Právne vety:
I. Pokiaľ ide o vyhlásenie o vine v zmysle § 257 Tr. por., tak aplikácia tohto inštitútu prichádza obligatórne do úvahy ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní. Uvedené vyplýva nielen zo systematického zaradenia tohto inštitútu pred samotné dokazovanie, ale aj z toho, že jeho podstatou je zistenie, či medzi obžalovaným a prokurátorom je v konaní pred súdom spor ohľadne otázky viny. Ak medzi týmito dominantnými stranami konania pred súdom žiadny spor ohľadne viny nie je, pretože obžalovaný sa cíti byť vinným zo skutku, či skutkov uvedených v obžalobe, potom nie je nutné ani vykonať dokazovanie ohľadne tejto otázky a súd môže zamerať pozornosť na výrok o treste, výrok o ochrannom opatrení, či náhrade škody. Vzhľadom k uvedenému je povinnosťou súdu umožniť urobiť obžalovanému vyhlásenie ihneď potom ako prokurátor prednesie obžalobu, t. j. ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní.
II. Krajský súd však zdôrazňuje, že vyhlásenie viny zo strany obžalovaného v zmysle § 257 ods. 5 Tr. por. nie je vylúčené ani v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Táto skutočnosť vyplýva zo znenia ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. („ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku...“). Podľa citovaného ustanovenia obžalovaný môže vyhlásiť vinu na hlavnom pojednávaní, t. j. počas celého konania hlavného pojednávania, teda aj počas dokazovania. V takomto prípade však už nepôjde o obligatórny postup súdu podľa tohto ustanovenia, nakoľko súd musí dať možnosť obžalovanému urobiť niektoré z vyhlásení len pred začatím dokazovania po prednesení obžaloby, avšak už nie aj počas vedenia dokazovania. Pokiaľ teda obžalovaný až počas vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní vyhlási, že chce zmeniť svoje prvotné vyhlásenie na vyhlásenie viny, môže, ale aj nemusí mu to súd umožniť. V zásade však neexistuje relevantný dôvod, ktorý by súdu mal bránil pristúpiť k takejto zmene vyhlásenia obžalovaného, pretože dôkazné bremeno ohľadne otázky viny ťaží v konaní pred súdom iba prokurátora a pokiaľ obžalovaný počas dokazovania na hlavnom pojednávaní v podstate uvedie, že chce uznať svoju vinu, dáva tým najavo, že prokurátor toto dôkazné bremeno uniesol a nie je nevyhnutné pokračovať vo vykonávaní dokazovania. Úlohou súdu by tu mala byť, okrem kladenia otázok v zmysle § 333 písm. c) až h) Tr. por., najmä staroslivosť o dôsledné poučenie obžalovaného v zmysle relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa k vyhláseniu viny viažu.
4To/10/2017
U z n e s e n i e
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému M B stíhaného pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/87/2016 zo dňa 24.11.2016, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16.februára 2017, takto
r o z h o d o l
Podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/87/2016 zo dňa 24.11.2016 v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol obžalovaný M B uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Za to bol obžalovaný M B odsúdený podľa § 155 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), m), § 38 ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému a súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 4 mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený výrok o treste uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T/50/2014 zo dňa 10.04.2015, právoplatného dňa 12.05.2015 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenému J O škodu vo výške 440 euro.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný M B a to osobitným písomným podaním. V odvolaní namieta, že skutok v bode 1 obžaloby nespáchal a necíti sa byť vinný. Nesúhlasí s vynesením rozsudku. Žiada vypočuť svedkov k tomuto skutku a preskúmať jeho duševný stav. Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je dôvodné, avšak z iných dôvodov než uvádza vo svojom odvolaní.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd pripomína, že v posudzovanej trestnej veci bolo dňa 24.11.2016 vykonané na súde prvého stupňa hlavné pojednávanie, na ktorom obžalovaný vyhlásil, že „je nevinný“. V súlade so zákonom následne prokurátor vypočul obžalovaného, v rámci výsluchu bola aj zákonným spôsobom prečítaná výpoveď obžalovaného z prípravného konania, pričom možnosť klásť otázky obžalovanému mal aj jeho obhajca. Následne obžalovaný vyhlásil, že „to ľutuje, chce spraviť vyhlásenie“. Súd obžalovanému umožnil opätovne urobiť vyhlásenie, tentoraz vyhlásenie o vine, pričom následne kládol obžalovanému zákonnom predpokladané otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal „áno“. Po súhlasnom vyjadrení prokurátora a poškodeného súd uznesením podľa § 257 ods. 6 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a zároveň vyhlásil, že dokazovanie ohľadne priznaných skutkov sa nevykoná. Z uvedeného dôvodu boli na hlavnom pojednávaní oboznámené už len dôkazy týkajúce sa výroku o treste a náhrade škody.
Pokiaľ ide o vyhlásenie o vine v zmysle § 257 Tr. por., tak odvolací súd konštatuje, že aplikácia tohto inštitútu prichádza obligatórne do úvahy ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní. Uvedené vyplýva nielen zo systematického zaradenia tohto inštitútu pred samotné dokazovanie, ale aj z toho, že jeho podstatou je zistenie, či medzi obžalovaným a prokurátorom je v konaní pred súdom spor ohľadne otázky viny. Pokiaľ medzi týmito dominantnými stranami konania pred súdom žiadny spor ohľadne viny nie je, pretože obžalovaný sa cíti byť vinným zo skutku, či skutkov uvedených v obžalobe, potom nie je nutné ani vykonať dokazovanie ohľadne tejto otázky a súd môže zamerať pozornosť na výrok o treste, výrok o ochrannom opatrení, či náhrade škody. Vzhľadom k uvedenému je povinnosťou súdu umožniť urobiť obžalovanému vyhlásenie ihneď potom ako prokurátor prednesie obžalobu, t. j. ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Krajský súd však zdôrazňuje, že vyhlásenie viny zo strany obžalovaného v zmysle § 257 ods. 5 Tr. por. nie je vylúčené ani v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Táto skutočnosť vyplýva zo znenia ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. („ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku...“). Podľa citovaného ustanovenia obžalovaný môže vyhlásiť vinu na hlavnom pojednávaní, t. j. počas celého konania hlavného pojednávania, teda aj počas dokazovania. V takomto prípade však už nepôjde o obligatórny postup súdu podľa tohto ustanovenia, nakoľko súd musí dať možnosť obžalovanému urobiť niektoré z vyhlásení len pred začatím dokazovania po prednesení obžaloby, avšak už nie aj počas vedenia dokazovania. Pokiaľ teda obžalovaný až počas vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní vyhlási, že chce zmeniť svoje prvotné vyhlásenie na vyhlásenie viny, môže, ale aj nemusí mu to súd umožniť. V zásade však neexistuje relevantný dôvod, ktorý by súdu mal bránil pristúpiť k takejto zmene vyhlásenia obžalovaného, pretože dôkazné bremeno ohľadne otázky viny ťaží v konaní pred súdom iba prokurátora a pokiaľ obžalovaný počas dokazovania na hlavnom pojednávaní v podstate uvedie, že chce uznať svoju vinu, dáva tým najavo, že prokurátor toto dôkazné bremeno uniesol a nie je nevyhnutné pokračovať vo vykonávaní dokazovania. Úlohou súdu by tu mala byť, okrem kladenia otázok v zmysle § 333 písm. c) až h) Tr. por., najmä staroslivosť o dôsledné poučenie obžalovaného v zmysle relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa k vyhláseniu viny viažu.
Ak teda súd prvého stupňa umožnil obžalovanému M B po jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní zmeniť vyhlásenie nevinný na vyhlásenie vinný, postupoval v súlade so zákonom. Rovnako tak súd postupoval v súlade so zákonom pokiaľ postupne kládol obžalovanému otázky uvedené v ustanovení § 333 písm. c) až h) Tr. por.
Súd prvého stupňa však postupoval v rozpore so zákonom pokiaľ obžalovaného zároveň nepoučil o následkoch vyhlásenia o vine. Podľa § 257 ods. 2 Tr. por. predseda senátu poučí obžalovaného o následkoch vyhlásenia podľa § 1 písm. b) a to v rozsahu podľa odsekov 5 a 8. Podľa § 257 ods. 5 Tr. por. súd zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním a dovolaním okrem odvolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne podľa týchto ustanovení, keď obžalovaného opomenul poučiť o následkoch vyhlásenia o vine, t. j. o tom, že ak sa príjme vyhlásenie o viny bude takéto vyhlásenie neodvolateľné a výrok o vine bude nenapadnuteľný zo strany obžalovaného odvolaním a okrem jediného dôvodu nebude napadnuteľný ani dovolaním. Vzhľadom k uvedenému nemožno obžalovaným urobené vyhlásenie o vine akceptovať, pretože konanie ktoré mu predchádzalo malo podstatné vady (nedostatok zákonného poučenia), ktoré by zakladalo dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/13/2015 zo dňa 24.06.2015).
V ďalšom priebehu konania pred súdom bude prokurátor pokračovať v dokazovaní na hlavnom pojednávaní s tým, že doposiaľ bol vypočutý obžalovaný, pričom ak by obžalovaný opätovne chcel urobiť vyhlásenie o vine, bude nutné, aby súd dôsledne postupoval v zmysle ustanovenia § 257 Tr. por.
S poukazom na uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.
Krajský súd v Bratislave,
dňa 16.februára 2017
Vypracoval:
JUDr. Peter Šamko
JUDr. Karol Kováč
predseda senátu
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.