Úplné znenie zjednocujúceho stanoviska NS SR ohľadne inšpekcie

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky  

      Tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium

Tpj 62/2015

 

 

Sta­no­vis­ko

           

 

tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 29. sep­tem­bra 2015 na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vo vzťa­hu k otáz­ke:

 

I. či Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva  vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je zá­kon­ným sub­jek­tom vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd;

II. vy­lú­če­nia sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho pre spá­chanie úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu v cu­dzi­ne.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

            Pred­sed­níč­ka Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zá­kla­de poz­nat­kov
z roz­ho­do­va­cej praxe se­ná­tov tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia v spo­ji­tos­ti s roz­hod­nu­tím vo ve­ciach  sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. jú­la 2015, 1 To 1/2015 z 29. má­ja 2015 a 1 Tdo 8/2015
z 23. feb­ruára 2015, v rám­ci čin­nos­ti pod­ľa čl. 5 ods. 4 písm. g/ Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej tiež len „NS SR“) a § 21  ods. 3 písm. a/ zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej tiež len „zá­kon o sú­doch“) zis­ti­la di­amet­rál­ne od­liš­ný pos­tup se­ná­tov v dôs­led­ku roz­diel­ne­ho vý­kla­du otáz­ky, či Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je zá­kon­ným sub­jek­tom vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej tiež len „Tr. por.“) v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej tie len „Do­ho­vor“), a otáz­ky vy­lú­če­nia sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho pre spá­chanie úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu v cu­dzi­ne.

 

 

 

A.

I.

Naj­vyš­ší súd SR na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 2. jú­la 2015, uz­ne­se­ním sp. zn. 
5 Tdo 42/2015, pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nia ob­vi­ne­ných I.V. a S.G. pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 18. de­cem­bra 2013, sp. zn. 3To/97/2013, od­mie­tol.

 

V od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia vo vzťa­hu k nas­to­le­ným spor­ným práv­nym otáz­kam naj­mä uvie­dol:

Ok­res­ný súd Veľ­ký Kr­tíš  sa­mo­sud­com Mgr. M.V. (ďa­lej už len „súd pr­vé­ho stup­ňa“) roz­sud­kom z 11.  ap­rí­la 2013, sp. zn. 8T/88/2011 uz­nal za vin­ných

 

ob­vi­ne­ných I.V., L.T. a S.G.

 

v bo­de 1) pre zlo­čin poš­ko­dzo­va­nia a oh­ro­zo­va­nia pre­vádz­ky všeo­bec­ne pros­peš­né­ho za­ria­de­nia spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20, § 286 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20, § 245 ods. 1 Tr. zák. a pre­či­nom krá­de­že spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.;

v bo­de 2) sa­mos­tat­ne ob­vi­ne­né­ho I.V. pre zlo­čin úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa
§ 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., kto­rých sa do­pus­ti­li na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom v bo­doch 1 a 2 vý­ro­ku roz­sud­ku.

Súd pr­vé­ho stup­ňa za to od­sú­dil:

 

Ob­vi­ne­né­ho I.V.:

 

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 2 Tr. zák. k úhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 (šesť) ro­kov, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Ob­vi­ne­né­ho L.T.:

 

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2,
§ 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 (šty­ri) ro­ky, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Ob­vi­ne­né­ho S.G.:

 

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4,
§ 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 5 (päť) ro­kov, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

O ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy súd pr­vé­ho stup­ňa roz­ho­dol pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te po­da­li od­vo­la­nia ob­vi­ne­ní
I.V. a S.G., kto­ré sme­ro­va­li čo do vý­ro­kov o vi­ne a tres­te a rov­na­ko tak ok­res­ný pro­ku­rá­tor, kto­ré­ho od­vo­la­nie sme­ro­va­lo čo do vý­ro­ku o tres­te v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných I.V. a S.G.

 

Na pod­kla­de po­da­ných od­vo­la­ní Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci roz­sud­kom
z 18. de­cem­bra 2013, sp. zn. 3To/97/2013, pod­ľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok u všet­kých troch ob­vi­ne­ných vo vý­ro­koch o tres­toch a spô­so­be
ich vý­ko­nu. Pos­tu­pu­júc pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo ve­ci roz­ho­dol tak, že ob­vi­ne­ným ulo­žil tie­to tres­ty:

 

Ob­vi­ne­né­mu I.V.:

 

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 2, 4, 8,
§ 41 ods. 2 Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 5 (päť) ro­kov a 6 (šesť) me­sia­cov, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. ulo­žil ob­vi­ne­né­mu aj trest pre­pad­nu­tia ve­ci,
a to osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Seat Al­ham­bra, e. č. X. s tým, že pod­ľa § 60 ods. 6
Tr. zák. sa vlas­tní­kom pre­pad­nu­tej ve­ci stá­va štát.

 

Ob­vi­ne­né­mu L.T.:

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 36 písm. j/, l/, n/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, 3, 8, § 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 26 (dvad­sať­šesť) me­sia­cov, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Ob­vi­ne­né­mu S.G.:

 

Pod­ľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 37 písm. h/, m/ § 38 ods. 2, 4 8,
§ 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re
4 (šty­ri) ro­ky a 10 (de­sať) me­sia­cov, na vý­kon kto­ré­ho ho pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pro­ti roz­sud­ku sú­du dru­hé­ho stup­ňa po­da­li ob­vi­ne­ní I.V. a S.G. pros­tred­níc­tvom ob­haj­cov do­vo­la­nia, a to ob­vi­ne­ný I.V. pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu JUDr. J.V. 7. ja­nuá­ra 2015, kto­ré dopl­nil pí­som­ným po­da­ním 27. ap­rí­la 2015 a ob­vi­ne­ný S.G. jed­nak pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu JUDr. V.Z. 14. no­vem­bra 2014, kto­ré dopl­nil pí­som­ným po­da­ním 25. no­vem­bra 2014 a jed­nak pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­né­ho ob­haj­cu
JUDr. R.U., L.L.M. 22. má­ja 2015.

 

Ob­vi­ne­ný I.V. v do­vo­la­ní up­lat­nil do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, e/, g/, h/, i/ Tr. por.

 

Z hľa­dis­ka práv­nych otá­zok rie­še­ných v pred­met­nom sta­no­vis­ku sú re­le­van­tné ar­gu­men­ty toh­to ob­vi­ne­né­ho po­kiaľ sa opie­ra­jú o us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 1 písm. e/ a písm. g/ Tr. por., t.j., že

 

- vo ve­ci ko­nal ale­bo roz­ho­dol or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia - písm. e/;

- roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom - písm. g/;

 

Po­kiaľ iš­lo o do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por., ob­vi­ne­ný
I.V. v do­vo­la­ní zo 7. ja­nuá­ra 2015 ar­gu­men­to­val tým, že vo ve­ci ko­nal a roz­ho­dol sud­ca, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že 5. ap­rí­la 2010 sa v Čes­kej re­pub­li­ke do­pus­til tres­tné­ho či­nu – pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. zák., za čo bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du vo Frýd­ku - Mís­tku z 19. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. 5T/113/2010, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Os­tra­ve
z 8. ap­rí­la 2011, sp. zn. 6 To/130/2011, prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný k pe­ňaž­né­mu tres­tu a k tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

 

Tie­to sku­toč­nos­ti ob­vi­ne­ný I.V. zis­til z roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky – dis­cip­li­nár­ne­ho sú­du z 21. no­vem­bra 2011, sp. zn. 1 Ds 1/2011, ako aj z pod­ne­tu sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš JUDr. S.C. z 18. ja­nuá­ra 2014 a tak­tiež zo zá­pis­ni­ce zo 14. za­sad­nu­tia Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

  

K up­lat­ne­né­mu do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. ob­vi­ne­ný I.V. pí­som­ným po­da­ním z 27. ap­rí­la 2015 pri­po­jil roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 23. feb­ruára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M.M. pre trest­ný čin sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 241a ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. účin­né­ho
do 31. de­cem­bra 2005, na pod­kla­de kto­ré­ho dô­vo­dov sa do­má­hal okam­ži­té­ho roz­hod­nu­tia o svo­jom do­vo­la­ní a pre­pus­te­nia na slo­bo­du, keď­že vy­ko­ná­va trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný mu sud­com, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný v tres­tnom ko­na­ní.

 

V prí­pa­de do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por. ob­vi­ne­ný
I.V. uvie­dol, že vy­šet­ro­va­teľ OR PZ Veľ­ký Kr­tíš „bez to­ho, aby na to­to mal prá­vo a ná­rok, prev­zal niek­to­ré zá­ve­ry in­špek­cie mi­nis­ter­stva vnút­ra aj úko­ny, kto­ré bo­li tou­to in­šti­tú­ciou vy­ko­na­né do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ho­ci in­špek­cia mi­nis­ter­stva nie je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, na zá­kla­de kto­ré­ho by ta­ké­to úko­ny moh­li brať ako sme­ro­daj­né a jed­na­lo sa o sa­mos­tat­né vy­šet­ro­va­nie kon­trol­nou sku­pi­nou, po­dlie­ha­jú­cou Mi­nis­ter­stvu vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a pre­to aké­koľ­vek zá­ve­ry pou­ži­té na zá­kla­de ta­kých­to kon­šta­to­va­ní v tres­tnom spi­se a bo­li pou­ži­té vo­či mo­jej oso­be, po­va­žu­jem za ne­zá­kon­né“.

 

V rám­ci ko­neč­né­ho návr­hu ob­vi­ne­ný I.V. navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 18. de­cem­bra 2011, sp. zn.
3To/97/2013, ako aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 11. ap­rí­la 2013, sp. zn.
8T/88/2011 a ulo­žil Ok­res­né­mu sú­du Veľ­ký Kr­tíš, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Ob­vi­ne­ný S.G. v do­vo­la­ní up­lat­nil do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/, e/, g/, i/ Tr. por., pod­ľa kto­rých – vo vzťa­hu k nas­to­le­ným práv­nym otáz­kam - do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak

 

- vo ve­ci ko­nal ale­bo roz­ho­dol or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia - písm. e/;

 

- roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom - písm. g/.

 

Napl­ne­nie do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa písm. g/, i/ § 371 ods. 1 Tr. por. ob­vi­ne­ný S.G. vi­del v do­vo­la­ní po­da­nom 14. no­vem­bra 2014 pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu
JUDr. V.Z. naj­mä v tom, že

 

- pro­ku­rá­tor je­ho sťaž­nosť pro­ti roz­hod­nu­tiu o vrá­te­ní fi­nan­čných pros­tried­kov fir­me  E. s.r.o. za­mie­tol ako ne­dô­vod­nú a mal za to, že mo­ti­vá­ciou roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v príp­rav­nom ko­na­ní  bo­la sna­ha zvý­raz­niť je­ho účasť na úto­ku tým, že sa u ne­ho naš­li fi­nan­čné pros­tried­ky a v ob­chod­nej spo­loč­nos­ti doš­lo ku krá­de­ži;

 

- ta­ký­to pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní po­tom vie­dol k zá­ve­ru o je­ho spo­loč­nom ko­na­ní s os­tat­ný­mi oso­ba­mi us­tá­le­ný­mi v skut­ko­vej ve­te pod bo­dom 1) na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a vie­dol k zá­ve­ru o je­ho ve­do­mos­ti, že v rám­ci krá­de­že fi­nan­čných pros­tried­kov dôj­de aj k ďal­ším sprie­vod­ným zna­kom, t.j. poš­ko­de­niu všeo­bec­ne pros­peš­né­ho za­ria­de­nia (vy­ra­de­nie te­le­fón­nych li­niek) a k poš­ko­de­niu op­lo­te­nia.

 

Na­po­kon v prí­pa­de do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. iš­lo o rov­na­ký pos­tup ako u ob­vi­ne­né­ho I.V. Do­vo­la­nie po­da­né ob­vi­ne­ným S.G. 22. má­ja 2015 pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­né­ho ob­haj­cu JUDr. R.U., L.L.M. sa ar­gu­men­tač­ne v pl­nom roz­sa­hu opie­ra­lo o dô­vo­dy pri­po­je­né­ho roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 23. feb­ruára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015 (ob­vi­ne­ný M.M.).

 

Na pod­kla­de toh­to roz­hod­nu­tia sa ob­vi­ne­ný S.G. pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­né­ho ob­haj­cu JUDr. R.U. L.L.M. do­má­hal, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 18. de­cem­bra 2011, sp. zn. 3To/97/2013, a rov­na­ko tak aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 11. ap­rí­la 2013, sp. zn. 8T/88/2011, „ako ne­zá­kon­ný, a aby bol od­sú­de­ný okam­ži­te pre­pus­te­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho vý­kon je však jed­noz­nač­ne ne­zá­kon­ný“.

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) pres­kú­mal pred­lo­že­ný spi­so­vý ma­te­riál ako aj po­da­né do­vo­la­nia a zis­til, že do­vo­la­nia sú prí­pus­tné
(§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/, § 372 ods. 1 Tr. por.), bo­li po­da­né op­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), pros­tred­níc­tvom ob­haj­cov jed­nak us­ta­no­ve­ných a jed­nak spl­no­moc­ne­né­ho (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1 Tr. por.)
a na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zá­ro­veň ale zis­til aj to, že po­da­né do­vo­la­nia je pot­reb­né od­miet­nuť na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, le­bo je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

 

Obid­va sú­dy vy­vo­di­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia správ­ne skut­ko­vé aj práv­ne zá­ve­ry a svo­je roz­hod­nu­tia ná­le­ži­te od­ôvod­ni­li, a to aj vo vzťa­hu k pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­kov, kto­rá je správ­na.

 

V od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí sa sú­dy riad­ne vy­rov­na­li aj s ob­ha­job­ný­mi ar­gu­men­tá­cia­mi ob­vi­ne­ných I.V. a S.G., kto­ré obid­va­ja ob­vi­ne­ní opä­tov­ne prev­za­li do po­da­ných do­vo­la­ní. Tre­ba iba do­dať, že v prí­pa­de ne­bo­hé­ho M.I. neš­lo o žiad­ny exces v ko­na­ní, ale o napl­ne­nie vop­red uzat­vo­re­nej do­ho­dy, na kto­rej par­ti­ci­po­va­li všet­ci ob­vi­ne­ní, vrá­ta­ne I.V. a S.G., mie­rou us­tá­le­nou súd­mi pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa vo vy­ššie uve­de­ných roz­sud­koch. Pre­to ná­miet­ky ob­vi­ne­ných I.V. a S.G. sú v tom­to sme­re ab­so­lút­ne bez­pred­met­né.

 

Do­vo­la­cí súd po­va­žu­je za pot­reb­né pri­po­me­núť, že o do­vo­la­nie, kto­ré je pot­reb­né od­miet­nuť pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. ide spra­vid­la aj vte­dy, ak ob­vi­ne­ní v do­vo­la­ní
v pod­sta­te len opa­ku­jú ná­miet­ky up­lat­ne­né už skôr v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa, s kto­rý­mi sa sú­dy oboch stup­ňov dos­ta­toč­ne a správ­ne vy­rov­na­li.

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­ní I.V. a S.G. up­lat­ni­li aj do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa
§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak je roz­hod­nu­tie za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom.

 

Po­kiaľ ide o ob­vi­ne­né­ho S.G., ten v po­da­nom do­vo­la­ní pres­ne neš­pe­ci­fi­ko­val dô­vo­dy je­ho napl­ne­nia a do­vo­la­cí súd ich pre­to ani nep­res­kú­ma­val, keď­že v je­ho prí­pa­de iš­lo opä­tov­ne len o pau­šál­ny od­kaz na písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Nap­ro­ti to­mu ob­vi­ne­ný I.V. v pod­sta­te na­mie­tal zá­kon­nosť dô­ka­zov vy­ko­na­ných In­špek­ciou mi­nis­ter­stva vnút­ra, kto­ré bo­li nás­led­ne vy­ko­na­né a aj vy­hod­no­te­né v rám­ci do­ka­zo­va­nia v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru In­špek­cia mi­nis­ter­stva vnút­ra nie je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, a pre­to všet­ky dô­ka­zy ňou vy­ko­na­né sú ne­zá­kon­né.

 

Do­vo­la­cím se­ná­tom 5 Tdo bo­lo zo súd­ne­ho a vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su zis­te­né,
že po­ve­re­ný prís­luš­ník PZ Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, od­bo­ru in­špek­čnej služ­by, 3. in­špek­čné­ho od­de­le­nia, Ban­ská Bys­tri­ca uz­ne­se­ním
z 11. feb­ruára 2011 pod ČVS: SKIS-9/IS-3-SV-2011 pos­tu­pom pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. za­čal tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 1 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že dňa 11. feb­ruára 2011 v ča­se o 02,40 hod. v ob­ci Veľ­ké Zliev­ce, ok­res
Veľ­ký Kr­tíš, na mies­tnej ko­mu­ni­ká­cii prís­luš­ník po­li­caj­né­ho po­ho­to­vos­tné­ho út­va­ru Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Ban­skej Bys­tri­ci pri vy­ko­ná­va­ní slu­žob­né­ho zá­kro­ku
pod jed­not­ným ve­le­ním vo­či obzvlášť ne­bez­peč­ným pá­cha­te­ľom úmy­sel­ných tres­tných či­nov slu­žob­nou zbra­ňou usmr­til M.I., pri­čom prí­či­nou je­ho smr­ti bol úra­zo­vo-kr­vá­ca­vý šok pri viac­ná­sob­nom strel­nom po­ra­ne­ní  hla­vy, kr­ku, hrud­ní­ka a bru­cha s kr­vá­ca­ním do te­lo­vých du­tín a von­kaj­šie­ho pros­tre­dia.

 

Ďalej bo­lo zis­te­né, že po­ve­re­ný prís­luš­ník PZ k ve­ci vy­po­čul ako sved­kov sied­mich prís­luš­ní­kov PPÚ KR PZ Ban­ská Bys­tri­ca, kto­rí v in­kri­mi­no­va­nom ča­se vy­ko­na­li slu­žob­ný zá­krok, pri kto­rom doš­lo k usmr­te­niu M.I., I.V., S.G. a L.T., M.T. st. a prib­ral do ko­na­nia znal­cov z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva, od­vet­vie súd­ne le­kár­stvo za úče­lom vy­ko­na­nia pre­hliad­ky a pit­vy te­la M.I., Kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav PZ za úče­lom po­da­nia zna­lec­kých po­sud­kov z od­bo­ru kri­mi­na­lis­ti­ky, od­vet­via kri­mi­na­lis­tic­kej bio­ló­gie, ge­ne­tic­kej ana­lý­zy, kri­mi­na­lis­tic­kej ba­lis­ti­ky a kri­mi­na­lis­tic­kej chémie. Rov­na­ko tak vy­ko­nal vy­šet­ro­va­cí po­kus za úče­lom vy­ko­na­nia prak­tic­ké­ho de­monštro­va­nia čin­nos­ti jed­not­li­vých prís­luš­ní­kov PPÚ KR PZ Ban­ská Bys­tri­ca po­čas slu­žob­né­ho zá­kro­ku a tiež za úče­lom us­tá­le­nia pou­ži­tia jed­not­li­vých strel­ných zbra­ní prís­luš­ník­mi PPÚ KR PZ Ban­ská Bys­tri­ca.

 

Na pod­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho uz­ne­se­nia po­ve­re­ný prís­luš­ník PZ uz­ne­se­ním
z 18. augus­ta 2011, ČVS: SKIS-9/IS-3-SV-2011, pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
za­sta­vil vy­ššie uve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 1 Tr. zák.,
le­bo ten­to sku­tok nie je tres­tným či­nom a ne­bol dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 

Z roz­sud­ku sa­mo­sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 11. ap­rí­la 2013, sp. zn.
8T/88/2011 vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný I.V. bol uz­na­ný za vin­né­ho zo skut­ku pod bo­dom 2) práv­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho ako zlo­čin úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. aj na zá­kla­de tých­to dô­ka­zov. Ako ďa­lej vy­plý­va z roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 18. de­cem­bra 2013, sp. zn. 3To/97/2013, od­vo­la­cí súd sa s tým­to pro­ces­ným pos­tu­pom sú­du pr­vé­ho stup­ňa v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­nil.  

 

Pod­ľa § 371 ods. 4 Tr. por. dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa od­se­ku 1 písm. a/ až g/ ne­mož­no pou­žiť, ak tá­to okol­nosť bo­la to­mu, kto po­dá­va do­vo­la­nie, zná­ma už v pô­vod­nom ko­na­ní
a ne­na­mie­tal ju naj­nes­kôr v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom.

 

Zá­kon­ná pod­mien­ka up­ra­ve­ná v § 371 ods. 4 Tr. por. bo­la spl­ne­ná, le­bo ob­vi­ne­ný
I.V. to­tož­né ná­miet­ky ako v do­vo­la­ní up­lat­nil nie­len v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, ale opa­ko­va­ne ich vznie­sol aj v od­vo­la­com ko­na­ní.

 

Do­vo­la­cí súd, prv než pris­tú­pil k po­sú­de­niu dô­vod­nos­ti up­lat­ne­ných ar­gu­men­tov, po­va­žo­val za pot­reb­né struč­ne oz­rej­miť niek­to­ré okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ob­vi­ne­ným
I.V. up­lat­ne­né­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. 

 

Dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa tý­ka vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny sú­du. Vzťa­hu­je sa te­da pre­dov­šet­kým k tre­tej eta­pe do­ka­zo­va­nia, no lo­gic­ky v se­be za­hŕňa aj pred­chá­dza­jú­ce dve štá­diá toh­to pro­ce­su, le­bo dôka­zy za­do­vá­že­né v roz­po­re
so zá­ko­nom nie sú v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­teľ­né a hod­no­ti­teľ­né ani v prí­pa­de, ak by ich na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd vy­ko­nal v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Do zá­ve­reč­nej - hod­no­tia­cej - fá­zy do­ka­zo­va­nia mô­žu v ko­na­ní pred sú­dom „pos­tú­piť“ len tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li jed­nak zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom, čo vý­slov­ne vy­plý­va
z § 2 ods. 12 Tr. por. (....hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom....) a zá­ro­veň bo­li v ko­na­ní pred sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Obe pod­mien­ky pri­tom mu­sia byť spl­ne­né sú­čas­ne (ku­mu­la­tív­ne).

 

Na to, aby bol sku­toč­ne ob­sa­ho­vo napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por., je ok­rem po­ru­še­nia niek­to­rej z vy­ššie uve­de­ných pod­mie­nok zá­ro­veň pot­reb­né, aby sa súd­ne roz­hod­nu­tie o ta­ký­to ne­zá­kon­ný dô­kaz aj sku­toč­ne opie­ra­lo.   

 

Spo­mí­na­ný do­vo­la­cí dô­vod sa ale nev­zťa­hu­je na pos­led­né štá­dium do­ka­zo­va­nia –
na fá­zu hod­no­te­nia dô­ka­zov. V tres­tnom ko­na­ní pla­tia zá­ko­nom sta­no­ve­né pra­vid­lá
pre zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a pre hod­no­te­nie dô­ka­zov. Ako bo­lo už vy­ššie uve­de­né, skut­ko­vý stav ve­ci sa zis­ťu­je v roz­sa­hu, kto­rý je ne­vyh­nut­ný pre roz­hod­nu­tie, av­šak Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá po­kiaľ ide o mie­ru dô­ka­zov pot­reb­ných na preu­ká­za­nie ur­či­tej sku­toč­nos­ti, ani vá­hu jed­not­li­vých dô­ka­zov. Pla­tí zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov vy­jad­re­ná v § 2 ods. 12 Tr. por., pod­ľa kto­rej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho
na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le
od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán. Vy­chá­dza­júc z us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. mož­no skon­šta­to­vať, že sú­du roz­ho­du­jú­ce­mu o vi­ne ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no pri­ká­zať, o kto­ré dô­ka­zy má oprieť svo­je roz­hod­nu­tie, to­bôž nie akú re­le­van­ciu má prik­la­dať jed­not­li­vým vy­ko­na­ným dô­ka­zom.

 

Do­vo­la­cí se­nát 5 Tdo Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til, že v otáz­ke,
či Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra (ďa­lej len „in­špek­cia MV“), je sub­jek­tom vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, bol v roz­po­re s vý­luč­nou ap­li­kač­nou praxou sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vrá­ta­ne Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, od­vo­la­cím se­ná­tom vy­slo­ve­ný iný práv­ny ná­zor.

 

V ďal­ších čas­tiach od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia do­vo­la­cí súd na stra­nách 22 až 31 ci­tu­je z od­ôvod­ne­nia prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku NS SR, sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. má­ja 2015
so zá­ve­rom, že

 

„Uve­de­né zá­ve­ry od­vo­la­cie­ho se­ná­tu 1 To sú nes­práv­ne a v roz­po­re s do­te­raj­šou roz­ho­do­va­cou praxou sú­dov, vrá­ta­ne Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, keď­že ne­ma­jú opo­ru vo všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­soch z tých­to dô­vo­dov“:

 

Po­li­caj­ný zbor je de­fi­no­va­ný v § 1 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o PZ“), ako oz­bro­je­ný bez­peč­nost­ný zbor, kto­rý pl­ní úlo­hy vo ve­ciach vnú­tor­né­ho po­riad­ku, bez­peč­nos­ti, bo­ja pro­ti zlo­čin­nos­ti vrá­ta­ne jej or­ga­ni­zo­va­ných fo­riem a me­dzi­ná­rod­ných fo­riem a úlo­hy, kto­ré pre Po­li­caj­ný zbor vy­plý­va­jú z me­dzi­ná­rod­ných zá­väz­kov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Pod­ľa § 2 ods. 1 zá­ko­na o PZ Po­li­caj­ný zbor o. i. od­ha­ľu­je tres­tné či­ny a zis­ťu­je
ich pá­cha­te­ľov a vy­ko­ná­va vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie
o tres­tných či­noch.

 

Pod­ľa § 4 ods. 1 zá­ko­na o PZ sa Po­li­caj­ný zbor čle­ní na služ­bu kri­mi­nál­nej po­lí­cie, služ­bu fi­nan­čnej po­lí­cie, služ­bu po­riad­ko­vej po­lí­cie, služ­bu dop­rav­nej po­lí­cie, služ­bu že­lez­nič­nej po­lí­cie, služ­bu ochra­ny ob­jek­tov, služ­bu hra­nič­nej a cu­dzi­nec­kej po­lí­cie, služ­bu oso­bit­né­ho ur­če­nia, služ­bu ochra­ny ur­če­ných osôb a in­špek­čnú služ­bu.

 

Pod­ľa § 4 ods. 2 zá­ko­na o PZ služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru pô­so­bia v rám­ci út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­ré zria­ďu­je a zru­šu­je mi­nis­ter; zá­ro­veň ur­ču­je náplň ich čin­nos­tí
a vnú­tor­nú or­ga­ni­zá­ciu.

 

Pod­ľa § 6 ods. 1 zá­ko­na o PZ je Po­li­caj­ný zbor po­dria­de­ný mi­nis­tro­vi.

 

Pod­ľa § 6 ods. 2 zá­ko­na o PZ služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1
a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1 a 2 ria­di pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak mi­nis­ter neur­čí inak.

 

Pod­ľa § 2 ods. 1 zá­ko­na č. 73/1998 Z. z. o štát­nej služ­be prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Že­lez­nič­nej po­lí­cie v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o štát­nej služ­be po­li­caj­tov“) sa po­li­caj­tom na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie fy­zic­ká oso­ba,
kto­rá je v slu­žob­nom po­me­re pod­ľa toh­to zá­ko­na a vy­ko­ná­va štát­nu služ­bu v slu­žob­nom úra­de.

 

Pod­ľa § 1 ods. 4 písm. b/ zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov tam, kde sa v tom­to zá­ko­ne uvá­dza slu­žob­ný úrad, ro­zu­mie sa tým Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Pod­ľa § 2 ods. 2 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov sa štát­nou služ­bou na úče­ly
toh­to zá­ko­na ro­zu­mie pl­ne­nie úloh Po­li­caj­né­ho zbo­ru po­li­caj­tom v slu­žob­nom úra­de
ale­bo v za­hra­ni­čí a práv­ne vzťa­hy s tým sú­vi­sia­ce. Štát­na služ­ba sa vy­ko­ná­va v slu­žob­nom po­me­re.

 

Pod­ľa § 2 ods. 4 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov sa slu­žob­ný po­mer za­kla­dá k štá­tu.

           

Pod­ľa § 3 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov v slu­žob­nom úra­de v me­ne štá­tu ko­ná
a vo ve­ciach slu­žob­né­ho po­me­ru pod­ľa toh­to zá­ko­na roz­ho­du­je mi­nis­ter a v roz­sa­hu ním us­ta­no­ve­nom ďal­šie or­gá­ny, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

 

Pod­ľa § 34 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov po­li­caj­ta za vy­šet­ro­va­te­ľa ur­ču­je mi­nis­ter.

 

Po­li­caj­ný zbor nie je sa­mos­tat­ná práv­nic­ká oso­ba, je to oz­bro­je­ný bez­peč­nost­ný zbor, kto­rý tvo­rí sú­bor všet­kých je­ho prís­luš­ní­kov pri­ja­tých do zbo­ru pod­ľa zá­ko­na
o štát­nej služ­be po­li­caj­tov, bez oh­ľa­du na ich slu­žob­né za­ra­de­nie, te­da bez oh­ľa­du na to,
či sú za­ra­de­ní na Pre­zí­diu Po­li­caj­né­ho zbo­ru, sek­cii kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo mies­tnom út­va­re Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

V rám­ci úra­du in­špek­čnej služ­by sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pl­nia prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru úlo­hy in­špek­čnej služ­by
a tí­to prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru bo­li zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom ur­če­ní
za vy­šet­ro­va­te­ľov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, resp. na­ria­de­ným za po­ve­re­ných prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru na vy­ko­ná­va­nie čin­nos­tí v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní, a te­da na le­gál­nom
a le­gi­tím­nom zá­kla­de pl­nia zá­kon­né úlo­hy Po­li­caj­né­ho zbo­ru (§ 2 ods. 1 písm. d/ zá­ko­na
o Po­li­caj­nom zbo­re) vo vzťa­hu k tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­nej prís­luš­ník­mi Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

Trest­ný po­ria­dok ni­ja­ko ne­rie­ši kon­krét­ne slu­žob­né za­ra­de­nie (kon­krét­ny út­var) po­li­caj­tov, ako or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale vý­luč­ne ich prís­luš­nosť
k Po­li­caj­né­mu zbo­ru. Pô­sob­nosť v tres­tnom ko­na­ní ma­jú te­da v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom a zá­ko­nom o Po­li­caj­nom zbo­re vy­me­dze­nú inter­ný­mi pred­pis­mi prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru za­ra­de­ní nap­rík­lad v služ­be kri­mi­nál­nej po­lí­cie (napr. úrad kri­mi­nál­nej po­lí­cie, ná­rod­ná kri­mi­nál­na agen­tú­ra), služ­be po­riad­ko­vej po­lí­cie (ob­vod­né od­de­le­nia), služ­be dop­rav­nej po­lí­cie (ok­res­né a kraj­ské dop­rav­né in­špek­to­rá­ty), služ­be že­lez­nič­nej po­lí­cie (od­de­le­nia že­lez­nič­nej po­lí­cie), služ­be hra­nič­nej a cu­dzi­nec­kej po­lí­cie (ná­rod­ná jed­not­ka bo­ja pro­ti ne­le­gál­nej mig­rá­cii) a in­špek­čnej služ­be (úrad in­špek­čnej služ­by).

 

Od­vo­la­cí se­nát 1 To si vo svo­jom roz­hod­nu­tí mý­li a za­mie­ňa poj­my „Po­li­caj­ný zbor“ a „Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru“, resp. sto­tož­ňu­je tie­to poj­my ako ob­sa­ho­vo rov­na­ké. Od­vo­la­cí se­nát 1To dopl­nil do­ka­zo­va­nie pre­čí­ta­ním vy­žia­da­ných schém or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Z to­ho po­tom de­du­ko­val, že sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by pod­ľa or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pred­sta­vu­je jej sa­mos­tat­nú or­ga­ni­zač­nú zlož­ku, vý­luč­ne po­dria­de­nú mi­nis­tro­vi vnút­ra, ne­zá­vis­lú od po­lí­cie a exis­tu­jú­cu mi­mo štruk­túr Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Zo sku­toč­nos­ti, že od­vo­la­cí se­nát 1 To vo vy­žia­da­nom or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru ne­na­šiel út­var in­špek­čnej služ­by (sek­ciu kon­tro­ly
a in­špek­čnej služ­by), ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de de­du­ko­vať, že in­špek­čná služ­ba (sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by) nie je sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Nie je iba sú­čas­ťou Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru nie je in­šti­tú­cia vy­tvo­re­ná zá­ko­nom, ale iba inter­ným pred­pi­som (or­ga­ni­zač­ným po­riad­kom) Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Rov­na­kým inter­ným pred­pi­som je vy­tvo­re­ná aj sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by. V rám­ci or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky je Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru na rov­na­kej úrov­ni ako sek­cia, čo vy­plý­va aj zo sa­mot­né­ho or­ga­ni­zač­né­ho po­riad­ku Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (pod­ľa čl. 5 písm. a/ na­ria­de­nia Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 57/2007 o or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky je Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru út­va­rom mi­nis­ter­stva), ako aj z or­ga­ni­zač­né­ho po­riad­ku Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru (pod­ľa uvá­dza­cej ve­ty čl. 3 ods. 1 na­ria­de­nia pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru č. 16/2008 o or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru
je Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru sek­ciou Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre ria­de­nie služ­by kri­mi­nál­nej po­lí­cie, služ­by fi­nan­čnej po­lí­cie, atď.), kto­ré si od­vo­la­cí se­nát 1 To vy­žia­dal a oboz­ná­mil na ve­rej­nom za­sad­nu­tí.

In­špek­čná služ­ba bo­la do štruk­tú­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru včle­ne­ná zá­ko­nom Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 251/1994 Z. z., kto­rým sa dopĺňa zá­kon Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re a už vte­dy bo­la (spo­lu
s niek­to­rý­mi iný­mi služ­ba­mi) vy­čle­ne­ná spod ria­de­nia pre­zi­den­tom Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Pod­ľa § 4 ods. 3 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re účin­né­ho od 19. sep­tem­bra 1994 bo­la in­špek­čná služ­ba za­ra­de­ná me­dzi zvláš­tne služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru, pri­čom však pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru pod­ľa § 6 ods. 2 ria­dil iba služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1 a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 2. Všet­ky zvláš­tne služ­by (ok­rem in­špek­čnej služ­by
to vte­dy bo­la aj služ­ba ochra­ny ur­če­ných osôb a služ­ba fi­nan­čnej po­lí­cie) bo­li te­da
pod­ľa § 6 ods. 1 po­dria­de­né mi­nis­tro­vi vnút­ra. Ta­ké­to us­po­ria­da­nie ria­dia­cich po­me­rov
v Po­li­caj­nom zbo­re, pod­ľa kto­ré­ho bo­la in­špek­čná služ­ba pria­mo zo zá­ko­na vy­ňa­tá
spod ria­dia­cej pô­sob­nos­ti pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ria­dil ju mi­nis­ter vnút­ra, pla­ti­lo
do ro­ku 2003. Zá­ko­nom č. 155/2003 Z. z., kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov,
sa s účin­nos­ťou od 1. jú­la 2003 zme­ni­li re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re
(§ 4 až 6) tak, že všet­ky služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru ria­di pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru,
ak mi­nis­ter vnút­ra neur­čí inak. Ta­ký­to le­gis­la­tív­ny stav pla­tí v pod­sta­te dod­nes.

 

In­špek­čná služ­ba je te­da mi­mo pô­sob­nos­ti pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru už od svoj­ho vzni­ku, a nie od ro­ku 2007 ako je uve­de­né v roz­hod­nu­tí od­vo­la­cie­ho se­ná­tu 1 To. V ro­ku 2007 doš­lo iba zme­nou or­ga­ni­zač­né­ho po­riad­ku Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky
k zlú­če­niu dvoch úra­dov Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to úra­du kon­tro­ly mi­nis­tra a úra­du in­špek­čnej služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru do jed­nej sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by. Aj pred­tým však úrad in­špek­čnej služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru bol út­va­rom Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a mi­mo štruk­tú­ry Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

Kľú­čo­vé zá­kon­né us­ta­no­ve­nie pre mi­nis­tra vnút­ra je § 6 ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, pod­ľa kto­ré­ho služ­by a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru ria­di pre­zi­dent, ak mi­nis­ter neur­čí inak. Mi­nis­ter je te­da ten, kto mô­že (inter­ným pred­pi­som) ur­čiť, kto­ré služ­by a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru bu­de ria­diť on, a nie pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

Or­ga­ni­zač­ný po­ria­dok Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky je te­da pl­ne v sú­la­de so zá­ko­nom č. 171/1993 Z. z., kto­rý umož­ňu­je mi­nis­tro­vi vnút­ra za­de­ľo­vať jed­not­li­vé služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru do út­va­rov, pri­čom má zá­ro­veň prá­vo ur­čo­vať náplň čin­nos­ti tých­to út­va­rov. Ak te­da mi­nis­ter ako ve­dú­ci ús­tred­né­ho or­gá­nu štát­nej sprá­vy vy­uži­je op­ráv­ne­nie da­né mu zo zá­ko­na a v sú­la­de so zá­ko­nom za­ra­dí in­špek­čnú služ­bu do sek­cie kon­tro­ly
a in­špek­čnej služ­by za­čle­ne­nej do štruk­túr sa­mot­né­ho Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ne­mô­že byť tak­to zria­de­ná sek­cia Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­va­žo­va­ná za ne­le­gi­tím­nu a ne­zá­kon­nú.

 

Z vy­ššie uve­de­nej ana­lý­zy po­tom vy­plý­va, že Po­li­caj­ný zbor má pod­voj­nú vnú­tor­nú or­ga­ni­zač­nú štruk­tú­ru – čle­ní sa te­da ho­ri­zon­tál­ne a ver­ti­kál­ne.

 

Ho­ri­zon­tál­na vnú­tor­ná or­ga­ni­zá­cia PZ vy­chá­dza z fun­kčné­ho za­me­ra­nia je­ho zlo­žiek, keď pod­ľa zá­ko­na o PZ sa PZ čle­ní na služ­by PZ (§ 4 ods. 1 zá­ko­na o PZ).

 

Služ­by PZ pô­so­bia v rám­ci út­va­rov PZ, kto­ré pred­sta­vu­jú ver­ti­kál­nu or­ga­ni­zač­nú štruk­tú­ru PZ. Útva­ry PZ zria­ďu­je a zru­šu­je mi­nis­ter vnút­ra, zá­ro­veň ur­ču­je náplň ich čin­nos­tí a vnú­tor­nú or­ga­ni­zá­ciu (§ 4 ods. 2 zá­ko­na o PZ). Ako zá­kon us­ta­no­vu­je, út­va­ry PZ sú or­ga­ni­zo­va­né spra­vid­la (te­da nie bez­vý­ni­moč­ne) pod­ľa or­ga­ni­zá­cie sú­dov. Pod­ľa § 4 ods. 3 zá­ko­na o PZ mi­nis­ter vnút­ra zria­ďu­je oso­bit­né út­va­ry s pô­sob­nos­ťou pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky na od­ha­ľo­va­nie a vy­šet­ro­va­nie tres­tných či­nov vo ve­ciach, kto­ré pa­tria do prá­vo­mo­ci Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.

 

Prá­ve poz­na­tok o pod­voj­nej or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­re mi­nis­ter­stva vnút­ra je kľú­čo­vý
pre po­cho­pe­nie pos­ta­ve­nia Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „MV SR“). Tá­to sek­cia je út­va­rom PZ, a te­da mi­nis­ter vnút­ra má zá­kon­né op­ráv­ne­nie na jej zria­de­nie. Jej zria­de­ním sa ne­ne­gu­je exis­ten­cia, ani sa nez­ru­šu­je in­špek­čná služ­ba zria­de­ná zá­ko­nom o PZ (§ 4 ods. 1 zá­ko­na o PZ), ale nao­pak, ide o reali­zá­ciu us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 2 zá­ko­na o PZ, pod­ľa kto­ré­ho služ­by PZ pô­so­bia v rám­ci út­va­rov PZ, kto­ré zria­ďu­je a zru­šu­je mi­nis­ter. Pla­tí te­da, že in­špek­čná služ­ba PZ ako sú­časť je­ho ho­ri­zon­tál­nej or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry pô­so­bí v rám­ci Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by MV SR, kto­rá je ako út­var PZ za­čle­ne­ná do mi­nis­ter­stva vnút­ra a je zá­ro­veň sú­čas­ťou ver­ti­kál­nej štruk­tú­ry PZ.

 

Po­li­caj­ný zbor je hie­rar­chic­ky or­ga­ni­zo­va­ný a pod­ľa zá­ko­na je po­dria­de­ný mi­nis­tro­vi vnút­ra (§ 6 ods. 1 zá­ko­na o PZ). Služ­by PZ uve­de­né v § 4 ods. 1 a út­va­ry PZ uve­de­né
v § 4 ods. 1 a 2 zá­ko­na o PZ ria­di pre­zi­dent PZ, ak mi­nis­ter vnút­ra neur­čí inak. Zá­kon te­da po­čí­ta s mož­nos­ťou, že na zá­kla­de roz­hod­nu­tia mi­nis­tra vnút­ra niek­to­ré služ­by ale­bo út­va­ry ne­mu­sia byť ria­de­né pre­zi­den­tom PZ. Pria­mo zo zá­ko­na ne­po­dlie­ha­jú pre­zi­den­to­vi PZ oso­bit­né út­va­ry PZ s pô­sob­nos­ťou pre ce­lé úze­mie SR na od­ha­ľo­va­nie a vy­šet­ro­va­nie tres­tných či­nov vo ve­ciach, kto­ré pa­tria do prá­vo­mo­ci Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du.

 

Ak ne­ja­ký út­var PZ nie je po­dria­de­ný pre­zi­den­to­vi PZ, je to stav, kto­rý zod­po­ve­dá úmys­lu zá­ko­no­dar­cu i di­kcii zá­kon­nej úp­ra­vy. To, že ne­ja­ký út­var je po­dria­de­ný pria­mo
(t. j. nie pros­tred­níc­tvom pre­zi­den­ta PZ) mi­nis­tro­vi vnút­ra, je v pl­nom sú­la­de so zá­ko­nom,
no zá­ro­veň to nez­na­me­ná, že ten­to út­var a v ňom za­čle­ne­ní po­li­caj­ti nie sú sú­čas­ťou PZ. Zá­kon pria­mo po­čí­ta s tým, že sú­bor­ná hie­rar­chic­ká štruk­tú­ra PZ bu­de za­vŕše­ná je­di­ným fun­kcio­ná­rom, kto­rým nie je pre­zi­dent PZ, ale mi­nis­ter vnút­ra. Pria­me po­dria­de­nie ne­ja­ké­ho út­va­ru PZ mi­nis­tro­vi vnút­ra pre­to nie je a ne­mô­že byť v roz­po­re so zá­ko­nom, nao­pak, je v sú­la­de s du­chom zá­ko­na, a na­po­kon, aj s je­ho dos­lov­ným zne­ním (§ 6, ods. 1 a 2 zá­ko­na o PZ).

 

Tre­ba pri­tom poz­na­me­nať, že Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by PZ je tiež ria­de­ná „rep­re­zen­tan­tom“ či „fun­kcio­ná­rom“ PZ, kto­rým je ge­ne­rál­ny ria­di­teľ Sek­cie kon­tro­ly
a in­špek­čnej služ­by MV SR.

 

Na mar­go tej­to prob­le­ma­ti­ky tre­ba uviesť, že Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by PZ nie je je­di­ným út­va­rom PZ pria­mo or­ga­ni­zač­ne za­čle­ne­ným do or­ga­ni­zá­cie MV SR.
Aj sa­mot­né Pre­zí­dium PZ je pod­ľa or­ga­ni­zač­né­ho po­riad­ku mi­nis­ter­stva vnút­ra sú­čas­ťou vnú­tor­nej or­ga­ni­zá­cie toh­to mi­nis­ter­stva s pos­ta­ve­ním na úrov­ni sek­cie. Ob­dob­né pos­ta­ve­nie ma­jú aj úrad pre ochra­nu ús­tav­ných či­ni­te­ľov a di­plo­ma­tic­kých mi­sií či mig­rač­ný úrad.

 

Uve­de­né sek­cie a úra­dy sú zá­ro­veň sú­čas­ťa­mi or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry MV SR a zá­ro­veň sú ako út­va­ry PZ sú­čas­ťou or­ga­ni­zá­cie PZ. Zdô­raz­ňu­je­me, že per­so­nál­ny substrát mi­nis­ter­stva vnút­ra mô­žu tvo­riť rôz­ne ka­te­gó­rie osôb (ve­rej­ní fun­kcio­ná­ri, štát­ni za­mes­tnan­ci, za­mes­tnan­ci vy­ko­ná­va­jú­ci prá­cu vo ve­rej­nom zá­uj­me; pri­tom nik­de nie je vy­lú­če­né,
aby me­dzi štát­ny­mi za­mes­tnan­ca­mi bo­li aj oso­by v slu­žob­nom po­me­re prís­luš­ní­kov PZ).

 

Po­žia­dav­ka čl. 122 Ústa­vy SR je pri­tom v tom­to prí­pa­de spl­ne­ná, keď­že
mi­nis­ter­stvo vnút­ra je zria­de­né zá­ko­nom a Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by je je­ho sú­čas­ťou. Ústa­va vy­ža­du­je, aby sa zá­ko­nom zria­ďo­va­li or­gá­ny štát­nej sprá­vy, a nie ich or­ga­ni­zač­né sú­čas­ti.

 

Pod­ľa § 5 ods. 5 zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy or­ga­ni­zač­nú štruk­tú­ru mi­nis­ter­stva ur­ču­je or­ga­ni­zač­ný po­ria­dok mi­nis­ter­stva, kto­rý vy­dá­va mi­nis­ter. Ten­to or­ga­ni­zač­ný po­ria­dok je pri­tom inter­ným nor­ma­tív­nym ak­tom.

                  

Mi­nis­ter vnút­ra je te­da op­ráv­ne­ný zria­ďo­vať út­va­ry PZ pria­mo na zá­kla­de zá­ko­na o PZ a zria­ďo­vať or­ga­ni­zač­né sú­čas­ti mi­nis­ter­stva pria­mo na zá­kla­de zá­ko­na č. 575/2001 Z. z.

 

Z Ústa­vy SR ani zo zá­ko­na o PZ ne­mož­no vy­vo­diť po­žia­dav­ku, aby „In­špek­cia PZ“ bo­la sa­mos­tat­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy or­ga­ni­zač­ne od­de­le­ným od MV SR. Sú­čas­ný stav, keď Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by je sú­čas­ťou mi­nis­ter­stva vnút­ra a zá­ro­veň sú­čas­ťou PZ, kto­rá však nie je po­dria­de­ná pre­zi­den­to­vi PZ, je rie­še­ním vhod­ným z to­ho hľa­dis­ka,
že umož­ňu­je eli­mi­no­vať vply­vy pre­zi­den­ta PZ na vnú­tor­nú kon­tro­lu v rám­ci PZ.

 

Z hľa­dis­ka at­ri­bú­tov pred­chá­dzania ov­plyv­ňo­va­niu od­ha­ľo­va­nia a vy­šet­ro­va­nia tres­tných či­nov po­li­caj­tov bo­lo te­da vhod­né vy­čle­niť in­špek­čnú služ­bu MV zo zá­klad­nej ria­dia­cej štruk­tú­ry PZ, k čo­mu aj doš­lo.

 

Tre­ba eš­te do­dať, že prin­cíp­mi účin­né­ho sys­té­mu sťaž­nos­tí na po­lí­ciu sa Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va za­obe­ral vo via­ce­rých roz­hod­nu­tiach, a to napr. Jor­dan vs. Spo­je­né krá­ľov­stvo, McKerr vs. Spo­je­né štá­ty ame­ric­ké a Edwards vs. Spo­je­né krá­ľov­stvo, v kto­rých pre­zen­to­val päť zá­klad­ných prin­cí­pov: pri­me­ra­nosť, včas­nosť, ve­rej­ný doh­ľad, nut­nosť za­po­je­nie obe­te do pro­ce­su vy­šet­ro­va­nia a

- ne­zá­vis­losť v zmys­le kto­ré­ho by – ne­ma­lo exis­to­vať žiad­ne in­šti­tu­cio­nál­ne ale­bo hie­rar­chic­ké pre­po­je­nie me­dzi vy­šet­ro­va­teľ­mi a prís­luš­ní­kom po­lí­cie, vo­či kto­rým bo­la vzne­se­ná sťaž­nosť a ma­la by exis­to­vať prak­tic­ká ne­zá­vis­losť.

 

Plat­ná práv­na úp­ra­va nie je v roz­po­re s vy­ššie uve­de­ný­mi prin­cíp­mi. De le­ge fe­ren­da, v prí­pa­de vy­tvo­re­nia sa­mos­tat­né­ho in­špek­čné­ho or­gá­nu od­liš­né­ho od sú­čas­ne exis­tu­jú­cich sub­jek­tov, ako v Čes­kej re­pub­li­ke (rov­na­ko však ide o sú­časť exeku­tí­vy), by iš­lo o krok rov­na­kým sme­rom, av­šak na vy­ššej in­šti­tu­cio­nál­nej úrov­ni.

Ne­zá­vis­losť prís­luš­ní­kov PZ (vrá­ta­ne tých, kto­rí sú or­ga­ni­zač­ne za­čle­ne­ní do Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by) pri vy­ko­ná­va­ní vy­šet­ro­va­nia tres­tných či­nov, je ga­ran­to­va­ná
v § 7 ods. 1 zá­ko­na o PZ, pod­ľa kto­ré­ho prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru vo ve­ciach, kto­ré vy­šet­ru­je, vy­ko­ná­va všet­ky úko­ny sa­mos­tat­ne.

 

Keď­že prís­luš­ní­ci Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by MV SR sú zá­ro­veň prís­luš­ník­mi po­li­caj­né­ho zbo­ru, mô­žu pod­ľa § 10 ods. 8 písm. a/, príp. písm. c/ Tr. por., za spl­ne­nia zá­kon­ných pred­pok­la­dov, pos­tu­po­vať aj pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né po­tom do­vo­la­cí se­nát 5Tdo Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zotr­val na tom­to

 

p r á v n o m    n á z o r e:

 

Okol­nosť, že in­špek­čná služ­ba Po­li­caj­né­ho zbo­ru pô­so­bí v ad­mi­nis­tra­tív­nej for­me úra­du in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter­stvo vnút­ra“) v rám­ci sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra (rov­na­ko je út­va­rom mi­nis­ter­stva vnút­ra aj pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru, vrá­ta­ne pre­zi­diál­nych po­li­caj­ných út­va­rov) je vý­ra­zom po­dria­de­nos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru mi­nis­tro­vi vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (§ 6 ods. 1 zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re - ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re“) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, mož­nos­ti mi­nis­tra vnút­ra ur­čiť, že služ­bu ale­bo út­var po­li­caj­né­ho zbo­ru ne­bu­de ria­diť pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale bu­de ria­de­ná „inak“ [§ 6 ods. 2 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na o pô­sob­nos­ti mi­nis­ter­stva vnút­ra ako ús­tred­né­ho or­gá­nu štát­nej sprá­vy pre Po­li­caj­ný zbor (§ 11 písm. c/ zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov)]. Tá­to okol­nosť nič ne­me­ní
na tom, že in­špek­čná služ­ba je sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru (§ 4 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re) a pri čin­nos­ti in­špek­čnej služ­by stá­le ide o vý­kon pô­sob­nos­ti (pl­ne­nie úloh) Po­li­caj­né­ho zbo­ru pri od­ha­ľo­va­ní a vy­šet­ro­va­ní tres­tných či­nov
(§ 2 ods. 1 písm. b/ a d/ zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re), a to pros­tred­níc­tvom po­li­caj­tov
(§ 7 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

 

Vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru, slu­žob­ne za­ra­de­ný do in­špek­čnej služ­by,
je po­li­caj­tom v zmys­le § 10 ods. 8 písm. a/, c/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

Na roz­diel od pro­ku­ra­tú­ry a sú­dov ide  v prí­pa­de Po­li­caj­né­ho zbo­ru aj v prí­pa­de mi­nis­ter­stva vnút­ra rov­na­ko o sú­časť vý­kon­nej mo­ci. Ria­de­nie v zmys­le § 6 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, ani ria­dia­ce vzťa­hy v rám­ci mi­nis­ter­stva vnút­ra sa však ne­tý­ka­jú tres­tnop­ro­ces­ných vzťa­hov, up­ra­ve­ných Tres­tným po­riad­kom, v rám­ci kto­rých ide o vzťah  vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra (§ 230 a iné Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

II.

 

Po­kiaľ iš­lo o do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak vo ve­ci ko­nal ale­bo roz­ho­dol or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, ob­vi­ne­ní I.V. a S.G. pou­ká­za­li na sku­toč­nosť, že vo ve­ci ko­nal a roz­ho­dol v pr­vom stup­ni sa­mo­sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš Mgr. M.V., kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že 5. ap­rí­la 2010 v Čes­kej re­pub­li­ke sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu – pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. zák., za čo bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du vo Frýd­ku - Mís­tku z 19. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. 5T/113/2010, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Os­tra­ve z 8. ap­rí­la 2011, sp. zn. 6To/130/2011, prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný k pe­ňaž­né­mu tres­tu a k tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Obid­va­ja ob­vi­ne­ní
sa v tom­to sme­re ar­gu­men­tač­ne v pl­nom roz­sa­hu opie­ra­li o dô­vo­dy pri­po­je­né­ho roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 23. feb­ruára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015.

 

Na stra­nách 45 až 50 uz­ne­se­nia sp. zn. 5 Tdo 42/2015  do­vo­la­cí súd ci­tu­je z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku NS SR  sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. feb­ruára 2015 a ďa­lej uvá­dza:

 

Rov­na­ko aj v tom­to prí­pa­de sú práv­ne zá­ve­ry do­vo­la­cie­ho sú­du 1 Tdo nes­práv­ne
a v roz­po­re s do­te­raj­šou roz­ho­do­va­cou praxou sú­dov, vrá­ta­ne Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, keď­že ne­ma­jú opo­ru vo všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­soch z tých­to dô­vo­dov:

 

Pod­ľa člán­ku 50 ods. 6 Ústa­vy SR tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá
pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Nes­kor­ší zá­kon sa pou­ži­je, ak je to
pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie.

 

Pod­ľa člán­ku 7 ods. 1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach nik­to nes­mie byť uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ko­na­ním ale­bo opo­me­nu­tím, kto­ré v ča­se, ke­dy
sa spá­cha­lo, ne­bo­lo pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho ale­bo me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va tres­tným či­nom. Rov­na­ko nes­mie byť ulo­že­ný trest prís­nej­ší od tres­tu aký bo­lo mož­né ulo­žiť v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu.

 

Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. zák. tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší.

 

Pod­ľa § 7b ods. 1 Tr. zák. roz­hod­nu­tie sú­du iné­ho štá­tu v tres­tnej ve­ci mož­no
na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­ko­nať ale­bo mô­že mať iné práv­ne účin­ky, len ak tak us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va ale­bo zá­kon.

 

Pod­ľa § 7b ods. 2 Tr. zák. prá­vop­lat­né od­sú­de­nie sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie v tres­tnom ko­na­ní sa zoh­ľad­ní rov­na­ko, ako ke­by bo­lo vy­da­né pre čin trest­ný aj pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Pod­ľa § 438e Tr. zák. na od­sú­de­nie sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie pod­ľa § 7b ods. 2 Tr. zák. sa nep­ri­hlia­da, ak na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť pred 1. ja­nuá­rom 2013.

 

Pod­ľa § 488a ods. 1 Tr. por. zoh­ľad­ne­nie prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd.

 

Pod­ľa § 488a ods. 3 Tr. por. us­ta­no­ve­ním od­se­ku 1 nie je dot­knu­tý pos­tup o uz­na­ní a vý­ko­ne cu­dzieho roz­hod­nu­tia pod­ľa pr­vé­ho di­elu tre­tej hla­vy pia­tej čas­ti toh­to zá­ko­na.

 

Pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zák. kto vy­ko­ná­va v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, kto­rý
si pri­vo­dil vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky, za­mes­tna­nie ale­bo inú čin­nosť, pri kto­rých by mo­hol oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie ľu­dí ale­bo spô­so­biť znač­nú ško­du na ma­jet­ku, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na je­den rok.

 

Pod­ľa § 22 ods. 1 písm. d/ zá­ko­na č. 372/1990 Zb. pries­tup­ku pro­ti bez­peč­nos­ti
a ply­nu­los­ti ces­tnej pre­máv­ky sa do­pus­tí ten, kto ve­die mo­to­ro­vé vo­zid­lo v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­rý si pri­vo­dil po­ži­tím al­ko­ho­lu.

 

Pod­ľa § 22 ods. 2 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. za pries­tu­pok pod­ľa písm. d/ mož­no ulo­žiť po­ku­tu od 200 do 1000 Eur a zá­kaz čin­nos­ti do pia­tich ro­kov.

 

Pod­ľa § 516 ods. 1 písm. c/ Tr. por. cu­dzie roz­hod­nu­tie sa uz­ná na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ak čin, pre kto­rý bol trest ulo­že­ný, je tres­tným či­nom pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku od­su­dzu­jú­ce­ho štá­tu aj pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Pre priz­na­nie účin­kov roz­sud­ku čes­ké­ho sú­du ne­bo­li spl­ne­né zmluv­né ani zá­kon­né pod­mien­ky. Ne­bo­la po­da­ná žia­dosť cu­dzieho štá­tu (Čes­kej re­pub­li­ky) o uz­na­nie ale­bo vý­kon cu­dzieho roz­hod­nu­tia, pre­to ne­bo­lo mož­né po­dať návrh na je­ho uz­na­nie sú­du.

 

Ak by aj ta­ká­to žia­dosť bo­la po­da­ná, ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky uz­na­nia cu­dzieho roz­hod­nu­tia (ne­dos­ta­tok obojstran­nej tres­tnos­ti pri skú­ma­ní in con­cre­to).

 

Zoh­ľad­ne­nie účin­kov cu­dzieho roz­hod­nu­tia ne­bo­lo mož­né z dô­vo­du ab­sen­cie no­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, kto­ré­ho exis­ten­cia je zá­klad­ným pred­pok­la­dom pos­tu­pu pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia.

 

Úče­lom us­ta­no­ve­nia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., kto­ré bo­li pri­ja­té
ako us­ta­no­ve­nia na tran­spo­zí­ciu Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2008/675/SVV z 24. jú­la 2008
o zoh­ľad­ňo­va­ní od­sú­de­ní v člen­ských štá­toch Európ­skej únie v no­vom tres­tnom ko­na­ní,
je zoh­ľad­ňo­va­nie prá­vop­lat­ných od­sú­de­ní v inom člen­skom štá­te EÚ v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia v Slo­ven­skej re­pub­li­ke (ok­rem iné­ho pred­met Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku jed­noz­nač­ne vy­me­dzu­je roz­sah pou­ži­tia tých­to kó­dexov).

 

Vzhľa­dom na tú­to sku­toč­nosť, pre­to ne­mož­no na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky zoh­ľad­niť práv­ne účin­ky prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du v inom člen­skom štá­te EÚ, ak sa v Slo­ven­skej re­pub­li­ke ne­reali­zu­je no­vé tres­tné ko­na­nie pre iný sku­tok.

 

V prí­pa­de bý­va­lé­ho sud­cu Mgr. M.V. sa na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­vie­dlo žiad­ne no­vé tres­tné ko­na­nie, pre­to ne­bo­lo mož­né up­lat­niť ci­to­va­né hmot­nop­ráv­ne, ani pro­ces­né us­ta­no­ve­nie.

 

Z vy­jad­re­ných okol­nos­tí je zrej­mé vy­lú­če­nie práv­nych účin­kov toh­to roz­hod­nu­tia v inom kon­texte ako v tres­tnom ko­na­ní, keď­že zoh­ľad­ne­nie roz­hod­nu­tí iných člen­ských štá­tov sa neup­lat­ňu­je mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia, ok­rem pred­pok­la­du, že by ta­ké­to zoh­ľad­ne­nie vý­slov­ne up­ra­vo­va­la me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va ale­bo zá­kon. Ta­ká­to práv­na si­tuácia však ne­nas­ta­la.

 

Ani v prí­pa­de no­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia by zoh­ľad­ne­nie nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy, pre­to­že iš­lo o prá­vop­lat­né cu­dzie roz­hod­nu­tie spred 1. ja­nuá­ra 2013 a priz­na­nie účin­kov ta­kým­to roz­hod­nu­tiam zá­kon pria­mo vy­lu­ču­je (§ 438e Tr. zák.).

 

Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, po­kiaľ bý­va­lý sud­ca Mgr. M.V. bol súd­mi Čes­kej re­pub­li­ky 8. ap­rí­la 2011 prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný pre pre­čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky, kto­ré­ho sa do­pus­til 5. ap­rí­la 2010, k pe­ňaž­né­mu tres­tu a zá­ka­zu čin­nos­ti, ne­bo­lo mož­né naň pri­hliad­nuť, le­bo na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť pred 1. ja­nuá­rom 2013.

 

Tre­ba zdô­raz­niť, že zoh­ľad­ne­nie účin­kov roz­hod­nu­tí cu­dzích sú­dov na úče­ly mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia ne­má opo­ru v Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ús­tav­nom zá­ko­ne, me­dzi­ná­rod­nej zmlu­ve ani v zá­ko­ne.

 

Po­kiaľ ide o uz­na­nie toh­to cu­dzieho roz­hod­nu­tia na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 515 Tr. por. a nasl., ko­na­nie bý­va­lé­ho sud­cu Mgr. M.V. ne­bo­lo v tom ča­se na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tné, keď­že skut­ko­vá pod­sta­ta pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky bo­la do Tres­tné­ho zá­ko­na za­ra­de­ná až s účin­nos­ťou od 1. no­vem­bra 2011 (dov­te­dy to bol len pries­tu­pok pro­ti bez­peč­nos­ti a ply­nu­los­ti ces­tnej pre­máv­ky), kto­rá okol­nosť po­tom brá­ni­la vy­ššie uve­de­né­mu pro­ces­né­mu pos­tu­pu.

 

Opač­ný ná­zor by bol v roz­po­re so zá­sa­dou ret­roak­ti­vi­ty v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa,
kto­rá je za­kot­ve­ná v člán­ku 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a nás­led­ne vy­jad­re­ná
v § 2 ods. 1 Tr. zák. o je­ho ča­so­vej pô­sob­nos­ti. 

 

Na zá­ver tre­ba iba do­dať, že z toh­to dô­vo­du bý­va­lá mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti
Lu­cia Žit­ňan­ská a sú­čas­ný mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti To­máš Bo­rec ne­pos­tu­po­va­li v roz­po­re s plat­nou práv­nou úp­ra­vou, po­kiaľ u bý­va­lé­ho sud­cu Mgr. M.V. nei­ni­cio­va­li návrh
na od­vo­la­nie z fun­kcie sud­cu, vrá­ta­ne do­čas­né­ho po­zas­ta­ve­nia vý­ko­nu fun­kcie sud­cu,
le­bo na ta­ký­to pos­tup ne­bo­li spl­ne­né zá­ko­nom pred­pí­sa­né pod­mien­ky.

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né do­vo­la­cí se­nát 5 Tdo dos­pel k zá­ve­ru, že všet­ky roz­hod­nu­tia vy­hlá­se­né a pí­som­ne vy­ho­to­ve­né bý­va­lým sud­com Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš Mgr. M.V., či už sa­mo­sud­com ale­bo v se­ná­te, kto­ré­mu pred­se­dal, v ob­do­bí od 8. ap­rí­la 2011 (ke­dy bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný v Čes­kej re­pub­li­ke) do 31. mar­ca 2014 (ke­dy mu za­nik­la fun­kcia sud­cu jej vzda­ním sa), sú roz­hod­nu­tia­mi vy­da­ný­mi zá­kon­ným sud­com.

 

To is­té po­tom pla­tí aj vo vzťa­hu k fun­kcii prí­se­dia­ce­ho, kto­rú po­tom za­stá­val
na Ok­res­nom sú­de Veľ­ký Kr­tíš.

 

Rov­na­ko v tom­to prí­pa­de do­vo­la­cí se­nát 5 Tdo Naj­vyš­šie­ho sú­du je to­ho ná­zo­ru,
že zo stra­ny do­vo­la­cie­ho se­ná­tu 1 Tdo v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci doš­lo k ta­ké­mu vý­kla­du
a ap­li­ká­cii zá­kon­né­ho pred­pi­su, kto­rý sa od­chý­lil od zne­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní spô­so­bom zá­sad­ne po­pie­ra­jú­cim ich účel a vý­znam.

 

Z ar­gu­men­tá­cie vy­ššie ci­to­va­nej vy­plý­va­jú nas­le­do­va­né

p r á v n e   z á v e r y :

 

            I. Úče­lom us­ta­no­ve­nia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., kto­ré bo­li pri­ja­té ako us­ta­no­ve­nia na tran­spo­zí­ciu Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2008 (675/SVV
z 24. jú­la 2008 o zoh­ľad­ňo­va­ní od­sú­de­ní v člen­ských štá­toch Európ­skej únie v tres­tnom ko­na­ní, je zoh­ľad­ňo­va­nie prá­vop­lat­ných od­sú­de­ní v inom člen­skom štá­te EÚ v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia v Slo­ven­skej re­pub­li­ke. Vzhľa­dom na to ne­mož­no na úze­mí SR zoh­ľad­niť práv­ne účin­ky prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du v inom člen­skom štá­te EÚ, ak sa v SR ne­reali­zu­je no­vé tres­tné ko­na­nie pre iný sku­tok.

 

            II. V zmys­le § 438e Tr. zák. ani v prí­pa­de no­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia by zoh­ľad­ne­nie roz­hod­nu­tí iných člen­ských štá­tov EÚ nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy, ak by iš­lo o prá­vop­lat­né cu­dzie  roz­hod­nu­tie pred 1. ja­nuá­rom 2013, keď­že priz­na­nie účin­kov ta­kým roz­hod­nu­tiam zá­kon pria­mo vy­lu­ču­je.

 

B.

I.

 

            Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ve­rej­nom za­sad­nu­tí 29. má­ja 2015, roz­sud­kom sp. zn. 1 To 1/2015 - v roz­sa­hu re­le­van­tnom pre nas­to­le­né práv­ne otáz­ky –

 

I. Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zru­šil roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 27. 10.2014, sp. zn.  PK – 1T/20/2014;

II. Na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­né­ho M.P. pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry  SR pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., kto­rý mal spá­chať tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti ci­to­va­né­ho roz­sud­ku, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

 

            V od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku, po­kiaľ  sa tý­ka nas­to­le­ných práv­nych prob­lé­mov, súd in­ter alia uvie­dol:

 

            Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd 27.10.2014, roz­sud­kom sp. zn. PK-1T/20/2014, uz­nal
obž. M.P. za vin­né­ho zo zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a ulo­žil  mu za to  pod­ľa § 329 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/, § 48 ods. 2 písm. a/, § 61
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re päť ro­kov so za­ra­de­ním do ús­ta­vu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia a trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­vať štát­nu služ­bu prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru na do­bu 5 ro­kov.

 

Pro­ti roz­sud­ku po­dal ob­ža­lo­va­ný na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­vo­la­nie. Na­mie­tal úp­ra­vu skut­ko­vej ve­ty, kto­rou súd po­ru­šil zá­sa­du to­tož­nos­ti skut­ku a ob­ža­lo­va­ciu zá­sa­du. Súd nes­práv­ne vy­hod­no­til SMS sprá­vu a in­to­ná­ciu hla­su ob­ža­lo­va­né­ho na zvu­ko­vom zá­zna­me, kto­rá ne­vy­jad­ro­va­la ak­cep­tá­ciu úp­lat­ku. S. nie­koľ­kok­rát uvie­dol, že ob­ža­lo­va­ný na prís­ľub úp­lat­ku ne­rea­go­val. S. pos­ky­tol P. in­for­má­cie, kto­ré bo­li F. zná­me a ne­moh­li ov­plyv­niť prie­beh ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu a ne­ma­li cha­rak­ter ob­sta­rá­va­nia ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Za­do­vá­že­nie dô­ka­zov pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku v zmys­le zák. č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním") na zá­kla­de súh­la­sov sud­cu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 11. ja­nuá­ra 2013 bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom. Súd pri uk­la­da­ní tres­tu nep­ri­hlia­dol na § 39 ods. 1, 3 písm. d/
Tr. zák. S. bol od­sú­de­ný za roz­sia­hlej­šiu a zá­važ­nej­šiu tres­tnú čin­nosť na súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy iba s pod­mie­neč­ným od­kla­dom. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a  os­lo­bo­dil ho spod ob­ža­lo­by, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok sa stal. Al­ter­na­tív­ne žia­dal zru­šiť vý­rok o tres­te a ulo­žiť mu trest pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by vo vý­me­re od 2 do 3 ro­kov s pod­mie­neč­ným od­kla­dom ale­bo s pro­bač­ným doh­ľa­dom.  Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na ve­rej­nom za­sad­nu­tí zotr­val na pí­som­ných dô­vo­doch od­vo­la­nia.

 

Pro­ku­rá­tor sa k po­da­né­mu od­vo­la­niu ne­vy­jad­ril. Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí navr­ho­val od­vo­la­nie za­miet­nuť.

 

Naj­vyš­ší súd ako súd od­vo­la­cí na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho zis­til, že od­vo­la­nie po­da­la op­ráv­ne­ná oso­ba včas. V roz­sa­hu § 317 ods. 2 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, pri­hlia­da­júc i na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né len v in­ten­ciách, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa                 § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Po pries­ku­me zis­til, že roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa je nes­práv­ny

            - pre pod­stat­né chy­by ko­na­nia, kto­ré na­pad­nu­tým vý­ro­kom roz­sud­ku pred­chá­dza­li, naj­mä pre­to, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci                    (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.).

                       

            I na­priek to­mu, že od­vo­la­cí súd zis­til v pos­tu­pe pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ce­lý rad po­chy­be­ní, kto­ré by za­kla­da­li se­pa­rát­ne dô­vo­dy na zru­še­nie roz­hod­nu­tia pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, po­va­žo­val za pot­reb­né a aj dos­ta­ču­jú­ce zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu iba pod­ľa písm. a/ ods. 1 § 321 Tr. por., kto­ré je pri­már­ne v po­ra­dí dô­le­ži­tos­ti a po dopl­ne­ní do­ka­zo­va­nia sám vo ve­ci roz­ho­dol. 

 

Pod­ľa § 326 ods. 5 Tr. por. od­vo­la­cí súd mô­že ko­na­nie dopl­niť dô­kaz­mi ne­vyh­nut­ný­mi na to, aby mo­hol o od­vo­la­ní roz­hod­núť.

Od­vo­la­cí súd na ve­rej­nom za­sad­nu­tí dopl­nil do­ka­zo­va­nie pre­čí­ta­ním vy­žia­da­ných schém or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru za ro­ky 2012, 2013 a 2014 a ce­lé­ho spi­su Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. PK- 2T/19/2014, tý­ka­jú­ce­ho sa spolu­ob­vi­ne­né­ho Mgr. J.S.

 

Pr­vos­tup­ňo­vý súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho a sved­kov, pre­čí­ta­ním lis­tín, vy­po­ču­tím nah­rá­vok te­le­fón­nych od­pos­lu­chov,
na zá­kla­de kto­rých up­ra­vil skut­ko­vú ve­tu (si dal sľú­biť úp­la­tok) a uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho zo zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

 

            Na stra­nách 5 až 6 od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku Naj­vyš­ší súd pre­zen­tu­je svo­je zis­te­nia a zá­ve­ry po­kiaľ sa tý­ka­jú od­po­čú­va­nia reali­zo­va­né­ho v inej tres­tnej ve­ci. Ďalej uvá­dza:

 

Súd nes­mie roz­hod­núť o žia­dos­ti, kto­rá ne­má zá­ko­nom pred­pok­la­da­né ná­le­ži­tos­ti a ta­kú­to žia­dosť vrá­ti žia­da­te­ľo­vi.

 

Žia­dosť o ude­le­nie súh­la­su pred­lo­ži­la Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by zá­pad, Bra­tis­la­va, Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „sek­cia"). V zmys­le na­ria­de­nia č. 57 Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 27. augus­ta 2007 o or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ves­tník, roč­ník 2007, čias­tka 57) pat­rí sek­cia do or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry Mi­nis­ter­stva vnút­ra. Na­ria­de­ním č. 117 Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky
z 27. augus­ta 2010 o po­dria­de­nos­ti út­va­rov Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ves­tník, roč­ník 2010, čias­tka 45) sa sek­cia po­dria­di­la pria­mo mi­nis­tro­vi vnút­ra. Sek­cia pod­ľa or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry mi­nis­ter­stva vnút­ra pred­sta­vu­je jej sa­mos­tat­nú or­ga­ni­zač­nú zlož­ku, vý­luč­ne po­dria­de­nú mi­nis­tro­vi vnút­ra, ne­zá­vis­lú od po­lí­cie a exis­tu­jú­cu mi­mo štruk­túr Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Sek­cia na úse­ku in­špek­čnej služ­by sí­ce vy­uží­va in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky a za­bez­pe­ču­je ich pou­ží­va­nie, av­šak ani z jej kom­pe­ten­cií ne­vyp­lý­va po­dá­va­nie
aj žia­dos­tí o ude­le­nie súh­la­su. Pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním sú prís­luš­ný­mi na po­da­nie žia­dos­ti Po­li­caj­ný zbor, Slo­ven­ská in­for­mač­ná služ­ba, Vo­jen­ské spra­vo­daj­stvo, Zbor vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že a Col­ná sprá­va. V zmys­le § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o Po­li­caj­nom zbo­re je sú­čas­ťou po­li­caj­né­ho zbo­ru služ­ba kri­mi­nál­nej, fi­nan­čnej, po­riad­ko­vej, dop­rav­nej, že­lez­nič­nej po­lí­cie, ochra­ny ob­jek­tov, hra­nič­nej a cu­dzi­nec­kej po­lí­cie, oso­bit­né­ho ur­če­nia, ochra­ny ur­če­ných osôb, in­špek­čnej služ­by a kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav. Z or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rú si od­vo­la­cí súd pri­po­jil za ro­ky 2012,  2013 a 2014 z Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, vnú­tor­né­ho od­bo­ru kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, od­de­le­nia kon­zul­tan­tov a or­ga­ni­zá­cie, pri­tom vy­plý­va, že in­špek­čná služ­ba v ňom nie je za­čle­ne­ná. V prí­pa­de Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­hod­ne  sa ne­jed­ná o zlož­ku Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ani iný sub­jekt spa­da­jú­ci pod niek­to­rý z or­gá­nov taxatív­ne vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 2 zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. Na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní ani ob­sah na­ria­de­nia mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 30                                          z 29. feb­ruára 2012 (ves­tník, roč­ník 2012, čias­tka 18) o pou­ží­va­ní in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov.

 

I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re v § 4 ods. 1 pred­pok­la­dá v rám­ci or­ga­ni­zá­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru exis­ten­ciu in­špek­čnej služ­by, Po­li­caj­ný zbor ta­kú­to služ­bu ne­vyt­vo­ril, ne­má ju zria­de­nú, resp. bo­la pre­su­nu­tá na Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Dô­vo­do­vá sprá­va k zák. č. 155/2003 Z. z. uvá­dza, že „Návrh no­vé­ho zne­nia § 6 pred­pok­la­dá po­ne­chať po­dria­de­nosť Po­li­caj­né­ho zbo­ru mi­nis­tro­vi vnút­ra s tým, že sa sú­čas­ne navr­hu­je, aby služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 a út­var kri­mi­na­lis­tic­ko-exper­tíz­nych čin­nos­tí ria­dil pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak mi­nis­ter neur­čí inak. Po­kiaľ ide o pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, navr­hu­je sa, aby to­ho­to vy­me­nú­val a od­vo­lá­val mi­nis­ter. Sú­čas­ne
sa navr­hu­je, aby út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru bo­li or­ga­ni­zo­va­né spra­vid­la pod­ľa or­ga­ni­zá­cie sú­dov. Uve­de­ná úp­ra­va umož­ňu­je po­ža­do­va­nú flexibi­li­tu ria­dia­cich vzťa­hov v Po­li­caj­nom zbo­re a za­cho­vá­va pos­ta­ve­nie mi­nis­tra ako šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR".

 

 Prav­dou je, že zák. č. 155/2003 Z. z. účin­ným od 1. jú­la 2003 bol zme­ne­ný ob­sah § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re s tým, že služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v                § 4 ods. 1 a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru uve­de­né v § 4 ods. 1 a 2 ria­di pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak mi­nis­ter neur­čí inak. Tá­to zme­na roz­hod­ne ne­dá­va le­gis­la­tív­ny zá­klad na vy­ňa­tie in­špek­čnej služ­by zo zlo­žiek pa­tria­cich Po­li­caj­né­mu zbo­ru a zria­de­nie a vy­tvo­re­nie in­špek­čnej služ­by, ale­bo jej pre­lo­že­nie na Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a už vô­bec nie na to, aby ju ria­dil mi­nis­ter vnút­ra.

 

Tá­to služ­ba aj po no­ve­li­zá­cii zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re zák. č. 155/2003 Z.z. nes­tra­ti­la sta­tus or­ga­ni­zač­nej sú­čas­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru prá­ve pre­to, aby mi­nis­ter vnút­ra, kto­rý rep­re­zen­tu­je vý­kon­nú moc, ne­bol v su­bor­di­nač­nom pos­ta­ve­ní po­li­caj­tom z in­špek­čnej služ­by. Je to zrej­mé už zo spo­mí­na­nej dô­vo­do­vej sprá­vy k zák. č. 155/2003 Z.z., kde sa dos­lo­va kon­šta­tu­je, že no­ve­li­zač­ná úp­ra­va § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re má umož­niť flexibi­li­tu ria­dia­cich vzťa­hov v rám­ci a nie mi­mo Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Zá­ro­veň to na­po­kon vý­slov­ne a ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj z pr­vej ve­ty ods. 2 § 4 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, v zmys­le kto­ré­ho služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru pô­so­bia v rám­ci út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­ré zria­ďu­je a zru­šu­je mi­nis­ter; zá­ro­veň ur­ču­je náplň ich čin­nos­tí a vnú­tor­nú or­ga­ni­zá­ciu.

 

Pod­ľa § 11 zák. č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy mi­nis­ter­stvo vnút­ra je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy ok­rem iné­ho i pre

 

c) Po­li­caj­ný zbor a Ha­sič­ský a zá­chran­ný zbor.

 

Naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že mož­nosť mi­nis­tra vnút­ra v zmys­le no­ve­li­zo­va­né­ho § 6  zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia flexibi­li­ty ria­dia­cich vzťa­hov vždy, ale len v rám­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru (pr­vá ve­ta ods. 2 § 4 zá­ko­na  o Po­li­caj­nom zbo­re ), zna­me­ná iba dis­po­zí­ciu ur­čiť, že služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru pred­pok­la­da­né v § 4 ods. 1 a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru v § 4 ods. 1 a 2, mô­že ok­rem pre­zi­den­ta ria­diť aj iný rep­re­zen­tant (fun­kcio­nár, šta­tu­tár) Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale roz­hod­ne to nez­na­me­ná, že ním mô­že byť pria­mo mi­nis­ter vnút­ra, ale­bo iný rep­re­zen­tant (fun­kcio­nár, šta­tu­tár) mi­nis­ter­stva vnút­ra ale­bo, že by sa do­kon­ca služ­by a út­va­ry pred­pok­la­da­né v § 4 ods. 1 a 2 sta­li or­ga­ni­zač­nou zlož­kou a sú­čas­ťou mi­nis­ter­stva vnút­ra. Ke­by sa pri­pus­til iný vý­klad, zna­me­na­lo by to, že Po­li­caj­ný zbor bez­pros­tred­ne a pria­mo ne­ria­di apo­li­tic­ký pro­fe­sio­nál, po­li­cajt, ale mi­nis­ter vnút­ra a Po­li­caj­ný zbor ako ce­lok je de fac­to po­li­tic­ky ria­de­ný cez po­li­ti­ka  a dos­tá­va  sa do je­ho úpl­nej zá­vis­los­ti. Na tom­to kon­šta­to­va­ní nič ne­me­ní ani to, že pod­ľa § 6 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na  je Po­li­caj­ný zbor v ko­neč­nom dôs­led­ku po­dria­de­ný mi­nis­tro­vi vnút­ra. Tá­to po­dria­de­nosť, vždy však pros­tred­níc­tvom pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, je lo­gic­ká vzhľa­dom na to, že mi­nis­ter­stvo vnút­ra je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy pod­ľa § 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z. z.

 

Ani z úče­lu zá­ko­na o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy, ale ani z úče­lu zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re ne­vyp­lý­va, že by mi­nis­ter­stvo vnút­ra ok­rem to­ho, že je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy i pre Po­li­caj­ný zbor, bo­lo aj bez­pros­tred­ne a pria­mo ria­dia­cim or­gá­nom  po­li­caj­ných slu­žieb a út­va­rov pred­pok­la­da­ných v § 4 ods. 1 a 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.

 

Po­kiaľ mi­nis­ter vnút­ra na­ria­de­ním č. 57 z 27. augus­ta 2007 zria­dil Sek­ciu kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by na mi­nis­ter­stva vnút­ra
a na­ria­de­ním č. 117 z 27. augus­ta 2010 ju po­dria­dil pria­mo mi­nis­tro­vi vnút­ra, uro­bil tak v obid­voch prí­pa­doch bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí v roz­po­re so zá­ko­nom bez le­gis­la­tív­nej opo­ry.

 

Trest­ný po­ria­dok, zá­kon o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy, ale ani zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re nie je mož­né me­niť po­dzá­kon­nou nor­mou (uve­rej­ne­nou len v re­zor­tnom ves­tní­ku), inter­ným na­ria­de­ním mi­nis­tra vnút­ra, rep­re­zen­tan­ta exeku­tí­vy, cez or­ga­ni­zač­ný po­ria­dok Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že
by iš­lo o zme­nu zá­ko­nov parla­men­tu, či­že o zá­sah do pô­sob­nos­ti zá­ko­no­dar­nej mo­ci
a do hie­rar­chie práv­nych no­riem, t.j. us­po­ria­da­nia  práv­ne­ho sys­té­mu na zá­kla­de práv­nej si­ly  no­riem.

 

Zá­kla­dom štruk­tú­ry práv­ne­ho sys­té­mu je hie­rar­chia práv­nych no­riem, t.j. us­po­ria­da­nie  práv­ne­ho sys­té­mu na zá­kla­de práv­nej si­ly no­riem, kto­rá je vý­ra­zom prá­vo­mo­ci (kom­pe­ten­cie) prís­luš­né­ho štát­ne­ho or­gá­nu a kto­rá ur­ču­je je­ho pos­ta­ve­nie v exis­tu­jú­cej štruk­tú­re štát­nej mo­ci. Práv­ne nor­my pri­jí­ma­né parla­men­tom sú nor­ma­mi vy­ššej práv­nej si­ly v po­me­re
k nor­mám niž­šej práv­nej si­ly, kto­ré pri­jí­ma­jú or­gá­ny štát­nej sprá­vy, t.j. vlá­dy, mi­nis­terstiev
a os­tat­ných or­gá­nov  štát­nej sprá­vy. Z vy­jad­re­né­ho vy­plý­va, že nor­ma vy­ššej práv­nej si­ly
je zá­kla­dom zá­väz­nos­ti nor­my niž­šej práv­nej si­ly. Na­ria­de­nia Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 57 z 27. augus­ta 2007 a č. 117 z 27. augus­ta 2010 sú nor­ma­mi niž­šej práv­nej si­ly v po­rov­na­ní s Tres­tným po­riad­kom a so zá­kon­mi o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy a o Po­li­caj­nom zbo­re, vy­da­ný­mi Ná­rod­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ar­gu­men­to­vať ob­sa­hom na­ria­de­ní mi­nis­ter­stva vnút­ra na zme­nu ob­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 4 zá­ko­na o  Po­li­caj­nom zbo­re, tý­ka­jú­ce­ho sa Or­ga­ni­zá­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru,
by bo­lo ne­ná­le­ži­té.

 

Naj­vyš­ší súd uzat­vá­ra, že po­dá­va­nie žia­dos­tí o ude­le­nie súh­la­su na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov v zmys­le zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, nie, in­špek­čnou služ­bou Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale sek­ciou kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je nep­rí­pus­tným zá­sa­hom vý­kon­nej mo­ci, cez per­so­nál­nu su­bor­di­ná­ciu prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, do ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a nás­led­ne po­tom aj do sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia s ri­zi­kom mož­né­ho vy­uží­va­nia
a zneu­ží­va­nia nás­tro­jov tres­tné­ho prá­va na po­li­tic­ké cie­le v tak cit­li­vej ob­las­ti, akou
je ochra­na súk­ro­mia a osob­nos­tnej in­teg­ri­ty člo­ve­ka.

 

Na stra­nách 10 až 23 roz­sud­ku od­vo­la­cí súd pod­rob­ne od­ôvod­ňu­je svo­je zis­te­nia zá­ve­ry po­kiaľ ide o na­ria­de­nia od­po­čú­va­nia, do­ka­zo­va­nia via­žu­ce sa na in­kri­mi­no­va­ný sku­tok z kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný M.P. ob­ža­lo­va­ný, práv­nu kva­li­fi­ká­ciu toh­to skut­ku, aj  (nes­práv­ne) roz­de­le­nie spo­loč­nej tres­tnej ve­ci via­ce­rých ob­vi­ne­ných, kto­rých tres­tné či­ny sú­vi­sia. Ďalej uvá­dza:

 

Na­ria­de­nia mi­nis­ter­stva vnút­ra č. 57 z 27. augus­ta 2007, a č. 117 z 27. augus­ta 2010 spo­mí­na­né už na inom mies­te toh­to roz­hod­nu­tia, nie je mož­né po­va­žo­vať za všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý vy­dá­va mi­nis­ter­stvo vnút­ra na pod­kla­de spl­no­moc­ne­nia § 10 ods. 10 Tr. por. Ani pod­ľa ob­sa­hu, ale ani pod­ľa for­my, le­bo inter­né na­ria­de­nie mi­nis­ter­stva vnút­ra nie je všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý sa uve­rej­ňu­je v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako to pred­pok­la­da­jú us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 2, § 5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z.z.  o Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

            Sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru nie je Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra, pre­to ne­mô­že vy­ko­ná­vať vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a pre­ve­ro­va­nie ozná­me­ní o sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich to­mu, že bol spá­cha­ný trest­ný čin a o os­tat­ných pod­ne­toch na tres­tné stí­ha­nie i ke­by iš­lo
o tres­tnú čin­nosť po­li­caj­tov. Ak by zá­ko­no­dar­ca chcel, aby or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku bol aj po­li­cajt ale­bo štát­ny za­mes­tna­nec mi­nis­ter­stva vnút­ra, vy­jad­ril by to no­ve­li­zá­ciou Tres­tné­ho po­riad­ku mi­ni­mál­ne v us­ta­no­ve­niach § 10 ods.1, 8, resp. 10 Tr. por. expres­sis ver­bis. Mi­nis­ter vnút­ra, ako už bo­lo kon­šta­to­va­né, ne­dos­tal le­gis­la­tív­ne spl­no­moc­ne­nie, aby roz­ho­dol o zru­še­ní  in­špek­čnej služ­by v Po­li­caj­nom zbo­re
a vy­tvo­re­ní in­špek­čnej služ­by na mi­nis­ter­stve vnút­ra. Na­vy­še us­ta­no­ve­nie s náz­vom Or­ga­ni­zá­cia Po­li­caj­né­ho zbo­ru v § 4 ani v jed­nom z od­se­kov 1, 2, 3 nep­red­pok­la­dá exis­ten­ciu po­li­caj­ných slu­žieb a út­va­rov mi­mo Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Kľú­čo­vým vý­cho­dis­kom pre tie­to zá­ve­ry je aj po­rov­na­nie úče­lu Tres­tné­ho po­riad­ku s úče­lom zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.
Na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní ani na pod­kla­de § 10 ods. 10 Tr. por. 15. de­cem­bra 2008 vy­da­ná  vy­hláš­ka č. 648/2008 Z.z. Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky  o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní, pre­to­že pred­me­tom úp­ra­vy v zmys­le § 1 je iba ur­če­nie roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý nie je vy­šet­ro­va­te­ľom Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru (ďa­lej len "po­li­cajt") vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní. Pri všet­kých al­ter­na­tí­vach ide stá­le o prís­luš­ní­ka, po­li­caj­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru a nie o  sub­jekt mi­nis­ter­stva vnút­ra. Na­vy­še pod­ľa § 2 ods. 2 písm. i/ vy­hláš­ky po­li­cajt je op­ráv­ne­ný v roz­sa­hu pod­ľa § 5 vy­dať iba uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak osob­ne vy­ko­nal za­is­ťo­va­cí úkon, neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon ale­bo neod­klad­ný úkon pod­ľa § 4 písm. a/, b/, c/, i/, k/, l/, m/ ale­bo q/, ale nie vzniesť ob­vi­ne­nie v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. Tá­to vy­hláš­ka neus­ta­no­vu­je  Sek­ciu kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra za sub­jekt vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Rov­na­ko na­ria­de­nie mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 175 z 30. de­cem­bra 2010 o vy­me­dze­ní prís­luš­nos­ti út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru a út­va­rov mi­nis­ter­stva vnút­ra pri od­ha­ľo­va­ní tres­tných či­nov, pri zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov a o pos­tu­pe v tres­tnom ko­na­ní (ves­tník, roč­ník 2010, čias­tka 71) v ods.1, 2, 3, 4 člán­ku 4 len ur­ču­je kto je prís­luš­ní­kom, po­li­caj­tom, vy­šet­ro­va­te­ľom, po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom, resp. iným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Vždy však ide iba o sub­jek­ty Po­li­caj­né­ho zbo­ru a nie mi­nis­ter­stva vnút­ra.

 

V prí­pa­de, že by sa pri­pus­ti­la iná inter­pre­tá­cia, zna­me­na­lo by to, že vý­kon štát­nej tres­tnej mo­ci by sa mo­hol stáť nás­tro­jom ľu­bo­vô­le do­čas­ných dr­ži­te­ľov štát­nej mo­ci
v dôs­led­ku ne­bez­peč­nej kon­cen­trá­cie mo­ci v tých is­tých ru­kách.

 

Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra tak, ako sa to sta­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, ne­má kom­pe­ten­ciu za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie, vzná­šať ob­vi­ne­nie a po­dá­vať návrh na po­da­nie ob­ža­lo­by v zmys­le                        § 199 ods. 1, § 206 ods. 1 a § 209 ods. 1 Tr. por. a ani na ďal­šie nas­le­du­jú­ce pro­ces­né úko­ny v zmys­le Tres­tné­ho  po­riad­ku. Na tom­to fak­te nič ne­me­ní ani to, že pod uz­ne­se­ním pod­ľa §199 ods. 1, § 206 ods. 1 Tr. por. a návr­hom v zmys­le § 209 ods. 1 Tr. por., resp. pod iný­mi úkon­mi Tres­tné­ho po­riad­ku je pod­pí­sa­ný vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru. V zá­hla­ví uz­ne­se­nia je to­tiž sprí­tom­ne­ný  štát­ny or­gán, kto­rý ho vy­dá­va a tým je Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Sek­cia kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor bo­ja pro­ti ko­rup­cii a or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te a v zá­ve­re je i ok­rúh­la pe­čiat­ka, kto­rou sa auto­ri­zu­je roz­hod­nu­tie s náz­vom Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ku­mu­lá­cia dvoch štát­nych or­gá­nov do jed­né­ho, po­kiaľ ide o autor­stvo vy­da­nia roz­hod­nu­tia v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sa­ma ose­be ro­bí z toh­to roz­hod­nu­tia zmä­toč­nosť, nez­ro­zu­mi­teľ­nosť, nu­li­tu a v ko­neč­nom dôs­led­ku i ne­zá­kon­nosť.

 

Naj­vyš­ší súd us­tá­lil, že tres­tné stí­ha­nie za­čal neop­ráv­ne­ný or­gán, bez kom­pe­ten­cie v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku a zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Keď­že úko­ny ne­zá­kon­né­ho or­gá­nu nie je mož­né zho­jiť, tre­ba ich po­va­žo­vať od sa­mé­ho za­čiat­ku za nu­lit­né. Dô­ka­zy zís­ka­né pros­tred­níc­tvom ta­kých­to úko­nov sú ne­zá­kon­né a v dôs­led­ku to­ho v ko­na­ní ne­pou­ži­teľ­né. Pre ab­sen­ciu za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia zá­kon­ným spô­so­bom ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa sku­tok stal. Od­vo­la­cí súd pre­to ob­ža­lo­va­né­ho P. os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by, le­bo ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je stí­ha­ný v zmys­le § 285 písm. a/ Tr. por. Od­vo­la­cí súd tak mo­hol uro­biť, keď­že sám v zmys­le § 322 ods. 3 Tr. por. dopl­nil do­ka­zo­va­nie. Neš­lo pri­tom o dô­ka­zy, kto­rých vy­ko­na­nie by bo­lo spo­je­né s nep­ri­me­ra­ný­mi ťaž­kos­ťa­mi. Ko­nal tak v zá­uj­me zrý­chle­nia a zhos­po­dár­ne­nia súd­ne­ho ko­na­nia, a pre­to tres­tné stí­ha­nie prá­vop­lat­ne ukon­čil.

 

V zmys­le čl. 152 ods. 4 Ústa­vy vý­klad a up­lat­ňo­va­nie ús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov
a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to ús­ta­vou.
Čl. 154c ods.1 Ústa­vy  ho­vo­rí, že medzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku a ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv
a slo­bôd.

 

Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo
o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

 

Z uve­de­ných  ar­gu­men­tov vy­plý­va­jú nas­le­dov­né práv­ne ve­ty:

 

I. Po­dá­va­nie žia­dos­ti o ude­le­niu súh­la­su na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov v zmys­le zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním nie je in­špek­čnou služ­bou Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale sek­ciou kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR,
je nep­rí­pus­tným zá­sa­hom vý­kon­nej mo­ci, cez per­so­nál­nu su­bor­di­ná­ciu prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, do ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a nás­led­ne
aj do sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia, v dôs­led­ku ab­sen­cie ne­zá­vis­los­ti, na­koľ­ko
je opod­stat­ne­né v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru po­va­žo­vať za ne­vyh­nut­né, aby oso­by zod­po­ved­né za vy­šet­ro­va­nie a oso­by vy­ko­ná­va­jú­ce vy­šet­ro­va­nie bo­li ne­zá­vis­lé vo vzťa­hu k oso­bám do uda­los­ti (skut­ku) za­po­je­ným.

 

II. Na­ria­de­nie mi­nis­ter­stva vnút­ra č. 57 z 27. augus­ta 2007 a č. 117                             z 27. augus­ta 2010 nie je mož­né po­va­žo­vať za všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý vy­dá­va mi­nis­ter­stvo vnút­ra na pod­kla­de spl­no­moc­ne­nia § 10 ods. 10 Tr. por. ani pod­ľa ob­sa­hu, ani pod­ľa for­my, le­bo inter­né na­ria­de­nie mi­nis­ter­stva vnút­ra nie je všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý sa zve­rej­ňu­je v Zbier­ke zá­ko­nov SR ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 4 ods. 2, § 5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z.z. o Zbier­ke zá­ko­nov SR.

 

III. Sú­čas­ťou po­li­caj­né­ho zbo­ru Sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by úrad in­špek­čnej  služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra nie je, pre­to ne­mô­že vy­ko­ná­vať  vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch, aj ke­by iš­lo o tres­tnú čin­nosť po­li­caj­tov.

 

IV. Pod­ľa § 2 ods. 2 písm. i/ vy­hláš­ky  MV SR  č. 648/2008 Z.z. po­li­cajt
je op­ráv­ne­ný v roz­sa­hu pod­ľa § 5 vy­dať iba uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa
§ 199 ods. 1 Tr. por., ak osob­ne vy­ko­nal za­is­ťo­va­cí úkon, neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon ale­bo  neod­klad­ný úkon pod­ľa § 4 písm. a/, b/, c/, i/, k/, l/, m/ ale­bo q/, cit. vy­hláš­ky, ale nie vzniesť ob­vi­ne­nie v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. Tá­to vy­hláš­ka neus­ta­no­vu­je Sek­ciu kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by, úrad in­špek­čnej služ­by, od­bor in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra za sub­jekt vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

II.

 

Naj­vyš­ší súd SR roz­sud­kom sp. zn. 1 Tdo 8/2015 na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí
23. feb­ruára 2015  vý­ro­kom pod bo­dom I. pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por.  vy­slo­vil, že uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 25. sep­tem­bra 2013, sp. zn. 3To/103/2013 a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr. por. v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho M.M. Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. uve­de­né roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du zru­šil a zru­šil aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 29. jú­la 2013, sp. zn. 8T/1/2013, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním stra­ti­li pod­klad. Pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. Ok­res­né­mu sú­du Veľ­ký Kr­tíš pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

Z hľa­dis­ka práv­nej  prob­le­ma­ti­ky nas­to­le­nej v bo­de II toh­to  sta­no­vis­ka v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku do­vo­la­cí súd naj­mä uvie­dol:

 

Se­nát Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš zlo­že­ný z pred­se­du Mgr. M.V. a prí­se­dia­cich L.U. a Y.K. roz­sud­kom z 29. jú­la 2013, sp. zn. 8T/1/2013, uz­nal ob­vi­ne­né­ho M.M. vin­ným v bo­de 1/ z tres­tné­ho či­nu sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 241a ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. účin­né­ho
do 1.1.2006 a v bo­de 2 a-g/ z pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu krá­de­že sčas­ti ne­do­ko­na­né­ho a sčas­ti do­ko­na­né­ho pod­ľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2 písm. a/, 3 písm. b/ Tr. zák. účin­né­ho
od 1. ja­nuá­ra 2006, na tom skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ku roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

 

Pred­met­né­ho ko­na­nia sa do­pus­til na­priek to­mu, že roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du
Veľ­ký Kr­tíš z 30. má­ja 2011, sp. zn. 9T/23/2011 v spo­ji­tos­ti s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo 14. sep­tem­bra 2011, sp. zn. 2To/206/2011 bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. a iné a bol mu ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 20 me­sia­cov, kto­rý trest vy­ko­nal 31.1.2013.  

 

Za to mu pod­ľa § 241a ods. 2, § 35 ods. 3, § 79 ods. 1, §  39a ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho
do 31. de­cem­bra 2005 ulo­žil súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní troch ro­kov ne­pod­mie­neč­ne so  za­ra­de­ním do dru­hej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

 

Zá­ro­veň bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 20. no­vem­bra 2006, sp. zn.
9T/54/06 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo 14. mar­ca 2007, 
sp. zn. 3To/46/07 zru­še­ný vý­rok o tres­te oh­ľad­ne M.M., ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia
na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

V zmys­le § 212 ods. 3, § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 , § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. mu súd pr­vé­ho stup­ňa ulo­žil aj sa­mos­tat­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní dvoch ro­kov ne­pod­mie­neč­ne so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bo­la ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ná po­vin­nosť nah­ra­diť poš­ko­de­ným ško­du vo vý­ške:  M.K. 285,- Eur, M.Č. 45,- Eur.

 

Od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho M.M.  a ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci uz­ne­se­ním z 25. sep­tem­bra 2013, sp. zn. 3To/103/2013 v zmys­le § 319 Tr. por. za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

 

Ob­vi­ne­ný M.M. po­dal pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci do­vo­la­nie. 

 

V dô­vo­doch uvie­dol, že na­pad­nu­tý­mi roz­hod­nu­tia­mi a ko­na­ním, kto­ré im pred­chá­dza­lo, bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu, ne­bo­lo mu umož­ne­né vy­ko­nať kon­fron­tá­ciu s poš­ko­de­nou L.M. za prí­tom­nos­ti ob­haj­cu. Vý­po­veď poš­ko­de­nej z príp­rav­né­ho ko­na­nia je je­di­ný dô­kaz, na kto­rom je za­lo­že­ná vi­na zo spá­chania skut­ku spred 10 ro­kov pod bo­dom 1/ roz­sud­ku a tá­to, ako aj zna­lec­ké po­sud­ky ne­bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Na ok­res­nom sú­de roz­ho­do­val sud­ca M.V., kto­rý mal byť vy­lú­če­ný, le­bo bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin. Na­mie­tal, že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia sú za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí hmot­nop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní, mal byť ulo­že­ný súhrn­ný trest vo vzťa­hu k roz­sud­kom, kto­rý­mi bol od­sú­de­ný v do­be, ke­dy ne­bo­lo vo­či ne­mu eš­te za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre sku­tok pod bo­dom 1/ roz­sud­ku a pou­ká­zal na všet­ky od­sú­de­nia uve­de­né v re­gis­tri tres­tov. Bo­li napl­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, e/, g/, i/, h/ Tr. por. Navr­hol v zmys­le § 386 ods. 2, § 388 ods. 1 Tr. por. zru­šiť na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia ako ne­zá­kon­né a pri­ká­zať ok­res­né­mu sú­du vo ve­ci zno­vu ko­nať a roz­hod­núť.   

 

Pro­ku­rá­tor rea­go­val na do­vo­la­nie 21. no­vem­bra 2014. Kon­fron­tá­cia ob­vi­ne­né­ho s poš­ko­de­nou ne­moh­la byť vy­ko­na­ná. Znal­ci ju neod­po­ru­či­li, le­bo ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho
by za­ne­cha­lo ne­ga­tív­ne dôs­led­ky na jej psy­chi­ke v po­do­be úz­kos­tnej–dep­re­sív­nej sym­pto­ma­to­ló­gie. Tres­tné stí­ha­nie bra­ta ob­vi­ne­né­ho M. bo­lo uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa
21. ja­nuá­ra 2013 pod­ľa § 9, § 215 ods. 1 písm. d/, Tr. por. za­sta­ve­né pre nep­rí­pus­tnosť, le­bo brat v do­be skut­ku ne­dovŕšil 15 ro­kov. Práv­na kva­li­fi­ká­cia je správ­na, vy­chá­dza z to­ho, ke­dy ob­vi­ne­ný sku­tok do­ko­nal a Trest­ný zá­kon účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006 je pre ne­ho priaz­ni­vej­ší. Ulo­že­ný trest pod­ľa § 241a ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. je zá­kon­ný. Súd pri­hlia­dol
na pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia ob­vi­ne­né­ho v po­zí­cii mla­dis­tvé­ho v tres­tných ve­ciach Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš, sp. zn. 1T/193/03 a 1T/74/04, ale po­va­žo­val ich za za­hla­de­né. Pr­vos­tup­ňo­vý súd ulo­žil súhrn­ný trest vo vzťa­hu k tres­tnej ve­ci Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš, sp. zn. 9T/54/06. Navr­hol v zmys­le § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie od­miet­nuť, pre­to­že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.         

 

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné, bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou, za­stú­pe­nou ob­haj­com a v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 368 ods. 1, 2 písm. a/,                      § 369 ods. 2 písm. b/, 372 ods. 1, § 373 ods. 1, 2, 370 ods. 1, 3 Tr. por.) a spĺňa pod­mien­ky
a ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti uve­de­né v § 374 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. por.

 

Do­vo­la­cí súd po pres­kú­ma­ní spi­su kon­šta­tu­je, že up­lat­ne­ný dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. v da­nom prí­pa­de bol napl­ne­ný. Os­tat­né do­vo­la­cie dô­vo­dy už ne­mal dô­vod skú­mať.

          Sku­toč­nosť, že vo ve­ci roz­ho­do­val sud­ca prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, ro­bí  ce­lé ko­na­nie
na sú­de pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa ne­zá­kon­ným.

 

Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci, po­kiaľ za­mie­tol od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho M.M. ako ne­dô­vod­né uz­ne­se­ním z 25. sep­tem­bra 2013, sp. zn. 3To/103/2013, v zmys­le § 319 Tr. por., pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol, ak zis­tí, že súd roz­ho­dol v ne­zá­kon­nom zlo­že­ní.

 

Zo spi­su Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky - dis­cip­li­nár­ne­ho sú­du, kto­rý do­vo­la­cí súd v zmys­le § 379 ods. 2 Tr. por. pri­po­jil, vy­plý­va, že na návrh pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 25. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. Spr 851/10, sa za­ča­lo dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti sud­co­vi M.V., kto­ré bo­lo roz­hod­nu­tím z 21. no­vem­bra 2011, sp. zn.
1Ds 1/2011, pod­ľa § 124 písm. f/ zák. č. 385/2000 Z. z. prá­vop­lat­né za­sta­ve­né                            25. ja­nuá­ra 2012, pre­to­že o skut­ku, pre kto­rý sa dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie ve­die, sa prá­vop­lat­ne roz­hod­lo v tres­tnom ko­na­ní.

 

V dis­cip­li­nár­nom spi­se sa na­chá­dza po­da­nie pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš (č.l. 29) z 26. no­vem­bra 2010, sp. zn. Spr. 851/10, kto­rým in­for­mo­val mi­nis­ter­ku spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky o proti­práv­nom ko­na­ní sud­cu M.V. Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti po­da­ním z 19. ja­nuá­ra 2011 (fax), čís.: X., pred­se­do­vi sú­du ulo­ži­la, aby jej naj­nes­kôr do 28. ja­nuá­ra 2011 ozná­mil, ako bu­de vo ve­ci pos­tu­po­vať. Na č.l. 6 a 7 sú po­da­nia pred­se­du sú­du zo 6. a 23. de­cem­bra 2010, kde sa uvá­dza, že o ko­na­ní sud­cu in­for­mo­val mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti. Z dok­la­du na č.l. 68 je zrej­mé, že pe­ňaž­ný trest bol uh­ra­de­ný
31. má­ja 2011.     

 

Do­vo­la­cí súd si vy­žia­dal zo Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky i spi­so­vý ma­te­riál tý­ka­jú­ci sa sud­cu M.V. Súd­na ra­da dos­ta­la 21. ja­nuá­ra 2014 pod­net sud­cu S. C. Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš na po­da­nie návr­hu na od­vo­la­nie sud­cu toh­to sú­du M.V.  (č.: SR 45/2014). Ten­to pod­net spo­lu s vy­žia­da­ným roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Frý­dek – Mís­tek a uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Os­tra­ve pos­tú­pi­la súd­na ra­da pod č.: SR 45/2014 Mi­nis­ter­stvu spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky 17. feb­ruára 2014  na úče­ly uz­ná­va­cie­ho ko­na­nia pod­ľa
§ 518 Tr. por. Z po­da­nia Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. mar­ca 2014, č.: 34882/2014/83/Co7/SJ, vy­plý­va, že cu­dzie roz­hod­nu­tie nie je mož­né uz­nať, le­bo pod­ľa
§ 69 ods. 4 Tr. por. Čes­kej re­pub­li­ky na pá­cha­te­ľa, kto­ré­mu bol ulo­že­ný pe­ňaž­ný trest
za pre­čin spá­cha­ný z ned­ban­li­vos­ti, sa hľa­dí, ako­by ne­bol od­sú­de­ný, ako náh­le bol trest vy­ko­na­ný - za­pla­te­ný, k čo­mu doš­lo 31. má­ja 2011. Zo zá­pis­ni­ce súd­nej ra­dy
zo 14. za­sad­nu­tia z 31. mar­ca 2014 je zrej­mé, že pod bo­dom 25. navr­ho­va­né­ho prog­ra­mu mal byť pre­ro­ko­va­ný pod­net sud­cu S. C. Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš na po­da­nie návr­hu
na od­vo­la­nie sud­cu M.V., kto­rý pri schva­ľo­va­ní bol z prog­ra­mu vy­pus­te­ný, pre­to­že sud­ca M.V. sa 21. mar­ca 2014 vzdal fun­kcie sud­cu lis­tom zo 17. mar­ca 2014 do­ru­če­ným pre­zi­den­to­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky 21. mar­ca 2014 (SR 45/2014) – fun­kcia sud­cu mu za­nik­la 31. mar­ca 2014.  Z roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Frý­dek – Mís­tek z 19. ja­nuá­ra 2011, sp. zn.
5T/113/2010, vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný M.V. bol uz­na­ný za vin­né­ho z pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. zák. Čes­kej re­pub­li­ky, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

5. ap­rí­la 2010 oko­lo 12.20 hod. vo F. – M. ria­dil v pod­na­pi­lom sta­ve po uli­ci B,. osob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo tov. zn. Vol­vo S40, pri­čom bol kon­tro­lo­va­ný hliad­kou Po­lí­cie ČR a v do­be ria­de­nia bo­lo v kr­vi ob­ža­lo­va­né­ho zis­te­né naj­me­nej 1 % al­ko­ho­lu.

 

Za to mu súd ulo­žil pod­ľa § 274 ods. 1, § 67 ods. 2 písm. a/, § 68 ods. 1, 2, § 69 ods. 1, § 73 ods. 1, 3 Tr. zák.  tres­ty:

pe­ňaž­ný vo vý­me­re 40 den­ných sa­dzieb vo vý­ške 700,- Kč. a pre prí­pad je­ho ne­vy­ko­na­nia v le­ho­te i náh­rad­ný od­ňa­tia slo­bo­dy  v tr­va­ní troch me­sia­cov a

zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze ria­de­nia mo­to­ro­vých vo­zi­diel v tr­va­ní osem­násť me­sia­cov.

 

Kraj­ský súd v Os­tra­ve uz­ne­se­ním z 8. ap­rí­la 2011, sp. zn. 6To/130/2011 pod­ľa § 256 Tr. por. od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. M.V. za­mie­tol.

 

Z vy­žia­da­né­ho sta­no­vis­ka Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky
z 20. feb­ruára  2015, č. 34882/2014/83/Co7/SJ, vy­plý­va, že čes­ká stra­na ne­zas­la­la žiad­ne ozná­me­nie, ani prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa od­sú­de­nia sud­cu Mi­la­na Var­gu. Je­di­ná ko­reš­pon­den­cia v tej­to ve­ci bo­la ve­de­ná s kan­ce­lá­riou Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Z pred­lo­že­né­ho ma­te­riá­lu do­vo­la­cí súd zis­til aj to, že Ok­res­ná pro­ku­ra­tú­ra Veľ­ký Kr­tíš
25. má­ja 2010, pod sp. zn. 2Pn 12/2010 a Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Ban­ská Bys­tri­ca, pod sp. zn. 2Kn 124/2010 od­miet­li prev­za­tie tres­tné­ho ozná­me­nia s tým, že ko­na­nie M.V. nie je pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tným či­nom. 

 

V zmys­le § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich  me­dzi pred­pok­la­dy na vy­me­no­va­nie ob­ča­na za sud­cu pat­rí ok­rem iné­ho aj to, že je bez­úhon­ný. V in­ten­ciách pr­vej ve­ty ods. 5 toh­to us­ta­no­ve­nia za bez­úhon­nú sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ne­po­va­žu­je fy­zic­ká oso­ba, kto­rá bo­la prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná za úmy­sel­ný trest­ný čin, a to aj v prí­pa­de, ak jej bo­lo od­sú­de­nie za úmy­sel­ný trest­ný čin za­hla­de­né, ale­bo na kto­rú sa hľa­dí, ako­by ne­bo­la pre ta­ký­to trest­ný čin od­sú­de­ná pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su.

 

            Z ob­sa­hu § 5 ods. 1 písm. d/, 5 uve­de­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že na fun­kciu sud­cu ne­mô­že byť vy­me­no­va­ná oso­ba, kto­rá bo­la prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná za úmy­sel­ný trest­ný čin. Lo­gic­ky to na dru­hej stra­ne zna­me­ná, že ani sud­ca, kto­rý bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný
za úmy­sel­ný trest­ný čin, ne­mô­že tú­to fun­kciu vy­ko­ná­vať.

 

Pod­ľa  čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

 

V zmys­le ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va k čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru sud­cu mož­no po­va­žo­vať za ne­zá­vis­lé­ho ok­rem iné­ho i pri exis­ten­cii zá­ruk pro­ti von­kaj­šie­mu tla­ku a či sa sud­ca ja­ví ako ne­zá­vis­lý. V hre je dô­ve­ra, kto­rú ta­ký­to sud­ca po­ží­va vo ve­rej­nos­ti. Oso­bit­ný vý­znam to má u pro­ces­ných strán a účas­tní­kov ko­na­nia. Roz­ho­du­jú­ce je, či po­chyb­nos­ti pro­ces­nej stra­ny a účas­tní­kov ko­na­nia mô­žu byť ob­jek­tív­ne od­ôvod­ne­né.

 

Ne­po­chyb­né je, že sud­ca M.V. v po­su­dzo­va­nej ve­ci 29. jú­la 2013 roz­ho­do­val ako pred­se­da se­ná­tu pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, ho­ci v tej do­be ve­del, že 8. ap­rí­la 2011 bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin a nes­kôr spolu­roz­ho­do­val v iných ve­ciach ako prí­se­dia­ci sud­ca.

 

Zo za­do­vá­že­ných ma­te­riá­lov vy­plý­va, že prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tie bo­lo vy­da­né súd­mi Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rá je člen­ským štá­tom Európ­skej únie a ako ta­ké mu­sí spĺňať a reš­pek­to­vať zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su v zmys­le Do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Pre úpl­nosť tre­ba uviesť, že od­sú­de­nie, resp. trest je mož­né ča­som za­hla­diť, ale fakt spá­chania skut­ku zos­tá­va. Sku­tok spá­cha­ný sud­com v Čes­kej re­pub­li­ke sa stal tres­tným aj v Slo­ven­skej re­pub­li­ke zá­ko­nom č. 313/2011 Z. z. z 13. sep­tem­bra 2011. Sud­ca ve­do­mý si svoj­ho ko­na­nia nez­lu­či­teľ­né­ho s vý­ko­nom fun­kcie sud­cu sa jej pre­to vzdal.  

        

Zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, ús­tav­né a zá­kon­né po­žia­dav­ky na nes­tran­nosť a ne­zá­vis­losť sud­cu v se­be zá­ko­ni­te za­hŕňa­jú aj bez­úhon­nosť sud­cu. Sud­ca, kto­rý sa do­pus­tí proti­práv­nos­ti, spá­cha úmy­sel­ný trest­ný čin, je vy­die­ra­teľ­ný. Kaž­dé nás­led­né (po spá­cha­ní úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu sud­com) roz­hod­nu­tie ta­ké­ho sud­cu pre­to le­gi­tím­ne vy­vo­lá­va po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti je­ho roz­hod­nu­tí. V da­nom prí­pa­de na to správ­ne pou­ka­zu­je aj do­vo­la­teľ.

 

Ab­so­lút­ne a bez­výh­rad­né reš­pek­to­va­nie roz­ho­do­va­nia iba ne­zá­vis­lý­mi, nes­tran­ný­mi, bez­úhon­ný­mi a ne­vy­die­ra­teľ­ný­mi sud­ca­mi je nie­len vo vý­sos­tnom zá­uj­me štát­nej mo­ci a v jej rám­ci i mo­ci súd­nej, ale aj ob­ča­nov. Kaž­dý iný vý­klad v tom­to sme­re by vie­dol k des­ta­bi­li­zá­cii prá­va a spra­vod­li­vos­ti. V tej­to spo­ji­tos­ti je pot­reb­né upo­zor­niť i na práv­nu is­to­tu a hlav­ne vy­ža­do­va­nú zá­kon­nosť roz­hod­nu­tí sú­dov,  pro­ku­ra­túr a mi­nis­trov vlá­dy a dô­ve­ru  pro­ces­ných strán v tres­tnom ko­na­ní v ak­ty ve­rej­nej mo­ci. Bez tej­to dô­ve­ry nie je vý­kon ve­rej­nej mo­ci v de­mok­ra­tic­kom štá­te mož­ný. Dô­ve­ra je esen­ciál­nou a fun­kčnou pod­mien­kou vý­ko­nu de­mok­ra­tic­kej ve­rej­nej mo­ci, a pre­to je nut­né dô­ve­ru v ak­ty ve­rej­nej mo­ci chrá­niť, a tak i "or­gá­ny práv­ne­ho štá­tu" chrá­nia­ce­ho in­di­vi­duál­ne ľud­ské prá­va a slo­bo­dy ma­jú ús­tav­nú po­vin­nosť pre­mýš­ľať o dôs­led­koch svo­jich roz­hod­nu­tí, zoh­ľad­ňo­vať svoj pred­chá­dza­jú­ci pos­tup. Dô­ve­ra v roz­ho­do­va­nie štát­nych or­gá­nov pat­rí me­dzi zá­klad­né mi­mop­ráv­ne at­ri­bú­ty práv­ne­ho štá­tu. Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci mu­sia pri­hlia­dať na to, aké oča­ká­va­nie svo­jim pos­tu­pom a čin­nos­ťou vy­vo­la­jú. Sú­dy, pro­ku­ra­tú­ra, mi­nis­tri vlá­dy sú bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí po­vin­né dbať o cel­ko­vú bez­pod­mie­neč­nú zá­kon­nosť svo­jich roz­hod­nu­tí. Pre­zen­to­va­nie opač­né­ho pos­tu­pu, ako nie­čo­ho bež­né­ho, ne­po­chyb­ne pod­rý­va ideu spra­vod­li­vos­ti.

 

Nad rá­mec kon­šta­to­va­né­ho pri pres­kú­ma­va­ní dis­cip­li­nár­ne­ho spi­su a rozvr­hov prá­ce Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš neuš­lo po­zor­nos­ti do­vo­la­cie­ho sú­du, že Mgr. M.V.
na pod­kla­de do­dat­ku č. 12 rozvr­hu prá­ce na rok 2014 s účin­nos­ťou od 6. ok­tób­ra 2014 sa stal prí­se­dia­cim toh­to sú­du v tres­tnom se­ná­te.  

 

V zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní. Pod­ľa § 32 ods. 1 Tr. por. ak z dô­vo­du uve­de­ných v § 31 ods. 1 ozná­mi svo­ju za­uja­tosť sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, o vy­lú­če­ní roz­hod­ne na­dria­de­ný súd v se­ná­te. Iné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (ok­rem us­ta­no­ve­nia § 397 ods. 2 Tr. por.) vy­lú­če­nie sud­cu z roz­ho­do­va­nia neup­ra­vu­je. V dôs­led­ku to­ho bo­lo pot­reb­né ana­lo­gic­ky pou­žiť to­to us­ta­no­ve­nie
na po­su­dzo­va­ný prí­pad. V zmys­le § 31 ods. 4 Tr. por. ná­miet­ku za­uja­tos­ti je stra­na (pod­ľa
§ 10 ods. 11 Tr. por. v tom­to prí­pa­de pro­ku­rá­tor) po­vin­ná vzniesť bez meš­ka­nia, len čo sa doz­vie o dô­vo­doch vy­lú­če­nia. Úkon, kto­rý vy­ko­na­la vy­lú­če­ná oso­ba, ne­mô­že byť pod­kla­dom na roz­hod­nu­tie v tres­tnom ko­na­ní s vý­nim­kou neod­klad­né­ho ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu. V da­nej ve­ci sa ob­vi­ne­ný o od­sú­de­ní sud­cu M.V. doz­ve­del až po roz­hod­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du a pre­to je lo­gic­ké, že tú­to sku­toč­nosť uvie­dol až v do­vo­la­com ko­na­ní. 

 

Kaž­dé roz­hod­nu­tie sa­mo­sud­cu ale­bo se­ná­tu zlo­že­né­ho zo sud­cu ale­bo aj prí­se­dia­ce­ho, kto­ré bo­lo vy­da­né po tom, čo bol sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, ho­ci by bo­lo od­sú­de­nie nás­led­ne aj za­hla­de­né, ale­bo by ne­bo­lo uz­na­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je pre­to ne­zá­kon­né a ako ta­ké mu­sí byť bez­pod­mie­neč­ne zru­še­né, le­bo ide o oso­by, u kto­rých už nie sú spl­ne­né ús­tav­né pod­mien­ky na nes­tran­né­ho, ne­zá­vis­lé­ho
a bez­úhon­né­ho sud­cu.

 

 Ta­ký sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci mu­sí byť z fun­kcie sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho od­vo­la­ný ale­bo vý­kon tej­to fun­kcie mu mu­sí byť do­čas­ne po­zas­ta­ve­ný, ak si sám ne­po­dal žia­dosť o ukon­če­nie vý­ko­nu fun­kcie sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho.  

 

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že je prí­tom­ný do­vo­la­cí dô­vod up­lat­ne­ný do­vo­la­te­ľom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., le­bo vo ve­ci roz­ho­do­val sud­ca, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, pre­to vy­slo­vil po­ru­še­nie  zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho  M.M.

 

Z vy­ššie ci­to­va­nej ar­gu­men­tá­cie vy­plý­va práv­ny zá­ver:

 

Sud­ca u kto­ré­ho vznik­nú opod­stat­ne­né po­chyb­nos­ti o je­ho nes­tran­nos­ti a ne­zá­vis­los­ti, mu­sí od pre­jed­na­nia ve­ci od­stú­piť. Pre­to kaž­dé  roz­hod­nu­tie sa­mo­sud­cu ale­bo se­ná­tu zlo­že­né­ho aj zo sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho sud­cu, kto­ré bo­lo vy­da­né po tom, čo bol sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, ho­ci by bo­lo od­sú­de­nie nás­led­ne aj za­hla­de­né  ale­bo by ne­bo­lo uz­na­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je  ne­zá­kon­né a ako ta­ké mu­sí  byť zru­še­né, le­bo ide o oso­bu, u kto­rej už nie sú spl­ne­né zá­klad­né ús­tav­né pod­mien­ky na nes­tran­né­ho ne­zá­vis­lé­ho a bez­úhon­né­ho sud­cu.

 

 

Pri­po­mien­ko­vé sub­jek­ty za­uja­li  k pred­met­ným otáz­kam nas­le­dov­né sta­no­vis­ko:   

     

            K návr­hu sta­no­vis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR  sp. zn. Tpj 62/2015 v le­ho­te do 28. sep­tem­bra 2015 sa pí­som­ne vy­jad­ri­li:

1/ Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach

2/ Kraj­ský súd v Pre­šo­ve,

3/ Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci

4/ Kraj­ský súd v Ži­li­ne

5/ Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

6/ Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku.

 

K návr­hu sta­no­vis­ka sa ne­vy­jad­ri­li:

Kraj­ský súd v Tren­čí­ne,

Kraj­ský súd v Nit­re a 

Kraj­ský súd v Tr­na­ve                                                                                                                      

 

            Z os­tat­ných in­šti­tú­cií, kto­ré bo­li po­žia­da­né o vy­jad­re­nie za­sla­li pí­som­né vy­jad­re­nie a pri­po­mien­ky:

7/ Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti SR,

8/ Mi­nis­ter­stvo vnút­ra SR,

9/ Ge­ne­rál­ne pro­ku­ra­tú­ra SR a

10/ Fa­kul­ta prá­va Pa­neu­róp­skej VŠ v Bra­tis­la­ve . prof. JUDr. J. Zá­ho­ra, PhD.

 

            K otáz­ke, v úvo­de ozna­če­nej ako I. -Po­kiaľ ide o vy­jad­re­nia sú­dov – KS v Ko­ši­ciach,  KS v Pre­šo­ve aj Kraj­ské sú­dy v Ban­skej Bys­tri­ci a v Ži­li­ne po­va­žu­jú za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce roz­hod­nu­tie se­ná­tu NS SR vo ve­ci sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. jú­la 2015 – v pod­sta­te so zhod­nou ar­gu­men­tá­ciou uve­de­nou v návr­hu sta­no­vis­ka pod pís­me­nom  A bod I. a pod­po­ru­jú z uve­de­né­ho textu vy­plý­va­jú­ce práv­ne ve­ty.

 

            K to­mu­to ná­zo­ru sa prik­lá­ňa aj Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku väč­ši­nou hla­sov v plé­ne, keď za z prí­tom­ných  11 sud­cov (dva­ja nep­rí­tom­ní) hla­so­va­lo 10 sud­cov.

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve všeo­bec­ne (vo vzťa­hu k obid­vom práv­nym prob­lé­mom) ozná­mil, že vzhľa­dom na roz­diel­nosť ná­zo­rov jed­not­li­vých čle­nov ko­lé­gia – ko­lé­gium ne­dos­pe­lo k jed­noz­nač­né­mu ná­zo­ru.

 

Po­kiaľ sa tý­ka os­tat­ných in­šti­tú­cii t.j. Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR, Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR a Fa­kul­ty prá­va Pa­neu­róp­skej VŠ v Bra­tis­la­ve – prik­lá­ňa­jú sa k ná­zo­ru se­ná­tu vy­jad­re­né­ho v roz­hod­nu­tí vo ve­ci sp. zn. 5 Tdo 42/2015                  z 2. jú­la 2015.

           

            K otáz­ke, v úvo­de ozna­če­nej ako II. - za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce roz­hod­nu­tie po­va­žu­jú kraj­ské sú­dy v Ko­ši­ciach, Pre­šo­ve, Ban­skej Bys­tri­ci a v Ži­li­ne roz­hod­nu­tie se­ná­tu NS SRsp. zn. 5 Tdo 42/2015 a pod­po­ru­jú návrh práv­nych viet z ne­ho vy­plý­va­jú­cich (s ev. gra­ma­tic­ký­mi a ter­mi­no­lo­gic­ký­mi úp­ra­va­mi).

 

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku ozná­mil, že za ten­to ná­zor hla­so­va­lo 9 sud­cov z prí­tom­ných 11 sud­cov.

 

Po­kiaľ sa tý­ka os­tat­ných in­šti­tú­cii t.j. Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR, Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR a Fa­kul­ty prá­va Pa­neu­róp­skej VŠ v Bra­tis­la­ve – prik­lá­ňa­jú sa k ná­zo­ru se­ná­tu vy­jad­re­né­ho v roz­hod­nu­tí vo ve­ci sp. zn. 5 Tdo 42/2015                     z 2. jú­la 2015

 

Fa­kul­ta prá­va Pa­neu­róp­skej VŠ v tej­to sú­vis­los­ti upo­zor­ni­la aj na ne­dos­ta­toč­nú práv­nu úp­ra­vu v otáz­ke bez­úhon­nos­ti sud­cu pre­dov­šet­kým po­kiaľ ide o spá­chanie tres­tné­ho či­nu v cu­dzi­ne.

 

K rie­še­niu nas­to­le­ných otá­zok, vy­plý­va­jú­cich z roz­hod­nu­tí sp. zn. 1 To 1/2015 a               1 Tdo 8/2015 sa žia­den z pri­po­mien­ku­jú­cich sub­jek­tov nep­rik­lo­nil.

 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

          Po pre­ro­ko­va­ní za­uja­lo tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky k otáz­kam, kto­ré sú ozna­če­né  ako I. a II. v úvo­de toh­to ma­te­riá­lu to­to sta­no­vis­ko s ozna­če­ním A. a B.

 

A.      

 

 I. Okol­nosť, že in­špek­čná služ­ba Po­li­caj­né­ho zbo­ru je na­ria­de­ním Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter­stvo vnút­ra“) za­ra­de­ná aj do or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry mi­nis­ter­stva vnút­ra  ako úrad in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra v rám­ci sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by  mi­nis­ter­stva vnút­ra, je vý­ra­zom po­dria­de­nos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru mi­nis­tro­vi vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (§ 6 ods. 1 zá­ko­na č. 171/1993 Zb.  o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov - ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re“) a mož­nos­ti mi­nis­tra vnút­ra ur­čiť, že služ­bu ale­bo út­var Po­li­caj­né­ho zbo­ru  ne­bu­de ria­diť pre­zi­dent po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale bu­de ria­de­ná „inak“ (§ 6 ods. 2 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na). Ta­ké za­ra­de­nie nič ne­me­ní na tom,
že in­špek­čná služ­ba  je sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru ako služ­ba aj út­var toh­to zbo­ru
(§ 4 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re) a pri čin­nos­ti in­špek­čnej služ­by ide o vý­kon pô­sob­nos­ti (pl­ne­nie úloh) Po­li­caj­né­ho zbo­ru  pri od­ha­ľo­va­ní a vy­šet­ro­va­ní tres­tných či­nov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re), a to pros­tred­níc­tvom po­li­caj­tov (§ 7 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

II.  Vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru, slu­žob­ne  za­ra­de­ný do in­špek­čnej služ­by, je po­li­caj­tom v zmys­le § 10 ods. 8 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku a po­ve­re­ný prís­luš­ník  Po­li­caj­né­ho zbo­ru, slu­žob­ne  za­ra­de­ný do in­špek­čnej služ­by, je po­li­caj­tom v zmys­le § 10 ods. 8 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

III.  Žia­dosť o súh­las s pou­ží­va­ním in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov pod­ľa   zá­ko­na o ochra­ne súk­ro­mia pred od­po­čú­va­ním (zák. č.166/2003 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov), po­dá­va­ná pros­tred­níc­tvom in­špek­čnej služ­by, je po­dá­va­ná Po­li­caj­ným zbo­rom, a ak je jej vy­ho­ve­né, in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok je pou­ží­va­ný                Po­li­caj­ným  zbo­rom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na).

IV. Ria­de­nie v zmys­le § 6 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re ani ria­dia­ce vzťa­hy v rám­ci mi­nis­ter­stva vnút­ra sa ne­tý­ka­jú tres­tnop­ro­ces­ných vzťa­hov, up­ra­ve­ných Tres­tným po­riad­kom, v rám­ci kto­rých ide o vzťah  vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra (§ 230 a iné Tres­tné­ho po­riad­ku).

V. Okol­nosť, že vo ve­ci bol čin­ný po­li­cajt ako vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru (§ 10 ods. 8 písm. a, písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku), aj keď je ob­vi­ne­ným prís­luš­ník po­li­caj­né­ho zbo­ru, nie je dô­vo­dom na zru­še­nie roz­sud­ku v od­vo­la­com ale­bo do­vo­la­com ko­na­ní, ale­bo dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi v zmys­le § 244 ods. 1 písm. h) Tres­tné­ho po­riad­ku. Ta­kým dô­vo­dom však mô­že byť (sa­mos­tat­ne ale­bo v spo­je­ní s iný­mi okol­nos­ťa­mi) kon­krét­na chy­ba  pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa.

VI. Efek­tív­nosť vy­šet­ro­va­nia tres­tné­ho či­nu (a te­da ani zis­te­nie, resp. ob­vi­ne­nie je­ho pá­cha­te­ľa) v pred­súd­nom ko­na­ní nie je pred­me­tom súd­ne­ho pries­ku­mu a v tej­to sú­vis­los­ti nie je mož­né za­bez­pe­čiť ochra­nu práv poš­ko­de­né­ho pros­tred­níc­tvom všeo­bec­né­ho sú­du, pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. To pla­tí bez oh­ľa­du na mož­nosť poš­ko­de­né­ho ob­rá­tiť sa v tom­to sme­re na Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.

 

B.

 

I. Od­sú­de­nie sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie v tres­tnej ve­ci
sa v Slo­ven­skej re­pub­li­ke zoh­ľad­ní v zmys­le § 7 b ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na len v no­vom, po prá­vop­lat­nos­ti ta­ké­ho od­sú­de­nia ve­de­nom  tres­tnom ko­na­ní, te­da v ko­na­ní pre iný trest­ný čin (sku­tok), než na kto­rý sa to­to od­sú­de­nie vzťa­hu­je. Z inter­tem­po­rál­ne­ho hľa­dis­ka je pri pou­ži­tí dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia pot­reb­né zoh­ľad­niť § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je od­ra­zom Čl. 50 ods. 6 Ústa­vy slo­ven­skej re­pub­li­ky , ako aj pre­chod­né us­ta­no­ve­nie § 438e Tres­tné­ho zá­ko­na.

II. Sud­ca je v dôs­led­ku svoj­ho de­lik­tuál­ne­ho ko­na­nia ob­li­ga­tór­ne od­vo­la­ný
z fun­kcie sud­cu pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale len na zá­kla­de prá­vop­lat­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku ale­bo na zá­kla­de roz­hod­nu­tia dis­cip­li­nár­ne­ho se­ná­tu, pri spl­ne­ní pod­mie­nok uve­de­ných v Čl. 147 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky; ak ide
o od­sú­de­nie sú­dom iné­ho štá­tu, mu­sí byť to­to roz­hod­nu­tie v zá­ko­nom pred­pí­sa­nom ko­na­ní uz­na­né sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Až do od­vo­la­nia z fun­kcie sud­ca vy­ko­ná­va fun­kciu sud­cu, po­kiaľ mu ne­bol jej vý­kon do­čas­ne po­zas­ta­ve­ný v zmys­le Čl. 148 ods. 2 Ústa­vy slo­ven­skej re­pub­li­ky a § 22 zá­ko­na č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

III. Dô­vod do­vo­la­nia uve­de­ný v § 371 ods. 1 pís­me­no e) Tres­tné­ho po­riad­ku
(vo ve­ci ko­nal ale­bo roz­ho­dol or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia) sa tý­ka okol­nos­tí uve­de­ných v § 31 ods. 1 až 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie otáz­ky sta­tu­su sud­cu (práv­nej exis­ten­cie fun­kcie sud­cu a mož­nos­ti ak­tuál­ne­ho vý­ko­nu tej­to fun­kcie).

 

A.

 

            Pot­re­bu rie­še­nia nas­to­le­nej otáz­ky vy­vo­la­la exis­ten­cia ad­mi­nis­tra­tív­no-práv­ne­ho dvoj­tva­ru, keď in­špek­čná služ­ba je sú­čas­ťou Po­li­caj­né­ho zbo­ru v zmys­le § 4 ods. 1 zá­ko­na
č. 171/1993 Z.z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re“), zá­ro­veň však Mi­nis­ter vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter vnút­ra“), kto­rý pod­ľa § 5 ods. 5 zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ur­ču­je inter­ným nor­ma­tív­nym ak­tom vnú­tor­nú or­ga­ni­zač­nú štruk­tú­ru Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter­stvo vnút­ra“), za­ra­dil in­špek­čnú služ­bu aj do štruk­tú­ry toh­to mi­nis­ter­stva ako od­bor in­špek­čnej služ­by, kto­rý je sú­čas­ťou sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by mi­nis­ter­stva vnút­ra (na­ria­de­ním Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ak­tuál­ne č. 39/2015, v zmys­le Čl. 36 ods. 1 kto­ré­ho je kto­ré­ho je vy­ššie ozna­če­ná sek­cia od­bor­ným út­va­rom mi­nis­ter­stva na úse­ku kon­tro­ly v pô­sob­nos­ti mi­nis­ter­stva a in­špek­čnej služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru).

 

            V roz­sa­hu otáz­ky rie­še­nej ko­lé­giom nie je pod­stat­né pres­kú­ma­vať ta­ké­to zne­nie vnú­tor­ných pred­pi­sov mi­nis­ter­stva vnút­ra vo vzťa­hu k or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­re uve­de­né­ho mi­nis­ter­stva so za­me­ra­ním na aké­koľ­vek iné as­pek­ty, než kto­ré sú re­le­van­tné pre pri­ja­tie toh­to sta­no­vis­ka. V na­pos­le­dy uve­de­nom zmys­le je pod­stat­né, že z hľa­dis­ka pô­sob­nos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru (a to kon­krét­ne pri od­ha­ľo­va­ní a vy­šet­ro­va­ní tres­tných či­nov pod­ľa § 2
ods. 1 písm. b/, d/ zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a z hľa­dis­ka pô­sob­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru, po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru a prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru v zmys­le § 10 ods. 8 písm. a/, písm. c/ a ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku) je in­špek­čná služ­ba služ­bou Po­li­caj­né­ho zbo­ru a te­da je­ho sú­čas­ťou, kto­rá nie je a ne­mô­že byť z Po­li­caj­né­ho zbo­ru mi­nis­trom vnút­ra vy­ňa­tá je­ho inter­ným ak­tom, kto­rý (na­vy­še) ne­má po­va­hu všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su.

 

            Čo však do pô­sob­nos­ti mi­nis­tra vnút­ra ne­po­chyb­ne pat­rí, je zria­ďo­va­nie a ru­še­nie út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, v rám­ci kto­rých pô­so­bia služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ur­čo­va­nie nápl­ne čin­nos­ti (te­da aj vec­nej a mies­tnej prís­luš­nos­ti) a vnú­tor­nej or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry tých­to út­va­rov (§ 4 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

 

            Rov­na­ko mi­nis­ter vnút­ra mô­že ur­čiť, že služ­by a út­va­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru ne­bu­dú ria­de­né pre­zi­den­tom Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ale „inak“ (§ 6 ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

 

            V ko­neč­nom dôs­led­ku, ce­lý Po­li­caj­ný zbor je po­dria­de­ný mi­nis­tro­vi vnút­ra (§ 6 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re). Sú mu tak po­dria­de­né ako služ­by a út­va­ry ria­de­né pros­tred­níc­tvom pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru, tak aj služ­by a út­va­ry ria­de­né „inak“.

 

            Do na­pos­le­dy ozna­če­nej lí­nie pat­rí tiež in­špek­čná služ­ba (rov­na­ko Úrad pre ochra­nu ús­tav­ných či­ni­te­ľov a di­plo­ma­tic­kých mi­sií – te­da služ­ba ochra­ny ob­jek­tov a služ­ba ochra­ny ur­če­ných osôb – ide o služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru v zmys­le §  4 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re a zá­ro­veň aj od­bor­né út­va­ry mi­nis­ter­stva vnút­ra pod­ľa or­ga­ni­zač­né­ho po­riad­ku mi­nis­ter­stva vnút­ra).

 

            Je pot­reb­né po­dot­knúť, že ta­kým út­va­rom mi­nis­ter­stva vnút­ra je aj Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru (na če­le s pre­zi­den­tom Po­li­caj­né­ho zbo­ru), pri­čom sú­čas­ťou Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru sú aj tzv. pre­zi­diál­ne út­va­ry, te­da aj ce­lá Ná­rod­ná kri­mi­nál­na agen­tú­ra a všet­ky do nej za­čle­ne­né ná­rod­né jed­not­ky (proti­zlo­či­nec­ká, proti­ko­rup­čná, proti­dro­go­vá, fi­nan­čnej po­lí­cie jed­not­ka ope­ra­tív­ne­ho na­sa­de­nia) –  ide te­da aj o or­ga­ni­zač­ný as­pekt čas­ti pre­zi­diál­nej lí­nie ria­de­nia Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

            V rám­ci tak­to vy­me­dze­nej štruk­tú­ry vy­ko­ná­va­jú do in­špek­čnej služ­by za­ra­de­ní po­li­caj­ti (prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru v zmys­le § 7 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re) čin­nosť, kto­rou napĺňa­jú pô­sob­nosť Po­li­caj­né­ho zbo­ru (kon­krét­ne, ako už bo­lo uve­de­né, v zmys­le § 2 ods. 1 písm. b/, d/ zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

 

            Po­li­caj­ný zbor nie je práv­nic­kou oso­bou, je tvo­re­ný per­so­nál­nym substrá­tom je­ho prís­luš­ní­kov. Slu­žob­ný po­mer po­li­caj­ta sa za­kla­dá vo­či štá­tu (§ 2 ods. 4 zá­ko­na o štát­nej služ­be prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že a Že­lez­nič­nej po­lí­cie v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov – ďa­lej len „zá­kon o štát­nej služ­be po­li­caj­tov“) a slu­žob­ným úra­dom kaž­dé­ho po­li­caj­ta je mi­nis­ter­stvo vnút­ra (§ 1 ods. 4 písm. b/ na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na) – tým je aj do ur­či­tej mie­ry predz­na­če­ný vy­ššie po­pí­sa­ný ad­mi­nis­tra­tív­ny dvoj­tvar.

 

            Pri ria­de­ní však ide o ria­de­nie slu­žob­nej čin­nos­ti po­li­caj­tov (nie iných za­mes­tnan­cov v štát­nej služ­be ale­bo v pra­cov­nom po­me­re na mi­nis­ter­stve vnút­ra), a to po­li­caj­ta­mi (ria­di­teľ kaž­dé­ho z od­bo­rov  in­špek­čnej služ­by, ria­di­teľ in­špek­čnej služ­by, ge­ne­rál­ny ria­di­teľ sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej služ­by). Až se­kun­dár­ne nas­tu­pu­je po­dria­de­nosť mi­nis­tro­vi vnút­ra, tak ako v prí­pa­de slu­žieb a út­va­rov ria­de­ných pros­tred­níc­tvom pre­zi­den­ta Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

            Po­kiaľ na­ria­de­nia mi­nis­tra vnút­ra (inter­né ak­ty) vy­da­né v zmys­le § 4 ods. 2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re (53/2009, 175/2010, 150/2011, 30/2012), kto­rý­mi sa ur­ču­je vec­ná a mies­tna prís­luš­nosť út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru, vo svo­jej ter­mi­no­ló­gii zdô­raz­ňu­jú se­kun­dár­ny ad­mi­nis­tra­tív­no - or­ga­ni­zač­ný as­pekt in­špek­čnej služ­by a ozna­ču­jú ju ako út­var mi­nis­ter­stva vnút­ra, na vy­ššie uve­de­ných zá­ve­roch to nič ne­me­ní. Ide o in­špek­čnú služ­bu Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ak by aj na­ria­de­nia mi­nis­ter­stva a mi­nis­tra vnút­ra v tom­to sme­re od­po­ro­va­li zá­ko­nu (zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re), pla­tí zá­kon. Tým je predz­na­če­ný roz­ho­du­jú­ci práv­ny zá­ver v za­me­ra­ní re­le­van­tnom pre ak­tuál­ne sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia. Nej­de tu to­tiž o vzťah všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov rôz­ne­ho stup­ňa práv­nej si­ly, kto­rý by bo­lo pot­reb­né rie­šiť  v ko­na­ní o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov pred Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) pod­ľa čl. 125 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­va“).

 

            Rov­na­ko nie je z hľa­dis­ka le­gál­nej pô­sob­nos­ti pod­stat­ná ter­mi­no­ló­gia in­špek­čnou služ­bou pou­ží­va­ných tla­čív ale­bo pe­čia­tok – tie­to by však ma­li vy­chá­dzať z pri­már­ne­ho (zá­kon­né­ho) kom­pe­ten­čné­ho as­pek­tu, že ide o in­špek­čnú služ­bu Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

 

            Tý­mi­to okol­nos­ťa­mi je po­tom aj vy­vo­la­ná for­mu­lá­cia práv­nej ve­ty I. a práv­nej ve­ty II. - v na­pos­le­dy ozna­če­nom prí­pa­de vo vzťa­hu ku žia­dos­tiam o pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ží­va­ním in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

            Ta­ké zá­ve­ry zod­po­ve­da­jú roz­sia­hlej, dl­ho­roč­nej a ho­mo­gén­nej roz­ho­do­va­cej praxi sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (v na­pos­le­dy ozna­če­nom prí­pa­de kraj­ských sú­dov, rov­na­ko ak­cep­tá­cia vy­šet­ro­va­nia vy­šet­ro­va­teľ­mi a po­ve­re­ný­mi prís­luš­ník­mi Po­li­caj­né­ho zbo­ru slu­žob­ne za­ra­de­ný­mi v in­špek­čnej služ­be, a to vrá­ta­ne roz­ho­do­va­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky – ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“).

 

            Vo vzťa­hu k práv­nej ve­te II. je pot­reb­né na­viac uviesť, že pô­sob­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa, Po­li­caj­né­ho zbo­ru, po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru, aj „tre­ťo­ka­te­gór­ne­ho“ pro­ces­né­ho po­li­caj­ta pod­ľa § 10 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku (len na vy­ko­ná­va­nia niek­to­rých úko­nov pod­ľa špe­ci­fi­ká­cie uve­de­nej vo vy­hláš­ke mi­nis­ter­stva vnút­ra č. 648/2008 Z.z.) je per­so­ni­fi­ko­va­ná. Ne­via­že sa na Po­li­caj­ný zbor, ale na kon­krét­nu oso­bu.

 

            Z hľa­dis­ka vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru sú pod­stat­né tie sku­toč­nos­ti, že ide o po­li­caj­ta (prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru pod­ľa § 7 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re) v štá­tos­lu­žob­nom po­me­re po­li­caj­ta pod­ľa zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov, kto­rý bol do fun­kcie vy­šet­ro­va­te­ľa ur­če­ný mi­nis­trom vnút­ra (§ 34 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov) a vy­ko­ná­va pro­ces­nú čin­nosť pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Pri tej­to čin­nos­ti (vý­ko­ne pro­ces­ných úko­nov) nie je ria­de­ný prís­luš­ným ria­di­te­ľom po­li­caj­né­ho út­va­ru ani mi­nis­trom vnút­ra, ale v roz­sa­hu úp­ra­vy Tres­tné­ho po­riad­ku je po­dria­de­ný pro­ku­rá­to­ro­vi (je­ho doh­ľa­du v zá­ko­nom vy­me­dze­nej po­do­be).

 

            Rov­na­ko je to­mu v prí­pa­de po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru, s ob­dob­ným spô­so­bom us­ta­no­ve­nia do fun­kcie (tu pod­ľa § 33 zá­ko­na o štát­nej služ­be po­li­caj­tov).

 

            Práv­na ve­ta IV. od­rá­ža okol­nosť, že ne­mož­no spo­chyb­ňo­vať v ko­na­niach, kto­rých
sa tý­ka­jú kon­ku­ru­jú­ce si (v rie­še­ní pred­met­nej otáz­ky) roz­hod­nu­tia se­ná­tov naj­vyš­šie­ho sú­du, le­gál­nu pô­sob­nosť vy­šet­ro­va­te­ľov Po­li­caj­né­ho zbo­ru a po­ve­re­ných prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru (ako or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) z dô­vo­du ria­dia­cich vzťa­hov v Po­li­caj­nom zbo­re, kto­ré­ho je in­špek­čná služ­ba sú­čas­ťou (a rov­na­ko,  resp. v dôs­led­ku vy­ššie uve­de­ných okol­nos­tí, eš­te viac de­monštra­tív­ne, tú­to pô­sob­nosť nes­po­chyb­ňu­je or­ga­ni­zač­ná štruk­tú­ra mi­nis­ter­stva vnút­ra).

 

            Ria­de­nie po­lí­cie nie je to­tiž ria­de­ním vy­šet­ro­va­nia ako špe­ci­fic­kej pro­ces­nej čin­nos­ti, up­ra­ve­nej zá­ko­nom (§ 7 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re a v nad­väz­nos­ti na to­to us­ta­no­ve­nie Tres­tným po­riad­kom) – ta­kou čin­nos­ťou je aj vý­kon tres­tné­ho súd­nic­tva. Do uve­de­nej  pô­sob­nos­ti pro­ces­né­ho po­li­caj­ta prís­luš­ný ria­di­teľ (v žiad­nom út­va­re, v kto­rom je slu­žob­ne  za­ra­de­ný vy­šet­ro­va­teľ ale­bo po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru) ne­mô­že  za­sa­ho­vať, te­da ov­plyv­ňo­vať ju v jej zá­ko­nom vy­me­dze­nej tres­tnop­ro­ces­nej pod­sta­te. Ta­kú úlo­hu zá­kon zve­ru­je len pro­ku­rá­to­ro­vi (zá­klad­ná úp­ra­va do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra je ob­siah­nu­tá v § 230 Tres­tné­ho po­riad­ku), pri­čom pro­ku­ra­tú­ra je ne­po­chyb­ne ne­zá­vis­lou sús­ta­vou, pred­sta­vu­jú­cou ús­ta­vou oso­bit­ne kreo­va­ný druh mo­ci.

 

            Okol­nosť, že ria­de­nie po­lí­cie nie je ria­de­ním vy­šet­ro­va­nia, je de­monštro­va­teľ­ná
na prík­la­de súd­nic­tva, resp. sú­dov.

 

            Súd­nic­tvo mu­sí byť ne­po­chyb­ne ne­zá­vis­lé a na všet­kých stup­ňoch sa vy­ko­ná­va od­de­le­ne od iných štát­nych or­gá­nov (čl. 141 ods. 1 a ods. 2 Ústa­vy). Na­priek to­mu Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ús­tred­ným or­gá­nom štát­nej sprá­vy pre sú­dy (§ 13 zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov). Pred­se­do­via sú­dov sú or­gá­ny ria­de­nia a sprá­vy sú­dov (§ 33 ods. 2 zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov – ďa­lej len „zá­kon o sú­doch“) a sú ne­po­chyb­ne zá­vis­lí od Mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to ich me­no­va­ním, mož­nos­ťou od­vo­la­nia a v iných as­pek­toch.

 

            Na­priek to­mu nie je ús­tav­ná a zá­kon­ná ne­zá­vis­losť sú­dov a sud­cov spo­chyb­ne­ná, keď­že ria­de­nie a sprá­va sú­dov nie je ria­de­ním a sprá­vou sú­de­nia, te­da súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia pod­ľa hmot­nop­ráv­nych pred­pi­sov v oso­bit­nom pro­ces­nom pos­tu­pe us­ta­no­ve­nom pred­pis­mi o ko­na­ní pred súd­mi (v le­gis­la­tív­nom vy­jad­re­ní, pod­ľa § 32 ods. 2 zá­ko­na o sú­doch, ria­de­nie a sprá­va sú­dov nes­mie za­sa­ho­vať do roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov).

 

            Tým je načr­tnu­tá ana­ló­gia s ne­mož­nos­ťou sto­tož­niť ria­de­nie po­lí­cie s ria­de­ním vy­šet­ro­va­nia, keď aj pod­ľa § 7 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, po­li­cajt vo ve­ciach, kto­ré vy­šet­ru­je, vy­ko­ná­va všet­ky úko­ny sa­mos­tat­ne, je po­vin­ný vy­ko­nať ich v sú­la­de so zá­ko­nom a zod­po­ve­dá za ich včas­né vy­ko­na­nie.

 

            Na­priek uve­de­né­mu, v sta­tu­so­vom pos­ta­ve­ní sud­cov a vy­šet­ro­va­te­ľov (iných pro­ces­ných po­li­caj­tov) je roz­diel, a, ako bu­de uve­de­né ďa­lej, vy­šet­ro­va­nie po­li­caj­tov po­li­caj­ta­mi je v iných než sta­no­vis­kom zjed­no­co­va­ných prí­pa­doch (te­da prí­pa­doch súd­ne­ho ko­na­nia a roz­hod­nu­tia sú­du o vi­ne), prob­le­ma­tic­kým rie­še­ním.

 

            Z pred­chá­dza­jú­cich úvah re­zul­tu­jú zá­ve­ry, kto­ré sú zhr­nu­té v práv­nej ve­te V. Tie­to
sa tý­ka­jú ne­dô­vod­nos­ti zru­še­nia roz­sud­ku v od­vo­la­com ale­bo do­vo­la­com ko­na­ní (v čom je pre­miet­nu­tá skôr po­pí­sa­ná prob­le­ma­ti­ka od­liš­ne rie­še­ná v roz­hod­nu­tí se­ná­tov naj­vyš­šie­ho sú­du), even­tuál­ne ne­dô­vod­nos­ti od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by (čo v prak­tic­kej ro­vi­ne zna­me­ná ne­mož­nosť pre­jed­nať vec v súd­nom ko­na­ní a te­da aj uz­nať ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho), len na zá­kla­de (nes­práv­ne pou­ži­té­ho) ar­gu­men­tu „ne­zá­kon­nos­ti“ in­špek­čnej služ­by. Ta­ký zá­ver sa tý­ka po­zí­cie ob­vi­ne­né­ho, kto­ré­ho prá­va pod­ľa zá­ko­na (Tres­tné­ho po­riad­ku), Ústa­vy a Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (čl. 6) ne­mô­žu byť po­ru­še­né len tým, že vo vy­šet­ro­va­ní bol čin­ný pro­ces­ný po­li­cajt, slu­žob­ne za­ra­de­ný v in­špek­čnej služ­be, ale­bo že re­le­vant­ný dô­kaz bol zís­ka­ný pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, na zá­kla­de žia­dos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru, po­da­nej in­špek­čnou služ­bou (tam slu­žob­ne za­ra­de­ným po­li­caj­tom).

 

            Sa­moz­rej­me, da­nosť le­gál­nej pô­sob­nos­ti nič ne­me­ní na mož­nos­ti pro­ces­nej neak­cep­to­va­teľ­nos­ti chýb pos­tu­pu v tres­tnom ko­na­ní or­gá­nu, kto­rý ta­kou pô­sob­nos­ťou dis­po­nu­je. V tom­to sme­re je ga­ran­tom práv ob­vi­ne­né­ho v zá­kon­nom, ús­tav­nom i me­dzi­ná­rod­nop­ráv­nom kon­texte súd (a to aj z hľa­dis­ka dô­kaz­nej súv­zťaž­nos­ti me­dzi pred­súd­nym a súd­nym ko­na­ním). Vy­šet­ro­va­nie tvo­rí len pred­po­lie súd­ne­ho ko­na­nia, v kto­rom je­di­ne mož­no uz­nať ko­ho­koľ­vek za vin­né­ho, ak je však pro­ku­rá­to­rom pos­ta­ve­ný pred súd.

 

            V nad­väz­nos­ti na na­pos­le­dy uve­de­né, dru­hou stra­nou min­ce po­tom je, že Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ESĽP) vo via­ce­rých roz­hod­nu­tiach (vec Ere­miá­šo­vá a Pe­cho­vá pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, vec Kum­mer pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke) kon­šta­to­val  ne­dos­ta­toč­nú účin­nosť (efek­tív­nosť) vy­šet­ro­va­nia v prí­pa­doch, kto­ré vy­vo­lá­va­li po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­li­caj­tom. Pop­ri kon­šta­tá­cii kon­krét­nych ne­dos­tat­kov pos­tu­pu vy­šet­ro­va­cích or­gá­nov bo­lo na­viac kon­šta­to­va­né po­ru­še­nie prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní (člán­kov) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“), a to z dô­vo­du vy­šet­ro­va­nia pred­met­ných uda­los­tí in­šti­tú­ciou, kto­rá je, rov­na­ko ako po­lí­cia, v pria­mej ale­bo ne­pria­mej po­dria­de­nos­ti mi­nis­tra vnút­ra.

 

            Inter­pre­tač­ne, aj keď ide o or­gán z hľa­dis­ka práv­ne­ho po­riad­ku dot­knu­tej kra­ji­ny le­gál­ny, z dô­vo­du prís­luš­nos­ti k rov­na­ké­mu exeku­tív­ne­mu (vlád­ne­mu) re­zor­tu, je ne­dos­ta­toč­ná je­ho le­gi­ti­mi­ta na vy­šet­ro­va­nie po­li­caj­tov.

 

            Do­ho­vor v tých­to prí­pa­doch ale ne­bol po­ru­še­ný v čl. 6, kto­rý za­bez­pe­ču­je prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces (čo je sig­ni­fi­kan­tné z hľa­dis­ka roz­hod­nu­tí, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre pri­ja­tie sta­no­vis­ka).

 

            K po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru doš­lo z hľa­dis­ka po­ru­še­nia prá­va na ži­vot v zmys­le čl. 2 Do­ho­vo­ru a z hľa­dis­ka zá­ka­zu mu­če­nia a iné­ho po­ni­žu­jú­ce­ho ale­bo ne­ľud­ské­ho za­ob­chá­dzania (čl. 3 Do­ho­vo­ru), a to v sú­vis­los­ti s ne­dos­ta­toč­ne účin­ným vy­šet­ro­va­ním, a te­da ab­sen­ciou účin­né­ho práv­ne­ho pros­tried­ku náp­ra­vy.

 

            Ide o po­ru­še­nie práv poš­ko­de­ných (vrá­ta­ne po­zos­ta­lých po oso­be, kto­rá zom­re­la v prie­be­hu po­li­caj­né­ho za­dr­ža­nia), a to v tom zmys­le, že bol pri­ja­tý zá­ver o ne­dos­ta­toč­ne efek­tív­nom pos­tu­pe vo vy­šet­ro­va­ní, v kto­rom  sa ne­zis­til dô­vod na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti vo­či kon­krét­nej oso­be (prí­pad­né priz­na­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, resp. náh­ra­da a spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie v zmys­le čl. 41 Do­ho­vo­ru ten­to prob­lém ne­re­pa­ru­je, na­koľ­ko prá­vo na účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy v zmys­le čl. 13 Do­ho­vo­ru mu­sí za­bez­pe­čiť pa­ra­met­re pod­mie­ňu­jú­ce  aj tres­tnop­ráv­ny sankč­ný pos­tih, ak je od­ôvod­ne­ný, a to aj v tých prí­pa­doch, keď sa po­ru­še­nia do­pus­ti­li oso­by pri pl­ne­ní úrad­ných po­vin­nos­tí).

 

            V in­šti­tu­cio­nál­nej ro­vi­ne, spo­ji­tou ná­do­bou je tu už uve­de­ná slu­žob­ná po­dria­de­nosť tých, kto­rí vy­šet­ru­jú a tých, kto­rí sú vy­šet­ro­va­ní, to­mu is­té­mu or­gá­nu  (vy­chá­dza­júc  z té­zy, že prob­lém po­lí­cie, resp. pá­cha­te­ľa – po­li­caj­ta je aj prob­lé­mom je­ho na­dria­de­ných, v ko­neč­nom dôs­led­ku  mi­nis­tra vnút­ra).

 

            Aj keď te­da nej­de o prob­lém po­chyb­nos­tí o za­cho­va­ní práv ob­vi­ne­ných, kto­rí bo­li v riad­nom súd­nom ko­na­ní  uz­na­ní za vin­ných (prá­ve nao­pak, k ob­vi­ne­niu žiad­nej oso­by ne­doš­lo a  po­doz­re­nie sme­ru­je ku za­krý­va­niu tres­tnej čin­nos­ti po­li­caj­tov), prin­ci­piál­ne vzni­ká prob­lém, ako  bo­lo naz­na­če­né, le­gi­ti­mi­ty vy­šet­ro­va­nia po­li­caj­tov po­li­caj­ta­mi (bo­la spo­chyb­ne­ná ne­čin­nos­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho or­gá­nu ale­bo ne­dos­ta­toč­nou efek­tív­nos­ťou je­ho pos­tu­pu).

 

            Tá­to okol­nosť vy­plý­va z práv­nej ve­ty VI., rov­na­ko pot­re­ba ďal­šie­ho pos­tu­pu iných štát­nych or­gá­nov než sú­dov (v ko­neč­nom dôs­led­ku Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako zá­ko­no­dar­né­ho or­gá­nu), kto­rý je naz­na­če­ný ďa­lej. Te­raj­šie vy­čle­ne­nie in­špek­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru zo zá­klad­nej ria­dia­cej štruk­tú­ry toh­to zbo­ru je v uve­de­nom sme­re po­su­nom vpred op­ro­ti sta­vu, ke­by ku ta­ké­mu rie­še­niu ne­doš­lo, v zmys­le dot­knu­tých roz­hod­nu­tí ESĽP však ne­pos­ta­ču­je.

 

            V le­gis­la­tív­nej ro­vi­ne by mal byť nas­ta­lý prob­lém vy­rie­še­ný úp­ra­vou práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Po­chyb­nos­ti o le­gi­ti­mi­te or­gá­nov vy­šet­ro­va­nia vo vy­ššie uve­de­ných prí­pa­doch ne­mô­žu byť rie­še­né me­cha­nic­kým pos­ta­ve­ním kaž­dé­ho po­doz­ri­vé­ho po­li­caj­ta pred súd, čo by bo­lo con­tra le­gem, nes­pra­vod­li­vé a moh­lo by to vy­vo­lať pa­si­vi­tu po­li­caj­tov v prí­pa­doch, keď je pot­reb­ný okam­ži­tý rep­re­sív­ny zá­sah.

 

            Keď­že zo sta­no­vis­ka by mal v tom­to prí­pa­de vy­ply­núť aj pod­net de le­ge fe­ren­da,
sú (v zá­sa­de) dve mož­nos­ti rie­še­nia  za­de­fi­no­va­né­ho prob­lé­mu.

 

            Jed­nou je „čes­ký mo­del“, v kto­rom sa in­špek­cia mi­nis­tra vnút­ra, cez le­gis­la­tív­ny me­dzik­rok in­špek­cie Po­li­caj­né­ho zbo­ru, pret­ran­sfor­mo­va­la na Ge­ne­rál­nu in­špek­ciu bez­peč­nos­tných zbo­rov (zá­kon č. 341/2011 Sb.), kto­rá je oso­bit­ným oz­bro­je­ným bez­peč­nos­tným zbo­rom. Ten­to nie je po­dria­de­ný žiad­ne­mu z vlád­nych mi­nis­trov a ve­dú­ce­ho pred­sta­vi­te­ľa toh­to or­gá­nu me­nu­je pred­se­da vlá­dy na návrh vlá­dy po pre­jed­na­ní v prís­luš­nom vý­bo­re Pos­la­nec­kej sne­mov­ne.

 

            Tre­ba však do­dať (aj v sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou „po­li­tic­kej zá­vis­los­ti“, uvá­dza­nou v od­ôvod­ne­ní jed­né­ho z  pre sta­no­vis­ko pod­kla­do­vých roz­hod­nu­tí), že ide, resp. by iš­lo opäť (tak ako u všet­kých zbo­rov toh­to ty­pu, vrá­ta­ne tých, kto­ré vy­ko­ná­va­jú vy­šet­ro­va­nie), o exeku­tív­ny or­gán, te­da sú­časť vý­kon­nej mo­ci. Tá je vo svo­jich vr­chol­ných člán­koch vždy kreo­va­ná na po­li­tic­kej bá­ze, čo po­tom spros­tred­ko­va­ne pla­tí i pre no­mi­no­va­ných ne­po­li­ti­kov vo ve­dú­cich po­zí­ciách.

 

            Dru­hou, a z hľa­dis­ka už exis­tu­jú­cej sús­ta­vy pro­ces­ných or­gá­nov, eko­no­mic­ky a ča­so­vo efek­tív­nej­šou mož­nos­ťou, je vy­užiť rie­še­nie dos­tup­né už de le­ge la­ta, resp. po má­lo ob­sia­hlej no­ve­li­zá­cii zá­ko­na (Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

            Pod­sta­ta úp­ra­vy by spo­čí­va­la v tom, že ak by po­doz­re­nie sme­ro­va­lo ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu po­li­caj­tom, vy­šet­ro­va­nie ale­bo skrá­te­nie vy­šet­ro­va­nie by vy­ko­ná­val pria­mo pro­ku­rá­tor.

 

            Už pod­ľa sú­čas­nej tres­tnop­ro­ces­nej úp­ra­vy mô­že pro­ku­rá­tor vy­ko­nať kto­rý­koľ­vek vy­šet­ro­va­cí úkon ale­bo aj ce­lé vy­šet­ro­va­nie a ta­kej al­ter­na­tí­ve je po­tom pris­pô­so­be­ný re­žim roz­ho­do­va­nia o op­rav­ných pros­tried­koch pro­ti roz­hod­nu­tiam pro­ku­rá­to­ra (kto­ré inak ro­bí po­li­cajt a op­rav­ných pros­tried­koch roz­ho­du­je pro­ku­rá­tor). O ne­zá­vis­los­ti pro­ku­ra­tú­ry ako ús­tav­ne oso­bit­nej, mi­mo exeku­tí­vy for­mo­va­nej sús­ta­vy or­gá­nov, niet, ako už  bo­lo uve­de­né, po­chyb­nos­tí.

 

            Reali­zač­ne, prí­pa­dov tres­tnej čin­nos­ti po­li­caj­tov nie je veľ­ké množ­stvo a pro­ku­ra­tú­ra je in­šti­tu­cio­nál­ne a per­so­nál­ne prí­tom­ná v kaž­dom ok­re­se a kra­ji.

 

            Iš­lo by o pro­ces­né úko­ny vy­šet­ro­va­nia, ope­ra­tív­nu čin­nosť by na­ďa­lej vy­ko­ná­va­la in­špek­čná služ­ba Po­li­caj­né­ho zbo­ru, na­koľ­ko pro­ku­ra­tú­ra ta­kým pot­reb­ným apa­rá­tom ne­dis­po­nu­je, pri­čom roz­ho­do­va­nie a pre ďal­šie ko­na­nie (vrá­ta­ne súd­ne­ho) re­le­van­tné (pro­ces­né) úko­ny by bo­li vý­hrad­ne v ru­kách pro­ku­rá­to­ra (v skor­šom ob­do­bí in­špek­cia tiež vy­šet­ro­va­teľ­mi ne­dis­po­no­va­la).

 

            Za­bez­pe­če­nie vy­ko­na­nia úko­nov a opat­re­ní ne­vyh­nut­ných pre vy­šet­ro­va­nie je mož­né vy­ža­do­vať od slu­žieb Po­li­caj­né­ho zbo­ru, tak ako v prí­pa­de vy­šet­ro­va­te­ľa (§ 7 ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re).

 

            Ten­to mo­del by sa pou­žil aj vo vzťa­hu ku tres­tným či­nom prís­luš­ní­kov ZVJS a oz­bro­je­ných síl, kto­ré vy­šet­ru­jú po­ve­re­ní prís­luš­ní­ci ZVJS a Vo­jen­skej po­lí­cie (§ 10 ods. 8 písm. d/, písm. e/ Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

            Nie je nao­pak pot­reb­né rie­šiť vy­šet­ro­va­nie vy­šet­ro­va­teľ­mi a po­ve­re­ný­mi prís­luš­ník­mi Fi­nan­čnej sprá­vy v zmys­le § 10 ods. 8 písm. b/ a písm. f/ Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko nej­de o vy­šet­ro­va­nie tres­tnej čin­nos­ti col­ní­kov ale­bo pra­cov­ní­kov Fi­nan­čnej sprá­vy (ide o vec­nú prob­le­ma­ti­ku col­ných a da­ňo­vých pred­pi­sov, nie o per­so­nál­ne vy­me­dze­nú pô­sob­nosť).

 

            Navr­ho­va­ná úp­ra­va by nad­via­za­la na vy­šet­ro­va­nie vy­šet­ro­va­te­ľom a po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru aj v nes­kon­če­ných ve­ciach príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 

            Ta­ké­mu pos­tu­pu, ani za­cho­va­niu práv­nych účin­kov do­te­raj­ších roz­hod­nu­tí (či už vy­da­ných v príp­rav­nom ale­bo fi­nál­ne v súd­nom ko­na­ní), by ne­bo­lo na pre­káž­ku ani stra­ta účin­nos­ti dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku oso­bit­nou for­mou zme­ny zá­ko­na, kto­rou je stra­ta účin­nos­ti je­ho us­ta­no­ve­ní v dôs­led­ku vy­hlá­se­nia v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du vy­da­né­ho v ko­na­ní o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov v zmys­le
čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústa­vy.

 

            To sa tý­ka mož­nos­ti vy­slo­ve­nia ne­sú­la­du úp­ra­vy vy­šet­ro­va­nia tres­tných či­nov (aj) po­li­caj­tov po­li­caj­ta­mi v zmys­le § 10 ods. 8 písm. a/, písm. c/, ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku (pop­rí­pa­de iných us­ta­no­ve­ní v kon­texte toh­to vec­né­ho prob­lé­mu) s Do­ho­vo­rom ale­bo s inou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou, kto­rou je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, vrá­ta­ne ďal­ších me­dzi­ná­rod­nop­ráv­nych zá­väz­kov v ob­las­ti ochra­ny pro­ti mu­če­niu.

 

            Ako je uve­de­né vy­ššie, nej­de o dô­vo­dy po­ru­še­nia práv ob­vi­ne­ných pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru, ale o iné dô­vo­dy, kto­ré sa ne­tý­ka­jú pri pri­jí­ma­ní sta­no­vis­ka po­su­dzo­va­ných roz­hod­nu­tí a im zod­po­ve­da­jú­cich si­tuá­cií, resp. prí­pa­dov. Bez oh­ľa­du na tú­to okol­nosť, ak mal naj­vyš­ší súd ako od­vo­la­cí súd (se­nát 1 To) za to, že pre je­ho roz­hod­nu­tie o vi­ne a tres­te
(v štá­diu ko­na­nia o od­vo­la­ní) je roz­ho­du­jú­ce pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su (Tres­tné­ho po­riad­ku), kto­ré nie je v sú­la­de s ús­ta­vou ale­bo s me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou, mal pre­ru­šiť tres­tné stí­ha­nie a „opý­tať sa“ ús­tav­né­ho sú­du, či to­mu tak nao­zaj je, te­da po­dať návrh na ko­na­nie o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov (§§ 318 ods. 1, 283 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) – k to­mu však ne­doš­lo (v do­vo­la­com ko­na­ní je ozna­če­né us­ta­no­ve­nie ne­po­chyb­ne pot­reb­né pou­žiť per ana­lo­giam).

 

            Vy­ššie uve­de­ný zá­ver o „nep­rob­le­ma­tic­kých“ účin­koch prí­pad­né­ho vy­slo­ve­nia ne­sú­la­du práv­nych pred­pi­sov (aj keď v kon­texte ne­dos­ta­toč­né­ho za­bez­pe­če­nia práv poš­ko­de­ných, nie ob­vi­ne­ných, av­šak s vý­sled­kom stra­ty účin­nos­ti prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní) vo vzťa­hu k pre­bie­ha­jú­cim ko­na­niam a už prá­vop­lat­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam, pra­me­ní z okol­nos­ti, že ús­tav­ný súd už rie­šil prí­pad ne­sú­la­du pod­ľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústa­vy vo vzťa­hu ku sta­tu­su (a te­da aj vý­ko­nu pô­sob­nos­ti) štát­ne­ho or­gá­nu, a to prá­ve or­gá­nu tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie, kto­rým bol (do­kon­ca) súd, a to Špe­ciál­ny súd.

 

            Do po­zí­cie ne­sú­la­du tu ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du PL. ÚS 17/08 z 20. má­ja 2009 bo­lo pos­ta­ve­né, ok­rem iné­ho, sa­mot­né zria­de­nie Špe­ciál­ne­ho sú­du us­ta­no­ve­nie (čl. I. § 1 zá­ko­na č. 458/2003 Z. z. o zria­de­ní Špe­ciál­ne­ho sú­du a Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov).

 

            Na­priek to­mu bo­li Trest­ný po­ria­dok i ďal­šie sú­vi­sia­ce pred­pi­sy zme­ne­né a dopl­ne­né (tiež no­vop­ri­ja­té) zá­ko­nom č. 291/2009 Z.z., s účin­nos­ťou ku dňu uve­rej­ne­nia vy­ššie ozna­če­né­ho ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a pod­ľa sta­tu­so­vých kri­té­rií od­ôvod­ne­nia dot­knu­té­ho ná­le­zu bol zria­de­ný Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, kto­rý v čin­nos­ti (ús­tav­ným sú­dom zru­še­né­ho) Špe­ciál­ne­ho sú­du kon­ti­nuál­ne pok­ra­čo­val, vrá­ta­ne už pre­bie­ha­jú­cich ko­na­ní v roz­sa­hu pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du.
Čo je pod­stat­né, z dô­vo­du práv­nych účin­kov vy­hlá­se­nia a uve­rej­ne­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du (v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky bol pub­li­ko­va­ný pod č. 290/2009 17. jú­la 2009) ne­bo­li žiad­ne z je­ho dov­te­dy prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí zru­še­né v ko­na­ní o mi­mo­riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku ( do­vo­la­ní) a ako sa­mot­ný ús­tav­ný súd uvie­dol vo štvr­tej čas­ti vý­ro­ku svoj­ho ná­le­zu, prá­vop­lat­né roz­sud­ky ne­bo­li dot­knu­té dô­vo­dom na ob­no­vu ko­na­nia pod­ľa
§ 41b zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

            Aj v prí­pa­de toh­to or­gá­nu te­da neš­lo o proti­práv­ny a nás­led­ne práv­ny stav (pred vy­hlá­se­ním ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du a po ňom), ale o práv­ny stav pô­vod­ný a práv­ny stav nás­led­ný, keď­že ná­lez ús­tav­né­ho sú­du pô­so­bí vo vzťa­hu k ním dot­knu­tej práv­nej úp­ra­ve (stra­te jej účin­nos­ti) len do bu­dúc­na (ex nunc), nie spät­ne (ex tunc). Sa­moz­rej­me, prís­luš­ný or­gán je v ta­kom prí­pa­de pot­reb­né pre ďal­ší vý­kon je­ho pô­sob­nos­ti zá­kon­nou ces­tou nah­ra­diť, k čo­mu aj doš­lo (pre dopl­ne­nie kon­textu, § 41b na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na sa po­tom tý­ka iných okol­nos­tí, kto­rý­mi sa v skú­ma­nej sú­vis­los­ti nie je účel­né za­obe­rať).

 

            Čo je však (aj pre mo­zai­ku uh­lov poh­ľa­du pri pri­jí­ma­ní sta­no­vis­ka) re­le­van­tné,
je okol­nosť, že kým ide (iš­lo) o le­gál­ny or­gán pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vý­kon je­ho pô­sob­nos­ti (vrá­ta­ne roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti) ne­bo­la spo­chyb­ne­ný, ani (z vý­luč­ne sta­tu­so­vé­ho hľa­dis­ka) ex post re­vi­do­va­ný.

 

B.

 

            Po­kiaľ ide o sta­no­vis­ko v bo­de B, je­ho od­ôvod­ne­nie vo svo­jej esen­ciál­nej pod­sta­te vy­plý­va zo zne­nia práv­nych viet v bo­doch I. – III.

 

            Zá­klad­ný zá­ver vy­znie­va v tom sme­re, že sud­ca je nie­len op­ráv­ne­ný, ale aj po­vin­ný vy­ko­ná­vať svo­ju fun­kciu po­čas jej tr­va­nia, ak nie je vý­kon tej­to fun­kcie pre­ru­še­ný pod­ľa § 24 zá­ko­na č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o sud­coch“), ale­bo do­čas­ne po­zas­ta­ve­ný
(čl. 148 ods. 1 Ústa­vy a § 22, § 22a zá­ko­na o sud­coch).

 

            Z to­ho vy­plý­va, že ak u dot­knu­té­ho sud­cu ne­doš­lo ku zá­ni­ku fun­kcie ani ku jej pre­ru­še­niu ale­bo do­čas­né­mu po­zas­ta­ve­niu, nie je na zá­kla­de okol­nos­tí pou­ži­tých se­ná­tom
1 Tdo dô­vod na zru­še­nie je­ho roz­hod­nu­tí v riad­nom ani mi­mo­riad­nom op­rav­nom ko­na­ní.

 

            Ide o prin­ci­piál­ne práv­ne rie­še­nie tej­to otáz­ky, ku kto­ré­mu mu­sí pri za­uja­tí sta­no­vis­ka dôjsť, a to aj v pria­mom kon­texte prin­cí­pu práv­nej is­to­ty. Nej­de o ob­ha­jo­bu amo­rál­ne­ho ko­na­nia sud­cu (v tom­to prí­pa­de jaz­du mo­to­ro­vým vo­zid­lom pod vply­vom al­ko­ho­lu) a tie­to otáz­ky je pot­reb­né jas­ne roz­lí­šiť.

            Stra­ta spô­so­bi­los­ti sud­cu byť sud­com je spo­je­ná so zá­ni­kom fun­kcie sud­cu, kto­ré­ho jed­not­li­vé al­ter­na­tí­vy sú na zá­kla­de ús­tav­nej úp­ra­vy (čl. 145 ods. 2, čl. 146 a čl. 147 Ústa­vy) taxatív­ne vy­me­dze­né zá­ko­nom o sud­coch (štvr­tý di­el pr­vej hla­vy dru­hej čas­ti zá­ko­na o sud­coch - § 17 až 21). Ok­rem dô­vo­dov uve­de­ných v § 17 písm. b/ až písm. i/ ozna­če­né­ho zá­ko­na (vzda­nie sa fun­kcie, poz­ba­ve­nie ale­bo ob­me­dzenie spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny, stra­ta štát­ne­ho ob­čian­stva Slo­ven­skej re­pub­li­ky, zme­na tr­va­lé­ho po­by­tu mi­mo úze­mia Slo­ven­skej re­pub­li­ky, neodstrá­ne­nie dô­vo­dov nez­lu­či­teľ­nos­ti vý­ko­nu fun­kcie sud­cu, nez­lo­že­nie sľu­bu ale­bo zlo­že­nie sľu­bu s vý­hra­dou, vy­po­ve­da­nie sľu­bu a smrť), je ďal­ším  a pos­led­ným dô­vo­dom zá­ni­ku fun­kcie sud­cu (kto­rý v po­su­dzo­va­nej si­tuá­cii je­di­ne pri­chá­dza do úva­hy) od­vo­la­nie z fun­kcie sud­cu (§ 17 písm. a/, § 18 zá­ko­na o sud­coch).

 

            Nej­de tu o fa­kul­ta­tív­ne dô­vo­dy od­vo­la­nia sud­cu pod­ľa § 18 ods. 2 zá­ko­na o sud­coch (vek a zdra­vot­ný stav), ale o ob­li­ga­tór­ne dô­vo­dy pod­ľa ods. 1 písm. a/ až c/ toh­to us­ta­no­ve­nia (ok­rem nich je ob­li­ga­tór­nym dô­vo­dom od­vo­la­nia sud­cu z fun­kcie pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky stra­ta vo­li­teľ­nos­ti do Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).

 

            Dô­vo­dy pod­ľa § 18 ods. 1 písm. a/ až c/ zá­ko­na o sud­coch sa tý­ka­jú de­lik­tuál­ne­ho ko­na­nia sud­cu a od­vo­la­nie sud­cu z fun­kcie pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ku kto­ré­mu v zá­kon­nom re­ži­me ob­li­ga­tór­ne do­chá­dza na návrh Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky) je via­za­né na prá­vop­lat­ný od­su­dzu­jú­ci súd­ny roz­su­dok za úmy­sel­ný trest­ný čin ale­bo na ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ale­bo na roz­hod­nu­tie dis­cip­li­nár­ne­ho se­ná­tu pre čin, kto­rý je nez­lu­či­teľ­ný s vý­ko­nom fun­kcie sud­cu.

 

            Tak­to (a len tak­to) do­chá­dza ku stra­te bez­úhon­nos­ti (§ 5 ods. 1 písm. d/ zá­ko­na o sud­coch), kto­rá sa pred us­ta­no­ve­ním do fun­kcie sud­cu preu­ka­zu­je od­pi­som re­gis­tra tres­tov (§ 5 ods. 5 zá­ko­na o sud­coch), ako pod­mien­ky fun­kcie sud­cu po ce­lý čas jej tr­va­nia (§ 5
ods. 4 zá­ko­na o sud­coch).

 

            Ak ide o od­sú­de­nie sú­dom iné­ho štá­tu (člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie ale­bo iné­ho štá­tu), mu­sí byť v zá­ko­nom pred­pí­sa­nom ko­na­ní to­to od­sú­de­nie uz­na­né prís­luš­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, na­koľ­ko inak ne­má práv­ne účin­ky ako roz­su­dok slo­ven­ské­ho sú­du
(§ 519 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a´con­tra­rio). Ta­ký úči­nok je da­ný (ok­rem uz­na­nia pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) aj pri uz­na­ní pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov (vo vzťa­hu ku roz­hod­nu­tiam sú­dov člen­ských štá­tov Európ­skej únie).

            K uz­na­niu od­sú­de­nia, v dot­knu­tom prí­pa­de oso­by sud­cu (roz­sud­ky Ok­res­né­ho sú­du
vo Frýd­ku - Mís­tku a Kraj­ské­ho sú­du v Os­tra­ve z ro­ku 2011 pre pre­čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 274 Tres­tné­ho zá­ko­ní­ka Čes­kej re­pub­li­ky) ne­doš­lo a ani v prí­pa­de prís­luš­ných, k uz­na­niu sme­ru­jú­cich úko­nov čes­kej stra­ny dôjsť ne­moh­lo, na­koľ­ko ab­sen­to­va­la obojstran­ná tres­tnosť či­nu (§ 516 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku) v ča­se ko­na­nia (§ 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) slo­ven­ské­ho sud­cu (ku zme­ne us­ta­no­ve­nia § 289 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá ta­ké ko­na­nie – ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť aj bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pos­ti­hu ale­bo ďal­šie­ho nás­led­ku, po­va­žu­je za trest­ný čin, doš­lo zá­ko­nom č. 313/2011 Z. z. až od 1. no­vem­bra 2011).

 

            Z rov­na­ké­ho dô­vo­du (ne­dos­ta­tok tres­tnos­ti aj v Slo­ven­skej re­pub­li­ke) ne­moh­lo dôjsť ku stí­ha­niu dot­knu­tej oso­by za ten­to trest­ný čin aj slo­ven­ský­mi or­gán­mi (§ 2 ods. 1, § 4, § 45 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na), resp. v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­moh­lo dôjsť ku je­ho prev­za­tiu od če­ských or­gá­nov (ku  ta­kým pos­tu­pom by inak moh­lo dôjsť).

 

            Je bez­výz­nam­né na účel toh­to sta­no­vis­ka ro­zo­be­rať, či moh­lo pre­beh­núť vo vzťa­hu ku slo­ven­ské­mu sud­co­vi dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie s vý­sled­kom pos­ti­hu za dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie, na­koľ­ko ku ta­ké­mu vý­sled­ku dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie ne­vie­dlo (a to  bez oh­ľa­du na sú­bež­nú okol­nosť, že by neš­lo  o dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie nez­lu­či­teľ­né s vý­ko­nom fun­kcie sud­cu).

 

            Je jed­ným zo zá­klad­ných pr­vkov ús­tav­né­ho sta­tu­su sud­cu (čl. 147 ods. 1 Ústa­vy),  
že z ta­kej fun­kcie mô­že  (a mu­sí) byť sud­ca od­vo­la­ný za svo­je de­lik­tuál­ne ko­na­nie, ale len na zá­kla­de prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia ale­bo dis­cip­li­nár­ne­ho pos­ti­hu, pri spl­ne­ní pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných ús­ta­vou, a na jej zá­kla­de zá­ko­nom.

 

            Ak tres­tné stí­ha­nie za úmy­sel­ný trest­ný čin ale­bo dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie za čin, za kto­rý mô­že byť sud­ca od­vo­la­ný z fun­kcie, pre­bie­ha, pl­ní účel pre­káž­ky vý­ko­nu fun­kcie sud­cu do­čas­né po­zas­ta­ve­nie vý­ko­nu fun­kcie sud­cu (čl. 148 ods. 2 ús­ta­vy, § 22 a § 22a zá­ko­na o sud­coch).

 

            Inak je sud­ca po­vin­ný vy­ko­ná­vať fun­kciu sud­cu, ak ne­doš­lo ku pre­ru­še­niu vý­ko­nu tej­to fun­kcie ( čl. 148 ods. 2 Ústa­vy,§ 24 zá­ko­na o sud­coch).

 

            Tie­to okol­nos­ti sú pod­kla­dom pre práv­nu ve­tu II., kto­rá dá­va aj od­po­veď (klad­nú)
na otáz­ku, či bol sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš Mgr. M. V. spô­so­bi­lý roz­ho­do­vať v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci.

 

            Práv­na ve­ta I. ob­jas­ňu­je, že pre­káž­kou v tom­to sme­re (bez oh­ľa­du na ab­sen­ciu od­vo­la­nia sud­cu z fun­kcie), resp. z dô­vo­dom na od­vo­la­nie sud­cu ne­moh­lo byť us­ta­no­ve­nie
§ 7b ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na – ide však aj o šir­šie sú­vis­los­ti pou­ži­tia toh­to us­ta­no­ve­nia.

 

            V je­ho zmys­le (vý­kla­do­vo k je­ho zne­niu) prá­vop­lat­né od­sú­de­nie sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie sa zoh­ľad­ní rov­na­ko ako je roz­hod­nu­tie sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky len pri pos­ti­hu re­ci­dí­vy vo vzťa­hu ku skut­ku, kto­ré­ho sa od­sú­de­nie tý­ka  -                     § 37 písm. m/, § 38 ods. 5, ods. 6, § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, s čím sú­vi­sí aj us­ta­no­ve­nie              § 488a Tres­tné­ho po­riad­ku (ne­zoh­ľad­ní sa však pri pos­ti­hu viac­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov ani iné­ho čias­tko­vé­ho úto­ku to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu - § 42 ods. 3,           § 41 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní účin­nom od 1. ja­nuá­ra 2013 v spo­je­ní s § 122 ods. 10 ).

 

            Iné účin­ky však ta­ké od­sú­de­nie ne­má, čo vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 488a ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku (pri­čom v prí­pa­de od­sú­de­nia sú­dom člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie bu­dú na uz­ná­va­nie pri­már­ne pou­ži­té oso­bit­né pred­pi­sy - zá­ko­ny č. 183/2011, 533/2011, 549/2011  v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov – v os­tat­ných prí­pa­doch sa pou­ži­je pr­vý di­el tre­tej hla­vy pia­tej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

            Pri pou­ži­tí § 7b ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da pri pria­mom zoh­ľad­ne­ní roz­hod­nu­tia iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie na vy­ššie uve­de­ný účel (pos­tih nás­led­nej re­ci­dí­vy tres­tnej čin­nos­ti) však mu­sí byť vždy (ako to zá­kon vý­slov­ne us­ta­no­vu­je) da­ná obojstran­ná tres­tnosť dot­knu­té­ho či­nu, a to v ča­se ko­na­nia pá­cha­te­ľa (čl. 50 ods. 6 ús­ta­vy, § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na).

 

            Pri spl­ne­ní tých­to kri­té­rií je pot­reb­né zoh­ľad­niť aj ďal­ší as­pekt inter­tem­po­rál­nej otáz­ky, a to v zmys­le § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na – to zna­me­ná, že re­ci­di­vu­jú­ci trest­ný čin mu­sí byť spá­cha­ný po 31. de­cem­bri 2012, na­koľ­ko zá­kon č. 334/2012 Z. z., kto­rým bo­lo
do Tres­tné­ho zá­ko­na us­ta­no­ve­nie § 7b ods. 2 za­kom­po­no­va­né, na­do­bu­dol účin­nosť                           1. ja­nuá­ra 2013. Zá­ro­veň v zmys­le pre­chod­né­ho us­ta­no­ve­nia § 438e Tres­tné­ho zá­ko­na, aj od­sú­de­nie sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu mu­se­lo na­do­bud­núť prá­vop­lat­nosť                                   po 31. de­cem­bri 2012 – inak us­ta­no­ve­nie § 7b ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­mož­no pou­žiť.

            Žiad­ne z vy­ššie uve­de­ných kri­té­rií ne­bo­lo (bez oh­ľa­du na pri­már­ny dô­vod ne­pou­ži­teľ­nos­ti us­ta­no­ve­nia § 7b ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na), v prí­pa­de dot­knu­té­ho od­sú­de­nia slo­ven­ské­ho sud­cu čes­kým sú­dom, spl­ne­né.

 

            V ko­neč­nom dôs­led­ku, práv­na ve­ta III. kon­šta­tu­je, že do­vo­la­cím sú­dom (se­nát 1 Tdo naj­vyš­šie­ho sú­du) pou­ži­tý dô­vod do­vo­la­nia na zru­še­nie uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci aj roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš – dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je, bez oh­ľa­du na nes­práv­ne rie­še­nie sta­tu­so­vej otáz­ky (ako je to po­pí­sa­né vy­ššie), v pertrak­to­va­ných sú­vis­los­tiach ap­li­ko­va­teľ­ný.

 

            Ten­to dô­vod sa tý­ka vy­lú­če­nia sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho na zá­kla­de okol­nos­tí uve­de­ných v § 31 ods. 1 až ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ide o ne­zau­ja­tosť spo­chyb­ňu­jú­ci po­mer (sud­cu) k pre­jed­ná­va­nej ve­ci, oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­co­vi ale­bo or­gá­nu čin­né­mu v tres­tnom ko­na­ní (od­sek 1), inú pro­ces­nú po­zí­ciu v pred­chá­dza­jú­com prie­be­hu ko­na­nia (od­sek 2), ale­bo pred­chá­dza­jú­cu účasť na roz­ho­do­va­ní vo ve­ci na sú­de vy­ššie­ho stup­ňa a nao­pak (od­sek 3). Nej­de te­da o ne­mož­nosť sud­cu vy­ko­ná­vať svo­ju fun­kciu, nap­rík­lad v dôs­led­ku „vy­da­nia“ roz­hod­nu­tia
po do­čas­nom po­zas­ta­ve­ní vý­ko­nu fun­kcie sud­cu. V ta­kom prí­pa­de by práv­ne účin­ky ta­ké­ho pre­ja­vu vô­le vô­bec ne­nas­ta­li a iš­lo by o nu­lit­ný (práv­ne neú­čin­ný) paakt.

           

           

 

 

                                                                   JUDr. Li­bor Du­ľa,v.r.

pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia

Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

  

 

Diskusia