Právne vety aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

Práv­ne ve­ty pri­ja­té na za­sad­nu­tí tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR dňa 13.06.2016

Roz­hod­nu­tie č. 1:

I. Súd, kto­ré­mu bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, je prís­luš­ný na roz­ho­do­va­nie o všet­kých otáz­kach (§ 238 ods. 2 Tr. por.), te­da aj o väz­be, aj v prí­pa­de nás­led­né­ho pos­tú­pe­nia ve­ci iné­mu sú­du pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní ob­ža­lo­by se­ná­tom (pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by sa­mo­sud­com),ak ide o otáz­ku ko­na­nia, kto­rú je pot­reb­né vy­rie­šiť pred prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia o pos­tú­pe­ní ve­ci. To pla­tí aj pre súd, kto­ré­mu bo­la vec pos­tú­pe­ná a kto­rý mie­ni vy­vo­lať spor o prís­luš­nosť (§ 22 Tr. por.), ak je napr. pot­reb­né v zmys­le § 76  ods. 3 Tr. por. roz­hod­núť o väz­be pred pred­lo­že­ním ve­ci naj­bliž­šie spo­loč­ne na­dria­de­né­mu sú­du.

II. Súd je po po­da­ní ob­ža­lo­by po­vin­ný pred­nos­tne a urý­chle­ne roz­hod­núť o väz­be tak, aby k prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu o väz­be doš­lo do up­ly­nu­tia le­ho­ty uve­de­nej sú­bež­ne v § 76 ods. 3 a § 238 ods. 3 Tr. por. (le­ho­ty, kto­rá by bo­la zá­klad­nou ale­bo predĺže­nou le­ho­tou väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, ak by ne­doš­lo k po­da­niu ob­ža­lo­by). Tak­to pos­tu­pu­je súd aj v prí­pa­de, ak zá­ro­veň s roz­hod­nu­tím o väz­be ale­bo nás­led­ne roz­hod­ne o pos­tú­pe­ní ve­ci iné­mu sú­du ako sú­du prís­luš­né­mu v zmys­le § 244 ods. 1  písm. a) ale­bo § 241 ods. 1 písm. a) Tr. por.

 

Roz­hod­nu­tie č. 2:

 

            Je zá­važ­nou pro­ces­nou chy­bou v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. (aj § 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por.), ak v ob­ža­lob­nom návr­hu nie je spô­so­bom uve­de­ným v § 235 písm. c/ Tr. por., časť ve­ty pred bod­ko­čiar­kou, po­pí­sa­ný a tým iden­ti­fi­ko­va­ný kaž­dý čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, aj keď práv­na kva­li­fi­ká­cia ta­ké­ho či­nu (§ 235 písm. c/ Tr. por. časť ve­ty za bod­ko­čiar­kou) sa vzťa­hu­je na pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin ako ce­lok.

 Roz­hod­nu­tie č. 3:

    

            Ok­ruh roz­hod­nu­tí pro­ti kto­rým je prí­pus­tné do­vo­la­nie, je s účin­nos­ťou od             1. sep­tem­bra 2011 expli­cit­ne (vý­slov­ne) sta­no­ve­ný v § 368 ods. 2 písm. a/ až h/ Tr. por. v zne­ní zá­ko­na č. 262/2011 Z.z.. Ďal­šie dru­hy do­vo­la­ním na­pad­nu­teľ­ných roz­hod­nu­tí, kto­ré má na mys­li slov­né spo­je­nie uve­de­né v ná­ve­tí toh­to us­ta­no­ve­nia „ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak“, vy­plý­va­jú z  § 371 ods. 2 Tr. por. s tým, že tie­to mô­že účin­ne na­pad­núť len mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti. Nap­ro­ti to­mu od­sek 3 § 371 Tr. por. ne­roz­ši­ru­je ok­ruh mi­nis­trom spra­vod­li­vos­ti na­pad­nu­teľ­ných roz­hod­nu­tí, ale roz­ši­ru­je ok­ruh do­vo­la­cích dô­vo­dov, v rám­ci kto­rých má mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti mož­nosť do­má­hať sa aj náp­ra­vy skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov v pod­stat­ných okol­nos­tiach nes­práv­ne zis­te­ný.

Roz­hod­nu­tie č. 5:

            Po­čas pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por. preml­ča­cia do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia nes­po­čí­va. Us­ta­no­ve­nie § 87 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. je v tom­to sme­re pot­reb­né vy­kla­dať reš­trik­tív­ne, inak by pri ne­zis­te­ní oso­by pá­cha­te­ľa (nev­zne­se­ní ob­vi­ne­nia) v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej preml­ča­cej do­be ne­doš­lo ku preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia u žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu a ten­to stav by pretr­vá­val bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia, čo by po­pie­ra­lo zmy­sel a účel  in­šti­tú­tu preml­ča­nia.

Roz­hod­nu­tie č. 6:

I. Napl­ne­nie  zá­kon­ných zna­kov pre­či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák. (pri pou­ži­tí zá­klad­nej ale­bo kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty), vrá­ta­ne vy­ššej než ne­patr­nej zá­važ­nos­ti v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák. ne­mô­že byť ne­go­va­né zá­ve­rom tres­tné­ho sú­du na zá­kla­de vlas­tné­ho do­ka­zo­va­nia, že ob­vi­ne­ný, kto­rý je práv­ne, te­da v zmys­le § 82- § 96 Zá­ko­na o ro­di­ne ro­di­čom di­eťa­ťa ako vy­ži­vo­va­nej oso­by a kto­rý je z to­ho dô­vo­du po­vin­ný pl­niť vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť (§ 62 ods. 1 Zá­ko­na o ro­di­ne), v sku­toč­nos­ti (bio­lo­gic­kým) ro­di­čom nie je. Re­le­van­tnou zme­nou mô­že byť len za­pre­tie ot­cov­stva (ur­če­nie ma­ter­stva) súd­nou ces­tou, ku kto­ré­mu však v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­že dôjsť.

II. Otáz­ka ot­cov­stva, resp. ma­ter­stva (ro­di­čov­stva) je otáz­kou osob­né­ho sta­vu, vy­lú­če­nou z po­su­dzo­va­nia pred­bež­ných otá­zok or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom v zmys­le § 7 ods. 2 Tr. por., pri­čom práv­ne účin­ky ro­di­čov­stva sú z hľa­dis­ka zá­važ­nos­ti pre­či­nu pod­ľa § 207 Tr. zák. rov­na­ké bez oh­ľa­du na okol­nosť, aký je práv­ny dô­vod ur­če­nia ro­di­čov­ské­ho vzťa­hu.

Roz­hod­nu­tie č. 7:

            Ko­na­nie o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze ne­kon­čí prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia o vý­ko­ne toh­to roz­ka­zu, ale až sa­mot­nou reali­zá­ciou vy­da­nia vy­žia­da­nej oso­by do cu­dzi­ny. Ak sa v ob­do­bí po prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia o vy­ko­na­ní európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu a pred vy­da­ním vy­žia­da­nej oso­by do cu­dzi­ny za­ča­lo ko­na­nie o uz­na­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho sú­dom člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie pod­ľa zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z., na kto­ré sa vzťa­hu­je vy­ššie uve­de­ný európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz (o vy­ko­na­ní kto­ré­ho už bo­lo roz­hod­nu­té), je na to­to ko­na­nie prís­luš­ný súd pod­ľa § 12 ods. 1 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na, te­da kraj­ský súd, kto­rý ko­nal (a stá­le ko­ná) o vý­ko­ne európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu

 Roz­hod­nu­tie č. 8:

