Výhrada vlastníckeho práva a trestný čin sprenevery

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Vec pre­da­ná, res­pek­tí­ve do­da­ná inej zmluv­nej stra­ne s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va má vo­či oso­be, kto­rej je dá­va­ná do dis­po­zí­cie cha­rak­ter zve­re­nej cu­dzej ve­ci v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Ten­to zá­ver však na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí, na­koľ­ko zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry vy­ža­du­jú, aby si oso­ba, kto­rej bo­li zve­re­né cu­dzie ve­ci da­né do dis­po­zí­cie aj tie­to ve­ci neop­ráv­ne­ne pris­vo­ji­la.

 II. O trest­ný čin spre­ne­ve­ry mô­že ísť pre­to len v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ na­lo­ží so zve­re­nou ve­cou v roz­po­re s úče­lom, na kto­rý mu bo­la da­ná do uží­va­nia (dis­po­zí­cie). Ak so zve­re­nou ve­cou oso­ba, kto­rá ju má v dis­po­zí­cii na­lo­ží v sú­la­de so zmluv­ne do­hod­nu­tý­mi pod­mien­ka­mi ide o ko­na­nie do­vo­le­né a pre­to ne­mô­že byť proti­práv­ne. Po­kiaľ te­da pá­cha­teľ pre­dá to­var, kto­rý mu bol za úče­lom je­ho ďal­šie­ho pre­da­ja zve­re­ný na zá­kla­de kúp­nej zmlu­vy, ho­ci v jej rám­ci bo­la do­hod­nu­tá vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va, ne­ko­ná pro­ti úče­lu zve­re­nia a ne­mô­že sa pre­to do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák.

 III. Ozna­mo­va­teľ (poš­ko­de­ný) má prá­vo na po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú nás­led­ne po­vin­nosť sa ním za­obe­rať a roz­hod­núť o ňom, av­šak po­sú­de­nie, či sku­tok napĺňa ale­bo ne­napĺňa zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je pl­ne v ich kom­pe­ten­cii. Kaž­dý má pre­to zá­kon­ný ná­rok na to, aby sa je­ho po­da­nia­mi a návr­hmi kom­pe­ten­tné or­gá­ny za­obe­ra­li a aby ich vy­ba­vi­li. Nik­to však ne­má ná­rok na to, aby vý­sle­dok toh­to vy­ba­ve­nia zod­po­ve­dal je­ho pred­sta­ve (pri­me­ra­ne aj uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III ÚS 287/06).

Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Bra­tis­la­va, Vaj­nor­ská 47, 812 56 Bra­tis­la­va

1 Kv  28/11 -  42                                                                                                       

Bra­tis­la­va 30.06.2014

 

 

U z n e s e n i e

 

            Pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, vo ve­ci obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., tak­to roz­hod­la

 

Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

 

z a m i e t a m 

 sťaž­nosť poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti M s.r.o., kto­rú po­da­la v zá­kon­nej le­ho­te pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­tis­la­ve, od­bor kri­mi­nál­nej po­lí­cie sp. zn. KRP – 253/OEK– BA – 2010 zo dňa 29.05.2014, kto­rým bo­lo pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť pá­cha­teľ vy­stu­pu­jú­ci ako zá­stup­ca spo­loč­nos­ti T a.s. (ďa­lej len od­be­ra­teľ) v ob­do­bí od augus­ta 2009 do má­ja 2010 v Bra­tis­la­ve prev­zal to­var na zá­kla­de ob­jed­ná­vok a v zmys­le rám­co­vej zmlu­vy č.... zo dňa 01.04.2006, kto­rú uzav­rel so spo­loč­nos­ťou M s.r.o., kto­rej pred­me­tom pl­ne­nia bo­la do­dáv­ka to­va­ru – káb­lo­vé­ho ma­te­riá­lu a prís­lu­šen­stva, elek­troin­šta­lač­né­ho ma­te­riá­lu a prís­tro­jov, svie­ti­diel a sve­tel­ných zdro­jov ako aj iné­ho to­va­ru špe­ci­fi­ko­va­né­ho v jed­not­li­vých ob­jek­dnáv­kach ale­bo po­žia­dav­kách od­be­ra­te­ľa potvr­de­ných do­dá­va­te­ľom v mi­ni­mál­nom roč­nom fi­nan­čnom ob­je­me 331.939,19 euro, to­var bol v zmys­le po­žia­da­viek a ob­jed­ná­vok od­be­ra­te­ľa riad­ne do­da­ný, bo­li vy­sta­ve­né fak­tú­ry zo stra­ny do­dá­va­te­ľa, v člán­ku V rám­co­vej zmlu­vy č.... bo­la do­hod­nu­tá vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va, pod­ľa kto­rej vlas­tníc­ke prá­vo k do­da­né­mu to­va­ru pre­chá­dza na od­be­ra­te­ľa až po je­ho úpl­nom za­pla­te­ní, pri­čom od­be­ra­teľ do dneš­né­ho dňa neuh­ra­dil kúp­nu ce­nu v zmys­le vy­sta­ve­ných fak­túr a na­koľ­ko pod­ľa ob­chod­ných pod­mie­nok rám­co­vej zmlu­vy č.... vlas­tníc­ke prá­vo na to­var pre­chá­dza na od­be­ra­te­ľa až po úpl­nom za­pla­te­ní kúp­nej ce­ny bo­la poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti M s.r.o. spô­so­be­ná ško­da v cel­ko­vej vý­ške 531.645,16 euro,

 

p r e t o ž e nie je dô­vod­ná.

 

O d ô v o d n e n i e :

 

            Vy­šet­ro­va­teľ Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­tis­la­ve, od­bor kri­mi­nál­nej po­lí­cie sp. zn. KRP – 253/OEK– BA – 2010 zo dňa 29.05.2014, pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. na vy­ššie uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­da­la poš­ko­de­ná spo­loč­nosť M s.r.o. sťaž­nosť, v kto­rej na­mie­ta, že uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­zá­kon­né, vy­šet­ro­va­teľ nes­práv­ne zhod­no­til skut­ko­vý stav a v ko­na­ní bu­de ne­vyh­nut­né dopl­niť do­ka­zo­va­nie. Sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia za nep­res­ved­či­vé, pri­čom ab­sen­tu­je aká­koľ­vek zmien­ka o tom, či sa vy­šet­ro­va­teľ za­obe­ral aj mož­ným spá­cha­ním iných tres­tných či­nov, nap­rík­lad tres­tným či­nom zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa a po­dob­ne. V da­nej ve­ci pre­to pod­ľa poš­ko­de­né­ho ne­bol us­tá­le­ný skut­ko­vý stav v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu. Po­kiaľ ide o trest­ný čin spre­ne­ve­ry tak sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že me­dzi stra­na­mi bo­la plat­ne uzav­re­tá Rám­co­vá zmlu­va na zá­kla­de kto­rej bol ku­pu­jú­cej spo­loč­nos­ti v me­sia­coch august 2009 až máj 2010 do­da­ný to­var v hod­no­te 531.645,16 euro. Ku­pu­jú­ca spo­loč­nosť to­var prev­za­la, pri­čom vlas­tníc­ke prá­vo k do­da­né­mu a prev­za­té­mu to­va­ru nep­reš­lo na ku­pu­jú­ce­ho z dô­vo­du do­hod­nu­tej vý­hra­dy vlas­tníc­ke­ho prá­va. Ku­pu­jú­ca spo­loč­nosť si to­var priv­las­tni­la, t. j. s to­va­rom nep­rá­vom dis­po­no­va­la v pros­pech tre­tej oso­by. Ku­pu­jú­ca spo­loč­nosť pred­met­ný to­var poš­ko­de­né­mu nev­rá­ti­la, ho­ci to­var ne­bol vo vlas­tníc­tve ku­pu­jú­ce­ho, pri­čom vý­ška tak­to priv­las­tné­ho to­va­ru, res­pek­tí­ve zaň zís­ka­né­ho fi­nan­čné­ho ek­vi­va­len­tu je 531.645,16 euro. Je zrej­mé, že ku­pu­jú­ca spo­loč­nosť si priv­las­tni­la ce­lý fi­nanč­ný vý­ťa­žok za to­var vo vlas­tníc­tve poš­ko­de­né­ho a ten­to ne­vy­da­la poš­ko­de­né­mu, ale ho svoj­vol­ne pou­ži­la na iné svo­je pot­re­by. Za zve­re­nú vec sa pok­la­dá nie­len sa­mot­ná vec pre­da­ná s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va, ale aj pe­nia­ze zís­ka­né za zve­re­nú vec. Ak te­da spo­loč­nosť S R s.r.o. uh­ra­di­la su­mu 614.913,39 euro na účet úpad­cu do kon­kur­znej pod­sta­ty, ne­mô­že byť časť tej­to su­my zod­po­ve­da­jú­ca hod­no­te to­va­ru za­hr­nu­tá do kon­kur­znej pod­sta­ty, t. j. správ­nca kon­kur­znej pod­sta­ty proti­práv­ne za­dr­žia­va ich fi­nan­čné pros­tried­ky. Poš­ko­de­ný pou­ká­zal aj na mož­né spá­chanie tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, na­koľ­ko z vý­hra­dy vlas­tníc­ke­ho prá­va vy­plý­va aj to, že ku­pu­jú­ci je po­vin­ný cu­dziu vec viesť skla­do­vo a úč­tov­ne od­de­le­ne od svoj­ho ma­jet­ku. Poš­ko­de­ný pred­pok­la­dá, že ku­pu­jú­ci tú­to po­vin­nosť ne­reš­pek­to­val v dôs­led­ku čo­ho cu­dziu vec za­ra­dil do svoj­ho os­tat­né­ho ma­jet­ku. Poš­ko­de­ný tiež žia­da, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pre­ve­ri­li, či na stra­ne ku­pu­jú­cej spo­loč­nos­ti ne­doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su vy­plý­va po­doz­re­nie, že ku­pu­jú­ci v si­tuá­cii pla­tob­nej nes­chop­nos­ti bez dodr­ža­nia zá­sa­dy po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľov pred­nos­tne us­po­ko­jo­val iných svo­jich ve­ri­te­ľov, nap­rík­lad pla­til od­vo­dy, mzdy a reali­zo­val aj ďal­šie úh­ra­dy. Sťa­žo­va­teľ žia­da zru­še­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia s tým, aby bo­lo v ko­na­ní pok­ra­čo­va­né.

