Skúmanie obsahu mobilných telefónov a príkaz podľa § 116 Tr. por.

Práv­ne ve­ty:

Ok­rem prí­ka­zov na do­mo­vú pre­hliad­ku a pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov bo­li v ko­na­ní vy­da­né i prí­ka­zy na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tr. por., kto­rých cie­ľom bo­lo zís­ka­nie úda­jov k od­ňa­tým mo­bil­ným te­le­fó­nom a SIM kar­tám (me­no vlas­tní­ka, účas­tníc­ke  te­le­fón­ne  čís­la,  ob­do­bie  ak­ti­vá­cie  SIM  kar­ty, do­ba  pou­ží­va­nia,  PUK  kó­dy). Sú­čas­ťou prí­ka­zov ne­bo­la žia­dosť o zis­ťo­va­nie ob­sa­hu o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke. Na­priek to­mu ne­mož­no bez ďal­šie­ho kon­šta­to­vať po­ru­še­nie zá­ko­na. Us­ta­no­ve­nie §  116  Tr.  por.  up­ra­vu­je  zis­ťo­va­nie  úda­jov  o us­ku­toč­ne­nej  te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke a ozná­me­nie úda­jov zo stra­ny práv­nic­kých osôb ale­bo fy­zic­kých osôb, kto­ré za­bez­pe­ču­jú te­le­ko­mu­ni­kač­nú pre­vádz­ku. Trest­ný po­ria­dok ne­rie­ši si­tuáciu, keď or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní  mô­žu  zís­kať  pot­reb­né  in­for­má­cie  z iných  zdro­jov  ako  od  te­le­ko­mu­ni­kač­ných ope­rá­to­rov.

Or­gá­ny  čin­né  v tres­tnom  ko­na­ní  ma­li  k dis­po­zí­cii  mo­bil­né  te­le­fó­ny,  zís­ka­né zá­kon­ným  spô­so­bom,  ob­sa­hu­jú­ce  zá­uj­mo­vé  in­for­má­cie.  Dup­li­cit­né  po­ža­do­va­nie  úda­jov a pre­pi­sov SMS správ a us­ku­toč­ne­ných ho­vo­rov od te­le­ko­mu­ni­kač­nej spo­loč­nos­ti by bo­lo v roz­po­re  s lo­gi­kou  a hos­po­dár­nos­ťou  ko­na­nia.  Pri  úda­joch  star­ších  ako 12  me­sia­cov,vzhľa­dom  na  do­bu  ar­chi­vá­cie,  aj  bez­účel­né.  V praxi  by  te­da  moh­la  nas­tať  si­tuácia, že or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní by bol na­priek dis­po­zí­cii s vy­da­ným, resp. za­is­te­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom od­op­re­tý prís­tup k úda­jom pot­reb­ným pre tres­tné ko­na­nie v dôs­led­ku up­ly­nu­tia  ob­do­bia  ús­cho­vy  úda­jov  o te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke,  čím  by  moh­lo  dôjsť k zma­re­niu  vy­šet­ro­va­nia.  Sú­čas­ne  ak  by  súd  pri­jal  ná­zor  ob­vi­ne­né­ho  o pot­re­be  prí­ka­zu vo vzťa­hu k ob­sa­hu vy­da­né­ho mo­bil­né­mu te­le­fó­nu, pa­ra­doxne by pro­ku­rá­tor mu­sel navr­hnúť vy­da­nie  prí­ka­zu  a žia­dať,  aby  or­gá­ny  čin­né  v tres­tnom  ko­na­ní  sa­mi  se­be  vy­da­li  úda­je o us­ku­toč­ne­nej  te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke,  pri­čom  je  pot­reb­né  opä­tov­ne  pri­po­me­núť, že  sub­jek­tom  po­vin­ným  ozná­miť  zá­uj­mo­vé  úda­je  v zmys­le § 116  Tr.  por.  sú len te­le­ko­mu­ni­kač­né spo­loč­nos­ti, nie or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo zna­lec.

Naj­vyš­ší súd SR

                                                                                                5 Tdo 7/2017

U z n e s e n i e

Naj­vyš­ší    súd    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    v    se­ná­te    zlo­že­nom    z    pred­se­du JUDr. Ju­ra­ja Kli­men­ta a sud­cov JUDr. Pet­ra Ha­ta­lu a JUDr. Pet­ra Sza­ba v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho  R.   S .   pre   obzvlášť  zá­važ­ný   zlo­čin   ne­do­vo­le­nej  vý­ro­by   omam­ných a psy­chot­rop­ných   lá­tok,   je­dov   ale­bo   pre­kur­zo­rov,   ich   dr­ža­nie   a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa  §  172 ods.  1 písm. c/, písm. d/, ods.  2 písm. c/ Tr. zák. a iné, pre­ro­ko­val na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 23. mar­ca 2017 v Bra­tis­la­ve do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R. S., po­da­né  pros­tred­níc­tvom  ob­haj­cu  JUDr.  Ju­ra­ja  Ga­val­ca,  pro­ti  uz­ne­se­niu  Kraj­ské­ho  sú­du v Nit­re z 30. ok­tób­ra 2014, sp. zn. 4To/107/2014, a roz­ho­dol

t a k t o :

Pod­ľa      §      382      písm.    c/    Tr.    por.    do­vo­la­nie    ob­vi­ne­né­ho    R.    S.

sa    o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Ok­res­ný  súd  Ko­már­no  roz­sud­kom  z 26.  jú­na         2014,  sp.  zn.     2T/17/2012,  uz­nal

ob­vi­ne­né­ho R. S. za vin­né­ho v bo­de 1/ z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by
omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie
s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138

písm.   b/,   písm.   j/   Tr.   zák.   a s   pou­ži­tím                        §     127   ods.       12   Tr.   zák.,

v bo­de   2/  zo  zlo­či­nu  ne­do­vo­le­né­ho  oz­bro­jo­va­nia  a ob­cho­do­va­nia  so  zbra­ňa­mi  pod­ľa

§ 294 ods. 2 Tr. zák. a pre­či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa

§   294  ods.    1  Tr.  zák.  a v bo­doch      3/,   4/  z pok­ra­čo­va­cie­ho  zlo­či­nu  vy­die­ra­nia  pod­ľa

§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 140 písm. c/ Tr. zák., na skut­ko­vom

zá­kla­de uve­de­nom v roz­sud­ku.

