Monitorovanie súkromnej elektronickej pošty zamestnanca

Práv­na ve­ta:

 Za úče­lom pre­ve­re­nia, či za­mes­tna­nec dodr­žia­va pra­cov­nú dis­cip­lí­nu, je za­mes­tná­va­teľ, reš­pek­tu­júc zá­sa­dy le­ga­li­ty, le­gi­ti­mi­ty a pro­por­cio­na­li­ty op­ráv­ne­ný mo­ni­to­ro­vať aj súk­rom­nú elek­tro­nic­kú poš­tu od­osie­la­nú z po­čí­ta­ča pri­de­le­né­ho za­mes­tnan­co­vi na pl­ne­nie je­ho pra­cov­ných úloh. Ta­ké­to dô­kaz­né pros­triek­dy pre­to ne­mož­no po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tné.

 Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3C­do/233/2015 pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov SR č. 3/2017, ako roz­hod­nu­tie č. 16

R O Z S U D O K

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zloţenom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Emi­la
Fran­cis­cy­ho a sud­kýň JUDr. Da­nie­ly Su­čan­skej a JUDr. Ele­ny Sie­ben­sti­cho­vej, v práv­nej ve­ci
ţalob­cu Ing. M.. Č., bý­va­jú­ce­ho v B., za­stú­pe­né­ho JUDr. M. O., ad­vo­ká­tom so síd­lom v Ţ.,
pro­ti  ţalo­va­né­mu  Mi­nis­ter­stvu  vnút­ra  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  so  síd­lom  v Bra­tis­la­ve,
Pri­bi­no­va   č. 2,   IČO: 00151866,   o   ur­če­nie   nep­lat­nos­ti   okam­ži­té­ho   skon­če­nia

štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho  po­me­ru,  ve­de­nej  na  Ok­res­nom  sú­de  Bra­tis­la­va  I   pod  sp.  zn. 12 Cpr 1/2012, o do­vo­la­ní,     kto­ré po­dal ţalob­ca pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 25. sep­tem­bra 2014  sp. zn. 9 Co 623/2013, 9 NcC 97/2013, tak­to

r o z h o d o l :

Do­vo­la­nie  z a m i e t a.

Ţalo­va­ný má ná­rok na náh­ra­du trov do­vo­la­cie­ho ko­na­nia.

O d ô v o d n e n i e

1. Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I (ďa­lej „súd pr­vej in­štan­cie“) roz­sud­kom z 26. jú­na 2013

č.k. 12 Cpr  1/2012-376 ur­čil, ţe je nep­lat­né okamţité skon­če­nie štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho
po­me­ru z 19. de­cem­bra 2011 da­né ţalo­va­ným ţalob­co­vi lis­tom č. OÚ-PP-30-73/2011 (ďa­lej
len „okamţité skon­če­nie“); roz­ho­dol tieţ o po­vin­nos­ti ţalo­va­né­ho za­pla­tiť do 3 dní ţalob­co­vi
náh­ra­du trov ko­na­nia  942,50 € a na účet sú­du pr­vej in­štan­cie súd­ny pop­la­tok  99,50 €.

Vy­chá­dzal z to­ho, ţe ţalob­ca bol 30. ap­rí­la 2008 vy­me­no­va­ný do príp­rav­nej štát­nej sluţby
vo fun­kcii ge­ne­rál­ne­ho štát­ne­ho rad­cu a s účin­nos­ťou od 14. augus­ta 2008 do stá­lej štát­nej

sluţby. Ţalo­va­ný do­ru­čil ţalob­co­vi 19. de­cem­bra 2011 na pra­co­vis­ku okamţité skon­če­nie
pod­ľa § 51 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. o štát­nej sluţbe a zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov
(ďa­lej len  „zá­kon č.  400/2009 Z.z.“) z dô­vo­du zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny,
kto­ré­ho  sa  ţalob­ca  do­pus­til  tým,  ţe  pri  elek­tro­nic­kej  ko­mu­ni­ká­cii  po­mo­cou  vý­poč­to­vej
tech­ni­ky, kto­rú mal pri­de­le­nú na pl­ne­nie sluţob­ných úloh, zneuţíval svo­je sluţob­né za­ra­de­nie
a sym­bo­ly spo­je­né s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby na vlast­ný pros­pech ko­na­ním, kto­ré nie
je v sú­la­de s opi­som čin­nos­tí je­ho štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho mies­ta, a je ne­dôs­toj­né z hľa­dis­ka
vy­ko­ná­va­nia štát­nej sluţby. Ţalob­ca pri tej­to ko­mu­ni­ká­cii poţado­val vý­ho­dy, ve­do­me ší­riac
nep­rav­di­vé, prav­du skres­ľu­jú­ce a za­vá­dza­jú­ce in­for­má­cie poš­ko­dzu­jú­ce po­vesť sluţob­né­ho
úra­du. Ţalob­ca mal pri­de­le­nú e-mai­lo­vú ad­re­su „M.A.“; po­kiaľ bo­la v okamţitom skon­če­ní
uve­de­ná ad­re­sa ţalob­cu „M.A.“, iš­lo pod­ľa ná­zo­ru sú­du pr­vej in­štan­cie len o chy­bu v pí­sa­ní,
kto­rá ne­má ţiad­ny vplyv na plat­nosť okamţité­ho skon­če­nia. Ţalo­va­ný e-mai­lo­vé sprá­vy
ţalob­cu uve­de­né v okamţitom skon­če­ní ako prík­la­dy je­ho zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej
dis­cip­lí­ny neuvie­dol v dos­lov­nom zne­ní  (ne­ci­to­val sprá­vy a uvie­dol len ich ob­sah ale­bo
skrá­te­nú ver­ziu). O vý­be­re kon­krét­nych e-mai­lo­vých správ, kto­rý­mi ma­lo dôjsť k zá­vaţné­mu
po­ru­še­niu sluţob­nej dis­cip­lí­ny roz­hod­la ge­ne­rál­na ria­di­teľ­ka sek­cie le­gis­la­tí­vy a von­kaj­ších
vzťa­hov JUDr. M. V. ako na­dria­de­ná ţalob­cu, kto­rá ich aj spo­lu s JUDr. V. M., ria­di­teľ­kou
osob­né­ho  úra­du  ţalo­va­né­ho,  tran­sfor­mo­va­la  do  po­do­by  pouţitej  v okamţitom  skon­če­ní.
Ta­kú­to úp­ra­vu e-mai­lo­vej ko­reš­pon­den­cie ne­po­vaţoval pr­vos­tup­ňo­vý súd za ne­dos­ta­tok,
kto­rý by mal vplyv na plat­nosť okamţité­ho skon­če­nia, le­bo jej ob­sah zos­tal za­cho­va­ný a iné
za­sa­ho­va­nie do ţalob­com od­osie­la­nej elek­tro­nic­kej poš­ty v ko­na­ní preu­ká­za­né ne­bo­lo. Na
dru­hej stra­ne ale for­mál­ny ne­dos­ta­tok a nep­lat­nosť okamţité­ho skon­če­nia spô­so­bi­lo to, ţe
ţalo­va­ný v okamţitom skon­če­ní uvie­dol se­dem e-mai­lov ţalob­cu z ob­do­bia od 24. feb­ruára
2011 do 19. ok­tób­ra 2011, z kto­rých vy­vo­dil zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny, av­šak
v zá­ve­re okamţité­ho skon­če­nia uvie­dol, ţe o zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny iš­lo len
v šies­tich  prí­pa­doch,  tie  však  ne­bo­li  v okamţitom  skon­če­ní  kon­kre­ti­zo­va­né  a v ko­na­ní
iden­ti­fi­ko­va­né ani po vý­slu­chu sved­kýň JUDr. V. M. a JUDr. M. V.. Pod­ľa vy­jad­re­nia tých­to
sved­kýň doš­lo k zá­vaţné­mu po­ru­še­niu sluţob­nej dis­cip­lí­ny vo všet­kých prí­pa­doch uve­de­ných
v okamţitom skon­če­ní. Uve­de­ná okol­nosť ma­la z poh­ľa­du sú­du pr­vej in­štan­cie za nás­le­dok
nie­len do­da­toč­nú zme­nu dô­vo­dov okamţité­ho skon­če­nia, ale tieţ nespl­ne­nie for­mál­nych
pod­mie­nok okamţité­ho skon­če­nia. Vzhľa­dom na to kon­šta­to­val, ţe okamţité skon­če­nie je
nep­lat­né. Na­vy­še, ţalo­va­ný ne­dodrţal prek­lu­zív­nu le­ho­tu (§ 51 ods. 2 zá­ko­na č. 400/2009

Z.z.), v kto­rej mo­hol so ţalob­com okamţite skon­čiť štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer. Ţalo­va­ný sa
to­tiţ o dô­vo­de na okamţité skon­če­nie doz­ve­del buď uţ v deň, ke­dy na­dria­de­ná ţalob­cu

poţiada­la  o vy­ko­na­nie  kon­tro­ly,  ale­bo  ke­dy  bo­li  jed­not­li­vé  e-mai­lo­vé  sprá­vy  od­os­la­né.
Roz­ho­du­jú­cim  dňom,  ke­dy  sa  ţalo­va­ný  doz­ve­del  o dô­vo­de  pre  okamţité  skon­če­nie  bol
maximál­ne  16. ok­tó­ber  2011. V ďal­šej čas­ti roz­sud­ku sa súd pr­vej in­štan­cie za­obe­ral aj
dô­vod­mi okamţité­ho skon­če­nia. Uvie­dol, ţe po­kyn ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa sek­cie in­for­ma­ti­ky,
te­le­ko­mu­ni­ká­cií a bez­peč­nos­ti Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 18. má­ja 2011 č.
6/2011 (ďa­lej len „Po­kyn“) umoţňo­val štát­nym za­mes­tnan­com pouţívať sluţbu elek­tro­nic­kej
poš­ty iba na sluţob­né úče­ly a za­ka­zo­val im po­sie­la­nie správ ne­sú­vi­sia­cich so sluţob­nou
čin­nos­ťou; up­ra­vo­val tieţ nás­led­ky tých­to po­ru­še­ní. Ţalo­va­ný, kto­rý kon­krét­ne e-mai­lo­vé
sprá­vy ţalob­cu v okamţitom skon­če­ní ozna­čil za po­ru­še­nia § 60 ods. l písm. d/, h/ a § 61 ods.
1 písm. a/, c/, i/ a f/ zá­ko­na č.  400/2009 Z.z., do roz­hod­né­ho ob­do­bia ne­vy­dal sluţob­ný
po­ria­dok pre za­mes­tnan­cov v štát­no­za­mes­tna­nec­kom po­me­re pod­ľa zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.
Vzhľa­dom na to súd pr­vej in­štan­cie po­su­dzo­val po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny ţalob­cu pod­ľa
ob­sa­hu e-mai­lo­vých správ kon­kre­ti­zo­va­ných v okamţitom skon­če­ní. Kon­šta­to­val, ţe ţalob­ca
v šty­roch e-mai­lo­vých sprá­vach pouţil pri svo­jom me­ne aj ozna­če­nie svo­jej fun­kcie, kto­rú
u ţalo­va­né­ho za­stá­val,    a sym­bo­ly spo­je­né s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby. Tým sa snaţil
zís­kať  ur­či­té  vý­ho­dy,  in­for­má­cie,  sluţby  a vstu­py  na  spo­lo­čen­ské  ak­cie.  I keď  ţalob­ca
zre­teľ­ne pre­ce­nil dô­leţitosť svo­jej pra­cov­nej po­zí­cie, je­ho ko­na­ním ne­doš­lo k zá­vaţné­mu
po­ru­še­niu sluţob­nej dis­cip­lí­ny za­kla­da­jú­ce­mu dô­vo­dy pre okamţité skon­če­nie, pre kto­ré by
ne­bo­lo ţiadu­ce, aby štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer tr­val do skon­če­nia vý­po­ved­nej do­by. Súd
pr­vej in­štan­cie pri tom zoh­ľad­nil, ţe ţalob­ca na zá­kla­de e-mai­lo­vých správ ne­zís­kal to, o čo
ţiadal a do­ka­zo­va­ním ne­bo­lo preu­ká­za­né, ţe by je­ho ko­na­ním bo­la ţalo­va­né­mu spô­so­be­ná
ne­ja­ká uj­ma. Ná­miet­ku ţalob­cu, ţe s ním ţalo­va­ný okamţité skon­če­nie vop­red nep­re­ro­ko­val
a neu­moţnil sa k ne­mu vy­jad­riť a po­dať vy­svet­le­nie, vy­hod­no­til súd pr­vej in­štan­cie ako
ne­dô­vod­nú, le­bo zá­kon ta­kú po­vin­nosť ţalo­va­né­mu neuk­la­dá. O tro­vách ko­na­nia roz­ho­dol
súd pr­vej in­štan­cie v zmys­le § 142 ods. 1 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku (ďa­lej len „O.s.p.“).

2. Na od­vo­la­nie ţalo­va­né­ho Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve  (ďa­lej len  „od­vo­la­cí súd“)
roz­sud­kom z 25. sep­tem­bra 2014 sp. zn. 9 Co 623/2013, 9 NcC 91/2003 na­pad­nu­tý roz­su­dok
zme­nil tak, ţe ţalo­bu za­mie­tol; ţalo­va­né­mu nep­riz­nal náh­ra­du trov od­vo­la­cie­ho ko­na­nia.
V od­ôvod­ne­ní kon­šta­to­val, ţe od­vo­la­nie ţalo­va­né­ho je dô­vod­né. Súd pr­vej in­štan­cie sí­ce
v dos­ta­toč­nom roz­sa­hu zis­til roz­ho­du­jú­ce skut­ko­vé okol­nos­ti, skut­ko­vý stav ale ne­po­sú­dil
správ­ne po práv­nej strán­ke. Od­vo­la­cí súd zo­pa­ko­val do­ka­zo­va­nie čí­ta­ním lis­tin­ných dô­ka­zov
(okamţité­ho skon­če­nia, ozná­me­nia nep­lat­nos­ti okamţité­ho skon­če­nia, potvr­de­nia o štát­nej
sluţbe,  roz­hod­nu­tia  o vy­me­no­va­ní  do  štát­nej  sluţby,  ozná­me­nia  o  vý­sled­ku  vý­be­ro­vé­ho

ko­na­nia, potvr­de­nia o štát­nej sluţbe, potvr­de­nia o skon­če­ní štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho po­me­ru,
ozná­me­nia o vý­ške a zloţení fun­kčné­ho pla­tu ţalob­cu, ozná­me­nia o ďal­ších pod­mien­kach
vy­plý­va­jú­cich  zo  štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho  po­me­ru  za­mes­tnan­ca  v  štát­nej  sluţbe,  opi­su
štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho  mies­ta  fun­kcie  ge­ne­rál­ny  štát­ny  rad­ca,  sta­no­vis­ka  ţalo­va­né­ho,
ozná­me­nia  o sluţob­nom  hod­no­te­ní,  sluţob­né­ho  hod­no­te­nia,  sprá­vy  sek­cie  kon­tro­ly
a in­špek­čnej sluţby Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo šet­re­nia vo ve­ci po­doz­re­nia
z tres­tnej  čin­nos­ti  č.p.  SKIS-IS-OISZ-OPČ-509-2/2011),  osob­né­ho  a per­so­nál­ne­ho  spi­su,
e-mai­lo­vej poš­ty ţalob­cu, Po­ky­nu, zoz­na­mu ad­re­sá­tov e-mai­lo­vých správ, ţiados­ti o prís­tup
k inter­ne­tu. Ci­to­val § 1 ods. 1 a 4, § 46 ods. 1 písm. c/, § 51 ods. 1 ve­ta pr­vá, § 51 ods. 2,
§ 125 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z., us­ta­no­ve­nie § 70 Zá­kon­ní­ka prá­ce účin­né­ho v ča­se skon­če­nia
pra­cov­né­ho po­me­ru a tieţ člá­nok 6 ods. 1, 2 a 7 Po­ky­nu. Pou­ká­zal na to, ţe elek­tro­nic­kú
ad­re­su pri­de­lil ţalob­co­vi ţalo­va­ný za úče­lom pl­ne­nia je­ho sluţob­ných po­vin­nos­tí. Ţalob­ca bol
v Po­ky­ne pou­če­ný o tom, ţe ţalo­va­ný za­ká­zal uţíva­te­ľom elek­tro­nic­kých sluţieb po­sie­la­nie
správ a príl­oh, kto­ré ne­sú­vi­sia s ich sluţob­nou čin­nos­ťou. V okamţitom skon­če­ní ţalo­va­ný
uvie­dol, ţe 24. feb­ruára 2011 bo­la z elek­tro­nic­kej ad­re­sy ţalob­cu od­os­la­ná sprá­va, z ob­sa­hu
kto­rej vy­plý­va poţiadav­ka na vy­pra­co­va­nie ce­no­vej po­nu­ky na mo­to­ro­vé vo­zid­lo zn. Oc­ta­via
v poč­te 30 ks a Su­perb v poč­te 10 ks, vrá­ta­ne servisn­ých pod­mie­nok, zá­ruč­nej do­by a ďal­ších
pod­mie­nok, aby mal (od­osie­la­teľ) hod­no­ver­né a na 100% za­ru­če­né in­for­má­cie tak, aby s ni­mi
mo­hol v sluţob­nom úra­de na­rá­bať, aby ne­bol za bláz­na, keď bu­de „pre­lo­bo­vá­vať“ znač­ku
KIA  tak,  ţe  bu­de  pres­vied­čať  o lep­šej  kva­li­te,  lep­šom  servis­e  a lep­ších  autách  znač­ky
Ško­da. Z je­mu pri­de­le­nej ad­re­sy bo­la 12. sep­tem­bra 2011 od­os­la­ná sprá­va, kto­rou ţalob­ca
ako  ge­ne­rál­ny  štát­ny  rad­ca  pô­so­bia­ci  u ţalo­va­né­ho  s pouţitím  sym­bo­lov  spo­je­ných
s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby os­lo­vil fun­kcio­ná­ra Aka­dé­mie Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve
so ţiados­ťou o pre­ve­re­nie moţnos­ti pre­su­nu jed­né­ho zo štu­den­tov z bez­peč­nos­tno-práv­nych
sluţieb vo ve­rej­nej sprá­ve na bez­peč­nos­tno-práv­nu ochra­nu osôb a ma­jet­ku. V e-mai­lo­vej
sprá­ve od­os­la­nej 21. jú­na 2011 ţalob­ca uvie­dol, ţe keď Ško­dov­ka ne­má mo­to­ro­vé vo­zid­lo
zn.  Su­perb  k dis­po­zí­cii  pre  ne­ho ako  ge­ne­rál­ne­ho  štát­ne­ho  rad­cu, tak  to  môţe  za­ba­liť;
per­ma­nen­tne by ho pre ne­ho ma­la mať k dis­po­zí­cii, na je­ho vy­ţiada­nie ho pris­ta­viť pred
Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a te­šiť sa z to­ho, ţe mu ho môţu pos­kyt­núť tak, ako
mu per­ma­nen­tne po ce­lý rok drţia apar­tmán v uby­to­va­com za­ria­de­ní Mi­nis­ter­stva vnút­ra
Čes­kej re­pub­li­ky, le­bo je to pre nich česť. Z ob­sa­hu e-mai­lo­vej sprá­vy z 19. sep­tem­bra 2011,
kto­rá  bo­la  rov­na­ko  od­os­la­ná  z ad­re­sy  ţalob­cu,  vy­plý­va,  ţe  ako  ge­ne­rál­ny  štát­ny  rad­ca
s pouţitím sym­bo­lov spo­je­ných s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby poţiadal za­hra­nič­nú agen­tú­ru,
aby  mu  na  24.  sep­tem­bra  2011  v ča­se  o 20:00  hod.  za­bez­pe­či­la  dá­mu,  kto­rá  ho  bu­de

spre­vá­dzať na pre­zen­tá­ciu ko­lek­cie  „Ni­na Ric­ci Pa­ris“. Z e-mai­lo­vej ad­re­sy ţalob­cu bo­la

19. sep­tem­bra 2011 od­os­la­ná sprá­va, kto­rou ako ge­ne­rál­ny štát­ny rad­ca s pouţitím sym­bo­lov
spo­je­ných s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby u ţalo­va­né­ho ţiadal o vstup na „Miss Znoj­mo 2011“.
V uve­de­ný deň bo­la tak­to od­os­la­ná tieţ e-mai­lo­vá sprá­va, kto­rá ob­sa­ho­va­la ţiadosť o vstup
na „Miss Fan­tóm 2011“. V e-mai­lo­vej sprá­ve od­os­la­nej 13. sep­tem­bra 2011 z ad­re­sy ţalob­cu
bo­lo  uve­de­né,  ţe  dvak­rát  te­le­fo­no­val  na  mo­bil­ný  te­le­fón,  kto­rý  mu  nik­to  nez­dvi­hol,
„čo si ho­cik­to ne­do­vo­lí“; z ob­sa­hu tej­to e-mai­lo­vej sprá­vy vy­plý­va tieţ to, ţe po­kiaľ ide
o účasť ţalob­cu v po­ro­te na ak­cii „Miss Ha­sič­ka 2011“, po­ne­chá­va to na ad­re­sá­to­vi sprá­vy,
po­kiaľ ale bu­de in­kog­ni­to, ne­bu­de mu to pre­káţať. Z e-mai­lo­vej sprá­vy ţalob­cu od­os­la­nej

19.  ok­tób­ra    2011  vy­plý­va  je­ho  poţiadav­ka  pre­ve­riť  moţnosť  ob­čas­né­ho  za­poţiča­nia
mo­to­ro­vých vo­zi­diel zna­čiek Audi mo­del A6 resp. A8 z dô­vo­du ces­to­va­nia v rám­ci Európ­skej
únie, pri­čom vo­zid­lá tej­to znač­ky vy­uţíva aj mi­nis­ter vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Úrad
na  ochra­nu  ús­tav­ných  či­ni­te­ľov  Mi­nis­ter­stva  vnút­ra  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky.  Ţalo­va­ný
so zre­te­ľom na tie­to zis­te­nia okamţite so ţalob­com skon­čil štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer
z dô­vo­du zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny v šies­tich prí­pa­doch, ku kto­rým doš­lo
od 24. feb­ruára 2011 do 19. sep­tem­bra 2011. V okamţitom skon­če­ní ţalo­va­ný kon­šta­to­val, ţe
ţalob­ca  na­vá­dzal  na  pos­kyt­nu­tie  vý­hod  v sú­vis­los­ti  s vy­ko­ná­va­ním  štát­nej  sluţby,
pri­čom na moţné zís­ka­nie osob­né­ho pros­pe­chu zneuţil sym­bo­ly spo­je­né s vy­ko­ná­va­ním
štát­nej sluţby, čím po­ru­šil § 60 ods. 1 písm. d/ a h/, § 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zá­ko­na

č.   400/2009  Z.z.,  ako  aj  člá­nok      6  ods.   2  Po­ky­nu.  Ţalob­ca  ozná­mil  ţalo­va­né­mu  dňa

28. de­cem­bra 2011, ţe okamţité skon­če­nie po­vaţuje za nep­lat­né z vec­ných aj for­mál­nych
dô­vo­dov a tr­vá na svo­jom ďal­šom za­mes­tná­va­ní. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du
okamţité skon­če­nie jas­ne ozna­ču­je skut­ky, kto­rých sa ţalob­ca do­pus­til a kto­ré po­vaţoval
ţalo­va­ný za zá­vaţné po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny. Pri pr­vých šies­tich skut­koch sú uve­de­né
ţalob­com po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, pos­led­ný sku­tok ţalob­cu (z 19. ok­tób­ra 2011) uţ ţalo­va­ný
nek­va­li­fi­ko­val  ako  zá­vaţné  po­ru­še­nie  sluţob­nej  dis­cip­lí­ny  a ani  pri  ňom  neuvie­dol
us­ta­no­ve­nia, kto­ré ním ma­li byť po­ru­še­né. Tak­to vy­me­dze­né dô­vo­dy okamţité­ho skon­če­nia
sú ur­či­té a pres­kú­ma­teľ­né. Od­vo­la­cí súd sa nes­to­toţnil s ná­zo­rom sú­du pr­vej in­štan­cie, pod­ľa
kto­ré­ho v dôs­led­ku vý­slu­chu sved­kýň JUDr. V. M. a JUDr. M. V. doš­lo k do­da­toč­nej zme­ne
dô­vo­dov okamţité­ho skon­če­nia; poz­na­me­nal, ţe vý­sluch sved­ka ne­môţe spô­so­biť do­da­toč­nú
zme­nu  dô­vo­dov  okamţité­ho  skon­če­nia,  le­bo  re­le­van­tné  sú  iba  sku­toč­nos­ti  uve­de­né
v okamţitom skon­če­ní; na nich zotr­val ţalo­va­ný po­čas ce­lé­ho ko­na­nia pred sú­dom pr­vej
in­štan­cie. Za nes­práv­ny ozna­čil od­vo­la­cí súd aj práv­ny zá­ver o ne­dodrţaní dvoj­me­sač­nej
prek­lu­zív­nej le­ho­ty v šies­tich prí­pa­doch. V zmys­le § 51 ods. 2 zá­ko­na   č. 400/2009 Z.z.

sluţob­ný  úrad  môţe  okamţite  skon­čiť  štát­no­za­mes­tna­nec­ký  po­mer  pod­ľa  od­se­ku  1  iba
v le­ho­te dvoch me­sia­cov odo dňa, keď sa o dô­vo­de na okamţité skon­če­nie preu­ká­za­teľ­ne
doz­ve­del. Inter­pre­tá­cia sú­du pr­vej in­štan­cie je pre­to v prík­rom roz­po­re so zne­ním zá­ko­na,
kto­ré ne­dá­va pries­tor pre vý­klad, v zmys­le kto­ré­ho by prek­lu­zív­na le­ho­ta za­ča­la ply­núť uţ na
zá­kla­de  po­doz­re­nia  zo  skut­ku  za­kla­da­jú­ce­ho  dô­vod  okamţité­ho  skon­če­nia,  prí­pad­ne  na
zá­kla­de  dom­nien­ky,  ţe  ţalo­va­ný  k  ur­či­té­mu  dá­tu­mu  o po­ru­še­ní  pra­cov­nej  dis­cip­lí­ny
zá­vaţným spô­so­bom  mo­hol,  či  do­kon­ca  mu­sel  ve­dieť.  V okamţitom  skon­če­ní  ţalo­va­ný
uvie­dol, ţe k zá­vaţné­mu po­ru­še­niu sluţob­nej dis­cip­lí­ny doš­lo v ob­do­bí   od 24. feb­ruára 2011
do  19.  sep­tem­bra 2011.  Na  zá­kla­de  te­le­fo­ná­tu  od  bý­va­lé­ho  pra­cov­ní­ka  po­lí­cie,  kto­rý

in­for­mo­val  ria­di­te­ľa  or­ga­ni­zač­né­ho  od­bo­ru  kan­ce­lá­rie  mi­nis­tra  o  tom,  ţe  mu  vo­la­li
z auto­mo­bi­lo­vej  spo­loč­nos­ti a pý­ta­li sa na oso­bu ţalob­cu, kto­rý ich ţiada o za­poţiča­nie
mo­to­ro­vé­ho  vo­zid­la  na  sluţob­né  úče­ly,  ini­cio­val  ţalo­va­ný 16.  ok­tób­ra 2011  vy­ko­na­nie

kon­tro­ly, kto­rej vý­sled­kom je sprá­va z 8. de­cem­bra 2011. Tak­to zis­te­ný skut­ko­vý stav je
me­dzi  účas­tník­mi  nes­por­ný.  Nas­le­du­jú­cim  dňom  (9.  de­cem­bra  2011)  sa  sluţob­ný  úrad
od sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej sluţby ţalo­va­né­ho doz­ve­del o zá­vaţnom po­ru­še­ní pra­cov­nej
dis­cip­lí­ny. Okamţité skon­če­nie bo­lo te­da ţalob­co­vi da­né v rám­ci dvoj­me­sač­nej prek­lu­zív­nej
le­ho­ty. Od­vo­la­cí súd sa sto­toţnil s ná­zo­rom sú­du pr­vej in­štan­cie, ţe ozna­če­nie e-mai­lo­vej
ad­re­sy ţalob­cu (M.A.) pred­sta­vu­je iba zjav­nú nes­práv­nosť. V ďal­šom uvie­dol, ţe okamţité
skon­če­nie vy­me­dzu­je via­ce­ré skut­ko­vé okol­nos­ti, pre roz­hod­nu­tie sú­du sú ale re­le­van­tné len
tie z nich, kto­ré moţno hod­no­tiť ako zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny (§ 51 ods. 1 ve­ta
pr­vá zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.). Po­kiaľ okamţité skon­če­nie uvá­dza via­ce­ro ta­kých skut­ko­vých
dô­vo­dov, moţno ho po­vaţovať za plat­né vte­dy, ak čo aj len je­den z nich pred­sta­vu­je zá­vaţné
po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du ţalob­ca po­ru­šil
po­vin­nosť štát­ne­ho za­mes­tnan­ca pod­ľa § 60 ods. 1 písm. d/ a h/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z., a to
zá­kaz  vy­ko­ná­vať  čin­nosť,  kto­rá  je  ne­dôs­toj­ná  z  hľa­dis­ka  vy­ko­ná­va­nia  štát­nej  sluţby,
poţado­vať da­ry ale­bo iné vý­ho­dy, ale­bo na­vá­dzať iné­ho   na pos­ky­to­va­nie da­rov ale­bo iných
vý­hod v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby, pouţívať sym­bo­ly spo­je­né s vy­ko­ná­va­ním
štát­nej  sluţby  na  osob­ný  pros­pech.  Tým ţalob­ca  zá­vaţným spô­so­bom  po­ru­šil  sluţob­nú
dis­cip­lí­nu (§ 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.). Zna­ky ta­ké­ho­to ko­na­nia
ţalob­cu má od­os­la­nie e-mai­lo­vých správ  (vy­me­dze­ných vy­ššie)   z 24. feb­ruára 2011,  12.
sep­tem­bra  2011,  21. jú­na  2011, dvoch správ z 19. sep­tem­bra  2011, ako aj správ z  13.
sep­tem­bra 2011  a 19.  ok­tób­ra 2011.  V ďal­šom  od­vo­la­cí  súd  kon­šta­to­val,  ţe  okamţité

skon­če­nie z dô­vo­du zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny je v po­rov­na­ní s vý­po­ve­ďou
vý­ni­moč­ným opat­re­ním. K okamţité­mu skon­če­niu pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 51 ods. 2 zá­ko­na č.

400/2009 Z.z. môţe sluţob­ný úrad pris­tú­piť iba vte­dy, ak okol­nos­ti prí­pa­du od­ôvod­ňu­jú
zá­ver, ţe od ne­ho ne­moţno spra­vod­li­vo ţiadať, aby štát­ne­ho za­mes­tnan­ca za­mes­tná­val aţ do
up­ly­nu­tia  vý­po­ved­nej  le­ho­ty.  Pod­ľa  práv­ne­ho  ná­zo­ru  od­vo­la­cie­ho  sú­du  ţalob­ca  svo­jim
ko­na­ním  zneuţíval  ním  za­stá­va­nú  fun­kciu,  ko­nal  v roz­po­re  so  zá­ko­nom,  z kto­ré­ho  pre
štát­ne­ho za­mes­tnan­ca vy­plý­va­jú nie­len po­vin­nos­ti, ale aj zá­ka­zy  (§  60 a  §  61 zá­ko­na č.
400/2009 Z.z.). Pre súk­rom­né úče­ly pouţíval (zneuţíval) sym­bo­ly spo­je­né z vý­ko­nom štát­nej
sluţby, v me­ne ţalo­va­né­ho sa do­má­hal vstu­pu na rôz­ne ak­cie, kto­ré ne­sú­vi­se­li s pl­ne­ním je­ho
štát­no­za­mes­tna­nec­kých  úloh  a poţado­val  vý­ho­dy,  kto­ré  mu  nep­ri­ná­leţa­li.  Ako  štát­ny
za­mes­tna­nec  ko­nal  ne­dôs­toj­ne,  v roz­po­re  so  svo­ji­mi  po­vin­nos­ťa­mi,  po­ru­šo­val  zá­ka­zy,
ve­do­me ší­ril nep­rav­di­vé, prav­du skres­ľu­jú­ce a za­vá­dza­jú­ce in­for­má­cie, pri­čom tre­tie oso­by
uvá­dzal do omy­lu pouţíva­ním ozna­če­nia a sym­bo­li­ky ţalo­va­né­ho. Pri skú­ma­ní in­ten­zi­ty
po­ru­še­nia pri­hlia­dol od­vo­la­cí súd nie­len na oso­bu ţalob­cu, ale aj na ním za­stá­va­nú fun­kciu.
Od­vo­la­cí  súd  vzal  na  zre­teľ  aj  to,  ţe  zo  stra­ny  ţalob­cu  neš­lo  o  jed­no­ra­zo­vé  ko­na­nie,
spo­čí­va­jú­ce  v oje­di­ne­lom  skut­ku,  ale  iš­lo  o dl­ho­do­bé,  opa­ko­va­né,  ve­do­mé  a  hru­bé
po­ru­šo­va­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny, te­da o za­vi­ne­né proti­práv­ne ko­na­nie   v roz­po­re so zá­ko­nom

č. 400/2009 Z.z. Sku­toč­nosť, ţe v ko­na­ní sa nep­reu­ká­za­lo, ţe by ţalob­ca sku­toč­ne zís­kal to,
o čo e-mai­lo­vý­mi sprá­va­mi ţiadal, ni­ja­ko nez­niţuje  in­ten­zi­tu po­ru­še­nia je­ho po­vin­nos­tí.
V sú­vis­los­ti s tým vy­slo­vil ná­zor, ţe zá­kon č. 400/2009 Z.z. v po­rov­na­ní s iný­mi ob­dob­ný­mi
pred­pis­mi kla­die vy­ššie ná­ro­ky pro­fe­sio­nál­ne­ho a mo­rál­ne­ho cha­rak­te­ru pre vý­kon štát­nej
sluţby  a  vy­ţadu­je  vý­raz­ne  strik­tnej­šie  dodrţiava­nie  je­ho  us­ta­no­ve­ní,  kto­rých  po­ru­še­nie
san­kcio­nu­je ne­kom­pro­mis­ne a prís­ne. Pre po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ţalo­by je ire­le­van­tné, ţe
ţalo­va­ný v ro­ku 2011 ne­vy­dal sluţob­ný po­ria­dok pre za­mes­tnan­cov v štát­no­za­mes­tna­nec­kom
po­me­re,  kto­rým  by  sta­no­vil,  kto­ré  ko­na­nie  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca  po­vaţuje  za  zá­vaţné
po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny; vý­znam­né je to­tiţ   to, či sku­tok špe­ci­fi­ko­va­ný v okamţitom
skon­če­ní vy­ka­zu­je zna­ky zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny pod­ľa § 60 ods. 1 písm. d/
a h/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z., ale hlav­ne po­ru­še­nia zá­ka­zu v zmys­le § 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/
zá­ko­na č.  400/2009 Z.z. Od­vo­la­cí súd uzav­rel, ţe v ko­na­ní bo­li tie­to zna­ky preu­ká­za­né.
Po­kiaľ súd pr­vej in­štan­cie dos­pel k zá­ve­ru, ţe ţalob­ca od­osie­la­ním súk­rom­nej elek­tro­nic­kej
ko­mu­ni­ká­cie po­ru­šil člá­nok 6 ods. 2 Po­ky­nu, od­vo­la­cí súd uvie­dol, ţe štát­no­za­mes­tna­nec­ký
po­mer ne­bol so ţalob­com skon­če­ný okamţite iba z dô­vo­du po­ru­še­nia Po­ky­nu, ako uzav­rel
súd  pr­vé­ho  stup­ňa,  ale  pre­dov­šet­kým  z dô­vo­du,  ţe  ţalob­ca  zá­vaţne  po­ru­šil  sluţob­nú
dis­cip­lí­nu ne­reš­pek­to­va­ním us­ta­no­ve­ní § 60 ods. l písm. d/ a h/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. a tieţ
zá­ka­zu pod­ľa § 61 ods. 1 písm.   a/, c/, a f/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. Vzhľa­dom na to, ţe
ko­na­nie ţalob­cu v šies­tich prí­pa­doch napĺňa zna­ky zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny,

pri­čom in­ten­zi­ta toh­to po­ru­še­nia op­ráv­ňo­va­la ţalo­va­né­ho okamţite skon­čiť so ţalob­com
štát­no­za­mes­tna­nec­ký  po­mer  pod­ľa  §  51  ods.  2  zá­ko­na  č.  400/2009  Z.z.,  od­vo­la­cí  súd
na­pad­nu­tý roz­su­dok sú­du pr­vej in­štan­cie zme­nil v zmys­le § 220 O.s.p. tak, ţe ne­dô­vod­nú
ţalo­bu za­mie­tol. Poz­na­me­nal, ţe po­kiaľ ţalo­va­ný v od­vo­la­ní vznie­sol ná­miet­ku za­uja­tos­ti vec
pre­jed­ná­va­jú­cej sud­ky­ne, iš­lo o ná­miet­ku tý­ka­jú­cu sa okol­nos­tí uve­de­ných v  §  14 ods.  3

O.s.p., na kto­rú sa nep­ri­hlia­da. O náh­ra­de trov ce­lé­ho ko­na­nia roz­ho­dol od­vo­la­cí súd pod­ľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spo­je­ní s us­ta­no­ve­ním § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ús­peš­né­mu ţalo­va­né­mu náh­ra­du trov ko­na­nia nep­riz­nal, le­bo mu v ko­na­ní ţiad­ne tro­vy nev­znik­li.

3.  Pro­ti  to­mu­to  roz­sud­ku  od­vo­la­cie­ho  sú­du  po­dal  ţalob­ca  do­vo­la­nie  s tým,  ţe:

I. od­vo­la­cí súd mu od­ňal moţnosť ko­nať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), II. v ko­na­ní doš­lo k inej va­de
ma­jú­cej  za  nás­le­dok  nes­práv­ne  roz­hod­nu­tie  vo  ve­ci (§ 241  ods. 2  písm.  b/  O.s.p.)

a III. na­pad­nu­tý roz­su­dok spo­čí­va na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní ve­ci  (§  241 ods.  2
písm. c/ O.s.p.). V zmys­le pred­vo­la­nia, kto­ré mu bo­lo do­ru­če­né, sa od­vo­la­cie po­jed­ná­va­nie
ma­lo us­ku­toč­niť 25. sep­tem­bra 2014 (so za­čiat­kom o 9.20 hod.) v mies­tnos­ti č. 41. Ţalob­ca
sa naň dos­ta­vil riad­ne a včas, av­šak aţ po 15 mi­nú­tach már­ne­ho ča­ka­nia sa od tre­tích osôb
doz­ve­del, ţe sa po­jed­ná­va v inej mies­tnos­ti; po dos­ta­ve­ní sa do nej ale zis­til, ţe se­nát
od­vo­la­cie­ho sú­du uţ vy­hla­su­je roz­su­dok. Ta­kým­to pos­tu­pom od­vo­la­cie­ho sú­du mu bo­lo
zne­moţne­né vy­jad­riť sa k ve­ci a tieţ k do­ka­zo­va­niu, kto­ré vy­ko­nal od­vo­la­cí súd. V zá­pis­ni­ci
o po­jed­ná­va­ní, kto­rá mu bo­la po­tom vy­da­ná, ab­sen­tu­je údaj o za­čiat­ku po­jed­ná­va­nia a tieţ
spi­so­vá znač­ka „9 NcC 91/2013“, kto­ré bo­la uve­de­ná na pred­vo­la­ní. V zmys­le tej­to zá­pis­ni­ce
vy­ko­nal od­vo­la­cí súd do­ka­zo­va­nie čí­ta­ním veľ­ké­ho mnoţstva lis­tín, reál­ne však za tak krát­ky
čas ne­mo­hol to­to do­ka­zo­va­nie vy­ko­nať. Neš­lo pri tom o ţiad­ne no­vé dô­ka­zy, ale o dô­ka­zy,
kto­ré vy­ko­nal uţ súd pr­vé­ho stup­ňa. Od­vo­la­cí súd ţalob­cu ni­ja­kým spô­so­bom ne­vyz­val, aby
sa  vy­jad­ril  k moţné­mu  pouţitiu  iné­ho  us­ta­no­ve­nia  práv­ne­ho  pred­pi­su (R 33/2011).

Z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je zrej­mé, ţe od­vo­la­cí súd roz­ho­dol iba o od­vo­la­ní ţalo­va­né­ho,
opo­me­nul  však  roz­hod­núť  o od­vo­la­ní  ţalob­cu  pro­ti  vý­ro­ku  pr­vos­tup­ňo­vé­ho  roz­sud­ku
o tro­vách  ko­na­nia.  Roz­su­dok  od­vo­la­cie­ho  sú­du  je  vec­ne  nes­práv­ny,  ar­bit­rár­ny  a  je­ho
od­ôvod­ne­nie je vnú­tor­ne proti­re­či­vé a ar­gu­men­tač­ne neudrţateľ­né. Od­vo­la­cí súd dos­ta­toč­ne
ne­zoh­ľad­nil, ţe e-mai­lo­vá ad­re­sa uve­de­ná v okamţitom skon­če­ní (M.A.) neexis­to­va­la, ne­bo­li
z nej od­osie­la­né ţiad­ne sprá­vy, pre­to dô­vo­dy okamţité­ho skon­če­nia   sú iba fik­tív­ne. Ob­sah
e-mai­lo­vých  správ  ţalo­va­ný  špe­ku­la­tív­ne  dot­vá­ral  a zmä­toč­ne  inter­pre­to­val.  Od­osie­la­nie
tých­to správ, o kto­rých mal ţalo­va­ný ve­do­mosť, ne­bo­lo ţalob­co­vi nik­dy vy­tknu­té. Ţalob­ca
bol za­ra­de­ný na út­var, kde je osob­ný aj pí­som­ný kon­takt (e-mai­lo­vý kon­takt ne­vy­ní­ma­júc)

s tre­tí­mi  oso­ba­mi  mi­mo  ve­rej­né­ho sek­to­ra  cel­kom beţ­ný.  Pri  ta­kom­to  kon­tak­te  ţalob­ca
nez­neuţil ţiad­ny sym­bol štát­nej sluţby  (pod­pis a sym­bo­ly sú pri­ra­ďo­va­né auto­ma­tic­ky).
Ţalo­va­ný  ni­čím  ne­kon­kre­ti­zo­val,  v čom  spo­čí­va­lo  proti­práv­ne  ko­na­nie     ţalob­cu,  aké
ne­ga­tív­ne nás­led­ky ma­lo a aké vý­ho­dy zís­kal. Elek­tro­nic­ká ko­mu­ni­ká­cia bo­la v roz­hod­nom
ob­do­bí aj iný­mi za­mes­tnan­ca­mi vy­uţíva­ná tieţ na osob­né úče­ly, kto­ré ne­sú­vi­sia s pl­ne­ním
úloh štát­ne­ho za­mes­tnan­ca; nik­to iný však za ta­ké­to ko­na­nie ne­bol pos­tih­nu­tý. Od­vo­la­cí súd
dos­ta­toč­ne  ne­zoh­ľad­nil,  ţe  ţalo­va­ný  ne­vy­dal  sluţob­ný  po­ria­dok  pod­ľa §  75  zá­ko­na  č.

400/2009 Z.z. a neup­ra­vil, kto­ré po­ru­še­nie po­vin­nos­tí štát­ne­ho za­mes­tnan­ca sa po­vaţuje za
zá­vaţné  po­ru­še­nie  sluţob­nej  dis­cip­lí­ny.  Na­vy­še,  ani  nes­kôr  vy­da­ný  sluţob­ný  po­ria­dok
nek­va­li­fi­ku­je ob­dob­né ko­na­nie za zá­vaţné po­ru­še­nie pra­cov­nej dis­cip­lí­ny.   Ţalob­ca pop­rel
správ­nosť a hod­no­ver­nosť všet­kých lis­tín pred­loţených v ko­na­ní, pre­to bo­lo na ţalo­va­nom,
aby preu­ká­zal tvr­de­né sku­toč­nos­ti. Na preu­ká­za­nie svo­jich tvr­de­ní pred­loţil ţalo­va­ný sú­du
iba CD no­sič s kó­piou údaj­ných e-mai­lo­vých správ, to však nie je dô­kaz, kto­rý by umoţňo­val
ve­ri­fi­ko­vať sú­lad tvr­de­ní ţalo­va­né­ho so sku­toč­nos­ťou. Do­vo­la­teľ od­vo­la­cie­mu sú­du vy­tkol aj
ne­zoh­ľad­ne­nie  to­ho,  ţe  ţalo­va­ný  pri­me­ra­ne  neš­pe­ci­fi­ko­val,  kto­rý  zo  šies­tich  skut­kov
z ob­do­bia od 24. feb­ruára 2011 do 19. sep­tem­bra 2011 je sku­toč­ným dô­vo­dom okamţité­ho
skon­če­nia. Okamţité skon­če­nie je pre­to neur­či­té a ne­ma­jú­ce zá­kon­né ná­leţitos­ti.  „Úpl­ne
chaotic­ký  je  zá­ver“  od­vo­la­cie­ho  sú­du  o údaj­nom  za­cho­va­ní  dvoj­me­sač­nej  sub­jek­tív­nej
prek­lu­zív­nej  le­ho­ty.  Okamţité  skon­če­nie  z 19.  de­cem­bra 2011  sa  tý­ka  aj  skut­kov

(e-mai­lo­vých správ) od feb­ruára 2011, kto­ré mal ţalo­va­ný uţ vte­dy vo sfé­re svo­jej dis­po­zí­cie,
le­bo sa na­chá­dza­li na je­ho server­i; ne­môţe pre­to ús­peš­ne tvr­diť, ţe ob­sah správ mu bol
nez­ná­my. Ne­lo­gic­ký je tieţ zá­ver, ţe ţalob­ca niek­to­rý­mi sprá­va­mi po­ru­šil aj Po­kyn (v ča­se
ich  od­os­la­nia  ne­bol  eš­te  pri­ja­tý).  Pod­ľa  ná­zo­ru  ţalob­cu  neob­sto­jí  ani  ar­gu­men­tá­cia
od­vo­la­cie­ho sú­du, pod­ľa kto­rej v ča­se okamţité­ho skon­če­nia ne­bo­la pri­ja­tá práv­na úp­ra­va
chrá­nia­ca súk­ro­mie na pra­co­vis­ku (§ 13 ods. 4 a 7 Zá­kon­ní­ka prá­ce). Neob­sto­jí kon­šta­to­va­nie
od­vo­la­cie­ho sú­du, ţe nič neb­rá­ni­lo za­ra­diť do sú­bo­ru skut­ko­vých pod­kla­dov pre roz­hod­nu­tie
aj  e-mai­lo­vé  sprá­vy  zís­ka­né  ţalo­va­ným.  V  sku­toč­nos­ti  to­tiţ  zá­sa­hom  do  súk­ro­mia
na  pra­co­vis­ku  za­bra­ňo­va­li  via­ce­ré  me­dzi­ná­rod­né  do­ku­men­ty  a vnút­roš­tát­ne  pred­pi­sy,
nap­rík­lad  zá­kon  č. 166/2003  Z.z.  o  ochra­ne  súk­ro­mia  pred  neop­ráv­ne­ným  pouţitím

in­for­mač­no-tech­nic­kých  pros­tried­kov  a o zme­ne  a  dopl­ne­ní  niek­to­rých  zá­ko­nov               (zá­kon

o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) a zá­kon č.  351/2011 Z.z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách. Z tých­to dô­vo­dov ţalob­ca ţiadal na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šiť a vec vrá­tiť od­vo­la­cie­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie.

4. Ţalo­va­ný vo vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu uvie­dol, ţe ţalob­ca neo­pod­stat­ne­ne tvr­dí, ţe mu okol­nos­ťa­mi, za kto­rých doš­lo k zme­ne po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, od­ňal moţnosť pred sú­dom ko­nať. Na dve­rách pô­vod­ne ur­če­nej mies­tnos­ti bo­lo to­tiţ zre­teľ­ne vy­zna­če­né, ţe doš­lo k zme­ne, v dôs­led­ku kto­rej sa po­jed­ná­va­nie us­ku­toč­ní v inej mies­tnos­ti. Moţno pred­pok­la­dať, ţe ak by sa ţalob­ca dos­ta­vil včas do bu­do­vy od­vo­la­cie­ho sú­du, bez prob­lé­mov by sa doz­ve­del o zme­ne a sti­hol by za­čia­tok od­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia prá­ve tak, ako ho stih­la proti­stra­na. Je­ho  ná­miet­ky,  tý­ka­jú­ce  sa  zá­pis­ni­ce  o od­vo­la­com  po­jed­ná­va­ní,  sú  čis­to  for­mál­ne a ne­pod­stat­né. Do­vo­la­nie, kto­ré ob­sa­hu­je len ar­gu­men­ty, s kto­rý­mi sa uţ pri­me­ra­ne vy­rov­nal od­vo­la­cí súd, vô­bec neš­pe­ci­fi­ku­je, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu us­ta­no­ve­niu mal od­vo­la­cí súd pos­tu­po­vať pod­ľa § 213 ods. 2 O.s.p. Z tých­to dô­vo­dov ţalo­va­ný ţiadal, aby do­vo­la­cí súd neo­pod­stat­ne­né do­vo­la­nie za­mie­tol.

5.  Do­vo­la­nie  ţalob­cu  bo­lo  po­da­né            31.  de­cem­bra     2014.  Pod­ľa  pre­chod­né­ho

us­ta­no­ve­nia § 470 ods. 1 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku (ďa­lej len „CSP“), kto­rý na­do­bu­dol účin­nosť 1. jú­la 2016, pla­tí, ţe ak nie je us­ta­no­ve­né inak, pla­tí ten­to zá­kon aj na ko­na­nia za­ča­té pre­do dňom na­do­bud­nu­tia je­ho účin­nos­ti. Pod­ľa § 470 ods. 2 ve­ta pr­vá CSP (ale) práv­ne účin­ky úko­nov, kto­ré v ko­na­ní nas­ta­li pre­do dňom na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti toh­to zá­ko­na, zos­tá­va­jú za­cho­va­né.

6. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) vy­chá­dza­júc z vy­ššie uve­de­né­ho ako súd do­vo­la­cí (§ 35 CSP) po zis­te­ní, ţe do­vo­la­nie po­da­la v sta­no­ve­nej le­ho­te (§  427 ods.  1 CSP) stra­na za­stú­pe­ná v sú­la­de so zá­ko­nom  (§  429 ods.  1 CSP), v kto­rej nep­ros­pech bo­lo na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie vy­da­né (§ 424 CSP), skú­mal prí­pus­tnosť a dô­vod­nosť do­vo­la­nia bez na­ria­de­nia po­jed­ná­va­nia (§ 443 CSP).

7. Do­vo­la­nie je pro­ces­ný úkon stra­ny ad­re­so­va­ný sú­du. Do­vo­la­teľ ním pre­ja­vu­je vô­ľu vy­vo­lať   úči­nok   spo­čí­va­jú­ci   v pre­lo­me­ní   prá­vop­lat­nos­ti   na­pad­nu­té­ho   roz­hod­nu­tia a us­ku­toč­ne­ní me­ri­tór­ne­ho do­vo­la­cie­ho pries­ku­mu.

7.1. Do­vo­la­nia po­da­né do  30. jú­na  2016, v prí­pa­de kto­rých pod­ľa vte­dy účin­nej
práv­nej  úp­ra­vy  ne­bol  da­ný  dô­vod  ani  pre  za­sta­ve­nie  ko­na­nia [nap­rík­lad  vzhľa­dom

na nespl­ne­nie oso­bit­nej pod­mien­ky do­vo­la­cie­ho ko­na­nia (§ 241 ods. 1 ve­ta dru­há O.s.p.)] ani
pre od­miet­nu­tie do­vo­la­nia [z niek­to­ré­ho dô­vo­du vy­plý­va­jú­ce­ho z us­ta­no­ve­nia § 243c O.s.p.
v spo­je­ní s § 218 ods. 1 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (nap­rík­lad pre­to, le­bo do­vo­la­nie bo­lo po­da­né
pro­ti  roz­hod­nu­tiu,  pro­ti  kto­ré­mu  ne­bol  ten­to  op­rav­ný  pros­trie­dok  prí­pust­ný)]  vy­vo­la­li

pro­ces­ný úči­nok umoţňu­jú­ci a zá­ro­veň pri­ka­zu­jú­ci do­vo­la­cie­mu sú­du us­ku­toč­niť me­ri­tór­ny do­vo­la­cí pries­kum.

7.2. Tie do­vo­la­nia po­da­né do 30. jú­na 2016, v prí­pa­de kto­rých bol pod­ľa vte­dy účin­nej práv­nej úp­ra­vy da­ný dô­vod na za­sta­ve­nie do­vo­la­cie­ho ko­na­nia ale­bo od­miet­nu­tie do­vo­la­nia, ten­to pro­ces­ný úči­nok ne­ma­li (po­rov­naj tieţ I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).

7.3. Zoh­ľad­ňu­júc vzá­jom­nú ko­re­lá­ciu us­ta­no­ve­ní § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP do­vo­la­cí  súd  kon­šta­tu­je,  ţe  no­vá  práv­na  úp­ra­va  vy­chá­dza  sí­ce  z prin­cí­pu  okamţitej ap­li­ka­bi­li­ty pro­ces­nop­ráv­nych no­riem (viď § 470 ods. 1 CSP), reš­pek­tu­je ale pro­ces­ný úči­nok tých do­vo­la­ní uve­de­ných v bo­de 7.1., kto­rý zos­tal za­cho­va­ný aj po 30. jú­ni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôs­led­ku to­ho pla­tí, ţe us­ta­no­ve­nia no­vej, od 1. jú­la 2016 účin­nej, práv­nej úp­ra­vy o do­vo­la­ní a do­vo­la­com ko­na­ní sa v prí­pa­de tých­to do­vo­la­ní ne­môţe up­lat­niť v pl­nom roz­sa­hu hneď od uve­de­né­ho dňa, v ce­lej šír­ke a so všet­ký­mi dôs­led­ka­mi. Úpl­ná ap­li­ka­bi­li­ta tých­to us­ta­no­ve­ní no­vej práv­nej úp­ra­vy sa up­lat­ní aţ pri do­vo­la­niach po­da­ných od uve­de­né­ho dňa. Opač­ný zá­ver by bol po­ru­še­ním práv­nej is­to­ty a le­gi­tím­nych oča­ká­va­ní strán, le­bo ten, kto ko­nal na zá­kla­de dô­ve­ry v plat­ný a účin­ný zá­kon, ne­môţe byť vo svo­jej dô­ve­re k ne­mu skla­ma­ný  [viď tieţ zá­ve­ry vy­jad­re­né v roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

8. Pod­ľa práv­ne­ho sta­vu účin­né­ho do 30. jú­na 2016 bo­lo do­vo­la­ním moţné na­pad­núť
prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du iba vte­dy, po­kiaľ to zá­kon pri­púš­ťal (viď § 236
ods. 1  O.s.p.). Do­vo­la­nie bo­lo prí­pus­tné pro­ti kaţdé­mu roz­hod­nu­tiu, ak v ko­na­ní doš­lo
k naj­zá­vaţnej­ším  pro­ces­ným  va­dám  uve­de­ným  v § 237  O.s.  Prí­pus­tnosť  do­vo­la­nia

pro­ti roz­sud­ku up­ra­vo­val § 238 O.s.p. a pro­ti uz­ne­se­niu § 239 O.s.p.

8.1.  Do­vo­la­nie  pro­ti  zme­ňu­jú­ce­mu  roz­sud­ku  od­vo­la­cie­ho  sú­du  bo­lo  prí­pus­tné v zmys­le § 238 ods. 1 O.s.p.

8.2. Do­vo­la­nie ţalob­cu sme­ru­jú­ce pro­ti zme­ňu­jú­ce­mu roz­sud­ku, vy­vo­la­lo v da­nom
prí­pa­de úči­nok, kto­rý zos­tá­va za­cho­va­ný aj po 1. jú­li 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - do­vo­la­te­ľom
na­pad­nu­té  roz­hod­nu­tie  bo­lo  pre­to  moţné (a  tieţ pot­reb­né)  pod­ro­biť  me­ri­tór­ne­mu

do­vo­la­cie­mu pries­ku­mu.

I.

9. Práv­ny po­ria­dok plat­ný a účin­ný v ča­se po­da­nia do­vo­la­nia uk­la­dal do­vo­la­cie­mu
sú­du  (viď us­ta­no­ve­nie  §  242 ods.  1 O.s.p.), aby aj ex of­fo po­sú­dil, či v ko­na­ní ne­doš­lo
k niek­to­rej zo zá­vaţných pro­ces­ných vád, kto­ré sú uve­de­né v § 237 O.s.p. O pro­ces­nú va­du
ko­na­nia v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia iš­lo vte­dy, ak a/ sa roz­hod­lo vo ve­ci, kto­rá ne­pat­rí
do prá­vo­mo­ci sú­dov, b/ ten, kto v ko­na­ní vy­stu­po­val ako účas­tník, ne­mal spô­so­bi­losť byť
účas­tní­kom  ko­na­nia,  c/  účas­tník  ko­na­nia  ne­mal  pro­ces­nú  spô­so­bi­losť  a ne­bol  riad­ne
za­stú­pe­ný, d/ v tej is­tej ve­ci sa uţ prv prá­vop­lat­ne roz­hod­lo ale­bo v tej is­tej ve­ci sa uţ prv
za­ča­lo ko­na­nie, e/ ne­po­dal sa návrh   na za­ča­tie ko­na­nia, ho­ci pod­ľa zá­ko­na bol pot­reb­ný,
f/ účas­tní­ko­vi ko­na­nia sa pos­tu­pom sú­du od­ňa­la moţnosť ko­nať pred sú­dom, g/ roz­ho­do­val
vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo bol súd nes­práv­ne ob­sa­de­ný, ibaţe na­mies­to sa­mo­sud­cu roz­ho­do­val
se­nát.

9.1. Do­vo­la­teľ pro­ces­né va­dy ko­na­nia v zmys­le  §  237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ne­na­mie­tal a ich exis­ten­cia ani ne­vyš­la v do­vo­la­com ko­na­ní naj­avo.

9.2. Pod­ľa pres­ved­če­nia do­vo­la­te­ľa mu v ko­na­ní bo­la od­ňa­tá moţnosť pred sú­dom
ko­nať. Od­ňa­tím moţnos­ti ko­nať pred sú­dom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa ro­zu­mel ta­ký pro­ces­ne
nes­práv­ny pos­tup sú­du, kto­rý mal za nás­le­dok zne­moţne­nie reali­zá­cie pro­ces­ných op­ráv­ne­ní
účas­tní­ka  ko­na­nia,  kto­ré  mu  pos­ky­to­val  O.s.p. [v  zmys­le § 18  O.s.p.  ma­li  účas­tní­ci

v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní rov­na­ké pos­ta­ve­nie a súd bol po­vin­ný za­bez­pe­čiť im rov­na­ké moţnos­ti na up­lat­ne­nie ich práv - viď nap­rík­lad prá­vo účas­tní­ka vy­ko­ná­vať pro­ces­né úko­ny vo for­mách sta­no­ve­ných zá­ko­nom (§ 41 O.s.p.), na­ze­rať do spi­su a ro­biť si z ne­ho vý­pi­sy (§ 44  O.s.p.),  vy­jad­riť  sa  k návr­hom  na  dô­ka­zy  a k všet­kým  vy­ko­na­ným  dô­ka­zom (§  123 O.s.p.), byť pred­vo­la­ný na súd­ne po­jed­ná­va­nie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol roz­su­dok do­ru­če­ný do vlas­tných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

9.3. Naj­vyš­ší súd v mi­nu­los­ti čas­to zdô­raz­ňo­val, ţe pre zá­ver o exis­ten­cii pro­ces­nej

va­dy ko­na­nia v zmys­le § 237 O.s.p. (a te­da aj va­dy uve­de­nej v pís­me­ne f/ toh­to us­ta­no­ve­nia)

nie je vý­znam­ný sub­jek­tív­ny ná­zor účas­tní­ka ko­na­nia tvr­dia­ce­ho, ţe sa súd do­pus­til ta­kej

va­dy; roz­ho­du­jú­cim je vý­luč­ne zis­te­nie (zá­ver) do­vo­la­cie­ho sú­du, ţe k tej­to pro­ces­nej va­de

sku­toč­ne  doš­lo     (viď  nap­rík­lad  roz­hod­nu­tia  sp.  zn.         1  Cdo   6/2014,   2  Cdo   609/2015,

3  Cdo  409/2015,  4 Cdo  143/2015,  5 Cdo  238/2015,  6 Cdo  30/2016,  7 Cdo  371/2015,

8 Cdo 34/2016).

10. Do­vo­la­teľ na­mie­ta, ţe z dô­vo­dov na stra­ne od­vo­la­cie­ho sú­du mu bo­la zne­moţne­ná riad­na účasť na od­vo­la­com po­jed­ná­va­ní.

10.1. Naj­vyš­ší súd v roz­hod­nu­tí sp. zn. 3 Cdo 132/2001, kto­ré bo­lo pub­li­ko­va­né ako
ju­di­kát R 57/2002 uvie­dol, ţe účas­tní­ci ko­na­nia mu­sia byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ní nie­len
o dá­tu­me a ča­se na­ria­de­né­ho po­jed­ná­va­nia, ale tieţ o mies­te, kde sa po­jed­ná­va­nie má ko­nať,
a to  tak,  aby  o ňom  ne­moh­li  vznik­núť  ţiad­ne  po­chyb­nos­ti.  Ak  bo­li  účas­tní­ci  chyb­ne
upo­ve­do­me­ní  o tom,  ţe  po­jed­ná­va­nie  sa  us­ku­toč­ní  v inej  po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti
neţ  tej,  v kto­rej  bo­la  vec  z toh­to  dô­vo­du  bez  ich  účas­ti  pre­jed­na­ná  a roz­hod­nu­tá,  iš­lo
o nes­práv­ny pos­tup sú­du, kto­rým im bo­la od­ňa­tá moţnosť ko­nať pred sú­dom v zmys­le § 237
písm. f/ O.s.p.

10.2. Zá­ve­ry, na kto­rých spo­čí­va ju­di­kát R  57/2002, je pot­reb­né up­lat­ňo­vať vţdy
so zre­te­ľom na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti tej - kto­rej pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Reali­ta ţivo­ta pri­ná­ša
aj moţnosť, ţe v ča­se od vy­tý­če­nia po­jed­ná­va­nia do je­ho us­ku­toč­ne­nia sa z rôz­nych dô­vo­dov
(nap­rík­lad  v dôs­led­ku  re­konštruk­cie  síd­la  sú­du)  po­jed­ná­va­nie  ne­môţe  us­ku­toč­niť  v tej
po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti  sú­du,  kto­rá  bo­la  v pred­vo­la­ní  na  po­jed­ná­va­nie  ozna­če­ná  ako
mies­tnosť, v kto­rej sa bu­de po­jed­ná­vať. Uve­de­ný ju­di­kát zdô­raz­nil, ţe účas­tník má byť riad­ne
in­for­mo­va­ný nie­len o ča­se po­jed­ná­va­nia, ale aj o je­ho mies­te. Ta­kú­to in­for­má­ciu ale zís­ka
účas­tník nie­len vte­dy, ak je v ozná­me­ní o us­ku­toč­ne­ní od­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia uve­de­né
čís­lo po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, v kto­rej súd na­po­kon vec pre­jed­nal a roz­ho­dol, ale aj vte­dy,
ak  je  v ozná­me­ní  uve­de­né  iné (nes­kôr  zme­ne­né)  čís­lo  po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti,  av­šak

prís­luš­ný oznam vy­ho­to­ve­ný naj­nes­kôr pred za­ča­tím po­jed­ná­va­nia a vhod­ne umies­tne­ný nap­rík­lad na dve­rách pô­vod­ne ur­če­nej po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti umoţní účas­tní­ko­vi zis­tiť, v kto­rej mies­tnos­ti sú­du sa us­ku­toč­ní po­jed­ná­va­nie.

10.3. V da­nom prí­pa­de zo spi­su (č.l. 435) vy­plý­va, ţe do­vo­la­teľ bol od­vo­la­cím sú­dom upo­ve­do­me­ný o tom, ţe od­vo­la­cie po­jed­ná­va­nie sa us­ku­toč­ní 25. sep­tem­bra 2014 o 9.20 hod. v mies­tnos­ti č.  41 na­chá­dza­jú­cej sa v bu­do­ve Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve. Zo zá­pis­ni­ce o tom­to po­jed­ná­va­ní, kto­rá je v spi­se na č.l. 441, vy­plý­va, ţe od­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia, kto­ré za­ča­lo vo vop­red sta­no­ve­ný čas, sa od sa­mé­ho za­čiat­ku zú­čas­tni­la po­ve­re­ná za­mes­tnan­ky­ňa ţalo­va­né­ho; ţalob­ca sa naň ale dos­ta­vil aţ pri vy­hla­so­va­ní roz­sud­ku.

10.4. Zo zá­zna­mu o okol­nos­tiach tý­ka­jú­cich sa zme­ny po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, kto­rý
na zá­kla­de vý­zvy do­vo­la­cie­ho sú­du vy­ho­to­vil  8. jú­na  2016 pred­se­da prís­luš­né­ho se­ná­tu
od­vo­la­cie­ho sú­du (poz­nám­ka do­vo­la­cie­ho sú­du: ten­to zá­znam je sú­čas­ťou spi­su do­vo­la­cie­ho
sú­du), vy­plý­va, ţe od­vo­la­cí súd vy­tý­čil ter­mín po­jed­ná­va­nia 26. mar­ca 2014. Pod­ľa rozvr­hu
prá­ce Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve v zne­ní, kto­ré pla­ti­lo v ča­se vy­tý­če­nia po­jed­ná­va­nia, bo­la
se­ná­tu „9  Co“  pri­de­le­ná  po­jed­ná­va­cia  mies­tnosť  č. 41.  S účin­nos­ťou  od 1.  jú­la 2014

(Do­dat­kom č. 6 k rozvr­hu prá­ce na rok 2014) bo­la ale to­mu­to se­ná­tu pri­de­le­ná po­jed­ná­va­cia

mies­tnosť č.  63. Vec pre­jed­ná­va­jú­ci se­nát na tú­to zme­nu rea­go­val v praxi vţdy tak, ţe
na  po­jed­ná­va­cej  mies­tnos­ti  č. 41  bol  pri  po­jed­ná­va­nia  us­ku­toč­ne­ných  po 1.  jú­li 2014

uve­rej­ne­ný oznam o tom, ţe sa po­jed­ná­va na č. 63. Ten­to pos­tup za­cho­val od­vo­la­cí se­nát
aj v pres­kú­ma­va­nej ve­ci, čo na­po­kon potvr­dzu­je aj tá sku­toč­nosť, ţe zá­stup­ky­ňa ţalo­va­né­ho
sa riad­ne a včas dos­ta­vi­la eš­te pred po­jed­ná­va­ním do po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti č. 63 (i keď
ţalo­va­né­mu - tak, ako ţalob­co­vi - bo­lo do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o tom, ţe od­vo­la­cí súd bu­de
po­jed­ná­vať v mies­tnos­ti č. 41). Naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, ţe úda­je, kto­ré vy­plý­va­jú zo spi­su,
nes­po­chyb­ňu­jú správ­nosť ob­sa­hu toh­to zá­zna­mu spí­sa­né­ho pred­se­dom od­vo­la­cie­ho se­ná­tu.

10.5. Naj­vyš­ší súd uţ vo via­ce­rých roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil vý­znam zá­sa­dy, pod­ľa
kto­rej prá­vo pat­rí bde­lým  (po­zor­ným, os­traţitým, opatr­ným), te­da tým, kto­rí sa ak­tív­ne
za­ují­ma­jú o ochra­nu, up­lat­ne­nie a vý­kon svo­jich práv, neod­kla­da­jú svo­je osob­né roz­hod­nu­tia
tý­ka­jú­ce sa vý­ko­nu práv na pos­led­nú chví­ľu, svo­je pro­ces­né úko­ny prip­ra­vu­jú s dos­ta­toč­ným
ča­so­vým pred­sti­hom, nes­po­lie­ha­jú sa na ná­ho­du, pred­ví­da­jú aj moţnos­ti vzni­ku kom­pli­ká­cií
sťaţujú­cich vý­kon práv a ich up­lat­ne­nie v pre­bie­ha­jú­com ko­na­ní (viď nap­rík­lad roz­hod­nu­tia
sp. zn. 1 Cdo 181/2015, 2 Cdo 326/2015, 3 Cdo 248/2006, 4 Cdo 26/2014, 5 Cdo 348/2013,
6  EC­do  43/2013,  7  Cdo  72/2015,  8  Cdo  482/2015).  Tá­to  zá­sa­da je  pl­ne  opod­stat­ne­ná
aj v prí­pa­de prá­va účas­tní­ka ko­na­nia zú­čas­tniť sa od­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia. Ob­sah spi­su
ne­dá­va v da­nom prí­pa­de pod­klad pre zá­ver, ţe ţalob­ca sa sprá­val v sú­la­de s tou­to zá­sa­dou.

10.6. Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov je pred­met­ná ná­miet­ka ţalob­cu neo­pod­stat­ne­ná.

11.  Pod­ľa  ná­zo­ru  do­vo­la­te­ľa  je  roz­hod­nu­tie  od­vo­la­cie­ho  sú­du  ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né  aţ  do tej mie­ry,  ţe  je nep­res­kú­ma­teľ­né;  v nep­res­kú­ma­teľ­nos­ti  vi­dí  ţalob­ca pro­ces­nú va­du ko­na­nia v zmys­le § 237 písm. f/ O.s.p.

11.1. Pod­ľa čl.  6 ods.  1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd
(„ďa­lej len „Do­ho­vor“) kaţdý má prá­vo na to, aby je­ho zá­leţitosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne
a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom. Prá­vo
na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces nez­na­me­ná ale prá­vo na to, aby bol účas­tník ko­na­nia pred
všeo­bec­ným  sú­dom  ús­peš­ný,  te­da  aby  bo­lo  roz­hod­nu­té  v sú­la­de  s je­ho  poţiadav­ka­mi
a práv­ny­mi  ná­zor­mi (I.  ÚS 50/04).  Z prá­va  na  spra­vod­li­vé  súd­ne  ko­na­nie  vy­plý­va

aj po­vin­nosť všeo­bec­né­ho sú­du za­obe­rať sa účin­ne ná­miet­ka­mi, ar­gu­men­tmi a dô­kaz­ný­mi
návr­hmi strán  (av­šak) s vý­hra­dou, ţe ma­jú vý­znam pre roz­hod­nu­tie  (I. ÚS  46/05). Súd
sa  z toh­to  dô­vo­du  ne­mu­sí  v od­ôvod­ne­ní  svoj­ho  roz­hod­nu­tia  za­obe­rať  úpl­ne  všet­ký­mi
dô­vod­mi a ar­gu­men­tmi pro­ces­ných strán; pos­ta­ču­jú­cim je, ak z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia

sú zrej­mé všet­ky pre roz­hod­nu­tie pod­stat­né sku­toč­nos­ti ob­jas­ňu­jú­ce skut­ko­vý a práv­ny zá­klad roz­hod­nu­tia (viď tieţ II. ÚS 76/07).

11.2. Nep­res­kú­ma­teľ­nosť roz­hod­nu­tia bo­la uţ dáv­nej­šou ju­di­ka­tú­rou naj­vyš­šie­ho sú­du
(R 111/1998) po­vaţova­ná za pro­ces­nú va­du („inú va­du ko­na­nia“) ne­zak­la­da­jú­cu prí­pus­tnosť
do­vo­la­nia. Správ­nosť ta­ké­ho  na­ze­ra­nia  na práv­ne dôs­led­ky nep­res­kú­ma­teľ­nos­ti  potvr­di­li
via­ce­ré roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du o sťaţnos­tiach pro­ti tým roz­hod­nu­tiam naj­vyš­šie­ho sú­du,
kto­ré zotr­va­li na práv­nych zá­ve­roch sú­lad­ných s R  111/1998  (viď nap­rík­lad roz­hod­nu­tia
sp.  zn.  I.  ÚS 364/2015,  II.  ÚS 184/2015  a III.  ÚS 288/2015).  Ústav­ný  súd  v ná­le­ze

z 30. ja­nuá­ra 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 kon­šta­to­val, ţe „sa väč­ši­no­vým ná­zo­rom svo­jich se­ná­tov prik­lo­nil k tej ju­di­ka­tú­re naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rá pri­ja­la zá­ver, ţe ne­dos­ta­tok riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku ne­zak­la­dá va­du ko­na­nia pod­ľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú va­du ko­na­nia pod­ľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

11.3. Na ro­ko­va­ní ob­čian­skop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo

3.  de­cem­bra     2015,  bo­lo  pri­ja­té  zjed­no­cu­jú­ce  sta­no­vis­ko,  práv­na  ve­ta  kto­ré­ho  znie:
„Nep­res­kú­ma­teľ­nosť roz­hod­nu­tia za­kla­dá inú va­du ko­na­nia v zmys­le § 241 ods. 2 písm. b/
Ob­čian­ske­ho  súd­ne­ho  po­riad­ku.  Vý­ni­moč­ne,  keď  pí­som­né  vy­ho­to­ve­nie  roz­hod­nu­tia
neob­sa­hu­je  zá­sad­né  vy­svet­le­nie  dô­vo­dov  pod­stat­ných  pre  roz­hod­nu­tie  sú­du,  môţe  ísť
o sku­toč­nosť, kto­rá za­kla­dá prí­pus­tnosť do­vo­la­nia pod­ľa § 237 ods. 1 písm. f/ Ob­čian­ske­ho
súd­ne­ho po­riad­ku“. To­to sta­no­vis­ko, kto­ré  bo­lo pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho
sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod R 2/2016, po­vaţuje do­vo­la­cí súd za pl­ne
opod­stat­ne­né aj v pres­kú­ma­va­nej ve­ci. Do­dá­va, ţe ob­sah spi­su ne­pos­ky­tu­je ţiad­ny pod­klad
pre to, aby sa na da­ný prí­pad up­lat­ni­la dru­há ve­ta toh­to sta­no­vis­ka, kto­rá pred­sta­vu­je kraj­nú
vý­nim­ku z pr­vej ve­ty a tý­ka sa vý­luč­ne len cel­kom oje­di­ne­lých prí­pa­dov, kto­ré ma­jú zna­ky
re­le­van­tné aj pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“). O ta­ký
prí­pad  ide  v praxi  nap­rík­lad  vte­dy,  keď  roz­hod­nu­tie  sú­du  neob­sa­hu­je  vô­bec  ţiad­ne
od­ôvod­ne­nie, ale­bo keď sa vy­skyt­li  „va­dy naj­zák­lad­nej­šej dô­leţitos­ti pre súd­ny sys­tém”
(poz­ri Su­tyaz­hnik pro­ti Rus­ku, roz­su­dok z ro­ku 2009), prí­pad­ne ak doš­lo k va­de tak zá­sad­nej,
ţe ma­la za nás­le­dok „jus­tič­ný om­yl“ (Rya­bykh pro­ti Rus­ku, roz­su­dok z ro­ku 2003). V da­nom
prí­pa­de ob­sah spi­su ne­dá­va ţiad­ny dô­vod, aby na pres­kú­ma­va­nú vec bo­la ap­li­ko­va­ná dru­há
ve­ta uve­de­né­ho sta­no­vis­ka.

11.4. Do­vo­la­teľ te­da v pres­kú­ma­va­nej ve­ci ne­dô­vod­ne na­mie­ta, ţe mu (ním tvr­de­ný­mi
ne­dos­tat­ka­mi od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku) bo­la od­ňa­tá moţnosť pred sú­dom ko­nať.

12. Ţalob­ca za­stá­va ná­zor, ţe od­vo­la­cí súd ne­reš­pek­to­val pos­tup v zmys­le  §  213
ods. 2 O.s.p. To­to us­ta­no­ve­nie uk­la­da­lo od­vo­la­cie­mu sú­du, aby pred roz­hod­nu­tím o od­vo­la­ní
v prí­pa­de, ak je to­ho ná­zo­ru, ţe sa na vec vzťa­hu­je us­ta­no­ve­nie práv­ne­ho pred­pi­su, kto­ré
pri do­te­raj­šom roz­ho­do­va­ní ve­ci ne­bo­lo pouţité a bo­lo pre roz­hod­nu­tie ve­ci roz­ho­du­jú­ce,
vy­zval účas­tní­kov ko­na­nia vy­jad­riť sa k moţné­mu pouţitiu toh­to „no­vé­ho“ us­ta­no­ve­nia.

12.1. K dôs­led­kom ne­reš­pek­to­va­nia pro­ces­né­ho pos­tu­pu od­vo­la­cie­ho sú­du up­ra­ve­né­ho
us­ta­no­ve­ním  §  213  ods.  2  O.s.p.  naj­vyš­ší  súd  za­ujal  sta­no­vis­ko  v ju­di­ká­te  R 33/2011,

v kto­rom kon­šta­to­val, ţe po­kiaľ od­vo­la­cí súd ne­vyz­val účas­tní­ka ko­na­nia (pro­ces­nú stra­nu) v zmys­le § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vy­jad­ril k moţné­mu pouţitiu to­ho us­ta­no­ve­nia práv­ne­ho pred­pi­su, kto­ré pri do­te­raj­šom roz­ho­do­va­ní ve­ci ne­bo­lo pouţité a je pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du pre roz­hod­nu­tie vo ve­ci roz­ho­du­jú­ce, od­ňal účas­tní­ko­vi ko­na­nia moţnosť pred sú­dom ko­nať v zmys­le § 237 písm. f/ O.s.p.

12.2. Zo spi­su ne­vyp­lý­va, ţe by od­vo­la­cí súd ap­li­ko­val („no­vé“) us­ta­no­ve­nie, kto­ré pred  ním  uţ  neap­li­ko­val  súd  pr­vej  in­štan­cie.  Sku­toč­nosť,  ţe  na  pod­kla­de  rov­na­kých us­ta­no­ve­ní dos­pe­li oba sú­dy k od­liš­ným práv­nym zá­ve­rom, ne­moţno po­vaţovať z hľa­dis­ka § 213 ods. 2 O.s.p. za práv­ne vý­znam­nú.

12.3.  Na­po­kon,  ţalob­ca  v do­vo­la­ní  ne­kon­kre­ti­zo­val,  kto­ré  us­ta­no­ve­nie             (pred­tým

údaj­ne ne­pouţité sú­dom pr­vej in­štan­cie) ap­li­ko­val od­vo­la­cí súd, a te­da na kto­ré us­ta­no­ve­nie sa  pod­ľa  je­ho  ná­zo­ru  vzťa­hu­je  ním  tvr­de­né  za­ned­ba­nie  po­vin­nos­ti  od­vo­la­cie­ho  sú­du pos­tu­po­vať pod­ľa § 213 ods. 2 O.s.p.

12.4.  Z uve­de­ných  dô­vo­dov  po­vaţuje  do­vo­la­cí  súd  pred­met­nú  ná­miet­ku  ţalob­cu za neo­pod­stat­ne­nú.

II.

13. Do­vo­la­teľ tvr­dí, ţe v ko­na­ní doš­lo k „inej va­de“ ma­jú­cej za nás­le­dok nes­práv­ne
roz­hod­nu­tie vo ve­ci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za „inú va­du“ (v § 237 O.s.p. neu­ve­de­nú)
sa v do­te­raj­šej roz­ho­do­va­cej praxi naj­vyš­šie­ho sú­du po­vaţova­lo naj­mä po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní
o do­ka­zo­va­ní nap­rík­lad tým, ţe súd vô­bec ne­zis­ťo­val sku­toč­nos­ti roz­ho­du­jú­ce pre po­sú­de­nie
ve­ci aj na­priek to­mu, ţe bo­li tvr­de­né a na ich preu­ká­za­nie bo­li navr­hnu­té dô­ka­zy. Va­du tej­to
po­va­hy za­kla­da­lo aj po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní o vy­ko­ná­va­ní jed­not­li­vých dô­kaz­ných pros­tried­kov
(nap­rík­lad oso­ba, kto­rá ma­la byť vy­po­ču­tá ako sve­dok, bo­la vy­po­ču­tá ako účas­tník ko­na­nia,
sve­dok ne­bol o svo­jich po­vin­nos­tiach riad­ne pou­če­ný, dô­kaz lis­ti­nou bol vy­ko­na­ný v roz­po­re
s § 129 O.s.p.). Zo spi­su ne­vyp­lý­va, ţe by doš­lo k va­de ta­kej­to po­va­hy.

14. Za „inú pro­ces­nú va­du“, ako uţ bo­lo uve­de­né vy­ššie, bo­lo dáv­nej­šou ju­di­ka­tú­rou

(R   111/1998)  a  tieţ  sta­no­vis­kom  R        2/2016  po­vaţova­né  aj  ne­dos­ta­toč­né  od­ôvod­ne­nie

do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

14.1. V da­nom prí­pa­de od­vo­la­cí súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia uvie­dol struč­ne roz­ho­du­jú­ci skut­ko­vý stav, opí­sal prie­beh ko­na­nia, vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia, vy­svet­lil, čo­ho sa ţalob­ca do­má­hal, čo uvá­dzal ţalo­va­ný na svo­ju ob­ra­nu, čím ţalob­ca a ţalo­va­ný ar­gu­men­to­va­li v od­vo­la­com ko­na­ní. Od­vo­la­cí súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku ci­to­val práv­ne pred­pi­sy, kto­ré ap­li­ko­val na pre­jed­ná­va­ný prí­pad a z kto­rých vy­vo­dil svo­je práv­ne zá­ve­ry.  Pri­ja­té  práv­ne  zá­ve­ry  ná­leţite  vy­svet­lil  spô­so­bom,  z kto­ré­ho  je  zrej­mé,  aký­mi úva­ha­mi  sa  ria­dil.  Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho  sú­du ne­vyp­lý­va jed­nos­tran­nosť, ani ta­ká ap­li­ká­cia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov, kto­rá by bo­la pop­re­tím ich úče­lu, pod­sta­ty a zmys­lu.

14.2. Naj­vyš­ší súd vzhľa­dom na to dos­pel k zá­ve­ru, ţe skut­ko­vé ale­bo práv­ne zá­ve­ry
od­vo­la­cie­ho sú­du nie sú v da­nom prí­pa­de zjav­ne neo­dô­vod­ne­né a nez­lu­či­teľ­né s čl. 46 ods. 1
Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­va“) a ţe od­ôvod­ne­nie do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho
uz­ne­se­nia  od­vo­la­cie­ho  sú­du  ako  ce­lok  spĺňa  pa­ra­met­re  zá­kon­né­ho  od­ôvod­ne­nia  (§  157
ods. 2 O.s.p.).

15. Neo­pod­stat­ne­ná je do­vo­la­cia ná­miet­ka, pod­ľa kto­rej v ko­na­ní doš­lo k pro­ces­ným nes­práv­nos­tiam v prie­be­hu vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia a vy­hod­no­co­va­nia je­ho vý­sled­kov.

15.1. Do ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy
a prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru ne­pat­rí prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia,
aby sa všeo­bec­ný súd sto­toţnil s je­ho práv­ny­mi ná­zor­mi, navr­ho­va­ním a hod­no­te­ním dô­ka­zov
(I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08); sú­čas­ťou toh­to prá­va nie je ani prá­vo účas­tní­ka
ko­na­nia vy­jad­ro­vať sa k spô­so­bu hod­no­te­nia ním navr­hnu­tých dô­ka­zov sú­dom, prí­pad­ne
sa  doţado­vať  ním  navr­hnu­té­ho  spô­so­bu  hod­no­te­nia  vy­ko­na­ných  dô­ka­zov  (I. ÚS 97/97).
Prá­vo­moc ko­nať o ve­ci, kto­rej sa návrh tý­ka, v se­be ob­sa­hu­je i prá­vo­moc po­sú­diť to, či a aké
dô­ka­zy na zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu sú pot­reb­né a akým spô­so­bom sa za­bez­pe­čí dô­kaz
na je­ho vy­ko­na­nie (I. ÚS 52/03). Súd v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní nie je via­za­ný návr­hmi
účas­tní­kov na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia a nie je po­vin­ný vy­ko­nať všet­ky navr­ho­va­né dô­ka­zy.
Po­sú­de­nie  návr­hu  na  vy­ko­na­nie  do­ka­zo­va­nia  a roz­hod­nu­tie,  kto­ré  z  nich  bu­dú  v rám­ci
do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né, je vţdy ve­cou sú­du  (viď  §  120 ods.  1 O.s.p.), a nie účas­tní­kov
ko­na­nia.

15.2. V zmys­le § 132 O.s.p. dô­ka­zy hod­no­tí súd pod­ľa svo­jej úva­hy, a to kaţdý dô­kaz jed­not­li­vo a všet­ky dô­ka­zy v ich vzá­jom­nej sú­vis­los­ti; pri­tom sta­ros­tli­vo pri­hlia­da na všet­ko, čo vy­šlo za ko­na­nia naj­avo, včí­ta­ne to­ho, čo uvied­li účas­tní­ci. Nes­práv­ne vy­hod­no­te­nie dô­ka­zov nie je ju­di­ka­tú­rou naj­vyš­šie­ho sú­du po­vaţova­né za sa­mos­tat­ný do­vo­la­cí dô­vod (viď nap­rík­lad roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn.  3 Cdo  172/2011,  5 Cdo  251/2012 a 7 Cdo 117/2014).

15.3. Naj­vyš­ší súd vo svo­jich roz­hod­nu­tiach vy­da­ných do 30. jú­na 2016 opa­ko­va­ne
uvie­dol, ţe do­vo­la­nie je mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok ur­če­ný na náp­ra­vu len vý­slov­ne
uve­de­ných pro­ces­ných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmot­nop­ráv­nych (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) nes­práv­nos­tí. Do­vo­la­nie ne­bo­lo (a po uve­de­nom dni na­ďa­lej nie je) „ďal­ším“
od­vo­la­ním. Pre­to sa ním ne­moţno ús­peš­ne do­má­hať re­ví­zie skut­ko­vých zis­te­ní, ku kto­rým
dos­pel súd pr­vej in­štan­cie ale­bo od­vo­la­cí súd, ani pries­ku­mu správ­nos­ti ni­mi vy­ko­na­né­ho
do­ka­zo­va­nia. Ťaţis­ko do­ka­zo­va­nia je v ko­na­ní pred sú­dom pr­vej in­štan­cie a je­ho skut­ko­vé
zá­ve­ry je op­ráv­ne­ný dopĺňať, prí­pad­ne ko­ri­go­vať len od­vo­la­cí súd, kto­rý za tým úče­lom môţe
v me­dziach  zá­ko­na  vy­ko­ná­vať  do­ka­zo­va­nie (§ 213  O.s.p.).  Do­vo­la­cí  súd  ne­môţe

pres­kú­ma­vať  správ­nosť  a  úpl­nosť  skut­ko­vých  zis­te­ní  a v nad­väz­nos­ti  na to  po­su­dzo­vať,
či sú­dy správ­ne vy­hod­no­ti­li vý­sled­ky vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, uţ len z to­ho dô­vo­du, ţe nie
je op­ráv­ne­ný bez ďal­šie­ho pre­hod­no­co­vať vy­ko­na­né dô­ka­zy  - na roz­diel od sú­du pr­vej
in­štan­cie a tieţ od­vo­la­cie­ho sú­du ne­má to­tiţ do­vo­la­cí súd moţnosť vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie
[ako je to, na­po­kon, zrej­mé z § 243a ods. 2 in fi­ne O.s.p. („do­ka­zo­va­nie však ne­vy­ko­ná­va“)].

16. Pod­ľa ná­zo­ru do­vo­la­te­ľa doš­lo k inej va­de ko­na­nia ma­jú­cej za nás­le­dok nes­práv­ne
roz­hod­nu­tie vo ve­ci tieţ v dôs­led­ku ne­ná­leţité­ho na­ze­ra­nia od­vo­la­cie­ho sú­du na spl­ne­nie
po­vin­nos­tí  za­ťaţujú­cich  účas­tní­kov  ko­na­nia  v pro­ce­se  do­ka­zo­va­nia (po­vin­nos­ti  tvr­de­nia

a dô­kaz­nej po­vin­nos­ti).

16.1. V zmys­le § 120 ods. 1 ve­ta pr­vá O.s.p. pla­ti­lo, ţe účas­tní­ci sú po­vin­ní ozna­čiť
dô­ka­zy  na  preu­ká­za­nie  svo­jich  tvr­de­ní.  Účas­tník,  kto­rý  neoz­na­čil  dô­ka­zy  pot­reb­né
na preu­ká­za­nie svo­jich tvr­de­ní  (neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no), ne­sie ne­priaz­ni­vé dôs­led­ky
svoj­ho  pro­ces­né­ho  pos­tu­pu  v po­do­be  ta­ké­ho  roz­hod­nu­tia  sú­du,  kto­ré  bu­de  vy­chá­dzať
zo skut­ko­vé­ho sta­vu zis­te­né­ho na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov. Pred­pok­la­dom riad­ne­ho
spl­ne­nia dô­kaz­nej po­vin­nos­ti účas­tní­ka ko­na­nia je, ţe spl­nil svo­ju po­vin­nosť tvr­de­nia (unie­sol
bre­me­no tvr­de­nia). Účas­tník, kto­rý nespl­ní svo­ju po­vin­nosť tvr­diť sku­toč­nos­ti roz­hod­né
z hľa­dis­ka hypo­té­zy práv­nej nor­my, spra­vid­la ani ne­môţe spl­niť dô­kaz­nú po­vin­nosť. Ak ide

o sku­toč­nosť  roz­hod­nú  pod­ľa  hmot­né­ho  prá­va,  neu­ne­se­nie  bre­me­na  tvr­de­nia  o tej­to sku­toč­nos­ti má pre účas­tní­ka spra­vid­la za nás­le­dok pre ne­ho ne­priaz­ni­vé roz­hod­nu­tie.

16.2.  V da­nom  prí­pa­de  bo­lo  na  ţalob­co­vi,  kto­rý  tvr­dil,  ţe  okamţité  skon­če­nie
je  nep­lat­né,  aby  preu­ká­zal  opod­stat­ne­nosť  svo­jich  tvr­de­ní.  Sú­dy  na  zá­kla­de  vý­sled­kov
vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia dos­pe­li k zhod­né­mu skut­ko­vé­mu zá­ve­ru nie­len o tom, kto od­osie­lal
e-mai­lo­vé sprá­vy špe­ci­fi­ko­va­né v okamţitom skon­če­ní, ale aj o tom, aký bol ich ob­sah
(od­liš­né bo­li iba ich práv­ne náh­ľa­dy na in­ten­zi­tu po­ru­še­nia sluţob­ných po­vin­nos­tí a zá­ka­zov
ţalob­com). Po­dob­ne dos­pe­li k rov­na­kým skut­ko­vým zis­te­niam oh­ľa­dom ča­so­vých sú­vis­los­tí
od­os­la­nia  správ (opač­né  práv­ne  zá­ve­ry  za­uja­li  iba  o tom,  ke­dy  sa  ţalo­va­ný  práv­ne

re­le­van­tným spô­so­bom doz­ve­del o ich od­os­la­ní).

16.3.  Na  ţalo­va­nom  bo­lo,  aby  preu­ká­zal  exis­ten­ciu  ko­na­nia  ţalob­cu,  kto­ré  bo­lo po­vaţova­né za dô­vod pre okamţité skon­če­nie. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru do­vo­la­cie­ho sú­du ob­sah  spi­su  umoţňo­val  pri­jať  práv­ne  zá­ve­ry,  na  kto­rých  od­vo­la­cí  súd  za­loţil  svo­je roz­hod­nu­tie.

16.4. Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né je neo­pod­stat­ne­ná aj tá­to do­vo­la­cia ná­miet­ka.

17. Pod­ľa § 213 ods. 1 O.s.p. pla­ti­lo, ţe od­vo­la­cí súd je skut­ko­vý­mi zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa via­za­ný. Ak má od­vo­la­cí súd za to, ţe súd pr­vé­ho stup­ňa dos­pel na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov k nes­práv­nym skut­ko­vým zis­te­niam, do­ka­zo­va­nie v pot­reb­nom roz­sa­hu opa­ku­je sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).

17.1. Via­za­nosť od­vo­la­cie­ho sú­du skut­ko­vým sta­vom us­tá­le­ným sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a  pod­mie­ne­nie  zme­ny  je­ho  skut­ko­vých  zá­ve­rov  opa­ko­va­ním  ale­bo  vy­ko­na­ním  no­vých dô­ka­zov vy­plý­va­lo zo zá­sa­dy pria­mos­ti a ús­tnos­ti ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia.

17.2.  Od­vo­la­cí  súd  v na­pad­nu­tom  roz­sud­ku  kon­šta­to­val,  ţe           „súd  pr­vé­ho  stup­ňa

v dos­ta­toč­nom roz­sa­hu zis­til skut­ko­vý stav vo ve­ci, vec ale ne­po­sú­dil správ­ne po práv­nej strán­ke“  (viď kon­šta­to­va­nie od­vo­la­cie­ho sú­du vy­jad­re­né v pr­vom od­se­ku na str.  6 je­ho roz­sud­ku). Sku­toč­nosť, ţe od­vo­la­cí súd na po­jed­ná­va­ní zo­pa­ko­val do­ka­zo­va­nie via­ce­rý­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi, nez­na­me­ná roz­por s tým­to je­ho kon­šta­to­va­ním. Ţalob­com na­mie­ta­ná okol­nosť, ţe neš­lo o ţiad­ne „no­vé“ dô­ka­zy, je tu bez práv­ne­ho vý­zna­mu.

17.3. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru do­vo­la­cie­ho sú­du bol pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du v sú­la­de so zá­ko­nom a ne­mo­hol za­loţiť inú va­du ko­na­nia v zmys­le § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

18. Ţalob­ca v do­vo­la­ní na­mie­ta, ţe ţalo­va­ný v da­nom prí­pa­de navr­hol na preu­ká­za­nie
svo­jich tvr­de­ní dô­ka­zy  (e-mai­lo­vé sprá­vy)  ob­sta­ra­né  v roz­po­re  so všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi

práv­ny­mi  pred­pis­mi  a v roz­po­re  s prá­vom na  ochra­nu súk­ro­mia  ţalob­cu,  pre­to  súd  ta­ké (nep­rí­pus­tné) do­ka­zo­va­nie tý­mi­to dô­kaz­mi nes­mel vy­ko­nať a z je­ho vý­sled­kov vy­chá­dzať. Pod­ľa pres­ved­če­nia ţalob­cu je te­da nes­práv­ny ná­zor od­vo­la­cie­ho sú­du, ţe iš­lo o pro­ces­ne prí­pust­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok a ţiad­ne us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni­lo je­ho pouţitiu.

18.1. V zmys­le čl.  8 ods.  1 Do­ho­vo­ru kaţdý má prá­vo na reš­pek­to­va­nie svoj­ho súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ţivo­ta, oby­dlia a ko­reš­pon­den­cie.

18.2. Pod­ľa čl. 10 ods. 2 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 23/1991 Zb., kto­rým sa uvá­dza Lis­ti­na
zá­klad­ných   práv   a slo­bôd (ďa­lej   len „Lis­ti­na“)   kaţdý   má   prá­vo   na   ochra­nu

pred neop­ráv­ne­ným za­sa­ho­va­ním do súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ţivo­ta. Pod­ľa čl. 13 Lis­ti­ny nik­to  nes­mie  po­ru­šiť  lis­to­vé  ta­jom­stvo  ani  ta­jom­stvo  iných  pí­som­nos­tí  a  zá­zna­mov, či uţ ucho­vá­va­ných v súk­ro­mí ale­bo za­sie­la­ných poš­tou ale­bo iným spô­so­bom, s vý­nim­kou prí­pa­dov a spô­so­bom, kto­ré us­ta­no­ví zá­kon; rov­na­ko sa za­ru­ču­je ta­jom­stvo správ po­dá­va­ných te­le­fó­nom, te­leg­ra­fom ale­bo iným po­dob­ným za­ria­de­ním.

18.3. Pod­ľa čl. 16 ods. 1 ve­ta pr­vá Ústa­vy ne­dot­knu­teľ­nosť oso­by a jej súk­ro­mia je za­ru­če­ná. Pod­ľa čl. 19 ods. 2 Ústa­vy kaţdý má prá­vo na ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným za­sa­ho­va­ním do súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ţivo­ta. Pod­ľa čl. 22 ods. 2 Ústa­vy nik­to nes­mie po­ru­šiť lis­to­vé ta­jom­stvo ani ta­jom­stvo iných pí­som­nos­tí a zá­zna­mov, či uţ ucho­vá­va­ných v súk­ro­mí, ale­bo za­sie­la­ných poš­tou, ale­bo iným spô­so­bom; vý­nim­kou sú prí­pa­dy, kto­ré us­ta­no­ví zá­kon; rov­na­ko sa za­ru­ču­je ta­jom­stvo správ po­dá­va­ných te­le­fó­nom, te­leg­ra­fom ale­bo iným po­dob­ným za­ria­de­ním.

18.4.  V ča­se  okamţité­ho  skon­če­nia  Zá­kon­ník  prá­ce  neob­sa­ho­val  úp­ra­vu,  kto­rá
sa nes­kôr sta­la je­ho sú­čas­ťou (viď us­ta­no­ve­nie § 13 ods. 4 Zá­kon­ní­ka prá­ce). Niek­to­ré zá­ko­ny
[nap­rík­lad  zá­kon  č. 166/2003  Z.z.  o ochra­ne  súk­ro­mia  pred  neop­ráv­ne­ným  pouţitím

in­for­mač­no-tech­nic­kých  pros­tried­kov  a o zme­ne  a  dopl­ne­ní  niek­to­rých  zá­ko­nov               (zá­kon

o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) a zá­kon č.  351/2016 Z.z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách] sta­no­vo­va­li  me­dze  zá­sa­hu  do  súk­ro­mia  sle­do­va­ním  elek­tro­nic­kej  poš­ty  fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb.

19. Aj Do­ho­vo­rom, Lis­ti­nou, Ústa­vou a zá­kon­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky chrá­ne­né prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­ro­mia a osob­nej ko­reš­pon­den­cie má svo­je li­mi­ty.

19.1. Pred­met­né prá­vo sa v naj­zre­teľ­nej­šej po­do­be vzťa­hu­je na sfé­ru rý­dzo súk­rom­nú,
v kto­rej jed­not­li­vec ko­ná v ce­lom roz­sa­hu slo­bod­ne a pl­ne auto­nóm­ne. Av­šak vte­dy, keď
jed­not­li­vec (ako za­mes­tna­nec) ko­ná v pra­cov­nom pros­tre­dí za­mes­tná­va­te­ľa, má je­ho prá­vo
na ochra­nu súk­ro­mia pred­sa len čias­toč­ne iných cha­rak­ter. Ani tam, kde má za­mes­tna­nec

pl­niť pra­cov­né úlo­hy, nes­trá­ca prá­vo na súk­ro­mie, v is­tom zmys­le a roz­sa­hu mu tu ale kon­ku­ru­jú prá­va za­mes­tná­va­te­ľa. Na pra­co­vis­ku vte­dy do­chá­dza k stre­tu prá­va za­mes­tnan­ca na ochra­nu súk­ro­mia s iným prá­vom, a to prá­vom za­mes­tná­va­te­ľa poz­nať, ako za­mes­tna­nec pl­ní svo­je pra­cov­né ale­bo sluţob­né po­vin­nos­ti, ako reš­pek­tu­je zá­ko­nom sta­no­ve­né zá­ka­zy a ob­me­dzenia  a aj  to,  ako  a na  aké  úče­ly  vy­uţíva  elek­tro­nic­kú  ko­mu­ni­ká­ciu  po­mo­cou tech­ni­ky vo vlas­tníc­tve za­mes­tná­va­te­ľa. Za­mes­tná­va­teľ má tieţ bez­po­chy­by prá­vo sle­do­vať, ako (štát­ni) za­mes­tnan­ci dodrţujú pra­cov­nú do­bu a ako ju vy­uţíva­jú.

19.2. Po­kiaľ za­mes­tná­va­teľ vo vnút­roor­ga­ni­zač­nom pred­pi­se za­káţe za­mes­tnan­com vy­uţívať pri­de­le­nú vý­poč­to­vú tech­ni­ku na súk­rom­né úče­ly, mu­sí mať pri­me­ra­ný pros­trie­dok na kon­tro­lu to­ho, či sa ten­to zá­kaz reš­pek­tu­je (a keď ne­reš­pek­tu­je, tak v akej mie­re); rov­na­ko mu­sí mať moţnosť zís­kať prí­pad­ný dô­kaz o tom, ţe za­mes­tna­nec zá­kaz ne­dodrţal. Je tieţ lo­gic­ké, ţe keď za­mes­tná­va­teľ v niek­to­rom prí­pa­de pris­tú­pi k vy­ko­na­niu tak­to za­me­ra­nej kon­tro­ly, dô­vod­ne vy­chá­dza z pred­pok­la­du, ţe elek­tro­nic­ká poš­ta za­mes­tnan­ca, s kto­rou prí­de pri kon­tro­le do sty­ku, je poš­ta pra­cov­nej po­va­hy. Po­kiaľ pri vy­ko­ná­va­ní ta­kej­to kon­tro­ly za­mes­tná­va­teľ zis­tí, ţe ide o elek­tro­nic­kú ko­mu­ni­ká­ciu za­mes­tnan­ca súk­rom­nej po­va­hy, tre­ba na prí­pad­ný „zá­sah“ do súk­ro­mia za­mes­tnan­ca hľa­dieť ako na ved­ľaj­ší (se­kun­dár­ny) poz­na­tok z kon­trol­nej ak­ti­vi­ty za­mes­tná­va­te­ľa.

19.3.  Ak  ur­či­tý  za­mes­tná­va­teľ         (sluţob­ný  úrad)  v niek­to­rom  prí­pa­de  po­vaţuje

za skut­ko­vý zá­klad a dô­vod pre skon­če­nie pra­cov­né­ho  (štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho) po­me­ru
ob­sah elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie od­os­la­nej za­mes­tnan­com z po­čí­ta­ča, kto­rý mu bol pri­de­le­ný,
aby ho vy­uţíval pri pl­ne­ní svo­jich pra­cov­ných (sluţob­ných) po­vin­nos­tí, súd sa v ob­čian­skom
súd­nom  ko­na­ní  o ur­če­nie  nep­lat­nos­ti  zru­šo­va­cie­ho  pre­ja­vu  za­mes­tná­va­te­ľa  spra­vid­la
ne­zao­bí­de bez oboz­ná­me­nia sa s tou­to ko­mu­ni­ká­ciou. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru do­vo­la­cie­ho
sú­du môţe súd, reš­pek­tu­júc prin­cíp le­ga­li­ty, le­gi­ti­mi­ty a pro­por­cio­na­li­ty, v ta­kom prí­pa­de
vy­ko­nať do­ka­zo­va­nie aj elek­tro­nic­kou ko­mu­ni­ká­ciou za­mes­tnan­ca a z vý­sled­kov vy­ko­na­né­ho
do­ka­zo­va­nia pri roz­ho­do­va­ní vy­chá­dzať. Pri za­cho­va­ní uve­de­ných prin­cí­pov môţe ísť v praxi
o ta­ký  prí­pad  nap­rík­lad  vte­dy,  keď  je  me­dzi  obo­mi  kon­ku­ru­jú­ci­mi  si  prá­va­mi  zre­teľ­ný
ne­po­mer v pros­pech zá­uj­mu za­mes­tná­va­te­ľa a okol­nos­ti pre­jed­ná­va­nej ve­ci vý­raz­ne pre­fe­ru­jú
je­ho prá­vo na súd­nu ochra­nu pred prá­vom za­mes­tnan­ca na ochra­nu súk­ro­mia.

19.4. V da­nom prí­pa­de ţalob­ca neo­dos­lal pred­met­né sprá­vy z elek­tro­nic­kej ad­re­sy,
kto­rú by si sám zria­dil pre svo­je osob­né úče­ly mi­mo sfé­ry sluţob­né­ho úra­du - nap­rík­lad
za pouţitia ve­rej­ne dos­tup­ných (inter­ne­to­vých) server­ov. E-mai­lo­vú ad­re­su (schrán­ku) zria­dil
ţalo­va­ný na to, aby pros­tred­níc­tvom nej ţalob­ca pl­nil svo­je sluţob­né po­vin­nos­ti. Zria­de­ná
elek­tro­nic­ká ad­re­sa ob­sa­ho­va­la do­mé­no­vé me­no (viď „minv.sk“), kto­rá zre­teľ­ne vy­jad­ro­va­la,

ţe ide o ad­re­su ne­zria­de­nú ţalob­com, a kto­rá zá­ro­veň iden­ti­fi­ko­va­la to­ho, kto ju zria­dil (ţalo­va­né­ho).

19.5. Ţalob­ca bol upo­zor­ne­ný na zá­kaz pouţíva­nia elek­tro­nic­kej poš­ty na súk­rom­né
úče­ly.  Ta­ký­to  zá­kaz  ob­sa­ho­val  uţ  vnút­roor­ga­ni­zač­ný  do­ku­ment  z 18.  de­cem­bra 2002

za­loţe­ný na č.l. 119 spi­su, ako aj Po­ky­nom zru­še­ný ob­dob­ný do­ku­ment z 15. ja­nuá­ra 2009

č.1/2009 (účin­ný v ča­se od­osie­la­nia pr­vej čas­ti e-mai­lo­vých správ uve­de­ných v okamţitom
skon­če­ní)  a na­po­kon  tieţ  sa­mot­ný  Po­kyn (účin­ný  v ča­se  od­osie­la­nia  zvyš­nej  čas­ti

e-mai­lo­vých správ uve­de­ných v okamţitom skon­če­ní). Pod­ľa vy­jad­re­nia sved­ka Ing. A. J. sa
ta­ké­to do­ku­men­ty u ţalo­va­né­ho zve­rej­ňo­va­li aj pri re­gis­trá­cii k pouţíva­niu inter­ne­tu (viď č.l.
70 spi­su). Po­kyn, ako potvr­di­la sved­ky­ňa JUDr. M. V. (viď č.l. 247 spi­su), bol v elek­tro­nic­kej
po­do­be od­os­la­ný všet­kým za­mes­tnan­com  (viď tieţ fo­to­kó­piu dok­la­du o ta­kom ro­zos­la­ní,
kto­rá sa na­chá­dza na č.l.  340 spi­su). V ko­na­ní bo­lo preu­ká­za­né, ţe ţalob­ca ten­to zá­kaz
ne­reš­pek­to­val.

19.6. Zo spi­su ne­vyp­lý­va, ţe by ţalo­va­ný sús­tav­ne, prie­beţne mo­ni­to­ro­val všet­ku
elek­tro­nic­kú poš­tu ţalob­cu. V da­nom prí­pa­de sa spät­ne za­me­ral len na jej časť a iba s ňou
sa oboz­ná­mil, pri­čom za­cho­val ná­leţitú mie­ru, v kto­rej pouţil jej ob­sah pre svo­je roz­hod­nu­tie
pra­cov­nop­ráv­nej po­va­hy. Zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa sí­ce doš­lo k pres­kú­ma­niu ča­so­vo a vec­ne
ob­me­dze­nej čas­ti ko­reš­pon­den­cie ţalob­cu, ne­doš­lo ale k pres­kú­ma­niu akých­koľ­vek iných dát
a do­ku­men­tov, kto­ré bo­li uloţené na je­ho po­čí­ta­či. Mo­ni­to­ro­va­nie zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa
bo­lo te­da roz­sa­ho­vo ob­me­dze­né a pri­me­ra­né dô­vo­dom, kto­ré za­mes­tná­va­te­ľa k to­mu vied­li.
V skut­ko­vom de­ji opí­sa­nom v roz­hod­nu­tiach sú­dov (na za­čiat­ku kto­ré­ho bo­lo po­ču­do­va­nie
jed­né­ho z ad­re­sá­tov elek­tro­nic­kej poš­ty od­os­la­nej ţalob­com nad ob­sa­hom je­mu do­ru­če­nej
sprá­vy, a na kon­ci kto­ré­ho bol pí­som­ný pod­kla­do­vý ma­te­riál vy­pra­co­va­ný sek­ciou kon­tro­ly
a in­špek­čnej  sluţby  ţalo­va­né­ho)  tak­to  ţalo­va­ný  v po­zí­cii  za­mes­tná­va­te­ľa  spät­ne  a len
na zá­kla­de von­kaj­šie­ho pod­ne­tu pre­ve­ro­val, či a ako ţalob­ca reš­pek­to­val sluţob­né po­vin­nos­ti
a ob­me­dzenia vy­plý­va­jú­ce pre štát­ne­ho za­mes­tnan­ca zo zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.

19.7. Zis­te­nia, ku kto­rým dos­pel ţalo­va­ný v rám­ci ním tak­to vy­ko­na­nej kon­tro­ly,
nas­ved­ču­jú to­mu, ţe ob­sah ţalob­com od­os­la­ných správ sa vý­znam­ne dot­kol aj sfé­ry zá­uj­mov
(práv)  ţalo­va­né­ho.  Po­kiaľ  to­tiţ  niek­to­ré  e-mai­lo­vé  sprá­vy  od­os­la­né  ţalob­com  z je­mu
pri­de­le­né­ho (sluţob­né­ho)  po­čí­ta­ča  ob­sa­ho­va­li  nie­len  úda­je  o je­ho  ti­tu­le,  krstnom  me­ne
a priez­vis­ku,  ale  aj  o  je­ho  pra­cov­nom (sluţob­nom)  za­ra­de­ní  u ţalo­va­né­ho,  do­kon­ca

aj sym­bo­li­ku ţalo­va­né­ho (je­ho lo­go so štát­nym zna­kom) a slov­né ozna­če­nie „Mi­nis­ter­stvo
vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, je pri cel­ko­vom cha­rak­te­ri­zo­va­ní tých­to správ ne­pos­ta­ču­jú­ce
vy­chá­dzať iba z ich ob­sa­hu, slov­né­ho vy­jad­re­nia a pouţitých for­mu­lá­cií a od­os­la­né e-mai­lo­vé

sprá­vy  ţalob­cu  po­vaţovať  za  rý­dzo  súk­rom­nú  ko­mu­ni­ká­ciu.  Elek­tro­nic­ká  ko­mu­ni­ká­cia s ta­kou­to sym­bo­li­kou a ozna­če­ním sa to­tiţ na­vo­nok pre­zen­tu­je a jej ad­re­sát­mi vní­ma ako sprá­va, kto­rá sa tak ale­bo onak tý­ka tieţ in­šti­tú­cie, z kto­rej sú e-mai­lo­vé sprá­vy od­osie­la­né. Ta­ká sprá­va ne­môţe z hľa­dis­ka prá­va na súk­ro­mie poţívať rov­na­kú ochra­nu, ako sprá­va bez uve­de­nej sym­bo­li­ky a ozna­če­nia ţalo­va­né­ho.

20. Do­vo­la­teľ svo­ju ar­gu­men­tá­ciu tý­ka­jú­cu sa nep­rí­pus­tnos­ti vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia
je­ho e-mai­lo­vý­mi sprá­va­mi dopl­nil aj pou­ká­za­ním na ob­sah roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci
Hal­for­do­vá pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (z 5. jú­na 1997), pod­sta­tou kto­ré­ho je práv­ny zá­ver,
ţe súk­rom­ná ko­reš­pon­den­cia nes­trá­ca svoj súk­rom­ný cha­rak­ter ani vte­dy, keď je po­sie­la­ná
z pra­co­vis­ka.

20.1. ESĽP ale v roz­hod­nu­tí z 12. ja­nuá­ra 2016 (Bărbu­les­cu pro­ti Ru­mun­sku) dos­pel
k zá­ve­ru,  ţe  mo­ni­to­ring  ko­mu­ni­ká­cie  kon­krét­ne­ho  za­mes­tnan­ca  po­čas  pra­cov­nej  do­by
na po­čí­ta­či, kto­rý pouţíval na pl­ne­nie pra­cov­ných po­vin­nos­tí, nie je v roz­po­re  s čl. 8

Do­ho­vo­ru, te­da ne­za­sa­hu­je do prá­va na ochra­nu súk­ro­mia. Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia vy­plý­va
prí­pus­tnosť   to­ho,   aby   za­mes­tná­va­teľ   pri   reš­pek­to­va­ní   zá­sa­dy   le­ga­li­ty,   le­gi­ti­mi­ty
a pro­por­cio­na­li­ty  sle­do­val  súk­rom­nú  elek­tro­nic­kú  poš­tu  za­mes­tnan­ca  od­osie­la­nú  po­čas
pra­cov­nej  do­by.  ESĽP,  za­obe­ra­júc  sa  otáz­kou  kon­flik­tu  me­dzi  prá­vom  za­mes­tnan­ca
na  reš­pek­to­va­nie  je­ho  súk­ro­mia  a prá­vom  za­mes­tná­va­te­ľa  ove­ro­vať,  či  za­mes­tnan­ci
v pra­cov­nom ča­se pl­nia svo­je pra­cov­né úlo­hy, fa­vo­ri­zo­val zá­ujem za­mes­tná­va­te­ľa.

20.2. ESĽP pros­tred­níc­tvom roz­sud­kov po­dá­va vý­klad Do­ho­vo­ru, a tým pos­ky­tu­je ná­vod pre vec­ne správ­ne rie­še­nie tej - kto­rej otáz­ky. Práv­ny zá­ver ob­siah­nu­tý v pred­met­nom roz­hod­nu­tí  je  pre­to  pot­reb­né  zoh­ľad­niť  aj  v ana­lo­gic­kých  si­tuáciách  pre­jed­ná­va­ných vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi.

20.3.  I keď  roz­hod­nu­tie  ESĽP  vo  ve­ci  Bărbu­les­cu  pro­ti  Ru­mun­sku  bo­lo  vy­da­né v ča­se nas­le­du­jú­com po roz­hod­nu­tí, kto­ré je v da­nom prí­pa­de na­pad­nu­té do­vo­la­ním ţalob­cu, je  pot­reb­né  naň  pri­hliad­nuť  aj  v da­nom  prí­pa­de.  Naj­vyš­ší  súd  uţ  vo  svo­jom skor­šom roz­hod­nu­tí sp. zn. 8 MCdo 4/2014 uvie­dol, ţe „no­vý práv­ny ná­zor sa ap­li­ku­je do mi­nu­los­ti (ret­ros­pek­tív­ne).  Vy­chá­dza  sa  z pre­vaţujú­ce­ho  prís­tu­pu,  ţe  súd  prá­vo  net­vo­rí,  ale  iba na­chá­dza“. Ten­to ná­zor za­stá­va do­vo­la­cí súd aj v pres­kú­ma­va­nej ve­ci.

20.4.  Ţalo­va­ným  pred­loţené  dô­kaz­né  pros­tried­ky           (e-mai­lo­vé  sprá­vy)  ne­moţno

v okol­nos­tiach  da­né­ho  prí­pa­du  po­vaţovať  za  pro­ces­ne  nep­rí­pus­tné,  kto­ré  by  ne­moh­li pred­sta­vo­vať zá­kon­ný pod­klad pre ob­sta­ra­nie skut­ko­vých zis­te­ní sú­du. Pred­met­nú ná­miet­ku ţalob­cu pre­to do­vo­la­cí súd vy­hod­no­til ako neo­pod­stat­ne­nú.

21. Na po­jed­ná­va­ní pred sú­dom pr­vej in­štan­cie, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo 22. má­ja 2013, súd z elek­tro­nic­ké­ho no­si­ča (CD) pred­loţené­ho ţalo­va­ným zis­til, ţe ob­sa­hu­je elek­tro­nic­kú ko­mu­ni­ká­ciu ţalob­cu; ţalob­ca ani ţalo­va­ný sa k nej ne­vy­jad­ri­li (viď č.l. 250 spi­su). Súd pr­vej in­štan­cie (a od­vo­la­cí súd v zho­de s ním) dos­pel k zá­ve­ru, ţe e-mai­lo­vé sprá­vy, kto­ré ţalo­va­ný uvie­dol v okamţitom skon­če­ní, bo­li od­os­la­né z elek­tro­nic­kej ad­re­sy ţalob­cu. Do­vo­la­cí súd po­vaţuje  za  opod­stat­ne­ný  zhod­ný  ná­zor  sú­dov,  ţe  k chyb­né­mu  ozna­če­niu  od­osie­la­jú­cej ad­re­sy v okamţitom skon­če­ní (M.A.) doš­lo len v dôs­led­ku omy­lu.

22. Do­vo­la­teľ na­mie­ta, ţe od­vo­la­cí súd roz­ho­dol iba o od­vo­la­ní ţalo­va­né­ho, nie však
aj o od­vo­la­ní ţalob­cu pro­ti vý­ro­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku o tro­vách ko­na­nia. Vy­chá­dza­júc
len z textu roz­hod­nu­tia na­pad­nu­té­ho do­vo­la­ním (je­ho zá­hla­via a od­ôvod­ne­nia) sa ja­ví, ţe tá­to
ná­miet­ka je (ale­bo môţe byť) opod­stat­ne­ná. Na dru­hej stra­ne ale nie je vy­lú­če­né, ţe od­vo­la­cí
súd mal pri roz­ho­do­va­ní na pa­mä­ti aj od­vo­la­nie ţalob­cu a o je­ho od­vo­la­ní v sku­toč­nos­ti
aj roz­ho­dol, opo­me­nul to ale adek­vát­ne vy­jad­riť. Vzhľa­dom na práv­ne ná­zo­ry od­vo­la­cie­ho
sú­du  za­stá­va­né  vo  ve­ci  sa­mej  je  tak­mer  is­té,  ţe  ak  by  od­vo­la­cí  súd  roz­ho­dol (resp.

ak roz­ho­do­val) aj o od­vo­la­ní ţalob­cu, ne­bol by vý­rok je­ho roz­sud­ku iný.

III.

23. Ţalob­ca v do­vo­la­ní vy­slo­vil pres­ved­če­nie, ţe na­pad­nu­tý roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du spo­čí­va na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní ve­ci.

23.1. Práv­nym po­sú­de­ním je pri­tom čin­nosť sú­du, pri kto­rej zo skut­ko­vých zis­te­ní vy­vo­dzu­je  práv­ne  zá­ve­ry  a na  zis­te­ný  skut­ko­vý  stav  ap­li­ku­je  kon­krét­nu  práv­nu  nor­mu. Nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie je chyb­nou ap­li­ká­ciou prá­va na zis­te­ný skut­ko­vý stav; do­chá­dza k nej vte­dy, ak súd ne­pouţil správ­ny (ná­leţi­tý) práv­ny pred­pis ale­bo ak sí­ce ap­li­ko­val správ­ny práv­ny pred­pis, nes­práv­ne ho ale inter­pre­to­val ale­bo ak zo správ­nych skut­ko­vých zá­ve­rov vy­vo­dil nes­práv­ne práv­ne zá­ve­ry.

23.2.  Štát­ny  za­mes­tna­nec  je  po­vin­ný  zdrţať  sa  ko­na­nia,  kto­ré  by  moh­lo  viesť ku kon­flik­tu zá­uj­mu sluţob­né­ho úra­du s osob­ný­mi zá­uj­ma­mi, naj­mä nez­neuţívať in­for­má­cie zís­ka­né v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby na vlast­ný pros­pech ale­bo na pros­pech iné­ho  (§  60 ods.  1 písm. d/  zá­ko­na  č.  400/2009 Z.z.).  Štát­ny za­mes­tna­nec  je po­vin­ný vy­ko­ná­vať sluţob­né úlo­hy, kto­ré sú v sú­la­de s opi­som čin­nos­tí je­ho štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho mies­ta (§ 60 ods. 1 písm. h/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.).

23.3. Pod­ľa § 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. štát­ny za­mes­tna­nec nes­mie  vy­ko­ná­vať  čin­nosť,  kto­rá  je  ne­dôs­toj­ná  z  hľa­dis­ka  vy­ko­ná­va­nia  štát­nej  sluţby, poţado­vať da­ry ale­bo iné vý­ho­dy, ale­bo na­vá­dzať iné­ho na pos­ky­to­va­nie da­rov ale­bo iných vý­hod v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby, pouţívať sym­bo­ly spo­je­né s vy­ko­ná­va­ním štát­nej sluţby na osob­ný pros­pech.

24. Do­vo­la­teľ tvr­dí, ţe od­vo­la­cí súd vec nes­práv­ne práv­ne po­sú­dil v dôs­led­ku za­uja­tia chyb­né­ho zá­ve­ru, pod­ľa kto­ré­ho  bol da­ný dô­vod pre okamţité skon­če­nie, le­bo ţalob­ca sa do­pus­til zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny. Pod­ľa ná­zo­ru ţalob­cu ta­ký dô­vod neexis­to­val.

24.1.  Po­vin­nosť  dodrţiavať  sluţob­nú  dis­cip­lí­nu  pat­rí  k  zá­klad­ným  po­vin­nos­tiam
štát­ne­ho za­mes­tnan­ca vy­plý­va­jú­cim z je­ho štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho po­me­ru. Tá­to po­vin­nosť
spo­čí­va v pl­ne­ní po­vin­nos­tí (reš­pek­to­va­ní ob­me­dze­ní) vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­ní § 60 a § 61
zá­ko­na  č. 400/2009  Z.z.  Uve­de­ný  zá­kon  roz­li­šu­je  me­nej  zá­vaţné  po­ru­še­nie  sluţob­nej
dis­cip­lí­ny a zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny. Po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny naj­vyš­šej
in­ten­zi­ty  (zá­vaţné po­ru­še­nie) je dô­vo­dom pre okamţité skon­če­nie štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho
po­me­ru pod­ľa § 51 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. Vzhľa­dom na cha­rak­ter toh­to us­ta­no­ve­nia, kto­ré
pat­rí k práv­nym nor­mám s neur­či­tou (abstrak­tnou) hypo­té­zou, je vţdy úlo­hou sú­du, aby pod­ľa
svoj­ho uváţenia, s oh­ľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du, sám tú­to hypo­té­zu vy­me­dzil. Je na ňom,
aby po­sú­dil, či sa štát­ny za­mes­tna­nec do­pus­til po­ru­še­nia pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, a v prí­pa­de
klad­né­ho zá­ve­ru aby vy­rie­šil otáz­ku, k po­ru­še­niu sluţob­nej dis­cip­lí­ny aké­ho stup­ňa doš­lo.
Pri tých­to úva­hách nie je súd ob­me­dzo­va­ný ţiad­ny­mi kon­krét­ny­mi hľa­dis­ka­mi, či hra­ni­ca­mi,
vţdy be­rie do úva­hy špe­ci­fi­ká pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Po­jem  „zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej
dis­cip­lí­ny“, na­priek to­mu, ţe od je­ho vy­me­dzenia zá­vi­sí moţnosť a roz­sah pos­ti­hu štát­ne­ho
za­mes­tnan­ca, zá­kon č. 400/2009 Z.z. ne­de­fi­nu­je a ani neus­ta­no­vu­je, z akých hľa­dísk tre­ba
vy­chá­dzať pri je­ho inter­pre­tá­cii. Jed­ným zo zá­klad­ných hľa­dísk pri roz­ho­do­va­ní o pos­ti­hu
za po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny je však bez­po­chy­by in­ten­zi­ta po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny,
sluţob­ných  po­vin­nos­tí  a  zo  zá­ko­na  vy­plý­va­jú­ce­ho  ob­me­dzenia  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca;
aj hod­no­te­nie tej­to in­ten­zi­ty zá­vi­sí od kon­krét­nych okol­nos­tí.

24.2. Do­vo­la­teľ tvr­dí, ţe ţalo­va­ný ob­sah e-mai­lo­vých správ špe­ku­la­tív­ne dot­vá­ral a zmä­toč­ne inter­pre­to­val; ob­sah spi­su ale to­to tvr­de­nie (uve­de­né uţ v ţalo­be) ne­potvr­dzu­je. Na tom nič ne­me­ní sku­toč­nosť, ţe v okamţitom skon­če­ní ne­bol za­chy­te­ný úpl­ný text správ a ţe ţalo­va­ný v okamţitom skon­če­ní vy­jad­ril len ich pod­stat­né čas­ti a zmy­sel.

24.3. K ar­gu­men­tá­cii ţalob­cu, ţe ţalo­va­ný mu nik­dy od­osie­la­nie e-mai­lo­vých správ
ne­vyt­kol, ho­ci o nich mu­sel mať ve­do­mosť, do­vo­la­cí súd uvá­dza, ţe ak by tá­to ná­miet­ka bo­la
prí­pad­ne opod­stat­ne­ná, tvr­de­ný pos­toj ţalo­va­né­ho ne­moţno chá­pať ako od­súh­la­se­nie ale­bo
schva­ľo­va­nie   ko­na­nia   ţalob­cu.   Tá­to   ná­miet­ka   te­da   v ni­čom   nez­niţuje   in­ten­zi­tu
ne­reš­pek­to­va­nia po­vin­nos­tí a ob­me­dze­ní ko­na­nia ţalob­cu ako štát­ne­ho za­mes­tnan­ca.

24.4. I keď bol ţalob­ca za­ra­de­ný na út­var, pri kto­rom je cel­kom beţ­ný aj e-mai­lo­vý
kon­takt s oso­ba­mi mi­mo ve­rej­né­ho sek­to­ra, nez­na­me­ná to, ţe ob­sah správ od­osie­la­ných
ţalob­com je z hľa­dis­ka § 51 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. bez vý­zna­mu. Kaţdý pí­som­ný pre­jav
(e-mail ne­vy­ní­ma­júc) je vţdy vi­zit­kou to­ho, kto ho ro­bí. Po­kiaľ je zrej­mé, ţe ide o pre­jav
to­ho, kto ko­ná vý­luč­ne len ako súk­rom­ná oso­ba, vy­tvá­ra na­for­mu­lo­va­nie a ob­sah sprá­vy
ob­raz iba o je­ho osob­ných, osob­nos­tných, in­te­lek­tuál­nych a kul­túr­nych strán­kach. Ak sú ale
k pre­ja­vu (e-mai­lo­vej sprá­ve) pri­po­je­né ďal­šie zloţky, nap­rík­lad slov­né ale­bo gra­fic­ké zna­ky,
kto­ré sa ne­tý­ka­jú iba oso­by bez­pros­tred­né­ho od­osie­la­te­ľa, ale tieţ je­ho za­mes­tná­va­te­ľa,
prek­ra­ču­je  od­osie­la­ná  sprá­va  hra­ni­ce  rý­dzo  osob­né­ho  pre­ja­vu  od­osie­la­te­ľa  a,  ak  z nej
ne­vyp­lý­va  nie­čo  iné,  stá­va  sa  v ur­či­tom  zmys­le  no­si­te­ľom  in­for­má­cie  aj  o in­šti­tú­cii
(za­mes­tná­va­te­ľo­vi),  z elek­tro­nic­kej  sie­te  kto­rej  sa  sprá­va  od­osie­la,  prí­pad­ne  za  kto­rú
od­osie­la­teľ sprá­vy ko­ná. Otáz­ka, či ta­ké­to slov­né ale­bo gra­fic­ké zna­ky pri­pá­ja k od­osie­la­nej
sprá­ve  sám  jej  bez­pros­tred­ný  od­osie­la­teľ,  ale­bo  ich  auto­ma­tic­ky  pri­ra­ďu­je  elek­tro­nic­ké
za­ria­de­nie (server) pouţíva­né in­šti­tú­ciou, je z toh­to as­pek­tu bez vý­zna­mu. Do­vo­la­cí súd len
na dopl­ne­nie pou­ka­zu­je na vý­po­veď sved­ka Ing. A. J., kto­rý uvie­dol, ţe me­no a priez­vis­ko
elek­tro­nic­kej  poš­ty  ge­ne­ru­je  u ţalo­va­né­ho  server,  av­šak „pod­pi­so­vú  do­loţku  ur­čí

za­mes­tna­nec sám“ (viď č.l. 69 spi­su).

24.5.  Od­vo­la­cí  súd  správ­ne  vy­sti­hol,  ţe  ţalob­ca  elek­tro­nic­kou  ko­mu­ni­ká­ciou
pouţíva­jú­cou  ozna­če­nia  a sym­bo­ly  ţalo­va­né­ho  zá­vaţným  spô­so­bom  po­ru­šil  sluţob­nú
dis­cip­lí­nu,  po­vin­nos­ti  a zá­kon­né  ob­me­dzenia  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca.  Ţalob­ca  aj  pod­ľa
práv­ne­ho  ná­zo­ru  do­vo­la­cie­ho  sú­du  ko­nal  v roz­po­re  so  zá­ko­nom  a  spô­so­bom,  kto­rý
je  ne­hod­ný  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca  a ne­dôs­toj­ný  z hľa­dis­ka  vy­ko­ná­va­nia  štát­nej  sluţby;
na súk­rom­né úče­ly to­tiţ - pod­ľa vý­sled­kov vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia - zneuţíval sym­bo­ly
spo­je­né  s vý­ko­nom  štát­nej  sluţby  a, nep­ri­me­ra­ne  zdô­raz­ňu­júc  vý­znam  svo­jej  oso­by
a za­stá­va­nej fun­kcie (pra­cov­né­ho za­ra­de­nia), do­má­hal sa vstu­pu na rôz­ne ak­cie, kto­ré v ni­čom
ne­sú­vi­se­li  s  pl­ne­ním  úloh  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca.  Aj  z poh­ľa­du  do­vo­la­cie­ho  sú­du  bo­lo
pri zvaţova­ní in­ten­zi­ty po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny vý­znam­né tieţ to, ţe ţalob­ca tak­to
ne­ko­nal len v jed­nom prí­pa­de, ale opa­ko­va­ne, vo via­ce­rých prí­pa­doch.

24.6. In­ten­zi­tu do­pa­dov ko­na­nia ţalob­cu (a je­ho kva­li­fi­ká­cie ako zá­vaţné­ho po­ru­še­nia
sluţob­ných  po­vin­nos­tí)  nez­niţuje  tá  sku­toč­nosť,  ţe  v ur­či­tom  ob­do­bí  na  pra­co­vis­ku
ţalo­va­né­ho súk­rom­né elek­tro­nic­ké sprá­vy po­sie­la­li aj iné oso­by. Na­po­kon, k okamţité­mu
skon­če­niu ne­doš­lo čis­to z dô­vo­du od­os­la­nia správ ne­sú­vi­sia­cich s pl­ne­ním úloh štát­ne­ho
za­mes­tnan­ca (te­da nie vý­luč­ne pre­to, ţe elek­tro­nic­kú poš­tu ne­pouţíval len na sluţob­né úče­ly),
ale pre­dov­šet­kým z dô­vo­du ob­sa­hu správ a to­ho, čo ni­mi ţalob­ca sle­do­val. Ne­za­ned­ba­teľ­nou
bo­la  te­da  for­mál­na  a ob­sa­ho­vá  strán­ka  od­os­la­ných  správ,  me­dziiným  to,  ţe  ţalob­ca
sa  v hru­bom  roz­po­re  s po­vin­nos­ťa­mi  a zá­kon­ný­mi  ob­me­dzenia­mi  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca
do­má­hal  priz­na­nia  ne­pat­rič­ných  vý­hod,  a tým  po­ru­šil  zá­vaţným  spô­so­bom  sluţob­nú
dis­cip­lí­nu.

25. Ţalob­ca od­vo­la­cie­mu sú­du vy­tý­ka, ţe pre­hlia­dol pod­stat­nú okol­nosť spo­čí­va­jú­cu v tom, ţe a/ ţalo­va­ný ne­vy­dal sluţob­ný po­ria­dok (§ 75 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z.), takţe ani neup­ra­vil, kto­ré po­ru­še­nie po­vin­nos­tí štát­ne­ho za­mes­tnan­ca po­vaţuje za zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny, b/ ani sluţob­ný po­ria­dok, kto­rý vy­dal ţalo­va­ný nes­kôr, nek­va­li­fi­ku­je ko­na­nie  ţalob­cu,  kto­ré  bo­lo  po­pí­sa­né  v okamţitom  skon­če­ní,  ako  zá­vaţné  po­ru­še­nie pra­cov­nej dis­cip­lí­ny.

25.1. V zmys­le § 75 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. sluţob­ný úrad vy­dá sluţob­ný po­ria­dok po  pred­chá­dza­jú­com  súh­la­se  zá­stup­cov  za­mes­tnan­cov,  inak  je  nep­lat­ný.  V sluţob­nom po­riad­ku sluţob­ný úrad naj­mä špe­ci­fi­ku­je sluţob­né pod­mien­ky up­ra­ve­né tým­to zá­ko­nom a up­ra­ví, kto­ré po­ru­še­nie po­vin­nos­tí štát­ne­ho za­mes­tnan­ca sa po­vaţuje za zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny.

25.2. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia  (viď  25.1.) ne­vyp­lý­va, ţe by sluţob­ný úrad, kto­rý
do­siaľ  ne­vy­dal  sluţob­ný  po­ria­dok (a  neup­ra­vil,  kto­ré  po­ru­še­nie  po­vin­nos­tí  štát­ne­ho

za­mes­tnan­ca sa po­vaţuje za zá­vaţné po­ru­še­nie sluţob­nej dis­cip­lí­ny), ne­mo­hol okamţite skon­čiť  so  štát­nym  za­mes­tnan­com  štát­no­za­mes­tna­nec­ký  po­mer  z dô­vo­du  zá­vaţné­ho po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny.

25.3.  Po­sú­de­nie,  či  ur­či­té  ko­na­nie  štát­ne­ho  za­mes­tnan­ca  má  ale­bo  ne­má  zna­ky
zá­vaţné­ho po­ru­še­nia dis­cip­lí­ny, pat­rí naj­skôr za­mes­tná­va­te­ľo­vi; v prí­pa­de po­da­nia ţalo­by
o nep­lat­nosť skon­če­nia sluţob­né­ho po­me­ru vy­hod­no­cu­je správ­nosť toh­to je­ho po­sú­de­nia súd.
Zá­ver, ku kto­ré­mu dos­pel v da­nom prí­pa­de ţalo­va­ný (a s kto­rým sa v nes­kôr pre­bie­ha­jú­com
ob­čian­skom  súd­nom  ko­na­ní  sto­toţnil  aj  od­vo­la­cí  súd),  po­vaţuje  za  pl­ne  opod­stat­ne­ný
aj do­vo­la­cí súd.

26. K tej čas­ti do­vo­la­nia, v kto­rej ţalob­ca od­vo­la­cie­mu sú­du vy­tkol ne­zoh­ľad­ne­nie sku­toč­nos­ti,   ţe   okamţité   skon­če­nie   je   od­ôvod­ne­né   šies­ti­mi   skut­ka­mi   z ob­do­bia od 24. feb­ruára 2011 do 19. sep­tem­bra 2011, pri­čom ţalo­va­ný ni­čím neš­pe­ci­fi­ko­val, kto­rý (kto­ré) z nich je (sú) sku­toč­ným dô­vo­dom okamţité­ho skon­če­nia, do­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na vy­svet­le­nie po­da­né od­vo­la­cím sú­dom v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

26.1. Od­vo­la­cí súd cel­kom zre­teľ­ne a v zho­de s ná­zo­rom do­vo­la­cie­ho sú­du uvie­dol, ţe pos­ta­ču­jú­cim pre zá­ver o plat­nos­ti okamţité­ho skon­če­nia je, ak je da­ný čo i len je­den zá­kon­ný dô­vod pre okamţité skon­če­nie.

26.2. Aj pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru do­vo­la­cie­ho sú­du o ta­ký dô­vod iš­lo (o.i.) v prí­pa­de
od­os­la­nia  e-mai­lo­vej  sprá­vy  poţadu­jú­cej  pre­ve­riť  moţnosť  ob­čas­né­ho  za­poţiča­nia
mo­to­ro­vých  vo­zi­diel  zna­čiek  Audi  A6  ale­bo  Audi  A8  za  úče­lom  ces­to­va­nia  v  rám­ci
Európ­skej únie. Bez­po­chy­by bo­la ta­kým dô­vo­dom tieţ sprá­va ad­re­so­va­ná fun­kcio­ná­ro­vi
Aka­dé­mie Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve, kto­rá ob­sa­ho­va­la ţiadosť o pre­ve­re­nie moţnos­ti
pre­su­nu štu­den­ta z jed­né­ho štu­dij­né­ho od­bo­ru na iný. V roz­po­re s tým, ako by mal ko­nať
ge­ne­rál­ny  štát­ny  rad­ca  mi­nis­ter­stva  vy­znie­va  e-mai­lo­vá  sprá­va  ţalob­cu,  v zmys­le  kto­rej
by  sa „Ško­dov­ka“  ma­la  te­šiť  z to­ho,  ţe  mu  môţu  vo­zid­lo  pos­kyt­núť  tak,  ako
mu je per­ma­nen­tne po ce­lý rok drţa­ný apar­tmán v uby­to­va­com za­ria­de­ní Mi­nis­ter­stva vnút­ra
Čes­kej re­pub­li­ky. Do­vo­la­cí súd ne­má ţiad­ne po­chyb­nos­ti ani o tom, ţe zna­ky zá­vaţné­ho
po­ru­še­nia sluţob­nej dis­cip­lí­ny, kto­ré sú re­le­van­tné pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 60  ods. 1 písm. d/ a h/
§ 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zá­ko­na č. 400/2009 Z.z., ma­lo aj od­os­la­nie tých e-mai­lo­vých správ
ob­sa­hu­jú­cich sym­bo­li­ku ţalo­va­né­ho a pra­cov­né za­ra­de­nie ţalob­cu  u ţalo­va­né­ho, kto­rý­mi
ţiadal  za­bez­pe­čiť  vstu­py  na  spo­lo­čen­ské  ak­cie  ne­sú­vi­sia­ce  s je­ho sluţob­ným  za­ra­de­ním
(nap­rík­lad „Miss Znoj­mo 2011“ a „Miss Fan­tóm 2011“).

27.  Do­vo­la­teľ  spo­chyb­ňu­je  správ­nosť  zá­ve­ru  od­vo­la­cie­ho  sú­du,  pod­ľa  kto­ré­ho okamţité  skon­če­nie  bo­lo  ţalob­co­vi  da­né  v rám­ci  zá­ko­nom  sta­no­ve­nej  dvoj­me­sač­nej prek­lu­zív­nej le­ho­ty.

27.1. Pod­ľa  §  51 ods.  1 ve­ta pr­vá zá­ko­na č.  400/2009 Z.z. sluţob­ný úrad môţe
okamţite skon­čiť štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer štát­ne­ho za­mes­tnan­ca, ak štát­ny za­mes­tna­nec
po­ru­šil zá­vaţne sluţob­nú dis­cip­lí­nu. Pod­ľa § 51 ods. 2 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. sluţob­ný úrad
môţe okamţite skon­čiť štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer pod­ľa od­se­ku  1 iba v le­ho­te dvoch
me­sia­cov odo dňa, keď sa o dô­vo­de na okamţité skon­če­nie doz­ve­del, a v prí­pa­de zá­vaţné­ho

po­ru­še­nia  sluţob­nej  dis­cip­lí­ny  v  cu­dzi­ne  aj  do  dvoch  me­sia­cov  po  náv­ra­te  štát­ne­ho
za­mes­tnan­ca z cu­dzi­ny, naj­nes­kôr vţdy do jed­né­ho ro­ka odo dňa, keď ten­to dô­vod vzni­kol.

27.2. Z us­ta­no­ve­nia § 51 ods. 2 zá­ko­na č. 400/2009 Z.z. jed­noz­nač­ne vy­plý­va, ţe
pre  ur­če­nie  za­čiat­ku  ply­nu­tia  dvoj­me­sač­nej  sub­jek­tív­nej  le­ho­ty  je  vý­znam­né,  ke­dy
sa   sluţob­ný   úrad „doz­ve­del“   o   dô­vo­de,   pre   kto­rý   môţe   okamţite   skon­čiť

štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer so štát­nym za­mes­tnan­com.

27.3. Od­vo­la­cí súd správ­ne uvie­dol, ţe práv­na úp­ra­va tu ne­dá­va ţiad­ny pries­tor pre vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho by tá­to le­ho­ta za­ča­la ply­núť uţ na zá­kla­de pred­pok­la­du, ţe ta­ký dô­vod nas­ta­ne, prí­pad­ne na zá­kla­de dom­nien­ky, ţe sluţob­ný úrad o po­ru­še­ní po­vin­nos­ti štát­ne­ho za­mes­tnan­ca mo­hol ale­bo do­kon­ca mu­sel ve­dieť. Z hľa­dis­ka za­cho­va­nia tej­to le­ho­ty ne­bo­lo pre­to ani v pres­kú­ma­va­nej ve­ci vý­znam­né, ke­dy sa sluţob­ný úrad mo­hol (nap­rík­lad z úda­jov uk­la­da­ných na server pre­vádz­ko­va­ný ţalo­va­ným) doz­ve­dieť o tom, aké­ho ob­sa­hu od­osie­la ţalob­ca e-mai­lo­vé sprá­vy.

27.4.  Vý­sled­ky  vy­ko­na­né­ho  do­ka­zo­va­nia  preu­ká­za­li,  ţe  ţalo­va­ný  na  zá­kla­de
te­le­fo­ná­tu od bý­va­lé­ho pra­cov­ní­ka po­lí­cie ini­cio­val 16. ok­tób­ra 2011 kon­tro­lu, kto­rou spät­ne
pre­ve­ro­val,  ako  ţalob­ca  reš­pek­tu­je  svo­je  sluţob­né  po­vin­nos­ti;  vý­sled­kom  tej­to  kon­tro­ly
je  sprá­va  z 8.  de­cem­bra 2011.  Nas­le­du­jú­cim  dňom,  to  zna­me­ná 9.  de­cem­bra 2011,

sa sluţob­ný úrad doz­ve­del od sek­cie kon­tro­ly a in­špek­čnej sluţby o zá­vaţnom po­ru­še­ní sluţob­nej dis­cip­lí­ny, kto­ré­ho sa do­pus­til ţalob­ca. Okamţité skon­če­nie z 19. de­cem­bra 2011 mu te­da bo­lo da­né v rám­ci dvoj­me­sač­nej prek­lu­zív­nej le­ho­ty.

28. Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov dos­pel do­vo­la­cí súd k zá­ve­ru, ţe ţalob­ca v do­vo­la­ní ne­pod­loţene up­lat­nil do­vo­la­cie dô­vo­dy v zmys­le § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Vzhľa­dom na to do­vo­la­nie ţalob­cu za­mie­tol ako neo­pod­stat­ne­né (§ 448 CSP).

29. Ţalo­va­ný bol v do­vo­la­com ko­na­ní v pl­nom roz­sa­hu ús­peš­ný (§ 255 ods. 1 CSP) a vzni­kol mu ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia pro­ti ţalob­co­vi.

29.1. O ná­ro­ku na náh­ra­du trov roz­ho­dol naj­vyš­ší súd pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

29.2. O vý­ške náh­ra­dy trov ko­na­nia roz­hod­ne súd pr­vej in­štan­cie po prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia do­vo­la­cie­ho sú­du sa­mos­tat­ným uz­ne­se­ním, kto­ré vy­dá súd­ny úrad­ník  (§  262 ods. 2 CSP).