Plynutie premlčacej doby počas prerušenia trestného stíhania vo veci.

 

Práv­na ve­ta:

 Po­čas pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ pod­ľa § 228 ods. 1 Tr.por. preml­ča­cia do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia nes­po­čí­va. Us­ta­no­ve­nie § 87 ods. 2 písm. e/ Tr.por. je v tom­to sme­re pot­reb­né vy­kla­dať reš­trik­tív­ne, inak by pri ne­zis­te­ní oso­by pá­cha­te­ľa (nev­zne­se­ní ob­vi­ne­nia) v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej preml­ča­cej do­be ne­doš­lo ku preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia u žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu a ten­to stav by pretr­vá­val bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia, čo by po­pie­ra­lo zmys­lel a účel  in­šti­tú­tu preml­ča­nia.

 

Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 8. feb­ruára 2016, sp. zn.  23 Tpo 15/2016.

 

            Kraj­ský súd v Tren­čí­ne z pod­ne­tu sťaž­nos­ti pro­ku­rá­tor­ky Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín a ob­vi­ne­ných M.B a ml. M.D., kto­ré po­da­li pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín, sp. zn. 0Tp 12/2016 z 21. ja­nuá­ra 2016, roz­ho­dol, že

I.  Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sa uz­ne­se­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa zru­šu­je vo všet­kých vý­ro­koch tý­ka­jú­cich sa obv. ml. M.D. a ob­vi­ne­ný ml. M.D. sa pod­ľa § 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por. pre­púš­ťa ih­neď z väz­by na slo­bo­du, pre­to­že súd ne­zis­til dô­vo­dy väz­by pod­ľa  § 71 ods. 1 Tr. por.

II. Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťaž­nos­ti obv. M.B. a pro­ku­rá­tor­ky Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín za­mie­ta­jú, pre­to­že nie sú dô­vod­né.

 

V o d ô v o d n e n í   uz­ne­se­nia kraj­ský súd uvie­dol:

 

Uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa ČVS: PPZ-559-NKA-PZ-ZA-2015 zo dňa 18.1.2016 bo­lo M. B. a ml. M. D. pod­ľa § 206 ods. 1 Tr.por. vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin vraž­dy v spolu­pá­cha­teľ­stve pod­ľa § 9 ods. 2 Tr.zák. k § 219 ods. 1, 2 písm. b/, f/ Tr.zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť tak, že ob­vi­ne­ný M. B. a ob­vi­ne­ný M. D. úmy­sel­ne usmr­ti­li poš­ko­de­né­ho P. B., nar. X., a to tak, že v noč­ných ho­di­nách dňa 10.10.1996 až v ran­ných ho­di­nách dňa 11.10.1996, ná­sil­ným spô­so­bom vnik­li do ro­din­né­ho do­mu č.p. X. na­chá­dza­jú­com sa v osa­de T. v ob­ci S. T., kto­rý pat­ril P. B., a kto­rý sa v tom ča­se v pred­met­nom ro­din­nom do­me na­chá­dzal, nás­led­ne ob­vi­ne­ní za­ča­li za úče­lom zís­ka­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov preh­ľa­dá­vať pred­met­ný ro­din­ný dom, kde po­tom, ako bo­li pri uve­de­nom vy­ru­še­ní poš­ko­de­ným P. B., toh­to na­pad­li pri­ne­se­nou bej­zba­lo­vou pa­li­cou, kde nás­led­kom uve­de­né­ho poš­ko­de­ný P. B. utr­pel 8 tr­žnoz­hmož­de­ných rán na hla­ve, kto­ré bo­li spô­so­be­né opa­ko­va­ný­mi úder­mi ve­de­ný­mi v rôz­nych sme­roch tvr­dým pred­me­tom do tvá­ro­vej a vla­so­vej čas­ti hla­vy, kde uve­de­né úde­ry spô­so­bi­li ot­ras moz­gu a zlo­me­ni­nu spo­di­ny le­beč­nej, kde nás­led­ne ob­vi­ne­ní poš­ko­de­né­mu zvia­za­li ru­ky a no­hy pri­ne­se­nou le­pia­cou pás­kou a za­ča­li poš­ko­de­né­ho P. B. škr­tiť, kde škr­te­ním doš­lo k zlo­me­niu ja­zyl­ky u poš­ko­de­né­ho a k udu­se­niu poš­ko­de­né­ho.

