Nezákonný spôsob získavania dôkazov

Práv­ne ve­ty:

 I. Pre­hliad­ku oso­by, v zmys­le § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, mô­že po­li­cajt vy­ko­nať len ak vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, te­da, ak vy­ko­ná­va čin­nosť pri kto­rej bez­pros­tred­ne za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd oso­by (§ 9 ods.3 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a jej cie­ľom (úče­lom) mô­že byť len bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka oso­by, pro­ti kto­rej po­li­cajt vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, za­me­ra­ná na zis­te­nie zbra­ne, kto­rá by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie po­li­caj­ta (tzv. bez­peč­nost­ný dô­vod pre­hliad­ky). Z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti nes­mie vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re sle­do­vať iný zá­ujem, než vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky za­me­ra­nej na zis­te­nie a prí­pad­né za­is­te­nie zbra­ne.

 II. Zá­kaz nú­tiť oso­bu, aby pris­pe­la k svoj­mu ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu zna­me­ná nie­len zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu k vý­po­ve­di, ale aj zá­kaz nú­tiť ta­kú­to oso­bu k sú­čin­nos­ti ale­bo k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­ré je pot­reb­né na us­ved­če­nie ta­kej­to oso­by, te­da nap­rík­lad ide aj o zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú oso­bu, aby vy­da­la, či vy­lo­ži­la „dob­ro­voľ­ne“ ve­ci, a to aj ve­ci, kto­ré ju mô­žu „spo­jiť“ s tres­tnou čin­nos­ťou.

 III. Je v roz­po­re so zá­ko­nom, ak po­li­cajt „skú­ša“ či oso­ba, kto­rá sa mu len zdá z ne­ja­ké­ho sub­jek­tív­ne­ho dô­vo­du po­doz­ri­vá, res­pek­tí­ve bo­la v mi­nu­los­ti od­sú­de­ná, ne­pá­cha tres­tnú čin­nosť (nap­rík­lad ne­má u se­ba omam­né lát­ky) a na to­to „skú­ša­nie“ vy­uží­va (či skôr zneu­ží­va) us­ta­no­ve­nie § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re s tým, že ak sa mu po­doz­re­nie potvr­dí, ta­kú­to oso­bu za­dr­ží pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a ak nie, tak jej vrá­ti ve­ci, kto­ré oso­ba mu­se­la vy­lo­žiť, res­pek­tí­ve, kto­ré jej bo­li náj­de­né pri osob­nej pre­hliad­ke, kto­rá bo­la vy­dá­va­ná za tzv. bez­peč­nos­tnú prie­hliad­ku.

     Uz­ne­se­nie                   3T 21/2011

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ob­vi­ne­né­mu  M. K. pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi, pod­ľa § 172 ods.1 písm. c), písm. d) Tr. zák., v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pe­ter Šam­ka a prí­se­dia­cich Da­ri­ny Dem­ko­vej a Ru­dol­fa On­dro­vi­ča, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 11.02.2011 tak­to

                        roz­ho­dol:

 Pod­ľa § 244 ods. 1 písm. c) Tr. por., s pou­ka­zom na § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. súd

                                                 za­sta­vu­je

 tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­né­mu

 M. K. – nar. 04.11.1983 v Bra­tis­la­ve, tr­va­le by­tom Mod­ra, Puš­ki­no­va č. 3,

 kto­rý je tres­tne stí­ha­ný pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi, pod­ľa § 172 ods.1 písm. c), písm. d) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se na bliž­šie neur­če­nom mies­te v Bra­tis­la­ve si za­do­vá­žil a až do 10.30 h dňa 28.12.2007, ke­dy mu bo­la v Mod­re na D. uli­ci pred ob­chod­ným do­mom pri po­li­caj­nom zá­kro­ku za­is­te­ná, neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­val za­ta­ve­nú strie­kač­ku s me­tam­fe­ta­mí­nom o hmot­nos­ti 1307 mg s kon­cen­trá­ciou 68,6 % hmot­nos­tných, čo zod­po­ve­dá 22 až 45 ob­vyk­le jed­no­rá­zo­vých dá­vok, pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z.z. o omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov je me­tan­fe­ta­mín za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny omam­ných lá­tok, 

 pre­to­že je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie.    

          Od­ôvod­ne­nie:

 Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok dňa 04.02.2011 po­dal na Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku ob­ža­lo­bu na M. K. pre po­doz­re­nie zo spá­chania zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi, pod­ľa § 172 ods.1 písm. c), písm. d) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 Súd, v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 243 ods. 1 Tr. por., pres­kú­mal a pred­bež­ne pre­jed­nal na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, na pod­kla­de pred­lo­že­né­ho spi­su, po­da­nú ob­ža­lo­bu a zis­til, že je za­lo­že­ná na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom, pri­čom ide o ne­zá­kon­nosť ab­so­lút­nu, t. j. neodstrá­ni­teľ­nú, kto­rú nie je mož­né nap­ra­viť ani v ko­na­ní pred sú­dom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a ani v príp­rav­nom ko­na­ní, ak by bo­la ob­ža­lo­ba sú­dom od­miet­nu­tá.

 Súd, na zá­kla­de pred­lo­že­né­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, po­sú­dil zá­kon­nosť pos­tu­pu prís­luš­ní­kov PZ vý­sled­kom kto­ré­ho bo­lo za­is­te­nie omam­ných lá­tok špe­ci­fi­ko­va­ných v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by a zis­til, že prís­luš­ní­ci PZ pos­tu­po­va­li pri zís­ka­va­ní dô­ka­zov v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku a naj­mä v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na č. 171/1993 Z. z. o po­li­caj­nom zbo­re (ďa­lej len zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re).

 Pri­már­ne súd vy­chá­dzal zo zá­pis­ni­ce o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by zo dňa 28.12.2007, kto­rú spí­sa­li prís­luš­ní­ci PZ a v kto­rej struč­ne po­pí­sa­li svoj pos­tup ako aj z ich nás­led­ných sve­dec­kých vý­po­ve­dí.

 Pos­tup po­lí­cie pre­bie­hal, pod­ľa zá­pis­ni­ce, tak, že po­li­caj­ti dňa 28.12.2007 o 11.20 h ob­me­dzi­li osob­nú slo­bo­du M. K., pri­čom u me­no­va­né­ho bo­la vy­ko­ná­va­ná bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka a po­čas nej me­no­va­ný dob­ro­voľ­ne vy­dal za­ta­ve­nú strie­kač­ku s ob­sa­hom bie­lej lát­ky nez­ná­me­ho pô­vo­du.

 Z pred­met­nej zá­pis­ni­ce te­da vy­plý­va, že po­li­caj­ti za­is­ti­li za­ta­ve­nú strie­kač­ku v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky u ob­vi­ne­né­ho (iš­lo zjav­ne o vy­ko­ná­va­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky, kto­rú up­ra­vu­je zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re), av­šak v zá­pis­ni­ci nie je vô­bec uve­de­ný dô­vod, t. j. pre­čo bo­la bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka u ob­vi­ne­né­ho vy­ko­ná­va­ná a v spo­ji­tos­ti s akým slu­žob­ným zá­kro­kom sa bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka vy­ko­ná­va­la.

 Súd te­da pri­már­ne skú­mal to, či bo­la bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka vy­ko­na­ná v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, te­da, či vec­ný dô­kaz (za­ta­ve­ná strie­kač­ka) bol zis­te­ný a za­is­te­ný zá­kon­ným spô­so­bom a či je mož­né ho pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci je nes­por­né, že prís­luš­ní­ci PZ, vy­ko­ná­va­li u M. K. tzv. bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku v zmys­le § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Pod­ľa uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je po­li­cajt op­ráv­ne­ný od­ňať zbraň, av­šak len vte­dy, ak sa chce pres­ved­čiť, či oso­ba, pro­ti kto­rej vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, ne­má pri se­be zbraň (us­ta­no­ve­nie § 14 ods.5 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re de­fi­nu­je zbraň ako čo­koľ­vek, čím mož­no uro­biť útok pro­ti te­lu dô­raz­nej­ším).

 Z ci­to­va­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no cel­kom zjav­ne vy­vo­diť, že pre­hliad­ku oso­by v zmys­le § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, mô­že po­li­cajt vy­ko­nať len ak vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, te­da, ak vy­ko­ná­va čin­nosť pri kto­rej bez­pros­tred­ne za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd oso­by (§ 9 ods.3 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a jej cie­ľom (úče­lom) mô­že byť len bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka oso­by, pro­ti kto­rej po­li­cajt vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, za­me­ra­ná na zis­te­nie zbra­ne, kto­rá by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie po­li­caj­ta (tzv. bez­peč­nost­ný dô­vod pre­hliad­ky).

 Op­ráv­ne­nie v zmys­le § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re mô­že pre­to po­li­cajt vy­užiť nap­rík­lad v prí­pa­doch uve­de­ných v us­ta­no­ve­niach § 17 ods.2, § 17b ods.1, § 18 ods.3, § 19 ods.1, § 23 ods.2 a § 28 ods.2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, t. j. vždy v spo­ji­tos­ti s vy­ko­ná­va­ním slu­žob­né­ho zá­kro­ku. V žiad­nom prí­pa­de tak po­li­cajt ne­mô­že uro­biť bez vy­ko­ná­va­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, te­da len z dô­vo­du pre­ven­cie (nap­rík­lad pre­to, že sa po­li­caj­to­vi oso­ba zda­la „po­doz­ri­vá“, „ner­vóz­na“, či, ako to uvá­dza­li po­li­caj­ti vo svo­jich vý­po­ve­diach, že „iš­lo o oso­bu, kto­rá sa do­púš­ťa rôz­nej tres­tnej čin­nos­ti“) a už vô­bec tak po­li­cajt ne­mô­že uro­biť za úče­lom pát­ra­nia po iných ve­ciach (nap­rík­lad je nep­rí­pus­tné, ak po­li­cajt vy­ko­ná osob­nú pre­hliad­ku oso­by, kto­rú zdô­vod­ní a dek­la­ru­je ako vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pri­čom pri pre­hliad­ke sa za­me­ria­va na hľa­da­nie omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok, tak ako to bo­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de). Z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti nes­mie vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re sle­do­vať iný zá­ujem, než vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky za­me­ra­nej na zis­te­nie a prí­pad­né za­is­te­nie zbra­ne.

 V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však prís­luš­ní­ci PZ v ča­se, keď vy­ko­ná­va­li tzv. bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku, ne­vy­ko­ná­va­li žiad­ny slu­žob­ný zá­krok v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Je­di­ným slu­žob­ným zá­kro­kom, kto­rí vo ve­ci vy­ko­na­li prís­luš­ní­ci PZ v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re bol pos­tup pod­ľa § 18 ods. 1 (zis­ťo­va­nie to­tož­nos­ti), pri­čom ten­to slu­žob­ný zá­krok skon­čil mo­men­tom, ako oso­ba preu­ká­za­la svo­ju to­tož­nosť ob­čian­skym preu­ka­zom. Nás­led­né ko­na­nie prís­luš­ní­kov PZ (vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky na­priek to­mu, že oso­by sa ne­do­púš­ťa­li žiad­ne­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia) už ne­bo­lo v sú­la­de so zá­ko­nom o po­li­caj­nom zbo­re a neš­lo te­da o vý­kon slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Po­li­cajt nie je op­ráv­ne­ný vy­zý­vať oso­by vo­či kto­rým ne­vy­ko­ná­va žiad­ny slu­žob­ný zá­krok a vo­či kto­rým ani nie je dô­vod na vy­ko­na­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku, aby sa pod­ro­bi­li osob­nej pre­hliad­ke. Ta­ké­to op­ráv­ne­nie po­li­caj­ta neexis­tu­je a ak tak po­li­cajt pos­tu­pu­je, ide o zneu­ží­va­nie us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o po­li­caj­tnom zbo­re a ši­ka­no­va­nie osôb a to len z dô­vo­du, že ide o tres­ta­nú oso­bu. Inak vo všeo­bec­nos­ti pla­tí to, že po­li­cajt mô­že vy­uží­vať op­ráv­ne­nia na slu­žob­ný zá­krok nie pre­to, že to zá­kon po­lí­cii umož­ňu­je (for­mál­ny dô­vod), ale pre­to, že je na to dô­vod pred­pok­la­da­ný zá­ko­nom (ma­te­riál­ny dô­vod).

 Tak­tiež aj prí­pad­ná vý­zva po­li­caj­tov, aby si oso­ba, vo­či kto­rej sa ne­vy­ko­ná­va žiad­ny slu­žob­ný zá­krok, vy­lo­ži­la všet­ky ve­ci (nap­rík­lad na ka­po­tu vo­zid­la) je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­ná a v roz­po­re so zá­ko­nom (ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dal, že mu bo­lo naj­skôr pri­ká­za­né vy­lo­žiť všet­ko zo svo­jich vre­ciek). Uve­de­ný pos­tup po­li­caj­tov je evi­den­tne ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko op­ráv­ne­nie po­li­caj­ta vy­zvať oso­bu na vy­lo­že­nie ve­cí, kto­ré má u se­ba, tak­tiež neexis­tu­je, t. j. nie je up­ra­ve­né v zá­ko­ne o po­li­caj­nom zbo­re. Ta­ký­to pos­tup po­li­caj­tov je nep­ri­ja­teľ­ný aj z to­ho dô­vo­du, že vý­zva po­li­caj­tov na vy­lo­že­nie ve­cí je uk­la­da­ná oso­be ako po­vin­nosť na vy­lo­že­nie ve­ci, te­da ako po­vin­nosť, kto­rá mu­sí byť spl­ne­ná a nie je mož­nú ju od­miet­nuť. K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že ak sa oso­ba zda­la po­li­caj­tom po­doz­ri­vá (nap­rík­lad pre spá­chanie ne­ja­ké­ho pries­tup­ku), ma­li po­vin­nosť naj­skôr ta­kú­to oso­bu pou­čiť o je­ho prá­vach (§ 8 ods. 2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a to naj­mä o prá­ve, že k priz­na­niu sa zo spá­chania pries­tup­ku, či tres­tné­ho či­nu ho ne­mož­no nú­tiť (nap­rík­lad pri­me­ra­ne pod­ľa § 73 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch, či pri­me­ra­ne pod­ľa § 34 Tr. por.). Uve­de­né je pod­stat­né aj pre­to, že zá­kaz do­nú­te­nia k priz­na­niu za­hŕňa nie­len prá­vo ne­vy­po­ve­dať (prá­vo ml­čať), ale aj prá­vo nep­ris­pieť žiad­nym ak­tív­nym spô­so­bom, či už pria­mo ale­bo ne­pria­mo, k svo­ju ob­vi­ne­niu.

 Zá­kaz nú­tiť oso­bu, aby pris­pe­la k svoj­mu ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu te­da zna­me­ná nie­len zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu k vý­po­ve­di, ale aj zá­kaz nú­tiť ta­kú­to oso­bu k sú­čin­nos­ti ale­bo k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­ré je pot­reb­né na us­ved­če­nie ta­kej­to oso­by, te­da nap­rík­lad ide aj o zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú oso­bu, aby vy­da­la, či vy­lo­ži­la ve­ci, a to aj ve­ci, kto­ré ju mô­žu „spo­jiť“ s tres­tnou čin­nos­ťou. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no pou­ká­zať na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý ju­di­ko­val, že ani  ve­rej­ný zá­ujem na od­ha­ľo­va­ní, stí­ha­ní tres­tné­ho či­nu a pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa ne­mô­že os­pra­vedl­niť ta­ký pos­tup, kto­rý za­sa­hu­je do sa­mot­nej pod­sta­ty prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, vrá­ta­ne prá­va ne­byť nu­te­ný ob­vi­niť sám se­ba (roz­su­dok vo ve­ci Hea­ney a McGuin­ness v. Írsko z ro­ku 2000). K to­mu Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va pri­po­mí­na, že prá­vo nep­ris­pieť k ob­vi­ne­niu vlas­tnej oso­by pre­dov­šet­kým vop­red pred­pok­la­dá, že ob­ža­lo­ba v tres­tnej ve­ci sa sna­ží preu­ká­zať dô­ka­zy pro­ti ob­vi­ne­né­mu bez pou­ži­tia dô­ka­zov zís­ka­ných me­tó­da­mi do­nú­te­nia, či nát­la­ku na ob­vi­ne­né­ho (roz­su­dok vo ve­ci Saun­ders v. Spo­je­né krá­ľov­stvo z ro­ku 1996). Čis­to teo­re­tic­ky, ak je oso­ba k ta­ké­mu­to ko­na­niu po­lí­ciou neop­ráv­ne­ne vy­zva­ná (t. j. ku ko­na­niu, aby ako po­doz­ri­vá oso­ba vy­lo­ži­la všet­ky ve­ci, kto­ré má pri se­be), ma­la by byť as­poň po­lí­ciou, v sú­la­de s § 8 ods. 2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, dop­re­du aj pou­če­ná, že spl­ne­nie ta­kej­to vý­zvy je za­lo­že­né len na zá­kla­de dob­ro­voľ­nos­ti s tým, že spl­ne­nie tej­to vý­zvy mô­že oso­ba od­miet­nuť v kaž­dom prí­pa­de a to o to viac, ak by jej spl­ne­ním moh­la pred­lo­žiť dô­kaz pro­ti se­be a tým pá­dom sa sa­ma ob­vi­niť z proti­práv­ne­ho ko­na­nia.

 Ak te­da prís­luš­ní­ci PZ, aj na­priek ab­sen­cii slu­žob­né­ho zá­kro­ku, vy­ko­na­li tzv. bez­peč­nos­tnú prie­hliad­ku oso­by, ko­na­li v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, kto­ré to­to op­ráv­ne­nie priz­ná­va po­li­caj­tom len pri vý­ko­ne slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Na­vy­še, zo sve­dec­kých vý­po­ve­dí prís­luš­ní­kov PZ, naj­mä sved­ka V. R. je úpl­ne evi­den­tné, že bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku vy­ko­ná­va­li len pre­to, že iš­lo o M. K., te­da ma­lo ísť o oso­bu, kto­rú ma­li poz­nať ako oso­bu do­púš­ťa­jú­cu sa tres­tnej čin­nos­ti a pre­to sa ho roz­hod­li skon­tro­lo­vať ako aj osád­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Cie­ľom prís­luš­ní­kov po­lí­cie te­da ne­bo­lo pri­már­ne vy­ko­ná­va­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku (nap­rík­lad pred­ve­de­nie oso­by za úče­lom po­da­nia vy­svet­le­nia, po­doz­re­nie zo spá­chania pries­tup­ku a po­dob­ne), pri kto­rom by len se­kun­dár­ne vy­ko­na­li bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku za úče­lom zis­te­nia zbra­ne, ale cie­ľom prís­luš­ní­kov po­lí­cie bo­lo od sa­mé­ho po­čiat­ku len pre­ven­tív­ne vy­ko­na­nie osob­nej pre­hliad­ky a to len z dô­vo­du, že iš­lo o oso­bu, kto­rá už v mi­nu­los­ti bo­la súd­ne tres­ta­ná. Ta­ký­to dô­vod bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky však us­ta­no­ve­nie § 22 ods. 1 neu­mož­ňu­je.

 Je ab­so­lút­ne v roz­po­re so zá­ko­nom, ak po­li­cajt „skú­ša“ či oso­ba, kto­rá sa mu len zdá z ne­ja­ké­ho sub­jek­tív­ne­ho dô­vo­du po­doz­ri­vá, res­pek­tí­ve ani sa mu nez­dá po­doz­ri­vá, ale bo­la v mi­nu­los­ti od­sú­de­ná, ne­pá­cha tres­tnú čin­nosť (nap­rík­lad ne­má u se­ba omam­né lát­ky) a na to­to „skú­ša­nie“ vy­uží­va (či skôr zneu­ží­va) us­ta­no­ve­nie § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re s tým, že ak sa mu po­doz­re­nie potvr­dí, ta­kú­to oso­bu za­dr­ží pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a ak nie, tak jej vrá­ti ve­ci, kto­ré oso­ba mu­se­la vy­lo­žiť, res­pek­tí­ve, kto­ré jej bo­li náj­de­né pri osob­nej pre­hliad­ke, kto­rá bo­la vy­dá­va­ná za tzv. bez­peč­nos­tnú prie­hliad­ku. V kaž­dom prí­pa­de pre­to pla­tí, že ak nie je dô­vod na vy­ko­na­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, nie je ani dô­vod na vy­ko­na­nie tzv. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky.

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sí­ce prís­luš­ní­ci PZ for­mál­ne dek­la­ro­va­li, že u M. K. vy­ko­ná­va­li bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku, av­šak ma­te­riál­ne iš­lo o vy­ko­ná­va­nie osob­nej pre­hliad­ky, na kto­rej vy­ko­na­nie ne­bo­li op­ráv­ne­ní.

 Na tom­to mies­te je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ak ma­li po­li­caj­ti po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad z pre­cho­vá­va­nia omam­ných lá­tok, res­pek­tí­ve pre­cho­vá­va­nia pred­me­tu ur­če­né­ho na vý­ro­bu omam­ných lá­tok, nap­rík­lad sve­dok R. vy­po­ve­dal, že na za­dnom se­dad­le sa na­chá­dza­la ka­be­la s ná­ra­dím na va­re­nie drog) ma­li pos­tu­po­vať pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (t. j. vy­ko­nať osob­nú pre­hliad­ku pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra) a nie us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ob­chá­dzať pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­nia § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Pred­met­né kon­šta­to­va­nie sú­vi­sí s tým, že Trest­ný po­ria­dok je v po­me­re špe­cia­li­ty k zá­ko­nu o po­li­caj­nom zbo­re a to po­kiaľ ide o kon­krét­ne po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­ré sú spo­je­né so zá­sah­mi do zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kých osôb (osob­ná pre­hliad­ka zo stra­ny štát­ne­ho or­gá­nu sa vo všeo­bec­nos­ti po­va­žu­je za zá­sah do súk­ro­mia fy­zic­kej oso­by, pri­čom prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho ži­vo­ta je za­ra­de­né me­dzi zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy tak Ústa­vou SR ako aj Európ­skym do­ho­vo­rom o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd). Ten­to po­mer špe­cia­li­ty vy­chá­dza z to­ho, že Trest­ný po­ria­dok, svo­jou úp­ra­vou mož­nos­ti vy­ko­nať nap­rík­lad osob­nú pre­hliad­ku, pos­ky­tu­je väč­šiu ga­ran­ciu ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kým oso­bám, než zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re, a pre­to v prí­pa­de, že ide o kon­krét­ne po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad zo spá­chania tres­tné­ho či­nu v sú­vis­los­ti s pre­cho­vá­va­ním omam­ných lá­tok), mu­sí po­li­cajt pos­tu­po­vať pri osob­nej pre­hliad­ke pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Súd uzat­vá­ra, že vy­ko­na­nie tzv. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky bo­lo prís­luš­ník­mi PZ vy­ko­na­né v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re a pre­to dô­kaz zís­ka­ný z ta­ké­ho­to pos­tu­pu ne­mož­no pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní.

 Len pre úpl­nosť súd do­dá­va, že po­li­cajt je v zmys­le § 18 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re op­ráv­ne­ný vy­zvať oso­bu, ak je to pot­reb­né na pl­ne­nie úloh pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, aby preu­ká­za­la svo­ju to­tož­nosť. Úlo­hy po­li­caj­né­ho zbo­ru de­fi­nu­je us­ta­no­ve­nie § 2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pri­čom po­li­caj­ti v zá­pis­ni­ci neuvied­li žiad­ny dô­vod v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia, av­šak súd ak­cep­tu­je, že ko­na­nie oso­by, kto­rá sa má há­dať s inou oso­bou a ide o oso­bu, kto­rú už po­li­caj­ti poz­na­jú z vlas­tnej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, moh­lo vy­vo­lať u po­li­caj­tov po­doz­re­nie, nap­rík­lad z to­ho, že by moh­lo ísť o oso­bu, na kto­rú je vy­hlá­se­né pát­ra­nie (§ 2 ods. 1 písm. l zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re). Súd pre­to vý­zvu po­li­caj­tov na preu­ká­za­nie to­tož­nos­ti po­va­žu­je za sú­lad­nú s us­ta­no­ve­ním § 18 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Vy­uži­tie toh­to op­ráv­ne­nia zo stra­ny po­lí­cie tre­ba po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok v zmys­le § 9 ods. 3 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, kto­rý však kon­čí v mo­men­te, ak oso­ba hod­no­ver­ným spô­so­bom preu­ká­že svo­ju to­tož­nosť. V da­nom prí­pa­de skon­čil slu­žob­ný zá­krok pod­ľa § 18 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re mo­men­tom, keď vy­zva­ná oso­ba riad­ne po­li­caj­tom pred­lo­ži­la ob­čian­sky preu­kaz. Vý­zvu na preu­ká­za­nie to­tož­nos­ti však ne­mož­no spo­jiť s vy­ko­ná­va­ním tzv. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky, na­koľ­ko ten­to slu­žob­ný zá­krok kon­čí dob­ro­voľ­ným preu­ká­za­ním to­tož­nos­ti. Nás­led­né vy­ko­na­nie osob­nej pre­hliad­ky ob­vi­ne­né­ho bo­lo pre­to evi­den­tne v roz­po­re so zá­ko­nom, pre­to­že prís­luš­ní­ci PZ ne­ma­li žid­ny zá­kon­ný dô­vod ta­kú­to pre­hliad­ku vy­ko­nať (to, že pri vy­ko­ná­va­ní pre­hliad­ky sa ob­vi­ne­ný po­kú­sil o útek je tu bez vý­zna­mu, pre­to­že sa­mot­ný vý­kon pre­hliad­ky bol ne­zá­kon­ný).

 V tom­to sme­re súd pri­po­mí­na, že pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por., mô­že za dô­kaz slú­žiť len to, čo bo­lo zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, prí­pad­ne pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (nap­rík­lad pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re). Ak bol dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, či v roz­po­re s oso­bit­ným zá­ko­nom, ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní a ne­mô­že ani pris­pieť  na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci (§ 119 ods. 2 Tr. por. ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

 Po­kiaľ ide o po­su­dzo­va­nie neú­čin­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu, tak dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom je pod­ľa po­va­hy a zá­važ­nos­ti po­ru­še­nia zá­ko­na buď ab­so­lút­ne neú­čin­ný (t. j. ne­mož­no k ta­ké­mu­to dô­ka­zu vô­bec pri­hliad­nuť a mu­sí byť vy­lú­če­ný z hod­no­te­nia pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci) ale­bo re­la­tív­ne neú­čin­ný (t. j. ne­mož­no k ne­mu pri­hlia­dať, av­šak len dov­te­dy, kým sa va­da, ku kto­rej doš­lo neodstrá­ni). Pri ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti dô­ka­zu, nie je mož­né spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť od­strá­niť (nap­ra­viť).

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ide o ab­so­lút­nu neú­čin­nosť zís­ka­né­ho dô­ka­zu (za­is­te­ných omam­ných lá­tok), na­koľ­ko ten­to dô­kaz bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ným pos­tu­pom po­lí­cie (pos­tu­pom, kto­rý spo­čí­val v hru­bom po­ru­še­ní us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re a ob­chá­dza­ní us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o osob­nej pre­hliad­ke), pri­čom tú­to ne­zá­kon­nosť nie je mož­né od­strá­niť v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia (iš­lo o neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon zo stra­ny po­lí­cie). Ak by súd pri­pus­til tak­to zís­ka­né dô­ka­zy, ot­vo­ril by tým dve­re svoj­vô­li a ne­zá­kon­nos­ti, kto­rá by umož­ňo­va­la nie­len štát­nym or­gá­nom, ale aj jed­not­liv­com, aby neop­ráv­ne­ný­mi zá­sah­mi do práv iných osôb „pát­ra­li“ po tres­tnej čin­nos­ti.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho súd zdô­raz­ňu­je, že za dô­kaz, kto­rý bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom, sa po­va­žu­je nie­len dô­kaz, pri kto­rom bo­la ne­zá­kon­nosť spô­so­be­ná, ale aj kaž­dý dô­kaz zís­ka­ný na zá­kla­de ta­ké­ho­to dô­ka­zu. Ne­zá­kon­nos­ťou sú te­da pos­tih­nu­té aj všet­ky ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né na zá­kla­de ne­zá­kon­né­ho pos­tu­pu (ide o tzv. teóriu plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ne, mu­sia byť vy­lú­če­né. Tak­tiež ne­mož­no pou­žiť ani ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né pria­mo ale­bo ne­pria­mo, ako vý­sle­dok ne­zá­kon­né­ho pos­tu­pu. Nap­rík­lad ak bo­la ne­zá­kon­ne zís­ka­ná vec, kto­rá je pre­to pos­tih­nu­tá ab­so­lút­nou neú­čin­nos­ťou, je tou­to ab­so­lút­nou neú­čin­nos­ťou pos­tih­nu­tá aj nap­rík­lad nás­led­ná vy­po­veď oso­by, kto­rá sa v nej priz­ná, že ta­kú­to vec ma­la pri se­be).

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti súd opa­ku­je, že dô­kaz v po­do­be za­is­te­ných omam­ných lá­tok pri ne­zá­kon­ne vy­ko­na­nej tzv. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ke, ne­mož­no pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní, pre­to­že ide o dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom (§ 119 ods. 2 Tr. por.), pri­čom ab­so­lút­na neú­čin­nosť toh­to dô­ka­zu sa pre­nies­la aj na vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rý vy­po­ve­dal k za­is­te­nej ve­ci a pre­to ani tú­tu vý­po­veď nie je mož­né pri­pus­tiť a pou­žiť v súd­nom ko­na­ní. Za ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho sta­vu nie je v pod­sta­te nič (žiad­ny re­le­vant­ný dô­kaz), kto­rý by ob­vi­ne­né­ho spá­jal so za­is­te­ný­mi omam­ný­mi lát­ka­mi a keď­že ne­zá­kon­nosť nie je mož­né od­strá­niť, nie je ani ob­jek­tív­ne mož­né preu­ká­zať, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa stal ta­kým spô­so­bom ako je tam po­pí­sa­né (po vy­lú­če­ní dô­ka­zu zís­ka­né­ho tzv. bez­peč­nos­tnou pre­hliad­kou nie je mož­né zá­kon­ne preu­ká­zať spo­ji­tosť me­dzi skut­kom spo­čí­va­jú­com v pre­cho­vá­va­ní me­tam­fe­ta­mí­nu s oso­bou M. K.). Sud pre­to mu­sel pos­tu­po­vať s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. a tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­né­mu Mar­ti­no­vi Kal­nás­sy­mu za­sta­viť.

 Súd tak nas­le­do­val svo­ju vlas­tnú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť, keď pos­tu­po­val pod­ľa zá­sa­dy, že v skut­ko­vo po­dob­ných tres­tných ve­ciach sa má roz­ho­do­vať po­dob­ne. Súd pre­to tres­tné stí­ha­nie za­sta­vil zhod­ne ako nap­rík­lad v prá­vop­lat­ne skon­če­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti obv. M. B. (sp. zn. 3T 123/2010).

 P o u č e n i e: Pro­ti   to­mu­to   uz­ne­se­niu   je  prí­pus­tná  sťaž­nosť, kto­rú je mož­né po­dať do troch dní odo dňa do­ru­če­nia uz­ne­se­nia ces­tou Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok (§ 244 ods. 3 Tr. por.).

V Pe­zin­ku dňa 11.02.2011                                   JUDr. Pe­ter Šam­ko  

                                                                             pred­se­da se­ná­tu

Za správ­nosť vy­ho­to­ve­nia:

Diskusia