 V zmys­le § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. som pres­kú­ma­la na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, správ­nosť je­ho vý­ro­kov, ako i ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, pri­čom som ne­zis­ti­la žiad­ne ne­dos­tat­ky ani po­ru­še­nie zá­ko­na.

 V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de je pot­reb­né zdô­raz­niť, že sku­tok sa nes­tá­va tres­tným či­nom len pre­to, že ho za trest­ný čin ozna­čí ozna­mo­va­teľ v po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní (prí­pad­ne vo svo­jej sve­dec­kej vý­po­ve­di uro­be­nej už po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, res­pek­tí­ve v sťaž­nos­ti) s tým, že ko­na­nie ur­či­tej fy­zic­kej oso­by po­va­žu­je za roz­por­né so zá­ko­nom a tým, aj za tres­tné. Ozna­mo­va­teľ (poš­ko­de­ný) má prá­vo na po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú nás­led­ne po­vin­nosť sa ním za­obe­rať a roz­hod­núť o ňom, av­šak po­sú­de­nie, či sku­tok napĺňa ale­bo ne­napĺňa zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je pl­ne v ich kom­pe­ten­cii. Mož­no pre­to zhr­núť, že kaž­dý má zá­kon­ný ná­rok na to, aby sa je­ho po­da­nia­mi a návr­hmi kom­pe­ten­tné or­gá­ny za­obe­ra­li a aby ich vy­ba­vi­li. Nik­to však ne­má ná­rok na to, aby vý­sle­dok toh­to vy­ba­ve­nia zod­po­ve­dal je­ho pred­sta­ve (pri­me­ra­ne aj uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III ÚS 287/06). Sku­toč­nosť, že vy­šet­ro­va­teľ po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s ná­zor­mi, či dom­nien­ka­mi poš­ko­de­né­ho pre­zen­to­va­ný­mi v tres­tnom ozná­me­ní a ne­hod­no­til za­bez­pe­če­né dô­ka­zy v zho­de s poš­ko­de­ným ne­mô­že byť ka­sač­ným dô­vo­dom, t. j. dô­vo­dom na zru­še­nie uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa. Rov­na­ko ne­mô­že byť ka­sač­ným dô­vo­dom, sa­mo ose­be, to, že vy­šet­ro­va­teľ ne­vy­ko­nal všet­ky dô­ka­zy, kto­ré pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa vy­ko­nať mal ale­bo mo­hol. Aj tu je pot­reb­né uviesť, že poš­ko­de­ný má prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy na ob­jas­ne­nie ve­ci, av­šak vy­šet­ro­va­teľ má zas prá­vo ich ne­vy­ko­nať (res­pek­tí­ve ne­vy­ko­nať všet­ky), ak po­va­žu­je skut­ko­vý stav ve­ci za ná­le­ži­te ob­jas­ne­ný. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti nie je mož­né ak­cep­to­vať tvr­de­nia sťa­žo­va­te­ľa, že vy­šet­ro­va­teľ riad­ne ne­vy­ko­nal pot­reb­né úko­ny na ob­jas­ne­nie ve­ci. Vy­šet­ro­va­teľ vo ve­ci za­čal tres­tné stí­ha­nie a nás­led­ne do­ka­zo­va­ním vec ob­jas­ňo­val (vý­slu­chy sved­kov, zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie a za­bez­pe­čo­va­nie pot­reb­ných lis­tin­ných dô­ka­zov), pri­čom po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní vec za­sta­vil, pre­to­že bol práv­ne­ho ná­zo­ru, že sku­tok, pre kto­rý sa za­ča­lo tres­tné stí­ha­nie nie je tres­tným či­nom. Svo­je za­sta­vu­jú­ce uz­ne­se­nie aj ná­le­ži­te a v sú­la­de so zá­kon­ný­mi po­žia­dav­ka­mi od­ôvod­nil, a pre­to z pro­ces­né­ho hľa­dis­ka mu nie je čo vy­tknúť.

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci je nut­né zdô­raz­niť, že uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo skut­ko­vo vy­me­dze­né v pod­sta­te tak, že spo­loč­nosť T a.s. v do­be od augus­ta 2009 do má­ja 2010 prev­za­la v zmys­le rám­co­vej zmlu­vy uzat­vo­re­nej so spo­loč­nos­ťou M s.r.o. to­var, pri­čom v zmys­le rám­co­vej zmlu­vy bo­la do­hod­nu­tá vý­ra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va k do­da­né­mu to­va­ru s tým, že vlas­tníc­ke prá­vo na to­var pre­chá­dza na od­be­ra­te­ľa až po úpl­nom za­pla­te­ní kúp­nej ce­ny, pri­čom od­be­ra­teľ neuh­ra­dil kúp­nu ce­nu, čím spo­loč­nos­ti M s.r.o. mal spô­so­biť ško­du v cel­ko­vej vý­ške 531.645,16 euro.

 Úlo­hou vy­šet­ro­va­te­ľa bo­lo pre­to pri­már­ne ob­jas­ňo­vať skut­ko­vé okol­nos­ti uve­de­né v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia tý­ka­jú­ce sa po­su­dzo­va­nia mož­nos­ti spá­chania tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry v sú­vis­los­ti s pre­da­jom do­da­né­ho to­va­ru s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va. Po­kiaľ ide o úva­hy sťa­žo­va­te­ľa uve­de­né už v tres­tnom ozná­me­ní a nás­led­ne aj v je­ho sťaž­nos­ti, že moh­lo ísť aj o spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, či iné­ho tres­tné­ho či­nu, tak tu je ne­vyh­nut­né skon­šta­to­vať, že tres­tné stí­ha­nie nie je mož­né za­čať a viesť len na pod­kla­de dom­nie­nok, či že­la­ní ozna­mo­va­te­ľa (poš­ko­de­né­ho), res­pek­tí­ve len pre práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, kto­rú uve­die poš­ko­de­ný ako svoj pred­pok­lad (sub­jek­tív­ny po­cit) bez re­le­van­tných skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré by tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii zod­po­ve­da­li. Ak te­da vy­šet­ro­va­teľ vy­me­dzil sku­tok v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia len oh­ľad­ne po­su­dzo­va­nia vý­hra­dy vlas­tníc­ke­ho prá­va k do­da­né­mu to­va­ru, tak je­ho pos­tup bol správ­ny, pre­to­že len tie­to skut­ko­vé okol­nos­ti bo­li dos­ta­toč­ne kon­krét­ne (ur­či­té), te­da len na pod­kla­de tých­to skut­ko­vých okol­nos­tí bo­lo mož­né za­čať tres­tné­ho stí­ha­nie vo ve­ci.

 Po­kiaľ ide o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, tak je pot­reb­né pou­ká­zať na Rám­co­vú zmlu­vu č.... zo dňa 01.04.2006 o do­dáv­kach to­va­ru a slu­žieb, kto­rá bo­la uzat­vo­re­ná me­dzi spo­loč­nos­ťou M s.r.o. (do­dá­va­teľ) a spo­loč­nos­ťou T a.s. (od­be­ra­teľ). Člá­nok V pred­met­nej rám­co­vej zmlu­vy uvá­dza, že vlas­tníc­ke prá­vo k do­da­né­mu to­va­ru – fi­nanč­ný ek­vi­va­lent, pre­chá­dza na od­be­ra­te­ľa až po je­ho úpl­nom za­pla­te­ní. Ku­pu­jú­ci sa pos­ta­rá na svo­je nák­la­dy, aby tá­to vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va pla­ti­la vo­či tre­tím oso­bám. Od­be­ra­teľ ak­cep­tu­je to­to vlas­tníc­ke prá­vo aj keď z to­va­rom ob­cho­du­je ďa­lej a ďa­lej sa za­vä­zu­je, že umož­ní do­dá­va­te­ľo­vi pri up­lat­ne­ní toh­to prá­va prís­tup k to­va­ru a nak­la­da­nie s ním.

 Z pred­met­né­ho člán­ku zmlu­vy vy­plý­va, že spo­loč­nosť M s.r.o. do­dá­va­la spo­loč­nos­ti T a.s do­hod­nu­tý to­var s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va, kto­rá pred­pok­la­da­la, že vlas­tníc­tvo k do­da­né­mu to­va­ru prej­de na spo­loč­nosť T a.s. až po je­ho úpl­nom za­pla­te­ní. Vec pre­da­ná, res­pek­tí­ve do­da­ná inej zmluv­nej stra­ne s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va má, vo­či oso­be, kto­rej je dá­va­ná do dis­po­zí­cie, cha­rak­ter zve­re­nej cu­dzej ve­ci v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Ten­to zá­ver však na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí, na­koľ­ko zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry vy­ža­du­jú, aby si oso­ba, kto­rej bo­li zve­re­né cu­dzie ve­ci da­né do dis­po­zí­cie, si tie­to ve­ci neop­ráv­ne­ne pris­vo­ji­la.

 Člá­nok V rám­co­vej zmlu­vy však neup­ra­vu­je len vý­hra­du vlas­tníc­ke­ho prá­va k do­da­né­mu to­va­ru, ale aj vy­slo­ve­ne pred­pok­la­dá (umož­ňu­je) od­be­ra­te­ľo­vi ob­cho­do­vať s do­da­ným to­va­rom, t. j. rám­co­vá zmlu­va ne­za­ka­zo­va­la, ale prá­ve nao­pak, umož­ňo­va­la od­be­ra­te­ľo­vi pre­vod do­da­né­ho to­va­ru do dis­po­zí­cie tre­tej oso­by. Do­dá­va­teľ si tak up­lat­ňo­val zmluv­ne len vý­hra­du vlas­tníc­ke­ho prá­va k do­dá­va­né­mu to­va­ru, av­šak žiad­nym spô­so­bom neob­me­dzo­val od­be­ra­te­ľa v nak­la­da­ní s do­da­ným to­va­rom vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám.

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť, že pod­ľa § 130 ods. 3 Tr. zák. sa zve­re­nou ve­cou ro­zu­mie vec vo vlas­tníc­tve inej oso­by, kto­rú má pá­cha­teľ na zá­kla­de zmlu­vy v op­ráv­ne­nom uží­va­ní ale­bo z dô­vo­dov pl­ne­nia ur­či­tých úloh pod­ľa dis­po­zí­cie jej vlas­tní­ka v dr­žbe so zá­väz­kom pou­žiť ju len na do­hod­nu­tý účel ale­bo za do­hod­nu­tých pod­mie­nok ju vlas­tní­ko­vi vrá­tiť.

 Z uve­de­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že o trest­ný čin spre­ne­ve­ry mô­že ísť len v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ na­lo­ží so zve­re­nou ve­cou v roz­po­re s úče­lom, na kto­rý mu bo­la da­ná do uží­va­nia (dis­po­zí­cie). Ak so zve­re­nou ve­cou oso­ba, kto­rá ju má v dis­po­zí­cii na­lo­ží v sú­la­de so zmluv­ne do­hod­nu­tý­mi pod­mien­ka­mi ide o ko­na­nie do­vo­le­né a pre­to ne­mô­že byť proti­práv­ne. Po­kiaľ te­da pá­cha­teľ pre­dá to­var, kto­rý mu bol za úče­lom je­ho ďal­šie­ho pre­da­ja zve­re­ný na zá­kla­de kúp­nej zmlu­vy, ho­ci v jej rám­ci bo­la do­hod­nu­tá vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va, ne­ko­ná pro­ti úče­lu zve­re­nia a ne­mô­že sa pre­to do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 7 Tdo 474/2002 z 14.08.2002).

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v ko­na­ní spo­loč­nos­ti T a.s., kto­rá nás­led­ne s to­va­rom do­da­ným od spo­loč­nos­ti M s.r.o ďa­lej ob­cho­do­va­la a pou­ži­la ho v sú­vis­los­ti s reali­zá­ciou di­ela pre spo­loč­nosť S R s.r.o. (iš­lo v pod­sta­te o za­bu­do­va­nie to­va­ru do zho­to­vo­va­né­ho di­ela) nie je mož­né vi­dieť trest­ný čin spre­ne­ve­ry, na­koľ­ko spo­loč­nosť T a.s. ko­na­la v sú­la­de s rám­co­vou zmlu­vou uzat­vo­re­nou so spo­loč­nos­ťou M s.r.o. Tá­to rám­co­vá zmlu­va to­tiž vy­slo­ve­ne pri­púš­ťa­la ob­cho­do­va­nie s do­da­ným to­va­rom aj vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám a to bez oh­ľa­du na to, že na to­va­re via­za­la vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va. Z ob­sa­hu rám­co­vej zmlu­vy ne­vyp­lý­va nič, čo by spo­loč­nos­ti T a.s. zne­mož­ňo­va­lo pou­žiť do­da­ný to­var na reali­zá­ciu di­ela pre tre­tiu stra­nu a to eš­te pred jej za­pla­te­ním pre­dá­va­jú­ce­mu (do­dá­va­te­ľo­vi).

 Z do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že v prie­be­hu zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu me­dzi spo­loč­nos­ťou M s.r.o. a spo­loč­nos­ťou T a.s. doš­lo k vy­hlá­se­niu kon­kur­zu na spo­loč­nosť T a.s.. Návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu po­dal dl­žník, spo­loč­nosť T a.s. z dô­vo­du, že ma­la viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa a ne­bo­la schop­ná pl­niť svo­je zá­väz­ky. Rov­na­ko ne­bo­lo spor­né, že spo­loč­nosť S R s.r.o. uh­ra­di­la svoj zá­vä­zok vo­či spo­loč­nos­ti T a.s. až v prie­be­hu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, te­da pl­ni­la už do kon­kur­znej pod­sta­ty. Nás­led­ne spo­loč­nosť M s.r.o. po­da­la návrh na súd na vy­lú­če­nie is­ti­ny 531.645,16 euro z kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia cel­kom zjav­ne ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, pre­to­že spo­loč­nosť Te­le­mont a.s. (kon­krét­ne oso­ba ko­na­jú­ca v jej me­ne) pos­tu­po­va­la v sú­la­de s rám­co­vou zmlu­vou uzat­vo­re­nou so spo­loč­nos­ťou M s.r.o., keď do­da­ný to­var pou­ži­la na reali­zá­ciu svo­jich pod­ni­ka­teľ­ských ak­ti­vít a evi­den­tne ne­doš­lo ani k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry vo vzťa­hu k vý­ťaž­ku, kto­rý bol zís­ka­ný za do­da­ný to­var, pre­to­že v ča­se úh­ra­dy za do­da­ný to­var už spo­loč­nosť T a.s. bo­la v kon­kur­ze a spo­loč­nosť S R s.r.o. už pl­ni­la do kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ na­mie­ta, že vý­ťa­žok (úh­ra­da) za do­da­ný to­var ne­pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty spo­loč­nos­ti T a.s., tak je pot­reb­né uviesť, že o tej­to okol­nos­ti sa ve­die ci­vil­né ko­na­nie, kto­ré­ho pod­sta­tou je prá­ve to, či is­ti­na vo vý­ške 531.645,16,- Euro pat­rí ale­bo ne­pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty. V tej­to sú­vis­los­ti je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nie je nah­rá­dzať čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní, res­pek­tí­ve za­sa­ho­vať do pre­bie­ha­jú­ce­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia a auto­ri­ta­tív­ne ur­čo­vať čo pat­rí a čo ne­pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty. Na rie­še­nie a vy­rie­še­nie tých­to otá­zok po­vo­lá­va zá­ko­no­dar­ca ci­vil­né sú­dy, do kto­rých kom­pe­ten­cie zve­ru­je po­su­dzo­va­nie všet­kých spor­ných otá­zok tý­ka­jú­cich sa prie­be­hu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Ak je správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty ná­zo­ru, že spor­ná is­ti­na pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty a ve­die o tej­to sku­toč­nos­ti súd­ny spor so spo­loč­nos­ťou M s.r.o., ne­mož­no vi­dieť spá­chanie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry len v tej okol­nos­ti, že spo­loč­nosť M s.r.o. je iné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, a že žiad­na vy­lú­čiť spor­nú is­ti­nu z kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Vy­šet­ro­va­teľ pre­to pos­tu­po­val v sú­la­de so zá­ko­nom, keď dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok vy­me­dze­ný v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né pri­po­me­núť, že vy­šet­ro­va­teľ mô­že roz­ho­do­vať len o skut­ku, kto­rý je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rý sí­ce mož­no do ur­či­tej mie­ry me­niť (up­ra­vo­vať), av­šak vždy mu­sí byť za­cho­va­ná to­tož­nosť skut­ku, t. j. sku­tok nes­mie byť me­ne­ný až tak, aby bo­la na­ru­še­ná pod­sta­ta ko­na­nia, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a to v ta­kom sme­re, že už pôj­de o iný (dru­hý) sku­tok, pre kto­rý tres­tné stí­ha­nie za­ča­té ne­bo­lo.

 Ak te­da sťa­žo­va­teľ na­mie­ta, že vy­šet­ro­va­teľ mal skú­mať aj to, či ne­doš­lo k napl­ne­niu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, či skres­ľo­va­nia úda­jov ob­chod­nej a hos­po­dár­skej evi­den­cie, tak je nut­né upo­zor­niť, že skut­ko­vé okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa to­ho, že pá­cha­teľ prev­zal to­var s vý­hra­dou vlas­tníc­ke­ho prá­va, pri­čom do­po­siaľ neuh­ra­dil kúp­nu ce­nu (sku­tok pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie) nie sú to­tož­né so skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, že spo­loč­nosť T a.s. ma­la via­ce­ro kon­krét­nych ve­ri­te­ľov, ne­bo­la schop­ná hra­diť svo­je splat­né zá­väz­ky a na­priek to­mu (mož­no) uh­ra­di­la poh­ľa­dáv­ku jed­né­ho z ve­ri­te­ľov na úkor iných ve­ri­te­ľov a nie sú to­tož­né ani so skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, že ku­pu­jú­ci je po­vin­ný cu­dziu vec viesť skla­do­vo a úč­tov­ne od­de­le­ne od svoj­ho ma­jet­ku (tak ako svo­je po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tných či­nov zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, či skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie uvá­dzal sťa­žo­va­teľ). Ak by vy­šet­ro­va­teľ vie­dol ďa­lej tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa a skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, vie­dol by tres­tné stí­ha­nie pre úpl­ne iné skut­ky než bol sku­tok pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho je pot­reb­né uviesť, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v da­nej ve­ci moh­lo ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov uvá­dza­ných sťa­žo­va­te­ľom, res­pek­tí­ve o niek­to­rý z iných tres­tných či­nov. Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ zma­ril, as­poň čias­toč­ne, us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že zvý­hod­ní iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa na úkor os­tat­ných. Za zma­re­nie mož­no po­va­žo­vať ne­mož­nosť ve­ri­te­ľa, ani čias­toč­ne, do­siah­nuť us­po­ko­je­nie je­ho poh­ľa­dáv­ky z ma­jet­ku dl­žní­ka. Čias­toč­né zma­re­nie spo­čí­va v tom, že ve­ri­teľ ne­mô­že do­siah­nuť us­po­ko­je­nie v tom roz­sa­hu, kto­ré­ho by inak do­sia­hol pri po­mer­nom a rov­no­mer­nom us­po­ko­je­ní všet­kých ve­ri­te­ľov bez zvý­hod­ne­nia niek­to­ré­ho z nich. Us­po­ko­je­ním ve­ri­te­ľa sa ro­zu­mie pos­kyt­nu­tie ta­ké­ho pl­ne­nia v pros­pech ve­ri­te­ľa, kto­ré je ob­sa­hom práv­ne­ho vzťa­hu. Zvý­hod­ne­nie ve­ri­te­ľa spo­čí­va v tom, že sa mu dos­ta­ne od dl­žní­ka, kto­rý nie je schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky, pl­ne­nie ne­zod­po­ve­da­jú­ce zá­sa­de po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia a to na úkor os­tat­ných ve­ri­te­ľov to­ho is­té­ho dl­žní­ka. K tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa nes­ta­čí, ak dl­žník len od­dia­li ale­bo sťa­ží us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa, po­kiaľ ten má mož­nosť us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z iné­ho dl­žní­kov­ho ma­jet­ku, res­pek­tí­ve ak sa ve­dú súd­ne spo­ry o tom, či ur­či­tá fi­nan­čná čias­tka, či iná časť ma­jet­ku pat­rí ale­bo ne­pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty, tak ako je to v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de. Skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa ne­napĺňa ani ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rý sí­ce pl­ne us­po­ko­jil poh­ľa­dáv­ku len jed­né­ho z via­ce­rých ve­ri­te­ľov, ak tak uro­bil s od­ôvod­ne­ným pred­pok­la­dom zís­ka­nia ďal­ších pros­tried­kov (pe­ňa­zí, či iné­ho ma­jet­ku) na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Nap­rík­lad, ak by pá­cha­teľ uh­ra­dil dl­žnú čias­tku za elek­tric­kú ener­giu v pl­nej vý­ške len pre­to, aby ne­bo­la pre­ru­še­ná do­dáv­ka elek­tric­kej ener­gie a aby tak udr­žal v cho­de vý­rob­nú ha­lu a tým aj mož­nosť pro­duk­cie vý­rob­kov z kto­rých nás­led­né­ho pre­da­ja dô­vod­ne oča­ká­va zisk k úh­ra­de os­tat­ných dl­hov, ne­moh­lo by ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa. Sa­mot­né pl­né pred­nos­tné us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky jed­né­ho z via­ce­rých ve­ri­te­ľov dl­žní­kom, kto­rý je pla­tob­ne nes­chop­ný te­da eš­te nez­na­me­ná, že sa tak sta­lo s úmys­lom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok os­tat­ných ve­ri­te­ľov, tak ako sa myl­ne dom­nie­va sťa­žo­va­teľ (pri­me­ra­ne TR NS 22/2006, Šámal, P. A kol.: Tres­tní zá­kon­ník II., Ko­men­tář. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2010, s. 2015 – 2027). Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa sa te­da vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. Pá­cha­teľ ako dl­žník mu­sí ko­nať so zá­me­rom vy­hnúť sa po­mer­né­mu us­po­ko­je­niu všet­kých ve­ri­te­ľov a tým, že zvý­hod­ní niek­to­ré­ho z nich, chce as­poň čias­toč­ne zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok os­tat­ných, prí­pad­ne si je ve­do­mý to­ho, že je­ho ko­na­nie mô­že mať uve­de­ný nás­le­dok a pre prí­pad, že ho spô­so­bí, je s tým uz­ro­zu­me­ný (pri­me­ra­ne aj čes­ká ju­di­ka­tú­ra Sb. rozh. tr. 10/2003). Nič ta­ké v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci zis­te­né ne­bo­lo. Prá­ve nao­pak, spo­loč­nosť Te­le­mont a.s., ve­do­má si svo­jej nes­chop­nos­ti hra­diť splat­né zá­väz­ky svo­jich via­ce­rých ve­ri­te­ľov, po­da­la sa­ma na se­ba návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, t. j. pos­tu­po­va­la v sú­la­de so zá­ko­nom o kon­kur­ze. Ta­ký­to krok nes­ved­čí o tom, že by pred­met­ná spo­loč­nosť chce­la (úmy­sel­ne) uk­rá­tiť na svo­jich prá­vach niek­to­ré­ho zo svo­jich ve­ri­te­ľov tak, že pred­nos­tne uh­ra­dí poh­ľa­dáv­ku iné­ho ve­ri­te­ľa.

 Rov­na­ko tak ne­bo­lo do­ka­zo­va­ním zis­te­né nič, čo by nas­ved­čo­va­lo na spá­chanie tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, te­da na úmy­sel­né fal­šo­va­nie, poz­me­ňo­va­nie, či úmy­sel­né riad­ne ne­ve­de­nie úč­tov­ných dok­la­dov zo stra­ny spo­loč­nos­ti T a.s. V tom­to sme­re ide len o ni­čím ne­pod­lo­že­nú dom­nien­ku sťa­žo­va­te­ľa.

 Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu zá­kon sťaž­nosť nep­ri­púš­ťa.

 

 

 

 

 

Diskusia