Vražda vo vystupňovanom afekte, zavinenie zmenšene príčetného páchateľa a k neuloženiu ochranného dohľadu

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Ko­na­nie vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te, prí­pad­ne si­tuácia, kto­rá ho spô­so­bi­la, sú skut­ko­vým zis­te­ním a pre­to ma­jú mať od­raz v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne. Ale­bo po­ve­da­né inak, us­tá­le­nie zmen­še­nej prí­čet­nos­ti pá­cha­te­ľa v ča­se spá­chania skut­ku mu­sí byť ako skut­ko­vé zis­te­nie sú­čas­ťou opi­su skut­ku.

 Po­kiaľ znal­ci - psy­chia­tri a po nich aj ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej ozna­čo­va­li vy­stup­ňo­va­ný afekt u ob­ža­lo­va­nej aj poj­mom „nez­vlád­nu­teľ­ný ale­bo nez­vlád­nu­tý afekt“, tak pos­tu­po­va­li nes­práv­ne. Ten­to ter­mín to­tiž bý­va v praxi sa­mot­ný­mi znal­ca­mi pou­ží­va­ný ne­jed­not­ne a to buď v zmys­le vy­stup­ňo­va­né­ho ne­pa­to­lo­gic­ké­ho afek­tu ale­bo v zmys­le „hra­nič­nej va­rian­ty“ me­dzi afek­tom fy­zio­lo­gic­kým (nor­mál­nym) a cho­rob­ným (pa­tic­kým). Niek­to­rí znal­ci pou­ží­va­jú po­jem „nez­vlád­nu­teľ­ný afekt“ ako syn­ony­mum pre vy­stup­ňo­va­ný afekt v sme­re tzv. afek­tu hra­nič­ne cho­rob­né­ho (t. j. afek­tu, kto­rý je „na pol ces­te“ me­dzi afek­tom vy­stup­ňo­va­ným a afek­tom pa­tic­kým). Prá­ve pre svo­ju ne­jed­noz­nač­nosť bý­va ten­to po­jem od­bor­nou psy­chia­tric­kou li­te­ra­tú­rou od­mie­ta­ný (nap­rík­lad Pav­lov­ský, P. a kol.: Soud­ní psy­chia­trie a psy­cho­lo­gie, Gra­da Pub­lis­hing 2012 ale­bo Štu­dent, Soud­ní psy­chia­trie a tres­tní prá­vo, 1989), kto­rá neod­po­rú­ča, aby sa ob­ja­vo­val v zna­lec­kých po­sud­koch ako ozna­če­nie pre nor­mál­ny, ne­pa­to­lo­gic­ký afekt a to aj pre­to, že „nez­vlád­nu­teľ­nosť afek­tu“ sta­no­ve­ná súd­nym znal­com im­pli­ku­je zá­ver o nep­rí­čet­nos­ti, ku kto­rej ako k otáz­ke práv­nej mô­že dos­pieť je­di­ne or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd. Kraj­ský súd pri­po­mí­na, že po­jem „nez­vlád­nu­tý afekt“ nie je me­di­cín­sky po­jem a ne­mal byť sú­čas­ťou zna­lec­kých psy­chia­tric­kých po­sud­kov. Na­vy­še po­jem „nez­vlád­nu­tý afekt“ naz­na­ču­je, že je­ho zvlád­nu­tie bo­lo nad si­ly jed­not­liv­ca, tak­že to zvá­dza k to­mu, že ide o syn­ony­mum pre pa­tic­ký afekt. Po­jem „nez­vlád­nu­tý afekt“ je pri­tom vý­ra­zom pre afekt, kto­rý tu je v rám­ci nor­mál­nej psy­chi­ky. Ten­to po­jem pre­to ne­vys­ti­hu­je nič pa­tic­ké­ho, ale len to, že iš­lo o afekt, kto­rý pá­cha­teľ nez­vlá­dol, pre­to­že by sa inak nep­re­ja­vil a k ta­ké­mu­to zis­te­niu nie je pot­reb­ný psy­chiater.

 II. Z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je afekt v zá­sa­de ob­jek­tív­nou okol­nos­ťou, kto­rá ne­mu­sí byť pok­ry­tá za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa. Je te­da ľa­hos­taj­né, či si je pá­cha­teľ v do­be spá­chania či­nu ve­do­mý, že ko­ná v afek­te ale­bo nie. Afekt má však vplyv na po­sú­de­nie mie­ry za­vi­ne­nia, po­kiaľ ide o in­ten­zi­tu vnú­tor­né­ho vzťa­hu pá­cha­te­ľa k sku­toč­nos­tiam, kto­ré za­kla­da­jú trest­ný čin. Afekt pri­tom mô­že ov­plyv­niť pres­nosť pred­stáv pá­cha­te­ľa o zá­važ­nos­ti a roz­sa­hu nás­led­kov spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Pá­cha­teľ, kto­rý bol v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti je te­da v zá­sa­de prí­čet­ným pá­cha­te­ľom. Stav zmen­še­nej prí­čet­nos­ti pre­to auto­ma­tic­ky ne­vy­lu­ču­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie, na­koľ­ko sa tý­ka mie­ry za­vi­ne­nia (t. j. mie­ry autor­stva či­nu, kto­ré je pri zmen­še­ne prí­čet­nom pá­cha­te­ľo­vi zní­že­né op­ro­ti pá­cha­te­ľo­vi pl­ne prí­čet­né­mu) a nie za­vi­ne­nia ako ta­ké­ho. Pá­cha­teľ, kto­rý spá­chal trest­ný čin v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti sa pre­to zhod­ne ako pl­ne prí­čet­ný pá­cha­teľ, mô­že do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu vraž­dy (či je­ho po­ku­su) a to aj v pria­mom úmys­le. Stav zmen­še­nej prí­čet­nos­ti, te­da sám ose­be nes­pô­so­bu­je zá­nik úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k nás­led­ku (smr­ti poš­ko­de­né­ho) a ne­me­ní ho na za­vi­ne­nie ned­ban­li­vos­tné, ako sa myl­ne dom­nie­va ob­ha­jo­ba. Pre­to aj pri zmen­še­ne prí­čet­nom pá­cha­te­ľo­vi je ne­vyh­nut­né vy­vo­dzo­vať je­ho za­vi­ne­nie naj­mä z okol­nos­tí prí­pa­du, z dru­hu pou­ži­tej zbra­ne pri úto­ku na poš­ko­de­né­ho, zo spô­so­bu jej pou­ži­tia vo­či poš­ko­de­né­mu a po­dob­ne.

 Úmy­sel, či už pria­my ale­bo ne­pria­my, vy­ža­du­je ur­či­tú pred­sta­vu pá­cha­te­ľa o mož­nos­ti vý­sled­ku je­ho ko­na­nia. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve je ná­zo­ru, že afekt ne­má na úmy­sel pá­cha­te­ľa sám ose­be žiad­ny zá­sad­ný vplyv. Cha­rak­ter afek­tív­ne­ho de­lik­tu je sí­ce ira­cio­nál­ny, ale pá­cha­teľ pred­sa len zvo­lí úmy­sel­né rie­še­nie stre­so­vej, či kon­flik­tnej si­tuácie, chce ub­lí­žiť poš­ko­de­né­mu. Pri ko­na­ní v ne­pa­to­lo­gic­kom afek­te tak ne­miz­ne úmy­sel, ale ref­lexia pra­vi­diel sprá­va­nia. Pri úmy­sel­nom za­vi­ne­ní je pre­to nut­né vy­chá­dzať z cie­ľa, kto­rý pá­cha­teľ svo­jím ko­na­ním sle­du­je. Pá­cha­teľ, kto­rý ko­ná v ne­pa­to­lo­gic­kom afek­te te­da vie čo chce uro­biť, ne­vi­dí nič ok­rem toh­to cie­ľa a pros­tried­kov, kto­ré k ne­mu ve­dú. Ide pre­to o pá­cha­te­ľa ko­na­jú­ce­ho v pria­mom úmys­le, pri kto­rom však mô­že byť skú­ma­ná prí­čet­nosť. Pá­cha­teľ tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok (smrť poš­ko­de­né­ho) chce spô­so­biť, t. j. ide tu o vlast­ný cieľ je­ho ko­na­nia a nie len o je­ho nut­ný dôs­le­dok (pre­to ide o úmy­sel pria­my a nie ne­pria­my). Ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa je nut­né od­lí­šiť od pá­cha­te­ľa tzv. pa­tic­ké­ho afek­tu, pri kto­rom je vy­miz­nu­tá ov­lá­da­cia ako aj roz­poz­ná­va­cia zlož­ka, na­koľ­ko ta­ký­to pá­cha­teľ ne­vi­dí ani cieľ a ani pros­tried­ky, pri­čom u ne­ho do­chá­dza len k „sle­pé­mu vy­bi­tiu afek­tu“.

 III. Uk­la­da­nie ochran­né­ho doh­ľa­du pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. zmen­še­ne prí­čet­ným pá­cha­te­ľom, pri kto­rých pos­tu­pu­je súd pri uk­la­da­ní san­kcie pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. nie je ob­li­ga­tór­ne.

 Us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. o mier­nej­šom pos­ti­hu zmen­še­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa vzhľa­dom na je­ho zdra­vot­ný stav má cha­rak­ter tzv. sa­mos­tat­né­ho vy­me­ria­va­cie­ho pra­vid­la pri uk­la­da­ní san­kcií (tres­tu a ochran­né­ho opat­re­nia). Ide o us­ta­no­ve­nie špe­ciál­ne nie­len k tres­tnej sadz­be uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale aj k všeo­bec­ným us­ta­no­ve­niam, kto­ré sa tý­ka­jú uk­la­da­nia tres­tu a ochran­ných opat­re­ní. Z toh­to poh­ľa­du je te­da us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. špe­ciál­ne aj k us­ta­no­ve­niam, kto­ré sa za­obe­ra­jú uk­la­da­ním ochran­ných opat­re­ní a pre­to má pred­nosť aj pred us­ta­no­ve­ním § 76 ods. 1 Tr. zák. Us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa te­da neup­lat­ní ved­ľa us­ta­no­ve­nia § 76 ods. 1 Tr. zák., ale pred ním s tým, že ulo­že­nie ochran­né­ho lie­če­nia tu má Tres­tným zá­ko­nom sta­no­ve­nú pred­nosť (§ 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.) pred uk­la­da­ním ochran­né­ho doh­ľa­du (§ 76 ods. 1 Tr. zák.).

 Up­red­nos­tne­nie špe­ciál­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. pred všeo­bec­ným us­ta­no­ve­ním § 76 ods. 1 Tr. zák. je pre­to pl­ne v sú­la­de so zá­sa­da­mi san­kcio­no­va­nia zmen­še­ne prí­čet­ných pá­cha­te­ľov, kde do­mi­nan­tnou san­kciou by ma­lo byť uk­la­da­nie ochran­né­ho lie­če­nia a nie uk­la­da­nie ochran­né­ho doh­ľa­du.

 

 

 

sp.zn. 4To/58/2016

 

ROZ­SU­DOK

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

             Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­nej C C, stí­ha­nej pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­nej a pro­ku­rá­to­ra pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo dňa 05.04.2016, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 23.jú­na 2016 tak­to

 

                                                                         

                                                                      

 

 

r o z h o d o l :

        

          I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), ods. 3 Tr. por. zru­šu­je sa roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo dňa 05.04.2016 v ce­lom roz­sa­hu.

 

           II. Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­ná

 

C C, ,

 

                                                         je vin­ná, že

 

dňa 05.02.2015 v ča­se prib­liž­ne od 10.30 hod. do 11.30 hod. v Bra­tis­la­ve na Zá­vod­nej uli­ci č. 3/B v zá­hrad­nej chat­ke a na priľ­ah­lom dvo­re, v sta­ve vy­stup­ňo­va­né­ho afek­tu s he­te­roag­re­siou, kto­rý bol za­prí­či­ne­ný kul­mi­ná­ciou ne­ga­tív­nych emó­cií v spolu­ži­tí s poš­ko­de­ným J C, v kom­bi­ná­cii so stre­so­gén­nym vply­vom di­ag­nos­ti­ko­va­né­ho zá­važ­né­ho so­ma­tic­ké­ho ocho­re­nia (ade­no­kar­ci­nóm hru­bé­ho čre­va), s kto­rým sú­vi­se­lo jej ma­sív­ne dep­re­sív­ne la­de­nie, so zá­me­rom spô­so­biť smrť poš­ko­de­né­mu, na­pad­la svoj­ho man­že­la poš­ko­de­né­ho J C a to tak, že ne­zis­te­ním spô­so­bom pod­pá­li­la ni­mi pre­na­ja­tú chat­ku, v kto­rej sa na­chá­dzal poš­ko­de­ný, pri­čom po tom, ako poš­ko­de­ný vy­be­hol z ho­ria­cej chat­ky ho nás­led­ne ma­če­tou s dĺžkou če­pe­le 40 cm bod­la do bruš­nej du­ti­ny a kr­ku, na čo poš­ko­de­ný ute­kal pred ňou do lat­rí­ny na­chá­dza­jú­cej sa na priľ­ah­lom dvo­re, kde ho teh­lou opa­ko­va­ne udie­ra­la do ob­las­ti hla­vy, čím mu spô­so­bi­la seč­né po­ra­ne­nie du­ti­ny bruš­nej s vy­tr­hnu­tím ten­ké­ho čre­va a kr­vá­ca­ním do bruš­nej du­ti­ny, štyr­mi poš­ko­de­nia­mi ten­ké­ho čre­va a bla­ni­tej čas­ti pod­bruš­ni­ce, lé­ziou me­zo­sig­my, via­ce­ré tr­žnoz­mliaž­de­né po­ra­ne­nia hla­vy v jej vla­sa­tej čas­ti, tr­žno zmliaž­de­né po­ra­ne­nia kr­ku a pra­vé­ho zá­päs­tia, po­pá­le­ni­ny hla­vy v jej vla­sa­tej čas­ti, tr­žnoz­mliaž­de­né po­ra­ne­nia kr­ku a pra­vé­ho zá­päs­tia, po­pá­le­ni­ny hla­vy, tvá­re, kr­ku, hrud­ní­ka a ra­mien II. a III. stup­ňa v cel­ko­vom roz­sa­hu 8% plo­chy te­la, kto­ré vy­vo­la­li bez­pros­tred­né oh­ro­ze­nie ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, pri­čom spô­so­be­ný­mi zra­ne­nia­mi bol na­ru­še­ný ob­vyk­lý spô­sob ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho v dĺžke mi­ni­mál­ne 2,5 me­sia­ca, pri­čom v pok­ra­čo­va­ní úto­ku na poš­ko­de­né­ho za­brá­ni­li ob­ža­lo­va­nej ná­hod­ní sved­ko­via úto­ku, kto­rí ob­ža­lo­va­nú od­tiah­li od zra­ne­né­ho poš­ko­de­né­ho a sú­čas­ne ob­ža­lo­va­ná pod­pá­le­ním pre­na­ja­tej chat­ky spô­so­bi­la jej vlas­tní­ko­vi poš­ko­de­né­mu M N ško­du v cel­ko­vej vý­ške 2786,66 euro,

 

                                                             te­da

 

- do­pus­ti­la sa ko­na­nia, kto­ré bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu a to v úmys­le iné­ho usmr­tiť a ta­ký čin spá­cha­la na blíz­kej oso­be, pri­čom k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­doš­lo,

 

- poš­ko­di­la cu­dziu vec a spô­so­bi­la na cu­dzom ma­jet­ku väč­šiu ško­du,

 

 

čím spá­cha­la

 

obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

 

Za to sa

od­su­dzu­je

 

pod­ľa § 145 ods. 2, § 41 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. c), § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zák. k úhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 (šty­ri) ro­ky.

