K možnosti ukladať alternatívne tresty za trestný čin spáchaný v podmienke

 práv­na ve­ta:

Us­ta­no­ve­nie § 49 ods. 2 Tr. zák. nie je mož­né chá­pať ako prí­kaz na ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bez pod­mie­neč­né­ho od­kla­du je­ho vý­ko­nu na­mies­to ulo­že­nia iné­ho prí­pus­tné­ho dru­hu tres­tu ale­bo pop­ri inom prí­pus­tnom dru­hu tres­tu. Nie je pre­to v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 49 ods. 2 Tr. zák., ak súd ulo­ží trest po­vin­nej prá­ce ako sa­mos­tat­ný trest, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v § 54  Tr. zák., a ak je ta­ký trest pri­me­ra­ný.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 24. feb­ruára 2015, sp. zn. 2 Tdo 11/2015).

 

            Naj­vyš­ší súd na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve z 15.4.2014, sp. zn. 7 To 6/2014 pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. od­mie­tol, le­bo je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

 

O d ô v o d n e n i e

 

Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve, sp. zn. 7 To  6/2014, z 15.04.2014 bo­lo pod­ľa § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku za­miet­nu­té od­vo­la­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v Pre­šo­ve po­da­né pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pre­šov, sp. zn. 4T 1/2014, z 25. feb­ruára 2014.

 

Tým­to roz­sud­kom bol ob­ža­lo­va­ný L.Č. uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no d) Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

25. má­ja 2013 v ča­se o 17.50 h. v ka­tas­trál­nom úze­mí ob­ce S.  okr. P., nad róm­skou osa­dou z po­zem­ku pa­tria­ce­ho do les­né­ho pôd­ne­ho fon­du s par­cel­ným čís­lom KN X. za­pí­sa­né­ho na lis­te vlas­tníc­tva č. X., bez po­vo­le­nia na zber drev­nej hmo­ty ruč­nou píl­kou, kto­rú si za tým­to úče­lom pri­nie­sol, zre­zal strom dru­hu Smre­ko­vec opa­da­vý o prie­me­re 14 cm v dĺžke 7 met­rov a o ob­je­me 0,10 m³ drev­nej hmo­ty, a ten­to ťa­hal do­mov, pri­čom bol pri­chy­te­ný hliad­kou Po­li­caj­né­ho zbo­ru, čím tak­to Les­nej spo­loč­nos­ti Ur­ba­riát H. so síd­lom v ob­ci S. spô­so­bil ško­du v su­me 10,- €.

 

Za to mu ok­res­ný súd pod­ľa § 212 od­sek 1, od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (správ­ne pod­ľa § 212 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na), za pou­ži­tie § 54 Tres­tné­ho zá­ko­na a bez vy­hod­no­te­nia po­me­ru po­ľah­ču­jú­cich a pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí ulo­žil trest po­vin­nej prá­ce vo vý­me­re 300 (tris­to) ho­dín.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du po­dal ok­res­ný pro­ku­rá­tor od­vo­la­nie do vý­ro­ku o tres­te v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho L.Č. Po­da­né od­vo­la­nie od­ôvod­nil tým, že ob­ža­lo­va­ný spá­chal stí­ha­ný sku­tok v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia za iný úmy­sel­ný trest­ný čin, pre­to bo­lo pot­reb­né ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie § 49 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na a ulo­žiť ob­vi­ne­né­mu ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dol­nej hra­ni­ci zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by.

 

Kraj­ský súd v Pre­šo­ve sa s od­vo­la­cí­mi ná­miet­ka­mi ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra nes­to­tož­nil a je­ho od­vo­la­nie pod­ľa § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku za­mie­tol.

 

Pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal do­vo­la­nie Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Ako práv­ny dô­vod do­vo­la­nia ozna­čil dô­vod uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

 

Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia do­vo­la­nie mož­no po­dať ak bol ulo­že­ný trest mi­mo zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by ale­bo bol ulo­že­ný ta­ký druh tres­tu, kto­rý zá­kon za pre­jed­ná­va­ný trest­ný čin nep­ri­púš­ťa.

 

Vec­ne (§ 374 ods. 1 Tr. por.) ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor dô­vo­dí:

 

„Z hľa­dis­ka po­sú­de­nia zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du a pred ním aj sú­du pr­vé­ho stup­ňa, po­kiaľ ide o vý­rok o tres­te, je pot­reb­né pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že nes­por­ným je zis­te­nie, pod­ľa kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný, v tom ča­se mla­dis­tvý  L.Č., roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Pre­šov, č. k. 41 T 16/2012-79, z 30. mar­ca 2012 uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, za kto­rý mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 15 me­sia­cov, kto­ré­ho vý­kon bol pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu 2 ro­kov. Roz­su­dok na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 30. mar­ca 2012 a skú­šob­ná do­ba up­ly­nu­la 30. mar­ca 2014. Te­raz po­su­dzo­va­né­ho skut­ku sa ob­vi­ne­ný L.Č. do­pus­til 25. má­ja 2013, te­da viac ako po ro­ku od pred­chá­dza­jú­ce­ho od­sú­de­nia, pri­čom opä­tov­ne ide o úmy­sel­ný trest­ný čin.

 

Sú­dy oboch stup­ňov si bo­li ve­do­mé to­ho, že ob­vi­ne­ný sa ďal­šej úmy­sel­nej tres­tnej čin­nos­ti do­pus­til v skú­šob­nej do­be pred­chá­dza­jú­ce­ho od­sú­de­nia.

 

Us­ta­no­ve­nie § 49 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na pri­tom vy­lu­ču­je pou­ži­tie od­se­ku 1 v prí­pa­de, ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za úmy­sel­ný trest­ný čin spá­cha­ný v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia, ale­bo v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Tým­to us­ta­no­ve­ním sa zme­ni­la pred­chá­dza­jú­ca práv­na úp­ra­va v tom sme­re, že sú­dy ne­mô­žu uk­la­dať tzv. "pod­mien­ku na pod­mien­ku". Spá­chanie úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia je po­tom ta­kou sku­toč­nos­ťou, kto­rá nas­ved­ču­je to­mu, že pod­mie­neč­ný od­klad vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v da­nom prí­pa­de nespĺňa svoj účel a pre­to opä­tov­né po­vo­le­nie pod­mie­neč­né­ho od­kla­du vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sa ja­ví zby­toč­ným a neú­čel­ným.

 

Po­kiaľ te­da zá­ko­no­dar­ca vy­lú­čil uk­la­da­nie "pod­mien­ky na pod­mien­ku" vy­vstá­va otáz­ka, či mož­no v ta­kých­to prí­pa­doch ulo­žiť iný druh tres­tu ako trest od­ňa­tia slo­bo­dy, a či v ta­kom prí­pa­de nej­de v pod­sta­te o ob­chá­dzanie ob­li­ga­tór­ne­ho pos­tu­pu uve­de­né­ho
v us­ta­no­ve­ní § 49 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na.                                                                                                                                                      Vy­chá­dza­júc                                                                                                                                                                                   z hod­no­te­nia                                                                                                                                                                          jed­not­li­vých                                                                                                                                                                                  dru­hov                                                                                                                                                                                  tres­tov                                                                                                                                                                            uve­de­ných

V us­ta­no­ve­ní § 32 Tres­tné­ho zá­ko­na je tre­ba uviesť, že ich zá­kon­né vy­me­dzenie pred­sta­vu­je ur­či­tý sys­tém, v kto­rom sú tres­ty hie­rar­chic­ky us­po­ria­da­né. Hie­rar­chic­ké us­po­ria­da­nie tres­tov má vý­znam naj­mä z hľa­dis­ka od­stup­ňo­va­nia ich ci­teľ­nos­ti a zá­važ­nos­ti ako aj z hľa­dis­ka zá­uj­mov, kto­ré jed­not­li­vé tres­ty pos­ti­hu­jú. Ako vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 32 Tres­tné­ho zá­ko­na, pr­vým je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý je je­di­ným uni­ver­zál­nym a naj­prís­nej­ším dru­hom tres­tu, čo je vy­jad­re­né aj úp­ra­vou tres­tných sa­dzieb v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, kde sú pri jed­not­li­vých tres­tných či­noch uve­de­né iba tres­tné sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Uve­de­ný trest pred­sta­vu­je sú­čas­ne naj­ci­teľ­nej­ší zá­sah do zá­klad­ných práv
a slo­bôd od­sú­de­né­ho.

 

Na­po­kon je pot­reb­né pou­ká­zať aj na us­ta­no­ve­nie § 34 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, pod­ľa kto­ré­ho trest má za­bez­pe­čiť ochra­nu spo­loč­nos­ti pred pá­cha­te­ľom tým, že mu za­brá­ni v pá­cha­ní ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti a vy­tvo­rí pod­mien­ky na je­ho vý­cho­vu k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot a sú­čas­ne iných od­ra­dí od pá­chania tres­tných či­nov; trest zá­ro­veň vy­jad­ru­je mo­rál­ne od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa spo­loč­nos­ťou.

 

Je te­da ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­né­ho neod­ra­di­la od pá­chania ďal­šej úmy­sel­nej tres­tnej čin­nos­ti ani kon­krét­na hroz­ba vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rej sa do­pus­til ani nie po ro­ku od prá­vop­lat­nos­ti pr­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku. Za tých­to pod­mie­nok ne­ma­li sú­dy žiad­ne re­le­van­tné ar­gu­men­ty, na zá­kla­de kto­rých by moh­li dos­pieť k zá­ve­ru,
že na ochra­nu spo­loč­nos­ti, pre­vý­cho­vu od­sú­de­né­ho a od­ra­de­nie iných pá­cha­te­ľov od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti pos­ta­čí trest po­vin­nej prá­ce, keď tie­to zá­kon­né po­žia­dav­ky nespl­ni­la ani hroz­ba prís­nej­šie­ho vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.“

 

Do­vo­la­teľ navr­hu­je na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie zru­šiť a vec vrá­tiť kraj­ské­mu sú­du na no­vé ko­na­nie s práv­nym ná­zo­rom, zod­po­ve­da­jú­cim do­vo­la­niu.

 

Ob­vi­ne­ný vo svo­jom vy­jad­re­ní navr­hu­je do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra
ako ne­dô­vod­né od­miet­nuť.

 

Naj­vyš­ší súd  zis­til, že nie je dô­vod na od­miet­nu­tie do­vo­la­nia z for­mál­nych dô­vo­dov (§ 382 písm. a/, b/ ale­bo d/ až f) Tr. por.) Zá­ro­veň však zis­til, že zrej­me nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa §  371 (v tom­to prí­pa­de ods. 1 Tr. por.).

 

Ná­miet­ka up­lat­ne­ná ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom sme­ru­je (ob­sa­ho­vo) ku pri­me­ra­nos­ti tres­tu (kto­rej kri­té­riá sú uve­de­né naj­mä v § 34 ods. 1 až 5 Tr. zák.), nie ku chy­be zoh­ľad­ni­tel­nej v zmys­le § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

 

Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak bol ulo­že­ný trest mi­mo zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by ale­bo bol ulo­že­ný ta­ký druh tres­tu, kto­rý zá­kon za pre­jed­ná­va­ný trest­ný čin nep­ri­púš­ťa.

 

Nej­de te­da pri mož­nom spl­ne­ní toh­to dô­vo­du do­vo­la­nia ani o zá­kon­né pod­mien­ky
na ulo­že­nie ur­či­té­ho dru­hu tres­tu, v tom­to prí­pa­de tres­tu po­vin­nej prá­ce, kto­ré­ho pod­mien­ky sú však, bez oh­ľa­du na tú­to okol­nosť, v zmys­le § 54 Tr. zák. spl­ne­né (pre­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nep­re­vy­šu­jú­cou päť ro­kov).

 

Us­ta­no­ve­nie § 49 Tres­tné­ho zá­ko­na znie:

(1) Súd mô­že pod­mie­neč­ne od­lo­žiť vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nep­re­vy­šu­jú­ce­ho dva ro­ky, ak

a) vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa, naj­mä s pri­hliad­nu­tím na je­ho do­te­raj­ší ži­vot
a pros­tre­die, v kto­rom ži­je a pra­cu­je, a na okol­nos­ti prí­pa­du, má dô­vod­ne za to,
že na za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti a náp­ra­vu pá­cha­te­ľa vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy
nie je ne­vyh­nut­ný, ale­bo

b) prij­me zá­ru­ku za náp­ra­vu pá­cha­te­ľa a ak vzhľa­dom na vý­chov­ný vplyv to­ho, kto zá­ru­ku po­nú­kol, má za to, že vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nie je ne­vyh­nut­ný.

 

(2) Us­ta­no­ve­nie od­se­ku 1 sa ne­pou­ži­je, ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za úmy­sel­ný trest­ný čin spá­cha­ný v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia ale­bo v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 

Us­ta­no­ve­nie § 49 ods. 2 Tr. zák. nie je mož­né chá­pať ako prí­kaz na ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bez pod­mie­neč­né­ho od­kla­du je­ho vý­ko­nu na­mies­to ulo­že­nia iné­ho prí­pus­tné­ho dru­hu tres­tu, ale­bo pop­ri inom prí­pus­tnom dru­hu tres­tu; to nep­la­tí, ak je spl­ne­ná pre­mi­sa us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 6 Tr. zák. (hor­ná hra­ni­ca sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti  pre­vy­šu­jú­ca päť ro­kov); je však vždy nut­né zoh­ľad­niť us­ta­no­ve­nia o nez­lu­či­teľ­nos­ti tres­tov (§ 34 ods. 7, § 56 ods. 2 Tr. zák.). Ak nas­ta­nú okol­nos­ti uve­de­né v § 49 ods. 2 Tr. zák., súd mô­že ulo­žiť trest po­vin­nej prá­ce, ak sú zá­ro­veň spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v § 54 Tr. zák., a ak je ta­ký trest pri­me­ra­ný. V ta­kom prí­pa­de však súd neu­lo­ží trest od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 7 písm. b/ Tr. zák.).

 

 K to­mu je pot­reb­né opä­tov­ne uviesť, že v do­vo­la­com ko­na­ní sa pri­me­ra­nosť ulo­že­né­ho tres­tu nes­kú­ma.

 

Vý­klad us­ta­no­ve­nia § 54 ods. 2 Tr. zák. ako pri­ka­zu­jú­ce­ho, ulo­žiť „ne­pod­mie­neč­ný“ trest od­ňa­tia slo­bo­dy by od­po­ro­val v ná­le­zoch Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky čas­to zdô­raz­ňo­va­né­mu prin­cí­pu ús­tav­no­kon­for­mnej inter­pre­tá­cie zá­ko­na (naj­mä je­ho rep­re­sív­nych us­ta­no­ve­ní) v tom zmys­le, že sa pou­ži­je vý­kla­do­vá ver­zia vý­hod­nej­šia pre dot­knu­tú oso­bu, v tom­to prí­pa­de pá­cha­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho), a že ne­dos­ta­tok prís­nos­ti zá­ko­na mož­no od­strá­niť len je­ho zme­nou.

 

 

 

Diskusia