ne ob­vi­ne­ná oso­ba zo zdra­vot­ných dô­vo­dov oboz­ná­me­ná s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, so svo­ji­mi prá­va­mi a ne­bo­la ani vy­po­ču­tá, ne­mô­že pro­ku­rá­tor po­dať návrh na jej vza­tie do väz­by (ale­bo po­ve­da­né inak, ta­ký­to návrh pro­ku­rá­tor po­dať mô­že, av­šak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­mô­že ta­ký­to návrh ak­cep­to­vať a mu­sí ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia a to bez pres­kú­ma­va­nia vä­zob­ných dô­vo­dov, či sa­mot­né­ho ob­vi­ne­nia).

V prí­pa­de ak doš­lo k za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by, av­šak nás­led­ne nap­rík­lad v dôs­led­ku zhor­še­nia jej zdra­vot­né­ho sta­vu, nie je mož­né ta­kú­to oso­bu oboz­ná­miť so vzne­se­ným ob­vi­ne­ním, vy­po­čuť ju, či vy­ko­ná­vať s ňou iné pro­ces­né úko­ny a pro­ku­rá­tor chce po­dať na ta­kú­to oso­bu návrh na vza­tie do väz­by v zá­kon­nej 48 ho­di­no­vej le­ho­te, mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní správ­ne pro­ces­ne pos­tu­po­vať tak, aby doš­lo k tzv. spo­čí­va­niu le­ho­ty za­dr­ža­nia, t. j. mu­sia pris­tú­piť k for­mál­ne­mu pre­pus­te­niu za­dr­ža­nej oso­by (kto­rá je hos­pi­ta­li­zo­va­ná) a nás­led­ne po zlep­še­ní zdra­vot­né­ho sta­vu pris­tú­piť k jej opä­tov­né­mu za­dr­ža­niu, pri­čom do­ba, kto­rá up­ly­nu­la od pre­pus­te­nia za­dr­ža­nej oso­by až do jej opä­tov­né­ho za­dr­ža­nia sa do ply­nu­tia 48 ho­di­no­vej le­ho­ty ne­za­po­čí­ta­va.

Ak sa te­da or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní roz­hod­nú vy­užiť tzv. spo­čí­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia, tak po­li­cajt mu­sí za­lo­žiť do spi­su všet­ky re­le­van­tné le­kár­ske sprá­vy o zdra­vot­nom sta­ve ob­vi­ne­né­ho, t. j. nie­len le­kár­ske ná­le­zy o di­ag­nó­ze ob­vi­ne­né­ho, je­ho sú­čas­nom zdra­vot­nom sta­ve a mož­nos­ti, či ne­mož­nos­ti je­ho vy­po­ču­tia v naj­bliž­ších ho­di­nách, ale aj le­kár­sku prog­nó­zu ďal­šie­ho reál­ne­ho vý­vo­ja zdra­vot­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho v bu­dúc­nos­ti, t. j. ke­dy a či vô­bec je mož­né po­čí­tať s tým, že ob­vi­ne­né­ho bu­de mož­né vy­po­čuť k ob­vi­ne­niu. Ak z le­kár­skych správ, či po­sud­kov bu­de jed­noz­nač­ne vy­plý­vať, že ob­vi­ne­ný nie je a ani v naj­bliž­šom ča­se ne­bu­de schop­ný vý­slu­chu, mu­sí pro­ku­rá­tor (či so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra po­li­cajt) pre­pus­tiť opat­re­ním (prí­ka­zom) ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du s tým, že v od­ôvod­ne­ní opat­re­nia sa uve­die aj to, že dô­vo­dom pre­pus­te­nia bo­li váž­ne zdra­vot­né dô­vo­dy ob­vi­ne­né­ho. Nás­led­ne sa vy­zna­čí pres­ný dá­tum ako aj ho­di­na a mi­nú­ta pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, aby bo­lo do bu­dúc­nos­ti zrej­mé, aký dl­hý ča­so­vý úsek za­dr­ža­nie tr­va­lo a čo bo­lo prí­či­nou pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. V prí­pa­de, ak je ob­vi­ne­ný hos­pi­ta­li­zo­va­ný v ne­moc­ni­ci, nie je vy­lú­če­né, že po­lí­cia bu­de mo­ni­to­ro­vať je­ho po­byt v ne­moc­ni­ci aj po­čas do­by od pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho do je­ho opä­tov­né­ho za­dr­ža­nia. Ak sa v bu­dúc­nos­ti ob­vi­ne­né­mu up­ra­ví zdra­vot­ný stav do ta­kej mie­ry, že ho bu­de mož­né oboz­ná­miť s ob­vi­ne­ním a vy­po­čuť ho k ne­mu a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bu­dú na­ďa­lej vi­dieť dô­vod väz­by, mô­že po­li­cajt opä­tov­ne prik­ro­čiť k za­dr­ža­niu ob­vi­ne­né­ho „za nez­me­ne­né­ho sta­vu“, t. j. za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho bu­de pok­ra­čo­vať tam, kde pred­tým skon­či­lo, čo sa mu­sí vy­zna­čiť aj v spi­se (pres­ný dá­tum, ho­di­na aj mi­nú­ta ako aj ke­dy od­pad­la pre­káž­ka, kto­rá pô­vod­ne spô­so­bi­la pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du), aby bo­lo zrej­mé kto­rou ho­di­nou zo 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nie pok­ra­ču­je a ke­dy a ako sa or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní doz­ve­del o od­pad­nu­tí pre­káž­ky, kto­rá brá­ni­la vo vy­po­ču­tí ob­vi­ne­né­ho.

V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd vy­užil aj prí­pus­tnú kom­pa­ra­tív­nu me­tó­du vý­kla­du prá­va (t. j. vy­užil po­rov­ná­va­ciu me­tó­du, kto­rá za exis­ten­cie rov­na­kej, či ob­dob­nej práv­nej úp­ra­vy, umož­ňu­je vy­chá­dzať aj z práv­nych ná­zo­rov za­hra­nič­nej ju­di­ka­tú­ry, či dok­trí­ny), pri­čom pou­ka­zu­je hlav­ne na Ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. III. ÚS 2170/2009 z 04.03.2009. V pred­met­nom ná­le­ze Ústav­ný súd ČR vy­slo­ve­ne pri­pus­til tzv. spo­čí­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia v prí­pa­doch oh­ro­ze­nia na ži­vo­te, kto­ré si vy­ža­du­jú le­kár­sky do­zor. Pod­ľa ná­zo­ru Ústav­né­ho sú­du ČR nie je oso­ba tr­pia­ca zá­važ­nou akút­nou po­ru­chou zdra­via ale­bo do­kon­ca bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­ná na ži­vo­te spô­so­bi­lým sub­jek­tom tres­tnop­ráv­ne­ho vzťa­hu, pre­to­že ta­ká­to oso­ba nie je schop­ná sa­ma reali­zo­vať svo­je prá­va vy­plý­va­jú­ce z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (ne­má byť pre­to vô­bec za­dr­ža­ná a ak už za­dr­ža­ná je má byť pre­pus­te­ná na slo­bo­du). Za­dr­ža­nie pre­to ne­mô­že tr­vať vo­či oso­be, kto­rá tr­pí zá­važ­nou po­ru­chou zdra­via, pre­to­že ta­kej­to oso­be ne­mož­no spra­vid­la ani do­ru­čiť uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a vy­po­čuť ju. Z hľa­dis­ka be­hu 48 ho­di­no­vej le­ho­ty je pre­to mož­né pos­tu­po­vať tak, že za­dr­ža­ná oso­ba, kto­rá má váž­nu po­ru­chu zdra­via sa zo za­dr­ža­nia pre­pus­tí, pri­čom je jej za­bez­pe­če­ná le­kár­ska sta­ros­tli­vosť. Po od­pad­nu­tí pre­káž­ky spo­čí­va­jú­cej v po­ru­che zdra­via mož­no oso­bu za nez­me­ne­ných skut­ko­vých okol­nos­tí zno­vu za­dr­žať s tým, že k no­vej do­be za­dr­ža­nia sa pri­po­čí­ta do­ba, po kto­rú tr­va­lo za­dr­ža­nie pred vzni­kom uve­de­nej pre­káž­ky (zhod­né zá­ve­ry zo­pa­ko­val Ústav­ný súd ČR aj nap­rík­lad v uz­ne­se­ní sp. zn. III. ÚS 2825/2011 z 19.10.2011 a v ná­le­ze sp. zn. IV. ÚS 3519/2011 z 02.04.2012).

Pri rie­še­ní da­nej prob­le­ma­ti­ky mož­no pod­por­ne vy­chá­dzať aj zo sta­no­vis­ka Naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré pod č. 14/1999, v kto­rom sa uvá­dza, že „ak u za­dr­ža­né­ho vy­sta­ne v dôs­led­ku pou­ži­tia omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky ale­bo z iných váž­nych dô­vo­dov na­lie­ha­vá pot­re­ba je­ho le­kár­ske­ho ošet­re­nia, po­li­cajt ale­bo štát­ny zá­stup­ca mu­sí ta­kej­to oso­be za­bez­pe­čiť pot­reb­nú pr­vú po­moc (le­kár­sku sta­ros­tli­vosť). Po­kiaľ má náh­le ocho­re­nie za­dr­ža­né­ho po­va­hu pre­káž­ky, kto­rá brá­ni ďal­šie­mu vý­ko­nu za­dr­ža­nia, a to aj z hľa­dis­ka dodr­ža­nia 48 ho­di­no­vej le­ho­ty, po­li­cajt ale­bo štát­ny zá­stup­ca ta­kú­to oso­bu pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia. Ak bu­de, po od­pad­nu­tí pre­káž­ky, ta­ká­to oso­ba opä­tov­ne za­dr­ža­ná za nez­me­ne­ných skut­ko­vých okol­nos­tí, k no­vej do­be za­dr­ža­nia sa pri­po­čí­ta do­ba, po kto­rú tr­va­lo pred­chá­dza­jú­ce za­dr­ža­nie“. K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že do­ba hos­pi­ta­li­zá­cie ob­vi­ne­né­ho po pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia, kto­rá ne­sú­vi­se­la s tres­tným ko­na­ním (nap­rík­lad do­ba strá­ve­ná v psy­chia­tric­kej lie­čeb­ni) sa ne­za­po­čí­ta­va do no­vej do­by tr­va­nia za­dr­ža­nia tej­to oso­by a to ani vte­dy nie, ak nas­le­du­je bez­pros­tred­ne po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo zdra­vot­níc­ke­ho za­ria­de­nia je­ho za­dr­ža­nie na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia (poz­ri pri­me­ra­ne aj roz­hod­nu­tie NS ČR – R 2/2002).

  Tzv. spo­čí­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia je však prí­pus­tné a to­le­ro­va­teľ­né len ako pos­led­ná a kraj­ná mož­nosť, t. j. len v prí­pa­doch, v kto­rých nas­ta­li cel­kom vý­ni­moč­né (mi­mo­riad­ne) okol­nos­ti a te­da nep­ri­chá­dza do úva­hy nap­rík­lad len v prí­pa­doch bež­nej opi­tos­ti za­dr­ža­né­ho, kto­rý nie je schop­ný vý­slu­chu z dô­vo­du opo­je­nia al­ko­ho­lom, či v prí­pa­doch úče­lo­vé­ho predl­žo­va­nia le­ho­ty za­dr­ža­nia bez to­ho, aby na ta­ký­to krok bo­li da­né ob­jek­tív­ne dô­vo­dy (nap­rík­lad spo­čí­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia nie je mož­né vy­užiť len z dô­vo­du skut­ko­vej či práv­nej ná­roč­nos­ti tres­tnej ve­ci, z dô­vo­du veľ­ké­ho poč­tu za­dr­ža­ných osôb, z dô­vo­du skú­ma­nia za­is­te­nej lát­ky, zme­ny ná­zo­ru na exis­ten­ciu vä­zob­ných dô­vo­dov a po­dob­ne).

Sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra a opa­ku­je, že pro­ku­rá­tor k ko­na­ní o vza­tí ob­vi­ne­né­ho F Š do väz­by pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 85 ods. 4 Tr. por. ako aj us­ta­no­ve­ním § 34 Tr. por., na­koľ­ko po­dal návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by za okol­nos­tí, keď za­dr­ža­nej oso­be ne­bo­lo ob­vi­ne­nie vô­bec ozná­me­né, ne­bol pou­če­ný o svo­jich prá­vach a ne­mal mož­nosť sa k ob­vi­ne­niu, či k za­dr­ža­niu vy­jad­riť. Ta­ké­to po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né v ko­na­ní pred sú­dom nap­ra­viť a keď­že ho ne­nap­ra­vil ani sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, mu­sel sťaž­nost­ný súd zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu a pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.

Kraj­ský súd tak ko­nal a roz­ho­dol v in­ten­ciách us­ta­no­ve­nia § 192 ods. 3 Tr. por., na­koľ­ko o po­da­nej sťaž­nos­ti roz­ho­dol na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí do pia­tich pra­cov­ných dní od pred­lo­že­nia ve­ci na roz­hod­nu­tie.

 

  P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 14.08.2014

                                                                                                        

     JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

Diskusia