2 Tdo V 12/2014

ROZ­SU­DOK

V  ME­NE  SLO­VEN­SKEJ  RE­PUB­LI­KY

 

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a čle­nov JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej, Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho,  JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a JUDr. Pet­ra Ha­ta­lu na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí s ve­rej­ným vy­hlá­se­ním 22. augus­ta 2016 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho I. Š.  pre trest­ný čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. v zne­ní účin­nom
do 31. de­cem­bra 2005, ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pod sp. zn. BB-4T/ 35/2007, pre­ro­ko­val do­vo­la­nie, kto­ré po­dal ob­vi­ne­ný
I. Š.  pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 21. no­vem­bra 2013, sp. zn. 5To 4/2013, a pod­ľa §§ 382a, 386 ods. 1, 2 a 388 ods. 1 Tr. por., z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 21. no­vem­bra 2013,
sp. zn. 5To 4/2013, a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo,

 

b o l   p o r u š e n ý   z á k o n

 

v us­ta­no­ve­niach § 317 ods. 1, § 319, § 2 ods. 1, 19, § 119 ods. 2 Tr. por. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho I. Š.

 

Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sa z r u š u j e .

 

Z r u š u j e  sa aj roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca zo 4. ok­tób­ra 2012, sp. zn. BB - 4T/35/2007.

 

Zru­šu­jú sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce,
ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 

Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca                                 sa  p r i k a z u j e, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca (ďa­lej ako „špe­cia­li­zo­va­ný súd“) zo 4. ok­tób­ra 2012, sp. zn. BB-4T/35/2007, bol ob­vi­ne­ný I. Š. uz­na­ný za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov s pou­ka­zom na § 2 ods. 1 Tr. zák.                  č. 300/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

21. augus­ta 2002 v bu­do­ve Ok­res­né­ho sú­du X. na P. uli­ci č. X.-X. v B. ako sud­ca Ok­res­né­ho sú­du X. po­žia­dal Doc. JUDr. J. K. CSc., nar. X., o su­mu 100.000 Sk (3.319,39 Eur) v sú­vis­los­ti so zlep­še­ním vy­hlia­dok je­ho syna A. K., nar. X., v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ne­mu na tom­to sú­de pod sp. zn. 3T 207/02 s tým, že po­ža­do­val uve­de­nú su­mu do­ru­čiť do 27. augus­ta 2002. Keď mu uve­de­nú su­mu Doc. JUDr. J. K., CSc.
do uve­de­né­ho ter­mí­nu ne­do­ru­čil, te­le­fo­nic­ky ho vy­zval, aby sa za ním dos­ta­vil do bu­do­vy sú­du, čo Doc. JUDr. J. K., CSc. aj uro­bil a tam sa ho opý­tal, či má pe­nia­ze, a keď mu po­ve­dal, že pri se­be ne­má, vy­zval ho, aby pe­nia­ze do­nie­sol naj­nes­kôr do 28. augus­ta 2002, ke­dy je pos­led­ný ter­mín, nás­led­ne na čo Doc. JUDr. J. K.,  CSc. 28. augus­ta 2002 vec ozná­mil or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní.

 

Za to mu špe­cia­li­zo­va­ný súd ulo­žil pod­ľa §§ 160a ods. 2, 58 ods. 1 písm. a/, 59 ods. 1, 53 ods. 1, 54 ods. 3, 49 ods. 1 Tr. zák. tres­ty: od­ňa­tia slo­bo­dy na 2 ro­ky, vý­kon kto­ré­ho pod­mie­neč­ne od­lo­žil na skú­šob­nú do­bu 30 me­sia­cov, pe­ňaž­ný 100.000 Sk (3.319,40 Eur) s náh­rad­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy 6 me­sia­cov pre prí­pad, že by bol vý­kon pe­ňaž­né­ho tres­tu úmy­sel­ne zma­re­ný, zá­ka­zu čin­nos­ti – vý­ko­nu za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia ale­bo fun­kcie s roz­ho­do­va­cou prá­vo­mo­cou v or­gá­ne ve­rej­nej mo­ci na 5 ro­kov.

 

Roz­su­dok špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť a vy­ko­na­teľ­nosť
21. no­vem­bra 2013, ke­dy Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­ním, sp. zn.
5 To 4/2013, pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra a ob­vi­ne­né­ho za­mie­tol. Uz­ne­se­nie od­vo­la­cie­ho sú­du bo­lo ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né 28, resp. 30. ja­nuá­ra 2014.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný súd pred­lo­žil 17. jú­na 2014 naj­vyš­šie­mu sú­du do­vo­la­nie, kto­ré po­dal ob­vi­ne­ný 26. má­ja 2014, pro­ti uz­ne­se­niu naj­vyš­šie­ho sú­du v spo­je­ní s roz­sud­kom špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/, c/, e/, g/ Tr. por. V zmys­le písm. a/ na­mie­tal po­ru­še­nie § 454aa Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.) a ús­tav­nej zá­sa­dy zá­kon­né­ho sú­du a sud­cu. Po vrá­te­ní ve­ci na do­šet­re­nie roz­hod­nu­tím Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve bo­la v roz­po­re s ús­tav­ný­mi a zá­kon­ný­mi pra­vid­la­mi vec­nej a mies­tnej prís­luš­nos­ti ur­če­ná prís­luš­nosť Špe­ciál­ne­ho sú­du. Roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du, sp. zn.
2 Tošs 8/2008 doš­lo k spo­chyb­ne­niu ďal­šie­ho ko­na­nia. Za zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va
na ob­ha­jo­bu ozna­čil pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý sa ne­zao­be­ral vý­hra­da­mi k do­te­raj­šie­mu prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia a le­gál­nos­ti pos­tu­pu or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia. Od­vo­la­cí súd pred­lo­žil za­vá­dza­jú­ce inter­pre­tá­cie, ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky. Na zá­kla­de pro­ces­ne nep­rí­pus­tné­ho a ne­pou­ži­teľ­né­ho dô­ka­zu od­vo­dil tres­tné stí­ha­nie. Údaj v skut­ko­vej ve­te „o 13.30 hod.“ ne­vyp­lý­va zo zá­pis­ni­ce o po­da­ní vy­svet­le­nia (kto­rú od­vo­la­cí súd bez práv­ne­ho dô­vo­du úče­lo­vo ozna­čil za tres­tné ozná­me­nie vy­ho­to­ve­né v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom). Vy­tý­kal ne­zá­kon­né pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov v bu­do­ve sú­du, na kto­rom sa zú­čas­tňo­val K. a ni­mi na te­le aj dis­po­no­val. Zá­pis­ni­ca o po­da­ní vy­svet­le­nia s K. spí­sa­ná prís­luš­ní­kom kri­mi­nál­nej po­lí­cie 28. augus­ta 2002 od 11:40 do                   12:15 hod., bo­la zá­mien­kou na vy­ko­na­nie úko­nu v bu­do­ve sú­du. Vzhľa­dom na ob­sa­ho­vý a ča­so­vý fak­tor, účel vy­ho­to­ve­nia, vy­svet­le­nie inštruo­va­né kri­mi­nál­nou po­lí­ciou, zá­pis­ni­ca ob­jek­tív­ne ne­moh­la byť pod­kla­dom, na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia. Kri­mi­nál­na po­lí­cia uro­bi­la pre Úrad vy­šet­ro­va­nia tzv. návrh na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia. Pou­ká­zal na ne­zá­kon­nosť úko­nov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka, poš­ko­de­né­ho K., kto­rý bol vy­ko­na­ný v pred­príp­rav­nom ko­na­ní v ča­se, keď bol ob­vi­ne­ný za­dr­ža­ný bez zá­kon­nej mož­nos­ti up­lat­niť prá­vo na ob­ha­jo­bu. Ne­zá­kon­ným vý­slu­chom sved­ka bo­lo od­vo­de­né tres­tné stí­ha­nie v si­tuá­cii, ke­dy sve­dok ob­ža­lo­by ne­bol v príp­rav­nom ko­na­ní ani vy­po­ču­tý, pri­čom iš­lo o nut­nú ob­ha­jo­bu a neš­lo o neod­klad­ný ani neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon. Roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du je ar­bit­rár­ne a ús­tav­nop­ráv­ne nep­rí­pus­tné, ak zá­kon­nosť ko­na­nia od­vo­dzu­je od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré­ho pos­ta­ve­nie je nez­lu­či­teľ­né s pos­ta­ve­ním sved­ka. Ar­bit­rár­nosť vy­chá­dza aj z extrém­ne­ho ne­sú­la­du práv­nych zá­ve­rov s vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním, zo zjav­ne ira­cio­nál­nych my­šlien­ko­vých konštruk­cií vo for­me ne­pod­lo­že­ných dom­nie­nok a z ne­dos­tat­ku riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia. Dô­vod pod­ľa písm. e/ vi­del v tom, že sud­co­via od­vo­la­cie­ho sú­du a pro­ku­rá­tor ma­li byť vy­lú­če­ní z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia. O ná­miet­kach za­uja­tos­ti ne­bo­lo roz­hod­nu­té zá­kon­ným spô­so­bom. Dô­vod
v zmys­le písm. g/ je da­ný zá­važ­ným po­ru­še­ním zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, kto­ré up­ra­vu­jú vy­ko­ná­va­nie jed­not­li­vých dô­kaz­ných pros­tried­kov.

 
          Pro­ku­rá­tor po­va­žu­je roz­hod­nu­tie pr­vos­tup­ňo­vé­ho a od­vo­la­cie­ho sú­du za vec­ne správ­ne a v sú­la­de so zá­ko­nom. Ná­miet­ku za­uja­tos­ti nev­znie­sol ob­vi­ne­ný bez­od­klad­ne, pre­to pod­ľa   §§ 31 ods. 4, 32 ods. 6 Tr. por. sa o nej ne­ko­na­lo. Pred­me­tom ná­miet­ky bol iba pro­ces­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra.

 

Vec do­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho bo­la elek­tro­nic­ky pri­de­le­ná do se­ná­tu 2 Tdo V, kto­ré­ho se­nát bol ur­če­ný v sú­la­de s plat­ným a účin­ným Rozvr­hom prá­ce Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na rok 2014, v zlo­že­ní pred­se­da JUDr. Šte­fan Ha­ra­bin a čle­no­via JUDr. Ga­brie­la Šimo­no­vá, JUDr. Vi­liam Doh­ňan­ský, JUDr. Pe­ter Ha­ta­la a JUDr. Li­bor Du­ľa.

 

Ob­vi­ne­ný 26. ok­tób­ra 2015 vznie­sol ná­miet­ku za­uja­tos­ti pro­ti čle­no­vi se­ná­tu sud­co­vi JUDr. Pet­ro­vi Ha­ta­lo­vi, o kto­rej bo­lo uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
z 18. no­vem­bra 2015, sp. zn. 2 TdoVN 1/2015 roz­hod­nu­té tak, že pod­ľa § 32 ods. 3 Tr. por. z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 31 ods. 1 Tr. por. sud­ca naj­vyš­šie­ho sú­du JUDr. Pe­ter Ha­ta­la nie je vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho JUDr. I. Š. ve­de­nej na Naj­vyš­šom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod sp. zn. 2 TdoV 12/2014.

 

Čle­no­via se­ná­tu JUDr. Li­bor Du­ľa a JUDr. Pe­ter Ha­ta­la 14. mar­ca 2016. ozná­mi­li svo­ju za­uja­tosť za­lo­že­nú na pro­ces­nom pos­tu­pe pred­se­du se­ná­tu pri ur­če­ní ter­mí­nu ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia a sú­čas­ne aj ter­mí­nu a kon­krét­nej ho­di­ny ve­rej­né­ho vy­hlá­se­nia roz­sud­ku. Pred­se­da ná­miet­ko­vé­ho se­ná­tu 29. ap­rí­la 2016 vo ve­ciach pod sp. zn. 6 Ndt 7/2016 a 4 Ndt 8/2016 kon­šta­to­val, že vlas­tná za­uja­tosť tých­to dvoch čle­nov se­ná­tu ne­napĺňa dô­vod za­uja­tos­ti pred­pok­la­da­ný v § 31 ods. 1 Tr. por. a pre­to ne­mo­hol byť ap­li­ko­va­ný pos­tup v zmys­le § 32 ods. 1, resp. § 32 ods. 1 štvr­tá ve­ta, ods. 2, 3 Tr. por.     

 

Aj pro­ku­rá­tor JUDr. Ma­rián Var­ga 30. mar­ca a 8. ap­rí­la 2016 na­mie­tol za­uja­tosť pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a čle­nov se­ná­tu JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho z pro­ces­ných dô­vo­dov, le­bo vi­del prob­lém v neš­tan­dar­dnom pos­tu­pe pred­se­du se­ná­tu, keď im neu­mož­nil pred­po­ra­du a ur­čil ter­mín pre­ro­ko­va­nia ve­ci na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 14. mar­ca 2016 o 11.00 hod. a zá­ro­veň na ten is­tý deň sta­no­vil ter­mín ve­rej­né­ho vy­hlá­se­nia roz­sud­ku o 12.00 hod., ho­ci na to upo­zor­ni­li už sud­co­via JUDr. Li­bor Du­ľa a JUDr. Pe­ter Ha­ta­la. Pred­se­da se­ná­tu vo ve­ci pod sp. zn. 2 TdoVN 1/2016
a 2 TdoVN 2/2016 v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. o tých­to ná­miet­kach pro­ku­rá­to­ra o za­uja­tos­ti pred­se­du se­ná­tu a dvoch sud­cov za­lo­že­nej len na pro­ces­nom pos­tu­pe, roz­ho­dol tak, že sa o nej ne­ko­ná, le­bo by to  bo­lo v roz­po­re s ci­to­va­ným us­ta­no­ve­ním.  

 

Obštruk­čný­mi ná­miet­ka­mi čle­nov se­ná­tu JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a JUDr. Pet­ra Ha­ta­lu a pro­ku­rá­to­ra JUDr. Ma­riá­na Var­gu ne­ma­jú­ci­mi zá­klad v us­ta­no­ve­niach Tres­tné­ho po­riad­ku sa zby­toč­ne predl­ži­lo súd­ne ko­na­nie o viac ako päť me­sia­cov.

 

Vy­jad­re­né bez naj­men­ších po­chyb­nos­ti preu­ka­zu­je zá­kon­nosť zlo­že­nia se­ná­tu a nič neb­rá­ni­lo to­mu, aby ten­to se­nát o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho roz­ho­dol.

 

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné, bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou, v zá­kon­nej le­ho­te, na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať, obvi­ne­ný vy­užil prá­vo po­dať riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, o kto­rom bo­lo roz­hod­nu­té (§§ 368 ods. 1, 2 písm. h/,  369 ods. 2 písm. b/, 370 ods. 1, 3,                  372 Tr. por.). Do­vo­la­nie spĺňa ob­li­ga­tór­ne ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti (§ 374 ods. 1, 2 Tr. por.).

 

Do­vo­la­cí súd zis­til, že do­vo­la­nie je dô­vod­né, le­bo dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1                   písm. g/ Tr. por. napl­ne­ný bol. Uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 21. no­vem­bra 2013, sp. zn. 5To 4/2013, bol u ob­vi­ne­né­ho Š. po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 317 ods. 1, § 319 Tr. por., § 2 ods. 1, 19, § 119 ods. 2 a čl. 6 Do­ho­vo­ru v je­ho nep­ros­pech.

 

V zmys­le Tr. por.

 § 382a do­vo­la­cí súd mô­že roz­hod­núť aj na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí o do­vo­la­ní, ak zis­tí, že dô­vo­dy do­vo­la­nia, kto­ré bo­lo po­da­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, sú zjav­ne preu­ká­za­né a je zrej­mé, že vy­tý­ka­né ne­dos­tat­ky po­ve­dú k pos­tu­pu pod­ľa §§ 386 a  388 ods. 1 Tr. por.,

§ 386 ods. 1 ak bol do­vo­la­cím sú­dom zis­te­ný dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por., vy­slo­ví roz­sud­kom po­ru­še­nie zá­ko­na v prís­luš­ných us­ta­no­ve­niach, o kto­ré sa ten­to dô­vod opie­ra,

§ 386 ods. 2 sú­čas­ne s vý­ro­kom uve­de­ným v od­se­ku 1 do­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ale­bo je­ho časť, ale­bo aj chyb­né ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu pred­chá­dza­lo. Po zru­še­ní roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du do­vo­la­cí súd pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du zru­ší aj pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Ak je ne­zá­kon­ný len niek­to­rý vý­rok na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ale­bo roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa a ak ho mož­no od­de­liť
od os­tat­ných, zru­ší do­vo­la­cí súd len ten­to vý­rok. Ak však zru­ší, ho­ci len sčas­ti vý­rok o vi­ne, zru­ší vždy sú­čas­ne ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú vo vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad a ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom
na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. 

 

Naj­vyš­ší súd v rám­ci us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti zdô­raz­ňu­je, že up­lat­ne­nie do­vo­la­nia ako mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku pred­sta­vu­je zá­sah do prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí. So zre­te­ľom na vý­znam in­šti­tú­tu prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tí a na ich vzťah k exis­ten­cii práv­ne­ho štá­tu, mož­no ta­ký­to zá­sah do­vo­liť len vý­ni­moč­ne a za pres­ne sta­no­ve­ných pod­mie­nok. Naj­vyš­ší súd je však ús­tav­ne via­za­ný inter­pre­to­vať do­vo­la­cie dô­vo­dy tak, aby moh­la byť pres­kú­ma­ná ná­miet­ka po­ru­še­nia zá­klad­ných práv do­vo­la­te­ľa. Ob­me­dzenie zá­klad­ných práv, ku kto­ré­mu do­chá­dza s cie­ľom do­siah­nuť účel tres­tné­ho ko­na­nia, nes­mie byť na­toľ­ko nep­ro­por­cio­nál­ne a in­ten­zív­ne, aby eli­mi­no­va­lo ús­tav­né zá­ru­ky spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.

 

Zá­sa­da zá­kon­né­ho pro­ce­su vy­jad­re­ná v § 2 ods. 1 Tr. por. nad­vä­zu­je na us­ta­no­ve­nie čl. 17 ods. 2 Ústa­vy, v zmys­le kto­ré­ho ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon („nullus pro­ces­sus cri­mi­na­lis si­ne le­ge“). Ide v pod­sta­te o vy­jad­re­nie zá­sa­dy riad­ne­ho zá­kon­né­ho pro­ce­su, kto­rá je naj­dô­le­ži­tej­šou zá­sa­dou tres­tné­ho ko­na­nia. Tres­tné stí­ha­nie je mož­né viesť len v sú­la­de so zá­ko­nom, pre­to aj pos­tup prís­luš­ných or­gá­nov mu­sí byť vždy v sú­la­de so zá­ko­nom. Zá­kon­nosť stí­ha­nia, kto­rá je vý­slov­ne ga­ran­to­va­ná v Ústa­ve, sa ob­sa­ho­vo prek­rý­va s pod­rob­nej­šou a kom­plexnej­šou ga­ran­ciou spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su pod­ľa čl. 46 a nasl. Ústa­vy, resp. čl. 6 a 7 Do­ho­vo­ru a čl. 14 a 15 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach. Zá­ru­ky zá­kon­nos­ti stí­ha­nia sa tý­ka­jú všet­kých štá­dií tres­tné­ho ko­na­nia od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia až po vy­hlá­se­nie ko­neč­né­ho roz­hod­nu­tia.

 

Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces je li­mi­tom prá­va na riad­ny zá­kon­ný pro­ces v tom zmys­le, že nie kaž­dá ne­zá­kon­nosť sa rov­ná nes­pra­vod­li­vos­ti a neús­tav­nos­ti, ale len tá, na kto­rej
je za­lo­že­ná vi­na ob­vi­ne­né­ho. Na dru­hej stra­ne zá­kon­nosť li­mi­tu­je spra­vod­li­vosť pro­ce­su tým, že ne­zá­kon­ný pro­ces je­ho spra­vod­li­vosť pri­naj­men­šom oh­ro­zu­je naj­mä v tom, že ne­mô­že viesť k spra­vod­li­vé­mu pot­res­ta­niu pá­cha­te­ľa. Prí­pad­né ne­zá­kon­nos­ti nie je mož­né os­pra­vedl­niť úče­lo­vým kon­šta­to­va­ním, že cel­ko­vá spra­vod­li­vosť bo­la za­cho­va­ná a tým bol ga­ran­to­va­ný aj spra­vod­li­vý pro­ces. Ne­zá­kon­ný pro­ces ne­mô­že pris­pieť k roz­hod­nu­tiu o op­ráv­ne­nos­ti tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti kon­krét­nej oso­be. Rám­com spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su mô­že byť je­di­ne pro­ces ve­de­ný zá­kon­ným spô­so­bom, kde zá­kon­nosť je for­mou tres­tné­ho ko­na­nia a spra­vod­li­vosť žia­du­cou kva­li­tou je­ho ob­sa­hu.

 

V zmys­le § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak je roz­hod­nu­tie za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Za zá­kon­ný spô­sob zís­ka­va­nia dô­ka­zu pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. (resp. 89 ods. 2 Tr. por. zák.                            č. 141/1961 Zb.) sa po­va­žu­je spl­ne­nie for­mál­nych (pro­ces­ných) pod­mie­nok vy­ža­do­va­ných Tres­tným po­riad­kom na vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho dô­ka­zu, ako aj spl­ne­nie ma­te­riál­nych (ob­sa­ho­vých) pod­mie­nok, t. j. aby úkon - pou­ži­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok na vy­ko­na­nie dô­ka­zu - bol za­me­ra­ný na zis­te­nie sku­toč­nos­tí, na kto­ré za­me­ra­ný a pou­ži­tý mô­že byť. Zá­kon­nosť dô­ka­zu pred­pok­la­dá, že bol zís­ka­ný z pra­me­ňa, kto­rý sta­no­vu­je ale­bo pri­púš­ťa zá­kon, za­bez­pe­če­ný a vy­ko­na­ný op­ráv­ne­nou oso­bou a že sa tak sta­lo v zod­po­ve­da­jú­com štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia pos­tu­pom sú­lad­ným s práv­ny­mi pred­pis­mi.

 

Reš­pek­to­va­nie zá­kon­nos­ti pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov nie je abstrak­tnou a for­ma­lis­tic­kou po­žia­dav­kou, ale má zá­klad­ný vý­znam pre spra­vod­li­vosť tres­tné­ho pro­ce­su. Súd ne­mô­že bez to­ho, aby ne­poš­ko­dil riad­ny vý­kon spra­vod­li­vos­ti brať do úva­hy dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom. I ke­by čo len je­den ne­zá­kon­ný dô­kaz (ne­zá­kon­ne zís­ka­ný ale­bo ne­zá­kon­ne vy­ko­na­ný) bol sú­čas­ťou hod­no­te­nia roz­ho­du­jú­ce­ho pre vý­rok roz­hod­nu­tia, stá­va sa ce­lé roz­hod­nu­tie ne­zá­kon­ným.

 

V da­nej ve­ci doš­lo k zá­važ­né­mu po­ru­še­niu zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní o vy­ko­ná­va­ní pro­ces­ných úko­nov v  tres­tnom ko­na­ní, čím je prí­tom­ný dô­vod v zmys­le § 371 ods. 1                    písm. g/ Tr. por. Ho­ci na ne­zá­kon­nosť pou­ká­zal už od­vo­la­cí súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí
zo 16. má­ja 2011, sp. zn. 1To 6/2010, nás­led­ne vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy z to­ho ne­vy­vo­di­li práv­ne dôs­led­ky a za­me­ra­li sa na tú časť skut­ku, kto­rá sa tý­ka­la vy­žia­da­nia úp­lat­ku. Vy­hod­no­te­ním pou­ži­teľ­nos­ti, resp. ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov po­tom uz­na­li ob­vi­ne­né­ho Š. za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa
§ 160a ods. 1, 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov s pou­ka­zom na § 2
ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za to, že v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu pre se­ba žia­dal úp­la­tok a čin spá­chal ako ve­rej­ný či­ni­teľ.

 

Na ob­vi­ne­né­ho bo­la pr­vá ob­ža­lo­ba po­da­ná na Ok­res­ný súd Ma­lac­ky. Je­ho od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok z 28. má­ja 2004, sp. zn. 1T 199/03, uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve
z 27. sep­tem­bra 2005, sp. zn. 3To 122/05, bol zru­še­ný v ce­lom roz­sa­hu a vec bo­la vrá­te­ná pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie. Pro­ku­rá­tor po­dal 19. no­vem­bra 2007 na špe­ciál­ny súd no­vú ob­ža­lo­bu. Vec bo­la ve­de­ná pod sp. zn. BB-4T/35/2007. Hlav­né po­jed­ná­va­nie sa ko­na­lo
2 – 3. sep­tem­bra, 6 – 7., 21. ok­tób­ra a 2 – 3. de­cem­bra 2008, 19 – 20. ja­nuá­ra,
17 – 18. feb­ruára, 3. mar­ca, 21. má­ja, 16. sep­tem­bra, 5., 14. ok­tób­ra a 23 – 24. no­vem-
bra 2009 a 25. no­vem­bra 2009 bol vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok, kto­rý bol uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du zo 16. má­ja 2011, sp. zn. 1To 6/2010 zru­še­ný pod­ľa ods. 1 § 321 Tr. por.  písm.

a) pre pod­stat­né chy­by ko­na­nia, kto­ré na­pad­nu­tým vý­ro­kom roz­sud­ku pred­chá­dza­li, naj­mä pre­to, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci ale­bo prá­vo ob­ha­jo­by,

 

b) pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie,

 

c) ak vznik­nú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti skut­ko­vých zis­te­ní na­pad­nu­tých vý­ro­kov, na kto­rých ob­jas­ne­nie tre­ba dô­ka­zy opa­ko­vať ale­bo vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy.

 

Po vrá­te­ní ve­ci súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal hlav­né po­jed­ná­va­nie 6,  9. sep­tem­bra 2011 a vy­hlá­sil os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bol ob­vi­ne­ný stí­ha­ný. Roz­su­dok bol uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du z 8. mar­ca 2012, sp. zn.
5To 14/2011 zru­še­ný pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní resp. pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie. Súd pr­vé­ho stup­ňa nás­led­ne vy­ko­nal hlav­né po­jed­ná­va­nie 18, 26. jú­la, 26, 28. sep­tem­bra a 1. ok­tób­ra 2012. Do­vo­la­ním na­pad­nu­tý roz­su­dok bol vy­hlá­se­ný 4. ok­tób­ra 2012. Prá­vop­lat­nosť na­do­bu­dol 21. no­vem­bra 2013, ke­dy od­vo­la­cí súd pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho a pro­ku­rá­to­ra za­mie­tol.

             Zá­ver o žia­da­ní úp­lat­ku ob­vi­ne­ným sú­dy op­re­li o vý­po­ve­de sved­kov K., K., J., R., T. a lis­tin­né dô­ka­zy (zá­pis­ni­ca o po­da­ní vy­svet­le­nia K. z 28. augus­ta 2002) a ďal­šie ne­pria­me dô­ka­zy špe­ci­fi­ko­va­né v rám­ci hod­no­te­nia dô­ka­zov. Sú­dy pri tom pri­hlia­da­li aj na sve­dec­ké vý­po­ve­de K., K. a J. pred Ok­res­ným sú­dom Ma­lac­ky, čím po­ru­ši­li zá­sa­du bez­pros­tred­nos­ti vy­jad­re­nú v § 2 ods. 19 Tr. por. (resp. v § 2 ods. 12 Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb.), kto­rej ob­sa­hom
sú dve zá­klad­né po­žia­dav­ky:

1.      Súd má roz­ho­do­vať na zá­kla­de dô­ka­zov pred ním vy­ko­na­ných, t. j. na zá­kla­de svoj­ho bez­pros­tred­né­ho doj­mu z vy­ko­na­né­ho úko­nu.

2.      Súd má čer­pať dô­ka­zy z pra­me­ňa čo naj­bliž­šie­ho zis­ťo­va­nej sku­toč­nos­ti.

 

So sved­kom K. bo­lo pred Ok­res­ným sú­dom Ma­lac­ky ko­na­né ako s poš­ko­de­ným, kto­rý zá­ro­veň na­hlia­dal do spi­su, ho­ci poš­ko­de­ný zjav­ne ne­bol. Ok­rem to­ho je neak­cep­to­va­teľ­né a zá­ro­veň ne­zá­kon­né, aby po­li­cajt v rám­ci vý­slu­chu ulo­žil sved­ko­vi vy­jad­riť sa k to­mu, čo vy­po­ve­dal v pred­chá­dza­jú­cich vý­po­ve­diach, s tým, že mu ich pred­tým pre­čí­ta, tak ako to uro­bil po­čas vý­slu­chu 8. feb­ruára 2007.

 

Sú­čas­ťou spi­su je zá­pis­ni­ca o po­da­ní vy­svet­le­nia (č. l. 2437) z 28. augus­ta 2002 spí­sa­ná v zmys­le § 17 ods. 1 až 9 zák. č. 171/1993 Z. z., zá­znam (č. l. 294) spí­sa­ný
28. augus­ta 2002 kpt. Ing. Z., návrh na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia z 28. augus­ta 2002 (č. l. 2634) pred­lo­že­ný  kpt. Ing. Z. a schvá­le­ný ria­di­te­ľom Od­bo­ru bo­ja pro­ti ko­rup­cii plk. JUDr.P., uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia z 28. augus­ta 2002, ČVS:KUV-141/OVEK-2002 (č. l. 1), kto­ré vy­da­la vy­šet­ro­va­teľ­ka PZ npor. JUDr. U., uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 29. augus­ta 2002, ČVS:KUV-141/OVEK-2002, kto­ré vy­dal vy­šet­ro­va­teľ PZ npor. Ing. M. Z ob­sa­hu tých­to úko­nov je zrej­mé, že bo­li vy­ko­na­né chro­no­lo­gic­ky od naj­skor­šie­ho.

 

Tres­tné stí­ha­nie za­ča­lo za účin­nos­ti zák. č. 141/1961 Zb. Trest­ný po­ria­dok vte­dy účin­ný roz­li­šo­val pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia (9. hla­va) a za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a ďal­ší pos­tup v ňom (10. hla­va). Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia je mi­mo­riad­ne dô­le­ži­tým mo­men­tom pre ce­lé tres­tné stí­ha­nie. Pro­ces­ná re­le­van­cia väč­ši­ny dô­kaz­ných pros­tried­kov a z nich zís­ka­ných dô­ka­zov je tes­ne spä­tá prá­ve s tým­to úko­nom. Vo ve­ciach, keď ozna­mo­va­teľ ozná­mi po­lí­cii, že bol po­doz­ri­vou oso­bou po­žia­da­ný o úp­la­tok, je za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pot­reb­né vy­ko­nať ih­neď. Po­kiaľ o skut­ku, pre kto­rý bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba sa vy­ko­ná­va­li úko­ny tvo­ria­ce ob­sah príp­rav­né­ho ko­na­nia, ho­ci ne­bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, ide o pod­stat­ný a mi­mo­riad­ne zá­važ­ný ne­dos­ta­tok ob­ža­lo­by. Vý­sled­ky tých­to úko­nov, kto­ré sú tým­to ne­dos­tat­kom za­ťa­že­né, sú ne­pou­ži­teľ­né v ko­na­ní pred sú­dom

 

Or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia ma­li pos­tu­po­vať v zmys­le v tom ča­se plat­né­ho a účin­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku. Pri re­le­van­tných poz­nat­koch o po­doz­re­ní zo spá­chania ale­bo ak­tuál­ne­ho pá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­rý­mi dis­po­no­va­li v dos­ta­toč­nom ča­so­vom pred­sti­hu, bo­lo ich po­vin­nos­ťou ko­nať pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Ne­bo­li op­ráv­ne­né vy­ko­ná­vať pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia úko­ny pod­ľa 4. a 5. hla­vy s vý­nim­kou neod­klad­ných ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ných úko­nov a úko­nov pod­ľa § 113, 113a a 114 Tr. por. (t. j. s vý­nim­kou ohliad­ky mies­ta či­nu a pre­hliad­ky te­la a iných po­dob­ných úko­nov). Ak tak uro­bi­li (ne­zá­kon­né pou­ži­tie ITP, ak­cia prís­luš­ní­kov po­lí­cie v bu­do­ve sú­du bez prí­ka­zu na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov, ne­zá­kon­né vý­po­ve­de sved­kov K. i prís­luš­ní­kov po­lí­cie s cie­ľom „za­do­ku­men­to­vať“ pri­ja­tie úp­lat­ku), keď­že neš­lo o neo­pa­ko­va­teľ­né a neod­klad­né úko­ny,
nie je mož­né zho­jiť ich pos­tup iba tým, že v ďal­šom sa sú­dy ob­me­dzia len na žia­da­nie úp­lat­ku. V tres­tnom spi­se sa tie­to úko­ny nes­mú ani  na­chá­dzať, nie to,  aby sa eš­te ni­mi za­obe­ral súd v rám­ci hod­no­te­nia dô­ka­zov.

 

Po­kiaľ ko­na­jú­ce or­gá­ny ini­cia­tív­ne a vlas­tnou ak­ti­vi­tou vy­tvo­ri­li pod­mien­ky a na­vo­di­li si­tuáciu so zjav­nou sna­hou, aby bol trest­ný čin spá­cha­ný, roz­ší­re­ný je­ho roz­sah, resp. aby bol do­ko­na­ný, ide o exces z hra­níc a pra­vi­diel, v kto­rých sa tres­tné ko­na­nie ve­die. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky štá­tu za­stú­pe­né­mu or­gán­mi príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­dá­va mož­nosť byť účas­tným na pro­vo­ko­va­ní ani vy­pro­vo­ko­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. Ak je čin­nosť po­lí­cie ve­de­ná len sna­hou, aby kon­tak­to­va­ná oso­ba spá­cha­la trest­ný čin bez zis­te­nia sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ved­ču­jú to­mu, že pá­cha­teľ by spá­chal trest­ný čin i vte­dy, ak by prí­kaz na pou­ži­tie agen­ta ne­bol vy­da­ný, iš­lo by do­kon­ca aj v zmys­le už no­vé­ho us­ta­no­ve­nia § 117 ods. 2 Tr. por. o nep­rí­pus­tnú pro­vo­ká­ciu tres­tné­ho či­nu.

 

Pri­pus­te­ním mož­nos­ti, že štát mô­že napr. pro­vo­ko­vať roz­ši­ro­va­nie tres­tnej čin­nos­ti, moh­li by sa or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia dos­tať do sta­vu, že tres­tná čin­nosť ne­bu­de nik­dy pri pok­ra­čo­va­ní pro­vo­ko­va­nia skon­če­ná, resp. do­kon­če­ná a tým pá­dom ani stí­ha­ná a od­sú­de­ná.

 

Tres­tnú čin­nosť vy­pro­vo­ko­va­nú štá­tom nie mož­né stí­hať aj z dô­vo­du ab­sen­cie za­vi­ne­nia kon­krét­ne­ho pá­cha­te­ľa. Sub­jek­tív­na strán­ka v prí­pa­de vy­pro­vo­ko­va­né­ho tres­tné­ho či­nu sa nie­len teo­re­tic­ky, ale ani prak­tic­ky ne­dá preu­ká­zať. Sub­jek­tív­ne nie je mož­né za­vi­ne­nie štá­tu na vy­pro­vo­ko­va­nom tres­tnom či­ne vlo­žiť do vô­ľo­vej zlož­ky za­vi­ne­nia pá­cha­te­ľa. Ta­ký­to me­chan­izmus by im­pu­tač­ne mo­hol pod­sú­vať aj ne­pá­cha­te­ľo­vi do vô­ľo­vej strán­ky za­vi­ne­nia, to čo nik­dy nep­re­ja­vil, ne­po­ve­dal, nech­cel ani ne­mu­sel mie­niť.  Pri zis­ťo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je ob­li­ga­tór­na po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­du us­tá­liť, či ide o zod­po­ved­nosť ko­na­jú­ce­ho za svo­je či­ny a ich nás­led­ky, ale­bo o zod­po­ved­nosť iné­ho sub­jek­tu. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­du nes­mú do­vo­liť, aby sa im­pu­tá­ciou čin iné­ho (štá­tu) pri­rá­tal oso­be stí­ha­nej v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho.

 

Pr­vos­tup­ňo­vý súd opo­me­nul a pre­hlia­dol to aj súd od­vo­la­cí, vy­hod­no­tiť aj zis­te­né ak­ti­vi­ty zo stra­ny po­lí­cie vo vzťa­hu k sved­ko­vi K., kto­ré ini­cia­tív­ne sme­ro­va­li
k na­vá­dzaniu na spá­chanie či­nu ob­vi­ne­ným Š.

 

Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo vy­da­né na pod­kla­de ne­zá­kon­ných úko­nov (ne­zá­kon­né pou­ži­tie ITP, ak­cia prís­luš­ní­kov po­lí­cie v bu­do­ve sú­du bez prí­ka­zu na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov, ne­zá­kon­né vý­po­ve­de sved­kov K. i prís­luš­ní­kov po­lí­cie). Ne­zá­kon­nosť sa pre­ná­ša aj na dô­ka­zy zís­ka­né na zá­kla­de ta­kých­to úko­nov.

 

Kon­šta­tá­cia pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du (na stra­ne 11, pr­vý od­sek roz­sud­ku
zo 4. ok­tób­ra 2012), s kto­rou sa sto­tož­nil aj od­vo­la­cí súd, že súd zo zá­ko­na ne­má po­vin­nosť pres­kú­ma­vať zá­kon­nosť, dô­vod­nosť a opod­stat­ne­nosť uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia  na roz­diel od pro­ku­rá­to­ra, kto­rý ta­kú po­vin­nosť má, neob­sto­jí. 

 

V zmys­le § 2 ods. 1 Tr. por. nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než
zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon. Ide o zá­sa­du stí­ha­nia iba
zo zá­kon­ných dô­vo­dov a tá­to vy­plý­va z di­kcie čl. 17 Ústa­vy. Za dô­vod tres­tné­ho stí­ha­nia
je mož­né po­va­žo­vať iba dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a zá­ro­veň je nut­né, aby doš­lo k dodr­žia­va­niu pos­tu­pu, kto­rý je us­ta­no­ve­ný v Tres­tnom po­riad­ku. Pre­to skut­ko­vý stav nie je mož­né zis­ťo­vať ta­kým spô­so­bom, kto­rý by od­po­ro­val zá­ko­nu. Zá­ro­veň je nut­né skon­šta­to­vať, že zá­ujem na zis­te­ní skut­ko­vé­ho sta­vu nie je mož­né nad­ra­diť nad zá­sa­du zá­kon­né­ho pro­ce­su, na­koľ­ko ta­ký­to pos­tup by mo­hol vy­ús­tiť do sna­hy us­ved­če­nia pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu za kaž­dú ce­nu. To zna­me­ná aj za ce­nu po­ru­še­nia zá­ko­na, čo by bo­lo v roz­po­re so sa­mot­nou spra­vod­li­vos­ťou. V zmys­le § 317 ods. 1 Tr. por. súd je po­vin­ný pres­kú­mať, ok­rem iné­ho aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré pred­chá­dza­lo vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.              

 

Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, kto­rý roz­hod­ne ok­rem iné­ho i o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu. V tej­to spo­ji­tos­ti je nut­né do­dať, že pod ob­sah vý­ra­zu „roz­hod­nu­tie o ob­vi­ne­ní" tre­ba za­hr­núť aj "roz­hod­nu­tie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia", z ob­sa­hu kto­ré­ho, po­kiaľ ide o iden­ti­tu pá­cha­te­ľa, roz­hod­nu­tie o ob­vi­ne­ní bez naj­men­ších po­chyb­nos­ti bez­pros­tred­ne vy­chá­dza.

 

 Zmys­lom čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru je im­pe­ra­tív na to, že mu­sí byť k dis­po­zí­cii ur­či­tá for­ma súd­nej kon­tro­ly, a to aj tam, kde ma­jú dô­le­ži­tú úlo­hu zoh­rá­vať or­gá­ny po­lí­cie, resp. pro­ku­ra­tú­ry.

 

Ho­ci je tres­tné ko­na­nie, kto­ré­ho zá­klad­né zá­sa­dy sú uve­de­né v § 2 Tr. por., čle­ne­né
do nie­koľ­kých fáz, ne­mô­že byť žiad­na z tých­to fáz po­su­dzo­va­ná izo­lo­va­ne. Ak tr­pí príp­rav­né ko­na­nie nez­ho­ji­teľ­ný­mi ne­dos­tat­ka­mi, ne­mô­že ani ko­na­nie pred sú­dom, po­kiaľ sa tý­mi­to ne­dos­tat­ka­mi buď vô­bec ale­bo ná­le­ži­tým spô­so­bom ne­vys­po­ria­da­lo, spĺňať pod­mien­ky nes­tran­né­ho a spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su v zmys­le čl. 6 Do­ho­vo­ru. V tom­to sme­re do­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na to, že ko­na­jú­ce sú­dy sa ne­vys­po­ria­da­li so sku­toč­nos­ťou, že v spi­se sa na­chá­dza návrh na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia z 28. augus­ta 2002 (č. l. 2634).

 

Po­kiaľ o skut­ku, pre kto­rý bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba sa reali­zo­va­li dô­ka­zy tvo­ria­ce inak ob­sah príp­rav­né­ho ko­na­nia bez to­ho, aby bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, po­tom ide o pod­stat­nú chy­bu ko­na­nia, kto­rá pred­chá­dza­la po­da­niu ob­ža­lo­by. Dô­ka­zy, kto­ré sú tým­to ne­dos­tat­kom pos­tih­nu­té, sú ne­pou­ži­teľ­né pred sú­dom.

 

Pod­ľa § 89 ods. 2 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.) ako dô­kaz mô­že pos­lú­žiť všet­ko,
čo mô­že pris­pieť k ná­le­ži­té­mu ob­jas­ne­niu ve­ci a čo bo­lo zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom, naj­mä vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, re­kog­ní­cia, ohliad­ka, zvu­ko­vý a ob­ra­zo­vý zá­znam, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie. Ob­dob­ná je úp­ra­va
i v § 119 ods. 2 Tr. por. zák. č. 301/2005 Z. z.

 

Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li ako sved­ko­via vy­po­ču­tí aj vo ve­ci ko­na­jú­ci po­li­caj­ti – K., Z., Z., H., U., T. V spo­ji­tos­ti s vý­slu­chom vy­šet­ro­va­te­ľov, resp. po­li­caj­tov i ako sved­kov v tej is­tej ve­ci, či už k ob­sa­hu, spô­so­bu ale­bo prie­be­hu ni­mi vy­ko­na­ných pro­ces­ných úko­nov vo ve­ci, v kto­rej pô­so­bi­li ako or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, naj­vyš­ší súd za­stá­va ná­zor, že ta­ký­to úkon ne­má po­va­hu práv­ne re­le­van­tné­ho pro­ces­né­ho úko­nu, a pre­to sa ani nes­mie na­chá­dzať v tres­tnom spi­se. Pos­ta­ve­nie or­gá­nu čin­né­ho v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci je nez­lu­či­teľ­né s pos­ta­ve­ním sved­ka v nej, pre­to­že o tom, akým spô­so­bom pre­bie­hal úkon tres­tné­ho ko­na­nia a aký je je­ho ob­sah sved­čí zá­pis­ni­ca o úko­ne, resp. iná lis­ti­na o zá­kon­ných ná­le­ži­tos­tiach toh­to úko­nu, kto­ré vy­hod­no­cu­je súd v rám­ci hod­no­te­nia dô­ka­zov. Pou­ži­tie vý­slu­chov za­sa­hu­jú­cich kri­mi­na­lis­tov, resp. vo ve­ci ko­na­jú­cich vy­šet­ro­va­te­ľov k ni­mi vy­ko­ná­va­ných úko­nov, resp. k iným sú­čas­tiam spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, je ús­tav­ne nep­rí­pus­tné. V prí­pa­de opač­né­ho vý­kla­du by aj sud­ca, resp. čle­no­via se­ná­tu, kto­rí vo ve­ci me­ri­tor­ne roz­hod­li, bo­li vy­po­čú­va­ní k dô­vo­dom, že pre­čo roz­hod­li tak ako roz­hod­li, resp. čo ich k to­mu vie­dlo, ho­ci dô­vo­dy expres­sis ver­bis pre­miet­li do pí­som­nej čas­ti roz­hod­nu­tia, prí­pad­ne k ob­sa­hu zá­pis­ni­ce o ve­rej­nom, ale­bo ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, ho­ci ob­sah prie­be­hu za­sad­nu­tia za­chy­tá­va zá­pis­ni­ca o tom­to úko­ne.

 

Pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne vy­šet­ro­va­te­ľa, vy­plý­va ob­li­ga­tór­na po­vin­nosť viesť v tres­tnom spi­se pres­nú žur­na­li­zá­ciu jed­not­li­vých lis­tín a dô­ka­zov ne­za­me­ni­teľ­ným spô­so­bom   poh­ľa­du čí­sel­né­ho a ča­so­vé­ho (§ 166 ods. 3 zák.                                  č. 141/1961 Zb., resp. § 72 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z. z.).

 

V  sú­vis­los­ti so zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním je pot­reb­né pre­dov­šet­kým uviesť,
že skú­ma­ná pí­som­nosť za­lo­že­ná v spi­se na č.l. 153a nie je očís­lo­va­ná spô­so­bom pred­pok­la­da­ným zá­ko­nom a je vlo­že­ná do neo­čís­lo­va­né­ho oba­lu. Vzbu­dzu­je to mi­mo­riad­ne zá­važ­nú po­chyb­nosť o ča­so­vom mo­men­te za­lo­že­nia tej­to lis­ti­ny do spi­su. Pod­ľa zá­pis­ni­ce o vy­da­ní ve­ci sa tak ma­lo stať 3. sep­tem­bra 2002. Ale pod­ľa preh­ľa­du ob­sa­hu spi­su – pr­vá stra­na zväz­ku I. (vy­ho­to­ve­ný 4. mar­ca 2003, resp. 15. má­ja 2003 č.l. 1660 zv. V.) sa tak moh­lo stať aj nes­kôr, le­bo chý­ba dá­tum jej za­lo­že­nia. Tá­to sku­toč­nosť nes­po­chyb­ni­teľ­ne na­vy­še preu­ka­zu­je, že vy­šet­ro­va­teľ vy­ko­nal ne­zá­kon­nú ma­ni­pu­lá­ciu so spi­som 
za úče­lom pre­čís­lo­va­nia dô­ka­zov za­lo­že­ných v spi­se v ob­do­bí od 4. mar­ca do
15 má­ja 2003. Na­mie­tal to ob­vi­ne­ný už po­čas vý­slu­chu 9. má­ja 2007 (č. l. 1950) s tým,
že tá­to pí­som­nosť sa v spi­se v má­ji 2003 ne­na­chá­dza­la. Pou­ká­zal i na sku­toč­nos­ti spo­chyb­ňu­jú­ce tvr­de­nia sved­ka K., že text pí­sal osob­ne ob­vi­ne­ný v sú­vis­los­ti so zme­nou oso­by ad­vo­ká­ta. V texte lis­ti­ny o tom nie je zmien­ka. Sved­ko­vi mal dať ob­vi­ne­ný lis­ti­nu
21. augus­ta 2002. Nie je pre­ve­re­né pri­tom ani to, pre­čo sve­dok tú­to pí­som­nosť neo­dov­zdal
už 28. augus­ta 2002 a mal tak uro­biť až 3. sep­tem­bra 2002. Ob­vi­ne­ný na­vy­še tvr­dí, že toh­to dňa sa so sved­kom nes­tre­tol.

 

Ta­ká­to ma­ni­pu­lá­cia so spi­som a je­ho žur­na­li­zo­va­ním pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, ale ani od­vo­la­cie­mu sú­du ne­ma­la unik­núť, pre­to­že to bez­pros­tred­ne sú­vi­se­lo s po­su­dzo­va­ním  hod­no­ver­nos­ti pí­som­nos­ti na č.l. 153a.

 

Zo sta­no­vis­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Tr­na­ve o pres­kú­ma­ní pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa
zo 6. jú­na 2003, sp. zn. 2 Kv 55/02-130 (č.l. 1667 – 1669) vy­plý­va, že lis­tin­ný dô­kaz z                   č.l. 153a nie je v bez­pros­tred­nej prí­čin­nej sú­vis­los­ti so sku­toč­nos­ťa­mi uve­de­ný­mi v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

 

Ak je tá­to časť sta­no­vis­ka re­le­van­tná, za­lo­že­nie tej­to pí­som­nos­ti do spi­su po­tom ne­bo­lo dô­vod­né a je­ho zna­lec­ké skú­ma­nie bo­lo nad­by­toč­né a ty­pic­ky úče­lo­vé s cie­ľom na­vo­diť u pro­ku­rá­to­ra a sú­du ob­sa­hom tej­to lis­ti­ny do­jem vi­ny u ob­vi­ne­né­ho.

 

Na­priek vy­jad­re­né­mu zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. 217/2007 z 19. jú­na 2007 (č. l. 1884 – 1939) vy­plý­va, že pi­sa­te­ľom ori­gi­ná­lu ce­ruz­kou na­pí­sa­né­ho textu na č. l. 153a do­da­toč­ne op­ra­vo­va­né­ho – up­ra­vo­va­né­ho je tá is­tá oso­ba, kto­rá je pi­sa­te­ľom i po­rov­ná­va­jú­cich ma­te­riá­lov a to ob­vi­ne­ný. Ten­to zna­lec­ký zá­ver bol uro­be­ný z pí­som­nos­ti, kto­rú up­ra­vo­va­la do­po­siaľ ne­zis­te­ná oso­ba (kon­šta­tá­cia sa­mot­né­ho pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du v roz­sud­ku na stra­ne 70, pos­led­ný od­sek) a ten­to dô­kaz (č.l. 153a) bol do spi­su za­lo­že­ný
za do­po­siaľ ne­vy­jas­ne­ných okol­nos­tí, čo je zrej­mé zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. p.
PPZ-5572/KEU-BA-EXP-2007 z 21. augus­ta 2007 (č.l. 1993 – 1998). Pod­ľa dru­hé­ho po­sud­ku kó­pia texto­vých zá­pi­sov bo­la nek­va­lit­ne a neúpl­ne vy­ho­to­ve­ná z pred­lo­hy ruč­ný text zá­pi­sov, pri­čom obe pí­som­nos­ti sa vy­zna­ču­jú cha­rak­te­ris­tic­ký­mi znak­mi sved­čia­ci­mi o ob­ťa­ho­va­ní, resp. do­pi­so­va­ní niek­to­rých zna­kov, resp. ich čas­tí. Aj ke­by sa pri­jal zá­ver, že pi­sa­te­ľom ori­gi­ná­lu bol ob­vi­ne­ný, kto­rý mal pí­som­nosť od­ov­zdať sved­ko­vi K., kó­piu pí­som­nos­ti už ob­vi­ne­ný ne­mo­hol up­ra­vo­vať, do­pi­so­vať. Hod­no­ver­nosť zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia (oboch po­sud­koch) je tým­to mi­mo­riad­ne váž­ne spo­chyb­ne­ná a už te­raz mož­no zod­po­ved­ne kon­šta­to­vať, že má tak­mer nu­lo­vú hod­no­tu. Súd v rám­ci je­ho in­di­vi­duál­ne­ho a súhr­nné­ho hod­no­te­nia s os­tat­ný­mi dô­kaz­mi mu­sí byť obzvlášť oboz­ret­ný. V prí­pa­de pretr­vá­va­nia zjav­ných ne­jas­nos­tí je po­vin­ný ap­li­ko­vať zá­sa­du v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho. Tre­ba zdô­raz­niť, že súd­na prax zá­sad­ne ak­cep­tu­je gra­fo­lo­gic­ké zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie vy­ko­ná­va­né na ori­gi­ná­ly a nie na kó­piách lis­tín, na­vy­še za­ťa­že­ných ob­ťa­ho­va­ním.

         

Uz­na­ním dô­ka­zu vy­ko­na­né­ho v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, ak­cep­to­va­ním dô­ka­zov bez dodr­ža­nia zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní, sú­dy po­ru­ši­li zá­klad­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na riad­ny a spra­vod­li­vý pro­ces. Od­vo­la­cí súd na­vy­še ak­cep­to­val vý­po­veď sved­ka K. z 28. augus­ta 2002, uro­be­nú pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia bez to­ho, aby
sa jed­na­lo o neod­klad­ný ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon a bo­li dodr­ža­né zá­kon­né pod­mien­ky pre vý­nim­ku zo zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní. Zis­te­nie pá­cha­te­ľa a ob­jas­ne­nie tres­tné­ho či­nu je pri­már­ne ve­cou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Sú to oni, kto­ré ne­sú zod­po­ved­nosť za to, aby sú­du bo­la pred­lo­že­ná vec pod­lo­že­ná pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný­mi dô­kaz­mi pot­reb­ný­mi k roz­hod­nu­tiu o vi­ne a tres­te v sú­la­de s po­da­nou ob­ža­lo­bou. Sú­dy sa nik­dy nes­mú sta­vať do po­zí­cie po­moc­ní­ka ob­ža­lo­by usi­lu­jú­ce­ho iba o od­sú­de­nie. Súd
je po­vin­ný dopĺňať do­ka­zo­va­nie v roz­sa­hu pot­reb­nom na spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré ne­mu­sí byť nut­ne od­su­dzu­jú­ce.

 

K vý­po­ve­di sved­ka K. tre­ba nad rá­mec vy­jad­re­né­ho kon­šta­to­vať, že aj vý­po­veď sved­ka sa skla­dá z re­ťaz­ca via­ce­rých tvr­de­ní, Ove­re­ním vie­ro­hod­nos­ti a ne­zau­ja­tos­ti vy­po­ve­da­jú­cej oso­by a ove­re­ním tej čas­ti tvr­de­nia, kto­rú mož­no tes­to­vať ďal­ším do­ka­zo­va­ním, mož­no my­šlien­ko­vo dos­pieť k dô­vod­nos­ti pres­ved­če­nia aj o prav­di­vos­ti zos­tá­va­jú­cich čas­ti, resp. ce­lej vý­po­ve­de.

 

Pot­reb­né je upo­zor­niť aj na prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru a z ne­ho vy­plý­va­jú­cu ju­di­ka­tú­ru ESĽP, v zmys­le kto­rej sa vy­ža­du­je, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo od­ôvod­ne­né a pres­ved­či­vé. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia je zá­ru­kou to­ho, že vý­kon spra­vod­li­vos­ti nie je ar­bit­rár­ny. Pod­ce­ne­nie po­vin­nos­ti sú­du vy­tvo­riť pres­ved­či­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré spĺňa pa­ra­met­re zá­kon­nos­ti a ús­tav­nos­ti, zre­teľ­ne vy­vo­lá­va účin­ky ar­bit­rár­nos­ti a po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va účas­tní­ka ko­na­nia na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy, ako aj je­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie v zmys­le čl. 6     ods. 1 Do­ho­vo­ru. Reál­ne up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pred­pok­la­dá, že účas­tní­ko­vi ko­na­nia sa tá­to ochra­na dos­ta­ne v zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej kva­li­te, pri­čom vý­klad a pou­ží­va­nie zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní prís­luš­ných pro­ces­ných pred­pi­sov mu­sí v ce­lom roz­sa­hu reš­pek­to­vať uve­de­né prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru
(čl. 46 ods. 1 Ústa­vy).

 

Do­vo­la­cí súd si ne­mo­hol nev­šim­núť ce­lý kom­plex na se­ba nad­vä­zu­jú­cich, mi­ni­mál­ne neš­tan­dar­dných až vy­slo­ve­ne ne­zá­kon­ných pos­tu­pov, kto­ré v cel­ko­vom súhr­ne nep­ri­dá­va­jú na dô­ve­ry­hod­nos­ti a ob­jek­ti­vi­te čin­nos­ti or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia v da­nej ve­ci bez to­ho, aby bo­lo mož­né vy­lú­čiť ich príl­iš horli­vú sna­hu us­ved­čiť ob­vi­ne­né­ho za akú­koľ­vek ce­nu, do­kon­ca aj za ce­nu ne­zá­kon­nos­ti.

 

Do­ku­men­tu­jú to:

- ne­zá­kon­né kro­ky po­lí­cie 28. augus­ta 2002 v bu­do­ve Ok­res­né­ho sú­du X.
a z nich vy­plý­va­jú­ce ne­zá­kon­né a ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy po­mo­cou sved­ka J. K., kto­ré­ho dô­ve­ry­hod­nosť ne­bo­la dôs­led­ne pre­ve­re­ná na­priek to­mu, že na ve­ci
je pros­tred­níc­tvom tres­tne stí­ha­né­ho syna ne­po­chyb­ne za­in­te­re­so­va­ný,

- ne­zá­kon­nosť in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a ne­mož­nosť pou­ži­tia ich vý­sled­ku po­kiaľ ide o vý­po­ve­de tých osôb, kto­ré sa ne­zá­kon­né­ho úko­nu zú­čas­tni­li v po­do­be  ich do­te­raj­šie­ho pre­zen­to­va­nia ako „re­le­van­tných a roz­ho­du­jú­cich dô­ka­zov“,

- ne­zá­kon­ná ma­ni­pu­lá­cia so spi­som za úče­lom pre­čís­lo­va­nia dô­ka­zov za­lo­že­ných v spi­se v ob­do­bí od 4. mar­ca do 15 má­ja 2003,

- neš­tan­dar­dné gra­fo­lo­gic­ké zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie vy­ko­ná­va­né na kó­pii lis­ti­ny,

- aty­pic­ké a úče­lo­vé priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie pred roz­ho­do­va­ním o je­ho väz­be, mo­ti­vo­va­né sna­hou vy­hnúť sa väz­be,

- ne­zá­kon­né a pro­ces­ne neak­cep­to­va­teľ­né prak­ti­ky po­lí­cie a pro­ku­rá­to­ra via­žu­ce sa na ob­sah tres­tných ozná­me­ní sved­kov Š. a E. a na neš­tan­dar­dnú me­dia­li­zá­ciu pou­ži­tia agen­ta v po­su­dzo­va­nej ve­ci,

- pro­ces­ne neak­cep­to­va­teľ­ná ne­zá­kon­nosť sú­vi­sia­ca so skar­tá­ciou po­li­caj­né­ho spi­su (v kto­rom sa ma­li na­chá­dzať roz­pi­sy te­le­fón­nych ho­vo­rov ob­vi­ne­né­ho) v nes­kon­če­nom tres­tnom ko­na­ní,

- nep­rí­tom­nosť ani jed­né­ho dô­ka­zu v spi­se via­žu­ce­ho sa k opod­stat­ne­nos­ti a pot­reb­nos­ti prib­ra­tia znal­cov z od­vet­via psy­chia­trie a psy­cho­ló­gie na vy­šet­re­nie du­šev­né­ho sta­vu a in­te­lek­to­vých schop­nos­tí ob­vi­ne­né­ho,

  - ne­zá­kon­nosť a extrém­na neš­tan­dar­tnosť, kto­rú pre­ja­vi­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, keď mé­diám  umož­ni­li zve­rej­ňo­vať, že je tres­tne stí­ha­ný sud­ca JUDr. I. Š., čo je v hru­bom roz­po­re so Zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva,
OSN  A/COF.121/22/Rev. 1 59, pri­ja­tý­mi v Mi­lá­ne v ro­ku 1985, kto­ré vý­slov­ne za­ka­zu­jú zve­rej­ne­nie tres­tné­ho, ale­bo dis­cip­li­nár­ne­ho stí­ha­nia sud­cu, kto­ré nie je prá­vop­lat­ne skon­če­né, ak sud­ca ne­po­žia­da o opak (bod 17) a na­po­kon je to aj v roz­po­re s prin­cí­pom pre­zum­pcie ne­vi­ny za­kot­ve­ným v čl. 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru  (Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, do­kiaľ je­ho vi­na ne­bo­la preu­ká­za­ná zá­kon­ným spô­so­bom), čl. 50
ods. 2 Ústa­vy a § 2 ods. 4 Tr. por. (Kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je
sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu).

 

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, po­kiaľ do­vo­la­cí súd be­rie do úva­hy cha­rak­ter us­tá­le­né­ho ko­rup­čné­ho skut­ku, naj­mä z poh­ľa­du ini­cia­tí­vy vo ve­ci ko­na­jú­ce­ho tres­tné­ho sud­cu, kto­rý
si mal pý­tať úp­la­tok v su­me 100 000 Sk, by reál­ne iný ako ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy nep­ri­chá­dzal do úva­hy. Po­kiaľ za da­nej si­tuácie špe­cia­li­zo­va­ný súd, ok­rem iných, ulo­žil pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy a od­vo­la­cí súd to ak­cep­to­val, nú­ka sa tak­mer is­tý zá­ver, že sú­dy oboch stup­ňov si zrej­me uve­do­mo­va­li, že vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia sú mi­mo­riad­ne po­chyb­né a na­mies­to zá­sa­dy in du­bio pro reo (v po­chyb­nos­tiach v pros­pech pá­cha­te­ľa) nes­práv­ne ap­li­ko­va­li zá­sa­du in du­bio mi­tius (v po­chyb­nos­tiach mier­nej­šie)
a s vy­so­kou prav­de­po­dob­nos­ťou tak pos­tu­po­va­li aj pod ma­so­vým me­diál­nym ov­plyv­ňo­va­ním ve­rej­nos­ti po­li­tik­mi v sme­re prís­ne­ho od­sú­de­nia a pot­res­ta­nia stí­ha­né­ho sud­cu pod zá­ster­kou bo­ja pro­ti ko­rup­cii. Nie je vy­lú­če­ný však ani iný zá­ver, resp. iná al­ter­na­tí­va,
že o ne­zá­kon­nos­tiach ve­de­li a i na­priek to­mu, ich chce­li zho­jiť a prek­ryť pod­mie­neč­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy. V tej­to spo­ji­tos­ti ur­či­tú a zá­važ­nú vy­po­ve­da­jú­cu hod­no­tu ma­jú aj obštruk­čné ná­miet­ko­vé prak­ti­ky do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a dvoch čle­nov se­ná­tu v sa­mot­nom do­vo­la­com ko­na­ní (do­te­raz ne­zaz­na­me­na­né a nep­rí­tom­né ani v jed­nom prí­pa­de na naj­vyš­šom sú­de).

 

V zmys­le Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky čl. 27 ods. 3 pe­tí­ciou ne­mož­no za­sa­ho­vať do ne­zá­vis­los­ti sú­du.

 

Pod­ľa § 30 ods. 2  písm. a/, b/, c/ zák. č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zá­uj­me zá­ru­ky ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti vý­ko­nu sud­cov­skej fun­kcie je sud­ca po­vin­ný naj­mä

pre­sa­dzo­vať a ob­ha­jo­vať ne­zá­vis­losť súd­nic­tva a je­ho dob­rú po­vesť,

od­miet­nuť aký­koľ­vek zá­sah, nát­lak, vplyv ale­bo žia­dosť, kto­rých cie­ľom by moh­lo byť oh­ro­ze­nie ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva,

ne­ne­chať sa pri vý­ko­ne svo­jej fun­kcie ov­plyv­niť zá­uj­ma­mi po­li­tic­kých strán, po­li­tic­kých hnu­tí, ve­rej­nou mien­kou ale­bo ozna­mo­va­cí­mi pros­tried­ka­mi.

 

Je vy­lú­če­né v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom, aby sú­dy v prí­pa­de po­chyb­nos­ti fa­vo­ri­zo­va­li zá­sa­du in du­bio mi­tius na­mies­to in du­bio pro reo, len pod me­diál­nym vply­vom ve­rej­nos­ti a po­li­ti­kov, resp. s mo­tí­vom zho­je­nia a prek­ry­tia ne­zá­kon­nos­ti v do­te­raj­šom ko­na­ní.

 

Iba na ilus­trá­ciu v tom­to sme­re do­vo­la­cí se­nát pou­ka­zu­je na tres­tnú vec prá­vop­lat­ne od­sú­de­né­ho sud­cu M., kto­rý pod­ľa us­tá­le­né­ho skut­ku prev­zal úp­la­tok v su­me 50 000 Sk + 50 000 Sk a bol mu pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom pod­ľa §§ 160a ods. 2, 35 ods. 1 Tr. zák., účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 ulo­že­ný i ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re tri a pol ro­ka. Od­vo­la­cí se­nát naj­vyš­šie­ho sú­du uz­ne­se­ním z 15. ap­rí­la 2010, sp. zn. sp. zn.
1 Toš 8/2009, za­mie­tol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho /ok­rem iné­ho kon­šta­to­val, že „v otáz­ke vý­me­ry ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy špe­ciál­ny súd jed­noz­nač­ne po­chy­bil. Úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re tri a pol ro­ka ulo­že­ný tak­mer na dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sad­by tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho (tri až osem ro­kov) s pri­hliad­nu­tím na bez­úhon­nosť ob­ža­lo­va­né­ho JUDr. Š. M. (u sud­cu ?) je v zrej­mom roz­po­re s úče­lom tres­tu tak z hľa­dis­ka je­ho in­di­vi­duál­nej, ale v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de hlav­ne je­ho ge­ne­rál­nej pre­ven­cie.
... Z hľa­dis­ka ge­ne­rál­nej pre­ven­cie bo­lo pot­reb­né brať na zre­teľ vy­so­kú mie­ru ko­rup­cie ako ce­los­po­lo­čen­ské­ho fe­no­mé­nu, pri­čom prá­ve u sud­cov sa pred­pok­la­dá a spo­loč­nosť prá­vom oča­ká­va, že ta­ké­to ko­na­nie sud­co­via bu­dú pos­ti­ho­vať, a nie sa ho do­púš­ťať. Prá­ve ta­ké­to ko­na­nie zni­žu­je už aj tak níz­ku dô­ve­ru ob­ča­nov v spra­vod­li­vosť
a v nes­tran­né a zá­kon­né roz­ho­do­va­nie sud­cov. ... okol­nos­ti vo svo­jom súhr­ne ma­li po­tom špe­ciál­ny súd viesť k roz­hod­nu­tiu o ulo­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v po­lo­vi­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by. To­to po­chy­be­nie však Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky via­za­ný a zá­ro­veň li­mi­to­va­ný us­ta­no­ve­ním § 317 ods. 1 Tr. por. ne­mo­hol nap­ra­viť pre ne­dos­ta­tok od­vo­la­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý ne­po­dal od­vo­la­nie čo do vý­me­ry tres­tu,...“/. 

 

Od­vo­la­cí se­nát v do­vo­la­cej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Š. za­miet­nu­tím od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra a ob­ža­lo­va­né­ho uz­ne­se­ním iba potvr­dil ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na dva ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom na dva a pol ro­ka za trest­ný čin pod­ľa §160a ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31. augus­ta 2002 (tres­tná sadz­ba dva až osem ro­kov).

 

V in­ten­ciách od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du z 15. ap­rí­la 2010, sp. zn.
1 Toš 8/2009, moment up­ly­nu­tia do­by od spá­chania tres­tnej čin­nos­ti do prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia sud­cu M. päť ro­kov a u ob­vi­ne­né­ho Š. je­de­násť ro­kov, mo­hol náj­sť od­raz iba v inej dĺžke ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ale nie v pre­miet­nu­tí do uk­la­da­nia pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­vi­ne­né­mu Š. Ani su­ma úp­lat­ku 50 000 + 50 000 Sk (M.)  a 100.000 Sk (Š.) ne­moh­la mať re­le­vant­ný vplyv na to, aby od­ôvod­ni­la ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­vi­ne­né­mu Š.. Prá­ve nao­pak su­ma 100.000 Sk v ro­ku 2002 ma­la vy­ššiu reál­nu hod­no­tu ako v ro­ku 2005.

 

V rám­ci uk­la­da­nia tres­tov sud­com za úp­lat­ky se­ná­tom 1 Toš a 5 To ( per­so­nál­ne ide o tak­mer to­tož­né se­ná­ty) naj­vyš­šie­ho sú­du z hľa­dis­ka prís­nos­ti pos­ti­hu vy­vo­lá­va prí­pad sud­cu Š. v po­rov­na­ní so sud­com M. dis­kon­ti­nui­tu v tres­tno súd­nej  praxi.

 

Súd a sud­co­via aj v zmys­le čl. 27 ods. 3 Ústa­vy,  § 30 ods. 2  písm. a/, b/, c/ zák. o sud­coch ne­mô­žu ta­ké­to zjav­né ne­zá­kon­nos­ti pre­hlia­dať, os­pra­vedl­ňo­vať a ak­cep­to­vať, pre­to­že ak by tak pos­tu­po­val tie­to ne­zá­kon­nos­ti by sa pre­nies­li aj na ko­na­nie sú­du a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj na roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej.

 

V zmys­le § 317 ods. 1 Tr. por. ak ne­za­miet­ne od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie pod­ľa § 316
ods. 1 ale­bo nez­ru­ší roz­su­dok pod­ľa § 316 ods. 3, pres­kú­ma zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1.

 

Do­vo­la­cí súd vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na  aj  v us­ta­no­ve­ní § 317 ods. 1 Tr. por. pre­to­že od­vo­la­cí súd bol po­vin­ný už 21. no­vem­bra 2013 v uzne­se­ní, sp. zn. 5To 4/2013, rea­go­vať na ho­re vy­jad­re­né ne­zá­kon­nos­ti.

 

Ak by to­tiž od­vo­la­cí súd pos­tu­po­val v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia, bol by zru­šil pre zis­te­né ne­zá­kon­nos­ti od­vo­la­ním na­pad­nu­tý roz­su­dok, čím by sa pre­diš­lo po­da­niu dô­vod­né­ho do­vo­la­nia ob­vi­ne­ným a zby­toč­né­mu predl­že­niu súd­ne­ho ko­na­nia mi­ni­mál­ne o dva ro­ky. Keď­že sa tak nes­ta­lo bol do­vo­la­cí súd po­vin­ný zru­šiť ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tia a pri­ká­zať pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol. 

 

Úlo­hou sú­du pr­vé­ho stup­ňa bu­de:

-   pri­hlia­dať len na dô­ka­zy, kto­ré bo­li zá­kon­ne zís­ka­né a vy­ko­na­né v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom za sú­čas­né­ho dodr­ža­nia zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti,

-  vy­hod­no­tiť aj zis­te­né ak­ti­vi­ty zo stra­ny po­lí­cie vo vzťa­hu k sved­ko­vi J. K., kto­ré ini­cia­tív­ne sme­ro­va­li k na­vá­dzaniu na spá­chanie či­nu ob­vi­ne­ným Š.,

-    sprí­tom­niť mi­nu­lý (rok 2002) i te­raj­ší po­mer sved­ka J. K. vo vzťa­hu k po­lí­cii, resp. mi­nis­ter­stvu vnút­ra a na pod­kla­de to­ho zis­tiť či ne­mal s ni­mi nad­štan­dar­dné inter­ak­cie, keď áno aké,

-    pri­po­jiť kom­plet­ný trest­ný spis tý­ka­jú­ci sa A. K. syna sved­ka J. K., v kto­rom mal pô­vod­ne roz­ho­do­vať ob­vi­ne­ný a oboz­ná­miť je­ho ob­sah, vrá­ta­ne prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku, za úče­lom zis­te­nia a oz­rej­me­nia mo­ti­vá­cie ko­na­nia sved­ka J. K.,

-       rea­go­vať na re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré vy­jdú naj­avo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní,

-       dôs­led­ne ap­li­ko­vať zá­sa­du in du­bio pro reo,

-       ne­mož­no opo­me­núť v prí­pa­de pot­re­by ani ak­tuál­nu ju­di­ka­tú­ru ESĽP sú­vi­sia­cu s dĺžkou tres­tné­ho ko­na­nia (roz­hod­nu­tie Eck­le pro­ti SRN z 15. jú­la 1982, č. 8130/78 či roz­hod­nu­tie Beck pro­ti Nór­sku z 26. jú­na 2001, č. 26390/95).

 

Špe­cia­li­zo­va­ný súd je via­za­ný práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vy­slo­vil vo ve­ci do­vo­la­cí súd a je po­vin­ný ak­cep­to­vať po­ky­ny toh­to sú­du. Na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia bo­li zru­še­né len v dôs­led­ku do­vo­la­nia po­da­né­ho v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, ne­mô­že pre­to v no­vom ko­na­ní dôjsť ku zme­ne roz­hod­nu­tia v je­ho nep­ros­pech (§ 391 ods. 1, 2 Tr. por.).

 

Ne­zá­vis­losť roz­ho­do­va­nia sú­dov sa us­ku­toč­ňu­je v ús­tav­nom a zá­ko­nom pro­ces­nop­ráv-nom a hmot­nop­ráv­nom rám­ci. Pro­ces­nop­ráv­ny rá­mec pred­sta­vu­jú pre­dov­šet­kým prin­cí­py riad­ne­ho a spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, ako vy­plý­va­jú z člán­ku 46 a nasl. Ústa­vy a čl. 6                            ods. 1 Do­ho­vo­ru. Sú­čas­ťou prá­va na riad­ny pro­ces je po­vin­nosť sú­du pres­ved­či­vo a správ­ne vy­hod­no­tiť dô­ka­zy a svo­je roz­hod­nu­tie ná­le­ži­te od­ôvod­niť tak, aby bo­lo zrej­mý vzťah me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a úva­ha­mi pri hod­no­te­ní dô­ka­zov na jed­nej stra­ne a práv­ny­mi úva­ha­mi na stra­ne dru­hej. Ar­gu­men­tá­cia sú­du ob­siah­nu­tá v od­ôvod­ne­ní nes­mie byť ne­ko­he­ren­tná, ne­kon­zis­ten­tná. Mu­sí dbať na cel­ko­vú pres­ved­či­vosť, na to, aby pre­mi­sy zvo­le­né v roz­hod­nu­tí a zá­ve­ry, ku kto­rým na zá­kla­de tých­to pre­mís dos­pel, bo­li pri­ja­teľ­né, ra­cio­nál­ne, spra­vod­li­vé a pres­ved­či­vé. V opač­nom prí­pa­de by ta­ké­to roz­hod­nu­tie bo­lo v roz­po­re s čl. 46                              ods. 1 Ústa­vy, čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

 

K do­vo­la­cím pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/, c/, e/ Tr. por., do­vo­la­cí súd uvá­dza:

 

Do­vo­la­nie pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je mož­né po­dať, ak roz­ho­do­val nep­rís­luš­ný súd. Do­vo­la­teľ na­mie­tal za­lo­že­nie prís­luš­nos­ti Špe­ciál­ne­ho sú­du exten­zív­nym vý­kla­dom roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du v roz­po­re s ús­tav­ný­mi a zá­kon­ný­mi pra­vid­la­mi. Ok­rem to­ho i proti­práv­ne od­ňa­tie ve­ci zá­kon­né­mu vy­šet­ro­va­te­ľo­vi. Po vrá­te­ní ve­ci
do príp­rav­né­ho ko­na­nia prev­zal vy­šet­ro­va­nie za ne­jas­ných okol­nos­tí vy­šet­ro­va­teľ Pre­zí­dia PZ, Úra­du bo­ja pro­ti ko­rup­cii Bra­tis­la­va.

 

Zo spi­su vy­plý­va, že tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. bo­lo za­ča­té 28. augus­ta 2002. Vy­šet­ro­va­nie bo­lo ve­de­né na Kraj­skom úra­de vy­šet­ro­va­nia PZ v Bra­tis­la­ve pod ČVS: KÚV-141/OVEK-2002. Do­zor nad za­cho­vá­va­ním zá­kon­nos­ti v zmys­le § 174 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.) vy­ko­ná­val pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Bra­tis­la­ve. Uz­ne­se­ním ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra z 8. ok­tób­ra 2002, IV/2GPt 96/02-48, bo­la vec od­ňa­tá Kraj­skej pro­ku­ra­tú­re v Bra­tis­la­ve a pri­ká­za­ná Kraj­skej pro­ku­ra­tú­re v Tr­na­ve (§ 25 ods. 1 Tr. por. per ana­lo­giam). Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Tr­na­ve po­dal 7. jú­la 2003 ob­ža­lo­bu na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va V. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve uz­ne­se­ním z 22. sep­tem­bra 2003 od­ňal vec Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va V a  pri­ká­zal Ok­res­né­mu sú­du Ma­lac­ky. Roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky
z 28. má­ja 2004, sp. zn. 1T 199/03, bol uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve
z 27. sep­tem­bra 2005, sp. zn. 3To 122/05, zru­še­ný v ce­lom roz­sa­hu a vec bo­la vrá­te­ná pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie.

 

Neob­sto­jí tvr­de­nie, že za ne­jas­ných okol­nos­tí ďal­šie vy­šet­ro­va­nie prev­zal vy­šet­ro­va­teľ Pre­zí­dia PZ, Úra­du bo­ja pro­ti ko­rup­cii Bra­tis­la­va. Z pí­som­né­ho po­ky­nu pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR z 12. de­cem­bra 2006 (č. l. 1606) je zrej­mé, že Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra v Tr­na­ve od­stú­pi­la spis ob­vi­ne­né­ho Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry. V zmys­le
§ 230 ods. 2 písm. f/ Tr. por. pro­ku­rá­tor ulo­žil Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ, aby vec od­stú­pil Pre­zí­diu Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Úra­du bo­ja pro­ti ko­rup­cii Bra­tis­la­va na ďal­šie ko­na­nie, kto­ré­ho vec­ná prís­luš­nosť je da­ná v zmys­le čl. 5 ods. 1 písm. a/, b/ na­ria­de­nia mi­nis­tra vnút­ra SR č. 111/2005. Ten­to po­kyn bol zreali­zo­va­ný 4. ja­nuá­ra 2007 (č. l. 1605).

 

Špe­ci­fi­kum spo­čí­va v tom, že tres­tné stí­ha­nie za­ča­lo za účin­nos­ti zák. č. 141/1961 Zb. Za účin­nos­ti toh­to Tres­tné­ho po­riad­ku bo­la po­da­ná aj pr­vá ob­ža­lo­ba na ok­res­ný súd. S účin­nos­ťou od 1. sep­tem­bra 2004 bol zria­de­ný Špe­ciál­ny súd a bo­la zá­ro­veň vy­me­dze­ná je­ho vec­ná prís­luš­nosť. V rám­ci pre­chod­ných us­ta­no­ve­ní bo­lo ne­vyh­nut­né po­sú­diť otáz­ku vec­nej prís­luš­nos­ti toh­to sú­du vo ve­ciach, v kto­rých bo­lo za­ča­té stí­ha­nie pred 1. sep­tem­brom 2004. Tú­to otáz­ku up­ra­vi­lo us­ta­no­ve­nie § 454a ods. 1, 2 Tr. por. účin­né­ho od 1. sep­tem­bra 2004. Špe­ciál­ny súd bol zria­de­ný až po roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa. O od­vo­la­niach ob­vi­ne­né­ho a pro­ku­rá­to­ra pre­to roz­ho­dol v zmys­le § 454a ods. 2 Tr. por. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, kto­rý eš­te za účin­nos­ti zák. č. 141/1961 Zb. vrá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie. Pod­ľa § 454aa ods. 1, 2 Tr. por. účin­né­ho od 15. ap­rí­la 2005 doš­lo k zme­ne vec­nej prís­luš­nos­ti Špe­ciál­ne­ho sú­du. Úče­lom us­ta­no­ve­nia § 454aa Tr. por. bo­lo ob­no­viť práv­ny stav plat­ný pred                              1. sep­tem­brom 2004 v ko­na­niach, v kto­rých Špe­ciál­ny súd ne­na­ria­dil hlav­né po­jed­ná­va­nie, te­da ne­za­čal ko­nať vo ve­ci. Naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním 31. má­ja 2006, sp. zn. 3Tz 12/2006 sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na, kto­rú po­dal ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor 27. mar­ca 2006, za­mie­tol. Me­dzi­tým, s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2006 nas­tú­pi­la tzv. re­ko­di­fi­ká­cia Tres­tné­ho po­riad­ku. Zá­ko­nom č. 301/2005 Z.z. - Trest­ný po­ria­dok s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2006 doš­lo op­ro­ti pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­ve (zák. č. 141/1961 Zb.) k zme­ne vec­nej prís­luš­nos­ti sú­dov.

 

Trest­ný po­ria­dok (zák. č. 301/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) je hlav­ným pra­me­ňom tres­tné­ho ko­na­nia, pro­ces­ným pred­pi­som pre ko­na­nie o tres­tných či­noch pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi. Vy­chá­dza­júc z ča­so­vej pô­sob­nos­ti Tres­tné­ho po­riad­ku pla­tí, že pro­ces­ný úkon sa mu­sí reali­zo­vať pod­ľa pro­ces­né­ho prá­va účin­né­ho v ča­se, ke­dy sa vy­ko­ná­va. Pod­ľa ne­ho sa mu­sia vy­ko­nať pre­dov­šet­kým všet­ky tres­tné ko­na­nia za­ča­té až po na­do­bud­nu­tí je­ho účin­nos­ti. Pod­ľa toh­to Tres­tné­ho po­riad­ku však tre­ba pok­ra­čo­vať aj v tých tres­tných ko­na­niach, kto­ré už bo­li za­ča­té za účin­nos­ti prv plat­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, ak ne­bo­li skon­če­né do to­ho dňa, ke­dy na­do­bu­dol účin­nosť no­vý Trest­ný po­ria­dok. Vý­nim­ky
z ča­so­vej pô­sob­nos­ti mô­že ur­čiť zá­ko­no­dar­ca v rám­ci pre­chod­ných us­ta­no­ve­ní. Iba správ­na inter­pre­tá­cia a lo­gic­ká sú­vis­losť inter­tem­po­rál­nych us­ta­no­ve­ní je spô­so­bi­lá vy­rie­šiť otáz­ku prís­luš­nos­ti sú­du.

 

Tres­tné stí­ha­nie za­ča­té pred dňom na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti toh­to zá­ko­na a úko­ny
v ňom vy­ko­na­né ma­jú rov­na­ké účin­ky ako tres­tné stí­ha­nie za­ča­té a úko­ny vy­ko­na­né pod­ľa toh­to zá­ko­na (§ 564 ods. 1 Tr. por.).

 

Vo ve­ciach, v kto­rých bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba na ok­res­ný súd pred dňom na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti toh­to zá­ko­na, vy­ko­ná ko­na­nie ok­res­ný súd pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov.  Ko­na­nie
o riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku pro­ti ta­ké­mu roz­hod­nu­tiu vy­ko­ná kraj­ský súd pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov. Rov­na­ko sa pos­tu­pu­je, ak vec pos­tú­pil ok­res­né­mu sú­du na vy­ko­na­nie ko­na­nia nep­rís­luš­ný súd (§ 564 ods. 3 Tr. por.).

 

Ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie § 564 ods. 3 Tr. por. up­ra­vu­je pos­tup sú­dov vo ve­ciach, v kto­rých bo­la ob­ža­lo­ba po­da­ná pred účin­nos­ťou zák. č. 301/2005 Z. z. V ta­kom prí­pa­de súd, na kto­rom bo­la ob­ža­lo­ba po­da­ná, vy­ko­ná ko­na­nie pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov, t. j. pod­ľa zák. č. 141/1961 Zb. Nep­la­tí to, ak súd za účin­nos­ti zák. č. 301/2005 Z. z. prá­vop­lat­ne vrá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie (§ 564 ods. 6 Tr. por.).

 

Dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. nie je napl­ne­ný. Vo ve­ci roz­ho­dol prís­luš­ný súd. Re­ko­di­fi­ká­cia Tres­tné­ho po­riad­ku priš­la v ča­se, ke­dy v pre­ro­ko­va­nej ve­ci pre­bie­ha­lo príp­rav­né ko­na­nie po vrá­te­ní ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie. Vo ve­ci ko­na­jú­ce or­gá­ny tak mu­se­li pos­tu­po­vať v zmys­le ak­tuál­ne plat­né­ho a účin­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, t. j. v zmys­le zák. č. 301/2005 Z. z. vzhľa­dom na zá­sa­du, že vy­ko­ná­va­nie pro­ces­ných úko­nov sa us­ku­toč­ňu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se us­ku­toč­ne­nia úko­nu, po­kiaľ pre­chod­né us­ta­no­ve­nie neup­ra­vu­je iný pos­tup.

 

V zmys­le § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu. Prá­vo na ob­ha­jo­bu pred­pok­la­dá vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va. Za­ru­ču­je sa vo všet­kých fá­zach tres­tné­ho ko­na­nia a tvo­rí rad po se­be idú­cich práv­nych pos­tu­pov, kto­ré sa pre­lí­na­jú ce­lým ko­na­ním. Zmys­lom toh­to prá­va je za­bez­pe­čiť úpl­nú ochra­nu zá­kon­ných zá­uj­mov oso­by, pro­ti kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie, ako aj pris­pieť k ná­le­ži­té­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu a správ­ne­mu roz­hod­nu­tiu. Inter­pre­tá­cia dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však mu­sí byť ove­ľa už­šia.

 

Vo vzťa­hu k to­mu­to dô­vo­du (rov­na­ko ako k dô­vo­du v zmys­le § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por.) ob­vi­ne­ný pou­ká­zal na via­ce­ro ne­zá­kon­ných pro­ces­ných pos­tu­pov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v dôs­led­ku čo­ho dô­ka­zy z nich od­vo­de­né sú nu­lit­nej po­va­hy a ne­mož­no
na ne pri­hlia­dať v žiad­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Do­vo­la­cí súd ne­zis­til, aby v pred­met­nej tres­tnej ve­ci bo­lo sa­mo o se­be po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu zá­važ­ným spô­so­bom, kto­rým v zmys­le kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry nie je aké­koľ­vek, resp. kaž­dé po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ale len ta­ké, ku kto­ré­mu doš­lo zá­sad­ným spô­so­bom. Pod­ľa us­tá­le­nej súd­nej praxe do­vo­la­cí dô­vod v tom­to zmys­le bu­de spra­vid­la napl­ne­ný pri ne­reš­pek­to­va­ní us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku o po­vin­nej ob­ha­jo­be, pri vy­ko­ná­va­ní pro­ces­ných úko­nov sme­ru­jú­cich bez­pros­tred­ne k roz­hod­nu­tiu bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu a po­dob­ne. Dô­le­ži­té sú kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du, kto­ré je pot­reb­né vy­hod­no­tiť in­di­vi­duál­ne i vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach. Ob­vi­ne­ný mal mož­nosť reali­zo­vať svo­je ob­ha­job­né prá­va v pl­nom roz­sa­hu.

 

Cez us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. ob­vi­ne­ný na­mie­tal za­uja­tosť sud­cu Ka­ra­bí­na a do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra Var­gu. Po oboz­ná­me­ní sa s jed­not­li­vý­mi ná­miet­ka­mi do­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že napl­ne­nie dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vy­ža­du­je, aby vo ve­ci ko­nal ale­bo roz­ho­dol or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný, pri­čom sa o je­ho vy­lú­če­ní ne­roz­hod­lo. Vy­lú­če­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sú­du a iných osôb je up­ra­ve­né v us­ta­no­ve­niach §§ 31, 32 Tr. por. Ich zmys­lom a pri­már­nym úče­lom je za­bez­pe­čiť dô­ve­ru pro­ces­ných strán a ve­rej­nos­ti v nes­tran­nosť tres­tné­ho ko­na­nia ako cel­ku a jed­not­li­vých úko­nov vy­ko­ná­va­ných vo ve­ci. Zá­kon pria­mo vy­lu­ču­je z vy­ko­ná­va­nia úko­nov len kon­krét­ny sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o je­ho ne­zau­ja­tos­ti. Dô­vo­dy vy­lú­če­nia sú taxatív­ne. Vy­lú­čiť or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, resp. sud­cu mož­no iba cel­kom vý­ni­moč­ne,
zo sku­toč­ne zá­važ­ných dô­vo­dov, kto­ré by mu brá­ni­li roz­ho­do­vať v sú­la­de so zá­ko­nom, prav­di­vo a ne­zau­ja­to, pri­čom exis­ten­cia ta­ké­ho­to vzťa­hu, resp. po­me­ru mu­sí byť preu­ká­za­ná.

 

Zo zá­pis­ni­ce o ve­rej­nom za­sad­nu­tí z 21. no­vem­bra 2013 vy­plý­va, že bo­la oboz­ná­me­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti pro­ti pred­se­do­vi se­ná­tu Ka­ra­bí­no­vi, ako aj ob­sah pod­ne­tu na po­da­nie návr­hu na za­ča­tie dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia vo­či ne­mu, kto­rý bol pod­kla­dom ná­miet­ky. Se­nát dos­pel k zá­ve­ru, že nej­de o ná­miet­ku za­uja­tos­ti, kto­rá by vy­chá­dza­la z § 31 ods. 1 Tr. por., pre­to­že jej dô­vo­dom je pro­ces­ný pos­tup sú­du, pre­to sa o nej v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ne­ko­na­lo.  Po tom­to kon­šta­to­va­ní se­ná­tu ob­vi­ne­ný pred­lo­žil pí­som­nú ná­miet­ku za­uja­tos­ti vo­či prí­tom­né­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rá bo­la ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re do­ru­če­ná 18. no­vem­bra 2013. Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí sa pro­ku­rá­tor s tou­to ná­miet­kou oboz­ná­mil a uvie­dol, že ne­bo­la po­da­ná včas, jej ob­sa­hom bo­li sku­toč­nos­ti sprí­tom­ne­né v pred­chá­dza­jú­cich po­da­niach ob­vi­ne­né­ho a o po­dob­nej ná­miet­ke sa už v mi­nu­los­ti roz­ho­do­va­lo. Po pre­ru­še­ní ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia pro­ku­rá­tor ozná­mil, že o vzne­se­nej ná­miet­ke pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. ko­nať ne­bu­de, ná­miet­ka ne­bo­la po­da­ná neod­klad­ne, od po­da­nia od­vo­la­nia pro­ku­rá­tor žiad­ne úko­ny ne­vy­ko­ná­val, iba na ve­do­mie pre­be­ral po­da­nia ob­vi­ne­né­ho.

 

Z vy­jad­re­né­ho vy­plý­va, že ani dô­vod v zmys­le § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. ne­bol napl­ne­ný.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

 

V Bra­tis­la­ve, 22. augus­ta 2016

 

JUDr. Šte­fan H a r a b i n , v.r.

     pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia