Zabezpečení veritelia a trestný čin zvýhodňovania veriteľa

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Pri vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. nie je mož­né vy­lú­čiť, že pod­ľa oso­by ve­ri­te­ľa a po­va­hy je­ho poh­ľa­dáv­ky by mo­hol mať kon­krét­ny ve­ri­teľ vý­hod­nej­šie pos­ta­ve­nie ako iný ve­ri­teľ dl­žní­ka a z to­ho dô­vo­du by mo­hol mať aj ná­rok na vy­ššie pl­ne­nie, kto­ré by mu ná­le­ža­lo aj v kon­kur­znom ko­na­ní. Ak by iš­lo o ta­ké­ho­to tzv. pred­nos­tné­ho ve­ri­te­ľa a dl­žník by mu pos­ky­tol vy­ššie pl­ne­nie než os­tat­ným ve­ri­te­ľom, bo­lo by ko­na­nie dl­žní­ka v sú­la­de so zá­ko­nom.

 O tzv. pred­nos­tnom ve­ri­te­ľo­vi však mož­no ho­vo­riť len v prí­pa­de, ak ide o ve­ri­te­ľa, kto­rý má svo­ju poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­če­nú za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom na ma­jet­ku dl­žní­ka, na kto­ré­ho je nás­led­ne vy­hlá­se­ný kon­kurz (§ 69 zá­ko­na o kon­kur­ze) a v pod­mie­ne­ných prí­pa­doch aj vte­dy, ak je poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa za­bez­pe­če­ná za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom na kon­krét­nom ma­jet­ku tre­tej oso­by (§ 79 zá­ko­na o kon­kur­ze).

 Pri šir­šom vý­kla­de te­da sí­ce mož­no za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa po­va­žo­vať kaž­dé­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré­ho poh­ľa­dáv­ka bo­la za­bez­pe­če­ná niek­to­rým za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom a to tak zo stra­ny dl­žní­ka (úpad­cu), či tre­tej oso­by, av­šak na úče­ly vý­kla­du skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pod­stat­ným to, či sa ta­ký­to ve­ri­teľ mô­že us­po­ko­jiť od­de­le­ne a pred­nos­tne od os­tat­ných ve­ri­te­ľov, pre­to­že len v ta­kých­to prí­pa­doch mož­no ho­vo­riť o ve­ri­te­ľo­vi s pred­nos­tným prá­vom us­po­ko­je­nia sa z ma­jet­ku dl­žní­ka, prí­pad­ne z ma­jet­ku tre­tej oso­by. Z us­ta­no­ve­nia § 69 zá­ko­na o kon­kur­ze je zrej­mé, že tzv. ve­ri­te­ľom s prá­vom pred­nos­tné­ho us­po­ko­je­nia svo­jej poh­ľa­dáv­ky je ve­ri­teľ, kto­ré­ho poh­ľa­dáv­ka bo­la za­bez­pe­če­ná ma­jet­kom dl­žní­ka. V ta­kých­to prí­pa­doch tvo­rí ma­je­tok dl­žní­ka, kto­rý slú­ži na za­bez­pe­če­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa od­de­le­nú pod­sta­tu za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa s tým, že po spe­ňa­že­ní ta­ké­ho­to ma­jet­ku má ve­ri­teľ prá­vo na pred­nos­tné us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky z vý­ťaž­ku toh­to ma­jet­ku. Ob­dob­né je to aj v prí­pa­de (po­kiaľ tre­tia oso­ba ne­vy­ho­vie vý­zve správ­cu a nespl­ní za dl­žní­ka poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­če­nú svo­jim ma­jet­kom), ak poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa nie je za­bez­pe­če­ná ma­jet­kom dl­žní­ka, ale ma­jet­kom tre­tej oso­by (§ 79 zá­ko­na o kon­kur­ze).

 Z tres­tnop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka te­da nie je pod­stat­ným, či niek­to­ré­ho z ve­ri­te­ľov dl­žní­ka mož­no ozna­čiť za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa, ale pod­stat­ným je len to, či ide o ve­ri­te­ľa, kto­rý by sa mo­hol us­po­ko­jiť pred­nos­tne a hlav­ne od­de­le­ne od os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Pred­nos­tné a od­de­le­né us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa tu pri­tom pri­chá­dza do úva­hy len v prí­pa­doch, ak poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­ču­je kon­krét­ny ma­je­tok dl­žní­ka, prí­pad­ne (pod­mie­ne­ne) ma­je­tok tre­tej oso­by. Ale­bo po­ve­da­né inak, tzv. pred­nos­tní ve­ri­te­lia ma­jú prá­vo, aby ich poh­ľa­dáv­ka bo­la us­po­ko­je­ná z vý­ťaž­ku zo spe­ňa­že­nia to­ho kon­krét­ne­ho ma­jet­ku, kto­rým bo­la poh­ľa­dáv­ka za­bez­pe­če­ná (te­da nie z iné­ho ma­jet­ku, kto­rý ich poh­ľa­dáv­ku ne­za­bez­pe­čo­val).

 V da­nom prí­pa­de ban­ka ne­ma­la svo­ju poh­ľa­dáv­ku z úve­ru za­bez­pe­če­nú kon­krét­nym ma­jet­kom dl­žní­ka a ani kon­krét­nym ma­jet­kom tre­tej oso­by (nap­rík­lad ob­ža­lo­va­ných). Z toh­to poh­ľa­du te­da ban­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa vo vzťa­hu k ma­jet­ko­vej pod­sta­te dl­žní­ka (úpad­cu) a pre­to ju ani ne­mož­no po­va­žo­vať za ve­ri­te­ľa s pred­nos­tným, či od­de­le­ným prá­vom na us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky. Pred­nos­tné us­po­ko­je­nie ban­ky zo stra­ny dl­žní­ka, kto­rý bol v úpad­ku pred os­tat­ný­mi ve­ri­teľ­mi (mi­ni­mál­ne pred poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou) mož­no pre­to ozna­čiť za ko­na­nie proti­práv­ne, napĺňa­jú­ce zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 II. Pri tres­tnom či­ne zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa sa ško­dou ro­zu­mie ško­da na ma­jet­ku dot­knu­té­ho ve­ri­te­ľa spo­čí­va­jú­ca v tom, že neobdr­žal od dl­žní­ka pl­ne­nie k us­po­ko­je­niu svo­jej poh­ľa­dáv­ky, te­da ne­doš­lo k dô­vod­ne oča­ká­va­né­mu prí­ras­tku na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré by bo­lo mož­né do­siah­nuť, ke­by dl­žník, kto­rý je v úpad­ku, us­po­ko­jil poh­ľa­dáv­ky všet­kých svo­jich ve­ri­te­ľov po­mer­ne, pod­ľa zá­sad úpad­ko­vé­ho prá­va a neod­čer­pal svoj ma­je­tok k us­po­ko­je­niu poh­ľa­dáv­ky len zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa. Ide v pod­sta­te o ško­du v po­do­be uš­lé­ho zis­ku. Ško­da tu pre­to pred­sta­vu­je roz­diel me­dzi čias­tkou, kto­rou bo­la us­po­ko­je­ná poh­ľa­dáv­ka zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa a čias­tkou, kto­rá by to­mu­to ve­ri­te­ľo­vi pri­ná­le­ža­la pri po­mer­nom us­po­ko­je­ní, pre­to­že prá­ve ten­to roz­diel pred­sta­vu­je čias­tku, o kto­rú bo­li os­tat­ní ve­ri­te­lia poš­ko­de­ní. Ide o hod­no­tu tej čas­ti poh­ľa­dáv­ky, kto­ré­ho po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia inak mo­hol ve­ri­teľ do­siah­nuť, ak by ne­doš­lo k pred­nos­tné­mu us­po­ko­je­niu iné­ho ve­ri­te­ľa (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 72/2015 zo dňa 10.12.2015).

 Ško­dou te­da nie je auto­ma­tic­ky ce­lá vý­ška poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa. Súd pr­vé­ho stup­ňa pre­to nes­práv­ne vy­chá­dzal pri us­ta­ľo­va­ní ško­dy z ce­lej vý­šky nes­pla­te­nej poh­ľa­dáv­ky, kto­rú si poš­ko­de­ný ve­ri­teľ up­lat­nil v tres­tnom ko­na­ní ako ná­rok na náh­ra­du ško­dy a to na­priek to­mu, že v skut­ko­vej ve­te pres­ne neur­čil (a ani to pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­do­ka­zo­val) po­mer­nú časť zá­väz­ku vo­či poš­ko­de­né­mu ve­ri­te­ľo­vi, kto­rú by bol dl­žník v úpad­ku ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý uh­ra­diť. V prie­be­hu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pri­tom ne­bo­lo pred­me­tom do­ka­zo­va­nia (od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží iba pro­ku­rá­to­ra), v akej kon­krét­nej vý­ške doš­lo k zvý­hod­ne­niu ban­ky ako ve­ri­te­ľa, t. j. aká kon­krét­na vý­ška zo su­my, kto­rá bo­la uh­ra­de­ná ban­ke nad rá­mec po­vin­nos­ti po­mer­né­ho a rov­no­mer­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľov, by pri nor­mál­nom be­hu ve­cí pri­ná­le­ža­la poš­ko­de­né­mu ve­ri­te­ľo­vi. Cel­kom ur­či­te to však ne­mô­že byť pl­ná vý­ška neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky ban­ky a zá­ro­veň na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa ne­dis­po­no­val dl­žník dos­ta­toč­ným ma­jet­kom a ne­bol ani zis­ťo­va­ný ok­ruh os­tat­ných ve­ri­te­ľov dl­žní­ka.

 

 

 

sp. zn. 4To/120/2015

           

 

 

                                                                         

                                                                                                  

                                       

ROZ­SU­DOK

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v  se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M K a spol., pre pre­čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o od­vo­la­niach ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra i ob­ža­lo­va­ných M K a Ing. M K pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 10.12.2014 č.k. 1T/22/2010-1302, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 11. feb­ruára 2016 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa   §   321 ods. 1  písm.   b/,   písm.   d/,   písm.   e/,  písm. f/   Tr.  por.   z r u š u j e  sa na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu.

 

            Na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por.

 

1/ ob­ža­lo­va­ný M K, nar.

 

2/ ob­ža­lo­va­ná Ing. M K, nar.