 

            V sú­vis­los­ti s tým­to tres­tným stí­ha­ním bo­li uz­ne­se­ním sú­du pr­vé­ho stup­ňa obid­va­ja ob­vi­ne­ní pod­ľa § 72 ods. 2 Tr.por. vza­tí do väz­by – ob­vi­ne­ný M. B. z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/ Tr.por. a ob­vi­ne­ný ml. M. D. z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr.por. – vý­rok I.

 

            Väz­ba ob­vi­ne­né­ho M. B. a za­po­ča­la dňom 18.1.2016 o 06.10 hod. a väz­ba ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. za­po­ča­la 18.1.2016 o 04.50 hod. a bo­la na­ria­de­ná vy­ko­ná­vať v Ústa­ve na vý­kon väz­by Ila­va – vý­rok II.

 

            Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr.por. súd nep­ri­jal pí­som­ný sľub ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. ako náh­ra­du za je­ho väz­bu – vý­rok III.

 

            Na­po­kon pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr.por. súd ne­nah­ra­dil väz­bu obid­voch ob­vi­ne­ných ani doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka – vý­rok IV.

 

            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­da­li v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nos­ti pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín a obid­va­ja ob­vi­ne­ní, kto­ré za­hlá­si­li do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­ných ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia.

 

            Nás­led­ne pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry sťaž­nosť pí­som­ne zdô­vod­ni­la v zho­de so za­hlá­se­nou sťaž­nos­ťou tak, že tá­to sme­ru­je len v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho M. B., pre­to­že súd pr­vé­ho stup­ňa nes­práv­ne nev­zal toh­to ob­vi­ne­né­ho do väz­by aj z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.por. Oba­va z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti vy­plý­va jed­nak z to­ho, že ten­to ob­vi­ne­ný bol 4-krát súd­ne tres­ta­ný za ma­jet­ko­vú tres­tnú čin­nosť. Tak­tiež tá­to oba­va vy­plý­va z okol­nos­tí a spô­so­bu, akým mal byť sku­tok spá­cha­ný, t.j. ag­re­sív­ne a ná­sil­né ko­na­nie vo­či poš­ko­de­né­mu, aj z po­va­hy stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Ob­vi­ne­ný je stí­ha­ný z veľ­mi zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti a v tom­to štá­diu ko­na­nia ne­nas­ta­li ta­ké okol­nos­ti, kto­ré by oba­vu z mož­né­ho pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti vy­vrá­ti­li. Pro­ku­rá­tor­ka navrh­la pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr.por zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ob­vi­ne­né­ho M. B. vziať do väz­by aj z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.por. 

 

            Ob­vi­ne­ný ml. M. D. pí­som­ne zdô­vod­nil svo­ju sťaž­nosť pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. V úvo­de dô­vo­dov sťaž­nos­ti ob­haj­ca uro­bil vý­klad us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr.por. a pou­ká­zal aj na kon­krét­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR, tý­ka­jú­ce sa ku­mu­la­tív­ne­ho spl­ne­nia 4 pod­mie­nok väz­by. Pod­ľa ná­zo­ru ob­haj­cu dô­vo­dy tzv. „úte­ko­vej väz­by“ da­né nie sú, a to ani z hľa­dis­ka vý­šky tres­tu, keď ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho by ma­lo byť prek­va­li­fi­ko­va­né na trest­ný čin lú­pe­že pod­ľa § 234 ods. 1, 3 Tr.zák. účin­né­ho v ča­se či­nu. Pri tak­to up­ra­ve­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii dal ob­haj­ca do po­zor­nos­ti sú­du aj us­ta­no­ve­nie § 67 Tr.zák. účin­né­ho v ča­se či­nu, tý­ka­jú­ce­ho sa preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ob­haj­ca navr­hol ob­vi­ne­né­ho ih­neď pre­pus­tiť z väz­by na slo­bo­du pri nah­ra­de­ní väz­by pí­som­ným sľu­bom ob­vi­ne­né­ho, doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a ulo­že­nia pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní a po­vin­nos­ti pod­ľa § 82 Tr.por., ako aj prí­pad­né­ho pou­ži­tia kon­tro­ly tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa zák. č. 78/2015 Z.z.

 

            Aj ob­vi­ne­ný M. B. sťaž­nosť pí­som­ne od­ôvod­nil pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. Ob­haj­ca uvie­dol, že hroz­ba vy­so­kým tres­tom ne­mô­že byť je­di­ným dô­vo­dov väz­by. Ďalej ob­haj­ca pou­ká­zal na to, že na dru­hý deň po ob­ja­ve­ní te­la poš­ko­de­né­ho, bol ob­vi­ne­ný M. B. ve­de­ný ako hlav­ný po­doz­ri­vý, pri­čom zo za­is­te­ných stôp na mies­te či­nu ne­vyp­ly­nu­lo, že by na mies­te či­nu bol. Tak­tiež neob­sto­jí všeo­bec­né tvr­de­nie sú­du o tom, že by ob­vi­ne­ný na slo­bo­de pô­so­bil na sved­kov a ma­ril ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­ti zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Nie sú pre tú­to oba­vu da­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti a zá­ver sú­du v tom­to sme­re má len po­va­hu dom­nien­ky. Ob­haj­ca navr­hol zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu s tým, aby ob­vi­ne­ný bol pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du.

 

            V štá­diu pred roz­hod­nu­tím Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne o sťaž­nos­tiach bol do­ru­če­ný Kraj­ské­mu sú­du v Tren­čí­ne od Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín (pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín) pí­som­ný návrh ďal­šie­ho ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. zo dňa 28. ja­nuá­ra 2016.  Ten­to návrh pod­ľa ob­sa­hu po­va­žo­val se­nát na­dria­de­né­ho sú­du za mož­né dopl­ne­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti toh­to ob­vi­ne­né­ho aj keď iš­lo o návrh ad­re­so­va­ný Kraj­skej pro­ku­ra­tú­re Tren­čín na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Ob­haj­ca vo svo­jom návr­hu pou­ká­zal na to, že sku­tok, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia, mal ob­vi­ne­ný M. D. spá­chať ako mla­dis­tvý pred dovŕše­ním 18. ro­ku svoj­ho ži­vo­ta. K to­mu pou­ká­zal na us­ta­no­ve­nia §§ 2 ods. 1, 96 ods. 1 Tr.zák. z kto­rých vy­plý­va, že sku­tok je už preml­ča­ný, pre­to­že od je­ho spá­chania up­ly­nu­lo viac ako 19 ro­kov. Sku­tok je preml­ča­ný s oh­ľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa a tres­tnosť toh­to tres­tné­ho či­nu za­nik­la. Ob­haj­ca pre­to v tom­to návr­hu žia­dal, aby pro­ku­rá­tor v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 215 ods. 1 písm. h/ Tr.por. tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­vi­ne­né­mu ml. M. D. za­sta­vil a zá­ro­veň roz­ho­dol o je­ho pre­pus­te­ní z väz­by, ak k pre­pus­te­nie z väz­by už ne­doš­lo. 

 

            Kraj­ský súd na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí pod­ľa § 192 ods. 1 Tr.por. pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, ako aj ko­na­nie, kto­ré tým­to vý­ro­kom pred­chá­dza­lo a dos­pel k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný ml. M. D. mu­sí byť pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du a sťaž­nos­ti pro­ku­rá­tor­ky a ob­vi­ne­né­ho M. B. nie sú dô­vod­né.

 

            Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa správ­ne pro­ces­ne pos­tu­po­val, keď o návr­hu pro­ku­rá­tor­ky na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, roz­ho­do­val na oso­bit­nom pro­ces­nom úko­ne – vý­slu­chu ob­vi­ne­ných. Obid­va­ja ob­vi­ne­ní tu ma­li mož­nosť v prí­tom­nos­ti svo­jich ob­haj­cov sa vy­jad­riť pred sú­dom, ako k dô­vod­nos­ti svoj­ho tres­tné­ho stí­ha­nia, tak aj k dô­vo­dom, pre kto­ré navr­ho­va­la pro­ku­rá­tor­ka ich vza­tie do väz­by.

 

            Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dodr­ža­li zá­kon­né le­ho­ty (§§ 86 ods. 1, 87 ods. 2 Tr.por.) od za­dr­ža­nia ob­vi­ne­ných až po roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o ich vza­tí do väz­by. Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho M. B. bo­la za­dr­ža­ním ob­me­dze­ná 18.1.2016 o 06.10 hod. a u ml. M. D. dňa 18.1.2016 o 04.50 hod., čo potvr­di­li ob­vi­ne­ní aj pri svo­jom vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie. Pro­ku­rá­tor­ka po­da­la návrh na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by na Ok­res­ný súd Tren­čín dňa 19.1.2016 o 14.37 hod., pri­čom sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­dol dňa 21. ja­nuá­ra 2016 do 12.25 hod. 

 

K sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. uvá­dza se­nát kraj­ské­ho sú­du nas­le­dov­né. Pre­dov­šet­kým je pot­reb­né uviesť, že ani v návr­hu pro­ku­rá­tor­ky Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by ani v pri­po­je­nom vy­šet­ro­va­com spi­se ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015, naj­mä v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr.por. nie je ob­vi­ne­ný M. D. ozna­čo­va­ný ako mla­dis­tvá oso­ba (us­tá­le­ná prax pou­ží­va pred me­nom skrat­ku „ml.“). Z prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní ako Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se či­nu (zák. č. 140/1961 Zb.), tak aj us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na v sú­čas­nos­ti účin­né­ho (zák. č. 300/2005 Z.z.) vy­plý­va, že oso­ba, kto­rá v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu nep­rek­ro­či­la 18. rok svoj­ho ve­ku, sa po­va­žu­je za mla­dis­tvú a má byť tak­to aj ozna­čo­va­ná.

 

            Pod­ľa skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej vo vy­ššie uve­de­nom uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa sku­tok, kto­rý je pred­me­tom toh­to tres­tné­ho ko­na­nia mal stať dňa 10.10.1996 až v ran­ných ho­di­nách dňa 11.10.1996. Ob­vi­ne­ný ml. M. D. sa pri­tom na­ro­dil dňa X., te­da v ča­se, ke­dy sa sku­tok mal stať, ten­to ob­vi­ne­ný nep­rek­ro­čil 18. rok svoj­ho ve­ku, a pre­to bo­lo po­vin­nos­ťou v sú­la­de s Tres­tným zá­ko­nom toh­to po­va­žo­vať za mla­dis­tvé­ho, a to nie­len for­mál­ne, ale ako bu­de niž­šie pod­rob­ne roz­ve­de­né naj­mä ma­te­riál­ne.

 

            Dô­vo­dy väz­by sú uve­de­né v § 71 ods. 1 Tr.por. tak, že do väz­by mô­že byť vza­tá len ob­vi­ne­ná oso­ba a sú­čas­ne z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí mu­sí vy­plý­vať dô­vod­ná oba­va, že ob­vi­ne­ný uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať ..., ale­bo bu­de pô­so­biť na sved­kov ..., ale­bo bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti ... Z uve­de­né­ho te­da vy­plý­va, že súd roz­ho­du­jú­ci o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní mu­sí pri­már­ne skú­mať tzv. ma­te­riál­nu strán­ku, resp. pod­mien­ku na vza­tie do väz­by. Ta­ké­to skú­ma­nie sa neob­me­dzu­je len na for­mál­ne pres­kú­ma­nie, či ur­či­tá oso­ba už bo­la ob­vi­ne­ná z tres­tné­ho či­nu (§ 206 ods. 1 Tr.por.), ale súd mu­sí tiež skú­mať zá­kon­nosť a dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

            Zá­kon­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia pri­már­ne skú­ma ok­rem iných pod­ľa § 9 Tr.por. z to­ho poh­ľa­du, či vô­bec je tres­tné stí­ha­nie prí­pus­tné. Dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia skú­ma pros­tred­níc­tvom to­ho, či do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

 

            Pri skú­ma­ní zna­kov kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu te­da mu­sí súd skú­mať, či sú sú­čas­ne napl­ne­né všet­ky 4 zna­ky spo­čí­va­jú­ce v sub­jek­te v sub­jek­tív­nej strán­ke, ob­jek­te a ob­jek­tív­nej strán­ke. Pri skú­ma­ní sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu (pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu) sú­dy roz­ho­du­jú­ce o väz­be ne­mô­žu ob­me­dziť svo­ju pries­kum­nú po­vin­nosť len na zis­te­nie, či oso­ba ob­vi­ne­ná z tres­tné­ho či­nu je tres­tne zod­po­ved­ná oso­ba, ale aj to, či tres­tné stí­ha­nie tak­to ob­vi­ne­nej oso­by je vô­bec prí­pus­tné.

 

            Do väz­by pri­tom ne­mô­že byť vza­tá oso­ba, kto­rej tres­tné stí­ha­nie je nep­rí­pus­tné (§ 9 Tr.por.).

 

            Už bo­lo vy­ššie pod­rob­ne uve­de­né, že ob­vi­ne­ný M. D. sa mal stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti do­pus­tiť ako mla­dis­tvý. Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr.zák. sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný (v tom­to prí­pa­de by ma­lo ísť o zák. č. 140/1961 Zb. – Trest­ný zá­kon). Ak však v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. Niet pri­tom po­chyb­nos­tí o tom, že pod poj­mom tres­tnosť či­nu uve­de­nom v tom­to us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na o ča­so­vej pô­sob­nos­ti sa má na mys­li aj po­su­dzo­va­nie, či tres­tnosť či­nu ne­za­nik­la, nap­rík­lad z dô­vo­du preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Pod­ľa § 9 ods. 1 písm. a/ Tr.por. pri­tom nie je prí­pus­tné tres­tné stí­ha­nie, ak je tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né.

 

            V pred­met­nej ve­ci pri­tom vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu ml. M. D. o ta­ký­to prí­pa­de ide. Ob­vi­ne­ný ml. M. D. je v príp­rav­nom ko­na­ní stí­ha­ný pre trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1, 2 písm. b/ f/ Tr.zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku – zák. č. 140/1961 Zb. Za ten­to trest­ný čin mož­no ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest. Vý­ni­moč­ným tres­tom pod­ľa § 29 Tr.zák. účin­né­ho do 31.12.2005 je trest od­ňa­tia slo­bo­dy nad 15 ro­kov do 25 ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Pod­ľa § 67 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. účin­né­ho do 31.12.2005 tres­tnosť či­nu pri tres­tnom či­ne, za kto­rý zá­kon v oso­bit­nej čas­ti do­vo­ľu­je ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest, za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, kto­rá je 30 ro­kov.   

 

            Z us­ta­no­ve­nia v sú­čas­nos­ti plat­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na - § 96 ods. 1 písm. a/ (oso­bit­né us­ta­no­ve­nie o stí­ha­ní mla­dis­tvých) však vy­plý­va, že tres­tnosť či­nu za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, kto­rá je 10 ro­kov, ak ide o trest­ný čin, za kto­rý Trest­ný zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.

 

            Ak by te­da ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. bo­lo kva­li­fi­ko­va­né pod­ľa v sú­čas­nos­ti plat­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na - § 144 even­tuál­ne § 145, 10-roč­ná preml­ča­cia do­ba tý­ka­jú­ca sa tých­to tres­tných či­nov u mla­dis­tvých je priaz­ni­vej­šia, ako preml­ča­cia do­ba 30 ro­kov uve­de­ná v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný (rok 1996).

 

            Vy­chá­dza­júc z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr.zák. o ča­so­vej pô­sob­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na sa ma­la tres­tnosť či­nu u ml. M. D. po­su­dzo­vať pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 – zák. č. 300/2005 Z.z. Pri ta­kom­to po­su­dzo­va­ní tres­tné­ho či­nu po­tom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­li zis­tiť, že tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. je z dô­vo­du preml­ča­nia nep­rí­pus­tné a ma­li tres­tné stí­ha­nie za­sta­viť, resp. tres­tné stí­ha­nie vo­či tej­to oso­be vô­bec ne­za­čať. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia pri­tom otáz­ku prí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia skú­mať z úrad­nej po­vin­nos­ti, te­da aj bez návr­hu ob­haj­cu.

 

            Na­priek to­mu, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v do­be roz­ho­do­va­nia Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. pro­ti uz­ne­se­niu o vza­tí do väz­by, tres­tné stí­ha­nie ne­zas­ta­vi­li, mu­sel se­nát kraj­ské­ho sú­du na preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pri svo­jom roz­ho­do­va­ní o väz­be pri­hliad­nuť sám.

 

            Sú­čas­ne se­nát kraj­ské­ho sú­du vy­slo­vu­je nas­le­dov­ný práv­ny ná­zor tý­ka­jú­ci sa us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e/ Tr.zák., pod­ľa kto­ré­ho sa do preml­ča­cej do­by ne­za­po­čí­ta­va do­ba, po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie. Z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su to­tiž vy­plý­va­jú nas­le­dov­né sku­toč­nos­ti a pro­ces­né úko­ny, kto­ré by moh­li mať vplyv na po­su­dzo­va­nie be­hu preml­ča­cej do­by. Už vy­ššie je uve­de­né, že pred­met­ný sku­tok sa mal stať 10.10. až 11.10.1996. Ml. M. D. bo­lo pod­ľa § 206 ods. 1 Tr.por. vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1, 2 písm. b/, f/ Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1996 Zb. dňa 18.1.2016 (v ten is­tý deň bo­lo ob­vi­ne­né­mu ob­vi­ne­nie aj ozná­me­né pri je­ho vý­slu­chu).

 

            Vo vy­šet­ro­va­com spi­se sa ďa­lej na­chá­dza­jú nas­le­dov­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní up­ra­vu­jú­ce prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia:

 

            Dňa 27.3.1997 bo­la uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa ČVS: KUV-4/10-97 pod­ľa § 159 ods. 4 Tr.por. vec tres­tné­ho či­nu vraž­dy ulo­že­ná, pre­to­že sa ne­po­da­ri­lo zis­tiť sku­toč­nos­ti, op­ráv­ňu­jú­ce za­čať tres­tné stí­ha­nie (č.l. 185-197).

 

            Dňa 29.7.1999 bo­la uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa ČVS: KUV-4/10-1997 pod­ľa § 159
ods. 4 Tr.por. tá­to vec zno­vu ulo­že­ná, pre­to­že sa ne­po­da­ri­lo zis­tiť sku­toč­nos­ti, op­ráv­ňu­jú­ce za­čať tres­tné stí­ha­nie (č.l. 188-189).

 

            Dňa 14.2.2003 bo­lo v pred­met­nej ve­ci vy­šet­ro­va­te­ľom uz­ne­se­ním ČVS: KUV-4/10-1997 pod­ľa § 173 ods. 2 Tr.por. roz­hod­nu­té tak, že sa v tej­to ve­ci pok­ra­ču­je v tres­tnom stí­ha­ní, le­bo dô­vod na pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia po­mi­nul (č.l. 190).  

 

            Dňa 13.4.2003 bo­lo v pred­met­nej ve­ci vy­šet­ro­va­te­ľom uz­ne­se­ním ČVS: KUV-4/10-1997 pod­ľa § 173 ods. 1 písm. f/ Tr.por. pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie, le­bo sa ne­po­da­ri­lo zis­tiť sku­toč­nos­ti, op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie vo­či ur­či­tej oso­be (č.l. 191).

 

            Dňa 22.7.2015 bo­lo v pred­met­nej ve­ci vy­šet­ro­va­te­ľom uz­ne­se­ním ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015 (pre­zi­dent PZ pred­tým Opat­re­ním ur­čil vý­be­ro­vú prís­luš­nosť) pod­ľa
§ 228 ods. 5 Tr.por. roz­hod­nu­té tak, že sa pok­ra­ču­je v tres­tnom stí­ha­ní, le­bo dô­vod na pre­ru­še­nie od­pa­dol.

 

            Uve­de­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia (po­kiaľ ide o ulo­že­nie ve­ci poz­ri aj čl. II zák. č. 272/1999 Z.z. bod 3) v tom­to prí­pa­de však nes­pô­so­bo­va­li spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by pod­ľa § 87 ods. 2 písm. e/ Tr.zák. Us­ta­no­ve­nie § 87 ods. 2 písm. e/ Tr.zák., v kto­rom je uve­de­ný pro­ces­ný úkon v po­do­be pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, nie je v tom­to prí­pa­de mož­né v hmot­nop­ráv­nom pred­pi­se (Trest­ný zá­kon) vy­kla­dať v ce­lej šír­ke pro­ces­nop­ráv­ne­ho pred­pi­su (Trest­ný po­ria­dok). Pre­dov­šet­kým pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 228 ods. 1 Tr.por. tzv. vo ve­ci ne­mô­že vy­vo­lať účin­ky spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by, pre­to­že by kaž­dým ta­kým­to roz­hod­nu­tím doš­lo k zma­re­niu úče­lu sle­do­va­né­ho hmot­nop­ráv­nym us­ta­no­ve­ním o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia. Opač­ný vý­klad by to­tiž zna­me­nal, že vo všet­kých tres­tných ve­ciach, vrá­ta­ne aj pre­či­nov, by v prí­pa­de ne­zis­te­nia pá­cha­te­ľa bo­lo mož­né vy­dať uz­ne­se­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 228 ods. 1 Tr.por. (tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci), kto­ré uz­ne­se­nie by ma­lo hmot­nop­ráv­ne účin­ky v po­do­be „za­sta­ve­nia“ be­hu preml­ča­cej do­by, ho­ci aj na „neur­či­to“. Do­ve­de­né do „ab­sur­dna“ by to zna­me­na­lo, že za pre­čin by mo­hol byť pá­cha­teľ stí­ha­ný aj po 50 ro­koch, ak pred­tým bo­lo tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 228  ods. 1 Tr.por. pre­ru­še­né (tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci).

 

            Účel hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ani vý­klad § 87 Tr.zák. však tú­to vy­ššie uve­de­nú „ab­sur­dnú“ si­tuáciu nep­ri­púš­ťa­jú.

 

Úče­lom za­ve­de­nia in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je za­ve­de­nie dob­ro­de­nia zá­ko­na vy­plý­va­jú­ce­ho z to­ho, že ply­nu­tím ča­su sa pos­tup­ne zos­la­bu­je až úpl­ne za­ni­ká pot­re­ba tres­tnop­ráv­nej reak­cie na trest­ný čin, a to ako z poh­ľa­du ge­ne­rál­nej pre­ven­cie, tak aj pre­ven­cie in­di­vi­duál­nej.

 

Tak­tiež vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 Tr.zák. mož­no dô­vo­diť, že dô­vo­dy tu uve­de­né v písm. a/ až d/ sú via­za­né už na pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, resp. ob­vi­ne­né­ho a vo vzťa­hu k tej­to oso­be sú tu sta­no­ve­né dô­vo­dy, pre kto­ré si ta­ká­to oso­ba „ne­zas­lú­ži“ dob­ro­de­nie zá­ko­na v po­do­be be­hu preml­ča­cej do­by a tá­to spo­čí­va. Je po­tom len lo­gic­ké, že aj dô­vod uve­de­ný ako pos­led­ný v písm. e/ toh­to us­ta­no­ve­nia zá­ko­na sa via­že na oso­bu ob­vi­ne­né­ho, čo­mu zod­po­ve­dá pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 228 ods. 2 Tr.por., ale nie aj pod­ľa § 228 ods. 1 Tr.por. 

 

Ne­mož­no pri­tom nap­rík­lad ani pre­ru­šiť preml­ča­ciu do­bu pro­ces­ným úko­nom v po­do­be za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tr.por. len vo ve­ci, čo vy­plý­va pria­mo z us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 3 Tr.zák., kde až vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a nas­le­dov­né pro­ces­né úko­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du sú dô­vo­dom pre pre­ru­še­nie preml­ča­nia. Lo­gic­ky po­tom mož­no uza­vrieť, že ani pre­ru­še­nie ta­ké­ho­to tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 228
ods. 1 Tr.por. ne­mô­že mať vplyv na beh preml­ča­cej do­by. 

 

Se­nát na­dria­de­né­ho sú­du te­da vy­slo­vu­je práv­ny ná­zor, že v pred­met­nej ve­ci roz­hod­nu­tia o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré sa vie­dlo len vo ve­ci, ne­má vplyv na beh preml­ča­cej do­by, pre­to­že účin­ky spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by nas­tá­va­jú iba v prí­pa­de (naj­mä v prí­pa­de), po­kiaľ je tres­tné stí­ha­nie ve­de­né (ale­bo mô­že byť ve­de­né) pro­ti kon­krét­nej oso­be.

 

Ten­to ná­zor vy­plý­va aj zo zá­sa­dy práv­nej is­to­ty, kto­rá je ne­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou práv­ne­ho štá­tu. Sú­čas­ťou práv­nej is­to­ty v tom­to prí­pa­de je aj zo zá­ko­na od­vo­de­né prá­vo oso­by, vo­či kto­rej sa v preml­ča­cej le­ho­te or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du ne­po­da­ri­lo vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu, do­siah­nuť po jej up­ly­nu­tí zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. To pla­tí aj v prí­pa­de tak mi­mo­riad­ne zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu, ako je vraž­da, pre­to­že zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 91 Tr.zák. ten­to trest­ný čin z preml­ča­nia ne­vy­lú­čil.

 

Z tak­to roz­ve­de­ných dô­vo­dov kraj­ský súd vzhľa­dom k to­mu, že ne­bo­la spl­ne­ná ma­te­riál­na pod­mien­ka pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. do väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 Tr.por. v po­do­be op­ráv­ne­né­ho a zá­kon­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia toh­to ob­vi­ne­né­ho, zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie u toh­to ob­vi­ne­né­ho v ce­lom roz­sa­hu a sám roz­ho­dol o je­ho pre­pus­te­ní z väz­by na slo­bo­du. Za si­tuácie, ke­dy je se­nát kraj­ské­ho sú­du to­ho ná­zo­ru, že tres­tné stí­ha­nie toh­to ob­vi­ne­né­ho pre sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je nep­rí­pus­tné z dô­vo­du preml­ča­nia, je rov­na­ko nep­rí­pus­tné, aby ob­vi­ne­ný bol po­ne­cha­ný vo väz­be, a to bez oh­ľa­du na to, že v tom­to štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia nie je ko­na­jú­ci súd inak sám op­ráv­ne­ný me­ri­tór­ne roz­hod­núť o ďal­šej op­ráv­ne­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia toh­to ob­vi­ne­né­ho.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né dô­vo­dy, pre kto­ré roz­ho­dol kraj­ský súd o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho ml. M. D. na slo­bo­du, sa ďal­ší­mi dô­vod­mi sťaž­nos­ti toh­to ob­vi­ne­né­ho súd ne­zao­be­ral.

 

V ďal­ších čas­tiach od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia st. 7 až 9 od­vo­la­cí súd rea­go­val na   ar­gu­men­ty uve­de­né v sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho M. B. a v sťaž­nos­ti pro­ku­rá­tor­ky kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry.

 

 

 

 

Diskusia