 

Pod­ľa § 48 ods. 4 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­ná pre vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­ďu­je do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 73 ods. 1, § 74 ods. 1 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­nej uk­la­dá ochran­né psy­chia­tric­ké lie­če­nie ús­tav­nou for­mou.

 

III. Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra  za­mie­ta.

 

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo dňa 05.04.2016 bo­la ob­ža­lo­va­ná C C uz­na­ná vin­nou zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spá­cha­né­ho v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­la do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 05.02.2015 v ča­se prib­liž­ne od 10:30 hod. do 11:30 hod. v Bra­tis­la­ve, na Zá­vod­nej uli­ci č. 3/B, v zá­hrad­nej chat­ke a na priľ­ah­lom dvo­re sa po­kú­si­la usmr­tiť man­že­la – poš­ko­de­né­ho J C, a to tak, že ne­zis­te­ným spô­so­bom pod­pí­li­la ni­mi pre­na­ja­tú chat­ku, v kto­rej sa na­chá­dzal poš­ko­de­ný, pri­čom po tom, ako poš­ko­de­ný vy­be­hol s ho­ria­cej chat­ky ho nás­led­ne ma­če­tou s dĺžkou če­pe­le 40 cm bod­la do bruš­nej du­ti­ny a kr­ku, na čo poš­ko­de­ný ute­kal pred ňou do lat­rí­ny na­chá­dza­jú­cej sa na priľ­ah­lom dvo­re, kde ho teh­lou opa­ko­va­ne udie­ra­la do ob­las­ti hla­vy, čím mu spô­so­bi­la seč­né po­ra­de­nie du­ti­ny bruš­nej s even­te­rá­ciou (vy­vr­hnu­tím)ten­ké­ho čre­va he­mo­pe­ri­to­neom (kr­vá­ca­nie do bruš­nej du­ti­ny), štyr­mi lé­zia­mi (poš­ko­de­nia­mi) ten­ké­ho čre­va a me­zen­té­ria (bla­ni­tá časť pob­ruš­ni­ce), lé­ziou me­zo­sig­my, via­ce­ré tr­žno – zmliaž­de­né po­ra­ne­nia hla­vy v jej vla­sa­tej čas­ti, tr­žno – zmliaž­de­né po­ra­ne­nie kr­ku a pra­vé­ho zá­päs­tia, po­pá­le­ni­ny hla­vy, tvá­re, kr­ku, hrud­ní­ka a ra­mien II. a III. stup­ňa v cel­ko­vom roz­sa­hu 8% plo­chy te­la, kto­ré vy­vo­la­li bez­pros­tred­né oh­ro­ze­nie ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho a spô­so­be­ný­mi zra­ne­nia­mi bol na­ru­še­ný ob­vyk­lý spô­sob ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho v dĺžke mi­ni­mál­ne 2,5 me­sia­ca ku dňu po­da­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku, to jest k dá­tu­mu 21. 04. 2015, pri­čom v pok­ra­čo­va­ní úto­ku ob­vi­ne­nej na poš­ko­de­né­ho za­brá­ni­li ná­hod­ní sved­ko­via in­ci­den­tu, kto­rí úto­čia­cu ob­vi­ne­nú od­tiah­li od už váž­ne po­ra­de­né­ho poš­ko­de­né­ho a sú­čas­ne ob­vi­ne­ná úmy­sel­ným pod­pá­le­ním chat­ky spô­so­bi­la poš­ko­de­né­mu M N, ško­du v cel­ko­vej vý­ške 2786,66 € pod­ľa od­bor­né­ho po­sud­ku.

 

Za to jej bol pod­ľa § 145 ods. 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ulo­že­ný úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 8 (osem) ro­kov. Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. s pou­ka­zom na § 48 ods. 4 Tr. zák. bo­la ob­ža­lo­va­ná na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ná do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia. Pod­ľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­nej ulo­žil aj trest pre­pad­nu­tia ve­ci a to jed­né­ho ku­su ma­če­ty a lo­pa­ty na­chá­dza­jú­cich sa v ús­cho­ve tres­tné­ho de­po­zi­tu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I č. 8/2015 s tým, že pod­ľa § 60 ods. 6 Tr. zák. sa vlas­tní­kom pre­pad­nu­tých ve­cí stá­va štát.

 

Pod­ľa § 73 ods. 1 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­nej ulo­žil ochran­né psy­chia­tric­ké lie­če­nie ús­tav­nou for­mou.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­da­la v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ná C C ako aj pro­ku­rá­tor.

 

Ob­ža­lo­va­ná C C od­ôvod­ni­la od­vo­la­nie oso­bit­ný­mi pí­som­ný­mi po­da­nia­mi pros­tred­níc­tvom svo­jich ob­haj­cov.

 

V dô­vo­doch od­vo­la­nia kon­ci­po­va­ných ob­haj­com Mgr. Pet­rom Hu­de­com na­mie­ta vý­rok o tres­te, na­koľ­ko ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 8 ro­kov po­va­žu­je za nep­ri­me­ra­ne prís­ny. Účel ge­ne­rál­nej a in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie bu­de v da­nom prí­pa­de u ob­ža­lo­va­nej za­bez­pe­čo­vať vý­kon ulo­že­né­ho ochran­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ús­tav­nou for­mou. Je ná­zo­ru, že prí­pad­né ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re blíz­kej do­po­siaľ vy­ko­na­nej väz­be za­bez­pe­čí do­siah­nu­tie úče­lu tres­tu. Úva­hy sú­du pr­vé­ho stup­ňa o údaj­nom dvo­ji­tom mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu sa ja­via ako nes­práv­ne. Z vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je zrej­mé, že súd uk­la­dal trest za pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., kto­ré up­ra­vu­je oso­bit­ný pos­tup pri uk­la­da­ní tres­tu zmen­še­né­mu pá­cha­te­ľo­vi, pri­čom súd nie je via­za­ný ob­me­dzenia­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 3 Tr. zák. Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je te­da zrej­mé, že súd v pod­sta­te neap­li­ko­val pri uk­la­da­ní tres­tu us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., na­koľ­ko pos­tu­po­val v sú­la­de s ob­me­dzenia­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 3 Tr. zák. Súd pr­vé­ho stup­ňa tak­tiež pri uk­la­da­ní tres­tu ne­dos­ta­toč­ne zoh­ľad­nil zdra­vot­ný stav ob­ža­lo­va­nej. Ce­lé hlav­né po­jed­ná­va­nie sa vy­ko­na­lo v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­nej a to z dô­vo­du jej ne­priaz­ni­vé­ho zdra­vot­né­ho sta­vu. Ak by ob­ža­lo­va­ná ne­žia­da­la vy­ko­nať hlav­né po­jed­ná­va­nie v jej nep­rí­tom­nos­ti, bo­lo by prav­de­po­dob­né, že hlav­né po­jed­ná­va­nie by ne­bo­lo mož­né us­ku­toč­niť, res­pek­tí­ve len s ťa­žos­ťa­mi. Zá­važ­nosť zdra­vot­né­ho sta­vu a nut­nosť naj­skor­šie­ho za­ča­tia vý­ko­nu ochran­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ús­tav­nou for­mou zjav­ne súd pr­vé­ho stup­ňa ne­vy­hod­no­til správ­ne. Zo zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní to­tiž vy­plý­va, že uk­la­da­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re nie­koľ­kých ro­kov sa v prí­pa­de ob­ža­lo­va­nej ja­ví ako neú­čel­né. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vý­ro­ku o tres­te a aby vo ve­ci sám roz­ho­dol.

 

Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­nej JUDr. Šte­fan Det­vai v dopl­ne­ní od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­nej roz­ší­ril dô­vo­dy od­vo­la­nia aj na vý­rok o vi­ne. V tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol, že súd pré­ho stup­ňa sku­tok nes­práv­ne práv­ne po­sú­dil, na­koľ­ko sprá­ve mal byť práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Sa­mot­ná ob­ža­lo­va­ná si na prie­beh spá­cha­né­ho skut­ku ne­pa­mä­tá, pri­čom sku­tok bol čias­toč­ne re­konštruo­va­ný na zá­kla­de vý­po­ve­dí sved­kov, kto­rý sa dos­ta­vi­li na mies­to či­nu po­čas prie­be­hu uda­los­tí. Ab­sen­tu­jú však kon­krét­ne in­for­má­cie, dô­ka­zy o vzni­ku a čias­toč­ne aj prie­be­hu skut­ku a naj­mä o prí­či­ne, mo­ti­vač­né­ho po­za­dia ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej. Nás­led­ne v od­vo­la­ní re­ka­pi­tu­lo­val zá­ve­ry zna­lec­kých po­sud­kov, kto­ré bo­li vy­pra­co­va­né znal­ca­mi z od­ve­tia psy­chia­tria ako aj psy­cho­ló­gia, pri­čom zdô­raz­nil, že pod­ľa zna­lec­ké­ho psy­cho­lo­gic­ké­ho do­ka­zo­va­nia nep­ri­ne­sie rep­re­sia pre ob­ža­lo­va­nú žiad­ny zmys­lupl­ný be­ne­fit v zmys­le náp­ra­vy, tak ako to chá­pe zá­kon. Všet­ci znal­ci - psy­chia­tri sa zhod­li v tom, že ob­ža­lo­va­ná sku­tok spá­cha­la vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te s tým, že roz­poz­ná­va­cie a ov­lá­da­cie zlož­ky bo­li u ob­ža­lo­va­nej ťaž­ko zní­že­né. Na­vy­še z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ná bo­la do­po­siaľ bez­úhon­ná oso­ba, pri­čom neexis­tu­je žiad­ny dô­kaz, kto­rý by sved­čil k zá­ve­ru, že ma­la poh­nút­ku man­že­la usmr­tiť. Prá­ve nao­pak, man­že­la ma­la ra­da a pre­to mo­ti­vač­ným po­za­dím jej ko­na­nia mo­hol byť len jej zis­te­ný psy­chic­ký stav. Za ta­ké­ho­to sta­vu jej ve­do­mia a ko­na­nia sa stá­va spor­nou otáz­ka za­vi­ne­nia, kam sme­ro­val jej úmy­sel v sú­vis­los­ti s jej chaotic­kým sprá­va­ním po­čas či­nu, ako aj po či­ne. Je nes­por­né, že man­že­lo­vi spô­so­bi­la ťaž­kú uj­mu na zdra­ví, av­šak mož­no mať váž­ne po­chyb­nos­ti, že ma­la úmy­sel vraž­diť, či už vo for­me pria­me­ho ale­bo ne­pria­me­ho úmys­lu. Vzhľa­dom k zis­te­nej zmen­še­nej prí­čet­nos­ti, nie je mož­né jej ko­na­nie po­su­dzo­vať ako úmy­sel­né ko­na­nie nie­ko­ho usmr­tiť. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mal súd pr­vé­ho stup­ňa sku­tok správ­ne po­sú­diť ako úmy­sel­ný trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví a to len vo for­me ne­pria­me­ho úmys­lu. Čo sa tý­ka tres­tu, súh­la­sí s dô­vod­mi, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa vied­li k ap­li­ko­va­niu in­šti­tú­tu o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom pri­po­mí­na, že ob­ža­lo­va­ná tr­pí na váž­ne on­ko­lo­gic­ké ocho­re­nie hru­bé­ho čre­va a do­po­siaľ už ab­sol­vo­va­la dve ope­rá­cie. Prog­nó­za vý­vo­ja tej­to cho­ro­by za­tiaľ nie je jas­ná. Všet­ci znal­ci sa pri­tom zhod­li, že rep­re­sia vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­nej nep­ri­ne­sie žiad­ny efekt oh­ľad­ne náp­ra­vy ob­ža­lo­va­nej. Navr­hu­je pre­to zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu s tým, aby od­vo­la­cí súd roz­ho­dol sám a to tak, že ju uz­ná vin­nou zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 Tr. zák. a ulo­ží je ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 17 me­sia­cov so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia, za sú­čas­né­ho ulo­že­nia ochran­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ús­tav­nou for­mou. Po­kiaľ ide o od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra oh­ľad­ne neu­lo­že­nia ochran­né­ho doh­ľa­du ob­ža­lo­va­nej, tak to navr­hu­je za­miet­nuť, s pou­ka­zom na tie dô­vo­dy, kto­ré uvie­dol súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom roz­sud­ku.

 

Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va od­vo­la­ním na­pa­dol roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa iba oh­ľad­ne chý­ba­jú­ce­ho vý­ro­ku o ochran­nom doh­ľa­de, kto­rý mal byť ob­ža­lo­va­nej ulo­že­ný v zmys­le § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. Pro­ku­rá­tor je ná­zo­ru, že nut­nosť ulo­že­nia ochran­né­ho doh­ľa­du ob­ža­lo­va­nej vy­plý­va už zo sa­mot­né­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 76 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že súd ob­ža­lo­va­nú od­sú­dil za spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu na ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ná­zo­ru, že uk­la­da­nie ochran­né­ho doh­ľa­du je v da­nej ve­ci ob­li­ga­tór­ne. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd bez zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vec pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du vrá­til s po­ky­nom, aby o chý­ba­jú­com vý­ro­ku roz­ho­dol.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vy­ko­nal ve­rej­né za­sad­nu­tie v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­nej C C pod­ľa § 293 ods. 7 Tr. por., na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ná vý­slov­ne po­žia­da­la o ko­na­nie ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia v jej nep­rí­tom­nos­ti. Rov­na­ko tak kraj­ský súd vy­ko­nal ve­rej­né za­sad­nu­tie v nep­rí­tom­nos­ti poš­ko­de­né­ho M N.

 

Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­nej JUDr. Šte­fan Det­vai uvie­dol, že sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­va pí­som­ne po­da­né­ho od­vo­la­nia, ako aj je­ho dô­vo­dov. Po­kiaľ ide o vý­rok o vi­ne na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, tak pou­ka­zu­je na to, že sa­mot­né us­tá­le­nie skut­ku ok­res­ným sú­dom ne­má opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. Ne­bo­lo preu­ká­za­né, čo bo­lo prí­či­nou vzni­ku kon­flik­tu me­dzi man­žel­mi a čo bo­lo mo­tí­vom ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej. Spor­ným je tu us­tá­le­nie úmys­lu ob­ža­lo­va­nej, pri­čom tre­ba vy­chá­dzať nie­len z okol­nos­tí prí­pa­du, ale aj z mo­tí­vu pá­cha­te­ľa. Je ná­zo­ru, že ab­sen­tu­je dô­kaz, že ob­ža­lo­va­ná chce­la man­že­la usmr­tiť. Súd pr­vé­ho stup­ňa mal pre­to ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej po­sú­diť ako ťaž­ké ub­lí­že­nie na zdra­ví a nie ako po­kus vraž­dy. Pou­ka­zu­je aj na zna­lec­ké po­sud­ky, kde všet­ci znal­ci sa zhod­li na tom, že u ob­ža­lo­va­nej iš­lo o vy­stup­ňo­va­ný afekt, do­kon­ca jed­na znal­ky­ňa ho­vo­ri­la o nep­rí­čet­nos­ti. Po­kiaľ ide o vý­rok o tres­te, tak pou­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 1 Tr. zák. ako aj na to, že ob­ža­lo­va­ná sku­tok spá­cha­la v zmen­še­nej prí­čet­nos­ti. Ochra­na spo­loč­nos­ti v sú­de­nej ve­ci bu­de za­bez­pe­če­ná pre­dov­šet­kým ulo­že­ním ochran­né­ho lie­če­nia, pri­čom trest ulo­že­ný sú­dom pr­vé­ho stup­ňa po­va­žu­je za lik­vi­dač­ný a to aj vzhľa­dom na pre­čí­ta­nú le­kár­sku sprá­vu v od­vo­la­com ko­na­ní. Pri­po­mí­na, že súd pri uk­la­da­ní tres­tu zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi nie je via­za­ný ob­me­dzenia­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 3 Tr. zák. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám prek­va­li­fi­ko­val sku­tok na ťaž­ké ub­lí­že­nie na zdra­ví za sú­čas­nej mo­di­fi­ká­cie skut­ko­vej ve­ty a ulo­žil ob­ža­lo­va­nej trest od­ňa­tia slo­bo­dy v ta­kej vý­me­re, kto­rá by zod­po­ve­da­la do­po­siaľ vy­ko­na­nej väz­be. V da­nom prí­pa­de tre­ba ob­ža­lo­va­nej ulo­žiť ochran­né lie­če­nie. Čo sa tý­ka od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra, tak navr­hu­je, aby ho kraj­ský súd za­mie­tol.

 

Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­nej Mgr. Pe­ter Hu­dec uvie­dol, že sa pri­pá­ja k pred­ne­su je­ho pred­chod­cu, pri­čom pou­ka­zu­je na pí­som­né dô­vo­dy po­da­né­ho od­vo­la­nia. Žia­da, aby kraj­ský súd pres­kú­mal nie­len vý­rok o tres­te, ale aj vý­rok o vi­ne a nás­led­ne zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám ulo­žil ob­ža­lo­va­nej trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re blíz­kej už vy­ko­na­nej väz­be za sú­čas­né­ho ulo­že­nia ochran­né­ho lie­če­nia.

 

Pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry zotr­va­la na po­da­nom od­vo­la­ní, pri­čom uvied­la, že navr­hu­je, aby kraj­ský súd dopl­nil chý­ba­jú­ci vý­rok o ochran­nom doh­ľa­de, na­koľ­ko ulo­že­nie ochran­né­ho doh­ľa­du je v da­nej ve­ci ob­li­ga­tór­ne. Po­kiaľ ide o os­tat­né vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, tak tie po­va­žu­je za správ­ne, vrá­ta­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, ako aj vý­me­ry tres­tu a ulo­že­ní ochran­né­ho lie­če­nia.

 

Poš­ko­de­ný J C uvie­dol, že čo sa sta­lo je ob­rov­ská ro­din­ná tra­gé­dia. Na­priek všet­ké­mu man­žel­ku mi­lu­je. Te­raz je s ňou v pí­som­nom aj te­le­fo­nic­kom kon­tak­te, pra­vi­del­ne ju nav­šte­vu­je vo väz­ni­ci. Má aj on zdra­vot­né prob­lé­my, pri­šiel o no­hu. Na­priek všet­ké­mu žia­da kraj­ský súd, aby bol zho­vie­va­vý a vy­ho­vel od­vo­la­niu man­žel­ky.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť všet­kých na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej je čias­toč­ne dô­vod­né a od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra dô­vod­né nie je. Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej bo­lo pô­vod­ne ob­me­dze­né len do vý­ro­ku o tres­te, av­šak eš­te po­čas ply­nu­tia zá­kon­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia bo­lo roz­ší­re­né aj na vý­rok o vi­ne. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pre­to na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­nej pres­kú­mal všet­ky vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

 

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. b) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie.

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok, ak bo­lo na­pad­nu­tým roz­sud­kom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak je ulo­že­ný trest nep­ri­me­ra­ný.

 

        Pod­ľa § 322 ods.3 Tr.por. ve­ta pr­vá od­vo­la­cí súd roz­hod­ne sám roz­sud­kom vo ve­ci, ak mož­no no­vé roz­hod­nu­tie uro­biť na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku správ­ne zis­te­ný, ale­bo dopl­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi pred od­vo­la­cím sú­dom.

 

            Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du s tým, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy, vo vzťa­hu k vý­ro­ku o vi­ne, správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por.

 

            Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­nej C C zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spá­cha­né­ho v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. nev­zbu­dzu­je žiad­ne dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti.

 

            Po­kiaľ ob­haj­ca ob­ža­lo­va­nej na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du na­mie­tal, že sku­tok, kto­rý bol vy­me­dze­ný v ob­ža­lo­be a nás­led­ne aj vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, ne­má opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, tak od­vo­la­cí súd sa s tým­to ná­zo­rom nes­to­tož­ňu­je. V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd pou­ka­zu­je naj­mä na zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo a far­má­cia, od­vet­vie chi­rur­gia vy­pra­co­va­ný znal­com MUDr. Ma­re­kom Čam­ba­lom, kto­rý sa tý­kal po­su­dzo­va­nia zdra­vot­né­ho sta­vu poš­ko­de­né­ho J C. Z uve­de­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku mož­no ne­po­chyb­ne vy­vo­diť, že poš­ko­de­ný utr­pel via­ce­ré zá­važ­né po­ra­ne­nia, kto­ré sú uve­de­né v tzv. skut­ko­vej ve­te vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku (nap­rík­lad seč­né po­ra­ne­nie bruš­nej du­ti­ny, tr­žnoz­mliaž­de­né po­ra­ne­nia hla­vy, tr­žnoz­mliaž­de­né po­ra­ne­nia kr­ku a pra­vé­ho zá­päs­tia, po­pá­le­ni­ny hla­vy, tvá­re, kr­ku a hrud­ní­ka v cel­ko­vom roz­sa­hu 8% plo­chy te­la). Z me­di­cín­ske­ho hľa­dis­ka iš­lo o ťaž­ké zra­ne­nia, pri kto­rých úto­ky sme­ro­va­li na ži­vot­ne dô­le­ži­té or­gá­ny (hla­va, krk, bru­cho), pri­čom iš­lo o úto­ky s pou­ži­tím si­ly a via­ce­rých útoč­ných nás­tro­jov, kto­ré bo­li kom­bi­no­va­né s po­ku­som o za­pá­le­nie poš­ko­de­né­ho. Z pred­met­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku mož­no tak­tiež vy­vo­diť, že do­ku­men­to­va­né zra­ne­nia utr­pel poš­ko­de­ný dňa 05.02.2015, t. j. iš­lo o zra­ne­nia čer­stvé, kto­ré si vy­žia­da­li je­ho hos­pi­ta­li­zá­ciu v ne­moc­ni­ci a via­ce­ré ope­rač­né zá­kro­ky. Zna­lec za ob­ran­né po­ra­ne­nie po­va­žo­val len rez­nú ra­nu na zá­päs­tí vpra­vo s tým, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru mu­sel mať útok na poš­ko­de­né­ho via­ce­ro fáz so za­me­ra­ním na roz­diel­ne čas­ti te­la a to prav­de­po­dob­ne pou­ži­tie ma­če­ty na ob­lasť bru­cha a kr­ku, ku­su be­tó­nu pou­ži­té­ho k úto­ku na hla­vu a krk a pou­ži­tie oh­ňa naj­mä na ob­lasť hla­vy, kr­ku a hrud­ní­ka. Vý­sled­kom úto­ku na poš­ko­de­né­ho bo­lo bez­pros­tred­né oh­ro­ze­nie ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. Po­kiaľ ide o me­chan­izmus vzni­ku zra­ne­ní, tak zo­pa­ko­val, že po­ra­ne­nie bru­cha vznik­lo os­trým nás­tro­jom (no­žom ale­bo ma­če­tou), po­ra­ne­nia hla­vy a kr­ku vznik­li opa­ko­va­ným ná­sil­ným pô­so­be­ním tvr­dé­ho nás­tro­ja (prav­de­po­dob­ne ku­som be­tó­nu), rez­né ra­ny na kr­ku moh­li vznik­núť aj pou­ži­tím os­tré­ho nás­tro­ja a po­pá­le­ni­ny hla­vy, kr­ku, hrud­ní­ka a ra­mien vznik­li pô­so­be­ním ter­mic­kej ener­gie pri ho­re­ní s prav­de­po­dob­ným pou­ži­tím ak­ti­vá­to­ra ho­re­nia, zrej­me te­ku­ti­ny na­lia­tej na pos­tih­nu­té čas­ti te­la poš­ko­de­né­ho.

 

            V tom­to sme­re kraj­ský súd pou­ka­zu­je aj na ka­me­ro­vý zá­znam spo­loč­nos­ti P s.r.o., z kto­ré­ho mož­no zis­tiť, že dňa 05.02.2015 o 11.29 hod. sa oko­lo chat­ky, v kto­rej ži­la ob­ža­lo­va­ná s poš­ko­de­ným za­čal ší­riť hus­tý dym a v ča­se o 11.32 hod. za­ča­la chat­ka ho­rieť. Sku­toč­nosť, že chat­ka dňa 05.02.2015 ho­re­la mož­no vy­vo­diť aj zo zá­pis­ni­ce o ohliad­ke mies­ta či­nu, ako aj z vý­po­ve­dí prís­luš­ní­kov PZ - sved­kov V K a M K, kto­rí priš­li na mies­to či­nu dňa 05.02.2015 oko­lo 11.45 hod., pri­čom na mies­te spo­zo­ro­va­li ob­ža­lo­va­nú, kto­rá bo­la od kr­vi s tým, že poš­ko­de­né­ho prá­ve nak­la­da­li do sa­nit­ky, pri­čom zá­hrad­ná chat­ka ho­re­la.

 

            Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du mož­no z uve­de­ných dô­ka­zov ne­po­chyb­ne vy­vo­diť, že k úto­ku na poš­ko­de­né­ho J C doš­lo dňa 05.02.2015 prib­liž­ne v ča­se od 10.30 hod. do 11.30 hod. a to v Bra­tis­la­ve, na Zá­vod­nej uli­ci č. 3/B v zá­hrad­nej chat­ke a na priľ­ah­lom dvo­re. V zho­de so zá­ver­mi zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho znal­com z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo mož­no ne­po­chyb­ne kon­šta­to­vať, že útok na poš­ko­de­né­ho pre­bie­hal vo via­ce­rých re­la­tív­ne sa­mos­tat­ných fá­zach (naj­me­nej v troch), keď doš­lo k úto­ku na poš­ko­de­né­ho horľa­vi­nou, po­tom os­trým nás­tro­jom a na­po­kon ku­som be­tó­nu na ob­lasť hla­vy. Všet­ky tie­to sku­toč­nos­ti vrá­ta­ne zra­ne­ní, kto­ré utr­pel pri úto­koch poš­ko­de­ný sú sú­čas­ťou tzv. skut­ko­vej ve­ty a ma­jú opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. Od­vo­la­cí súd po­va­žu­je za ne­po­chyb­né aj to, že na poš­ko­de­né­ho úto­či­la prá­ve ob­ža­lo­va­ná C C. Na­po­kon, tá­to sku­toč­nosť ani ne­bo­la me­dzi stra­na­mi spor­ná a aj ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej vy­chá­dza­la z to­ho, že ob­ža­lo­va­ná spô­so­bi­la poš­ko­de­né­mu do­ku­men­to­va­né zra­ne­nia, av­šak nie s úmys­lom ho usmr­tiť. To, že na poš­ko­de­né­ho úto­či­la prá­ve ob­ža­lo­va­ná mož­no pri­tom vy­vo­diť aj z vý­po­ve­dí via­ce­rých sved­kov (nap­rík­lad sved­ka I P či G Š), z kto­rých vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ná stá­la pred lat­rí­nou, v ľa­vej ru­ke dr­ža­la kus be­tó­nu, ot­vo­ri­la pra­vou ru­kou dve­re na lat­rí­ne, kde se­del poš­ko­de­ný, kto­rý bol ce­lý kr­va­vý a mal zoh­nu­tú hla­vu. Ako tie dve­re ot­vo­ri­la, tak ho tým be­tó­nom tra­fi­la do hla­vy, poš­ko­de­ný sa vô­bec neb­rá­nil. Po­tom ho zno­vu tra­fi­la do hla­vy.

 

            Z vý­po­ve­de sved­kov mož­no te­da vy­vo­diť, že vi­de­li ko­neč­nú fá­zu úto­ku ob­ža­lo­va­nej na poš­ko­de­né­ho, kto­rá ho opa­ko­va­ne udie­ra­la do hla­vy a jej ďal­ším úto­kom na poš­ko­de­né­ho nás­led­ne za­brá­ni­li a to aj v spo­ji­tos­ti s hliad­kou PZ, kto­rá sa dos­ta­vi­la na mies­to či­nu. V ča­se, keď ob­ža­lo­va­ná úto­či­la na poš­ko­de­né­ho ku­som be­tó­nu na ob­lasť je­ho hla­vy už zá­hrad­ná chat­ka ho­re­la a poš­ko­de­ný už mal čer­stvé seč­né ra­ny bru­cha a kr­ku, t. j. bol od kr­vi a od kr­vi bo­la aj ob­ža­lo­va­ná.

 

            Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že vzhľa­dom na vy­ko­na­né dô­ka­zy mož­no uro­biť spo­ľah­li­vý zá­ver o tom, že sku­tok sa stal tak, ako je po­pí­sa­ný v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku a ten­to sku­tok spá­cha­la ob­ža­lo­va­ná. Ne­mož­no pre­to ak­cep­to­vať ná­miet­ky ob­haj­cu ob­ža­lo­va­nej, že us­tá­le­né skut­ko­vé okol­nos­ti ne­ma­jú opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, res­pek­tí­ve, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne ne­vyp­lý­va­jú.

 

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej na­mie­ta­la, že ne­bol zis­te­ný mo­tív ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej a čo vy­vo­la­lo jej útoč­né ko­na­nie dňa 05.02.2015, tak od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že ob­ža­lo­va­ná ma­la pod­ľa všet­kých troch vy­pra­co­va­ných zna­lec­kých po­sud­kov z od­vet­via psy­chia­trie, ko­nať vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te. Ten­to stav je pri­tom cha­rak­te­ris­tic­ký afek­tív­nym rap­tom. Kraj­ský súd uvá­dza, že tzv. rap­tus je náh­le vznik­nu­tá pre­chod­ná po­ru­cha s veľ­kým ne­po­ko­jom a ne­mo­ti­vo­va­ným útoč­ným sprá­va­ním. Spra­vid­la vzni­ká zo sil­nej úz­kos­ti. V rap­te do­chá­dza k ná­sil­ným tres­tným či­nom. Pá­cha­teľ afek­tív­ne­ho de­lik­tu pot­re­bu­je stá­le väč­šie množ­stvo síl, aby udr­žal svo­je ne­ga­tív­ne emó­cie pod kon­tro­lou. Pre­to­že sa pá­cha­teľ sna­ží ov­lá­dať, k vy­bi­tiu afek­tu do­chá­dza až po prek­ro­če­ní ur­či­tej kri­tic­kej hra­ni­ce. Ur­či­tý im­pulz po­tom v ko­neč­nej fá­ze ve­die k vý­bu­chu nah­ro­ma­de­ných ne­ga­tív­nych emó­cií, kto­ré vý­raz­ným spô­so­bom zú­žia vní­ma­nie a sús­tre­dia ich na ur­či­tý bez­pros­tred­ný cieľ, čím sa os­la­bia etic­ké re­gu­lač­né me­cha­niz­my sprá­va­nia. Mo­tív ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej tu pre­to mož­no spo­ľah­li­vo zis­tiť prá­ve z do­ka­zo­va­ním us­tá­le­né­ho vy­stup­ňo­va­né­ho afek­tu, v kto­rom sa ob­ža­lo­va­ná na­chá­dza­la v ča­se či­nu a kto­rý vzni­kol z dep­re­sií, mož­nej dis­har­mó­nie vo vzťa­hu s poš­ko­de­ným, ako aj zo zis­te­né­ho on­ko­lo­gic­ké­ho ocho­re­nia. Frus­trá­cia a dep­re­sia sa v ob­ža­lo­va­nej hro­ma­di­la (stup­ňo­va­la), pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch bý­va spúš­ťa­cím me­cha­niz­mom ná­sil­né­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa spra­vid­la ba­nál­ny pod­net. Pá­cha­te­lia v prí­pa­doch afek­tív­ne­ho de­lik­tu spra­vid­la ne­ko­na­jú ra­cio­nál­ne a ich poh­nút­ky čas­to zos­tá­va­jú bliž­šie neob­jas­ne­né. Z toh­to poh­ľa­du je pre­to bez vý­zna­mu, čo dňa 05.02.2015 „spus­ti­lo“ ná­sil­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej, na­koľ­ko pod­stat­ným je to, že ob­ža­lo­va­ná ko­na­la vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te, kto­rý bol nás­led­kom hro­ma­de­nia sa jej dep­re­sív­nych sta­vov.

 

Z hľa­dis­ka skú­ma­nia prí­čet­nos­ti, zmen­še­nej prí­čet­nos­ti, či nep­rí­čet­nos­ti ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku je nut­né zdô­raz­niť, že nep­rí­čet­nosť je v Tres­tnom zá­ko­ne konštruo­va­ná na zá­kla­de tzv. bio­lo­gic­ké­ho kri­té­ria, kto­ré pred­pok­la­dá vý­znam­nú od­chýl­ku od nor­my v psy­chi­ke pá­cha­te­ľa, te­da du­šev­nú po­ru­chu ale­bo cho­ro­bu, kto­rá je tu v do­be spá­chania či­nu a brá­ni pá­cha­te­ľo­vi chá­pať proti­práv­nosť je­ho ko­na­nia, res­pek­tí­ve svo­je ko­na­nie ov­lá­dať.

 

Po­kiaľ ide o ná­sil­né tres­tné či­ny spá­cha­né v afek­te, tak je pot­reb­né uviesť, že po­jem afek­tív­ny de­likt sa de­fi­nu­je ako trest­ný čin spá­cha­ný pod vply­vom sil­ných emó­cií, keď emoč­né vzru­še­nie pred­chá­dza ra­cio­nál­nej roz­va­he. Pod po­jem afek­tív­ny de­likt sa pod­ra­ďu­jú aj tzv. si­tuač­ne pod­mie­ne­né skut­ky spá­cha­né v sil­nom roz­ru­še­ní, kto­ré pred­sta­vu­jú spon­tán­nu reak­ciu pá­cha­te­ľa na mi­mo­riad­ne ťa­ži­vú ži­vot­nú si­tuáciu. Afek­ty sú sil­né po­ci­ty (emó­cie), for­my pre­ží­va­nia, kto­rý­mi člo­vek rea­gu­je na von­kaj­šie ako aj vnú­tor­né pod­ne­ty. Ide o reak­cie spon­tán­ne, sub­jek­tív­ne, kto­ré tvo­ria ur­či­tý proti­pól k reak­cii ro­zu­mo­vej (in­te­lek­tuál­nej). Ide spra­vid­la o sil­nú emo­cio­nál­nu reak­ciu vy­so­kej in­ten­zi­ty, kto­rá sí­ce ve­do­mie zu­žu­je, ale ne­zas­tie­ra ho a kto­rá nie je cho­rob­né­ho pô­vo­du. In­ten­zív­ne pre­ží­va­ná ten­den­cia k uvoľ­ne­niu na­pä­tia mô­že pot­la­čiť ro­zu­mo­vú úva­hu a ob­vyk­lé zá­bra­ny. Člo­vek sa pod vply­vom afek­tu cho­vá od­liš­ne od svo­jej osob­nej a všeo­bec­nej nor­my.

 

Pre afek­ty ako po­ci­to­vé reak­cie je príz­nač­né ich krát­ke tr­va­nie a pre­chod­ný cha­rak­ter. Nep­la­tí to však bez­výh­rad­ne. Z hľa­dis­ka psy­chia­tric­ké­ho sa roz­li­šu­je me­dzi afek­tmi nor­mál­ny­mi (fy­zio­lo­gic­ký­mi), kto­ré nie sú pre­ja­vom du­šev­nej po­ru­chy a pred­sta­vu­jú reak­ciu na pod­net ur­či­tej in­ten­zi­ty a afek­tmi pa­to­lo­gic­ký­mi (cho­rob­ný­mi). Jed­not­li­vé oso­by sa pri­tom lí­šia svo­jím sklo­nom k afek­tív­ne­mu pre­ží­va­niu. Mie­ra afek­ti­bi­li­ty zá­vi­sí nap­rík­lad  na fak­to­roch ge­ne­tic­kých ako aj kul­túr­ne so­ciál­nych, pri­čom k ich zme­nám mô­že do­chá­dzať v zá­vis­los­ti na ve­ku, ak­tuál­nom zdra­vot­nom sta­ve a po­dob­ne.

 

Pá­cha­teľ afek­tív­ne­ho de­lik­tu sí­ce svo­ju vô­ľu na­vo­nok pre­ja­vu­je, ale je­ho schop­nosť adek­vát­ne vá­žiť spo­lo­čen­sky pri­ja­teľ­né a nep­ri­ja­teľ­né reak­cie je ob­me­dze­ná, hod­no­to­vý mo­ti­vač­ný reb­rí­ček je vply­vom afek­tu de­for­mo­va­ný. Pri afek­te te­da ide o for­mu pre­ží­va­nia, kto­rá sí­ce má sub­jek­tív­ny vnú­tor­ný cha­rak­ter, zá­ro­veň je však ne­zá­vis­le na vô­li pá­cha­te­ľa ob­jek­tív­ne po­zo­ro­va­teľ­ná (so­ma­tic­ké pre­ja­vy, zme­ny sprá­va­nia a po­dob­ne). Ob­jek­tív­ny cha­rak­ter afek­tu ako psy­chic­ké­ho sta­vu je zrej­mý zo sku­toč­nos­ti, že je mu pri­čí­ta­ný po­ten­ciál­ny vý­znam na prí­čet­nosť pá­cha­te­ľa.

 

Afekt od­bú­ra­va bež­né zá­bra­ny pá­cha­te­ľa, res­pek­tí­ve brá­ni ra­cio­nál­ne­mu uva­žo­va­niu, kto­ré za­hŕňa tak práv­ne ako aj etic­ké nor­my, tak­že pá­cha­teľ ko­ná tak, ako by za iných okol­nos­tí ne­ko­nal. Aj keď schop­nosť pá­cha­te­ľa ov­lá­dať svo­je ko­na­nie a vní­mať proti­práv­nosť svoj­ho ko­na­nia nie je úpl­ne vy­miz­nu­tá (v sme­re nep­rí­čet­nos­ti), sús­tre­dí svo­ju mo­ti­vá­ciu na vy­bi­tie afek­tu a inak reš­pek­to­va­né pra­vid­lá strá­ca­jú z dô­vo­du mi­mo­riad­ne­ho poh­nu­tia mys­le pre pá­cha­te­ľa svo­ju pres­ved­či­vosť. Kva­li­fi­ko­va­ný afekt te­da ra­di­kál­ne me­ní prio­ri­ty pá­cha­te­ľa. In­ten­zív­ny pud k vy­bi­tiu afek­tív­nej ten­zie za­stie­ra je­ho reš­pekt k pra­vid­lám, ako aj strach z prí­pad­nej tres­tnej san­kcie. Vply­vom afek­tu sa do­čas­ne me­ní štruk­tú­ra osob­nos­ti pá­cha­te­ľa a dos­ta­vu­je sa tzv. pri­mi­tív­na reak­cia.

 

Fo­ren­zo-psy­chia­tric­ká a tres­tnop­ráv­na náu­ka (a to tak slo­ven­ská, čes­ká a nap­rík­lad aj ra­kús­ka, nap­rík­lad Hořák, J.: Trestněpráv­ní a kri­mi­no­lo­gic­ké as­pek­ty vražd, Uni­ver­zi­ta Karlo­va, Pra­ha 2011) ro­zoz­ná­va pros­té afek­ty, kto­rý­mi sa ro­zu­mie stav sil­nej­ších emó­cií, pri kto­rých vo väč­šej, či men­šej mie­re do­chá­dza prak­tic­ky u kaž­dé­ho pá­cha­te­ľa úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu. Vy­jad­ru­jú ob­vyk­lý stres z riz­kan­tnej si­tuácie a ne­ma­jú na psy­chi­ku pá­cha­te­ľa zá­sad­ný vplyv. Do dru­hej ka­te­gó­rie afek­tív­nych ko­na­ní pat­rí afekt vy­stup­ňo­va­ný (sil­ný), pri kto­rom sa pri­púš­ťa je­ho vplyv na prí­čet­nosť pá­cha­te­ľa. Tie­to dva stup­ne afek­tu (pros­tý a vy­stup­ňo­va­ný) sú po­va­žo­va­né za nor­mál­ne pre­ja­vy ľud­skej psy­chi­ky. Op­ro­ti to­mu tre­tí typ, tzv. afekt naj­vyš­šie­ho stup­ňa (pa­tic­ký afekt) má už jed­noz­nač­ne cha­rak­ter du­šev­nej po­ru­chy (ide o stav, kto­rý je vý­sled­kom psy­chia­tric­ké­ho ocho­re­nia s kon­krét­nou le­kár­skou di­ag­nó­zou), kto­rý má zá­sad­ný vplyv na psy­chi­ku pá­cha­te­ľa a spô­so­bu­je nep­rí­čet­nosť pá­cha­te­ľa.

 

Pa­tic­ký afekt je v čes­kej ako aj slo­ven­skej psy­chia­tric­kej li­te­ra­tú­re (nap­rík­lad Pav­lov­ský, P. a kol.: Soud­ní psy­chia­trie a psy­cho­lo­gie, Gra­da Pub­lis­hing 2012 ale­bo Štu­dent, Soud­ní psy­chia­trie a tres­tní prá­vo, 1989), po­va­žo­va­ný za extrém­ne vy­stup­ňo­va­ný afekt s tým, že vr­chol­né afek­tív­ne vzru­še­nie pá­cha­te­ľa pre­chá­dza v kul­mi­nač­nom bo­de do krát­ko­do­bé­ho mrá­kot­né­ho sta­vu. Mrá­kot­ný stav dop­re­vá­dza búrli­vý ne­po­koj a ag­re­sia vo­či oko­liu, kto­rá má spra­vid­la ne­koor­di­no­va­ný cha­rak­ter. Vo vr­cho­lo­vej fá­ze pa­tic­ké­ho afek­tu bý­va pá­cha­teľ de­zo­rien­to­va­ný, mô­že skĺznuť do auto­ma­tic­ké­ho ko­na­nia. Pre ús­tu­po­vú fá­zu pa­tic­ké­ho afek­tu je cha­rak­te­ris­tic­ké veľ­ké fy­zic­ké a psy­chic­ké vy­čer­pa­nie, ne­zried­ka upad­nu­tie do spán­ku, po kto­rom nas­le­du­je buď čias­toč­ná ale­bo úpl­ná am­né­zia na roz­ho­du­jú­cu do­bu afek­tu a ko­na­nia. Pa­tic­ký afekt je psy­chia­tric­ky hod­no­te­ný ako krát­ko­do­bá psy­chó­za, res­pek­tí­ve po­ru­cha ve­do­mia a je­ho fo­ren­zným nás­led­kom je nep­rí­čet­nosť. V od­bor­nej li­te­ra­tú­re pa­nu­je zho­da, že ide o pre­jav cel­kom oje­di­ne­lý.

 

Nao­pak u afek­tov fy­zio­lo­gic­kých (tzv. nor­mál­nych – ide o pr­vé dva ho­re uve­de­né ty­py), t. j. vrá­ta­ne vy­stup­ňo­va­né­ho afek­tu, kto­ré nep­red­sta­vu­jú cho­rob­ný stav, nep­rí­čet­nosť v zá­sa­de nep­ri­chá­dza do úva­hy. Mož­no pre­to zhr­núť, že nep­rí­čet­nosť len v dôs­led­ku fy­zio­lo­gic­ké­ho afek­tu je v rám­ci nor­mál­nej psy­chi­ky zried­ka­vým ja­vom.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu po­va­žu­je kraj­ský súd zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­cov - psy­chia­trov MUDr. Má­rie Oh­rab­lo­vej a MUDr. An­drei Žiš­ko­vej, pod­ľa kto­rých ma­la ob­ža­lo­va­ná v ča­se spá­chania skut­ku vy­miz­nu­té roz­poz­ná­va­cie, ako aj ov­lá­da­cie schop­nos­ti, s pou­ka­zom na to, že tr­pe­la akút­nou reak­ciou na stres a vy­stup­ňo­va­ným afek­tom so zní­že­ním ve­do­mia, za nes­práv­ne. Opä­tov­ne od­vo­la­cí súd dá­va do po­zor­nos­ti, že znal­ci - psy­chia­tri sa zhod­li v tom, že ob­ža­lo­va­ná ko­na­la vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te, pri­čom vy­stup­ňo­va­ný afekt sa po­va­žu­je za afekt fy­zio­lo­gic­ký, te­da za nor­mál­ny pre­jav ľud­skej psy­chi­ky, kto­rý ne­má zá­klad v du­šev­nej po­ru­che, či cho­ro­be s tým, že z hľa­dis­ka prí­čet­nos­ti spra­vid­la zni­žu­je, prí­pad­ne pod­stat­ne zni­žu­je ov­lá­da­cie schop­nos­ti pá­cha­te­ľa. Pre pa­tic­ký afekt, kto­rý spô­so­bu­je nep­rí­čet­nosť pá­cha­te­ľa (t. j. vy­miz­nu­tie ov­lá­da­cích a roz­poz­ná­va­cích schop­nos­tí) je pri­tom ty­pic­ké to, že pá­cha­teľ už tr­pí du­šev­nou po­ru­chou ale­bo cho­ro­bou (v zmys­le le­kár­skej psy­chia­tric­kej di­ag­nó­zy) s tým, že pre ús­tu­po­vú fá­zu pa­tic­ké­ho afek­tu je cha­rak­te­ris­tic­ké veľ­ké fy­zic­ké a psy­chic­ké vy­čer­pa­nie, čas­to upad­nu­tie do spán­ku, po kto­rom nas­le­du­je buď čias­toč­ná ale­bo úpl­ná am­né­zia na roz­ho­du­jú­cu do­bu afek­tu a ko­na­nia. U ob­ža­lo­va­nej pri­tom ne­bo­la zis­te­ná žiad­na du­šev­ná po­ru­cha ale­bo cho­ro­ba a ani ne­bo­li do­ku­men­to­va­né vy­ššie uve­de­né pre­ja­vy, kto­ré ty­pic­ky spre­vá­dza­jú ko­na­nie pá­cha­te­ľa v pa­tic­kom afek­te. Z toh­to poh­ľa­du je pre­to ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ná ne­bo­la v ča­se spá­chania skut­ku v pa­tic­kom afek­te, čo je na­po­kon pod­ľa od­bor­nej le­kár­skej li­te­ra­tú­ry stav oje­di­ne­lý, a pre­to ani nie je mož­né ho­vo­riť o vy­miz­nu­tí ov­lá­da­cích, či roz­poz­ná­va­cích schop­nos­tí ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku.

 

V tom­to sme­re sa kraj­ský súd sto­tož­ňu­je so zá­ver­mi zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho znal­ca­mi - psy­chia­tra­mi MUDr. Ru­dol­fom Múd­rym a MUDr. Klaudiou Sta­nis­la­vo­vou, ako aj kon­trol­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­pra­co­va­né­ho Ústa­vom pre zna­lec­kú čin­nosť v psy­cho­ló­gii a psy­chia­trii, z kto­rých vy­plý­va, že ov­lá­da­cie a roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku bo­li fo­ren­zne vý­znam­ným spô­so­bom zní­že­né, pri­čom znal­ci uvied­li, že iš­lo o ťaž­ké zní­že­nie ov­lá­da­cích, ako aj roz­poz­ná­va­cích schop­nos­tí ob­ža­lo­va­nej. Ob­ža­lo­va­ná bo­la v ča­se spá­chania skut­ku vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te (t. j. nie v pa­tic­kom) s he­te­roag­re­siou, pri­čom ten­to stav bol cha­rak­te­ri­zo­va­ný afek­tív­nym rap­tom bez mrá­kot­né­ho sta­vu. Z psy­chia­tric­ké­ho hľa­dis­ka tr­pí ob­ža­lo­va­ná dep­re­sív­nou po­ru­chou so sui­ci­dál­ny­mi ten­den­cia­mi. Od­po­ru­či­li ulo­žiť ob­ža­lo­va­nej ochran­né psy­chia­tric­ké lie­če­nie ús­tav­nou for­mou.

 

Pri po­su­dzo­va­ní prí­čet­nos­ti ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku mož­no pre­to ne­po­chyb­ne vy­lú­čiť nep­rí­čet­nosť ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku, ako aj jej „pl­nú“ prí­čet­nosť. Zna­lec­ky do­ku­men­to­va­né pod­stat­né zní­že­nie roz­poz­ná­va­cích a ov­lá­da­cích schop­nos­tí ob­ža­lo­va­nej v ča­se spá­chania skut­ku mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako jej zmen­še­nú prí­čet­nosť v ča­se spá­chania skut­ku spô­so­be­nú vy­stup­ňo­va­ným afek­tom. K uve­de­né­mu kraj­ský súd do­dá­va, že emó­cie vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te ve­dú zo svo­jej pod­sta­ty k zní­že­niu schop­nos­ti pá­cha­te­ľa (v da­nom prí­pa­de ob­ža­lo­va­nej) svo­je sprá­va­nie a ko­na­nie ra­cio­nál­ne ko­ri­go­vať, pri­čom sil­ne roz­ru­še­ná ob­ža­lo­va­ná chá­pa­la v ča­se či­nu vy­hro­te­nú si­tuáciu a svo­je proti­práv­ne ko­na­nie len rám­co­vo. Ju­di­ka­tú­ra ako aj tres­tnop­ráv­na náu­ka pri­tom pri­púš­ťa zmen­še­nú prí­čet­nosť aj v dôs­led­ku afek­tu vy­vo­la­né­ho kon­flik­tnou si­tuáciu ale­bo dl­hotr­va­jú­cou stre­so­vou si­tuáciou s tým, že stav zmen­še­nej prí­čet­nos­ti ne­mu­sí byť spô­so­be­ný len du­šev­nou cho­ro­bou, ale pos­ta­ču­je aj nap­rík­lad krát­ko­do­bá po­ru­cha du­šev­ných fun­kcií (pri­me­ra­ne R 61/1971).

 

Zmen­še­ná prí­čet­nosť prí­tom v zá­sa­de ne­vy­lu­ču­je tres­tnú zod­po­ved­nosť pá­cha­te­ľa, ale ju iba mo­di­fi­ku­je a od­ôvod­ňu­je oso­bit­ný pos­tup vo­či pá­cha­te­ľo­vi. Ob­ža­lo­va­ná C C te­da ma­la v ča­se spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku pod­stat­ne zní­že­né roz­poz­ná­va­cie a ov­lá­da­cie schop­nos­ti, čo však ne­má vplyv na exis­ten­ciu jej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za stí­ha­né ko­na­nie.

 

Znal­ci - psy­chia­tri zhod­ne ozna­či­li zní­že­nie roz­poz­ná­va­cích, ako aj ov­lá­da­cích schop­nos­tí ob­ža­lo­va­nej za „ťaž­ké“, čo kraj­ský súd chá­pe tak, že ob­ža­lo­va­ná ma­la vý­raz­ne (pod­stat­ne) zní­že­nú ov­la­da­ciu a roz­poz­ná­va­ciu zlož­ku, pri­čom iš­lo o stav, kto­rý sa blí­žil nep­rí­čet­nos­ti. V tom­to sme­re je pot­reb­né uviesť, že zmen­še­ná prí­čet­nosť je pries­tor me­dzi prí­čet­nos­ťou a nep­rí­čet­nos­ťou, v kto­rom mô­že byť ov­lá­da­cia ale­bo roz­poz­ná­va­cia zlož­ka zní­že­ná rôz­nou mie­rou. Aj od­bor­ná psy­chia­tric­ká li­te­ra­tú­ra uvá­dza, že me­dzi prí­čet­nos­ťou a zmen­še­nou prí­čet­nos­ťou le­ží ši­ro­ký me­dzi­pries­tor a oso­by, kto­ré doň spa­da­jú, buď pl­ne ne­chá­pu proti­práv­nosť svoj­ho ko­na­nia, ale­bo ne­ma­jú pot­reb­né zá­bra­ny pro­ti tres­tné­mu ko­na­niu, ale­bo obo­je. Sú sí­ce z práv­ne­ho hľa­dis­ka zod­po­ved­né, ale ich vi­na v po­rov­na­ní s úpl­ne zdra­vým člo­ve­kom je men­šia. Sú prí­čet­ní so zmen­še­nou vi­nou, či­že zmen­še­ne zod­po­ved­ní. Zmen­še­ná prí­čet­nosť má práv­ny vý­znam ako oso­bit­ný prí­pad prí­čet­nos­ti a nie je akým­si tre­tím sta­vom. Ta­ké­to oso­by sú sí­ce z práv­ne­ho hľa­dis­ka tres­tne zod­po­ved­né, ale ich vi­na je v po­rov­na­ní s úpl­ne zdra­vým člo­ve­kom men­šia. Sú prí­čet­ní so zmen­še­nou vi­nou, či­že zmen­še­ne zod­po­ved­ní (Štu­dent, V.: Soud­ní psy­chia­trie a tres­tní prá­vo. Pra­ha: Stát­ní pe­da­go­gic­ké nak­la­da­tel­ství, 1989).

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa pre­to pos­tu­po­val správ­ne, keď us­tá­lil, že ob­ža­lo­va­ná C C bo­la v ča­se spá­chania skut­ku zmen­še­ne prí­čet­ná. Po­chy­be­ním ok­res­né­ho sú­du a pred ním aj pro­ku­rá­to­ra bo­lo to, že to­to zis­te­nie žiad­nym spô­so­bom nep­re­mie­tol do tzv. skut­ko­vej ve­ty, t. j. do skut­ku zo spá­chania, kto­ré­ho bo­la ob­ža­lo­va­ná uz­na­ná vin­nou. V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd upo­zor­ňu­je, že in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pat­rí svo­jim sys­te­ma­tic­kým za­rad­ním k pra­vid­lám pre uk­la­da­nie tres­tu a net­vo­rí sku­tok, či práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku. Pre­to len pou­ži­tím toh­to in­šti­tú­tu nie je mož­né vy­jad­riť od­liš­nú mie­ru za­vi­ne­nia pá­cha­te­ľa, kto­rý ko­nal vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te. Ko­na­nie vo vy­stup­ňo­vom afek­te, prí­pad­ne si­tuácia, kto­rá ho spô­so­bi­la, sú skut­ko­vým zis­te­ním a pre­to ma­jú mať od­raz v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne. Ale­bo po­ve­da­né inak, us­tá­le­nie zmen­še­nej prí­čet­nos­ti pá­cha­te­ľa v ča­se spá­chania skut­ku mu­sí byť ako skut­ko­vé zis­te­nie sú­čas­ťou opi­su skut­ku.

 

Uve­de­né po­chy­be­nie ok­res­né­ho sú­du bo­lo pre­to ape­lač­ným dô­vo­dom vý­ro­ku o vi­ne, pre­to­že tu iš­lo o chy­bu v na­pad­nu­tom vý­ro­ku roz­sud­ku (§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.). To­to po­chy­be­nie na­ra­vil od­vo­la­cí súd tak, že skut­ko­vú ve­tu dopl­nil v tom sme­re, že skut­ku sa ob­ža­lo­va­ná do­pus­ti­la „v sta­ve vy­stup­ňo­va­né­ho afek­tu s he­te­roag­re­siou, kto­rý bol za­prí­či­ne­ný kul­mi­ná­ciou ne­ga­tív­nych emó­cií v spolu­ži­tí s poš­ko­de­ným J C, v kom­bi­ná­cii so stre­so­gén­nym vply­vom di­ag­nos­ti­ko­va­né­ho zá­važ­né­ho so­ma­tic­ké­ho ocho­re­nia (ade­no­kar­ci­nóm hru­bé­ho čre­va) s kto­rým sú­vi­se­lo jej ma­sív­ne dep­re­sív­ne la­de­nie, so zá­me­rom spô­so­biť smrť poš­ko­de­né­mu, na­pad­la svoj­ho man­že­la poš­ko­de­né­ho J C...“.

 

Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd uvá­dza, že v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci znal­ci - psy­chia­tri a po nich aj ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej ozna­čo­va­li vy­stup­ňo­va­ný afekt u ob­ža­lo­va­nej aj poj­mom „nez­vlád­nu­teľ­ný ale­bo nez­vád­nu­tý afekt“. Ten­to ter­mín bý­va v praxi sa­mot­ný­mi znal­ca­mi pou­ží­va­ný ne­jed­not­ne a to buď v zmys­le vy­stup­ňo­va­né­ho ne­pa­to­lo­gic­ké­ho afek­tu ale­bo v zmys­le „hra­nič­nej va­rian­ty“ me­dzi afek­tom fy­zio­lo­gic­kým (nor­mál­nym) a cho­rob­ným (pa­tic­kým). Niek­to­rí znal­ci pou­ží­va­jú po­jem „nez­vlád­nu­teľ­ný afekt“ ako syn­ony­mum pre vy­stup­ňo­va­ný afekt v sme­re tzv. afek­tu hra­nič­ne cho­rob­né­ho (t. j. afek­tu, kto­rý je „na pol ces­te“ me­dzi afek­tom vy­stup­ňo­va­ným a afek­tom pa­tic­kým). Prá­ve pre svo­ju ne­jed­noz­nač­nosť bý­va ten­to po­jem od­bor­nou psy­chia­tric­kou li­te­ra­tú­rou od­mie­ta­ný (nap­rík­lad Pav­lov­ský, P. a kol.: Soud­ní psy­chia­trie a psy­cho­lo­gie, Gra­da Pub­lis­hing 2012 ale­bo Štu­dent, Soud­ní psy­chia­trie a tres­tní prá­vo, 1989), kto­rá neod­po­rú­ča, aby sa ob­ja­vo­val v zna­lec­kých po­sud­koch ako ozna­če­nie pre nor­mál­ny, ne­pa­to­lo­gic­ký afekt a to aj pre­to, že „nez­vlád­nu­teľ­nosť afek­tu“ sta­no­ve­ná súd­nym znal­com im­pli­ku­je zá­ver o nep­rí­čet­nos­ti, ku kto­rej ako k otáz­ke práv­nej mô­že dos­pieť je­di­ne or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du pos­tu­po­va­li znal­ci - psy­chia­tri v pred­met­nej tres­tnej ve­ci v tom­to sme­re nes­práv­ne, na­koľ­ko po­jem „nez­vlád­nu­tý afekt“ nie je me­di­cín­sky po­jem a ne­mal byť sú­čas­ťou ich zna­lec­kých psy­chia­tric­kých po­sud­kov. Na­vy­še po­jem „nez­vlád­nu­tý afekt“ naz­na­ču­je, že je­ho zvlád­nu­tie bo­lo nad si­ly jed­not­liv­ca, tak­že to zvá­dza k to­mu, že ide o syn­ony­mum pre pa­tic­ký afekt. Po­jen „nez­vlád­nu­tý afekt“ je pri­tom vý­ra­zom pre afekt, kto­rý tu je v rám­ci nor­mál­nej psy­chi­ky. Ten­to po­jem pre­to ne­vys­ti­hu­je nič pa­tic­ké­ho, ale len to, že iš­lo o afekt, kto­rý pá­cha­teľ nez­vlá­dol, pre­to­že by sa inak nep­re­ja­vil a k ta­ké­mu­to zis­te­niu nie je pot­reb­ný psy­chiater.

 

Ob­ža­lo­va­ná pros­tred­níc­tvom ob­haj­cov na­mie­ta­la, že prí­pad­ná smrť poš­ko­de­né­ho ne­bo­la pok­ry­tá jej úmy­sel­ným za­vi­ne­ním a pre­to je nut­né sku­tok prá­ve kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví. Ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej tu vy­chá­dza­la z to­ho, že zmen­še­ná prí­čet­nosť ob­ža­lo­va­nej (vy­stup­ňo­va­ný afekt) tu vy­lu­ču­je jej úmy­sel­né za­vi­ne­nie. S tým­to ná­zo­rom na od­vo­la­cí súd nes­to­tož­ňil.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pri­po­mí­na, že z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je afekt v zá­sa­de ob­jek­tív­nou okol­nos­ťou, kto­rá ne­mu­sí byť pok­ry­tá za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa. Je te­da ľa­hos­taj­né, či si je pá­cha­teľ v do­be spá­chania či­nu ve­do­mý, že ko­ná v afek­te ale­bo nie. Afekt má však vplyv na po­sú­de­nie mie­ry za­vi­ne­nia, po­kiaľ ide o in­ten­zi­tu vnú­tor­né­ho vzťa­hu pá­cha­te­ľa k sku­toč­nos­tiam, kto­ré za­kla­da­jú trest­ný čin. Afekt pri­tom mô­že ov­plyv­niť pres­nosť pred­stáv pá­cha­te­ľa o zá­važ­nos­ti a roz­sa­hu nás­led­kov spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Pá­cha­teľ, kto­rý bol v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti je te­da v zá­sa­de prí­čet­ným pá­cha­te­ľom. Stav zmen­še­nej prí­čet­nos­ti pre­to auto­ma­tic­ky ne­vy­lu­ču­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie, na­koľ­ko sa tý­ka mie­ry za­vi­ne­nia (t. j. mie­ry autor­stva či­nu, kto­ré je pri zmen­še­ne prí­čet­nom pá­cha­te­ľo­vi zní­že­né op­ro­ti pá­cha­te­ľo­vi pl­ne prí­čet­né­mu) a nie za­vi­ne­nia ako ta­ké­ho. Pá­cha­teľ, kto­rý spá­chal trest­ný čin v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti sa pre­to zhod­ne ako pl­ne prí­čet­ný pá­cha­teľ, mô­že do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu vraž­dy (či je­ho po­ku­su) a to aj v pria­mom úmys­le. Stav zmen­še­nej prí­čet­nos­ti, te­da sám ose­be nes­pô­so­bu­je zá­nik úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k nás­led­ku (smr­ti poš­ko­de­né­ho) a ne­me­ní ho na za­vi­ne­nie ned­ban­li­vos­tné, ako sa myl­ne do­mien­va ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­nej. Pre­to aj pri zmen­še­ne prí­čet­nom pá­cha­te­ľo­vi je ne­vyh­nut­né vy­vo­dzo­vať je­ho za­vi­ne­nie naj­mä z okol­nos­tí prí­pa­du, z dru­hu pou­ži­tej zbra­ne pri úto­ku na poš­ko­de­né­ho, zo spô­so­bu jej pou­ži­tia vo­či poš­ko­de­né­mu a po­dob­ne.

 

Po­kiaľ má pá­cha­teľ svo­ju obeť úmy­sel­ne usmr­tiť, mu­sí byť s ta­kým­to nás­led­kom pri­naj­men­šom uz­ro­zu­me­ný. Úmy­sel, či už pria­my ale­bo ne­pria­my, vy­ža­du­je ur­či­tú pred­sta­vu pá­cha­te­ľa o mož­nos­ti vý­sled­ku je­ho ko­na­nia. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve je ná­zo­ru, že afekt ne­má na úmy­sel pá­cha­te­ľa sám ose­be žiad­ny zá­sad­ný vplyv. Cha­rak­ter afek­tív­ne­ho de­lik­tu je sí­ce ira­cio­nál­ny, ale pá­cha­teľ pred­sa len zvo­lí úmy­sel­né rie­še­nie stre­so­vej, či kon­flik­tnej si­tuácie, chce ub­lí­žiť poš­ko­de­né­mu. Pri ko­na­ní v ne­pa­to­lo­gic­kom afek­te tak ne­miz­ne úmy­sel, ale ref­lexia pra­vi­diel sprá­va­nia. Pri úmy­sel­nom za­vi­ne­ní je pre­to nut­né vy­chá­dzať z cie­ľa, kto­rý pá­cha­teľ svo­jím ko­na­ním sle­du­je. Pá­cha­teľ, kto­rý ko­ná v ne­pa­to­lo­gic­kom afek­te te­da vie čo chce uro­biť, ne­vi­dí nič ok­rem toh­to cie­ľa a pros­tried­kov, kto­ré k ne­mu ve­dú. Ide pre­to o pá­cha­te­ľa ko­na­jú­ce­ho v pria­mom úmys­le, pri kto­rom však mô­že byť skú­ma­ná prí­čet­nosť. Pá­cha­teľ tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok (smrť poš­ko­de­né­ho) chce spô­so­biť, t. j. ide tu o vlast­ný cieľ je­ho ko­na­nia a nie len o je­ho nut­ný dôs­le­dok (pre­to ide o úmy­sel pria­my a nie ne­pria­my). Ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa je nut­né od­lí­šiť od pá­cha­te­ľa tzv. pa­tic­ké­ho afek­tu, pri kto­rom je vy­miz­nut­ná ov­lá­da­cia ako aj roz­poz­ná­va­cia zlož­ka, na­koľ­ko ta­ký­to pá­cha­teľ ne­vi­dí ani cieľ a ani pros­tried­ky, pri­čom u ne­ho do­chá­dza len k „sle­pé­mu vy­bi­tiu afek­tu“.

 

Aj pod­ľa dos­tup­nej ju­di­ka­tú­ry ne­má zmen­še­ná prí­čet­nosť vplyv na za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa ako ta­ké (t. j. na sku­toč­nosť, že by sa pá­cha­teľ ne­mo­hol do­pus­tiť úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu), ale zmen­še­ná prí­čet­nosť je okol­nos­ťou ov­plyv­ňu­jú­cou mie­ru za­vi­ne­nia s tým, že zmen­še­ná prí­čet­nosť aj cha­rak­te­ri­zu­je pá­cha­te­ľa ako sub­jekt tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad pri­me­ra­ne R 41/1976).

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa pre­to pos­tu­po­val správ­ne, keď vo vzťa­hu k mož­nej smr­ti poš­ko­de­né­ho us­tá­lil pria­my úmy­sel ob­ža­lo­va­nej v zmys­le § 15 písm. a) Tr. zák. a sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­val ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. Z troj­fá­zo­vé­ho úto­ku ob­ža­lo­va­nej na poš­ko­de­né­ho (oblia­tie horľa­vi­nou a za­pá­le­nie, seč­né ra­ny os­trým pred­me­tom do ob­las­ti bru­cha a kr­ku a opa­ko­va­né úde­ry ku­som be­tó­nu do hla­vy poš­ko­de­né­ho) mož­no ne­po­chyb­ne vy­vo­diť, že cie­ľom (zá­me­rom) ob­ža­lo­va­nej bo­lo spô­so­biť poš­ko­de­né­mu smrť. Od­vo­la­cí súd do vý­ro­ku o vi­ne pre­to po­jal z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku nez­me­ne­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku a to aj oh­ľad­ne pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., kto­rá má svoj pod­klad v po­žia­ri zá­hrad­nej chat­ky a v spô­so­be­ní ma­jet­ko­vej ško­dy vo vý­ške 2786,66 euro.

 

Po­kiaľ ide o vý­ro­ky o tres­te a ochran­nom opat­re­ní, tak me­dzi stra­na­mi ne­bo­lo spor­né, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky pre mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom za sú­čas­né­ho ulo­že­nia ochran­né­ho lie­če­nia pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Rov­na­ké­ho ná­zo­ru bol aj súd pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý pod­ľa vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku uk­la­dal ob­ža­lo­va­nej trest za pou­ži­tia toh­to us­ta­no­ve­nia.

 

Pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. súd mô­že zní­žiť trest pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom aj vte­dy, ak od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa, kto­rý spá­chal trest­ný čin v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti a súd má za to, že vzhľa­dom na zdra­vot­ný stav pá­cha­te­ľa by bo­lo mož­né za sú­čas­né­ho ulo­že­nia ochran­né­ho lie­če­nia do­siah­nuť ochra­nu spo­loč­nos­ti aj tres­tom krat­šie­ho tr­va­nia, pri­čom nie je via­za­ný ob­me­dzenia­mi uve­de­ný­mi v § 39 ods. 3 a zá­ro­veň ulo­ží ochran­né lie­če­nie.

 

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie o mier­nej­šom pos­ti­hu zmen­še­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa má cha­rak­ter tzv. sa­mos­tat­né­ho vy­me­ria­va­cie­ho pra­vid­la pri uk­la­da­ní tres­tu. Ide o us­ta­no­ve­nie špe­ciál­ne, nie­len k tres­tnej sadz­be uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale aj k všeo­bec­ným us­ta­no­ve­niam, kto­ré sa tý­ka­jú uk­la­da­nia tres­tu a ochran­ných opat­re­ní.

 

Od­vo­la­cí súd po­va­žu­je uk­la­da­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v spo­ji­tos­ti s ús­tav­ným ochran­ným psy­chia­tric­kým lie­če­ním pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. za správ­ne, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ná sa do­pus­ti­la stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti, pri­čom jej zdra­vot­ný stav je na­ďa­lej neus­po­ko­ji­vý, pre­to­že pod­ľa le­kár­skej sprá­vy mu­sí byť na­ďa­lej v psy­chia­tric­kej sta­ros­tli­vos­ti (fak­tic­ky ce­lý čas jej vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia bo­la ob­ža­lo­va­ná umies­tne­ná na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní v Ne­moc­ni­ci pre ob­vi­ne­ných a od­sú­de­ných v Tren­čí­ne). Na­vy­še, po­čas vý­ko­nu väz­by pod­stú­pi­la ob­ža­lo­va­ná dve ope­rá­cie v sú­vis­los­ti s jej on­ko­lo­gic­kým ocho­re­ním.

 

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že stav pá­cha­te­ľa so zmen­še­nou prí­čet­nos­ťou (to sa tý­ka aj ob­ža­lo­va­nej C C), bý­va čas­to ta­ký, že tá­to oso­ba nie je pl­ne spô­so­bi­lým ob­jek­tom vý­ko­nu tres­tu, ako to je v prí­pa­de iných pá­cha­te­ľov. Pre­to je na­mies­te, naj­mä s pri­hliad­nu­tím k psy­chic­ké­mu sta­vu ob­ža­lo­va­nej, vo­liť ta­ké pros­tried­ky, kto­ré by čo naj­lep­šie vied­li k cie­ľu, kto­rým je hlav­ne účin­ná ochra­na os­tat­ných pred mož­ný­mi čin­mi ob­ža­lo­va­nej do bu­dúc­nos­ti. Ten­to oso­bit­ný pos­tup, kto­rý zmen­še­ná prí­čet­nosť od­ôvod­ňu­je je v sú­la­de so zá­sa­dou, pod­ľa kto­rej in­šti­tút zmen­še­nej prí­čet­nos­ti nez­na­me­ná me­nej tres­tať, ale zna­me­ná tres­tať inak.

 

Ne­bez­peč­nosť ob­ža­lo­va­nej, kto­rá sa do­pus­ti­la tres­tné­ho či­nu v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti je tu vy­va­žo­va­ná po­vin­ným uk­la­da­ním ochran­né­ho lie­če­nia. Ta­ký­to pos­tup je pl­ne od­ôvod­ne­ný zdra­vot­ným sta­vom ob­ža­lo­va­nej. Od­vo­la­cí sa sa pri­tom pl­ne sto­tož­ňu­je so zá­ver­mi zna­lec­ké­ho psy­chia­tric­ké­ho do­ka­zo­va­nia pod­ľa kto­ré­ho, stav ob­ža­lo­va­nej vy­ža­du­je hlav­ne (prio­rit­ne) sys­te­ma­tic­kú psy­chia­tric­kú lieč­bu v „kla­sic­kom“ lie­čeb­nom za­ria­de­ní. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mu­sí byť pri san­kcio­no­va­ní ob­ža­lo­va­nej do­mi­nan­tné ulo­že­nie ochran­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ús­tav­nou for­mou, kto­ré tu do ur­či­tej mie­ry nah­rá­dza aj trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že prá­ve lie­čeb­ným prís­tu­pom mož­no do­siah­nuť ochra­nu spo­loč­nos­ti účel­nej­šie než vý­ko­nom tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Nah­ra­de­nie tres­tu ochran­ným lie­če­ním je u ob­ža­lo­va­nej ne­vyh­nut­né, pre­to­že ob­ža­lo­va­nej zdra­vot­ný stav nie je mož­né po­zi­tív­ne a účin­ne ov­plyv­niť vý­ko­nom tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čiom prá­ve ochran­né ús­tav­né psy­chia­tric­ké lie­če­nie je schop­né eli­mi­no­vať hroz­bu opa­ko­va­nia tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej, ale­bo as­poň za­sta­viť hro­zia­ce zhor­še­nie zdra­vot­né­ho sta­vu ob­ža­lo­va­nej.

 

Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du má z hľa­dis­ka ge­ne­rál­nej pre­ven­cie v po­dob­ných tres­tných ve­ciach vý­znam, pri zva­žo­va­ní uk­la­da­nia tres­tu v zmys­le § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., aj pô­vod afek­tu, te­da roz­li­šo­va­nie me­dzi afek­ta­mi pod­mie­ne­ný­mi von­kaj­ší­mi okol­nos­ťa­mi (tzv. si­tuač­ný afekt) a afek­ta­mi, kto­ré ma­jú svo­ju prí­či­nu v osob­nos­tných ry­soch, či sklo­noch pá­cha­te­ľa (ide o afekt, kto­rý má svoj pô­vod v oso­be pá­cha­te­ľa, kto­rý má nap­rík­lad sklo­ny k vý­bu­chom ne­kon­tro­lo­va­teľ­nej ag­re­sie aj na ma­lý pod­net). Pri­vi­le­go­va­ný pri uk­la­da­ní tres­tu by mal byť ta­ký pá­cha­teľ, kto­rý ko­nal pod vply­vom vy­stup­ňo­va­né­ho afek­tu vy­vo­la­né­ho cel­kom vý­ni­moč­nou si­tuáciou, te­da ko­nal spô­so­bom, kto­rý ne­zod­po­ve­dá je­ho po­va­ho­vým ry­som a je­ho osob­nos­ti. Aby te­da prí­tom­nosť afek­tu moh­la od­ôvod­niť pou­ži­tie pri­vi­le­go­va­né­ho vy­me­ria­ca­cie­ho pra­vid­la pri tres­ta­ní ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa v zmys­le § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., mu­sí byť si­tuácia, kto­rá afekt u pá­cha­te­ľa vy­vo­la­la mi­mo­riad­na. Tá­to mi­mo­riad­nosť si­tuácie sa te­da vzťa­hu­je vždy k psy­chic­ké­mu sta­vu pá­cha­te­ľa (k afek­tu) a nie ku skut­ku, kto­rý v ňom bol spá­cha­ný. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du všet­ky tie­to at­ri­bú­ty ob­ža­lo­va­ná spĺňa (iš­lo o vý­ni­moč­ný prí­pad, keď vy­stup­ňo­va­ný afekt bol u ob­ža­lo­va­nej vy­vo­la­ný cel­kom mi­mo­riad­ny­mi okol­nos­ťa­mi, t. j. iš­lo o tzv. si­tuač­ný afekt) a pre­to je uk­la­da­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v spo­ji­tos­ti s ochran­ným ús­tav­ným psy­chia­tric­kým lie­če­ním ob­ža­lo­va­nej pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. pl­ne od­pod­stat­ne­né.

 

Pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že z hľa­dis­ka úče­lu tres­tu je pot­reb­né mať za to, že pá­cha­te­lia afek­tív­nych vrážd (či ich po­ku­sov) sú vý­raz­ne od­liš­ní od pá­cha­te­ľov vrážd s lú­pež­ným, za­krý­va­cím, či sexuál­nym mo­tí­vom. Nut­nosť ulo­žiť trest pá­cha­te­ľo­vi si­tuač­ne pod­mie­ne­nej afek­tív­nej vraž­dy, či jej po­ku­su, je da­ná pre­dov­šet­kým vý­zna­mom ob­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu ako aj tým, že zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi sa ok­rem ulo­že­nia ochran­né­ho lie­če­nia mu­sí vždy ulo­žiť aj trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Di­fe­ren­ciá­cia tres­tné­ho pos­ti­hu za rôz­ne zá­važ­né ty­py úmy­sel­ných usmr­te­ní je dô­le­ži­tá z hľa­dis­ka pro­por­cio­na­li­ty up­lat­ňo­va­nej v tres­tnom prá­ve.

 

Na­po­kon mi­mo­riad­ne zni­žo­va­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by pri afek­tív­nych ná­sil­ných tres­tných či­noch je v sú­la­de aj s do­te­raj­šiu súd­nou praxou. Z ju­di­ka­tú­ry (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie NS ČSR 4 To 1/1970) mož­no zis­tiť, že za vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du bo­lo po­va­žo­va­né spá­chanie tres­tné­ho či­nu v sil­nom roz­ru­še­ní, v afek­te so zní­že­nou roz­poz­ná­va­cou a ov­lá­da­cou zlož­kou, pri kto­rom doš­lo k dvoj­ná­sob­né­mu tres­tné­mu či­nu vraž­dy (ob­ža­lo­va­ný usmr­til man­žel­ku s jej mi­len­com, po či­ne sa po­kú­sil spá­chať sa­mov­raž­du stre­le­ním do hla­vy, pri­čom os­le­pol na obid­ve oči), pri­čom ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy bol vo vý­me­re 5 a pol ro­ka. Po­kiaľ ide o po­kus vraž­dy spá­cha­ný v afek­tív­nom vý­bu­chu hne­vu, tak ju­di­ka­tú­ra pri­pus­ti­la mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by aj v prí­pa­doch afek­tív­ne­ho de­lik­tu, kto­rý zos­tal v štá­diu po­ku­su, poš­ko­de­ný zos­tal bez nás­led­kov a ob­ža­lo­va­ný bol inak bez­úhon­ný (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie NS ČSR 4 To 58/1987). Ju­di­ka­tú­ra ak­cep­tu­je mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy aj v prí­pa­de váž­nej cho­ro­by pá­cha­te­ľa, po­kiaľ by vý­kon tres­tu bol pre ne­ho vzhľa­dom k tej­to cho­ro­be obzvlášť ob­tiaž­ny (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie R 47/1974). Ju­di­ka­tú­ra pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pri­vi­le­go­va­la aj pá­cha­teľ­ku tres­tné­ho či­nu vraž­dy, kto­rá sa ho do­pus­ti­la v afek­te úz­kos­ti a stra­chu vy­vo­la­nom dl­ho­do­bou par­tner­skou dis­har­mó­niou a chro­nic­kou kon­flik­tnou si­tuáciou, kto­rý pod­stat­ne zní­žil jej schop­nosť ov­lá­dať jej ko­na­nie (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie R 111/1999).

 

Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že v zmys­le § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ne­pos­ta­ču­je ulo­žiť zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi len ochran­né lie­če­nie, ale Trest­ný zá­kon tu ob­li­ga­tór­ne vy­ža­du­je aj ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, aj keď krat­šie­ho než sa uk­la­dá ob­vyk­le, kto­rý neoh­ro­zí pá­cha­te­ľov zdra­vot­ný stav. Tres­tnom krat­šie­ho tr­va­nia sa tu má na mys­li len trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Nie je pri­tom mož­né pri pos­tu­pe pod­ľa § 39 ods. 2 písm.c) Tr. zák. ulo­žiť len iný druh tres­tu, res­pek­tí­ve na­mies­to ochran­né­ho lie­če­nia ulo­žiť len iné ochran­né opat­re­nie. Pri us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 2 písm. c)  Tr. zák. je ulo­že­nie ochran­né­ho lie­če­nia ob­li­ga­tór­ne, pri­čom ochran­né lie­če­nie tu z pod­stat­nej čas­ti nah­rá­dza trest a účel­nej­šie če­lí zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu pod­mie­ne­né­ho zmen­še­nou prí­čet­nos­ťou pá­cha­te­ľa (R I/1969).

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa však pos­tu­po­val nes­práv­ne pri ur­čo­va­ní vý­me­ry tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­ža­lo­va­nej. Z vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sí­ce vy­plý­va, že súd uk­la­dal ob­ža­lo­va­nej trest od­ňa­tia slo­bo­dy za pou­ži­tia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., av­šak z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je zrej­mé, že na­po­kon trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 8 ro­kov ulo­žil ob­ža­lo­va­nej v zmys­le § 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák. Ta­ký­to pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa je zmä­toč­ný a ne­lo­gic­ký, na­koľ­ko v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je vy­slo­ve­ne uve­de­né, že súd pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi nie je via­za­ný ob­me­dzenia­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 3 Tr. zák. Od­vo­la­cí súd opä­tov­ne pri­po­mí­na, že us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je špe­ciál­nym (oso­bit­ným) us­ta­no­ve­ním tý­ka­jú­cim sa uk­la­da­nia tres­tu zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý viac ako uk­la­da­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pot­re­bu­je lie­če­nie, kto­ré sa za­bez­pe­ču­je po­vin­ným uk­la­da­ním ochran­né­ho lie­če­nia.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je lo­gic­ká zá­kon­ná úp­ra­va, kto­rá pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi nes­ta­no­vu­je žiad­ne man­ti­ne­ly pri vý­me­re uk­la­da­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Je­di­nou zá­kon­nou po­žia­dav­kou pri uk­la­da­ní tres­tu zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je to, aby súd ok­rem ochran­né­ho lie­če­nia ulo­žil aj trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Po­kiaľ však ide o je­ho vý­me­ru, tu Trest­ný zá­kon nes­ta­no­vu­je žiad­ne tres­tné sadz­by, či ob­me­dzenia (čo je na­po­kon vy­slo­ve­ne uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.) a vý­me­ru tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po­ne­chá­va na zhod­no­te­ní sú­du, pre­to­že tá bu­de zá­vi­sieť naj­mä od zdra­vot­né­ho sta­vu zmen­še­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa. Žiad­ne tzv. dvo­ji­té mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, tak ako to uvá­dza súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­su­ku, neexis­tu­je (Trest­ný zá­kon žiad­ny ta­ký­to po­jem a pos­tup ne­poz­ná, na­vy­še ani ne­roz­de­ľu­je zmen­še­ne prí­čet­ných pá­cha­te­ľov na tých, kto­rí ko­na­li v afek­te a ich afekt po­mi­nul a na os­tat­ných, tak ako to naz­na­ču­je súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku), pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 3 Tr. zák. sa pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi pod­ľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. vô­bec ne­pou­ži­je.

 

Pri ur­čo­va­ní vý­me­ry tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­ža­lo­va­nej je nut­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, že sku­tok spá­cha­la vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te, pri­čom jej ov­lá­da­cie, ako aj roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti bo­li pod­stat­ne zní­že­nie s tým, že jej stav v ča­se spá­chania či­nu na blí­žil k nep­rí­čet­nos­ti. Tak­tiež je ne­vyh­nut­né zoh­ľad­niť ak­tuál­ny zdra­vot­ný stav ob­ža­lo­va­nej, keď sí­ce už nie je vo vy­stup­ňo­va­nom afek­te (ako na to pou­ka­zu­je súd pr­vé­ho stup­ňa), av­šak jej zdra­vot­ný stav je na­ďa­lej ne­priaz­ni­vý, na­koľ­ko ani vä­zen­ská sprá­va ne­do­ká­že za­is­tiť bez­peč­nosť ob­ža­lo­va­nej mi­mo psy­chia­tric­ké­ho od­de­le­nia Ne­moc­ni­ce pre ob­vi­ne­ných a od­sú­de­ných vzhľa­dom na jej psy­chic­ký stav (ob­ža­lo­va­ná už pri­tom pod­stu­pu­je ur­či­tú psy­chia­tric­kú lieč­bu), t. j. ide o oso­bu, kto­rá nie je spô­so­bi­lým ob­jek­tom vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. V rám­ci po­su­dzo­va­nia zdra­vot­né­ho sta­vu ob­ža­lo­va­nej je ne­vyh­nut­né zoh­ľad­niť aj jej zá­važ­né on­ko­lo­gic­ké ocho­re­nie, kto­ré si po­čas vý­ko­nu väz­bu vy­žia­da­lo už dve ope­rá­cie. Na­po­kon je nut­né uviesť aj to, že ob­ža­lo­va­ná do­po­siaľ ne­bo­la súd­ne tres­ta­ná a jej afek­tív­ne ko­na­nie bo­lo si­tuač­né, te­da ná­sil­ná ag­re­si­vi­ta ako ta­ká, nie je sú­čas­ťou osob­nos­tnej vý­ba­vy ob­ža­lo­va­nej. Vo svet­le tých­to sku­toč­nos­tí je sú­dom pr­vé­ho stup­ňa uk­la­da­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 8 ro­kov nep­ri­me­ra­ne prís­ny, čo bo­lo ape­lač­ným dô­vo­dom pod­ľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. zák. Kraj­ský súd je ná­zo­ru, že ok­rem ulo­že­nia ochran­né­ho ús­tav­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ob­ža­lo­va­nej, kto­ré má a mu­sí byť v prí­pa­de ob­ža­lo­va­nej do­mi­nan­tné, pos­ta­čí ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky, pre­to­že len trest krat­šie­ho tra­nia umož­ní, aby sa ob­ža­lo­va­ná, čo mož­no naj­skôr za­ča­la pod­ro­bo­vať psy­chia­tric­kej ús­tav­nej lieč­be, pri­čom by sa tak ma­lo stať mi­mo vä­zen­ské ús­ta­vy a to v špe­cia­li­zo­va­nom lie­čeb­nom za­ria­de­ní.

 

V žiad­nom prí­pa­de ne­bo­lo mož­né ulo­žiť ob­ža­lo­va­nej iba trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom vý­ko­nu tres­tu so skú­šob­nou do­bou, pre­to­že vzhľa­dom na zá­važ­né okol­nos­ti prí­pa­du nie sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

 

Od­vo­la­cí súd pre­to v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ulo­žil ob­ža­lo­va­nej trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia. Vý­rok o za­ra­de­ní ob­ža­lo­va­nej do ús­ta­vu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia prev­zal od­vo­la­cí súd z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, pri­čom ten ani ne­bol na­pad­nu­tý od­vo­la­ním a v tom­to sme­re ani nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy zhor­še­nie pos­ta­ve­nia ob­ža­lo­va­nej.

 

Tak ako to vy­ža­du­je us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ako aj zdra­vot­ný stav ob­ža­lo­va­nej, od­vo­la­cí súd kom­bi­no­val uk­la­da­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s ulo­že­ním ochran­né­ho psy­chia­tric­ké­ho lie­če­nia ob­ža­lo­va­nej a to ús­tav­nou for­mou, pri­čom pri uk­la­da­ní pred­met­né­ho ochran­né­ho opat­re­nia pos­tu­po­val nie­len pod­ľa § 73 ods. 1 Tr. zák. (tak ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa), ale aj pod­ľa § 74 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že uve­de­né us­ta­no­ve­nia až vo svo­jom súhr­ne cha­rak­te­ri­zu­jú sku­toč­nosť, že sa ob­ža­lo­va­nej nie­len uk­la­dá ochran­né lie­če­nie, ale že ho bu­de mu­sieť ab­sol­vo­vať aj ur­či­tou for­mou.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho zá­ko­na pri uk­la­da­ní tres­tu pre­pad­nu­tia ve­cí a to jed­né­ho ku­su ma­če­ty a lo­pa­ty. Z uve­de­né­ho dô­vo­du kraj­ský súd zru­šo­val vý­rok o tres­te aj v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák. V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že ulo­že­nie aké­ho­koľ­vek dru­hu tres­tu mu­sí vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 2 Tr. zák., pod­ľa kto­ré­ho je trest uj­ma na osob­nej slo­bo­de, ma­jet­ko­vých ale­bo iných prá­vach od­sú­de­né­ho. San­kcia, kto­rá by ne­bo­la pre od­sú­de­né­ho uj­mou, nie je pre­to tres­tom a nie je mož­né ju v tres­tnom ko­na­ní ulo­žiť. Uj­mu je pri­tom pot­reb­né vy­kla­dať tak, že ide o pod­stat­né ob­me­dzenie práv od­sú­de­né­ho, te­da ta­ké, kto­ré ci­teľ­ne za­siah­ne do je­ho ži­vo­ta. To­to kon­šta­to­va­nie sa tý­ka aj tres­tu pre­pad­nu­tia ve­ci, pri kto­rom je pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du nad­by­toč­né uk­la­dať trest pre­pad­nu­tia ve­cí, kto­ré ma­jú len mi­ni­mál­nu, či za­ned­ba­teľ­nú hod­no­tu a kto­rých stra­ta nep­red­sta­vu­je pre od­sú­de­né­ho žiad­nu uj­mu na je­ho ma­jet­ko­vých prá­vach. To pla­tí o tom viac za si­tuácie, keď má ísť o pre­pad­nu­tie vecí, ktorých dr­ža­nie je do­vo­le­né a kto­ré si od­sú­de­ný mô­že bez väč­šej ma­jet­ko­vej ná­ma­hy za­bez­pe­čiť po­mer­ne ľah­ko zno­vu. Od­vo­la­cí súd pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že ulo­že­nie tres­tu pre­pad­nu­tia jed­né­ho ku­su ma­če­ty a lo­pa­ty, by bo­lo v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 31 ods. 2 Tr. zák., na­koľ­ko ob­ža­lo­vanej by ta­ký­to vý­rok nes­pô­so­bil žiad­nu pod­stat­nú uj­mu na jej ma­jet­ko­vých prá­vach. Na­vy­še po­čas do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ani ne­bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né vlas­tníc­ke prá­vo ob­ža­lo­vanej k pred­met­ným veciam, pri­čom pod­ľa § 60 ods. 4 Tr. zák. mô­že súd trest pre­pad­nu­tia ve­cí ulo­žiť len ak ide o vec pa­tria­cu pá­cha­te­ľo­vi. Kraj­ský súd pre­to trest pre­pad­nu­tia ve­ci ob­ža­lo­va­nej neu­lo­žil.

 

Po­kiaľ ide o od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra oh­ľad­ne chý­ba­jú­ce­ho vý­ro­ku o ochran­nom doh­ľa­de, tak od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý ob­ža­lo­va­nej neu­lo­žil ochran­ný doh­ľad bol správ­ny a zá­kon­ný. Od­vo­la­cí súd však vied­li k to­mu­to zá­ve­ru sčas­ti iné dô­vo­dy, než uvá­dza súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom roz­sud­ku.

 

Kraj­ský súd opa­ku­je, že us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. o mier­nej­šom pos­ti­hu zmen­še­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa vzhľa­dom na je­ho zdra­vot­ný stav má cha­rak­ter tzv. sa­mos­tat­né­ho vy­me­ria­va­cie­ho pra­vid­la pri uk­la­da­ní san­kcií (tres­tu a ochran­né­ho opat­re­nia). Ide o us­ta­no­ve­nie špe­ciál­ne nie­len k tres­tnej sadz­be uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale aj k všeo­bec­ným us­ta­no­ve­niam, kto­ré sa tý­ka­jú uk­la­da­nia tres­tu a ochran­ných opat­re­ní. Z toh­to poh­ľa­du je te­da us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. špe­ciál­ne aj k us­ta­no­ve­niam, kto­ré sa za­obe­ra­jú uk­la­da­ním ochran­ných opat­re­ní a pre­to má pred­nosť aj pred us­ta­no­ve­ním § 76 ods. 1 Tr. zák. Us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa te­da neup­lat­ní ved­ľa us­ta­no­ve­nia § 76 ods. 1 Tr. zák., ale pred ním s tým, že ulo­že­nie ochran­né­ho lie­če­nia tu má Tres­tným zá­ko­nom sta­no­ve­nú pred­nosť (§ 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.) pred uk­la­da­ním ochran­né­ho doh­ľa­du (§ 76 ods. 1 Tr. zák.).

 

Zá­ko­no­dar­ca kom­bi­ná­ciou uk­la­da­nia kon­krét­ne­ho dru­hu tres­tu (tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) a kon­krét­ne­ho dru­hu ochran­né­ho opat­re­nia (ochran­né­ho lie­če­nia) jed­noz­nač­ne pre­fe­ru­je pot­re­bu lie­če­nia zmen­še­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa pred akou­koľ­vek inou san­kciou (či už iným tres­tom ale­bo iným ochran­ným opat­re­ním). Pri pos­tu­pe pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. pre­to už sám zá­ko­no­dar­ca roz­ho­dol, akým dru­hom tres­tu a ochran­né­ho opat­re­nia je ne­vyh­nut­né rea­go­vať na zmen­še­nú prí­čet­nosť pá­cha­te­ľa a je­ho zdra­vot­ný stav.

 

Od­vo­la­cí súd v tom­to sme­re pou­ka­zu­je aj na zá­klad­nú zá­sa­du uk­la­da­nia ochran­ných opat­re­ní vy­jad­re­nú v § 35 ods. 5 Tr. zák. pod­ľa kto­rej, súd pri uk­la­da­ní ochran­ných opat­re­ní sa ne­ria­di zá­sa­dou úmer­nos­ti k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu, ale pot­re­bou ochra­ny spo­loč­nos­ti, pri­čom pri­hlia­da aj na pot­re­bu lie­če­nia, vý­cho­vy ale­bo dovŕše­nia náp­ra­vy pá­cha­te­ľa ale­bo inej oso­by. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie tak­tiež dá­va do pop­re­dia naj­mä „lie­če­nie“ pá­cha­te­ľa, kto­ré sa pri pos­tu­pe § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. za­bez­pe­ču­je pros­tred­níc­tvom ochran­né­ho lie­če­nia, na­koľ­ko ten­to druh ochran­né­ho opat­re­nia v ta­kých­to prí­pa­doch (v prí­pa­doch zmen­še­nej prí­čet­nos­ti) za­bez­pe­čí ochra­nu spo­loč­nos­ti účin­nej­šie ako trest. O dovŕše­ní náp­ra­vy pá­cha­te­ľa z hľa­dis­ka mož­né­ho uk­la­da­nia ochran­né­ho doh­ľa­du (kto­ré­ho pod­sta­tou je, že sa tý­ka dovŕše­nia náp­ra­vy pá­cha­te­ľa) ne­mož­no v ta­kých­to prí­pa­doch uva­žo­vať, na­koľ­ko zmen­še­ne prí­čet­ný pá­cha­teľ je ne­bez­peč­ný pre spo­loč­nosť prá­ve v dôs­led­ku svoj­ho zdra­vot­né­ho sta­vu na kto­ré je rea­go­va­né ochran­ným lie­če­ním s tým, že v prí­pa­de vý­raz­né­ho zlep­še­nia zdra­vot­né­ho sta­vu sa zni­žu­je ale­bo úpl­ne miz­ne ne­bez­peč­nosť pá­cha­te­ľa pre spo­loč­nosť a tým aj aký­koľ­vek dô­vod nie­len na ďal­šie tr­va­nie ochran­né­ho lie­če­nia, ale miz­ne aj účel ochran­né­ho doh­ľa­du. Aj z toh­to dô­vo­du by bo­lo pa­ra­lel­né uk­la­da­nie ochran­né­ho lie­če­nia a ochran­né­ho doh­ľa­du zmen­še­ne prí­čet­né­mu pá­cha­te­ľo­vi neú­čel­né, nad­by­toč­né a zjav­ne len for­mál­ne. Up­red­nos­tne­nie špe­ciál­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. pred všeo­bec­ným us­ta­no­ve­ním § 76 ods. 1 Tr. zák. je pre­to pl­ne v sú­la­de so zá­sa­da­mi san­kcio­no­va­nia zmen­še­ne prí­čet­ných pá­cha­te­ľov, kde do­mi­nan­tnou san­kciou by ma­lo byť uk­la­da­nie ochran­né­ho lie­če­nia.

 

V tom­to sme­re je ne­vyh­nut­né vy­chá­dzať aj zo zá­sa­dy pri­me­ra­nos­ti a sub­si­dia­ri­ty uk­la­da­nia san­kcií v tres­tnom prá­ve, z kto­rej pre po­su­dzo­va­nú vec vy­plý­va, že ak z via­ce­rých ochran­ných opat­re­ní, pre kto­rých ulo­že­nie sú for­mál­ne spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky, mož­no do­siah­nuť sle­do­va­ný účel len jed­ným z nich, ulo­ží sa len ta­ké­to jed­no ochran­né opat­re­nie. V prí­pa­de § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ur­čil sám zá­ko­no­dar­ca, že ta­kým­to ochran­ným opat­re­ním je ochran­né lie­če­nie.

 

Pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že us­ta­no­ve­nie § 76 ods.1 Tr. zák. ho­vo­rí o uk­la­da­ní ochran­né­ho doh­ľa­du pá­cha­te­ľo­vi, čím sa má zjav­ne na mys­li „pl­ne“ prí­čet­ný pá­cha­teľ, t. j. len v prí­pa­doch, kto­ré sa tý­ka­jú „pl­ne“ prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa by mal byť pos­tup pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. ob­li­ga­tór­ny. Nap­ro­ti to­mu, us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ho­vo­rí o od­su­dzo­va­ní pá­cha­te­ľa, kto­rý spá­chal trest­ný čin v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti. Je zrej­mé, že to­to us­ta­no­ve­nie sa tý­ka len špe­ci­fic­ké­ho ok­ru­hu zmen­še­ne prí­čet­ných pá­cha­te­ľov a pre­to je zjav­ne v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 76 ods. 1 Tr. zák.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, dňa 23. jú­na 2016

 

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia