Práv­ne ve­ty:

 I. Prá­vo od­miet­nuť spl­ne­nie po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som (nap­rík­lad po­vin­nosť dos­ta­viť sa na od­vod, po­vin­nosť pla­tiť da­ne, po­vin­nosť dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie na vý­sluch a po­dob­ne) s pou­ka­zom na sve­do­mie, či ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie, neexis­tu­je a ta­ké­to prá­vo ne­poz­ná ani Všeo­bec­ná dek­la­rá­cia ľud­ských práv, či Me­dzi­ná­rod­ný pakrt o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach a ani Ústa­va SR.

 II. No­vý (nes­kor­ší) vý­klad prá­va, vy­chá­dza­jú­ci nap­rík­lad z no­vej ju­di­ka­tú­ry, nie je okol­nos­ťou, kto­rá by od­ôvod­ňo­va­la po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku

 

                                                                                                                        3T 36/2010

                                                      U Z N E S E N I E

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 01.10.2010 tak­to

 

roz­ho­dol :

 Pod­ľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd za­mie­ta návrh od­sú­de­né­ho R. H. na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia v tres­tnej ve­ci, kto­rá bo­la ve­de­ná na bý­va­lom Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va - vi­diek pod sp. zn. 2T 46/1984, pre­to­že ne­zis­til pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia vy­ža­do­va­né us­ta­no­ve­ním § 394 Tr. por..

                                           O d ô v o d n e n i e

 

Dňa 21.07.2010 bol Ok­res­né­mu sú­du v Pe­zin­ku do­ru­če­ný návrh R. H., po­da­ný v za­stú­pe­ní ad­vo­ká­tom JUDr. L. M., kto­rý sa tý­kal po­vo­le­nia ob­no­vy ko­na­nia vo ve­ci od­sú­de­nia R. H. Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va – vi­diek zo dňa 28.02.1984 pod sp. zn. 2T 46/1984 (pr­vé od­sú­de­nie navr­ho­va­te­ľa).

 Návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia bol od­ôvod­ne­ný v pod­sta­te tak, že R. H. bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný vy­ššie uve­de­ným roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va – vi­diek za spá­chanie tres­tné­ho či­nu nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 267 ods. 1 Tr. zák. a bol od­sú­de­ný na pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Navr­ho­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že tr­va­lo od­mie­tal vy­ko­nať vo­jen­skú služ­bu, pre­to­že mu v tom brá­ni­lo je­ho sve­do­mie a ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie sved­kov Je­ho­vo­vých, pre­to sa ne­dos­ta­vil na od­vod v Pe­zin­ku dňa 26.10.1983. Ďalej pou­ká­zal na svo­je po­da­nie zo dňa 23.12.2009, kto­ré bo­lo ad­re­so­va­né Ok­res­né­mu sú­du v Pe­zin­ku a tý­ka­lo sa návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vo vzťa­hu k dru­hé­mu od­sú­de­niu R. H., v kto­rom Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku pod sp. zn. 1 Nt 13/2009 roz­ho­dol tak, že ob­no­vu ko­na­nia po­vo­lil a zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va – vi­diek z 02.10.1984 sp. zn. 2T 255/1984 (dru­hé od­sú­de­nie navr­ho­va­te­ľa).

 Práv­ny zá­stup­ca navr­ho­va­te­ľa zotr­val na po­da­nom návr­hu aj na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, pri­čom zo­pa­ko­val, že R. H. bol dvak­rát od­sú­de­ný za od­op­re­tie vo­jen­skej služ­by z ná­bo­žen­ských dô­vo­dov, pri­čom práv­na kva­li­fi­ká­cia bo­la trest­ný čin nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 267 ods. 1 Tr. zák.. Bliž­šie opä­tov­ne pou­ká­zal na dô­vo­dy uve­de­né vo ve­ci ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de v Pe­zin­ku pod sp. zn. 1 Nt 13/2009 s vý­nim­kou zá­sa­dy ne bis in idem, kto­rá sa tý­ka­la len dru­hé­ho od­sú­de­nia navr­ho­va­te­ľa. Upria­mil po­zor­nosť na niek­to­ré roz­hod­nu­tia če­ských a slo­ven­ských sú­dov, kto­ré už v ob­dob­ných ve­ciach roz­ho­do­va­li a ob­no­vu ko­na­nia po­vo­li­li a to aj za pou­ži­tia čl. 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd s tým, že po­dob­né prí­pa­dy by sa ne­ma­li po­su­dzo­vať od­liš­ne.

 Navr­ho­va­teľ R. H. na ve­re­nom za­sad­nu­tí uvie­dol, že iš­lo o je­ho osob­né roz­hod­nu­tie s tým, že ne­mô­že za­biť blíž­ne­ho svoj­ho. To bo­lo dô­vo­dom pre­čo od­op­rel vo­jen­skú služ­bu, od­vo­du sa na­po­kon zú­čas­tnil, av­šak vo­jen­skú služ­bu neab­sol­vo­val. Vo­jen­skú služ­bu od­mie­tol nas­tú­piť z dô­vo­du sve­do­mia a ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia.

 Zá­stup­ca pro­ku­ra­tú­ry navr­hol návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vy­ho­vieť a to z dô­vo­dov uve­de­ných v roz­hod­nu­tí Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku sp. zn. 1 Nt 13/2009.

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku sa ďa­lej oboz­ná­mil s kom­plet­ným spi­so­vým ma­te­riá­lom bý­va­lé­ho Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va – vi­diek sp. zn. 2T 46/1984, pri­čom zis­til, že R. H. bol dňa 28.02.1984 od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 267 ods. 1 Tr. zák. a to v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že „bol pí­som­ne vy­zva­ný, aby sa dos­ta­vil dňa 26.10.1983 pred od­vod­nú ko­mi­siu, av­šak od­vo­du sa bez dos­ta­toč­né­ho dô­vo­du ne­zú­čas­tnil a tak­tiež sa ne­dos­ta­vil na náh­rad­ný ter­mín od­vod­né­ho ko­na­nia“. Za to bol od­sú­de­ný na pod­mie­nenč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom roz­su­dok na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť dňom 23.03.1984. Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že R. H. prev­zal pí­som­nú vý­zvu, av­šak (pod­ľa vlas­tnej vte­daj­šej vý­po­ve­de) na od­vod ne­šiel, „le­bo to ne­po­va­žo­val za dô­le­ži­té“. Na Vo­jen­skú sprá­vu sa dos­ta­vil dňa 02.11.1983, kde vy­svet­lil, že je vie­ry sved­kov Je­ho­vo­vých a „vie­ra mu za­ka­zu­je nas­tú­piť na od­vod­nú po­vin­nosť“. Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu mož­no zis­tiť aj to, že oh­ľad­ne pred­met­né­ho od­sú­de­nia bol v ro­ku 2001 po­da­ný R. H. aj návrh na pres­kú­ma­nie roz­hod­nu­tia pod­ľa zá­ko­na č. 125/1996 Z. z. o ne­mo­rál­nos­ti a proti­práv­nos­ti ko­mu­nis­tic­ké­ho re­ži­mu, pri­čom ten­to návrh bol za­miet­nu­tý Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va III zo dňa 29.01.2002 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 19.03.2002.

 Súd sa oboz­ná­mil aj so spi­so­vým ma­te­riá­lom Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku sp. zn. 1Nt 13/2009 ako aj s roz­hod­nu­tia­mi če­ských a slo­ven­ských sú­dov, kto­ré navr­ho­va­teľ pril­ožil k po­da­niu v pred­met­nej ve­ci ako aj vo ve­ci 1Nt 13/2009.

  Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v pr­vom ra­de, kon­šta­tu­je, že v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 567 ods. 3 Tr. por. je prís­luš­ný na pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie návr­hu R. H., na­koľ­ko Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va – vi­diek už ne­jes­tvu­je, pri­čom v sú­čas­nos­ti by bol mies­tne a vec­ne prís­luš­ným na ko­na­nie a roz­hod­nu­tie prá­ve Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku.

 Z hľa­dis­ka spl­ne­nia pro­ces­ných pod­mie­nok súd kon­šta­tu­je, že člá­nok 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ne­roz­ši­ru­je pod­mien­ky na ob­no­vu ko­na­nia, kto­ré sú uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 394 Tr. por., a ani pros­tred­níc­tvom toh­to us­ta­no­ve­nia nie je mož­né auto­ma­tic­ky „ot­vo­riť“ aké­koľ­vek prá­vop­lat­ne skon­če­né ko­na­nie z akých­koľ­vek dô­vo­dov, pre­to­že pred­met­ný člá­nok neup­ra­vu­je prá­vo ob­ča­na na ob­li­ga­tór­ne pres­kú­ma­nie prá­vop­lat­ne skon­če­nej ve­ci.

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku sa sto­tož­ňu­je s roz­hod­nu­tia­mi Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky v tom, že úče­lom uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia (člán­ku 4 ods. 1 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru) je za­ru­čiť kaž­dé­mu je­ho prá­vo ne­byť sú­de­ný ale­bo tres­ta­ný pre ten is­tý trest­ný čin (sku­tok) dvak­rát. Od­sek 1 ob­sa­hu­je zá­kaz opa­ko­va­nia tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré bo­lo skon­če­né prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím. Od­sek 2 po­tom sta­no­vu­je, že us­ta­no­ve­nie od­se­ku 1 nie je na pre­káž­ku prí­pad­né­mu „zno­vuot­vo­re­niu“ ve­ci, po­kiaľ práv­ny po­ria­dok prís­luš­né­ho štá­tu ta­ký­to pos­tup umož­ňu­je. Po­kiaľ je te­da v prek­la­de Do­ho­vo­ru pou­ži­tý po­jem „ob­no­va“, nej­de o ob­no­vu ko­na­nia v práv­no-tech­nic­kom zmys­le, ale o aké­koľ­vek op­rav­né ko­na­nie sme­ru­jú­ce k zru­še­niu, či zme­ne pô­vod­né­ho roz­sud­ku. Us­ta­no­ve­nie člán­ku 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru pre­to ne­mož­no inter­pre­to­vať tak, že (auto­ma­tic­ky za kaž­dých okol­nos­tí) roz­ši­ru­je pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia up­ra­ve­né Tres­tným po­riad­kom o ďaľ­šiu pod­mien­ku („pod­stat­ná va­da v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní“), ale z toh­to us­ta­no­ve­nia vy­plý­va to, že po­kiaľ je v tej is­tej ve­ci ve­de­né no­vé ko­na­nie v sú­la­de s tres­tnop­ráv­nou úp­ra­vou to­ho kto­ré­ho štá­tu, nie je ta­ký­to pos­tup v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie Do­ho­vo­ru te­da ne­ga­ran­tu­je „prá­vo na ob­no­vu ko­na­nia“, ale zá­sa­du „ne bis in idem“ (poz­ri an­prík­lad roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. II. ÚS 198/03, II. ÚS 719/02, IV. ÚS 189/03, IV. ÚS 372/03 a iné dos­tup­né na inter­ne­to­vej strán­ke na­lus.usoud.cz).

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti je roz­ho­du­jú­ce, či v ča­se po­da­nia návr­hu na pres­kú­ma­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du, exis­tu­je mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, kto­rý by reál­ne mo­hol byť „vy­uži­tý“ na pres­kú­ma­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du. Ak ta­ký­to op­rav­ný pros­trie­dok neexis­tu­je (nap­rík­lad z dô­vo­du zme­ny vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy), res­pek­tí­ve exis­tu­je, av­šak nie je ho mož­né vy­užiť z for­mál­nych dô­vo­dov, je nut­né pri­pus­tiť, že prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du mož­no pres­kú­mať pria­mo za pou­ži­tia člán­ku 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru.

 Člá­nok 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru umož­ňu­je pri­tom „ot­vo­re­nie“ prá­vop­lat­ne skon­če­nej ve­ci nie­len z dô­vo­dov no­vood­ha­le­ných sku­toč­nos­ti (te­da z dô­vo­dov zis­te­nia tzv. skut­ko­vých omy­lov, na kto­rých je za­lo­že­ný aj in­šti­tút ob­no­vy ko­na­nia v Tres­tnom po­riad­ku), ale aj z dô­vo­dov zis­te­nia „pod­stat­ných chýb v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní“, za kto­ré mož­no po­va­žo­vať aj hmot­nop­ráv­ne po­chy­ne­nia (tzv. práv­ne omy­ly za­lo­že­né nap­rík­lad na po­ru­še­ní zá­ko­na, či me­dzi­ná­rod­ných zmlúv). V da­nom prí­pa­de sú dô­vo­dom, up­lat­ne­ným zo stra­ny navr­ho­va­te­ľa, prá­ve tzv. práv­ne va­dy (kon­krét­ne na­mie­ta­né ne­reš­pek­to­va­nie naj­mä me­dzi­ná­rod­ných zmlúv v sú­vis­los­ti s prá­vom od­oprieť vo­jen­skú služ­bu z dô­vo­dov sve­do­mia a ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia)

Člá­nok 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru, je tu pre­to je­din­ným mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom, kto­rý pri­chá­dza do úva­hy, pre­to­že tra­dič­né in­šti­tú­ty ur­če­né Tres­tným po­riad­kom na náp­ra­vu tzv. práv­nych omy­lov buď už neexis­tu­jú (sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na) ale­bo ich pou­ži­tie, vzhľa­dom na ich zá­kon­né vy­me­dzenie, vô­bec nep­ri­chá­dza do úva­hy (do­vo­la­nie).

Len pre úpl­nosť súd do­dá­va, že pod­mien­ky vy­me­dze­né us­ta­no­ve­ním § 394 Tr. por. nie sú evi­den­tne spl­ne­né (na­po­kon ani navr­ho­va­teľ nevr­dil, že by sa ob­ja­vi­li no­vé sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy, skut­ko­vé­ho cha­rak­te­ru, kto­ré by bo­li v pô­vod­nom ko­na­ní nez­ná­me a kto­ré by moh­li spô­so­biť iné roz­hod­nu­tie vo ve­ci). No­vý­mi sku­toč­nos­ťa­mi to­tiž mô­žu byť len sku­toč­nos­ti sú­du v pô­vod­nom ko­na­ní nez­ná­me, kto­ré však už v do­be vy­da­nia roz­hod­nu­tia exis­to­va­li a až nes­kôr vy­šli naj­avo. No­vý ale­bo iný vý­klad us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho, aj na­priek to­mu, že by bol ob­siah­nu­tý v roz­hod­nu­tiach sú­dov, pre­to ne­mož­no po­va­žo­vať za no­vú sku­toč­nosť, na­koľ­ko v do­be vy­da­nia pres­kú­ma­va­né­ho roz­hod­nu­tia eš­te neexis­to­val (no­vý dô­kaz a sku­toč­nosť ne­mož­no sto­tož­ňo­vať s no­vým, iným, či chyb­ným vý­kla­dom prá­va, tak ako sa dom­nie­va navr­ho­va­teľ ale­bo v tom, že or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo nev­zal do úva­hy re­le­van­tnú me­dzi­ná­rod­nú zmlu­vu). No­vý (nes­kor­ší) vý­klad prá­va, vy­chá­dza­jú­ci nap­rík­lad z no­vej ju­di­ka­tú­ry, nie je okol­nos­ťou, kto­rá by od­ôvod­ňo­va­la po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (k uve­de­né­mu poz­ri pod­rob­nej­šie opä­tov­ne vy­ššie uve­de­né roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du ČR).

 Súd pre­to pres­kú­mal ko­na­nie ve­de­né pred Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va - vi­diek pod sp. zn. 2T 46/1984 a aj nás­led­né roz­hod­nu­tie toh­to sú­du prá­ve v in­ten­ciách člán­ku 4 ods. 2 pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru, a to len z to­ho poh­ľa­du, či „ne­doš­lo k pod­stat­nej chy­be pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia, kto­rá by moh­la ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie vo ve­ci“. Súd sa pre­to za­me­ral naj­mä na zis­ťo­va­nie, či v ko­na­ní ne­doš­lo k hmo­top­ráv­nym chy­bám (k po­ru­še­niam zá­ko­na, či me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy), kto­ré by bo­li ta­ké­ho zá­sad­né­ho cha­rak­te­ru, že na zru­še­ní prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku sú­du by bo­lo nut­né tr­vať z dô­vo­du „nez­ne­si­teľ­nej nes­pra­vod­li­vos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti“. Po­kiaľ ide o prí­pad­né pro­ces­né chy­by v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní, tak tie navr­ho­va­te­ľom ne­bo­li na­mie­ta­né (po­ru­še­nie pro­ces­né­ho prin­cí­pu „ne bis in idem“ bo­lo na­mie­ta­né navr­ho­va­te­ľom len v rám­ci dru­hé­ho od­sú­de­nia, kto­rým sa Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku za­obe­ral vo ve­ci 1Nt 13/2009).

 V rám­ci pries­ku­mu na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa súd sto­tož­nil s navr­ho­va­te­ľom v tom, že k zna­kom práv­ne­ho štá­tu neod­de­li­teľ­ne pat­rí aj prin­cíp práv­nej is­to­ty a z ne­ho vy­plý­va­jú­ci prin­cíp ochra­ny op­ráv­ne­nej dô­ve­ry v prá­vo, z kto­ré­ho vy­plý­va, že or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci by ma­li v skut­ko­vo a práv­ne iden­tic­kých kau­zách roz­ho­do­vať v zá­sa­de rov­na­ko (ide o tzv. pred­ví­da­teľ­nosť súd­nych roz­hod­nu­tí v skut­ko­vo a práv­ne rov­na­kých ve­ciach).

 K uve­de­né­mu však súd do­dá­va, že prin­cíp op­ráv­ne­nej dô­ve­ry v prá­vo nep­la­tí bez­výh­ra­de, t. j. nep­la­tí v prí­pa­doch, kto­ré nie sú skut­ko­vo a práv­ne rov­na­ké, či po­dob­né (nes­ta­čí, že ta­kú­to zho­du tvr­dí len navr­ho­va­teľ), res­pek­tí­ve nep­la­tí bez­výh­ra­de ani v prí­pa­doch, kto­ré sí­ce vy­ka­zu­jú ur­či­té spo­loč­né zna­ky (ry­sy), či už skut­ko­vé ale­bo práv­ne, av­šak do­te­raj­šia roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov v ta­kých­to ve­ciach nie je rep­re­zen­ta­tív­na a to nie­len kvan­ti­ta­tív­ne (z hľa­dis­ka poč­tu rov­na­kých, či po­dob­ných roz­hod­nu­tí sú­dov niž­šie­ho stup­ňa v ob­dob­ných ve­ciach v SR, to pla­tí naj­mä pri ab­sen­cii ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR), ale ani kva­li­ta­tív­ne (z hľa­dis­ka ak­cep­to­va­teľ­nos­ti vý­kla­dov prá­va, ko­ré bo­li súd­mi pou­ži­té a kto­ré ne­reš­pek­to­va­li do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, res­pek­tí­ve svo­je od­chý­le­nie sa od do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­ry dos­ta­toč­ným spô­so­bom ar­gu­men­tač­ne ne­vys­vet­li­li).

 Uve­de­né sku­toč­nos­ti súd uvá­dza z dô­vo­du, že pod­sta­tou čas­ťou ar­gu­men­tá­cie navr­ho­va­te­ľa bol je­ho pou­kaz na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku pod sp. zn. 1 Nt 13/2009 a na tam up­lat­ne­né a ak­cep­to­va­né ar­gu­men­ty (na tú­to vec pou­ka­zo­val aj pro­ku­rá­tor vo svo­jom zá­ve­reč­nom návr­hu s tým, že navr­ho­val roz­hod­núť rov­na­ko ako v tej­to ve­ci a to z rov­na­kých dô­vo­dov) ako aj na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť nie­koľ­kých iných sú­dov niž­šie­ho stup­ňa v Čes­kej re­pub­li­ke a v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, kto­rých roz­hod­nu­tia pril­ožil k návr­hu (kon­krét­ne iš­lo o ná­zor navr­ho­va­te­ľa, že roz­hod­nu­tia če­ských aj slo­ven­ských sú­dov by ma­li byť rov­na­ké, na­koľ­ko iš­lo o od­sú­de­nia z čias spo­loč­nej re­pub­li­ky a od­sú­de­nie vy­chá­dza­lo zo spo­loč­ných práv­nych pred­pi­sov a z ich rov­na­kej ap­li­ká­cie).

 Súd v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza, že veľ­ká väč­ši­na roz­hod­nu­tí sú­dov (naj­mä Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR a Ústav­né­ho sú­du ČR), kto­rá je dos­tup­ná na inter­ne­to­vých strán­kach a kto­rá sa za­obe­rá prá­vom od­oprieť vo­jen­skú služ­bu z dô­vo­dov sve­do­mia, či ná­bo­žen­stva, sa tý­ka­la skut­ko­vo aj práv­ne iných (od­liš­ných) tres­tných ve­cí, než je v da­nej ve­ci po­su­dzo­va­ný prí­pad, na­koľ­ko spra­vid­la iš­lo o od­sú­de­nie za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­nas­tú­pe­nia služ­by v oz­bro­je­ných si­lách pod­ľa § 269 ods. 1 Tr. zák., prí­pad­ne ob­dob­ných tres­tných či­nov, kto­ré skut­ko­vo spo­čí­va­li na od­mie­ta­ní vy­ko­ná­vať vo­jen­skú služ­bu (nap­rík­lad zlo­čin po­ru­še­nia su­bor­di­ná­cie v zmys­le vo­jen­ské­ho tres­tné­ho zá­ko­na č. 19/1855 C. z.).

 Neš­lo pre­to o práv­ne zhod­né prí­pa­dy, kto­ré by bo­li pre­važ­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako tres­tné či­ny nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 267 ods. 1 Tr. zák., te­da zväč­ša neš­lo ani o skut­ko­vo zhod­né prí­pa­dy, kto­ré by sa skut­ko­vo tý­ka­li od­mie­ta­nia pod­ro­biť sa od­ovod­nej po­vin­nos­ti, t. j. po­vin­nos­ti dos­ta­viť sa na od­vod, tak ako je to v pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, nie je mož­né skon­šta­to­vať, že by Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku mo­hol práv­ne nas­le­do­vať už vy­tvo­re­nú a ar­gu­men­tač­ne reš­pek­to­va­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov v po­dob­ných tres­tných ve­ciach, na­koľ­ko ta­ká v pod­sta­te, oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti, ani neexis­tu­je. Ak sa te­da Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku nes­to­tož­ňu­je s ar­gu­me­tá­ciou sú­dov, kto­ré už roz­hod­li v ob­dob­ných prí­pa­doch, a ne­súh­las­né sta­no­vis­ko aj riad­ne ar­gu­men­tač­ne pod­lo­ží, ne­mô­že ísť o po­ru­še­nie prin­cí­pu pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí v po­dob­ných ve­ciach

Po­kiaľ ide o roz­hod­nu­tia sú­dov, kto­ré navr­ho­va­teľ pred­lo­žil sú­du vo ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 1 Nt 13/2009, tak ani jed­no sa ne­tý­ka tres­tné­ho či­nu nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti a po­kiaľ ide o roz­hod­nu­tia, kto­ré navr­ho­va­teľ pred­lo­žil sú­du v da­nej ve­ci, tak ide o roz­hod­nu­tia z dvoch tres­tných ve­cí pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a jed­né­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­ré sa sí­ce tý­ka­jú nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti, av­šak roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du v Děčí­ne neob­sa­hu­je prak­tic­ky žiad­nu re­le­van­tnú ar­gu­men­tá­ciu (hmot­nop­ráv­nu), z kto­rej by sa da­lo zis­tiť, pre­čo súd po­vo­lil ob­no­vu ko­na­nia a zvyš­né dve roz­hod­nu­tia len ob­sa­hu­jú od­kaz na Všeo­bec­nú dek­la­rá­ciu ľud­ských práv, av­šak bez to­ho, aby sa vy­spo­ria­da­li s tým, či „ne­dos­ta­ve­nie sa na od­vod“ je mož­né po­va­žo­vať za „prá­vo od­oprieť vo­jen­skú služ­bu“.

Súd sa pre­to bliž­šie za­obe­ral len s práv­nou ar­gu­men­tá­ciou uve­de­nou v roz­hod­nu­tí Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku sp. zn. 1 Nt 13/2009 z 13.07.2010, na kto­rú navr­ho­va­teľ aj pro­ku­rá­tor naj­mä pou­ka­zo­va­li, pri­čom súd zis­til, že bo­la vý­hrad­ne za­lo­že­ná na práv­nom vý­kla­de oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu ne­nas­tú­pe­nia služ­by v oz­bro­je­ných si­lách. Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku vo ve­ci sp. zn. 1 Nt 13/2009 za­lo­žil svo­ju ar­gu­men­tá­ciu na dvoch sku­pi­nách ar­gu­men­tov a to v pr­vom ra­de na po­ruš­ní prin­cí­pu ne bis in idem (iš­lo o dru­hé od­sú­de­nie navr­ho­va­te­ľa) a v dru­hom prí­pa­de na prá­ve od­oprieť vo­jen­skú služ­bu z dô­vo­du ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia a sve­do­mia.

S pou­ži­tou ar­gu­men­tá­ciou sa súd po­su­dzu­jú­ci návrh na ob­no­vu ko­na­nia oh­ľad­ne pr­vé­ho od­sú­de­nia navr­ho­va­te­ľa nes­to­tož­nil, na­koľ­ko ne­zoh­ľad­ňu­je a ani sa žia­da­nym spô­so­bom ne­vys­po­ria­da­va s ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rý vy­chá­dza z práv­ne­ho ná­zo­ru, že „povin­nosť pod­ro­biť sa od­vod­né­mu ko­na­niu v zmys­le § 267 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­zak­la­dá po­vin­nosť na vý­kon vo­jen­skej služ­by, pre­to jej spl­ne­nie nie je v roz­po­re s ús­tav­ným prá­vom ob­ča­na od­miet­nuť vý­kon vo­jen­skej služ­by z dô­vo­dov sve­do­mia ale­bo ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia. Od­oprieť vý­kon po­vin­nej vo­jen­skej služ­by mô­že iba od­ve­de­nec, t. j. oso­ba, kto­rá sa pod­ro­bi­la od­vo­du“  (ju­di­ka­tú­ra  Naj­vyš­šie­ho sú­du SR R 38/2002 ve­ta I.)

            Uve­de­ná ar­gu­men­tá­cia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR vy­chá­dza z to­ho, že „od­oprieť vý­kon zá­klad­nej vo­jen­skej služ­by mô­že iba od­ve­de­nec t. j. oso­ba, kto­rá sa pod­ro­bi­la od­vo­du a nie oso­ba, kto­rá sa eš­te od­vo­du ne­pod­ro­bi­la. Úče­lom od­vo­du je pri­tom po­sú­diť zdra­vot­ný stav bran­ca a roz­hod­núť o je­ho spô­so­bi­los­ti vy­ko­nať vo­jen­skú služ­bu, pri­čom od­vod­ná po­vin­nosť tr­vá až do vy­da­nia ko­neč­né­ho roz­hod­nu­tia t. j. buď o spô­so­bi­los­ti s vý­ro­kom "od­ve­de­ný" ale­bo o tr­va­lej nes­pô­so­bi­los­ti vy­ko­nať vo­jen­skú služ­bu s vý­ro­kom "neod­ve­de­ný". Vý­hra­da sve­do­mia sa te­da mô­že up­lat­niť vý­luč­ne až pri po­vo­la­ní do slu­žieb v oz­bro­je­ných si­lách, le­bo iba vte­dy Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky za­ka­zu­je nie­ko­ho nú­tiť vy­ko­ná­vať vo­jen­skú služ­bu. Po­vin­nosť pod­ro­biť sa od­vo­do­vé­mu ko­na­niu nie je pre­to po­vin­nos­ťou na vý­kon vo­jen­skej služ­by. Ak sa niek­to zú­čas­tní pres­kú­ma­nia svo­jej te­les­nej zdat­nos­ti, ne­mož­no to po­va­žo­vať za služ­bu v oz­bro­je­ných si­lách. Kaž­dá spo­loč­nosť mu­sí mať me­cha­niz­my na zis­ťo­va­nie zdra­vot­nej spô­so­bi­los­ti svo­jich ob­ča­nov, s kto­rý­mi sa po­tom mô­že po­čí­tať pre vý­kon služ­by v oz­bro­je­ných si­lách. Ak sa ta­ký­to me­chan­izmus po­tom up­ra­ví zá­ko­nom, je ten­to zá­kon zá­väz­ný pre kaž­dé­ho, na kto­ré­ho do­pa­dá. Ak by sa to­tiž pri­pus­ti­la mož­nosť od­miet­nu­tia akej­koľ­vek po­vin­nos­ti z dô­vo­du sve­do­mia, bo­lo by to v prík­rom roz­po­re so zá­sa­dou rov­nos­ti za­kot­ve­nou v člán­ku 12 ods. 1 Ústa­vy, le­bo by to zvý­hod­ňo­va­lo ur­či­té sku­pi­ny ob­ča­nov. Na­po­kon, kaž­dý ob­čan sa vždy po­die­ľa na so­ciál­nych, zdra­vot­ných a iných is­to­tách štá­tu. Prá­ve pre­to by sa mal kaž­dý ob­čan, v rám­ci svo­jich mož­nos­tí, po­die­ľať aj na tvor­be spo­lo­čen­ských hod­nôt, reš­pek­to­vať pri­tom uz­ná­va­né prá­vo a pl­niť tak po­vin­nos­ti ulo­že­né zá­ko­nom. Spo­mí­na­ná ne­rov­nosť pred zá­ko­nom by oso­bit­ne vy­nik­la za si­tuácie, ak by sa ak­cep­to­val ná­zor o mož­nos­ti od­op­re­tia pod­ro­biť sa od­vo­du z dô­vo­du sve­do­mia ale­bo ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia“.

S uve­de­ným práv­nym ná­zo­rom sa Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku pl­ne sto­tož­ňu­je, na­koľ­ko mož­nosť od­miet­nuť spl­ne­nie po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej všeo­bec­ne práv­nym pred­pi­som z dô­vo­du sve­do­mia ale­bo ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia by moh­la viesť k nep­red­ví­da­ným si­tuáciám, v kto­rých by štát mu­sel ak­cep­to­vať nepl­ne­nie rôz­nych zá­kon­ných po­vin­nos­tí rôz­ny­mi sku­pi­na­mi osôb, kto­ré by mu­sel ak­cep­to­vať a ne­mo­hol ni­ja­kým spô­so­bom san­kcio­no­vať (ak by sme vy­chá­dza­li z mož­nos­ti od­miet­nuť akú­koľ­vek po­vin­nosť sta­no­ve­nú zá­ko­nom, moh­lo by to zna­me­nať, ad ab­sur­dum, to, že by štát mu­sel ak­cep­to­vať aj si­tuácie, ak by ne­ja­ká oso­ba, či sku­pi­na osôb od­miet­la pl­niť nap­rík­lad da­ňo­vé po­vin­nos­ti a to z dô­vo­du sve­do­mia, či ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia a aká­koľ­vek san­kcia zo stra­ny štá­tu by bo­la po­va­žo­va­ná za zá­sah do ich slo­bo­dy mys­le­nia, sve­do­mia, či ná­bo­žen­stva).

V tej­to sú­vis­los­ti Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku pod­por­ne pou­ka­zu­je aj na vý­klad člán­ku 9 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ako aj na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, z kto­rej vy­plý­va, že štras­bur­ské or­gá­ny ochra­ny prá­va vý­klad prá­va na slo­bo­du sve­do­mia orien­tu­jú na zá­kaz vy­tvá­ra­nia ur­či­tých vý­hod ale­bo ne­vý­hod spo­je­ných s ko­na­ním, kto­ré vy­chá­dza­lo zo sve­do­mia, či pres­ved­če­nia člo­ve­ka a ne­mož­nosť zdô­vod­ne­nia po­ru­še­nia všeo­bec­ných pra­vi­diel svo­jím sve­do­mím ale­bo pres­ved­če­ním. Ju­di­ka­tú­ra te­da vy­chá­dza z ne­mož­nos­ti od­ôvod­ňo­vať po­ru­šo­va­nie, či ne­reš­pek­to­va­nie všeo­bec­ne zá­väz­ných pra­vi­diel svo­jím sve­do­mím ale­bo pres­ved­če­ním a tak sa vy­hnúť prí­pad­nej tres­tnop­ráv­nej ale­bo inej zod­po­ved­nos­ti. Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va ide do­kon­ca „eš­te ďa­lej“ a, pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du, ne­po­va­žu­je za roz­por­né s člán­kom 9 Do­ho­vo­ru ani to, ak je oso­ba pot­res­ta­ná za od­miet­nu­tie vy­ko­na­nia vo­jen­skej služ­by (bliž­šie poz­ri nap­rík­lad Svák, J.: Ochra­na ľud­ských práv z poh­ľa­du ju­di­ka­tú­ry a dok­trí­ny štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv. II. roz­ší­re­né vy­da­nie. Euro­Ko­dex, Bra­tis­la­va 2006, s. 691 – 713).

 Z uve­de­ných dô­vo­dov mož­no pre­to vy­vo­diť, že R. H. bol v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 2T 46/1984 od­sú­de­ný nie pre­to, že vy­zná­val vie­ru Sved­kov Je­ho­vo­vých, ale pre­to pre­to, že nespl­nil po­vin­nosť dos­ta­viť sa na od­vod (dos­ta­ve­nie sa na zdra­vot­né pres­kú­ša­nie a zis­ťo­va­nie pos­to­jov k prí­pad­nej vo­jen­skej služ­be, nie je cel­kom zjav­ne sú­čas­ťou vo­jen­skej služ­by). Ne­mô­že sa pre­to do­vo­lá­vať to­ho, že bol od­sú­de­ný za to, že od­op­rel vo­jen­skú služ­bu, na­koľ­ko na vo­jen­skú služ­bu ne­bol po­vo­la­ný, t. j. ne­bol v pos­ta­ve­ní od­ve­den­ca. Na­viac, zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je evi­den­tné, že štát ani ne­mo­hol ve­dieť dô­vo­dy ko­na­nia R. H., na­koľ­ko ten na od­vod vô­bec nep­ri­šiel a ak sa ne­pod­ro­bil od­vo­du, ne­mo­hol ani ve­dieť, či bu­de vô­bec zdra­vot­ne spô­so­bi­lý na vý­kon vo­jen­skej služ­by, pre­to­že v prí­pa­de neod­ve­de­nia by už vô­bec nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy od­opie­ra­nie vo­jen­skej služ­by. R. H. bol od­sú­de­ný nie pre­to kým bol z hľa­dis­ka svoj­ho ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia a pres­ved­če­nia (te­da nie pre­to, že by pre­ja­vo­val svo­je ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie), ale pre­to čo spra­vil (res­pek­tí­ve čo nes­pra­vil, t. j. pre­to, že sa ne­dos­ta­vil bez os­pra­vedl­ne­nia na od­vod). Ana­lo­gic­ky mož­no pou­žiť prík­lad z tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, kto­ré sta­no­vu­je po­vin­nosť všet­kým, dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie ako sve­dok k vý­slu­chu, pri­čom dos­ta­viť sa mu­sia všet­ci a to aj tí, kto­rí ma­jú (re­pek­tí­ve sú ná­zo­ru, že ma­jú) prá­vo od­oprieť vý­po­veď, prí­pad­ne tí, pri kto­rých pla­tí zá­kaz vý­slu­chu. Ak sa na pred­vo­la­nie ne­dos­ta­via, mô­žu byť pos­tih­nu­tí (nap­rík­lad po­riad­ko­vou po­ku­tou, či pred­ve­de­ním) a to aj za si­tuácie, ak nes­kôr tvr­dia, že na vý­sluch nep­riš­li, na­koľ­ko by aj tak vy­uži­li svo­je prá­vo (či už sku­toč­né ale­bo dom­ne­lé) od­oprieť vy­po­ve­dať. Ta­kí­to sved­ko­via sú san­kcio­no­va­ní nie pre­to, že sú ná­zo­ru, že ma­jú prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ale pre­to, že nep­reš­pek­to­va­li po­vin­nosť sta­no­ve­nú zá­ko­nom (už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že od­miet­nuť spl­ne­nie ta­kých­to po­vin­nos­tí od­ka­zom na sve­do­mie, či ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie je neak­cep­to­va­teľ­né).

 Z vy­ššie uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je evi­den­tné, že za­vi­ne­né nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dos­ta­viť sa na od­vod­né ko­na­nie bo­lo po­va­žo­va­né za trest­ný čin nie­len pred ro­kom 1990, ale aj po tom­to ro­ku a to aj za si­tuácie, ak sa niek­to od­mie­tol dos­ta­viť na od­vod z dô­vo­dov sve­do­mia, či ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia, pri­čom z re­le­van­tných vý­kla­dov k člán­ku 9 Do­ho­vo­ru mož­no vy­vo­diť, že nie je po­ru­še­ním toh­to člán­ku, ak štát vy­vo­dzu­je tres­tnop­ráv­nu, či inú zod­po­ve­dosť za to, že niek­to od­mie­tol spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som.

Prá­vo od­miet­nuť spl­ne­nie po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som (nap­rík­lad po­vin­nosť dos­ta­viť sa na od­vod, po­vin­nosť pla­tiť da­ne, po­vin­nosť dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie na vý­sluch a po­dob­ne) s pou­ka­zom na sve­do­mie, či ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie, neexis­tu­je a ta­ké­to prá­vo ne­poz­ná ani Všeo­bec­ná dek­la­rá­cia ľud­ských práv, či Me­dzi­ná­rod­ný pakrt o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach a sa­moz­rej­me ani Ústa­va SR. Ak te­da navr­ho­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že prá­ve Všeo­bec­ná dek­la­rá­cia ľud­ských práv sta­no­vu­je „prá­vo od­oprieť vo­jen­skú služ­bu z dô­vo­dov sve­do­mia a ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia“ (poz­ri bliž­šie vec ve­de­nú pod sp. zn. 1 Nt 13/2009), nie je cel­kom jas­né, ako to­to tvr­de­nie sú­vi­sí s „ne­reš­pek­to­va­ním po­vin­nos­ti dos­ta­viť sa na od­vod“. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ide cel­kom zjav­ne o nes­práv­ny od­kaz a „po­rov­ná­va­nie ne­po­rov­na­teľ­né­ho“, pre­to­že nepl­ne­nie od­vod­nej po­vin­nos­ti cel­kom evi­den­tne nie je ne­nas­tú­pe­nie služ­by v oz­bro­je­ných si­lách. Uve­de­ný om­yl a nep­rí­pus­tné prek­rý­va­nie po­vin­nos­ti dos­ta­viť sa na od­vod s po­vin­nos­ťou vy­ko­nať vo­jen­skú služ­bu mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že súd pri po­su­dzo­va­ní dru­hé­ho od­sú­de­nia vo ve­ci 1 Nt 13/2009 pou­ka­zo­val na to, že ko­na­nie ob­ča­na sme­ru­jú­ce k ne­nas­tú­pe­niu vo­jen­skej služ­by bo­lo mož­né len pred od­vod­nou ko­mi­siou, ale už nie po­tom. Ide evi­den­tne o ar­gu­men­tá­ciu k tres­tné­mu či­nu ne­nas­tú­pe­nia služ­by v oz­bro­je­ných si­lách, kto­rá je v prí­pa­de nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti ne­pou­ži­teľ­ná, pre­to­že R. H. sa v po­su­dzo­va­nej ve­ci k od­vo­du vô­bec ne­dos­ta­vil a pre­to ani ne­mo­hol pre­ja­viť svo­je sve­do­mie či ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie k vo­jen­skej služ­be.

Od­sú­de­nie a pot­res­ta­nie R. H. za to, že ne­reš­pek­to­val po­vin­nosť dos­ta­viť sa na od­vod, pre­to vô­bec ne­mož­no ozna­čiť za nes­pra­vod­li­vé, prí­pad­ne ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie, na­koľ­ko od­sú­de­nie a pot­res­ta­nie za rov­na­ké ko­na­nie by R. H. hro­zi­lo aj po ro­ku 1990, prí­pad­ne aj za nespl­ne­nie iných po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­cich zo všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. V tom­to sme­re neob­sto­ja ani ar­gu­men­ty, že nespl­ne­nie od­vod­nej po­vin­nos­ti bo­lo me­nej prís­ne kva­li­fi­ko­va­né ako ne­nas­tú­pe­nie služ­by v oz­bro­je­ných si­lách a pre­to, keď­že ne­bo­lo mož­né bez pos­ti­hu od­miet­nuť vo­jen­skú služ­bu, bo­lo vý­hod­nej­šie „po­ru­šiť“ zá­kon už pri ne­reš­pek­to­va­ní od­vod­nej po­vin­nos­ti. Ta­ké­to ar­gu­men­ty neob­sto­ja pre­to, na­koľ­ko pri ne­reš­pek­to­va­ní od­vod­nej po­vin­nos­ti by neš­lo o pre­jav vy­jad­re­nia slo­bo­dy sve­do­mia, či ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia, ale o kal­ku­lá­ciu s mož­ným tres­tným pos­ti­hom a to na­viac za si­tuácie, keď ani nie je sto­per­cen­tné, či bu­de bra­nec po od­vod­nom ko­na­ní vy­hlá­se­ný za schop­né­ho, res­pek­tí­ve ne­chop­né­ho vý­ko­nu vo­jen­skej služ­by. Tak­tiež neob­sto­ja ar­gu­men­ty, že „vte­dy iš­lo o ko­mu­nis­tic­ký re­žim a že ide o ko­mu­nis­tic­kým re­ži­mom nes­pra­vod­li­vé pos­tih­nu­tie“, pre­to­že zhod­ná po­vin­nosť pla­ti­la aj po pá­de ko­mu­nis­tic­ké­ho re­ži­mu, ale naj­mä, a to je na úrov­ni tzv. no­to­rie­ty, Sved­ko­via Je­ho­vo­ví od­mie­ta­jú akú­koľ­vek účasť v oz­bro­je­ných si­lách a to v akej­koľ­vek ar­má­de, te­da aj v ar­má­de de­mok­ra­tic­ké­ho štá­tu. R. H. pre­to zjav­ne neod­mie­tal služ­bu v oz­bro­je­ných si­lách z dô­vo­du, že by iš­lo o ar­má­du to­ta­lit­né­ho štá­tu, ale pre­to, že od­mie­tal, aprio­ri, služ­bu v ar­má­de štá­tu s akým­koľ­vek zria­de­ním.

Súd ne­mo­hol ak­cep­to­vať ani ar­gu­ment pou­ži­tý Kraj­ským sú­dom v Ús­tí nad La­bem, že „no­vou sku­toč­nos­ťou, kto­rá po­vo­le­nie ob­no­vy od­ôvod­ňu­je, je pre­dov­šet­kým zme­na po­li­tic­ko-so­ciál­nej si­tuácie“. Pod­ľa ná­zo­ru Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku, ta­ká­to zme­na, sa­ma o se­be, ne­mô­že od­ôvod­niť zru­še­nie roz­sud­ku ces­tou mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, pre­to­že, ak prí­de k zme­ne práv­nej úp­ra­vy, prí­pad­ne aj k zme­ne po­li­tic­kej si­tuácie a k iné­mu na­ze­ra­niu na tres­tnop­ráv­nu po­lit­ku štá­tu a sta­ne sa tak po prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku, mô­že byť ta­ká­to zme­na len dô­vo­dom nap­rík­lad na roz­hod­nu­tie o mi­los­ti pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (ta­ká­to nás­led­ná zme­na to­tiž nie je ani no­vou sku­toč­nos­ťou skôr nez­ná­mou a ani po­ru­še­ním prá­va v pô­vod­nom ko­na­ní a pre­to ne­mô­že byť pod­mien­kou ak­cep­to­va­teľ­nou pri roz­ho­do­va­ní o ob­no­ve ko­na­nia, či do­vo­la­nia). Iný práv­ny ná­zor, kto­rý by opod­stat­ňo­val „ot­vo­re­nie“ prá­vop­lat­ne skon­če­ných ve­cí len z to­ho dô­vo­du, že doš­lo k „zme­ne po­li­tic­ko-so­ciál­nej si­tuácie“ by po­tom zna­me­nal „ot­vo­re­nie“ všet­kých prá­vo­pal­tne skon­če­ných ve­cí, kto­ré bo­li prá­vop­lat­ne skon­če­né pred tou­to zme­nou, čo ne­mož­no, bez ďal­šie­ho, pri­pus­tiť (ta­ký­to vý­klad by zna­me­nal, že je pot­reb­né a nut­né „ot­vo­riť“ všet­ky tres­tné ve­ci, nap­rík­lad, v kto­rých bo­li vy­ne­se­né roz­sud­ky za spá­chanie tres­tné­ho či­nu prí­živ­níc­tva, pre­to­že doš­lo k zme­ne náh­ľa­du štá­tu na tú­to prob­le­ma­ti­ku a k ak­cep­to­va­niu „prá­va nep­ra­co­vať“).

 Aj keď sa to pria­mo ne­tý­ka po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du (na­koľ­ko súd ne­po­su­dzu­je ne­nas­tú­pe­nie služ­by v oz­bro­je­ných si­lách), je pot­reb­né pre úpl­nosť, as­poň v struč­nos­ti, do­dať, že vy­ššie uve­de­né me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, vrá­ta­ne Európ­ske­ho Do­ho­vo­ru, vy­slo­ve­ne ne­poz­na­jú ani zá­klad­né prá­vo od­oprieť vo­jen­skú služ­bu z dô­vo­dov sve­do­mia, či ná­bo­žen­ské­ho pres­ved­če­nia, pri­čom ta­ká­to prí­pad­ná úp­ra­va je po­ne­cha­ná na ús­ta­vy, či zá­ko­ny člen­ských štá­tov (tvr­de­nie navr­ho­va­te­ľa, že ta­ké­to prá­vo vy­plý­va zo Všeo­bec­nej dek­la­rá­cie ľud­kých práv pre­to vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti). Nap­rík­lad v ro­ku 2000 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va ak­cep­to­val od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa za od­miet­nu­tie vo­jen­skej služ­by z dô­vo­du sve­do­mia, av­šak neak­cep­to­val ďal­šie san­kcie na to­to od­sú­de­nie nad­vä­zu­jú­ce (iš­lo o nás­led­né pra­cov­nop­ráv­ne san­kcie – Thi­lim­me­nos v. Gréc­ko, rov­na­ko ani Európ­ska ko­mi­sia ne­vi­de­la po­ru­še­nie člán­ku 9 Do­ho­vo­ru v pot­res­ta­ní za od­miet­nu­tie vy­ko­ná­va­nia vo­jen­skej služ­by – poz­ri vy­ššiie ci­to­va­né di­elo od Já­na Svá­ka). Súd sí­ce po­su­dzu­je pr­vé od­sú­de­nie R. H., av­šak aj sku­toč­nosť, že opa­ko­va­ným pot­res­ta­ním za nepl­ne­nie od­vod­nej po­vin­nos­ti (te­da nie za ne­nas­tú­pe­nie služ­by v oz­bro­je­ných si­lách) doš­lo k po­ru­še­niu zá­sa­dy ne bis in idem, vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti. Súd tu opä­tov­ne pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (R 38/2002 ve­ta II.), pod­ľa kto­rej „nie je po­ru­še­ním zá­sa­dy "ne bis in idem", ak pá­cha­teľ, kto­rý nespl­ní svo­ju od­vod­nú po­vin­nosť, bu­de pos­tih­nu­tý pod­ľa § 267 Tres­tné­ho zá­ko­na i opa­ko­va­ne, le­bo poj­mo­vé zna­ky tres­tné­ho či­nu nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti ne­vy­lu­ču­jú (ako v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu ne­nas­tú­pe­nia služ­by v oz­bro­je­ných si­lách pod­ľa § 269 Tres­tné­ho zá­ko­na) re­ci­dí­vu toh­to proti­práv­ne­ho ko­na­nia“.

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pou­kaz na sta­no­vis­ko tres­tné­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z ro­ku 1998 ne­mož­no ap­li­ko­vať na prí­pa­dy nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti, ale len na prí­pa­dy ne­nas­tú­pe­nia služ­by v oz­bro­je­ných si­lách. Na­po­kon, je po­mer­ne dis­ku­ta­bil­né, či mož­no to­tož­nosť skut­ku opie­rať len o okol­nos­ti sub­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru.

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti súd dos­pel k zá­ve­ru, že pres­kú­ma­va­ný roz­su­dok sú­du nie je za­ťa­že­ný žiad­ny­mi pod­stat­ný­mi práv­ny­mi va­da­mi a ani ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a pre­to roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rú je mož­né po­dať do troch dní od ozná­me­nia toh­to uz­ne­se­nia ces­tou tu­naj­šie­ho ok­res­né­ho sú­du na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok.

 

 

                            Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku

                         V Pe­zin­ku dňa 01.10.2010

 

                                                                          

 

JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                 sa­mo­sud­ca

 

 

 

 

 

 

 

 

Za správ­nosť vy­ho­to­ve­nia:

 

Diskusia