K predkladaniu spisu nadriadenému súdu pri sťažosti proti uzneseniu o vzatí do väzby

Práv­na ve­ta:

                               UZ­NE­SE­NIE

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

IV. ÚS 541/2013-22

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí se­ná­tu 23. sep­tem­bra 2013 pred­bež­ne pre­ro­ko­val sťaž­nosť M. P., nar..., t. č. vo vý­ko­ne väz­by >, za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. T. R., B., vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. no­vem­bra 2012 a tak­to

roz­ho­dol:

Sťaž­nosť M. P. od­mie­ta ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 25. ja­nuá­ra 2013 do­ru­če­ná sťaž­nosť M. P. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), kto­rou na­mie­ta po­ru­še­nie svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ako aj prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. no­vem­bra 2012 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie“).

Zo sťaž­nos­ti vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Ko­ši­ce I (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 23. no­vem­bra 2012 vza­tý do < väz­by > z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nosť s tým, že ju pí­som­ne od­ôvod­ní po do­ru­če­ní pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia roz­hod­nu­tia. V tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že zo zá­pis­ni­ce ok­res­né­ho sú­du ne­vyp­lý­va, že by ok­res­ný súd uvie­dol, z aké­ho kon­krét­ne­ho dô­vo­du bol vza­tý do < väz­by >, resp. pre­čo nep­ri­jal je­ho pí­som­ný sľub ani neu­lo­žil doh­ľad pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

Kraj­ský súd za­mie­tol sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa uz­ne­se­ním sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. no­vem­bra 2012, v od­ôvod­ne­ní kto­ré­ho uvie­dol, že sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť neo­dô­vod­nil. Sťa­žo­va­teľ dopl­nil od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu po­da­ním z 3. de­cem­bra 2012, bez­pros­tred­ne po do­ru­če­ní pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du.

Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa kraj­ský súd ne­pos­tu­po­val pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ús­tav­ne sú­lad­ným spô­so­bom a tým­to pos­tu­pom mu bo­lo zne­mož­ne­né účin­né up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu. Sťa­žo­va­teľ ar­gu­men­tu­je tým, že pred­pok­la­dom reál­ne­ho up­lat­ne­nia prá­va na ob­ha­jo­bu je oboz­ná­me­nie sa ob­haj­cu s od­ôvod­ne­ním roz­hod­nu­tia. Sťa­žo­va­teľ ďa­lej na­mie­ta, že kraj­ský súd sa v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia ni­ja­ko ne­vys­po­ria­dal s je­ho ar­gu­men­tá­ciou pro­ti exis­ten­cii vä­zob­ných dô­vo­dov, kto­rú uvie­dol v pí­som­nom vy­jad­re­ní k návr­hu na vza­tie do < väz­by > pred­lo­že­né­mu ok­res­né­mu sú­du 23. no­vem­bra 2012, a neuvie­dol dô­vod, pre­čo ne­vyč­kal na do­ru­če­nie pí­som­né­ho od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti.

Sťa­žo­va­teľ pre­to žia­da, aby ús­tav­ný súd pri­jal je­ho sťaž­nosť na ďal­šie ko­na­nie a roz­ho­dol, že uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. no­vem­bra 2012 bo­lo po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a prá­vo pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru a v nad­väz­nos­ti na to­to roz­hod­nu­tie žia­da zru­šiť uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du z 30. no­vem­bra 2012 a vrá­tiť mu vec na ďal­šie ko­na­nie s prí­ka­zom neod­klad­ne ho pre­pus­tiť z < väz­by > na slo­bo­du. Sťa­žo­va­teľ po­žia­dal aj o priz­na­nie úh­ra­dy trov ko­na­nia.

II.

Ústav­ný súd roz­ho­du­je pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.

Ústav­ný súd návrh na za­ča­tie ko­na­nia pred­bež­ne pre­ro­ku­je pod­ľa § 25 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí bez prí­tom­nos­ti navr­ho­va­te­ľa a zis­ťu­je, či nie sú dô­vo­dy na od­miet­nu­tie návr­hu pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de.

Pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de mô­že ús­tav­ný súd na pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní od­miet­nuť uz­ne­se­ním bez ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia návr­hy, na kto­rých pre­ro­ko­va­nie ne­má prá­vo­moc, návr­hy, kto­ré ne­ma­jú ná­le­ži­tos­ti pred­pí­sa­né zá­ko­nom, nep­rí­pus­tné návr­hy ale­bo návr­hy po­da­né nie­kým zjav­ne neop­ráv­ne­ným, ako aj návr­hy po­da­né ones­ko­re­ne. Ústav­ný súd mô­že od­miet­nuť aj návrh, kto­rý je zjav­ne neo­pod­stat­ne­ný. Ak ús­tav­ný súd navr­ho­va­te­ľa na ta­ké ne­dos­tat­ky upo­zor­nil, uz­ne­se­nie sa ne­mu­sí od­ôvod­niť.

O zjav­nú neo­pod­stat­ne­nosť sťaž­nos­ti pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du ide vte­dy, ak na­mie­ta­ným pos­tu­pom ale­bo roz­hod­nu­tím or­gá­nu štá­tu (v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ide o kraj­ský súd roz­ho­du­jú­ci o zá­kon­nos­ti < väz­by >) ne­moh­lo vô­bec dôjsť k po­ru­še­niu to­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, kto­ré ozna­čil sťa­žo­va­teľ, a to buď pre ne­dos­ta­tok vzá­jom­nej prí­čin­nej sú­vis­los­ti me­dzi ozna­če­ným pos­tu­pom ale­bo roz­hod­nu­tím or­gá­nu štá­tu a zá­klad­ným prá­vom ale­bo slo­bo­dou, po­ru­še­nie kto­rých sa na­mie­ta­lo, prí­pad­ne z iných dô­vo­dov. Za zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú sťaž­nosť pre­to mož­no po­va­žo­vať ta­kú sťaž­nosť, pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní kto­rej ús­tav­ný súd ne­zis­til žiad­nu mož­nosť po­ru­še­nia ozna­če­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, reál­nosť kto­rej by mo­hol po­sú­diť po jej pri­ja­tí na ďal­šie ko­na­nie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Pod­ľa čl. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je.

Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok.

Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do < väz­by > mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

Pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto bol poz­ba­ve­ný slo­bo­dy za­tknu­tím ale­bo iným spô­so­bom, má prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti je­ho poz­ba­ve­nia slo­bo­dy a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.

Za po­ru­še­nie svo­jich práv sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je sku­toč­nosť, že:
- kraj­ský súd roz­ho­dol o je­ho sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du skôr, ako mo­hol pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu účin­ne na­pad­núť pr­vos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie o < väz­be >,
- kraj­ský súd sa v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia ne­vys­po­ria­dal s je­ho ar­gu­men­tá­ciou pro­ti < väz­be > pred­lo­že­nou ok­res­né­mu sú­du, ani neuvie­dol dô­vod, pre­čo ne­vyč­kal na dopl­ne­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti.

1. K ná­miet­ke roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du o sťaž­nos­ti pred do­ru­če­ním pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia

Z čl. 17 ús­ta­vy vy­plý­va, že kaž­dé poz­ba­ve­nie slo­bo­dy mu­sí byť „zá­kon­né“, t. j. mu­sí byť vy­ko­na­né „v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom“, a ok­rem to­ho kaž­dé opat­re­nie, kto­rým je jed­not­li­vec poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, mu­sí byť zlu­či­teľ­né s úče­lom čl. 17 ús­ta­vy, kto­rým je ochra­na jed­not­liv­ca pro­ti svoj­vô­li (mu­ta­tis mu­tan­dis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Reš­pek­to­va­nie zá­klad­ných práv oso­by poz­ba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy < väz­bou > ga­ran­to­va­ných v čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy ne­vyh­nut­ne za­hŕňa za­bez­pe­če­nie zá­klad­ných pro­ces­ných zá­ruk vy­ža­do­va­ných v zmys­le čl. 5 ods. 4 v ko­na­ní, kto­ré­ho pred­me­tom je pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti do­čas­né­ho poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy < väz­bou > (poz­ri napr. III. ÚS 198/05).

Zá­klad­ný­mi pro­ces­ný­mi zá­ru­ka­mi spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia, kto­ré mu­sia byť v ko­na­ní o < väz­be > za­cho­va­né, sú prin­cíp kon­tra­dik­tór­nos­ti a rov­nos­ti zbra­ní me­dzi ob­vi­ne­ným a pro­ku­rá­to­rom (Rein­precht v. Ra­kús­ko, roz­su­dok z 15. no­vem­bra 2005, § 31). V kaž­dom prí­pa­de mu­sí mať ob­vi­ne­ný mož­nosť vy­jad­riť sa ku všet­kým okol­nos­tiam tý­ka­jú­cim sa zá­kon­nos­ti a dô­vod­nos­ti < väz­by > a pred­lo­žiť sú­du svo­je ar­gu­men­ty pro­ti < väz­be >. Pro­ces­ný pos­tup sú­du mu­sí ob­vi­ne­né­mu umož­niť „ro­zum­nú“ príl­eži­tosť ob­ha­jo­vať svo­je zá­uj­my za pod­mie­nok, kto­ré ho ne­pos­ta­via do pod­stat­ne ne­vý­hod­nej­šej po­zí­cie v po­rov­na­ní s dru­hou stra­nou (San­chez-Reis­se v. Švaj­čiarsko, roz­su­dok z 21. ok­tób­ra 1986, § 51, Nied­bała v. Poľ­sko, roz­su­dok zo 4. jú­la 2000, § 66). Po­kiaľ práv­ny po­ria­dok štá­tu up­ra­vu­je viac­stup­ňo­vé ko­na­nie o < väz­be >, mu­sia byť tie­to prin­cí­py v zá­sa­de za­cho­va­né aj v op­rav­nom ko­na­ní (Ku­če­ra v. Slo­ven­sko, roz­su­dok zo 17. jú­la 2007, § 107).

Sťa­žo­va­teľ bol pred roz­hod­nu­tím sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ok­res­né­ho sú­du vy­po­ču­tý k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na je­ho vza­tie do < väz­by >. Vy­po­ču­tia sa zú­čas­tnil ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý pred­lo­žil ok­res­né­mu sú­du ná­miet­ky pro­ti < väz­be > aj v pí­som­nej po­do­be. Po vy­po­ču­tí sťa­žo­va­te­ľa a ďal­ších šty­roch ob­vi­ne­ných ok­res­ný súd vy­hlá­sil za prí­tom­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa a je­ho ob­haj­cu uz­ne­se­nie, kto­rým roz­ho­dol o vza­tí do < väz­by > sťa­žo­va­te­ľa a ďal­ších šty­roch ob­vi­ne­ných, nep­ri­jal ich pí­som­né sľu­by ani návr­hy na nah­ra­de­nie < väz­by > doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a sú­čas­ne ani návrh ob­haj­ky­ne na nah­ra­de­nie < väz­by > jed­né­ho z ob­vi­ne­ných pe­ňaž­nou zá­ru­kou. Sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu pí­som­ne pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu v pos­led­ný deň le­ho­ty, t. j. 26. no­vem­bra 2012, s tým, že ju od­ôvod­ní po do­ru­če­ní pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du. Sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du do­ru­če­né 30. no­vem­bra 2012, je­ho ob­haj­co­vi 3. de­cem­bra 2012. Ok­res­ný súd pred­lo­žil sťaž­nos­ti so spi­som kraj­ské­mu sú­du 27. no­vem­bra 2012. Kraj­ský súd roz­ho­dol o sťaž­nos­tiach všet­kých ob­vi­ne­ných uz­ne­se­ním z 30. no­vem­bra 2012.

Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že až po oboz­ná­me­ní sa je­ho ob­haj­cu s pí­som­ným vy­ho­to­ve­ním uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du mal mož­nosť kva­li­fi­ko­va­ne od­ôvod­niť svo­ju sťaž­nosť. V sťaž­nos­ti uvie­dol, že „zo zá­pis­ni­ce z ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia ne­vyp­lý­va, že by ok­res­ný súd od­ôvod­nil z aké­ho kon­krét­ne­ho dô­vo­du bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do < väz­by >“.

Zo sa­mot­nej sku­toč­nos­ti, že v zá­pis­ni­ci nie je uve­de­ný ani struč­ný ob­sah od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia, ne­mož­no vy­vo­diť zá­ver, že to­to od­ôvod­ne­nie ne­bo­lo vy­hlá­se­né. To na­po­kon netvr­dí ani sťa­žo­va­teľ.

Ok­res­ný súd ozná­mil sťa­žo­va­te­ľo­vi a je­ho ob­haj­co­vi uz­ne­se­nie o vza­tí do < väz­by > v sú­la­de s § 179 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku je­ho vy­hlá­se­ním v ich prí­tom­nos­ti 23. no­vem­bra 2012, že sťa­žo­va­te­ľa be­rie do < väz­by > pod­ľa § 87 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku a že pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­jí­ma pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa. Od toh­to mo­men­tu za­ča­la sťa­žo­va­te­ľo­vi ply­núť troj­dňo­vá le­ho­ta na po­da­nie sťaž­nos­ti (§ 187 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), kto­rá up­ly­nu­la 26. no­vem­bra 2012. Sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť v pos­led­ný deň le­ho­ty, sťaž­nosť bo­la ok­res­né­mu sú­du do­ru­če­ná 27. no­vem­bra 2012. Po up­ly­nu­tí le­ho­ty ok­res­ný súd pred­lo­žil spis kraj­ské­mu sú­du 27. no­vem­bra 2012 v sú­la­de s § 190 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Kraj­ský súd roz­ho­dol o sťaž­nos­ti 30. no­vem­bra 2012, t. j. v le­ho­te pia­tich pra­cov­ných dní od pred­lo­že­nia ve­ci pod­ľa § 192 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ústav­ný súd už pri po­su­dzo­va­ní ob­dob­nej sťaž­nos­ti uvie­dol, že Trest­ný po­ria­dok v žiad­nom svo­jom us­ta­no­ve­ní vý­slov­ne neuk­la­dá sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie po­vin­nosť pred pred­lo­že­ním spi­su na­dria­de­né­mu sú­du vy­čkať na do­ru­če­nie pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia uz­ne­se­nia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do < väz­by > pre účel, aby umož­nil ob­vi­ne­né­mu ale­bo je­ho ob­haj­co­vi dopl­niť dô­vo­dy po­da­nej sťaž­nos­ti, po­kiaľ ta­ké­to uz­ne­se­nie bo­lo ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi riad­ne ozná­me­né v ich prí­tom­nos­ti a ob­vi­ne­ný vy­užil svo­je prá­vo po­dať pro­ti ozná­me­né­mu uz­ne­se­niu sťaž­nosť pria­mo do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu (III. ÚS 101/2013). Z hľa­dis­ka prá­va ob­vi­ne­né­ho pred­lo­žiť svo­je ar­gu­men­ty pro­ti < väz­be > pri­tom nie je vý­znam­né, či ob­vi­ne­ný vy­uži­je prá­vo po­dať sťaž­nosť bez­pros­tred­ne po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia ale­bo si po­ne­chá pre svo­je roz­hod­nu­tie zá­kon­nú le­ho­tu. V kon­texte sťaž­nos­ti nie je pre po­sú­de­nie za­cho­va­nia prá­va pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 do­ho­vo­ru roz­ho­du­jú­ca schop­nosť ob­vi­ne­né­ho po­da­nú sťaž­nosť sú­čas­ne aj od­ôvod­niť, ale pod­stat­né je, či pro­ces­ný pos­tup sú­du umož­ňo­val ob­vi­ne­né­mu tak uro­biť za po­mo­ci je­ho ob­haj­cu.

Otáz­kou pre­to os­tá­va, či pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du, kto­rý bol for­mál­ne v sú­la­de so zá­ko­nom, bo­la aj reál­ne za­cho­va­ná mož­nosť sťa­žo­va­te­ľa oboz­ná­miť sa dô­vod­mi roz­hod­nu­tia ok­res­né­ho sú­du a účin­ne na­pad­núť práv­ny ná­zor ok­res­né­ho sú­du, že sú spl­ne­né for­mál­ne a ma­te­riál­ne pod­mien­ky na je­ho vza­tie do < väz­by >.

Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du mal sťa­žo­va­teľ tú­to mož­nosť za­cho­va­nú. Sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo pred vy­po­ču­tím do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ve­del zo spá­chania aké­ho skut­ku je po­doz­ri­vý, z akých dô­vo­dov aj ako je sku­tok práv­ne po­su­dzo­va­ný. Ve­del tiež, z kto­rých zá­kon­ných dô­vo­dov a na zá­kla­de akých skut­ko­vých okol­nos­tí bol po­da­ný návrh na je­ho vza­tie do < väz­by > a aj kto­ré dô­ka­zy pred­lo­že­né pro­ku­rá­to­rom na preu­ká­za­nie opod­stat­ne­nos­ti je­ho návr­hu bo­li pred ok­res­ným sú­dom vy­ko­na­né. Uz­ne­se­nie bo­lo vy­hlá­se­né za prí­tom­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa, čím bol oboz­ná­me­ný s práv­nym ná­zo­rom ok­res­né­ho sú­du na spl­ne­nie pod­mie­nok na vza­tie do < väz­by >, ako aj s dô­vod­mi toh­to roz­hod­nu­tia. Tvr­de­nie o ne­mož­nos­ti od­ôvod­niť sťaž­nosť pred do­ru­če­ním pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du na­po­kon spo­chyb­ňu­je aj po­da­nie od­ôvod­ne­nej sťaž­nos­ti jed­ným zo spolu­ob­vi­ne­ných eš­te pred tým, ako bo­lo uz­ne­se­nie do­ru­če­né je­mu ale­bo je­ho ob­haj­ky­ni (ob­vi­ne­ný K.).

Na­po­kon zo zá­pis­ni­ce z vý­slu­chu sťa­žo­va­te­ľa vy­ko­na­né­ho 23. no­vem­bra 2012 vy­plý­va, že jej sú­čas­ťou bo­lo aj od­vo­la­nie sa na prís­luš­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, na zá­kla­de kto­rých ok­res­ný súd roz­ho­dol o sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa, ako aj na zá­kla­de kto­rých bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do < väz­by > [§ 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku], a te­da bo­lo pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du mož­no sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa bez­od­klad­ne od­ôvod­niť a eš­te to­ho is­té­ho dňa 23. no­vem­bra 2012 (t. j. pred roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du) od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti do­ru­čiť kraj­ské­mu sú­du.

Z § 2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va po­žia­dav­ka, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy vy­ba­vo­va­li a roz­ho­do­va­li vä­zob­né ve­ci pred­nos­tne a urý­chle­ne. Tá­to sku­toč­nosť mu­sí byť sťa­žo­va­te­ľo­vi aj je­ho ob­haj­co­vi zná­ma. Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho, ús­tav­ný súd zá­ro­veň po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že ne­mož­no účin­ne na­mie­tať po­ru­še­nie sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­ných práv ta­kým pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du, kto­rým ten­to v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom a ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du roz­ho­dol vo vä­zob­nej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa pred­nos­tne a urý­chle­ne (IV. ÚS 7/2013).

Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ v dopl­ne­ní sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. I. ÚS 307/2011, ús­tav­ný súd uvá­dza, že nej­de o to­tož­ný skut­ko­vý a práv­ny stav (po­su­dzo­va­ný bol pos­tup sú­du v ko­na­ní o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z < väz­by >, na kto­ré sa nev­zťa­hu­je oso­bit­ná le­ho­ta na roz­hod­nu­tie o sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku) a vy­slo­ve­ný práv­ny ná­zor ne­bol potvr­de­ný v nas­le­du­jú­cej ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du v ob­dob­ných ve­ciach (poz­ri III. ÚS 101/2013).

Na tom­to zá­kla­de ús­tav­ný súd pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní od­mie­tol sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa v tej­to čas­ti pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú.

2. K ná­miet­ke ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du

Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta, že kraj­ský súd sa v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia ne­vys­po­ria­dal s je­ho ar­gu­men­tá­ciou pro­ti < väz­be > pred­lo­že­nou ok­res­né­mu sú­du ani neuvie­dol dô­vod, pre­čo ne­vyč­kal na dopl­ne­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti.

Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ je tres­tne stí­ha­ný za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin lú­pe­že spá­cha­ný or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou pod­ľa § 11 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. a) a i) Tres­tné­ho zá­ko­na v sú­be­hu s pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a s pre­či­nom ší­re­nia pop­laš­nej sprá­vy pod­ľa § 361 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho zá­ko­na. Vo vzťa­hu k sťa­žo­va­te­ľo­vi ok­res­ný súd v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia sp. zn. 0 Tp 102/2012 uvie­dol:
„Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sa oboz­ná­mil s ce­lým roz­sia­hlym spi­so­vým ma­te­riá­lom zá­zna­ma­mi z bez­peč­nos­tných ka­mier, vý­po­ve­ďa­mi sved­kov, poš­ko­de­ných, pri­po­je­ných vý­pi­sov ho­vo­rov a lo­ka­li­zá­cie SIM-ka­riet, kto­ré bo­li pou­ži­té pri ší­re­ní pop­laš­nej sprá­vy a nás­led­ne pou­ží­va­né a dos­pel k zá­ve­ru, že do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a exis­tu­jú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­cha­li ob­vi­ne­ní. ...
U ob­vi­ne­né­ho M. P. bo­lo pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin krá­de­že, v skú­šob­nej do­be sa os­ved­čil. ...
Z pri­po­je­nej sprá­vy Po­lí­cie ČR, kto­rá bo­la oboz­ná­me­ný pri vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie vy­plý­va, že pro­ti ob­vi­ne­ným P. a V. je vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­či­ny krá­de­že spá­cha­né na úze­mí ČR v dňoch 7. 2. 2010, 28. 10. 2010, 14. 6. 2010, 11. 3. 2011.
Pri skú­ma­ní kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li vza­tie do < väz­by > z dô­vo­du § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie dos­pel k zá­ve­ru, že u všet­kých ob­vi­ne­ných sú da­né dô­vo­dy pre­ven­tív­nej < väz­by > pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pre­to­že z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­plý­va oba­va, že vzhľa­dom na cha­rak­ter spá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, spô­sob jej pre­ve­de­nia a in­di­vi­dua­li­zá­cie osôb ob­vi­ne­ných, ich osob­ných po­me­rov mož­no dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že by moh­li pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti. ...
Vzhľa­dom na stav ko­na­nia v pred­met­nej tres­tnej ve­ci, po­va­hu pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du a oso­by ob­vi­ne­ných sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie dos­pel k zá­ve­ru, že nie sú v sú­čas­nom štá­diu ko­na­nia da­né vý­ni­moč­né okol­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li nah­ra­de­nie < väz­by > sľu­bom, doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ník, ale­bo zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky.“
Kraj­ský súd v uz­ne­se­ní sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. no­vem­bra 2012, kto­rým za­mie­tol sťaž­nos­ti všet­kých ob­vi­ne­ných, v čas­ti tý­ka­jú­cej sa sťa­žo­va­te­ľa uvie­dol:
„Kraj­ský súd ako na­dria­de­ný or­gán pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce tým­to vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a zis­til, že sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ných nie sú dô­vod­né. ...
Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu kraj­ský súd zis­til, že pre roz­hod­nu­tie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du bo­li spl­ne­né všet­ky for­mál­ne okol­nos­ti a pro­ces­né pod­mien­ky sta­no­ve­né v us­ta­no­ve­ní § 85 ods. 4 a § 87 ods. 1, ods. 2 Tr. por.
Od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ob­sa­hu­je zá­ro­veň aj pod­rob­né od­ôvod­ne­nie a ar­gu­men­tá­ciu, že ob­vi­ne­ní sa ma­li do­pus­tiť skut­ku kla­de­né­ho im za vi­nu ci­to­va­ným uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa, pri­čom v uz­ne­se­ní sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sú pod­rob­ne špe­ci­fi­ko­va­né jed­not­li­vé, do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy sved­čia­ce pre ta­ký­to zá­ver, ako aj zá­ver o ich práv­nej kva­li­fi­ká­cii.
Kraj­ský súd ne­zis­til žiad­ne po­chy­be­nie sud­cu, ani po­kiaľ vzal ob­vi­ne­ných do < väz­by > z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Aj v tom­to oh­ľa­de jej je­ho roz­hod­nu­tie v sú­la­de so zá­ko­nom a vec­ne správ­ne pod­rob­ne od­ôvod­ne­né.
Pre­to aj kraj­ský súd si tie­to kon­krét­ne ar­gu­men­ty ob­siah­nu­té v tom­to uz­ne­se­ní os­vo­ju­je a v pod­rob­nos­tiach na ne pou­ka­zu­je. ...
Čo sa tý­ka po­núk­nu­tých zá­ruk ako náh­ra­dy < väz­by > aj kraj­ský súd ma za to, že vzhľa­dom na po­va­hu pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du nie sú spl­ne­né pod­mien­ky pre klad­né roz­hod­nu­tie o po­núk­nu­tých zá­ru­kách ako náh­ra­dy < väz­by >.“

Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že pri po­sú­de­ní na­mie­ta­né­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du ne­bo­lo je­ho úlo­hou skú­mať správ­nosť skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov kraj­ské­ho sú­du, resp. od­po­ve­dať na otáz­ku, či ma­lo byť roz­hod­nu­té o vza­tí sťa­žo­va­te­ľa do < väz­by >. Ústav­ný súd v prí­pa­doch na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du uvá­dza, že mu­sí up­lat­niť ur­či­tú re­víz­nu prá­vo­moc, av­šak bez to­ho, aby sám hod­no­til sku­toč­nos­ti, kto­ré vied­li všeo­bec­ný súd k to­mu, že up­red­nos­tnil ur­či­té roz­hod­nu­tie pred iným. Je­ho úlo­hou ako ne­zá­vis­lé­ho súd­ne­ho or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti (čl. 124 ús­ta­vy) je pres­kú­mať zlu­či­teľ­nosť opat­re­nia, kto­rým je jed­not­li­vec poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, s ús­ta­vou ale­bo prís­luš­nou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, nie však ko­nať ako všeo­bec­ný súd tre­tej ale­bo štvr­tej in­štan­cie; ta­ké­to ko­na­nie by bo­lo po­ru­še­ním ob­me­dzenia, kto­ré vy­plý­va z roz­de­le­nia ús­tav­nej ochra­ny zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd me­dzi všeo­bec­né sú­dy a ús­tav­ný súd v čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy (I. ÚS 165/02). Do ob­sa­hu prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du te­da v zá­sa­de ne­pat­rí pres­kú­mať pos­tup (hod­no­te­nie) všeo­bec­ných sú­dov, kto­rý vie­dol k zá­ve­ru o exis­ten­cii zá­kon­né­ho dô­vo­du na vza­tie do < väz­by >. Ten­to pos­tup mô­že pres­kú­mať len op­rav­ný súd v riad­nom in­štan­čnom pos­tu­pe, kto­rý je us­pô­so­be­ný na pres­kú­ma­nie ob­sa­hu tres­tné­ho spi­su, sú­vi­sia­cich lis­tín, po­da­ní ob­vi­ne­né­ho a prí­pad­ne aj ďal­ších dô­ka­zov (IV. ÚS 83/03).

Do ob­sa­hu prá­va na pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti < väz­by > pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru pat­rí aj prá­vo na roz­hod­nu­tie, v kto­rom súd uve­die dos­ta­toč­né a re­le­van­tné dô­vo­dy. Súd však ne­mu­sí od­po­ve­dať na kaž­dý ar­gu­ment v po­da­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rým sa do­má­ha pres­kú­ma­nia roz­hod­nu­tia o < väz­be >, mu­sí sa ale vy­spo­ria­dať s kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi v ňom uve­de­ný­mi, kto­ré sú spô­so­bi­lé spo­chyb­niť exis­ten­ciu ne­vyh­nut­ných pod­mie­nok zá­kon­né­ho poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy. Pri­tom ar­gu­men­ty sú­du pre a pro­ti < väz­be > nemô­žu byť všeo­bec­né a abstrak­tné, ale mu­sia byť za­lo­že­né na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach tý­ka­jú­cich sa da­nej oso­by a ve­ci (napr. Boi­cen­co v. Mol­dav­sko, roz­su­dok z 11. jú­la 2006, § 142).

Pod­ľa § 192 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti pres­kú­ma na­dria­de­ný or­gán
a) správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, a
b) ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce tým­to vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kon­šta­to­val, že sťa­žo­va­teľ svo­ju sťaž­nosť bliž­šie neo­dô­vod­nil. Sťa­žo­va­teľ v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom na­mie­ta, že kraj­ský súd sa ne­vys­po­ria­dal s je­ho ar­gu­men­tá­ciou, kto­rú pred­lo­žil ok­res­né­mu sú­du vo vy­jad­re­ní k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do < väz­by >. V sťaž­nos­ti však neuvie­dol, pre­čo tou­to ar­gu­men­tá­ciou neo­dô­vod­nil aj sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du ani pre­čo na to­to po­da­nie v sťaž­nos­ti neod­ká­zal, keď bol to­ho ná­zo­ru, že ok­res­ný súd nes­práv­ne po­sú­dil ná­miet­ky, kto­ré bo­li je­ho ob­sa­hom.

Z ci­to­va­né­ho od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia je zrej­mé, že kraj­ský súd skú­mal for­mál­ne aj ma­te­riál­ne pod­mien­ky < väz­by > a po­sú­de­ním dov­te­dy za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov zis­til, že sťa­žo­va­teľ je dô­vod­ne po­doz­ri­vý zo spá­chania zá­ko­nom us­ta­no­ve­né­ho tres­tné­ho či­nu, bol dodr­ža­ný pos­tup a le­ho­ty us­ta­no­ve­né v § 85 ods. 4 a § 87 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, a zis­til aj skut­ko­vé okol­nos­ti opod­stat­ňu­jú­ce dô­vod < väz­by > pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku tak, ako ich uvie­dol vo svo­jom uz­ne­se­ní ok­res­ný súd. Od­kaz na od­ôvod­ne­nie pres­kú­ma­ve­né­ho uz­ne­se­nia, s kto­rým sa na­dria­de­ný súd sto­tož­nil, po­va­žu­je ús­tav­ný súd z hľa­dis­ka pres­kú­ma­teľ­nos­ti za prí­pust­ný a ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný spô­sob od­ôvod­ne­nia (IV. ÚS 614/2012). Z na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du v spo­je­ní s uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du vy­plý­va­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­rých po­sú­de­nie ako dô­vo­du < väz­by > pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku zod­po­ve­dá zne­niu zá­ko­na, ako aj súd­nej praxi. Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du tiež vy­plý­va, že kraj­ský súd sa za­obe­ral aj hod­no­te­ním od­ôvod­ne­nos­ti ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom dos­pel k zá­ve­ru, že je dos­ta­toč­ne preu­ká­za­né po­doz­re­nie, že ob­vi­ne­ný spá­chal sku­tok, kto­rým napl­nil zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu. Na­po­kon z je­ho ob­sa­hu vy­plý­va, že kraj­ský súd sa za­obe­ral aj po­sú­de­ním mož­nos­ti nah­ra­diť < väz­bu po­núk­nu­tou zá­ru­kou (sľu­bom a doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka). Zá­ve­ry kraj­ské­ho sú­du ne­mož­no v da­nom štá­diu ko­na­nia, keď iš­lo o pr­vot­né roz­hod­nu­tie o poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy, hod­no­tiť ako svoj­voľ­né, z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka je roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du pri­me­ra­ným spô­so­bom od­ôvod­ne­né, a pre­to ak­cep­to­va­teľ­né a udr­ža­teľ­né.

Ústav­ný súd vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sta­bil­ne uvá­dza, že do sfé­ry pô­sob­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov mô­že za­siah­nuť len vte­dy, ak by ich ko­na­nie ale­bo roz­ho­do­va­nie bo­lo zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­lo za nás­le­dok po­ru­še­nie niek­to­ré­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Pre­to­že ús­tav­ný súd ne­zis­til ta­ké­to dô­vo­dy na up­lat­ne­nie svo­jej prá­vo­mo­ci, od­mie­tol aj tú­to časť sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 23. sep­tem­bra 2013

Diskusia