Princíp právnej istoty - rešpektovaná zásada alebo len bezvýznamné slovné spojenie?

 

Práv­ne ve­ty:

I.                     Na­priek to­mu, že po­li­cajt, pro­ku­rá­tor a na­po­kon ani súd v kon­ti­nen­tál­nom práv­nom sys­té­me nie sú via­za­ní ju­di­ka­tú­rou, ne­mož­no us­tá­le­nú súd­nu prax ig­no­ro­vať, pre­to­že ra­cio­nál­ne ne­mož­no pred­pok­la­dať ani oča­ká­vať, že v skut­ko­vo a práv­ne to­tož­ných tres­tných ve­ciach /v kto­rých na­vy­še exis­tu­je množ­stvo iden­tic­kých roz­hod­nu­tí/sa bu­dú sú­dy bez ďal­šie­ho od­chy­ľo­vať od svo­jej us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti.

II.                   Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, po­da­nie ob­ža­lo­by ale­bo do­kon­ca po­da­nie od­vo­la­nia pro­ti roz­hod­nu­tiu, kto­ré ko­pí­ru­je dl­ho­roč­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov za si­tuácie, ke­dy neexis­tu­je žiad­na no­vá re­le­van­tná okol­nosť, na pod­kla­de kto­rej by bo­lo mož­né ra­cio­nál­ne pred­pok­la­dať iný, ako už opa­ko­va­ne súd­mi vy­slo­ve­ný zá­ver, nie je ni­čím iným, ako v práv­nom štá­te nep­ri­ja­teľ­ným a nep­rí­pus­tným pre­pí­na­ním tres­tnej rep­re­sie, kto­ré je nie­len v roz­po­re so zá­sa­dou hos­po­dár­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, ale čo je zá­važ­nej­šie, pred­sta­vu­je ab­so­lút­ne ne­reš­pek­to­va­nie zá­sa­dy pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a prin­cí­pu práv­nej is­to­ty.

sp. zn.  1T 220/2015

 

 

ROZ­SU­DOK

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III v Bra­tis­la­ve.  pred sa­mo­sud­com  JUDr. Da­vi­dom Lin­dtne­rom, na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa  18.11.2015  tak­to

 

roz­ho­dol:

 

Pod­ľa § 285 písm. c) Tr. po­riad­ku

súd ob­ža­lo­va­né­ho P.G.

os­lo­bo­dzu­je,

 

spod ob­ža­lo­by Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III, sp. zn. 4Pv 687/14  zo dňa 07.09.2015   pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a/Tr. zá­ko­na, na tom skut­ko­vom zá­kla­de,

že

 

v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od 13.00 hod. dňa 19.09.2014 do 10.00 hod. dňa 23.09.2014 v ob­ci B. v zá­hrad­kár­skej čas­ti zva­nej S., vni­kol na op­lo­te­ný po­ze­mok zá­hra­dy pod č. 88, kde nás­led­ne roz­bil ok­no a vni­kol do chat­ky, kde od­cu­dzil zá­hrad­né kres­lo ze­le­nej far­by v hod­no­te 25,-eur a zá­hrad­né le­hát­ko ze­le­nej far­by v hod­no­te 40,-eur, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu Š. Z. ško­du vo vý­ške 65,-eur ,

 

pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

 

         Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. po­riad­ku súd poš­ko­de­né­ho Š. Z., od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne  ko­na­nie.

