Neobvyklá banková operácia a k možnosti dovolacieho súdu vyhlásiť oslobodzujúci rozsudok

 

Práv­na ve­ta:

Preu­ká­za­nie skut­ko­vých okol­nos­ti via­žú­cich sa k hod­no­te­niu ban­ko­vej ope­rá­cie ob­vi­ne­ným ako po­doz­ri­vej ale­bo neob­vyk­lej,  nie je mož­né oprieť iba o úva­hy sú­du, res­pek­tí­ve iba o súd­nu interpre­tá­ciu mys­le­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne cez hod­no­te­nie dô­ka­zov, kto­rý­mi sa súd sna­ží nah­rá­dzať ale­bo si­mu­lo­vať my­šlien­ko­vé po­cho­dy ob­vi­ne­né­ho v sú­vis­los­ti s je­ho sub­jek­tív­nym hod­no­te­ním ur­či­tej uda­los­ti.  Ta­ký­to me­chan­izmus by im­pu­tač­ne mo­hol pod­sú­vať ob­vi­ne­né­mu do vô­ľo­vej strán­ky za­vi­ne­nia to čo nik­dy nep­re­ja­vil, ne­po­ve­dal, nech­cel ani ne­mu­sel mie­niť, res­pek­tí­ve hod­no­til inak. Súd ne­mô­že ak­cep­to­vať, aby sa ob­vi­ne­né­mu im­pu­tá­ciou čin po sub­jek­tív­nej strán­ke nep­reu­ká­za­ný pri­rá­tal vo for­me za­vi­ne­nia.

 

Poz­nám­ka: Pred­kla­da­né roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je za­ují­ma­vé aj tým, že pod­rob­ne zdô­vod­ňu­je mož­nosť naj­vyš­šie­ho sú­du vy­dať v do­vo­la­com ko­na­ní aj me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie, v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok.

                                                                                                              

 

 

 

                                                                                               1 Tdo 52/2015

Naj­vyš­ší súd                      

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

 

                                                 R O Z S U D O K

                                       v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky se­ná­tu JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej a sud­cov JUDr. Šefa­na Ha­ra­bi­na a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Ing. P  R  , pre trest­ný čin le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252a  ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí 27. ja­nuá­ra 2016, pre­ro­ko­val do­vo­la­nie, kto­ré po­dal ob­vi­ne­ný Ing. P R pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re z 23. sep­tem­bra 2014, sp. zn. 1To 82/2013, tak­to

 

 

                                                      r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 386 ods. 1 Tr.por. z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.por. uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v  Nit­re z 23. sep­tem­bra 2014, sp. zn. 1To 82/2013,

 

                                            b o l   p o r u š e n ý   z á k o n

 

v us­ta­no­ve­ní § 256 Tres­tné­ho po­riad­ku č. 141/1961 Zb. v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho Ing. P R.

 

Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du   s a  

z r u š u j e .

 

Z r u š u j e  sa aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z 29. má­ja 2013 sp.zn. 2T 74/2003.

 

Z r u š u j ú   sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 

Pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. a pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd sa ob­vi­ne­ný Ing. Pe­ter Ru­dic­ký, nar. 26. ap­rí­la 1957, tr­va­le by­tom Vy­so­ké Tat­ry,  No­vý Smo­ko­vec č. 19237,

 

pod­ľa §  226 písm. b) Tr. por. /zák. č. 141/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov/

 

                                            o s l o b o d z u j e

 

spod ob­ža­lo­by ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v Nit­re zo 17. ap­rí­la 2003 sp.zn. 1Pv 885/2002-30, pre trest­ný čin le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252a  ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na /zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov/, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že:

 

v ob­do­bí od 23. no­vem­bra 2000 do 11. feb­ruára 2002 ako ria­di­teľ po­boč­ky I, a.s., v Nit­re, nespl­nil oh­la­so­va­ciu po­vin­nosť pod­ľa člán­ku 4 od­sek 8 po­ky­nu ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa I, a.s., Bra­tis­la­va č. 46/1997 o po­doz­ri­vých ban­ko­vých ope­rá­ciách v zne­ní po­ky­nu č. 42/1999 a člá­nok 4 od­sek 10 po­ky­nu I, a.s., Bra­tis­la­va, č. PK 7/2001
o pos­tu­pe pri pred­chá­dza­ní le­ga­li­zá­cií príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a pri jej od­ha­ľo­va­ní,
keď nep­red­lo­žil práv­ne­mu od­de­le­niu ús­tre­dia I, a.s., Bra­tis­la­va, hlá­se­nie, kto­ré mu bo­li pred­lo­že­né od­de­le­ním ban­ko­vých slu­žieb po­boč­ky I, a.s., v Nit­re, zo dňa 23. no­vem­bra 2000 č. 333/2000

-              opa­ko­va­ných vy­so­kých vý­be­roch a vkla­doch v ho­to­vos­ti v cel­ko­vej vý­ške 16 536 484 Sk
v ob­do­bí od 28. sep­tem­bra 2000 do 29. no­vem­bra 2000 na účet spo­loč­nos­ti I, s.r.o., Bra­tis­la­va

zo dňa 20. de­cem­bra 2000 č. 357/2000 o

- vkla­de v ho­to­vos­ti vo vý­ške 109 100 USD na účet M, s.r.o., Tren­čian­ske Tep­li­ce, od U W a ich spät­ný pre­vod na účet me­no­va­né­ho v ob­do­bí
od 13. de­cem­bra 2000 do 15. de­cem­bra 2000

-           opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu P, s.r.o., Bra­tis­la­va, v ob­do­bí
od 15. no­vem­bra 2000 do 14. de­cem­bra 2000 v cel­ko­vej vý­ške 2 169 500 Sk

- opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu A, s.r.o., Bra­tis­la­va, v ob­do­bí od 30. no­vem­bra 2000 do 20. de­cem­bra 2000 v cel­ko­vej vý­ške 8 292 000 Sk

- opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu I, s.r.o., Ga­lan­ta, v ob­do­bí
od 4. augus­ta 2000 do 11. de­cem­bra 2000 v cel­ko­vej vý­ške 8 601 000 Sk

- opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu D, s.r.o., Nit­ra, v ob­do­bí
od 4. ok­tób­ra  2000 do 19. de­cem­bra 2000 v cel­ko­vej vý­ške 7 346 600 Sk