 

u z n á v a j ú   s a   z a   v i n n ý c h ,  ž e

 

ako ko­na­te­lia spo­loč­nos­ti M T I, s.r.o. v ča­se nes­chop­nos­ti spo­loč­nos­ti M T I s.r.o, pl­niť splat­né zá­väz­ky a v ča­se exis­ten­cie splat­nej poh­ľa­dáv­ky iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa spo­loč­nos­ti B S, s.r.o. v cel­ko­vej vý­ške 52.275,03 euro (1.574.837,50 Sk) vznik­nu­tej na zá­kla­de Rám­co­vej kúp­nej zmlu­vy uzav­re­tej dňa 11.01.2006, na zá­kla­de kto­rej spo­loč­nosť M T I, s.r.o., pos­tup­ne od spo­loč­nos­ti B S s.r.o., ako pre­dá­va­jú­ce­ho prev­za­la to­var špe­ci­fi­ko­va­ný vo fak­tú­rach č. 600718, 600734, 600747, 600748,  600768, 600817, 600938, 600940, 600941, 600942, 600943, 600944, 600945, 700224, 700017, 700018, 700019, 700020, 700021, 700022, 700030, 700080, 700081, 700082, 700083, 700084, 700086, 700085, 700087, 700172, 700173, 700174, 700373, 700378, 700379, 700380, 700426, 700427, 700428, 700432, 700433, 700436, 700453 a 700455 v úmys­le vy­hnúť sa po­mer­né­mu us­po­ko­je­niu svo­jich ve­ri­te­ľov a eli­mi­no­val mož­nosť us­po­ko­je­nia splat­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov tým, že up­red­nos­tni­li iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa a to tak, že :

-          po splat­nos­ti jed­not­li­vých fak­túr od spo­loč­nos­ti B S s.r.o. t.j. odo dňa 12.03.2006 do dňa 15.10.2006 uh­ra­di­li v pl­nej vý­ške zá­vä­zok spo­loč­nos­ti M T I, s.r.o. vo­či ve­ri­te­ľo­vi – Slo­ven­ská zá­ruč­ná a roz­vo­jo­vá ban­ka vy­plý­va­jú­ci z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU-50394-2005 a úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU v cel­ko­vej vý­ške 49.127,- euro (1.480.000,- Sk),

-          dňa 01.10.2006 ob­ža­lo­va­ný M K pod­pí­sal za spo­loč­nosť M T I, s.r.o. ako pos­tup­cu Zmlu­vu o bez­od­plat­nom pos­tú­pe­ní poh­ľa­dáv­ky na spo­loč­nosť M E s.r.o. ako pos­tup­ní­kom, za­stú­pe­nú ob­ža­lo­va­nou Ing. M K, na zá­kla­de kto­rej pos­tup­ca pre­vie­dol na pos­tup­ní­ka poh­ľa­dáv­ky vo­či dl­žní­ko­vi – D V – D, P Z, Z G DJ-S, W-L-S K, B G vo vý­ške 2.429,29 euro (73.184,90 Sk), pri­čom pos­tup­ník sa za­via­zal z vy­má­ha­nej poh­ľa­dáv­ky za­pla­tiť úve­ry vo­či Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ke vy­plý­va­jú­ce z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU-50394-2005 a úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU-,

-          dňa 13.10.2006 ob­ža­lo­va­ný M K pod­pí­sal za spo­loč­nosť M T I, s.r.o. ako pos­tup­cu Zmlu­vu o bez­od­plat­nom pos­tú­pe­ní poh­ľa­dáv­ky na spo­loč­nosť M E s.r.o. ako pos­tup­ní­kom za­stú­pe­nú ob­ža­lo­va­nou Ing. M K na zá­kla­de, kto­rej pos­tup­ca pre­vie­dol na pos­tup­ní­ka poh­ľa­dáv­ky vo­či dl­žní­ko­vi – M K – O.K. E S vo vý­ške 73,67 euro (2.219,50 Sk), pri­čom pos­tup­ník sa za­via­zal z vy­má­ha­nej poh­ľa­dáv­ky za­pla­tiť úve­ry vo­či Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ke vy­plý­va­jú­ce z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU- a úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU,

-          dňa 16.10.2006 ob­ža­lo­va­ný M K pod­pí­sal za spo­loč­nosť M T I, s.r.o., ako pos­tup­cu Zmlu­vu o bez­od­plat­nom pos­tú­pe­ní poh­ľa­dáv­ky na spo­loč­nosť M E s.r.o., ako pos­tup­ní­kom za­stú­pe­nú ob­ža­lo­va­nou Ing. M K na zá­kla­de, kto­rej pos­tup­ca pre­vie­dol na pos­tup­ní­ka poh­ľa­dáv­ky vo­či dl­žní­ko­vi – F J vo vý­ške 2.575,71 euro (77.595,80 Sk), pri­čom pos­tup­ník sa zvia­zal z vy­má­ha­nej poh­ľa­dáv­ky za­pla­tiť úve­ry vo­či Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ke vy­plý­va­jú­ce z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU a úve­ro­vej zmlu­vy č. ,

a sú­čas­ne poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti B S s.r.o. uh­ra­di­li iba su­mu vo vý­ške 497,91,- euro (15.000,- Sk) z cel­ko­vej su­my  51.746,42 euro (1.558.912,50 Sk),       

t e d a

 

spo­loč­ným ko­na­ním ako dl­žní­ci, kto­rí nie sú schop­ní pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky, zma­ri­li us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že zvý­hod­ni­li iné­ho ve­ri­te­ľa,

 

 

 

 

č í m   s p á c h a l i

 

pre­čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 240 ods. 1 Tr. zák.

 

Za to sa

 

o d s u d z u j ú

 

ob­ža­lo­va­ní M K a Ing. M K kaž­dý sa­mos­tat­ne

 

pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 3 a § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 (šesť) me­sia­cov.

 

Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu pod­mie­neč­ne od­kla­dá na skú­šob­nú do­bu 1 (je­den) rok.

 

Pod­ľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.  zá­ro­veň sa im uk­la­dá trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­vať fun­kciu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ale­bo čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a druž­stiev vo vý­me­re 2 (dva) ro­ky.

 

Pod­ľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poš­ko­de­nú spo­loč­nosť B S, s.r.o., od­ka­zu­je s jej ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 10.12.2014 č.k. 1T/22/2010-1302 bo­li ob­ža­lo­va­ní M K a Ing. M K uz­na­ní za vin­ných pre pre­čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

 

            Za uve­de­nú tres­tnú čin­nosť bol pod­ľa § 240 ods. 2 Tr. zák. s pou­ka­zom na § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. ob­ža­lo­va­né­mu M K a ob­ža­lo­va­nej Ing. M K, kaž­dé­mu sa­mos­tat­ne ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 me­sia­cov.

 

            Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obom ob­ža­lo­va­ným vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu 1 rok.

 

            Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bo­li oba­ja ob­ža­lo­va­ní za­via­za­ní spo­loč­ne a ne­roz­diel­ne za­pla­tiť náh­ra­du ško­dy poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti B S s.r.o., vo vý­ške 51.746,42,- euro.

 

            Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku v zá­kon­nej le­ho­te po­da­li od­vo­la­nia tak ok­res­ný pro­ku­rá­tor, ako aj ob­ža­lo­va­ní M K a Ing. M K.

 

            Ok­res­ný pro­ku­rá­tor v pí­som­ných dô­vo­doch po­da­né­ho od­vo­la­nia uvie­dol, že vý­rok o tres­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vo vzťa­hu k obom ob­ža­lo­va­ným po­va­žu­je za nep­ri­me­ra­ne mier­ny. Vy­slo­vil ná­zor, že ok­res­ný súd pri správ­nom pos­tu­pe mal pop­ri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy obom ob­ža­lo­va­ným ulo­žiť aj zá­kaz čin­nos­ti vý­ko­nu fun­kcie šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ale­bo čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a druž­stiev. Je pres­ved­če­ný o tom, že súd ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a pri ur­če­ní dru­hu tres­tu ne­zoh­ľad­nil všet­ky okol­nos­ti skut­ku. Vo všeo­bec­nos­ti uvie­dol, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti umož­ňu­je ci­teľ­ne pos­ti­ho­vať proti­práv­ne ko­na­nie pá­cha­te­ľa v tom sme­re, že mô­že zna­me­nať ukon­če­nie do­te­raj­šej pro­fe­sio­nál­nej ka­rié­ry, skon­če­ní pod­ni­ka­teľ­ských ak­ti­vít, resp. zme­ny v za­mes­tna­ní ale­bo v spô­so­be zá­rob­ko­vej čin­nos­ti. Trest zá­ka­zu čin­nos­ti pat­rí k tým dru­hom tres­tu, kto­rý má pria­mo za­brá­niť pá­cha­te­ľo­vi v pá­cha­ní ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti. Od­vo­la­teľ dal do po­zor­nos­ti kraj­ské­mu sú­du aj to, že po­su­dzo­va­ný sku­tok spá­cha­li oba­ja ob­ža­lo­va­ní tak, že  ako šta­tu­tár­ni zá­stup­co­via dl­žní­ka spo­loč­nos­ti M T I s.r.o. vy­ko­na­li dis­po­zí­cie s ma­jet­kom tej­to spo­loč­nos­ti (bez­od­plat­né pos­tú­pe­nia poh­ľa­dá­vok dl­žní­ka na no­vo­za­lo­že­nú spo­loč­nosť M E, s.r.o., kto­rej spo­loč­ník­mi a ko­na­teľ­mi sú rov­na­ko ob­ža­lo­va­ní, vý­ber ho­to­vos­ti z pok­lad­ne spol. M T I, s.r.o. a v roz­hod­nom ob­do­bí úh­ra­da zá­väz­ku vo­či Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ky ply­nú­ce­ho z úve­ro­vých zmlúv), kto­ré ma­li za nás­le­dok up­red­nos­tne­nie jed­né­ho z ve­ri­te­ľov spol. M T I s.r.o., kon­krét­ne Slo­ven­skú zá­ruč­nú a roz­vo­jo­vú ban­ku. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci bo­lo tiež zrej­mé, že oba­ja ob­ža­lo­va­ní sa tres­tnej čin­nos­ti do­pus­ti­li v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom fun­kcie čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti tým spô­so­bom, že špe­ku­la­tív­ne si za­lo­ži­li no­vú spo­loč­nosť M E, s.r.o., kto­rej spo­loč­ník­mi a ko­na­teľ­mi bo­li rov­na­ko ob­ža­lo­va­ní, na kto­rú pre­vied­li všet­ky ak­tí­va spo­loč­nos­ti M T I s.r.o., a kto­rej pred­met pod­ni­ka­nia bol zhod­ný s pred­me­tom pod­ni­ka­nia spo­loč­nos­ti  M T I s.r.o. a v pô­vod­nej spo­loč­nos­ti za­ne­cha­li len pa­sí­va, čím zne­mož­ni­li us­po­ko­jiť poh­ľa­dáv­ky ďal­ších ve­ri­te­ľov spo­loč­nos­ti M T Is.r.o., čím de fac­to ply­nu­le pok­ra­čo­va­li v rov­na­kej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti, av­šak už s „čis­tým sto­lom“, na­koľ­ko no­vá spo­loč­nosť M E, s.r.o. nep­reb­ra­la zá­väz­ky spo­loč­nos­ti M T I s.r.o. Na zá­kla­de uve­de­né­ho ok­res­ný pro­ku­rá­tor navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok vo vý­ro­ku o tres­te a ob­ža­lo­va­ným, kaž­dé­mu sa­mos­tat­ne, ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu 12 až 18 me­sia­cov a zá­ro­veň kaž­dé­mu sa­mos­tat­ne ulo­žil trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­vať fun­kciu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ale­bo čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a druž­stiev vo vý­me­re 24 až 36 me­sia­cov.

 

            Ob­ža­lo­va­ní M K a Ing. M K po­da­né od­vo­la­nie od­ôvod­ni­li pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. Zdô­raz­ni­li, že skut­ko­vá pod­sta­ta zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pod­mie­ňo­va­ná tým, že dl­žník v ča­se zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­teľ nie je schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky. Pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt v ča­se, kým nie je v úpad­ko­vej si­tuá­cii, mô­že hra­diť svo­je zá­väz­ky vo­či ve­ri­te­ľom  v ľu­bo­voľ­nom po­ra­dí a roz­sa­hu. Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­ply­nu­lo, že ich fir­ma v po­su­dzo­va­nom ob­do­bí pla­ti­la rôz­ne zá­väz­ky, vrá­ta­ne fak­túr poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, v cel­ko­vom ob­je­me cca 2.800.000,- Sk. Ich fir­ma sa  až nás­led­ne dos­ta­la do pla­tob­nej nes­chop­nos­ti a oni ako šta­tu­tár­ni zá­stup­co­via sa­mi po­da­li návrh na kon­kurz. Z uve­de­né­ho vy­ply­nu­lo, že ne­moh­lo dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, keď­že v ča­se skut­ku ne­bo­li ako dl­žní­ci v úpad­ko­vej si­tuá­cii, čo je pod­mien­kou a poj­mo­vým zna­kom ža­lo­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Úhra­da zá­väz­ku ban­ke bo­la le­gál­na aj z dô­vo­du, že ban­ka ma­la vo­či nim ako dl­žní­kom svo­ju poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­če­nú v zmys­le § 8 zá­ko­na o kon­kur­ze a tým bo­la tá­to poh­ľa­dáv­ka pred­nos­tná v zmys­le § 6 zá­ko­na o kon­kur­ze (ko­men­tár k to­mu­to us­ta­no­ve­niu zá­ko­na). Poš­ko­de­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť vy­má­ha­la svo­ju poh­ľa­dáv­ku v súd­nom ko­na­ní, pri­čom iš­lo o ob­chod­nop­ráv­ny vzťah. Keď bol na ich ob­chod­nú spo­loč­nosť vy­hlá­se­ný kon­kurz, prih­lá­si­la sa poš­ko­de­ná spo­loč­nosť (B S, s.r.o.) so svo­jou poh­ľa­dáv­kou do kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Až keď tá­to poš­ko­de­ná spo­loč­nosť zis­ti­la ne­dos­ta­tok ma­jet­ku v kon­kur­znej pod­sta­te dl­žní­ka na kry­tie poh­ľa­dá­vok prih­lá­se­ných ve­ri­te­ľov, po­da­la tres­tné ozná­me­nie. Tres­tné ko­na­nie však ne­mô­že byť nás­tro­jom na vy­má­ha­nie ob­chod­nop­ráv­nych poh­ľa­dá­vok. Od­vo­la­te­lia pou­ká­za­li aj na práv­ne po­chyb­nos­ti da­nej tres­tnej ve­ci, kto­ré ma­jú byť v zmys­le zá­sa­dy in du­bio pro reo vy­hod­no­te­né v ich pros­pech. Pou­ká­za­li na kon­krét­ne sku­toč­nos­ti preu­ka­zu­jú­ce po­chyb­nos­ti o tres­tnos­ti skut­ku a to, že or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia po pri­ja­tom tres­tnom ozná­me­ní ne­ve­de­li práv­ne kva­li­fi­ko­vať sku­tok a ten­to kva­li­fi­ko­va­li ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry, pri­čom až v sú­vis­los­ti s po­da­ním ob­ža­lo­by, doš­lo k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, ďa­lej ok­res­ný súd trik­rát roz­ho­dol os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom, le­bo dos­pel k zá­ve­ru, že ne­doš­lo k tres­tné­mu či­nu, na­po­kon po vý­me­ne sa­mo­sud­cu doš­lo k vy­hlá­se­niu od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku a v ne­pos­led­nom ra­de aj dĺžka tres­tné­ho stí­ha­nia pod­po­ru­je té­zu o ne­jas­nos­tiach a po­chyb­nos­tiach. Vý­me­nou sa­mo­sud­cu ok­res­né­ho sú­du po troch os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­koch po­va­žu­jú oba­ja od­vo­la­te­lia za zá­sah do ús­tav­ných práv ob­ča­nov. Po od­vo­la­niach pro­ku­rá­to­ra, od­vo­la­cí súd vždy zru­šil os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok a pri­ká­zal us­ku­toč­niť ur­či­té úko­ny, kto­ré nás­led­ne sa­mo­sud­ca vždy vy­ko­nal, ale za­cho­val si svoj práv­ny ná­zor. Po tre­ťom zru­še­ní os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku od­vo­la­cí súd pri­ká­zal zme­nu sa­mo­sud­cu. Ten na­po­kon zo­pa­ko­val do­ka­zo­va­nie, av­šak ne­doš­lo k žiad­nej zme­ne v dô­ka­zoch. Ok­res­ný súd vo štvr­tom roz­sud­ku roz­ho­dol o ich vi­ne  a ulo­žil im pod­mie­neč­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy. Od­vo­la­te­lia vy­slo­vi­li ná­zor, že ani vý­rok o náh­ra­de ško­dy nie je sú­lad­ný so zá­ko­nom. Ok­res­ný súd auto­ma­tic­ky ich za­via­zal za­pla­tiť ce­lú poh­ľa­dáv­ku poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Sa­mot­ný trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pos­ta­ve­ný na po­ru­šo­va­ní pro­por­cio­nál­ne­ho pla­te­nia dl­hov v úpad­ko­vej si­tuá­cii dl­žní­ka. Súd ne­mal žiad­ny úč­tov­ný, ani zna­lec­ký pod­klad, ako­by ma­lo vy­ze­rať pro­por­cio­nál­ne roz­de­le­nie. Pre­to ne­mal pod­klad pre us­tá­le­nie vý­šky ob­jek­tív­nej ško­dy. Zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní slú­ži­lo na pre­ve­re­nie, či doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry. Zna­lec­ký po­su­dok neob­sa­ho­val zá­ve­ry o tom, koľ­ko fi­nan­čných pros­tried­kov ma­la ich ob­chod­ná spo­loč­nosť v ča­se, keď sa dos­ta­la do úpad­ko­vej si­tuácie. Ten­to po­su­dok neob­sa­ho­val ani pro­por­cio­nál­ny rozvrh prís­luš­nej su­my pre jed­not­li­vých ve­ri­te­ľov. Tá­to dô­kaz­ná ab­sen­cia spo­chyb­ňu­je nie­len vý­šku ško­dy a zá­vä­zok k jej náh­ra­de, ale aj sa­mot­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Na zá­kla­de uve­de­né­ho, oba­ja ob­ža­lo­va­ní pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu navrh­li, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a sám roz­ho­dol spô­so­bom, že ich spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra os­lo­bo­dí.

 

            Spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti B S s.r.o., sa pí­som­ne vy­jad­ril k od­vo­la­niu ob­ža­lo­va­ných. Z toh­to je­ho po­da­nia je zrej­mé, že sa v pl­nej mie­re sto­tož­ňu­je s roz­hod­nu­tím pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du. Vy­slo­vil pres­ved­če­nie, že roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du je správ­ny a zá­kon­ný. Čo sa tý­ka vý­šky ško­dy, oba­ja ob­ža­lo­va­ní vo svo­jom od­vo­la­ní vy­jad­ru­jú ne­súh­las s jej vy­čís­le­ním. K vý­ro­ku sú­du o náh­ra­de ško­dy  spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti po­do­tý­ka, že ce­lá tres­tná vec bo­la opa­ko­va­ne pre­jed­ná­va­ná nie­len pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, ale aj pred od­vo­la­cím sú­dom, pri­čom z ich stra­ny ne­doš­lo k pre­ja­ve­niu po­chyb­nos­ti o vý­ške up­lat­ne­nej ško­dy. Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku kon­šta­to­val, že ško­da bo­la riad­ne vy­čís­le­ná, za­do­ku­men­to­va­ná a včas up­lat­ne­ná. Ob­chod­ná spo­loč­nosť M T I s.r.o. bo­la schop­ná po­mer­ne pl­niť svo­je fi­nan­čné zá­väz­ky vo­či spo­loč­nos­ti B S, s.r.o., čo do­ku­men­tu­je aj zna­lec­ký po­su­dok, no i na­priek to­mu, uh­ra­di­la zá­vä­zok v pl­nej vý­ške vo­či svoj­mu ve­ri­te­ľo­vi (Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ke) vo vý­ške 49.127,- euro. Z tej­to sku­toč­nos­ti jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že spo­loč­nosť M T I s.r.o. ma­la dos­ta­toč­né množ­stvo pros­tried­kov na po­mer­né us­po­ko­jo­va­nie svo­jich ve­ri­te­ľov. Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho, spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti po­va­žu­je od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ných vo vzťa­hu k vý­ške up­lat­ne­nej ško­dy za ne­dô­vod­né a úče­lo­vé a pre­to navr­hu­je, aby od­vo­la­cí súd pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ných za­mie­tol.

 

            Ob­ža­lo­va­ní sa pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu pí­som­ne vy­jad­ri­li aj k od­vo­la­niu ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra. Pre­dov­šet­kým na­mie­ta­li vec­nú strán­ku po­da­né­ho od­vo­la­nia. Pro­ku­rá­tor vy­tý­ka ok­res­né­mu sú­du, že pop­ri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy, neu­lo­žil aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­vať fun­kciu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu. Ob­ža­lo­va­ní zdô­raz­ni­li, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti je fa­kul­ta­tív­nym tres­tom a zá­vi­sí od úva­hy sú­du. V po­su­dzo­va­nej ve­ci, keď od pred­met­né­ho skut­ku up­ly­nu­lo 8 ro­kov, iš­lo by o zá­sah do práv­nej po­zí­cie a is­to­ty ich oboch. V ich po­da­nom od­vo­la­ní sa do­má­ha­li os­lo­bo­de­nia spod ob­ža­lo­by a pre­to ďal­šie úva­hy o uk­la­da­ní tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti po­va­žu­jú za bez­pred­met­né. Navrh­li, aby od­vo­la­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra od­vo­la­cí súd za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

 

            Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­ných na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pred od­vo­la­cím sú­dom uvie­dol, že sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­va pí­som­ne po­da­né­ho od­vo­la­nia a je­ho dô­vo­dov. Zno­vu pou­ká­zal na us­ta­no­ve­nie § 8 a § 6 zá­ko­na o kon­kur­ze a vy­slo­vil pres­ved­če­nie, že v po­su­dzo­va­nej ve­ci bo­la ban­ka za­bez­pe­če­ným ve­ri­te­ľom, keď­že me­dzi ve­ri­te­ľom a dl­žní­kom doš­lo k do­ho­de o vy­pl­ňo­va­com prá­ve k blan­koz­men­ke  a prá­ve blan­koz­men­ka bo­la tým in­šti­tú­tom, kto­rý za­bez­pe­čil pos­kyt­nu­tý úver. Ob­haj­ca vy­slo­vil ná­zor, že na­pad­nu­tý roz­su­dok tr­pí chy­ba­mi i ne­dos­tat­ka­mi, keď­že od­ôvod­ne­nie je nep­res­ved­či­vé a vy­ko­na­né dô­ka­zy ne­moh­li tvo­riť pod­klad pre od­su­dzu­jú­ci vý­rok sú­du. Tiež kon­šta­to­val, že oba­ja ob­ža­lo­va­ní ne­bo­li v úpad­ko­vej si­tuá­cii a v da­nom prí­pa­de ne­bo­la napl­ne­ná ani skut­ko­vá pod­sta­ta ža­lo­va­né­ho pre­či­nu. Spor­ná je aj vý­ška ško­dy, na­koľ­ko vý­škou ško­dy by tu moh­la byť len su­ma, kto­rá sa rov­ná po­mer­né­mu a rov­no­mer­né­mu us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa. Na zá­kla­de uve­de­né­ho navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám roz­ho­dol tak, že oboch ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra os­lo­bo­dí.

 

            Pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry na ve­rej­nom za­sad­nu­tí uvied­la, že sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­va dô­vo­dov po­da­né­ho od­vo­la­nia zo stra­ny ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra. Navrh­la, aby kraj­ský súd zru­šil vý­rok o tres­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a obom ob­ža­lo­va­ným ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy pri dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na pri­me­ra­nú skú­šob­nú do­bu, za sú­čas­né­ho ulo­že­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­vať fun­kciu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ale­bo čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a druž­stiev vo vý­me­re 24 až 36 me­sia­cov. Pro­ku­rá­tor­ka k od­vo­la­niu oboch ob­ža­lo­va­ných uvied­la, že tie­to od­vo­la­nia ne­po­va­žu­je za dô­vod­né, na­koľ­ko pod­ľa jej ná­zo­ru, pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok vo vý­ro­ku o vi­ne je správ­ny. Čo sa tý­ka vý­ro­ku roz­sud­ku o náh­ra­de ško­dy, po­ne­chá­va na úva­hu od­vo­la­cie­ho sú­du, či ten­to vý­rok po­ne­chá, ale­bo ho prí­pad­ne zme­ní.

 

            Spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti na ve­rej­nom za­sad­nu­tí uvie­dol, že sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­va pí­som­né­ho vy­jad­re­nia k od­vo­la­niu oboch ob­ža­lo­va­ných. Navr­hol, aby kraj­ský súd od­vo­la­nia oboch ob­ža­lo­va­ných ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

 

            Ob­ža­lo­va­ný M K na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pred od­vo­la­cím sú­dom sa pri­po­jil ku ko­neč­né­mu návr­hu svoj­ho ob­haj­cu.

 

            Ob­ža­lo­va­ná Ing. M K na ve­rej­nom za­sad­nu­tí vy­slo­vi­la pres­ved­če­nie, že sa ne­do­pus­ti­la žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Pri svo­jich pod­ni­ka­teľ­ských ak­ti­vi­tách nech­ce­la ni­ko­ho uk­rá­tiť. Pou­ká­za­la na okol­nos­ti da­né­ho prí­pa­du a rov­na­ko sa pri­po­ji­la ku  ko­neč­né­mu návr­hu svoj­ho ob­haj­cu.

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­te­lia po­da­li od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, pri­čom pos­tu­pom pod­ľa § 326 ods. 5 Tr. por. ko­na­nie dopl­nil dô­kaz­mi ne­vyh­nut­ný­mi na to, aby mo­hol o od­vo­la­niach roz­hod­núť a dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra oh­ľa­dom vý­ro­ku  o tres­te pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku je pl­ne dô­vod­né a od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ných vo vzťa­hu k vý­ro­ku o vi­ne, ako aj k ďal­ším vý­ro­kom, kto­ré ma­jú vo vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad, sú iba čias­toč­ne dô­vod­né.

 

            Od­vo­la­cí súd po spl­ne­ní pries­kum­nej po­vin­nos­ti pre­dov­šet­kým zis­til, že pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v ko­na­ní po zru­še­ní os­tat­né­ho os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku a na­ria­de­ní, aby vec bo­la pre­jed­na­ná a roz­hod­nu­tá pred iným sa­mo­sud­com, ne­bo­li dos­ta­toč­ne vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy, čím sa pred ok­res­ným sú­dom v ne­ma­lej mie­re zú­ži­la ob­jas­ne­nosť skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a zá­ro­veň mož­nosť, aby súd mo­hol dô­ka­zy vy­hod­no­tiť v zmys­le po­žia­dav­ky us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por. Ur­ču­jú­cim bo­lo to, že sa dô­kaz­ná si­tuácia v ko­na­ní po zru­še­ní roz­sud­ku čias­toč­ne zme­ni­la (oba­ja ob­ža­lo­va­ní od­miet­li vy­po­ve­dať), pri­čom vy­vsta­la op­ráv­ne­ná po­žia­dav­ka do­ka­zo­va­nie dopl­niť lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré ma­li ob­jas­niť, či Slo­ven­ská zá­ruč­ná a roz­vo­jo­vá ban­ka bo­la ale­bo ne­bo­la za­bez­pe­če­ným ve­ri­te­ľom v zmys­le § 8 zá­ko­na č. 7/2005 Z.z. o kon­kur­ze a reš­truk­tua­li­zá­cii účin­né­ho do 31.12.2012 (ďa­lej len zá­kon o kon­kur­ze) a v ko­neč­nom dôs­led­ku sa vy­spo­ria­dať s ar­gu­men­tá­ciou ob­ha­jo­by, či doš­lo ale­bo ne­doš­lo k napl­ne­niu všet­kých poj­mo­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Dôs­led­né ne­rie­še­nie tých­to naz­na­če­ných otá­zok spô­so­bi­lo, že súd I. stup­ňa dos­pel k čias­toč­ne nes­práv­nym skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom. Kraj­ský súd však v rám­ci od­vo­la­cie­ho ko­na­nia ten­to ne­dos­ta­tok kon­va­li­do­val tak, že ko­na­nie dopl­nil re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi a na­po­kon zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a sám me­ri­tór­ne roz­ho­dol spô­so­bom, vy­plý­va­jú­cim z vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.  

 

            Úvo­dom od­vo­la­cí súd po­va­žu­je za pot­reb­né kon­šta­to­vať, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. je ne­vyh­nut­né, aby dl­žník mal mi­ni­mál­ne dvoch svo­jich ve­ri­te­ľov s naj­me­nej dvo­mi splat­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi, t. j. naj­me­nej dve oso­by, kto­ré ma­jú vo­či ne­mu prá­vo na pl­ne­nie. Ďalej je ne­vyh­nut­né, aby bol dl­žník v ča­se či­nu nes­chop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky, pri­čom za pla­tob­ne nes­chop­né­ho sa po­va­žu­je ten, kto má viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa a nie je schop­ný pl­niť 30 dní po le­ho­te splat­nos­ti viac ako je­den pe­ňaž­ný zá­vä­zok (§ 3 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze) s tým, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie pred­met­né­ho pre­či­nu nie je ne­vyh­nut­né, aby bol na dl­žní­ka už v ča­se spá­chania skut­ku vy­hlá­se­ný kon­kurz, či as­poň bol po­da­ný návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu. Na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. sa ďa­lej vy­ža­du­je, aby dl­žník zma­ril, as­poň čias­toč­ne, us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že zvý­hod­ní iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa na úkor os­tat­ných ve­ri­te­ľov, či mi­ni­mál­ne na úkor jed­né­ho ve­ri­te­ľa. Za zma­re­nie us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa pri­tom mož­no po­va­žo­vať ne­mož­nosť ve­ri­te­ľa do­siah­nuť us­po­ko­je­nie je­ho poh­ľa­dáv­ky z ma­jet­ku dl­žní­ka, pri­čom čias­toč­né zma­re­nie spo­čí­va v tom, že ve­ri­teľ ne­mô­že do­siah­nuť us­po­ko­je­nie v ta­kom roz­sa­hu, kto­ré­ho by inak do­sia­hol pri po­mer­nom a rov­no­mer­nom us­po­ko­je­ní všet­kých ve­ri­te­ľov bez zvý­hod­ne­nia niek­to­ré­ho z nich. Us­po­ko­je­ním ve­ri­te­ľa sa pri­tom ro­zu­mie pos­kyt­nu­tie ta­ké­ho pl­ne­nia v pros­pech ve­ri­te­ľa, kto­ré je ob­sa­hom práv­ne­ho vzťa­hu. Zvý­hod­ne­nie ve­ri­te­ľa te­da spo­čí­va v tom, že sa mu dos­ta­ne od dl­žní­ka, kto­rý nie je schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky, pl­ne­nie ne­zod­po­ve­da­jú­ce zá­sa­de po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia a to na úkor os­tat­ných ve­ri­te­ľov (ve­ri­te­ľa) to­ho is­té­ho dl­žní­ka (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2Tdo 72/2015 zo dňa 10.12.2015).

 

Z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák., sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie, pri­čom pos­ta­čí aj za­vi­ne­nie vo for­me ne­pria­me­ho úmys­lu. Pá­cha­te­ľom pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu mô­že byť len dl­žník (tzv. kon­krét­ny sub­jekt) s tým, že ak je dl­žní­kom práv­nic­ká oso­ba (tak ako je to aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de) pri­chá­dza do úva­hy ako pá­cha­teľ jej šta­tu­tár­ny zá­stup­ca (tzv. ko­na­nie za iné­ho v zmys­le § 128 ods. 8 Tr. zák.).

 

Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že na napl­ne­nie zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. sa ne­vy­ža­du­je vznik ško­dy (ško­da nie je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to pre­či­nu) s tým, že ško­da je pred­pok­la­dom až napl­ne­nia kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát toh­to tres­tné­ho či­nu.

 

            Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne (bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí) vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­né oso­by napl­ni­li vy­ššie uve­de­né zna­ky sub­jek­tív­nej ako aj ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák.

 

            V da­nej tres­tnej ve­ci ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že ob­ža­lo­va­né oso­by bo­li v roz­hod­nom ob­do­bí ko­na­te­lia spo­loč­nos­ti M T I s.r.o. (ďa­lej len dl­žník), kto­rá ma­la v ro­ku 2006 (v ča­se spá­chania skut­ku) mi­ni­mál­ne dvoch svo­jich ve­ri­te­ľov. Ve­ri­teľ­mi dl­žní­ka tu bo­li spo­loč­nosť B S s.r.o. so splat­nou poh­ľa­dáv­kou v cel­ko­vej vý­ške 52.275,03 euro (1.574.837,50 Sk) vznik­nu­tej na zá­kla­de Rám­co­vej kúp­nej zmlu­vy uzat­vo­re­nej dňa 11.01.2006 ako aj Slo­ven­ská zá­ruč­ná a roz­vo­jo­vá ban­ka s poh­ľa­dáv­kou v cel­ko­vej vý­ške 49.127 euro vznik­nu­tej z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU –  a úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU – . Exis­ten­cia ako aj vý­ška či splat­nosť pred­met­ných poh­ľa­dá­vok ne­bo­la tak­tiež spor­ná, te­da dl­žník tie­to svo­je zá­väz­ky vznik­nu­té na pod­kla­de zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hov uz­ná­val, pri­čom spor­ným ne­bo­lo ani to, že dl­žník us­po­ko­jo­val pred­met­ných svo­jich ve­ri­te­ľov ne­rov­no­mer­ne, keď ve­ri­te­ľo­vi spo­loč­nos­ti B S s.r.o. uh­ra­dil iba pl­ne­nie vo vý­ške 15.000 Sk z cel­ko­vej vý­šky je­ho poh­ľa­dáv­ky a poh­ľa­dáv­ku iné­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa (Slo­ven­skú zá­ruč­nú a roz­vo­jo­vú ban­ku) uh­ra­dil v pl­nej vý­ške t. j. v su­me 1.480.000 Sk.

 

            Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia te­da ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že dl­žník mal v ča­se spá­chania ža­lo­va­né­ho skut­ku mi­ni­mál­ne dvoch svo­jich ve­ri­te­ľov so splat­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi s tým, že je­den z ve­ri­te­ľov bol us­po­ko­je­ný úpl­ne a dru­hý z ve­ri­te­ľov v pod­sta­te len sym­bo­lic­ky (úh­ra­da su­my 15.000 Sk z cel­ko­vej vý­šky poh­ľa­dáv­ky 1.574.837,50 Sk).

 

            Po­kiaľ ide o ná­miet­ku ob­ha­jo­by, že ne­bol napl­ne­ný znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho pre­či­nu spo­čí­va­jú­ci v tom, že dl­žník bol v ča­se spá­chania skut­ku v úpad­ku, tak od­vo­la­cí súd sa s tým­to ná­zo­rom nes­to­tož­ňu­je.

 

            V pr­vom ra­de od­vo­la­cí súd vy­slo­vu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd sú po­vin­né po­su­dzo­vať otáz­ku, či dl­žník bol ale­bo ne­bol schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky v ča­se spá­chania skut­ku sa­mos­tat­ne a to ako otáz­ku pred­bež­nú v zmys­le § 7 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko ide o po­sú­de­nie vi­ny. Vzhľa­dom k to­mu, že Trest­ný zá­kon ne­má oso­bit­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré by pre úče­ly tres­tné­ho prá­va de­fi­no­va­lo po­jem „úpa­dok“, či „nes­chop­nosť spl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky“, vy­chá­dza­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj súd pri us­ta­ľo­va­ní úpad­ko­vé­ho sta­vu dl­žní­ka zo zá­ko­na o kon­kur­ze (§ 3 zá­ko­na o kon­kur­ze, kto­rý pos­ky­tu­je de­fi­ní­ciu pla­tob­nej nes­chop­nos­ti a predĺže­nia) ako aj z vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 643/2005 Z. z. kto­rou sa us­ta­no­vu­jú pod­rob­nos­ti o spô­so­be ur­če­nia pla­tob­nej nes­chop­nos­ti a predĺže­nia. Ur­či­tá pre­via­za­nosť tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa so zá­ko­nom o kon­kur­ze tu vy­plý­va aj z to­ho, že trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je tzv. úpad­ko­vým tres­tným či­nom, kto­ré­ho pod­sta­tou je, že dl­žník sa do­púš­ťa zvý­hod­ňo­va­cie­ho ko­na­nia prá­ve v ča­se, keď je v úpad­ku.

 

            V zmys­le uve­de­ných práv­nych pred­pi­sov (účin­ných do 31.12.2012) je pre­to nut­né za pla­tob­ne nes­chop­né­ho (in­sol­ven­tné­ho) po­va­žo­vať to­ho dl­žní­ka, kto­rý má viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa a nie je schop­ný pl­niť 30 dní po le­ho­te splat­nos­ti viac ako je­den pe­ňaž­ný zá­vä­zok. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la, že dl­žník dis­po­no­val ur­či­tým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov v ča­se spá­chania skut­ku a te­da ne­mo­hol byť v úpad­ku, tak je nut­né uviesť, že pla­tob­ná nes­chop­nosť dl­žní­ka (v zmys­le zá­ko­na o kon­kur­ze) sa tý­ka len zá­väz­kov na fi­nan­čné pl­ne­nie a je práv­ne ire­le­van­tné, aký je os­tat­ný ma­je­tok dl­žní­ka (nap­rík­lad hmot­ný ma­je­tok). Na­po­kon to, že dl­žník ho­ci je v úpad­ku, dis­po­nu­je ur­či­tým ob­je­mom ma­jet­ku, kto­rý je mož­né pou­žiť na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľov, je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že len v ta­kom­to prí­pa­de mô­že dl­žník kon­krét­nym pl­ne­ním zvý­hod­niť jed­né­ho svoj­ho ve­ri­te­ľa pred iným. Ak by dl­žník ne­dis­po­no­val žiad­nym ma­jet­kom, ne­bo­lo by mož­né ani napl­niť zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že dl­žník by ob­jek­tív­ne ne­bol schop­ný up­red­nos­tniť niek­to­ré­ho zo svo­jich ve­ri­te­ľov. Sku­toč­nosť, že dl­žník kto­rý je v úpad­ku, dis­po­nu­je ur­či­tým ob­je­mom ma­jet­ku, je na­po­kon pred­pok­la­dom aj pre vy­ko­na­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko ak dl­žník ne­dis­po­nu­je žiad­nym ma­jet­kom, mu­sí byť kon­kur­zné ko­na­nie za­sta­ve­né.

 

Rov­na­ko je pre pla­tob­nú nes­chop­nosť práv­ne ire­le­van­tné, že dl­žník niek­to­ré svo­je zá­väz­ky uh­rá­dza, res­pek­tí­ve, že uh­rá­dza niek­to­ré svo­je zá­väz­ky čias­toč­ne. O pla­tob­nú nes­chop­nosť te­da ide už vte­dy, keď dl­žník ne­má fi­nan­čné zá­väz­ky 30 dní po le­ho­te splat­nos­ti kry­té svo­jim fi­nan­čným ma­jet­kom, pri­čom ide o tr­va­lej­ší eko­no­mic­ký stav dl­žní­ka. Nie je pri­tom roz­ho­du­jú­ce ani to, či úpa­dok dl­žní­ka je dôs­led­kom je­ho čin­nos­ti ma­jú­com pô­vod v je­ho hos­po­dá­re­ní, ale­bo je vý­sled­kom viac-me­nej ob­jek­tív­nych uda­los­tí (si­tuácia na tr­hu), res­pek­tí­ve, či k ne­mu vied­la čin­nosť tre­tích osôb (nap­rík­lad spá­chanie tres­tné­ho či­nu na úkor ma­jet­ku dl­žní­ka).

 

Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­ca Mgr. Ing. Bra­nis­la­va Či­pá­ka vy­plý­va, že ana­ly­zo­val eko­no­mic­kú si­tuáciu dl­žní­ka za ob­do­bie ro­ku 2006 so zá­ve­rom, že dl­žník mo­hol v tom­to ob­do­bí čias­toč­ne uh­rá­dzať svo­je zá­väz­ky vo­či spo­loč­nos­ti B S s.r.o. Dl­žník už te­da bol dlh­šiu do­bu v ta­kej eko­no­mic­kej si­tuá­cii, že ne­do­ká­zal pl­ne uh­rá­dzať svo­je zá­väz­ky a mal via­ce­ré poh­ľa­dáv­ky svo­jich ve­ri­te­ľov dlh­šiu do­bu po ich splat­nos­ti neuh­ra­de­né (buď úpl­ne ale­bo čias­toč­ne).

 

 Re­le­van­tné fi­nan­čné pros­tried­ky dl­žní­ka bo­li pou­ži­té tak, že su­ma vo vý­ške 991.300,50 Sk bo­la pou­ži­tá na úh­ra­du ban­ko­vých úve­rov, su­ma vo vý­ške 2.807.992,23 Sk na úh­ra­du zá­väz­kov od­be­ra­te­ľom a su­ma vo vý­ške 47.659 Sk na úh­ra­du po­vin­ných od­vo­dov. Spo­loč­nos­ti B S s.r.o. uh­ra­dil dl­žník z cel­ko­vej su­my zá­väz­kov vo vý­ške 1.573.912,50 Sk len su­mu 15.000 Sk. Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku tak­tiež vy­plý­va, že dl­žník na zá­kla­de zmlúv o pos­tú­pe­ní poh­ľa­dá­vok zo dňa 01.10.2006, 13.10.2006 a 16.10.2006 pos­tú­pil poh­ľa­dáv­ky, kto­ré mal vo­či svo­jim dl­žní­kom v cel­ko­vej vý­ške 153.000,30 Sk na spo­loč­nosť M E s.r.o. s tým, že v niek­to­rých prí­pa­doch doš­lo k úh­ra­de poh­ľa­dá­vok už spo­loč­nos­ti na kto­rú bo­li poh­ľa­dáv­ky pos­tú­pe­né, pri­čom spo­loč­nosť M E s.r.o. sa za­via­za­la spla­tiť ban­ko­vé úve­ry dl­žní­ka vo vý­ške vy­mo­že­nej pos­tú­pe­nej poh­ľa­dáv­ky.

 

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že spo­loč­nosť M E s.r.o., na kto­rú dl­žník pos­tú­pil svo­je poh­ľa­dáv­ky (t. j. svoj ma­je­tok do kto­ré­ho je nut­né za­hr­núť aj poh­ľa­dáv­ky z úh­ra­dy kto­rých moh­li byť čias­toč­ne us­po­ko­jo­va­ní ve­ri­te­lia dl­žní­ka) vznik­la dňa 01.09.2006 (t. j. len pár dní pred fak­tic­kým ukon­če­ním pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti dl­žní­ka), ma­la zhod­ný pred­met čin­nos­ti ako dl­žník, jej ko­na­teľ­mi bo­li ob­ža­lo­va­ní (rov­na­ko ako v prí­pa­de dl­žní­ka) a pred­met­ná spo­loč­nosť síd­li­la na rov­na­kej ad­re­se ako dl­žník.

 

Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku tak­tiež vy­plý­va, že pos­led­nú ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu dl­žní­ka vy­ko­na­li ob­ža­lo­va­né oso­by dňa 15.10.2006, keď su­ma v pok­lad­ni vo vý­ške 733.800,50 Sk bo­la za­sla­ná na spla­te­nie ban­ko­vé­ho úve­ru dl­žní­ka a nás­led­ne po tom­to dá­tu­me už dl­žník ne­vy­ka­zo­val žiad­nu pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť a na úč­toch, či v pok­lad­ni dl­žní­ka už ne­bol žiad­ny re­le­vant­ný po­hyb fi­nan­čných pros­tried­kov.

 

Za­sta­ve­nie všet­kých pla­tieb zo stra­ny dl­žní­ka ako aj zba­vo­va­nie sa re­le­van­tné­ho ma­jet­ku dl­žní­ka na per­so­nál­ne pre­po­je­nú oso­bu (pos­tú­pe­nie poh­ľa­dá­vok) a za­sta­ve­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti dl­žní­ka tu te­da bo­lo dôs­led­kom je­ho pretr­vá­va­jú­cej in­sol­ven­cie (úpad­ku), keď mi­ni­mál­ne po­čas ro­ku 2006 ne­bol ob­jek­tív­ne schop­ný pl­ne uh­rá­dzať všet­ky svo­je splat­né zá­väz­ky a dl­ho­do­bo mu­sel uh­rá­dzanie svo­jich zá­väz­kov se­lek­to­vať. Ten­to stav na­po­kon vy­ús­til do návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu na dl­žní­ka, pri­čom uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 6K/4/2007 zo dňa 19.03.2007, prá­vop­lat­né­ho dňom 10.04.2007 bo­lo kon­kur­zné ko­na­nie vo­či dl­žní­ko­vi v lik­vi­dá­cii za­sta­ve­né pre ne­dos­ta­tok ma­jet­ku. Na zá­kla­de uve­de­né­ho bol dl­žník vy­ma­za­ný z ob­chod­né­ho re­gis­tra v ce­lom roz­sa­hu. Aj z uve­de­nej sku­toč­nos­ti mož­no vy­vo­diť, že dl­žník bol v úpad­ku v ro­ku 2006, av­šak kon­kur­zné ko­na­nie nep­re­beh­lo len z dô­vo­du, že ne­dis­po­no­val žiad­nym svo­jim ma­jet­kom, kto­rý by mo­hol byť pou­ži­tý na us­po­ko­je­nie neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok je­ho ve­ri­te­ľov.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti je pre­to nut­né dos­pieť k zá­ve­ru, že dl­žník bol v ča­se spá­chania skut­ku v úpad­ku, t. j. ne­bol schop­ný pl­niť svo­je splat­né zá­väz­ky všet­kým svo­jim ve­ri­te­ľom.

 

Po­kiaľ ide o zis­te­nie, či dl­žník kto­rý bol v úpad­ku vy­ko­nal ur­či­té ko­na­nie, kto­rým neop­ráv­ne­ne zvý­hod­nil jed­né­ho ve­ri­te­ľa pred iným ve­ri­te­ľom, tak od­vo­la­cí súd opä­tov­ne pou­ka­zu­je na vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok. Z pred­met­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku to­tiž vy­plý­va, že v prie­be­hu me­sia­ca ok­tó­ber ro­ku 2006 sa dl­žník zba­vil všet­kých svo­jich ak­tív, keď poh­ľa­dáv­ky vo­či svo­jim dl­žní­kom pos­tú­pil na per­so­nál­ne pre­po­je­nú oso­bu a fi­nan­čné pros­tried­ky na úč­te (su­ma 5.000 Sk) a v pok­lad­ni (su­ma 733.800,50 Sk) pou­žil v ce­los­ti len na úh­ra­du zá­väz­kov vy­plý­va­jú­cich z úve­ro­vých zmlúv a tým do­sia­hol pl­né us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ban­ky ako jed­né­ho zo svo­jich ve­ri­te­ľov. Od me­sia­ca ok­tó­ber ro­ku 2006 už dl­žník neuh­rá­dzal žiad­ne svo­je iné zá­väz­ky, t. j. ok­rem splá­ca­nia ban­ko­vých úve­rov a pos­tú­pe­nia poh­ľa­dá­vok ne­reali­zo­val žiad­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie vo­či svo­jim zvyš­ným ve­ri­te­ľom. Vý­sled­kom tej­to čin­nos­ti bol nás­led­ne návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu na dl­žní­ka a za­sta­ve­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia z dô­vo­du ne­dos­tat­ku ma­jet­ku dl­žní­ka.

 

Z uve­de­né­ho ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že dl­žník, kto­rý bol v úpad­ku (t. j. ob­ža­lo­va­ní, kto­rí ko­na­li v je­ho me­ne) cel­kom evi­den­tne up­red­nos­tňo­val pri dis­po­zí­ciách so svo­jim ma­jet­kom jed­né­ho ve­ri­te­ľa a to ban­ku. Ak si zo­be­rie­me nap­rík­lad len me­siac ok­tó­ber ro­ku 2006, tak zis­tí­me, že ce­lý svoj ma­je­tok (su­my 733.800,50 Sk z pok­la­de, su­mu 5.000 Sk z ban­ko­vé­ho úč­tu ako aj pred­pok­la­da­ný vý­ťa­žok z pos­tú­pe­ných poh­ľa­dá­vok) pou­žil na pl­nú úh­ra­du poh­ľa­dáv­ky ban­ky. Tým­to svo­jím ko­na­ním dl­žník do­sia­hol to, že poh­ľa­dáv­ka ban­ky bo­la úpl­ne uh­ra­de­ná, kým poh­ľa­dáv­ka poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti uh­ra­de­ná ne­bo­la. Dl­žník, kto­rý bol v úpad­ku mal pri­tom us­po­ko­jo­vať svo­jich ve­ri­te­ľov po­mer­ne a rov­no­mer­ne, t. j. v da­nom prí­pa­de mal fi­nan­čnú čias­tku 733.800,50 Sk a 5.000 Sk roz­de­liť, ak ne­mal aj iných ve­ri­te­ľov so splat­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi, mi­ni­mál­ne me­dzi ban­ku a poš­ko­de­nú spo­loč­nosť rov­no­mer­ne a nie neop­ráv­ne­ne up­red­nos­tniť poh­ľa­dáv­ku ban­ku a us­po­ko­jo­vať (z pos­led­ných fi­nan­čných pros­tried­kov dl­žní­ka) vý­hrad­ne len ju (t. j. pou­žiť všet­ky zos­tat­ko­vé fi­nan­čné pros­tried­ky len na úh­ra­du poh­ľa­dáv­ky ban­ky). V tej­to okol­nos­ti mož­no ne­po­chyb­ne vi­dieť neop­ráv­ne­ný zvý­hod­ňo­va­cí úkon zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných, kto­rí sa v pod­sta­te nes­ta­ra­li o žiad­nych iných svo­jich ve­ri­te­ľov (ve­ri­te­ľov dl­žní­ka), ale len o ban­ku.

 

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že pri tres­tnom či­ne zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa sa ne­me­ní cel­ko­vý stav ma­jet­ku dl­žní­ka pou­ži­teľ­né­ho k us­po­ko­je­niu svo­jich ve­ri­te­ľov (či už reál­ne ale­bo fik­tív­ne), ale dl­žník pou­ži­je svoj ma­je­tok k us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľov ne­rov­no­mer­ne, res­pek­tí­ve poh­ľa­dáv­ku niek­to­ré­ho z ve­ri­te­ľov neus­po­ko­jí vô­bec. Zvý­hod­ne­ný ve­ri­teľ sí­ce dos­tá­va len to, čo by mu inak pat­ri­lo, ke­by dl­žník ne­bol v úpad­ku, ale pre­to­že dl­žník nie je schop­ný us­po­ko­jo­vať poh­ľa­dáv­ky všet­kých svo­jich ve­ri­te­ľov, tak pl­ným us­po­ko­je­ním jed­né­ho ve­ri­te­ľa uk­ra­cu­je zvyš­ných ve­ri­te­ľov. Za ta­kej­to si­tuácie mu­sí dl­žník pos­tu­po­vať tak, že bu­de us­po­ko­jo­vať ve­ri­te­ľov len po­mer­ne a rov­no­mer­ne, te­da dl­žník v úpad­ku mu­sí s ve­ri­teľ­mi, kto­rí ma­jú rov­na­ké prá­va, za­ob­chá­dzať rov­na­ko (tzv. prin­cíp rov­na­ké­ho za­ob­chá­dzania s ve­ri­teľ­mi, kto­rí ma­jú rov­na­ké pos­ta­ve­nie vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 6 zá­ko­na o kon­kur­ze). Dl­žník v úpad­ku pri­tom mu­sí us­po­ko­jo­vať svo­jich ve­ri­te­ľov s rov­na­ký­mi prá­va­mi po­mer­ne a rov­no­mer­ne bez oh­ľa­du na to, v akom po­ra­dí na­do­bud­li splat­nosť ich poh­ľa­dáv­ky.

 

Ťažis­ko­vou ná­miet­kou ob­ža­lo­va­ných bo­lo to, že ban­ka bo­la za­bez­pe­če­ným ve­ri­te­ľom v zmys­le § 8 zá­ko­na o kon­kur­ze a pre­to pl­né us­po­ko­je­nie jej poh­ľa­dáv­ky ne­mož­no ozna­čiť za proti­práv­ne ko­na­nie. To­to tvr­de­nie ob­ha­jo­by nek­ri­tic­ky prev­zal aj súd pr­vé­ho stup­ňa vo svo­jich pred­chá­dza­jú­cich os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­koch a to aj na­priek to­mu, že ne­vy­ko­nal žiad­ne do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne zis­te­nia akým in­šti­tú­tom bol za­bez­pe­če­ný úver ban­ky a či mo­hol spô­so­biť pred­nos­tné us­po­ko­je­nie ban­ky pred os­tat­ný­mi ve­ri­teľ­mi.

 

Ako už bo­lo kon­šta­to­va­né, od­vo­la­cí súd dopl­nil do­ka­zo­va­nie vy­žia­da­ním si pot­reb­ných lis­tin­ných dô­ka­zov, kto­ré nás­led­ne aj oboz­ná­mil na ve­rej­nom za­sad­nu­tí. Z lis­tu Slo­ven­skej zá­ruč­nej a roz­vo­jo­vej ban­ky zo dňa 28.12.2015 vy­plý­va, že úver dl­žní­ka ne­bol za­bez­pe­če­ný žiad­nym neh­nu­teľ­ným ma­jet­kom a to ani ma­jet­kom  ob­ža­lo­va­ných ako fy­zic­kých osôb. Z úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU, kto­rá bo­la uzat­vo­re­ná me­dzi ban­kou a dl­žní­kom vy­plý­va, že ban­ka pos­kyt­la dl­žní­ko­vi úver s tým, že pod­mien­kou čer­pa­nia úve­ru bo­lo ok­rem iné­ho, uzat­vo­re­nie do­ho­dy o vy­pl­ňo­va­com prá­ve k blan­koz­men­ke. Z do­ho­dy o vy­pl­ňo­va­com prá­ve k blan­koz­men­ke uzat­vo­re­nej me­dzi ban­kou ako ve­ri­te­ľom, spo­loč­nos­ťou M T I s.r.o. ako dl­žní­kom a ob­ža­lo­va­ný­mi ako ava­lis­ta­mi (ob­ža­lo­va­ní bo­li v pos­ta­ve­ní ava­lis­tov ako fy­zic­ké oso­by) mož­no zis­tiť, že dl­žník od­ov­zdal ve­ri­te­ľo­vi vlas­tnú blan­koz­men­ku vy­sta­ve­nú na rad ban­ky, kto­rá slú­ži na za­bez­pe­če­nie poh­ľa­dáv­ky ban­ky vo­či dl­žní­ko­vi s tým, že ob­ža­lo­va­ní Ing. M K a M K ako fy­zic­ké oso­by sa za­via­za­li ako zmen­ko­ví ru­či­te­lia za dl­žní­ka, ako vy­sta­vi­te­ľa. Rov­na­ké us­ta­no­ve­nie o pod­mien­kach čer­pa­nia úve­ru a za­bez­pe­če­ní úve­ru pros­tred­níc­tvom blan­koz­men­ky a zmen­ko­vé­ho ru­če­nia bo­lo do­hod­nu­té aj oh­ľad­ne úve­ro­vej zmlu­vy č. UMU.

 

Z uve­de­ných dô­ka­zov vy­plý­va, že poh­ľa­dáv­ka ban­ka vo­či dl­žní­ko­vi bo­la za­bez­pe­če­ná pros­tred­níc­tvom zmen­ko­vé­ho ru­če­nia s tým, že ru­če­nie za dl­žní­ka pos­kyt­li ob­ža­lo­va­ní ako fy­zic­ké oso­by. Je te­da zrej­mé, že poh­ľa­dáv­ka ban­ky vo­či dl­žní­ko­vi bo­la za­bez­pe­če­ná a pre­to vo všeo­bec­nos­ti, mož­no ban­ku ozna­čiť za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa. To­to kon­šta­to­va­nie však auto­ma­tic­ky ale­bo me­cha­nic­ky nez­na­me­ná, že ide zá­ro­veň aj o ve­ri­te­ľa, kto­rý by sa mo­hol v kon­kur­znom ko­na­ní us­po­ko­jiť od­de­le­ne a pred­nos­tne od os­tat­ných ve­ri­te­ľov.

 

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že pri vý­klad­ne zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. nie je mož­né vy­lú­čiť, že pod­ľa oso­by ve­ri­te­ľa a po­va­hy je­ho poh­ľa­dáv­ky by mo­hol mať kon­krét­ny ve­ri­teľ vý­hod­nej­šie pos­ta­ve­nie ako iný ve­ri­teľ dl­žní­ka a z to­ho dô­vo­du by mo­hol mať aj ná­rok na vy­ššie pl­ne­nie, kto­ré by mu ná­le­ža­lo aj v kon­kur­znom ko­na­ní. Ak by iš­lo o ta­ké­ho­to tzv. pred­nos­tné­ho ve­ri­te­ľa a dl­žník by mu pos­ky­tol vy­ššie pl­ne­nie než os­tat­ným ve­ri­te­ľom, bo­lo by ko­na­nie dl­žní­ka sku­toč­ne v sú­la­de so zá­ko­nom.

 

O tzv. pred­nos­tnom ve­ri­te­ľo­vi však mož­no ho­vo­riť len v prí­pa­de, ak ide o ve­ri­te­ľa, kto­rý má svo­ju poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­če­nú za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom na ma­jet­ku dl­žní­ka, na kto­ré­ho je nás­led­ne vy­hlá­se­ný kon­kurz (§ 69 zá­ko­na o kon­kur­ze) a v pod­mie­ne­ných prí­pa­doch aj vte­dy, ak je poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa za­bez­pe­če­ná za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom na kon­krét­nom ma­jet­ku tre­tej oso­by (§ 79 zá­ko­na o kon­kur­ze).

 

Pri šir­šom vý­kla­de te­da sí­ce mož­no za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa po­va­žo­vať kaž­dé­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré­ho poh­ľa­dáv­ka bo­la za­bez­pe­če­ná niek­to­rým za­bez­pe­čo­va­cím in­šti­tú­tom a to tak zo stra­ny dl­žní­ka (úpad­cu), či tre­tej oso­by, av­šak na úče­ly vý­kla­du skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pod­stat­ným to, či sa ta­ký­to ve­ri­teľ mô­že us­po­ko­jiť od­de­le­ne a pred­nos­tne od os­tat­ných ve­ri­te­ľov, pre­to­že len v ta­kých­to prí­pa­doch mož­no ho­vo­riť o ve­ri­te­ľo­vi s pred­nos­tným prá­vom us­po­ko­je­nia sa z ma­jet­ku dl­žní­ka, prí­pad­ne z ma­jet­ku tre­tej oso­by. Z us­ta­no­ve­nia § 69 zá­ko­na o kon­kur­ze je zrej­mé, že tzv. ve­ri­te­ľom s prá­vom pred­nos­tné­ho us­po­ko­je­nia svo­jej poh­ľa­dáv­ky je ve­ri­teľ, kto­ré­ho poh­ľa­dáv­ka bo­la za­bez­pe­če­ná ma­jet­kom dl­žní­ka. V ta­kých­to prí­pa­doch tvo­rí ma­je­tok dl­žní­ka, kto­rý slú­ži na za­bez­pe­če­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa od­de­le­nú pod­sta­tu za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa s tým, že po spe­ňa­že­ní ta­ké­ho­to ma­jet­ku má ve­ri­teľ prá­vo na pred­nos­tné us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky z vý­ťaž­ku toh­to ma­jet­ku. Ob­dob­né je to aj v prí­pa­de (po­kiaľ tre­tia oso­ba ne­vy­ho­vie vý­zve správ­cu a nespl­ní za dl­žní­ka poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­če­nú svo­jim ma­jet­kom), ak poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa nie je za­bez­pe­če­ná ma­jet­kom dl­žní­ka, ale ma­jet­kom tre­tej oso­by (§ 79 zá­ko­na o kon­kur­ze).

 

Z tres­tnop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka te­da nie je pod­stat­ným, či niek­to­ré­ho z ve­ri­te­ľov dl­žní­ka mož­no ozna­čiť za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa, ale pod­stat­ným je len to, či ide o ve­ri­te­ľa, kto­rý by sa mo­hol us­po­ko­jiť pred­nos­tne a hlav­ne od­de­le­ne od os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Pred­nos­tné a od­de­le­né us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa tu pri­tom pri­chá­dza do úva­hy len v prí­pa­doch, ak poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­ču­je kon­krét­ny ma­je­tok dl­žní­ka, prí­pad­ne (pod­mie­ne­ne) ma­je­tok tre­tej oso­by. Ale­bo po­ve­da­né inak, tzv. pred­nos­tní ve­ri­te­lia ma­jú prá­vo, aby ich poh­ľa­dáv­ka bo­la us­po­ko­je­ná z vý­ťaž­ku zo spe­ňa­že­nia to­ho kon­krét­ne­ho ma­jet­ku, kto­rým bo­la poh­ľa­dáv­ka za­bez­pe­če­ná (te­da nie z iné­ho ma­jet­ku, kto­rý ich poh­ľa­dáv­ku ne­za­bez­pe­čo­val).

 

V da­nom prí­pa­de ban­ka ne­ma­la svo­ju poh­ľa­dáv­ku z úve­ru za­bez­pe­če­nú kon­krét­nym ma­jet­kom dl­žní­ka a ani kon­krét­nym ma­jet­kom tre­tej oso­by (nap­rík­lad ob­ža­lo­va­ných). Z toh­to poh­ľa­du te­da ban­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa vo vzťa­hu k ma­jet­ko­vej pod­sta­te dl­žní­ka (úpad­cu) a pre­to ju ani ne­mož­no po­va­žo­vať za ve­ri­te­ľa s pred­nos­tným, či od­de­le­ným prá­vom na us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky. Pred­nos­tné us­po­ko­je­nie ban­ky zo stra­ny dl­žní­ka, kto­rý bol v úpad­ku pred os­tat­ný­mi ve­ri­teľ­mi (mi­ni­mál­ne pred poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou) mož­no pre­to ozna­čiť za ko­na­nie proti­práv­ne, napĺňa­jú­ce zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 

Pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že ob­ža­lo­va­né oso­by za­bez­pe­čo­va­li poh­ľa­dáv­ku ban­ky ru­če­ním. Z toh­to dô­vo­du ma­li tzv. pod­mie­ne­nú poh­ľa­dáv­ku vo­či dl­žní­ko­vi z ti­tu­lu za­bez­pe­čo­va­cie­ho prá­va za pred­pok­la­du, že by v bu­dúc­nos­ti pl­ni­li na­mies­to dl­žní­ka. Dl­žník, kto­rý bol v úpad­ku mal te­da správ­ne us­po­ko­jo­vať poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov po­mer­ne a rov­no­mer­ne s tým, že zvy­šok poh­ľa­dáv­ky ban­ky ma­li ale­bo moh­li uh­ra­diť ob­ža­lo­va­né oso­by ako ru­či­te­lia zo svoj­ho ma­jet­ku. Z uve­de­né­ho dô­vo­du ma­li ob­ža­lo­va­ní prá­vo na prih­lá­se­nie sa do kon­kur­zu vo­či dl­žní­ko­vi ako tzv. pod­mie­ne­ní ve­ri­te­lia. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du je zjav­né, že prá­ve tie­to okol­nos­ti, t. j. sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ní ne­moh­li „pos­lať“ dl­žní­ka do kon­kur­zu bez to­ho, aby pl­ne us­po­ko­ji­li ban­ku, na­koľ­ko inak by neh­ra­dil poh­ľa­dáv­ku ban­ky dl­žník (kto­rý už ne­mal žiad­ny ma­je­tok), ale oni zo svoj­ho ma­jet­ku, spô­so­bi­li to, že ob­ža­lo­va­ní cie­le­ne a neop­ráv­ne­ne up­red­nos­tni­li ban­ku pred iný­mi ve­ri­teľ­mi a to z dô­vo­du, aby sa úh­ra­da zá­väz­ku za dl­žní­ka ne­dotk­la ich vlas­tné­ho ma­jet­ku.

 

Z uve­de­né­ho vy­vo­dzu­je od­vo­la­cí súd aj to, že ob­ža­lo­va­né oso­by ko­na­li v pria­mom úmys­le v zmys­le § 15 písm. a) Tr. zák. Obid­va­ja ob­ža­lo­va­ní ve­de­li o ne­priaz­ni­vej eko­no­mic­kej si­tuá­cii dl­žní­ka, ve­de­li o exis­ten­cii splat­ných poh­ľa­dá­vok rôz­nych ve­ri­te­ľov a poz­na­li ich vý­šku. Rov­na­ko tak ve­de­li, že len pri jed­nej z poh­ľa­dá­vok exis­tu­je ich ru­če­nie a že v prí­pa­de ak dl­žník neuh­ra­dí pl­nú vý­šku poh­ľa­dáv­ky ban­ky, mô­že sa ban­ka us­po­ko­jiť z ich ma­jet­ku ako fy­zic­kých osôb. Tá­to okol­nosť a úpa­dok dl­žní­ka spô­so­bi­li, že ob­ža­lo­va­ní sa koor­di­no­va­ne (spo­loč­ným ko­na­ním) pot­re­bo­va­li „zba­viť“ za­dl­že­nej spo­loč­nos­ti a to tak, aby ne­bo­lo mož­né žia­dať od nich ako fy­zic­kých osôb pl­ne­nie za dl­žní­ka. Vzhľa­dom k to­mu za­lo­ži­li no­vú ob­chod­nú spo­loč­nosť s rov­na­kým pred­me­tom pod­ni­ka­nia, na kto­rú pre­vied­li všet­ky re­le­van­tné poh­ľa­dáv­ky dl­žní­ka a to bez­od­plat­ne, te­da za­ba­vi­li dl­žní­ka ma­jet­ku bez adek­vát­nej proti­hod­no­ty a nás­led­ne všet­ky zos­tat­ko­vé fi­nan­čné pros­tried­ky pou­ži­li len a vý­hrad­ne na us­po­ko­je­nie ban­ky ako ve­ri­te­ľa, kto­ré­ho poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­čo­va­li ru­če­ním a nás­led­ne „už ma­jet­ko­vo práz­dne­ho“ dl­žní­ka pos­la­li do kon­kur­zné­ho ko­na­nia, kto­ré však mu­se­lo byť za­sta­ve­né pre ne­ma­jet­nosť dl­žní­ka. Je evi­den­tné, že ob­ža­lo­va­ní ko­na­li úmy­sel­ne a chce­li zvý­hod­niť jed­né­ho ve­ri­te­ľa pred os­tat­ný­mi a to aj na­priek to­mu, že neš­lo o tzv. pred­nos­tné­ho ve­ri­te­ľa.

 

Od­vo­la­cí súd je tak­tiež ná­zo­ru, že vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu (úmy­sel­né up­red­nos­tne­nie jed­né­ho ve­ri­te­ľa pred iným a od­strá­ne­nie iné­ho ma­jet­ku dl­žní­ka na per­so­nál­ne pre­po­je­nú oso­bu) a je­ho nás­led­ky (ne­mož­nosť us­po­ko­je­nia poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa z ma­jet­ku dl­žní­ka), okol­nos­ti za kto­rých bol čin spá­cha­ný (dl­žník bol v úpad­ku a kon­kur­zné ko­na­nie vo­či dl­žní­ko­vi bo­lo „na spad­nu­tie“), ako aj mie­ru za­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­ných a ich poh­nút­ku (úmy­sel­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných mo­ti­vo­va­né sna­hou eli­mi­no­vať hroz­bu, že ban­ka by si us­po­ko­ji­la svo­ju poh­ľa­dáv­ku, kto­rú ma­la vo­či dl­žní­ko­vi z ma­jet­ku ob­ža­lo­va­ných ako ru­či­te­ľov) je zá­važ­nosť pre­či­nu vy­ššia ako ne­patr­ná, čím je napl­ne­ný aj tzv. ma­te­riál­ny znak spá­cha­né­ho pre­či­nu (§ 10 ods. 2 Tr. zák.). V žiad­nom prí­pa­de tu nie je mož­né ap­li­ko­vať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, pre­to­že ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných pred­sta­vo­va­lo zjav­ný exces z bež­ných pod­ni­ka­teľ­ských vzťa­hov a pra­vi­diel li­mi­tu­jú­cich pod­ni­ka­teľ­ské pros­tre­die, kto­rý už napĺňa for­mál­ne zna­ky tres­tné­ho či­nu a svo­jou zá­važ­nos­ťou sa vy­my­ká zo spo­rov súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy. In­ge­ren­cia tres­tné­ho prá­va je tu pre­to na­mies­te.

 

Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že dl­žník, v me­ne kto­ré­ho ko­na­li ob­ža­lo­va­ní, bol v ča­se spá­chania skut­ku v úpad­ku, pri­čom neop­ráv­ne­ne zvý­hod­nil jed­né­ho zo svo­jich ve­ri­te­ľov tak, že pl­ne uh­ra­dil je­ho poh­ľa­dáv­ku, kým iný z je­ho ve­ri­te­ľov zos­tal neus­po­ko­je­ný, pri­čom ak by dl­žník v úpad­ku si spl­nil svo­ju po­vin­nosť a us­po­ko­jo­val poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov po­mer­ne a rov­no­mer­ne, moh­la byť aj poh­ľa­dáv­ka zvyš­né­ho ve­ri­te­ľa us­po­ko­je­ná as­poň čias­toč­ne. Tým­to svo­jím ko­na­ním ob­ža­lo­va­ní napl­ni­li všet­ky zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. Na tom­to mies­te od­vo­la­cí súd opä­tov­ne pri­po­mí­na, že na napl­ne­nie zá­klad­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák. sa ne­vy­ža­du­je vznik ško­dy (tá je pred­pok­la­dom až napl­ne­nia kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát toh­to tres­tné­ho či­nu).

 

Po­kiaľ ide o znak ško­dy uve­de­ný v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 2 Tr. zák., zo spá­chania kto­rej bo­li ob­ža­lo­va­ní uz­na­ní za vin­ných na­pad­nu­tým roz­sud­kom, tak tu sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ňu­je s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­ných, že su­ma uve­de­ná v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku pred­sta­vu­je pl­nú vý­šku neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, čo však nez­na­me­ná, že ide aj o ško­du ako znak kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 

V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ško­dou sa tu má na mys­li ško­da na ma­jet­ku dot­knu­té­ho ve­ri­te­ľa spo­čí­va­jú­ca v tom, že neobdr­žal od dl­žní­ka pl­ne­nie k us­po­ko­je­niu svo­jej poh­ľa­dáv­ky, te­da ne­doš­lo k dô­vod­ne oča­ká­va­né­mu prí­ras­tku na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré by bo­lo mož­né do­siah­nuť, ke­by dl­žník, kto­rý je v úpad­ku, us­po­ko­jil poh­ľa­dáv­ky všet­kých svo­jich ve­ri­te­ľov po­mer­ne, pod­ľa zá­sad úpad­ko­vé­ho prá­va a neod­čer­pal svoj ma­je­tok k us­po­ko­je­niu poh­ľa­dáv­ky len zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa. Ide v pod­sta­te o ško­du v po­do­be uš­lé­ho zis­ku. Ško­da tu pre­to pred­sta­vu­je roz­diel me­dzi čias­tkou, kto­rou bo­la us­po­ko­je­ná poh­ľa­dáv­ka zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa a čias­tkou, kto­rá by to­mu­to ve­ri­te­ľo­vi pri­ná­le­ža­la pri po­mer­nom us­po­ko­je­ní, pre­to­že prá­ve ten­to roz­diel pred­sta­vu­je čias­tku, o kto­rú bo­li os­tat­ní ve­ri­te­lia poš­ko­de­ní. Ide o hod­no­tu tej čas­ti poh­ľa­dáv­ky, kto­ré­ho po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia inak mo­hol ve­ri­teľ do­siah­nuť, ak by ne­doš­lo k pred­nos­tné­mu us­po­ko­je­niu iné­ho ve­ri­te­ľa (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 72/2015 zo dňa 10.12.2015).

 

 Ško­dou te­da nie je auto­ma­tic­ky ce­lá vý­ška poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, tak ako to us­tá­li súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom roz­sud­ku. Súd pr­vé­ho stup­ňa pre­to nes­práv­ne vy­chá­dzal pri us­ta­ľo­va­ní ško­dy z ce­lej vý­šky nes­pla­te­nej poh­ľa­dáv­ky, kto­rú si poš­ko­de­ný ve­ri­teľ up­lat­nil v tres­tnom ko­na­ní ako ná­rok na náh­ra­du ško­dy a to na­priek to­mu, že v skut­ko­vej ve­te pres­ne neur­čil (a ani to pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­do­ka­zo­val) po­mer­nú časť zá­väz­ku vo­či poš­ko­de­né­mu ve­ri­te­ľo­vi, kto­rú by bol dl­žník v úpad­ku ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý uh­ra­diť. V prie­be­hu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pri­tom ne­bo­lo pred­me­tom do­ka­zo­va­nia (od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží iba pro­ku­rá­to­ra), v akej kon­krét­nej vý­ške doš­lo k zvý­hod­ne­niu ban­ky ako ve­ri­te­ľa, t. j. aká kon­krét­na vý­ška zo su­my, kto­rá bo­la uh­ra­de­ná ban­ke nad rá­mec po­vin­nos­ti po­mer­né­ho a rov­no­mer­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľov, by pri nor­mál­nom be­hu ve­cí pri­ná­le­ža­la poš­ko­de­né­mu ve­ri­te­ľo­vi. Cel­kom ur­či­te to však ne­mô­že byť pl­ná vý­ška neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky ban­ky a zá­ro­veň na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa ne­dis­po­no­val dl­žník dos­ta­toč­ným ma­jet­kom a ne­bol ani zis­ťo­va­ný ok­ruh os­tat­ných ve­ri­te­ľov dl­žní­ka.

 

Tá­to sku­toč­nosť bo­la pre­to nos­ným ape­lač­ným dô­vo­dom na zme­nu vo vý­ro­ku o vi­ne, ako aj na zme­nu nad­vä­zu­jú­ce­ho vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku, kto­rý tak­tiež vy­chá­dzal z nes­práv­ne­ho pred­pok­la­du, že ško­dou spô­so­be­nou tres­tným či­nom bo­la ce­lá vý­ška neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa. Od­vo­la­cí súd pre­to zru­šil ce­lý vý­rok o náh­ra­de ško­dy a roz­ho­dol spô­so­bom, že od­ká­zal poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie s tým, že prá­vop­lat­nos­ťou toh­to roz­sud­ku sa me­ní prá­vo poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky od dl­žní­ka na ná­rok poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom vo­či ob­ža­lo­va­ným ako fy­zic­kým oso­bám. Nič te­da neb­rá­ni poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, aby si ten­to ná­rok vo­či ob­ža­lo­va­ným up­lat­ni­la v ob­čian­sko súd­nom  ko­na­ní a sú­čas­ne, aby sa v tom­to ko­na­ní do­ka­zo­va­la kon­krét­na vý­ška ško­dy po­zos­tá­va­jú­ca z vý­šky neop­ráv­ne­né­ho uk­rá­te­nia poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 72/2015 zo dňa 10.12.2015).

 

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti od­vo­la­cí súd po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku roz­ho­dol sám tak, že ob­ža­lo­va­ných uz­nal za vin­ných len zo spá­chania zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 ods. 1 Tr. zák., pri­čom up­ra­vil aj tzv. skut­ko­vú ve­tu roz­sud­ku tak, že z nej vy­pus­til úda­je o spô­so­be­nej ško­de, kto­ré vy­chá­dza­li z ce­lej vý­šky neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré nah­ra­dil ne­po­chyb­ne preu­ká­za­ných fak­tom, že doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu skrá­te­niu us­po­ko­je­nia poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa. Mož­nos­ti ta­ké­ho­to práv­ne­ho po­sú­de­nia ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných ne­vy­lu­ču­je žiad­na práv­na pre­káž­ka a ani sku­toč­nosť, že ne­bol zis­te­ný (ok­rem ban­ky a poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa) žiad­ny iný ve­ri­teľ dl­žní­ka, či sku­toč­ný roz­sah zvý­hod­ne­nia vo for­me ško­dy. Tie­to okol­nos­ti to­tiž nie sú zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 To 10/2011 zo dňa 24.07.2012).

 

Od­vo­la­cí súd pri uk­la­da­ní tres­tu vy­chá­dzal pri­már­ne z tres­tnej sadz­by uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 240 ods. 1 Tr. zák. (tres­tná sadz­ba až na dva ro­ky), kto­rú up­ra­vil v zmys­le § 38 ods. 3 Tr. zák. (zní­že­nie hor­nej hra­ni­ce zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu), pre­to­že u obid­voch ob­ža­lo­va­ných bo­la zis­te­ná po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť pod­ľa § 36 písm. j) Tr. zák. spo­čí­va­jú­ca v tom, že ob­ža­lo­va­né oso­by pred spá­cha­ním tres­tnej čin­nos­ti vied­li riad­ny ži­vot. Nap­ro­ti to­mu, pri­ťa­žu­jú­ca okol­nosť zis­te­ná ne­bo­la ani u jed­né­ho z ob­ža­lo­va­ných. Up­ra­ve­ná tres­tná sadz­ba po zá­ko­nom zní­že­ní hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by v zmys­le § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. je pre­to v roz­pä­tí až na 16 me­sia­cov.

 

Od­vo­la­cí súd pri zva­žo­va­ní dru­hu a vý­me­ry tres­tu, kto­rý je nut­né ulo­žiť ob­ža­lo­va­ným pri­hlia­dol na to, že ide o oso­by, kto­ré sa do­po­siaľ ne­do­pus­ti­li žiad­nej inej tres­tnej čin­nos­ti a to ani pred spá­cha­ním skut­ku a ani po­čas do­by, kto­rá up­ly­nu­la od je­ho spá­chania. Ob­ža­lo­va­né oso­by te­da ve­dú a aj vied­li riad­ny ži­vot a sku­tok, zo spá­chania kto­ré­ho bo­li uz­na­ní vin­ný­mi, mož­no po­va­žo­vať len za ich oje­di­ne­lé vy­bo­če­nie z inak riad­ne­ho spô­so­bu ve­de­nia ži­vo­ta. Od do­by spá­chania skut­ku up­ly­nu­lo už de­sať ro­kov po­čas kto­rých ob­ža­lo­va­né oso­by preu­ká­za­li náp­ra­vu a ne­do­púš­ťa­li sa proti­práv­nej čin­nos­ti. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je od­vo­la­cí súd ná­zo­ru, že v rám­ci uk­la­da­nia tres­tu ob­ža­lo­va­ným pos­ta­čí ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pri dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by (šesť me­sia­cov) a s pou­ka­zom na spl­ne­nie pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je mož­né vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy od­lo­žiť na pri­me­ra­nú skú­šob­nú do­bu s tým, že dĺžka skú­šob­nej do­by v tr­va­ní je­den rok bu­de pos­ta­ču­jú­ca na náp­ra­vu ob­ža­lo­va­ných vzhľa­dom k dĺžke ča­su, kto­rý up­ly­nul od spá­chania skut­ku a po­čas kto­ré­ho ob­ža­lo­va­né oso­by vied­li riad­ny ži­vot.

 

Od­vo­la­cí súd sa pri uk­la­da­ní tres­tu ob­ža­lo­va­ným sto­tož­nil s od­vo­la­ním pro­ku­rá­to­ra, že je ne­vyh­nut­né kom­bi­no­vať ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy aj s ulo­že­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vý­ko­nu fun­kcie šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ale­bo čle­na šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a druž­stiev, na­koľ­ko trest­ný čin zo spá­chania kto­ré­ho bo­li ob­ža­lo­va­né oso­by uz­na­né vin­ný­mi, bol spá­cha­ný v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním fun­kcie šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu dl­žní­ka (ob­chod­nej spo­loč­nos­ti). Trest zá­ka­zu čin­nos­ti ulo­žil od­vo­la­cí súd obid­vom ob­ža­lo­va­ným, pri­čom je ná­zo­ru, že pre ich náp­ra­vu pos­ta­čí aj ulo­že­nie toh­to tres­tu pri dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by (2 ro­ky). Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du ten­to druh trestu mu­sel byť v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ulo­že­ný, na­koľ­ko ob­ža­lo­vaní ne­reš­pek­to­va­li pra­vid­lá tzv. úpad­ko­vé­ho prá­va a úmy­sel­ne se­lek­to­va­li us­po­ko­jo­va­nie svo­jich ve­ri­te­ľov pod­ľa to­ho, či z ich prí­pad­né­ho neus­po­ko­je­nia hro­zil ma­jet­ko­vý pos­tih pre nich sa­mot­ných ako fy­zic­kých osôb.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti, Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný  

                           pros­trie­dok.

 

V Bra­tis­la­ve 11. feb­ruára 2016    

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia