Definovanie pojmu "taký, či obdobný čin" pri trestnom čine krádeže

Práv­ne ve­ty:

Pod poj­mom „ta­ký čin" tre­ba vždy ro­zu­mieť len to­tož­ný - rov­na­ký čin, te­da na úče­ly § 212 Tres­tné­ho zá­ko­na svo­jou po­va­hou vý­luč­ne trest­ný čin krá­de­že. Pre­to aj sám zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va uve­de­ný po­jem v § 212 ods. 3 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že tam ob­siah­nu­té us­ta­no­ve­nie sa tý­ka re­ci­dí­vy pá­cha­te­ľa -„od­ňa­tím slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až tri ro­ky sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 ale­bo 2 ho­ci bol za ta­ký čin (trest­ný čin krá­de­že) v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch od­sú­de­ný".

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né mož­no pre­to uza­vrieť, že pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch spo­čí­va­jú­ci v úmy­sel­nom spô­so­be­ní ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho ma­jet­ku ne­mož­no po­va­žo­vať na úče­ly § 212 ods. 2 písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na za ob­dob­ný čin, na­koľ­ko nes­po­čí­va v pris­vo­je­ní si ve­ci a v jej zmoc­ne­ní sa. Je­di­ný spo­loč­ný znak krá­de­že a úmy­sel­né­ho spô­so­be­nia ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho ma­jet­ku spo­čí­va v ob­jek­te - ochra­ne vlas­tníc­tva, čo však na úče­ly § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na je ne­pos­ta­ču­jú­ce.

Roz­su­dok -  7Sžo 104/2014

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky se­ná­tu JUDr. Zden­ky Rei­se­nauero­vej a čle­nov se­ná­tu JUDr. Jú­lie Hor­skej a JUDr. Vio­ly Ta­ká­čo­vej, PhD. v práv­nej ve­ci ža­lob­cu: Ok­res­ná pro­ku­ra­tú­ra Ban­ská Bys­tri­ca, so síd­lom v Ban­skej Bys­tri­ci Par­ti­zán­ska ces­ta č. 1, pro­ti ža­lo­va­né­mu: Ok­res­ný úrad Ban­ská Bys­tri­ca, od­bor všeo­bec­nej vnú­tor­nej sprá­vy, so síd­lom v Ban­skej Bys­tri­ci, Ná­mes­tie Ľ. Štú­ra č. 1, za účas­ti: R B, o pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia bý­va­lé­ho Ob­vod­né­ho úra­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo dňa 24. ja­nuá­ra 2Ô13, sp. zn. ObU-BB-OV­VS3-2013/02339, OVVS-P/12/947. 948/BA, o od­vo­la­ní ža­lob­cu pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo dňa 24. sep­tem­bra 2014, č. k. 23S/109/2014 - 21, tak­to

roz­ho­dol:

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo dňa 24. sep­tem­bra 2014, č. k. 23S/109/2014 ~ 21,   potvr­dzu­je.

Účas­tní­kom náh­ra­du trov od­vo­la­cie­ho ko­na­nia   nep­riz­ná­va ..

Od­ôvod­ne­nie

Kraj­ský súd roz­sud­kom zo dňa 24. sep­tem­bra 2014, č. k. 23S/109/2014 - 21 za­mie­tol ža­lo­bu o pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho pred­tým Ob­vod­né­ho úra­du v Ban­skej,Bys­tri­ci Zó dňa 24. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. ObU-BB-OV­VS3-2013/02339, OVVS-P/12/947,948/BA, kto­ré na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 15.;feb­ruára 2013, a to v čas­ti, v kto­rej uz­nal R B za vin­né­ho z pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch (ďa­lej len zá­ko­na o pries­tup­koch') a bo­la mu ulo­že­ná san­kcia - po­kar­ha­nie.

Ža­lob­ca ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho vi­del v tom, že bez opo­ry v zá­ko­ne pre­jed­nal ko­na­nie R Bo vô ve­ci drob­nej krá­de­že. kto­rej sa do­pus­til 26. ok­tób­ra 2012, ho­ci to­to je­ho ko­na­nie ne­sie zna­ky tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. f/ zá­ko­na Č. 300/2005 Z. z. (ďa­lej len „Tres­tné­ho zá­ko­na"), na­koľ­ko bol za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich dva­nás­tich me­sia­coch pos­tih­nu­tý. Pre­to po­dal pro­test pro­ku­rá­to­ra pod sp. zň.vPd 6/14/6601-4 zo dňa 29. ja­nuá­ra 2014, v kto­rom navr­hol roz­hod­nu­tie ža­lo­va­né­ho zru­šiť a nás­led­ne pos­tu­pom pod­ľa § 71 písm. a/ zá­ko­na o pries­tup­koch vec pos­tú­piť Od­bo­ru kri­mi­nál­nej po­lí­cie Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru Ban­ská Bys­tri­ca. Or­gán ve­rej­nej sprá­vy ne­mie­nil pro­tes­tu vy­ho­vieť, pre­to ho pred­lo­žil na roz­hod­nu­tie Ok­res­né­mu úra­du Ban­ská Bys­tri­ca, od­bor op­rav­ných pros­tried­kov, kto­rý roz­hod­nu­tím zo dňa T 7. mar­ca 2014, sp. zn. OU-BB-OOP1-2014/045632-2/6GM pro­tes­tu ne­vy­ho­vel. Roz­hod­nu­tie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 21. má­ja 2014.

Kraj­ský súd z pres­kú­ma­va­né­ho roz­hod­nu­tia zis­til, že ob­vi­ne­ný z pries­tup­ku R B bol uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na

0   pries­tup­koch, kto­ré­ho sa do­pus­til tým,že 26. ok­tób­ra 2012 asi b i0:30 hod. na pos­cho­dí obyt­né­ho do­mu v Ban­skej Bys­tri­ci,....od­cu­dzil spo­lu s ďal­ším ob­vi­ne­ným z pries­tup­ku Pe Ch spred vcho­do­vých dve­rí by­tu M P voľ­ne po­lo­že­ný

1   ks ra­diá­to­ra s me­ra­čom tak, že ten­to zob­ra­li a od­nies­li do zber­ných su­ro­vín, čím M P úmy­sel­ne spô­so­bi­li ško­du na cu­dzom ma­jet­ku krá­de­žou vo vý­ške 24,54 eur, za čo bo­la R B ulo­že­ná san­kcia pod­ľa § 11 ods. 1 písm. a/ zá­ko­na o pries­tup­koch -po­kar­ha­nie.

Kraj­ský súd mal ďa­lej preu­ká­za­nú sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tím bý­va­lé­ho Ob­vod­né­ho úra­du Ri­mav­ská So­bo­ta zo dňa 4. ja­nuá­ra 2012, sp. zn. 916/2011-JVS, kto­ré na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 6. feb­ruára 2012, bol R B uz­na­ný vin­ným z pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch, za čo mu bo­la ulo­že­ná san­kcia -po­kar­ha­nie. Skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to pries­tup­ku bo­la napl­ne­ná spá­cha­ním skut­ku, kto­rý sa stal 22. má­ja 2011 for­mou poš­ko­de­nia cu­dzieho ma­jet­ku, a to vy­píl­cním jed­nej ty­če ko­vo­vej mre­že na ok­ne iz­by č. 3, na 3. pos­cho­dí v Ree­du­kač­nom cen­tre v Tor­na­li, na Mie­ro­vej uli­ci č. 137 a vy­lo­me­ním vi­sia­ce­ho zá­mku na ko­vo­vej mre­ži po­mo­cou kľuč­ky z dve­rí po­čas úte­ku z toh­to za­ria­de­nia.

Kraj­ský súd po vý­kla­de us­ta­no­ve­ní § 212 ods. 2 písm. íl a § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na v spo­je­ní s § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch dos­pel k zá­ve­ru, že ža­lo­va­ný roz­ho­dol v sú­la­de so zá­ko­nom, ak pri vy­da­ní pres­kú­ma­va­né­ho roz­hod­nu­tia zo dňa 24. ja­nuá­ra 2013 v pries­tup­ko­vom ko­na­ní nep­ri­hlia­dol na pred­chá­dza­jú­ce tres­ta­nie v správ­nom ko­na­ní roz­hod­nu­tím zo dňa 4. ja­nuá­ra 2012 v tom zmys­le, že by za­kla­da­lo pre po­su­dzo­va­nie ko­na­nia, o kto­rom roz­ho­do­val správ­ny or­gán v pries­tup­ko­vom ko­na­ní, zna­ky tres­tné­ho či­nu, a že by bo­lo pot­reb­né pos­tú­piť vec od­bo­ru kri­mi­nál­nej po­lí­cie Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Ban­skej Bys­tri­ci.

Pos­tup ža­lo­va­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu, kto­rý na­pad­nu­tým pres­kú­ma­va­ným roz­hod­nu­tím roz­ho­dol o pries­tup­ku R B v pries­tup­ko­vom ko­na­ní bol v sú­la­de so zá­ko­nom, pre­to­že ten­to sku­tok ne­napĺňal zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty § 212 ods. 2 písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Me­no­va­ný ne­bol pos­tih­nu­tý za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich 12 me­sia­coch, keď­že za ta­ké­to pos­tih­nu­tie ne­mož­no po­va­žo­vať je­ho tres­ta­nie v pries­tup­ko­vom ko­na­ní, v kto­rom bol uz­na­ným za vin­né­ho pre spá­chanie pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch, av­šak spá­cha­né­ho for­mou poš­ko­de­nia cu­dzej ve­ci, a nie for­mou krá­de­že.

Kraj­ský súd o náh­ra­de trov ko­na­nia roz­ho­dol s pou­ka­zom na § 250k ods. 1 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku tak, že ža­lob­co­vi, kto­rý v ko­na­ní ne­mal ús­pech, náh­ra­du trov ko­na­nia nep­riz­nal.

II.

Pro­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­dal ža­lob­ca od­vo­la­nie. Pre­dov­šet­kým ne­súh­la­sil s vý­kla­dom poj­mov „ob­dob­ný čin" a „ta­ký čin" uvá­dza­ný­mi v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku. S pou­ka­zom na roz­bor ob­jek­tív­nej strán­ky a ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu krá­de­že v po­rov­na­ní s ob­jek­tív­nou strán­kou a ob­jek­tom pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch ako. aj na us­tá­le­nie si ich spo­loč­ných zna­kov mal za preu­ká­za­né, že mi­ni­mál­ne z gra­ma­tic­ké­ho hľa­dis­ka sú trest­ný čin krá­de­že na jed­nej stra­ne a pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku­nad­ru­hej stra­ne, čin­mi ob­dob­ný­mi. Do­dal, že sám zá­ko­no­dar­ca poz­ná roz­diel me­dzi poj­mom „ob­dob­ný čin" a „ta­ký čin", a po­kiaľ by ma­li byť pod­ľa § 212 ods. 2 písm. íl Tres­tné­ho zá­ko­na rie­še­né len ^: ko­na­nia pá­cha­te­ľa, kto­rý bol v mi­nu­los­ti pos­tih­nu­tý za „ta­ký Čin" niet po­chýb, že by v texte práv­nej nor­my bol pou­ži­tý prá­ve ta­ký­to text. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na § 212 ods. 3 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na, v kto­rom je pou­ži­tý prá­ve po­jem „ta­ký čin". Uvie­dol, že zá­ko­no­dar­ca ad­re­sá­tom práv­nych pred­pi­sov ne­pos­ky­tu­je ich vý­klad a k to­mu­to je mož­né dos­pieť po­mo­cou ap­li­kač­nej praxe sú­dov, či teo­re­tic­kých prá­ca pod. Ko­na­jú­ci súd ta­ké­to pra­me­ne ne­me­nu­je a rov­na­ko ta­ký­to ná­zor ne­vyp­lý­va ani z dô­vo­do­vej sprá­vy k návr­hu Tres­tné­ho zá­ko­na. Žia­dal, aby od­vo­la­cí súd na­pad­nu­tý roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du zme­nil tak, že zru­ší pro­tes­tom pro­ku­rá­to­ra v na­pad­nu­tej Čas­ti roz­hod­nu­tie správ­ne­ho or­gá­nu a vec vrá­ti Ok­res­né­mu úra­du Ban­ská Bys­tri­ca, od­bor všeo­bec­nej vnú­tor­nej sprá­vy na ďal­šie ko­na­nie.

III.

Ža­lo­va­ný vo vy­jad­re­ní k od­vo­la­niu žia­dal na­pad­nu­tý roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa potvr­diť ako vec­ne správ­ny. V pl­nom roz­sa­hu sa sto­tož­nil s roz­hod­nu­tím sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Do­dal, že v prí­pa­de po­su­dzo­va­nia drob­nej krá­de­že (vo väz­be na aký­koľ­vek ma­jet­ko­vý pries­tu­pok, za kto­rý bol pá­cha­teľ v pos­led­ných dva­nás­tich me­sia­coch prá­vop­lat­ne pos­tih­nu­tý) ako tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 212 ods. 2 písm. 17 Tres­tné­ho zá­ko­na by v praxi do­chá­dza­lo k tres­tnop­mvhe­mu pos­ti­hu osôb, kto­ré sa drob­nej krá­de­že do­pus­ti­li po pr­výk­rát. Z us­ta­no­ve­nia § 212^od­sí - 2 _: písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na vy­plý­va, že tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pá­cha­te­ľa drob­nej krá­de­že mô­že za­lo­žiť iba pred­chá­dza­jú­ce spá­chanie pries­tup­ku, ale­bo de­lik­tu, kto­rý je ob­dob­ný pris­vo­je­niu si cu­dzej ve­ci jej zmoc­ne­ním, a nie spá­chanie aké­ho­koľ­vek ma­jet­ko­vé­ho pries­tup­ku.

IV.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd od­vo­la­cí (úst. § 10 ods. 2 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, v spo­je­ní s § 246c ods. 1 ve­ta pr­vá Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, ďa­lej len ,,OSF^l) pres­kú­mal na­pad­nu­tý roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du /. dô­vo­dov a v roz­sa­hu uve­de­nom v od­vo­la­ní ža­lob­cu (§ 246c ods. 1 ve­ta pr­vá v spo­je­ní s ust. § 212 ods. 1 OSP) pos­tu­pom pod­ľa ust. § 250ja ods. 2 ve­ta pr­vá OSP, keď deň vy­hlá­se­nia roz­hod­nu­tia bol zve­rej­ne­ný mi­ni­mál­ne päť dní vop­red na úrad­nej ta­bu­li a na iri­ter­ne­to­vej strán­ke Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP, v spo­je­ní s § 246c ods. 1 ve­ta pr­vá a § 211 ods. 2 OSP), a dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­niu ža­lob­cu nie­je mož­né priz­nať ús­pech.

Pod­ľa § 247 ods. I OSP pod­ľa us­ta­no­ve­ní tej­to hla­vy sa pos­tu­pu­je v prí­pa­doch, v kto­rých fy­zic­ká ale­bo práv­nic­ká oso­ba tvr­dí, že bo­la na svo­jich prá­vach uk­rá­te­ná roz­hod­nu­tím a pos­tu­pom správ­ne­ho or­gá­nu, a žia­da, aby súd pres­kú­mal zá­kon­nosť toh­to roz­hod­nu­tia a pos­tu­pu.

Pri pres­kú­ma­va­ní zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia je pre súd roz­ho­du­jú­ci skut­ko­vý stav, kto­rý tu bol v ča­se vy­da­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia. Súd mô­že vy­ko­nať dô­ka­zy ne­vyh­nut­né na pres­kú­ma­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia (§ 250i ods. 1 OSP).

V rám­ci správ­ne­ho pries­ku­mu súd skú­ma aj pro­ces­né po­chy­be­nia správ­ne­ho or­gá­nu na­mie­ta­né v ža­lo­be, a či uve­de­né pro­ces­né po­chy­be­nie správ­ne­ho or­gá­nu je ta­kou va­dou ko­na­nia pred správ­nym or­gá­nom, kto­rá moh­la mať vplyv na zá­kon­nosť na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia (§ 250i ods. 3 OSP).

Pri roz­hod­nu­tí, kto­ré správ­ny or­gán vy­dal na zá­kla­de zá­ko­nom po­vo­le­nej voľ­nej úva­hy (správ­ne uvá­že­nie), pres­kú­ma­va súd iba, či ta­ké roz­hod­nu­tie ne­vy­bo­či­lo z me­dzí a hľa­dísk us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom. Súd ne­po­su­dzu­je účel­nosť a vhod­nosť správ­ne­ho roz­hod­nu­tia (§ 245 ods. 2 OSP).

Pod­ľa § 212 ods. 1 - 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto si pris­vo­jí cu­dziu vec tým, že sa jej zmoc­ní a spô­so­bí tak ma­lú ško­du, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.

Rov­na­ko ako v od­se­ku 1 sa pot­res­tá, kto si pris­vo­jí cu­dziu vec tým, že sa jej zmoc­ní a

a)  čin spá­cha vlá­ma­ním,

b)    bez­pros­tred­ne po či­ne sa po­kú­si ucho­vať si vec ná­si­lím ale­bo hroz­bou
bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia,

c)   čin spá­cha na ve­ci, kto­rú má iný na se­be ale­bo pri se­be,

d)  ta­kou ve­cou je vec z úro­dy z po­zem­ku, kto­rý pat­rí do poľ­no­hos­po­dár­ske­ho pôd­ne­ho fon­du, ale­bo dre­vo z po­zem­ku, kto­rý pat­rí do les­né­ho pôd­ne­ho fon­du, ale­bo ry­ba z ryb­ní­ka s in­ten­zív­nym cho­vom,

e)       čin spá­cha na ve­ci, kto­rej od­ber po­dlie­ha spop­lat­ne­niu na zá­kla­de oso­bit­né­ho pred­pi­su, ale­bo

f) bol za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich dva­nás­tich me­sia­coch pos­tih­nu­tý.
Od­ňa­tím slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až tri ro­ky sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin

uve­de­ný v od­se­ku 1 ale­bo 2

a)      a spô­so­bí ním väč­šiu ško­du,

b)     ho­ci bol za ta­ký čin v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch od­sú­de­ný. ale­bo

c)      z oso­bit­né­ho mo­tí­vu.

Pod­ľa § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, pos­tih­nu­tým za ob­dob­ný čin sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie ten, ko­mu bo­la za ob­dob­ný čin ulo­že­ná san­kcia ale­bo iné opat­re­nie za pries­tu­pok ale­bo iný ob­dob­ný de­likt.

Pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch, pries­tup­ku sa do­pus­tí ten, kto úmy­sel­ne spô­so­bí ško­du na cu­dzom ma­jet­ku krá­de­žou, spre­ne­ve­rou, pod­vo­dom ale­bo zni­če­ním ale­bo poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho ma­jet­ku, ale­bo sa o ta­ké­to ko­na­nie po­kú­si.

Pred­me­tom od­vo­la­cie­ho ko­na­nia v pres­kú­ma­va­nej ve­ci bol roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du, kto­rým súd pr­vé­ho stup­ňa za­mie­tol ža­lo­bu, kto­rou sa ža­lob­ca pro­ti ža­lo­va­né­mu správ­ne­mu or­gá­nu do­má­hal pres­kú­ma­nia zá­kon­nos­ti je­ho roz­hod­nu­tia zo dňa 24. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. ObU-BB-OV­VS3-2013/02339. OVVS-P/12/947,948/BA, kto­rým ob­vi­ne­né­ho z pries­tup­ku R B - účas­tník ko­na­nia (spo­lu s P Ch) uz­nal vin­ným zo spá­čhaiiia pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch. Uve­de­né­ho pries­tup­ku sa do­pus­ti­li tým, že dňa 26. ok­tób­ra 2012 asi o 10:30 hod.   ná   5.   pos­cho­dí   obyt­né­ho  do­mu  v Ban­skej   Bys­tri­ci.   Pie­nin­ská  č.   25

od­cu­dzi­li z pred vcho­do­vých dve­rí by­tu Mi­la­na Pe­ká­ra voľ­ne po­lo­že­ný 1 ks ra­diá­to­ra s me­ra­čom tak, že ten­to /.ob­ra­li a od­nies­li do zber­ných su­ro­vín, čím M P úmy­sel­ne spô­so­bil) ško­du na cu­dzom ma­jet­ku krá­de­žou vo vý­ške 24,54 eur. Obom pá­cha­te­ľom bo­la ulo­že­ná san­kcia - po­kar­ha­nie.

Z ob­sa­hu ad­mi­nis­tra­tív­ne­ho spi­su od­vo­la­cí súd ďa­lej zis­til, že pro­ti roz­hod­nu­tiu ža­lo­va­né­ho po­dal pro­ku­rá­tor pro­test zo dňa 29. ja­nuá­ra 2014, Pd 6/14/6601-4. kto­ré­mu na­dria­de­ný or­gán ža­lo­va­né­ho •- Ok­res­ný úrad Ban­ská Bys­tri­ca, Od­bor op­rav­ných pros­tried­kov roz­hod­nu­tím zo dňa 17. mar­ca. 2014, čís­lo OU-BB-OOP1-2014/045632-2/6GM ne­vy­ho­vel.

Pro­ku­rá­tor sa nás­led­ne ža­lo­bou po­da­nou v sú­la­de s § 250b ods. 5 OSP do­má­hal zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho 24. ja­nuá­ra 2013, sp. 7.n. ObU-BB-OWS3-2013/02339. OWS-P/12/947,948/BA.

Od­vo­la­cí súd y roz­sa­hu ža­lob­ných ako aj od­vo­la­cích dô­vo­dov ža­lob­cu pres­kú­mal roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa ako aj ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, pri­čom v rám­ci od­vo­la­cie­ho ko­na­nia skú­mal aj na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ža­lo­va­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu, naj­mä ž to­ho poh­ľa­du, či sa súd pr­vé­ho stup­ňa vy­spo­ria­dal so zá­sad­ný­mi ná­miet­ka­mi uve­de­ný­mi v ža­lo­be a z tak­to vy­me­dze­né­ho roz­sa­hu, či správ­ne po­sú­dil zá­kon­nosť a správ­nosť na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu.

Od­vo­la­cí súd po vy­hod­no­te­ní od­vo­la­cích dô­vo­dov vo vzťa­hu k na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du'a vo vzťa­hu k ob­sa­hu súd­ne­ho a pri­po­je­né­ho ad­mi­nis­tra­tív­ne­ho spi­su v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 OSP kon­šta­tu­je, že ne­zis­til dô­vod na to, aby sa v zá­sa­de od­chý­lil od lo­gic­kých ar­gu­men­tov a re­le­van­tných práv­nych zá­ve­rov vo ve­ci sa­mej, spo­lu s pou­ka­zom na práv­nu úp­ra­vu vzťa­hu­jú­cu sa k pred­me­tu ko­na­nia, uve­de­nú v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du. kto­ré vy­tvá­ra­jú dos­ta­toč­né práv­ne vý­cho­dis­ká pre vy­slo­ve­nie vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku. Se­nát od­vo­la­cie­ho sú­du po­va­žu­je práv­ne po­sú­de­nie pres­kú­ma­va­nej ve­ci kraj­ským sú­dom za správ­ne a sú­lad­né so zá­ko­nom. Vzhľa­dom k to­mu, aby naj­vyš­ší súd v pres­kú­ma­va­nej ve­ci nad­by­toč­né neo­pa­ko­val pre účas­tní­kov zná­me sku­toč­nos­ti spo­lu správ­ny­mi zá­ver­mi kraj­ské­ho sú­du, sa vo svo­jom od­ôvod­ne­ní ob­me­dzil na dopl­ne­nie dô­vo­dov na zdô­raz­ne­nie správ­nos­ti na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

Pá­cha­teľ pries­tup­ku  R B  bol  roz­hod­nu­tím  Ob­vod­né­ho  úra­du Ri­mav­ská

So­bo­ta zo dňa 4. ja­nuá­ra 2012, sp. zn. 916/2011-JVS . kto­ré na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť 6. feb­ruára 2012, uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch; kon­krét­ne sa do­pus­til 22. má­ja 2011 úmy­sel­ným spô­so­be­ním ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku, poš­ko­de­ním ve­ci.

Ža­lo­bou na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím bol zá­ro­veň R B uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch a to Úmy­sel­ným spô­so­be­ním ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku krá­de­žou (drob­ná krá­dež), kto­rej sa do­pus­til 26. ok­tób­ra 2012.

Ža­lob­ca tvr­dil, že pod poj­mom „ob­dob­ný čin", kto­rý po­jem pou­ží­va zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 212 ods. 2 písm. f/ Tre­si­né­ho zá­ko­na je pot­reb­né vždy ro­zu­mieť pries­tu­pok pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch, a to bez oh­ľa­du na spô­sob je­ho spá­chania. t.j. bez oh­ľa­du na to, či bol spá­cha­ný for­mou 1/ krá­de­že, 2/ spre­ne­ve­ry, 3/ pod­vo­dom, 4/zni­če­ním ale­bo poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho­to ma­jet­ku, ale­bo 5/po­ku­som o ta­ké­to ko­na­nie.

Skut­ko­vú pod­sta­tu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. íl Tres­tné­ho zá­ko­na pá­cha­teľ napl­ní lak. že ten­to si pris­vo­jí cu­dziu vec tým. že sa jej zmoc­ní a (sú­čas­ne) pá­cha­teľ bol za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich dva­nás­tich me­sia­coch pos­tih­nu­tý.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ob­dob­ným či­nom je ta­ký čin, kto­ré­ho spô­sob spá­chania spo­čí­va v pris­vo­je­ní si cu­dzej ve­ci a v jej zmoc­ne­ní sa, av­šak vzhľa­dom na niž­šiu mie­ru zá­važ­nos­ti toh­to Či­nu mož­no ho­vo­riť o tzv. ob­dob­nom či­ne, te­da kon­krét­ne pôj­de o pries­tu­pok, prí­pad­ne iný správ­ny de­likt. Pod poj­mom „ob­dob­nosť či­nu" tre­ba ro­zu­mieť čin spá­cha­ný vo vzťa­hu k zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty krá­de­že (pre­dov­šet­kým ob­jekt a ob­jek­tív­na strán­ka) rov­na­ko (to­tož­né), av­šak vo vzťa­hu k mie­re zá­važ­nos­ti ob­dob­ne, ízn. ne­pôj­de o trest­ný Čin, ale o čin i niž­šou in­ten­zi­tou je­ho zá­važ­nos­ti (škod­li­vos­ti).

Pro­ku­rá­tor v po­da­nom od­vo­la­ní na­mie­tal, že zá­ko­no­dar­ca poz­ná roz­diel me­dzi poj­mom „ob­dob­ný čin" a poj­mom „ta­ký čin", a po­kiaľ by ma­li byť pod­ľa § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na rie­še­né len ko­na­nia pá­cha­te­ľa, kto­rý; bol v mi­nu­los­ti pos­tih­nu­tý za ta­ký čin - drob­ná krá­dež, niet po­chýb, že by v texte práv­nej nor­my bol pou­ži­tý prá­ve ta­ký­to text.

S uve­de­nou ná­miet­kou ne­mož­no súh­la­siť, na­koľ­ko pod poj­mom „ta­ký čin" vždy tre­ba ro­zu­mieť len to­tož­ný - rov­na­ký čin, te­da na úče­ly § 212 Tres­tné­ho zá­ko­na svo­jou po­va­hou vý­luč­ne trest­ný čin krá­de­že. Pre­to aj sám zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va uve­de­ný po­jem v § 212 ods. 3 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že tam ob­siah­nu­té us­ta­no­ve­nie sa tý­ka re­ci­dí­vy pá­cha­te­ľa -„od­ňa­tím slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až tri ro­ky sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 ale­bo 2 ho­ci bol za ta­ký čin (trest­ný čin krá­de­že; pozn. od­vo­la­cie­ho sú­du) v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch od­sú­de­ný".

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né mož­no pre­to uza­vrieť, že pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. i zá­ko­na o pries­tup­koch spo­čí­va­jú­ci v úmy­sel­nom spô­so­be­ní ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho ma­jet­ku ne­mož­no po­va­žo­vať na úče­ly § 212 ods. 2 písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na za ob­dob­ný čin, na­koľ­ko nes­po­čí­va v pris­vo­je­ní si ve­ci a v jej zmoc­ne­ní sa. Je­di­ný spo­loč­ný znak krá­de­že a úmy­sel­né­ho spô­so­be­nia ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku poš­ko­de­ním ve­ci z ta­ké­ho ma­jet­ku spo­čí­va v ob­jek­te - ochra­ne vlas­tníc­tva, čo však na úče­ly § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na je ne­pos­ta­ču­jú­ce.

Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov mal od­vo­la­cí súd za to, že kraj­ský súd ne­po­chy­bil. ak ža­lo­bu v sú­la­de s ust. § 250j ods. 1 OSP za­mie­tol, a pre­to na­pad­nu­tý roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo dňa 24. sep­tem­bra 2014, č. k. 235/109/2014 - 21 ako vec­ne správ­ny pod­ľa ust. § 250ja ods. 3 ve­ta dru­há v spo­je­ní s § 219 ods. 1,2 a s § 246c ods. 1 OSP potvr­dil.

O tro­vách od­vo­la­cie­ho ko­na­nia roz­ho­dol Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v zmys­le ust. § 250k ods. 1 OSP, v spo­je­ní s ust. § 224 ods. 1 OSP za pou­ži­tia ust. § 246c ods. 1 ve­ta pr­vá OSP. Účas­tní­kom prá­vo na náh­ra­du trov od­vo­la­cie­ho ko­na­nia nep­riz­nal z dô­vo­du, že ža­lob­ca v od­vo­la­com ko­na­ní ús­pech ne­mal a ža­lo­va­né­mu náh­ra­da trov ko­na­nia zo zá­ko­na nep­ri­ná­le­ží.

To­to roz­hod­nu­tie pri­jal Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te po­me­rom hla­sov 3:0 (§ 3 ods. 9 zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní účin­nom od 1. má­ja 201 1).

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku op­rav­ný pros­trie­dok   nie   je   prí­pust­ný.

V Bra­tis­la­ve dňa 28. ap­rí­la 2016