Výpoveď zadržaného podozrivého je procesne nepoužiteľná v konaní pred súdom

 

 

 

ko­na­ní a ne­na­mie­tal ju naj­nes­kôr v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom; to nep­la­tí, ak do­vo­la­nie po­dá­va mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti.

Do­vo­la­nie ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pred­sta­vu­je vý­raz­ný zá­sah do in­šti­tú­tu
prá­vop­lat­nos­ti, kto­rá v po­zí­cii zá­klad­nej vlas­tnos­ti súd­ne­ho roz­hod­nu­tia pred­sta­vu­je je­ho
nez­me­ni­teľ­nosť  a  zá­väz­nosť  ako  pre­ja­vy  sta­bi­li­ty  práv­nych  vzťa­hov  a práv­nej  is­to­ty
v práv­nom  štá­te.  Z uve­de­né­ho  dô­vo­du  je  do­vo­la­nie  ur­če­né  k náp­ra­ve  vý­luč­ne  zá­ko­nom
taxatív­ne sta­no­ve­ných pro­ces­ných a hmot­nop­ráv­nych vád, kto­ré by svo­jím cha­rak­te­rom moh­li
mať vý­raz­ný vplyv na ko­na­nie a je­ho pro­ces­ný vý­sle­dok, a kto­ré je pre­to pot­reb­né od­strá­niť.
Do­vo­la­cí súd je pri náp­ra­ve uve­de­ných vád v zá­sa­de až pos­led­nou in­štan­ciou, čo zna­me­ná,
že  pres­kú­ma­va  ne­dos­tat­ky,  kto­ré  bo­li  pres­kú­ma­va­né  už  od­vo­la­cím  sú­dom  a ne­bo­li
ním nap­ra­ve­né, prí­pad­ne ním bo­li spô­so­be­né. To­mu zod­po­ve­dá aj ob­me­dzenie mož­nos­ti
po­dať do­vo­la­nie v prí­pa­de, keď ne­bo­li vy­uži­té riad­ne op­rav­né pros­tried­ky (§ 371 ods. 1 (ve­ta
pr­vá) Tr. por. a con­tra­rio, po­kiaľ nej­de o zá­kon­né vý­nim­ky uve­de­né v tom­to us­ta­no­ve­ní)
a po­vin­nosť na­mie­tať niek­to­ré do­vo­la­cie dô­vo­dy naj­nes­kôr v od­vo­la­com ko­na­ní  (ci­to­va­né
us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 4 Tr. por.).

Cie­ľom us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 4 Tr. por. je pre­dísť to­mu, aby ko­na­nie pred do­vo­la­cím sú­dom slú­ži­lo ako mož­nosť na­mie­tať  no­vé a no­vé ne­dos­tat­ky, kto­ré moh­li byť zho­je­né už v ko­na­ní pred sú­dom niž­šie­ho stup­ňa. Zá­ko­no­dar­ca v tej­to sú­vis­los­ti to­tiž pred­pok­la­dal, že po­kiaľ bo­la na­mie­ta­ná va­da do­vo­la­te­ľo­vi zná­ma už v pô­vod­nom ko­na­ní, a ten­to sa ju nes­na­žil  od­strá­niť  pri  pr­vej  mož­nej  príl­eži­tos­ti,  nej­de  o va­du  tak  zá­važ­nú,  aby  ju  bo­lo pot­reb­né  pres­kú­ma­vať  v do­vo­la­com  ko­na­ní,  a v pod­sta­te  by  moh­lo  ísť  len  o špe­ku­lá­ciu do­vo­la­te­ľa sme­ru­jú­cu k predĺže­niu ce­lé­ho ko­na­nia.

 

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z ob­sa­hu spi­so­vé­ho (vy­šet­ro­va­cie­ho i súd­ne­ho) ma­te­riá­lu vy­plý­va,
že v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia  (t.j. v príp­rav­nom ko­na­ní, v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho
ani dru­hé­ho stup­ňa) ne­bo­la vzne­se­ná ani jed­na z do­vo­la­cích ná­mie­tok uvá­dza­ných ob­vi­ne­ným

P. N.. S vý­nim­kou po­da­né­ho do­vo­la­nia ne­bo­la žiad­nym spô­so­bom na­pad­nu­tá prís­luš­nosť
sú­du,  po­ru­še­nie  prá­va  na  ob­ha­jo­bu (za­do­ku­men­to­va­nie  SMS  sprá­vy,  po­ru­še­nie  prá­va

na  po­vin­nú  ob­ha­jo­bu  vrá­ta­ne  ab­sen­tu­jú­ce­ho  pou­če­nia  o ňom,  ne­do­ru­če­né  uz­ne­se­nie
o vzne­se­ní  ob­vi­ne­nia)  či  zá­kon­nosť  vy­ko­na­ných  dô­ka­zov (ne­zá­kon­ne  vy­da­né  prí­ka­zy

na do­mo­vé pre­hliad­ky a na pos­kyt­nu­tie vý­pi­sov z te­le­fón­nych ho­vo­rov, a vy­ko­na­nie do­mo­vej

 

pre­hliad­ky  v roz­po­re  so  zá­ko­nom),  ho­ci  tie­to  okol­nos­ti  mu­se­li  byť  ob­vi­ne­né­mu  zná­me už v pô­vod­nom ko­na­ní, do­kon­ca už v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia. Z to­ho dô­vo­du ob­vi­ne­ný do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. g/ Tr. por. tak­to ob­sa­ho­vo vy­me­dze­né ne­mo­hol v zmys­le § 371 ods. 4 Tr. por. v do­vo­la­com ko­na­ní pou­žiť. Na tom nič ne­me­ní  do­kon­ca  ani  sku­toč­nosť,  že  v zá­klad­nom  ko­na­ní  mal  ob­vi­ne­ný  iné­ho  ob­haj­cu než v do­vo­la­com ko­na­ní.

Po­kiaľ  však ide  o ná­miet­ku  ob­vi­ne­né­ho  o tom,  že  od­vo­la­cí  súd  sa  v od­ôvod­ne­ní
svoj­ho roz­hod­nu­tia op­rel o zá­pis­ni­ce z vý­slu­chov po­doz­ri­vé­ho (zá­pis­ni­ce zo 17. de­cem­bra
2009  a 10.  feb­ruára 2010),  ho­ci  tie­to  vý­slu­chy  bo­li  vy­ko­na­né  bez  prí­tom­nos­ti  ob­haj­cu

pri  po­vin­nej  ob­ha­jo­be,  do­vo­la­cí  súd  kon­šta­tu­je,  že  tá­to         (ozna­če­ná  v rám­ci  do­vo­la­cie­ho

dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.) ne­mô­že byť via­za­ná na spl­ne­nie pod­mie­nok uve­de­ných   v § 371 ods. 4 Tr. por. K na­mie­ta­né­mu pos­tu­pu to­tiž doš­lo až v ko­na­ní (resp. roz­hod­nu­tí) od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­ré­ho ne­zá­kon­nosť je na­pad­nu­teľ­ná až po skon­če­ní tres­tné­ho stí­ha­nia  a  vy­da­ní  roz­hod­nu­tia,  kto­rým  sa  tres­tné  stí­ha­nie  prá­vop­lat­ne  skon­či­lo.  Tr­va­nie na spl­ne­ní po­žia­dav­ky us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 4 Tr. por. by v ta­kom­to prí­pa­de zna­me­na­lo reál­ne od­ňa­tie mož­nos­ti ob­vi­ne­né­ho up­lat­niť svo­je prá­va v do­vo­la­com ko­na­ní  (bez to­ho, aby ob­vi­ne­ný mal mož­nosť to ov­plyv­niť) a nás­led­ne aj po­ru­še­nie je­ho ús­tav­né­ho prá­va na prís­tup k sú­du a na súd­nu ochra­nu (čl. 46 a nasl. Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Do­vo­la­cí súd pre­to pris­tú­pil k pres­kú­ma­niu tej­to ná­miet­ky.

Pod­ľa  §  371  ods.  1  písm.  g/  Tr.  por.  do­vo­la­nie  mož­no  po­dať,  ak  roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom.

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci do­vo­la­teľ na­mie­tal, že od­vo­la­cí súd sa vo svo­jom roz­hod­nu­tí opie­ral o zá­pis­ni­ce z vý­slu­chov zo 17. de­cem­bra 2009 a 10. feb­ruára 2010, kto­ré ma­li byť ne­zá­kon­ný­mi dô­kaz­mi. Ako dô­vod uvie­dol, že v tom ča­se bol vy­po­ču­tý v pos­ta­ve­ní oso­by po­doz­ri­vej  zo  spá­chania  tres­tné­ho  či­nu,  pri­čom  vý­sluch  bol  vy­ko­na­ný  bez  prí­tom­nos­ti ob­haj­cu  za  úče­lom  za­bez­pe­čiť,  pod  psy­chic­kým  a fy­zic­kým  nát­la­kom,  je­ho  priz­na­nie. Pou­ká­zal aj na sku­toč­nosť, že ne­mal ob­haj­cu ani zvo­le­né­ho ani us­ta­no­ve­né­ho. Na­priek to­mu sa od­vo­la­cí súd o tie­to dô­ka­zy op­rel, pri­hlia­dol na ne a vy­hod­no­til ich.

 

 

 

 

Dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťa­hu­je k naj­dô­le­ži­tej­šej
fá­ze  tres­tné­ho  ko­na­nia -  k do­ka­zo­va­niu,  kto­ré  pre­bie­ha  v šty­roch  eta­pách.  Pr­vou

je vy­hľa­dá­va­nie dô­ka­zov, dru­hou ich za­bez­pe­če­nie, tre­ťou ich vy­ko­ná­va­nie a pos­led­nou
eta­pou  je  hod­no­te­nia  dô­ka­zov.  Za  dô­kaz  pri­tom  mô­že  slú­žiť  všet­ko,  čo  mô­že  pris­pieť
k ná­le­ži­té­mu ob­jas­ne­niu ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho
po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (§ 119 ods. 2 (ve­ta pr­vá) Tr. por.). Do­vo­la­cí dô­vod
pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťa­hu­je pre­dov­šet­kým k tre­tej eta­pe do­ka­zo­va­nia, t. j.
k vy­ko­ná­va­niu dô­ka­zov sú­dom. Je však tre­ba po­dot­knúť, že za­hŕňa aj pred­chá­dza­jú­ce dve
štá­diá do­ka­zo­va­nia  (vy­hľa­dá­va­nie a za­bez­pe­čo­va­nie), le­bo dô­ka­zy za­do­vá­že­né v roz­po­re
so  zá­ko­nom,  even­tuál­ne  zís­ka­né  ne­zá­kon­ným  do­nú­te­ním  ale­bo  hroz­bou  (§ 119  ods. 4

Tr. por.), nie sú v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­teľ­né a hod­no­ti­teľ­né. Rov­na­ko je pod­stat­nou chy­bou
ko­na­nia, ak súd opie­ra svo­je skut­ko­vé zis­te­nia a práv­ne zá­ve­ry o dô­ka­zy, kto­ré na hlav­nom
po­jed­ná­va­ní  ne­bo­li  vy­ko­na­né  ale­bo  už  v príp­rav­nom  ko­na­ní  ne­bo­li  vy­ko­na­né  zá­ko­nom
pred­pí­sa­ným  spô­so­bom  a ich  pro­ces­né  ne­dos­tat­ky  pred  sú­dom  ne­bo­li  sa­no­va­né (ZSP

54/2001). Aby bol uve­de­ný do­vo­la­cí dô­vod sku­toč­ne ob­sa­ho­vo napl­ne­ný, mu­sí sa súd­ne roz­hod­nu­tie o ta­ké­to ne­zá­kon­né dô­ka­zy aj reál­ne opie­rať.

 

Po­kiaľ  ide  o na­mie­ta­né  zá­pis­ni­ce  o vý­slu­chu  do­vo­la­te­ľa  zo            17.  de­cem­bra    2009

a 10. feb­ruára 2010, z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su (1. časť) vy­plý­va, že do­vo­la­teľ tu bol vy­po­čú­va­ný
v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vej oso­by, bol pou­če­ný o prá­vach a po­vin­nos­tiach pod­ľa  §  34,  §  121
a nasl. Tr. por. vrá­ta­ne prá­va zvo­liť si ob­haj­cu. Tú­to mož­nosť do­vo­la­teľ ne­vyu­žil, resp.
pri vý­slu­chu zo dňa 10. feb­ruára 2010 preh­lá­sil, že v prí­pa­de, ak bu­de v da­nej ve­ci ob­vi­ne­ný
a pôj­de o prí­pad nut­nej ob­ha­jo­by, žia­da o us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu. Ten­to mu bol nás­led­ne sú­dom
po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia us­ta­no­ve­ný (opat­re­nie Ok­res­né­ho sú­du Pre­šov z 11. feb­ruára 2010).
Pri oboch vý­slu­choch do­vo­la­teľ svo­jim pod­pi­som potvr­dil, že na ne­ho ne­bol vy­ví­ja­ný žia­den
psy­chic­ký ani fy­zic­ký nát­lak a že vy­po­ve­dal dob­ro­voľ­ne. Po­kiaľ ide o ná­miet­ku do­vo­la­te­ľa,
že  uve­de­né  vý­slu­chy  bo­li  vy­ko­na­né  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­haj­cu,  tú­to  ne­mož­no  po­va­žo­vať
za  opod­stat­ne­nú,  pre­to­že  v tom­to  štá­diu  tres­tné­ho  ko­na­nia  neexis­to­val  zá­kon­ný  dô­vod
na po­vin­nú ob­ha­jo­bu. Ok­rem iné­ho, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 37 ods. 1 Tr. por., to­tiž po­vin­ná
ob­ha­jo­ba vzni­ká až mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, te­da vte­dy, keď sa oso­ba po­doz­ri­vá
dos­ta­ne do po­zí­cie oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu. Zme­nou pos­ta­ve­nia sa to­tiž pod­stat­ne
me­ní pos­ta­ve­nie tej­to oso­by pre­dov­šet­kým čo do jej práv a po­vin­nos­tí, rov­na­ko ako mož­nos­tí
or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­sa­ho­vať do jej práv v sú­vis­los­ti s tým­to tres­tným

 

ko­na­ním. Zá­ko­no­dar­ca te­da jas­ne vy­jad­ril vô­ľu chrá­niť prá­va osôb ob­vi­ne­ných z tres­tné­ho či­nu po­vin­nou ob­ha­jo­bou tak, aby sa moh­li kva­li­fi­ko­va­ne brá­niť.

Na  dru­hej  stra­ne  tre­ba  uviesť,  že  sú­čas­ná  práv­na  úp­ra­va  neu­mož­ňu­je  pre­čí­tať
zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, te­da vy­ko­nať ho ako
dô­kaz, aj keď bol vý­sluch vy­ko­na­ný zá­kon­ným spô­so­bom. Ten­to zá­ver, kto­rý je za­lo­že­ný
pre­dov­šet­kým na vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por. (pô­vod­ne § 207 ods. 2 zá­ko­na

č. 141/1961 Zb.) a con­tra­rio, bol us­tá­le­ný aj roz­ho­do­va­cou praxou naj­vyš­šie­ho sú­du. Vý­sluch po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol pod­ľa § 85 Tr. por. za­dr­ža­ný, te­da nie je mož­né vy­užiť pred sú­dom ako dô­kaz. Ta­ký­to vý­sluch, vy­ko­na­ný pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, by mal mať len vstup­nú in­for­mač­nú  po­va­hu  a je­ho  ob­sah  by  mal  slú­žiť  len  na  zdô­vod­ne­nie  za­dr­ža­nia,  za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, prí­pad­ne na od­ôvod­ne­nie väz­by.

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci te­da súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­po­val správ­ne, keď na hlav­nom
po­jed­ná­va­ní dňa  30. ja­nuá­ra  2012 za­mie­tol návrh na čí­ta­nie vý­po­ve­dí z vý­slu­chov P. N.
v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho. Uve­de­né vý­po­ve­de ne­moh­li byť v ko­na­ní ako dô­kaz
vy­ko­na­né a už vô­bec na nich ne­moh­lo byť za­lo­že­né súd­ne roz­hod­nu­tie. V tej­to sú­vis­los­ti
pre­to do­vo­la­te­ľo­vi tre­ba dať za prav­du, po­kiaľ ide o tvr­de­nie, že od­vo­la­cí súd sa nes­práv­ne
v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia (stra­na 6 a 7) opie­ra o spor­né zá­pis­ni­ce, tre­ba však zá­ro­veň
do­dať, že na nich ne­za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie o vi­ne a tres­te ob­vi­ne­né­ho P. N..

Vo  vzťa­hu  k  ob­vi­ne­né­mu  P.  N.  od­vo­la­cí  súd  vy­chá­dzal  z dô­ka­zov  vy­ko­na­ných
na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, keď sa pl­ne sto­tož­nil so skut­ko­vým sta­vom tak, ako ho súd pr­vé­ho
stup­ňa us­tá­lil, a zdô­raz­nil ok­rem vý­po­ve­de sa­mot­né­ho ob­vi­ne­né­ho aj vý­znam sve­dec­kých
vý­po­ve­dí R. M., M. P. a P. V., zá­pis­níc o do­mo­vých pre­hliad­kach a vý­pi­sov z te­le­fón­nych
ho­vo­rov, a na ich zá­kla­de uro­bil zá­ver o vi­ne a tres­te ob­vi­ne­né­ho N.. Pou­ka­zom na spor­né
zá­pis­ni­ce  od­vo­la­cí  súd  v pod­sta­te  od­ôvod­ňo­val  len  správ­nosť  os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho  vý­ro­ku
(ob­siah­nu­té­ho v roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du) vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu P. M., keď pot­re­bo­val
zdô­raz­niť níz­ku vie­ro­hod­nosť vý­po­ve­dí P. N., kto­ré bo­li v tom­to ko­na­ní je­di­ným dô­ka­zom
pro­ti P. M..

Vzhľa­dom na uve­de­né do­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že od­vo­la­cí súd ne­pos­tu­po­val správ­ne,
ak v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia pou­ká­zal na spor­né zá­pis­ni­ce, kto­ré nie sú spô­so­bi­lé byť

 

dô­ka­zom v ko­na­ní pred sú­dom. Na dru­hej stra­ne ta­ké­to po­chy­be­nie ne­má reál­ny do­pad
na prá­va ob­vi­ne­né­ho P. N. ani na exis­ten­ciu do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por., kto­rý mô­že byť napl­ne­ný je­di­ne v prí­pa­de, ak by sa súd o ne­zá­kon­né dô­ka­zy reál­ne
op­rel  a vy­vo­dil  z nich  vi­nu,  kto­rú  by  ne­dos­ved­čo­va­li  iné  dô­ka­zy,  čo  pl­ne  zod­po­ve­dá
aj  vý­kla­du  člán­ku 6  ods. 1  Do­ho­vo­ru  o ochra­ne  ľud­ských  práv  a zá­klad­ných  slo­bôd

Európ­skym  sú­dom  pre  ľud­ské  prá­va  v kon­texte  pou­ží­va­nia  ne­zá­kon­ných  dô­ka­zov (m.m. roz­su­dok z 12. jú­la 1988 vo ve­ci Schenk v. Švaj­čiarsko, roz­su­dok z 1. mar­ca 2007 vo ve­ci Heg­las v. Čes­ká re­pub­li­ka, a iné).

 

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že v roz­sa­hu ná­mie­tok ob­vi­ne­né­ho P. N. nie sú spl­ne­né
dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por., a pre­to Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. je­ho do­vo­la­nie na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ako ne­dô­vod­né od­mie­tol.

Neuš­lo po­zor­nos­ti do­vo­la­cie­ho sú­du ani po­da­nie ob­vi­ne­né­ho da­to­va­né 29. má­ja 2015
(do­ru­če­né do­vo­la­cie­mu sú­du dňa  2. jú­na  2015) s ozna­če­ním  „Ur­gen­cia do­vo­la­nia sp. zn.
Tdo 14/135/2014“, kto­ré ob­sa­hu­je nep­rav­di­vé tvr­de­nia. K späť­vza­tiu do­vo­la­nia tak, ako tvr­dí
ob­vi­ne­ný v pred­met­nom po­da­ní, to­tiž v pre­jed­ná­va­nej ve­ci zo stra­ny ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho
ne­doš­lo. Do­vo­la­cí súd tiež pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tie pred­lo­že­né ob­vi­ne­ným
v príl­ohe uve­de­né­ho po­da­nia (s vý­ro­kom ob­sa­hu­jú­cim „pri­ja­tie“ do­vo­la­nia), kto­ré má byť
údaj­ne roz­hod­nu­tím do­vo­la­cie­ho sú­du v tej­to ve­ci, nik­dy ne­bo­lo vy­da­né, a to ani zá­kon­ným
se­ná­tom v pre­jed­ná­va­nej ve­ci, ani iným se­ná­tom Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Bra­tis­la­ve 14. jú­la 2015

 

JUDr. Mar­tin P i o v a r t s y, v.r.
               pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia