Právne vety:
I. Vec predaná, respektíve dodaná inej zmluvnej strane s výhradou vlastníckeho práva má voči osobe, ktorej je dávaná do dispozície charakter zverenej cudzej veci v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Tento záver však na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie predmetného trestného činu nestačí, nakoľko znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu sprenevery vyžadujú, aby si osoba, ktorej boli zverené cudzie veci dané do dispozície aj tieto veci neoprávnene prisvojila.
II. O trestný čin sprenevery môže ísť preto len v prípade, ak páchateľ naloží so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná do užívania (dispozície). Ak so zverenou vecou osoba, ktorá ju má v dispozícii naloží v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami ide o konanie dovolené a preto nemôže byť protiprávne. Pokiaľ teda páchateľ predá tovar, ktorý mu bol za účelom jeho ďalšieho predaja zverený na základe kúpnej zmluvy, hoci v jej rámci bola dohodnutá výhrada vlastníckeho práva, nekoná proti účelu zverenia a nemôže sa preto dopustiť trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák.
III. Oznamovateľ (poškodený) má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii. Každý má preto zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili. Nikto však nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 287/06).
Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská 47, 812 56 Bratislava
1 Kv 28/11 - 42
Bratislava 30.06.2014
U z n e s e n i e
Prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava, vo veci obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., takto rozhodla
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
z a m i e t a m
sťažnosť poškodenej spoločnosti M s.r.o., ktorú podala v zákonnej lehote proti uzneseniu vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, odbor kriminálnej polície sp. zn. KRP – 253/OEK– BA – 2010 zo dňa 29.05.2014, ktorým bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavené trestné stíhanie vedené pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť páchateľ vystupujúci ako zástupca spoločnosti T a.s. (ďalej len odberateľ) v období od augusta 2009 do mája 2010 v Bratislave prevzal tovar na základe objednávok a v zmysle rámcovej zmluvy č.... zo dňa 01.04.2006, ktorú uzavrel so spoločnosťou M s.r.o., ktorej predmetom plnenia bola dodávka tovaru – káblového materiálu a príslušenstva, elektroinštalačného materiálu a prístrojov, svietidiel a svetelných zdrojov ako aj iného tovaru špecifikovaného v jednotlivých objekdnávkach alebo požiadavkách odberateľa potvrdených dodávateľom v minimálnom ročnom finančnom objeme 331.939,19 euro, tovar bol v zmysle požiadaviek a objednávok odberateľa riadne dodaný, boli vystavené faktúry zo strany dodávateľa, v článku V rámcovej zmluvy č.... bola dohodnutá výhrada vlastníckeho práva, podľa ktorej vlastnícke právo k dodanému tovaru prechádza na odberateľa až po jeho úplnom zaplatení, pričom odberateľ do dnešného dňa neuhradil kúpnu cenu v zmysle vystavených faktúr a nakoľko podľa obchodných podmienok rámcovej zmluvy č.... vlastnícke právo na tovar prechádza na odberateľa až po úplnom zaplatení kúpnej ceny bola poškodenej spoločnosti M s.r.o. spôsobená škoda v celkovej výške 531.645,16 euro,
p r e t o ž e nie je dôvodná.
O d ô v o d n e n i e :
Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, odbor kriminálnej polície sp. zn. KRP – 253/OEK– BA – 2010 zo dňa 29.05.2014, podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie vedené pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. na vyššie uvedenom skutkovom základe.
Proti tomuto uzneseniu podala poškodená spoločnosť M s.r.o. sťažnosť, v ktorej namieta, že uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania je nezákonné, vyšetrovateľ nesprávne zhodnotil skutkový stav a v konaní bude nevyhnutné doplniť dokazovanie. Sťažovateľ považuje odôvodnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania za nepresvedčivé, pričom absentuje akákoľvek zmienka o tom, či sa vyšetrovateľ zaoberal aj možným spáchaním iných trestných činov, napríklad trestným činom zvýhodňovania veriteľa, skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, poškodzovania veriteľa a podobne. V danej veci preto podľa poškodeného nebol ustálený skutkový stav v nevyhnutnom rozsahu. Pokiaľ ide o trestný čin sprenevery tak sťažovateľ poukazuje na to, že medzi stranami bola platne uzavretá Rámcová zmluva na základe ktorej bol kupujúcej spoločnosti v mesiacoch august 2009 až máj 2010 dodaný tovar v hodnote 531.645,16 euro. Kupujúca spoločnosť tovar prevzala, pričom vlastnícke právo k dodanému a prevzatému tovaru neprešlo na kupujúceho z dôvodu dohodnutej výhrady vlastníckeho práva. Kupujúca spoločnosť si tovar privlastnila, t. j. s tovarom neprávom disponovala v prospech tretej osoby. Kupujúca spoločnosť predmetný tovar poškodenému nevrátila, hoci tovar nebol vo vlastníctve kupujúceho, pričom výška takto privlastného tovaru, respektíve zaň získaného finančného ekvivalentu je 531.645,16 euro. Je zrejmé, že kupujúca spoločnosť si privlastnila celý finančný výťažok za tovar vo vlastníctve poškodeného a tento nevydala poškodenému, ale ho svojvolne použila na iné svoje potreby. Za zverenú vec sa pokladá nielen samotná vec predaná s výhradou vlastníckeho práva, ale aj peniaze získané za zverenú vec. Ak teda spoločnosť S R s.r.o. uhradila sumu 614.913,39 euro na účet úpadcu do konkurznej podstaty, nemôže byť časť tejto sumy zodpovedajúca hodnote tovaru zahrnutá do konkurznej podstaty, t. j. správnca konkurznej podstaty protiprávne zadržiava ich finančné prostriedky. Poškodený poukázal aj na možné spáchanie trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, nakoľko z výhrady vlastníckeho práva vyplýva aj to, že kupujúci je povinný cudziu vec viesť skladovo a účtovne oddelene od svojho majetku. Poškodený predpokladá, že kupujúci túto povinnosť nerešpektoval v dôsledku čoho cudziu vec zaradil do svojho ostatného majetku. Poškodený tiež žiada, aby orgány činné v trestnom konaní preverili, či na strane kupujúcej spoločnosti nedošlo k spáchaniu trestného činu zvýhodňovania veriteľa, nakoľko z vyšetrovacieho spisu vyplýva podozrenie, že kupujúci v situácii platobnej neschopnosti bez dodržania zásady pomerného uspokojenia veriteľov prednostne uspokojoval iných svojich veriteľov, napríklad platil odvody, mzdy a realizoval aj ďalšie úhrady. Sťažovateľ žiada zrušenie napadnutého uznesenia s tým, aby bolo v konaní pokračované.
V zmysle § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. som preskúmala napadnuté uznesenie, správnosť jeho výrokov, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom som nezistila žiadne nedostatky ani porušenie zákona.
V posudzovanom prípade je potrebné zdôrazniť, že skutok sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení (prípadne vo svojej svedeckej výpovedi urobenej už po začatí trestného stíhania, respektíve v sťažnosti) s tým, že konanie určitej fyzickej osoby považuje za rozporné so zákonom a tým, aj za trestné. Oznamovateľ (poškodený) má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii. Možno preto zhrnúť, že každý má zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili. Nikto však nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 287/06). Skutočnosť, že vyšetrovateľ po začatí trestného stíhania nepostupoval v súlade s názormi, či domnienkami poškodeného prezentovanými v trestnom oznámení a nehodnotil zabezpečené dôkazy v zhode s poškodeným nemôže byť kasačným dôvodom, t. j. dôvodom na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa. Rovnako nemôže byť kasačným dôvodom, samo osebe, to, že vyšetrovateľ nevykonal všetky dôkazy, ktoré podľa názoru sťažovateľa vykonať mal alebo mohol. Aj tu je potrebné uviesť, že poškodený má právo navrhovať dôkazy na objasnenie veci, avšak vyšetrovateľ má zas právo ich nevykonať (respektíve nevykonať všetky), ak považuje skutkový stav veci za náležite objasnený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je možné akceptovať tvrdenia sťažovateľa, že vyšetrovateľ riadne nevykonal potrebné úkony na objasnenie veci. Vyšetrovateľ vo veci začal trestné stíhanie a následne dokazovaním vec objasňoval (výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a zabezpečovanie potrebných listinných dôkazov), pričom po vykonanom dokazovaní vec zastavil, pretože bol právneho názoru, že skutok, pre ktorý sa začalo trestné stíhanie nie je trestným činom. Svoje zastavujúce uznesenie aj náležite a v súlade so zákonnými požiadavkami odôvodnil, a preto z procesného hľadiska mu nie je čo vytknúť.
V posudzovanej trestnej veci je nutné zdôrazniť, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo skutkovo vymedzené v podstate tak, že spoločnosť T a.s. v dobe od augusta 2009 do mája 2010 prevzala v zmysle rámcovej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou M s.r.o. tovar, pričom v zmysle rámcovej zmluvy bola dohodnutá výrada vlastníckeho práva k dodanému tovaru s tým, že vlastnícke právo na tovar prechádza na odberateľa až po úplnom zaplatení kúpnej ceny, pričom odberateľ neuhradil kúpnu cenu, čím spoločnosti M s.r.o. mal spôsobiť škodu v celkovej výške 531.645,16 euro.
Úlohou vyšetrovateľa bolo preto primárne objasňovať skutkové okolnosti uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania týkajúce sa posudzovania možnosti spáchania trestného činu sprenevery v súvislosti s predajom dodaného tovaru s výhradou vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o úvahy sťažovateľa uvedené už v trestnom oznámení a následne aj v jeho sťažnosti, že mohlo ísť aj o spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa, či iného trestného činu, tak tu je nevyhnutné skonštatovať, že trestné stíhanie nie je možné začať a viesť len na podklade domnienok, či želaní oznamovateľa (poškodeného), respektíve len pre právnu kvalifikáciu, ktorú uvedie poškodený ako svoj predpoklad (subjektívny pocit) bez relevantných skutkových okolností, ktoré by tejto právnej kvalifikácii zodpovedali. Ak teda vyšetrovateľ vymedzil skutok v uznesení o začatí trestného stíhania len ohľadne posudzovania výhrady vlastníckeho práva k dodanému tovaru, tak jeho postup bol správny, pretože len tieto skutkové okolnosti boli dostatočne konkrétne (určité), teda len na podklade týchto skutkových okolností bolo možné začať trestného stíhanie vo veci.
Pokiaľ ide o podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, tak je potrebné poukázať na Rámcovú zmluvu č.... zo dňa 01.04.2006 o dodávkach tovaru a služieb, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťou M s.r.o. (dodávateľ) a spoločnosťou T a.s. (odberateľ). Článok V predmetnej rámcovej zmluvy uvádza, že vlastnícke právo k dodanému tovaru – finančný ekvivalent, prechádza na odberateľa až po jeho úplnom zaplatení. Kupujúci sa postará na svoje náklady, aby táto výhrada vlastníckeho práva platila voči tretím osobám. Odberateľ akceptuje toto vlastnícke právo aj keď z tovarom obchoduje ďalej a ďalej sa zaväzuje, že umožní dodávateľovi pri uplatnení tohto práva prístup k tovaru a nakladanie s ním.
Z predmetného článku zmluvy vyplýva, že spoločnosť M s.r.o. dodávala spoločnosti T a.s dohodnutý tovar s výhradou vlastníckeho práva, ktorá predpokladala, že vlastníctvo k dodanému tovaru prejde na spoločnosť T a.s. až po jeho úplnom zaplatení. Vec predaná, respektíve dodaná inej zmluvnej strane s výhradou vlastníckeho práva má, voči osobe, ktorej je dávaná do dispozície, charakter zverenej cudzej veci v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Tento záver však na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie predmetného trestného činu nestačí, nakoľko znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu sprenevery vyžadujú, aby si osoba, ktorej boli zverené cudzie veci dané do dispozície, si tieto veci neoprávnene prisvojila.
Článok V rámcovej zmluvy však neupravuje len výhradu vlastníckeho práva k dodanému tovaru, ale aj vyslovene predpokladá (umožňuje) odberateľovi obchodovať s dodaným tovarom, t. j. rámcová zmluva nezakazovala, ale práve naopak, umožňovala odberateľovi prevod dodaného tovaru do dispozície tretej osoby. Dodávateľ si tak uplatňoval zmluvne len výhradu vlastníckeho práva k dodávanému tovaru, avšak žiadnym spôsobom neobmedzoval odberateľa v nakladaní s dodaným tovarom vo vzťahu k tretím osobám.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa § 130 ods. 3 Tr. zák. sa zverenou vecou rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.
Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že o trestný čin sprenevery môže ísť len v prípade, ak páchateľ naloží so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná do užívania (dispozície). Ak so zverenou vecou osoba, ktorá ju má v dispozícii naloží v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami ide o konanie dovolené a preto nemôže byť protiprávne. Pokiaľ teda páchateľ predá tovar, ktorý mu bol za účelom jeho ďalšieho predaja zverený na základe kúpnej zmluvy, hoci v jej rámci bola dohodnutá výhrada vlastníckeho práva, nekoná proti účelu zverenia a nemôže sa preto dopustiť trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák. (primerane uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7 Tdo 474/2002 z 14.08.2002).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní spoločnosti T a.s., ktorá následne s tovarom dodaným od spoločnosti M s.r.o ďalej obchodovala a použila ho v súvislosti s realizáciou diela pre spoločnosť S R s.r.o. (išlo v podstate o zabudovanie tovaru do zhotovovaného diela) nie je možné vidieť trestný čin sprenevery, nakoľko spoločnosť T a.s. konala v súlade s rámcovou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou M s.r.o. Táto rámcová zmluva totiž vyslovene pripúšťala obchodovanie s dodaným tovarom aj vo vzťahu k tretím osobám a to bez ohľadu na to, že na tovare viazala výhrada vlastníckeho práva. Z obsahu rámcovej zmluvy nevyplýva nič, čo by spoločnosti T a.s. znemožňovalo použiť dodaný tovar na realizáciu diela pre tretiu stranu a to ešte pred jej zaplatením predávajúcemu (dodávateľovi).
Z dokazovania nepochybne vyplýva, že v priebehu záväzkovoprávneho vzťahu medzi spoločnosťou M s.r.o. a spoločnosťou T a.s. došlo k vyhláseniu konkurzu na spoločnosť T a.s.. Návrh na vyhlásenie konkurzu podal dlžník, spoločnosť T a.s. z dôvodu, že mala viac ako jedného veriteľa a nebola schopná plniť svoje záväzky. Rovnako nebolo sporné, že spoločnosť S R s.r.o. uhradila svoj záväzok voči spoločnosti T a.s. až v priebehu konkurzného konania, teda plnila už do konkurznej podstaty. Následne spoločnosť M s.r.o. podala návrh na súd na vylúčenie istiny 531.645,16 euro z konkurznej podstaty.
Z uvedeného je zrejmé, že skutok uvedený v uznesení o začatí trestného stíhania celkom zjavne nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, pretože spoločnosť Telemont a.s. (konkrétne osoba konajúca v jej mene) postupovala v súlade s rámcovou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou M s.r.o., keď dodaný tovar použila na realizáciu svojich podnikateľských aktivít a evidentne nedošlo ani k spáchaniu trestného činu sprenevery vo vzťahu k výťažku, ktorý bol získaný za dodaný tovar, pretože v čase úhrady za dodaný tovar už spoločnosť T a.s. bola v konkurze a spoločnosť S R s.r.o. už plnila do konkurznej podstaty.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že výťažok (úhrada) za dodaný tovar nepatrí do konkurznej podstaty spoločnosti T a.s., tak je potrebné uviesť, že o tejto okolnosti sa vedie civilné konanie, ktorého podstatou je práve to, či istina vo výške 531.645,16,- Euro patrí alebo nepatrí do konkurznej podstaty. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je nahrádzať činnosť súdov v civilnom konaní, respektíve zasahovať do prebiehajúceho konkurzného konania a autoritatívne určovať čo patrí a čo nepatrí do konkurznej podstaty. Na riešenie a vyriešenie týchto otázok povoláva zákonodarca civilné súdy, do ktorých kompetencie zveruje posudzovanie všetkých sporných otázok týkajúcich sa priebehu konkurzného konania. Ak je správca konkurznej podstaty názoru, že sporná istina patrí do konkurznej podstaty a vedie o tejto skutočnosti súdny spor so spoločnosťou M s.r.o., nemožno vidieť spáchanie trestného činu sprenevery len v tej okolnosti, že spoločnosť M s.r.o. je iného právneho názoru, a že žiadna vylúčiť spornú istinu z konkurznej podstaty.
Vyšetrovateľ preto postupoval v súlade so zákonom, keď dospel k záveru, že skutok vymedzený v uznesení o začatí trestného stíhania nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vyšetrovateľ môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania, ktorý síce možno do určitej miery meniť (upravovať), avšak vždy musí byť zachovaná totožnosť skutku, t. j. skutok nesmie byť menený až tak, aby bola narušená podstata konania, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a to v takom smere, že už pôjde o iný (druhý) skutok, pre ktorý trestné stíhanie začaté nebolo.
Ak teda sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ mal skúmať aj to, či nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa, či skresľovania údajov obchodnej a hospodárskej evidencie, tak je nutné upozorniť, že skutkové okolnosti týkajúce sa toho, že páchateľ prevzal tovar s výhradou vlastníckeho práva, pričom doposiaľ neuhradil kúpnu cenu (skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie) nie sú totožné so skutkovými okolnosťami, že spoločnosť T a.s. mala viacero konkrétnych veriteľov, nebola schopná hradiť svoje splatné záväzky a napriek tomu (možno) uhradila pohľadávku jedného z veriteľov na úkor iných veriteľov a nie sú totožné ani so skutkovými okolnosťami, že kupujúci je povinný cudziu vec viesť skladovo a účtovne oddelene od svojho majetku (tak ako svoje podozrenia zo spáchania trestných činov zvýhodňovania veriteľa, či skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie uvádzal sťažovateľ). Ak by vyšetrovateľ viedol ďalej trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov zvýhodňovania veriteľa a skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, viedol by trestné stíhanie pre úplne iné skutky než bol skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie vo veci.
Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania nič nenasvedčuje tomu, že by v danej veci mohlo ísť o podozrenie zo spáchania trestných činov uvádzaných sťažovateľom, respektíve o niektorý z iných trestných činov. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa je potrebné, aby páchateľ zmaril, aspoň čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Za zmarenie možno považovať nemožnosť veriteľa, ani čiastočne, dosiahnuť uspokojenie jeho pohľadávky z majetku dlžníka. Čiastočné zmarenie spočíva v tom, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie v tom rozsahu, ktorého by inak dosiahol pri pomernom a rovnomernom uspokojení všetkých veriteľov bez zvýhodnenia niektorého z nich. Uspokojením veriteľa sa rozumie poskytnutie takého plnenia v prospech veriteľa, ktoré je obsahom právneho vzťahu. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že sa mu dostane od dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, plnenie nezodpovedajúce zásade pomerného uspokojenia a to na úkor ostatných veriteľov toho istého dlžníka. K trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa nestačí, ak dlžník len oddiali alebo sťaží uspokojenie veriteľa, pokiaľ ten má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného dlžníkovho majetku, respektíve ak sa vedú súdne spory o tom, či určitá finančná čiastka, či iná časť majetku patrí alebo nepatrí do konkurznej podstaty, tak ako je to v posudzovanom prípade. Skutkovú podstatu trestného činu zvýhodňovania veriteľa nenapĺňa ani konanie dlžníka, ktorý síce plne uspokojil pohľadávku len jedného z viacerých veriteľov, ak tak urobil s odôvodneným predpokladom získania ďalších prostriedkov (peňazí, či iného majetku) na uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov. Napríklad, ak by páchateľ uhradil dlžnú čiastku za elektrickú energiu v plnej výške len preto, aby nebola prerušená dodávka elektrickej energie a aby tak udržal v chode výrobnú halu a tým aj možnosť produkcie výrobkov z ktorých následného predaja dôvodne očakáva zisk k úhrade ostatných dlhov, nemohlo by ísť o spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa. Samotné plné prednostné uspokojenie pohľadávky jedného z viacerých veriteľov dlžníkom, ktorý je platobne neschopný teda ešte neznamená, že sa tak stalo s úmyslom zmariť uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov, tak ako sa mylne domnieva sťažovateľ (primerane TR NS 22/2006, Šámal, P. A kol.: Trestní zákonník II., Komentář. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck, 2010, s. 2015 – 2027). Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa sa teda vyžaduje úmyselné zavinenie. Páchateľ ako dlžník musí konať so zámerom vyhnúť sa pomernému uspokojeniu všetkých veriteľov a tým, že zvýhodní niektorého z nich, chce aspoň čiastočne zmariť uspokojenie pohľadávok ostatných, prípadne si je vedomý toho, že jeho konanie môže mať uvedený následok a pre prípad, že ho spôsobí, je s tým uzrozumený (primerane aj česká judikatúra Sb. rozh. tr. 10/2003). Nič také v posudzovanej trestnej veci zistené nebolo. Práve naopak, spoločnosť Telemont a.s., vedomá si svojej neschopnosti hradiť splatné záväzky svojich viacerých veriteľov, podala sama na seba návrh na vyhlásenie konkurzu, t. j. postupovala v súlade so zákonom o konkurze. Takýto krok nesvedčí o tom, že by predmetná spoločnosť chcela (úmyselne) ukrátiť na svojich právach niektorého zo svojich veriteľov tak, že prednostne uhradí pohľadávku iného veriteľa.
Rovnako tak nebolo dokazovaním zistené nič, čo by nasvedčovalo na spáchanie trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, teda na úmyselné falšovanie, pozmeňovanie, či úmyselné riadne nevedenie účtovných dokladov zo strany spoločnosti T a.s. V tomto smere ide len o ničím nepodloženú domnienku sťažovateľa.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu zákon sťažnosť nepripúšťa.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.