Ok­res­ný   súd   ob­vi­ne­né­mu   R.   S.   za   to   ulo­žil   pod­ľa                    §    172   ods.      2

Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 13 (tri­násť) ro­kov, na kto­ré­ho vý­kon bol za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia (§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.). Zá­ro­veň mu bol pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. ulo­že­ný ochran­ný doh­ľad na do­bu 2 (dvoch) ro­kov.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal ob­vi­ne­ný R. S. od­vo­la­nie, kto­ré Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním z 30. ok­tób­ra 2014, sp. zn. 4To/107/2014 pod­ľa § 319 Tr. por. za­mie­tol.

Pro­ti roz­hod­nu­tiu po­dal ob­vi­ne­ný R. S., pros­tred­níc­tvom zvo­le­né­ho ob­haj­cu JUDr. Ju­ra­ja Ga­val­ca,    do­vo­la­nie.    Do­vo­la­nie    op­rel    o do­vo­la­cie    dô­vo­dy    uve­de­né v § 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por., te­da s od­ôvod­ne­ním, že vo ve­ci roz­ho­dol nep­rís­luš­ný súd, zá­sad­ným spô­so­bom bo­lo po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu, roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom a roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.

V do­vo­la­ní ar­gu­men­to­val tým, že Kraj­ský súd v Nit­re ko­nal o od­vo­la­ní pro­ti roz­sud­ku
Ok­res­né­ho sú­du Ko­már­no na­priek to­mu, že ne­bo­lo roz­hod­nu­té o návr­hu na od­ňa­tie ve­ci
to­mu­to sú­du a pri­de­le­niu Ok­res­né­mu sú­du No­vé Zá­mky z 9. jú­na 2014. Ok­res­ný súd ko­nal
ako nep­rís­luš­ný súd, čím bol napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Súd pr­vé­ho stup­ňa po­ru­šil prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu a ne­vy­ko­nal dô­ka­zy zá­kon­ným
spô­so­bom, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nep­reh­ral zvu­ko­vé zá­zna­my z te­le­ko­mu­ni­kač­nej
pre­vádz­ky, neo­boz­ná­mil pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov a vy­po­čú­val sved­kov J. S., R. B. a J.

C.  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho  a s vy­lú­če­ním  ve­rej­nos­ti.  Ob­vi­ne­ný  s pos­tu­pom  sú­du
ne­súh­la­sil, pri­čom sved­ko­vi J. C. ne­mal mož­nosť klásť otáz­ky ani pros­tred­níc­tvom sú­du.
Správ­nosť pos­tu­pu pod­ľa § 262 Tr. por. ne­bo­lo mož­né pres­kú­mať, pre­to ob­vi­ne­ný po­va­žo­val
roz­hod­nu­tie sú­du o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti a ob­vi­ne­né­ho z po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti za svoj­voľ­né
a v roz­po­re s § 249 ods. 3 Tr. por. K ne­zá­kon­ne vy­ko­na­né­mu dô­ka­zu doš­lo aj v sú­vis­los­ti
s vy­pra­co­va­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku k ob­sa­hu mo­bil­ných te­le­fó­nov. Z mo­bil­ných te­le­fó­nov
bo­li zís­ka­né úda­je o sved­koch, kto­rých vý­slu­chy súd pou­žil pri uz­na­ní vi­ny. Keď­že vo­la­né
čís­la sú neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou ko­mu­ni­ká­cie us­ku­toč­ne­nej pros­tred­níc­tvom te­le­fó­nu, na ich

zís­ka­nie                  bol                 pot­reb­ný                  prí­kaz                  sud­cu.                  Rov­na­ko

aj na audio­vi­zuál­ny zá­znam, kto­rý pred­sta­vo­val je­den z roz­ho­du­jú­cich dô­ka­zov ku skut­ku 3/.

Ne­zá­kon­nos­ťou   z   dô­vo­du   ne­dos­tat­ku   od­ôvod­ne­nia   tr­pe­li   i prí­ka­zy   vy­šet­ro­va­te­ľa na  pre­hliad­ku  iných  pries­to­rov  a po­zem­kov.  V tej­to  sú­vis­los­ti  ob­vi­ne­ný  pou­ká­zal na  roz­hod­nu­tia  Ústav­né­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  a Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej re­pub­li­ky. K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ob­vi­ne­ný na­mie­tol ne­vy­jad­re­nie oso­bit­né­ho mo­tí­vu v bo­doch  3/ a 4/ skut­ko­vej ve­ty roz­sud­ku. Ok­res­ný súd v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku uvie­dol, že oso­bit­ný mo­tív spo­čí­val v úmys­le uľah­čiť iný trest­ný čin, čo zo skut­ko­vej ve­ty ne­vyp­lý­va. Nao­pak je v skut­ko­vej ve­te vy­jad­re­ný ma­jet­ko­vý pros­pech, kto­rý zá­kon a súd­na prax za oso­bit­ný mo­tív ne­po­va­žu­je.

Do­vo­la­cie­mu sú­du navr­hol, aby pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach,  o kto­ré  sa  dô­vod  do­vo­la­nia  opie­ra.  Zru­šil  uz­ne­se­nie  kraj­ské­ho  sú­du a roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du a pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. Ok­res­né­mu sú­du Ko­már­no pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Súd pr­vé­ho stup­ňa v sú­la­de s § 376 Tr. por. za­slal rov­no­pis do­vo­la­nia na vy­jad­re­nie Kraj­skej pro­ku­ra­tú­re v Nit­re a poš­ko­de­ným J. C. a J. S.. Zá­kon­né prá­vo vy­užil iba kraj­ský pro­ku­rá­tor.

Pro­ku­rá­tor  vo  vy­jad­re­ní  uvie­dol,  že  ob­vi­ne­ný  opa­ko­va­ne  na­mie­tal  prís­luš­nosť
Ok­res­né­ho  sú­du  Ko­már­no,  pri­čom  iš­lo  o úče­lo­vé  a ne­dô­vod­né  ná­miet­ky  nev­zne­se­né
bez  meš­ka­nia.  Ne­bo­li  napl­ne­né  ani  do­vo­la­cie  dô­vo­dy  pod­ľa § 371  ods. 1  písm.  c/,

písm. g/ Tr. por., keď­že všet­ky dô­ka­zy bo­li vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom s reš­pek­to­va­ním

prá­va       ob­vi­ne­né­ho        na       ob­ha­jo­bu.        Vý­slu­chy         sved­kov       J.       S.,       R.       B.

a J. C. sa us­ku­toč­ni­li v sú­la­de s § 262 Tr. por. na zá­kla­de žia­dos­tí sved­kov z dô­vo­du oba­vy z ob­vi­ne­né­ho.  Ob­vi­ne­ný  mal  mož­nosť  sa  vy­jad­riť  k pre­pi­som  zá­zna­mov  us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ky  a k ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­mu  zá­zna­mu,  kto­ré  bo­li  oboz­ná­me­né zá­kon­ne. Sú­dy niž­šie­ho stup­ňa ne­po­chy­bi­li ani pri us­tá­le­ní práv­nej kva­li­fi­ká­cie, keď ob­vi­ne­ný nú­til ná­si­lím, resp. hroz­bou ná­si­lia poš­ko­de­ných J. C. a J. S., aby pre ne­ho na­ďa­lej pre­dá­va­li per­vi­tín. Ob­vi­ne­ný si pre­to ná­si­lím uľah­čo­val pá­chanie dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti. Vzhľa­dom na to, že ob­vi­ne­ný sa do­pus­til skut­kov kla­de­ných mu za vi­nu, pri­čom napl­nil všet­ky zá­kon­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­ných tres­tných či­nov, do­vo­la­cie­mu sú­du navr­hol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. za­miet­nuť.

Vy­jad­re­nie  pro­ku­rá­to­ra  ne­bo­lo  sú­dom  pr­vé­ho  stup­ňa  do­ru­če­né  ob­vi­ne­né­mu,
je­ho ob­haj­co­vi a poš­ko­de­ným. Do­vo­la­cí súd ne­dos­ta­tok od­strá­nil za­sla­ním vy­jad­re­nia dňa

3. mar­ca 2017 uve­de­ným oso­bám, kto­ré na ne­ho ne­rea­go­va­li.

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí skú­mal, či má po­da­né do­vo­la­nie všet­ky ob­sa­ho­vé a for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti, či je prí­pus­tné, a či bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou a pri­tom dos­pel k nas­le­du­jú­cim zá­ve­rom:

Pod­ľa   §   368  ods.    1  Tr.  por.  do­vo­la­ním  mož­no  na­pad­núť  len  prá­vop­lat­né

roz­hod­nu­tie  sú­du,  kto­rým  bo­la  vec  prá­vop­lat­ne  skon­če­ná.  V  po­su­dzo­va­nom  prí­pa­de je na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re ako sú­du od­vo­la­cie­ho. Pro­ti ta­ké­mu­to dru­hu roz­hod­nu­tia je do­vo­la­nie prí­pus­tné. Do­vo­la­nie bo­lo po­da­né ob­vi­ne­ným R. S. pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu, te­da oso­bou op­ráv­ne­nou pod­ľa § 369 ods. 2 písm. b/, § 373 Tr. por., na Ok­res­nom sú­de Ko­már­no, t.j. na mies­te pred­pok­la­da­nom v us­ta­no­ve­ní  §  370 Tr. por., a v zá­kon­nej 3-roč­nej le­ho­te. Do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho však nie je dô­vod­né.

Do­vo­la­cí súd úvo­dom pri­po­mí­na, že do­vo­la­nie je mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.
Nie­len  z ozna­če­nia  toh­to  op­rav­né­ho  pros­tried­ku  ako  mi­mo­riad­ne­ho,  ale  pre­dov­šet­kým
zo sa­mot­nej úp­ra­vy do­vo­la­nia v Tres­tnom po­riad­ku je zrej­mé, že do­vo­la­nie nie je ur­če­né
k náp­ra­ve akých­koľ­vek po­chy­be­ní sú­dov, ale len tých naj­zá­važ­nej­ších  - mi­mo­riad­nych  -
pro­ces­ných  a  hmot­nop­ráv­nych  chýb.  Tie  sú  ako  do­vo­la­cie  dô­vo­dy  taxatív­ne  uve­de­né
v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 Tr. por., pri­čom v po­rov­na­ní s dô­vod­mi za­kot­ve­ný­mi v Tres­tnom
po­riad­ku pre zru­še­nie roz­sud­ku v od­vo­la­com ko­na­ní sú kon­ci­po­va­né pod­stat­ne už­šie.

Do­vo­la­nie  sme­ru­je  pro­ti  roz­hod­nu­tiu,  kto­rým  bo­la  vec  prá­vop­lat­ne  skon­če­ná. Pred­sta­vu­je tak vý­ni­moč­ný prie­lom do in­šti­tú­tu prá­vop­lat­nos­ti, kto­rý je dô­le­ži­tou zá­ru­kou sta­bi­li­ty práv­nych vzťa­hov a práv­nej is­to­ty. Pre­to sú mož­nos­ti po­da­nia do­vo­la­nia, vrá­ta­ne do­vo­la­cích dô­vo­dov, strik­tne ob­me­dze­né, aby sa ši­ro­kým up­lat­ne­ním toh­to mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho  pros­tried­ku  ne­zak­la­da­la  ďal­šia  riad­na  op­rav­ná  in­štan­cia  a do­vo­la­nie  ne­bo­lo chá­pa­né len ako „ďal­šie“ od­vo­la­nie.

