Právne vety:
I. V zásade nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci zo svedeckého výsluchu osoby, ktorá vystupuje ako spolupracujúci obvinený, bol jediným dôkazom, ktorý svedčí o vine obžalovaného.
II. So zákonnosťou dokazovania použitím inštitútu spolupracujúceho obvineného vyvstáva teda celý rad praktických otázok a pochybností. Tou najzávažnejšou je bezpochyby vierohodnosť spolupracujúceho obvineného, ktorý sám participoval na páchaní trestnej činnosti, a ktorý výmenou za istú formu beztrestnosti usvedčuje svojich spolupáchateľov. Je preto na mieste sa pýtať, či takýto obvinený nebude svojou dobrovoľnou spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní len účelovo zakrývať vlastnú trestnú činnosť a s akou pravdepodobnosťou bude takýto obvinený vypovedať pravdivo. Rovnako je otázne, či dôkaz získaný výpoveďou spolupracujúceho obvineného môže byť zároveň jediným usvedčujúcim dôkazom svedčiacim o vine obvineného a či je ako taký dostatočne presvedčivý pri usvedčovaní iných spolupáchateľov. Jednoznačne možno povedať, že bez ďalších podporných dôkazov proti obvineným, ktorými je možné hodnoverne preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup v istej miere spochybňoval nielen zákonnosť, ale i spravodlivosť celého trestného konania.
III. Zákonné podmienky výsluchu obvineného a svedka sú procesne celkom odlišné. Striedanie procesných postavení, keď ako svedok je povinný vypovedať pravdivo a ako obvinený resp. obžalovaný sa môže obhajovať spôsobom aký sám uzná za vhodný, neprispieva k posilneniu vierohodnosti týchto výpovedí, ale naopak takýto postup ich dôkaznú presvedčivosť oslabuje. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní môže vzbudzovať známky istej manipulácie, je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1 Tr. por. a v rozpore s ústavnými princípmi zákazu svojvôle orgánov činných v trestnom konaní a so zákazom nútenia k samousvedčovaniu (resp. sebaobviňovaniu), tak ako na to správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.
N a j v y š š í s ú d 4 To 10/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky
na verejnom zasadnutí
konanom
dňa 29. novembra 2016 v senáte
zloženom z predsedu senátu
JUDr. Pavla Farkaša
a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Štefana Harabina, v trestnej veci proti obžalovanému Ing. S. S . a spol., pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 21. júla 2015 sp. zn. BB-4T/19/2015 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s a z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica boli obžalovaní Ing. S. S. a A. S. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodení spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
Ing. S. S. a A. S., v presne nezistený deň, v období mesiacov apríl a máj roku 2010, v
Š., na S. C. č. X., v kancelárskych priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti
C., IČO:
X., pri spoločnom
osobnom rozhovore a
po vzájomnej dohode
s Ing. D. K. ako riaditeľom Daňového úradu
U., (ďalej len „DU P."), v prítomnosti Ing. M. Z.
ako riaditeľky Daňového úradu Š. opakovane sľúbili Ing. D. K. ako úplatok
vyplatiť finančnú
hotovosť vo výške 10 percent z celkovej sumy nadmerných odpočtov dane z
pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) vyplatených bližšie
neurčeným obchodným spoločnostiam evidovaných v
pôsobnosti DÚ P., v ktorých Ing. S. S. a A. S. vykonávali svoj
vplyv za to, že z titulu jeho
funkcie riaditeľa DÚ P. zabezpečí
bezproblémové vyplatenie nadmerných odpočtov DPH a
bude včas poskytovať informácie o dožiadaniach z iných daňových úradov a
vyžiadaniach z
polície týkajúcich sa obchodných
spoločností, ktoré určí Ing. S. S., pričom Ing. D. K. na
základe vyslovenej
požiadavky Ing. S. S. tak
konal v rámci
daňovej kontroly DPH za
zdaňovacie obdobie september roku
2009, vykonávanej na DÚ P. v spoločnosti V., s.r.o., so
sídlom toho času na J. č. X., D. S.,
IČO: X. (ďalej len „V.“), kedy v rozpore s jeho
služobnými povinnosťami, v presne
nezistený deň v období mesiacov máj a jún roku 2010, na
základe služobnej vedomosti získanej
pri podpisovaní výzvy kontrolnej skupiny DÚ P. o
nedostatkoch zistených pri vykonanej
kontrole a výzvy na prerokovanie protokolu o kontrole
adresovanej spoločnosti V.,
prostredníctvom Ing. M.
Z., opakovane zvláštnej
iniciatívy
vyvolal stretnutie s Ing. S. S. a konateľom spoločnosti V., aby sa
spoločne dohodli na tom,
aké doklady je potrebné doložiť a aby sa
napísalo vyjadrenie pre úspešné uplatnenie námietok
voči daňovej kontrole,
ku stretnutiu ktorému
nakoniec došlo v
období od 25.05.2010
najneskôr
do 01.06.2010, na S. C. č. X., Š., v kancelárskych priestoroch nachádzajúcich
sa v
starej budove spoločnosti C., kde Ing. D. K.
osobne na žiadosť Ing. S. S. a A. S. v prítomnosti
Ing.
M. Z. vypracoval
písomnosť -„Výzvu na vyjadrenie
sa k protokolu
a na jeho
prerokovanie
- vyjadrenie“ pre spoločnosť V., ktorá bola doručená na DÚ P. dňa 02.06.2010
a na základe ktorej došlo zo strany DÚ P. k zmene výsledku daňovej kontroly v smere
priznania
nároku na odpočítanie
DPH a zo
strany Ing. D.
K. ako riaditeľa
DÚ P.
ku
schváleniu platobného poukazu
č. 2010/P/15974 a dodatočného
platobného výmeru
č. 612/230/40372/10 zo dňa 08.06.2010, čo viedlo k vyplateniu nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september roku 2009 spoločnosti V. v celkovej výške 443.218,88 Eur, čomu však v minulosti DÚ P. v protokole č. 612/320/28203/2010 nevyhovel, za čo v presne nezistený deň v lete roku 2010 v reštaurácii S. v D. S. a v reštaurácii H. P. v Č. R., Ing. S. S. za prítomnosti Ing. M. Z. osobne odovzdal Ing. D. K. sľúbený úplatok vo forme peňažnej hotovosti v bližšie nezistenej výške.
V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 309 ods. 1 Tr. por. podal prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti tomuto
rozsudku odvolanie.
V odôvodnení odvolania prokurátor uviedol, že na základe právnej a skutkovej argumentácie uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil nie len skutkovú, ale aj právnu stránku veci. Primárne namietal nedostatočné odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, pretože tento sa, podľa jeho názoru nezaoberal vyhodnotením dôkazov a nevenoval sa ani vzájomným súvislostiam ustálených skutkových skutočností a prípadnými rozpormi medzi nimi. Súd sa dostatočne nezaoberal ani obsahom výpovede svedkyne Ing. M. Z. a svedka V. V. v spojitosti s ostatnými listinnými dôkazmi. Podľa názoru prokurátora, výsledky dokazovania dávajú dostatočný dôvod na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obom obžalovaným.
Prokurátor ďalej dôvodil, že výpoveď svedkyne Ing. M. Z.
je dostatočne presvedčivá
a konzistentná, bez akýchkoľvek podstatných rozporov v porovnaní s
jej predchádzajúcou
výpoveďou z prípravného konania. Poukázal na konkrétne tvrdenia svedkyne, ako
aj na
skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že bola
preukázaná spoločná dohoda s obžalovanými
na prisľúbení finančného úplatku vo výške 10 % zo sumy vyplatených nadmerných
odpočtov
dane z pridanej hodnoty. Tým došlo k naplneniu kvalifikačného zákonného znaku
„sľúbenia“
skutkovej podstaty korupčného
trestného činu, a to
vo vzťahu k obom
obžalovaným.
Predmetom riešenia problému bola spoločnosť
V., ktorej sídlo je v územnej
pôsobnosti
Daňového úradu P. a v riadiacej pôsobnosti
Ing. D. K., ktorý sa pri riešení vzniknutého
problému vo veci osobne angažoval
vypracovaním „Výzvy na vyjadrenie sa k protokolu a na
jeho prerokovanie - vyjadrenie“. Z
výpovede svedkyne tiež vyplýva, že ona sama dohodla dve
stretnutia Ing. S. s Ing. K., na ktorých obžalovaný odovzdal Ing. K. obálku.
Súd prvého stupňa, podľa názoru odvolateľa rozhodol na základe vlastných domnienok o účelovosti výpovede svedkyne Ing. Z., pretože je spolupracujúcou osobou a očakáva tým zmiernenie vlastného postihu. Jedná sa o nezákonný a svojvoľný postup súdu, pretože nie je zrejmé ako súd dospel k záveru, že sa jedná o spolupracujúcu osobu.
Podľa názoru prokurátora súd prvého stupňa dostatočne
nezohľadnil ani výpoveď
svedka V. V. a neuviedol skutočnosti, v ktorých videl rozpory v
jeho výpovediach. V tejto
súvislosti poukázal na konkrétne tvrdenia tohto svedka so záverom, že sa jedná
o výpoveď
korešpondujúcu s výpoveďou
svedkyne Ing. M. Z. a
spolu s listinnými
dôkazmi tvoria
ucelenú sústavu prepojených a logicky nadväzujúcich dôkazov. Z listinných
dôkazov totiž
vyplýva, že
na základe daňovej
kontroly v spoločnosti V.
nebolo schválené vyplatenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2009 a toto
bolo schválené až na základe podaného
„Vyjadrenia“, vypracovaného Ing. D. K. a ktoré bolo
doručené v súvislosti s výsledkami kontroly v uvedenej
spoločnosti. Prokurátor dôvodil, že
bola preukázaná príčinná súvislosť medzi
konaním obžalovaných Ing. S. S. a A. S. vo forme
sľúbenia a poskytnutia úplatku a
vzniknutým následkom v podobe prevzatia úplatku zo strany
Ing. D. K. za úkony, ktoré vykonal v ich prospech ako riaditeľ daňového úradu.
Prokurátor napokon poukázal na odsúdenie Ing. D. K. iným senátom špecializovaného trestného súdu za zločin prijímania úplatku, ktorý je opozitným skutkom predmetnej trestnej činnosti obžalovaných S.
Vzhľadom na všetky tieto okolnosti prokurátor navrhol, aby najvyšší súd podľa § 322 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Zástupca prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu poukázal na písomné odôvodnenie svojho odvolania a navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu zrušil a vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obžalovaný Ing. S. S. k odvolaniu prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry podal
rozsiahle písomné vyjadrenie, v ktorom poprel spáchanie trestnej činnosti
kladenej mu za
vinu. Podľa jeho názoru bola predmetná trestná
vec neprípustne ovplyvňovaná orgánmi
činnými
v trestnom konaní. Uviedol,
že kauza má
širšie súvislosti a predmetná
vec
je len jedným z článkov plánovanej
kriminalizácie jeho osoby. Podľa jeho názoru neurčitými
formuláciami použitými v skutkovej vete „v presne nezistený deň“
resp. „úplatok vo forme
peňažnej hotovosti v bližšie nezistenej výške“, bola porušená zásada zachovania
totožnosti
skutku.
Obžalovaný ďalej namietal, že predmetná trestná vec bola „umelo a v rozpore
so
zákonom“ rozdelená na viac konaní, pričom v jednotlivých obžalobách je ten istý
skutok
uvedený odlišne. Podľa
jeho názoru súd
prvého stupňa rozhodol
správne a svoje
oslobodzujúce rozhodnutie
dôsledne odôvodnil. Prezentoval
tiež názor, že
prokurátor
vo svojom odvolaní povýšil výpoveď svedkyne
Ing. M. Z. na „nespochybniteľný zdroj
pravdy“ a nekritickým spôsobom
hodnotil jej obsah, pričom je zrejmé, že svedkyňa predkladá
svoje
tvrdenia s motívom získania
svojho vlastného prospechu
v prípade,
v ktorom figuruje v postavení
obvinenej. Tým, že vyšetrovateľ vylúčil trestnú vec obvinenej
Ing. Z.
na samostatné konanie,
urobil to účelovo
a v rozpore s ustanovením § 18
ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti obžalovaný
poukázal na niektoré konkrétne rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý k danej problematike vyslovil svoj
právny
názor („č. 12/1997, sp. zn. 1 To 1/2015, 1
Tost 22/2015“), pričom uviedol rozsiahle citácie ich
častí.
Obžalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že o nevierohodnosti svedkyne Ing. Z. svedčí aj skutočnosť, že jej výpoveď v iných trestných konaniach bola hodnotená ako nehodnoverná a nedostatočná. Poukázal na konanie vo veci údajného podplácania Š. R. a obvinenie zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti, ktorého sa mal dopustiť na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu. Poukázal na výpoveď svedka V. V., ktorý uviedol, že o podplácaní nič nevedel, pričom o okolnostiach o ktorých vedel, vypovedal nepresne a rozporne.
O motivácii svedkyne za každú cenu usvedčovať
obžalovaných v prebiehajúcom konaní
svedčí, podľa názoru obžalovaného Ing. S. S.
uznesenie prokurátora z 19. augusta 2015, sp.
zn.
VII/2Gv59/13/1000 o
podmienečnom zastavení trestného
stíhania voči nej
ako
spolupracujúcej
obvinenej, v ktorom sa
jej ukladá podmienka
usvedčovať obvinených
v trestných konaniach vedených na Úrade špeciálnej prokuratúry
Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky. Vyjadril tiež názor, že prokurátor prejavil
„nerovný prístup k trestným veciam Ing. Z. a
ostatných obvinených, ktoré veci boli vylúčené
každá osobitne na samostatné konanie.
Poukázal na časové súvislosti v postupe vyšetrovania,
vec vedená proti nemu a jeho synovi bola skončená promptne, pričom
konanie proti Ing. Z.
bolo začaté 9. apríla 2013 a trvalo až do 19.
augusta 2015, kedy bolo vydané uznesenie
o podmienečnom zastavení trestného
stíhania. Má za to, že dôvodom bola skutočnosť, že
prokurátor čakal až do vynesenia odsudzujúceho rozsudku voči nemu a jeho
synovi. Sama
svedkyňa Ing. Z. vo svojich výpovediach
popierala existenciu dohody s orgánmi činnými
v trestnom konaní z dôvodu, aby to
„nevrhlo svetlo na skutočnú motiváciu jej výpovedí“. V
tomto smere obžalovaný poukázal na judikatúru Európskeho súdu
pre
ľudské práva, v zmysle ktorej obžalovaný má právo vedieť o trestných stíhaniach
svedkov
a ich prípadných dohodách s orgánmi činnými
v trestnom konaní a má právo skúmať všetky
dôkazy vzťahujúce sa k hodnovernosti svedkov. V tomto smere
považuje za pozoruhodné,
že prokurátor v odôvodnení odvolania
uviedol, že nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd
k názoru, že
sa jedná o spolupracujúcu osobu
a z čoho vyvodzuje očakávanie
svedkyne
miernejšieho postihu, pričom
podmienečne zastavené trestné stíhanie Ing. Z. bolo už po
ôsmich dňoch po doručení odôvodnenia
odvolania prokurátora do podateľne súdu prvého
stupňa.
V závere svojho vyjadrenia obžalovaný Ing. S. S. uviedol, že trestného činu podplácania sa nedopustil. Trestné konanie považuje za snahu o jeho kriminalizáciu a stratu dôveryhodnosti v očiach verejnosti.
Obžalovaný A. S. vo svojom písomnom vyjadrení označenom ako „vyjadrenie
k zaujatosti svedkov“ z 29. septembra 2015 prezentoval názor, že svedkyňu
Ing.
Z. považuje za nedôveryhodnú, keďže skutočnosti, ktoré vyplynuli z jej výpovedí
sa
ukázali ako nepravdivé. Voči nej je vedených viacero trestných
stíhaní, a teda nie je možné
vylúčiť,
že „pod tlakom
prináša rôzne účelové
informácie v snahe pomôcť
si v týchto
trestných konaniach“. Jej tvrdenia o
odovzdaní úplatku Š. R. v inom trestnom konaní sa
ukázali ako
nepravdivé. Považuje za
pozoruhodné, že na
jednej strane sa
jej výpoveď
považuje za
nepravdivú a v posudzovanom prípade
prokurátor argumentuje jej
vierohodnosťou. Výpoveď
takejto svedkyne nemôže
byť považovaná za
dôveryhodnú,
pretože bola motivovaná s cieľom
vytvoriť si priaznivé podmienky pre zmiernenie vlastného
postihu za
korupčnú trestnú činnosť.
To nepochybne vyplýva
z uznesenia prokurátora
o podmienečnom zastavení trestného
stíhania Ing. Z. z augusta 2016.
Vo vzťahu k výpovedi svedka V. V. obžalovaný A. S. uviedol, že tento svedok je voči nemu zaujatý. Ich vzťah je komplikovaný, nakoľko svedok „mal v minulosti záujem o jeho bývalú manželku“ a on sám som mal pomer s jeho bývalou priateľkou, čo mu svedok nikdy neodpustil. Ich priateľské vzťahy sa skončili pred asi 4 rokmi, kedy sa s ním po slovnej roztržke pobil. Pri svojej výpovedi budil dojem, že v jeho obchodnej spoločnosti vystupoval v pozícii tzv. „bieleho koňa“, v skutočnosti však pochádza z dobre zabezpečenej rodiny a sám žije spôsobom, z ktorého je zrejmá jeho vysoká životná úroveň.
Z uvedených dôvodov považuje výpovede svedkov Ing. M. Z. a V. V. za účelové a zaujaté, motivované s úmyslom poškodiť jeho osobu nepravdivými tvrdeniami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného odvolania prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade so zákonom.
Súd prvého stupňa
vykonal na hlavnom pojednávaní všetky
potrebné a dostupné
dôkazy, tieto následne vyhodnotil v
intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak
ku správnemu záveru, že vykonanými dôkazmi nebolo celkom
jednoznačne a nepochybne
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní Ing. S. S. a A. S. trestne
stíhaní, preto
boli v konečnom dôsledku podľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby
prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky oslobodení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si v celom rozsahu osvojil závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, pre ktorý sú obžalovaní trestne stíhaní sa stal, a to aj napriek tomu, že vo veci bolo vykonané dokazovanie všetkými známymi a dostupnými dôkazmi.
Odvolanie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry je odôvodňované najmä poukazom na obsah výpovede svedkyne Ing. M. Z., výpoveď svedka V. V. a konkrétne listinné dôkazy, ktoré podľa jeho názoru tvoria logickú ničím neporušenú sústavu vzájomne na seba nadväzujúcich dôkazov.
Podľa názoru odvolacieho súdu ani tieto spomenuté dôkazy
však sami osebe nemôžu
postačovať pre záver o vine obžalovaných, tak
ako sa toho domáha prokurátor. Charakter
a povaha
výpovede svedkyne Ing.
M. Z. ako
spolupracujúcej obvinenej
aj s prihliadnutím na výpoveď svedka V. V. bez toho, aby boli tieto dôkazy
podporené
ďalšími objektívnymi, hodnovernými a
nespochybniteľnými dôkazmi netvoria žiadnu ucelenú
a logicky vzájomne obsahovo korešpondujúcu reťaz dôkazov, na
základe ktorých by bolo
možné ustáliť nepochybný záver, že skutok
pre ktorý sú obžalovaní stíhaný sa skutočne stal,
tak ako je popísaný v skutkovej vete obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 24. apríla 2015, č. VII/2 Gv
203/13/1000-28.
Vo všeobecnosti treba pripomenúť, že inštitút spolupracujúceho obvineného možno považovať za kľúčový inštitút pri odhaľovaní závažných foriem organizovanej kriminality. Na jednej strane možno takýto postup chápať ako riešenie nedostatočného zabezpečenia dôkaznej situácie zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú v istej dôkaznej núdzi na to, aby páchateľa trestnej činnosti usvedčil spoluprácou s iným páchateľom trestnej činnosti, na druhej strane takýmto postupom dochádza k výraznému potlačeniu zásady legality a oficiality, a teda nosných zásad začatia trestného konania, na ktorých je dlhoročne postavený celý kontinentálny trestný proces.
Pokiaľ ide o
spoluprácu páchateľa s orgánmi
činnými v trestnom konaní
treba
zdôrazniť, že je otázna vierohodnosť výpovede takéhoto páchateľa, ktorý môže
zásadným
spôsobom klamať a výraznou mierou zatajovať,
bagatelizovať či skresľovať svoj vlastný
podiel na trestnej činnosti v neprospech stíhaných osôb, proti ktorým
vypovedá. Rovnako
môže
ísť o prípad pomsty,
vybavovaní si účtov,
konkurenčného boja a
podobne.
Preto je nutné vždy starostlivo
zvážiť samotnú aplikáciu využitia tohto inštitútu.
Pri vykonávaní dôkazu výsluchom spolupracujúceho
obvineného, musia orgány činné
v trestnom konaní vychádzať zo zásad a zákonností
dokazovania rovnako, ako pri iných
dôkazoch.
Pokiaľ ide o obsah
výpovede spolupracujúceho obvineného,
ktorý vypovedá
v procesnom postavení svedka predpokladá sa,
že bude vypovedať pravdu. Nie je vylúčené,
že
ku skresleniu, k
nesprávnej a neúplnej interpretácii
pravdy môže dôjsť
kedykoľvek,
aj keď neúmyselne, na základe nepresného
vnímania určitej konkrétnej skutočnosti svedkom.
Je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom
konaní za každých okolností preskúmavali
a všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi
získanými zákonným spôsobom
z dôkazných
prostriedkov aj overovali špecifickú výpoveď spolupracujúceho obvineného v
procesnom
postavení svedka.
Ak má byť takýto dôkaz (získaný výsluchom spolupracujúceho obvineného
v procesnom postavení
svedka) v ďalšom konaní využitý, musí byť z hľadiska zákonnosti,
vierohodnosti a najmä aj úplnosti jeho obsahu dôkladne preverený a teda, či
súvisí s danou
trestnou vecou,
či bude takýto
dôkaz vykonateľný a dostatočne
hodnoverný. Účelom
previerky takéhoto dôkazu je zistiť
kvalitu, pramene správ, spoľahlivosť a úplnosť informácie
a najmä jeho vzťah k iným dôkazom.
Dôkazy sa preverujú najmä ich analýzou, porovnaním
s inými zásadnými dôkazmi, ako i vykonávaním ďalších procesných úkonov. V zásade ale
nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci zo
svedeckého výsluchu osoby, ktorá vystupuje ako
spolupracujúci obvinený, bol jediným dôkazom, ktorý svedčí o vine obvineného.
