Inštitút predvedenia podľa zákona o policajnom zbore neslúži na zadržanie podozrivej osoby.

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Kraj­ský súd pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že pri re­le­van­tných poz­nat­koch o po­doz­re­ní zo spá­chania ale­bo ak­tuál­ne­ho pá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­rý­mi po­lí­cia dis­po­nu­je v dos­ta­toč­nom ča­so­vom pred­sti­hu, vzni­ká po­vin­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a nie pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.

 II. In­šti­tút pred­ve­de­nia na úkon je pro­ces­ne úpl­ne od­liš­ným in­šti­tú­tom ako je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy, resp. za­dr­ža­nie po­doz­ri­vej oso­by. Cie­ľom pred­ve­de­nia je za­bez­pe­če­nie účas­ti pred­vá­dza­nej oso­by na ur­či­tý úkon, pri­čom je nep­ri­ja­teľ­né vy­ko­nať pred­ve­de­nie za úče­lom za­dr­ža­nia

 III. Tak­tiež nie je mož­né skon­va­li­do­vať ten­to ne­zá­kon­ný pos­tup PZ SR pou­ka­zo­va­ním na pred­chá­dza­jú­ci súh­las pro­ku­rá­to­ra. Pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný dať pred­chá­dza­jú­ci súh­las vý­luč­ne na pos­tup pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por., t.j. na za­dr­ža­nie. V žiad­nom prí­pa­de však nie je op­ráv­ne­ný dá­vať súh­las na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por., pre­to­že tá­to pod­mien­ka nie je v tom­to us­ta­no­ve­ní za­kot­ve­ná a ani nej­de o za­dr­ža­nie a už vô­bec nie je op­ráv­ne­ný dá­vať súh­las na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.

 

 

 

Sp. zn. 2Tpo/1003/2016

U Z N E S E N I E

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Ka­mi­la Iván­ka a sud­cov JUDr. Zu­za­ny Mol­ná­ro­vej a Mgr. Mar­ce­ly Ko­so­vej, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­mu M M, pre zlo­čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., o sťaž­nos­ti Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 0Tp/432/2016 zo dňa 18.10.2016, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 25. ok­tób­ra 2016, tak­to

 

r o z h o d o l:

 

            Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťaž­nosť Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I z a m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e

 

Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 0Tp/432/2016 zo dňa 18.10.2016 bo­lo roz­hod­nu­té tak, že pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. sa ob­vi­ne­ný M M do väz­by ne­be­rie a zá­ro­veň toh­to pos­tu­pom pod­ľa § 87 ods. 2 Tr. por. pre­pus­til zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. Svo­je roz­hod­nu­tie od­ôvod­nil tým, že u ob­vi­ne­né­ho ne­bo­li dodr­ža­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nia o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy, resp. za­dr­ža­nia. V tom­to sme­re pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný ne­bol za­dr­ža­ný na zá­kla­de § 85 ods. 2 Tr. por., ako sa to nes­práv­ne uvá­dza v zá­pis­ni­ci o je­ho za­dr­ža­ní, ale v sku­toč­nos­ti bol or­gán­mi PZ SR iba pred­ve­de­ný na zá­kla­de § 17b zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re. Prís­luš­ní­ci PZ SR nie sú op­ráv­ne­ní vo­liť v da­nom prí­pa­de me­dzi ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a zá­ko­nom o Po­li­caj­nom zbo­re, pre­to­že v da­nej ve­ci bo­lo od po­čiat­ku zrej­mé, že ma­jú pos­tu­po­vať pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Zá­ve­rom pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že v ďal­šom už nes­kú­mal nas­le­du­jú­ce pod­mien­ky na vza­tie me­no­va­né­ho do väz­by.

 

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť pro­ku­rá­tor a to do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo dňa 18.10.2016, v kto­rej pou­ká­zal na tie is­té dô­vo­dy, kto­ré uvie­dol v po­da­nom návr­hu, ako aj pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho. Po­kiaľ ide o ma­te­riál­ne pod­mien­ky vza­tia do väz­by, sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal na ob­sah po­da­né­ho návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a po­kiaľ vi­de o for­mál­ne pod­mien­ky uvie­dol, že osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho bo­la pod­ľa je­ho ná­zo­ru ob­me­dze­ná pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a neš­lo o fak­tic­ké ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 17b Zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, na­koľ­ko už o 16.15 hod. bol ude­le­ný súh­las pro­ku­rá­to­ra so za­dr­ža­ním a pos­tup ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia od­bo­ru kri­mi­nál­nej po­lí­cie bol len dôs­led­kom inter­nej spolu­prá­ce po­li­caj­ných zlo­žiek. Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal na dodr­ža­nie všet­kých zá­kon­ných le­hôt a te­da ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy ne­ma­lo vplyv na dĺžku, po­kiaľ ide o vy­ko­ná­va­nie úko­nov a sa­mot­nú dĺžku ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, te­da zá­ko­nom sta­no­ve­ná le­ho­ta prek­ro­če­ná ne­bo­la.

 

Vo ve­ci ur­čil sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia sťaž­nos­tné­ho sú­du na deň 25.10.2016, kto­rý dňa 18.10.2016 vzal na ve­do­mie aj ob­vi­ne­ný M M, av­šak sa ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia ne­zú­čas­tnil. Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho uvie­dol, že dis­po­nu­je in­for­má­ciou, že ob­vi­ne­ný je hos­pi­ta­li­zo­va­ný na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní Fa­kul­tnej ne­moc­ni­ce V Bra­tis­la­ve. Keď­že bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky ur­če­né v § 292 ods. 6 Tr. por., sťaž­nost­ný súd vy­ko­nal ve­rej­né za­sad­nu­tie v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho M M.

 

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 25.10.2016 zá­stup­ky­ňa kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry uvied­la, že sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­va po­da­nej sťaž­nos­ti a za­uja­la ná­zor, že ako for­mál­ne, tak i ma­te­riál­ne pod­mien­ky vza­tia do väz­by sú da­né. Čo sa tý­ka sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný bol pred­ve­de­ný, za­uja­la ná­zor, že iš­lo o for­mál­ny pos­tup do­žia­da­nia a pre­to bol za­dr­ža­ný v sú­la­de s § 85 ods. 1 Tr. por. Pre­to navrh­la, aby sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ob­vi­ne­né­ho vzal do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., na­koľ­ko dô­vo­dy väz­by sú da­né. Čo sa tý­ka mož­nej náh­ra­dy väz­by s pou­ka­zom na ak­tuál­ny zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho po­ne­cha­la na úva­hu sú­du.

 

Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho M M JUDr. M J pou­ká­zal na dô­vo­dy sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, s kto­rý­mi sa sto­tož­nil. ďa­lej pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že je­ho man­dant s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou tr­pí zá­važ­ný­mi psy­chic­ký­mi po­ru­cha­mi a to dl­ho­do­bo, kto­ré ma­jú pod­ľa ne­ho vplyv na je­ho prí­čet­nosť, pod­ľa všet­ké­ho pôj­de o pa­ra­no­ju. Po­kiaľ vie, tak or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s vý­nim­kou zá­ka­zu vstu­pu do by­tu za­tiaľ po psy­chic­kej strán­ke ob­vi­ne­né­ho ne­vy­vi­nu­li žiad­ne ak­ti­vi­ty. Zá­ve­rom navr­hol, aby bo­la sťaž­nosť za­miet­nu­tá.

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de riad­ne a včas po­da­nej sťaž­nos­ti op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 186 ods. 1 Tr. por.) pres­kú­mal v zmys­le § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mo­hol sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce tým­to vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

 

Pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, súd dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že

 

          a/ uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­mož­no je­ho to­tož­nosť ih­neď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko ale­bo ak mu hro­zí vy­so­ký trest,

 

         b/ bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie ale­bo

 

         c/ bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti do­ko­ná trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­sil, ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val ale­bo kto­rým hro­zil.

           

Pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. ko­nať a roz­ho­do­vať mož­no len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia o väz­be ob­sa­hu­je aj uve­de­nie skut­ko­vých okol­nos­tí, o kto­ré sa vý­rok roz­hod­nu­tia o väz­be opie­ra. O väz­be ko­ná a roz­ho­du­je súd a v príp­rav­nom ko­na­ní na návrh pro­ku­rá­to­ra sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý nie je pri vy­me­dze­ní dô­vo­dov väz­by návr­hom pro­ku­rá­to­ra via­za­ný. O sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du ale­bo sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o väz­be ko­ná a roz­ho­du­je na­dria­de­ný súd. Pred roz­hod­nu­tím o väz­be mu­sí byť ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý; o ča­se a mies­te vý­slu­chu sa vhod­ným spô­so­bom upo­ve­do­mí pro­ku­rá­tor, ob­vi­ne­ný a je­ho ob­haj­ca, ak je do­siah­nu­teľ­ný. Pred­se­da se­ná­tu ale­bo sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­ču­je ob­vi­ne­né­ho a po­tom umož­ní prí­se­dia­cim ale­bo sud­com, pro­ku­rá­to­ro­vi a ob­haj­co­vi po­lo­žiť ob­vi­ne­né­mu otáz­ky tý­ka­jú­ce sa roz­hod­nu­tia o väz­be; bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho mož­no roz­hod­núť o väz­be len vte­dy, ak ob­vi­ne­ný vý­slov­ne po­žia­dal, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti ale­bo ak zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho neu­mož­ňu­je je­ho vý­sluch. Zá­stup­ca zá­uj­mo­vé­ho zdru­že­nia ale­bo iná oso­ba po­nú­ka­jú­ca zá­ru­ku ale­bo pe­ňaž­nú zá­ru­ku sa upo­ve­do­mí o vý­slu­chu, ak je to pot­reb­né. Návr­hy a žia­dos­ti pro­ku­rá­to­ra sa bez­od­klad­ne do­ru­čia ob­vi­ne­né­mu a žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho ale­bo iných osôb, po­da­né v je­ho pros­pech pro­ku­rá­to­ro­vi tak, aby sa k nim pro­ku­rá­tor a ob­vi­ne­ný ma­li mož­nosť pred roz­hod­nu­tím o väz­be vy­jad­riť.

 

Pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. ve­ta pr­vá pred bod­ko­čiar­kou ak v príp­rav­nom ko­na­ní sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­vy­ho­vie návr­hu pro­ku­rá­to­ra vziať ob­vi­ne­né­ho do väz­by, roz­hod­ne o nev­za­tí uz­ne­se­ním, kto­ré v pl­nom zne­ní s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním uve­die v zá­pis­ni­ci o úko­ne.

 

            Pod­ľa § 193  ods. 1 písm. c/ Tr. por. na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak nie je dô­vod­ná.

 

Sťaž­nost­ný súd po pos­tu­pe na­ria­de­nom ci­to­va­ným us­ta­no­ve­ním z pred­lo­že­né­ho do­siaľ zís­ka­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že ob­vi­ne­ný M M je uz­ne­se­ním OKP OR PZ SR Bra­tis­la­va I ČVS: ORP-1353/1-VYS-B1-2016 zo dňa 14.10.2016 stí­ha­ný pre zlo­čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by  pod­ľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom na č.l. 2, ako aj v úvod­nej čas­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie.

 

Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho M M bo­la prís­luš­ník­mi 3. ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia OKP OR PZ Bra­tis­la­va I ob­me­dze­ná v zmys­le § 17 ods. b/ (správ­ne má byť § 17b ods. 1) Zá­ko­na NR SR č. 171/1993 o Po­li­caj­nom zbo­re na zá­kla­de ús­tne­ho po­ky­nu-do­žia­da­nia or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní mjr. JUDr. Mar­ti­nou Mo­ro­cho­vi­čo­vou dňa 14.10.2016 o 17.15 hod., čo­ho dô­ka­zom je zá­znam o pred­ve­de­ní zo dňa 14.10.2016 na č.l. 84.

 

Pro­ku­ra­tú­ra ne­na­ria­di­la pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho M M na slo­bo­du, ale pod sp. zn. 4Pv 664/16/1101 dňa 16.10.2016 o 14.25 hod. po­da­la na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I návrh na je­ho vza­tie do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 Tr. por.  

 

           Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­čul ob­vi­ne­né­ho M M dňa 18.10.2016 v ča­se od 11.00 hod. do 11.43 hod. a roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. ob­vi­ne­né­ho M M do väz­by nev­zal a toh­to pre­pus­ti­la zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

 

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že zá­kon­né pro­ces­né le­ho­ty pred roz­hod­nu­tím sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 Tr. por. bo­li  u ob­vi­ne­né­ho M M za­cho­va­né.

 

Pri roz­ho­do­va­ní o po­da­nom návr­hu na vza­tie do väz­by mu­sia byť ku­mu­la­tív­ne spl­ne­né nas­le­du­jú­ce pod­mien­ky:

 

1/ dodr­ža­nie zá­kon­ných pro­ces­ných le­hôt v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 Tr. por., pri­čom už ako bo­lo skon­šta­to­va­né vy­ššie, tie­to le­ho­ty bo­li v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho M M za­cho­va­né.

 

            Čo sa tý­ka sťaž­nos­tných ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý ob­ha­jo­val údaj­nú zá­kon­nosť dodr­ža­nia ce­lé­ho pos­tu­pu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho pou­ka­zo­va­ním na dodr­ža­nie zá­kon­ných le­hôt uve­de­ných v § 87 ods. 2 Tr. por., sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že s ta­kou­to ar­gu­men­tá­ciou nie je mož­né súh­la­siť. Dodr­ža­nie pos­tu­pu pri ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho je je­den pro­ces­ný in­šti­tút a dodr­ža­nie zá­kon­ných le­hôt pri ta­kom­to pos­tu­pe je úpl­ne iný in­šti­tút.

 

            Nie je te­da mož­né kon­va­li­do­vať ne­dodr­ža­nie zá­kon­nos­ti pos­tu­pu pri ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy pou­ka­zo­va­ním na dodr­ža­nie zá­kon­ných le­hôt, pre­to­že ide o dva roz­diel­ne in­šti­tú­ty.

 

2/ dodr­ža­nie zá­kon­né­ho pos­tu­pu pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du však u ob­vi­ne­né­ho M M ne­bo­la spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na roz­ho­do­va­nie o vza­tí do väz­by a to v sú­vis­los­ti s pos­tu­pom or­gá­nov PZ SR a to na zá­kla­de nas­le­du­jú­cich sku­toč­nos­tí:

 

Naj­skôr bo­lo uz­ne­se­ním OKP OR PZ SR Bra­tis­la­va I ČVS: ORP-1353/1-VYS-B1-2016 zo dňa 14.10.2016 za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pre zlo­čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by  pod­ľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. (č.l. 1).

 

Nás­led­ne bo­lo uz­ne­se­ním OKP OR PZ SR Bra­tis­la­va I ČVS: ORP-1353/1-VYS-B1-2016 zo dňa 14.10.2016 vzne­se­né ob­vi­ne­nie ob­vi­ne­né­mu M M pre zlo­čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by  pod­ľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. (č.l. 2).

 

Nás­led­ne zo zá­pis­ni­ce o za­dr­ža­ní a ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by zo dňa 14.10.2016 na č.l. 5 vy­plý­va, že dňa 14.10.2016 o 16.15 hod. dal pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I JUDr. M pred­chá­dza­jú­ci te­le­fo­nic­ký súh­las so za­dr­ža­ním po­doz­ri­vé­ho M M.

 

Zo zá­zna­mu o pred­ve­de­ní zo dňa 14.10.2016 na č.l. 84 však vy­plý­va, že mjr. JUDr. M M da­la úst­ny po­kyn-do­žia­da­nie na pred­ve­de­nie M M, v dôs­led­ku čo­ho bo­la vy­sla­ná troj­člen­ná sku­pi­na prís­luš­ní­kov 3. ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia OKP OR PZ Bra­tis­la­va I a nás­led­ne tý­mi­to bol M M pred­ve­de­ný v zmys­le § 17 ods. b/ (správ­ne má byť § 17b ods. 1)  zá­ko­na NR SR č. 171/1993 o Po­li­caj­nom zbo­re na po­lí­ciu.

             

Nás­led­ne však z už ci­to­va­nej zá­pis­ni­ce o za­dr­ža­ní a ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by zo dňa 14.10.2016 na č.l. 5 vy­plý­va od­liš­ný údaj a to, že M M bol ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por. o 17.15 hod. hliad­kou OKP.

 

Ten­to údaj je však v pria­mom roz­po­re s údaj­mi uve­de­ný­mi v zá­zna­me o pred­ve­de­ní z č.l. 84, z kto­ré­ho vy­plý­va, že me­no­va­ný bol pred­ve­de­ný pod­ľa § 17b zá­ko­na NS SR č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re a te­da ne­bol za­dr­ža­ný ani pod­ľa § 85 ods. 1 a ani pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por.

 

Na­po­kon zo zá­pis­ni­ce o za­dr­ža­ní zo dňa 14.10.2016 na č.l. 5 vy­plý­va, že dňa 14.10.2016 o 17.35 hod. bol M M za­dr­ža­ný pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por.

 

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že vy­ššie pod­rob­ne ro­zob­ra­tý pos­tup po­lí­cie bol v prík­rom roz­po­re so zá­ko­nom. V úvod­nej fá­ze prís­luš­ní­ci PZ SR dis­po­no­va­li dos­tat­kom re­le­van­tných in­for­má­cii, z kto­rých moh­li jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí vy­vo­diť zá­ver o po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Ak by i na­priek to­mu­to eš­te stá­le ma­li aké­si po­chyb­nos­ti, tie­to ma­li byť de­fi­ni­tív­ne roz­ptý­le­né pred­chá­dza­jú­cim te­le­fo­nic­kým súh­la­som pro­ku­rá­to­ra na za­dr­ža­nie M M pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por.

 

Na zá­kla­de toh­to te­da ne­ma­li prís­luš­ní­ci PZ SR na vý­ber, či bu­dú pos­tu­po­vať pod­ľa zá­ko­na o PZ SR ale­bo pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, ale vý­luč­ne ma­li ap­li­ko­vať pri svo­jom pos­tu­pu len us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že ak pri re­le­van­tných poz­nat­koch o po­doz­re­ní zo spá­chania ale­bo ak­tuál­ne­ho pá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­rý­mi po­lí­cia dis­po­nu­je v dos­ta­toč­nom ča­so­vom pred­sti­hu, vzni­ká po­vin­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a nie pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re (R 47/2013-I).

 

Na tom­to nič ne­me­ní ani sku­toč­nosť, že kom­pe­tent­ný or­gán PZ SR, tj. OKP, pos­tu­pom pod­ľa § 17b zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re vy­užil in­šti­tút do­žia­da­nia za úče­lom pred­ve­de­nia M M.

 

Pod­ľa § 17b ods. 1 zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt je op­ráv­ne­ný pred­viesť oso­bu na zá­kla­de do­žia­da­nia sú­du, or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, správ­ne­ho or­gá­nu ale­bo iné­ho or­gá­nu pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov^. Do­žia­da­nie o pred­ve­de­nie mu­sí ob­sa­ho­vať osob­né úda­je pod­ľa § 76a ods. 8 v roz­sa­hu, v akom sú pre do­žia­da­jú­ci or­gán dos­tup­né, us­ta­no­ve­nie oso­bit­né­ho pred­pi­su, na zá­kla­de kto­ré­ho má byť oso­ba pred­ve­de­ná, a dô­vod pred­ve­de­nia.

 

In­šti­tút pred­ve­de­nia na úkon je to­tiž pro­ces­ne úpl­ne od­liš­ným úko­nom ako je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy, resp. jej za­dr­ža­nie. Cie­ľom pred­ve­de­nia je za­bez­pe­če­nie účas­ti pred­vá­dza­nej oso­by na úko­ne, tak­že M M mo­hol byť nap­rík­lad pred­ve­de­ný na úkon svoj­ho vý­slu­chu, resp. vý­sluch sved­ka a po­dob­ne. Me­no­va­ný te­da ne­mo­hol byť pred­ve­de­ný za úče­lom svoj­ho nás­led­né­ho zdr­ža­nia, ako to myl­ne uvá­dza sťa­žo­va­teľ. In­šti­tút pred­ve­de­nia to­tiž v žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né pou­žiť ani ne­bol zria­de­ný za úče­lom nás­led­né­ho za­dr­ža­nia tak­to pred­vá­dza­nej oso­by pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. Za da­nej si­tuácie te­da ne­mo­hol byť M M pred­ve­de­ný pod­ľa ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, ale mal byť za­dr­žať pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. ih­neď pria­mo na mies­te po prí­cho­de prís­luš­ní­kov PZ SR.

 

Čo sa tý­ka sťaž­nos­tnej ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa, že v da­nom vy­ššie pod­rob­ne po­pí­sa­nom pos­tu­pe iš­lo iba o inter­nú spolu­prá­cu po­li­caj­ných zlo­žiek, sťaž­nost­ný súd dá­va do po­zor­nos­ti, že i za ta­kej­to inter­nej spolu­prá­ce mu­sia spolu­pra­cu­jú­ce zlož­ky v kaž­dom prí­pa­de dodr­žia­vať zá­kon, čo v tom­to prí­pa­de ne­bo­lo dodr­ža­né.

 

Zo zá­pis­ni­ce zo dňa 14.10.2016 na č.l. 5 ďa­lej vy­plý­va, že dňa 14.10.2016  o 17:15 hod. pos­tu­pom pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por., bo­la ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da M M. Ten­to údaj však nie je prav­di­vý a i ke­by teo­re­tic­ky prav­di­vý bol, tak by M M bol ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de ne­zá­kon­ne.

 

Pos­tup up­ra­ve­ný v § 85 ods. 2 Tr. por. je to­tiž pod­ľa práv­nej teórie de­fi­no­va­ný ako ob­čian­ske za­dr­ža­nie, te­da pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia mô­že byť pá­cha­teľ za­dr­ža­ný kým­koľ­vek, av­šak s vý­nim­kou prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru ma­li pos­tu­po­vať vý­luč­ne pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 1 Tr. por.

 

V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky sp. zn. 1 Tdo V 1/2011 zo dňa  14.06.2011, z kto­ré­ho vy­plý­va, že ob­me­dzenie osob­nej  slo­bo­dy  po­doz­ri­vej  oso­by  je špe­ciál­ny  prí­pad  za­dr­ža­nia oso­by, kto­rá  bo­la pris­tih­nu­tá pri tres­tnom či­ne ale­bo  bez­pros­tred­ne po ňom. Pod­mien­kou nie je exis­ten­cia  niek­to­ré­ho z dô­vo­dov väz­by, pos­ta­ču­je sku­toč­nosť, že za­dr­ža­nie je pot­reb­né na zis­te­nie to­tož­nos­tí  oso­by, za­brá­ne­nie jej úte­ku, za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov ale­bo na za­brá­ne­nie ďal­šie­mu  pá­chaniu  tres­tnej čin­nos­ti. Na ten­to úkon je op­ráv­ne­ný kto­koľ­vek s vý­nim­kou po­li­caj­ta, kto­rý je op­ráv­ne­ný pou­žiť in­šti­tút za­dr­ža­nia po­doz­ri­vej oso­by.

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že vy­ššie pod­rob­ne po­pí­sa­ný pos­tup po­lí­cie bol ne­zá­kon­ný a v roz­po­re s ci­to­va­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, ako aj zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re  a to na zá­kla­de ne­dodr­ža­nia zá­kon­né­ho pos­tu­pu. Úvod­né ele­men­tár­ne po­chy­be­nie prís­luš­ní­kov PZ SR na mies­te či­nu, kto­rí ne­zá­kon­ne ap­li­ko­va­li us­ta­no­ve­nie § 17b zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re, v ďal­šom už v žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né zho­jiť a kon­va­li­do­vať nás­led­ným pos­tu­pom or­gá­nov OKP OR PZ SR Bra­tis­la­va I, pre­to­že nás­led­ný pos­tup pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. bol v da­nom prí­pa­de na­via­za­ný na pred­chá­dza­jú­ci ne­zá­kon­ný pos­tup prís­luš­ní­kov PZ SR.

Tak­tiež nie je mož­né skon­va­li­do­vať ten­to ne­zá­kon­ný pos­tup PZ SR pou­ka­zo­va­ním na pred­chá­dza­jú­ci súh­las pro­ku­rá­to­ra, tak ako to myl­ne tvr­dí sťa­žo­va­teľ. Pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný dať pred­chá­dza­jú­ci súh­las vý­luč­ne na pos­tup pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por., t.j. na za­dr­ža­nie. V žiad­nom prí­pa­de však nie je op­ráv­ne­ný dá­vať súh­las na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por., pre­to­že tá­to pod­mien­ka nie je v tom­to us­ta­no­ve­ní za­kot­ve­ná a ani nej­de o za­dr­ža­nie a už vô­bec nie je op­ráv­ne­ný dá­vať súh­las na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.

Z nep­rá­va to­tiž ne­mô­že vznik­núť prá­vo  a pre­to i nas­le­du­jú­ce úko­ny OKP OR PZ SR Bra­tis­la­va I oh­ľad­ne za­dr­ža­nia M M sú práv­ne neú­čin­né a pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né.

3/ ma­te­riál­na strán­ka roz­ho­do­va­nia o väz­be, t.j. preu­ká­za­nie dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že sku­tok, pre kto­rý je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný sa stal, že vy­ka­zu­je všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu a že ho spá­chal ob­vi­ne­ný.

 

4/ exis­ten­cia vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.por., t.j. kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú oba­vu, že by ob­vi­ne­ný M M pok­ra­čo­val v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, kto­rú za­po­čal ale­bo inú tres­tnú čin­nosť.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pos­tu­po­val správ­ne, keď sa už v ďal­šom ne­zao­be­ral tre­ťou a štvr­tou pod­mien­kou ur­če­nou na vza­tie do väz­by me­no­va­né­ho.

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né pod­rob­ne ro­zob­ra­té dô­vo­dy sťaž­nost­ný súd te­da uzat­vá­ra, že u ob­vi­ne­né­ho M M ne­bol dodr­ža­ný pos­tup jed­noz­nač­ne ur­če­ný Tres­tným po­riad­kom pri je­ho ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy a nás­led­nom vy­ko­ná­va­ní pro­ces­ných úko­nov, čo ma­lo za nás­le­dok vy­slo­ve­nia ne­zá­kon­nos­ti uve­de­né­ho pos­tu­pu.

 

Správ­ne pre­to sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pos­tu­po­val, keď sa za­obe­ral so zis­te­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi, pri­čom sa správ­ne pri­már­ne za­me­ral na všet­ky vy­ššie pod­rob­ne špe­ci­fi­ko­va­né sku­toč­nos­ti a z tých­to vy­vo­dil, že u ob­vi­ne­né­ho M M ne­bo­li spl­ne­né zá­ko­nom pred­pí­sa­né esen­ciál­ne pod­mien­ky oh­ľad­ne ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy a je­ho za­dr­ža­nia.

 

Ra­diac sa uve­de­ný­mi úva­ha­mi sťaž­nost­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu je ne­dô­vod­ná a pre­to ju pos­tu­pom pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako ne­dô­vod­nú za­mie­tol.

 

To sú dô­vo­dy, na zá­kla­de kto­rých sťaž­nost­ný súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti to­ho uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e:  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok nie je  prí­pust­ný.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve 2Tpo

                                 V Bra­tis­la­ve 25. ok­tób­ra 2016

 

 

JUDr. Ka­mil Ivá­nek

                                                                                             pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

 

Diskusia