            Pod­ľa § 76a Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že súd predĺžiť le­ho­tu väz­by pri obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­noch, za kto­ré mož­no ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 25 ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, vrá­ta­ne tých tres­tných či­nov, pri kto­rých trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 25 ro­kov pred­sta­vu­je naj­vyš­šiu mož­nú vý­me­ru tres­tu.  Obe san­kcie sú te­da vo vy­ššie ozna­če­nom us­ta­no­ve­ní uve­de­né al­ter­na­tív­ne, nie ku­mu­la­tív­ne.*

_____________________________________________________________

*od 1. ja­nuá­ra 2016 ide aj o tres­tné či­ny „te­ro­riz­mu“

Roz­hod­nu­tie č. 9:

            V skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sa ne­ci­tu­je for­mu­lá­cia kva­li­fi­kač­ne pou­ži­té­ho  us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, tá­to for­mu­lá­cia zod­po­ve­dá tzv. práv­nej ve­te, ci­to­va­nej v kva­li­fi­kač­nej čas­ti vý­ro­ku o vi­ne. Skut­ko­vá ve­ta mu­sí zod­po­ve­dať práv­nej ve­te ob­sa­ho­vo, te­da tak, aby bo­lo mož­né kon­šta­to­vať napl­ne­nie zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu (sub­su­mo­vať zis­te­ný skut­ko­vý stav pod prís­luš­né us­ta­no­ve­nie oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na).

 Roz­hod­nu­tie č. 10:

            Otáz­ku spl­ne­nia pod­mie­nok pre roz­hod­nu­tie sú­du o os­ved­če­ní sa od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be s ulo­že­ným pro­bač­ným doh­ľa­dom pod­ľa § 52 ods. 1 Tr. zák. ne­mož­no zu­žo­vať len na skú­ma­nie riad­ne­ho ži­vo­ta od­sú­de­né­ho po­čas skú­šob­nej do­by a spl­ne­nie sú­dom ulo­že­ných ob­me­dze­ní a po­vin­nos­tí (§ 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. ),  na­koľ­ko by sa strá­cal roz­diel me­dzi pod­mie­neč­ným od­kla­dom vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa § 49 Tr. zák. a pod­mie­neč­ným od­kla­dom vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pro­bač­ným doh­ľa­dom pod­ľa § 51 Tr. zák. Dodr­žia­va­nie pod­mie­nok pro­bač­né­ho doh­ľa­du je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre roz­hod­nu­tie o os­ved­če­ní sa od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be. Zá­važ­né po­ru­še­nie pod­mie­nok pro­bač­né­ho doh­ľa­du, prí­pad­né sús­tav­né me­nej zá­važ­né po­ru­šo­va­nie pod­mie­nok pro­bač­né­ho doh­ľa­du zo stra­ny od­sú­de­né­ho je nao­pak dô­vo­dom na roz­hod­nu­tie o neos­ved­če­ní sa od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be.

Roz­hod­nu­tie č. 12:

            I. Pri uk­la­da­ní spo­loč­né­ho tres­tu pod­ľa § 41 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je pre­káž­kou, ak bol pred­chá­dza­jú­ci od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok vy­hlá­se­ný v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te, a nao­pak. Do­ho­da o vi­ne a tres­te však mu­sí zod­po­ve­dať  vy­ššie ozna­če­né­mu us­ta­no­ve­niu.

            II. Ak je da­ná pô­sob­nosť Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du na ko­na­nie o ur­či­tom skut­ku pod­ľa niek­to­rej z práv­nych kva­li­fi­ká­cií jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov, ja da­ná aj na ko­na­nie o inom čias­tko­vo úto­ku to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v si­tuá­cii pred­pok­la­da­nej us­ta­no­ve­ním § 41 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, a to aj keď „do­ža­lo­va­ný“  sku­tok (čias­tko­vý útok) pod­ľa svo­jej práv­nej kva­li­fi­ká­cie pô­sob­nosť Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du ne­zak­la­dá.

 

 

Diskusia