So zákonnosťou dokazovania použitím inštitútu spolupracujúceho obvineného vyvstáva teda celý rad praktických otázok a pochybností. Tou najzávažnejšou je bezpochyby vierohodnosť spolupracujúceho obvineného, ktorý sám participoval na páchaní trestnej činnosti, a ktorý výmenou za istú formu beztrestnosti usvedčuje svojich spolupáchateľov. Je preto na mieste sa pýtať, či takýto obvinený nebude svojou dobrovoľnou spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní len účelovo zakrývať vlastnú trestnú činnosť a s akou pravdepodobnosťou bude takýto obvinený vypovedať pravdivo. Rovnako je otázne, či dôkaz získaný výpoveďou spolupracujúceho obvineného môže byť zároveň jediným usvedčujúcim dôkazom svedčiacim o vine obvineného a či je ako taký dostatočne presvedčivý pri usvedčovaní iných spolupáchateľov. Jednoznačne možno povedať, že bez ďalších podporných dôkazov proti obvineným, ktorými je možné hodnoverne preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup v istej miere spochybňoval nielen zákonnosť, ale i spravodlivosť celého trestného konania.
Tento moment
je kľúčovým aj v
predmetnej trestnej veci,
pretože je potrebné
zodpovedať otázku, či usvedčujúca výpoveď svedkyne Ing. M. Z. postačuje na to,
aby bolo
možné
jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností konštatovať preukázanie
viny
obžalovaných Ing. S. S. a A. S.. V
danom prípade, tak ako to súd prvého stupňa správne
konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku, výpoveď
menovanej svedkyne nie je
podporovaná aj ďalšími jednoznačnými
dôkazmi, ale naopak ostáva viac-menej osamoteným
dôkazom. Hodnotenie
jej výpovede v konečnom dôsledku nie
je možné abstrahovať
od
skutočnosti, že sa jedná o výpoveď
spolupracujúcej obvinenej, keďže trestné stíhanie voči nej
bolo
podmienečne zastavené, pričom
v uznesení, ktorým bolo
trestne stíhanie voči
nej
zastavené (uznesenie
prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zo 14. augusta
2015, sp. zn. VII/2 Gv 59/13/1000-24)
sa explicitne
ukladá, aby v
skúšobnej dobe podmienečného
zastavenia trestného stíhania
svojou
výpoveďou
sa „naďalej
podieľala na objasnení
trestného činu korupcie
a na zistení
a usvedčení páchateľa korupcie v trestných veciach vedených na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/2 Gv 203/13/1000 a VII/2 Gv 92/13/1000“.
Zásadným problémom je, že výpoveď Ing. M. Z. nie je spoľahlivo v danej veci overiteľná žiadnymi ďalšími jednoznačnými dôkazmi.
Svedok Ing. D.
K. v rozpore s výpoveďou
svedkyne poprel stretnutia
s Ing. A. S. v reštauráciách S. v D. S. a H.
P. v Č. R., pri ktorých mu mal odovzdať obálky s
úplatkom vo forme finančnej sumy. Rovnako
poprel, že by mu menovaný akýkoľvek úplatok
prisľúbil. Svedkyňa Ing. M. Z. podľa vlastnej výpovede žiadne finančné čiastky
nevidela, iba
sa domnievala, že v obálkach sa nachádzajú
peniaze, usudzujúc tak z niektorých neverbálnych
prejavov Ing. K.. Obálky s peniazmi mal Ing.
D. K. podľa obžaloby v danej veci prevziať za
pomoc pri vyplatení vratky dane z pridanej hodnoty v rámci obchodnej činnosti
spoločnosti
V.,
spol. s r.o., konkrétne za vypracovanie „Výzvy na vyjadrenie sa k protokolu a
na jeho
prerokovanie - vyjadrenie“, na základe
ktorého malo dôjsť zo strany Daňového úradu P.
k zmene výsledku daňovej kontroly v smere priznania nároku na odpočet dane z
pridanej
hodnoty. Z výpovede svedkyne Ing. M. Z. urobenej na hlavnom
pojednávaní súdu prvého
stupňa (č. l. 861) však vyplýva, že peniaze
v obálke odovzdanej Ing. D. K. pred reštauráciou
H. P. v Č. R. mali byť úplatkom za vyplatenie vratky dane z pridanej hodnoty za činnosť inej obchodnej spoločnosti a nie v súvislosti so spoločnosťou V.. O akú spoločnosť sa malo jednať a v akej výške mala byť vratka dane z pridanej hodnoty vyplatená v tomto prípade však svedkyňa uviesť nevedela. Nevedela uviesť ani bližšie okolnosti stretnutia v reštaurácii H. P., uviedla len, že to bolo večer.
Svedok V. V. nebol v inkriminovanom období prítomný či už v kancelárii Ing. A. S., alebo na inom mieste, kde sa malo hovoriť o prísľube úplatkov.
Tento svedok potvrdil, že podpísal vyjadrenie k daňovej kontrole za spoločnosť
V.
a neskôr dostal správu o ukončení daňovej kontroly s tým, že bolo odsúhlasené
vyplatenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
za vlastnícky prevod reštaurácie T. a zároveň
bolo zamietnuté vrátenie nadmerného odpočtu
dane za muzikál Č. a motoristickú akciu. Sumu
priznaného odpočtu dane z pridanej hodnoty
potom z banky sám vybral a následne mu A. S.
odovzdal sumu 15 000,- Eur. Mal mu pri tom povedať, že „ide o polovičku z tých
peňazí, čo
dal pracovníkom
daňových úradov“. O tom, že by existovala nejaká dohoda s pracovníkmi
daňového úradu o sľúbení úplatkov za
vyplácanie nadmerných odpočtov dane z pridanej
hodnoty nemal žiadnu vedomosť a
nevedel ani nič o tom, že by boli pracovníkom daňových
úradov vyplácané nejaké úplatky za
vrátenie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty.
Nevedel uviesť ani to, o ktorých konkrétnych pracovníkov daňového úradu sa malo
jednať.
Svedok V. V. v prípravnom konaní uviedol, že v deň, keď podpísal „Výzvu -
vyjadrenie“
k protokolu o daňovej kontrole, mal čakať v kancelárii sekretárky v priestoroch
firmy C. a listinu mu tam mali priniesť na podpis, na hlavnom pojednávaní
prvostupňového súdu nevedel uviesť, v ktorej miestnosti
dokument podpisoval - uviedol: “buď to bolo u M. -
sekretárky, alebo v kancelárii Ing. S. S.,
alebo v zasadačke.
Ako je to zrejmé z uvedeného, obsah výpovede svedka V. V. je značne neurčitý a nejednoznačný, a preto jej podporný význam vo vzťahu k výpovedi svedkyne Ing. M. Z. je nepresvedčivý a nepostačujúci na vyslovenie jednoznačného a nepochybného záveru o vine obžalovaných Ing. S. a A. S..
V danej súvislosti treba zdôrazniť aj ďalší dôležitý
aspekt súvisiaci s výpoveďou
svedkyne
Ing. M. Z. ako
spolupracujúcej obvinenej
a s postupom orgánov prípravného
konania v trestnom konaní vedenom proti nej.
Nie je síce úlohou tohto konania meritórne
hodnotiť
jej osobnú participáciu
na predmetnej trestnej
činnosti, avšak vo
vzťahu
k obžalovaným Ing. S. S. a jeho synovi A. nie je bez významu skutočnosť, že
sama ako
vedúca
pracovníčka daňového úradu
(spočiatku ako vedúca oddelenia
kontroly a neskôr
riaditeľka Daňového úradu v Š.) sa mala podieľať na rozsiahlej
korupčnej trestnej činnosti
s tým, že pri požiadavke obžalovaných o pomoc
pri daňových záležitostiach (poskytnutí
informácií o fungovaní mechanizmov
daňovej správy, o personálnych obsadeniach daňových
úradov, o metodike vykonávaných daňových
kontrol a pri konzultáciách ohľadom
uplatňovania nadmerných
odpočtov dane z pridanej
hodnoty medzi firmami)
mala byť
mimoriadne iniciatívnou a poskytovať
nadštandardnú súčinnosť a iniciatívu pri vyplácaní
nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty bez vykonania kontrol, resp. s
vykonaním
kontroly, ale s priaznivým
výsledkom. Jej úlohou okrem poskytovania informácií, malo byť
zabezpečenie vyplatenia uplatnených
nadmerných odpočtov dane pre spoločnosti A., A., P. T.
a E. T. a takto skutočne mala aj
zabezpečiť reálne vyplatenie nadmerných odpočtov dane
z pridanej hodnoty pre tieto firmy. Následne mala prevziať sumu 40 000,-
Eur v hotovosti,
ktoré finančné prostriedky mala použiť „na osobnú potrebu“, neskôr ešte mala
prevziať
ďalšiu hotovosť vo výške 10 000,- Eur. Celková
suma, ktorú mala obdržať a mala jej byť
vyplácaná postupne za „pomoc“ mala
predstavovať až 290 000,- Eur. Z tohto pohľadu sa javí
konanie Ing. M. Z. ako výrazne nebezpečnejšie
ako konanie, ktoré je kladené za vinu
obžalovaným S., keďže konala ako vedúca
pracovníčka daňového úradu, teda ako osoba
zastupujúca významné záujmy štátu, kedy sa od nej vyžaduje
zásadový a neovplyvniteľný
postoj.
Javí sa to
tak, že ako
štátna úradníčka sa
mohla dopustiť ďaleko
rozsiahlejšej
a nebezpečnejšej trestnej činnosti
ako je tá,
zo spáchania ktorej
by mala usvedčovať
obžalovaných Ing. S. S. a A. S.. Inak
povedané slovami zákona (§ 218 ods. 1 Tr. por.) záujem
spoločnosti na
objasnení korupčnej trestnej
činnosti obžalovaných S.
by nemal zrejme
prevyšovať záujem na trestnom stíhaní
Ing. M. Z. zo spáchania korupčnej a prípadne aj ďalšej
závažnej trestnej činnosti, ktorej sa
mala dopustiť ako štátna zamestnankyňa vo vedúcej
funkcii daňového úradu.
Podľa zásady proporcionality spolupracujúci obvinený
má v zásade pomáhať
odhaľovať závažnejšiu trestnú činnosť ako tú, ktorú sám spáchal. Postihovanie
trestných
činov verejných činiteľov chráni záujem štátu
na riadnom výkone právomoci úradných osôb.
Je otázkou, či nemalo byť konanie Ing. M. Z. posúdené podľa prísnejšej právnej
kvalifikácie
ods. 3 § 329 Tr. zák. a nie len podľa ods. 2 tohto zákonného
ustanovenia, ako to vyplýva z
uznesenia o podmienečnom zastavení jej trestného stíhania. Trestný čin
prijímania úplatku
podľa § 329 ods. 3 Tr. zák. je obzvlášť
závažným zločinom, keďže Trestný zákon stanovuje
za
jeho spáchanie trest
odňatia slobody od 10
do 15 rokov. Na
druhej strane
pre trestný čin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorý je kladený za vinu obžalovaným Ing. S. a A. S. je trestná sadzba trestu odňatia slobody určená zákonom v rozpätí od 5 do 12 rokov.
V súvislosti s výpoveďou svedkyne nie bez významu sú aj okolnosti, za ktorých bola na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa vypočutá, kedy sama potvrdila, že na hlavné pojednávanie bola privezená motorovým vozidlom polície.
Všetky tieto
okolnosti vyvolávajú pochybnosti
o jednoznačnosti a vierohodnosti
svedkyne, ktorá sa ocitla v pozícii osoby,
ktorá môže a má eminentný záujem na istom
spôsobe výpovede tak, aby sama
naplnila podmienky rozhodnutia o podmienečnom zastavení
trestného stíhania tak, aby naplnila podmienky osvedčenia sa v skúšobnej dobe a
trestnému
stíhaniu sa takto v konečnom dôsledku úspešne vyhla tým, že sa v jej trestnom stíhaní nebude pokračovať.
Napokon treba poukázať
na to, že z
obsahu spisového materiálu je
nepochybné,
že orgány činné v trestnom konaní predmetnú trestnú vec, v rámci
ktorej sú trestne stíhaní
Ing. S. S., A. S., Ing. M. Z. a Ing. D. K. výlukami „rozdelil“ na tri
samostatné trestné veci -
trestné stíhania, pričom každý z týchto
obvinených bol dôkazne „využitý“ aj ako svedok. Ing.
M. Z. bola vypočutá dňa 19. apríla 2013 o 7.30 hod. v procesnom postavení obvinenej a ešte v ten istý deň o 11.15 hod. v procesnom postavení svedkyne, Ing. D. K. bol vypočutý ako obvinený, ale v posudzovanej trestnej veci už aj ako svedok a v predmetnej veci obžalovaní Ing. S. S. a A. S. boli vo veci obžalovaného Ing. D. K. vypočutí aj ako svedkovia.
Zákonné podmienky výsluchu obvineného a svedka sú procesne celkom odlišné. Striedanie procesných postavení, keď ako svedok je povinný vypovedať pravdivo a ako obvinený resp. obžalovaný sa môže obhajovať spôsobom aký sám uzná za vhodný, neprispieva k posilneniu vierohodnosti týchto výpovedí, ale naopak takýto postup ich dôkaznú presvedčivosť oslabuje. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní môže vzbudzovať známky istej manipulácie, je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1 Tr. por. a v rozpore s ústavnými princípmi zákazu svojvôle orgánov činných v trestnom konaní a so zákazom nútenia k samousvedčovaniu (resp. sebaobviňovaniu), tak ako na to správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.
V daných
súvislostiach sa žiada
zdôrazniť, že sústredené
odhaľovanie a trestanie
konaní spojených s korupciou je výsostne potrebné, avšak tieto ciele je možné
dosahovať len
zákonnými postupmi orgánov činných v
trestnom konaní, prokuratúry a súdov a nie takými
procesnými prostriedkami, ktoré vzbudzujú
podozrenie účelovosti a neprípustnej manipulácie.
Na základe vyššie formulovaných úvah dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že odvolacie námietky prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nie je možné akceptovať, a preto jeho odvolanie podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu prostriedok nie je ďalší riadny opravný prípustný.
V Bratislave dňa 29. novembra 2016
JUDr. Pavol F a r k a š, v. r.
predseda
senátu
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.