Princíp ultima ratio

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Spor­né otáz­ky, kto­ré vy­ply­nú zo vzá­jom­né­ho súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu, a kto­ré sa tý­ka­jú po­ru­še­nia toh­to vzťa­hu, ma­jú byť rie­še­né súd­mi v ci­vil­nom ko­na­ní, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd v tres­tnom ko­na­ní nie sú op­ráv­ne­né nah­rá­dzať ich čin­nosť. Prá­ve sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní zá­ko­no­dar­ca po­vo­lá­va k to­mu, aby roz­ho­do­va­li všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vy­ply­nú zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov a kto­ré sa ne­vy­my­ka­jú bež­ne sa vy­sky­tu­jú­cim ob­dob­ným prí­pa­dom.

 II. Tres­tné prá­vo je mož­né pou­žiť len v prí­pa­doch, kto­ré mož­no ozna­čiť za zá­važ­né exce­sy zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už zjav­ne pre­sa­hu­jú ich rá­mec. Len ta­ké­mu­to strik­tné­mu prís­tu­pu to­tiž zod­po­ve­dá to, že tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va a tam, kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví už nie sú účin­né (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie, tzv. prin­cíp ul­ti­ma ra­tio).

 III. Pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va nie je mož­né vy­užiť len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve, cel­kom re­zig­no­val na ochra­nu, kto­rú mu ma­jú pos­kyt­núť sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní. Rov­na­ko je nep­rí­pus­tná, v sú­čas­nej do­be za­uží­va­ná prax, keď sa štan­dar­dné ci­vil­né vzťa­hy rie­šia na úkor jed­né­ho účas­tní­ka pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va, pre­to­že tým­to spô­so­bom do­chá­dza k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu účas­tní­kov vo vzá­jom­ných zá­väz­ko­vých vzťa­hov.

 Z roz­sud­ku sú­du (krá­te­né)                                                                                 

 

                                                                    1T 219/2008

 

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu D. K. a spol. pre pre­čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zá­ko­na, v  ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 04.03.2009 tak­to

 

          r o z h o d o l:

 

Ob­ža­lo­va­ní:

 

1/ A. K.

 

2/ D. K.

     sa pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. os­lo­bo­dzu­jú

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va II. sp. zn. 4 Pv 764/06 zo dňa 12.12.2007, kto­rý im klá­dol za vi­nu spá­chanie pre­či­nu neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 1/ v ob­do­bí od 12.06.2006 do 15.06.2006 v D. L., ok­res Se­nec, vnik­li do pries­to­rov neh­nu­teľ­nos­ti ve­de­nej na lis­te vlas­tníc­tva č. ... s par­cel­ný­mi čís­la­mi ... a ..., kto­rá je vo vlas­tníc­tve Š. B. a to tak, že na vcho­do­vej brá­ne od­re­za­li vi­sia­ce zá­mky, vy­me­ni­li vcho­do­vú vlož­ku zá­mku na brá­ne, poš­ko­di­li a zve­si­li vcho­do­vé dve­re do bu­do­vy do­mu, kto­ré nah­ra­di­li iný­mi, ku kto­rým ne­da­li vlas­tní­ko­vi kľú­če a tie­to pries­to­ry uží­va­li na­priek ne­súh­la­su vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti Š.B.,

 2/ v ob­do­bí od 16.06.2006 do 29.03.2007 v D. L., ok­res Se­nec, na­ďa­lej na­priek ne­súh­la­su vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti Š.B., ve­de­nej na lis­te vlas­tníc­tva č. ... s par­cel­ný­mi čís­la­mi ... a ..., sa zdr­žia­va­li na tej­to neh­nu­teľ­nos­ti a uží­va­li ju bez práv­ne­ho dô­vo­du a súh­la­su vlas­tní­ka Š.B.,

 3/ ob­ža­lo­va­ný D. K. dňa 07.07.2007 v ča­se oko­lo 18.00 h až 19.00 h v D. L. ok­res Se­nec, na neh­nu­teľ­nos­ti ve­de­nej na lis­te vlas­tníc­tva č. ... s par­cel­ný­mi čís­la­mi ... a ..., kto­rá je vo vlas­tníc­tve Š. B., bol pri­chy­te­ný ma­ji­te­ľom neh­nu­teľ­nos­ti, že sa na­ďa­lej na tej­to zdr­žia­va bez práv­ne­ho dô­vo­du a súh­la­su vlas­tní­ka a od pres­ne ne­zis­te­né­ho ča­su do dvoch mies­tnos­tí umies­tnil rôz­ny ná­by­tok, kto­rý ani po via­ce­rých vý­zvach vlas­tní­ka neod­nie­sol, čím ma­ji­te­ľo­vi do­mu Š. B. na­ďa­lej brá­nil v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti,

 pre­to­že skut­ky nie sú tres­tným či­nom.

 

          Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku (krá­te­né): 

 K vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by:

 Vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd zis­til, že je ne­po­chyb­né a me­dzi stra­na­mi to ani ne­bo­lo spor­né, že neh­nu­teľ­nosť v D. L. vlas­tní a aj v ro­koch 2006 a 2007 (ža­lo­va­né ob­do­bie) vlas­tnil poš­ko­de­ný Š. B. (ďa­lej len poš­ko­de­ný). Rov­na­ko je ne­po­chyb­né, že pred­met­nú neh­nu­teľ­nosť obý­va­la obž. A.K. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ná) s vý­slov­ným súh­la­som poš­ko­de­né­ho. Poš­ko­de­ný te­da z čas­ti pre­ne­chal uží­va­cie prá­vo k neh­nu­teľ­nos­ti, kto­ré inak pri­ná­le­ží vy­slo­ve­ne len vlas­tní­ko­vi (§ 123 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), aj svo­jej dcé­re (ob­ža­lo­va­nej). Neš­lo o pí­som­ne up­ra­ve­ný práv­ny vzťah me­dzi poš­ko­de­ným a ob­ža­lo­va­nou, av­šak z je­ho ob­sa­hu (pre­nos uží­va­cie­ho prá­va na inú oso­bu) je evi­den­tné, že iš­lo o vzťah zá­väz­ko­vop­ráv­ny, kto­rý po­dlie­ha up­rá­ve Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka (nej­de te­da o vzťah, kto­rý by vy­plý­val z práv­nej úp­ra­vy nap­rík­lad zá­ko­na o ro­di­ne). Z us­ta­no­ve­nia § 853 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka mož­no pri­tom vy­vo­diť, že ak ide o ob­čian­skop­ráv­ne vzťa­hy, kto­ré nie sú vy­slo­ve­ne up­ra­ve­né Ob­čian­skym zá­kon­ní­kom, pou­ži­jú sa na tie­to vzťa­hy us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, kto­ré up­ra­vu­jú vzťa­hy ob­sa­hom aj úče­lom im naj­bliž­šie (ide o prí­pus­tné pou­ži­tie ana­ló­gie, tzv. ana­ló­gia le­gis). Uve­de­né us­ta­no­ve­nie bo­lo pre­to pot­reb­né pou­žiť aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad, av­šak súd sa nes­to­tož­ňu­je s ar­gu­met­ná­ciou ob­ha­jo­by uve­de­nou v zá­ve­reč­nej re­či, že na vzťa­hy me­dzi ob­ža­lo­va­nou a poš­ko­de­ným tre­ba ana­lo­gic­ky pou­žiť us­ta­no­ve­nia o náj­om­nej zmlu­ve. Náj­om­ný vzťah sa to­tiž vždy, a za kaž­dých okol­nos­tí, vy­zna­ču­je svo­jou od­plat­nos­ťou, pri­čom z do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vyp­ly­nu­lo, že by ob­ža­lo­va­ná hra­di­la za uží­va­nie neh­nu­teľ­nos­ti poš­ko­de­né­mu náj­om­né. Vzhľa­dom na uve­de­né je pot­reb­né po­žiť na vzá­jom­né vzťa­hy me­dzi ob­ža­lo­va­nou a poš­ko­de­ným us­ta­no­ve­nia, kto­ré up­ra­vu­jú zmlu­vu o vý­po­žič­ke, pri­čom tá sa vy­uží­va aj v prí­pa­doch neh­nu­teľ­nos­tí (te­da nie­len hnu­teľ­ných ve­cí) a v pod­sta­te ide o bez­od­plat­né pre­ne­chanie uží­va­cie­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti na inú oso­bu. Z do­ka­zo­va­nia tak­tiež vy­ply­nu­lo, že v uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti sa zvy­kol bež­ne zdr­žia­vať aj obž. D. K. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ný), kto­rý sa tam vždy zdr­žia­val so súh­la­som ob­ža­lo­va­nej, te­da v je­ho prí­pa­de iš­lo o tzv. od­vo­de­né uží­va­cie prá­vo. V tom­to sme­re je bez vý­zna­mu, či ob­ža­lo­va­ný bol v neh­nu­teľ­nos­ti aj natr­va­lo nas­ťa­ho­va­ný ale­bo nie, na­koľ­ko bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že sa v neh­nu­teľ­nos­ti pra­vid­lel­ne zdr­žia­val. Pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že poš­ko­de­ný sa nez­ba­vil uží­va­cie­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti úpl­ne, pre­to­že do neh­nu­teľ­nos­ti cho­dil aj na­ďa­lej.

 Súd po­va­žu­je za do­ká­za­né aj to, že dňa 23.05.2006 (po­čas os­la­vy na­ro­de­ním ob­ža­lo­va­né­ho) doš­lo k in­ci­den­tu na neh­nu­teľ­nos­ti v D. L., kto­rej práv­nym nás­led­kom bo­la vý­zva zo stra­ny poš­ko­de­né­ho, aby ob­ža­lo­va­ní vy­pra­ta­li pred­met­nú neh­nu­teľ­nosť do 10.06.2006. Do uve­de­né­ho dá­tu­mu ob­ža­lo­va­ná bo­la oso­bou op­ráv­ne­nou úží­vať pred­met­nú neh­nu­teľ­nosť a ob­ža­lo­va­ný bol tak­tiež op­ráv­ne­ný sa v nej zdr­žia­vať. Ob­ža­lo­va­ní vý­zvu na opus­te­nie neh­nu­teľ­nos­ti ne­reš­pek­to­va­li, čo vy­plý­va z to­ho, že poš­ko­de­ní naš­li, aj po up­ly­nu­tí sta­no­ve­nej le­ho­ty, v neh­nu­teľ­nos­ti ich ve­ci (uve­de­né sa tý­ka hlav­ne ob­ža­lo­va­nej). Poš­ko­de­ný nás­led­ne na do­me vy­me­nil zá­mky, pri­čom ob­ža­lo­va­ní sa vte­dy v do­me ne­na­chá­dza­li. Po tom­to kro­ku poš­ko­de­né­ho, vy­me­nil zá­mky na vcho­do­vých dve­rách do do­mu aj ob­ža­lo­va­ný (tak­tiež v nep­rí­tom­nos­ti poš­ko­de­né­ho), kto­rý to vo svo­jej vý­pov­di vy­svet­lil tak, že sa spo­lu s ob­ža­lo­va­nou ne­moh­li dos­tať k svo­jim ve­ciam. Tá­to vý­me­na zá­mkov bo­la nás­led­ne zdo­ku­men­to­va­ná aj prís­luš­ník­mi PZ (uve­de­né vy­plý­va aj zo zá­pis­ni­ce o ohliad­ke mies­ta či­nu, kto­rá je za­lo­že­ná vo vy­šet­ro­va­com spi­se). Po­čas ďal­ších me­sia­cov pok­ra­čo­va­li a z čas­ti sa aj stup­ňo­va­li vzá­jom­né kon­flik­ty me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi a poš­ko­de­ný­mi a to v pod­sta­te až do jú­la ro­ku 2007, ke­dy poš­ko­de­ný opä­tov­ne vy­me­nil zá­mky na dve­rách od do­mu. Po­čas tých­to me­sia­cov sa ob­ža­lo­va­ní príl­eži­tos­tne v do­me zdr­žia­va­li (od vzá­jom­nej svad­by me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi v sep­tem­bri ro­ku 2006 sa ob­ža­lo­va­ní ma­li zdr­žia­vať v do­me len spo­ra­dic­ky a iš­lo skôr o vy­uží­va­nie zá­hra­dy do­mu), ma­li tam aj svo­je ve­ci (nap­rík­lad ná­by­tok) a vy­uží­va­li aj zá­hra­du pa­tria­ciu k neh­nu­teľ­nos­ti a uží­va­li z nej aj plo­dy, pri­čom ob­ža­lo­va­ný bol pri do­me, res­pek­tí­ve vo­šiel do zá­hra­dy aj dňa 07.07.2007.

 Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí pre­to pre súd vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ní ne­reš­pek­to­va­li vô­lu poš­ko­de­né­ho ako vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti, aby tú­to neh­nu­teľ­nosť pres­ta­li uží­vať do ur­če­nej le­ho­ty a te­da cel­kom zjav­ne za­siah­li do vlas­tníc­ke­ho prá­va poš­ko­de­né­ho rôz­ny­mi nep­ri­me­ra­ný­mi zá­sah­mi us­ku­toč­ne­ný­mi po 10.06.2006 (nap­rík­lad vý­me­na zá­mkov na dve­rách do­mu, príl­eži­tos­tné uží­va­nie do­mu a zá­hra­dy, príl­eži­tos­tné úží­va­nie plo­dov zo zá­hra­dy, ne­vyp­ra­ta­nie si ná­byt­ku z do­mu poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne).

 Zá­klad­nou otáz­kou, kto­rú mu­sel súd vy­rie­šiť bo­lo pre­to to, či tak­to zis­te­né a us­tá­le­né zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 ods. 1 Tr. zák..

 V pr­vom ra­de súd kon­šta­tu­je, že po­ru­še­nie vlas­tníc­ke­ho prá­va, t. j. v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de na­rú­ša­nie prá­va vlas­tní­ka vec po­koj­ne uží­vať, nie je, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom. Skut­ko­vé okol­nos­ti a ur­či­té zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va vy­ply­nu­li zo zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu, kto­rý tu evi­den­tne bol me­dzi poš­ko­de­ným a ob­ža­lo­va­nou a te­da ten­to vzťah mal súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad. Ochra­nu vlas­tníc­ke­mu prá­vu pri­tom pri­már­ne pos­ky­tu­je ci­vil­né prá­vo, prio­rit­ne Ob­čian­sky zá­kon­ník, kto­rý up­ra­vu­je mož­nosť vlas­tní­ka ob­rá­tiť sa na ci­vil­ný súd s rôz­ny­mi ža­lo­ba­mi, nap­rík­lad so ža­lo­bou o vy­da­nie ve­ci, o vy­pra­ta­nie neh­nu­teľ­nos­ti, o zdr­ža­nie sa zá­sa­hov do vlas­tníc­ke­ho prá­va a po­do­be­ne.

 Súd tie­to sku­toč­nos­ti uvá­dza pre­to, na­koľ­ko tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio (ide o pos­led­nú a naj­kraj­nej­šiu mož­nosť), čo zna­me­ná, že v tres­tnop­ráv­nej náu­ke ako aj praxi sa už tra­dič­ne vy­chá­dza zo zá­sa­dy po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty). Pod­ľa tej­to zá­sa­dy má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti, hlav­ne pros­tried­ky os­tat­ných prá­vych od­vet­ví, nie sú dos­ta­toč­né, te­da už bo­li vy­čer­pa­né, sú neú­čin­né ale­bo zjav­ne nie sú vhod­né.

 Prin­cíp tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio sa pre­ja­vu­je naj­mä v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd vy­kla­dať zna­ky skut­ko­vých pod­stát, pre­važ­ne ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov (tak ako je to aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de), s ve­do­mím, že prin­cíp ul­ti­ma rá­tio je neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a má vplyv aj na sub­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu a mu­sia tiež ná­le­ži­te zva­žo­vať, či je mož­né vy­užiť in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví na na­mie­ta­né po­ru­še­nie prá­va a či tý­mi­to in­šti­tút­mi mož­no reál­ne do­siah­nuť náp­ra­vy, ak k po­ru­še­niu prá­va sku­toč­ne doš­lo. Prin­cíp ul­ti­ma rá­tio tak umož­ňu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du od­lí­šiť prí­pa­dy, kto­ré spa­da­jú vý­hrad­ne do sfé­ry ob­čin­skop­ráv­nych, či ob­chod­ných vzťa­hov od tres­tnej čin­nos­ti.

 V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­žil aj prí­pus­tnú po­rov­ná­va­ciu me­tó­du vý­kla­du prá­va (t. j. me­tó­du, kto­rá umož­ňu­je po­rov­nať za­hra­nič­nú po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu s práv­nou úp­ra­vou účin­nou na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako aj ju­di­ka­tú­ru sú­dov, kto­rá sa k nej via­že), pri­čom zis­til, že práv­na úp­ra­va stí­ha­né­ho pre­či­nu je tak­mer to­tož­ná tak na úze­mí Čes­kej re­pub­li­ky ako aj na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom k prin­cí­pu ul­ti­ma rá­tio a ku ko­na­niam, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad sa už vy­jad­ro­val Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky (nap­rík­lad ná­le­zy zo dňa 30.11.2000 a 23.04.2004), kto­rý uvie­dol, že tres­tné prá­vo a tres­tno-práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu, kto­ré má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, je pot­reb­né po­va­žo­vať za ul­ti­ma ra­tio (pos­led­nú mož­nosť), te­da za kraj­ný práv­ny pros­trie­dok, kto­rý má vý­znam pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ský, t. j. z hľa­dis­ka ochra­ny zá­klad­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. V zá­sa­de však ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov osôb v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te osôb, aby „strá­ži­li“ svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a tak nah­rá­dza­li čin­nosť sú­dov v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní. V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie slú­ži­li k us­po­ko­jo­va­niu sub­jek­tív­nych práv súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy, po­kiaľ nie sú ved­ľa to­ho spl­ne­né všet­ky pred­pok­la­dy vzni­ku tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti, res­pek­tí­ve nie sú tie­to pred­pok­la­dy cel­kom jas­ne zis­te­né.

 Súd po­va­žu­je tie­to zá­ve­ry za pod­nen­tné, správ­ne a v pod­sta­te len vy­jad­ru­jú­ce prin­cí­py a zá­sa­dy, kto­ré vy­chá­dza­jú zo spo­loč­nej, eš­te čes­kos­lo­ven­skej, tres­tnop­ráv­nej náu­ky a kto­ré sú dek­la­ro­va­né aj v sú­čas­nej od­bor­nej li­te­ra­tú­re (nap­rík­lad poz­ri Šan­ta, J. – Ži­lin­ka, M.: Eko­no­mic­ká tres­tná čin­nosť a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio. Jus­tič­ná re­vue, 59, 2007, č. 12). Súd k uve­de­né­mu do­dá­va, že rov­na­ko nep­rí­pus­tným je aj ta­ká prax, keď sa štan­dar­tné ci­vil­né vzťa­hy rie­šia na úkor jed­né­ho účas­tní­ka pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va, na­koľ­ko tým­to spô­so­bom do­chá­dza k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu účas­tní­kov vo vzá­jom­ných zá­väz­ko­vých vzťa­hov.

 Uve­de­né práv­ne prin­cí­py a zá­sa­dy mu­sel súd ap­li­ko­vať aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad, pri­čom zis­til, že ob­ža­lo­va­ní ne­reš­pek­to­va­li vô­lu vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti a z neh­nu­teľ­nos­ti sa ne­vys­ťa­ho­va­li v le­ho­te, kto­rú poš­ko­de­ný ur­čil. Poš­ko­de­ný bol pri­tom ná­zo­ru, že ob­ža­lo­va­ní mu zjav­ne aj na­ďa­lej brá­ni­li v po­koj­nom uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti. Iš­lo te­da o „kla­sic­ké“ po­ru­še­nie práv­ne­ho vzťa­hu, kto­rý tu bol me­dzi ob­ža­lo­va­nou a poš­ko­de­ným, pri­čom poš­ko­de­ný sa mo­hol a mal do­má­hať ochra­ny svo­jich op­ráv­ne­ných práv a zá­uj­mov prá­ve pros­tred­níc­tvom ža­lo­by v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní (nap­rík­lad ža­lo­bou na vy­pra­ta­nie neh­nu­teľ­nos­tí, prí­pad­ne aj ža­lo­bou na zdr­ža­nie sa neop­ráv­ne­ných zá­sa­hov do svoj­ho vlas­tníc­ke­ho prá­va).

 Všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vy­plý­va­li zo vzá­jom­né­ho súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu me­dzi poš­ko­de­ným a ob­ža­lo­va­nou a kto­ré sa tý­ka­li po­ru­še­nia toh­to vzťa­hu ma­li byť rie­še­né súd­mi v ci­vil­nom ko­na­ní, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu a ani nie sú op­ráv­ne­né nah­rá­dzať ich čin­nosť, pre­to­že prá­ve sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní zá­ko­no­dar­ca po­vo­lá­va k to­mu, aby roz­ho­do­va­li všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vy­ply­nú zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov a kto­ré sa ne­vy­my­ka­jú bež­ne sa vy­sky­tu­jú­cim ob­dob­ným prí­pa­dom (nap­rík­lad v praxi  sa po­mer­ne bež­ne vy­sky­tu­je to, že nie je reš­pek­to­va­ná vô­la vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti a oso­ba, kto­rá sa v neh­nu­teľ­nos­ti vy­sky­tu­je sa od­miet­ne vy­sťa­ho­vať, pri­čom ta­ké­to prí­pa­dy ci­vil­né prá­vo pred­ví­da a sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní ich rie­šia na pod­kla­de ža­lôb o vy­pra­ta­nie neh­nu­teľ­nos­tí).

 Tres­tné prá­vo a v tom­to prí­pa­de skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu pod­ľa § 218 Tr. zák. je mož­né pou­žiť len v prí­pa­doch, kto­ré mož­no ozna­čiť za zá­važ­né exce­sy zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už zjav­ne pre­sa­hu­jú ich rá­mec a nap­rík­lad už ma­jú po­va­hu ig­no­rá­cie prá­vop­lat­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho v ci­vil­nom ko­na­ní, či úmy­sel­né­ho a bez­dô­vod­né­ho zne­mož­ňo­va­nia je­ho reali­zá­cie, res­pek­tí­ve je­ho sťa­žo­va­nia (nap­rík­lad roz­hod­nu­tia sú­du, kto­ré sa tý­ka po­vin­nos­ti vy­pra­tať neh­nu­teľ­nosť a po­dob­ne). Len ta­ké­mu­to strik­tné­mu prís­tu­pu to­tiž zod­po­ve­dá to, že tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va a tam, kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví už nie sú účin­né (ide o už zmie­ňo­va­nú sub­si­dia­ri­tu tres­tnej rep­re­sie, tzv. prin­cíp ul­ti­ma ra­tio).

 Súd opä­tov­ne pri­po­mí­na, že nie kaž­dé po­ru­še­nie prá­va mu­sí nut­ne zna­me­nať, že doš­lo aj k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by kaž­dé po­ru­še­nie prá­va mu­se­lo byť rie­še­né v tres­tnom ko­na­ní, čo mož­no po­va­žo­vať za ab­sur­dné. Ak by zá­ko­no­dar­ca chcel, aby kaž­dé po­ru­še­nie nap­rík­lad vlas­tníc­ke­ho prá­va bo­lo rie­še­né pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va (pros­tred­níc­tvom pre­či­nu pod­ľa § 218 Tr. zák.), cel­kom ur­či­te by neup­ra­vil sys­tém ochra­ny vlas­tníc­ke­ho prá­va v Ob­čian­skom zá­kon­ní­ka a ne­zria­ďo­val by ci­vil­né súd­nic­tvo. Pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va nie je mož­né vy­užiť len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve, cel­kom re­zig­no­val na ochra­nu, kto­rú mu ma­jú pos­kyt­núť sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho súd kon­šta­tu­je, že v zmys­le § 278 ods. 1 Tr. por. mo­hol súd roz­ho­do­vať len o skut­koch uve­de­ných v ob­ža­lo­be, te­da sa bliž­šie ne­zao­be­ral tvr­de­nia­mi poš­ko­de­né­ho, že ob­ža­lo­va­ní ma­li uží­vať neh­nu­teľ­nosť de­vas­tač­ným spô­so­bom, prí­pad­ne, že ma­li ne­ja­ké ve­ci od­cu­dziť, res­pek­tí­ve, že ad­re­so­va­li poš­ko­de­né­mu rôz­ne vul­ga­riz­my a vy­hráž­ky. Súd pri­po­mí­na, že pre­či­ny poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci, krá­de­že, či ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia ne­bo­li pred­me­tom ob­ža­lo­by a pre­to ani ne­moh­li byť pred­me­tom roz­ho­do­va­nia sú­du.

Súd tak­tiež poz­na­me­ná­va, že vý­me­na zá­mkov (od­re­za­nie zá­mkov zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho – sku­tok 1 ob­ža­lo­by) a ich nah­ra­de­nie iný­mi zá­mka­mi, ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu pod­ľa § 218 Tr. zák., na­koľ­ko vý­me­na zá­mkov, sa­ma o se­be, ne­mô­že brá­niť op­ráv­ne­né­mu sub­jek­tu v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti, pre­to­že vlas­tní­ko­vi neb­rá­ni nič v tom, aby tie­to zá­mky vy­me­nil za zá­mky svo­je (nap­rík­lad za vy­uži­tia § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) a prí­pad­ne po­dal ža­lo­bu na náh­ra­du ško­dy, kto­rá mu vznik­la z opä­tov­né­ho vy­mie­na­nia zá­mkov (súd pri­po­mí­na, že poš­ko­de­ný vy­me­nil na do­me 12.06.2006 zá­mky a pre­to, po­tom čo ich ob­ža­lo­va­ný nás­led­ne vy­lo­mil a vy­me­nil, mo­hol ich poš­ko­de­ný opä­tov­ne vy­me­niť, čo na­po­kon aj v jú­li ro­ku 2007 uro­bil). Pod­por­ne tu mož­no vy­chá­dzať aj z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rý uvá­dza, že len sa­mot­né neo­dov­zda­nie kľú­čov poš­ko­de­né­mu, ne­mož­no, bez ďal­šie­ho, pok­la­dať za trest­ný čin (nap­rík­lad us­ne­se­nie zo dňa 26. 9. 2006, sp. zn. 7 Tdo 1169/2006)

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, skut­ko­vé okol­nos­ti po­zos­tá­va­jú­ce v tom, že v dvoch mies­tnos­tiach do­mu ob­ža­lo­va­ní umies­tni­li ná­by­tok a na­priek vý­zvam poš­ko­de­né­ho si ho neod­nies­li (sku­tok 3 ob­ža­lo­by), už vô­bec ne­mož­no ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré by brá­ni­lo poš­ko­de­né­mu v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti. Poš­ko­de­né­mu nič neb­rá­ni v tom, aby ten­to ná­by­tok us­klad­nil na inom vhod­nom mies­te a to prí­pad­ne aj na nák­la­dy ob­ža­lo­va­ných. Na­po­kon, pre súd je evi­den­tné, že poš­ko­de­ný uží­va neh­nu­teľ­nosť aj na­priek to­mu, že tam je ná­by­tok ob­ža­lo­va­ných. Rov­na­ko tak to, že ob­ža­lo­va­ný mal byť dňa 07.07.2007 pri neh­nu­teľ­nos­ti poš­ko­de­né­ho a mal vôjsť do zá­hra­dy (sku­tok 3 ob­ža­lo­by), nie je brá­ne­ním v uží­va­ní zá­hra­dy, res­pek­tí­ve neop­ráv­ne­ním uží­va­ním, pre­to­že poš­ko­de­ný v tom ča­se v neh­nu­teľ­nos­ti bol a cel­kom zjav­ne ju aj uží­val. To, že ob­ža­lo­va­ný mal len vstú­piť na je­ho po­ze­mok ne­mô­že byť pre­to pre­či­nom pod­ľa § 218 Tr. zák.. Na­po­kon, ak ob­ža­lo­va­ní neop­ráv­ne­ne zbie­ra­li úro­du zo zá­hra­dy poš­ko­de­né­ho, moh­lo by ísť naj­viac o tzv. „krá­dež úro­dy“, av­šak nie o pre­čin pod­ľa § 218 Tr. zák.. Súd tak­tiež po­chy­bu­je, či to, že sa niek­to zdr­žia­va v neh­nu­teľ­nos­ti (sku­tok 2 ob­ža­lo­by) mož­no ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré brá­ni vlas­tní­ko­vi, aby neh­nu­teľ­nosť uží­val. Uve­de­né „zdr­žia­va­nie sa v neh­nu­teľ­nos­ti“ ne­mu­sí brá­niť vlas­tní­ko­vi v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom zdr­žia­va­nie sa v neh­nu­teľ­nos­ti ne­mu­sí byť na­po­kon ani jej uží­va­ním (ob­ža­lo­va­ní ne­ma­li tr­va­lo neh­nu­teľ­nosť uží­vať, ma­li sa tam príl­eži­tos­tne zdr­žia­vať). Mož­no len zo­pa­ko­vať, že poš­ko­de­ný sa mo­hol ke­dy­koľ­vek ob­rá­tiť na ci­vil­ný súd so ža­lo­bou, kto­rou sa mo­hol do­má­hať, aby bo­lo ob­ža­lo­va­ným za­ká­za­né sa zdr­žia­vať čo i len príl­eži­tos­tne v neh­nu­teľ­nos­ti a za­sa­ho­vať tak do je­ho vlas­tníc­ke­ho prá­va.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku, pre­to­že dos­pel k zá­ve­ru, že skut­ky uve­de­né v ob­ža­lo­be nie sú tres­tným či­nom, ale ide o „kla­sic­ký“ súk­rom­nop­ráv­ny vzťah, pri kto­rých všet­ky otáz­ky z nich vznik­nu­té mu­sia pri­már­ne rie­šiť sú­dy v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní. Súd o náh­ra­de ško­dy žiad­nym spô­so­bom ne­roz­ho­do­val, na­koľ­ko poš­ko­de­ných s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy nep­ri­pus­til na hlav­né po­jed­ná­va­nie (§ 256 ods. 4 Tr. por. per ana­lo­giam). V príp­rav­nom ko­na­ní to­tiž ne­bol ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­ne­ný riad­ne v zmys­le § 46 ods. 3 Tr. por. (t. j. kon­krét­nou su­mou do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia, z kto­rej by bo­la zrej­mé, že ško­da vy­plý­va z ko­na­nia uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be a nie nap­rík­lad z prí­pad­né­ho iné­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných).

 P o u č e n i e:  Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do 15 dní odo dňa je­ho ozná­me­nia ces­tou Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Od­vo­la­nie má od­klad­ný úči­nok.

 V pí­som­ne po­da­nom od­vo­la­ní je pot­reb­né uviesť vo­či kto­rým vý­ro­kom roz­sud­ku od­vo­la­nie sme­ru­je a či sme­ru­je aj pro­ti ko­na­niu, kto­ré roz­sud­ku pred­chá­dza­lo.

 

 

               Ok­res­ný súd Pe­zi­nok

V Pe­zin­ku, dňa 04.03.2009

 

 

     JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                 sa­mo­sud­ca

 

Diskusia