Inšpekčná služba nie je súčasťou Policajného zboru

 

N a j v y š š í   s ú d                                                                                                  1 To 1/2015

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

                                                           ROZ­SU­DOK

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ve­rej­nom za­sad­nu­tí        29. má­ja 2015 v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a sud­cov JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu   
M  P  pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 27. ok­tób­ra 2014, sp. zn. PK-1T 20/2014, tak­to

 

      r o z h o d o l :

 

I. Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zru­šu­je roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 27. ok­tób­ra 2014, sp. zn. PK-1T 20/2014.

 

II.  Na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­né­ho M P, pod­ľa  § 285 písm. a/ Tr. por.

 

o s l o b o d z u j e

 

spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 2. jú­la 2014, č. k. VII/2 Gv 62/13/1000-33, pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák., kto­rý mal spá­chať tak, že

            16.01.2013 v ča­se o 20:41 h po­čas vý­ko­nu služ­by na Ob­vod­nom od­de­le­ní Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Š si pros­tred­níc­tvom SMS sprá­vy od­os­la­nej z mo­bil­né­ho te­le­fón­ne­ho čís­la
....... na je­ho te­le­fón­ne čís­lo ...... dal sľú­biť úp­la­tok vo for­me fi­nan­čnej ho­to­vos­ti vo vý­ške 50,- Eur od Mgr. J S  v tom ča­se prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru, slu­žob­ne za­ra­de­né­ho na Ob­vod­nom od­de­le­ní PZ v Ša­li za to, že mu zis­tí in­for­má­cie v sú­vis­los­ti so za­dr­ža­ním oso­by M F prís­luš­ník­mi PZ, ku kto­ré­mu ma­lo prísť dňa 15.01.2013, ten­to po­ža­do­va­né in­for­má­cie bliž­šie ne­zis­te­ným spô­so­bom zís­kal a nás­led­ne ich pos­ky­tol Mgr. J S, kto­rý ich zis­te­nie po­ža­do­val, pri­čom mu ozná­mil kon­krét­ne kto­rý­mi prís­luš­ník­mi PZ bol M F za­sta­ve­ný a kon­tro­lo­va­ný, na akom vo­zid­le v tom ča­se jaz­dil a aké ve­ci bo­li u ne­ho náj­de­né,

            pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

 

III. Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a § 324 Tr. por. per ana­lo­giam  zru­šu­je aj roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 23. jú­na 2014, sp. zn. PK- 2T/19/2014.

 

IV. Na zá­kla­de čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a  § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. per ana­lo­giam 

 

z a s t a v u j e

 

tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho Mgr. J S, pre sku­tok, kto­rý mal spá­chať tak, že

            16.1.2013 v ča­se o 10:41 hod. v Š na do­po­siaľ pres­ne ne­zis­te­nom mies­te pros­tred­níc­tvom SMS sprá­vy od­os­la­nej z mo­bil­né­ho te­le­fón­ne­ho čís­la ....... na te­le­fón­ne čís­lo ......, sľú­bil úp­la­tok vo for­me fi­nan­čnej ho­to­vos­ti vo vý­ške 50,- Eur prís­luš­ní­ko­vi PZ práp. M P, slu­žob­ne za­ra­de­né­mu na Ob­vod­nom od­de­le­ní PZ Š za to, že zis­tí a nás­led­ne mu pos­kyt­ne in­for­má­cie v sú­vis­los­ti so za­dr­ža­ním oso­by M F prís­luš­ník­mi PZ, ku kto­ré­mu ma­lo prísť dňa 15.1.2013, pri­čom po zis­te­ní a od­ov­zda­ní po­ža­do­va­ných in­for­má­cií, nás­led­ne tie­to pros­tred­níc­tvom SMS sprá­vy ozná­mil M F (kon­krét­ne kto­rý­mi prís­luš­ník­mi PZ bol za­sta­ve­ný a kon­tro­lo­va­ný, na akom vo­zid­le v tom ča­se jaz­dil a aké ve­ci bo­li u ne­ho náj­de­né),

práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, 2 písm. b/  Tr. zák.,

pre­to­že je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie.   

 

O d ô v o d n e n i e

 

Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) po­dal na M P 2. jú­la 2014 na Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku ob­ža­lo­bu pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák.
na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ku roz­sud­ku.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd 27. ok­tób­ra 2014 roz­sud­kom, sp. zn. PK-1T 20/2014, uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho M P za vin­né­ho zo zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329
ods. 1, 2 Tr. zák., po úp­ra­ve na  skut­ko­vom zá­kla­de, že

16.1.2013 v Š na OO PZ ako re­fe­rent stá­lej služ­by, po tom, čo o 20:41:18 hod. obdr­žal na svoj súk­rom­ný mo­bil­ný te­le­fón SMS sprá­vu od Mgr. J S so žia­dos­ťou o zis­te­nie in­for­má­cií sú­vi­sia­cich so za­dr­ža­ním M F 16.1.2013 a s návr­hom: „Za in­fo 50e do ho­di­ny“, sa o 20:44:37 hod. s Mgr. S te­le­fo­nic­ky spo­jil, kto­rý mu up­res­nil po­žia­dav­ky na in­for­má­cie, ako aj po­nu­ku slo­va­mi ...tak ho­vo­rím pa­de pre te­ba hneď..., po čom ob­ža­lo­va­ný in­for­má­cie slu­žob­nou lin­kou u ko­le­gu PMJ Tr­na­va zis­til a o 21:04:42 hod. opäť zo súk­rom­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu za­vo­lal Mgr. S a slo­va­mi „tak, jak si sľú­bil“ ak­cep­to­val je­ho po­nu­ku a po je­ho prí­cho­de na OO PZ mu ozná­mil, kto­rý­mi prís­luš­ník­mi PZ bol M F za­sta­ve­ný a kon­tro­lo­va­ný, na akom vo­zid­le v tom ča­se jaz­dil a aké ve­ci bo­li u ne­ho náj­de­né.

 

Za to mu ulo­žil pod­ľa §§ 329 ods. 2, 38 ods. 2, 3, 36 písm. j/, 48 ods. 2 písm. a/, 61 ods. 1, 2 Tr. zák. tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re päť ro­kov so za­ra­de­ním do ús­ta­vu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia a zá­ka­zu čin­nos­ti – vy­ko­ná­vať štát­nu služ­bu prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru na do­bu päť ro­kov. 

 

Pro­ti roz­sud­ku po­dal ob­ža­lo­va­ný na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­vo­la­nie. Na­mie­tal úp­ra­vu skut­ko­vej ve­ty, kto­rou súd po­ru­šil zá­sa­du to­tož­nos­ti skut­ku a ob­ža­lo­va­ciu zá­sa­du. Súd nes­práv­ne vy­hod­no­til SMS sprá­vu a in­to­ná­ciu  hla­su ob­ža­lo­va­né­ho na zvu­ko­vom zá­zna­me, kto­rá ne­vy­jad­ro­va­la ak­cep­tá­ciu úp­lat­ku. S nie­koľ­kok­rát uvie­dol, že ob­ža­lo­va­ný na prís­ľub úp­lat­ku ne­rea­go­val. S pos­ky­tol P in­for­má­cie, kto­ré bo­li F zná­me a ne­moh­li ov­plyv­niť prie­beh ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu a ne­ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Za­do­vá­že­nie dô­ka­zov pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku v zmys­le zák. č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním") na zá­kla­de súh­la­sov sud­cu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 11. ja­nuá­ra 2013 bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom. Súd pri uk­la­da­ní tres­tu nep­ri­hlia­dol na § 39 ods. 1, 3 písm. d/ Tr. zák. S bol od­sú­de­ný za roz­sia­hlej­šiu a zá­važ­nej­šiu tres­tnú čin­nosť na súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy iba s pod­mie­neč­ným od­kla­dom. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a  os­lo­bo­dil ho spod ob­ža­lo­by, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok sa stal. Al­ter­na­tív­ne žia­dal zru­šiť vý­rok o tres­te a ulo­žiť mu trest pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by vo vý­me­re od 2 do 3 ro­kov s pod­mie­neč­ným od­kla­dom ale­bo s pro­bač­ným doh­ľa­dom.  Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na ve­rej­nom za­sad­nu­tí zotr­val na pí­som­ných dô­vo­doch od­vo­la­nia.

 

Pro­ku­rá­tor sa k po­da­né­mu od­vo­la­niu ne­vy­jad­ril. Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí navr­ho­val od­vo­la­nie za­miet­nuť.

 

Naj­vyš­ší súd ako súd od­vo­la­cí na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho zis­til, že od­vo­la­nie po­da­la op­ráv­ne­ná oso­ba včas. V roz­sa­hu § 317 ods. 2 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, pri­hlia­da­júc i na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né len v in­ten­ciách, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Po pries­ku­me zis­til, že roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa je nes­práv­ny

            - pre pod­stat­né chy­by ko­na­nia, kto­ré na­pad­nu­tým vý­ro­kom roz­sud­ku pred­chá­dza­li, naj­mä pre­to, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.).

                       

            I na­priek to­mu, že od­vo­la­cí súd zis­til v pos­tu­pe pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ce­lý rad po­chy­be­ní, kto­ré by za­kla­da­li se­pa­rát­ne dô­vo­dy na zru­še­nie roz­hod­nu­tia pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, po­va­žo­val za pot­reb­né a aj dos­ta­ču­jú­ce zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu iba pod­ľa písm. a/ ods. 1 § 321 Tr. por., kto­ré je pri­már­ne v po­ra­dí dô­le­ži­tos­ti a po dopl­ne­ní do­ka­zo­va­nia sám vo ve­ci roz­ho­dol. Naj­vyš­ší súd po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v zmys­le toh­to pís­me­na, ne­mal zá­kon­nú po­vin­nosť pres­kú­ma­vať ďal­šie po­chy­be­nia, av­šak chcel tak pos­tu­po­vať pre­to, le­bo v do­te­raj­šej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov niž­ších stup­ňov sa spo­mí­na­né ne­dos­tat­ky chro­nic­ky opa­ku­jú, čím sa zá­važ­ným spô­so­bom zni­žu­jú prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu, práv­nej is­to­ty, pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí a idey spra­vod­li­vos­ti. 

 

            Pod­ľa § 326 ods. 5 Tr. por. od­vo­la­cí súd mô­že ko­na­nie dopl­niť dô­kaz­mi ne­vyh­nut­ný­mi na to, aby mo­hol o od­vo­la­ní roz­hod­núť.

 

Od­vo­la­cí súd na ve­rej­nom za­sad­nu­tí dopl­nil do­ka­zo­va­nie pre­čí­ta­ním vy­žia­da­ných schém or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru za ro­ky 2012, 2013 a 2014 a ce­lé­ho spi­su Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. PK- 2T/19/2014, tý­ka­jú­ce­ho sa spolu­ob­vi­ne­né­ho Mgr. J S.

 

Pr­vos­tup­ňo­vý súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho a sved­kov, pre­čí­ta­ním lis­tín, vy­po­ču­tím nah­rá­vok te­le­fón­nych od­pos­lu­chov,
na zá­kla­de kto­rých up­ra­vil skut­ko­vú ve­tu (si dal sľú­biť úp­la­tok) a uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho zo zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný  súd roz­ho­dol i na pod­kla­de ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov v rám­ci od­po­čú­va­nia us­ku­toč­ne­né­ho v inej ve­ci. Ta­ké­to dô­ka­zy sú pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né.

 

Sud­ca Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve 11. ja­nuá­ra 2013 vy­dal súh­la­sy na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pod­ľa § 2 ods. 1 písm. b/ zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, sp. zn. KS BA-V-48-1/2013-Ntt-2-48/2013 a KS BA-V-50-1/2013-Ntt-2-50/2013. Od­ôvod­nil ich tým, že do­po­siaľ neus­tá­le­ní prís­luš­ní­ci na OR PZ Ša­ľa spolu­pra­cu­jú s oso­ba­mi z pros­tre­dia or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­ty for­mou pos­ky­to­va­nia in­for­má­cií o pl­ne­ní úloh PZ, pria­mou po­mo­cou pri vy­ko­ná­va­ní lus­trá­cií v evi­den­čných sys­té­moch Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, ako aj v iných sys­té­moch štát­nej sprá­vy, za­bez­pe­ču­jú po­čas vý­ko­nu služ­by rôz­ne lis­ti­ny a dok­la­dy (KS BA-V-48-1/2013-Ntt-2-48/2013), resp. neus­tá­le­ný prís­luš­ník OR PZ Ša­ľa mô­že ob­cho­do­vať s ná­vy­ko­vý­mi lát­ka­mi, príp. je­ho čin­nosť mô­že sme­ro­vať k prez­rá­dzaniu ak­cií a úko­nov sú­vi­sia­cich s pl­ne­ním úloh PZ. Po­doz­ri­vý prís­luš­ník bol sto­tož­ne­ný s oso­bou Mgr. J S.

 

Pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sú naj­mä vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, pre­vier­ka vý­po­ve­de na­mies­te, re­kog­ní­cia, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, ob­hliad­ka, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, ozná­me­nie, in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov ale­bo pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti.

 

V zmys­le zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním pod­ľa

§ 2 ods. 2 in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky mô­že pou­ží­vať Po­li­caj­ný zbor, Slo­ven­ská in­for­mač­ná služ­ba, Vo­jen­ské spra­vo­daj­stvo, Zbor vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že a Col­ná sprá­va (ďa­lej len "or­gán štá­tu") v roz­sa­hu pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov,

§ 4 ods. 3 písm. b/ žia­dosť o pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku (ďa­lej len „žia­dosť“) sa pred­kla­dá pí­som­ne sú­du prís­luš­né­mu pod­ľa § 4a. Žia­dosť mu­sí ob­sa­ho­vať in­for­má­cie o pred­chá­dza­jú­com neú­čin­nom ale­bo pod­stat­ne sťa­že­nom od­ha­ľo­va­ní a do­ku­men­to­va­ní čin­nos­ti, pre kto­rú sa po­dá­va žia­dosť,

§ 4 ods. 4 žia­dosť pred­kla­dá or­gán štá­tu, kto­rý za­mýš­ľa pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok na up­lat­ne­nie svo­jej zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej pô­sob­nos­ti (§ 2 ods. 2),

§ 4a na roz­ho­do­va­nie o pou­ži­tí in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pod­ľa toh­to zá­ko­na je vec­ne prís­luš­ný

a)      kraj­ský súd s pô­sob­nos­ťou pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su vo vzťa­hu k vo­jen­ským ob­jek­tom, vo­jen­ským za­ria­de­niam, oso­bám vy­ko­ná­va­jú­cim vo­jen­skú služ­bu a ci­vil­ným za­mes­tnan­com v pô­sob­nos­ti Mi­nis­ter­stva ob­ra­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky v sú­vis­los­ti s ich pra­cov­nou čin­nos­ťou ale­bo ak je žia­da­te­ľom vo­jen­ské spra­vo­daj­stvo; to nep­la­tí ak ide o vec pa­tria­cu do pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du,

b)      kraj­ský súd v os­tat­ných prí­pa­doch; to nep­la­tí ak ide o vec pa­tria­cu do pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du.

 

Súd nes­mie roz­hod­núť o žia­dos­ti, kto­rá ne­má zá­ko­nom pred­pok­la­da­né ná­le­ži­tos­ti a ta­kú­to žia­dosť vrá­ti žia­da­te­ľo­vi.

 

Žia­dosť o ude­le­nie súh­la­su pred­lo­ži­la Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by zá­pad, Bra­tis­la­va, Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „sek­cia"). V zmys­le na­ria­de­nia č. 57 Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 27. augus­ta 2007 o or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ves­tník, roč­ník 2007, čias­tka 57) pat­rí sek­cia do or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra. Na­ria­de­ním č. 117 Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 27. augus­ta 2010 o po­dria­de­nos­ti út­va­rov Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ves­tník, roč­ník 2010, čias­tka 45) sa sek­cia po­dria­di­la pria­mo mi­nis­tro­vi vnút­ra. Sek­cia pod­ľa or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry mi­nis­ter­stva vnút­ra pred­sta­vu­je jej sa­mos­tat­nú or­ga­ni­zač­nú zlož­ku, vý­luč­ne po­dria­de­nú mi­nis­tro­vi vnút­ra, ne­zá­vis­lú od po­lí­cie a exis­tu­jú­cu mi­mo štruk­túr Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Sek­cia na úse­ku in­špek­čnej služ­by sí­ce vy­uží­va in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky a za­bez­pe­ču­je ich pou­ží­va­nie, av­šak ani z jej kom­pe­ten­cií ne­vyp­lý­va po­dá­va­nie aj žia­dos­tí o ude­le­nie súh­la­su. Pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním sú prís­luš­ný­mi na po­da­nie žia­dos­ti Po­li­caj­ný zbor, Slo­ven­ská in­for­mač­ná služ­ba, Vo­jen­ské spra­vo­daj­stvo, Zbor vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že a Col­ná sprá­va. V zmys­le § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re je sú­čas­ťou po­li­caj­né­ho zbo­ru služ­ba kri­mi­nál­nej, fi­nan­čnej, po­riad­ko­vej, dop­rav­nej, že­lez­nič­nej po­lí­cie, ochra­ny ob­jek­tov, hra­nič­nej a cu­dzi­nec­kej po­lí­cie, oso­bit­né­ho ur­če­nia, ochra­ny ur­če­ných osôb, in­špek­čnej služ­by a kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav. Z or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rú si od­vo­la­cí súd pri­po­jil za ro­ky 2012,  2013 a 2014 z Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, vnú­tor­né­ho od­bo­ru kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, od­de­le­nia kon­zul­tan­tov a or­ga­ni­zá­cie, pri­tom vy­plý­va, že in­špek­čná služ­ba v ňom nie je za­čle­ne­ná. V prí­pa­de Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­hod­ne  sa ne­jed­ná o zlož­ku Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ani iný sub­jekt spa­da­jú­ci pod niek­to­rý z or­gá­nov taxatív­ne vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 2 zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. Na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní ani ob­sah na­ria­de­nia mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 30 z 29. feb­ruára 2012    (ves­tník, roč­ník 2012, čias­tka 18) o pou­ží­va­ní in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov.

 

I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re v § 4 ods. 1 pred­pok­la­dá v rám­ci or­ga­ni­zá­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru exis­ten­ciu in­špek­čnej služ­by, Po­li­caj­ný zbor ta­kú­to služ­bu ne­vyt­vo­ril, ne­má ju zria­de­nú, resp. bo­la pre­su­nu­tá na Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Dô­vo­do­vá sprá­va k zák. č. 155/2003 Z. z. uvá­dza, že „Návrh no­vé­ho zne­nia § 6 pred­pok­la­dá po­ne­chať po­dria­de­nosť Po­li­caj­né­ho zbo­ru mi­nis­tro­vi vnút­ra s tým, že sa sú­čas­ne navr­hu­je, aby služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 a út­var kri­mi­na­lis­tic­ko-exper­tíz­nych čin­nos­tí ria­dil pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak mi­nis­ter neur­čí inak. Po­kiaľ ide o pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, navr­hu­je sa, aby to­ho­to vy­me­nú­val a od­vo­lá­val mi­nis­ter. Sú­čas­ne sa navr­hu­je, aby út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru bo­li or­ga­ni­zo­va­né spra­vid­la pod­ľa or­ga­ni­zá­cie sú­dov. Uve­de­ná úp­ra­va umož­ňu­je po­ža­do­va­nú flexibi­li­tu ria­dia­cich vzťa­hov v Po­li­caj­nom zbo­re a za­cho­vá­va pos­ta­ve­nie mi­nis­tra ako šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR".

 

 Prav­dou je, že zák. č. 155/2003 Z. z. účin­ným od 1. jú­la 2003 bol zme­ne­ný ob­sah § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re s tým, že služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1 a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1 a 2 ria­di pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak mi­nis­ter neur­čí inak. Tá­to zme­na roz­hod­ne ne­dá­va le­gis­la­tív­ny zá­klad na vy­ňa­tie in­špek­čnej služ­by zo zlo­žiek pa­tria­cich Po­li­caj­né­mu zbo­ru a zria­de­nie a vy­tvo­re­nie in­špek­čnej služ­by, ale­bo jej pre­lo­že­nie na Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a už vô­bec nie na to, aby ju ria­dil mi­nis­ter vnút­ra.

 

Tá­to služ­ba aj po no­ve­li­zá­cii zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re zák. č. 155/2003 Z. z. nes­tra­ti­la sta­tus or­ga­ni­zač­nej sú­čas­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru prá­ve pre­to, aby mi­nis­ter vnút­ra, kto­rý rep­re­zen­tu­je vý­kon­nú moc, ne­bol v su­bor­di­nač­nom pos­ta­ve­ní po­li­caj­tom z in­špek­čnej služ­by. Je to zrej­mé už zo spo­mí­na­nej dô­vo­do­vej sprá­vy k zák. č. 155/2003 Z.z., kde sa dos­lo­va kon­šta­tu­je, že no­ve­li­zač­ná úp­ra­va § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re má umož­niť flexibi­li­tu ria­dia­cich vzťa­hov v rám­ci a nie mi­mo Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Zá­ro­veň to na­po­kon vý­slov­ne a ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj z pr­vej ve­ty ods. 2 § 4 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, v zmys­le kto­ré­ho služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru pô­so­bia v rám­ci út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­ré zria­ďu­je a zru­šu­je mi­nis­ter; zá­ro­veň ur­ču­je náplň ich čin­nos­tí a vnú­tor­nú or­ga­ni­zá­ciu.

 

Pod­ľa § 11 zák. č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy mi­nis­ter­stvo vnút­ra je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy ok­rem iné­ho i pre

c) Po­li­caj­ný zbor a Ha­sič­ský a zá­chran­ný zbor.

 

Naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že mož­nosť mi­nis­tra vnút­ra v zmys­le no­ve­li­zo­va­né­ho § 6  zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia flexibi­li­ty ria­dia­cich vzťa­hov vždy, ale len v rám­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru (pr­vá ve­ta ods. 2 § 4 zá­ko­na  o Po­li­caj­nom zbo­re ), zna­me­ná iba dis­po­zí­ciu ur­čiť, že služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru pred­pok­la­da­né v § 4 ods. 1 a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru v § 4 ods. 1 a 2, mô­že ok­rem pre­zi­den­ta ria­diť aj iný rep­re­zen­tant (fun­kcio­nár, šta­tu­tár) Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale roz­hod­ne to nez­na­me­ná, že ním mô­že byť pria­mo mi­nis­ter vnút­ra, ale­bo iný rep­re­zen­tant (fun­kcio­nár, šta­tu­tár) mi­nis­ter­stva vnút­ra ale­bo, že by sa do­kon­ca služ­by a út­va­ry pred­pok­la­da­né v § 4 ods. 1 a 2 sta­li or­ga­ni­zač­nou zlož­kou a sú­čas­ťou mi­nis­ter­stva vnút­ra. Ke­by sa pri­pus­til iný vý­klad, zna­me­na­lo by to, že Po­li­caj­ný zbor bez­pros­tred­ne a pria­mo ne­ria­di apo­li­tic­ký pro­fe­sio­nál, po­li­cajt, ale mi­nis­ter vnút­ra a Po­li­caj­ný zbor ako ce­lok je de fac­to po­li­tic­ky ria­de­ný cez po­li­ti­ka  a dos­tá­va  sa do je­ho úpl­nej zá­vis­los­ti. Na tom­to kon­šta­to­va­ní nič ne­me­ní ani to, že pod­ľa § 6 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na  je Po­li­caj­ný zbor v ko­neč­nom dôs­led­ku po­dria­de­ný mi­nis­tro­vi vnút­ra. Tá­to po­dria­de­nosť, vždy však pros­tred­níc­tvom pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, je lo­gic­ká vzhľa­dom na to, že mi­nis­ter­stvo vnút­ra je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy pod­ľa § 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z. z.

 

Ani z úče­lu zá­ko­na o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy, ale ani z úče­lu zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re ne­vyp­lý­va, že by mi­nis­ter­stvo vnút­ra ok­rem to­ho, že je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy i pre Po­li­caj­ný zbor, bo­lo aj bez­pros­tred­ne a pria­mo ria­dia­cim or­gá­nom  po­li­caj­ných slu­žieb a út­va­rov pred­pok­la­da­ných v § 4 ods. 1 a 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Po­kiaľ by to bo­lo mož­né, pod­ľa ana­ló­gie by to zna­me­na­lo, že mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti, kto­ré je pod­ľa zák. č. 575/2001 Z. z. ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy i pre sú­dy (§ 13 ods. 1), je aj ich ria­dia­cim or­gá­nom a ria­di ich v tom, ako ma­jú ko­nať a roz­ho­do­vať v kon­krét­nych ve­ciach.

 

Po­kiaľ mi­nis­ter vnút­ra na­ria­de­ním č. 57 z 27. augus­ta 2007 zria­dil Sek­ciu kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by na mi­nis­ter­stva vnút­ra a na­ria­de­ním č. 117 z 27. augus­ta 2010 ju po­dria­dil pria­mo mi­nis­tro­vi vnút­ra, uro­bil tak v obid­voch prí­pa­doch bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí v roz­po­re so zá­ko­nom bez le­gis­la­tív­nej opo­ry. Opäť v zmys­le ano­ló­gie by po­tom mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti, ako ús­tred­ný or­gán štát­nej sprá­vy i pre sú­dy moh­lo vy­ňať tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium z naj­vyš­šie­ho sú­du, včle­niť ho do štruk­tú­ry mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti a po­dria­diť ho mi­nis­tro­vi.

 

Trest­ný po­ria­dok, zá­kon o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy, ale ani  zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re nie je mož­né me­niť po­dzá­kon­nou nor­mou (uve­rej­ne­nou len v re­zor­tnom ves­tní­ku), inter­ným na­ria­de­ním mi­nis­tra vnút­ra, rep­re­zen­tan­ta exeku­tí­vy, cez or­ga­ni­zač­ný po­ria­dok Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že by iš­lo o zme­nu zá­ko­nov parla­men­tu, či­že o zá­sah do pô­sob­nos­ti zá­ko­no­dar­nej mo­ci a do hie­rar­chie práv­nych no­riem, t.j. us­po­ria­da­nia  práv­ne­ho sys­té­mu na zá­kla­de práv­nej si­ly  no­riem.

 

Zá­kla­dom štruk­tú­ry práv­ne­ho sys­té­mu je hie­rar­chia práv­nych no­riem, t.j. us­po­ria­da­nie  práv­ne­ho sys­té­mu na zá­kla­de práv­nej si­ly  no­riem, kto­rá je vý­ra­zom prá­vo­mo­ci (kom­pe­ten­cie) prís­luš­né­ho štát­ne­ho or­gá­nu a kto­rá ur­ču­je je­ho pos­ta­ve­nie v exis­tu­jú­cej štruk­tú­re štát­nej mo­ci. Práv­ne nor­my pri­jí­ma­né parla­men­tom sú nor­ma­mi vy­ššej práv­nej si­ly v po­me­re k nor­mám niž­šej práv­nej si­ly, kto­ré pri­jí­ma­jú or­gá­ny štát­nej sprá­vy, t.j. vlá­dy, mi­nis­terstiev a os­tat­ných or­gá­nov  štát­nej sprá­vy. Z vy­jad­re­né­ho vy­plý­va, že nor­ma vy­ššej práv­nej si­ly je zá­kla­dom zá­väz­nos­ti nor­my niž­šej práv­nej si­ly. Na­ria­de­nia Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 57 z 27. augus­ta 2007 a č. 117 z 27. augus­ta 2010 sú nor­ma­mi niž­šej práv­nej si­ly v po­rov­na­ní s Tres­tným po­riad­kom a so zá­kon­mi o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy a o Po­li­caj­nom zbo­re, vy­da­ný­mi Ná­rod­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ar­gu­men­to­vať ob­sa­hom na­ria­de­ní mi­nis­ter­stva vnút­ra na zme­nu ob­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 4 zá­ko­na o  Po­li­caj­nom zbo­re, tý­ka­jú­ce­ho sa Or­ga­ni­zá­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru, by bo­lo ne­ná­le­ži­té.

 

Naj­vyš­ší súd uzat­vá­ra, že po­dá­va­nie žia­dos­tí o ude­le­nie súh­la­su na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov v zmys­le zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, nie, in­špek­čnou služ­bou Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale sek­ciou kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je nep­rí­pus­tným zá­sa­hom vý­kon­nej mo­ci, cez per­so­nál­nu su­bor­di­ná­ciu prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, do ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a nás­led­ne po­tom aj do sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia s ri­zi­kom mož­né­ho vy­uží­va­nia a zneu­ží­va­nia nás­tro­jov tres­tné­ho prá­va na po­li­tic­ké cie­le v tak cit­li­vej ob­las­ti, akou je ochra­na súk­ro­mia a osob­nos­tnej in­teg­ri­ty člo­ve­ka.

 

Na­priek ob­sa­hu § 4 ods. 3 písm. b/ zák. č. 166/2003 Z. z. zo žia­dos­tí a roz­hod­nu­tí sud­cu kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va, že „in­for­má­cie o pred­chá­dza­jú­com neú­čin­nom ale­bo pod­stat­ne sťa­že­nom od­ha­ľo­va­ní a do­ku­men­to­va­ní čin­nos­ti, pre kto­rú sa po­dá­va­jú žia­dos­ti", sa v nich ne­na­chá­dza­jú. Je tam iba kon­šta­to­va­né, že neus­tá­le­ný prís­luš­ník Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva PZ Ša­ľa by sa mal po­kú­šať ob­cho­do­vať so za­ká­za­nou lát­kou EFEDRÍN, je mož­né pred­pok­la­dať, že pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov sa po­da­rí po­doz­re­nia potvr­diť a zís­kať dô­ka­zy o  proti­práv­nom ko­na­ní prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Zo stra­ny prís­luš­ní­kov in­špek­čnej služ­by bo­li vy­uži­té všet­ky dos­tup­né me­tó­dy, for­my a pros­tried­ky ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti, od­ha­le­nie po­doz­ri­vé­ho pá­cha­te­ľa, ako aj spá­chanie pred­pok­la­da­ných tres­tných či­nov bo­lo iný­mi pros­tried­ka­mi ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti do­po­siaľ neú­čin­né a iným spô­so­bom je od­ha­le­nie znač­ne sťa­že­né. V pred­lo­že­ných súh­la­soch sud­cu je uve­de­ný iba spô­sob zís­ka­nia in­for­má­cií, na zá­kla­de kto­rých je zá­uj­mo­vá oso­ba S po­doz­ri­vá z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti a struč­né vy­jad­re­nie, že od­ha­le­nie po­doz­ri­vé­ho pá­cha­te­ľa, ako aj spá­chanie pred­pok­la­da­ných tres­tných či­nov bo­lo iný­mi pros­tried­ka­mi ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti do­po­siaľ neú­čin­né a iným spô­so­bom je od­ha­le­nie znač­ne sťa­že­né. Od­ôvod­ne­nie pred­lo­že­ných žia­dos­tí a súh­la­sov sud­cu kraj­ské­ho sú­du z dô­vo­du ab­sen­cie kon­krét­nych in­for­má­cií pod­rob­ne od­ôvod­ňu­jú­cich pred­chá­dza­jú­ce neú­čin­né ale­bo pod­stat­ne sťa­že­né od­ha­ľo­va­nie a do­ku­men­to­va­nie tres­tnej čin­nos­ti, naj­vyš­ší súd po­va­žu­je za for­mál­ne a nep­res­kú­ma­teľ­né a v nad­väz­nos­ti na to za ne­zá­kon­né. Aj ak­tuál­na ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du vy­ža­du­je preu­ká­za­nie opod­stat­ne­nos­ti súh­la­su z dô­vo­du zá­važ­nos­ti zá­sa­hu do práv od­po­čú­va­ných osôb, kto­ré ne­ma­jú mož­nosť po­dať pro­ti súh­la­su op­rav­ný pros­trie­dok a o je­ho exis­ten­cii a reali­zá­cii sa doz­ve­dia väč­ši­nou až do­da­toč­ne, keď už zá­sah do ich súk­ro­mia bol vy­ko­na­ný. Ne­vyh­nut­né z dô­vo­du pres­kú­ma­teľ­nos­ti je, aby roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­va­lo re­le­van­tnú ar­gu­men­tá­ciu, kto­rý­mi sku­toč­nos­ťa­mi bo­li napl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky pre zá­sah, pre­to­že dot­knu­té oso­by ma­jú mož­nosť žia­dať o pres­kú­ma­nie opod­stat­ne­nos­ti roz­hod­nu­tia až ex post. 

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa po­chy­bil pri sa­mot­nom po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti súh­la­sov sud­cu kraj­ské­ho sú­du, le­bo o  žia­dos­tiach, kto­ré neob­sa­ho­va­li zá­ko­nom po­ža­do­va­né ná­le­ži­tos­ti, ne­bo­lo mož­né roz­hod­núť a ma­li byť už z toh­to dô­vo­du vrá­te­né ako neúpl­né. Návr­hy na­vy­še pred­lo­žil neop­ráv­ne­ný sub­jekt. Sud­ca kraj­ské­ho sú­du pre­to pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­ko­nom, le­bo ne­dos­tat­ky žia­dos­tí ak­cep­to­val a vy­dal neop­ráv­ne­né­mu žia­da­te­ľo­vi súh­la­sy na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku. Sud­ca nep­res­kú­mal zá­ko­nom vy­ža­do­va­né ná­le­ži­tos­ti a kon­šta­to­val sú­lad­nosť prí­ka­zov (správ­ne má byť súh­la­sov) so zá­ko­nom o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, ich vy­da­nie vec­ne prís­luš­ným sú­dom a pou­ži­teľ­nosť Po­li­caj­ným zbo­rom.

 

Po­vin­nosť roz­ho­do­va­nia len na pod­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných v sú­la­de so zá­ko­nom up­ra­vu­je Trest­ný po­ria­dok nie­len v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 a con­tra­rio, ale aj v zá­sa­de stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov, kto­rá vy­plý­va zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia „nullum cri­men si­ne le­ge“ (žiad­ny trest­ný čin bez zá­ko­na), up­ra­ve­nej v čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a v čl. 39 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd. Po­ru­še­nie uve­de­ných zá­sad má za nás­le­dok ab­so­lút­nu neú­čin­nosť tak­to zís­ka­ných dô­ka­zov a súd pri roz­ho­do­va­ní na ne nes­mie pri­hlia­dať. Špe­cia­li­zo­va­ný súd pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­ko­nom, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 27. ok­tób­ra 2014 oboz­ná­mil súh­la­sy sud­cu kraj­ské­ho sú­du, pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov a SMS správ a nás­led­ne na ich zá­kla­de uz­nal vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Na zá­kon­né za­do­vá­že­nie dô­ka­zu sa vy­ža­du­je nie­len spl­ne­nie for­mál­nych pod­mie­nok up­ra­ve­ných Tres­tným po­riad­kom ale­bo iným oso­bit­ným zá­ko­nom, ale aj napl­ne­nie ma­te­riál­nych, t. j. ob­sa­ho­vých pod­mie­nok. To zna­me­ná, že pou­ži­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok na vy­ko­na­nie, prí­pad­ne zís­ka­nie dô­ka­zu mu­sí byť za­me­ra­ný na zis­te­nie ta­kých sku­toč­nos­tí, na kto­ré mô­že byť za­me­ra­ný a pou­ži­tý. Dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re so zá­ko­nom po­tom pre­ná­ša svo­ju ne­zá­kon­nosť a pro­ces­nú ne­pou­ži­teľ­nosť aj na ďal­ší dô­kaz, kto­rý vy­chá­dza z ob­sa­hu ne­zá­kon­ne za­bez­pe­če­né­ho dô­ka­zu.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný súd roz­ho­dol na pod­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných v roz­po­re so zá­ko­nom, pre­to in­for­má­cie zís­ka­né od­po­čú­va­ním ako dô­kaz ne­mož­no pou­žiť a tie­to sa v spi­se ani nes­mú na­chá­dzať.

                                                                                             

Bez pov­šim­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du neos­ta­la ani sku­toč­nosť, že súh­las na od­po­čú­va­nie bol sud­com kraj­ské­ho sú­du da­ný vo vzťa­hu k S, pri­čom cie­ľom pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov bo­lo zís­ka­va­nie in­for­má­cií k po­doz­ri­vej oso­be, ako aj k ďal­ším oso­bám, kto­ré sa na pred­pok­la­da­nej tres­tnej čin­nos­ti po­die­ľa­li (ne­do­vo­le­ná vý­ro­ba omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­žba a ob­cho­do­va­nie s ni­mi, zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, neop­ráv­ne­né nak­la­da­nie s osob­ný­mi údaj­mi). Zá­uj­mo­vou oso­bou ne­bol ob­ža­lo­va­ný P, kto­rý z uve­de­ných tres­tných čin­nos­tí ne­bol po­doz­ri­vý a ani sa ich ne­do­pus­til. Aj z toh­to dô­vo­du bo­lo pou­ži­tie in­for­má­cie zís­ka­nej z od­pos­lu­chov ne­zá­kon­né.

 

Pod­ľa § 7 ods. 2 zák. zák. č. 166/2003 Z. z. ak sa ma­jú in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, vy­ho­to­ví or­gán štá­tu pí­som­ný zá­znam s uve­de­ním úda­jov o mies­te, ča­se a zá­kon­nos­ti pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku; k pí­som­né­mu zá­zna­mu or­gán štá­tu pril­oží zá­znam a je­ho dos­lov­ný pre­pis. In­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na dô­vo­dy je­ho pou­ži­tia uve­de­né­ho v žia­dos­ti, sa mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, len ak sa tý­ka­jú tres­tnej čin­nos­ti, v sú­vis­los­ti s kto­rou mož­no pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok.

 

Trest­ný po­ria­dok v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 1 po­vo­ľu­je vy­uži­tie od­po­čú­va­nia ok­rem iné­ho, aj pri tres­tných či­noch ko­rup­cie. Ob­ža­lo­va­né­mu je kla­de­né za vi­nu spá­chanie zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku, kto­rý v zmys­le § 14 písm. e/ Tr. por. pat­rí do pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du. In­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním by v sú­la­de s § 7 ods. 2 bo­lo mož­né pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, av­šak pri tres­tnom či­ne pri­jí­ma­nia úp­lat­ku je prís­luš­ným na vy­da­nie súh­la­su v sú­la­de s § 4a písm. b/ zák. č. 166/2003 Z. z. sud­ca Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du. V da­nom prí­pa­de, ale vy­dal súh­las sud­ca kraj­ské­ho sú­du a na­vy­še v inej ve­ci, pre­to pou­ži­tie in­for­má­cie vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho P ne­bo­lo prí­pus­tné aj z tých­to dô­vo­dov. Opač­ným pos­tu­pom by doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­né­ho prá­va ob­ža­lo­va­né­ho na zá­kon­né­ho sud­cu v zmys­le čl. 48 ods. 1 Ústa­vy.

 

Aj ke­by bol súh­las sud­cu na ap­li­ká­ciu in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku v sú­la­de
so zá­ko­nom, s pou­ka­zom na § 115 ods. 7 Tr. por. by tak­to zis­te­né in­for­má­cie ne­bo­lo mož­né pou­žiť ako dô­kaz, keď­že v ča­se ich zís­ka­nia sa ne­vie­dlo tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu P.

 

Zís­ka­ná in­for­má­cia o po­doz­re­ní z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­ným moh­la byť iba pod­kla­dom na za­ča­tie je­ho tres­tné­ho stí­ha­nia. Nás­led­ne ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­po­vať v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom a návr­hom pro­ku­rá­to­ra po­žia­dať sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du o vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, resp. ak by vec nez­nies­la od­klad, pro­ku­rá­tor mal vy­dať prí­kaz a do­da­toč­ne žia­dať sud­cu o je­ho potvr­de­nie. Vy­uži­tím in­for­má­cie na­do­bud­nu­tej od­po­čú­va­ním v zmys­le zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním si sub­jek­ty ko­na­jú­ce pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ne­zá­kon­ne uľah­či­li pos­tup, čo je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné.

 

Ani úp­ra­va skut­ko­vej ve­ty na roz­diel od  ob­ža­lo­by, resp. uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, us­ku­toč­ne­ná sú­dom na zá­kla­de in­for­má­cií zís­ka­ných pre­pis­mi od­pos­lu­chov ne­bo­la prí­pus­tná, le­bo in­for­má­cie zís­ka­né z ne­zá­kon­ných od­pos­lu­chov nie je  mož­né vy­užiť v tres­tnom ko­na­ní. I v prí­pa­de, že by od­pos­lu­chy bo­li zá­kon­ne zís­ka­ný­mi dô­kaz­mi, po­va­žu­je od­vo­la­cí súd k úp­ra­ve skut­ku sú­dom pr­vé­ho stup­ňa nad rá­mec uviesť nas­le­du­jú­ce.

 

Zo skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by vy­plý­va, že P si mal dať sľú­biť úp­la­tok pros­tred­níc­tvom SMS sprá­vy pri­ja­tej od sved­ka S za to, že mu za­bez­pe­čí po­ža­do­va­né in­for­má­cie. Z tak­to vy­me­dze­né­ho skut­ku ne­vyp­lý­va, akým ko­na­ním ob­ža­lo­va­ný vy­jad­ril súh­las s úp­lat­kom. Mož­no len pred­pok­la­dať, že ním bo­lo nás­led­né zis­te­nie po­ža­do­va­ných in­for­má­cií.

 

Pr­vos­tup­ňo­vý súd v roz­sud­ku sku­tok up­ra­vil tak, že ob­ža­lo­va­ný po­nu­ku na úp­la­tok ak­cep­to­val tým, že sved­ko­vi S pri te­le­fo­nic­kom roz­ho­vo­re, po zís­ka­ní in­for­má­cií z PMJ Tr­na­va, po­ve­dal slo­vá „tak, jak si sľú­bil“. Zrej­me iba z to­ho súd vy­de­du­ko­val, že ob­ža­lo­va­ný sa ak­tív­ne za­ují­mal o od­me­nu za zís­ka­né in­for­má­cie a nás­led­ne bez reál­ne­ho dô­kaz­né­ho zá­kla­du vy­vo­dil zá­ver, že si dal sľú­biť úp­la­tok.

 

Po­rov­na­ním oboch skut­ko­vých viet od­vo­la­cí súd zis­til, že kým ob­ža­lo­ba dá­va­la ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu pri­ja­tie úp­lat­ku kon­klu­den­tným spô­so­bom vy­jad­re­nia súh­la­su, súd ob­ža­lo­va­né­ho od­sú­dil za ak­tív­ne ko­na­nie. Pre ta­kú­to úp­ra­vu skut­ku ne­mal pr­vos­tup­ňo­vý súd opo­ru v ani jed­nom vy­ko­na­nom dô­ka­ze. Z toh­to dô­vo­du by od­vo­la­cí súd ne­mo­hol ak­cep­to­vať úp­ra­vu skut­ku vy­ko­na­nú sú­dom, na­vy­še keď už v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní zná­me pre­pi­sy SMS správ a te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov me­dzi ob­ža­lo­va­ným a sved­kom S, a po­va­žu­je ju za zá­važ­né po­chy­be­nie v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. 

 

Špe­cia­li­zo­va­ný súd v roz­po­re so skut­ko­vým sta­vom us­tá­lil i práv­nu ve­tu vy­jad­re­nú v roz­sud­ku, pod­ľa kto­rej si ob­ža­lo­va­ný v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pria­mo pre se­ba dal sľú­biť úp­la­tok a ta­ký­to čin spá­chal ako ve­rej­ný či­ni­teľ. Z dô­ka­zov vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný si mal dať sľú­biť od­me­nu za pos­kyt­nu­tie in­for­má­cií pros­tred­níc­tvom S od F. Z vy­jad­re­nia S na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 13. ok­tób­ra 2014 je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­né­mu sľú­bil pe­nia­ze, kto­ré bu­dú od F. Ne­mal v úmys­le dá­vať svo­je pe­nia­ze, keď in­for­má­cia bo­la pre iné­ho (č. l. 253). Súd sa s tvr­de­nia­mi S ne­zao­be­ral a us­tá­lil, že ob­ža­lo­va­ný si pria­mo pre se­ba dal sľú­biť úp­la­tok, čo ne­má opo­ru vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch. S ne­mal v úmys­le ob­ža­lo­va­né­mu pos­kyt­núť vlas­tnú fi­nan­čnú ho­to­vosť, ale mal vy­stu­po­vať ako spros­tred­ko­va­teľ.

           

Z vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho a sved­kov nie je bez po­chyb­nos­tí preu­ká­za­ná vi­na ob­ža­lo­va­né­ho. Špe­cia­li­zo­va­ný súd na jed­nej stra­ne neu­ve­ril ob­ha­jo­be ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rú po­va­žo­val za vy­vrá­te­nú vý­po­ve­ďou S, na stra­ne dru­hej vý­po­veď toh­to sved­ka nev­zal do úva­hy v ce­lom roz­sa­hu a uvie­dol, že sved­ko­vi ne­bo­lo zrej­me prí­jem­né us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­né­ho pria­mej­šie, le­bo sú dob­rí ka­ma­rá­ti. Z roz­hod­nu­tia sú­du však nie je mož­né zis­tiť, kto­rá časť vý­po­ve­de sved­ka us­ved­ču­je ob­ža­lo­va­né­ho v sú­vis­los­ti s ak­cep­tá­ciou úp­lat­ku. Kon­šta­tá­cia, že sve­dok priz­nal spá­chanie skut­ku vo vzťa­hu k vlas­tnej oso­be a ne­pop­rel ob­sah SMS správ a te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov, nie je dos­ta­toč­ným dô­ka­zom, že ob­ža­lo­va­ný si ne­chal sľú­biť úp­la­tok.

 

Sku­toč­nosť, že S vy­po­ve­dal v rôz­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, raz ako sve­dok, po­tom ako ob­vi­ne­ný a na­ko­niec opä­tov­ne ako sve­dok, v tej is­tej ve­ci ne­moh­lo os­tať bez vply­vu na vie­ro­hod­nosť je­ho vý­po­ve­dí.

 

Uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va z 25. má­ja 2013, sp. zn. Tp 50/2013,  S bol vza­tý do väz­by s tým, že väz­ba za­čí­na 23. má­ja 2013 o 7.00 hod. S bol ne­po­chyb­ne za­dr­ža­ný vy­šet­ro­va­te­ľom pod­ľa § 86 ods. 1 Tr. por. 23. má­ja 2013  o 7.45 hod (č. l. 109). Po­kiaľ S po­čas vý­slu­chu 24. má­ja 2013 od 11.15 - 11.50 hod. (č. l. 91-94) vy­po­ve­dal ako sve­dok, ho­ci bol zjav­ne v po­zí­cii za­dr­ža­né­ho, resp. ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 86 ods. 1 Tr. por. a uvie­dol, že ob­ža­lo­va­ný P sa pý­tal na svo­ju od­me­nu, iš­lo evi­den­tne o sve­dec­kú vý­po­veď zís­ka­nú ne­zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ký­to dô­kaz sa v spi­se ani nes­mie na­chá­dzať, aby cie­le­ným sme­rom neov­plyv­ňo­val or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v pro­ce­se ich roz­ho­do­va­nia.

 

S 24. má­ja 2013 od 13.30 - 14.20 hod. (č. l. 95-102) vy­po­ve­dal aj v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho a us­ved­čo­val P, že sa pý­tal na od­me­nu a vy­jad­ro­val sa k sľú­be­nej ho­to­vos­ti vo vý­ške 50,- Eur. Už 31. ja­nuá­ra 2014, eš­te ako ob­vi­ne­ný, po­čas kon­fron­tá­cie s ob­ža­lo­va­ným P (č. l. 48 - 51) tú­to sku­toč­nosť vy­vra­cia a ne­potvr­dzu­je ju ani ďal­ší­mi vý­po­ve­ďa­mi v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka v príp­rav­nom ko­na­ní  26. feb­ruára 2014 (č. l. 68 – 70) a na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní 13. ok­tób­ra 2014 (č. l. 252 – 257). S nás­led­ne vy­svet­ľu­je roz­po­ry op­ro­ti vý­po­ve­di z 24. má­ja 2013, kde us­ved­čo­val P, že sa za­ují­mal o  50,- Eur tým, že „Mo­ja pr­vá vý­po­veď bo­la ro­be­ná tak, že naj­skôr som dos­tal uká­za­né pre­pi­sy ho­vo­rov a po­tom som vlas­tne vý­po­veď di­kto­val pod­ľa tých ho­vo­rov. Či som uvie­dol pri vý­po­ve­di aj to, že sa P spý­tal, ako to vy­ze­rá s je­ho od­me­nou, to si už ne­pa­mä­tám. Ja som bol vte­dy v stre­se."          

 

Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du pre uz­na­nie vi­ny ne­mô­že sta­čiť len ne­vie­ro­hod­ná vý­po­veď spolu­ob­vi­ne­né­ho S, na­vy­še „spolu­pra­cu­jú­cej“ oso­by v pro­ce­se vy­tvá­ra­nia pod­mie­nok na  uzat­vo­re­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kto­rá nie je potvr­de­ná aj ďal­ší­mi, či už pria­my­mi ale­bo ne­pria­my­mi dô­kaz­mi, kto­ré by preu­ka­zo­va­li po­diel ob­ža­lo­va­né­ho na pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, ak na­vy­še nie je mož­né vy­lú­čiť jej úče­lo­vosť mo­ti­vo­va­nú sna­hou zís­kať mier­nej­ší pos­tih op­ro­ti ob­ža­lo­va­né­mu P, stí­ha­né­mu pô­vod­ne v spo­loč­nej tres­tnej čin­nos­ti.

 

Vý­po­veď „spolu­pra­cu­jú­cej" oso­by nes­práv­ne hod­no­til pr­vos­tup­ňo­vý súd bez ra­cio­nál­ne­ho prís­tu­pu po­su­dzo­va­nia je­ho vie­ro­hod­nos­ti aj so zre­te­ľom na oča­ká­va­nie zmier­ne­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, resp. až pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v prí­pa­de uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te. 

 

Od­vo­la­cí súd k vý­po­ve­di S na­viac kon­šta­tu­je, že po­kiaľ  ako ob­vi­ne­ný 24. má­ja 2013 us­ved­čo­val P na zá­kla­de dos­lov­ne pre­čí­ta­ných pre­pi­sov zá­zna­mov z ne­zá­kon­ných od­pos­lu­chov, nie je mož­né tú­to vý­po­veď po­va­žo­vať za vie­ro­hod­nú. Ne­mož­no opo­me­núť, že to, čo je ne­zá­kon­né (od­pos­lu­chy), ne­mô­že byť zá­kla­dom zá­kon­nos­ti a dô­ve­ry­hod­nos­ti a na­vy­še v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho mal prá­vo brá­niť sa spô­so­bom, aký uz­nal za vhod­ný, ne­mu­sel na roz­diel od sved­ka vy­po­ve­dať prav­du.

           

Ok­rem ne­zá­kon­nej a ne­vie­ro­hod­nej vý­po­ve­de 24. má­ja 2013 v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho, už z ďal­ších vý­po­ve­dí S, či ako ob­vi­ne­né­ho ale­bo sved­ka, ne­vyp­lý­va, že by ob­ža­lo­va­ný P ak­cep­to­val po­núk­nu­tých 50,- Eur,  žia­dal ich akým­koľ­vek spô­so­bom, za­obe­ral sa, ale­bo za­ují­mal o od­me­nu a že by rea­go­val na SMS, kto­rá bo­la o pe­nia­zoch. Prá­ve nao­pak, S dos­lo­va opa­ko­va­ne potvr­dzo­val, že ob­ža­lo­va­ný na po­núk­nu­tú od­me­nu ne­rea­go­val.

           

Pre úpl­nosť vo vzťa­hu k skut­ko­vým zis­te­niam od­vo­la­cí súd uvá­dza aj to, že ani
z vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho P, ale ani z jed­nej vý­po­ve­de sved­ka S ne­mož­no vy­vo­diť zá­ver, že by slov­né spo­je­nie „tak, jak si sľú­bil“ jed­noz­nač­ne sme­ro­va­lo k úp­lat­ku. Už vô­bec nie je mož­né re­zul­to­vať tú­to sku­toč­nosť z in­to­ná­cie hla­su, ako to kon­šta­to­val pr­vos­tup­ňo­vý súd v roz­sud­ku na č. l. 8, a to i za si­tuácie, že od­pos­lu­chy by bo­li vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom.

           

Ob­ža­lo­va­ný o práv­nej kva­li­fi­ká­cii ko­na­nia tvr­dil, že ním zís­ka­né in­for­má­cie ne­ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu v zmys­le § 329 Tr. zák.

 

            Všet­ky do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy (vý­po­ve­de sved­kov S, F i ob­ža­lo­va­né­ho P, Úrad­ný zá­znam mjr. Mgr. P B z 5. ap­rí­la 2013) ne­po­chyb­ne a jed­noz­nač­ne preu­ka­zu­jú, že proti­zá­kon­né ak­ti­vi­ty v da­nej ve­ci za­ča­li z ini­cia­tí­vy S, kto­rý chcel pod­vod­ným spô­so­bom vy­lá­kať pe­nia­ze od F.

 

F bol kon­tro­lo­va­ný po­lí­ciou a mal strach z nás­led­né­ho tres­tnop­ráv­ne­ho, resp. po­li­caj­né­ho pos­ti­hu, pre­to žia­dal po­moc u zná­me­ho po­li­caj­ta S. S vy­užil ne­priaz­ni­vú si­tuáciu F  a ob­rá­til sa na ko­le­gu P, aby mu zis­til, na akom aute išiel F, čo mal v aute a kto­rí po­li­caj­ti ho za­sta­vi­li. Iš­lo o in­for­má­cie bez­cen­né z hľa­dis­ka zmier­ne­nia pos­ti­hu, resp. zlep­še­nia pos­ta­ve­nia v tom ča­se po­doz­ri­vé­ho F a kto­ré na­po­kon aj sa­mot­ný F už poz­nal. Hneď na sa­mom za­čiat­ku nes­por­ne ve­del, na akom išiel aute, čo mal v aute a kto­rí po­li­caj­ti ho za­sta­vi­li (po­li­caj­ti sú ozna­če­ní me­nov­ka­mi, resp. čís­la­mi).

 

            S in­for­má­cie od P, i keď cha­rak­te­ru bez­výz­nam­né­ho, sta­či­li. Chcel ni­mi iba za­pô­so­biť na F, resp. ohú­riť ho v tom zmys­le, aký je dô­le­ži­tý, vý­znam­ný a dô­ve­ry­hod­ný pre je­ho ko­neč­ný pros­pech a je­mu pred­pok­la­da­nú po­moc. Na­ko­niec to vy­plý­va aj zo su­my pe­ňa­zí, kto­rú chcel v úvo­de pod­vod­ne od F vy­lá­kať (až 1200 EUR) a z vý­po­ve­de sved­ka S na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 13. ok­tób­ra 2014 (č. l. 255), kde dos­lo­va uvá­dza ...„Keď som P ho­vo­ril, že F chcem zle, tak som mu to po­ve­dal pre­to, aby som ho mo­ti­vo­val k zís­ka­niu in­for­má­cií“.

 

            Všet­ky tie­to sú­vis­los­ti a osob­nú mo­ti­vá­ciu S hneď na za­čiat­ku pre­ve­ro­va­né­ho prí­pa­du pres­ne a de­tail­ne vy­sti­hol mjr. B a pre­mie­tol to do Úrad­né­ho zá­zna­mu na č. l. 3. Na­po­kon i Špe­cia­li­zo­va­ný súd z to­ho vy­chá­dzal, keď na č. l. 9 roz­sud­ku uvá­dza, že sve­dok S uvá­dzal F do omy­lu.

 

Zo skut­ko­vých zis­te­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­plý­va­jú zá­sad­né ne­dos­tat­ky tý­ka­jú­ce sa ná­le­ži­tos­tí práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci, t. j. či v ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho sú preu­ká­za­né všet­ky zá­kon­né zna­ky zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák., resp. či nej­de o inú tres­tnú čin­nosť.

 

Zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku v zmys­le § 329 ods. 1, 2 Tr zák.  spá­cha ten, kto v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pria­mo ale­bo cez spros­tred­ko­va­te­ľa pre se­ba ale­bo pre inú oso­bu prij­me, žia­da ale­bo si dá sľú­biť úp­la­tok, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na tri až osem ro­kov. Od­ňa­tím slo­bo­dy na päť až dva­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 ako ve­rej­ný či­ni­teľ. Ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pod­ľa § 329 Tr zák. je čin­nosť sú­vi­sia­ca s pl­ne­ním úloh, kto­ré sa tý­ka­jú ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Či­že úloh, na kto­rých riad­nom a nes­tran­nom pl­ne­ní má zá­ujem spo­loč­nosť.

 

Ob­ža­lo­va­ný pos­ky­tol S ako ko­le­go­vi in­for­má­cie o okol­nos­tiach za­dr­ža­nia sved­ka F. Ochra­na slu­žob­ných in­for­má­cií pred vy­zra­de­ním, príp. neop­ráv­ne­ným nak­la­da­ním pat­rí me­dzi zá­klad­né po­vin­nos­ti prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Ob­ža­lo­va­ný po­chy­bil, keď S od­ov­zdal po­ža­do­va­né in­for­má­cie, za čo bol 2. augus­ta 2013 dis­cip­li­nár­ne pot­res­ta­ný zní­že­ním slu­žob­né­ho pla­tu o 15% na do­bu 3 me­sia­cov. Na dru­hej stra­ne S bol v tom ča­se tiež po­li­caj­tom a mal rov­na­kú po­vin­nosť nak­la­dať so zís­ka­ný­mi údaj­mi v sú­la­de so zá­kon­mi. Ob­ža­lo­va­ný ne­mal dô­vod pred­pok­la­dať ich zneu­ži­tie
v pros­pech F (vý­po­veď S 13. ok­tób­ra 2014 na čl. 255... „ Keď som P ho­vo­ril, že F chcem zle, tak som mu to po­ve­dal pre­to, aby som ho mo­ti­vo­val k zís­ka­niu in­for­má­cií“.), pre­to­že vo vzťa­hu k F sa jed­na­lo o  in­for­má­cie, kto­rých prez­ra­de­nie ne­ma­lo vplyv na úko­ny us­ku­toč­ne­né s F v je­ho práv­nej ve­ci. Všet­ky in­for­má­cie zis­te­né ob­ža­lo­va­ným bo­li F zná­me už v ča­se za­dr­ža­nia deň pred­tým.

 

Po­kiaľ S chcel zís­ka­ný­mi in­for­má­cia­mi vy­vo­lať u F dô­le­ži­tosť a dô­ve­ry­hod­nosť a pod­vod­ným a ne­zá­kon­ným spô­so­bom z to­ho pro­fi­to­vať, to eš­te nez­na­me­ná, že iba z toh­to ti­tu­lu by iš­lo o in­for­má­cie, kto­ré by ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­nil s tvr­de­ním ob­ža­lo­va­né­ho, že zís­ka­né in­for­má­cie ne­ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu v zmys­le § 329 Tr zák.

 

Z poh­ľa­du práv­nej kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho P od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­bol pro­du­ko­va­ný re­le­vant­ný dô­kaz, kto­rý by po sub­jek­tív­nej strán­ke preu­ka­zo­val za­vi­ne­nie ob­sta­rá­vať vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pre F.

           

            Na pod­kla­de vy­jad­re­né­ho je nes­por­né, že ob­ža­lo­va­ný P ko­na­ním pre­zen­to­va­ným v ob­ža­lo­be, resp. roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ne­mo­hol spá­chať zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák.

 

Pá­cha­teľ, kto­rý ako ve­rej­ný či­ni­teľ iba pred­stie­ra, že ob­sta­rá­va ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ale pre ich vy­ba­ve­nie nič ne­pod­nik­ne, ani ne­má v úmys­le pod­nik­núť, resp. ob­sta­rá ve­ci iba bez­výz­nam­né, ne­ma­jú­ce cha­rak­ter ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ne­mô­že byť je­ho ko­na­nie po­sú­de­né ako zlo­čin  pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr zák. Pri­chá­dza do úva­hy iba práv­na kva­li­fi­ká­cia pod­ľa § 221 Tr. zák. ako trest­ný čin pod­vo­du, prí­pad­ne po­kus pod­ľa § 14 Tr. zák., keď o pe­nia­ze po­žia­dal, ale nep­ri­jal.

 

Od­vo­la­cí súd zis­til, že v spi­se nie je re­le­vant­ný dô­kaz o sú­čin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka S s po­li­caj­tmi, kto­rí roz­ho­do­va­li vo ve­ci sú­vi­sia­cej so za­dr­ža­ním F v tom sme­re, že pe­nia­ze, kto­ré po­ža­do­val od F, S, bo­li pou­ži­té ale­bo ma­li byť pou­ži­té na ob­sta­ra­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pre F, či už P ale­bo S.

 

Z pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov je zrej­mý opak. Ob­ža­lo­va­ný P a  spolu­ob­vi­ne­ný S nech­ce­li ob­sta­rá­vať ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pre F. Ak S roz­lič­ný­mi náz­nak­mi ta­kú­to mož­nosť len pred­stie­ral F, aby ho uvie­dol do omy­lu a ne­mal úmy­sel ob­sta­rá­vať vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ale pe­nia­ze za to chcel pri­jať, moh­lo by je­ho ko­na­nie napl­niť zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., prí­pad­ne je­ho po­ku­su v zmys­le § 14 Tr. zák., keď o pe­nia­ze po­žia­dal, ale ich nep­ri­jal. To pla­tí i na­priek to­mu, že S bol prá­vop­lat­ne roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du od­sú­de­ný za pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ku roz­sud­ku.

 

Sa­mot­ný fakt, že doš­lo k od­sú­de­niu spolu­ob­vi­ne­né­ho S za pod­plá­ca­nie, eš­te neu­mož­ňu­je re­zul­tát, že to­to od­sú­de­nie je správ­ne a zá­kon­né z poh­ľa­du práv­nej kva­li­fi­ká­cie a že sku­toč­ne pod­plá­cal, resp. sa po­kú­šal pod­plá­cať ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa v sú­vis­los­ti
s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 

I ke­by sa pre­zu­mo­va­la ve­do­mosť ob­ža­lo­va­né­ho P o úmys­loch spolu­ob­vi­ne­né­ho S vo vzťa­hu k F a hod­no­ver­ný­mi dô­kaz­mi sa preu­ká­za­lo, že P, ho­ci aj v pos­ta­ve­ní ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, si ne­chal sľú­biť od­me­nu od S za bez­výz­nam­né in­for­má­cie, kto­ré ne­moh­li, ale ani ne­po­moh­li zlep­šiť F si­tuáciu, a
o kto­rých už mal nes­por­ne ve­do­mosť aj sám F, roz­hod­ne ne­moh­lo ísť o in­for­má­cie, kto­ré ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Za da­né­ho sta­vu by moh­la pri­chá­dzať do úva­hy práv­na kva­li­fi­ká­cia je­ho ko­na­nia ako účas­tníc­tvo vo for­me po­mo­ci na po­ku­se tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (§§ 21 ods. 1 písm. d/, 14 ods. 1, 221 ods. 1 Tr. zák.), resp. spolu­pá­cha­teľ­stvo (§ 20 Tr. zák.) v prí­pad­ne preu­ká­za­nia sú­čin­nos­ti, resp. koor­di­no­va­nos­ti je­ho ko­na­nia so spolu­ob­vi­ne­ným S.

 

 

Na napl­ne­nie ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ uvie­dol nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­užil nie­čí om­yl, ďa­lej prí­čin­ná sú­vis­losť me­dzi ko­na­ním a nás­led­kom (tá­to oso­ba v dôs­led­ku svoj­ho omy­lu vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu), ako aj nás­le­dok vo for­me ško­dy a obo­ha­te­nia (tou­to dis­po­zí­ciou vznik­ne na cu­dzom ma­jet­ku as­poň ma­lá ško­da a zá­ro­veň sa tým pá­cha­teľ ale­bo niek­to iný obo­ha­tí). Spúš­ťa­cím me­cha­niz­mom pri tres­tnom či­ne pod­vo­du je uvá­dzanie iné­ho do omy­lu ale­bo vy­uží­va­nie omy­lu iné­ho, pre­to­že len vte­dy, keď je ško­da na cu­dzom ma­jet­ku spô­so­be­ná v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s omy­lom inej oso­by, mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

Špe­cia­li­zo­va­né­mu sú­du tre­ba vy­tknúť, že na­priek exis­tu­jú­cim skut­ko­vým zis­te­niam ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­cim na vy­ko­na­né dô­ka­zy, sa pod­rob­ne ne­zao­be­ral práv­nym po­sú­de­ním skut­ku aj z poh­ľa­du naz­na­če­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie v rám­ci uva­žo­va­né­ho  účas­tníc­tva
vo for­me po­mo­ci na po­ku­se  tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

Len dopl­ne­ním do­ka­zo­va­nia vý­sluch­mi sved­kýň A S, ko­le­gy­ne
z NA­KA a na­dria­de­nej M N,  kto­rým ob­ža­lo­va­ný P (č. l. 196) ho­vo­ril, že S mu nú­kal 50,- Eur, ale ich nev­zal, na okol­nos­ti, za kto­rých a ke­dy sa tak sta­lo, v prí­pa­de preu­ká­za­nia sú­čin­nos­ti, resp. koor­di­no­va­nos­ti pos­tu­pov ob­ža­lo­va­né­ho P so spolu­ob­vi­ne­ným S, sa mo­hol zis­tiť cha­rak­ter ko­na­nia v rám­ci exis­tu­jú­cich sku­toč­nos­tí,  či by moh­lo ísť u ob­ža­lo­va­né­ho o inú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu.

           

V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­je od­vo­la­cí súd za pot­reb­né pri­po­me­núť, že v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 36 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, resp. § 115 ods. 1 Tr. por. trest­ný čin pod­vo­du ne­pat­rí me­dzi taxatív­ne vy­me­no­va­né tres­tné či­ny, na kto­rých od­ha­ľo­va­nie mož­no pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky. Aj pre­to by ne­bol súh­las sud­cu kraj­ské­ho sú­du vy­da­ný zá­kon­ne a zís­ka­né in­for­má­cie by ne­moh­li byť v ko­na­ní pou­ži­té ako dô­kaz.

           

            V da­nej ve­ci 10. ap­rí­la 2013 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pre­či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods.1, 2 písm. b/ Tr. zák. a zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku v zmys­le § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. Vy­šet­ro­va­teľ 24. má­ja 2013 vznie­sol spolu­ob­vi­ne­né­mu S ob­vi­ne­nie za pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods.1, 2 písm. b/ Tr. zák.  a 2. jú­la 2013 ob­ža­lo­va­né­mu P za zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku v zmys­le § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. Prí­pad S bol 17. feb­ruára 2014 vy­lú­če­ný na sa­mos­tat­né ko­na­nie. Vy­šet­ro­va­teľ roz­de­le­nie kau­zy od­ôvod­nil urý­chle­ním ko­na­nia, le­bo S sa priz­nal a sú u ne­ho spl­ne­né pod­mien­ky na do­ho­du o vi­ne a tres­te a P po­pie­ra vi­nu a spá­chanie skut­ku, tak­že sa bu­de mu­sieť po­dať ob­ža­lo­ba. Spolu­ob­vi­ne­ný S bol 23. jú­na 2014 prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný  roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du za  pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods.1, 2 písm. b/ Tr. zák. a iné na súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy dva ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom na tri ro­ky.

 

 Pr­vým ne­ga­tív­nym vý­sled­kom ira­cio­nál­ne­ho roz­de­le­nia prí­pa­du je, že v tej is­tej tres­tnej ve­ci S vy­po­ve­dá naj­prv ako sve­dok 24. má­ja 2013, po­tom eš­te to­ho is­té­ho dňa ako ob­vi­ne­ný, nás­led­ne ako ob­vi­ne­ný 31. ja­nuá­ra 2014 a za­se ako sve­dok 26. feb­ruára a 13. ok­tób­ra 2014. Vý­po­veď ta­kej­to oso­by v strie­da­jú­cich sa pro­ces­ných pos­ta­ve­niach, keď ako sve­dok je po­vin­ný ho­vo­riť prav­du a ako ob­vi­ne­ný sa mô­že há­jiť spô­so­bom, kto­rý uz­ná za vhod­ný, z poh­ľa­du dô­kaz­nej si­ly ne­po­chyb­ne strá­ca na vie­ro­hod­nos­ti, na­vy­še za si­tuácie, po­kiaľ po ob­sa­ho­vej strán­ke tá­to oso­ba me­ní vý­po­ve­de, resp. ne­vy­po­ve­dá zhod­ne tak, ako je na to na­po­kon pou­ká­za­né už v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

 

            Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že vy­šet­ro­va­teľ ná­le­ži­te neo­dô­vod­nil, pre­čo spolu­ob­vi­ne­né­ho S vy­lú­čil na sa­mot­né ko­na­nie. Od­kaz iba na urý­chle­nie ko­na­nia u oso­by S pre je­ho pos­toj, le­bo sa priz­nal a sú u ne­ho spl­ne­né pod­mien­ky na do­ho­du o vi­ne a tres­te a ob­vi­ne­ný P po­pie­ra vi­nu a spá­chanie skut­ku, tak­že sa bu­de mu­sieť po­dať ob­ža­lo­ba, ta­kým od­ôvod­ne­ním roz­hod­ne nie je. Pod­ľa od­vo­la­cie­ho sú­du skôr to vy­znie­va tak, že sna­hou vy­šet­ro­va­te­ľa bo­lo vy­vo­lať pot­re­bu u spolu­ob­vi­ne­né­ho S, „spolu­pra­cu­jú­ce­ho  na do­ho­de o vi­ne  a tres­te“ (ak na­viac ne­bo­lo mož­né u ne­ho vy­lú­čiť osob­nú mo­ti­vá­ciu zís­kať mier­nej­ší pos­tih), us­ved­čo­vať zo spo­loč­nej tres­tnej čin­nos­ti v tom ča­se spolu­ob­vi­ne­né­ho P. Ta­ká­to prax roz­hod­ne ne­zod­po­ve­dá zá­sa­dám ob­jek­tív­ne­ho a nes­tran­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v príp­rav­nom ko­na­ní a  cie­ľu ná­le­ži­te zis­tiť reál­ny stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti (§§ 1, 2 ods. 10 Tr. por.), ale skôr naz­na­ču­je „nez­dra­vé prak­ti­ky nep­ro­ces­né­ho ob­cho­do­va­nia s pá­cha­teľ­mi".

 

            V tej­to spo­ji­tos­ti je nut­né zdô­raz­niť, že jed­ným zo spô­so­bov ume­lé­ho zvy­šo­va­nia poč­tu tres­tných ve­cí je prá­ve i nev­hod­né a vy­slo­ve­ne úče­lo­vé roz­de­ľo­va­nie tres­tných ve­cí tam, kde na to nie je da­ný ra­cio­nál­ny pro­ces­ný, eko­no­mic­ký a ani iný dô­vod na up­lat­ne­nie spra­vod­li­vos­ti a pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí. Ta­ký­to pos­tup, ok­rem zvy­šo­va­nia fi­nan­čných vý­dav­kov, spô­so­bu­je za­ťa­že­nie a poš­ko­de­nie tak pro­ces­ných strán a ak­té­rov súd­ne­ho ko­na­nia (nap­rík­lad neo­dô­vod­ne­nou pot­re­bou opa­ko­va­nia vý­slu­chu tej is­tej oso­by v po­zí­cii sved­ka a ob­vi­ne­né­ho, dve tres­tné ko­na­nia na všet­kých stup­ňoch, sťa­že­nie a nep­ri­me­ra­né predl­žo­va­nie prís­tu­pu ob­vi­ne­ných, resp. ob­ža­lo­va­ných k spra­vod­li­vos­ti, predl­žo­va­nie práv­nej neis­to­ty), ako i sťa­že­nie roz­ho­do­va­cích pro­ce­sov pre sú­dy a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, nap­rík­lad pri ob­jek­tív­nom po­su­dzo­va­ní mie­ry za­vi­ne­nia, po­kiaľ ide o roz­sah ak­ti­vít a ini­cia­tív sme­ru­jú­cich k tres­tnej čin­nos­ti, práv­nej kva­li­fi­ká­cii zis­te­né­ho ko­na­nia a uk­la­da­ní tres­tov dvom pá­cha­te­ľom zby­toč­ne a neo­dô­vod­ne­ne dvo­mi roz­diel­ny­mi se­nát­mi, ako sa to sprí­tom­ni­lo v po­su­dzo­va­nej kau­ze pô­vod­ne spo­loč­ne tres­tne stí­ha­ných
v jed­nej ve­ci. Enor­mná pre­ťa­že­nosť úra­dov vy­šet­ro­va­nia, pro­ku­ra­túr a sú­dov ve­die
k zby­toč­né­mu predl­žo­va­niu ko­na­nia a štát za prie­ťa­hy v tres­tnom ko­na­ní mu­sí pla­tiť nie ma­lé fi­nan­čné čias­tky na sa­tis­fak­ciách.

 

Ďal­ším ne­ga­tív­nym dôs­led­kom roz­de­le­nia pô­vod­ne spo­loč­né­ho prí­pa­du na sa­mos­tat­né kau­zy S a P je i ulo­že­nie tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy roz­diel­ny­mi se­nát­mi to­ho is­té­ho sú­du. Trest ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu P vo vý­me­re päť ro­kov ne­pod­mie­neč­ne po­va­žu­je od­vo­la­cí súd vzhľa­dom na sú­vi­sia­ce okol­nos­ti nie­len za nep­ri­me­ra­ne prís­ny, ale extrém­ne vy­bo­ču­jú­ci z prin­cí­pov spra­vod­li­vos­ti a pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí. Ob­ža­lo­va­ný P sám ne­vy­ví­jal ak­ti­vi­tu sme­ru­jú­cu k za­bez­pe­če­niu ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu prez­rá­dza­ním bez­cen­ných in­for­má­cií. Bol to spolu­ob­vi­ne­ný S, ini­ciá­tor a pô­vod­ca proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia (Úrad­ný zá­znam mjr. B), kto­rý nie­koľ­kok­rát kon­tak­to­val ob­ža­lo­va­né­ho P s úmys­lom vy­uži­tia je­ho slu­žob­ných sty­kov na PMJ Tr­na­va. S mo­ti­vá­ciou osob­né­ho obo­ha­te­nia a v sna­he rých­le­ho zís­ka­nia pot­reb­ných úda­jov po­nú­kol ob­ža­lo­va­né­mu P od­me­nu 50,- Eur, kto­rú v sku­toč­nos­ti ani ne­mie­nil za­pla­tiť. Za to­to ko­na­nie aj za tres­tné či­ny vy­die­ra­nia, bol spolu­ob­vi­ne­ný S na zá­kla­de do­ho­dy o vi­ne a tres­te roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du od­sú­de­ný k súhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re dva ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom na tri ro­ky. Prá­ve po­rov­na­ním tres­tu už prá­vop­lat­ne od­sú­de­né­ho S, je ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu ob­ža­lo­va­né­mu P vo vý­me­re päť ro­kov nes­pra­vod­li­vé, v roz­po­re so zá­sa­dou pri­me­ra­nej di­fe­ren­ciá­cie a evi­den­tne i s čl. 6 ods. 1  Doho­vo­ru, zá­ro­veň na­rú­ša­jú­ce pod­sta­tu práv­ne­ho štá­tu (čl. 1 ods. 1 Ústa­vy) a dos­lo­va aj za dis­kri­mi­nač­né v zmys­le ab­sur­di­ty „čím men­šia vi­na, tým prís­nej­ší trest“, prá­ve v dôs­led­ku už vy­tknu­tých „nez­dra­vých prak­tík nep­ro­ces­né­ho ob­cho­do­va­nia s jed­ným pá­cha­te­ľom na úkor dru­hé­ho".

           

            V tom­to sme­re je pre­to le­gi­tím­ne sa za­obe­rať aj práv­nou is­to­tou, pred­ví­da­teľ­nos­ťou a hlav­ne cel­ko­vou har­mo­ni­zá­ciou roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­dov a dô­ve­ry pro­ces­ných strán v tres­tnom ko­na­ní v ak­ty or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci. Bez tej­to dô­ve­ry nie je vý­kon ve­rej­nej mo­ci v de­mok­ra­tic­kom štá­te mož­ný, resp. je veľ­mi nák­lad­ný. Dô­ve­ra je esen­ciál­nou a fun­kčnou pod­mien­kou vý­ko­nu de­mok­ra­tic­kej ve­rej­nej mo­ci, a pre­to je nut­né dô­ve­ru v ak­ty ve­rej­nej mo­ci chrá­niť, a tak i „or­gá­ny práv­ne­ho štá­tu" chrá­nia­ce in­di­vi­duál­ne ľud­ské prá­va a slo­bo­dy ma­jú ús­tav­nú po­vin­nosť pre­mýš­ľať o dôs­led­koch svo­jich roz­hod­nu­tí, zoh­ľad­ňo­vať svoj pred­chá­dza­jú­ci pos­tup. Dô­ve­ra v roz­ho­do­va­nie štát­nych or­gá­nov pat­rí me­dzi zá­klad­né mi­mop­ráv­ne at­ri­bú­ty práv­ne­ho štá­tu. Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci mu­sia pri­hlia­dať na to, aké oča­ká­va­nie svo­jím pos­tu­pom a čin­nos­ťou vy­vo­la­jú. Sú­dy sú po­vin­né dbať o cel­ko­vú har­mo­ni­zá­ciu roz­hod­nu­tí. Pre­zen­to­va­nie opač­né­ho pos­tu­pu, ako nie­čo­ho bež­né­ho, ne­po­chyb­ne pod­rý­va ideu spra­vod­li­vos­ti.

 

            Mož­no pre­to uza­vrieť, že keď or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­dov, kom­pli­ku­jú ko­na­nie napr. ich bez­účel­ným roz­de­ľo­va­ním, resp. ak­cep­to­va­ním ta­kej­to praxe or­gá­nov čin­ných v príp­rav­nom ko­na­ní súd­mi, sa sú­dy vzďa­ľu­jú od rai­son d'et­re svo­jej ús­tav­ne za­kot­ve­nej exis­ten­cie, kto­rou sa má prá­ve umož­niť čo naj­spra­vod­li­vej­ší a naj­efek­tív­nej­ší prie­chod prá­vam a ochra­ne spra­vod­li­vos­ti.

 

V zmys­le § 2 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re ok­rem iné­ho Po­li­caj­ný zbor od­ha­ľu­je tres­tné či­ny a zis­ťu­je ich pá­cha­te­ľov, vy­ko­ná­va vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a pre­ve­ro­va­nie ozná­me­ní o sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich to­mu, že bol spá­cha­ný trest­ný čin, a o os­tat­ných pod­ne­toch na tres­tné stí­ha­nie. Na tú­to čin­nosť pou­ží­va nás­tro­je tres­tné­ho prá­va up­ra­ve­né v zák. č. 171/1993 Z. z. ako aj v Tres­tnom po­riad­ku. Na dru­hej stra­ne mi­nis­ter­stvo vnút­ra ria­di, us­mer­ňu­je a kon­tro­lu­je čin­nosť út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Na zni­žo­va­ní kri­mi­na­li­ty by sa ma­lo po­die­ľať pros­tred­níc­tvom le­gis­la­tív­nych návr­hov, stra­té­gií, ná­rod­ných prog­ra­mov a nie pria­mou účas­ťou, le­bo tá­to pat­rí vý­luč­ne do pô­sob­nos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

Pod­ľa § 10 Tr. por.

ods. 1 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú pro­ku­rá­tor a po­li­cajt,

            ods. 8 Po­li­caj­tom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie

a) vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

c) po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

ods. 10 Po­li­caj­tom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie aj prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý nie je vy­šet­ro­va­te­ľom Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­ným v od­se­ku 8 písm. a) a c) v roz­sa­hu ur­če­nom všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som, kto­rý vy­dá Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky...

 

V zmys­le § 199 ods. 1 Tr. por.

 

Ak nie je dô­vod na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 1 ale­bo 2, po­li­cajt za­čne tres­tné stí­ha­nie bez meš­ka­nia, naj­nes­kôr však do 30 dní od pri­ja­tia tres­tné­ho ozná­me­nia, ak ho tre­ba dopl­niť....

           

Pod­ľa § 206 ods. 1Tr. por.    ak je na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, po­li­cajt bez meš­ka­nia vy­dá uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia,....

 

V zmys­le § 209 ods. 1 Tr. por. po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia po­li­cajt pred­lo­ží spis pro­ku­rá­to­ro­vi s návr­hom na po­da­nie ob­ža­lo­by ale­bo na iné roz­hod­nu­tie, ak ne­roz­hod­ne pod­ľa § 214 ods. 2 ale­bo § 215 ods. 4. ...

           

            Na­ria­de­nia mi­nis­ter­stva vnút­ra č. 57 z 27. augus­ta 2007, a č. 117 z 27. augus­ta 2010 spo­mí­na­né už na inom mies­te toh­to roz­hod­nu­tia, nie je mož­né po­va­žo­vať za všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý vy­dá­va mi­nis­ter­stvo vnút­ra na pod­kla­de spl­no­moc­ne­nia § 10 ods. 10 Tr. por. Ani pod­ľa ob­sa­hu, ale ani pod­ľa for­my, le­bo inter­né na­ria­de­nie mi­nis­ter­stva vnút­ra nie je všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý sa uve­rej­ňu­je v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako to pred­pok­la­da­jú us­ta­no­ve­nia §§ 4 ods. 2, 5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z.z.  o Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

            Sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru nie je Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra, pre­to ne­mô­že vy­ko­ná­vať vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a pre­ve­ro­va­nie ozná­me­ní o sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich to­mu, že bol spá­cha­ný trest­ný čin a o os­tat­ných pod­ne­toch na tres­tné stí­ha­nie i ke­by iš­lo
o tres­tnú čin­nosť po­li­caj­tov. Ak by zá­ko­no­dar­ca chcel, aby or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku bol aj po­li­cajt ale­bo štát­ny za­mes­tna­nec mi­nis­ter­stva vnút­ra, vy­jad­ril by to no­ve­li­zá­ciou Tres­tné­ho po­riad­ku mi­ni­mál­ne v us­ta­no­ve­niach § 10 ods.1, 8, resp. 10 Tr. por. expres­sis ver­bis. Mi­nis­ter vnút­ra, ako už bo­lo kon­šta­to­va­né, ne­dos­tal le­gis­la­tív­ne spl­no­moc­ne­nie, aby roz­ho­dol o zru­še­ní  in­špek­čnej služ­by v Po­li­caj­nom zbo­re a vy­tvo­re­ní in­špek­čnej služ­by na mi­nis­ter­stve vnút­ra. Na­vy­še us­ta­no­ve­nie s náz­vom Or­ga­ni­zá­cia Po­li­caj­né­ho zbo­ru v § 4 ani v jed­nom z od­se­kov 1, 2, 3 nep­red­pok­la­dá exis­ten­ciu po­li­caj­ných slu­žieb a út­va­rov mi­mo Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Kľú­čo­vým vý­cho­dis­kom pre tie­to zá­ve­ry je aj po­rov­na­nie úče­lu Tres­tné­ho po­riad­ku s úče­lom zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní ani na pod­kla­de § 10 ods. 10 Tr. por. 15. de­cem­bra 2008 vy­da­ná  vy­hláš­ka č. 648/2008 Z.z. Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky  o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní, pre­to­že pred­me­tom úp­ra­vy v zmys­le § 1 je iba ur­če­nie roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý nie je vy­šet­ro­va­te­ľom Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru (ďa­lej len "po­li­cajt") vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní. Pri všet­kých al­ter­na­tí­vach ide stá­le o prís­luš­ní­ka,  po­li­caj­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru a nie o  sub­jekt mi­nis­ter­stva vnút­ra. Na­vy­še pod­ľa § 2 ods. 2 písm. i/ vy­hláš­ky po­li­cajt je op­ráv­ne­ný v roz­sa­hu pod­ľa § 5 vy­dať iba uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak osob­ne vy­ko­nal za­is­ťo­va­cí úkon, neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon ale­bo neod­klad­ný úkon pod­ľa § 4 písm. a/, b/, c/, i/,  k/, l/, m/ ale­bo q/, ale nie vzniesť ob­vi­ne­nie v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. Tá­to vy­hláš­ka neus­ta­no­vu­je  Sek­ciu kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra za sub­jekt vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Rov­na­ko na­ria­de­nie mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 175 z 30. de­cem­bra 2010 o vy­me­dze­ní prís­luš­nos­ti út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru a út­va­rov mi­nis­ter­stva vnút­ra pri od­ha­ľo­va­ní tres­tných či­nov, pri zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov a o pos­tu­pe v tres­tnom ko­na­ní (ves­tník, roč­ník 2010, čias­tka 71) v ods.1, 2, 3, 4 člán­ku 4 len ur­ču­je kto je prís­luš­ní­kom, po­li­caj­tom, vy­šet­ro­va­te­ľom, po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom, resp. iným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Vždy však ide iba o sub­jek­ty Po­li­caj­né­ho zbo­ru a nie mi­nis­ter­stva vnút­ra.

 

V prí­pa­de, že by sa pri­pus­ti­la iná inter­pre­tá­cia, zna­me­na­lo by to, že vý­kon štát­nej tres­tnej mo­ci by sa mo­hol stáť nás­tro­jom ľu­bo­vô­le do­čas­ných dr­ži­te­ľov štát­nej mo­ci
v dôs­led­ku ne­bez­peč­nej kon­cen­trá­cie mo­ci v tých is­tých ru­kách.

 

Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra tak, ako sa to sta­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, ne­má kom­pe­ten­ciu za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie, vzná­šať ob­vi­ne­nie a po­dá­vať návrh na po­da­nie ob­ža­lo­by v zmys­le §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 a 209 ods. 1 Tr. por. a ani na ďal­šie nas­le­du­jú­ce pro­ces­né úko­ny v zmys­le Tres­tné­ho  po­riad­ku. Na tom­to fak­te nič ne­me­ní ani to, že pod uz­ne­se­ním pod­ľa §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 Tr. por. a návr­hom v zmys­le § 209 ods. 1 Tr. por., resp. pod iný­mi úkon­mi  Tres­tné­ho po­riad­ku je pod­pí­sa­ný vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru. V zá­hla­ví uz­ne­se­nia je to­tiž sprí­tom­ne­ný  štát­ny or­gán, kto­rý ho vy­dá­va a tým je Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor bo­ja pro­ti ko­rup­cii a or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te a v zá­ve­re je i ok­rúh­la pe­čiat­ka, kto­rou sa auto­ri­zu­je roz­hod­nu­tie s náz­vom Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ku­mu­lá­cia dvoch štát­nych or­gá­nov do jed­né­ho, po­kiaľ ide o autor­stvo vy­da­nia roz­hod­nu­tia v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sa­ma ose­be ro­bí z toh­to roz­hod­nu­tia zmä­toč­nosť, nez­ro­zu­mi­teľ­nosť, nu­li­tu a v ko­neč­nom dôs­led­ku i ne­zá­kon­nosť.

 

V zmys­le ana­ló­gie po­tom sud­ca všeo­bec­né­ho súd­nic­tva, kto­rý je na stá­ži
na mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti, ne­mô­že ok­rem prá­ce a čin­nos­ti pre mi­nis­ter­stvo roz­ho­do­vať i v me­ne sú­du, na kto­rom pô­so­bí ako kme­ňo­vý sud­ca.

 

Naj­vyš­ší súd us­tá­lil, že tres­tné stí­ha­nie za­čal neop­ráv­ne­ný or­gán, bez kom­pe­ten­cie v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku a zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Keď­že úko­ny ne­zá­kon­né­ho or­gá­nu nie je mož­né zho­jiť, tre­ba ich po­va­žo­vať od sa­mé­ho za­čiat­ku za nu­lit­né. Dô­ka­zy zís­ka­né pros­tred­níc­tvom ta­kých­to úko­nov sú ne­zá­kon­né a v dôs­led­ku to­ho v ko­na­ní ne­pou­ži­teľ­né. Pre ab­sen­ciu za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia zá­kon­ným spô­so­bom ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa sku­tok stal. Od­vo­la­cí súd pre­to ob­ža­lo­va­né­ho P os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by, le­bo ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je stí­ha­ný v zmys­le § 285
písm. a/ Tr. por. Od­vo­la­cí súd tak mo­hol uro­biť, keď­že sám v zmys­le § 322 ods. 3 Tr. por. dopl­nil do­ka­zo­va­nie. Neš­lo pri­tom o dô­ka­zy, kto­rých vy­ko­na­nie by bo­lo spo­je­né s nep­ri­me­ra­ný­mi ťaž­kos­ťa­mi. Ko­nal tak v zá­uj­me zrý­chle­nia a zhos­po­dár­ne­nia súd­ne­ho ko­na­nia, a pre­to tres­tné stí­ha­nie prá­vop­lat­ne ukon­čil.

 

Naj­vyš­ší súd upria­mil po­zor­nosť v zmys­le ďal­šie­ho zá­kon­né­ho od­vo­la­cie­ho dô­vo­du na us­ta­no­ve­nie § 324 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho ak je dô­vod, na kto­ré­ho zá­kla­de roz­ho­dol od­vo­la­cí súd v pros­pech niek­to­ré­ho ob­ža­lo­va­né­ho, na pros­pech aj ďal­šie­mu spolu­ob­ža­lo­va­né­mu ale­bo zú­čas­tne­nej oso­be, kto­rá ne­po­da­la od­vo­la­nie, roz­hod­ne od­vo­la­cí súd vždy aj v ich pros­pech.... pri­po­mí­na­júc, že ide o ob­li­ga­tór­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

V zmys­le čl. 152 ods. 4 Ústa­vy vý­klad a up­lat­ňo­va­nie ús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to ús­ta­vou. Čl. 154c ods.1 Ústa­vy  ho­vo­rí, že medzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku a ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd.

 

Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

 

Od­vo­la­cí súd sa v pre­ro­ko­va­nej  ve­ci ne­mo­hol s oh­ľa­dom na jej oso­bit­ný cha­rak­ter  vy­hnúť úva­hám o zá­sa­de be­ne­fi­cium co­haesio­nis, kto­rej pod­sta­tou je zme­na roz­sud­ku i
v pros­pech oso­by, kto­rá op­rav­ný pros­trie­dok ne­po­da­la (od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 23. jú­na 2014, sp. zn. PK- 2T/19/2014, vec od­sú­de­né­ho S), ak jej pros­pie­va dô­vod, pre kto­rý bo­lo zme­ne­né roz­hod­nu­tie v pros­pech oso­by, kto­rá op­rav­ný pros­trie­dok po­da­la. For­mál­nym pred­pok­la­dom ta­ké­ho­to pos­tu­pu je sí­ce to, že o všet­kých ob­ža­lo­va­ných bo­lo roz­hod­nu­té v tom is­tom ko­na­ní a tým is­tým roz­sud­kom, tá­to for­mál­nosť však nes­mie byť me­cha­nic­ky pou­ží­va­ná tam, kde zjav­ne je na mies­te to­to pra­vid­lo up­lat­niť z hľa­dis­ka fak­tic­ké­ho (reál­ne­ho) sta­vu pred súd­mi.

                                                                                              

V da­nom prí­pa­de bo­lo ve­de­né spo­loč­né tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­ných S pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods.1, 2 písm. b/ Tr. zák. a  P pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku v zmys­le § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. Vy­šet­ro­va­teľ (ide pri­tom stá­le o vy­šet­ro­va­te­ľa mi­nis­ter­stva vnút­ra, kto­ré­ho nie je mož­né po­va­žo­vať za sub­jekt vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) 17. feb­ruára  2014 tres­tnú vec spolu­ob­vi­ne­né­ho S vy­lú­čil pod­ľa § 21 ods. 1 Tr. por. per ana­lo­giam na sa­mos­tat­né ko­na­nie. Roz­de­le­nie od­ôvod­nil iba urý­chle­ním ko­na­nia vo ve­ci spolu­ob­vi­ne­né­ho S, le­bo sa priz­nal a sú u ne­ho spl­ne­né pod­mien­ky na do­ho­du o vi­ne a tres­te a spolu­ob­vi­ne­ný P po­pie­ral spá­chanie skut­ku, tak­že sa bu­de mu­sieť po­dať ob­ža­lo­ba.

 

Z vy­jad­re­né­ho nie je zrej­mé, pre­čo vy­šet­ro­va­teľ pou­žil ta­ký pos­tup (vy­lú­če­nie oso­by S zo spo­loč­né­ho ko­na­nia), keď mu zjav­ne nič neb­rá­ni­lo ko­nať vo ve­ci spo­loč­ne pro­ti obom ob­vi­ne­ným a o oboch roz­hod­núť po­da­ním návr­hu spo­loč­nej ob­ža­lo­by. Urý­chle­nie ko­na­nia len vo­či jed­né­mu pá­cha­te­ľo­vi ne­zak­la­dá na­dria­de­nosť nad prin­cíp spra­vod­li­vos­ti a zá­kon­nos­ti, pre­to­že by to bo­lo zjav­ne v roz­po­re so zmys­lom § 18 ods. 1 Tr. por. i na­priek od­se­ku 5 toh­to us­ta­no­ve­nia. Na­po­kon ne­mož­no ho­vo­riť ani o urý­chle­ní ko­na­nia, pre­to­že prí­pad spolu­ob­vi­ne­né­ho S na pr­vom stup­ni bol  skon­če­ný 23. jú­na 2014 a ob­ža­lo­va­né­ho P už 27. ok­tób­ra 2014. Ten­to spô­sob roz­ho­do­va­nia je nao­pak v roz­po­re s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi zá­ka­zu svoj­vô­le v roz­ho­do­va­ní a zá­ka­zu nú­te­nia k sa­mo us­ved­čo­va­niu, resp. se­ba ob­vi­ňo­va­niu . Zá­kaz se­ba ob­vi­ňo­va­nia je kľú­čo­vou pod­sta­tou poj­mu spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 Do­ho­vo­ru. Kro­ky vy­šet­ro­va­te­ľa, o správ­nos­ti a ra­cio­nál­nos­ti kto­rých nie je od­vo­la­cí súd pres­ved­če­ný, dá­va­jú zá­klad na to, že sa ne­dá eli­mi­no­vať pou­ži­tie zá­sa­dy be­ne­fi­cium co­haesio­nis. Nes­po­chyb­ni­teľ­ným zmys­lom zá­sa­dy be­ne­fi­cium co­haesio­nis je, aby v tej is­tej ve­ci ne­roz­ho­do­va­li sú­dy nav­zá­jom si od­po­ru­jú­ci­mi roz­hod­nu­tia­mi. Aj keď doš­lo k roz­de­le­niu ve­ci eš­te v príp­rav­nom ko­na­ní, v oboch roz­hod­nu­tiach (roz­sud­ky Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku

z 27. ok­tób­ra 2014, sp. zn. PK-1T 20/2014 a z 23. jú­na 2014, sp. zn. PK-2T/19/2014), stá­le ide bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí o tú is­tú vec a nes­por­ne o ten is­tý sku­tok. Tie­to kau­zy skut­ko­vo-práv­ne a do­kon­ca aj mo­ti­vač­ne jed­noz­nač­ne  spo­lu sú­vi­sia. Ho­ci (v dôs­led­ku ozna­če­né­ho pos­tu­pu) ne­bo­li napl­ne­né for­mál­ne zna­ky ci­to­va­nej zá­sa­dy, ne­po­chyb­ne je prí­tom­ný spo­loč­ný dô­vod zru­še­nia oboch roz­hod­nu­tí (aj roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du z 23. jú­na 2014, vec spolu­ob­vi­ne­né­ho S), kto­rý spo­čí­va, v už  ana­ly­zo­va­nom a kon­šta­to­va­nom zis­te­ní chyb­né­ho a svoj­voľ­né­ho pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré pred­chá­dza­lo na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu, kto­ré spô­so­bi­lo zjav­nú nes­práv­nosť roz­sud­kov Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du z 27. ok­tób­ra a z 23. jú­na 2014, tý­ka­jú­cich sa nie­len od­vo­la­te­ľa sa­mot­né­ho, ale i te­raz už prá­vop­lat­ne od­sú­de­né­ho, pô­vod­ne spolu­ob­vi­ne­né­ho S a tiež v nut­nos­ti napl­ne­nia idey spra­vod­li­vos­ti.

 

V zmys­le ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 6. ok­tób­ra 2011,
II. ÚS 284/2011-25 (ob­dob­ne IV. ÚS 305/09), by mo­hol spolu­ob­vi­ne­ný S ini­cio­vať do­vo­la­nie vo ve­ci svoj­ho prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia, i keď ide o prá­vop­lat­né od­sú­de­nie for­mou roz­sud­ku schvá­le­ním do­ho­dy o vi­ne a tres­te, le­bo je tu do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por., keď­že vý­klad a nás­led­ná ap­li­ká­cia § 368 ods. 1 Tr. por. mu­sí v ce­lom roz­sa­hu reš­pek­to­vať prá­vo sťa­žo­va­te­ľa ako stra­ny do­vo­la­cie­ho ko­na­nia na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a reš­pek­to­vať je­ho pod­sta­tu a zmy­sel, t. j. tak, aby je­ho pros­tred­níc­tvom bo­la za­bez­pe­če­ná spra­vod­li­vá ochra­na práv a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov do­vo­la­te­ľa.

 

Aj na­priek pro­ces­nej mož­nos­ti spolu­ob­vi­ne­né­ho S po­dať do­vo­la­nie vo ve­ci svoj­ho prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia v in­ten­ciách spo­mí­na­né­ho ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du, od­vo­la­cí súd pou­žil v je­ho pros­pech zá­sa­du be­ne­fi­cium co­haesio­nis, kto­rá je svo­jou po­va­hou rov­na­kým pro­ces­ným in­šti­tú­tom ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, le­bo pre­lo­mu­je prá­vop­lat­nosť roz­hod­nu­tia. Súd je po­vin­ný nap­ra­viť zis­te­nú ne­zá­kon­nosť ih­neď, aj ke­by bo­li k dis­po­zí­cii ďal­šie pros­tried­ky re­pa­rá­cie. Tie­to by si na­po­kon nut­ne vy­ža­do­va­li ďal­šie pro­ces­né úko­ny dot­knu­tých osôb a mu­se­lo by sa zby­toč­ne viesť ďal­šie súd­ne ko­na­nie, na­vy­še so zby­toč­ný­mi eko­no­mic­ký­mi stra­ta­mi.

 

S  pou­ka­zom na vy­jad­re­né, naj­mä pri reš­pek­to­va­ní člán­kov 152 ods. 4 a 154c ods. 1 Ústa­vy  a  6 ods. 1 Do­ho­vo­ru po­kiaľ ide o prin­cí­py  spra­vod­li­vé­ho  pro­ce­su, tak neos­ta­lo od­vo­la­cie­mu sú­du nič iné, než pou­žiť zá­sa­du be­ne­fi­cium co­haesio­nis aj na­priek to­mu, že sa ne­vie­dlo spo­loč­né súd­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho P a od­sú­de­né­ho S. Od­vo­la­cí súd obe ozna­če­né roz­hod­nu­tia zru­šil pre uve­de­né ne­dos­tat­ky, a to aj za si­tuácie, že roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du z 23. jú­na 2014 vo ve­ci od­sú­de­né­ho S bo­la schvá­le­ná do­ho­da o vi­ne a tres­te, pro­ti kto­ré­mu nie je for­mál­ne prí­pus­tné od­vo­la­nie. Inak by vznik­la ne­lo­gic­ká si­tuácia spo­čí­va­jú­ca v tom, že iden­tic­ký sku­tok u jed­nej oso­by by bol zru­še­ný, ale u dru­hej by os­tal prá­vop­lat­ný. Po­kiaľ by od­vo­la­cí súd tak­to ne­pos­tu­po­val, ob­ža­lo­va­ný P by bol sí­ce for­mál­ne os­lo­bo­de­ný spod zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku, ale cez prá­vop­lat­ný roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du z 23. jú­na 2014, tý­ka­jú­ci sa od­sú­de­né­ho S, by ma­te­riál­ne os­tal vin­ným, že bol pod­pla­te­ný S. Skut­ko­vá pod­sta­ta zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku  pod­ľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák.  je len zr­kad­lo­vým ob­ra­zom pre­či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák.

 

Iba  v zá­uj­me dôs­led­nos­ti tre­ba uviesť, že u spolu­ob­vi­ne­né­ho S Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra, ho­ci ne­ma­la kom­pe­ten­ciu za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie, vzná­šať ob­vi­ne­nie a po­dá­vať návrh
na ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te v zmys­le §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 a 209 ods. 1 Tr. por. a ani ďal­šie pro­ces­né úko­ny pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, tak uči­ni­la rov­na­ko ako v prí­pa­de Prí­bel­ské­ho. Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia spolu­ob­vi­ne­né­mu Sr­nčí­ko­vi, vy­dal ne­kom­pe­tent­ný or­gán. Ce­lé tres­tné stí­ha­nie sa  po­tom sta­lo ne­zá­kon­ným. To­to ma­lo vplyv aj na dô­ka­zy, kto­ré pre pre­ne­se­nú ne­zá­kon­nosť ne­bo­lo mož­né riad­ne vy­ko­nať, ani na ne pri­hlia­dať. Ne­bo­lo pre­to do­ká­za­né, že sa sku­tok stal.

 

Po zru­še­ní roz­sud­ku o schvá­le­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te sa vec spolu­ob­vi­ne­né­ho S dos­ta­la do štá­dia príp­rav­né­ho ko­na­nia. Ma­júc na mys­li eko­nó­miu, efek­ti­vi­tu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, okam­ži­tú spra­vod­li­vosť, nep­redl­žo­va­nie ne­zá­kon­né­ho sta­vu a pred­chá­dzanie ďal­šie­mu ši­ka­no­va­niu S nad­by­toč­ným pok­ra­čo­va­ním ko­na­nia, ukon­čil je­ho tres­tné stí­ha­nie od­vo­la­cí súd pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. per ana­lo­giam reš­pek­tu­júc pri­tom člán­ky 152 ods. 4 a 154c ods. 1 Ústa­vy a 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru (kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, kto­rý roz­hod­ne ok­rem iné­ho i o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu) za­sta­ve­ním, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333
ods. 1, 2 písm. b/  Tr. zák., le­bo je ne­po­chyb­né že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie v zmys­le § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. per ana­lo­giam. Aj keď pou­ži­té us­ta­no­ve­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia zá­ko­no­dar­ca expres­sis ver­bis neur­čil od­vo­la­cie­mu sú­du, bo­lo po­vin­nos­ťou od­vo­la­cie­ho sú­du prá­ve s pou­ka­zom na exten­zív­ny vý­klad Do­ho­vo­ru (kto­rý má vy­ššiu práv­nu si­lu) za­brá­niť v ďal­šej proti­práv­nos­ti ko­na­nia vo vzťa­hu k spolu­ob­vi­ne­né­mu S. Od­vo­la­cí súd pre­to per ana­lo­giam aj s pou­ži­tím zá­sa­dy be­ne­fi­cium co­haesio­nis sám tres­tné stí­ha­nie (na­mies­to špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra) vo vzťa­hu k spolu­ob­vi­ne­né­mu S za­sta­vil. Tak­to už mal v príp­rav­nom ko­na­ní pos­tu­po­vať pro­ku­rá­tor.

 

V tej­to spo­ji­tos­ti už len na dopl­ne­nie tre­ba upo­zor­niť na zmy­sel čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, pod­ľa kto­ré­ho vý­raz „roz­hod­nu­tie o ob­vi­ne­ní" zna­me­ná, že mu­sí byť k dis­po­zí­cii ur­či­tá for­ma súd­nej kon­tro­ly, a to aj tam, kde ma­jú dô­le­ži­tú úlo­hu zoh­rá­vať or­gá­ny po­lí­cie, resp. pro­ku­ra­tú­ry, a že v da­nej ve­ci mu­sí byť pri­ja­té ko­neč­né, zá­väz­né a zá­ve­reč­né roz­hod­nu­tie.

 

Na pod­kla­de kon­šta­to­va­né­ho po­va­žo­val od­vo­la­cí súd za pot­reb­né roz­hod­núť tak, ako sa uvá­dza v enun­ciá­te roz­sud­ku.

 

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Bra­tis­la­ve 29. má­ja 2015

           

 

 

                                                                                  JUDr. Šte­fan  H a r a b i n , v. r.

                                                                                                  pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

Diskusia