K popisu skutku pri trestnom čine nebezpečného prenasledovania

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Po­pis skut­ku uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne mu­sí byť uve­de­ný tak, aby jed­not­li­vé je­ho čas­ti zod­po­ve­da­li zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, za kto­rý bo­la ob­ža­lo­va­ná uz­na­ná vin­nou. O ta­ký­to prí­pad však nej­de, po­kiaľ vo vý­ro­ku o vi­ne uve­de­ná skut­ko­vá ve­ta neob­sa­hu­je úpl­ný po­pis sku­toč­nos­tí roz­hod­ných pre napl­ne­nie všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 163 ods. 3 Tr. por. Rov­na­ko tak nes­ta­čí, aby sa súd (a pred ním pro­ku­rá­tor) pri po­pi­se ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej ob­me­dzil v niek­to­rých sme­roch len na ci­tá­ciu zá­kon­ných zna­kov tvo­ria­cich tzv. práv­nu ve­tu vý­ro­ku roz­sud­ku, res­pek­tí­ve, aby v niek­to­rých sme­roch tzv. prá­va ve­ta ne­ma­la vô­bec od­raz v po­pi­se skut­ku, te­da z nej vô­bec ne­vyp­lý­va­la, prí­pad­ne, aby niek­to­ré skut­ko­vé okol­nos­ti vzbu­dzo­va­li vý­raz­né po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti.

 II. Kraj­ský súd pou­ka­zu­je na po­chyb­né a ne­lo­gic­ké ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku, keď pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by ako aj na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa ob­ža­lo­va­ná ma­la proti­práv­nej čin­nos­ti do­púš­ťať „v do­be od ok­tób­ra 2013 po sú­čas­nosť“. Je zjav­né, že už v tej­to pod­stat­nej okol­nos­ti mož­no vi­dieť nes­práv­ne vy­me­dzenie skut­ku, pre­to­že sku­tok ne­mož­no ča­so­vo oh­ra­ni­čiť slov­ným spo­je­ním „po sú­čas­nosť“, na­koľ­ko to na­vo­dzu­je do­jem, že ob­ža­lo­va­ná sús­tav­ne pok­ra­ču­je v stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti. Poš­ko­de­ný P J sí­ce v od­vo­la­ní uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ná na­ďa­lej ob­ťa­žu­je je­ho ko­le­gov a zná­mych a pre­nas­le­du­je ho na so­ciál­nych sie­ťach, av­šak vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 122 ods. 13 Tr. zák. by ta­ké­to jej prí­pad­né ko­na­nie moh­lo tvo­riť len no­vý (iný) sku­tok, než je sku­tok, kto­rý je pred­me­tom ob­ža­lo­by a pre­to je pre ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku ta­ké­to tvr­de­nie bez­pred­met­né. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be je ne­vyh­nut­né oh­ra­ni­čiť ča­so­vo a to aj z hľa­dis­ka je­ho skon­če­nia (as­poň rám­co­vo), pri­čom ča­so­vé oh­ra­ni­če­nie skut­ku mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia.

 K uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd do­dá­va, že ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku je pri pre­či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 Tr. zák. obzvlášť dô­le­ži­té, pre­to­že ob­li­ga­tór­nym zna­kom pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu je, že pá­cha­teľ iné­ho pre­nas­le­du­je „dl­ho­do­bo“, t. j. na napl­ne­nie toh­to poj­mu sa vy­ža­du­je buď opa­ko­va­nosť, prí­pad­ne dlh­šiu do­bu tr­va­jú­ca sús­tav­nosť proti­práv­ne­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa (rá­do­vo v me­sia­coch). Rov­na­ko tak je nes­práv­ne, ak je v skut­ku uve­de­né, že ob­ža­lo­va­ná „v pos­led­nom ob­do­bí pros­tred­níc­tvom...“, na­koľ­ko nie je zrej­mé, kto­ré ob­do­bie sa po­va­žu­je za „pos­led­né“ a ani ta­ké­to vý­ra­zy tý­ka­jú­ce sa ča­su pá­chania tres­tnej čin­nos­ti by sa v skut­ko­vej ve­te ne­ma­li na­chá­dzať.

 III. Ďal­ším po­chy­be­ním vy­me­dzenia skut­ko­vej ve­ty je sku­toč­nosť, že nep­rí­pus­tne ob­sa­hu­je po­jem „pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šu­je kva­li­tu je­ho ži­vo­ta“, čo je po­jem práv­ny, ide o je­den zo zna­kov stí­ha­nej skut­ko­vej pod­sta­ty (nás­le­dok) ob­siah­nu­tý v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 360a ods. 1 Tr. zák. a pre­to je nep­ri­ja­teľ­né, aby bol sú­čas­ťou opi­su skut­ku. Tzv. skut­ko­vá ve­ta ne­má v tom­to sme­re opi­so­vať práv­ne zna­ky z Tres­tné­ho zá­ko­na, ale má po­pi­so­vať ako ma­la byť ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej pod­stat­ne zhor­še­ná kva­li­ta ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (t. j. v čom spo­čí­va­lo spô­so­be­nie nás­led­ku). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ne­vyh­nut­né, aby po­pis skut­ku vy­slo­ve­ne uvá­dzal v čom kon­krét­nom spo­čí­va­lo pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

 IV. Sku­tok, kto­rý je z čas­ti ne­jas­ný, z čas­ti neúpl­ný a na­vy­še nep­rí­pus­tne ob­sa­hu­je aj znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť pod­kla­dom pre vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­nej zo spá­chania stí­ha­né­ho pre­či­nu.

 

 

sp. zn. 4To/62/2016

 

U z n e s e n i e

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­nej M Č, stí­ha­nej pre pre­čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. e/ Tr. zák. o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­nej pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 1T/7/2015 zo dňa 18.01.2016, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 07. 07. 2016,  tak­to 

 

                                           r o z h o d o l  

 

I. Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. z r u š u j e sa roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 1T/7/2015 zo dňa 18.01.2016 v ce­lom roz­sa­hu.

 

Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa  v r a c i a  ok­res­né­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

            II. Pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por. sa od­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho P J z a m i e t a.

 

 

O d ô v o d n e n i e

 

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I bo­la ob­ža­lo­va­ná M Č uz­na­ná za vin­nú za spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/ Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­la do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

v do­be od ok­tób­ra 2013 (t.j. po ukon­če­ní par­tner­ské­ho vzťa­hu s poš­ko­de­ným J) po sú­čas­nosť ob­vi­ne­ná na rôz­nych mies­tach v Bra­tis­la­ve, naj­čas­tej­šie však na Ž uli­ci ... v Bra­tis­la­ve, kon­tak­tu­je pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by ...... poš­ko­de­né­ho P J, ako aj ďal­ších za­mes­tnan­cov fir­my C s. r. o. so síd­lom Ž ..., Bra­tis­la­va, na ich fi­rem­né e-mai­lo­vé ad­re­sy, v kto­rých sa vul­gár­ne vy­jad­ru­je na ad­re­su K Z, ko­le­gy­ne poš­ko­de­né­ho, ako aj na ad­re­su poš­ko­de­né­ho P J, ok­rem tých­to e-mai­lov poš­ko­de­né­mu dňa 28.11.2014 pos­la­la e-mail, v kto­rom poš­ko­de­né­ho žia­da o mi­mo­súd­ne vy­rov­na­nie vo vý­ške 1.000.000,- Eur za spô­so­be­nú psy­chic­kú, emo­cio­nál­nu, fy­zic­kú a fi­nan­čnú ško­du a neo­pí­sa­teľ­ne exis­ten­čné prob­lé­my, ďa­lej v nep­ra­vi­del­ných ča­so­vých inter­va­loch, tiež v nes­ko­rých ve­čer­ných ho­di­nách ako aj v sko­rých ran­ných ho­di­nách, kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho v poč­te aj 5 SMS – sprá­va­mi za deň ako aj via­ce­rý­mi te­le­fo­nic­ký­mi vo­la­nia­mi za deň, v inter­va­loch aj nie­koľ­kých mi­nút a to na poš­ko­de­né­ho te­le­fón­ne čís­lo .... z te­le­fón­ne­ho čís­la ob­vi­ne­nej ....., ako aj pros­tred­níc­tvom pra­cov­né­ho por­tá­lu ..... cez kto­rý od­po­ve­ďa­mi na voľ­né pra­cov­né po­zí­cie spo­loč­nos­ti C s.r.o., roz­po­sie­la­la za­mes­tnan­com pred­met­nej fir­my osob­né fo­tog­ra­fie a iné do­ku­men­ty poš­ko­de­né­ho P J, čo ro­bí v pos­led­nom ob­do­bí za­se pros­tred­níc­tvom čes­ké­ho pra­cov­né­ho por­tá­lu ...., cez kto­rý za­ča­la po­sie­lať svo­je „ži­vo­to­pi­sy“ aj do bý­va­lej ses­ter­skej fir­my C s.r.o., spo­lu so súk­rom­ným do­ku­men­tmi poš­ko­de­né­ho, ako aj vy­hľa­dá­va osob­nú blíz­kosť poš­ko­de­né­ho na ve­rej­ných mies­tach v Bra­tis­la­ve, ako na uli­ci K v Bra­tis­la­ve, kde poš­ko­de­ný pre­chod­ne bý­va, ke­dy dňa 05.04.2014 kon­tak­to­va­la poš­ko­de­né­ho tiež v ob­chod­nom ná­kup­nom cen­tre v Aupar­ku v Bra­tis­la­ve, pri­čom poš­ko­de­né­ho aj fy­zic­ky na­pad­la, po­kú­si­la sa mu od­cu­dziť je­ho taš­ku a kľú­če, čím uve­de­ným ko­na­ním poš­ko­de­né­mu P J, pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šu­je kva­li­tu je­ho ži­vo­ta.

 

 Za to bo­la ob­ža­lo­va­ná M Č od­sú­de­ná pod­ľa § 360a ods. 1 Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 3 me­sia­ce. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­nej vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 rok. Pod­ľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol poš­ko­de­ný P J so svo­jim ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy od­ká­za­ný na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­da­la ob­ža­lo­va­ná od­vo­la­nie ih­neď po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku. Po­da­né od­vo­la­nie od­ôvod­ni­la pí­som­ným po­da­ním pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. V od­vo­la­ní na­mie­ta chy­by na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v zmys­le § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Uvá­dza, že v roz­sud­ku pou­žil súd kon­šta­tá­cie o jej ko­na­ní v prí­tom­nom ča­se, nap­rík­lad „kon­tak­tu­je“ ale­bo „vy­jad­ru­je“. Nej­de tu o nep­res­nos­ti, kto­ré by bo­li pi­sár­sky­mi chy­ba­mi, ale do­ka­zu­jú, že súd a pred ním ani pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be si skut­ko­vú ve­tu po­riad­ne nep­reš­tu­do­va­li. Po­kiaľ ide o práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku tak je ná­zo­ru, že z jej ko­na­nia ne­mož­no vy­vo­diť zá­ver, že by jej ko­na­nie u poš­ko­de­né­ho vzbu­dzo­va­lo dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot a zdra­vie ale­bo ži­vot a zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by, čo potvr­dil sám poš­ko­de­ný, kto­rý ob­ža­lo­va­nej ko­na­nie cha­rak­te­ri­zo­val ako oho­vá­ra­nie a oso­čo­va­nie. Nik­dy sa mu ne­vyh­rá­ža­la smr­ťou ani uj­mou na zdra­ví, rov­na­ko ani je­ho blíz­kym oso­bám. Poš­ko­de­ný ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej hod­no­til ako ob­ťa­žo­va­nie oho­vá­ra­ním a oso­čo­va­ním. V ta­kom­to prí­pa­de by ale iš­lo o iný trest­ný čin než je uve­de­ný v ob­ža­lo­be a v na­pad­nu­tom roz­sud­ku. Na zá­kla­de vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho nie je mož­né skon­šta­to­vať zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ná­zo­ru, že jej ko­na­nie ne­napl­ni­lo všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia a jej ko­na­nie by moh­lo byť na­naj­výš po­sú­de­né ako pries­tu­pok pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu. Navrh­la, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu opä­tov­ne pre­jed­nal a roz­ho­dol, res­pek­tí­ve, aby ob­ža­lo­va­nú os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by.

 

Do vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy po­dal od­vo­la­nie poš­ko­de­ný P J. V pí­som­ných dô­vo­doch od­vo­la­nia na­mie­ta, že súd pr­vé­ho stup­ňa sa ne­zao­be­ral roz­sa­hom náh­ra­dy ško­dy, pri­čom sa ne­zao­be­ral ani je­ho dô­kaz­ný­mi návr­hmi, kto­ré bo­li ob­siah­nu­té už v je­ho po­da­ní zo dňa 06.11.2015. Vy­ko­na­ním navr­hnu­té­ho do­ka­zo­va­nia mo­hol pri­tom jed­no­du­cho ur­čiť ne­ma­jet­ko­vú náh­ra­du ško­dy. Ďalej pou­ká­zal na to, že ob­ža­lo­va­ná na­ďa­lej pok­ra­ču­je vo svo­jom ko­na­ní a ob­ťa­žu­je je­ho ko­le­gov a zná­mych. Rov­na­ko tak ob­ža­lo­va­ná pok­ra­ču­je v je­ho pre­nas­le­do­va­ní na so­ciál­nych sie­ťach. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa a na­ria­dil vy­čís­le­nie náh­ra­dy ne­ma­jet­ko­vej uj­my a pria­mej fi­nan­čnej ško­dy spô­so­be­nej ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako súd od­vo­la­cí pod­ľa § 317 ods.1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej je dô­vod­né aj keď čias­toč­ne z iných dô­vo­dov než uvá­dza v od­vo­la­ní a od­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho bo­lo po­da­né ones­ko­re­ne.

 

Pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak ne­za­miet­ne od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie ale­bo nez­ru­ší roz­su­dok pod­ľa § 316 ods. 3, pres­kú­ma zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1.

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok aj pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie.

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. c/ Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok, ak vznik­nú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti skut­ko­vých zis­te­ní na­pad­nu­tých vý­ro­kov, na kto­rých ob­jas­ne­nie tre­ba dô­ka­zy opa­ko­vať ale­bo vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy.

 

Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ale­bo niek­to­rej je­ho čas­ti tre­ba uro­biť vo ve­ci no­vé roz­hod­nu­tie, vrá­ti od­vo­la­cí súd vec spra­vid­la sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že pro­ku­rá­tor kla­die ob­ža­lo­va­nej M Č za vi­nu spá­chanie pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. b/ (vy­hľa­dá­va­nie blíz­kos­ti poš­ko­de­né­ho ale­bo je­ho sle­do­va­nie), písm. c/ (kon­tak­to­va­nie poš­ko­de­né­ho pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by ale­bo elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li), písm. d/ (zneu­ži­tie osob­ných úda­jov poš­ko­de­né­ho na účel zís­ka­nia osob­né­ho ale­bo iné­ho kon­tak­tu), písm. e/ (iné ob­me­dzo­va­nie poš­ko­de­né­ho v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta).

 

Ten­to po­pis ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej vy­jad­ru­je ob­sah tzv. práv­nej ve­ty uve­de­nej v na­pad­nu­tom roz­sud­ku a pred­tým aj v ob­ža­lob­nom návr­hu, av­šak proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré pro­ku­rá­tor kla­die ob­ža­lo­va­nej za vi­nu mu­sí byť jas­ne, struč­ne a zro­zu­mi­teľ­ne po­pí­sa­né v tzv. skut­ko­vej ve­te (v skut­ku), kto­rý sa ob­ža­lo­va­nej kla­die za vi­nu a mu­sí zo skut­ko­vé­ho po­pi­su ne­po­chyb­ne vy­ply­núť.

 

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd upo­zor­ňu­je, že tzv. skut­ko­vá ve­ta roz­sud­ku (ako aj ob­ža­lo­by) mu­sí pri vý­ro­ku o vi­ne vždy od­rá­žať všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die a všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa ob­ža­lo­va­nej kla­die za vi­nu, mu­sia byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a z tých­to dô­ka­zov mu­sia bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí vy­ply­núť.

 

Kraj­ský súd pri­po­mí­na, že pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia je vždy sku­tok, v kto­rom je vi­de­ný kon­krét­ny trest­ný čin. Pod­sta­tou skut­ku je tres­tnop­ráv­ne ko­na­nie a ním za­prí­či­ne­ný tres­tnop­ráv­ne vý­znam­ný nás­le­dok. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né sku­tok po­pí­sať tak, aby ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným a pre­dov­šet­kým, aby vy­jad­ro­val všet­ky okol­nos­ti vý­znam­né z hľa­dis­ka je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cie a zna­kov kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Od skut­ku je pot­reb­né od­lí­šiť je­ho po­pis, kto­rý mu­sí ob­sa­ho­vať tie skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré sú práv­ne vý­znam­né z hľa­dis­ka napl­ne­nia jed­not­li­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Ale­bo po­ve­da­né inak, po­pis skut­ku uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne mu­sí byť uve­de­ný tak, aby jed­not­li­vé je­ho čas­ti zod­po­ve­da­li zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, za kto­rý bo­la ob­ža­lo­va­ná uz­na­ná vin­nou. O ta­ký­to prí­pad však nej­de, po­kiaľ vo vý­ro­ku o vi­ne uve­de­ná skut­ko­vá ve­ta neob­sa­hu­je úpl­ný po­pis sku­toč­nos­tí roz­hod­ných pre napl­ne­nie všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 163 ods. 3 Tr. por. Rov­na­ko tak nes­ta­čí, aby sa súd (a pred ním pro­ku­rá­tor) pri po­pi­se ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej ob­me­dzil v niek­to­rých sme­roch len na ci­tá­ciu zá­kon­ných zna­kov tvo­ria­cich tzv. práv­nu ve­tu vý­ro­ku roz­sud­ku, res­pek­tí­ve, aby v niek­to­rých sme­roch tzv. prá­va ve­ta ne­ma­la vô­bec od­raz v po­pi­se skut­ku, te­da z nej vô­bec ne­vyp­lý­va­la, prí­pad­ne, aby niek­to­ré skut­ko­vé okol­nos­ti vzbu­dzo­va­li vý­raz­né po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa pri­tom vo vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku len me­cha­nic­ky opí­sal sku­tok z ob­ža­lob­né­ho návr­hu pro­ku­rá­to­ra, a aj to z čas­ti chyb­ne, bez to­ho, aby skú­mal, či je sku­tok dos­ta­toč­ne vy­me­dze­ný pre vý­rok o vi­ne a či pou­ži­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia má svoj úpl­ný od­raz v po­pi­se skut­ku.

 

 V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je kraj­ský súd v pr­vom ra­de na po­chyb­né a ne­lo­gic­ké ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku, keď pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by ako aj na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa ob­ža­lo­va­ná ma­la proti­práv­nej čin­nos­ti do­púš­ťať „v do­be od ok­tób­ra 2013 po sú­čas­nosť“. Je zjav­né, že už v tej­to pod­stat­nej okol­nos­ti mož­no vi­dieť nes­práv­ne vy­me­dzenie skut­ku, pre­to­že sku­tok ne­mož­no ča­so­vo oh­ra­ni­čiť slov­ným spo­je­ním „po sú­čas­nosť“, na­koľ­ko to na­vo­dzu­je do­jem, že ob­ža­lo­va­ná sús­tav­ne pok­ra­ču­je v stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti. Poš­ko­de­ný P J sí­ce v od­vo­la­ní uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ná na­ďa­lej ob­ťa­žu­je je­ho ko­le­gov a zná­mych a pre­nas­le­du­je ho na so­ciál­nych sie­ťach, av­šak vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 122 ods. 13 Tr. zák. by ta­ké­to jej prí­pad­né ko­na­nie moh­lo tvo­riť len no­vý (iný) sku­tok, než je sku­tok, kto­rý je pred­me­tom ob­ža­lo­by a pre­to je pre ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku ta­ké­to tvr­de­nie bez­pred­met­né. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be je ne­vyh­nut­né oh­ra­ni­čiť ča­so­vo a to aj z hľa­dis­ka je­ho skon­če­nia (as­poň rám­co­vo), pri­čom ča­so­vé oh­ra­ni­če­nie skut­ku mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. K uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd do­dá­va, že ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku je pri pre­či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 Tr. zák. obzvlášť dô­le­ži­té, pre­to­že ob­li­ga­tór­nym zna­kom pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu je, že pá­cha­teľ iné­ho pre­nas­le­du­je „dl­ho­do­bo“, t. j. na napl­ne­nie toh­to poj­mu sa vy­ža­du­je buď opa­ko­va­nosť, prí­pad­ne dlh­šiu do­bu tr­va­jú­ca sús­tav­nosť proti­práv­ne­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa (rá­do­vo v me­sia­coch). Rov­na­ko tak je nes­práv­ne, ak je v skut­ku uve­de­né, že ob­ža­lo­va­ná „v pos­led­nom ob­do­bí pros­tred­níc­tvom...“, na­koľ­ko nie je zrej­mé, kto­ré ob­do­bie sa po­va­žu­je za „pos­led­né“ a ani ta­ké­to vý­ra­zy tý­ka­jú­ce sa ča­su pá­chania tres­tnej čin­nos­ti by sa v skut­ko­vej ve­te ne­ma­li na­chá­dzať.

 

Ďal­ším po­chy­be­ním vy­me­dzenia skut­ko­vej ve­ty je sku­toč­nosť, že nep­rí­pus­tne ob­sa­hu­je po­jem „pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šu­je kva­li­tu je­ho ži­vo­ta“, čo je po­jem práv­ny, ide o je­den zo zna­kov stí­ha­nej skut­ko­vej pod­sta­ty (nás­le­dok) ob­siah­nu­tý v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 360a ods. 1 Tr. zák. a pre­to je nep­ri­ja­teľ­né, aby bol sú­čas­ťou opi­su skut­ku. Tzv. skut­ko­vá ve­ta ne­má v tom­to sme­re opi­so­vať práv­ne zna­ky z Tres­tné­ho zá­ko­na, ale má po­pi­so­vať ako ma­la byť ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej pod­stat­ne zhor­še­ná kva­li­ta ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (t. j. v čom spo­čí­va­lo spô­so­be­nie nás­led­ku). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ne­vyh­nut­né, aby po­pis skut­ku vy­slo­ve­ne uvá­dzal v čom kon­krét­nom spo­čí­va­lo pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

 

V tej­to sú­vis­los­ti mož­no pou­ká­zať aj na ak­tuál­nu ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (uz­ne­se­nie sp. zn. 2 Tdo 62/2015 zo dňa 14.12.2015) pod­ľa kto­rej v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sa ne­ci­tu­je for­mu­lá­cia kva­li­fi­kač­ne pou­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, tá­to for­mu­lá­cia zod­po­ve­dá tzv. práv­nej ve­te, ci­to­va­nej v kva­li­fi­kač­nej čas­ti vý­ro­ku o vi­ne. Skut­ko­vá ve­ta mu­sí zod­po­ve­dať práv­nej ve­te ob­sa­ho­vo, te­da tak, aby bo­lo mož­né kon­šta­to­vať napl­ne­nie zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu (sub­su­mo­vať zis­te­ný skut­ko­vý stav pod prís­luš­né us­ta­no­ve­nie oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na).

 

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom roz­sud­ku kla­die ob­ža­lo­va­nej za vi­nu, že ma­la zneu­žiť osob­né úda­je poš­ko­de­né­ho, tak je ne­vyh­nut­né v skut­ko­vej ve­te uviesť čo kon­krét­ne sa v da­nej ve­ci po­va­žu­je za osob­ný údaj poš­ko­de­né­ho a ako kon­krét­ne mal byť ten­to osob­ný údaj ob­ža­lo­va­nou zneu­ži­tý. Slov­né spo­je­nia ako „osob­né fo­tog­ra­fie a iné do­ku­men­ty“, či „súk­rom­né do­ku­men­ty poš­ko­de­né­ho“, kto­ré sú uve­de­né v po­pi­se skut­ku sú až príl­iš neur­či­té a všeo­bec­né, aby sa z nich da­lo ne­po­chyb­ne zis­tiť, čo kon­krét­ne sa pod tý­mi­to poj­ma­mi ro­zu­mie.

 

Ďal­ším pod­stat­ným po­chy­be­ním je sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ná bo­la uz­na­ná vin­nou aj za spá­chanie pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e/ Tr. zák., te­da, že poš­ko­de­né­ho „inak ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta“. Nie je pri­tom jas­né, a súd to ani ne­vys­vet­lil v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, kto­rá časť skut­ko­vej ve­ty má zod­po­ve­dať tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii. V po­pi­se skut­ku sa nap­rík­lad uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ná ma­la poš­ko­de­né­ho sle­do­vať, ot­ra­vo­vať mail­mi, sms sprá­va­mi, te­le­fo­nát­mi a po­dob­ne. Tým­to skut­ko­vým okol­nos­tiam by ma­la zod­po­ve­dať práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku pod­ľa § 360a ods. 1 písm. b/, c/, d/ Tr. zák. Je po­tom otáz­ne, kto­ré skut­ko­vé okol­nos­ti sa ma­jú tý­kať práv­nej kva­li­fi­ká­cie pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e/ Tr. zák.

 

Na­vy­še, zo zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní zo dňa 18.01.2016 vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ná ma­la byť uz­na­ná vin­nou skut­ko­vo aj práv­ne v zmys­le ob­ža­lo­by, av­šak z pí­som­ne vy­ho­to­ve­né­ho roz­sud­ku je zrej­mé, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ne­chal zo skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by časť po­pi­su ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej pod­ľa kto­ré­ho ma­la ob­ža­lo­va­ná „in­ten­zív­ne vy­zvá­ňať na zvon­ček dve­rí by­tu poš­ko­de­né­ho a bú­chať na je­ho dve­re, pri­čom ma­la vul­gár­ne na­dá­vať na ad­re­su poš­ko­de­né­ho do­ža­du­júc sa roz­ho­vo­ru s ním, kde aj nás­led­ne osob­ne kon­tak­to­va­la su­se­dov poš­ko­de­né­ho“. Ďalej pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by ma­la ob­ža­lo­va­ná kon­tak­to­vať poš­ko­de­né­ho v Aupar­ku dňa 22.04.2014, pri­čom pod­ľa skut­ko­vej ve­ty na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa tak ma­lo stať dňa 05.04.2014. Nie je jas­né, či tu ide len o pi­sár­sku chy­bu v pre­pi­se skut­ku z ob­ža­lo­by ale­bo o cie­le­né vy­ne­chanie čas­ti skut­ko­vých okol­nos­tí z ob­ža­lob­né­ho návr­hu.

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ná v od­vo­la­ní na­mie­ta­la, že poš­ko­de­né­mu a ani ni­ko­mu iné­mu sa ne­vyh­rá­ža­la smr­ťou a ani uj­mou na zdra­ví, tak je nut­né uviesť, že ko­na­nie po­pí­sa­né v pís­me­ne a) us­ta­no­ve­nia § 360a ods. 1 Tr. zák., kto­ré ho­vo­rí o vy­hrá­ža­ní sa ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou poš­ko­de­né­mu ale­bo je­ho blíz­kej oso­be sa ob­ža­lo­va­nej nek­la­die za vi­nu. Na­po­kon, ob­ža­lo­va­ná ani ne­bo­la uz­na­ná vin­nou v zmys­le § 360a ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Ak tu ma­la ob­ža­lo­va­ná na mys­li spô­so­be­nie nás­led­ku stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý je uve­de­ný v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 360a ods. 1 Tr. zák. a kto­rý spo­čí­va v tom, že pre­nas­le­do­va­nie mu­sí byť vy­ko­ná­va­né ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho (poš­ko­de­né­ho) ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho (poš­ko­de­né­ho) ži­vo­ta, tak tie­to nás­led­ky sú tu sta­no­ve­né ved­ľa se­ba (al­ter­na­tív­ne), t. j. sta­čí spô­so­biť čo i len je­den z nich. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že pro­ku­ra­tú­ra tu zrej­me vy­vo­dzo­va­la spô­so­be­nie nás­led­ku v „pre­nas­le­do­va­ní, kto­ré pod­stat­ným spô­so­bom zhor­ši­lo kva­li­tu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho“, av­šak v po­pi­se skut­ku nie je ten­to znak skut­ko­vej pod­sta­ty po­pí­sa­ný pres­ved­či­vým spô­so­bom, ale je vy­jad­re­ný len pou­ži­tím práv­ne­ho poj­mu. Pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho te­da mu­sí byť pred­me­tom pod­rob­nej­šie­ho do­ka­zo­va­nia a zis­ťo­va­nia v čom kon­krét­nom ma­lo spo­čí­vať a ako kon­krét­ne zhor­ši­lo kva­li­tu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. Nás­led­ne zis­te­ný skut­ko­vý údaj mu­sí byť sú­čas­ťou opi­su skut­ku. Po­kiaľ však pro­ku­rá­tor v práv­nej ve­te ob­ža­lo­by a súd pr­vé­ho stup­ňa v práv­nej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ho­vo­rí aj o tom, že ob­ža­lo­va­ná pre­nas­le­do­va­la iné­ho ta­kým spô­so­bom, že to „moh­lo vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by“ tak nič ta­ké z po­pi­su skut­ku ne­vyp­lý­va, te­da nie je jas­né v čom kon­krét­nom mal byť oh­ro­ze­ný ži­vot ale­bo zdra­vie poš­ko­de­né­ho a kto­rá kon­krét­na blíz­ka oso­ba poš­ko­de­né­ho ma­la byť oh­ro­ze­ná na ži­vo­te, či na zdra­ví ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej.

 

Zo všet­kých uve­de­ných sku­toč­nos­tí je zrej­mé, že sku­tok tak ako bol for­mu­lo­va­ný (po­pí­sa­ný) v tzv. skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ne­mô­že byť pod­kla­dom pre vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­nej zo spá­chania stí­ha­né­ho pre­či­nu, na­koľ­ko je z čas­ti ne­jas­ný, z čas­ti neúpl­ný a nep­rí­pus­tne ob­sa­hu­je aj znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Prá­ve v tých­to sku­toč­nos­tiach vi­del od­vo­la­cí súd ka­sač­ný dô­vod v zmys­le § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

 

V ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia bu­de ve­cou pro­ku­rá­to­ra (te­da nie sú­du), aby si na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sám (bez po­mo­ci sú­du) dopl­nil do­ka­zo­va­nie a prí­pad­ne aj zme­nil skut­ko­vú ve­tu, či práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Na­te­raz pre súd pr­vé­ho stup­ňa pla­tí zá­väz­ný ná­zor od­vo­la­cie­ho sú­du, že sku­tok tak ako bol for­mu­lo­va­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu ne­mô­že sta­čiť na vý­rok o vi­ne.

 

V tom­to sme­re kraj­ský súd upo­zor­ňu­je, že dôkaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží vždy a len pro­ku­rá­to­ra, kto­rý je po­vin­ný ak­tív­ne viesť do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a do­ka­zo­vať všet­ky zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty či už ža­lo­va­né­ho ale­bo iné­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom po­vin­nos­ťou sú­du je len spra­vod­li­vo vo ve­ci roz­hod­núť, te­da po­sú­diť, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no (v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por. ma­jú po­vin­nosť do­ka­zo­vať a ob­jas­ňo­vať roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj súd). Dô­kaz­né bre­me­no pro­ku­rá­to­ra oh­ľad­ne vi­ny za­hŕňa nie­len ak­tív­ne vy­ko­ná­va­nie do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale ve­cou pro­ku­rá­to­ra sú aj prí­pad­né návr­hy zmien skut­ko­vej, či práv­nej ve­ty, res­pek­tí­ve návrh na zme­nu ale­bo úp­ra­vu práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku. Prá­ve pre­to aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci bu­de pri­már­ne úlo­hou pro­ku­rá­to­ra ako no­si­te­ľa dô­kaz­né­ho bre­me­na oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne, aby si dopl­nil do­ka­zo­va­nie (mi­ni­mál­ne vý­slu­chom ob­ža­lo­va­nej a poš­ko­de­né­ho nap­rík­lad oh­ľad­ne ča­so­vé­ho oh­ra­ni­če­nia skut­ku, či pod­stat­né­ho zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, t. j. v čom spo­čí­va­lo, ako sa pre­ja­vo­va­lo a po­dob­ne) a nás­led­ne navr­hol zme­ny v skut­ko­vej ve­te, prí­pad­ne aj v práv­nej ve­te, či v práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku a umož­nil ob­ha­jo­be na tie­to zme­ny rea­go­vať.

 

Kraj­ský súd opa­ku­je, že do­ka­zo­va­nie vi­ny (a tým pá­dom aj sta­ros­tli­vosť o po­pis skut­ku, práv­nej ve­ty, či práv­nej kva­li­fi­ká­cie) je v zá­sa­de len ve­cou pro­ku­rá­to­ra, kto­ré­ho v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží v tom­to sme­re dô­kaz­né bre­me­no. V prí­pa­de, ak by do tej­to sfé­ry pro­ku­rá­to­ra ak­tív­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vstu­po­val súd, a to bez akej­koľ­vek in­ge­ren­cie pro­ku­rá­to­ra, iš­lo by o zjav­né po­ru­še­nie rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), pre­to­že súd by cel­kom evi­den­tne vy­stu­po­val na stra­ne pro­ku­rá­to­ra a po­má­hal by mu „dr­žať“ ob­ža­lo­bu a us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­nú. Mož­nosť sú­du vstú­piť do do­ka­zo­va­nia aj z vlas­tnej ini­cia­tív­ny (§ 2 ods. 11 Tr. por.) ako aj mož­nosť sú­du zme­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (§ 278 ods. 3 Tr. por.), či skut­ko­vú ve­tu roz­hod­ne nie je mož­né chá­pať tak, že súd je predĺže­nou ru­kou, či po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu ini­cia­tív­ne dopl­ní ale­bo dot­vo­rí do­ka­zo­va­nie tak, aby mu mo­hol vy­ho­vieť (tie­to zá­ve­ry mož­no vy­vo­diť aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR nap­rík­lad uz­ne­se­nie sp. zn. 1Tost 18/2014 zo dňa 28.05.2014, uz­ne­se­nie sp. zn. 2Tost 4/2014 zo dňa 02.04.2014).

 

Po­kiaľ však súd pr­vé­ho stup­ňa dos­pe­je po dopl­ne­ní do­ka­zo­va­nia k zá­ve­ru, že pro­ku­rá­tor oh­ľad­ne vi­ny ob­ža­lo­va­nej unie­sol dô­kaz­né bre­me­no bu­de je­ho po­vin­nos­ťou pod­rob­ne zdô­vod­niť svo­je úva­hy a zá­ve­ry o tom či bo­lo bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sa stal sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be, že ho spá­cha­la ob­ža­lo­va­ná a že napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a vy­lo­žiť ich v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku pres­ved­či­vým spô­so­bom, kto­rý zod­po­ve­dá us­ta­no­ve­niu § 168 ods. 1 Tr. por. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť, že súd pr­vé­ho stup­ňa neuvie­dol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku žiad­ne re­le­van­tné práv­ne úva­hy, z kto­rých by sa da­lo vy­vo­diť v čom kon­krét­nom vi­del napl­ne­nie jed­not­li­vých zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia.

 

Po­kiaľ ide o od­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho Ing. P. J, tak kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že bo­lo po­da­né ones­ko­re­ne.

 

Pod­ľa § 309 ods. 1 Tr. por. od­vo­la­nie sa po­dá­va na sú­de, pro­ti kto­ré­ho roz­sud­ku sme­ru­je, a to do 15 dní od ozná­me­nia roz­sud­ku. Ozná­me­ním roz­sud­ku je je­ho vy­hlá­se­nie v prí­tom­nos­ti to­ho, ko­mu tre­ba roz­su­dok do­ru­čiť. Ak sa roz­su­dok vy­hlá­sil v nep­rí­tom­nos­ti ta­kej­to oso­by, ozná­me­ním je až do­ru­če­nie roz­sud­ku.

Pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por. od­vo­la­cí súd za­miet­ne od­vo­la­nie, ak bo­lo po­da­né ones­ko­re­ne, oso­bou neop­ráv­ne­nou ale­bo oso­bou, kto­rá sa od­vo­la­nia vý­slov­ne vzda­la ale­bo zno­vu po­da­la od­vo­la­nie, kto­ré v tej is­tej ve­ci už pred­tým vý­slov­ne vza­la späť.

Zo zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 18.01.2016 vy­plý­va, že poš­ko­de­ný P J bol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní prí­tom­ný, pri­čom bol prí­tom­ný aj pri vy­hlá­se­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a uvie­dol, že sa k roz­sud­ku ne­vy­jad­ru­je (ob­ža­lo­va­ná po­da­la od­vo­la­nie ih­neď po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku a pro­ku­rá­tor sa vzdal prá­va na po­da­nie od­vo­la­nia).

Vzhľa­dom k to­mu, že roz­su­dok bol vy­hlá­se­ný v prí­tom­nos­ti poš­ko­de­né­ho, za­ča­la pät­nás­ťdňo­vá le­ho­ta na po­da­nie od­vo­la­nia poš­ko­de­né­mu ply­núť pod­ľa § 309 ods. 1 Tr. por. dňom vy­hlá­se­nia roz­sud­ku a nie až dňom do­ru­če­nia roz­sud­ku.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zá­kon­ná pät­nás­ťdňo­vá le­ho­ta na po­da­nie od­vo­la­nia (do kto­rej sa ne­za­po­čí­ta­va deň ozná­me­nia - vy­hlá­se­nia roz­sud­ku), za­ča­la poš­ko­de­né­mu ply­núť dňa 19.01.2016, t.j. nas­le­du­jú­ci deň po ozná­me­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a up­ly­nu­la dňa 02.02.2016. Deň 02.02.2016 bol pos­led­ným dňom ke­dy poš­ko­de­ný v da­nej tres­tnej ve­ci mo­hol práv­ne účin­ne po­dať od­vo­la­nie pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku do vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy. Poš­ko­de­ný P J však po­dal od­vo­la­nie až dňa 10.05.2016 (pod­ľa pre­zen­čnej pe­čiat­ky Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I bo­lo po­da­né osob­ne do po­da­teľ­ne pred­met­né­ho sú­du), te­da po up­ly­nu­tí zá­kon­nej pät­nás­ťdňo­vej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia vo­či roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

Od­vo­la­cí súd na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí, od­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho Ing. P J pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por. za­mie­tol ako ones­ko­re­ne po­da­né, bez me­ri­tór­ne­ho pre­jed­na­nia je­ho od­vo­la­nia, na­koľ­ko nie je mož­né pres­kú­ma­vať roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa, v da­nom prí­pa­de vý­rok o od­ká­za­ní poš­ko­de­né­ho na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie, na pod­kla­de od­vo­la­nia, kto­ré bo­lo po­da­né ones­ko­re­ne.

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pri­po­mí­na, že v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia už ne­bu­de mož­né roz­ho­do­vať o ná­ro­ku poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy (v sme­re priz­na­nia ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy), na­koľ­ko na­pad­nu­tý roz­su­dok bol zru­še­ný iba z dô­vo­du od­vo­la­nia po­da­né­ho zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej, te­da v zmys­le § 327 ods. 2 Tr. por. v no­vom ko­na­ní ne­mô­že dôjsť k zme­ne roz­hod­nu­tia v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­nej. To­to kon­šta­to­va­nie však nič ne­me­ní na sku­toč­nos­ti, že si poš­ko­de­ný mô­že prí­pad­ne up­lat­ňo­vať ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­ža­lo­va­nej pros­tred­níc­tvom ci­vil­né­ho pro­ce­su.

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, odd. 4To

Bra­tis­la­va,  07. 07. 2016

 

 

JUDr. Ti­bor K u b í k , v.r.

pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val:

JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                           

 

Diskusia