Právne vety:
I. Neexistencia autentického zoznamu pohľadávok vo forme a obsahu predpokladaného úverovými zmluvami, ktorý by bol osobitne signovaný osobami zastupujúcimi úverového dlžníka, vo výsledku neumožňuje kauzálne spojiť čerpanie úveru s tomu predchádzajúcou aktivitou úverového dlžníka, čo vedie k nutnosti prijať záver, že čerpanie úverov v posudzovanom prípade fakticky prebiehalo nezávisle na tejto zmluvnej podmienke resp. jej splnení alebo nesplnení. Za uvedený stav alebo inak povedané hendikep dôkaznej situácie pritom plne zodpovedá samotná poškodená banka, ktorá v priebehu prípravného konania nedokázala vyšetrovateľovi predložiť nielen autentickú podobu zoznamu pohľadávok, ktorou podmieňovala čerpanie inkriminovaných úverov, ale ani ďalšie s čerpaním úveru súvisiace a úverovými zmluvami predpísané doklady.
Pokiaľ aj nejaký omyl, či nesprávna alebo nedostatočná predstava poškodeného o skutočnom stave veci v inkriminovanom čase existovala, príčinu a dôvody tohto stavu treba vidieť primárne v konštrukcii zmluvných podmienok poskytnutia a čerpania inkriminovaných kontokorentných úverov a v nedôvodnej rezignácii poškodeného na plnenie všeobecnej a osobitnej prevenčnej povinnosti vrátane s tým súvisiaceho nedostatku kontrolných mechanizmov na jeho strane.
II. Smerom k poškodenému subjektu, ktorý je bankou, je nutné uviesť, že špecifický charakter predmetu podnikania banky, zákonodarca okrem, všeobecnej prevenčnej povinnosti, zvýraznil konštituovaním osobitnej prevenčnej povinnosti, ktorú pojal do obsahu požiadaviek na podnikanie bánk v ustanovení § 27 zákona o bankách, v ktorom im uložil postupovať pri výkone svojej činnosti obozretne a najmä vykonávať obchody spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká.
III. Pri existencii a zavedení prevenčných povinností štát ako osoba oprávnená a povinná vyvodzovať trestnú zodpovednosť a ukladať tresty za spáchané trestné činy je oprávnený požadovať od fyzických a právnických osôb, aby pri vykonávaní majetkových dispozícii zachovávali určitú bežnú a nevyhnutnú mieru opatrnosti. Ak sa tak z ich strany nestane napriek tomu, že dostupnými prostriedkami mohli omyl a s ním súvisiacu škodu zistiť a eliminovať, musia zodpovednosť za spôsobený škodlivý následok niesť primárne sami a domáhať sa ochrany svojich práv cestou iných právnych prostriedkov ako Trestného práva.
Kv 9/15/6600 Banská Bystrica 07.04.2015
U Z N E S E N I E
Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Tr. zákona, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. s ť a ž n o s ť
poškodeného
T b, a. s.,
podanú písomným podaním zo 04.03.2015, proti uzneseniu vyšetrovateľa MV SR, Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica sp. zn. PPZ-560/NKA-FP-ST-2012 z 24.02.2015, ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie vedené vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Tr. zákona,
z a m i e t a m,
pretože nie je dôvodná.
O d ô v o d n e n i e :
Vyšetrovateľ MV SR, Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica uznesením sp. zn. PPZ-560/NKA-FP-ST-2012 z 24.02.2015 (ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania alebo zastavujúce uznesenie“) podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Tr. zákona vedené na skutkovom základe, že
- po vzájomnej dohode osôb vystupujúcich v mene podnikateľských subjektov L s.r.o. a S P s.r.o., najskôr osoba vystupujúca v mene štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti L s.r.o. v úmysle vylákať finančné prostriedky, po predchádzajúcich rokovaniach, dňa 24.04.2007 v Bratislave uzavrela ako dlžník so spoločnosťou T b a.s. ako veriteľom zmluvu o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č....., na základe ktorej bol dlžníkovi L, s.r.o. poskytnutý úver vo výške 12 mil. SKK, navýšený dodatkom č. 1 zo dňa 27.07.2007 na 20 mil. SKK a dodatkom č. 2 zo dňa 16.11.2007 na 30 mil. SKK a potom aj osoba vystupujúca v mene štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti S P s.r.o. po predchádzajúcich rokovaniach, dňa 11.05.2007 v Bratislave uzavrela ako dlžník so spoločnosťou T b, a.s. ako veriteľom zmluvu o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č...., na základe ktorej bol poskytnutý dlžníkovi S P, s.r.o. úver vo výške 30 mil. SKK, navýšený dodatkom č. 1 zo dňa 14.09.2007 na 50 mil. SKK, následne osoby vystupujúce v mene subjektov L, s.r.o., S P, s.r.o. spolu s ďalšími doposiaľ nestotožnenými osobami vystupujúcimi v mene rôznych podnikateľských subjektov, v presne nezistenej dobe, na nezistenom mieste a za nezistených okolností plánovane a koordinovane obstarávali doklady deklarujúce vzájomnú obchodnú činnosť založenú na neexistujúcich tovarových tokoch, čím umožnili zástupcom podnikateľských subjektov L s.r.o. a S P s.r.o. postupné čerpanie finančných prostriedkov až do výšky poskytnutého úveru, takto získané finančné prostriedky využili na doposiaľ nezistený účel, úver nesplácali v zmysle stanovených zmluvných podmienok, čím spôsobili peňažnému ústavu T b, a.s. škodu vo výške najmenej 80 mil. SKK (t.j. 2.655.513,50 €).
Uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo vydané v trestnom stíhaní začatom na podklade uznesenia vyšetrovateľa vtedajšieho Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Prezídia PZ, odboru Stred, Banská Bystrica sp. zn. PPZ-100/BOK-ST-2010 zo 14.04.2010, ktoré stíhaný skutok právne posudzovalo ako obzvlášť závažný zločin podvodu § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák.
Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podal poškodený T b, a. s. písomným podaním označeným dátumom 04.03.2015, odovzdaným na poštovú prepravu 05.03.2015, sťažnosť.
V dôvodoch opravného prostriedku sťažovateľ argumentoval, že (z jeho pohľadu) podstatnou podmienkou, pre uvoľnenie finančných prostriedkov kontokorentných úverov bolo predkladanie zoznamu „existujúcich“ pohľadávok, pričom v čase čerpania úverov mal za to, že zo strany úverových dlžníkov sú mu predkladané pohľadávky reálne a nie ako konštatuje vyšetrovateľ pohľadávky nevzniknuté a tovarom nekryté. Ďalej poukázal na to, že pri ochrane svojich práv a finančných záujmov nebol nečinný a príslušné kroky začal podnikať ešte pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti kontokorentných úverov, čo preukazuje obsah výpovede svedka P Š, podľa ktorého banka po zistení poklesu platobného styku pristúpila v mesiaci apríl alebo máj roku 2008 najprv k zablokovaniu úverového rámca a až následne došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úverov.
S ohľadom na vytýkané nedostatky poškodený sťažnostnému orgánu navrhol, aby napadnuté zastavujúce uznesenie podľa § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil.
Zastavujúce uznesenie bolo sťažovateľovi oznámené doručením jeho rovnopisu dňa 02.03.2015.
Konajúci vyšetrovateľ PZ podanej sťažnosti postupom podľa § 190 ods. 1 Tr. por. nevyhovel a v súlade s ust. § 190 ods. 2 písm. a) Tr. por. ju dňa 23.03.2015 predložil na rozhodnutie prokurátorovi Oddelenia prvostupňového a boja proti organizovanému zločinu Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, ktorý na základe opatrenia krajského prokurátora v Banskej Bystrici podľa § 51 Zákona o prokuratúre vykonáva v príslušnom prípravnom konaní dozor v zmysle § 230 ods. 1, ods. 2 Tr. por..
Z podnetu podaného opravného prostriedku som v súlade s ust. § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por., preskúmal napadnuté uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a zistil som, že sťažnosti, ktorá je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou, nie je možné vyhovieť.
Analyzujúc výsledky procesnej činnosti vyšetrovateľa v priebehu vykonaného prípravného konania, tak ako sú zhromaždené v príslušnom spisovom materiále polície, možno konštatovať, že vyšetrovateľ pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval plne v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. a pred vydaním napadnutého uznesenia si obstaral dostatok podkladov, ktoré mu potom umožnili prijať stavu veci i zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.
V dôvodoch napadnutého uznesenia vyšetrovateľ výstižne, obsahom vyčerpávajúco a v zhode s výsledkami vykonaného vyšetrovania, nielen vyložil komplex skutkových zistení, na podklade ktorých je možné prijať záver o relevantných okolnostiach vyšetrovanej udalosti, ale tieto aj náležite právne zhodnotil.
Jedinú výhradu, ktorá však nemá vplyv na správnosť samotného konečného rozhodnutia, možno vzniesť iba voči záveru vyšetrovateľa o tom, že v pohľadávkach, na financovanie ktorých boli úverovým dlžníkom poskytované a čerpané kontokorentné úvery, sa jednalo o pohľadávky reálne nevzniknuté a tovarom nekryté. Takto prijatý záver vyšetrovateľa zjavne prehliada, že právnym titulom vzniku inkriminovaných pohľadávok bol kontrakt konsenzuálnej povahy (kúpna zmluva), pri ktorom predpokladom právne účinného vzniku bola „iba“ dohoda strán o jeho podstatných náležitostiach. K takejto dohode podľa výsledku dokazovania bez pochýb došlo aj medzi účastníkmi skúmaných dodávateľsko - odberateľských vzťahov, pričom je bez právneho významu, že pohľadávky, v týchto vzťahoch konštituované, mali základ v reťazovej prefakturácii tovaru resp., že takýto spôsob fakturácie sledoval aj iný ekonomický cieľ, v konkrétnom prípade napr. zvyšovanie bonity u niektorých účastníkov. Pokiaľ v jednom a v podstate i jedinom prípade bola realizácia skúmaných obchodov s úverovým dlžníkom spol. S P popretá štatutárnym orgánom odberateľských spoločností V W, s.r.o. a R, s.r.o., Ľ P, význam a vierohodnosť jeho svedeckej výpovede treba hodnotiť mimoriadne obozretne a kriticky, keďže svedok na jednej strane síce zreteľne vylúčil svoju účasť na obchodoch realizovaných v mene spol. V W, s.r.o., na druhej strane sa však už nevedel vyjadriť, či nespomenul si na účasť druhej obchodnej spoločnosti – R, s.r.o. v mene ktorej taktiež konal. Zvýrazniť sa pritom žiada, že v spol. R, s.r.o. sa jednalo práve o subjekt, v spojení s ktorým je svedok aktuálne trestne stíhaný pre totožný trestný čin (úverový podvod) spáchaný ku škode iného peňažného ústavu.
Vykonaným vyšetrovaním sa existenciu tovaru, ktorý tvoril predmet posudzovaných fakturácií, podarilo spochybniť, nie však vylúčiť, len vo vzťahu k tovaru (ryži) prepravovanému po mori. Skutočnosti spochybňujúce existenciu tovaru sa však týkali predovšetkým okolností jeho prepravy tak, ako boli zistené z obsahu námorného nákladného listu v rámci medzinárodnej policajnej spolupráce, ktorej výsledok vyšetrovateľovi sprostredkovala Národná ústredňa Interpol. Takto získané poznatky však nemožno preceňovať, nakoľko nič nevypovedajú o subjektívnej stránke na obchode „s ryžou“ zainteresovaných osôb vrátane úverových dlžníkov, inými slovami o ich vedomosti, že preprava ryže neprebieha podľa údajov námorného konosamentu resp., že neprebieha vôbec, či dokonca, že tovar, ktorý má byť podľa tohto dokladu prepravovaný, v skutočnosti neexistuje. Upriamiť v tejto spojitosti možno aj na výpovede svedkov Ing. S K a P S, z ktorých vyplýva, že prvý menovaný ako odberateľ spol. L si formálnu stránku jemu poskytnutých dokladov o námornej preprave overoval, práve u P S pracujúceho v špedícii, ktorý mu poskytol vysvetlenie o obchodovaní s tovarom v takýchto prípadoch a uistil ho, že tovar je možné počas prepravy teoreticky predať nespočetne krát, pričom za jeho vlastníka sa vždy považuje aktuálny držiteľ (majiteľ) konosamentu.
Odhliadnuc od vyššie prezentovaných zistení a názorov sťažnostného orgánu k existencii odberateľských pohľadávok úverových dlžníkov a tovaru, ktorý tvoril ich predmet, treba však v zhode s dôvodmi napadnutého uznesenia pripomenúť, že vykonaným vyšetrovaním nebola preukázaná predovšetkým fyzická existencia autentického zoznamu pohľadávok, ktorý by bol poškodenej banke predložený spôsobom a vo forme predpokladanej príslušnými úverovými zmluvami, pričom práve tento moment bol bankou resp. úverovými zmluvami definovaný ako podstatná podmienka čerpania úveru, pri splnení ktorej bolo obom úverovým dlžníkom umožnené využívať kontokorentný úverový rámec formou debetných operácií na ťarchu ich účtu. Neexistencia autentického zoznamu pohľadávok vo forme a obsahu predpokladaného úverovými zmluvami, ktorý by bol osobitne signovaný osobami zastupujúcimi úverového dlžníka, vo výsledku neumožňuje kauzálne spojiť čerpanie úveru s tomu predchádzajúcou aktivitou úverového dlžníka, čo vedie k nutnosti prijať záver, že čerpanie úverov v posudzovanom prípade fakticky prebiehalo nezávisle na tejto zmluvnej podmienke resp. jej splnení alebo nesplnení. Za uvedený stav alebo inak povedané hendikep dôkaznej situácie pritom plne zodpovedá samotná poškodená banka, ktorá v priebehu prípravného konania nedokázala vyšetrovateľovi predložiť nielen autentickú podobu zoznamu pohľadávok, ktorou podmieňovala čerpanie inkriminovaných úverov, ale ani ďalšie s čerpaním úveru súvisiace a úverovými zmluvami predpísané doklady (odberateľské zmluvy spol. S P, výpis z notárskeho centrálneho registra záložných práv) resp. pokiaľ aj niektoré doklady predložila (faktúry úverových dlžníkov, odberateľské zmluvy spol. L, opravné daňové priznanie spol. L za rok 2007 z 31.3.2008) nedokázala ozrejmiť, akým spôsobom ich získala, kým jej boli predložené a najmä či sa tak stalo pred čerpaním úverov alebo až následne v období, kedy sa riešilo ich nesplácanie.
Za vecne správny a zákonu zodpovedajúci treba považovať aj v dôvodoch zastavujúceho uznesenia poskytnutý výklad všeobecnej prevenčnej povinnosti upravenej v § 415 Občianskeho zákonníka a vplyvu jej nedodržania na naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu v časti požadujúcej existenciu príčinného vzťahu medzi konaním páchateľa, omylom subjektu činiaceho majetkovú dispozíciu a škodlivým následkom vzniknutým takouto dispozíciou. Smerom k poškodenému subjektu, ktorý je bankou, je nad rámec odôvodnenia vyšetrovateľa vhodné doplniť, že špecifický charakter predmetu podnikania banky, zákonodarca ďalej zvýraznil konštituovaním osobitnej prevenčnej povinnosti, ktorú pojal do obsahu požiadaviek na podnikanie bánk v ust. § 27 Zákona o bankách, v ktorom im uložil postupovať pri výkone svojej činnosti obozretne a najmä vykonávať obchody spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká.
V posudzovanom prípade sťažovateľ všeobecnej ani osobitnej prevenčnej povinnosti celkom zjavne nedostál, inak si totiž nemožno vysvetliť, že úverovým dlžníkom spol. L a S P umožnil využívať úverový rámec v situácii, že mu (podľa výsledkov dokazovania) v preukázateľnej a najmä úverovými zmluvami vymienenej forme nepredložili doklady, ktorými sám čerpanie úverov predtým podmienil, a že úverový rámec ponechal otvorený a dlžníkom umožnil pokračovať v čerpaní úverov, napriek tomu, že pomerne krátko po prvom čerpaní (spol. L – 2 mesiace a spol. S P – 4 mesiace) vykazovali a banke „predkladali“ na prefinancovanie pohľadávky po lehote splatnosti, pričom práve táto vlastnosť - vada pohľadávok, ich podľa úverových zmlúv diskvalifikovala z prefinancovávania inak povedané, nemohli byť považované za pohľadávky voči odberateľom, vo vzťahu ku ktorým sa poskytnuté kontokorentné úvery mohli čerpať.
Prístup poškodenej banky k plneniu alebo presnejšie neplneniu prevenčnej povinnosti ilustruje aj výpoveď svedkyne M Z, zamestnankyne banky, podľa ktorej ich úlohou (banky) nebolo skúmanie reálnosti faktúr, existencie tovaru a uskutočnenia jeho dodania; pred uzavretím úverových zmlúv si na podklade účtovných výkazov s kladným výsledkom preverili finančnú situáciu úverových dlžníkov a pri čerpaní úverov sa potom obmedzili už iba na skúmanie dodržania úverového rámca a toho, či sa v dlžníkom deklarovanom odberateľovi jedná o bankou schváleného.
Ak bolo v predchádzajúcej časti dôvodov sťažnostného rozhodnutia konštatované, že kontokorentné úvery boli uvoľňované aj na účel financovania pohľadávok po lehote splatnosti, treba zvýrazniť, že táto vada, či nedostatok pohľadávok bol banke známy, čo vyplýva z výpovede svedkyne M P, ktorá o tejto skutočnosti informovala kolegu svedka P Š, pričom tento na uvedenú závažnú informáciu reagoval bez bližšieho vysvetlenia iba tým, „že to bude v poriadku“. Z výpovede označenej svedkyne plynie aj iné významné zistenie o tom, že pozornosti banke neunikla aj ďalšia podozrenie vzbudzujúca okolnosť, že v prípade dotknutých úverových dlžníkov a ich odberateľských pohľadávok dochádza fakticky k dvojnásobnému prefinancovávaniu toho istého tovaru v dodávateľsko – odberateľskom reťazci. Ani tento poznatok, ktorý naviac aj samotný zamestnanec banky vnímal ako podozrivý, sťažovateľa neviedol k tomu, aby smerom k úverovým dlžníkom a čerpaniu úverov prial adekvátne prevenčné opatrenia alebo aby pristúpil k praktickému prevereniu ich dodávateľsko – odberateľských vzťahov.
Pokiaľ sťažovateľ s odvolaním sa na výpoveď svedka P Š akcentoval, že bol pri ochrane svojich práv a záujmov dostatočne aktívny, treba takéto sťažnostné tvrdenie jednoznačne odmietnuť poukázaním na už vyššie oboznamované údaje výpovede svedkyne M P, pokiaľ táto popisovala, že kolegu P Š informovala ako o existencii a predkladaní pohľadávok po lehote splatnosti, tak aj o „podozrivom“ prefinancovávaní toho istého tovaru medzi úverovými dlžníkmi.
Samotné kauzálne prepojenie zadržania štatutárnych orgánov dlžníkov a v prípade A B i nadväzujúcej väzby v inej trestnej veci s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úverov, na ktoré vyšetrovateľ poukázal v dôvodoch zastavujúceho uznesenia, možno nepreukazuje výpoveď svedka P Š, plne však vyplýva z výpovedí iných zamestnancov banky, A S a T P, ktorí vypovedali práve o tom, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti banka pristúpila v rámci postupnosti krokov, ktoré podnikla potom, čo získala vedomosť o zadržaní manželov N resp. väzobnom trestnom stíhaní A B.
Vychádzajúc z vyššie popisovaných skutkových zistení a právnych názorov sťažnostného orgánu a pred ním konajúceho vyšetrovateľa je namieste uzavrieť, že v posudzovanom prípade vykonaným vyšetrovaním nebola preukázaná existencia právne významného omylu na strane poškodeného subjektu, ktorého vznik by bolo možné pričítať osobám konajúcim v mene úverových dlžníkov, pričom pokiaľ aj nejaký omyl, či nesprávna alebo nedostatočná predstava poškodeného o skutočnom stave veci v inkriminovanom čase existovala, príčinu a dôvody tohto stavu treba vidieť primárne v konštrukcii zmluvných podmienok poskytnutia a čerpania inkriminovaných kontokorentných úverov a v nedôvodnej rezignácii poškodeného na plnenie všeobecnej a osobitnej prevenčnej povinnosti vrátane s tým súvisiaceho nedostatku kontrolných mechanizmov na jeho strane.
Vo všeobecnosti platí, že vykonanie každej majetkovej dispozície je v živote spojené s určitou mierou nevyhnutného nebezpečenstva a rizika t.j. určitá miera bežného (normálneho) nebezpečenstva je pri vykonávaní majetkových dispozícii spoločnosťou akceptovaná a predvídateľná. Práve predpoklad, či prezumpcia takéhoto rizika a nebezpečenstva viedla štát (zákonodarcu) k prijatiu zákonných prevenčných povinností, ktoré majú za cieľ takéto bežné riziko a nebezpečenstvo eliminovať. Pri existencii a zavedení takýchto prevenčných povinností štát ako osoba oprávnená a povinná vyvodzovať trestnú zodpovednosť a ukladať tresty za spáchané trestné činy je oprávnený požadovať od fyzických a právnických osôb, aby pri vykonávaní majetkových dispozícii zachovávali určitú bežnú a nevyhnutnú mieru opatrnosti. Ak sa tak z ich strany nestane napriek tomu, že dostupnými prostriedkami mohli omyl a s ním súvisiacu škodu zistiť a eliminovať, musia zodpovednosť za spôsobený škodlivý následok niesť primárne sami a domáhať sa ochrany svojich práv cestou iných právnych prostriedkov ako Trestného práva. Za stavu, keď poškodený nedodrží potrebnú mieru opatrnosti, ktorej vynaloženie je v jeho silách a možnostiach, niet dôvodu, aby štát vstupoval do príslušného súkromno-právneho vzťahu a prostriedkami trestného práva chránil majetkové záujmy poškodeného, ktorý o ne v čase majetkovej dispozície sám nedbal alebo nedbal dostatočne.
Sumarizujúc vyššie rozvedené skutočnosti je teda potrebné rezultovať, že skutkový stav zistený k momentu vydania napadnutého zastavujúceho uznesenia dovoľoval bez dôvodných pochybností prijať v otázke naplnenia znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného činu negatívny záver, preto konajúci vyšetrovateľ podľa § 215 ods.1 písm. b) Tr.por. postupoval vecne správny i zákonne.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Preto bolo namieste rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
JUDr. Jessy H a s s a n
prokurátor krajskej prokuratúry
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.