Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov versus vydanie veci pri mobilnom telefóne

Práv­na ve­ta:

Ná­miet­ka, že na zna­lec­ké pres­kú­ma­nie mo­bil­ných te­le­fó­nov bol vzhľa­dom ku ich ope­rač­né­mu sys­té­mu pot­reb­ný prí­kaz na ucho­va­nie a vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov pod­ľa § 90 Tr. por., a te­da ne­pos­ta­čo­va­lo vy­da­nie, resp. od­ňa­tie ve­ci pod­ľa § 89, § 91 Tr. por., rov­na­ko nie je dô­vod­ná.

Mož­no  do­dať,  že  na­priek  niek­to­rým  po­dob­ným  ale­bo  zhod­ným  tech­nic­kým kom­po­nen­tom a spô­so­bu pre­vádz­ky, mo­bil­ný te­le­fón ne­mož­no sto­tož­niť s po­čí­ta­čom a ten­to
roz­diel sa pre­ja­vu­je i pri po­nu­ke a pre­da­ji prís­luš­ných za­ria­de­ní ako roz­diel­nych dru­hov to­va­ru.

Bez oh­ľa­du na uve­de­né a vo vzťa­hu k sa­mot­ným po­čí­ta­čo­vým úda­jom, vzhľa­dom k mož­né­mu ob­sa­hu prí­ka­zu pod­ľa § 90 ods. 1 písm. a/ až písm. e/ Tr. por. a ku ad­re­sá­to­vi
prí­ka­zu (vrá­ta­ne „pos­ky­to­va­te­ľa  ta­kých  slu­žieb“),  ide  o úda­je  ulo­že­né  pros­tred­níc­tvom po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu (nie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu), kto­ré ucho­vá, umož­ní ich vy­ho­to­ve­nie ale­bo sko­pí­ro­va­nie, zne­mož­ní k nim prís­tup, od­strá­ni ich z po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu ale­bo ich na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia vy­dá oso­ba, v dr­žbe ale­bo pod kto­rej sú kon­tro­lou (vrá­ta­ne pos­ky­to­va­te­ľa

slu­žieb), u kto­rej nie je pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie ale­bo od­ňať sa­mot­ný po­čí­tač (napr. oso­ba dis­po­nu­jú­ca s údaj­mi z dô­vo­du pos­ky­to­va­nia slu­žieb sú­vi­sia­cich s pre­vádz­kou po­čí­ta­ča ale­bo iných slu­žieb).

K od­vo­la­cím ná­miet­kam:

Obţalo­va­ný O. - okol­nosť, ţe bol R. H. v inom ko­na­ní os­lo­bo­de­ný spod obţalo­by zo skut­ku    spo­čí­va­jú­ce­ho    v za­do­váţení    vý­buš­ni­ny,    nás­led­ne    pouţitej    na    útok na dom R. M., je v jej pod­sta­te vy­svet­le­ná vy­ššie. V kaţdom ko­na­ní je hod­no­te­nie dô­ka­zov auto­nóm­ne, v pre­jed­ná­va­nej ve­ci (v kto­rej R. H. nie je obţalo­va­ným) vy­chá­dzal ŠTS z ce­lé­ho spek­tra   dô­ka­zov   a ni­mi   zis­te­ných   okol­nos­tí,   a to   u všet­kých   dot­knu­tých   osôb (spolu­obţalo­va­ných v tej­to ve­ci) a v kon­texte vec­ne sú­vi­sia­cich skut­kov, kto­rých na­via­za­nie na exis­ten­ciu zlo­či­nec­kej sku­pi­ny (bod I.) je tak­tieţ vy­svet­le­né vy­ššie. Pries­tor na ne­gá­ciu tých­to úvah od­vo­la­cí súd ne­zis­til.

Ná­miet­ka obţalo­va­né­ho O., ţe V. M. mo­hol spá­chať sku­tok s iný­mi neţ obţalo­va­ný­mi
oso­ba­mi a s moţným mo­tí­vom kon­flik­tu s oso­bou I. S. oh­ľa­dom pre­da­ja drog v Hlo­hov­ci, je
op­ro­ti  do­ka­zo­va­ním  zis­te­ným  okol­nos­tiam  v ich  re­le­van­tných  sú­vis­los­tiach  hypo­te­tic­kým
a úče­lo­vým pred­pok­la­dom. M. bol ne­po­chyb­ne sú­čas­ťou štruk­tú­ry sku­pi­ny „P.“, v rám­ci kto­rej

86                                                      2 To 9/2014

tres­tnú  čin­nosť  nao­zaj  pá­chal,  av­šak  prá­ve  v sú­čin­nos­ti  s člen­mi  sku­pi­ny,  na  účel pre­sa­dzo­va­nia zá­uj­mov sku­pi­ny a pri reš­pek­to­va­ní pos­ta­ve­nia jej vod­cu O.. M. kon­flikt s iný­mi oso­ba­mi (pre­po­je­nie M., S., T.) o sfé­ry vply­vu na dro­go­vom tr­hu te­da mo­hol byť a bol vţdy zá­ro­veň kon­flik­tom M. rep­re­zen­to­va­nej sku­pi­ny „P.“. Bez­pros­tred­ným im­pul­zom na vy­da­nie po­ky­nu na pred­met­ný útok zo stra­ny obţalo­va­né­ho O. však bo­li iné okol­nos­ti, po­pí­sa­né vo vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

V od­vo­la­ní tvr­de­ný  de­fi­cit kon­flik­tu  me­dzi  O.  a T. je  moţ­ný    z hľa­dis­ka  pria­mej fy­zic­kej kon­fron­tá­cie. Vo vý­ro­ku   i od­ôvod­ne­ní je však vy­svet­le­ný   fak­tic­ký roz­por zá­uj­mov me­dzi tý­mi­to oso­ba­mi a ni­mi ve­de­ný­mi štruk­tú­ra­mi, vy­plý­va­jú­ci z bo­ja o sfé­ry vply­vu (kto­rý sa ot­vo­ril po stret­nu­tí na Ka­men­nom mly­ne).

Je prav­dou, ţe R. H. mal moţnosť od­miet­nuť v pre­jed­ná­va­nej ve­ci vy­po­ve­dať ako sve­dok, ako uvá­dza od­vo­la­teľ. Je však zrej­mý von­kaj­ší (pre R. H. po­zi­tív­ny) efekt pop­re­tia vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti (a tým aj tres­tnej čin­nos­ti obţalo­va­ných v tej­to ve­ci) pri H. sve­dec­kej vý­po­ve­di - rov­na­ko   je   zrej­mý opač­ný efekt v prí­pa­de, ak by R. H. od­mie­tol vy­po­ve­dať ako sve­dok pre moţnosť pri­vo­diť si tres­tné stí­ha­nie.

Ak od­vo­la­teľ pou­ka­zu­je na niek­to­ré os­lo­bo­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tia sú­dov v iných ve­ciach a aj na vlas­tné os­lo­bo­de­nie z čas­ti skut­ku v bo­de 12 obţalo­by, up­lat­ne­nie prin­cí­pu „in du­bio pro reo“ v sú­vis­los­tiach ta­ké­ho roz­ho­do­va­nia nič vo vzťa­hu k od­vo­la­te­ľom na­mie­ta­né­mu sved­ko­vi  M.  ne­me­ní  na  vy­hod­no­te­ní  pod­sta­ty  ob­sa­hu  je­ho  vý­po­ve­de  sú­dom  ako zod­po­ve­da­jú­cej reál­ne nas­ta­lým sku­toč­nos­tiam.

Na­mie­ta­ná úva­ha sú­du, ţe ak P. v ča­se M. te­le­fo­ná­tu o ak­cii uţ ve­del, tak o nej ve­del od

O.,  je  vzhľa­dom  na  ok­ruh  a vzťa­hy  za­in­te­re­so­va­ných  osôb  dô­vod­ná.  Na  ak­cep­tá­cii  M. poţiadav­ky na za­bez­pe­če­nie vý­buš­nín zo stra­ny P. by však nič nez­me­ni­lo, ke­by o dot­knu­tých okol­nos­tiach P. ne­ve­del  - iš­lo to­tiţ o poţiadav­ku od jed­né­ho z ria­dia­cich čle­nov sku­pi­ny a v rám­ci jej čin­nos­ti Poţiadav­ka sa pri­tom tý­ka­la ne­le­gál­ne­ho za­bez­pe­če­nia vý­buš­ni­ny, čo je u obţalo­va­né­ho P. kva­li­fi­kač­ne re­le­van­tné.

Aj obţalo­va­ný Š. na­mie­ta ne­vie­ro­hod­nosť sved­ka M. v sú­vis­los­ti s os­lo­bo­dzu­jú­cou
čas­ťou  vý­ro­ku  ŠTS  vo  vzťa­hu  ku  skut­ku  v bo­de 12  obţalo­by,  všeo­bec­nú  mo­ti­vač­nú

ne­vie­ro­hod­nosť vý­po­ve­de toh­to sved­ka a os­lo­bo­de­nie R. H. v inej ve­ci - tie­to okol­nos­ti sú

87                                                      2 To 9/2014

vy­svet­le­né vy­ššie, rov­na­ko okol­nosť, ţe R. H. v pre­jed­ná­va­nej ve­ci neod­mie­tol vy­po­ve­dať ako sve­dok

Okol­nosť, či poš­ko­de­ný D. vo svo­jej vý­po­ve­di ozna­čil rov­na­ké vo­zid­lo, kto­rým pri­šiel
na  stret­nu­tie  na  Ka­men­nom  mly­ne,  ako  vo­zid­lo,  kto­ré  mu  bo­lo  pri  úto­ku  poš­ko­de­né,
je  ty­pic­kým  prík­la­dom  vy­hľa­dá­va­nia  ok­ra­jo­vé­ho  roz­po­ru  vo  vý­po­ve­di  sved­ka,  kto­rý
je z hľa­dis­ka pod­sta­ty do­ka­zo­va­ných okol­nos­tí ire­le­vant­ný  (ako je uve­de­né v úvo­de toh­to
od­ôvod­ne­nia). Pri vý­po­ve­di s ča­so­vým od­stu­pom je evi­den­tné, ţe sve­dok sús­tre­dí pa­mä­ťo­vé
schop­nos­ti na esen­ciál­ne pr­vky to­ho, čo má v obţalob­ných sú­vis­los­tiach ob­jas­niť.

V osob­nom od­vo­la­com po­da­ní obţalo­va­ný na­mie­tal údaj­ný nát­lak zo stra­ny po­li­caj­nej ope­ra­tí­vy a vy­šet­ro­va­te­ľov Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, spo­je­ný s hroz­bou vy­so­ké­ho tres­tu v prí­pa­de ne­vy­po­ve­da­nia pro­ti O..

Sa­mot­né ta­ké tvr­de­nie ne­môţe pos­tup štát­ne­ho or­gá­nu spo­chyb­niť, je­ho ne­le­gál­na čin­nosť by mu­se­la byť do­ká­za­ná, rov­na­ko ako spá­chanie tres­tné­ho či­nu  (i tres­tné­ho či­nu spá­cha­né­ho pri vý­ko­ne prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa). Inak pla­tí pre­zum­pcia správ­nos­ti ta­ké­ho pos­tu­pu (rov­na­ko, ako pre­zum­pcia ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní).

Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ná­miet­ky obţalo­va­né­ho P., okol­nosť je­ho ne­ve­do­mos­ti o O.
po­ky­noch  na  pred­met­né  úto­ky  je  ob­jas­ne­ná  vy­ššie (vrá­ta­ne  kva­li­fi­kač­nej  rov­no­cen­nos­ti

al­ter­na­tí­vy poţiadav­ky na za­ob­sta­ra­nie vý­buš­ni­ny len od M.). Sku­tok v bo­de II.-6 vo svo­jom
ná­ve­tí  (kde je po­pí­sa­ná tres­tná čin­nosť obţalo­va­né­ho P.) vý­slov­ne uvá­dza, ţe ten­to ko­nal
z pod­ne­tu oso­by z ria­dia­cej a roz­ho­do­va­cej zloţky (M.). Je te­da ne­pod­stat­ný pria­my kon­takt s

O.  (aj  keď  je  dô­vod­ná  úva­ha  sú­du  o P.  ve­do­mos­ti  o prip­ra­vo­va­nom  úto­ku  v ča­se  je­ho
kon­tak­to­va­nia  M. -  viď  vy­ššie).  Pod­sta­tou  tres­tnos­ti  ko­na­nia  obţalo­va­né­ho  P.  je  tu

za­do­váţenie, pre­voz a pre­cho­vá­va­nie hro­mad­ne účin­nej zbra­ne bez prís­luš­né­ho po­vo­le­nia.. Tres­tnosť  ta­ké­ho  či­nu  a okol­nosť  je­ho  spá­chania  pá­cha­te­ľom  ako  čle­nom  ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia je ne­po­chyb­ná i v prí­pa­de, ak by kri­tic­kú čin­nosť poţado­val len pria­mo M. (a to, ako uţ bo­lo uve­de­né, vzhľa­dom na cha­rak­ter ta­ké­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia a per­so­nál­ne sú­vis­los­ti). Bo­lo by to­mu tak te­da i vte­dy, ak by obţalo­va­ný P. ne­ve­del o kon­krét­nom úče­le pouţitia vý­buš­ni­ny (sa­mot­né úto­ky sa mu za vi­nu nek­la­dú).

Po­kiaľ je obţalo­va­ným P. vý­po­veď sved­ka M., resp. po­zi­tív­ne hod­no­te­nie jej lo­gic­kých
sú­vis­los­tí vo vzťa­hu k prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja spo­chyb­ňo­va­ná tým, ţe sve­dok sám pá­chal

88                                                      2 To 9/2014

dot­knu­tú  tres­tnú  čin­nosť,  pla­tí,  ţe  sve­dok  ju  sku­toč­ne  pá­chal.  Zod­po­ve­dá  tieţ  prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, ţe P. vý­buš­ni­nu us­cho­vá­val aţ do ním vy­ko­na­nej de­monštrá­cie spô­so­bu jej pouţitia a účin­kov na Chor­vát­skom ra­me­ne. Rov­na­kú vec­nú lo­gi­ku vô­bec ne­pos­trá­da (ako je to na­mie­ta­né) ok­ruh na de­monštrá­cií zú­čas­tne­ných osôb, kto­ré bo­li zú­čas­tne­né aj na pred­met­ných úto­koch (D., Š., M.).

Znal­ci  ne­vy­lú­či­li  spô­sob  pre­vo­zu  vý­buš­ni­ny,  skut­ko­vo  us­tá­le­ný  sú­dom,  ako  sa dom­nie­va  od­vo­la­teľ.  ŠTS  ob­jas­nil  tie­to  sú­vis­los­ti  zna­lec­ké­ho  do­ka­zo­va­nia  vo  vzťa­hu k od­ol­nos­ti  tri­to­lo­vých  ná­loţiek  pro­ti  me­cha­nic­kým  pod­ne­tom.  To  pla­tí  bez  oh­ľa­du  na vy­lú­če­nie  kon­tak­tnej  prep­ra­vy  roz­bu­šiek  a vý­buš­ni­ny  v tes­nej  blíz­kos­ti  bez­peč­nos­tný­mi pred­pis­mi, kto­ré zoh­ľad­ňu­jú moţné ri­zi­ká s adek­vát­nou re­zer­vou. Pri dot­knu­tých skut­ko­vých zis­te­niach  však  ide  o fak­tic­kú,  nie  práv­nu  moţnosť  ta­kej  prep­ra­vy.  Práv­na  ne­moţnosť evi­den­tne ne­bo­la pre pá­cha­te­ľov dô­leţi­tá.

Ne­pot­reb­nosť  inštruk­táţe  pre  M.  v dôs­led­ku  je­ho  pred­chá­dza­jú­cej  skú­se­nos­ti
s vý­buš­ni­na­mi je moţná, vý­buš­ni­na bo­la však pred­ve­de­ná i vo­či   ďal­ším vy­ko­ná­va­te­ľom, resp.
reali­zač­né­mu  tí­mu  úto­kov.  Na­vy­še,  svo­ju (od­vo­la­te­ľom  na­mie­ta­nú)  skú­se­nosť  spo­je­nú

s úto­kom na vo­zid­lo M. A. by V. M. nep­re­zen­to­val pred za­in­te­re­so­va­ný­mi oso­ba­mi, naj­mä po­kiaľ ide o P., blíz­ke­ho O. a ním pria­mo ria­de­né­ho.

Ak obţalo­va­ný D. spo­chyb­ňu­je tvr­de­nia M. tým, ţe ich ne­potvr­dil O., tá­to okol­nosť je v dôs­led­ku pro­ces­nej po­zí­cie na­pos­le­dy me­no­va­né­ho (ako obţalo­va­né­ho) zrej­má.

Po­kiaľ ide o poš­ko­de­ných, osob­ný kon­takt (len dvoch z nich - D., M.) s obţalo­va­ným

D. nep­rek­ro­čil rá­mec stret­nu­tia na Ka­men­nom mly­ne, kde mal viesť aj pod­ľa sved­ka D. ro­ko­va­nie M.  (nie D.). To­to stret­nu­tie tvo­ri­lo len pred­po­lie nás­led­ných uda­los­tí, v kto­rých spo­čí­va  tres­tnosť  ko­na­nia  obţalo­va­né­ho  a kto­ré  uţ  nep­re­bie­ha­li  v osob­nom  kon­tak­te s poš­ko­de­ný­mi.   Pre­to   nie   je   pot­reb­né   do­ka­zo­vať   osob­nú   zná­mosť   obţalo­va­né­ho s poš­ko­de­ný­mi ale­bo opoz­ná­vať ho poš­ko­de­ným D.  (ako obţalo­va­ný na­mie­ta vo vzťa­hu k prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia).

Okol­nosť osob­nej ne­ko­mu­ni­ká­cie O. s H. v pred­met­nom ča­se ak­cep­tu­je a v kon­texte či­nu vy­svet­ľu­je na­pad­nu­tý roz­su­dok.

89                                                      2 To 9/2014

Okol­nosť pred­pok­la­da­nej skú­se­nos­ti M. s pouţitou vý­buš­ni­nou, je­ho zna­losť prie­be­hu

skut­ko­vé­ho    de­ja          v dôs­led­ku    vlas­tnej           účas­ti       na    ňom,    obţalo­va­ným    D.

(aj ďal­ší­mi od­vo­la­teľ­mi, vrá­ta­ne B. D.) tvr­de­ná ne­moţnosť prep­ra­vy vý­buš­ni­ny M. uve­de­ným spô­so­bom, i okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa os­lo­bo­de­nia R. H. sú vy­svet­le­né vy­ššie.

Od­vo­la­teľ  na­mie­ta,  ţe  obţalo­va­ný  Š.  her­ňu  A.  v Tr­na­ve  v pred­met­nom  ča­se
nep­re­vádz­ko­val,  na­koľ­ko  bo­la  pre­vádz­ka  uţ  za­tvo­re­ná.  Skut­ko­vé  zis­te­nie  sú­du  sa  však
nev­zťa­hu­je  k pre­vádz­ko­va­niu  her­ne,  ale  k to­mu,  ţe  obţalo­va­ný  Š. (te­da  nie  dot­knu­tý

od­vo­la­teľ)  v pries­to­re  her­ne  vý­buš­ni­nu  us­cho­vá­val         (z  hľa­dis­ka  tres­tnos­ti  či­nu  ani  nie  je

dô­leţité  mies­to  drţby  vý­buš­ni­ny,  ale  jej  drţba  sa­mot­ná,    ďal­šie  od­ov­zda­nie  vý­buš­ni­ny obţalo­va­né­mu D. a je­ho nad­vä­zu­jú­ca čin­nosť).

Po­kiaľ ide o os­lo­bo­de­nie obţalo­va­ných B. a B. a od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra:

Ak   ŠTS   za­loţil   svoj   zá­ver   na   dô­kaz­nej   nú­dzi   vo­či   M.   B.                             (útok

na poš­ko­de­né­ho T.) na tom, ţe je­di­ným dô­ka­zom je vý­po­veď V. M. - v tom­to prí­pa­de ako ne­pria­me sve­dec­tvo (o tej­to oso­be mal ve­dieť od obţalo­va­né­ho D., kto­rý dot­knu­tý in­for­má­ciu v ko­na­ní ne­potvr­dil), nie je pries­tor na spo­chyb­ne­nie toh­to zá­ve­ru.

To pla­tí rov­na­ko v prí­pa­de obţalo­va­né­ho B. a úto­ku na J. D. (sve­dok M. ho ozna­čil na zá­kla­de ozná­me­nia Š., kto­ré pri­púš­ťa­lo via­ce­ro moţných pá­cha­te­ľov).

V ko­neč­nom  dôs­led­ku,  naj­vyš­ší  súd  reš­pek­tu­je  i úva­hu  ŠTS  o po­chyb­nos­tiach
sú­vi­sia­cich s vý­sled­ka­mi zna­lec­ké­ho skú­ma­nia oh­ľa­dom vý­buš­ni­ny pouţitej na útok na dom R.

T., op­ro­ti po­pi­su údaj­ne O. osob­ne od­ov­zda­né­ho a pouţité­ho pred­me­tu, pre­zen­to­va­né­ho V. M.. Pro­ku­rá­tor  v od­vo­la­ní  ani  ten­to  roz­por  ne­na­mie­ta,  pou­ka­zu­je  len  na  to,  ţe  v os­tat­ných sek­ven­ciách skut­ko­vé­ho de­ja sa uká­zal M. opis ako vie­ro­hod­ný.

V kon­fron­tá­cii ob­jek­ti­vi­zu­jú­ce­ho dô­ka­zu zna­lec­kým po­sud­kom a sub­jek­tív­nych úda­jov
sved­ka je pot­reb­né po­ne­chať skut­ko­vý zá­ver, kto­rý bol pod­kla­dom os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku
roz­sud­ku, ne­dot­knu­tý, a te­da pri­pus­tiť aj om­yl (pa­mä­ťo­vú nep­res­nosť) sved­ka, aj keď sve­dok
je inak sú­dom po­vaţova­ný za vie­ro­hod­né­ho. V tom­to (ale aj v iných od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch)
bol prin­cíp pri­čí­ta­nia po­chyb­nos­tí v pros­pech obţalo­va­né­ho up­lat­ne­ný dôs­led­ne, čo naj­vyš­ší
súd ak­cep­tu­je.

90                                                      2 To 9/2014

To však nep­la­tí o pro­ces­nom rie­še­ní uve­de­nej si­tuácie vo vý­ro­ku roz­sud­ku.

V prí­pa­de dot­knu­té­ho os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku je zo skut­ku v bo­de 12 obţalo­by vy­ňa­tá in­teg­rál­na časť skut­ko­vé­ho de­ja  - pos­kyt­nu­tie vý­buš­ni­ny obţalo­va­ným O. V. M., pri­čom nás­led­ne sa M. spo­lu s obţalo­va­ným Š. roz­hod­li pouţiť vý­buš­ni­nu na útok sme­ru­jú­ci vo­či poš­ko­de­né­mu T. (po čom nas­le­do­val útok sa­mot­ný).

Nej­de o sa­mos­tat­ný sku­tok ani o čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, pre­to
ne­bo­lo  pot­reb­né  tú­to  časť  skut­ku  pok­ryť  os­lo­bo­dzu­jú­cim  vý­ro­kom,  len  ju  re­du­ko­vať
(od­strá­niť) z for­mu­lá­cie skut­ko­vej ve­ty v od­su­dzu­jú­com vý­ro­ku. K to­mu aj doš­lo pri skut­ku
v bo­de II.-6 (v ná­ve­tí, kto­ré je vý­cho­dis­kom pre vy­ús­te­nie skut­ko­vé­ho de­ja do troch úto­kov,
po­pí­sa­ných v pís­me­nách a/, b/ a c/). Po vy­ko­na­ní ta­kej úp­ra­vy bol uţ os­lo­bo­dzu­jú­ci vý­rok,
tý­ka­jú­ci  sa  vy­ššie  uve­de­ných  okol­nos­tí,  nad­by­toč­ný,  pre­to  ho  od­vo­la­cí  súd  na  zá­kla­de
od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra zru­šil bez náh­ra­dy (pro­ces­ne z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 321 ods. 1 písm.
b/ Tr. por., te­da pre vy­ššie po­pí­sa­nú chy­bu prís­luš­nej čas­ti od­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho vý­ro­ku
roz­sud­ku).

Od­vo­la­cí súd ne­bol ob­me­dze­ný us­ta­no­ve­ním § 322 ods. 4 písm. a/ Tr. por., na­koľ­ko po zru­še­ní prís­luš­nej čas­ti os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku o vi­ne, kto­rá bo­la vzhľa­dom na re­duk­ciu od­su­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku v bo­de II.-6 (ob­sa­ho­vo op­ro­ti bo­du 12 obţalo­by) nad­by­toč­ná, neuz­nal obţalo­va­ných J. O. a A. Š. za vin­ných (ani v tom­to sme­re ne­pot­re­bo­val po­ne­chať do­ka­zo­va­nie ot­vo­re­né vrá­te­ním ve­ci sú­du pr­vé­ho stup­ňa).

Okol­nosť pô­vo­du vý­buš­ni­ny je skut­ko­vo rie­še­ná v bo­de II.-6b (ob­sta­ra­nie vý­buš­ni­ny ne­zis­te­ným spô­so­bom V. M.).

Bod II.- 7 (bod 13 obţalo­by).

Pro­ti to­mu­to skut­ku sa od­vo­la­li oba­ja obţalo­va­ní, pro­ku­rá­tor sa od­vo­lal v nep­ros­pech obţalo­va­né­ho B., pre ne­pouţitie zna­ku spá­chania či­nu pá­cha­te­ľom ako čle­nom ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia v zmys­le § 245 ods. 4 písm. b/ Tr. zák.

Po­kiaľ ide o od­vo­la­nie obţalo­va­né­ho Š.:

91                                                      2 To 9/2014

Poš­ko­de­ný K. sí­ce ne­ve­del, kto mu pod­pá­lil vo­zid­lo, sku­pi­na ľu­dí, kto­rá ho nav­ští­vi­la,
mu však ozná­mi­la, ţe na­mies­to náh­ra­dy ško­dy (pô­vod­ne do­hod­nu­tých 500 eur) bu­de pla­tiť
su­mu aţ 3000 eur, čo je ty­pic­kým prík­la­dom „po­ku­ty“ za in­ci­dent v ba­re P., kto­rý pos­tup je
cha­rak­te­ris­tic­ký pre čin­nosť dot­knu­tej zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, rov­na­ko ako nás­led­né za­pá­le­nie
vo­zid­la.

Pla­te­nie    „za  ochra­nu“  T.  P.,  uvá­dza­né  sved­kom  F.,  do  rám­ca  tých­to  okol­nos­tí
(ob­jek­ti­vi­zo­va­ných zis­te­ním poš­ko­de­nia vo­zid­la), jed­noz­nač­ne za­pa­dá.

Otáz­ka,  či  bo­li  pot­reb­né  tri  oso­by  na  pod­pá­le­nie  vo­zid­la  je  zod­po­ve­da­ná  tým, ţe F. ro­bil vo­di­ča, kým čin vy­ko­na­li Š. s B..

K ce­lej ak­cii doš­lo na pod­net sved­ka P., ta­ké­to  „mi­mo­súd­ne“ vy­má­ha­nie ško­do­vej

poh­ľa­dáv­ky (na­vý­še­nej prís­luš­nou pe­na­li­zá­ciou) má však cha­rak­ter tres­tné­ho či­nu a neob­sto­jí

ná­miet­ka spl­no­moc­ne­nia Š. P. na poţado­va­nie náh­ra­dy ško­dy, kto­rý (P.) tú­to okol­nosť na­vy­še

ne­potvr­dil    (za po­pí­sa­ných okol­nos­tí by inak iš­lo o trest­ný čin hru­bé­ho nát­la­ku vo for­me

„vy­má­hač­stva“  pod­ľa      §   191  Tr.  zák.,  vrá­ta­ne  okol­nos­ti  pod­ľa  ods.         4  písm.  c/  toh­to

us­ta­no­ve­nia).

Čo sa tý­ka pro­ku­rá­to­ra, up­lat­ne­nú ná­miet­ku vec­ne neo­dô­vod­nil, v kon­texte však moţno
do­vo­diť, ţe má za to, ţe účasť na pod­pá­le­ní vo­zid­la potvr­dzu­je člen­stvo obţalo­va­né­ho B.
v zlo­či­nec­kej  sku­pi­ne.  Ako  je  uve­de­né  aj  v pred­chá­dza­jú­cej  čas­ti  od­ôvod­ne­nia,  tý­ka­jú­cej
sa skut­ku v bo­de I, ne­moţno ta­kú dô­kaz­nú úva­hu ak­cep­to­vať. Ide o trest­ný čin spá­cha­ný
spo­loč­ne s čle­nom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny (Š.), kto­rý však sám ose­be nep­red­sta­vu­je ani člen­stvo
v tej­to sku­pi­ne, ale ani čin­nosť pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu ale­bo jej pod­po­ru. U obţalo­va­né­ho B. je
čin­nosť  pre  sku­pi­nu  cha­rak­te­ri­zo­va­ná  v bo­de  I. (  ko­na­nie  zod­po­ve­da­jú­ce  sú­čin­nos­ti

s obţalo­va­ným O.), tam­tieţ   sú­čas­ne uve­de­ná okol­nosť spá­chania tres­tné­ho či­nu v bo­de II-7 má dok­res­ľu­jú­ci cha­rak­ter.

Čin te­da ne­bol obţalo­va­ným B. spá­cha­ný ako čle­nom ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia.

Po­kiaľ ide o od­vo­la­nia obţalo­va­né­ho B., na­mie­ta, ţe je­di­ným sved­kom je sve­dok
ne­pria­my, kto­rý mal in­for­má­cie len od Š.. To však ne­zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti. Sve­dok F. je

92                                                      2 To 9/2014

sved­kom pria­mym, na ak­cii sa ako vo­dič po­die­ľal, aj keď auto poš­ko­de­né­ho ne­za­pa­ľo­val. Pod­pá­le­nie vo­zid­la však ob­sa­hom svo­jej vý­po­ve­de jed­noz­nač­ne potvr­dzu­je.

Sku­tok v bo­de II.-8 (bod 5 obţalo­by).

Pro­ku­rá­tor sa v tom­to bo­de od­vo­lal pro­ti os­lo­bo­de­niu obţalo­va­né­ho O. pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por.

Obţalo­va­ný B. od­vo­la­nie po­da­né po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (pro­ti
vý­ro­ku o vi­ne a tres­te) v pí­som­nom od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia po­da­né­ho pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu
špe­ci­fi­ko­val tak, ţe „sme­ru­je čo do vi­ny a tres­tu v bo­de I. roz­sud­ku“. To zod­po­ve­dá i ob­sa­hu
od­ôvod­ne­nia a zá­ve­reč­né­mu návr­hu (pe­ti­tu) pí­som­né­ho od­vo­la­nia, kde navr­hu­je os­lo­bo­diť je­ho
oso­bu   spod   obţalo­by   po   zru­še­ní   vý­ro­ku   na­pad­nu­té­ho   roz­sud­ku   v bo­de   I.
a za  sku­tok  v bo­de  II.-8  mu  uloţiť,  pri  za­cho­va­ní  sú­dom  pouţitej  práv­nej  kva­li­fi­ká­cie,
mier­nej­ší trest.

Op­ro­ti to­mu v rám­ci ko­neč­né­ho návr­hu na ve­rej­nom za­sad­nu­tí obţalo­va­ný (osob­ne, nie pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu) navr­hol vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de II.-8 zoh­ľad­niť je­ho zvý­še­nú to­le­ran­ciu (re­zis­ten­ciu) na ma­ri­hua­nu, zís­ka­nú dl­ho­do­bým uţíva­ním. Pre­to náj­de­né mnoţstvo u ne­ho nep­rek­ra­ču­je de­sať­ná­so­bok ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pouţitie, a te­da navr­hu­je čin prek­va­li­fi­ko­vať v zmys­le § 171 (na­mies­to § 172 ods. 1) Tr. zák.

Ak bo­lo od­vo­la­nie po­da­né len pro­ti niek­to­ré­mu vý­ro­ku, ne­mož­no ho po up­ly­nu­tí le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia (§ 309 Tr. por.) po­dať pro­ti iné­mu vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku,  a to  ani  v od­ôvod­ne­ní  už  po­da­né­ho  od­vo­la­nia;  na  roz­ší­re­nie  od­vo­la­nia ne­mož­no pou­žiť ani ko­neč­ný návrh na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du (§ 295 ods. 3 Tr. por.) To pla­tí aj v prí­pa­de, ak bo­lo od­vo­la­nie po­da­né pro­ti via­ce­rým vý­ro­kom roz­sud­ku a vza­té späť (§ 312 ods. 2 Tr. por.) len čias­toč­ne, te­da vo vzťa­hu k niek­to­ré­mu z pô­vod­né na­pad­nu­tých vý­ro­kov. Vza­tie od­vo­la­nia späť sa však be­rie na ve­do­mie pod­ľa § 312 ods. 4 Tr. por. len pri úpl­nom späť­vza­tí od­vo­la­nia.

Na­priek  tej­to  okol­nos­ti,  k ná­miet­ke  obţalo­va­né­ho  up­lat­ne­nej  v ko­neč­nom  návr­hu
naj­vyš­ší súd uvá­dza, ţe re­zis­ten­cia zís­ka­ná pred­chá­dza­jú­cou opa­ko­va­nou ap­li­ká­ciou omam­nej
ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky ne­môţe byť dô­vo­dom na priaz­ni­vej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (§ 171
na­mies­to § 172 Tr. zák., resp. § 171 ods. 1 na­mies­to § 171 ods. 2 Tr. zák.). Ta­ký prís­tup by

93                                                      2 To 9/2014

po­pie­ral zmy­sel a za­me­ra­nie dot­knu­tej tres­tnop­ráv­nej úp­ra­vy, kto­rá má pre­cho­vá­va­niu a iným for­mám dis­po­no­va­nia s dro­gou (a spros­tred­ko­va­ne jej kon­zu­má­cii) za­brá­niť.

„Ob­vyk­le  jed­no­ra­zo­vou  dáv­kou  na  pou­ži­tie“  v zmys­le  §  135  ods.  1  a ods.  2 Tr. zák. sa ro­zu­mie dáv­ka omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá sa bež­ne (u väč­ši­ny uží­va­te­ľov) kon­zu­mu­je pri jed­nom pou­ži­tí a tak­to vy­jad­ru­je kon­zum­ný prie­mer.

Čo sa tý­ka od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra vo vzťa­hu­je k os­lo­bo­de­niu obţalo­va­né­ho O., tvr­dí

pre­cho­vá­va­nie         ma­ri­hua­ny         v pries­to­roch         vrát­ni­ce        obţalo­va­ným          B.        nie­len

pre svo­ju vlas­tnú pot­re­bu, ale zá­ro­veň na to, aby ju mo­hol uţívať aj O.. To má do­ka­zo­vať sve­dec­ky a zna­lec­ky preu­ka­zo­va­né dl­ho­do­bé uţíva­nie ma­ri­hua­ny na­pos­le­dy me­no­va­ným.

Tá­to úva­ha ne­má lo­gic­kú opo­ru vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch. Sa­mot­ný B. ma­ri­hua­nu
uţíval - a na ten účel aj pre­cho­vá­val, za čo bol obţalo­va­ný a aj od­sú­de­ný. Ak ma­la vrát­ni­ca
za­bez­pe­čo­vať chrá­ne­ný vstup do O. do­mu, vzni­ká pri­naj­men­šom po­chyb­nosť, pre­čo by mal O.
skla­do­vať dro­gu ur­če­nú na vlas­tné pouţitie na vrát­ni­ci, a nie v sa­mot­nom do­me. Pre­cho­vá­va­nie
v pries­to­roch vrát­ni­ce je pre­cho­vá­va­ním B., pri­čom sa­mot­né uţíva­nie dro­gy nie je tres­tným
či­nom a nič iné neţ in­di­ko­va­né a ne­kon­kre­ti­zo­va­né uţíva­nie ma­ri­hua­ny ne­bo­lo u O. zis­te­né.

K bo­du II.-9 (bo­dy 7, 9 a 19 obţalo­by).

Pro­ti to­mu­to bo­du sa od­vo­la­li obţalo­va­ní A., B., A. a K..

Pro­ku­rá­tor sa od­vo­lal pro­ti obţalo­va­né­mu A. pre ne­pouţitie zna­ku spá­chania či­nu pá­cha­te­ľom ako čle­nom ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia, te­da nek­va­li­fi­ká­cii to­mu zod­po­ve­da­jú­cej okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­cej pouţitie vy­ššej tres­tnej sadz­by pod­ľa § 171 ods. 4 písm. b/ Tr. zák., a u obţalo­va­né­ho K. pre ne­pouţitie okol­nos­ti pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na ust. § 138 písm. b/ Tr. zák., te­da pá­chanie či­nu po dl­hší čas.

Bod II.-9 je opä­tov­ne (ako bod II.-6) tvo­re­ní ná­ve­tím a pís­me­na­mi  - a) a b), kto­ré
v súhr­ne tvo­ria ce­lok ( pís­me­ná pri­ná­leţia k ná­ve­tiu a nao­pak), pri­čom tres­tná čin­nosť to­ho-
kto­ré­ho obţalo­va­né­ho môţe byť po­pí­sa­ná v ľu­bo­voľ­nej čas­ti uve­de­né­ho cel­ku. Z toh­to sa však
vy­my­ká  po­pis  tres­tnej  čin­nosť  obţalo­va­né­ho  K.,  vo  vzťa­hu  ku  kto­ré­mu  bol  dot­knu­tý
od­su­dzu­jú­ci vý­rok zru­še­ný a o je­ho tres­tnej čin­nos­ti v prís­luš­nom ţalo­va­nom roz­sa­hu bo­lo

94                                                      2 To 9/2014

roz­hod­nu­té  od­vo­la­cím  sú­dom,  a to  tak,  ţe  bo­la  za­kom­po­no­va­ná  do  dvoch  sa­mos­tat­ných

skut­kov (ako viac­čin­ný rov­no­ro­dý sú­beh tres­tných či­nov).

Ta­kým spô­so­bom bol roz­hod­nu­tím oboch sú­dov (roz­sud­ka­mi ŠTS a naj­vyš­šie­ho sú­du)

pok­ry­tý  roz­sah  bo­dov      7,   9  a 19  obţalo­by  a ta­ká­to  pre­for­mu­lá­cia  je  vec­ne,  pro­ces­ne

a hmot­nop­ráv­ne správ­na.

Tre­ba  eš­te  poz­na­me­nať,  ţe  vo  vzťa­hu  k obţalo­va­né­mu  A.  os­tá­va  roz­hod­nu­tím
naj­vyš­šie­ho sú­du ne­dot­knu­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia v bo­de II.-9 pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c/,
písm.. d/ Tr. zák. v zne­ní účin­nom od 1. augus­ta 2013 (chy­ba vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vo
for­mu­lá­cii  „do  31.8.2013“) ne­bo­la dô­vo­dom na zru­še­nie roz­sud­ku v tom­to bo­de, na­koľ­ko
zá­sad­ne neov­plyv­ni­la pos­ta­ve­nie obţalo­va­né­ho, ako je to pre­dos­la­né v úvod­nej čas­ti toh­to
od­ôvod­ne­nia).

Na   ta­kej   ne­dot­knu­tej   práv­nej   kva­li­fi­ká­cii            (vrá­ta­ne   prís­luš­nej   práv­nej   ve­ty)

zod­po­ve­da­jú­cej  vy­ššie  ozna­če­né­mu  us­ta­no­ve­niu  nič  ne­me­ní  zru­še­nie  vý­ro­ku  o vi­ne
na­pad­nu­té­ho  roz­sud­ku  v od­su­dzu­jú­cej  čas­ti  v bo­de  I.  u obţalo­va­né­ho  A..  To  je  pot­reb­né
poz­na­me­nať  vo  vzťa­hu  k okol­nos­ti,  ţe  ŠTS  do  bo­du  I. (te­da  iné­ho  skut­ku)  nes­práv­ne

na­for­mu­lo­val vý­luč­ne od­liš­né, to­mu skut­ku ne­zod­po­ve­da­jú­ce ko­na­nie obţalo­va­né­ho A., a to
for­mou od­ka­zu na bod II.-9a, a tú­to si­tuáciu hod­no­til ako jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov.
V nad­väz­nos­ti na pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du pri skut­ku v bo­de I. (bod 1 obţalo­by) - zru­še­nie
a os­lo­bo­de­nie vo vzťa­hu k obţalo­va­né­mu A., je cel­ko­vým vý­sled­kom od­vo­la­cie­ho ko­na­nia
po­ne­chanie od­sú­de­nia toh­to  obţalo­va­né­ho  v bo­de  II.-9a tak  (s tou kva­li­fi­ká­ciou), ako je
uve­de­ná vy­ššie.

K od­vo­la­cím ná­miet­kam:

Obţalo­va­ný  A.  na­mie­ta,  ţe  súd  us­tá­lil  je­ho  vi­nu           „vý­luč­ne“  na  zá­kla­de  vý­po­ve­dí

sved­kov R., P., J., M., G. a M.. Uţ ten­to vý­po­čet uka­zu­je, ţe nej­de o je­di­ný a izo­lo­va­ný dô­kaz.

Od­vo­la­teľ po­dá­va vlas­tnú ana­lý­zu vý­po­ve­dí tých­to sved­kov, pri kto­rých pou­ka­zu­je na
ča­so­vé  a vec­né  okol­nos­ti,  kto­ré  po­vaţuje  za  spor­né  ale­bo  roz­por­né,  čím  tie­to  vý­po­ve­de
spo­chyb­ňu­je. Pou­ka­zu­je pri­tom aj na okol­nos­ti  (dis­ko­té­ka v Pus­tých Úľa­noch) a sve­dec­ké

95                                                      2 To 9/2014

vý­po­ve­de (sve­dok Š.), resp. iné dô­ka­zy (zá­pis­ník K. Š.), kto­ré ne­bo­li vý­cho­dis­ko­vým bo­dom pre úva­hy sú­du k pred­met­né­mu skut­ku.

Pou­ka­zu­je  ďa­lej  na  okol­nos­ti,  kto­ré  nie  sú  z  hľa­dis­ka  zna­kov  spá­chania
kva­li­fi­ko­va­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­stat­né a je evi­den­tné, ţe ani ne­moţno oča­ká­vať pres­nosť,
resp.  zho­du vý­po­ve­dí  sved­kov  pri roz­pa­mä­ta­ní  sa  na sprie­vod­né  pod­rob­nos­ti  (na­mie­ta­né
od­po­ve­de   na   otáz­ky   tý­ka­jú­ce   sa   inter­iéru   vo­zid­la   obţalo­va­né­ho   B.,   okol­nosť,
či obţalo­va­ný A. v ro­ku 2008 pri­vie­zol dro­gy na tom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré na­do­bu­dol aţ
v ro­ku  2008 ale­bo inom vo­zid­le toh­to ty­pu, ale­bo či pri mie­ša­ní dro­gy pred jej ďal­ším
pre­da­jom bo­li vţdy sú­čas­ne prí­tom­ní M., G. aj Š.  (tie­to as­pek­ty hod­no­te­nia sve­dec­kých
vý­po­ve­dí sú ge­ne­rál­ne ko­men­to­va­né v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti od­ôvod­ne­nia, tý­ka­jú­cej sa skut­ku
v bo­de I.).

Sú­vis­los­ti vy­ko­na­ných dô­ka­zov a prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, us­tá­le­né­ho v na­pad­nu­tom
roz­sud­ku  sú  vo  vzťa­hu  k práv­ne  re­le­van­tným  okol­nos­tiam  v od­ôvod­ne­ní  na­pad­nu­té­ho
roz­sud­ku  (s čias­toč­nou vý­nim­kou je­ho zá­ve­rov tý­ka­jú­cou sa obţalo­va­né­ho K.) dos­ta­toč­ne
pre­zen­to­va­né  a vy­svet­le­né.  To  sa,  po­kiaľ  ide  o obţalo­va­né­ho  A.,  tý­ka  i je­ho  pos­ta­ve­nia
v re­ťaz­ci dis­tri­bú­cie omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, zod­po­ve­da­jú­ce­ho za­ra­de­niu na vy­ššiu
úro­veň (dru­hý  stu­peň  ria­de­nia)  v rám­ci  spo­lo­čen­stva „P.“.  Z to­ho  vy­plý­va  i sme­ro­va­nie

fi­nan­čných to­kov (pre­daj­ná ce­na dro­gy a vy­bra­té pop­lat­ky od dí­le­rov) fi­nál­ne cez je­ho oso­bu k obţalo­va­né­mu O. (s územ­ným ob­me­dze­ním od ro­ku 2009).

Neob­sto­jí ná­miet­ka, ţe ne­bo­lo do­ká­za­né, ke­dy a kde na­pos­le­dy me­no­va­ný schvá­lil
dro­go­vé ak­ti­vi­ty, kto­rým sa sám ani ne­ve­no­val. Po­zí­cia J. O. za­stra­šo­va­la tres­tnú čin­nosť
pre­dov­šet­kým rie­še­ním per­so­nál­nych otá­zok pri roz­de­le­ní re­gió­nov, za­bez­pe­če­ním kon­tak­tov

na       štát­ne        or­gá­ny        a v ko­neč­nom     dôs­led­ku,           fi­nál­nym         vy­be­ra­ním         „da­ní“

z ne­le­gál­ne­ho príj­mu niţších zloţiek  (bez čo­ho by čin­nosť sku­pi­ny i O. pos­ta­ve­nie v nej stra­ti­lo ma­te­riál­ny zá­klad, kto­rý sa v tých­to sú­vis­los­tiach ja­ví ako do­mi­nant­ný).

K na­mie­ta­nej otáz­ke sved­kov, kto­rí bo­li zá­ro­veň pá­cha­teľ­mi dot­knu­tej ale­bo sú­vi­sia­cej
tres­tnej  čin­nos­ti  a bo­li  vo­či  ním  pouţité  prís­luš­né  pro­ces­né  pos­tu­py (ozna­čo­va­ných  ako

„ka­júc­ni­ci“) sa to­to od­ôvod­ne­nie opäť kon­cep­čne vy­jad­ri­lo v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti, tý­ka­jú­cej
sa bo­du I. V nad­väz­nos­ti na to, v bo­de II.-9 po­vaţuje naj­vyš­ší súd zá­ve­ry ŠTS za vý­sle­dok
hod­no­te­nia dô­ka­zov, kto­rý je reál­ny a v od­vo­la­cí ko­na­ní ne­bol spo­chyb­ne­ný. Op­ro­ti to­mu,

96                                                      2 To 9/2014

ver­zia  ob­ha­jo­by  o pú­hej      (po­li­caj­nej)  fik­cii  čin­nos­ti  spo­lo­čen­stva          „P.“  v ob­las­ti  pre­da­ja

nar­ko­tík, resp. ver­zia o pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti len iný­mi oso­ba­mi ok­rem obţalo­va­ných, je evi­den­tne úče­lo­vá.

Rov­na­ko  v pred­chá­dza­jú­cej  čas­ti  toh­to  od­ôvod­ne­nia,  tý­ka­jú­cej  sa  bo­du  II.-5
(obţalo­va­ný   D.)   je   ob­jas­ne­ná   na­mie­ta­ná   otáz­ka (tvr­de­nej)   zá­vis­los­ti   od­sú­de­nia

za pred­met­ný dro­go­vý de­likt na fy­zic­kom za­is­te­ní kon­krét­nej omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej
lát­ky, zis­te­ní jej pô­vo­du a us­tá­le­nia osôb ko­neč­ných uţíva­te­ľov, a to vo vzťa­hu k pod­sta­te tej­to
otáz­ky a oso­bit­ne vo vzťa­hu k moţné­mu kva­li­fi­kač­né­mu mo­men­tu  roz­sa­hu či­nu ako okol­nos­ti,
kto­rá  pod­mie­ňu­je  pouţitie  vy­ššej  tres­tnej  sadz­by (tu  rov­na­ko  ne­bo­la  dot­knu­tá  okol­nosť

up­lat­ne­ná). Na prís­luš­nú pa­sáţ od­ôvod­ne­nia tu od­vo­la­cí súd od­ka­zu­je, na­koľ­ko je rov­na­ko pouţiteľ­ná aj v dô­kaz­ných sú­vis­los­tiach toh­to bo­du.

K ďal­šej na­mie­ta­nej otáz­ke - psy­chos­ti­mu­lač­né účin­ky lát­ky me­tam­fe­ta­mín a ko­kaín bo­li z hľa­dis­ka le­gál­nej de­fi­ní­cie § 130 ods. 5 Tr. zák. ob­jas­ne­né zna­lec­kým po­sud­kom.

Čo  sa  tý­ka  kva­li­fi­ká­cie  spá­chania  či­nu  pá­cha­te­ľom  ako  čle­nom  ne­bez­peč­né­ho
zos­ku­pe­nia  (§ 172  ods.  4  písm.  b/  Tr.  zák.),  tá­to  okol­nosť  jas­ne  vy­plý­va  z konštruk­cie
skut­ko­vej  ve­ty  bo­du  II.-9  v jej  ná­ve­tí,  čo  sa  vzťa­hu­je (ok­rem  obţalo­va­né­ho  A.)  aj  na

obţalo­va­né­ho B..

Rov­na­ko  neob­sto­jí  ná­miet­ka  to­toţnos­ti  skut­ku,  kto­rej  kri­té­ria  sú  ro­zob­ra­té  vy­ššie (sku­tok v bo­de I.).

Tu je pot­reb­né po­dot­knúť, ţe skut­ky v bo­de  7 obţalo­by  (obţalo­va­ný A. a ob­chod
s ko­kaí­nom)  a v bo­de  9  obţalo­by  (obţalo­va­ní  A.,  B.,  K.  a ob­chod  s me­tam­fe­ta­mí­nom  aj
ko­kaí­nom) sú vy­me­dze­né tak, ţe to­toţnosť skut­ku je (vo vzťa­hu k obţalo­va­né­mu K. by bo­la
i bez  za­hr­nu­tia  do  obţalo­by  bo­du 19)  ne­po­chyb­ne  za­cho­va­ná  a dro­go­vá  tres­tná  čin­nosť

obţalo­va­ných je v prís­luš­nom ča­so­pries­to­re ne­za­me­ni­teľ­ná.

Správ­ne po­tom pos­tu­po­val ŠTS, keď šir­šie obţalob­né for­mu­lá­cie up­ra­vil vo vzťa­hu ku kon­krét­nym špe­ci­fic­kým okol­nos­tiam, zis­te­ným do­ka­zo­va­ním (s pot­reb­ný­mi ko­rek­cia­mi u obţalo­va­né­ho K., vy­ko­na­ný­mi od­vo­la­cím sú­dom).

97                                                      2 To 9/2014

K otáz­ke   to­toţnos­ti   skut­ku   sme­ru­je   i od­vo­la­cia   ná­miet­ka   obţalo­va­né­ho   B.,
ţe obţalo­be, vo vzťa­hu k je­ho oso­be, zod­po­ve­dá len časť ná­ve­tia skut­ku v bo­de II.-9, tý­ka­jú­ca
sa  od­ov­zdá­va­nia  me­tam­fe­ta­mí­nu  M.,  a te­da,  ţe  sku­tok  zis­te­ný  sú­dom  bol  dopl­ne­ný
o čias­tko­vé skut­ku (úto­ky), kto­ré ne­bo­li pred­me­tom obţalo­by (od­ov­zdá­va­nie me­tam­fe­ta­mí­nu
pros­tred­níc­tvom mŕtvej schrán­ky a do­dáv­ky tej is­tej lát­ky do S. - dí­ler J.). Rov­na­ko (tvr­dí),
pred­me­tom na ne­ho po­da­nej obţalo­by ne­bo­li okol­nos­ti uve­de­né v pís­me­ne b  / bo­du II.-9.
V nad­väz­nos­ti na to na­mie­ta, ţe ne­bol uz­na­ný za vin­né­ho zo skut­ku v bo­de II.-9, ale len II.- 9b.

Otáz­ka  konštruk­cie  II.-9        (a,b)  uţ  bo­la  vy­svet­le­ná  skôr             -  v tej­to  sú­vis­los­ti

sa obţalo­va­né­ho B. tý­ka po­pis tres­tnej čin­nos­ti v ná­ve­tí a ku ne­mu pri­po­je­nom pís­me­ne b (vo vzťa­hu k je­ho oso­be ne­bol dot­knu­tý bod zru­še­ný, čo sa z poh­ľa­du pís­me­na b) tý­ka do­dá­vok dro­gy K. pros­tred­níc­tvom M. a práv­nej cha­rak­te­ris­ti­ky lát­ky me­tam­fe­ta­mín - tie­to okol­nos­ti zos­ta­li sú­čas­ťou skut­ko­vých zis­te­ní prá­ve ku oso­be obţalo­va­né­ho B.).

Kom­plexnosť po­pi­su skut­ku v bo­de  9 obţalo­by a vy­ššie vy­svet­le­ná moţnosť, resp. po­vin­nosť  sú­du  up­ra­viť  pred­met  obţalo­by  pod­ľa  vý­sled­kov  do­ka­zo­va­nia  na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri za­cho­va­ní kri­té­rií to­toţnos­ti skut­ku v jej skôr uve­de­nom po­ní­ma­ní (te­da i pri zme­ne okol­nos­ti spá­chania či­nu, ak je za­cho­va­ná je­ho pod­sta­ta), vy­vo­lá­va jed­noz­nač­ný zá­ver, ţe to­toţnosť skut­ku op­ro­ti obţalo­be bo­la za­cho­va­ná (ne­bo­la po­ru­še­ná).

U skut­ku v bo­de 9 obţalo­by je po­pí­sa­ný re­ťa­zec dis­tri­bú­cie ko­kaí­nu a me­tam­fe­ta­mí­nu a fi­nan­čných  to­kov  s tým  spo­je­ných,  po­kiaľ  ide  o dro­gu  sa­mot­nú  i o sprie­vod­né  dí­ler­ské pop­lat­ky,  rov­na­ko  je  po­pí­sa­ná  po­zí­cia  obţalo­va­né­ho  B.  v dot­knu­tej  štruk­tú­re  me­dzi  A. a dí­ler­mi M., G. a iný­mi.

V súd­nom roz­hod­nu­tí bol up­ra­ve­ný za­čia­tok pá­chania tres­tnej čin­nos­ti na údaj o uţ
skor­šom  ob­do­bí,  čo  zod­po­ve­dá  vý­sled­kom  do­ka­zo­va­nia  a (pop­ri  iných  up­res­ne­niach),

jed­not­li­vé reali­zač­né ak­ti­vi­ty obţalo­va­né­ho pri ob­cho­de s dro­ga­mi bo­li kon­kre­ti­zo­va­né pod­ľa
vy­ko­na­ných dô­ka­zov. Tá­to okol­nosť je pri­da­nou hod­no­tou kva­li­ty skut­ko­vých zis­te­ní roz­sud­ku
op­ro­ti  obţalo­be,  pri­tom vy­ko­na­ná  di­fe­ren­ciá­cia nez­na­me­ná, ţe  by sa  jed­not­li­vé čin­nos­ti,
pred­tým pok­ry­té obţalob­ným cel­kom, vy­my­ka­li zo ţalo­va­né­ho rám­ca. To pla­tí aj pre prí­pad,
ţe sa tak­to (op­ro­ti ho­mo­gén­ne­mu po­pi­su de­jo­vej lí­nie v obţalo­be) ja­via ako čias­tko­vé úto­ky
pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Ak sú ta­ké čas­ti vy­bra­té zo skôr pro­ces­ne vy­tvo­re­né­ho cel­ku

98                                                      2 To 9/2014

(kto­rý pok­rý­va i čias­tko­vé ko­na­nia), nie je uţ (dup­li­cit­ne, resp. opa­ko­va­ne) pot­reb­né   za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie a vzná­šať ob­vi­ne­nie, ani po­dá­vať obţalo­bu.

Naj­vyš­ší  súd  sa  ne­vy­jad­ru­je  k moţným,  v nep­ros­pech  obţalo­va­ných  sme­ru­jú­cim
skut­ko­vo-di­fe­ren­ciač­ným a kva­li­fi­kač­ným zme­nám (vrá­ta­ne pouţitia kva­li­fi­ká­cie pod­ľa § 172
ods.  2 písm. c/,  §  138 písm. b/ Tr. zák.), vzhľa­dom na ne­dos­ta­tok od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra
v nep­ros­pech obţalo­va­né­ho B. a rov­na­ko aj A. (zá­kaz „re­for­ma­tio in peius“ v zmys­le § 322
ods. 3 Tr. por.), pri­čom tie­to zme­ny by zá­sad­ne (pri uk­la­da­ní tres­tu) nez­me­ni­li pos­ta­ve­nie
obţalo­va­ných.

Vo vzťa­hu k tres­tnop­ro­ces­né­mu pos­tu­pu pro­ti oso­bám G., Š. a M. a v tom­to kon­texte pro­ti ich sve­dec­kým vý­po­ve­diam, ako ich na­mie­ta obţalo­va­ný B., naj­vyš­ší súd od­ka­zu­je na vy­ššie uve­de­né okol­nos­ti, rov­na­ko po­kiaľ ide o ne­zais­te­nie kon­krét­nej dro­gy v tres­tnom ko­na­ní a po­kiaľ  ide  o (ob­sa­ho­vo  zhod­ne  s obţalo­va­ným  A.)  na­mie­ta­né  roz­po­ry  vo  vý­po­ve­diach sved­kov G., Š. a M..

Úpra­va  skut­ko­vých  zis­te­ní  sú­dom  op­ro­ti  obţalo­be  vo  vzťa­hu  ku  ne­za­ra­de­niu do skut­ko­vej ve­ty fy­zic­ké­ho tres­ta­nia ur­či­tých osôb, ako aj vo vzťa­hu k vý­ške vy­be­ra­ných pop­lat­kov, je prí­pus­tná a na fi­nál­nych zá­ve­roch nič ne­me­ní.

Ne­dos­ta­tok  za­ra­de­nia  lát­ky  me­tam­fe­ta­mín  do  zoz­na­mu  pod­ľa  príl­ohy  zá­ko­na o omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach je na­mie­ta­ný obţalo­va­ným B. vo vzťa­hu k obţalo­be, pri­čom roz­su­dok to­to za­ra­de­nie ob­sa­hu­je. Na­viac, ide o práv­nu cha­rak­te­ris­ti­ku omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá by ne­mu­se­la byť sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty vý­ro­ku roz­sud­ku, aj keď je ta­ké rie­še­nie ob­vyk­lé.

Pouţitie okol­nos­ti spá­chania či­nu pá­cha­te­ľom ako čle­nom ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia
je da­né člen­stvom obţalo­va­né­ho v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne  „P.“ so za­me­ra­ním aj na dro­go­vú
tres­tnú čin­nosť a spá­cha­ním tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v bo­de II. -9 b) v rám­ci čin­nos­ti tej­to

sku­pi­ny         a v rám­ci         po­dria­de­nos­ti         obţalo­va­né­ho          B.        obţalo­va­né­mu          A...

(čo je zrej­mé z ná­ve­tia toh­to bo­du).

Obţalo­va­ným   B.   na­mie­ta­ná   okol­nosť,   ţe   nie   je   zá­vis­lý   na   dro­gách,
je v kva­li­fi­kač­nej ro­vi­ne ire­le­van­tná. ŠTS pri­tom dô­vo­dí prá­ve tou­to okol­nos­ťou, pri­čom

99                                                      2 To 9/2014

pou­ka­zu­je na kon­text s omam­ný­mi a psy­chot­rop­ný­mi lát­ka­mi zis­te­ný zna­lec­kým skú­ma­ním
stôp (ste­rov) a sú­čas­ný ne­dos­ta­tok zá­vis­los­ti na dro­gách, čo pou­ka­zu­je na dis­tri­buč­nú čin­nosť.

Po­kiaľ ide o vý­po­veď T., vy­po­ču­té­ho v príp­rav­nom ko­na­ní v nes­kôr spo­je­nej ve­ci,
pô­vod­ne ve­de­nej len pro­ti obţalo­va­né­mu K., kto­rá (vý­po­veď) bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní
čí­ta­ná, tá­to vý­po­veď sa z hľa­dis­ka uz­na­nia vi­ny tý­ka len oso­by obţalo­va­né­ho K., resp. je­ho
tres­tnej čin­nos­ti pri pre­da­ji me­tam­fe­ta­mí­nu (bod 4 vý­ro­ku II. toh­to roz­sud­ku). Do­dá­vok dro­gy

K.  (bod  3 vý­ro­ku II. toh­to roz­sud­ku) sa tý­ka naj­mä vý­po­veď sved­ka M., kto­rý tú­to lát­ku na­do­bú­dal pros­tred­níc­tvom obţalo­va­né­ho B..

Okol­nos­ti  údaj­nej  ma­ni­pu­lá­cie  vy­šet­ro­va­te­ľa  so  spi­som  nie  sú  ni­čím  potvr­de­né
a je   pot­reb­né   ich   po­vaţovať   za   sú­časť   ob­ra­ny   obţalo­va­né­ho,   rov­na­ko   neob­sto­jí
spo­chyb­ňo­va­nie  od­bor­né­ho  pos­tu­pu  sme­ru­jú­ce­ho  ku  zna­lec­ké­mu  skú­ma­niu  KEÚ,  kto­ré
je vec­ne i pro­ces­ne ko­rek­tnou sú­čas­ťou do­ka­zo­va­nia. Na pod­sta­te obţalo­va­ným spá­cha­nej
tres­tnej čin­nos­ti nič ne­me­nia ani obţalo­va­ným tvr­de­né fi­nan­čné ma­chi­ná­cie Č., M. a M. vo­či
je­ho oso­be, kto­ré sa ma­jú tý­kať pred­stie­ra­nej sta­veb­nej čin­nos­ti. Účasť všet­kých me­no­va­ných
osôb    na    pre­da­ji omam­ných    a psy­chot­rop­ných    lá­tok    je    do­ká­za­ná,    lí­ši

sa len ich pro­ces­ná po­zí­cia v tom­to ko­na­ní.

Zá­ver o vi­ne obţalo­va­né­ho nes­po­chyb­ňu­je re­duk­cia skut­ko­vých zis­te­ní op­ro­ti obţalo­be, te­da účasť len na pre­da­ji me­tam­fe­ta­mí­nu, nie aj ko­kaí­nu.

Okol­nos­ti   za­bez­pe­čo­va­nia   sluţieb   bi­le­tá­ra   osob­ne   aj   roz­de­ľo­va­ním   sluţieb,
za­bez­pe­čo­va­nia prí­cho­du vý­jaz­du, po­zí­cia ochran­cu a vy­ko­ná­va­nie vý­cvi­ku (sku­tok v bo­de I.)
ne­mu­sia byť spo­je­né s člen­stvom v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne (v tom prí­pa­de by pri skut­ku v bo­de
II.-9b ne­bol pouţi­tý znak pod­ľa §172 ods. 4 písm. b/ Tr. zák.), u obţalo­va­né­ho B. však iš­lo aj
o člen­stvo spo­je­né so za­ra­de­ním do roz­ho­do­va­cej a ria­dia­cej zloţky na tre­ťom stup­ni úrov­ne
ria­de­nia.   Tým   je   sú­dom   pouţi­tá   kva­li­fi­ká­cia   vec­ne   pod­loţená (ako   to   vy­plý­va

zo skor­ších práv­nych zá­ve­rov).

Obţalo­va­ný na­mie­ta ne­po­mer vý­ťaţku vy­tvo­re­né­ho z pre­da­ja 30-50 g me­tam­fe­ta­mí­nu
za 30 eur za gram (úda­je uve­de­né v ná­ve­tí bo­du II.-9 vo vzťa­hu ku do­dáv­kam M. v ro­koch

2008      aţ       2010)      pri      obţalo­va­ným    B.    pred­pok­la­da­nej    mie­re    zis­ku                  15%,

čo zod­po­ve­dá ná­ku­pu za 26 eur za gram, a zisk z pre­da­ja (zod­po­ve­da­jú­ce­ho 30 aţ 50 g do­da­nej

100                                                     2 To 9/2014

lát­ky)  zod­po­ve­dá     120  aţ     200  eur  me­sač­ne,  pri­čom  tú­to  su­mu  ne­po­vaţuje  od­vo­la­teľ

za nea­dek­vát­nu ri­zi­ku dl­ho­roč­né­ho vä­ze­nia.

K to­mu  je  pot­reb­né  uviesť,  ţe  dot­knu­té  skut­ko­vé  zis­te­nia  ho­vo­ria  o od­ov­zdá­va­ní me­tam­fe­ta­mí­nu v pres­ne ne­zis­te­ných mnoţstvách, jed­no­rá­zo­vo od  30 do  50 g. Nej­de te­da o me­sač­ne, ale len jed­no­rá­zo­vo zob­cho­do­va­né mnoţstvo.

Obţalo­va­ný A. up­lat­nil od­vo­la­cie ná­miet­ky, ku kto­rým sa to­to od­ôvod­ne­nie vy­jad­ru­je v
pred­chá­dza­jú­cich čas­tiach (ne­zis­te­nie kon­krét­nej dro­gy, pou­ka­zo­va­nie na al­ter­na­tív­ne pro­ces­né

pos­tu­py       vo­či        sved­kom,    kto­rí           vy­po­ve­da­jú        o tres­tnej        čin­nos­ti,        aj       keď

sú sa­mi jej pá­cha­teľ­mi a z to­ho vy­plý­va­jú­ce niţšie tres­ty pre ich oso­by, roz­hod­nu­tie v tres­tnej ve­ci R. H.).

Okol­nosť,   ţe   obţalo­va­ný   mal   uloţené   te­le­fón­ne   čís­lo   A.   ho   neus­ved­ču­je
zo spá­chania dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti (ako obţalo­va­ný A. na­mie­ta), súd pouţil tú­to okol­nosť
vo svo­jich úva­hách len dopl­nko­vo, ako ne­pria­my dô­kaz nad­vä­zu­jú­ci na sve­dec­ké vý­po­ve­de.

Čo sa tý­ka sve­dec­kých vý­po­ve­dí (M., G.), obţalo­va­ný ich spo­chyb­ňu­je v rov­na­kom
kon­texte ako obţalo­va­ný A.. Za­me­ria­va sa na sprie­vod­né okol­nos­ti  (pod­rob­nos­ti dop­ra­vy,
ba­le­nia a nás­led­né­ho rie­de­nia dro­gy), kde poţadu­je de­tail­nú zho­du vý­po­ve­dí sved­kov op­ro­ti
tvr­de­ným  nep­res­nos­tiam  v ni­mi  uvá­dza­ných  úda­joch.  Opo­mí­na  pod­sta­tu  to­ho,  čo  sa  mu
v na­pad­nu­tom  roz­sud­ku  kla­die  za  vi­nu,  a to  dvoj­ná­sob­né  od­ov­zda­nie  ko­kaí­nu  jed­nak  G.
a jed­nak M.. ŠTS jas­ne po­pí­sal úva­hy, na zá­kla­de kto­rých k zis­te­niu tých­to okol­nos­tí dos­pel,
pri­čom všeo­bec­ne for­mu­lo­va­ný sku­tok v bo­de  7 obţalo­by vy­se­lek­to­val do po­do­by vy­ššie
uve­de­ných kon­krét­nych a spo­ľah­li­vo do­ká­za­ných zis­te­ní. Zá­ro­veň kon­šta­to­val, ţe obţalo­va­ný
ne­ko­nal ako člen zlo­či­nec­kej sku­pi­ny  (ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia). To sa od­ra­zi­lo jed­nak
v kon­texte os­lo­bo­de­nia zo skut­ku v bo­de I. obţalo­by po zru­še­ní roz­sud­ku v bo­de I. vý­ro­ku

o vi­ne                  vo                  vzťa­hu                  k obţalo­va­né­mu                    A.,                 jed­nak

pri po­sú­de­ní ním spá­cha­né­ho či­nu len pod­ľa § 172 ods. 1, te­da ani aj pod­ľa ods. 4 písm. b/ Tr. zák., a te­da fi­nál­ne aj v otáz­ke tres­tu.

Kva­li­fi­kač­ne po­tom nie je pod­stat­né mnoţstvo ani hod­no­ta (ce­na) dro­gy, keďţe ne­bol pouţi­tý kva­li­fi­kač­ný mo­ment roz­sa­hu či­nu.

101                                                     2 To 9/2014

Nie  je  reál­ne  vo  svet­le  vy­ko­na­ných  dô­ka­zov  zoh­ľad­niť  ob­ha­jo­bou  po­nú­ka­nú al­ter­na­tí­vu, ţe  obţalo­va­ný ne­ve­del, čo vlas­tne od­ov­zdá­va  a mo­hol  sa  dom­nie­vať, ţe  ide o „neš­kod­ný“, beţne dos­tup­ný pro­dukt. Je nao­pak vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du ne­po­chyb­né, ţe si bol ve­do­mý za­po­je­nia sa do re­ťaz­ca pre­da­ja dro­gy.

Pro­ku­rá­tor viaţe svo­je ná­miet­ky sme­ru­jú­ce k uz­na­niu vi­ny  v bo­de I. vo for­me člen­stva, nie len čin­nos­ti pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu a ku kva­li­fi­ká­cii v bo­de II.-9a aj pod­ľa § 172 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. na okol­nosť, ţe A. mal v mi­nu­los­ti pô­so­biť ako ochran­ca A. pop­ri M.. Z to­ho má vy­plý­vať je­ho člen­stvo v sku­pi­ne na zá­kla­de úva­hy, ţe zná­šať A. „vr­to­chy“ moh­la iba blíz­ka oso­ba v zmys­le jej prís­luš­nos­ti ku spo­lo­čen­stvu „P.“. Od člen­stva v sku­pi­ne sa po­tom od­ví­ja i prís­nej­šia kva­li­fi­ká­cia dro­go­vé­ho de­lik­tu, kto­rý mal obţalo­va­ný A. spá­chať ako člen ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia.

Ta­ká úva­ha ne­má pot­reb­ný dô­kaz­ný pod­klad ani ob­sa­ho­vú jed­noz­nač­nosť. Jed­nak, po­zí­cia ochran­cu vy­ššie pos­ta­ve­né­ho čle­na sku­pi­ny ne­mu­sí zna­me­nať člen­stvo v sku­pi­ne, môţe  byť  za­bez­pe­čo­va­ná  exter­ne,  a to  naj­mä,  ak  oso­ba  ochran­cu  zá­ro­veň  ne­zoh­rá­va vý­znam­nej­šiu ro­lu v niek­to­rej zo sfér za­me­ra­nia čin­nos­ti sku­pi­ny, pro­du­ku­jú­cej zisk (čo je pod­ľa fi­nál­ne­ho po­sú­de­nia A. prí­pad).

Po­zí­cia ochran­ká­ra by moh­la byť po­vaţova­ná za čin­nosť pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu, ŠTS
však k ta­ké­mu zá­ve­ru ne­dos­pel, a to (čo je pod­stat­né) vo vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, ale ani
v je­ho od­ôvod­ne­ní, ako tvr­dí pro­ku­rá­tor. V od­ôvod­ne­ní len uvá­dza, ţe dô­vo­dil A. ve­do­mosť
o exis­ten­cii sku­pi­ny od okol­nos­ti, ţe M. vy­po­ve­dal o pô­so­be­ní A. ako A. ochran­cu pop­ri ňom
sa­mot­nom.

Zá­ver ŠTS, ţe na tom­to zá­kla­de ne­moţno po­vaţovať za do­ká­za­nú A. po­zí­ciu ochran­cu (u skut­ku v bo­de I. ju neuvie­dol), od­vo­la­cí súd nes­po­chyb­ňu­je.

Okol­nosť A. ve­do­mos­ti ako dop­rav­né­ho po­li­caj­ta o P. pouţíva­ní B. vo­zid­la (kto­rou tieţ dô­vo­dí ŠTS), zna­me­ná len je­ho ve­do­mosť o dot­knu­tých oso­bách, kto­rá ne­má po­va­hu čin­nos­ti pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu.

102                                                     2 To 9/2014

V súhr­ne,  ne­bo­lo  do­ká­za­né  člen­stvo  obţalo­va­né­ho  v zlo­či­nec­kej  sku­pi­ne  ani  je­ho čin­nosť pre sku­pi­nu, v dôs­led­ku čo­ho naj­vyš­ší súd po­ne­chal sku­tok v bo­de II.-9 ne­dot­knu­tý a u skut­ku v bo­de I. vo vzťa­hu k obţalo­va­né­mu A. roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vy­ššie.

Čo  sa  tý­ka  obţalo­va­né­ho  K.,  naj­vyš­ší  súd  vy­ho­vel  je­ho  od­vo­la­niu  jed­nak vo vzťa­hu k ne­do­ká­za­niu čas­ti tres­tnej čin­nos­ti kla­de­nej mu za vi­nu v bo­de II.-9b, a jed­nak vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de I., z kto­ré­ho bol os­lo­bo­de­ný, ako je od­ôvod­ne­né vy­ššie. Od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra naj­vyš­ší súd ne­vy­ho­vel.

Po­kiaľ ide o bod II.-9b, ŠTS o ňom roz­ho­dol na pod­kla­de bo­dov  9 a 19 obţalo­by, pri­čom bod  19 je ob­sa­ho­vo za­čle­ni­teľ­ný do bo­du 9 ako časť z tam všeo­bec­ne po­pí­sa­ných ak­ti­vít obţalo­va­né­ho pri ob­cho­de s dro­ga­mi. V ich rám­ci moh­li byť pro­ku­rá­to­rom v obţalo­be ale­bo  sú­dom  v roz­sud­ku  vy­špe­ci­fi­ko­va­né  i ďal­šie  di­el­čie  ko­na­nia,  kto­ré  by  sa  dos­ta­li do po­zí­cie čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (ako u obţalo­va­né­ho A.), ale­bo sa­mos­tat­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov (skut­kov v hmot­nop­ráv­nom po­ní­ma­ní).

Ku ta­ké­mu pos­tu­pu doš­lo zo stra­ny ŠTS vo vzťa­hu ku pos­ky­to­va­niu me­tam­fe­ta­mí­nu
obţalo­va­ným  M.  Š.,  s čím  sa  však  naj­vyš­ší  súd  nes­to­toţnil,  v roz­ho­du­jú­cej  mie­re  pre
neo­poz­na­nie  obţalo­va­né­ho  na­pos­le­dy  me­no­va­ným  pri  prís­luš­nom  pro­ces­nom  úko­ne
(re­kog­ní­cii). Pri va­ria­bil­nej spolu­prá­ci osôb v dí­ler­skej ko­mu­ni­te ne­mu­sel byť oso­bou, kto­rá
sved­ko­vi  Š.  dro­gu  pre­da­la  prá­ve  obţalo­va­ný,  čo­mu  nas­ved­ču­je  ne­ga­tív­ny  vý­sle­dok
opoz­ná­va­nia.  Nás­led­ný  vý­skyt  vo­dič­ské­ho  preu­ka­zu  me­no­va­né­ho  sved­ka  vo  ve­ciach
obţalo­va­né­ho ne­moţno jed­noz­nač­ne spo­jiť s pred­chá­dza­jú­cim pre­da­jom dro­gy.

Tú­to časť bo­du II.-9b ne­bo­lo pot­reb­né os­lo­bo­dzo­vať spod obţalo­by pod­ľa  §  285
písm. c/ Tr. por. (ako vo vzťa­hu ku čias­tko­vé­mu úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu),

na­koľ­ko v obţalo­be ne­bol tak­to špe­ci­fi­ko­va­ný bod ob­siah­nu­tý, roz­hod­nu­tie os­lo­bo­de­ním te­da ani ne­bo­lo moţné (aj keď v prí­pa­de do­ká­za­nia toh­to kon­krét­ne­ho pre­da­ja dro­gy by bo­lo moţné za­ra­diť ho do roz­sud­ku, ako je to od­ôvod­ne­né vy­ššie). Pre­to bo­lo uz­na­nie vi­ny o tú­to skut­ko­vú lí­niu re­du­ko­va­né.

Vo zvyš­nej čas­ti naj­vyš­ší súd up­ra­vil skut­ko­vý dej tak, ako je to uve­de­né v bo­doch 3 a 4 vý­ro­ku II toh­to roz­sud­ku.

103                                                     2 To 9/2014

Zá­ve­ry  naj­vyš­šie­ho  sú­du  zod­po­ve­da­jú  zá­ve­rom  ŠTS,  s tým  roz­die­lom,  ţe  pri
ob­cho­do­va­ní  s me­tam­fe­ta­mí­nom na­do­bú­da­ným  pros­tred­níc­tvom  M.  naj­vyš­ší  súd  oh­ra­ni­čil
ko­na­nie obţalo­va­né­ho (vy­chá­dza­júc, tak ako ŠTS, zo za­ča­tia pá­chania či­nu na za­čiat­ku ro­ka
2009), do­bou nep­re­sa­hu­jú­cou je­den rok (ten­to údaj ref­lek­to­val aj ŠTS z vý­po­ve­de sved­ka Č.,
kto­rý spo­loč­ne s K. od­obe­ral dro­gy od M.), pri­čom vy­me­dzenie asi je­den rok bo­lo po­sú­de­né
v pros­pech obţalo­va­né­ho, te­da  uve­de­ním maxima tej­to do­by. Uve­de­ná do­ba však bo­la zá­ro­veň
ur­če­ná ako pres­ne ne­zis­te­ná, kto­rá je­den rok (ur­či­te) nep­re­siah­la. Ako pod­klad pre práv­nu
kva­li­fi­ká­ciu te­da ne­moţno brať do úva­hy ce­lé roč­né ob­do­bie, ale, vy­chá­dza­júc z moţnos­ti
priaz­ni­vej­šej pre obţalo­va­né­ho, krat­šiu (neţ je­den rok), pres­ne ne­zis­te­nú do­bu.

Skut­ko­vá úp­ra­va ďa­lej predz­na­me­ná­va roz­de­le­nie oboch čas­tí skut­ko­vé­ho de­ja (skut­ky
3 a 4) ča­so­vou di­fe­ren­ciou je­den a trištvr­te ro­ka, čím je pre­ru­še­ná ob­jek­tív­na sú­vis­losť, kto­rá
by umoţňo­va­la tie­to ko­na­nia po­vaţovať za čias­tko­vé úto­ky jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho   tres­tné­ho
či­nu (§ 122 ods. 10 Tr. zák.). Ide te­da o opa­ko­va­nie tres­tné­ho či­nu, resp. viac­čin­ný rov­no­ro­dý
sú­beh dvoch tres­tných či­nov kva­li­fi­ko­va­ných pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák.

Na  dru­hej  stra­ne,  nie  je  v tej­to  si­tuá­cii  moţné  u ţiad­ne­ho  z oboch  dot­knu­tých,
sa­mos­tat­ne spá­cha­ným tres­tných či­nov, ap­li­ko­vať znak pá­chania či­nu po dl­hší čas, ako to
navr­hu­je pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní, a te­da ani pouţiť prís­nej­šiu sadz­bu pod­ľa § 172 ods. 2 Tr. zák.
(v dôs­led­ku ap­li­ká­cie pís­me­na c/ toh­to us­ta­no­ve­nia v nad­väz­nos­ti na § 138 písm. b/ Tr. zák.).

K od­vo­la­cím  ná­miet­kam  obţalo­va­né­ho,  kto­rým  ne­bo­lo  pria­mo  ani  v kon­texte vy­ho­ve­né, tý­ka­jú sa sa­mot­né­ho zá­kla­du je­ho tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti:

Na okol­nosť, ţe ne­bo­li za­is­te­né ţiad­ne dro­gy, a ţe ne­bo­li zis­te­ní ich ko­neč­ní uţíva­te­lia rea­gu­je pred­chá­dza­jú­ca časť toh­to od­ôvod­ne­nia a uve­de­né   vy­svet­le­nie je re­le­van­tné pre bo­dy II.-5 aj II.-9.

Tre­ba uviesť, ţe v dôs­led­ku ne­sú­la­du zo zá­ko­nom pri vy­da­ní prí­ka­zu na pre­hliad­ku pries­to­rov piv­ni­ce na ul. Ka­radţičo­vej v Bra­tis­la­ve súd neb­ral do úva­hy tam náj­de­né dro­gy, uve­de­né v bo­de  19 obţalo­by, resp. ne­zahr­nul ich do svo­jich skut­ko­vých zis­te­ní  (ŠTS ani naj­vyš­ší súd).  Ne­zá­kon­nosť pre­hliad­ky však nez­na­me­ná,  ţe  sú  ne­zá­kon­né  os­tat­né  úko­ny v príp­rav­nom ko­na­ní v pred­met­nej tres­tnej ve­ci. Dot­knu­tá chy­ba ma­la za nás­le­dok ne­pouţitie dô­ka­zu, u kto­ré­ho bo­la tá­to chy­ba prí­tom­ná, ako pod­kla­du pre roz­hod­nu­tie sú­du. Iné dô­ka­zy, vy­ko­na­né v sú­la­de so zá­ko­nom, však môţu byť pouţité.

104                                                     2 To 9/2014

Okol­nosť, ţe sa sved­ky­ňa T. F. pri vý­po­ve­di vy­jad­ro­va­la o vy­hráţkach po­li­caj­tov nez­na­me­ná ne­gá­ciu zá­ve­ru o vi­ne, a to jed­nak vzhľa­dom na ne­dos­ta­tok pria­me­ho sú­vi­su toh­to úda­ja   so   skut­ko­vým   de­jom,   jed­nak   vzhľa­dom   na   blíz­ky   sved­ky­ne   vzťah k nar­kood­be­ra­te­ľo­vi T. a pria­teľ­ský k obţ. K., a  aj vzhľa­dom na dô­vod od­miet­nu­tia vy­po­ve­dať pred sú­dom sved­ky­ňou   (moţnosť pri­vo­diť si tres­tné stí­ha­nie).

Bez oh­ľa­du na to, na kto­rú ga­ráţ uká­za­la sved­ky­ňa F. pri pre­vier­ke jej vý­po­ve­de a na ďal­šie okol­nos­ti sú­vi­sia­ce s pre­vier­kou (čo­ho sa tieţ tý­ka­jú od­vo­la­cie ná­miet­ky obţalo­va­né­ho), nás­led­ná pre­hliad­ka bo­la vy­ko­na­ná v ga­ráţi, o kto­rej vo vzťa­hu k dot­knu­tej ve­ci nao­zaj ide, čo potvr­dzu­júc i za­is­te­né sto­py, vrá­ta­ne sto­toţne­nej DNA.

Aj keď opäť ide o pro­ces­nú okol­nosť, na kto­rú sa tá­to časť od­ôvod­ne­nia ne­za­me­ria­va,
naj­vyš­ší súd v kon­texte vy­ššie po­pí­sa­ných okol­nos­ti uvá­dza, ţe prá­ve na zá­kla­de ana­lý­zy DNA
je zrej­mé, ţe obţalo­va­ný bol uţíva­te­ľom pred­met­nej ga­ráţe, a te­da, ţe do­ru­če­nie prí­ka­zu
na pre­hliad­ku T. K. ako jej pred­pok­la­da­né­mu uţíva­te­ľo­vi bo­lo pro­ces­ne správ­ne, zoh­ľad­ňu­jú­ce
účel  pre­hliad­ky.  Neš­lo  pri  nej  o prá­va  ma­ji­te­ľa (M.  K.),  ale  o kon­text  uţíva­nia  ga­ráţe

s pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia.

Myl­ný  je  aj  zá­ver  ob­ha­jo­by,  ţe  pri  od­be­re  vzo­riek  DNA  ide  o pro­ces­ný  úkon. Ide o za­bez­pe­če­nie pod­kla­dov pre vy­ko­na­nie dô­ka­zu zna­lec­kým po­sud­kom.

Okol­nosť pouţitia sve­dec­tiev „ka­júc­ni­kov“ bo­la v od­ôvod­ne­ní rie­še­ná.

Po­kiaľ ide   o ob­sah vý­po­ve­dí, ŠTS dos­ta­toč­ne od­ôvod­nil svo­je zá­ve­ry ku kon­krét­nym
skut­ko­vým zis­te­niam (kon­kre­ti­zu­jú­cim obţalo­bu op­ro­ti jej bo­du 9). Tie­to zis­te­nia ko­ri­go­val
naj­vyš­ší súd len tam, keď to bo­lo vec­ne pot­reb­né. Od­vo­la­te­ľom na­mie­ta­né poţiča­nie 7000 eur

M., kto­ré pod­ľa obţalo­va­né­ho M. prev­zal, av­šak nev­rá­til, nie je ani pre prí­pad prav­di­vos­ti toh­to tvr­de­nia okol­nos­ťou, kto­rá by vo svet­le os­tat­ných, a to aj ob­jek­ti­vi­zu­jú­cich dô­ka­zov (zna­lec­ké skú­ma­nie stôp) spo­chyb­ni­la zá­ver o vi­ne v po­do­be, us­tá­le­nej (v ko­neč­nom dôs­led­ku) naj­vyš­ším sú­dom.

K bo­dom II.-10 a II.-11 (bo­dy 17 a 18 obţalo­by).

105                                                     2 To 9/2014

Vo­či   uz­na­niu   vi­ny   v tých­to   bo­doch   sa   od­vo­lal   obţalo­va­ný   Š.,   pro­ku­rá­tor sa od­vo­lal v nep­ros­pech obţalo­va­né­ho Š., M. a Š., kto­rí bo­li os­lo­bo­de­ní spod obţalo­by v bo­de 18 obţalo­by pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por.

Tie­to bo­dy os­ta­li roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du ne­dot­knu­té.

K od­vo­la­cím ná­miet­kam obţalo­va­né­ho Š.:

Je prav­dou, ţe zo sve­dec­kej vý­po­ve­de P. F. je čer­pa­ný údaj o tom, ţe vie­cha J. bo­la za­pá­le­ná na pod­net pod­ni­ka­te­ľa K., kto­rý za to aj za­pla­til 700 eur a tú­to su­mu Š. me­dzi oboch ak­té­rov či­nu roz­de­lil rov­na­kým di­elom.

Tá­to in­for­má­cia však nič ne­me­ní na do­ká­za­nom úmys­le zá­ro­veň pri­núť poš­ko­de­né­ho

T., aby pla­til vý­pal­né  (rov­na­ko ako K.) sku­pi­ne P., a nie kon­ku­ren­čnej sku­pi­ne S.. To­mu zod­po­ve­dá i ve­do­mosť sved­ka M. o ta­kom úče­le úto­ku.

Ide o sce­nár, kto­rý zod­po­ve­dá pos­tu­pu pouţité­mu obţalo­va­ným D. v bo­doch II.-1 a II.2, a kto­rý   te­da   ne­sie   ru­ko­pis   spo­lo­čen­stva,   resp.   tech­ni­ky   vy­má­ha­nia   pla­tieb „za ochra­nu“,  v rám­ci kto­rej je naj­prv pot­reb­né vy­tvo­riť hroz­bu ako dô­vod ochra­ny.

Pri  stret­nu­tí     19.  jú­la    2011  v Bra­tis­la­ve,  ria­de­nom  Š.,  iš­lo  o pria­my,  vop­red  Š.

nep­lá­no­va­ný kon­takt s T. a zá­ro­veň aj Š., bez pred­chá­dza­jú­ce­ho preb­ra­tia dot­knu­tej otáz­ky
s na­pos­le­dy me­no­va­ným. Š. pre­to pri roz­ho­vo­re   za­ta­jil okol­nosť, ţe útok na T. pod­ni­kol on
sám, inak by pre T. dô­vod na ochra­nu (prá­ve „P.“) za­ni­kol. Z hľa­dis­ka nás­led­ných okol­nos­tí
nie je (ani spät­né) pos­kyt­nu­tie tej­to in­for­má­cie Š. ni­ja­ko dô­kaz­ne do­loţené, čo je aj dô­vo­dom,
pre­čo bo­li obţalo­va­ní Š., ale aj ďal­šie pri roz­ho­vo­re prí­tom­né oso­by (M. a Š.) os­lo­bo­de­né spod
obţalo­by pre sku­tok v jej bo­de 18. Chý­ba u nich to­tiţ pr­vok vnu­co­va­nia poš­ko­de­né­mu sluţieb
„ochra­ny“  ná­si­lím  ale­bo  je­ho  hroz­bou,  resp.  sub­jek­tív­na  strán­ka (úmy­sel)  k ta­ké­mu

vnu­co­va­niu sme­ru­jú­ci (to ma­lo byť dô­vo­dom na os­lo­bo­de­nie pod­ľa § 285 písm. b/, nie písm. c/
Tr. por.), čo však ne­bo­lo dô­vo­dom na zru­še­nie roz­sud­ku v prís­luš­nom bo­de, na­koľ­ko v da­nom
prí­pa­de

pre obţalo­va­ných ne­vyz­nie­va sku­toč­ne pouţi­tý dô­vod os­lo­bo­de­nia me­nej priaz­ni­vo neţ ten, kto­rý mal byť sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pouţi­tý  (k čo­mu by inak doš­lo na zá­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra, aj keď bo­lo po­da­né v nep­ros­pech obţalo­va­ných).

106                                                     2 To 9/2014

Inak je to­mu u obţalo­va­né­ho Š., pri kto­rom iš­lo evi­den­tne o útok sme­ru­jú­ci k vy­vo­la­niu at­mos­fé­ry stra­chu, a te­da pot­re­by vy­hľa­da­nia po­mo­ci, čo sú­vi­sí aj s vy­tlá­ča­ním kon­ku­ren­čnej sku­pi­ny z da­né­ho te­ri­tó­ria (a te­da útok uľah­ču­je nás­led­né ko­na­nie uve­de­né v bo­de II.-11, čo pod­mie­ňu­je ap­li­ká­ciu § 245 ods. 2 písm. b/   - § 140 písm. c) Tr. zák.).

Na  tej­to  okol­nos­ti  nič  ne­me­ní  even­tuál­ne  prev­za­tie  fi­nan­čných  pros­tried­kov
od  K. (obţalo­va­ný  Š.  na  poš­ko­de­né­ho  T.  nes­me­ro­val  ţiad­ne  poţiadav­ky  v sú­vis­los­ti
s ukon­če­ním pod­ni­ka­nia na­pos­le­dy me­no­va­né­ho a pod., nao­pak, vý­sled­kom ce­lej ak­cie bo­la
pred­stie­ra­ná ochra­na pod­ni­ka­nia poš­ko­de­né­ho, čo za­pa­dá do ob­vyk­lej „vý­pal­nic­kej“ sché­my,
a to    aj pod­ľa    T.    reak­cie    vy­hľa­da­ním    ochra­ny).    Ak    te­da    Š.    pe­nia­ze
od K. prev­zal (čo nie je sú­čas­ťou skut­ko­vých zis­te­ní sú­du), iš­lo o ved­ľaj­ší prí­jem, za­ta­je­ný
pred M., kto­rý mo­hol pod­po­riť mo­ti­vá­ciu na spá­chanie či­nu, zá­ujem K. však ne­bol pre­fe­ro­va­ný
do  ta­kej  mie­ry,  aby  ob­me­dzo­val  za­ra­de­nie  ďal­šie­ho  pod­ni­ka­te­ľa  do  sie­te „klien­tov“

spo­lo­čen­stva P..

Špe­ci­fi­kom  si­tuácie  je,  ţe  pred­pok­la­da­ný  nás­le­dok  úto­ku          (hľa­da­nie  ochra­ny)  sí­ce

nas­tal,  T.  však  svo­jou  ini­cia­tí­vou  prek­ro­čil  hra­ni­ce  re­gió­nu  a skon­tak­to­val  sa  pria­mo do bra­tis­lav­ské­ho cen­tra sku­pi­ny, čo Š. za­sko­či­lo (zá­ro­veň však uľah­či­lo je­ho ďal­šiu čin­nosť v tej­to ve­ci).

Opäť  (ako v bo­de II.-2 u iné­ho pá­cha­te­ľa) bo­la po­tom obţalo­va­ným vo vzťa­hu ku
poš­ko­de­né­mu pri ko­na­ní v bo­de II.-11 pouţi­tá hroz­ba ná­si­lia (pra­me­nia­ca z úto­ku po­pí­sa­né­ho
v bo­de II.-10) so sú­čas­ným vy­uţitím ľs­ti (§ 122 ods. 6, § 138 písm. f/, § 190 ods. 3 písm. d/
Tr. zák.), keď obţalo­va­ný vy­uţil om­yl poš­ko­de­né­ho o oso­be pá­cha­te­ľa ku skut­ku v bo­de II.-10
a po­ve­dal mu, ţe gril ne­pod­pá­lil on, resp. ţe ho pod­pá­li­li čle­no­via kon­ku­ren­čnej zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny (čo je moţné cha­rak­te­ri­zo­vať aj ako ús­kok) a ţe na od­vrá­te­nie hroz­by je pot­reb­né
pros­tred­níc­tvom je­ho oso­by me­sač­ne pla­tiť je­ho „do­mov­skej“ zlo­či­nec­kej sku­pi­ne, čím mu
ta­kú „ochra­nu“ vnú­til. Okol­nosť ne­dos­tat­ku práv­nej ve­ty, v kto­rej sa uvá­dza nie­len pouţitie
hroz­by ná­si­lím, ale aj pouţitie ná­si­lia  (to bo­lo pouţité v rám­ci pred­chá­dza­jú­ce­ho skut­ku)
ne­me­ní  práv­nu  kva­li­fi­ká­ciu  a ne­bo­la  dô­vo­dom  na  zru­še­nie  roz­sud­ku  v tom­to  bo­de
(z ma­te­riál­nych dô­vo­dov, vy­svet­le­ných v úvo­de toh­to od­ôvod­ne­nia).

Okol­nosť dĺţky tra­sy pre­su­nu Š. s F. na mies­to či­nu v bo­de II.-10 (ďal­šia od­vo­la­cia
ná­miet­ka)  ni­ja­ko  zá­ve­ry  ŠTS  nes­po­chyb­ňu­je,  a na­mie­ta­ná  ako  ab­sen­tu­jú­ca  exis­ten­cia

107                                                     2 To 9/2014

sub­mi­sív­ne­ho pos­ta­ve­nia F. vo­či Š. je do­ká­za­ná do tej mie­ry, ţe v kri­tic­kom ča­se bol Š. F. na­dria­de­ným, čo vy­plý­va i z vý­po­ve­de na­pos­le­dy me­no­va­né­ho.

Čo sa tý­ka navr­ho­va­né­ho ako dô­kaz zá­zna­mu z K. ho­di­niek vo vzťa­hu k roz­ho­vo­ru za účas­ti  Š. -  poš­ko­de­ným  je  P.  T.,  roz­ho­vor  sme­ru­jú­ci  k pla­te­niu  za  ochra­nu  sa  od­oh­ral pred­beţne v Bra­tis­la­ve me­dzi Š., T., M. a Š. (a ďal­ší­mi pa­sív­ne zú­čas­tne­ný­mi oso­ba­mi, me­dzi kto­rý­mi ne­bol K.), a fi­nál­ne po­tom  21. jú­la  2011 me­dzi  T., Š. a M.  (z toh­to roz­ho­vo­ru pra­me­ni­lo i Š. ozná­me­nie T. svoj­ho čís­la pros­tred­níc­tvom SMS). Ďal­šie roz­ho­vo­ry (T. s K., ale i kaţdé­ho z nich so Š. a M.) sú ob­sa­ho­vo poz­na­me­na­né mys­ti­fi­ká­ciou oboch pod­ni­ka­te­ľov (te­da i uţ skôr pla­tia­ce­ho K.) člen­mi zlo­či­nec­kej sku­pi­ny na účel bez­prob­lé­mo­vé­ho fi­nan­čné­ho pl­ne­nia z ich stra­ny, kde obţalo­va­ný Š. vy­stu­pu­je ako oso­ba chrá­nia­ca ich zá­uj­my pro­ti dom­ne­lým útoč­ní­kom a svo­ju účasť na ta­kých úto­koch za­ta­jil.

Po­kiaľ  ide  o zá­znam  z ho­di­niek,  bol  K.  vy­ho­to­ve­ný  z je­ho  roz­ho­vo­ru  s T.,  kto­rý
nas­le­do­val aţ po vy­ššie uve­de­nom   roz­ho­vo­re z 21. jú­la 2011 (uve­de­nom v bo­de II.-11), keď
po svo­jom pri­vo­la­ní K. poţiadal Š. a M., aby ich ne­cha­li s T. osa­mo­te a aby si tak­to moh­li
vy­svet­liť  svo­je  nez­ho­dy.  V dôs­led­ku  vy­ššie  uve­de­ných  okol­nos­tí  nie  je  zá­znam dô­kaz­ne
re­le­vant­ný.

Okol­nosť, ţe Š. spá­chal tres­tné či­ny v bo­doch II.-10 a II.-11 ako člen zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny (ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia), čo pod­mie­ňu­je pouţitie us­ta­no­ve­nia § 190 ods. 5 písm. c/
Tr. zák., je zrej­má z textu vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, a z je­ho aj z toh­to od­ôvod­ne­nia.

K ná­miet­kam pro­ku­rá­to­ra sa vy­jad­ru­je pred­chá­dza­jú­ci text.

Na dopl­ne­nie je pot­reb­né vo vzťa­hu k oso­bám M. a Š. od­ká­zať na prís­luš­nú pa­sáţ
od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, v kto­rej je ob­jas­ne­né, ţe roz­ho­vor me­no­va­ných s T. po
za­drţaní Š. je do­loţe­ný len T. vý­po­ve­ďou, pod­ľa kto­rej na­viac ten­to roz­ho­vor neob­sa­hu­je
po­nu­ku  sluţieb  spo­je­nú  s nát­la­ko­vým  ko­na­ním  ani  s vy­stu­po­va­ním  v me­ne  zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny.

K bo­dom  II.-12 a II.-13 (bod 4 obţalo­by).

108                                                     2 To 9/2014

Pro­ti roz­sud­ku sa v tom­to bo­de od­vo­lal obţalo­va­ný C., pro­ti os­lo­bo­de­niu obţalo­va­né­ho

A. a B. spod obţalo­by u skut­ku v jej bo­de 4 z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 285 písm. c/ Tr. por. sa od­vo­lal pro­ku­rá­tor (kva­li­fi­ká­ciu či­nu u obţalo­va­né­ho C. pro­ku­rá­tor nes­po­chyb­nil).

Na zá­kla­de od­vo­la­nia obţalo­va­né­ho súd zru­šil vý­rok na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v dot­knu­tej
čas­ti (zru­še­nie v bo­de II.-12 pod­mie­ni­lo v dôs­led­ku uk­la­da­nia spo­loč­né­ho tres­tu aj zru­še­nie
vý­ro­ku  v bo­de  II.-13)  a nah­ra­dil  od­su­dzu­jú­ce  roz­hod­nu­tie  o skut­ku  v bo­de 4  obţalo­by

vlas­tným roz­hod­nu­tím v bo­de 5 vý­ro­ku II. toh­to roz­sud­ku.

V zá­sa­de pri­tom vy­chá­dza zo skut­ko­vých zis­te­ní ŠTS, ani pod­ľa nich však  (ako to
na­mie­ta aj od­vo­la­teľ) nie je moţné v ko­na­ní obţalo­va­né­ho zis­tiť znak nú­te­nia uţíva­te­liek by­tu
„ná­si­lím, hroz­bou ná­si­lia ale­bo hroz­bou inej ťaţkej uj­my“ k pos­kyt­nu­tiu ma­jet­ko­vé­ho pl­ne­nia
za tým­to oso­bám vnu­co­va­né sluţby ochra­ny. Oba­vy poš­ko­de­nej D. v tom­to sme­re, vy­vo­la­né
„z po­ču­tia“, op­ro­ti vý­ro­kom obţalo­va­né­ho o nut­nos­ti pla­tiť za ochra­nu (bez iných ver­bál­nych
ale­bo fy­zic­kých pre­ja­vov) nie sú vo vy­ššie uve­de­ných sú­vis­los­tiach kva­li­fi­kač­ne re­le­van­tné.
Dot­knu­té vý­ro­ky nie sú v nas­ta­lej si­tuá­cii ani pouţitím ná­si­lia, ani je­ho hroz­bou ale­bo hroz­bou
inej ťaţkej uj­my, kto­rá by umoţňo­va­la ap­li­ká­ciu obţalo­bou a sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pouţité­ho
us­ta­no­ve­nia § 190 Tr. zák., prí­pa­de § 189 Tr. zák. (trest­ný čin vy­die­ra­nia).

Vo vzťa­hu k pre­či­nu po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy je opä­tov­ne pot­reb­né pris­ved­čiť od­vo­la­te­ľo­vi, ţe sved­ky­ňa D. pri vstu­pe obţalo­va­né­ho a K. Š. do by­tu pod­ľa vlas­tnej vý­po­ve­de spa­la a aţ nás­led­ne bo­la nes­to­toţne­nou spolu­bý­va­jú­cou pri­vo­la­ná. Pre­to ne­moţno ve­ri­fi­ko­vať v na­pad­nu­tom roz­sud­ku uve­de­nú okol­nosť, ţe sa obţalo­va­ný do by­tu „vtla­čil“, naj­mä v si­tuá­cii vop­red ob­jed­na­né­ho zá­ujem­cu o ero­tic­ké sluţby.

Je  však  jed­noz­nač­né,  ţe  nás­led­né  poţado­va­nie  pla­tieb  za  ochra­nu  je  spo­je­né
s neop­ráv­ne­ním sa zdrţiava­ním sa v by­te (na kto­ré nie je pot­reb­né ná­si­lie ani vy­hráţky), kto­ré
ne­go­va­lo vop­red do­hod­nu­tý účel náv­šte­vy beţné­ho „klien­ta“. K od­strá­ne­nie toh­to sta­vu doš­lo
po­tom  v sú­vis­los­ti  s pos­kyt­nu­tím  su­my 150  eur  poš­ko­de­nou  D..  To  zod­po­ve­dá  pouţitiu

us­ta­no­ve­nia § 194 od. 1 Tr. zák., bez kva­li­fi­ká­cie jed­no­čin­né­ho sú­be­hu so zlo­či­nom hru­bé­ho nát­la­ku, po úp­ra­ve skut­ku a práv­nej ve­ty op­ro­ti na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku (na len neop­ráv­ne­né zotr­va­nie v obyd­lí iné­ho, bez pred­chá­dza­jú­ce­ho neop­ráv­ne­né­ho vnik­nu­tia).

109                                                     2 To 9/2014

V dôs­led­ku uve­de­né­ho uţ ne­bol dô­vod na pouţitie us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 3 Tr. zák.
o spo­loč­nom  tres­te,  na­koľ­ko  vo  vzťa­hu  ku  skut­ku  uve­de­né­mu  v bo­de  II.-13 (od­sú­de­nie

Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va IV - roz­su­dok sp. zn. 3 T 191/2011 z 31. ja­nuá­ra 2012) uţ ne­bol na­ďa­lej   da­ný   at­ri­bút   rov­na­kej   práv­nej   kva­li­fi­ká­cie   všet­kých   čias­tko­vých   úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 122 ods. 10 Tr. zák. (pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu).

Pre­to  bol  od­vo­la­cím sú­dom v prís­luš­nej  pro­ces­nej  nad­väz­nos­ti  zru­še­ný  tieţ  vý­rok na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku o tres­te u obţalo­va­né­ho C., do rám­ca čo­ho spa­dá aj zru­še­nie vý­ro­ku o zru­še­ní  vý­ro­ku  o vi­ne  a tres­te  skôr  uve­de­né­ho  roz­sud­ku  a    čím  os­tal  ten­to  roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV ne­dot­knu­tý.

Os­lo­bo­de­nie  obţalo­va­né­ho  C.  zo  skut­ku  v bo­de  I.  obţalo­by  a kon­text  ta­ké­ho roz­hod­nu­tia  ku skut­ku v bo­de II.-12 je od­ôvod­ne­ný v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti od­ôvod­ne­nia toh­to roz­sud­ku, kto­rá sa tý­ka skut­ku v bo­de I.

Po­kiaľ  ide  o od­vo­la­nie  pro­ku­rá­to­ra  pro­ti  os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu  vý­ro­ku  tý­ka­jú­ce­mu sa obţalo­va­ných A. a B. zo skut­ku v bo­de  4 obţalo­by, tak­to za­me­ra­né od­vo­la­nie nie je vý­slov­ne  od­ôvod­ne­né,  pre­to  od­vo­la­cí  súd  od­ka­zu­je  na  prís­luš­nú  pa­sáţ  od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

Ku skut­ku v bo­de 6 obţalo­by.

Pri  tom­to  skut­ku      (a  skut­ku  v bo­de     16  obţalo­by)  ne­bol  ţiaden  z obţalo­va­ných

na­pad­nu­tým  roz­sud­kom  uz­na­ný  za  vin­né­ho.  Pro­ti  os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu  vý­ro­ku  pod­ľa  §  285

písm. a/ Tr. por. po­dal od­vo­la­nie pro­ku­rá­tor.

Je­ho  ná­miet­ky,  rám­co­vo  sa  tý­ka­jú­ce  sve­dec­kých  vý­po­ve­dí  M.,  G.,  M.  a R.  sú
eli­mi­no­va­né pod­rob­nej­ším dô­kaz­ným roz­bo­rom ŠTS, na kto­rý je pot­reb­né od­ká­zať. Opie­ra sa
naj­mä o okol­nosť, ţe vý­po­ve­de o dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti „E.“ sú len ne­pria­me. Zá­ver sú­du
pr­vé­ho  stup­ňa  o po­chyb­nos­tiach  o tom,  ţe  sa  ţalo­va­ný  sku­tok  stal,  naj­vyš­ší  súd

nes­po­chyb­ňu­je.          Tá­to         úva­ha         je         pod­po­re­ná         okol­nos­ťou,         ţe         sku­tok

je v bo­de  6 obţalo­by for­mu­lo­va­ný do znač­nej mie­ry abstrak­tne vo všet­kých okol­nos­tiach, vrá­ta­ne  osôb  dis­tri­buu­jú­cich  dro­gy,  pri­čom  je­di­ná  u skut­ku  kon­krét­ne  uve­de­ná  oso­ba spolu­pá­cha­te­ľa (P. H.) z toh­to či­nu obţalo­va­ná ne­bo­la.

110                                                     2 To 9/2014

Čo sa tý­ka návr­hu pro­ku­rá­to­ra na opä­tov­ný vý­sluch sved­ka  P. v sú­vis­los­ti s je­ho
ak­tuál­nym tres­tným stí­ha­ním, ten­to sve­dok bol vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 15. ap­rí­la
2014 (krát­ko  pred  roz­hod­nu­tím  vo  ve­ci),  ke­dy  pro­ku­rá­tor  navr­ho­val  vý­sluch  sved­ka
od­miet­nuť. Vy­ko­na­ným vý­slu­chom súd vy­čer­pal dô­kaz­né moţnos­ti v tom­to sme­re, pri­čom
v inom ko­na­ní je M. P. v po­zí­cií ob­vi­ne­né­ho, s čím sú­vi­sia úpl­ne od­liš­né pro­ces­né ná­leţitos­ti
je­ho  vý­po­ve­de (a  nič  to  ne­me­ní  na  práv­nych  sú­vis­los­tiach  a moţných  práv­nych

kon­zek­ven­ciách  je­ho  v tom­to  ko­na­ní  uči­ne­nej  sve­dec­kej  vý­po­ve­de).  Návrh  te­da  nie je dô­vod­ný.

Sku­tok v bo­de 16 obţalo­by.

Pro­ti  os­lo­bo­de­niu  obţ.  A.  spod  obţalo­by  pod­ľa                §    285  písm.  c/  Tr.  por.

sa od­vo­lal pro­ku­rá­tor.

Je­ho ná­miet­ky sa tý­ka­jú okol­nos­ti, ţe sve­dok P. mal mať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní „evi­den­tne  strach“.  Tá­to   okol­nosť  je   hypo­te­tic­ká   a v dôs­led­ku  vä­zob­né­ho   stí­ha­nia obţalo­va­né­ho (a ďal­ších spolu­obţalo­va­ných) re­le­van­tne ne­zoh­ľad­ni­teľ­ná.

Na to, aby od­vo­la­cí súd re­vi­do­val zá­ver ŠTS o ne­do­ká­za­ní spá­chania či­nu obţalo­va­ným
(vy­chá­dza­jú­ci z kon­krét­nu oso­bu neus­ved­ču­jú­cich vý­po­ve­dí poš­ko­de­né­ho P. a sved­ka B.),
ne­pos­ta­ču­je  ná­miet­ka  pro­ku­rá­to­ra,  sú­vi­sia­ca  s dô­kaz­ným  od­miet­nu­tím  zo  stra­ny  ŠTS
ko­reš­pon­den­cie  obţalo­va­né­ho  A.,  za­is­te­nej  v inom  ko­na­ní.  Z lis­tu  ozna­če­né­ho  „Pon­de­lok

20.8.2012“         má     vy­plý­vať,              ţe         obţ.         A.         poš­ko­de­né­ho         P.         poz­ná

a ţe me­no­va­ný si sku­tok zle pa­mä­tá.

For­mu­lá­cia  s ta­kým  ob­sa­hom  by  vzhľa­dom  ku  skôr  po­pí­sa­nej  dô­kaz­nej  si­tuá­cii nez­me­ni­la  roz­hod­nu­tie  o vi­ne  po­kiaľ  ide  o okol­nosť  člen­stva  a pos­ta­ve­nie  obţalo­va­né­ho na  dru­hom  stup­ni  ria­de­nia  v zlo­či­nec­kej  sku­pi­ne,  tá  je  do­ká­za­ná,  ako  je  to  od­ôvod­ne­né v na­pad­nu­tom roz­sud­ku pri skut­ku v bo­de I., bez pot­re­by ďal­šie­ho dô­kaz­né­ho potvr­de­nia. Ide te­da o okol­nos­ti, kto­ré bo­li dos­ta­toč­ne zis­te­né iný­mi uţ vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi (§ 272 ods. 3 Tr. por.), pre­to ne­má vý­znam ďa­lej skú­mať pro­ces­nú prí­pus­tnosť dô­ka­zu.

Ku pro­ces­ným ná­miet­kam po­da­ných od­vo­la­ní.

111                                                     2 To 9/2014

Ku niek­to­rým par­ciál­nym otáz­kam sa v tom­to sme­re vy­jad­ro­va­li pred­chá­dza­jú­ce čas­ti od­ôvod­ne­nia.

Ku  ďal­ším  viac­ná­sob­ne  up­lat­ne­ným  ná­miet­kam,  kto­ré  sa  te­da  ko­na­nia,  resp. per­so­nál­ne­ho spek­tra obţalo­va­ných tý­ka­jú prie­re­zo­vo:

Pouţitie za­ria­de­nia na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu (te­le­most) pri vý­slu­chu sved­ka M. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ná­miet­ka sme­ru­je k ne­dos­tat­ku bez­peč­nos­tných ale­bo iných dô­vo­dov na ta­ký­to pos­tup.

Sa­mot­ná okol­nosť, ţe ide o chrá­ne­né­ho sved­ka, in­di­ku­je bez­peč­nos­tné ri­zi­ká, kto­ré sú naj­mä v prí­pa­de sve­dec­tva o ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti „iným váţnym dô­vo­dom“ - to sa tý­ka kon­textu pri­me­ra­né­ho pouţitia § 134 ods. 1, v zmys­le § 134 ods. 3 Tr. por.

Pri  pouţi­tí      §   134  ods.    3  Tr.  por.  v nad­väz­nos­ti  na  ods.         1  toh­to  us­ta­no­ve­nia

sú zoh­ľad­ni­teľ­né  „váţne dô­vo­dy“. Ta­kým dô­vo­dom je ne­po­chyb­ne bez­peč­nos­tné hľa­dis­ko

sú­vi­sia­ce s pod­sta­tou in­šti­tú­tu chrá­ne­né­ho sved­ka, a to aj vo vzťa­hu k účas­ti na hlav­nom

po­jed­ná­va­ní, prep­ra­ve na hlav­né po­jed­ná­va­nie a uta­je­niu mies­ta po­by­tu (ako na to ob­sa­ho­vo

od­ká­zal ŠTS vo svo­jom uz­ne­se­ní z 12. sep­tem­bra 2015).

Vý­sluch  pros­tred­níc­tvom  pre­no­so­vé­ho  za­ria­de­nia,  pro­ces­ne  ga­ran­to­va­ný  účas­ťou náh­rad­né­ho  sud­cu  pri  vý­slu­chu  spĺňa  všet­ky  kri­té­riá  bez­pros­tred­nos­ti  a nie  je  pre­káţkou up­lat­ne­nia práv obţalo­va­ných.

To pla­tí aj v pre­jed­ná­va­nej ve­ci a spo­chyb­ňo­va­nie riad­ne­ho prie­be­hu vý­slu­chu sved­ka

M., te­da vý­slu­chu bez tech­nic­kej ale­bo inej ma­ni­pu­lá­cie, je ga­ran­to­va­né účas­ťou náh­rad­né­ho sud­cu na vý­slu­chu.

Tej­to  okol­nos­ti  sa  tý­ka  aj  ďal­šia  od­vo­la­cia  ná­miet­ka,  a to  ţe  náh­rad­ný  sud­ca sa ne­zú­čas­tnil zvyš­ku hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia.

Tu pla­tí, ţe us­ta­no­ve­nie § 246 ods. 1 a 2 Tr. por. je pot­reb­né vo vzťa­hu ku od­se­ku 3
toh­to us­ta­no­ve­nia vy­loţiť z hľa­dis­ka úče­lu dot­knu­té­ho in­šti­tú­tu (vý­sluch oh­ro­ze­né­ho sved­ka,
chrá­ne­né­ho sved­ka ale­bo sved­ka s uta­je­nou to­toţnos­ťou s vy­uţitím tech­nic­ké­ho za­ria­de­nia

112                                                     2 To 9/2014

na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu), te­da reš­trik­tív­ne. To zna­me­ná, ţe náh­rad­ný sud­ca sa v ta­kom prí­pa­de zú­čas­tní len vý­slu­chu sved­ka, nie pre­vy­šu­jú­cej čas­ti hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. V tom je roz­diel op­ro­ti účas­ti náh­rad­né­ho sud­cu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní z dô­vo­du pred­pok­la­du je­ho dlh­šie­ho tr­va­nia.

Bez   oh­ľa­du   na   uve­de­né,   prá­va   obţalo­va­ných   v tej­to   sú­vis­los­ti   ne­môţu a v pre­jed­ná­va­nej ve­ci ne­moh­li byť ni­ja­ko dot­knu­té, keďţe nev­znik­la pot­re­ba nah­ra­diť sud­cu (čle­na se­ná­tu) v ko­na­ní a pri roz­ho­do­va­ní. Účasť náh­rad­né­ho sud­cu (prí­tom­né­ho pri dot­knu­tom vý­slu­chu) na zvyš­ku hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia by te­da na zloţení se­ná­tu pri roz­ho­do­va­ní vo ve­ci (hla­so­va­ní) nič nez­me­ni­la ani v zmys­le § 246 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Na­mie­ta­ná tech­nic­ká ma­ni­pu­lá­cia s mo­bil­ný­mi te­le­fón­mi v sú­vis­los­ti so zna­lec­kým
do­ka­zo­va­ním je len hypo­te­tic­kým pred­pok­la­dom ob­ha­jo­by, kto­rý pri vý­slu­choch znal­cov ne­bol
potvr­de­ný. Ok­rem to­ho, úda­je z mo­bil­ných te­le­fó­nov (kon­krét­ne uloţené te­le­fón­ne čís­la) bo­li
v roz­sa­hu uz­na­nia vi­ny bra­né do úva­hy ako pod­klad pre roz­hod­nu­tie len oje­di­ne­le a par­ciál­ne,
ako  dopl­nko­vý  dô­kaz,  bez  roz­ho­du­jú­ce­ho  ale­bo  pod­stat­né­ho  vý­zna­mu (ako  vy­plý­va

i z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho a toh­to roz­sud­ku a sčas­ti z ob­sa­hu toh­to od­ôvod­ne­nia).

Ná­miet­ka, ţe na zna­lec­ké pres­kú­ma­nie mo­bil­ných te­le­fó­nov bol vzhľa­dom ku ich ope­rač­né­mu sys­té­mu pot­reb­ný prí­kaz na ucho­va­nie a vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov pod­ľa § 90 Tr. por., a te­da ne­pos­ta­čo­va­lo vy­da­nie, resp. od­ňa­tie ve­ci pod­ľa § 89, § 91 Tr. por., rov­na­ko nie je dô­vod­ná, ako na to pou­ká­zal aj ŠTS.

Moţno  do­dať,  ţe  na­priek  niek­to­rým  po­dob­ným  ale­bo  zhod­ným  tech­nic­kým
kom­po­nen­tom a spô­so­bu pre­vádz­ky, mo­bil­ný te­le­fón ne­moţno sto­toţniť s po­čí­ta­čom a ten­to
roz­diel sa pre­ja­vu­je i pri po­nu­ke a pre­da­ji prís­luš­ných za­ria­de­ní ako roz­diel­nych dru­hov to­va­ru.

Bez oh­ľa­du na uve­de­né a vo vzťa­hu k sa­mot­ným po­čí­ta­čo­vým úda­jom, vzhľa­dom
k moţné­mu ob­sa­hu prí­ka­zu pod­ľa § 90 ods. 1 písm. a/ aţ písm. e/ Tr. por. a ku ad­re­sá­to­vi
prí­ka­zu (vrá­ta­ne „pos­ky­to­va­te­ľa  ta­kých  sluţieb“),  ide  o úda­je  uloţené  pros­tred­níc­tvom

po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu (nie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu), kto­ré ucho­vá, umoţní ich vy­ho­to­ve­nie ale­bo
sko­pí­ro­va­nie, zne­moţní k nim prís­tup, od­strá­ni ich z po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu ale­bo ich na úče­ly
tres­tné­ho ko­na­nia vy­dá oso­ba, v drţbe ale­bo pod kto­rej sú kon­tro­lou (vrá­ta­ne pos­ky­to­va­te­ľa
sluţieb), u kto­rej nie je pot­reb­né ţiadať o vy­da­nie ale­bo od­ňať sa­mot­ný po­čí­tač (napr. oso­ba

113                                                     2 To 9/2014

dis­po­nu­jú­ca s údaj­mi z dô­vo­du pos­ky­to­va­nia sluţieb sú­vi­sia­cich s pre­vádz­kou po­čí­ta­ča ale­bo iných sluţieb).

Ak ide o sa­mot­né­ho pá­cha­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho), ta­kým spô­so­bom (prí­ka­zom) by ne­bo­lo moţné úda­je spo­ľah­li­vo za­bez­pe­čiť, na­koľ­ko po je­ho obdrţaní (bez sú­čas­né­ho od­ňa­tia ve­ci) by mal pá­cha­teľ moţnosť úda­je od­strá­niť, ale­bo zni­čiť sa­mot­né za­ria­de­nia. Pre­to je od­ňa­tie po­čí­ta­čo­vých úda­jov v zmys­le § 91 Tr. por. moţné len ako sú­časť od­ňa­tia ve­ci (za­ria­de­nia s údaj­mi), čo­mu však pred­chá­dza vý­zva na vy­da­nie ve­ci (§ 89 ods. 1 Tr. por.), nie prí­kaz pod­ľa § 90 ods. 1 písm. e/ Tr. por.

Vy­da­nie  a od­ňa­tie  ve­ci  je  tra­dič­ný  tres­tnop­ro­ces­ný  in­šti­tút,  kto­rý  nie  je  pot­reb­né vo vy­ššie po­pí­sa­nom prí­pa­de dopĺňať prí­ka­zom na vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov, na­koľ­ko po vy­da­ní ve­ci je uţ zá­kon­ne sú­lad­ným spô­so­bom za­bez­pe­če­ný aj prís­luš­ný údaj (po je­ho beţnou   ma­ni­pu­lá­ciou   vy­vo­la­nom   zob­ra­ze­ní   na   za­ria­de­ní,   resp.   zis­te­ní   zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním).

Ko­na­niu bo­lo vy­tý­ka­né aj ne­roz­ho­do­va­nie o ná­miet­kach za­uja­tos­ti v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia  - o ta­kých ná­miet­kach sa v zmys­le  §  32 ods.  6 Tr. por. ne­roz­ho­du­je, ak je dô­vo­dom ná­miet­ky len pro­ces­ný pos­tup sú­du v ko­na­ní (vrá­ta­ne roz­ho­do­va­nia o pos­tup­nos­ti do­ka­zo­va­nia a ok­ru­hu vy­ko­na­ných dô­ka­zov). Ide o otáz­ky pod­sta­ty roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej a pos­tu­pu pri pre­jed­ná­va­ní ve­ci, kto­ré sa pres­kú­ma­va­jú v ko­na­ní o op­rav­ných pros­tried­koch, nie v ná­miet­ko­vom ko­na­ní, za­me­ra­nom na osob­nú za­uja­tosť sud­cu z dô­vo­dov uve­de­ných v zá­ko­ne (§ 31 ods. 1 Tr. por.).

Roz­siah­le  je  na­mie­ta­ná  otáz­ka  za­cho­va­nia  to­toţnos­ti  skut­ku,  kto­rej  kri­té­riá
sú  vy­me­dze­né  v úvod­nej  čas­ti  toh­to  od­ôvod­ne­nia  a je  pot­reb­né  opa­ko­va­ne  kon­šta­to­vať,
ţe vzhľa­dom k ich re­la­tív­nej voľ­nos­ti a štruk­tú­re jed­not­li­vých skut­kov jed­nak v obţalo­be
a jed­nak v od­su­dzu­jú­cej čas­ti vý­ro­ku roz­sud­ku bo­la to­toţnosť skut­ku vo všet­kých prí­pa­doch
za­cho­va­ná - ŠTS te­da z nej ne­vy­bo­čil (pri skut­ku v bo­de 12 obţalo­by vy­tvo­ril nad­by­toč­ný
os­lo­bo­dzu­jú­ci vý­rok, čo je však iná otáz­ka a čo bo­lo naj­vyš­ším sú­dom ko­ri­go­va­né).

Niek­to­ré bliţšie pod­rob­nos­ti vo vzťa­hu k tej­to otáz­ke sú uve­de­né pri jed­not­li­vých bo­doch vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v pred­chá­dza­jú­com ob­sa­hu toh­to od­ôvod­ne­nia.

114                                                     2 To 9/2014

Vo zvyš­nom roz­sa­hu na­mie­ta­ných pro­ces­ných chýb, ak sa je ku ná­miet­kam pot­reb­né vy­jad­riť (pri po­sú­de­ní tej­to otáz­ky pod­ľa kri­té­rií uve­de­ných v úvo­de od­ôvod­ne­nia), je jed­nak pot­reb­né opä­tov­ne od­ká­zať na niek­to­ré okol­nos­ti uve­de­né uţ skôr pri jed­not­li­vých bo­doch vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, a jed­nak uviesť nas­le­dov­né:

Od­vo­la­cie ná­miet­ky obţalo­va­né­ho A. (niek­to­ré ním up­lat­ne­né ná­miet­ky bo­li pouţité aj ďal­ší­mi obţalo­va­ný­mi):

Vy­lú­če­nie a opä­tov­né spo­je­nie ko­na­nia pro­ti obţalo­va­né­mu A. (vy­lú­če­né ko­na­nie bo­lo
ve­de­né pod sp. zn. 2T 34/2013) - ten­to pos­tup nie je pro­ces­nou chy­bou a ne­moţno spo­chyb­niť
ap­li­ká­ciu ust.  § 21 Tr. por., na­koľ­ko iš­lo o evi­den­tne pot­re­bu urý­chle­nia ko­na­nia (na účel
neod­ro­če­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia u všet­kých spolu­obţalo­va­ných z dô­vo­du neú­čas­ti jed­né­ho
z ob­haj­cov a ne­vy­ká­za­nia  le­ho­ty  na  príp­ra­vu dru­hé­ho z ob­haj­cov  u obţ.  A.).  Rov­na­ko  je
pro­ces­ne kon­for­mné opä­tov­né spo­je­nie ve­cí, čo­mu neb­rá­ni for­mu­lá­cia „ve­ci, v kto­rých bo­li
po­da­né   sa­mos­tat­né   obţalo­by“   v ust. § 21   ods. 3   Tr.   por.   To­to   us­ta­no­ve­nie

je pot­reb­né inter­pre­to­vať exten­zív­ne a za­uţíva­nej súd­nej praxi zod­po­ve­dá spo­je­nie ve­cí, kto­ré bo­li  skôr „roz­de­le­né“  vy­lú­če­ním  ko­na­nia  o niek­to­rom  skut­ku  ale­bo  pro­ti  niek­to­ré­mu ob­vi­ne­né­mu zo spo­loč­né­ho ko­na­nia (uve­de­né pla­tí aj o vy­lú­če­ní a opä­tov­nom spo­je­ní ko­na­nia pro­ti obţ. K. - 2T 13/2014, v štá­diu zá­ve­reč­ných re­čí).

Vy­ko­na­nie čas­ti hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia bez dodrţania le­ho­ty na príp­ra­vu ob­haj­cu
obţ.  A. -  tá­to  ná­miet­ka  tak­tieţ  nie  je  dô­vod­ná.  O hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom

12. augus­ta 2013 ne­bol dos­ta­toč­ne včas upo­ve­do­me­ný ob­haj­ca JUDr. S., a ob­haj­ca JUDr. K.
ne­bol  prí­tom­ný,  pre­to  bo­la  vec  obţ.  A.  vy­lú­če­ná  zo  spo­loč­né­ho  ko­na­nia.  O hlav­nom
po­jed­ná­va­ní 9.   sep­tem­bra 2013 (na   kto­rom   doš­lo   k opä­tov­né­mu   spo­je­niu   ve­ci),

uţ bol ob­haj­ca JUDr. S. včas upo­ve­do­me­ný a bol aj prí­tom­ný.

Ob­haj­ca  JUDr.  K.  bol  včas  upo­ve­do­me­ný  o hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom

12. augus­ta 2013 (na ve­rej­nom za­sad­nu­tí o pred­beţnom pre­jed­na­ní obţalo­by 8. jú­la 2013),
pri­čom hlav­né po­jed­ná­va­nie 9. sep­tem­bra 2013 (po vy­lú­če­ní ve­ci obţ. A. a jej opä­tov­nom
spo­je­ní  s ve­cou  os­tat­ných  spolu­obţalo­va­ných)  bo­lo  vec­ne  pr­vým  hlav­ným  po­jed­ná­va­ním
vo vzťa­hu k oso­be toh­to obţalo­va­né­ho, na kto­rom bol aj vy­po­ču­tý (na hlav­nom po­jed­ná­va­ní
vo vy­lú­če­nej ve­ci ne­bol vy­ko­na­ný ţiaden dô­kaz­ný úkon). Včas­né upo­ve­do­me­nie o hlav­nom
po­jed­ná­va­ní 12. augus­ta 2013 te­da kon­va­li­du­je dok­la­do­vé ne­vy­ká­za­nie dos­ta­toč­ne včas­né­ho

115                                                     2 To 9/2014

upo­ve­do­me­nia jed­né­ho z ob­haj­cov obţalo­va­né­ho A.  (JUDr. K.) o hlav­nom po­jed­ná­va­ní  9. sep­tem­bra 2013.

Po­kiaľ ide o me­dzi­tým vy­ko­na­nie dô­ka­zov - vý­slu­chov spolu­obţalo­va­ných na hlav­nom
po­jed­ná­va­ní  12. aţ  14. augus­ta  2013, kaţdý z nich bol vy­po­ču­tý v nep­rí­tom­nos­ti do­po­siaľ
ne­vy­po­ču­tých spolu­obţalo­va­ných - ţiaden z obţalo­va­ných te­da ne­mal moţnosť byť prí­tom­ný
pri vý­slu­chu obţalo­va­ných, kto­rí bo­li vy­po­ču­tí pred ním. Kaţdý z obţalo­va­ných mal po­tom
moţnosť sa k vý­po­ve­diam spolu­obţalo­va­ných vy­jad­riť po tom, čo mu bo­li do­ru­če­né pre­pi­sy
z hlav­né­ho  po­jed­ná­va­nia  ko­na­né­ho  12.  aţ 14.  augus­ta 2013,  v obţalo­va­ný­mi  sa­mot­ný­mi

zá­pis­nič­ne  kon­šta­to­va­nom  dos­ta­toč­nom  pred­sti­hu,  k vy­jad­re­niu  sa  doš­lo  na  hlav­nom
po­jed­ná­va­ní 20.  ja­nuá­ra 2014,  te­da  v ďal­šom  prie­be­hu  do­ka­zo­va­nia.  Tým  je  spl­ne­ná

pod­mien­ka uve­de­ná v § 260 Tr. por., a to vo vy­ššej kva­li­te, neţ len pri ús­tnom oboz­ná­me­ní ta­kých vý­po­ve­dí.

Tie­to okol­nos­ti sa te­da tý­ka­jú i obţalo­va­né­ho A., pri­čom aj zá­pis­ni­ce o vý­slu­choch
z príp­rav­né­ho ko­na­nia obţalo­va­ných D. a B., čí­ta­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 12. aţ

14.     augus­ta      2013     (pop­ri   vy­ko­na­ných   vý­slu­choch),   bo­li   opä­tov­ne   pre­čí­ta­né

na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 9. sep­tem­bra 2013.

Čo  sa  tý­ka  moţnos­ti  pok­la­dať  otáz­ky  spolu­obţalo­va­ným  vy­po­ču­tým  na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní 12. aţ 14. augus­ta 2014 zo stra­ny obţalo­va­né­ho a ob­haj­cov obţalo­va­né­ho A., všet­ci spolu­obţalo­va­ní, kto­rých sa tý­ka je­ho tres­tná (dro­go­vá) čin­nosť v roz­sa­hu skut­ku v bo­de II - 9a vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku (do­kon­ca všet­ci obţalo­va­ní, ok­rem obţ. P.) od­miet­li cel­ko­vo, ale­bo po pr­vej čas­ti svo­jej vý­po­ve­de (sa­mos­tat­ný po­pis obţalo­va­ným okol­nos­tí, kto­ré sú pred­me­tom vý­slu­chu) vy­po­ve­dať, pre­to kla­de­nie otá­zok ne­bo­lo moţné.

Ani v tom­to sme­re te­da ne­bo­li ob­ha­jo­va­cie prá­va obţalo­va­né­ho ob­me­dze­né.

Tvr­de­ný  ne­dos­ta­tok  pou­če­nia  sved­kov  o prá­ve  od­miet­nuť  vy­po­ve­dať  a tvr­de­ný ne­dos­ta­tok ich vy­jad­re­nia k pou­če­niu - ta­ké tvr­de­nie nie je reál­ne pod­loţené.

Všet­ci sved­ko­via bo­li pou­če­ní v sú­la­de so zá­ko­nom a ich vy­jad­re­nie je ob­sa­ho­vo jas­né, a to  aj  v otáz­ke  pre­ja­vu  vô­le  vy­po­ve­dať  op­ro­ti  moţnos­ti  od­miet­nuť  vý­po­veď  z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 130 (ods. 2) Tr. por.

116                                                     2 To 9/2014

Obţalo­va­ný  B.  na­mie­ta  do­ru­če­nie  prí­ka­zu  na  do­mo­vú  pre­hliad­ku  vy­ko­na­nú

15. no­vem­bra 2011 je­mu a nie ma­ji­te­ľo­vi by­tu, v kto­rom sa zdrţiaval.

Prí­kaz  bol  riad­ne  vy­da­ný  a do­ru­če­ný  B.  ako  uţíva­te­ľo­vi  by­tu.  Bez  oh­ľa­du na úče­lo­vosť je­ho tvr­de­nia, ţe v by­te bol len náv­štev­ní­kom, ide o ochra­nu práv po­doz­ri­vé­ho, resp. ob­vi­ne­né­ho, kto­rým bol M. B.. Moţ­ný zá­sah do práv ma­ji­te­ľa by­tu nie je z hľa­dis­ka toh­to ko­na­nia pro­ces­ne re­le­vant­ný (vy­lu­ču­jú­ci pouţitie dô­ka­zu).

Obţalo­va­ným    B.    na­mie­ta­né    vy­ko­na­nie    pre­hliad­ky    mo­to­ro­vé­ho    vo­zid­la ako „iné­ho“ pries­to­ru bez do­ru­če­nia prí­ka­zu na ta­kú pre­hliad­ku - v prí­pa­de oboch vo­zi­diel (VW  Pas­sat,  Kia  Spor­ta­ge)  bol  prí­kaz  vy­da­ný  a obţalo­va­né­mu  do­ru­če­ný  a pred  za­ča­tím pre­hliad­ky sa v oboch prí­pa­doch na vý­zvu pod­ľa § 104 ods.1 Tr. por. vy­jad­ril, ţe v aute ne­má zbra­ne ani dro­gy.

Obţalo­va­ným A. na­mie­ta­ný vý­sluch sved­kov Y. bez tl­moč­ní­ka  - tl­moč­ník bol pri vý­slu­chu prí­tom­ný a v spi­se je pri­po­je­ný je­ho sľub (tl­moč­ník „ad hoc“).

Návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia.

Obţalo­va­ní aj pro­ku­rá­tor up­lat­ni­li v prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa dô­kaz­né návr­hy, z kto­rých niek­to­rým súd vy­ho­vel, iným ne­vy­ho­vel.

Via­ce­ré ná­miet­ky po­tom sme­ru­jú k ne­vy­ho­ve­niu tým­to dô­kaz­ným návr­hom.

K uve­de­né­mu je pot­reb­né kon­šta­to­vať nas­le­dov­né:

ŠTS od­mie­tol návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia v ce­lom roz­sa­hu návr­hov, v kto­rom tým­to návr­hom ne­bo­lo z je­ho stra­ny vy­ho­ve­né, a to na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 15. ap­rí­la 2014 (vo vzťa­hu k ob­ha­jo­be aj pro­ku­rá­to­ro­vi). Uči­nil tak pro­ces­ne kon­for­mným spô­so­bom pod­ľa § 272 ods. 3 Tr. por. a uvie­dol aj dô­vo­dy ta­ké­ho roz­hod­nu­tia. Nás­led­ne bo­lo do­ka­zo­va­nie vy­hlá­se­né za skon­če­né pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. por.

117                                                     2 To 9/2014

Tá­to otáz­ka je ďa­lej uţ ve­cou skut­ko­vých úvah (prí­pad­ne úvah o pro­ces­nej prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov) a je po­vin­nos­ťou sú­du návrh na vy­ko­na­nie dô­ka­zu od­miet­nuť, ak má za to, ţe sú spl­ne­né zá­kon­né dô­vo­dy na ta­ké roz­hod­nu­tie.

Vec­ne, z hľa­dis­ka kri­té­rií uve­de­ných v § 272 ods. 3 Tr. por. (dô­kaz sa tý­ka okol­nos­ti, kto­rá pre roz­hod­nu­tie nie je pod­stat­ná ale­bo okol­nos­ti, kto­rú moţno zis­tiť iný­mi uţ skôr vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi) bo­lo vy­ššie uve­de­né roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa správ­ne a op­ro­ti od­vo­la­cím ná­miet­kam sa s ním naj­vyš­ší súd sto­toţnil (niek­to­rý­mi kon­krét­nos­ťa­mi vo vzťa­hu k návr­hom na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia sa za­obe­ra­jú pred­chá­dza­jú­ce čas­ti toh­to od­ôvod­ne­nia pri kon­krét­nych otáz­kach).

Návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia bo­li uve­de­né aj v po­da­ných od­vo­la­niach, aj keď sa do ur­či­tej mie­ry prek­rý­va­jú s uţ skôr up­lat­ne­ný­mi dô­kaz­ný­mi návr­hmi.

Dô­kaz­ný­mi   návr­hmi   pro­ku­rá­to­ra   sa   za­obe­ra­lo   to­to   od­ôvod­ne­nie   v   je­ho pred­chá­dza­jú­com ob­sa­hu.

Sa­mos­tat­né  po­da­nia  v  tom­to  sme­re         (návr­hy  na  vy­ko­na­nie  dô­ka­zov)  ad­re­so­va­li

od­vo­la­cie­mu sú­du obţalo­va­ní A., A. a D..

Pod­ľa rov­na­kých kri­té­rií, ako je uve­de­né vy­ššie (§ 272 ods. 3 Tr. por.) ne­po­vaţoval
od­vo­la­cí súd tie­to návr­hy po ich pres­kú­ma­ní za dô­vod­né, kto­ré by moh­li na zá­ve­roch ŠTS,
ale­bo na zá­ve­roch naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rý­mi vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ko­ri­go­val, nie­čo
zme­niť.

Niek­to­ré z návr­hov sme­ru­jú k do­ka­zo­va­niu okol­nos­tí, kto­ré s tres­tnou čin­nos­ťou pria­mo ne­sú­vi­sia, resp. ne­ma­jú na ňu vplyv a niek­to­ré úče­lo­vo a ne­reál­ne spo­chyb­ňu­jú do­ka­zo­va­ním ne­po­chyb­ne zis­te­né okol­nos­ti.

Tre­ba pou­ká­zať aj na us­ta­no­ve­nie § 240 ods. 3 Tr. por. a na ones­ko­re­né navr­ho­va­nie dô­ka­zov, kto­ré bo­li stra­nám zná­me uţ v ča­se do­ru­če­nia vý­zvy na navr­ho­va­nie dô­ka­zov, čím je da­ná moţnosť od­miet­nu­tia ta­kých dô­ka­zov sú­dom. Naj­vyš­ší súd však dô­kaz­né návr­hy   po­sú­dil v ce­lom roz­sa­hu.