Prieťahy vo väzobnej veci

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by ne­mô­že byť cie­ľom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré vy­ví­ja­jú čin­nosť len do roz­hod­nu­tia sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a nás­led­ne, po roz­hod­nu­tí sú­du, re­zig­nu­jú na svo­je po­vin­nos­ti a ne­ve­nu­jú už vä­zob­nej ve­ci žiad­nu po­zor­nosť. Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by je len pros­tried­kom k to­mu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní moh­li „pra­co­vať“ s ob­vi­ne­ným a s je­ho tres­tnou ve­cou a to bez to­ho, aby ob­vi­ne­ný, nap­rík­lad opa­ko­va­ne pá­chal ob­dob­nú tres­tnú čin­nosť a tým neus­tá­le na­vy­šo­val po­čet skut­kov, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu.

 

II. Príp­rav­né ko­na­nie má byť ukon­če­né čo mož­no naj­skôr, to pla­tí obzvlášť vo vä­zob­ných tres­tných ve­ciach, a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ma­jú a ani ne­mô­žu ne­čin­ne vy­čká­vať až na pos­led­né dni (týž­dne) ply­nu­tia se­dem­me­sač­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by, v kto­rých za­čnú ko­nať a po­da­jú ob­ža­lo­bu, prí­pad­ne inak ukon­čia vy­šet­ro­va­nie.

 

sp. zn. Tp 44/2010

 

 

                                                U z n e s e n i e

 

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v ko­na­ní pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie JUDr. Pet­rom Šam­kom, v tres­tnej  ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. L. pre zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du tak­to

 

    roz­ho­dol:

 

Pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. súd ob­vi­ne­né­ho M. L...pre­púš­ťa z väz­by na slo­bo­du.

 

                                            O d ô v o d n e n i e:

 

Pro­ku­rá­tor  Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Pe­zin­ku pred­lo­žil sú­du dňa 25.08.2010  žia­dosť ob­vi­ne­né­ho M. L. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du. Pro­ku­rá­tor pred­met­nej žia­dos­ti ne­vy­ho­vel, pri­čom vo svo­jom sta­no­vis­ku uvie­dol, že dô­vo­dy väz­by tr­va­jú aj na­ďa­lej a v pod­sta­te len pou­ká­zal na ar­gu­men­ty, kto­ré bo­li dô­vo­dom na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

 

Súd, z vlas­tnej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti zis­til (keď­že pred­lo­že­ný vy­šet­ro­va­cí spis neob­sa­hu­je žiad­ne roz­hod­nu­tia sú­dov oh­ľad­ne väz­by ob­vi­ne­né­ho), že os­tat­ná žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du bo­la prá­vop­lat­ne za­miet­nu­tá Kraj­ským sú­dom v Bra­tis­la­ve sp. zn. 2Tpo 54/2010 dňa 21.07.2010. V zmys­le § 79 ods. 3 Tr. por. ve­ta pos­led­ná, mo­hol te­da ob­vi­ne­ný po­dať ďal­šiu žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du až po up­ly­nu­tí 30. dňoch, te­da po 21.08.2010. Súd z pred­lo­že­nej žia­dos­ti o pre­pus­te­nie zis­til, že bo­la po­da­ná dňa 18.08.2010, t. j. pred up­ly­nu­tím le­ho­ty uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 79 ods. 3 Tr. por., pri­čom žiad­ne no­vé sku­toč­nos­ti neob­sa­ho­va­la. Pro­ku­rá­tor vo svo­jom sta­no­vis­ku k ve­ci sa k tej­to otáz­ke vô­bec ne­vy­jad­ril. Súd vy­chá­dzal z to­ho, že žia­dosť ob­vi­ne­né­ho bo­la sí­ce po­da­ná pred up­ly­nu­tím trid­sať­dňo­vej le­ho­ty, av­šak v ča­se, keď bo­la pro­ku­rá­to­rom pred­lo­že­ná na súd (25.08.2010) už tá­to le­ho­ta up­ly­nu­la a bo­lo by príl­iš­ným práv­nym for­ma­liz­mom, ak by súd o tej­to žia­dos­ti ne­roz­ho­do­val. Na­viac, ob­vi­ne­ný aj pri vý­slu­chu zo dňa 02.09.2010, t. j. po up­ly­nu­tí trid­sať­dňo­vej le­ho­ty, po­žia­dal o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du a pre­to sú­du neb­rá­ni­lo nič v tom, aby sa po­da­nou žia­dos­ťou za­obe­ral.

 

Ob­vi­ne­ný M. L. od­ôvod­nil svo­ju žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by tak, že má dve ma­lo­le­té de­ti a je­ho že­na nez­vlá­da za­bez­pe­čiť ich ži­vo­by­tie, pri­čom zá­ro­veň sľú­bil, že v prí­pa­de pre­pus­te­nia na slo­bo­du sa bu­de zdr­žia­vať v mies­te tr­va­lé­ho po­by­tu, riad­ne si pre­be­rať poš­tu a spl­ní všet­ky pod­mien­ky sta­no­ve­né sú­dom.

 

Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho pou­ká­zal pri vý­slu­chu pre sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie na to, že vo ve­ci sú prie­ťa­hy a štát ne­sie ob­jek­tív­nu zod­po­ved­nosť za ich spô­so­be­nie. Navr­hol pre­to pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.

 

Zá­stup­ca pro­ku­ra­tú­ry na vy­zva­nie sú­du uvie­dol, že vy­šet­ro­va­teľ spô­so­bil vo ve­ci prie­ťa­hy, vo ve­ci riad­ne ne­ko­nal, čo mu bo­lo aj zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry vy­tknu­té. Pro­ku­rá­tor navr­hol za­miet­nuť žia­dosť ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du s tým, že vy­šet­ro­va­teľ mal mi­nu­lý týž­deň vy­ko­nať už preš­tu­do­va­nie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a vo ve­ci je na­ďa­lej dô­vod väz­by.

 

Súd na pod­kla­de žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho pre­to pres­kú­mal pred­lo­že­ný kom­plet­ný spi­so­vý ma­te­riál, pri­čom zis­til, že spi­so­vý ma­te­riál mu bol pred­lo­že­ný v ab­so­lút­ne ne­vy­ho­vu­jú­com sta­ve, pri­čom už z po­mer­ne chaotic­ky ve­de­né­ho spi­su je zrej­mé, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa pred­met­ne tres­tnej ve­ci dôs­led­ne ne­ve­nu­jú. V pr­vom ra­de súd kon­šta­tu­je, že pred­lo­že­ný vy­šet­ro­va­cí spis neob­sa­hu­je ani jed­no z roz­hod­nu­tí sú­dov, kto­ré sa tý­ka­li väz­by ob­vi­ne­né­ho (t. j. uz­ne­se­nie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, o za­miet­nu­tí pred­chá­dza­jú­cej žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du a neob­sa­hu­je ani uz­ne­se­nia od­vo­la­cie­ho sú­du). Pred­lo­že­ný vy­šet­ro­va­cí spis do­kon­ca neob­sa­hu­je ani roz­hod­nu­tia pro­ku­ra­tú­ry o sťaž­nos­tiach ob­vi­ne­né­ho, kto­ré si po­dal pri vý­slu­choch pro­ti obid­vom uz­ne­se­niam o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Zo spi­su te­da súd ani ne­do­ká­že zis­tiť, či uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na­do­bud­li prá­vop­lat­nosť. Tá­to sku­toč­nosť je za­rá­ža­jú­ca o to viac, že pr­vú sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­dal ob­vi­ne­ný už dňa 25.05.2009. Vy­šet­ro­va­cí spis je cel­kom zjav­ne ve­de­ný v roz­po­re s vy­hláš­kou Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 618/2005 o tvor­be spi­su or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi (časť spi­su do­kon­ca nie je ani očís­lo­va­ná) a je po­mer­ne prek­va­pi­vým, že ta­ký­to spis bol pro­ku­ra­tú­rou ak­cep­to­va­ný a pred­lo­že­ný sú­du.

 

Z vlas­tnej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pre­to súd zis­til, že ob­vi­ne­ný M. L. bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku  sp. zn. Tp 9/2010  zo dňa 13.04.2010 a to z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. s tým, že väz­ba ob­vi­ne­né­ho za­ča­la ply­núť dňom za­dr­ža­nia, t. j. 11.04.2010. Pred­met­né uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 03.05.2010 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 2To 33/2010.

 

Súd po pres­kú­ma­ní vlas­tné­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sp. zn. Tp 9/2010 zis­til aj to, že (pod­ľa pril­ože­ných do­ru­če­niek) naj­nes­kôr dňa 27.04.2010 ve­de­li všet­ky zú­čas­tne­né stra­ny (t. j. ob­vi­ne­ný, je­ho ob­haj­ca ako aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní) o tom, kto bol us­ta­no­ve­ný ob­vi­ne­ným za ob­haj­cu a pre­to or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní nič neb­rá­ni­lo v tom, aby vo ve­ci za­ča­li urý­chle­ne ko­nať.

 

V tej­to sú­vis­los­ti súd kon­šta­tu­je, že pr­vé ob­vi­ne­nie vo ve­ci bo­lo vzne­se­né už dňa 14.05.2009, pri­čom ob­vi­ne­ný M. L. bol tres­tne stí­ha­ný na slo­bo­de. Na­priek to­mu, ne­bol vy­šet­ro­va­teľ ko­na­jú­ci vo ve­ci schop­ný ukon­čiť vy­šet­ro­va­nie a bol vo ve­ci evi­den­tne ne­čin­ný, čo mož­no vy­vo­diť aj z prí­pi­su pro­ku­ra­tú­ry zo dňa 19.11.2009, v kto­rom je vy­šet­ro­va­te­ľo­vi vy­tý­ka­ná ne­čin­nosť.

 

Súd opa­ku­je, že z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­vyp­lý­va žiad­na sna­ha or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na rých­lom ukon­če­ní ve­ci a to ani pred vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by a ani po je­ho vza­tí do väz­by. Súd sa pre­to naj­skôr mu­sel za­obe­rať tým, či vy­šet­ro­va­teľ nes­pô­so­bil svo­jou ne­čin­nos­ťou vo ve­ci ta­ké neo­pod­stat­ne­né prie­ťa­hy, kto­ré by už zna­me­na­li po­ru­še­nie zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 6 Tr. por. a tým aj po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho na urý­chle­né a pred­nos­tné vy­ba­ve­nie tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je vo väz­be.

 

Po­kiaľ ide o po­su­dzo­va­nie otáz­ky, či doš­lo k neo­pod­stat­ne­ným prie­ťa­hom v tres­tnom ko­na­ní (a vo vä­zob­ných ve­ciach zvlášť) súd vy­chá­dzal z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rá sa sto­tož­ňu­je s ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v tom sme­re, že pri­me­ra­nosť le­ho­ty ur­či­té­ho ko­na­nia (z poh­ľa­du, či doš­lo ale­bo ne­doš­lo k neo­pod­stat­ne­ným prie­ťa­hom) sa po­su­dzu­je pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du s pri­hliad­nu­tím k zlo­ži­tos­ti ve­ci a ku ko­na­niu ob­vi­ne­né­ho (res­pek­tí­ve je­ho ob­haj­cu) a or­gá­nov pre­jed­ná­va­jú­cich prí­pad.

 

Súd je­ho to­ho ná­zo­ru, že po­su­dzo­va­ná tres­tná vec (dva tak­mer iden­tic­ké úto­ky, z to­ho je­den spá­cha­ný už pred viac ako ro­kom) nie je ani skut­ko­vo a ani práv­ne zlo­ži­tá. Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný po­pie­ra spá­chanie skut­kov, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu, res­pek­tí­ve, že vo ve­ci je nut­né od­strá­niť niek­to­ré roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sved­kov nez­na­me­ná, že ide o zlo­ži­tú vec na do­ka­zo­va­nie. Len pre úpl­nosť súd do­dá­va, že tak­mer všet­ky pro­ces­né úko­ny, kto­ré sa tý­ka­li ob­jas­ne­nia ve­ci, bo­li vo ve­ci vy­ko­na­né eš­te pre vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by, t. j. eš­te pred 13.04.2010.

 

Po­kiaľ ide o ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu, tak súd ne­zis­til žiad­ne ta­ké okol­nos­ti, kto­ré by sa da­li hod­no­tiť ako evi­den­tné obštruk­cie za­me­ra­né len na to, aby vy­šet­ro­va­teľ ne­mo­hol vo ve­ci riad­ne ko­nať (nap­rík­lad neo­pod­stat­ne­né, pra­vi­del­ne sa opa­ku­jú­ce ná­miet­ky za­uja­tos­ti po­dá­va­né ob­vi­ne­ným, res­pek­tí­ve opa­ko­va­né od­kla­da­nie vý­slu­chov sved­kov pre neus­tá­le os­pra­vedl­ňo­va­nie sa ob­haj­cu a po­dob­ne).

 

Pos­led­ným fak­to­rom, kto­rý je pot­reb­né po­sú­diť, je ko­na­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Súd už kon­šta­to­val vy­ššie, že od vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by (13.04.2010) až do pred­lo­že­nia spi­su sú­du (25.08.2010) ne­vy­ko­nal vy­šet­ro­va­teľ vo vzťa­hu ku skut­ku, pre kto­rý bol ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by (sku­tok zo dňa 11.04.2010) žiad­ny re­le­vant­ný pro­ces­ný úkon a po­kiaľ ide o sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie už v ro­ku 2009, vy­ko­nal vy­šet­ro­va­teľ, po vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, len dva pro­ces­né úko­ny a to vý­sluch sved­ka P. L. (dňa 04.05.2010) a kon­fron­tá­ciu me­dzi poš­ko­de­ným M. P. a sved­kom P. L. dňa 03.08.2010 (sa­moz­rej­me, aj vy­da­nie uz­ne­se­nia o spo­je­ní tres­tných ve­cí na spo­loč­né ko­na­nie nie je mož­né vziať do úva­hy, na­koľ­ko ide len o for­mál­ne  roz­hod­nu­tie).

 

K uve­de­né­mu súd do­dá­va, že je ab­so­lút­ne ne­vys­vet­li­teľ­né, čo moh­lo brá­niť vy­šet­ro­va­te­ľo­vi v tom, aby vy­ko­nal všet­ky pot­reb­né úko­ny na ob­jas­ne­nie ve­ci a ukon­če­nie vy­šet­ro­va­nia a to naj­mä za si­tuácie, keď mu pro­ku­rá­tor v po­ky­noch vy­lo­ve­ne sta­no­vo­val aké kon­krét­ne pro­ces­né úko­ny má vo ve­ci vy­ko­nať. Na­priek to­mu a aj na­priek to­mu, že M. L. je ob­vi­ne­ný zo zá­važ­ných tres­tných či­nov, vy­šet­ro­va­teľ vec evi­den­tne ig­no­ro­val. Vy­ko­nať vo vä­zob­nej ve­ci za tak­mer päť me­sia­cov tr­va­jú­cej väz­by iba dva vý­slu­chy a to len k jed­né­mu stí­ha­né­mu skut­ku, pri kto­rom je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie už viac ako rok po­va­žu­je súd za neak­cep­to­va­teľ­né a hru­bo po­ru­šu­jú­ce us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sta­no­vu­jú ko­nať vo vä­zob­ných ve­ciach pred­nos­tne a urý­chle­ne.

 

Súd zdô­raz­ňu­je, že vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by ne­mô­že byť cie­ľom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré vy­ví­ja­jú čin­nosť len do roz­hod­nu­tia sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a nás­led­ne, po roz­hod­nu­tí sú­du, re­zig­nu­jú na svo­je po­vin­nos­ti a ne­ve­nu­jú už vä­zob­nej ve­ci žiad­nu po­zor­nosť. Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by je len pros­tried­kom k to­mu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní moh­li „pra­co­vať“ s ob­vi­ne­ným a s je­ho tres­tnou ve­cou a to bez to­ho, aby ob­vi­ne­ný opa­ko­va­ne pá­chal ob­dob­nú tres­tnú čin­nosť a tým neus­tá­le na­vy­šo­val po­čet skut­kov, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu (prá­ve hroz­ba z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti bo­la dô­vo­dom pre vza­tie obv. M. L. do väz­by).

 

Súd pre­to po zhod­no­te­ní zlo­ži­tos­ti ve­ci, ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní dos­pel jed­noz­nač­ne k zá­ve­ru, že vo ve­ci sú neo­pod­stat­ne­né prie­ťa­hy spô­so­be­né ne­čin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

 

Súd opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní svo­jou ne­čin­nos­ťou po­ru­ši­li zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia vy­jad­re­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 6 Tr. por., pod­ľa kto­rej sú po­vin­né vy­ba­vo­vať vä­zob­né ve­ci pred­nos­tne a urý­chle­ne. Súd v tom­to sme­re pri­po­mí­na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý ju­di­ku­je, že ak je ob­vi­ne­ný vo väz­be, mu­sí byť ko­na­nie „obzvlášť rých­le“ (nap­rík­lad roz­su­dok Ab­doel­la v. Ho­lan­dsko) a prí­pad­nú pre­ťa­že­nosť or­gá­nov ko­na­jú­cich vo ve­ci, nie je mož­né pri­čí­tať na ťar­chu ob­vi­ne­né­mu, na­koľ­ko je ve­cou štá­tu, aby si zor­ga­ni­zo­val svoj trest­ný sys­tém ta­kým spô­so­bom, aby or­gá­ny tres­tné­ho stí­ha­nia moh­li ko­nať s po­ža­do­va­nou rých­los­ťou (roz­su­dok Mo­reira v. Por­tu­gal­sko).

 

Súd pre­to uzat­vá­ra, že zis­te­ná ne­čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (v dĺžke tak­mer päť me­sia­cov, čo sú dve tre­ti­ny zá­kon­nej se­dem­me­sač­nej vä­zob­nej le­ho­ty) je tak zá­važ­ná, že už prek­ra­ču­je ur­či­tú „hra­ni­cu to­le­ro­va­teľ­nos­ti“ a pria­mo po­ru­šu­je prá­vo ob­vi­ne­né­ho, aby je­ho vec bo­la pre­jed­na­ná v pri­me­ra­nej le­ho­te (poz­ri nap­rík­lad čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd).

 

V da­nej ve­ci súd opä­tov­ne zdô­raz­ňu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ko­na­li po do­bu tak­mer pia­tich me­sia­cov (v pod­sta­te za päť me­sia­cov len dva pro­ces­né úko­ny a obid­va v roz­pä­tí troch me­sia­cov od se­ba), te­da žiad­nym spô­so­bom ne­vyu­ži­li dve tre­ti­ny zá­kon­nej se­dem­me­sač­nej do­by tr­va­nia väz­by, kto­rá je sta­no­ve­ná us­ta­no­ve­ním § 76 ods. 2 Tr. por.. V tej­to sú­vis­los­ti súd pri­po­mí­na, že zá­kon­nú se­dem­me­sač­nú le­ho­tu, vy­me­dzu­jú­cu do­bu tr­va­nia väz­by,  je pot­reb­né po­va­žo­vať za le­ho­tu maximál­ne­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho u kto­ré­ho pla­tí pre­zum­pcia ne­vi­ny, a kto­rá je ur­če­ná or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní k ukon­če­niu vy­šet­ro­va­nia, na­koľ­ko väz­ba mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.) a nad uve­de­nú le­ho­tu ju mož­no predĺžiť (pri zlo­či­noch) len vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a z dô­vo­dov pres­ne vy­me­dze­ných v us­ta­no­ve­ní § 76 ods. 3 Tr. por. (ob­ťaž­nosť ve­ci ale­bo iné zá­važ­né dô­vo­dy).

 

Z uve­de­né­ho ply­nie, že príp­rav­né ko­na­nie má byť ukon­če­né čo mož­no naj­skôr a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ma­jú a ani ne­mô­žu ne­čin­ne vy­čká­vať až na pos­led­né dni (týž­dne) ply­nu­tia se­dem­me­sač­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by, v kto­rých za­čnú ko­nať a po­da­jú ob­ža­lo­bu, prí­pad­ne inak ukon­čia vy­šet­ro­va­nie.

 

Ak te­da doš­lo vo vä­zob­nom tres­tnom ko­na­ní k ne­dô­vod­ným prie­ťa­hom zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, na kto­rých ne­má ob­vi­ne­ný a ani je­ho ob­haj­ca  žiad­ny po­diel, a ne­bo­li tak reš­pek­to­va­né špe­ci­fic­ké po­žia­dav­ky vy­ža­do­va­né vo vä­zob­ných ve­ciach, doš­lo nie­len k po­ru­še­niu zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods.6 Tr. por., ale aj k po­ru­še­niu člán­ku 38 ods.2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd (ús­tav­ný zá­kon č. 23/1991 Zb.), v zmys­le  kto­rých  je pot­reb­né ko­nať bez zby­toč­ných prie­ťa­hov a vä­zob­né ve­ci vy­ba­vo­vať pred­nos­tne a urý­chle­ne. Z toh­to dô­vo­du by bo­lo ďal­šie tr­va­nie väz­by u ob­vi­ne­né­ho M. L. ne­zá­kon­né, na­koľ­ko by bo­lo za­lo­že­né na po­ru­še­ní práv ob­vi­ne­né­ho a na po­ru­še­ní po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

 

Súd sa pre­to pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho ob­me­dzil len na vý­rok o je­ho pre­pus­te­ní na slo­bo­du, na­koľ­ko ne­čin­nosť a tým aj ne­zá­kon­nosť ko­na­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní mô­že súd „nap­ra­viť“ len tak, že pre­pus­tí ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du. V ta­kých­to prí­pa­doch nep­ri­chá­dza do úva­hy nah­ra­diť väz­bu pos­tu­pom pod­ľa § 80, prí­pad­ne pod­ľa § 81 Tr. por., pre­to­že súd tak mô­že uro­biť len vte­dy, ak skon­šta­tu­je zá­kon­nosť do­te­raj­šej väz­by (čo sa nes­ta­lo) a zá­ro­veň aj stá­lu a pretr­vá­va­jú­cu exis­ten­ciu vä­zob­né­ho dô­vo­du. Iba ak sú spl­ne­né obid­ve tie­to pod­mien­ky sú­čas­ne, mô­že súd pos­tu­po­vať v zmys­le § 80, res­pek­tí­ve pod­ľa § 81 Tr. por..

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho dos­pel súd k zá­ve­ru, že v pred­met­nom vä­zob­nom ko­na­ní doš­lo k neo­pod­stat­ne­ným prie­ťa­hom zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a pre­to súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia, pri­čom bliž­ším skú­ma­ním vä­zob­ných dô­vo­dov sa už ne­bo­lo pot­reb­né za­obe­rať.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu mož­no po­dať sťaž­nosť do troch dní od je­ho do­ru­če­nia, ces­tou Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku, na Kraj­ský súd  v Bra­tis­la­ve. Sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra má od­klad­ný úči­nok.

 

 

 

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok

V Pe­zin­ku, dňa 02.09.2010

 

 

 

                                                                                         

 

                                                                        JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia