Procesné postavenie svedka a agenta

 

Vzhľa­dom na množ­stvo žia­dos­tí či­ta­te­ľov o zve­rej­ne­nie ce­lé­ho roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­ré bo­lo pod­kla­dom pri­ja­tia ju­di­ká­tu (roz­hod­nu­tie č. 1) dňa 06.12.2016 tres­tnop­ráv­nym ko­lé­giom naj­vyš­šie­ho sú­du, pri­ná­ša­me je­ho kom­plet­né zne­nie.

Pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a agen­ta

 

 § 117, § 127 Tres­tné­ho po­riad­ku

 

I.  Pro­ces­né pos­ta­ve­nie agen­ta (§ 117 Tres­tné­ho po­riad­ku) je  op­ro­ti všeo­bec­né­mu pro­ces­né­mu pos­ta­ve­niu sved­ka (§ 127 Tres­tné­ho po­riad­ku) oso­bit­né, a to na­priek okol­nos­ti, že agent mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tý ako sve­dok (§ 117 ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku). Sve­dok vy­po­ve­dá o tom, čo mu je zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie, nad ten­to rá­mec sa však ak­tív­ne a s uta­je­ním svoj­ho pos­ta­ve­nia pred pá­cha­te­ľom ne­po­die­ľa na  od­ha­ľo­va­ní, zis­ťo­va­ní a us­ved­čo­va­ní pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov.

 

II. Ak doš­lo ku ozná­me­niu pá­chania tres­tné­ho či­nu v štá­diu príp­ra­vy (zlo­či­nu) ale­bo po­ku­su (úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu) po­lí­cii  a ozna­mu­jú­ca oso­ba  ne­bo­la pou­ži­tá ako agent na zá­kla­de prí­ka­zu pod­ľa § 117 ods. 5 až 7 Tres­tné­ho po­riad­ku (pri­čom ok­rem vý­nim­ky uve­de­nej v § 10 ods. 20 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že byť agen­tom len prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru), ne­mô­že tá­to oso­ba, a to ani v rám­ci spolu­prá­ce s po­lí­ciou, pred­stie­rať pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu na účel us­ved­če­nia ďal­šie­ho pá­cha­te­ľa, resp. spolu­pá­cha­te­ľa dot­knu­té­ho či­nu. Ak ku ta­ké­mu pos­tu­pu doš­lo, nie je mož­né vý­po­veď dot­knu­tej oso­by ako sved­ka  vo vzťa­hu k okol­nos­tiam tý­ka­jú­cim sa pred­stie­ra­né­ho pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu po ozná­me­ní toh­to či­nu po­lí­cii pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz; nie je mož­né pou­žiť ani ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré sa ob­sa­ho­vo via­žu na čin­nosť  oso­by vo fak­tic­kom, nie však práv­ne (pro­ces­ne) pod­lo­že­nom pos­ta­ve­ní agen­ta.

 

III. Za čin­nosť ne­sú­lad­nú so zá­ko­nom v zmys­le bo­du II. sa ne­po­va­žu­je, ak ozna­mu­jú­ca oso­ba nás­led­ne umož­ní riad­ne us­ta­no­ve­né­mu agen­to­vi pria­mo ale­bo ne­pria­mo  nad­via­zať kon­takt s pá­cha­teľ­mi prip­ra­vo­va­né­ho ale­bo pá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 25. ok­tób­ra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015).

 

Naj­vyš­ší súd SR vy­ššie ozna­če­ným uz­ne­se­ním na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­nej Mgr. E. Z. a pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 13. augus­ta 2015,     sp. zn. PK-2T/21/2014, pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu zru­šil a pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrá­til Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.         

 

Z od­ôvod­ne­nia :

 

I.

Ko­na­nie pred sú­dom I. stup­ňa

                                                                                                        

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku roz­sud­kom sp. zn. PK-2T/21/2014
z 13. augus­ta 2015 uz­nal ob­ža­lo­va­nú Mgr. E. Z. za vin­nú z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/, písm. f/ Tr. zák.
s pou­ka­zom na § 138 písm. c/ a § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa
§ 13 ods. 1 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 15. ja­nuá­ra 2014 v po­lud­ňaj­ších ho­di­nách v ro­din­nom do­me v ob­ci Ch. – V.  čís­lo X., ok­res T., kto­rý uží­va­la a ma­la v po­die­lo­vom spolu­vlas­tníc­tve so svo­jím man­že­lom JUDr. Ľ. T., po pred­chá­dza­jú­cich man­žel­ských nez­ho­dách, kto­ré vy­ús­ti­li do príp­ra­vy roz­vo­do­vé­ho ko­na­nia, so zá­me­rom zís­kať po man­že­lo­vi ma­je­tok vo for­me de­dič­stva nás­led­ne po roz­hod­nu­tí sú­du o vy­hlá­se­ní nez­ves­tné­ho man­že­la za mŕtve­ho, po­žia­da­la M. A., nar. X., kto­ré­mu sa dl­ho­do­bo od­me­ňo­va­la za rôz­ne služ­by tak, že mu pos­ky­to­va­la na ži­vo­by­tie fi­nan­čné pros­tried­ky, aby za pris­ľú­be­nú od­me­nu 50 000 eur strel­nou zbra­ňou, kto­rú mu sa­ma za­bez­pe­čí, v tom­to do­me v pia­tok 17. ja­nuá­ra 2014 za­stre­lil jej man­že­la JUDr. Ľ. T.; pri­tom mu uká­za­la pries­to­ry do­mu a na­bá­da­la ho, aby si na vy­ko­na­nie toh­to či­nu za­bez­pe­čil kom­pli­ca, kto­rý prí­de do do­mu cez ot­vo­re­nú brá­nu a fran­cúz­sku te­ra­su v za­dnej čas­ti do­mu, a ako vhod­ný spô­sob vy­ko­na­nia či­nu mu pre­dos­tre­la streľ­bu na te­lo man­že­la z pos­to­ja na scho­doch ih­neď po je­ho voj­de­ní dov­nút­ra do­mu vcho­do­vý­mi dve­ra­mi; sú­čas­ne ho inštruo­va­la, aby s te­lom usmr­te­né­ho man­že­la na­lo­žil tak, že ho s kom­pli­com za­ba­lia do pri­ne­se­nej prik­rýv­ky, od­ve­zú ho a nás­led­ne te­lo za­ko­pú; po­tom dňa 16. ja­nuá­ra 2014 oko­lo 18.00 h v pries­to­roch ob­chod­nej spo­loč­nos­ti B. – H. s.r.o., R. X., T. S. ozná­mi­la M. A., že ne­zoh­na­la stre­li­vo do zbra­ne, a pre­to sa to od­dia­li o týž­deň v pia­tok 24. ja­nuá­ra 2014, ke­dy oča­ká­va­la, že poš­ko­de­ný prí­de do­mov z mies­ta svoj­ho pra­co­vis­ka v Ž.; nás­led­ne dňa  23. ja­nuá­ra  2014 v ča­se od 09.10 h do 09.45 h v pries­to­roch ob­chod­nej spo­loč­nos­ti B. – H. s.r.o., R. X., T. S. po zis­te­ní, že M. A. má pri se­be elek­tric­ký pa­ra­ly­zér, po je­ho vy­skú­ša­ní A. a uz­ro­zu­me­ní s tým, že uve­de­ná vec spô­so­bu­je kŕče a mô­že spô­so­biť stra­tu ve­do­mia ne­na­mie­ta­la, aby A. tú­to vec pou­žil pri či­ne tak, že ním pred škr­te­ním spa­ra­ly­zu­je te­lo jej man­že­la a sú­čas­ne ubez­pe­či­la A., že mu ob­sta­rá ad­vo­ká­ta v prí­pa­de, ak by bol chy­te­ný po­lí­ciou; pri­tom sa do­hod­li na mies­te a ča­se stret­nu­tia dňa 24. ja­nuá­ra  2014, ke­dy o 07.57 h sa stret­la s A. na par­ko­vis­ku mo­to­res­tu R. za ob­cou M. L. a o 08.01 h z od­stav­nej plo­chy v ob­ci M. L.  ho od­viez­la svo­jim vo­zid­lom zn. BMW 535 P Grand Tu­ris­mo GT bie­lej far­by, ev. č. X., k svoj­mu ro­din­né­mu do­mu v ob­ci Ch.-V., nás­led­ne ho vpus­ti­la do do­mu, kde na účel usmr­te­nia svoj­ho man­že­la za­škr­te­ním ur­či­la 5 ku­sov na­po­je­ných plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok bie­lej far­by, 4 ku­sy na­po­je­ných plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok čier­nej far­by a plas­to­vé švi­had­lo čier­nej far­by v dĺžke 3 met­re, kto­ré bo­li po­lo­že­né na ku­chyn­skom sto­le, a pre pot­re­bu za­ba­le­nia te­la usmr­te­né­ho man­že­la pos­kyt­la A. pot­ra­vi­nár­sku tran­spa­ren­tnú fó­liu; po­tom cez fran­cúz­ske ok­no vy­šla na te­ra­su za dom, kde uká­za­la A., že za­dná brán­ka, kto­rou má byť vy­ne­se­né usmr­te­né te­lo je od­om­knu­tá, v do­me na prí­ze­mí za­tiah­la ža­lú­zie na ok­nách, pre A. a ďal­šiu oso­bu, o kto­rej ve­de­la, že je ním na ten­to čin zjed­na­ná, v chlad­nič­ke ne­cha­la pot­ra­vi­ny, A. od­ov­zda­la zvä­zok dvoch kľú­čov od vcho­do­vých dve­rí a z do­mu od­iš­la; pri­tom k ďal­šie­mu ko­na­niu sme­ru­jú­ce­mu k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ne­doš­lo, pre­to­že M. A. vec ozná­mil po­lí­cii.

 

Za to jej bol ulo­že­ný pod­ľa § 144 od­sek 2 Tr. zák., s pri­hliad­nu­tím na § 36 pís­me­no j/, § 38 od­sek 8 Tr. zák., s pou­ži­tím § 39 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no a/, od­sek 3 pís­me­no b/ Tr. zák. trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 9 (de­väť) ro­kov, pre vý­kon kto­ré­ho bo­la za­ra­de­ná do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 60 od­sek 1 pís­me­no b/ Tr. zák. jej bol ulo­že­ný trest pre­pad­nu­tia ve­ci - pot­ra­vi­nár­skej tran­spa­ren­tnej fó­lie na pa­pie­ro­vom val­ci, 5 ku­sov plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok bie­lej far­by, 4 ku­sov plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok čier­nej far­by a plas­to­vé­ho švi­had­la čier­nej far­by v dĺžke 3 met­rov, ako ve­cí ur­če­ných na spá­chanie tres­tné­ho či­nu, pri­čom pod­ľa § 60 od­sek 6 Tr. zák. vlas­tní­kom pre­pad­nu­tých ve­cí sa stá­va štát Slo­ven­ská re­pub­li­ka.

 

Pod­ľa § 76 od­sek 1 a § 78 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na bol ob­ža­lo­va­nej ulo­že­ný ochran­ný doh­ľad na 2 (dva) ro­ky.

 

Roz­su­dok od­ôvod­nil v pod­sta­te tým, že mal za do­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ná dňa 15. ja­nuá­ra 2014 v po­lud­ňaj­ších ho­di­nách v ro­din­nom do­me v ob­ci Ch. – V. čís­lo X., ok­res T., kto­rý uží­va­la a ma­la v po­die­lo­vom spolu­vlas­tníc­tve so svo­jím man­že­lom JUDr. Ľ. T., po pred­chá­dza­jú­cich man­žel­ských nez­ho­dách, kto­ré vy­ús­ti­li do príp­ra­vy roz­vo­do­vé­ho ko­na­nia, so zá­me­rom zís­kať po man­že­lo­vi ma­je­tok vo for­me de­dič­stva nás­led­ne po roz­hod­nu­tí sú­du o vy­hlá­se­ní nez­ves­tné­ho man­že­la za mŕtve­ho, po­žia­da­la M. A., nar. X., kto­ré­mu sa dl­ho­do­bo od­me­ňo­va­la za rôz­ne služ­by tak, že mu pos­ky­to­va­la na ži­vo­by­tie  fi­nan­čné pros­tried­ky, aby za pris­ľú­be­nú od­me­nu 50 000 eur strel­nou zbra­ňou, kto­rú mu sa­ma za­bez­pe­čí, v tom­to do­me v pia­tok 17. ja­nuá­ra 2014 za­stre­lil jej man­že­la JUDr. Ľ. T.

 

Sú­čas­ne mu uká­za­la pries­to­ry do­mu a na­bá­da­la ho, aby si na vy­ko­na­nie toh­to či­nu za­bez­pe­čil kom­pli­ca, kto­rý prí­de do do­mu cez ot­vo­re­nú brá­nu a fran­cúz­sku te­ra­su v za­dnej čas­ti do­mu. Ako vhod­ný spô­sob vy­ko­na­nia či­nu mu pre­dos­tre­la streľ­bu na te­lo man­že­la z pos­to­ja na scho­doch ih­neď po je­ho voj­de­ní dov­nút­ra do­mu vcho­do­vý­mi dve­ra­mi a inštruo­va­la ho, aby s te­lom usmr­te­né­ho man­že­la na­lo­žil tak, že ho s kom­pli­com za­ba­lia do pri­ne­se­nej prik­rýv­ky, od­ve­zú ho a nás­led­ne te­lo za­ko­pú.

 

Dňa 16. ja­nuá­ra 2014 oko­lo 18.00 h v pries­to­roch ob­chod­nej spo­loč­nos­ti B. – H. s.r.o., R. X., T. S. ozná­mi­la M. A., že ne­zoh­na­la stre­li­vo do zbra­ne, a pre­to sa to od­dia­li o týž­deň v pia­tok 24. ja­nuá­ra 2014, ke­dy oča­ká­va­la, že poš­ko­de­ný prí­de do­mov z mies­ta svoj­ho pra­co­vis­ka v Ž.

 

Dňa 23. ja­nuá­ra 2014 v ča­se od 09.10 h do 09.45 h v pries­to­roch ob­chod­nej spo­loč­nos­ti B. – H. s.r.o., R. X., T. S. po zis­te­ní, že M. A. má pri se­be elek­tric­ký pa­ra­ly­zér, po je­ho vy­skú­ša­ní A. a uz­ro­zu­me­ní s tým, že uve­de­ná vec spô­so­bu­je kŕče a mô­že spô­so­biť stra­tu ve­do­mia ne­na­mie­ta­la, aby A. tú­to vec pou­žil pri či­ne tak, že ním pred škr­te­ním spa­ra­ly­zu­je te­lo jej man­že­la a sú­čas­ne ubez­pe­či­la A., že mu ob­sta­rá ad­vo­ká­ta v prí­pa­de, ak by bol chy­te­ný po­lí­ciou.

 

Pri­tom sa do­hod­li na mies­te a ča­se stret­nu­tia dňa 24. ja­nuá­ra 2014, ke­dy o 07.57 h
sa stret­la s A. na par­ko­vis­ku mo­to­res­tu R. za ob­cou M. L. a o 08.01 h z od­stav­nej plo­chy v ob­ci M. L. ho od­viez­la svo­jim vo­zid­lom zn. BMW 535 P Grand Tu­ris­mo GT bie­lej far­by, ev. č. X., k svoj­mu ro­din­né­mu do­mu v ob­ci Ch. – V.

 

Nás­led­ne ho vpus­ti­la do do­mu, kde na účel usmr­te­nia svoj­ho man­že­la za­škr­te­ním ur­či­la 5 ku­sov na­po­je­ných plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok bie­lej far­by, 4 ku­sy na­po­je­ných plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok čier­nej far­by a plas­to­vé švi­had­lo čier­nej far­by v dĺžke
3 met­re, kto­ré bo­li po­lo­že­né na ku­chyn­skom sto­le, a pre pot­re­bu za­ba­le­nia te­la usmr­te­né­ho man­že­la pos­kyt­la A. pot­ra­vi­nár­sku tran­spa­ren­tnú fó­liu.

 

Po­tom cez fran­cúz­ske ok­no vy­šla na te­ra­su za dom, kde uká­za­la A., že za­dná brán­ka, kto­rou má byť vy­ne­se­né usmr­te­né te­lo je od­om­knu­tá, v do­me na prí­ze­mí za­tiah­la ža­lú­zie na ok­nách, pre A. a ďal­šiu oso­bu, o kto­rej ve­de­la, že je ním na ten­to čin zjed­na­ná, v chlad­nič­ke ne­cha­la pot­ra­vi­ny, A. od­ov­zda­la zvä­zok dvoch kľú­čov od vcho­do­vých dve­rí a z do­mu od­iš­la.

 

Súd pri uz­na­ní vi­ny vy­chá­dzal z kľú­čo­vé­ho dô­ka­zu vý­po­ve­ďou sved­ka M. A. Súd ne­zis­til in­dí­cie sved­čia­ce o nep­rav­di­vos­ti je­ho tvr­de­ní o sku­toč­nos­tiach roz­hod­ných pre po­sú­de­nie vi­ny. Ten­to sve­dok v príp­rav­nom ko­na­ní i na hlav­nom po­jed­ná­va­ní lo­gic­ky,
v ča­so­vej i mies­tnej nad­väz­nos­ti, bez od­chý­lok v pod­stat­ných bo­doch, rep­ro­du­ko­val uda­los­ti sú­vi­sia­ce s pre­jed­ná­va­nou ve­cou. Súd ne­mal po­chyb­nos­ti o hod­no­ver­nos­ti toh­to sved­ka i pre­to, le­bo sku­toč­nos­ti, kto­ré uvá­dzal, bo­li potvr­de­né i os­tat­ný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi. Súd pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne vy­chá­dzal zo zis­te­nia, že sve­dok A. sa viac ro­kov po­hy­bo­val v spo­loč­nos­ti ob­ža­lo­va­nej, vy­ko­ná­val pre ňu rôz­ne čin­nos­ti a v rám­ci pos­ta­ve­nia pro­ku­ris­tu i prá­ce v spo­loč­nej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Ako vy­plý­va z vý­po­ve­de toh­to sved­ka, ob­ža­lo­va­ná ho po­ve­ro­va­la čin­nos­ťa­mi nie­len v biz­ni­se, kto­rý vied­la, ale i v rám­ci svo­jich osob­ných po­trieb, za čo ho prie­bež­ne fi­nan­čne od­me­ňo­va­la. Súd dos­pel k zá­ve­ru, že fi­nanč­ný prí­jem od ob­ža­lo­va­nej bol pre A. roz­ho­du­jú­cim zdro­jom ob­ži­vy. Súd vzal do úva­hy, že sa ma­lo jed­nať o nie za­ned­ba­teľ­né fi­nan­čné čias­tky, kto­ré od ob­ža­lo­va­nej prie­bež­ne dos­tá­val. Ako vy­plý­va z vý­po­ve­de toh­to sved­ka, ob­ža­lo­va­ná mu dá­va­la rá­do­vo cca 1000,- eur me­sač­ne. To, že ob­ža­lo­va­ná sved­ka A. fi­nan­čne pod­po­ro­va­la, potvr­dil i sve­dok M. Z., brat ob­ža­lo­va­nej a ob­ža­lo­va­ná tú­to sku­toč­nosť ne­pop­re­la. Pri­tom súd ne­zis­til a ani mu ne­bo­li pre­dos­tre­té žiad­ne dô­ka­zy o tom, že by sve­dok A. mal aj iný pra­vi­del­ný zdroj príj­mu.

 

Na zá­kla­de tých­to sku­toč­nos­tí súd vy­vo­dil zá­ver, že sve­dok A. bol k ob­ža­lo­va­nej
v is­tom hie­rar­chic­kom vzťa­hu po­dria­de­nos­ti, ko­nal za pra­vi­del­nú fi­nan­čnú od­me­nu na zá­kla­de jej po­ky­nov. Súd pre­to ne­po­va­žo­val za prav­di­vú jej de­duk­ciu, že si A. pred­met­né okol­nos­ti vy­mys­lel pre­to, le­bo sa mu ne­po­da­ri­lo vy­lá­kať od nej aj jej bra­ta pe­nia­ze na byt v M. Op­rel sa pri­tom i o tvr­de­nie bra­ta ob­ža­lo­va­nej M. Z., kto­rý údaj­ne ve­del, že si A. chcel po­ži­čať od ob­ža­lo­va­nej 30 000,- av­šak nep­ris­ved­čil tvr­de­niu ob­ža­lo­va­nej, že by si chcel A. po­ži­čať pe­nia­ze aj od ne­ho. Na­po­kon, ako vy­vsta­lo z je­ho vy­jad­re­nia, o A. ne­mal dob­rú mien­ku, od­ho­vá­ral ob­ža­lo­va­nú od kon­tak­tov s tou­to oso­bou. Pre­to je vy­so­ko nep­rav­de­po­dob­né, že by sa naň­ho A. ob­rá­til s po­žia­dav­kou pô­žič­ky pe­ňa­zí.

 

Zo zmie­ňo­va­ných vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­nej a sved­kov A. a Z. vy­plý­va, že A. vy­ko­ná­val ochra­nu ob­ža­lo­va­nej a i keď ob­ža­lo­va­ná tvr­di­la, že pre ňu ne­ro­bil nič ná­sil­né­ho cha­rak­te­ru, na svo­ju ob­ha­jo­bu pou­ži­la tvr­de­nie, že prá­ve A. mal V. do­ho­vo­riť, aby vrá­til pe­nia­ze. Po­jem do­ho­vo­riť pre súd ob­jas­nil sve­dok Z., kto­rý sa od ob­ža­lo­va­nej doz­ve­del, že A. mal dať V. „do­le, zlo­žiť ho na zem, po­vo­ziť v kuf­re, pras­knúť mu na bra­du...“ Z od­pi­su z re­gis­tra tres­tov súd zis­til, že sve­dok A. bol v mi­nu­los­ti opa­ko­va­ne od­sú­de­ný za zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť ná­sil­né­ho cha­rak­te­ru (lú­pež a vy­die­ra­nie), na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd mo­hol po­zo­ro­vať, že sa jed­ná o oso­bu fy­zic­ky zdat­nú, mo­hut­nej­šej te­les­nej kon­šti­tú­cie. Sám sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa ne­ta­jil tým, že má skú­se­nosť s fy­zic­ký­mi atak­mi iných osôb. Na zá­kla­de tých­to sku­toč­nos­ti súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ná ma­la ve­do­mosť o tých­to fy­zic­kých a po­va­ho­vých dis­po­zí­ciách sved­ka A., kto­rý sa na­vo­nok pre­ja­vo­val tým, že ne­má zá­bra­ny a je schop­ný fy­zic­kej lik­vi­dá­cie inej oso­by. Na­po­kon ob­ža­lo­va­ná si bo­la ve­do­má fi­nan­čnej zá­vis­los­ti sved­ka A. na jej oso­be i fak­tu, že ten­to sve­dok spra­vid­la ko­ná na zá­kla­de jej po­ky­nov vy­plý­va­jú­cich z hie­rar­chic­ké­ho us­po­ria­da­nia ich vzťa­hu. Pre­to si prá­ve tú­to oso­bu naj­ala na vy­ko­na­nie či­nu.

 

Vy­chá­dza­júc z tých­to sku­toč­nos­tí súd us­tá­lil zá­ver, že ob­ža­lo­va­ná s po­mo­cou sved­ka A. za­ča­la vy­tvá­rať a or­ga­ni­zač­ne za­bez­pe­čo­vať pod­mien­ky na us­ku­toč­ne­nie pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu dňa 15. ja­nuá­ra 2014 a to tým, že na pod­kla­de žia­dos­ti naj­ala oso­bu A. na vy­ko­na­nie či­nu. Za tú­to prá­cu A. ako naj­até­ho vra­ha pre­ja­vi­la vô­ľu za­pla­tiť. Ur­či­la pries­tor, kde sa má čin vy­ko­nať. A. ako oso­be naj­atej na vy­ko­na­nie vraž­dy uká­za­la pries­to­ry do­mu, mies­to, z kto­ré­ho je zá­sah pro­ti te­lu obe­te naj­vhod­nej­ší, pri­tom ho oboz­ná­mi­la so zvyk­los­ťa­mi obe­te po jej prí­cho­de do do­mu. Tým pos­kyt­la in­for­má­cie pot­reb­né pre pos­toj naj­até­ho vra­ha, v kto­rom by zá­sah pro­ti obe­ti bol rých­ly a účin­ný. Zá­ro­veň mu uká­za­la tra­su vhod­nú na prep­ra­vu usmr­te­né­ho te­la z mies­ta či­nu. Opie­ra­júc sa o sve­dec­kú vý­po­veď A., kto­ré­ho tvr­de­nia bo­li v zho­de s tvr­de­ním sved­ka G., i so sku­toč­nos­ťa­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z úrad­né­ho zá­zna­mu spí­sa­né­ho po­li­caj­tom NA­KA, súd ne­mal po­chyb­nos­ti, že sve­dok A. v uve­de­nej do­be zotr­val v do­me ob­ža­lo­va­nej. Súd mal za do­ká­za­né, že už v tom ča­se spo­lu s ob­ža­lo­va­nou ko­mu­ni­ko­val o pot­re­be kom­pli­ca. Usú­dil tak na zá­kla­de vý­po­ve­de toh­to sved­ka i vý­po­ve­de sved­ka Z., kto­rý sa od ob­ža­lo­va­nej doz­ve­del, že A. chce kom­pli­ca.

 

Ob­ža­lo­va­ná prí­tom­nosť A. v uve­de­ný deň v svo­jom do­me ne­pop­re­la. Sú­du na svo­ju ob­ha­jo­bu pre­dos­tre­la, že sved­ko­vi iš­la uká­zať strom - oli­vov­ník, kto­rý sa mal z jej do­mu od­viezť. Po­kiaľ sa jed­ná o pros­trie­dok, kto­rý pod­ľa sved­ka pre­dur­či­la na za­ba­le­nie te­la poš­ko­de­né­ho, do to­ho sa mal údaj­ne strom za­ba­liť. Ten­to dô­vod prí­tom­nos­ti sved­ka súd vy­hod­no­til ako nep­rav­di­vý jed­nak s pou­ka­zom na zho­du via­ce­rých dô­ka­zov os­ved­ču­jú­cich vie­ro­hod­nosť tvr­de­ní sved­ka A., jed­nak s pou­ka­zom na ďal­šie sku­toč­nos­ti, kto­ré nás­led­ne vy­hod­no­tí v sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďou sved­ka V.

 

Z vý­po­ve­de sved­ka A. vy­plý­va, že k vy­ko­na­niu ob­jed­na­nej vraž­dy ma­lo dôjsť dňa
17. 01. 2014, av­šak sa tak nes­ta­lo a ob­ža­lo­va­ná mu dňa 16. ja­nuá­ra 2014 ozná­mi­la, že sa tak ude­je o týž­deň v pia­tok 24. ja­nuá­ra 2014. Sve­dok uvie­dol, že v uve­de­ný deň sa s ob­ža­lo­va­nou stre­tol v bu­do­ve jej fir­my, čo ob­ža­lo­va­ná priz­na­la. Pop­re­la však tvr­de­nie sved­ka, že s ním v uve­de­nej do­be bo­la v ob­ci S., kde mu uká­za­la mies­to vy­pla­te­nia od­me­ny po vy­ko­na­ní či­nu. Po­kiaľ sa ob­ža­lo­va­ná ob­ha­ju­je tvr­de­ním, že ne­ve­de­la, ke­dy jej man­žel prí­de do­mov, súd pou­ka­zu­je na to, že poš­ko­de­ný ob­vyk­le pri­chá­dzal z prá­ce vy­ko­ná­va­nej v Ži­li­ne na kon­ci týž­dňa, v pia­tok, čo bo­lo ob­ža­lo­va­nej dl­ho­do­bo zná­me. Ob­ža­lo­va­ná priz­na­la, že s poš­ko­de­ným bo­la v te­le­fo­nic­kom kon­tak­te 16. ja­nuá­ra 2014 (štvr­tok) i 17. ja­nuá­ra 2014. Poš­ko­de­ný pri te­le­fo­nic­kom kon­tak­te dal ob­ža­lo­va­nej na ve­do­mie, že ten­to týž­deň do­mov nep­rí­de. Te­da naj­skôr 16. ja­nuá­ra 2014 ve­de­la,že v pia­tok 17. ja­nuá­ra 2014 do­mov nep­rí­de a na zá­kla­de je­ho ob­vyk­lých zvyk­los­tí moh­la pred­pok­la­dať, že prí­de do­mov v nas­le­du­jú­ci pia­tok 24. ja­nuá­ra 2014. Na­po­kon tá­to okol­nosť je potvr­de­ná i ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej, kto­ré spo­čí­va­lo v tom, že do uve­de­nej do­by do­ru­či­la ro­di­čom poš­ko­de­né­ho ov­lá­dač na brá­nu, kto­rý poš­ko­de­ný nás­led­ne po prí­cho­de do­mov pou­žil. Na zá­kla­de tých­to sku­toč­nos­ti súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ná sa včas doz­ve­de­la, že poš­ko­de­ný dňa 17. ja­nuá­ra 2014 do­mov nep­rí­de, a pre­to zme­ni­la ter­mín vy­ko­na­nia či­nu na deň 24. ja­nuá­ra 2014, ke­dy pod­ľa ná­zo­ru sú­du, od­vo­lá­va­júc sa na uve­de­né sku­toč­nos­ti, po­va­žo­va­la prí­chod poš­ko­de­né­ho do­mov na ví­kend za vy­so­ko prav­de­po­dob­ný. Na­po­kon o tom sved­čí i vy­jad­re­nie sved­ka A., kto­rý jej pre­dos­trel, že je prip­ra­ve­ný ča­kať v do­me aj do ne­de­le.

 

K ob­ha­jo­be ob­ža­lo­va­nej, že po­kiaľ by ma­la vy­pla­tiť za vraž­du od­me­nu 50 000 eur
a dať pe­nia­ze i ďal­šej oso­be - kom­pli­co­vi, bo­lo by to pre ňu ne­ren­ta­bil­né, súd poz­na­me­ná­va, že ob­ža­lo­va­ná tak ko­na­la len s prís­ľu­bom od­me­ny, nie roz­hod­ným zá­väz­kom na jej vy­pla­te­nie, pri­čom ten­to zá­ver dô­vo­dí i z tvr­de­nia sved­ka, že mu pe­nia­ze ma­la dá­vať pos­tup­ne kaž­dý týž­deň. Na­po­kon súd us­tá­lil zá­ver o prís­ľu­be od­me­ny i na zá­kla­de vy­jad­re­nia A. o tom, že ne­dô­ve­ro­val ob­ža­lo­va­nej, pre­to­že sa mu spô­sob vy­pla­te­nia od­me­ny ne­poz­dá­val. Tým spo­chyb­nil zá­mer ob­ža­lo­va­nej vy­pla­tiť od­me­nu v sľú­be­nej vý­ške.

 

Tvr­de­nie sved­ka A., že sa s ob­ža­lo­va­nou stre­tol dňa 23. ja­nuá­ra 2014 v bu­do­ve jej fir­my v T. S. a roz­prá­val sa s ňou o pou­ži­tí pros­tried­ku spô­so­bi­lé­ho pa­ra­ly­zo­vať te­lo obe­te, je ove­re­né a je­ho prav­di­vosť je potvr­de­ná vec­ným dô­ka­zom - zvu­ko­vým zá­zna­mom ich roz­ho­vo­ru z uve­de­né­ho dňa. Ten­to, pre súd zá­kon­ný a nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz pri­vie­dol súd k pres­ved­či­vé­mu zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ná slov­ným vy­jad­re­ním „Dob­re“, „Jas­né“ od­súh­la­si­la, že pri nap­lá­no­va­nom či­ne ňou ob­jed­na­ný vy­ko­ná­va­teľ A. vy­uži­je po­moc ďal­šej oso­by - kom­pli­ca za od­me­nu 3 000 eur, že A. ob­sta­rá ad­vo­ká­ta v prí­pa­de, ak by bol chy­te­ný po­lí­ciou, že sa stret­nú dňa 24. ja­nuá­ra 2014 rá­no o ôs­mej za tým úče­lom, aby ho od­viez­la do svoj­ho do­mu. Byť spô­so­bom kon­klu­den­tným, ako to vy­plý­va zo zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu, od­súh­la­si­la, že pri či­ne pou­ži­je A. elek­tric­ký pa­ra­ly­zér. Pri­tom pod­ľa zvu­kov je zrej­mé, že vza­la na ve­do­mie aké nás­led­ky na zdra­ví mô­že tá­to vec vy­vo­lať, že mô­že u obe­te vy­vo­lať du­šev­né
a fy­zic­ké út­ra­py.

 

Zá­zna­my zo sle­do­va­nia a zvu­ko­vý zá­znam z roz­ho­vo­ru ob­ža­lo­va­nej so sved­kom A. dňa 24. ja­nuá­ra 2014 súd vied­li k pres­ved­či­vé­mu zá­ve­ru, že dňa 24. ja­nuá­ra 2014 v ran­ných ho­di­nách, po do­ho­de z pred­chá­dza­jú­ce­ho dňa sa ob­ža­lo­va­ná stret­la so sved­kom A. a z ob­ce M. L. ho od­viez­la svo­jím vo­zid­lom zn. BMW 535 P Grand Tu­ris­mo GT bie­lej far­by, ev. č. X. do svoj­ho ro­din­né­ho do­mu. Nah­ráv­ka ich roz­ho­vo­ru os­ved­ču­je prav­di­vosť tvr­de­ní sved­ka A. Tie­to dva pria­me nav­zá­jom ko­reš­pon­du­jú­ce a dopl­ňu­jú­ce sa dô­ka­zy, spo­lu s dô­ka­zom agen­tom, us­ved­ču­jú ob­ža­lo­va­nú z ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v príp­ra­ve pros­tried­kov na usmr­te­nie, a to plas­to­vých za­ťa­ho­va­cích pá­sok a švi­had­la, i v pos­kyt­nu­tí fó­lie na za­ba­le­nie usmr­te­né­ho te­la obe­te, a tým i na za­hla­de­ní stôp po tres­tnom či­ne.

 

Ob­ža­lo­va­ná ne­pop­re­la, že dňa 24. ja­nuá­ra 2014 pri­viez­la A. rá­no do svoj­ho do­mu, kde me­no­va­ný zotr­val až do ve­čer­ných ho­dín a súd o tej­to okol­nos­ti ne­mal žiad­ne po­chyb­nos­ti. I pre­to tvr­de­niam o tom, akým spô­so­bom sa A. dos­tal do vnút­ra do­mu, t. j. či mo­hol byť za­chy­te­ný ka­me­ra­mi a z aké­ho dô­vo­du sa tak nes­ta­lo, súd nep­ri­pi­so­val roz­ho­du­jú­ci vý­znam. Je nes­po­chyb­ni­teľ­né, že v uve­de­nej do­be bo­lo pred­met­né ko­na­nie mo­ni­to­ro­va­né a do­ku­men­to­va­né po­lí­ciou. Za úče­lom od­ha­le­nia, zis­te­nia a us­ved­če­nia pá­cha­te­ľa úmy­sel­né­ho obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu bo­li pou­ži­té pros­tried­ky ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti a in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky.

 

Úlo­hou sú­du bo­lo vy­hod­no­tiť ob­ža­lo­va­nou pred­lo­že­né ob­ha­job­né tvr­de­nie,
že M. A. pri­viez­la dňa 24. ja­nuá­ra 2014 do svoj­ho do­mu za tým úče­lom, aby pri­mäl D. V.
k vrá­te­niu pe­ňa­zí v su­me je­den a pol mi­lió­na če­ských ko­rún, kto­ré to­mu­to sved­ko­vi po­ži­ča­la na jar 2013 s do­hod­nu­tou le­ho­tou na vrá­te­nie pol ro­ka. Pri­tom časť pe­ňa­zí ma­la po­chá­dzať od jej bra­ta M. Z. V sú­vis­los­ti s po­su­dzo­va­ním prav­di­vos­ti pô­žič­ky tých­to pe­ňa­zí sa súd za­me­ral na po­sú­de­nie ma­jet­ko­vých po­me­rov ob­ža­lo­va­nej. Pri­tom vy­chá­dzal zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru Eko­no­mi­ka a ma­naž­ment, Účtov­níc­tvo a da­ňov­níc­tvo, pod­ľa kto­ré­ho ob­chod­ná spo­loč­nosť B. - H. s. r. o., so síd­lom B., kto­rá ako je­di­ná preu­ká­za­teľ­ne za­stre­šo­va­la pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť ob­ža­lo­va­nej za ob­do­bie ro­ka 2011 vy­ka­zo­va­la stra­tu, ob­chod­ná mar­ža, kto­rú spo­loč­nosť do­siah­la v ro­ku 2012 slú­ži­la na pok­ry­tie ma­te­riá­lo­vých nák­la­dov a slu­žieb a nák­la­do­vých úro­kov z pos­kyt­nu­tých pô­ži­čiek. Sú­du zos­tal nez­ná­my hos­po­dár­sky vý­sle­dok tej­to spo­loč­nos­ti za rok 2013 a ne­bol mu zo stra­ny ob­ha­jo­by pre­dos­tre­tý žiad­ny dô­kaz, kto­rý by sved­čil o tak priaz­ni­vej eko­no­mic­kej si­tuá­cii ob­ža­lo­va­nej a o tak pro­duk­tív­nom zdro­ji jej príj­mov, že by to moh­lo viesť k pres­ved­či­vé­mu zá­ve­ru, že na pos­kyt­nu­tie tej­to pô­žič­ky V. ma­la dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov. Sve­dok V. sí­ce pod­po­ril to­to ob­ha­job­né tvr­de­nie, av­šak s pou­ka­zom na ich pria­teľ­ské vzťa­hy sa sú­du ja­ví tá­to vý­po­veď sved­ka ako ten­den­čná a cie­le­ná na pos­kyt­nu­tie ali­bi ob­ža­lo­va­nej. I v kon­texte ďa­lej uve­de­ných in­dí­cií strá­ca tá­to vý­po­veď punc vie­ro­hod­nos­ti pou­ka­zu­júc na to, že pô­žič­ka tých­to pe­ňa­zí je do­lo­že­ná len ús­tnym tvr­de­ním, neexis­tu­je o nej pí­som­ný dok­lad, ani pí­som­ná zmlu­va; pe­nia­ze ma­li pre­chá­dzať, tak pri pô­žič­ke ako i pri vrá­te­ní, v ho­to­vos­ti „z ru­ky do ru­ky“, bez ich za­evi­do­va­nia na úč­te v pe­ňaž­nom ús­ta­ve. Ob­ža­lo­va­ná ar­gu­men­tu­je, že v do­hod­nu­tej do­be V. pe­nia­ze nev­rá­til a nev­rá­til ich ani po up­ly­nu­tí ďal­ších tak­mer 5 - tich me­sia­cov, i keď vrá­te­nie pe­ňa­zí ur­go­va­la. Údaj­ne sa mal V. za­ta­jo­vať a neb­ral jej te­le­fó­ny. Nap­ro­ti tým­to tvr­de­niam súd z nah­rá­vok ich te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov zre­teľ­ne po­čul, že spo­lu ko­mu­ni­ku­jú o rôz­nych ve­ciach, av­šak pri­tom ne­zaz­nie zmien­ka o pô­žič­ke, či vrá­te­ní pe­ňa­zí. Ich vzá­jom­né te­le­fo­nic­ké roz­ho­vo­ry nes­ved­čia o na­pä­tos­ti vzá­jom­ných vzťa­hov, kto­ré sú ob­vyk­lé pri ne­dodr­ža­ní do­hod­nu­tých pod­mie­nok, oso­bit­ne vy­plý­va­jú­cich z nespl­ne­ných fi­nan­čných zá­väz­kov. I keď z vý­po­ve­de V., Z. a ob­ža­lo­va­nej ply­nie, že dňa 24. ja­nuá­ra 2014 mal V. pri­viesť do do­mu ob­ža­lo­va­nej ko­sač­ku a od­viezť z ne­ho oli­vov­ník, zo zá­zna­mov ich te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov krát­ko pred uve­de­nou do­bou zmien­ka o uve­de­nom nie je. Roz­prá­va­jú sa o vzá­jom­nom od­ov­zda­ní si do­ku­men­tov, k čo­mu aj dňa 24. ja­nuá­ra 2014 v do­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách pri ich osob­nom stret­nu­tí do­chá­dza. A naj­nes­kôr vte­dy, ako vy­plý­va z vý­po­ve­de sved­ka Z. a ob­ža­lo­va­nej, ak by mal prísť V. do do­mu ob­ža­lo­va­nej v ten­to deň, bo­lo im zrej­mé, že do toh­to do­mu v uve­de­nom ča­se nep­rí­de. I sve­dok B. potvr­dzu­je, že sa v uve­de­ný deň vy­dá­va so Z. po­tá­pať. Te­da ob­ža­lo­va­ná 24. ja­nuá­ra 2014 naj­nes­kôr o 09.45 h vie (v prí­pa­de, že by mal prísť V. do jej do­mu v uve­de­ný deň), že v ten­to deň do jej do­mu nep­rí­de. Pri­tom A. v do­me po­ne­chá­va ce­lý deň a sa­ma sa pod­ľa jej vy­jad­re­nie zdr­žu­je v krát­kej vzdia­le­nos­ti od do­mu, v kto­rom sa A. na­chá­dza. Na­po­kon v nas­le­du­jú­ci deň po za­tknu­tí ob­ža­lo­va­nej V. má vrá­tiť pe­nia­ze Z., i keď sa k to­mu ne­mal po do­bu viac ako 5 me­sia­cov. Tie­to sku­toč­nos­ti sved­čia o úče­lo­vos­ti ob­ha­jo­by ob­ža­lo­va­nej, kto­rej súd v kon­texte ďal­ších us­ved­ču­jú­cich pria­mych dô­ka­zov (vý­po­veď sved­kov A., agen­ta, vec­ných dô­ka­zov, dô­ka­zov zís­ka­ných s pou­ži­tím in­for­mač­no - tech­nic­kých pros­tried­kov) i ne­pria­mych dô­ka­zov (vý­po­veď sved­ka M. G.) neu­ve­ril.

 

II.

Od­vo­la­nia

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­da­la ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ná
Mgr. E. Z. a nes­kôr v zá­kon­nej le­ho­te aj pro­ku­rá­tor.

 

° ° °

 

Ako vy­plý­va z vý­po­ve­de agen­ta, je­ho je­di­nou úlo­hou bo­lo fin­go­va­nie vraž­dy poš­ko­de­né­ho. Na otáz­ku sú­du, ako tým pris­pel k us­ved­če­niu ob­ža­lo­va­nej, však agent od­po­ve­dať ne­ve­del. Rov­na­ko ne­zis­til žia­den iný dô­kaz pro­ti ob­ža­lo­va­nej. V roz­po­re so zá­ko­nom a prí­ka­zom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sa však zú­čas­tnil in­sce­ná­cie fin­go­va­nej vraž­dy, kto­rá však ani neod­ha­li­la, ani ne­zis­ti­la ani neus­ved­či­la ob­ža­lo­va­nú z príp­ra­vy vraž­dy. Agent bol v kon­tak­te vý­luč­ne s poš­ko­de­ným, A. a prís­luš­ník­mi NA­KY, pri­čom ko­nal pod­ľa ich prí­ka­zov a po­ky­nov - nie te­da pod­ľa po­ky­nov ob­ža­lo­va­nej, s kto­rou nik­dy v kon­tak­te ne­bol. Vy­ko­na­ním fin­go­va­nej vraž­dy aku­rát tak zreali­zo­val pos­tup, na kto­rom sa do­ho­dol s A., poš­ko­de­ným a NA­Kou.

 

Rov­na­ko v zmys­le vy­ššie uve­de­ných zá­sad ne­doš­lo ani k reak­cii pá­cha­te­ľa na fin­go­va­ný trest­ný čin spá­cha­ním ne­ja­ké­ho tres­tné­ho či­nu. Tá­to si­tuácia bo­la vý­ni­moč­ná tým, že ob­ža­lo­va­ná ne­dos­ta­la ani mož­nosť teo­re­tic­ky za­rea­go­vať na vy­ko­na­nie fin­go­va­nej vraž­dy - ne­doš­lo k stret­nu­tiu ob­ža­lo­va­nej s A. a agen­tom, ne­doš­lo k od­ov­zda­niu pe­ňa­zí,
k od­vo­zu te­la k ja­me, k zis­te­niu prí­pad­né­ho spolu­pá­cha­te­ľa.

 

Úpl­ne ne­po­cho­pi­teľ­ný je aj fakt, že z pred­met­nej po­li­caj­nej ak­cie fin­go­va­nej vraž­dy sa ne­vy­ko­ná­val žia­den ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam, ho­ci na to pod­mien­ky spl­ne­né bo­li, naj­mä ak bol vo ve­ci pou­ži­tý agent.

 

Ako vy­plý­va z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry o zá­ka­ze po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie (a ak­cep­tá­cii len tzv. skry­tej reak­cie po­lí­cie), po­lí­cia nes­mie ini­cio­vať t. j. vy­tvá­rať u kon­tro­lo­va­nej oso­by vô­ľu spá­chať trest­ný čin. Po­kiaľ by však čin­nosť po­lí­cie bo­la ve­de­ná len sna­hou, aby kon­tro­lo­va­ná oso­ba spá­cha­la trest­ný čin, iš­lo by už o po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu tres­tné­ho či­nu. V tom­to prí­pa­de však do­kon­ca po­lí­cia ani s kon­tro­lo­va­nou oso­bou ne­bo­la v bez­pros­tred­nom kon­tak­te, ale sa­ma ini­cia­tív­ne už odo dňa 17. ja­nuá­ra 2014 ini­cio­va­la a nac­vi­čo­va­la vraž­du poš­ko­de­né­ho za účas­ti poš­ko­de­né­ho, A., agen­ta a prís­luš­ní­kov ope­ra­tí­vy a to spô­so­bom, kto­rý mal byť zná­my pod­ľa údaj­ných po­ky­nov ob­ža­lo­va­nej až dňa 23. ja­nuá­ra 2014. Kon­tro­lo­va­ná oso­ba (t.j. ob­ža­lo­va­ná) ani trest­ný čin sa­ma nes­pá­cha­la, ale po­lí­cia vy­tvo­ri­la zda­nie a ume­lý dej, že tak ob­ža­lo­va­ná ko­na­la pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by - sved­ka A.

 

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né pou­ká­za­la ob­ža­lo­va­ná na to, že aj na ko­na­nie sved­ka A. je mož­né per anallo­giam ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nia o agen­to­vi (napr. uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ra ÚŠP JUDr. Ku­ru­ca zo dňa 2. sep­tem­bra 2013, sp. zn. VII/2 Gv 238/09/1000 o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci príp­ra­vy obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu úk­lad­nej vraž­dy). Na zá­kla­de práv­ne­ho ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra je ne­po­chyb­né, že aj keď ur­či­tá oso­ba bo­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a nie agen­ta, ale zo stret­nu­tí ob­vi­ne­né­ho a toh­to sved­ka bol vy­ho­to­vo­va­ný ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam, mož­no na je­ho čin­nosť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ako sved­ka ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať § 117 ods. 2 ve­ta dru­há Tr. po­riad­ku (ne­mož­nosť pro­vo­ká­cie). Us­ta­no­ve­nie § 117 Tr. po­riad­ku pri­tom vy­tvá­ra dos­ta­toč­ne ši­ro­kú mož­nosť pou­žiť agen­ta na od­ha­le­nie tres­tné­ho či­nu a us­ved­če­nie pá­cha­te­ľa bez to­ho, aby ini­cia­tív­ne na­vá­dzal na je­ho spá­chanie.

 

° ° °

 

V dopl­ne­ní od­vo­la­nia pred­lo­že­nom naj­vyš­šie­mu sú­du 21. ok­tób­ra 2016 ob­ža­lo­va­ná na­mie­ta­la:

 

° ° °

 

-       aj na ko­na­nie sved­ka A. je mož­né ana­lo­gic­ky pou­žiť us­ta­no­ve­nia o agen­to­vi, kto­ré za­ka­zu­jú pod­ne­co­va­nie a na­vá­dzanie na spá­chanie tres­tné­ho či­nu,

 

Na zá­kla­de od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­nej a pro­ku­rá­to­ra naj­vyš­ší súd ako súd od­vo­la­cí pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hlia­dol len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol o vi­ne a tres­te ob­ža­lo­va­nej na zá­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v dňoch 3. až 5. feb­ruára, 10. až 11. feb­ruára 2015, 13., 14. a 25. má­ja 2015, 22. a 25. jú­na 2015 a 10. a 13. augus­ta 2015.

 

Z nich pod­stat­ným dô­ka­zom bol vý­sluch sved­ka M. A. (pod­po­re­ný zá­zna­ma­mi z od­pos­lu­chov a sle­do­va­nia osôb a te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky), kto­ré­ho ma­la ob­ža­lo­va­ná, pod­ľa ob­sa­hu je­ho vý­po­ve­de, po­žia­dať o za­vraž­de­nie (v tom ča­se) man­že­la JUDr. Ľ. T.

 

III.

Ko­na­nie pred od­vo­la­cím sú­dom

 

Na zá­kla­de od­vo­la­cích ná­mie­tok ob­ža­lo­va­nej od­vo­la­cí súd v zho­de s us­tá­le­nou súd­nou praxou zis­til, že dô­kaz vý­slu­chom sved­ka M. A., po tom, čo ozná­mil po­lí­cii
(16. ja­nuá­ra 2014), že ob­ža­lo­va­ná prip­ra­vu­je vraž­du man­že­la, nie je pou­ži­teľ­ný ako dô­kaz pred sú­dom, pre­to­že pos­tup, kto­rý on i prís­luš­ní­ci po­lí­cie, kto­rí ho v ďal­šej čin­nos­ti ria­di­li, pos­tu­po­va­li, ako by iš­lo o agen­ta pod­ľa § 117 Tr. por., pre­to­že náš Trest­ný po­ria­dok čin­nosť spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka ne­poz­ná.

 

Oso­ba mô­že vy­stu­po­vať v tres­tnom ko­na­ní v po­zí­cii sved­ka pod­ľa § 127 Tr. por. len dov­te­dy, po­kiaľ neoz­ná­mi sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú­ce to­mu, že má byť spá­cha­ný trest­ný čin a ne­zač­ne byť ria­de­ná a ov­plyv­ňo­va­ná or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, pre­to­že od toh­to mo­men­tu ko­ná v pod­sta­te v rov­na­kom fak­tic­kom pos­ta­ve­ní ako agent v zmys­le § 117 Tr. por. – ako agent de fac­to, nie je však agen­tom de iure. Od toh­to mo­men­tu má len for­mál­ne pos­ta­ve­nie sved­ka, čo je však zá­važ­nej­šie, na dô­kaz zís­ka­ný a pred­lo­že­ný ta­kým­to sved­kom, či už v po­do­be vý­po­ve­de ale­bo inej (pred­lo­že­nie vec­né­ho dô­ka­zu, lis­tín a po­dob­ne), nie je mož­né v ďal­šom ko­na­ní pri­hlia­dať.

 

V sú­la­de s tým od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na zne­nie § 119 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sú naj­mä vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, pre­vier­ka vý­po­ve­de na­mies­te, re­kog­ní­cia, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, ob­hliad­ka, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, ozná­me­nie, in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov ale­bo pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti.

 

V sú­la­de s § 127 ods. 1 Tr. por. sved­kom je oso­ba, kto­rá svo­ji­mi zmys­la­mi vní­ma­la a za­pa­mä­ta­la si a mô­že z to­ho rep­ro­du­ko­vať, čo je jej zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie.

 

Pod­ľa § 10 ods. 21 a od­sek 22 Tr. por. in­for­mač­no-tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­me­jú elek­tro­tech­nic­ké, rá­dio­tech­nic­ké, fo­to­tech­nic­ké, op­tic­ké, me­cha­nic­ké, che­mic­ké a iné tech­nic­ké pros­tried­ky a za­ria­de­nia ale­bo ich sú­bo­ry pou­ži­té uta­jo­va­ným spô­so­bom pri od­po­čú­va­ní a zá­zna­me pre­vádz­ky v elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných sie­ťach (ďa­lej len „od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky“), ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov ale­bo pri vy­hľa­dá­va­ní, ot­vá­ra­ní a skú­ma­ní zá­sie­lok, ak sa ich pou­ži­tím za­sa­hu­je do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd. Na spra­cú­va­nie in­for­má­cií zís­ka­ných pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, ich evi­den­ciu, do­ku­men­tá­ciu, uk­la­da­nie a vy­ra­ďo­va­nie sa vzťa­hu­jú oso­bit­né pred­pi­sy, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Pre­vádz­ko­va­te­lia ve­rej­ných te­le­fón­nych sie­tí, pos­ky­to­va­te­lia elek­tro­nic­kých te­le­ko­mu­ni­kač­ných sie­tí, pos­ky­to­va­te­lia elek­tro­nic­kých te­le­ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, poš­to­vý pod­nik, dop­rav­co­via a iní za­sie­la­te­lia a ich za­mes­tnan­ci sú po­vin­ní pos­kyt­núť ne­vyh­nut­nú sú­čin­nosť pri pou­ži­tí in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov; pri­tom sa ne­mô­žu do­vo­lá­vať po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pod­ľa oso­bit­ných zá­ko­nov.

 

Pros­tried­ka­mi ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­me­jú kon­tro­lo­va­ná do­dáv­ka, zá­me­na ob­sa­hu zá­sie­lok, agent, pred­stie­ra­ný pre­vod, sle­do­va­nie osôb a ve­cí.

 

Na­po­kon pod­ľa § 10 ods. 20 Tr. por. agent je prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo prís­luš­ník po­lí­cie iné­ho štá­tu, kto­rý na zá­kla­de prí­ka­zu pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du pris­pie­va k od­ha­ľo­va­niu, zis­ťo­va­niu a us­ved­čo­va­niu pá­cha­te­ľov zlo­či­nu, tres­tných či­nov uve­de­ných
v tre­ťom di­ele ôs­mej hla­vy oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej len „ko­rup­cia“), tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti. Pri od­ha­ľo­va­ní, zis­ťo­va­ní a us­ved­čo­va­ní pá­cha­te­ľov ko­rup­cie ale­bo tres­tných či­nov te­ro­riz­mu mô­že byť agen­tom aj iná oso­ba ako prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru us­ta­no­ve­ná pro­ku­rá­to­rom na návrh po­li­caj­ta ale­bo prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru po­ve­re­né­ho mi­nis­trom vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter vnút­ra“).

 

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sve­dok sa ne­mô­že ni­ja­ko zú­čas­tňo­vať na pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu v akej­koľ­vek for­me, po­do­be, či štá­diu.

 

Ak ne­mož­no iný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi od­ha­liť, zis­tiť, či us­ved­čiť pá­cha­te­ľa zlo­či­nu (a con­tra­rio § 117 ods. 1 ve­ta dru­há Tr. por. - len vte­dy, ak od­ha­ľo­va­nie, zis­ťo­va­nie a us­ved­čo­va­nie pá­cha­te­ľov uve­de­ných tres­tných či­nov by bo­lo iným spô­so­bom pod­stat­ne sťa­že­né a zís­ka­né poz­nat­ky od­ôvod­ňu­jú po­doz­re­nie, že bol spá­cha­ný trest­ný čin ale­bo má byť spá­cha­ný ta­ký trest­ný čin), mož­no pou­žiť agen­ta.

 

Pod­ľa § 117 ods. 2, ve­ta pr­vá Tr. por. ko­na­nie agen­ta mu­sí byť v sú­la­de s úče­lom toh­to zá­ko­na a mu­sí byť úmer­né proti­práv­nos­ti ko­na­nia, na od­ha­ľo­va­ní, zis­ťo­va­ní ale­bo us­ved­čo­va­ní kto­ré­ho sa zú­čas­tňu­je.

 

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pro­ces­né pos­ta­ve­nie agen­ta (§ 117 Tres­tné­ho po­riad­ku)
je op­ro­ti všeo­bec­né­mu pro­ces­né­mu pos­ta­ve­niu sved­ka (§ 127 Tres­tné­ho po­riad­ku) oso­bit­né, a to na­priek okol­nos­ti, že agent mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tý ako sve­dok (§ 117 ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

Ak pá­cha­teľ ozná­mi pá­chanie tres­tné­ho či­nu v štá­diu príp­ra­vy ale­bo po­ku­su po­lí­cii a ne­bol pou­ži­tý ako agent na zá­kla­de prí­ka­zu pod­ľa § 117 ods. 5 až 7 Tres­tné­ho po­riad­ku (pri­čom ok­rem vý­nim­ky uve­de­nej v § 10 ods. 20 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že byť agen­tom len prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru), ne­mô­že tá­to oso­ba, a to ani v rám­ci spolu­prá­ce s po­lí­ciou, pred­stie­rať pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu na účel us­ved­če­nia ďal­šie­ho pá­cha­te­ľa, resp. spolu­pá­cha­te­ľa dot­knu­té­ho či­nu. Ak ku ta­ké­mu pos­tu­pu doš­lo, nie je mož­né vý­po­veď sved­ka vo vzťa­hu k okol­nos­tiam, kto­ré nas­ta­li po ozná­me­ní tres­tné­ho či­nu po­lí­cii, pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz.

 

Pre­to ani v pre­ro­kú­va­nej tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­nej Mgr. E. Z.  nie je mož­né pou­ži­tie dô­ka­zov, kto­ré bo­li za­do­vá­že­né od 16. ja­nuá­ra 2014 pros­tred­níc­tvom oso­by sved­ka M. A., kto­rý po tom­to dá­tu­me, ke­dy ozná­mil sku­tok po­lí­cii, ko­nal de fac­to v pos­ta­ve­ní agen­ta, aj keď mu v tom brá­ni­la sku­toč­nosť, že ne­bol prís­luš­ní­kom Po­li­caj­né­ho zbo­ru, resp. ako iná oso­ba ne­bol a ne­mo­hol byť pou­ži­tý ako agent, pre­to­že v pre­ro­kú­va­nej ve­ci nej­de o trest­ný čin ko­rup­cie ani te­ro­riz­mu. Tý­ka sa to nie­len je­ho sve­dec­kej vý­po­ve­de po 16. ja­nuá­ri 2014, ale aj ďal­ších úko­nov – naj­mä vy­ho­to­ve­ných ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov.

 

Ta­ká­to pod­stat­ná chy­ba ko­na­nia (opie­ra­nie skut­ko­vých zá­ve­rov o vý­po­veď sved­ka A., ko­na­jú­ce­ho aj po 16. ja­nuá­ri 2014 v pos­ta­ve­ní sved­ka) spô­so­bu­jú­ca ne­pou­ži­teľ­nosť tej­to vý­po­ve­de a na ňu nad­vä­zu­jú­cich a s ňou spo­je­ných dô­ka­zov, pre­to­že bo­la zís­ka­ná v roz­po­re so zá­sa­dou uve­de­nou v § 119 ods. 2 Tr. por. (čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na), vý­raz­ne me­ní náh­ľad na zis­te­ný skut­ko­vý stav a skut­ko­vý stav sa­mot­ný.

 

Pre preu­ká­za­nie ža­lo­va­né­ho skut­ku, kto­rý na­priek vy­lú­če­niu vý­po­ve­de sved­ka A. spo­me­dzi dô­ka­zov (v čas­ti, v kto­rej po­pi­su­je, čo za­žil a za­pa­mä­tal si v sú­vis­los­ti s pre­ro­kú­va­ným skut­kom po 16. ja­nuá­ri 2014) a tiež dô­ka­zov, kto­ré na tú­to časť vý­po­ve­de sved­ka A. nad­vä­zu­jú a sú s je­ho oso­bou spo­je­né, zos­tá­va to­tož­ným so skut­kom uve­de­ným v ob­ža­lo­be a i na­priek úp­ra­vám, kto­ré sku­tok za­zna­me­nal po do­ka­zo­va­ní vy­ko­na­nom na do­te­raz vy­ko­na­ných hlav­ných po­jed­ná­va­niach, bu­de ne­vyh­nut­né vy­hod­no­tiť do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy s vý­nim­kou dô­ka­zov, na kto­ré pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­bu­de môcť pri­hlia­dať (napr. od­pos­lu­chy vy­ko­na­né pros­tred­níc­tvom za­ria­de­nia, kto­ré mal sve­dok A. na se­be, či pri se­be po 16. ja­nuá­ri 2014, keď 23. a 24. ja­nuá­ra 2014 nah­rá­val se­ba a ob­ža­lo­va­nú v jej fir­me v T. S. resp. v jej do­me v Ch. – V. X.).

 

Do pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov je mož­né za­hr­núť všet­ky dô­ka­zy (napr. i pou­ži­tie agen­ta ko­na­jú­ce­ho pod le­gen­dou M. M., kto­rý však pod­ľa vlas­tné­ho priz­na­nia ne­za­do­vá­žil žiad­ne vý­znam­né dô­ka­zy pro­ti ob­ža­lo­va­nej sú­vi­sia­ce s ozná­me­nou príp­ra­vou).

 

Vzhľa­dom na ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť skut­ko­vých zis­te­ní v na­pad­nu­tom roz­sud­ku a tiež pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie, bu­de ne­vyh­nut­né zo­pa­ko­vať vý­sluch sved­ka A. ku sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa udia­li do 16. ja­nuá­ra 2014, naj­mä je­ho kon­tak­to­va­nie sa so sved­kom G. i pr­vot­né kon­tak­to­va­nie sa s prís­luš­ník­mi NA­KA, aby bo­li od­strá­ne­né naj­mä roz­po­ry v je­ho tvr­de­niach, že sa s ni­mi kon­tak­to­val len mi­ni­mál­ne (maximál­ne 3 až 4 ra­zy), pri­čom ob­ha­jo­ba pred­lo­ži­la v sú­la­de s us­tá­le­nou súd­nou praxou ne­vy­ko­na­ný dô­kaz o poč­te ho­vo­rov z te­le­fó­nu sved­ka A. a mies­te od­kiaľ ma­li byť vy­sie­la­né, kto­rý sved­čí o iných poč­toch a dĺžkach ho­vo­rov.

 

° ° °

 

Po­kiaľ ide o od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra, od­vo­la­cí súd ho ne­za­mie­tol, pre­to­že v zmys­le
§ 319 Tr. por. ne­bo­lo mož­né kon­šta­to­vať je­ho ne­dô­vod­nosť. Naj­vyš­ší súd ako súd od­vo­la­cí sa to­tiž ani pro­ku­rá­tor­ským od­vo­la­ním ne­zao­be­ral, pre­to­že na­pad­nu­tý roz­su­dok a v ňom ob­siah­nu­tý a pro­ku­rá­to­rom v od­vo­la­ní na­pad­nu­tý vý­rok o tres­te zru­šil so zre­te­ľom na us­ta­no­ve­nie § 321 ods. 3 Tr. por., a to len vo vý­ro­ku o vi­ne.

 

Z tých­to dô­vo­dov naj­vyš­ší súd ako súd od­vo­la­cí roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né
vo vý­ro­ku toh­to uz­ne­se­nia.

 

 

 

Diskusia