Do­vo­la­cí súd nie je po­vo­la­ný na re­ví­ziu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia z vlas­tnej ini­cia­tí­vy,
prá­ve nao­pak z us­ta­no­ve­nia § 385 ods. 1 Tr. por. expres­sis ver­bis vy­plý­va, že je via­za­ný
dô­vod­mi do­vo­la­nia, kto­ré sú v ňom uve­de­né. Via­za­nosť do­vo­la­cie­ho sú­du dô­vod­mi do­vo­la­nia

sa  tý­ka  vy­me­dzenia  chýb  na­pad­nu­té­ho  roz­hod­nu­tia  a ko­na­nia,  kto­ré  mu  pred­chá­dza­lo (§ 374  ods. 1  Tr.  por.)  a nie  práv­nych  dô­vo­dov  do­vo­la­nia  uve­de­ných  v ňom  v sú­la­de s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

Ob­vi­ne­ný pre­dov­šet­kým na­mie­tol, že ne­bo­lo ne­roz­hod­nu­té o je­ho návr­hu na od­ňa­tie
ve­ci Ok­res­né­mu sú­du Ko­már­no a jej pri­de­le­ní Ok­res­né­mu sú­du No­vé Zá­mky z 9. jú­na 2014.

Do­vo­la­cí  súd  z pred­lo­že­né­ho  spi­so­vé­ho  ma­te­riá­lu  zis­til,  že  tvr­de­nia  ob­vi­ne­né­ho sú v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou. Po po­da­ní návr­hu ob­vi­ne­né­ho na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci, kto­ré bo­lo Ok­res­né­mu sú­du Ko­már­no do­ru­če­né 10. jú­na 2014 (č. l. 2286), súd pr­vé­ho stup­ňa pred­lo­žil vec spo­lu s vy­jad­re­nia­mi sud­cov na roz­hod­nu­tie na­dria­de­né­mu sú­du. Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním zo 17. jú­na 2014, č. k. 4 Nto 8/2014-2321 roz­ho­dol, že pod­ľa § 23 ods. 1 Tr. por. sa tres­tná vec pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu R. S., ve­de­ná na Ok­res­nom sú­de Ko­már­no pod sp. zn. 2T/17/2012, to­mu­to sú­du neod­ní­ma.

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ne­bol da­ný.

Ob­vi­ne­ný v rám­ci do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. na­mie­tol  ne­vy­ko­na­nie  zvu­ko­vých  zá­zna­mov  na  tech­nic­kom  za­ria­de­ní,  neo­boz­ná­me­nie ich pre­pi­sov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a vy­po­ču­tie sved­kov v je­ho nep­rí­tom­nos­ti. K ne­zá­kon­ne vy­ko­na­né­mu dô­ka­zu doš­lo aj v sú­vis­los­ti s vy­pra­co­va­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku k ob­sa­hu mo­bil­ných te­le­fó­nov, keď ne­bol da­ný prí­kaz sud­cu.

Kon­štan­tná ju­di­ka­tú­ra do­vo­la­cie­ho sú­du prá­vo na ob­ha­jo­bu v zmys­le § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por. chá­pe ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv
ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní
a sú­du  na  up­lat­ne­nie  kaž­dé­ho  ob­ha­jo­va­cie­ho  prá­va.  Prá­vo  na  ob­ha­jo­bu  ga­ran­to­va­né
čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ako aj čl. 50 ods. 3
Ústa­vy  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  na­chá­dza  svoj  od­raz  v ce­lom  ra­de  us­ta­no­ve­ní  Tres­tné­ho
po­riad­ku up­ra­vu­jú­cich jed­not­li­vé čias­tko­vé ob­ha­jo­va­cie prá­va ob­vi­ne­né­ho v rôz­nych štá­diách
tres­tné­ho ko­na­nia. Prí­pad­né po­ru­še­nie len niek­to­ré­ho z nich, po­kiaľ sa to zá­sad­ným spô­so­bom
nep­re­ja­ví na pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, sa­mo ose­be ne­zak­la­dá do­vo­la­cí dô­vod
pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z di­kcie cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je to­tiž
jed­noz­nač­ne zrej­mé, že len po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom je spô­so­bi­lým

do­vo­la­cím  dô­vo­dom.  Pod­ľa  us­tá­le­nej  roz­ho­do­va­cej  praxe  Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­tom o zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ide naj­mä v prí­pa­de, keď ob­vi­ne­ný ne­mal v ko­na­ní ob­haj­cu, ho­ci v je­ho tres­tnej ve­ci bo­li spl­ne­né dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by. Vý­ni­moč­ne mô­že ísť aj o po­ru­še­nie iných ob­ha­jo­va­cích práv ob­vi­ne­né­ho, kto­rých po­ru­še­nie sa pre­ja­ví na je­ho pos­ta­ve­ní zá­sad­ným spô­so­bom.

Me­dzi po­ru­še­nie iných ob­ha­jo­va­cích práv je mož­né za­ra­diť aj nes­práv­ne pro­ces­ne
vy­ko­na­né  do­ka­zo­va­nie,  kto­ré  ve­die  k pop­re­tiu  zá­sa­dy  kon­tra­dik­tór­nos­ti  ko­na­nia  a s tým
sú­vi­sia­ce zne­mož­ne­nie ob­vi­ne­né­mu vy­jad­riť sa k dô­ka­zu tvo­ria­ce­mu pod­klad roz­hod­nu­tia.

V zmys­le  §  270  ods.  2  Tr.  por.  sa  zvu­ko­vé,  ob­ra­zo­vé  ale­bo  ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé
zá­zna­my vy­ko­ná­va­jú ako dô­kaz preh­ra­tím na tech­nic­kom za­ria­de­ní ale­bo ak to po­va­ha
dô­ka­zu pri­púš­ťa, oboz­ná­me­ním pí­som­né­ho pre­pi­su. Na­priek to­mu, že súd pr­vé­ho stup­ňa
nep­reh­ral  CD  zá­zna­my,  do­vo­la­cí  súd  ne­zis­til  po­ru­še­nie  prá­va  ob­vi­ne­né­ho  na  ob­ha­jo­bu
zá­sad­ným  spô­so­bom,  resp.  ne­zá­kon­nosť  vy­ko­na­nia  dô­ka­zov.  Ako  vy­plý­va  zo  zá­pis­ni­ce
o hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom 26.  sep­tem­bra 2013,  ok­res­ný  súd  oboz­ná­mil  príl­ohy

ori­gi­ná­lu  v spi­se,  a to       6  ku­sov  CD  zá­zna­mov.  Príl­ohu  spi­su  v po­do­be  obál­ky  s CD

zá­zna­ma­mi, kto­rá je pri­po­je­ná z vnú­tor­nej stra­ny I. zväz­ku    vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, tvo­ria
2 ks CD s údaj­mi stiah­nu­tý­mi znal­com Doc. Ing. Nep­ra­šom, CSc. z mo­bil­ných te­le­fó­nov
za­is­te­ných ob­vi­ne­né­mu R. S., 2 ks DVD s údaj­mi stiah­nu­tý­mi znal­com Doc. Ing. Nep­ra­šom,
CSc. z mo­bil­ných te­le­fó­nov za­is­te­ných ob­vi­ne­né­mu R. S., 1 ks s vi­deo­záz­na­mom trýz­ne­nia
poš­ko­de­né­ho J. S.  elek­tric­kým pa­ra­ly­zé­rom, rôz­ne iné vi­deá  a fo­tog­ra­fie a 1 ks CD so
zá­zna­mom  te­le­fo­nic­kých  ho­vo­rov  od­po­čú­va­ných  v rám­ci  ITP.  Ob­vi­ne­ný  a pro­ku­rá­tor
ne­žia­da­li CD zá­zna­my preh­rať na prís­luš­nom za­ria­de­ní (č. l. 2032). Po pre­čí­ta­ní návr­hu na
vy­da­nie  prí­ka­zu  na  od­po­čú­va­nie  a zá­znam  te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ky  z č.  l. 985-988,

pro­ku­rá­tor                           navr­hol                           preh­rať                          z                          CD

5.     časť,   kde   ma­lo   dôjsť   k trýz­ne­niu   sved­ka   J.   S..   K preh­ra­té­mu   zá­zna­mu

sa ob­vi­ne­ný vy­jad­ril tak, že pop­rel prav­di­vosť ob­sa­hu nah­ráv­ky. Nás­led­ne pred­se­da se­ná­tu
pre­čí­tal  pre­pi­sy  te­le­fón­nych  ho­vo­rov  z č.  l. 992-1080,  pri­čom  ob­vi­ne­ný  uvie­dol,

že k pre­pi­som ne­vie nič po­ve­dať. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 21. no­vem­bra 2013 bol
v rám­ci do­ka­zo­va­nia pre­čí­ta­ný prí­kaz Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z č. l.  989c  -  989h, pre­pi­sy
te­le­fón­nych ho­vo­rov a SMS správ z č. l. 992-1080, ku kto­rým sa ob­vi­ne­ný vy­jad­ril s tým,
že  sa  ne­pa­mä­tá  na  tie­to  ho­vo­ry  a ne­vie,  čo  zna­me­na­jú (č.  l. 2078),  zna­lec­ké  po­sud­ky

Doc. Ing. Iva­na Nep­ra­ša, CSc. z č. l.  669-899, pre­pi­sy SMS správ v ma­ďar­skom ja­zy­ku

a ich prek­lad do ja­zy­ka slo­ven­ské­ho z č. l. 906-932. Ob­vi­ne­ný k dô­ka­zom uvie­dol, že tie­to SMS sprá­vy ne­pí­sal a ani je­mu ich ne­pí­sa­li, s SMS sprá­va­mi ne­má nič spo­loč­né.

Zo stra­ny sú­du bo­lo ob­vi­ne­né­mu umož­ne­né oboz­ná­miť sa s ob­sa­hom zvu­ko­vých,
ob­ra­zo­vých  a ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých  zá­zna­mov  for­mou  čí­ta­nia  pre­pi­sov,  resp.  preh­ra­tím
vi­deo­záz­na­mu z trýz­ne­nia poš­ko­de­né­ho J. S..   Ob­vi­ne­ný sa ku všet­kým dô­ka­zom vy­jad­ril.
V tej­to  sú­vis­los­ti  je  pot­reb­né  poz­na­me­nať,  že  k ob­sa­hu  za­is­te­ných  mo­bil­ných  te­le­fó­nov
(ho­vo­ry,  SMS  sprá­vy,  ob­ra­zo­vé  zá­zna­my)  bol  na  hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom 21.

no­vem­bra  2013 vy­po­ču­tý zna­lec Doc. Ing. Ivan Nep­raš, CSc., kto­ré­mu ob­vi­ne­ný ak­tív­ne klá­dol otáz­ky (č. l. 2074-2076).

Napl­ne­nie up­lat­ne­ných do­vo­la­cích dô­vo­dov nevzhlia­dol do­vo­la­cí súd ani vo vzťa­hu
k na­mie­ta­ným  vý­slu­chom  sved­kov  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho.  Je  pl­ne  v kom­pe­ten­cii
pred­se­du se­ná­tu po­sú­diť, či s oh­ľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du, ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka hro­zí
oba­va, že sve­dok v prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho ne­vy­po­vie prav­du a je ho pot­reb­né v sú­la­de
s §  262  Tr.  por.  vy­po­čuť  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­ža­lo­va­né­ho  a ve­rej­nos­ti.  Na­koľ­ko  sve­dok
poš­ko­de­ný J. S. v príp­rav­nom ko­na­ní dňa  18. ja­nuá­ra  2012 uvie­dol, že má z ob­vi­ne­né­ho
strach a chce byť vy­po­ču­tý v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, pro­ku­rá­tor navr­hol vy­lú­če­nie ob­vi­ne­né­ho na
čas vý­slu­chu pod­ľa § 262 Tr. por.  (č. l. 1804). Ob­vi­ne­ný ani prí­tom­ná ob­haj­ky­ňa JUDr.
Na­tá­lia Bor­so­so­vá ta­ký­to pos­tup ne­na­miet­li. Vý­sluch sved­ka poš­ko­de­né­ho bol vy­ko­na­ný za
ak­tív­nej  účas­ti  ob­haj­ky­ne  ob­vi­ne­né­ho,  kto­rá  sved­ko­vi  poš­ko­de­né­mu  po­lo­ži­la  množ­stvo
otá­zok. Po náv­ra­te ob­vi­ne­né­ho do po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, ob­vi­ne­ný mal zá­ujem po­lo­žiť
sved­ko­vi poš­ko­de­né­mu otáz­ky, čo mu ne­bo­lo umož­ne­né z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov, keď­že
sve­dok poš­ko­de­ný sa už v bu­do­ve sú­du ne­na­chá­dzal. Ob­haj­ky­ňa pre­to navrh­la opä­tov­né
vy­po­ču­tie  sved­ka  poš­ko­de­né­ho.  V nad­väz­nos­ti  na  správ­nosť  ap­li­ká­cie  us­ta­no­ve­nia
§ 262 Tr. por. mož­no ok­res­né­mu sú­du vy­tknúť ned­ba­losť pri za­chy­tá­va­ní úda­jov v zá­pis­ni­ci,
v kto­rej nie je uve­de­né, že ob­vi­ne­ný bol po náv­ra­te do po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti oboz­ná­me­ný
s ob­sa­hom vý­po­ve­de sved­ka poš­ko­de­né­ho. Ko­na­nie sú­du v sú­la­de so zá­ko­nom je mož­né
pred­pok­la­dať len s oh­ľa­dom na niž­šie za­chy­te­né vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho k sve­dec­kej vý­po­ve­di
(č. l. 1810).

Súd vy­ho­vel návr­hu ob­ha­jo­by a sved­ka poš­ko­de­né­ho J. S. opa­ko­va­ne vy­po­čul na
hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom 18.  jú­la 2013  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho  a ve­rej­nos­ti.

Ob­vi­ne­ný  bol  po  kaž­dom  za­vo­la­ní  do  po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti  oboz­ná­me­ný  s ob­sa­hom

vý­po­ve­de. Nás­led­ne ob­vi­ne­ný nie­koľ­kok­rát po­žia­dal o po­lo­že­nie otá­zok, kto­ré po náv­ra­te sved­ka poš­ko­de­né­ho do po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, mu bo­li kla­de­né pros­tred­níc­tvom pred­se­du se­ná­tu. Prá­va ob­vi­ne­né­ho po­čas vý­slu­chov há­jil je­ho ob­haj­ca JUDr. Clau­de Tre­laj, kto­rý sved­ko­vi poš­ko­de­né­mu klá­dol otáz­ky.

Do­vo­la­cí súd ne­zis­til ko­na­nie sú­du v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 262 Tr. por. Oba­vu z nep­rav­di­vej  vý­po­ve­de  umoc­nil  sám  sve­dok  poš­ko­de­ný,  kto­rý  na  oboch  hlav­ných po­jed­ná­va­niach uvie­dol, že má z ob­vi­ne­né­ho strach, pri­čom vy­svet­lil svo­je roz­por­né tvr­de­nia, že mô­že vy­po­ve­dať v prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho.

Na  hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  ko­na­nom           18.  jú­la     2013  bol  vy­po­ču­tý  aj  sve­dok

R. B.. Po zá­kon­nom pou­če­ní a súh­la­se s vý­po­ve­ďou v prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a ve­rej­nos­ti, pris­tú­pil   pro­ku­rá­tor   k je­ho   vý­slu­chu.   Pred   kon­com   vý­slu­chu   pred­se­da   se­ná­tu po po­ra­de se­ná­tu bez pre­ru­še­nia po­jed­ná­va­nia vy­lú­čil ob­vi­ne­né­ho a ve­rej­nosť na čas vý­slu­chu z po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti,  keď­že  sve­dok  na  všet­ky  otáz­ky  sú­du  od­po­ve­dal  vy­hý­ba­vo. V nep­rí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho  sa  sve­dok  vy­jad­ril  k oso­bám,  od  kto­rých  dro­gy  ku­po­val. Ob­vi­ne­ný  bol  po  náv­ra­te  do po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti  oboz­ná­me­ný  s vý­po­ve­ďou  sved­ka, ku kto­rej za­ujal sta­no­vis­ko. Sám aj sved­ko­vi po­lo­žil otáz­ku, na kto­rú sve­dok od­po­ve­dal. Ob­vi­ne­ný  mal  mož­nosť  sa  k vý­po­ve­di  sved­ka  vy­jad­riť,  pre­to  do­vo­la­cí  súd  po­va­žo­val ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho k vý­slu­chu uve­de­né­ho sved­ka za ten­den­čné.

Po­kiaľ ide o vý­sluch sved­ka J. C., ten­to bo­lo us­ku­toč­ne­ný v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho
na   zá­kla­de   lis­tu   od   ob­vi­ne­né­ho,   v kto­rom   žia­da   o vy­po­ču­tie   v nep­rí­tom­nos­ti
(č. l. 1583). K pos­tu­pu pod­ľa § 262 Tr. por. sa pri­po­jil pro­ku­rá­tor, pre­to­že strach sved­ka
z ob­vi­ne­né­ho  vy­plý­val  aj  zo  zá­pis­ni­ce  z príp­rav­né­ho  ko­na­nia.  Ob­haj­ca  ob­vi­ne­né­ho
JUDr. Mar­tin Ga­jer ko­na­nie pod­ľa § 262 Tr. por. vo vzťa­hu k sved­ko­vi J. C. ne­na­mie­tal. Po
pred­ve­de­ní ob­vi­ne­né­ho do po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti bol ob­vi­ne­né­mu pre­čí­ta­ný ob­sah zá­pis­ni­ce
sved­ka.   Ob­vi­ne­ný   mal   zá­ujem   klásť   ob­vi­ne­né­mu   otáz­ky,   kto­ré   v zá­pis­ni­ci
nie sú uve­de­né. V prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia (po vý­slu­chu sved­kov P. V., R. H., Š. S.,

M.               T.)               súd               pok­ra­čo­val                vo               vý­slu­chu                 sved­ka

J.  C.  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho  s tým,  že  sved­ko­vi  klá­dol  otáz­ky  vý­luč­ne  ob­haj­ca
ob­vi­ne­né­ho  (č.  l. 1601-1602).  Ob­vi­ne­ný  ne­mal  k vý­po­ve­di  sved­ka  žiad­ne  pri­po­mien­ky.

V nad­väz­nos­ti na to je opä­tov­ne pot­reb­né ok­res­né­mu sú­du vy­tknúť ne­dôs­led­nosť pri spí­sa­ní
zá­pis­ni­ce. Zo zá­pis­ni­ce nie je zrej­mé, či ob­vi­ne­ný po pr­vom vý­slu­chu pre­zen­to­val svo­je

otáz­ky,  resp.  či  otáz­ky  po­lo­že­né  ob­haj­com  pri  pok­ra­čo­va­ní  vo  vý­slu­chu  sú  otáz­ka­mi
ob­vi­ne­né­ho a aký bol dô­vod pre ta­ký­to pos­tup sú­du. Na­priek tým­to ne­dos­tat­kom do­vo­la­cí súd
ne­kon­šta­to­val po­ru­še­nie práv ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom, keď­že ob­vi­ne­ný
bol po­čas vý­slu­chu sved­ka za­stú­pe­ný ob­haj­com, kto­rý sa do vy­po­čú­va­nia ak­tív­ne za­pá­jal.
Sú­čas­ne ob­vi­ne­ný ani ob­haj­ca ne­na­mie­ta­li do zá­pis­ni­ce ko­na­nie v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním
§ 262 Tr. por.

Vy­ko­na­nie dô­ka­zov v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a ve­rej­nos­ti ne­ma­lo vplyv na ich zá­kon­nosť, keď­že Trest­ný po­ria­dok ta­ký­to pos­tup umož­ňu­je.

Pod­ľa ob­vi­ne­né­ho spo­čí­va­la ne­zá­kon­nosť vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu aj v ab­sen­cii prí­ka­zu na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke.

Mo­bil­né  te­le­fó­ny,  z kto­rých  zna­lec  Doc.  Ing.  Ivan  Nep­raš,  CSc.  zís­kal  úda­je
o ho­vo­roch, SMS sprá­vach a vi­deo­záz­na­me z trýz­ne­nia poš­ko­de­né­ho J. S., bo­li or­gá­nom

čin­ným    v tres­tnom    ko­na­ní                vy­da­né    pri           do­mo­vej    pre­hliad­ke,           pre­hliad­ke

mo­to­ro­vé­ho  vo­zid­la  zn.  BMW  X6,  EČV:  K.  a po  vý­zve  na  vy­da­nie  ve­ci  pod­ľa
§ 89 ods. 1 Tr. por. Do­mo­vá pre­hliad­ka sa us­ku­toč­ni­la na zá­kla­de dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né­ho
prí­ka­zu  sud­cu  pre  príp­rav­né  ko­na­nie  Ok­res­né­ho  sú­du  Ko­már­no  zo 4.  má­ja 2011,

č. p. OS-KN-V-4/2011. Na pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bol 3. má­ja 2011 vy­šet­ro­va­te­ľom
Po­li­caj­né­ho zbo­ru so súh­la­som ná­mes­tníč­ky Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Ko­már­no vy­da­ný prí­kaz
na  pre­hliad­ku  iných  pries­to­rov  a po­zem­kov,  č.  k.  ORPZ-KN-V-135/2011-KP.  Z prí­ka­zu
je  zrej­mé,  aký­mi  úva­ha­mi  sa  vy­šet­ro­va­teľ  pri  je­ho  vy­da­ní  spra­vo­val.  Prí­kaz  ob­sa­ho­val
špe­ci­fi­ká­ciu  iných  pries­to­rov -  mo­to­ro­vé­ho  vo­zid­la  zn.  BMW  X6,  dô­vod  vy­ko­na­nia

pre­hliad­ky     -  dô­vod­né  po­doz­re­nie  o pá­cha­ní  zlo­či­nu  ne­do­vo­le­nej  vý­ro­by  omam­ných
a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa
§ 172  ods. 1  Tr.  zák.  na  zá­kla­de  kri­mi­nál­no-re­le­van­tných  in­for­má­cií  vy­plý­va­jú­cich
z ope­ra­tív­no-pát­ra­cej  čin­nos­ti,  že  sa  v pred­met­nom  osob­nom  mo­to­ro­vom  vo­zid­le,  kto­ré
pou­ží­va  po­doz­ri­vý  R.  S.,  na­chá­dza­jú  ve­ci  dô­le­ži­té  pre  tres­tné  ko­na­nie,  a to  omam­né
a psy­chot­rop­né lát­ky, kon­krét­ne per­vi­tín, resp. ďal­šie s ve­cou sú­vi­sia­ce dô­ka­zy. Na­koľ­ko
or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pri žia­dos­ti o vy­da­nie prí­ka­zu, resp. pri vy­da­ní prí­ka­zu
ob­jek­tív­ne ne­mô­žu mať pod­rob­né in­for­má­cie o všet­kých pred­me­toch na­chá­dza­jú­cich sa v
dot­knu­tom  v pries­to­re,  vy­šet­ro­va­teľ  v prí­ka­ze  uvie­dol  ako  pred­met  zá­uj­mu  len  per­vi­tín
a ďal­šie  s ve­cou  sú­vi­sia­ce  dô­ka­zy.  Bliž­šie  neš­pe­ci­fi­ko­va­nie  pou­ži­tých  pros­tried­kov

ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti a zís­ka­ných kri­mi­nál­no-re­le­van­tných in­for­má­cií ne­ma­lo vplyv na  zá­kon­nosť  prí­ka­zu,  keď­že  prez­ra­de­nie  kri­mi­nál­no-re­le­van­tných  in­for­má­cií,  zdro­ja in­for­má­cií a pou­ži­tých pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti by moh­lo viesť k zma­re­niu vy­šet­ro­va­nia a tým aj úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.

Ok­rem prí­ka­zov na do­mo­vú pre­hliad­ku a pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov bo­li
v ko­na­ní vy­da­né i prí­ka­zy na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej
pre­vádz­ke z 20. jú­na 2011, sp. zn. 33Ntt 544/2011 pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tr. por., kto­rých
cie­ľom bo­lo zís­ka­nie úda­jov k od­ňa­tým mo­bil­ným te­le­fó­nom a SIM kar­tám (me­no vlas­tní­ka,
účas­tníc­ke  te­le­fón­ne  čís­la,  ob­do­bie  ak­ti­vá­cie  SIM  kar­ty, do­ba  pou­ží­va­nia,  PUK  kó­dy).
Sú­čas­ťou prí­ka­zov ne­bo­la žia­dosť o zis­ťo­va­nie ob­sa­hu o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej
pre­vádz­ke. Na­priek to­mu ne­mož­no bez ďal­šie­ho kon­šta­to­vať po­ru­še­nie zá­ko­na. Us­ta­no­ve­nie
§  116  Tr.  por.  up­ra­vu­je  zis­ťo­va­nie  úda­jov  o us­ku­toč­ne­nej  te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke
a ozná­me­nie úda­jov zo stra­ny práv­nic­kých osôb ale­bo fy­zic­kých osôb, kto­ré za­bez­pe­ču­jú
te­le­ko­mu­ni­kač­nú pre­vádz­ku. Trest­ný po­ria­dok ne­rie­ši si­tuáciu, keď or­gá­ny čin­né v tres­tnom
ko­na­ní  mô­žu  zís­kať  pot­reb­né  in­for­má­cie  z iných  zdro­jov  ako  od  te­le­ko­mu­ni­kač­ných
ope­rá­to­rov.

Or­gá­ny  čin­né  v tres­tnom  ko­na­ní  ma­li  k dis­po­zí­cii  mo­bil­né  te­le­fó­ny,  zís­ka­né
zá­kon­ných  spô­so­bom,  ob­sa­hu­jú­ce  zá­uj­mo­vé  in­for­má­cie.  Dup­li­cit­né  po­ža­do­va­nie  úda­jov
a pre­pi­sov SMS správ a us­ku­toč­ne­ných ho­vo­rov od te­le­ko­mu­ni­kač­nej spo­loč­nos­ti by bo­lo
v roz­po­re  s lo­gi­kou  a hos­po­dár­nos­ťou  ko­na­nia.  Pri  úda­joch  star­ších  ako 12  me­sia­cov,

vzhľa­dom  na  do­bu  ar­chi­vá­cie,  aj  bez­účel­né.  V praxi  by  te­da  moh­la  nas­tať  si­tuácia,
že or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní by bol na­priek dis­po­zí­cii s vy­da­ným, resp. za­is­te­ným
mo­bil­ným te­le­fó­nom od­op­re­tý prís­tup k úda­jom pot­reb­ným pre tres­tné ko­na­nie v dôs­led­ku
up­ly­nu­tia  ob­do­bia  ús­cho­vy  úda­jov  o te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke,  čím  by  moh­lo  dôjsť
k zma­re­niu  vy­šet­ro­va­nia.  Sú­čas­ne  ak  by  súd  pri­jal  ná­zor  ob­vi­ne­né­ho  o pot­re­be  prí­ka­zu
vo vzťa­hu k ob­sa­hu vy­da­né­ho mo­bil­né­mu te­le­fó­nu, pa­ra­doxne by pro­ku­rá­tor mu­sel navr­hnúť
vy­da­nie  prí­ka­zu  a žia­dať,  aby  or­gá­ny  čin­né  v tres­tnom  ko­na­ní  sa­mi  se­be  vy­da­li  úda­je
o us­ku­toč­ne­nej  te­le­ko­mu­ni­kač­nej  pre­vádz­ke,  pri­čom  je  pot­reb­né  opä­tov­ne  pri­po­me­núť,
že  sub­jek­tom  po­vin­ným  ozná­miť  zá­uj­mo­vé  úda­je  v zmys­le § 116  Tr.  por.  sú  len

te­le­ko­mu­ni­kač­né spo­loč­nos­ti, nie or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo zna­lec.

Ani do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. ne­bo­li napl­ne­né.

V rám­ci do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ob­vi­ne­ný na­mie­tol ne­vy­jad­re­nie oso­bit­né­ho mo­tí­vu pod­ľa § 140 písm. c/ Tr. zák. v skut­ko­vých ve­tách bo­dov 3/ a 4/ roz­sud­ku.

Do­vo­la­nie  pod­ľa    §  371  ods.  1  písm.  i/  Tr.  por.  mož­no  po­dať,  ak  roz­hod­nu­tie

je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia; správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku však do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť.

V rám­ci po­su­dzo­va­nia exis­ten­cie toh­to do­vo­la­cie­ho dô­vo­du súd skú­ma, či sku­tok
us­tá­le­ný súd­mi v pô­vod­nom ko­na­ní bol správ­ne pod­ra­de­ný  (sub­su­mo­va­ný) pod prís­luš­nú
skut­ko­vú  pod­sta­tu  tres­tné­ho  či­nu  up­ra­ve­nú  v  Tres­tnom  zá­ko­ne.  Len  opač­ný  prí­pad
od­ôvod­ňu­je napl­ne­nie toh­to do­vo­la­cie­ho dô­vo­du. Do úva­hy pri­chá­dza­jú al­ter­na­tí­vy, že sku­tok
mal byť práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako iný trest­ný čin ale­bo, že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

Ob­vi­ne­ný  ne­na­mie­tal  práv­nu  kva­li­fi­ká­ciu  jed­not­li­vých  skut­kov,  za  kto­ré  bol od­sú­de­ný, len pou­ži­tie oso­bit­né­ho mo­tí­vu - spá­chanie tres­tné­ho či­nu v úmys­le uľah­čiť iný trest­ný čin.

Pod­ľa § 371 ods. 5 Tr. por. dô­vo­dy pod­ľa od­se­ku 1 písm. i/ a pod­ľa od­se­ku 3 ne­mož­no pou­žiť, ak zis­te­né po­ru­še­nie zá­ko­na zá­sad­ne neov­plyv­ni­lo pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho.

Ap­li­ká­cia oso­bit­né­ho mo­tí­vu pod­ľa § 140 písm. c/ Tr. zák. ne­ma­la vplyv na vý­šku tres­tu,  kto­rý  bol  ob­vi­ne­né­mu  ulo­že­ný  za  obzvlášť  zá­važ­ný  zlo­čin  ne­do­vo­le­nej  vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi ako čin naj­prís­nej­šie trest­ný. Pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho by sa prí­pad­ným vy­pus­te­ním oso­bit­né­ho mo­tí­vu nez­me­ni­lo. Nad rá­mec do­vo­la­cí súd od­ka­zu­je na ar­gu­men­tá­ciu kraj­ské­ho sú­du, kto­rý pou­ži­tie uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia od­ôvod­nil.

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. te­da ne­bol da­ný.

Vzhľa­dom na uve­de­né naj­vyš­ší súd do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R. S. pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. uz­ne­se­ním na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­mie­tol.