 

                                   O d ô v o d n e n i e:

 

Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po ozná­me­ní pre­jed­ná­va­nej ve­ci a po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­né­ho P. G.v zmys­le § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je ne­vin­ný, vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho, pre­čí­ta­ním vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho a poš­ko­de­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pre­čí­ta­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ PZ Bra­tis­la­va a oboz­ná­mil sa s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi za­bez­pe­če­ný­mi v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia ako aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd dos­pel k skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom, kto­ré ho vied­li k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by z dô­vo­du, že ne­bo­lo do­ká­za­né že sku­tok, kto­rý je ob­ža­lo­va­né­mu kla­de­ný za vi­nu, spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

 

Ob­ža­lo­va­ný P. G., kto­ré­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia v pro­ces­nom  pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho súd na návrh pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 258 ods. 4 Tr. por. hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal, vo svo­jej vý­po­ve­di pop­rel spá­chanie skut­ku. Uvie­dol, že sku­tok nes­pá­chal, v Ber­no­lá­ko­ve nik­dy ne­bol a v ča­se skut­ku bol do­ma. Vždy, keď spá­chal ne­ja­ký sku­tok priz­nal sa, ale ten­to sku­tok nes­pá­chal tak­že ne­má dô­vod sa priz­nať. On ci­ga­re­ty Phi­lip Morris ne­faj­čí, faj­čí iba znač­ku LM.

 

Sku­toč­nos­ti, kto­ré vo vý­po­ve­di na svo­ju ob­ra­nu uvie­dol ob­ža­lo­va­ný,  te­da je­ho tvr­de­nie v príp­rav­nom ko­na­ní, že sa v roz­hod­nom ča­se ani nik­dy ino­ke­dy na in­kri­mi­no­va­nom mies­te, kde doš­lo ku krá­de­ži ne­na­chá­dzal, ne­bo­li žiad­nym z pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov dos­ta­toč­ne vy­vrá­te­né. Je­di­ným dô­ka­zom, o kto­rý ob­ža­lo­ba opie­ra zá­ver o tom, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný, je bio­lo­gic­ká sto­pa DNA ob­ža­lo­va­né­ho na­chá­dza­jú­ca sa na ohor­ku ci­ga­re­ty, kto­rý bol náj­de­ný na bal­kó­ne zá­hrad­nej chat­ky. Na tom­to mies­te je pot­reb­né zdô­raz­niť, že uve­de­ná bio­lo­gic­ká sto­pa ob­ža­lo­va­né­ho na ci­ga­re­to­vom ohor­ku /jed­ná sa o pre­nos­nú sto­pu/ ni­ja­ko ne­vy­po­ve­dá o spô­so­be vy­ko­na­nia a prie­be­hu sa­mot­né­ho skut­ku te­da o tom, ako ku skut­ku doš­lo a či to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný, kto­rý sa skut­ku spô­so­bom uve­de­ným v ob­ža­lo­be do­pus­til. V ko­na­ní to­tiž ne­bo­li pro­du­ko­va­né žiad­ne iné re­le­van­tné dô­ka­zy pod­po­ru­jú­ce zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho.

 

         Súd nás­led­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní so súh­la­som ob­ža­lo­va­ných a pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 263 ods.  1 Tr. po­riad­ku pre­čí­tal sve­dec­kú vý­po­veď poš­ko­de­né­ho Š. Z. z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rý vo svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní uvie­dol roz­sah od­cu­dze­ných ve­cí z je­ho zá­hrad­nej chat­ky, pri­čom dopl­nil, že na­pos­le­dy bol v chat­ke dňa 19.09.2014 a tú­to riad­ne uzam­kol a keď dňa 23.09.2014 na cha­tu pri­šiel zis­til, že bo­la vy­krad­nu­tá. Ka­me­ro­vý sys­tém ani alarm ne­má, su­se­dia mu oh­ľa­dom po­ten­ciál­nych pá­cha­te­ľov nič neuvied­li. Pa­mä­tá si, že pred­tým sa pri brán­ke za­sta­vi­li ne­ja­kí Ru­mu­ni, kto­rí mu po­nú­ka­li ve­ci na ob­le­če­nie, ale to bo­lo už dáv­no.

 

Súd ďa­lej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní so súh­la­som ob­ža­lo­va­né­ho a pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 268 ods.  2 Tr. po­riad­ku pre­čí­tal tiež zna­lec­ký po­su­dok KEÚ Bra­tis­la­va č. 14565/2014 z od­bo­ru prí­ro­do­ved­né­ho skú­ma­nia a kri­mi­na­lis­tic­kých ana­lýz, zo zá­ve­ru kto­ré­ho vy­ply­nu­lo, že na skú­ma­nej sto­pe – ci­ga­re­to­vý oho­rok znač­ky Phi­lip Morris bo­la za­bez­pe­če­ná vzor­ky upot­re­bi­teľ­ná pre ana­lý­zu DNA, pri kto­rej bo­la zis­te­ná zho­da s DNA pro­fi­lom po­rov­ná­va­cej vzor­ky bu­kál­ne­ho vý­te­ru oso­by P. G.

 

Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd nás­led­ne oboz­ná­mil s re­le­van­tným lis­tin­ným dô­ka­zom a to zá­pis­ni­cou o ohliad­ke mies­ta či­nu, kto­rej sú­čas­ťou je aj fo­to­do­ku­men­tá­cia z mies­ta či­nu, za­chy­tá­va­jú­ca ok­rem iné­ho aj bal­kón zá­hrad­nej chat­ky te­da mies­to, kde bol za­is­te­ný oho­rok ci­ga­re­ty s DNA ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Súd vy­hod­no­te­ním ho­re uve­de­ných vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho a ďal­ších dô­ka­zov jed­not­li­vo, ako aj v ich vzá­jom­nej sú­vis­los­ti us­tá­lil, že ža­lo­va­ný sku­tok sa ne­po­chyb­ne stal a je tres­tným či­nom, av­šak vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním ne­bo­lo žiad­nym z pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že oso­bou, kto­rá spô­so­bom, ako je to uve­de­né v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku, od­cu­dzi­la poš­ko­de­né­mu dek­la­ro­va­né ve­ci, bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný P. G.

 

       Súd v da­nej ve­ci kon­šta­tu­je ab­so­lút­nu ab­sen­ciu čo i len jed­né­ho re­le­van­tné­ho us­ved­ču­jú­ce­ho dô­ka­zu, s vý­nim­kou je­di­nej bio­lo­gic­kej sto­py ob­ža­lo­va­né­ho náj­de­nej na mies­te či­nu, kto­rý však ne­mož­no ozna­čiť za us­ved­ču­jú­ci z hľa­dis­ka mož­nos­ti vy­slo­ve­nia zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. V tom­to sme­re súd zdô­raz­ňu­je, že v prí­pa­de exis­ten­cie iba jed­né­ho ne­pria­me­ho dô­ka­zu tak, ako je to­mu v da­nom prí­pa­de /na­vy­še dô­ka­zu potvr­dzu­jú­ce­ho iba po­ten­ciál­nu prí­tom­nosť ob­ža­lo­va­né­ho na mies­te či­nu, nie je mož­né to­tiž ro­zum­ne vy­lú­čiť, že sa pred­met­ný ci­ga­re­to­vý oho­rok na mies­to či­nu dos­tal inak ako je­ho za­ne­se­ním ob­ža­lo­va­ným/ ne­mož­no o ta­ký­to je­di­ný ne­pria­my dô­kaz oprieť roz­hod­nu­tie sú­du o vi­ne /ne­pria­my dô­kaz má to­tiž svo­ju dô­kaz­nú hod­no­tu iba v spo­je­ní s ďal­ší­mi, aj prí­pad­ne ne­pria­my­mi dô­kaz­mi/. Pre ta­ký­to pos­tup je ne­vyh­nut­né, aby pri neexis­ten­cii akých­koľ­vek pria­mych dô­ka­zov sú­bor vy­ko­na­ných ne­pria­mych dô­ka­zov /te­da via­ce­rých/ tvo­ril lo­gic­kú, ni­čím nes­po­chyb­ne­nú sús­ta­vu nav­zá­jom sa dopl­ňu­jú­cich dô­ka­zov, kto­rá vo svo­jom cel­ku spo­ľah­li­vo preu­ka­zu­je všet­ky re­le­van­tné okol­nos­ti ža­lo­va­né­ho skut­ku a us­ved­ču­je z je­ho spá­chania prá­ve ob­ža­lo­va­né­ho, a sú­čas­ne vy­lu­ču­je mož­nosť aké­ho­koľ­vek iné­ho skut­ko­vé­ho zá­ve­ru.

 

Na tom­to mies­te súd po­va­žu­je za mi­mo­riad­ne dô­le­ži­té /už opa­ko­va­ne v krát­kom ča­so­vom úse­ku jed­né­ho ro­ka/ pri­po­me­núť, že vy­ššie uve­de­né úva­hy, kto­ré súd vied­li k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, nep­red­sta­vu­jú žiad­ne ná­zo­ro­vé nó­vum, prá­ve nao­pak, jed­ná sa o úva­hy opie­ra­jú­ce sa nie­len o bo­ha­tú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá je na­vy­še v prí­pa­doch iden­tic­ké­ho cha­rak­te­ru ako je ža­lo­va­ný trest­ný čin, úpl­ne jed­not­ná, ale pri­már­ne tiež o už us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III v skut­ko­vo a práv­ne prak­tic­ky to­tož­ných tres­tných ve­ciach. V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je ana­lo­gic­ky na Ná­lez Ústav­né­ho  sú­du ČR, sp. zn. II. ÚS 418/99, Ná­lez Ústav­né­ho  sú­du ČR, sp. zn. I. ÚS 394/97, uz­ne­se­nie NS ČR, sp. zn. 4Tz 107/202/vzhľa­dom na po­dob­nosť práv­nych úp­rav ako aj fak­tic­kú zho­du tres­tnop­ráv­nych zá­sad, na kto­rých pi­lie­roch sú Tres­tné po­riad­ky oboch štá­tov za­lo­že­né, mož­no aj ju­di­ka­tú­ru ČR, naj­mä keď ju­di­ka­tú­ra slo­ven­ských sú­dov vy­ššie­ho stup­ňa je po­mer­ne chu­dob­ná, pou­žiť ako pra­meň prá­va/ kto­ré kon­šta­tu­jú, že vzhľa­dom k to­mu, že pa­cho­vá sto­pa /ana­lo­gic­ky bio­lo­gic­ká sto­pa DNA/ je dô­ka­zom, kto­rý je ďa­lej nep­res­kú­ma­teľ­ný, mož­no s ta­kým­to dô­ka­zom za­ob­chá­dzať iba ako s dô­ka­zom pod­por­ným. Na je­ho zá­kla­de mož­no to­tiž dos­pieť iba k zá­ve­ru, že sa ur­či­tá oso­ba na da­nom mies­te v bliž­šie neur­če­nej do­be s naj­vyš­šou prav­de­po­dob­nos­ťou na­chá­dza­la, nie je však z ne­ho mož­né jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí dos­pieť k zá­ve­ru, že prá­ve tá­to oso­ba sa tres­tné­ho či­nu na da­nom mies­te do­pus­ti­la. K to­mu, aby bo­lo mož­né roz­hod­núť o vi­ne je pot­reb­né, aby re­ťa­zec dô­ka­zov ne­vy­ka­zo­val me­dze­ry a ne­vy­vo­lá­val dô­vod­né po­chyb­nos­ti. Z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III je pot­reb­né pou­ká­zať roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 17.09.2014, sp. zn. 1T 221/2013, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť dňa 03.10.2014 po tom, čo sa pro­ku­rá­tor so zá­ver­mi sú­du ve­dú­ce k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by v skut­ko­vo a práv­ne tak­mer iden­tic­kej tres­tnej ve­ci /DNA na ci­ga­re­to­vom ohor­ku na mies­te či­nu ako je­di­ný pro­du­ko­va­ný dô­kaz/ sto­tož­nil a od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku ne­po­dal, ako aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 28.10.2014, sp. zn. 1T 155/2014, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va zo dňa 12.02.2015, sp. zn. 4To/148/2014, kto­rým od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra pro­ti roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, kto­rým ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by v skut­ko­vo a práv­ne prak­tic­ky iden­tic­kej tres­tnej ve­ci /opäť DNA na ci­ga­re­to­vom ohor­ku na mies­te či­nu ako je­di­ný pro­du­ko­va­ný dô­kaz/ za­mie­tol.

 

V da­nej ve­ci za sú­čas­nej exis­ten­cie nie­koľ­kých ra­cio­nál­ne mož­ných a lo­gic­ky prí­pus­tných al­ter­na­tív prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, kto­ré nie je mož­né bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí potvr­diť, ale ani úpl­ne vy­lú­čiť, súd ne­mo­hol nep­ri­pus­tiť mož­nosť kon­šta­to­va­nia, že skut­ku uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku sa do­pus­ti­la/i iná/é oso­ba/y ako ob­ža­lo­va­ný. Keď­že ne­bo­lo ni­čím jed­noz­nač­ne preu­ká­za­né, že by ob­ža­lo­va­ný spô­so­bom uve­de­ným vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku od­cu­dzil tam sa na­chá­dza­jú­ce ve­ci a sú­čas­ne nie je mož­né ani jed­noz­nač­ne vy­lú­čiť, že si tie­to ve­ci moh­li pris­vo­jiť iné oso­by, ne­mož­no bez ďal­ších re­le­van­tných dô­ka­zov za pá­cha­te­ľa pred­met­né­ho skut­ku ozna­čiť prá­ve ob­ža­lo­va­né­ho iba na zá­kla­de sku­toč­nos­ti, že sa v pries­to­roch chat­ky /na­vy­še vo von­kaj­ších – na bal­kó­ne/ na­chá­dzal oho­rok ci­ga­re­ty s je­ho DNA. Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal všet­ky dos­tup­né re­le­van­tné dô­ka­zy, av­šak bez ďal­ších dô­ka­zov ne­mo­hol bez zá­važ­ných dô­vod­ných po­chyb­nos­tí us­tá­liť exis­ten­ciu skut­ko­vé­ho a práv­ne­ho sta­vu tak, ako ho us­tá­li­la ob­ža­lo­ba, a te­da ne­mo­hol ani kon­šta­to­vať ne­po­chyb­ný zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Po­ve­da­né inak, súd z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia v da­nej ve­ci ne­mo­hol bez po­ru­še­nia prin­cí­pu pre­zum­pcie ne­vi­ny uči­niť zá­ver, že pá­cha­te­ľom ža­lo­va­né­ho skut­ku bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný.

 

Keď­že zá­sa­da ob­jek­tív­nej prav­dy vy­ža­du­je, aby súd svo­je roz­hod­nu­tie op­rel o fak­ty, kto­ré sú jed­noz­nač­né a ne­po­chyb­né, a nie­len v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, súd mu­sel ob­li­ga­tór­ne v zmys­le zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ vy­chá­dzať pri svo­jom roz­hod­nu­tí zo skut­ko­vých okol­nos­tí pre ob­ža­lo­va­né­ho naj­priaz­ni­vej­ších, te­da v da­nom kon­krét­nom prí­pa­de z tvr­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho, že sa skut­ku, kto­rý mu je kla­de­ný za vi­nu, ne­do­pus­til. Súd tým­to ne­kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­ný sku­tok nes­pá­chal, uzat­vá­ra však, že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že sa skut­ku do­pus­til. Ne­do­ká­za­ná vi­na má však rov­na­ký vý­znam ako do­ká­za­ná ne­vi­na.

 

Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia súd, hod­no­tiac pro­du­ko­va­né dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo, ako aj v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por., dos­pel ku skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom, kto­ré ho vied­li k roz­hod­nu­tiu o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by v ce­lom roz­sa­hu z dô­vo­du, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že ten­to sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

 

Súd v sú­vis­los­ti s náh­ra­dou spô­so­be­nej ško­dy v rám­ci ad­héz­ne­ho ko­na­nia, kto­rú si poš­ko­de­ný Š. Z. up­lat­nil riad­ne a včas v príp­rav­nom ko­na­ní, vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil, ob­li­ga­tór­ne pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. poš­ko­de­né­ho Š. Z. s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy od­ká­zal na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

Zá­ve­rom si súd nad rá­mec vy­ššie uve­de­né­ho do­vo­ľu­je vy­slo­viť kon­šta­to­va­nie, že za da­ných okol­nos­tí ako to­mu je v da­nom prí­pa­de, v kon­texte pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, vy­ššie uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va, fak­tic­ké­ho sto­tož­ne­nia sa Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III v jed­nom prí­pa­de s roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III o os­lo­bo­de­ní spod ob­ža­lo­by v skut­ko­vo a práv­ne to­tož­nej tres­tnej ve­ci, ako aj vy­ššie ci­to­va­nej us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry sú­dov vy­ššie­ho stup­ňa, súd po­va­žu­je pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v tej­to tres­tnej ve­ci /po­li­caj­ta už pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a pro­ku­rá­to­ra pri nás­led­nom po­da­ní ob­ža­lo­by/ za pos­tup úče­lo­vý, ne­hos­po­dár­ny, pro­ces­ne ab­so­lút­ne for­ma­lis­tic­ký a v roz­po­re so zá­klad­ný­mi tres­tnop­ráv­ny­mi zá­sa­da­mi. Je to­tiž dô­le­ži­té si uve­do­miť, že na­priek to­mu, že po­li­cajt, pro­ku­rá­tor a na­po­kon ani súd v kon­ti­nen­tál­nom práv­nom sys­té­me nie sú via­za­ní ju­di­ka­tú­rou, ne­mož­no us­tá­le­nú súd­nu prax ig­no­ro­vať, pre­to­že ra­cio­nál­ne ne­mož­no pred­pok­la­dať ani oča­ká­vať, že v skut­ko­vo a práv­ne to­tož­ných tres­tných ve­ciach /v kto­rých na­vy­še exis­tu­je množ­stvo iden­tic­kých roz­hod­nu­tí/sa bu­dú sú­dy od­chy­ľo­vať od svo­jej us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti. Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, po­da­nie ob­ža­lo­by ale­bo do­kon­ca po­da­nie od­vo­la­nia pro­ti roz­hod­nu­tiu, kto­ré ko­pí­ru­je dl­ho­roč­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov za si­tuácie, ke­dy neexis­tu­je žiad­na no­vá re­le­van­tná okol­nosť, na pod­kla­de kto­rej by bo­lo mož­né ra­cio­nál­ne pred­pok­la­dať iný, ako už opa­ko­va­ne súd­mi vy­slo­ve­ný zá­ver, nie je po­tom ni­čím iným, ako v práv­nom štá­te nep­ri­ja­teľ­ným a nep­rí­pus­tným pre­pí­na­ním tres­tnej rep­re­sie, kto­ré je nie­len v roz­po­re so zá­sa­dou hos­po­dár­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, ale čo je zá­važ­nej­šie, pred­sta­vu­je ab­so­lút­ne ne­reš­pek­to­va­nie zá­sa­dy pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a prin­cí­pu práv­nej is­to­ty.

 

                     P o u č e n i e:  Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né  po­dať od­vo­la­nie v le­ho­te do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

                     

                           Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III

                           v Bra­tis­la­ve, dňa 18.11.2015

 

 

JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                          sa­mo­sud­ca

 

 

 

Diskusia