- dvoch vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu S, s.r.o., Nit­ra, zo dňa 15. de­cem­bra 2000
a 19. de­cem­bra 2000 v cel­ko­vej vý­ške 2 989 000 Sk

zo dňa 3. ok­tób­ra 2001 č. 211/070/2001 o

-opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu T, s.r.o., Nit­ra, v ob­do­bí
od 19. sep­tem­bra 2001 do 1. ok­tób­ra 2001 v cel­ko­vej vý­ške 7 022 000 Sk

zo dňa 20. ok­tób­ra 2001 č. 215/2001 o

-opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu T, s.r.o., Zla­té Mo­rav­ce, v ob­do­bí
od 5. ok­tób­ra 2001 do 18. ok­tób­ra 2001 v cel­ko­vej vý­ške 5 800 000 Sk

zo dňa 29. no­vem­bra 2001 č. 233/2001/SU

-opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu T, s.r.o., Bra­tis­la­va, v ob­do­bí
od 10. ok­tób­ra 2001 do 22. no­vem­bra 2001 v cel­ko­vej vý­ške 12 357 000 Sk

-jed­no­ra­zo­vých vý­be­roch z úč­tu T, s.r.o., Zla­té Mo­rav­ce, zo dňa 28. no­vem­bra 2001 vo vý­ške 4 000 000 Sk

zo dňa 20. de­cem­bra 2001 č. 487/070/2001 o

-dvoch vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu T, s.r.o., Bra­tis­la­va, zo dňa 14. de­cem­bra 2001
a 17. de­cem­bra 2001 v cel­ko­vej vý­ške 3 320 000 Sk

-jed­no­ra­zo­vom vkla­de v ho­to­vos­ti na účet S, s.r.o., Nit­ra, zo dňa 17. de­cem­bra 2001
vo vý­ške 2 450 000 Sk

zo dňa 11. feb­ruára 2002 č. 19/070/2002 a zo dňa 12. feb­ruára 2002 č. 20/070/2002 o

-opa­ko­va­ných vý­be­roch v ho­to­vos­ti z úč­tu T, s.r.o., Bra­tis­la­va, v ob­do­bí
od 10. ok­tób­ra 2001 do 31. ja­nuá­ra 2002 v cel­ko­vej vý­ške 25 617 925 Sk,

 

pre­to­že nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom.

 

 

                                                O d ô v o d n e n i e

 

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho Nit­ra z 29.05.2013 sp.zn. 2T/74/2003 bol Ing. P R uz­na­ný za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252a od­sek 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ku roz­sud­ku.  Ok­res­ný súd  mu ulo­žil  pod­ľa § 252a od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 40 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 me­sia­ce, kto­ré­ho vý­kon  mu pod­ľa § 58 od­sek 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na pod­mie­neč­ne od­lo­žil a pod­ľa § 59 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ur­čil skú­šob­nú do­bu na 1 rok.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal od­vo­la­nie ob­vi­ne­ný, kto­ré od­vo­la­nie Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním z 23.09.2014 sp.zn. 1To/82/2013-1016, pod­ľa § 256 Tres­tné­ho po­riad­ku zá­ko­na č. 141/1961 Zb. za­mie­tol, pre­to­že zis­til, že nie je dô­vod­né.

 

Ok­res­ný súd Nit­ra pred­lo­žil naj­vyš­šie­mu sú­du do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re, kto­ré ob­vi­ne­ný po­dal z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.por. a sí­ce, že do­vo­la­nie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom ako i písm. i/, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia, v dôs­led­ku čo­ho bol uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, po­ru­še­ný zá­kon v je­ho nep­ros­pech.         

 

Ob­vi­ne­ný Ing. P R uvie­dol, že po­čas ob­vi­ne­nia a sa­mot­nej ob­ža­lo­by, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pre­ve­ro­va­li všet­ky neoh­lá­se­né ope­rá­cie tý­ka­jú­ce sa ob­ža­lo­by a ani v jed­nom prí­pa­de nev­znies­li ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be. Pod­ľa ná­zo­ru ob­ha­jo­by, ten­to dô­kaz mal byť vy­hod­no­te­ný aj od­vo­la­cím sú­dom v pros­pech ob­vi­ne­né­ho. Všeo­bec­ne pla­tí,  že od­vo­la­cí súd ne­mô­že bez ďal­šie­ho sám vy­tvá­rať od­chyl­ný skut­ko­vý stav len v dôs­led­ku od­liš­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, aby vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie pod­ľa zá­sad ús­tnos­ti a bez­pros­tred­nos­ti, pri­čom v od­vo­la­com ko­na­ní nie je mož­né pre­vá­dzať do­ka­zo­va­nie nad rá­mec  vy­me­dze­ný pot­re­bou spo­ľah­li­vo roz­hod­núť o po­da­nom od­vo­la­ní. Hod­no­te­nie dô­ka­zov je vý­sad­ným  prá­vom sú­du pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cí súd do toh­to prá­va nie je op­ráv­ne­ný za­sa­ho­vať, po­kiaľ to nie je v roz­po­re s for­mál­nou lo­gi­kou. Z to­ho je zrej­mé, že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia je zá­sad­ne u sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý dô­ka­zy nie len pre­jed­ná­va ale pre­dov­šet­kým ich vy­hod­no­cu­je, aby na ich pod­kla­de mo­hol ur­čiť spo­ľah­li­vé skut­ko­vé zá­ve­ry. Je ne­po­chyb­né, že oba se­ná­ty (JUDr. Já­na Ber­ná­ta a Mgr. Pa­me­ly Zá­les­kej), kto­ré je­di­né vy­ko­ná­va­li do­ka­zo­va­nie, skon­či­li os­lo­bo­de­ním spod ob­ža­lo­by Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Nit­re.

 

Ob­vi­ne­ný navr­hol, aby do­vo­la­cí súd roz­sud­kom vy­slo­vil pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por., že uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr.por. ako i v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a to v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Navr­hol zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du vo vý­ro­ku o vi­ne a tres­te a pri­ká­zať Ok­res­né­mu sú­du  Nit­ra, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

            K do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho sa vy­jad­ri­la pro­ku­rá­tor­ka, kto­rá ana­ly­zo­va­la do­te­raj­ší pos­tup sú­dov pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa. V zá­ve­re uvied­la, že tak ok­res­ný ako i kraj­ský súd, vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním ob­jas­ni­li v pl­nom roz­sa­hu skut­ko­vý stav ve­ci  a nás­led­ne vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov ma­li za preu­ká­za­né, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v Nit­re, po­da­nej pod sp.z. 1 Pv 885/2002 sa stal, vy­ka­zu­je zna­ky prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu a spá­chal ho od­sú­de­ný Ing. P R, čo sa pre­ja­vi­lo vo vy­da­ní od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, ako aj v za­miet­nu­tí od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho sú­dom dru­hé­ho stup­ňa. Navrh­la, aby naj­vyš­ší súd do­vo­la­nie za­mie­tol.

 

            Naj­vyš­ší súd, ako súd do­vo­la­cí, zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­ným pro­ces­ným sub­jek­tom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te a na prís­luš­nom sú­de (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.)

 

            Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pred do­vo­la­cím sú­dom ob­haj­ca ako i zá­stup­ky­ňa ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra zotr­va­li na svo­jich pí­som­ných pred­ne­soch. Ob­haj­ca na­vy­še pou­ká­zal na nep­ri­me­ra­nú dĺžku súd­ne­ho ko­na­nia. Ob­vi­ne­ný Ing. P R uvie­dol, že zo ža­lo­va­né­ho skut­ku sa ne­cí­ti byť vin­ným. Pou­ká­zal na to, že kaž­dý za­mes­tna­nec ban­ky mal po­vin­nosť hlá­siť neob­vyk­lú ban­ko­vú ope­rá­ciu, pri­čom po­čas ža­lo­va­né­ho ob­do­bia sa vy­ko­na­lo v ban­ke viac ako 500 000 ban­ko­vých ope­rá­cií a nik­to ne­bol nás­led­ne stí­ha­ný. Navr­hol, aby bol spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ný.

 

V úvo­de ar­gu­men­tá­cie do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že do­vo­la­nie je je­den z mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré je spô­so­bi­lé pri­vo­diť pre­lo­me­nie zá­sa­dy nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí, a pre­to ho mož­no ap­li­ko­vať iba v prí­pa­doch, ak to je od­ôvod­ne­né zá­važ­nos­ťou po­chy­be­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sú­du.  V ko­na­ní o do­vo­la­ní je pot­reb­né sta­ros­tli­vo skú­mať opod­stat­ne­nosť po­da­né­ho do­vo­la­nia s pri­hliad­nu­tím na do­vo­la­te­ľom up­lat­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy. Sú­dy ma­jú  po­vin­nosť pos­ky­to­vať ochra­nu zá­klad­ným prá­vam a slo­bo­dám bez oh­ľa­du na stu­peň, na kto­rom roz­ho­du­jú.

 

K up­lat­ne­né­mu do­vo­la­cie­mu dô­vo­du v zmys­le § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. do­vo­la­cí súd uvá­dza, že jed­ným z dô­vo­dov, pod­ľa kto­ré­ho do­vo­la­nia v tres­tnom ko­na­ní mož­no po­dať je, ak roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.

 

Do­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na pod­rob­né a lo­gic­ké dô­vo­dy oboch pr­vos­tup­ňo­vých os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­kov v otáz­ke sub­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho. Nad rá­mec upo­zor­ňu­je, že at­ri­bút po­doz­ri­vej ban­ko­vej ope­rá­cie /pod­ľa práv­nej úp­ra­vy  plat­nej pred ro­kom 2001/ a neob­vyk­lej ban­ko­vej ope­rá­cie /pod­ľa nes­kôr a v sú­čas­nos­ti plat­nej práv­nej úp­ra­vy/, ne­bol jed­noz­nač­ne kva­li­fi­ko­va­ný ani špe­ci­fi­ko­va­ný. Ne­potvr­dil sa zá­ver o tom, že tie ban­ko­vé ope­rá­cie, kto­ré bo­li po­va­žo­va­né za po­doz­ri­vé, ni­mi aj v sku­toč­nos­ti bo­li. Na­vy­še, špe­ci­fi­ká­cia, kto­ré to sú, ne­bo­li v po­ky­noch ani uve­de­né. Ide o práv­ne re­le­van­tné sku­toč­nos­ti z poh­ľa­du, čo bu­de nas­le­do­vať, ak pra­cov­ník neoh­lá­si kon­krét­nu ban­ko­vú ope­rá­ciu, na­koľ­ko vnút­ro-inter­né pred­pi­sy neus­ta­no­vo­va­li san­kciu.

 

Preu­ká­za­nie skut­ko­vých okol­nos­ti via­žu­cich sa k hod­no­te­niu ban­ko­vej ope­rá­cie ob­vi­ne­ným ako po­doz­ri­vej ale­bo neob­vyk­lej,  nie je mož­né oprieť iba o úva­hy sú­du, resp. iba o súd­nu interpre­tá­ciu mys­le­nia ob­vi­ne­né­ho, resp. cez hod­no­te­nie dô­ka­zov, kto­rý­mi sa súd sna­ží nah­rá­dzať ale­bo si­mu­lo­vať my­šlien­ko­vé po­cho­dy ob­vi­ne­né­ho v sú­vis­los­ti s je­ho sub­jek­tív­nym hod­no­te­ním ur­či­tej uda­los­ti.  Ta­ký­to me­chan­izmus by im­pu­tač­ne mo­hol pod­sú­vať ob­vi­ne­né­mu do vô­ľo­vej strán­ky za­vi­ne­nia, to čo nik­dy nep­re­ja­vil, ne­po­ve­dal, nech­cel ani ne­mu­sel mie­niť, resp. hod­no­til inak. Pri zis­ťo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je ob­li­ga­tór­na po­vin­nosť sú­du us­tá­liť, či ide o zod­po­ved­nosť ko­na­jú­ce­ho za svo­je či­ny a ich nás­led­ky aj po sub­jek­tív­nej strán­ke. Súd ne­mô­že ak­cep­to­vať, aby sa ob­vi­ne­né­mu im­pu­tá­ciou čin po sub­jek­tív­nej strán­ke nep­reu­ká­za­ný pri­rá­tal vo for­me za­vi­ne­nia.

 

Nie je mož­né jed­no­du­cho pri­jať pred­sta­vu, že by kto­rý­koľ­vek or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­du mo­hol ve­dieť, čo si ob­vi­ne­ný mys­lel, čo sle­do­val  ale­bo ako hod­no­til a po­su­dzo­val kon­krét­ne uda­los­ti.

 

Zá­ver kraj­ské­ho sú­du, že v ob­do­bí ro­kov 2000 až 2002 vy­bra­né ban­ko­vé ope­rá­cie op­ráv­ne­ne vzbu­dzo­va­li po­doz­re­nie z ne­le­gál­nos­ti, ne­má opo­ru ani v jed­nom dô­ka­ze. V ro­koch 2000 až 2002 bo­lo za­lo­že­ných nes­ku­toč­né množ­stvo ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, kto­ré v pod­ni­ka­ní váž­ne pro­fi­to­va­li. Kon­tro­la zo stra­ny ban­ky ani v jed­nom prí­pa­de ne­zis­ti­la po­chy­be­nia zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Ani or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré pre­ve­ro­va­li neoh­lá­se­né ope­rá­cie tý­ka­jú­ce sa ob­ža­lo­by,  ani len v jed­nej ve­ci nev­znies­li ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be. Fi­nan­čná po­lí­cia pre­ve­ro­va­la ža­lo­va­né ban­ko­vé ope­rá­cie a vy­hlá­si­la, že všet­ky bo­li zá­kon­né. Skut­ko­vá ve­ta for­mu­lo­va­ná v roz­sud­ku v čas­ti, že „ob­vi­ne­ný neoh­lá­sil neob­vyk­lú ban­ko­vú ope­rá­ciu na­priek to­mu, že ta­ká­to po­vin­nosť mu vy­plý­va­la z je­ho za­mes­tna­nia a fun­kcie“, ne­naš­la, ako je to vy­jad­re­né už v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti, opo­ru vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch. Na­vy­še, i ke­by iš­lo o proti­práv­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, z poh­ľa­du stup­ňa spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti nie je prí­tom­ný ma­te­riál­ny ko­rek­tív, kto­rý sa pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005, pre napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty kaž­dé­ho tres­tné­ho či­nu, vy­ža­do­val. Bo­lo len ve­cou ob­vi­ne­né­ho sa­mos­tat­ne a vnú­tor­ne po­sú­diť, kto­rú ope­rá­ciu po­va­žu­je za po­doz­ri­vú, resp. neob­vyk­lú.

 

Do­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že v da­nej tres­tnej ve­ci ne­bo­la preu­ká­za­ná ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu, le­bo ob­vi­ne­ný ne­po­ru­šil práv­nu po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu mu zo zá­ko­na a  dô­vod na tres­tné stí­ha­nie neexis­tu­je. Tre­ba kon­šta­to­vať, že skut­ko­vý dej, kto­rý tvo­rí zá­klad ob­ža­lo­by, sa stal, ale ne­napĺňa všet­ky ob­jek­tív­ne a sub­jek­tív­ne zna­ky tres­tné­ho či­nu. Vy­ko­na­nie ďal­ších dô­ka­zov pre ich zjav­nú ab­sen­ciu už nep­ri­chá­dza do úva­hy. Keď­že neexis­tu­je za­vi­ne­nie, niet ani tres­tu (Nul­la poe­na si­ne cul­pa). Pri zis­ťo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je ob­li­ga­tór­na po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­du us­tá­liť, či ide o zod­po­ved­nosť ko­na­jú­ce­ho za svo­je či­ny a ich nás­led­ky, ale­bo o zod­po­ved­nosť iné­ho sub­jek­tu. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­du nes­mú do­vo­liť, aby sa im­pu­tá­ciou čin iné­ho pri­rá­tal oso­be stí­ha­nej v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho.

 

Tá­to sku­toč­nosť, ale aj ďal­šie oso­bit­né hľa­dis­ko, kto­rým je nep­ri­me­ra­ne dl­há do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia, sú mi­mo­riad­ny­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré bol po­vin­ný do­vo­la­cí súd  v in­ten­ciách čl. 6 ods.1 Do­ho­vo­ru vy­hod­no­tiť. Pred do­vo­la­cím sú­dom vy­vsta­la váž­na otáz­ka, či má tres­tné stí­ha­nie za­sta­viť ale­bo ob­vi­ne­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť.

 

Do­vo­la­cí súd ne­mo­hol pre­hliad­nuť, že tres­tné stí­ha­nie, kto­ré ne­ma­lo byť za­ča­té, tr­vá od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia až do roz­hod­nu­tia do­vo­la­cie­ho sú­du, spo­lu 14 ro­kov. Ta­ká­to extrém­ne dl­há do­ba ne­dô­vod­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho, váž­ne po­ru­šu­je je­ho prá­vo na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, le­bo pro­ces, kto­rý vo­či ne­mu štát ve­die, je zjav­ne nes­pra­vod­li­vý. Prá­ve z toh­to as­pek­tu mu­sel súd po­su­dzo­vať vý­klad §-u 388 ods. 1 Tr. por. a po dôs­led­nom zvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du dos­pel k zá­ve­ru, že v sú­la­de a v spo­je­ní s  us­ta­no­ve­ním s čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, je tre­ba za­brá­niť ďal­šie­mu ši­ka­no­va­niu ob­vi­ne­né­ho a spod ob­ža­lo­by ho je tre­ba os­lo­bo­diť. Ta­ký­to euro-kon­form­ný vý­klad zod­po­ve­dá zá­ve­ru do­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rý po vy­slo­ve­ní po­ru­še­nia zá­ko­na a zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du a roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, o kto­ré­ho roz­hod­nu­tie ide, ob­vi­ne­né­ho os­lo­bo­dil.

 

Do­vo­la­cí súd po vy­slo­ve­ní po­ru­še­nia zá­ko­na, zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du a pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du aj roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, spra­vid­la pri­ká­že sú­du, o kto­ré­ho roz­hod­nu­tie ide, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol (§ 388 ods. 1 Tr. por.). Mô­že vrá­tiť vec do príp­rav­né­ho ko­na­nia, ak o to po­žia­da ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor (§ 389 ods. 1 Tr. por.).

 

Do­vo­la­cí súd mu­sel vzhľa­dom na okol­nos­ti hod­né oso­bit­né­ho zre­te­ľa po­sú­diť vý­klad us­ta­no­ve­nia §-u 388 ods. 1 Tr. por. Ho­ci uve­de­né us­ta­no­ve­nie pred­pok­la­dá, že do­vo­la­cí súd roz­ho­du­je o do­vo­la­ní zá­sad­ne a pre­dov­šet­kým na ka­sač­nom prin­cí­pe, nez­na­me­ná, že by brá­nil zneu­ží­va­niu prá­va, kto­ré spo­čí­va v predl­žo­va­ní ne­dô­vod­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a že by neu­mož­ňo­val do­vo­la­cie­mu sú­du, aby sám vo ve­ci roz­ho­dol. Len ta­ký­to vý­klad § 388 ods. 1 Tr. por. umož­ňu­jú­ci up­lat­ne­nie re­víz­ne­ho prin­cí­pu, zod­po­ve­dá čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a za­ru­ču­je prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces. Naj­mä za si­tuácie, že od za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia, bo­li or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, je­ho prá­va sys­te­ma­tic­ky po­ru­šo­va­né.

 

Nas­ved­ču­je to­mu aj čl. 152 ods. 4 Ústa­vy, pod­ľa kto­ré­ho vý­klad a up­lat­ňo­va­nie ús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to Ústa­vou. Čl. 154c ods.1 Ústa­vy ho­vo­rí, že medzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku a ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd. 

 

Nad akú­koľ­vek po­chyb­nosť je tre­ba zdô­raz­niť, že ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať bez zá­kon­né­ho dô­vo­du, čo vy­plý­va aj z čl. 6 ods. 1  Do­ho­vo­ru. Pod­ľa ne­ho, kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

 

Po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, ako aj roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­lo pot­reb­né uči­niť vo ve­ci roz­hod­nu­tie. Ho­ci Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne neu­vá­dza mož­nosť, aby naj­vyš­ší súd po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sám vo ve­ci roz­ho­dol, ta­ká­to mož­nosť mu ale vy­plý­va zo štruk­tú­ry jed­not­li­vých do­vo­la­cích dô­vo­dov, naj­mä § 371 ods. 1 písm. f/, k/ Tr. por. Aj keď pou­ži­té us­ta­no­ve­nie o os­lo­bo­de­ní zá­ko­no­dar­ca expres­sis ver­bis neur­čil do­vo­la­cie­mu sú­du, bo­lo je­ho po­vin­nos­ťou reš­pek­to­vať vnú­tor­né prá­vo a práv­ne nor­my, kto­rý­mi sú v da­nom prí­pa­de Ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­ví­ja­jú­ce sa od Do­ho­vo­ru (kto­rý má vy­ššiu práv­nu si­lu) a tak za­brá­niť v ďal­šej proti­práv­nos­ti ko­na­nia vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu.

Pod­ľa Ná­le­zov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

sp.zn. II. ÚS 32/03:

1/. Pri­me­ra­ná le­ho­ta na ko­na­nie v tres­tných ve­ciach sa v dôs­led­ku mi­mo­riad­ne ci­teľ­né­ho zá­sa­hu do sfé­ry osob­ných práv a slo­bôd, kto­rý je s prie­be­hom tres­tné­ho ko­na­nia spra­vid­la spo­je­ný, mu­sí po­su­dzo­vať prís­nej­šie.

2. Po­žia­dav­ka oso­bit­nej sta­ros­tli­vos­ti sa vzťa­hu­je na tie tres­tné ko­na­nia, v kto­rých už bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té a pri kto­rých v ko­na­ní o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch bo­lo roz­hod­nu­té, že v nich doš­lo v prie­be­hu pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia k po­ru­še­niu zá­ko­na v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že  má za­ru­čiť urý­chle­né vy­ne­se­nie spra­vod­li­vé­ho roz­hod­nu­tia vo ve­ci spô­so­bi­lé­ho as­poň čias­toč­ne kom­pen­zo­vať uj­mu, kto­rá bo­la ob­ža­lo­va­né­mu spô­so­be­ná ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím.

3. Žiad­na fak­tic­ká zlo­ži­tosť ko­na­nia ne­mô­že os­pra­vedl­niť ta­ký stav, keď sa vo ve­ci prá­vop­lat­ne roz­hod­ne po up­ly­nu­tí viac ako 12 ro­kov od roz­hod­nu­tia o mi­mo­riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku, pre­to­že sťa­žo­va­teľ je dl­ho­do­bo vy­sta­ve­ný práv­nej neis­to­te ne­ga­tív­ne ov­plyv­ňu­jú­cej je­ho ce­lý ži­vot.

sp.zn. I. ÚS 306/2010:

Or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci a pre­dov­šet­kým sú­dom ne­mož­no to­le­ro­vať pri inter­pre­tá­cii zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní príl­iš­ný for­ma­lis­tic­ký pos­tup, kto­rý ve­die k zjav­nej nes­pra­vod­li­vos­ti. Všeo­bec­ný súd nie je ab­so­lút­ne via­za­ný dos­lov­ným zne­ním zá­ko­na, ale mô­že a mu­sí sa od ne­ho od­chý­liť po­kiaľ to vy­ža­du­je účel zá­ko­na, his­tó­ria je­ho vzni­ku, sys­te­ma­tic­ká sú­vis­losť ale­bo niek­to­rý z ús­tav­nop­ráv­nych prin­cí­pov. Pri vý­kla­de a ap­li­ká­cii práv­nych pred­pi­sov te­da ne­mož­no opo­mí­nať ich účel a zmy­sel, kto­rý nie je vy­jad­re­ný len v slo­vách a ve­tách to­ho-kto­ré­ho zá­kon­né­ho pred­pi­su, ale i v zá­klad­ných prin­cí­poch práv­ne­ho štá­tu.

 

Do­vo­la­cí naj­vyš­ší súd, aj vzhľa­dom na tie­to at­ri­bú­ty cit­li­vo zva­žo­val, či vrá­ti vec na opä­tov­né pre­ro­ko­va­nie sú­dom niž­šie­ho stup­ňa ale­bo či me­ri­tór­ne roz­hod­ne vo ve­ci sám. Skon­šta­to­val však, na zá­kla­de ob­sa­hu spi­su, že do­ka­zo­va­nie je kom­plet­ne vy­ko­na­né a nie je pot­reb­né ho už žiad­nym dô­ka­zom dopl­niť. Pri strik­tnom a for­mál­nom dodr­ža­ní práv­nej nor­my, by bo­lo pre­to ume­lé udr­žia­va­nie  ob­vi­ne­né­ho v sta­ve práv­nej neis­to­ty, nie na mies­te, pre­to­že vrá­te­nie ve­ci sú­du niž­šie­ho stup­ňa, by súd­ne ko­na­nie predĺži­lo naj­me­nej o ďal­šie dva ro­ky, pri­čom vý­sle­dok, že ob­vi­ne­né­ho je pot­reb­né spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť, je zná­my už v ča­se roz­ho­do­va­nia do­vo­la­cie­ho sú­du. Do­vo­la­cí súd by mu­sel vec vrá­tiť sú­du pr­vé­ho stup­ňa s práv­nym ná­zo­rom, že ob­vi­ne­né­ho je pot­reb­né spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť. Pro­ti os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu vý­ro­ku ok­res­né­ho sú­du, kto­rý by zrej­me za­sa­dal aj v inom zlo­že­ní se­ná­tu a bo­lo by pot­reb­né ce­lé do­ka­zo­va­nie vy­ko­nať od­zno­vu, by bo­lo mož­né po­dať od­vo­la­nie, o kto­rom by roz­ho­do­val kraj­ský súd. Vrá­tiť vec do­vo­la­cím sú­dom kraj­ské­mu sú­du by ne­bo­lo mož­né a zna­me­na­lo by vnú­tiť práv­ny ná­zor kraj­ské­mu sú­du, kto­rý za­mie­tol od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho len na zá­kla­de to­ho, že sám vnú­til práv­ny ná­zor ok­res­né­mu sú­du.

 

Ta­ká­to si­tuácia nas­ta­la, a vy­tý­ka ju aj ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní.    

 

Naj­vyš­ší súd len do­dá­va, že od­vo­la­cí súd, v da­nom prí­pa­de Kraj­ský súd v Nit­re, ne­bol op­ráv­ne­ný pri svo­jich dvoch zru­šu­jú­cich uz­ne­se­niach, dá­vať sú­du pr­vé­ho stup­ňa zá­väz­né po­ky­ny, k akým zá­ve­rom má dos­pieť pri hod­no­te­ní jed­not­li­vých dô­ka­zov, a ani k to­mu, aké cel­ko­vé skut­ko­vé zis­te­nia má uro­biť. Mal len prá­vo na to, aby sú­du pr­vé­ho stup­ňa dal zá­väz­né po­ky­ny na opa­ko­va­nie dô­ka­zov už vy­ko­na­ných ale­bo na vy­ko­na­nie no­vých dô­ka­zov (§ 264 ods. 1 Tr.por.; te­raz § 327 ods. 1 Tr.por.). Ide o ju­di­ká­ty R 13/1983 SR, R 20/97 Čes­kej re­pub­li­ky, ale uve­de­né vy­plý­va aj z lo­gic­ké­ho vý­kla­du di­kcie zá­ko­na.

 

K zá­ve­ru, roz­hod­núť vo ve­ci sám, vied­la do­vo­la­cí súd aj sku­toč­nosť, že sku­tok mal byť pod­ľa ob­ža­lo­by spá­cha­ný v ob­do­bí od 23.11.2000 do 11.2.2002. Tres­tné stí­ha­nie bo­lo za­ča­té 4.10.2002, uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­lo vy­da­né 6.11.2002, ob­vi­ne­né­mu bo­lo do­ru­če­né 15.11.2002. Ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná na ob­vi­ne­né­ho Ing. P R ok­res­ným pro­ku­rá­to­rom na ok­res­ný súd 17.04.2003.

 

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho Nit­ra z 23.05.2006 sp.zn. 2T 74/03 bol Ing. P R os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by Ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v Nit­re.

 

Nás­led­ne na zá­kla­de po­da­né­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra, Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním zo 06.09.2007 sp.zn.  1To 73/2006, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok pod­ľa § 258 ods. 1 písm. b), c), d) Tr.por.  a vec vrá­til sú­du 1. stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

Po­tom roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z 12.08.2011 sp.zn. 2T/74/2003, bol Ing. P R v inom zlo­že­ní se­ná­tu,  os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra  v Nit­re.

 

Na zá­kla­de po­da­né­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra, Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním z 12.09.2012 sp.zn.  1To/60/2012, opäť na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok pod­ľa § 258 ods. 1 psím. b), d) Tr.por. a vec vrá­til sú­du 1. stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z 29.05.2013 sp.zn.2T/74/2003 bol Ing. P R uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252a ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a bol mu ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 4 me­sia­ce, s pod­mie­neč­ným od­kla­dom na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 rok.

 

Pro­ti roz­sud­ku po­dal Ing. P R od­vo­la­nie, kto­ré bo­lo uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re 23.09.2014 sp.zn 1To/82/2013, ako ne­dô­vod­né za­miet­nu­té.

 

Do­vo­la­nie na­pad­lo na naj­vyš­ší súd 23.07.2015. Z vy­jad­re­né­ho vy­plý­va, že od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia až po po­da­nie do­vo­la­nia up­ly­nu­lo 13 ro­kov, od spá­chania ža­lo­va­né­ho skut­ku 14 – 16 ro­kov.

 

V da­nom prí­pa­de sa do­vo­la­cí súd dôs­led­ne ria­dil ná­zo­rom Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va /ďa­lej len ESLP/, kto­rý v roz­sud­ku Kud­la for­mu­lo­val nie­koľ­ko zá­klad­ných prin­cí­pov inter­pre­tá­cie člán­ku 13 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach v spo­je­ní s prá­vom na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te, z kto­rých naj­dô­le­ži­tej­ší je ten, pod­ľa kto­ré­ho pros­tried­ky, kto­ré ma­jú byť vo vnút­roš­tát­nom prá­ve k dis­po­zí­cii, mu­sia byť spô­so­bi­lé buď za­me­dziť vzni­ku ale­bo pok­ra­čo­va­niu tvr­de­né­ho po­ru­še­niu ale­bo pos­kyt­núť j oso­be za kaž­dé, už na­ča­té po­ru­še­nie vhod­nú náp­ra­vu. ESLP te­da dá­va v zá­sa­de štá­tom na vý­ber, či zvo­lia pre­ven­tív­ne pros­tried­ky náp­ra­vy ale­bo kom­pen­zač­né pros­tried­ky náp­ra­vy po­ru­še­nia prá­va na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te /viď tiež Mif­sud pro­ti Fran­cii, roz­hod­nu­tie, 11.9.2002, č. 57220/00, § 17/.

 

Na mož­nos­ti voľ­by štá­tov ESLP stá­le zotr­vá­va, ho­ci z po­cho­pi­teľ­ných dô­vo­dov up­red­nos­tňu­je pre­ven­ciu pred kom­pen­zá­ciou /Api­cel­la pro­ti Ta­lian­sku, roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu, 29.3.2006, č. 64890/01, § 72/.

 

Sa­mot­ná fi­lo­zo­fia vnút­roš­tát­nych práv­nych pros­tried­kov náp­ra­vy by však ob­sa­ho­va­la nep­rí­pus­tné proti­re­če­nie, ak by umož­ňo­va­la pok­ra­čo­vať v neú­mer­ne dl­hotr­va­jú­com súd­nom ko­na­ní pri chro­nic­kom sta­ve pre­ťa­že­nos­ti jus­tí­cie. V ta­kom­to prí­pa­de vy­tvá­ra­nie ďal­ších ty­pov súd­nych ko­na­ní (či už pre­ven­tív­nej ale­bo kom­pen­zač­nej po­va­hy) je zjav­ne kon­trap­ro­duk­tív­ne, pre­to­že je tým zá­ro­veň zvy­šo­va­ný ob­jem agen­dy, kto­rú už nes­por­ne pre­ťa­že­ný súd­ny sys­tém nie je schop­ný v pri­me­ra­ných le­ho­tách vy­ba­vo­vať. Nut­né je v zá­sa­de pre­fe­ro­vať pre­ven­tív­ny pros­trie­dok náp­ra­vy na úkor kom­pen­zač­né­ho. Súd­ny sys­tém  ne­mô­že byť za­ťa­žo­va­ný i tou agen­dou, kto­rej tr­va­nie a predl­žo­va­nie evi­den­tne zna­me­ná po­ru­še­nie chrá­ne­né­ho prá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces. Pre­ven­cia mu­sí mať v zá­sa­de vždy pred­nosť pred rep­re­siou.

 

Do­vo­la­cí súd pre­to jed­noz­nač­ne a nad akú­koľ­vek po­chyb­nosť dos­pel k zá­ve­ru, že len  roz­hod­nu­tie vo ve­ci roz­sud­kom reš­pek­tu­je sta­no­vis­ko  ESLP, kto­rý sa jed­noz­nač­ne vy­jad­ril, že po­kiaľ ide o spra­vod­li­vé ur­če­nie mo­rál­nej uj­my utr­pe­nej v dôs­led­ku dĺžky ko­na­nia, má za to, že čias­tka po­hy­bu­jú­ca sa me­dzi 1 000 a 1 500  eur za rok tr­va­nia ko­na­nia (a nie za rok prie­ťa­hu) je vý­cho­dis­ko­vým zá­kla­dom vý­poč­tu. Sta­no­vis­ko ESLP tiež pred­pok­la­dá, že cel­ko­vá čias­tka bu­de zvý­še­ná o 2 000 eur, ak pred­met ko­na­nia je pre sťa­žo­va­te­ľa vý­znam­ný. Kon­krét­ne mož­no pou­ká­zať na sta­no­vis­ko ESLP v sé­rii roz­sud­kov v ôs­mich ve­ciach pro­ti Ta­lian­sku vy­da­ných 10.11.2004 /Api­cel­la, Co­chiarel­la, Er­nes­ti­na Zullo, Giu­sep­pe Mus­tac­ciiuolo č. 1, Giu­sep­pe Mus­tac­ciiuolo č. 2, Giu­sep­pi­na a Ores­ti­na Pro­cac­ci­ni, Mus­ci a Ric­car­di Piz­za­ti, roz­su­dok č. 64890/01, § 26 Api­cel­la pro­ti Ta­lian­sku/.

 

Do­vo­la­cí súd v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza, že ESLP ho­vo­rí o prie­ťa­hoch v ko­na­ní nie v ro­koch ale v me­sia­coch. Niet po­chýb o tom že pred­met ko­na­nia bol pre do­vo­la­te­ľa vý­znam­ný, na­koľ­ko iš­lo o ko­na­nie tres­tné.

 

Ma­júc na mys­li efek­ti­vi­tu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, spra­vod­li­vosť, nep­redl­žo­va­nie ne­zá­kon­né­ho sta­vu a pred­chá­dzanie ďal­šie­mu ši­ka­no­va­niu ob­vi­ne­né­ho nad­by­toč­ným pok­ra­čo­va­ním ko­na­nia, v ne­pos­led­nom ra­de je­ho ná­ro­ku na pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo for­me kom­pen­zá­cie, ukon­čil do­vo­la­cí súd tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. per ana­lo­giam reš­pek­tu­júc pri­tom člán­ky 152 ods. 4, 154c ods. 1 Ústa­vy a 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru (kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, kto­rý roz­hod­ne ok­rem iné­ho i o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu) os­lo­bo­de­ním ob­vi­ne­né­ho spod ob­ža­lo­by ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v Nit­re zo 17. ap­rí­la 2003, sp. zn. 1 Pv 885/2002 – 30, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252a ods.  1 pís­me­no b) Tres­tné­ho zá­ko­na v zmys­le § 226 písm. b/ Tr. por., pre­to­že nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom. Vzhľa­dom na cha­rak­ter zis­te­ných po­chy­be­ní by k rov­na­ké­mu práv­ne­mu zá­ve­ru dos­pel aj súd pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý by bol via­za­ný práv­nym ná­zo­rom do­vo­la­cie­ho sú­du. V zá­uj­me zby­toč­né­ho od­ďa­ľo­va­nia ko­neč­né­ho roz­hod­nu­tia, roz­ho­dol už do­vo­la­cí súd me­ri­tór­ne.

 

Do­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že prá­vo na spra­vod­li­vý  súd­ny pro­ces mu­sí za­bez­pe­čiť účin­ný pros­trie­dok pre ochra­nu ob­vi­ne­né­ho pred ne­zá­kon­ným pos­tu­pom iným sub­jek­tom. V zá­uj­me bez­od­klad­né­ho očis­te­nia ne­vin­né­ho ob­vi­ne­né­ho, po­va­žo­val do­vo­la­cí súd  za správ­ne ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie §-u 226 písm. b)  Tres­tné­ho po­riad­ku o os­lo­bo­de­ní spô­so­bom, kto­rý za­me­dzí ďal­šej ne­zá­kon­nej ši­ka­ne ob­vi­ne­né­ho. „Iný“ vý­klad by bol for­ma­lis­tic­ký a v sku­toč­nos­ti by po­pie­ral zá­klad­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces. Šika­no­va­ním, by súd prá­ve od­ní­mal prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, le­bo bez naj­men­ších po­chyb­nos­ti, by ko­na­nie skon­či­lo os­lo­bo­de­ním, ale naj­skôr až o dva ro­ky. Vrá­te­nie ve­ci sú­du niž­šie­ho stup­ňa za da­né­ho sta­vu, by bo­lo prís­tu­pom rý­dzo for­ma­lis­tic­kým, po­pie­ra­jú­cim po­va­hu do­vo­la­nia ako mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rý mu­sí slú­žiť v prí­pa­de ne­vyh­nut­nej pot­re­by aj na okam­ži­té od­strá­ne­nie ne­zá­kon­nos­ti. Iba vte­dy mô­že do­vo­la­nie pos­ky­to­vať dô­le­ži­tej zá­ru­ku sta­bi­li­ty práv­nych vzťa­hov a práv­nej is­to­ty, keď za­brá­ni pok­ra­čo­va­niu v poš­ko­dzo­va­ní práv ob­vi­ne­né­ho.

 

Ústav­ný súd ho­vo­rí o kon­for­mnos­ti, aj to­to si do­vo­la­cí súd v pl­nom roz­sa­hu os­vo­jil.  Pou­ka­zu­je aj na čes­kú práv­nu úp­ra­vu mož­nos­ti roz­ho­do­va­nia v do­vo­la­com ko­na­ní, kon­krét­ne na § 265m Tres­tné­ho po­riad­ku Čes­kej re­pub­li­ky Zá­ko­na č. 141/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, s pri­hliad­nu­tím prá­ve na sys­te­ma­tic­kú sú­vis­losť ako i his­to­ric­kú sú­vis­losť a via­ce­ré ús­tav­nop­ráv­ne prin­cí­py.

 

V tej­to spo­ji­tos­ti už len na dopl­ne­nie tre­ba zdô­raz­niť zmy­sel čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, pod­ľa kto­ré­ho vý­raz „roz­hod­nu­tie o ob­vi­ne­ní" zna­me­ná, že mu­sí byť k dis­po­zí­cii ur­či­tá for­ma súd­nej kon­tro­ly, a to aj tam, kde ma­jú dô­le­ži­tú úlo­hu zoh­rá­vať or­gá­ny po­lí­cie, resp. pro­ku­ra­tú­ry, a že v da­nej ve­ci mu­sí byť pri­ja­té ko­neč­né, zá­väz­né a zá­ve­reč­né roz­hod­nu­tie. Roz­su­dok  do­vo­la­cie­ho sú­du nie je prek­va­pe­ním pre sa­mot­nú pro­ku­ra­tú­ru, na­koľ­ko jej ne­bo­lo za­brá­ne­né pred­niesť ar­gu­men­ty pre ten­to práv­ny ná­zor, kto­rý vy­ús­til v os­lo­bo­dzu­jú­ci vý­rok. V da­nom prí­pa­de pre­va­žu­je zá­ujem na hos­po­dár­nos­ti a rých­los­ti ko­na­nia a je nut­né pre­fe­ro­vať zá­ujem na zá­sa­de spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, ako už bo­lo kon­šta­to­va­né. Os­lo­bo­dzu­jú­ci vý­rok v tej­to kau­ze bol vy­hlá­se­ný v mi­nu­los­ti už dvak­rát, tak­že pro­ku­rá­tor mo­hol od­ôvod­niť svoj ná­zor a up­lat­niť tak svo­je prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces.

           

Do­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je i na zá­ve­ry sa­mot­né­ho Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý vo via­ce­rých ná­le­zoch vý­slov­ne kon­šta­tu­je, že je v prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov vy­kla­dať a ap­li­ko­vať zá­ko­ny. Po­kiaľ ten­to vý­klad nie je ar­bit­rár­ny a je ná­le­ži­te zdô­vod­ne­ný, ús­tav­ný súd ne­má dô­vod doň za­sa­ho­vať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). Tý­mi­to práv­ny­mi zá­ver­mi ús­tav­né­ho sú­du, sa do­vo­la­cí súd dôs­led­ne ria­dil a ak­cep­to­val zá­ver ús­tav­né­ho sú­du, že ús­tav­ný súd zá­sad­ne nep­res­kú­ma­va a ne­po­su­dzu­je práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du.

 

Do­vo­la­cí súd iba pri­po­mí­na práv­nu for­mu­lu z rím­ske­ho prá­va: „Nul­la iuris ra­tio aut aequita­tis be­nig­ni­tas pa­ti­tur, ut qaue sa­lub­ri­ter pro uti­li­ta­te ho­mi­num intro­du­cun­tur, ea nos du­rio­re inter­pre­ta­tio­ne con­tra ip­so­rum com­mo­dum pro­du­ca­mus ad se­ve­ri­ta­tem (Mo­dest. D. 1, 3, 25)  - ni­ja­ký zmy­sel zá­ko­na ale­bo zho­vie­va­vosť spra­vod­li­vos­ti ne­do­vo­ľu­je, aby to, čo sa za­vie­dlo v pros­pech ľu­dí, sme zvrá­ti­li v ich nep­ros­pech strik­tným vý­kla­dom.

 

Do­vo­la­cie ko­na­nie nes­to­jí mi­mo rám­ca prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (spra­vod­li­vý pro­ces) ga­ran­to­va­né­ho člán­kom 6 Do­ho­vo­ru. Pod­sta­ta prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces spo­čí­va v op­ráv­ne­ní kaž­dé­ho reál­ne sa do­má­hať ochra­ny svo­jich práv na sú­de a v po­vin­nos­ti sú­du ne­zá­vis­le a nes­tran­ne vo ve­ci ko­nať tak, aby up­lat­ne­ným prá­vam bo­la pos­kyt­nu­tá ochra­na v me­dziach zá­ko­nov. Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces pri­tom nes­po­čí­va len v prá­ve do­má­hať sa súd­nej ochra­ny, ale tú­to aj dos­tať v zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej kva­li­te.

 

      Ústav­ný súd vo svo­jich via­ce­rých ná­le­zoch (napr. IV. ÚS 123/08) vý­slov­ne kon­šta­tu­je, že sú­čas­ťou ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, ako aj prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru je tak­tiež prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia na ta­ké od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne dá­va od­po­ve­de na všet­ky práv­ne a skut­ko­vo re­le­van­tné otáz­ky sú­vi­sia­ce s pred­me­tom súd­nej ochra­ny.

 

 Tie­to po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­ce z ná­le­zov ús­tav­né­ho sú­du, do­vo­la­cí súd dôs­led­ne reš­pek­to­val. Kon­šta­tu­je tiež, že po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci sa­mej, iný or­gán pres­kú­ma­vať ne­mô­že. Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du by moh­li byť pred­me­tom kon­tro­ly zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du len vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy.

 

Do­vo­la­cí súd dôs­led­ne reš­pek­to­val prin­cíp, pod­ľa kto­ré­ho je v práv­nom štá­te vy­lú­če­né, aby kto­koľ­vek bol stí­ha­ný bez zá­kon­né­ho dô­vo­du naj­mä v prí­pa­de, ak ob­jek­tív­na a ani sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu nie je prí­tom­ná. Ak by sa ten­to ne­zá­kon­ný stav predl­žo­val, iš­lo by o ty­pic­ký pre­jav nep­ri­ja­teľ­nej svoj­vô­le or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci v in­ten­ciách  ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho  a štras­bur­ské­ho sú­du.

 

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

 

 

V Bra­tis­la­ve, 27. ja­nuá­ra 2016

 

JUDr.  Ga­brie­la  Š i m o n o v á 

                                                                                    pred­sed­níč­ka se­ná­tu

 

 

Diskusia