Najvyšší súd SR o pachovej stope a jej použiteľnosti v trestnom konaní

Prá­ve ve­ty:

Me­tó­da vy­uži­tia pa­cho­vej sto­py pre iden­ti­fi­ká­ciu po­doz­ri­vej oso­by z poh­ľa­du plat­né­ho dô­kaz­né­ho prá­va v tres­tnom ko­na­ní nie je v Tres­tnom po­riad­ku vý­slov­ne up­ra­ve­ná. Z toh­to dô­vo­du sa pri do­ka­zo­va­ní pa­cho­vou sto­pou v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­je všeo­bec­ná smer­ni­ca ob­siah­nu­tá  v §  119  ods.  2  Tr.  por.  „ako  dô­kaz  mô­že  slú­žiť  všet­ko  čo  mô­že  pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na“. Sú­čas­ná ju­di­ka­tú­ra uz­ná­va vý­sled­ky pa­cho­vej iden­ti­fi­ká­cie len  ako  dô­kaz  ne­pria­my,  pou­ži­teľ­ný  len  v uzav­re­tom  kru­hu  ne­pria­mych  dô­ka­zov, ale­bo  ako  dô­kaz  pod­por­ný  k pria­me­mu  dô­ka­zu.  Pa­cho­vá  iden­ti­fi­ká­cia  sa­ma  o se­be pre­to ne­mô­že slú­žiť ako hlav­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, ale mu­sí byť dopl­ne­ná iný­mi dô­kaz­mi.

Dô­vo­dov,  pre­čo  mô­že  byť  pa­cho­vá  sto­pa  hod­no­te­ná  len  ako  ne­pria­my  dô­kaz je nie­koľ­ko:

Pa­cho­vá sto­pa je za­lo­že­ná na pou­ži­tí vy­cvi­če­ných psov, kto­rí sú schop­ní sto­tož­niť pach člo­ve­ka za­is­te­ný z dvoch pred­me­tov ale­bo miest, av­šak pes (rov­na­ko ako člo­vek) sa mô­že mý­liť.

Vý­sled­ky nie je mož­né ove­riť exak­tnou ve­dec­kou me­tó­dou, ide hlav­ne o to či pa­cho­vá sto­pa je vhod­ná a spô­so­bi­lá pre in­di­vi­duál­nu iden­ti­fi­ká­ciu ľud­ské­ho je­din­ca, aké má tá­to sto­pa vlas­tnos­ti, či je tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi zis­ti­teľ­ná a či je vy­cvi­če­ný pes schop­ný tú­to sto­pu iden­ti­fi­ko­vať. To­to pla­tí aj na­priek to­mu, že v sú­čas­nos­ti,  (na roz­diel od do­te­raj­ších len em­pi­ric­kých  zis­te­ní)  bo­la  ve­dec­ky  preu­ká­za­ná  exis­ten­cia  mo­le­kúl,  kto­ré  umož­ňu­jú in­di­vi­duál­nu iden­ti­fi­ká­ciu pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a bo­la potvr­de­ná   mi­mo­riad­na schop­nosť vy­cvi­če­ných psov ta­kú­to iden­ti­fi­ká­ciu vy­ko­nať.

Pá­cha­teľ mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať podvr­hnu­tú pa­cho­vú sto­pu, (v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ob­vi­ne­ný bež­ne pri­chá­dzal na mies­to či­nu a cel­kom bež­ne tam zotr­vá­val aj po dlh­šiu do­bu, keď­že tam cho­dil za pria­teľ­kou).

Aj na­priek za­cho­va­nia prís­nych po­žia­da­viek od­be­ru a po­rov­na­nia pa­cho­vých stôp po­li­caj­ný­mi or­gán­mi, aj za pred­pok­la­du ich pre­ve­de­nia nes­po­chyb­ni­teľ­ným spô­so­bom dô­ka­zy pou­ží­va­jú­ce  pa­cho­vé  sto­py  sú  ne­pria­me  a ako  je­di­né  neob­sto­ja,  pre­to­že  preu­ka­zu­jú, že  ob­vi­ne­ný bol  na  mies­te  či­nu  ale­bo  ináč  pre­nie­sol  pach  na  ve­ci  sú­vi­sia­ce  s tres­tnou čin­nos­ťou, ale nep­reu­ka­zu­jú, že čin pria­mo spá­chal. Pre­to je pot­reb­né, aby ten­to dô­kaz ne­bol pre uz­na­nie vi­ny je­di­ným, osa­mo­te­ným.

N aj v y š š í       s ú d                                                                                             4 Tdo 49/2016

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší   súd   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   na   ne­ve­rej­nom   za­sad­nu­tí   ko­na­nom
dňa  6.  jú­na 2017  v se­ná­te  zlo­že­nom  z pred­se­du  se­ná­tu  JUDr.  Pav­la  Far­ka­ša  a sud­cov
JUDr. Mar­ti­na Pio­var­tsy­ho a JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu Z. B .

pre    obzvlášť    zá­važ­ný    zlo­čin    vraž­dy    pod­ľa                   §      145      ods.      1,      ods.      2

písm.  b/,  písm.  e/  Tr.  zák.  s pou­ka­zom  na               §   138  písm.  c/  Tr.  zák.  o do­vo­la­ní

mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky na pod­net ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve, zo dňa  10. ap­rí­la  2014, sp. zn. 6 To 12/2014 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky s a  o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Roz­sud­kom  Ok­res­né­ho  sú­du  Tr­na­va  zo  17.  ok­tób­ra  2013,  sp.  zn.  6 T  58/2012, bol ob­vi­ne­ný Z. B. os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vraž­dy pod­ľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. c/ Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

dňa    14.12.2008  v ča­se  me­dzi       14.37    -    15.10  hod.  v ob­ci  M.,  na  ná­mes­tí,

okr. D., v stáv­ko­vej kan­ce­lá­rii N., pa­tria­cej N., s.r.o., B., po­čas pre­vádz­ko­vej do­by s cie­ľom
zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky na­pa­dol so se­bou na ten účel pri­ne­se­ným no­žom s dĺžkou če­pe­le
18,3 cm tam prí­tom­né­ho za­mes­tnan­ca F. V., nar. X., kto­ré­ho viac­krát bo­dol a po­re­zal, čím mu
spô­so­bil mno­ho­po­čet­né bod­né po­ra­ne­nia kr­ku, hrud­ní­ka, bru­cha a pra­vej hor­nej kon­ča­ti­ny pri

prie­bo­de ľa­vej ko­mo­ry sr­dca, bod­né po­ra­ne­nia pred­nej ste­ny, ľa­vej a pra­vej ko­mo­ry sr­dca, mno­ho­po­čet­né  bod­né  po­ra­ne­nia  pľúc  obojstran­ne  a bod­no-rez­né  po­ra­ne­nia  pe­če­ne  so za­kr­vá­ca­ním  do  poh­rud­ni­co­vých  du­tín,  du­ti­ny bruš­nej  pod­ľa  vy­pra­co­va­né­ho  zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru súd­ne­ho le­kár­stva, nás­led­kom kto­rých F. V. na mies­te zom­rel, nás­led­ne z mies­ta či­nu od­cu­dzil fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 71 220,50 Sk (2 364,09 eur) ku ško­de spo­loč­nos­ti N. - P. s.r.o. so síd­lom I. č. X., B., a z mies­ta či­nu ušiel, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. bo­li poš­ko­de­né stra­ny - L. V., nar. X., by­tom B. č. X., a N. - P., s.r.o. so síd­lom B., I. č. X., od­ká­za­né so svo­ji­mi ná­rok­mi na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

Na pod­kla­de od­vo­la­nia kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra vo­či uve­de­né­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du Kraj­ský súd v Tr­na­ve uz­ne­se­ním z 10. ap­rí­la 2014, sp. zn. 6 To 12/2014, roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

Dňa    5.   feb­ruára     2015   bo­lo  Ok­res­né­mu  sú­du  Tr­na­va  do­ru­če­né  do­vo­la­nie

mi­nis­tra  spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  kto­ré  po­dal  na  pod­net  I.  ná­mes­tní­ka
ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho Z. B.. Do­vo­la­nie

bo­lo  po­da­né  pod­ľa     §   369  ods.   1  Tr.  por.  z  dô­vo­du  pod­ľa       §   371  ods.    3  Tr.  por.

pro­ti ci­to­va­né­mu uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve a ko­na­niu, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, pre­to­že tým­to roz­hod­nu­tím bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 12 Tr. por., § 285 písm. c/ Tr. por. a § 319 Tr. por. v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

Úvo­dom  svoj­ho  mi­mo­riad­ne­ho  op­rav­né­ho  pros­tried­ku  mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti
Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  zre­ka­pi­tu­lo­val  prie­beh  do­te­raj­šie­ho  ko­na­nia  pred  sú­dom  a ci­tu­júc
us­ta­no­ve­nia, v kto­rých pod­ľa je­ho ná­zo­ru doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na v pros­pech ob­vi­ne­né­ho,
vy­tý­kal sú­dom, že vý­luč­ne jed­nos­tran­ne po­sú­di­li cel­ko­vú dô­kaz­nú si­tuáciu, pou­ka­zu­júc na to,
že v pros­pech ob­vi­ne­né­ho nes­ved­čil pria­mo žia­den dô­kaz, za­tiaľ čo je­ho vi­na bo­la preu­ká­za­ná
uce­le­ným   kom­plexom   na   se­ba   nad­vä­zu­jú­cich   pria­mych   a ne­pria­mych   dô­ka­zov,
kto­rých   pres­ved­či­vosť   a vie­ro­ho­hod­nosť   po­va­žo­val   za   jed­noz­nač­nú.   Zdô­raz­nil,
že za­bez­pe­če­ný re­ťa­zec dô­ka­zov spo­jil pria­me vec­né dô­ka­zy za­is­te­né na mies­te či­nu, t. j. te­lo
poš­ko­de­né­ho, vra­žed­nú zbraň a pa­cho­vé vzor­ky z te­la ob­vi­ne­né­ho aj z vra­žed­nej zbra­ne,

s kon­krét­nou oso­bou, t. j. s oso­bou pá­cha­te­ľa a dopl­nil, že uve­de­ný re­ťa­zec pria­mych dô­ka­zov
je  v da­nom  prí­pa­de  pod­po­re­ný  aj  ne­pria­my­mi  dô­kaz­mi,  kto­rý­mi  sú  vý­po­veď  sved­ka

J.  P.  I.,  spo­chyb­ňu­jú­ca       „ali­bi“  ob­vi­ne­né­ho  na  čas  skut­ku,  ako  aj  sa­mot­né vý­sled­ky

iden­ti­fi­ká­cie oso­by pod­ľa pa­cho­vých stôp. Tvr­diac, že ok­res­ný súd sa s tým­to re­ťaz­com

dô­ka­zov         vo         svo­jom         roz­hod­nu­tí          žiad­nym          spô­so­bom         ne­vys­po­ria­dal,

a  naj­mä  us­po­ko­ji­vo  ne­vys­vet­lil,  ako  sa  prá­ve  pa­cho­vé  sto­py  ob­vi­ne­né­ho  dos­ta­li na bez­pros­tred­ne po či­ne za­is­te­nú vra­žed­nú zbraň, ozna­čil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa za vy­ka­zu­jú­ci zna­ky svoj­vô­le a ar­bit­rár­nos­ti. S do­dat­kom, že ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho vy­vra­ca­li ok­rem ab­sen­cie je­ho „ali­bi“ aj ďal­šie dô­ka­zy vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, a to mies­tna zna­losť po­me­rov, kto­rou sa pod­ľa vý­po­ve­de sved­ka T. B. mu­sel pá­cha­teľ vy­zna­čo­vať, ako aj mo­tív  -  zisk  fi­nan­čných pros­tried­kov, dos­pel  k zá­ve­ru, že s roz­hod­nu­tia­mi  ok­res­né­ho  a kraj­ské­ho sú­du sa nie je mož­né sto­tož­niť.

V ďal­šej  čas­ti  do­vo­la­nia  mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  na­pá­da­júc
kva­li­tu   od­ôvod­ne­ní   na­pá­da­ných   roz­hod­nu­tí   oboch   sú­dov (ich   ar­gu­men­tač­nosť

a pres­ved­či­vosť), kon­šta­to­val ich ne­dos­tat­ky, kto­ré pod­ľa je­ho ná­zo­ru spo­čí­va­li v ab­sen­cii pres­ved­či­vé­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov v in­ten­ciách  §  2 ods.  12 Tr. por., keď ko­na­jú­ce sú­dy neuvied­li   okol­nos­ti   vý­znam­né   pre   roz­hod­nu­tie,   ne­kon­šta­to­va­li,   kto­ré   okol­nos­ti bo­li kon­krét­nym vy­ko­na­ným dô­ka­zom preu­ká­za­né ale­bo vy­vrá­te­né, ani čo je z vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu re­le­van­tné pre skut­ko­vé zis­te­nia a nás­led­ne aj práv­ne zá­ve­ry, a neuvied­li ani, ako sa vy­rov­na­li s pred­nes­mi a návr­hmi pro­ces­ných strán na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia, res­pek­tí­ve pre­čo  ne­vy­ko­na­li  ďal­šie  stra­na­mi  navr­ho­va­né  dô­ka­zy.  Ďal­ší  ne­dos­ta­tok  na­pá­da­ných roz­hod­nu­tí vi­del v ab­sen­tu­jú­cich práv­nych úva­hách, pou­ka­zu­júc na to, že z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia mu­sí vy­plý­vať vzťah me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a úva­ha­mi pri hod­no­te­ní dô­ka­zov na jed­nej stra­ne a práv­ny­mi zá­ver­mi na dru­hej stra­ne.

Re­zu­mu­júc   uve­de­né,   mi­nis­ter   spra­vod­li­vos­ti   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   vy­jad­ril
pres­ved­če­nie,  že  roz­hod­nu­tia  oboch  sú­dov  vy­chá­dza­jú  zo  skut­ko­vé­ho  sta­vu,  kto­rý  bol
na   zá­kla­de   vy­ko­na­ných   dô­ka­zov   v pod­stat­ných   okol­nos­tiach   nes­práv­ne   zis­te­ný,
a že pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu bo­li zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi
sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci. V da­nom prí­pa­de má pre­to po­da­né do­vo­la­nie za cieľ
re­ví­ziu a náp­ra­vu skut­ko­vých zis­te­ní a pres­kú­ma­nie vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré mô­že

spo­čí­vať v po­su­dzo­va­ní spô­so­bu hod­no­te­nia dô­ka­zov a zá­ve­rov, kto­ré z do­ka­zo­va­nia sú­dy vy­vo­di­li  a kto­ré sú pod­kla­dom pre zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu.

Na zá­ver mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku do­vo­la­teľ navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd
Slo­ven­skej  re­pub­li­ky pod­ľa §  386  ods.  1  Tr.  por.  vy­slo­vil,  že  na­pad­nu­tým  uz­ne­se­ním

Kraj­ské­ho  sú­du  v Tr­na­ve  a  ko­na­ním,  kto­ré  mu  pred­chá­dza­lo,  bol  po­ru­še­ný  zá­kon
v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 12 Tr. por., § 285 písm. c/ Tr. por. a § 319 Tr. por.
v pros­pech  ob­vi­ne­né­ho,  a pod­ľa § 386  ods. 2  Tr.  por.  zru­šil  na­pad­nu­té  uz­ne­se­nie

Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve a ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. Na­po­kon, pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. navr­hol pri­ká­zať Kraj­ské­mu sú­du v Tr­na­ve, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Súd pr­vé­ho stup­ňa v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 376 Tr. por. do­ru­čil rov­no­pis do­vo­la­nia po­da­né­ho mi­nis­trom spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky os­tat­ným stra­nám tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré by moh­li byť roz­hod­nu­tím o do­vo­la­ní pria­mo dot­knu­té, s upo­zor­ne­ním, že sa mô­žu k do­vo­la­niu  v  le­ho­te,  kto­rú  im  ur­čil,  vy­jad­riť.  Uve­de­nú  mož­nosť  vy­užil  pro­ku­rá­tor Kraj­skej  pro­ku­ra­tú­ry Tr­na­va,  pro­ku­rá­tor­ka  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej  re­pub­li­ky, ob­vi­ne­ný Z. B. pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu JUDr. Ti­bo­ra Ti­má­ra i poš­ko­de­ná L. V. pros­tred­níc­tvom svoj­ho spl­no­moc­nen­ca JUDr. Ľ. F..

Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tr­na­va, ako aj pro­ku­rá­tor­ka Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jich vy­jad­re­niach k po­da­né­mu do­vo­la­niu uvied­li, že s tým­to sa v ce­lom roz­sa­hu sto­tož­ňu­jú. Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tr­na­va dopl­nil, že ho po­va­žu­je za  dô­vod­né,  a  pro­ku­rá­tor­ka  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  navrh­la, aby mu bo­lo v ce­lom roz­sa­hu vy­ho­ve­né.

Ob­vi­ne­ný Z. B. vo svo­jom vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej
re­pub­li­ky, po­da­nom    pros­tred­níc­tvom    svoj­ho    ob­haj­cu,    pou­ka­zu­júc    na    to,
že pod­sta­ta ar­gu­men­tá­cie po­da­né­ho do­vo­la­nia spo­čí­va vo vlas­tnom hod­no­te­ní dô­ka­zov, je­ho
pre­dos­tre­tí  do­vo­la­cie­mu  sú­du  ako  správ­ne­ho  a sú­čas­ne  v ob­vi­ňo­va­ní  pr­vos­tup­ňo­vé­ho
i kraj­ské­ho sú­du z nes­práv­ne­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, po­va­žo­val to­to za ne­dô­vod­né. Ci­tu­júc
zá­kon­né   vy­me­dzenie   do­vo­la­cie­ho   dô­vo­du   up­lat­ne­né­ho   mi­nis­trom   spra­vod­li­vos­ti

Slo­ven­skej re­pub­li­ky  (§  371 ods.  3 Tr. por.), ob­vi­ne­ný v kon­texte ob­sa­hu pred­met­né­ho do­vo­la­nia,   kto­rý   je   v pod­stat­ných   sku­toč­nos­tiach   v zho­de   s dô­vod­mi   up­lat­ne­ný­mi už  od­vo­la­ním  pro­ku­rá­to­ra, zdô­raz­nil, že mož­nosť  náp­ra­vy prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­tej ve­ci za­kla­da­jú len vý­ni­moč­né sku­toč­nos­ti, a nie bež­né sku­toč­nos­ti, kto­ré pred­pok­la­dá a za­hŕňa od­vo­la­cie ko­na­nie ako od­vo­la­cie dô­vo­dy. Zdô­raz­nil, že mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pred­pok­la­dá mi­mo­riad­ne pres­kú­ma­nie prá­vop­lat­ne ukon­če­nej tres­tnej ve­ci, a len sa­mot­ná sku­toč­nosť zá­važ­nos­ti skut­ku a je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cie ne­mô­že byť dô­vo­dom na ta­ký­to súd­ny  pries­kum.  Vo  vzťa­hu  k ná­miet­kam  mi­nis­tra  spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky vzne­se­ným  oh­ľa­dom  ne­dos­tat­kov  od­ôvod­ne­nia  na­pad­nu­té­ho  roz­hod­nu­tia  kraj­ské­ho  sú­du upo­zor­nil,  že  pred­met­né  roz­hod­nu­tie  je  pot­reb­né  po­su­dzo­vať  v kon­texte  (nie  izo­lo­va­ne) nie­len roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ale aj pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du, na­koľ­ko ten­to už vo svo­jom pr­vom roz­hod­nu­tí v da­nej tres­tnej ve­ci za­ujal práv­ny a skut­ko­vý zá­ver k jed­not­li­vým dô­ka­zom.

Ar­gu­men­tá­cii mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky za­lo­že­nej na exis­ten­cii
ne­pria­mych dô­ka­zov - vý­po­ve­di sved­ka J. P. I., spo­chyb­ňu­jú­cej „ali­bi“ ob­vi­ne­né­ho na čas
skut­ku, a vý­sled­koch pa­cho­vej iden­ti­fi­ká­cie - ob­vi­ne­ný kon­tro­val pou­ka­zom na to, že sú­dy
v ko­na­ní, a to aj opa­ko­va­ne vy­po­ču­li ce­lý rad sved­kov, kto­rí potvr­di­li, že v ča­se vraž­dy bol
v prá­ci, res­pek­tí­ve na ces­te z nej, pri­čom uve­de­ná sku­toč­nosť vy­plý­va aj z ďal­ších pred
sú­dom vy­ko­na­ných dô­ka­zov; a zá­ve­rom, bo­ha­to ilus­tro­va­ným od­kaz­mi na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru
a ju­di­ka­tú­ru  naj­vyš­ších  i ús­tav­ných  sú­dov  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  aj  Čes­kej  re­pub­li­ky,  že
z kri­mi­na­lis­tic­ké­ho hľa­dis­ka po­sú­de­nia pa­cho­vej sto­py tú­to nie je mož­né ako vec­ný dô­kaz
za­ra­diť me­dzi pria­me dô­ka­zy z dô­vo­du pô­vo­du a cha­rak­te­ru ta­kej­to sto­py, zdô­raz­niac, že
sú­dy ten­to zá­ver vy­hod­no­ti­li správ­ne. Ďalej roz­ví­ja­júc svo­ju ob­ha­jo­bu upria­mil po­zor­nosť na
fakt,  že (aj  s oh­ľa­dom  na  ná­lez  dru­hé­ho  no­ža  ne­ďa­le­ko  mies­ta  či­nu)  v ko­na­ní  ne­bo­la
jed­noz­nač­ne preu­ká­za­ná sku­toč­nosť, že prá­ve nôž, na kto­rom bo­la za­is­te­ná pa­cho­vá sto­pa, bol
vra­žed­ným nás­tro­jom; a tiež na to, že na­koľ­ko pra­vi­del­ne na nie­koľ­ko ho­dín den­ne chodie­val
do pries­to­rov stáv­ko­vej kan­ce­lá­rie za svo­jou pria­teľ­kou, kto­rá tam v tom ča­se pra­co­va­la, je
mož­né vy­vo­diť nie­koľ­ko mož­nos­tí a ver­zií pre­no­su pa­cho­vej sto­py. S oh­ľa­dom na uve­de­né sa
ob­vi­ne­ný sto­tož­nil s pos­tu­pom sú­dov niž­ších stup­ňov, kto­ré nás­led­ne v ko­na­ní veľ­mi správ­ne
vza­li do úva­hy naz­na­če­né pa­cho­vé po­za­die prí­tom­nos­ti pa­cho­vej sto­py na no­ži v pries­to­roch
stáv­ko­vej kan­ce­lá­rie a do­má­ce oso­by, keď­že aj je­ho sa­mot­né­ho bo­lo pot­reb­né za­ra­diť do
sku­pi­ny tzv. do­má­cich osôb. Rov­na­ko pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že na mies­te či­nu sa ne­naš­li

žiad­ne tra­so­lo­gic­ké, dak­ty­los­ko­pic­ké, bio­lo­gic­ké ani iné pria­me dô­ka­zy, kto­ré by ho spá­ja­li so spá­cha­ným skut­kom. Pri­tom na mies­te či­nu sa naš­la pra­cov­ná ru­ka­vi­ca, kto­rú mal pá­cha­teľ zrej­me na ru­ke v ča­se spá­chania vraž­dy. Na tej­to sa však rov­na­ko ne­naš­la bio­lo­gic­ká sto­pa zhod­ná s je­ho oso­bou.

Vo vzťa­hu k to­mu­to dô­ka­zu ob­vi­ne­ný tak­tiež na­mie­tal sa­mot­nú zá­kon­nosť zís­ka­nia po­rov­ná­va­cej pa­cho­vej vzor­ky od ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko v ča­se jej od­ob­ra­tia bol v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní  sved­ka,  pri­čom  vý­luč­ne  uve­de­ný  dô­kaz  za­lo­žil  nás­led­né  vzne­se­nie  ob­vi­ne­nia vo­či je­ho oso­be a po­tom aj ob­ža­lo­by. Ta­ký­to prís­tup po­va­žo­val za nep­rí­pust­ný z dô­vo­du zá­ka­zu se­ba ob­vi­ňo­va­nia, keď tak, ako sve­dok ne­mô­že vy­po­ve­dať vo svo­jej tres­tnej ve­ci vo­či se­be, ne­mô­že vo­či se­be pred­kla­dať ani us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy.

Na zá­kla­de uve­de­né­ho ob­vi­ne­ný re­zu­mo­val, že iden­ti­fi­ká­cia oso­by na zá­kla­de me­tó­dy pa­cho­vé­ho po­rov­na­nia nie je pria­mym dô­ka­zom a ani sa­ma ose­be ani v spo­je­ní s iný­mi ne­pria­my­mi dô­kaz­mi ne­mô­že za­lo­žiť od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok.

Ob­vi­ne­ný    sa    nes­to­tož­nil    ani    s    dô­vo­de­ním    mi­nis­tra    spra­vod­li­vos­ti
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   od­ví­ja­jú­cim   sa   od   vý­po­ve­de   sved­ka   T.   B.   a za­lo­že­ným
na zna­los­ti mies­tnych po­me­rov, kto­ré ozna­čil za čis­to hypo­te­tic­ké tvr­de­nie, kto­ré ako ta­ké
ne­pos­ta­ču­je ani na vy­tý­če­nie vy­šet­ro­va­cej ver­zie, to­bôž nie ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní.

Zá­ve­rom  svoj­ho  vy­jad­re­nia  ob­vi­ne­ný,  pre­zen­tu­júc  pres­ved­če­nie,  že  vy­ko­na­né
do­ka­zo­va­nie  za­kla­dá  mož­nosť,  že  sku­tok  mo­hol  spá­chať  aj  niek­to  iný,  iden­ti­fi­ko­val
po­vin­nosť sú­du vy­hod­no­tiť ta­kú­to sku­toč­nosť (na roz­diel od pro­ku­rá­to­ra) vždy v pros­pech
ob­ža­lo­va­né­ho. Zdô­raz­nil, že ne­mož­no vy­tvo­riť pre­ce­dens, na zá­kla­de kto­ré­ho by bo­lo mož­né
uz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho na zá­kla­de ne­pria­mych dô­ka­zov, res­pek­tí­ve bez dô­ka­zov
ale­bo  na  zá­kla­de  hypo­téz  bez  dô­kaz­nej  hod­no­ty.  V tej­to  sú­vis­los­ti  ak­cen­to­val,  že  sú­dy
pos­tu­pom pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por. správ­ne vy­hod­no­ti­li vy­ko­na­né dô­ka­zy v je­ho pros­pech,
keď ho spod ob­ža­lo­by pre pred­met­ný sku­tok os­lo­bo­di­li, keď­že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že sku­tok
spá­chal.

Vzhľa­dom na uve­de­né, ma­júc za to, že od­vo­la­cí súd ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa roz­hod­li
správ­ne  a zá­kon­ne,  správ­ne  vy­hod­no­ti­li  ne­pria­me  dô­ka­zy  v sú­la­de  so  zá­sa­dou  voľ­né­ho

hod­no­te­nia dô­ka­zov a dodr­ža­li súd­nou praxou za­uží­va­né zá­sa­dy, pri­čom ich roz­hod­nu­tia sú dos­ta­toč­ne a preu­ká­za­teľ­ne od­ôvod­ne­né, navr­hol, aby do­vo­la­cí  súd pred­met­né do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­mie­tol, na­koľ­ko nie sú spl­ne­né pod­mien­ky do­vo­la­nia, ale­bo do­vo­la­nie za­mie­tol, na­koľ­ko nie sú preu­ká­za­né dô­vo­dy do­vo­la­nia.

Dňa 7. jú­na 2016 bol spi­so­vý ma­te­riál Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va, sp. zn. 6 T 58/2012,

spo­lu       s do­vo­la­ním    mi­nis­tra    spra­vod­li­vos­ti                Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    pred­lo­že­ný

Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na roz­hod­nu­tie.

Nás­led­ne, dňa 29. jú­la 2016, bo­lo do­vo­la­cie­mu sú­du pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­nen­ca
JUDr. Ľ. F. pred­lo­že­né vy­jad­re­nie poš­ko­de­nej L. V., v kto­rom tá­to, opä­tov­ne pou­ka­zu­júc na
roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sved­kov J. I. I., C. K. a O. S. a ob­vi­ne­né­ho Z. B., vy­čí­ta­la sú­du
pr­vé­ho stup­ňa i od­vo­la­cie­mu sú­du, že jej návr­hom na opä­tov­né vy­po­ču­tie sved­ka J. I. I., na
vy­ko­na­nie kon­fron­tá­cie me­dzi ním a ob­vi­ne­ným ako aj me­dzi ďal­ší­mi me­no­va­ný­mi sved­ka­mi
a na vy­po­ču­tie sved­ka A. I. C., kto­ré­ho sa jej po­da­ri­lo za­bez­pe­čiť, nie­len­že ne­vy­ho­ve­li, ale sa
ni­mi  vô­bec  ne­zao­be­ra­li.  Pri­pá­ja­júc  sa  k do­vo­la­niu  po­da­né­mu  mi­nis­trom  spra­vod­li­vos­ti
Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  pre­to  žia­da­la,  aby  do­vo­la­cí  súd  zru­šil  na­pad­nu­té  roz­hod­nu­tie
od­vo­la­cie­ho sú­du, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia, kto­ré by tým­to zru­še­ním stra­ti­li pod­klad,
a vec vrá­til na ďal­šie ko­na­nie od­vo­la­cie­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal
a roz­ho­dol.  Za  úče­lom  ob­jek­ti­vi­zá­cie  a pres­kú­ma­nia  prav­di­vos­ti  vý­po­ve­de  ob­vi­ne­né­ho,
sved­kov C. K. a O. S. sa do­má­ha­la naj­mä vy­ko­na­nia ďal­šie­ho navr­ho­va­né­ho do­ka­zo­va­nia,
a to vý­slu­chu sved­kov J. I. I., C. I. A. a na zá­kla­de ich vý­po­ve­dí us­tá­le­né­ho ďal­šie­ho sved­ka -
zá­kaz­ní­ka,  u kto­ré­ho  ma­li  v deň  vraž­dy  poš­ko­de­né­ho  F.  V.  pra­co­vať,  v zmys­le  zá­sa­dy
bez­pros­tred­nos­ti  a ús­tnos­ti  pred  sú­dom  a nás­led­ných  kon­fron­tá­cií  me­dzi  ob­vi­ne­ným
a uve­de­ný­mi  sved­ka­mi,  ako  aj  me­dzi  sved­ka­mi  nav­zá­jom,  prí­pad­ne  aj  re­kog­ní­cií  na
opoz­na­nie ob­vi­ne­né­ho sved­ka­mi.

Ar­gu­men­to­va­la  tým,  že  vy­ko­na­nie  navr­ho­va­ných  dô­ka­zov  by  po­sil­ni­lo  dô­kaz­nú
si­tuáciu v zmys­le po­žia­da­viek § 2 ods. 10 Tr. por., kto­rá by tak­to umož­ňo­va­la spra­vod­li­vé
roz­hod­nu­tie  sú­du  bez  to­ho,  aby sa  ja­vi­lo  ako  ar­bit­rár­ne.  Zá­ve­rom  upria­mi­la  po­zor­nosť
na sku­toč­nosť, že súd na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia naj­prv od­sú­dil ob­vi­ne­né­ho na trest
od­ňa­tia slo­bo­dy na 25 ro­kov a na 2 ro­ky ochran­né­ho doh­ľa­du a nás­led­ne ho za nez­me­ne­nej
dô­kaz­nej,  práv­nej  a skut­ko­vej  si­tuácie  os­lo­bo­dil  spod  ob­ža­lo­by,  a  to  bez  vy­ko­na­nia

navr­ho­va­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré­ho dopl­ne­nie by zod­po­ve­da­lo po­ky­nu od­vo­la­cie­ho sú­du na ob­jek­ti­vi­zá­ciu  vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho a sved­kov, da­né­ho od­vo­la­cím  sú­dom  pri  zru­še­ní pô­vod­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

Poš­ko­de­ná spo­loč­nosť N. - P., s.r.o. so síd­lom B., I. č. X., sa k do­vo­la­niu mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky žiad­nym spô­so­bom ne­vy­jad­ri­la.

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) pre­dov­šet­kým skú­mal či má po­da­né do­vo­la­nie všet­ky ob­sa­ho­vé a for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti, či je prí­pus­tné a či bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou a pri­tom dos­pel k nas­le­du­jú­cim zá­ve­rom:

V po­su­dzo­va­nom  prí­pa­de je  na­pad­nu­tým  roz­hod­nu­tím  uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du
v Tr­na­ve, kto­rým bo­lo od­vo­la­nie kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku
Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va zo 17. ok­tób­ra 2013, sp. zn. 6T 58/2012, pod­ľa § 319 Tr. por. ako
ne­dô­vod­né  za­miet­nu­té.  Pro­ti  ta­ké­mu­to  dru­hu  roz­hod­nu­tia  je  do­vo­la­nie  vo  všeo­bec­nos­ti
prí­pus­tné.

V da­nom  prí­pa­de  po­dal  do­vo­la­nie  mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  na  zá­kla­de  pod­ne­tu ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 369 ods. 1 Tr. por.

Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve, kto­rým bo­lo od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra za­miet­nu­té na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňom vy­hlá­se­nia, te­da 10. ap­rí­la 2014.

Pod­ľa § 369 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­nie z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 po­dá mi­nis­ter
spra­vod­li­vos­ti len na pod­net. Pod­net mô­že po­dať oso­ba, kto­rej ten­to zá­kon nep­riz­ná­va prá­vo
na po­da­nie do­vo­la­nia ok­rem oso­by, kto­rá nespĺňa pod­mien­ku do­vo­la­nia uve­de­nú v § 372
ods. 1.

Pod­ľa    §    371   ods.      3   Tr.   por.   mi­nis­ter   spra­vod­li­vos­ti   po­dá   do­vo­la­nie

aj  pro­ti  prá­vop­lat­né­mu  roz­hod­nu­tiu  vy­chá­dza­jú­ce­ho  zo  skut­ko­vé­ho  sta­vu,  kto­rý  bol na   zá­kla­de   vy­ko­na­ných   dô­ka­zov   v pod­stat­ných   okol­nos­tiach   nes­práv­ne   zis­te­ný, ale­bo ak bo­li pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci.

Mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  op­rel  svo­je  do­vo­la­nie  v pod­sta­te  na  tvr­de­ní,  že  vo  ve­ci
ko­na­jú­ce sú­dy po­sú­di­li dô­kaz­nú si­tuáciu jed­nos­tran­ne ar­gu­men­tu­júc, že vi­na ob­vi­ne­né­ho Z.

B. bo­la preu­ká­za­ná kom­plexom na se­ba nad­vä­zu­jú­cich jed­noz­nač­ných pria­mych i ne­pria­mych
dô­ka­zov.  Dô­vo­dil  naj­mä,  že  za­is­te­né  pa­cho­vé  sto­py  z vra­žed­nej  zbra­ne  v spo­ji­tos­ti
s vý­po­ve­ďou  sved­ka  J.  P.  I.,  spo­chyb­ňu­jú­cou  ali­bi  ob­vi­ne­né­ho,   v spo­ji­tos­ti  s dô­kaz­mi
preu­ka­zu­jú­ci­mi je­ho zna­losť mies­tnych po­me­rov a je­ho mo­tív zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky, sú
dô­kaz­mi, kto­ré Z. B. iden­ti­fi­ku­jú ako pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu vraž­dy poš­ko­de­né­ho F. V..
Do­vo­la­teľ tiež na­mie­tal ne­dos­ta­toč­nosť pres­ved­či­vé­ho od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí sú­dov.

Mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  te­da  na­mie­tal,  že  vo  ve­ci  ko­na­jú­ce  sú­dy  os­lo­bo­de­ním
ob­vi­ne­né­ho spod ob­ža­lo­by na zá­kla­de nes­práv­ne zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci,   a naj­mä
nes­práv­ne­ho  vy­hod­no­te­nia  dô­ka­zov  v je­ho  pros­pech  sa  do­pus­ti­li  po­ru­še­nia  zá­ko­na
v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 12 Tr. por., § 285 písm. c/ Tr. por. a § 319 Tr. por.

Po­kiaľ   ide   o vec­nú   strán­ku   vy­tý­ka­ných   chýb   uvá­dza­ných   v do­vo­la­ní mi­nis­tra   spra­vod­li­vos­ti   vo   vzťa­hu   k vý­ro­ku   o os­lo­bo­de­ní     ob­vi­ne­né­ho   Z.   B. spod ob­ža­lo­by kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra je tre­ba pri­már­ne kon­šta­to­vať, že do­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­nil s práv­nou ar­gu­men­tá­ciou do­vo­la­te­ľa a uvá­dza k to­mu nas­le­dov­né:

Me­tó­da vy­uži­tia pa­cho­vej sto­py pre iden­ti­fi­ká­ciu po­doz­ri­vej oso­by z poh­ľa­du plat­né­ho
dô­kaz­né­ho prá­va v tres­tnom ko­na­ní nie je v Tres­tnom po­riad­ku vý­slov­ne up­ra­ve­ná. Z toh­to
dô­vo­du sa pri do­ka­zo­va­ní pa­cho­vou sto­pou v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­je všeo­bec­ná smer­ni­ca
ob­siah­nu­tá  v §  119  ods.  2  Tr.  por.  „ako  dô­kaz  mô­že  slú­žiť  všet­ko  čo  mô­že  pris­pieť
na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na
ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na“. Sú­čas­ná ju­di­ka­tú­ra uz­ná­va vý­sled­ky pa­cho­vej iden­ti­fi­ká­cie
len  ako  dô­kaz  ne­pria­my,  pou­ži­teľ­ný  len  v uzav­re­tom  kru­hu  ne­pria­mych  dô­ka­zov,
ale­bo  ako  dô­kaz  pod­por­ný  k pria­me­mu  dô­ka­zu.  Pa­cho­vá  iden­ti­fi­ká­cia  sa­ma  o se­be
pre­to ne­mô­že slú­žiť ako hlav­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, ale mu­sí byť dopl­ne­ná
iný­mi dô­kaz­mi.

Dô­vo­dov,  pre­čo  mô­že  byť  pa­cho­vá  sto­pa  hod­no­te­ná  len  ako  ne­pria­my  dô­kaz je nie­koľ­ko:

Pa­cho­vá sto­pa je za­lo­že­ná na pou­ži­tí vy­cvi­če­ných psov, kto­rí sú schop­ní sto­tož­niť pach člo­ve­ka za­is­te­ný z dvoch pred­me­tov ale­bo miest, av­šak pes (rov­na­ko ako člo­vek) sa mô­že mý­liť.

Vý­sled­ky nie je mož­né ove­riť exak­tnou ve­dec­kou me­tó­dou, ide hlav­ne o to či pa­cho­vá sto­pa je vhod­ná a spô­so­bi­lá pre in­di­vi­duál­nu iden­ti­fi­ká­ciu ľud­ské­ho je­din­ca, aké má tá­to sto­pa vlas­tnos­ti, či je tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi zis­ti­teľ­ná a či je vy­cvi­če­ný pes schop­ný tú­to sto­pu iden­ti­fi­ko­vať. To­to pla­tí aj na­priek to­mu, že v sú­čas­nos­ti,  (na roz­diel od do­te­raj­ších len em­pi­ric­kých  zis­te­ní)  bo­la  ve­dec­ky  preu­ká­za­ná  exis­ten­cia  mo­le­kúl,  kto­ré  umož­ňu­jú in­di­vi­duál­nu iden­ti­fi­ká­ciu pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a bo­la potvr­de­ná   mi­mo­riad­na schop­nosť vy­cvi­če­ných psov ta­kú­to iden­ti­fi­ká­ciu vy­ko­nať.

Pá­cha­teľ mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať podvr­hnu­tú pa­cho­vú sto­pu, (v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ob­vi­ne­ný bež­ne pri­chá­dzal na mies­to či­nu a cel­kom bež­ne tam zotr­vá­val aj po dlh­šiu do­bu, keď­že tam cho­dil za pria­teľ­kou).

Aj na­priek za­cho­va­nia prís­nych po­žia­da­viek od­be­ru a po­rov­na­nia pa­cho­vých stôp po­li­caj­ný­mi or­gán­mi, aj za pred­pok­la­du ich pre­ve­de­nia nes­po­chyb­ni­teľ­ným spô­so­bom dô­ka­zy pou­ží­va­jú­ce  pa­cho­vé  sto­py  sú  ne­pria­me  a ako  je­di­né  neob­sto­ja,  pre­to­že  preu­ka­zu­jú, že  ob­vi­ne­ný bol  na  mies­te  či­nu  ale­bo  ináč  pre­nie­sol  pach  na  ve­ci  sú­vi­sia­ce  s tres­tnou čin­nos­ťou, ale nep­reu­ka­zu­jú, že čin pria­mo spá­chal. Pre­to je pot­reb­né, aby ten­to dô­kaz ne­bol pre uz­na­nie vi­ny je­di­ným, osa­mo­te­ným.

K ve­ci je pot­reb­né ďa­lej uviesť, že v po­su­dzo­va­nej ve­ci bo­li vy­ko­na­né aj iné dô­ka­zy,
a to jed­nak sku­pi­na dô­ka­zov sved­čia­cich v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, potvr­dzu­jú­cich je­ho ali­bi
a jed­nak dô­ka­zy sved­čia­ce v je­ho nep­ros­pech resp. tie, kto­ré do is­tej mie­ry spo­chyb­ňu­jú je­ho
ob­ha­jo­bu.

Sved­ko­via C. K., A. N., O. S. zhod­ne a opa­ko­va­ne potvr­di­li, že ob­vi­ne­ný Z. B. dňa 14.
de­cem­bra 2008 v ča­se od sko­rých ran­ných ho­dín do cca 14.00 hod. sa na­chá­dzal v ob­ci N. D.,
kde pra­co­val na pres­tav­be ro­din­né­ho do­mu K. K., a te­da v in­kri­mi­no­va­nom ča­se sa ne­mo­hol

na­chá­dzať na mies­te či­nu v stáv­ko­vej kan­ce­lá­rii N. v ob­ci M. a usmr­tiť jej za­mes­tnan­ca, poš­ko­de­né­ho F. V., keď­že do M. sa vrá­til až po 15.00 hod.

Dô­ka­zom,  kto­rý  vnie­sol  is­té  po­chyb­nos­ti  o vie­ro­hod­nos­ti  tvr­de­nia  ob­vi­ne­né­ho a sved­kov potvr­dzu­jú­cich je­ho ob­ha­jo­bu, že v in­kri­mi­no­va­nom ča­se pra­co­val v ne­ďa­le­kej ob­ci  je  vý­po­veď  sved­ka  J.  P.  I.,  ru­mun­ské­ho  ob­ča­na,  kto­rý  bol  vy­po­ču­tý  v rám­ci me­dzi­ná­rod­nej  práv­nej  po­mo­ci  do­žia­da­ným  pro­ku­rá­to­rom  tri­bu­ná­lu  v mes­te  Ba­cau v Ru­mun­sku,  a o kto­rú  vý­po­veď  (pop­ri  pa­cho­vej  sto­pe  na  no­ži,  kto­rým  bol  poš­ko­de­ný za­vraž­de­ný) opie­ra do­vo­la­teľ svo­ju do­vo­la­ciu ar­gu­men­tá­ciu.

Ten­to sve­dok vo svo­jej vý­po­ve­di z 20. ap­rí­la 2012 uvie­dol, že v ro­koch 2008-2009
ako je­den z 30-člen­nej sku­pi­ny ru­mun­ských ro­bot­ní­kov, pra­co­val na Slo­ven­sku ako mu­rár
pre  is­tú  slo­ven­skú  spo­loč­nosť,  ale  aj  pre  súk­rom­né  fy­zic­ké  oso­by.  Vy­ko­ná­val  rôz­ne
re­konštruk­čné prá­ce aj cez ví­ken­dy. V ne­de­ľu 14. de­cem­bra 2008 pra­co­val spo­lu s ka­ma­rá­tom

A. C. u súk­rom­nej oso­by v ob­ci blíz­ko M. (me­no ma­ji­te­ľa do­mu ani ná­zov ob­ce si ne­pa­mä­tal)

a to        v ča­se        od       6-tej       do       10-tej       hod.        Po     ukon­če­ní           prá­ce       asi

o 10-tej   hod.   ich   oso­ba,   pre   kto­rú   pra­co­va­li   od­viez­la   do   M.,   kam   priš­li
pred 10.30 hod. Spo­lu s C. hneď iš­li do hos­tin­ca, kde bo­li aj ďal­ší ru­mun­skí ro­bot­ní­ci
a roz­prá­va­li sa o usmr­te­ní spá­cha­nom rá­no v M. v stáv­ko­vej kan­ce­lá­rii na­chá­dza­jú­cej sa
v blíz­kos­ti   uby­tov­ne,   v kto­rej   bo­li   Ru­mu­ni   uby­to­va­ní.   Eš­te   pred   vstu­pom
do po­hos­tin­stva vi­del pri stáv­ko­vej kan­ce­lá­rii ve­ľa po­li­caj­tov. Oko­lo 15-tej hod. priš­li via­ce­rí
po­li­caj­ti  do  hos­tin­ca,  kde  kon­tro­lo­va­li  to­tož­nosť  všet­kých  prí­tom­ných  osôb.  Oso­by

F. V., O. S. a Z. B. ne­poz­ná, C. K. poz­ná ako oso­bu pra­cu­jú­cu v spo­loč­nos­ti, v kto­rej pra­co­val
a ako  bý­va­lé­ho  man­že­la  ma­ji­teľ­ky  spo­loč­nos­ti,  kto­rý  sa  za­obe­ral  spros­tred­ko­va­ním
za­mes­tna­nia a vy­ko­ná­val prep­ra­vu ru­mun­ských pra­cov­ní­kov z Ru­mun­ska na Slo­ven­sko.

Po­žia­dav­ka do­vo­la­te­ľa na hod­no­te­nie vý­po­ve­de toh­to sved­ka (v spo­ji­tos­ti so zis­te­nou
pa­cho­vou  sto­pou  na  no­ži,  kto­rým  bol  F.  V.  usmr­te­ný),  ako  dô­ka­zu  jed­noz­nač­ne
preu­ka­zu­jú­ce­ho,  že  ob­vi­ne­ný  Z.  B. „ne­vy­po­ve­dal  prav­di­vo  a žiad­ne  sku­toč­né  ali­bi

na čas skut­ku ne­má“, nie je ak­cep­to­va­teľ­ná.

Ako   je   to   zrej­mé   z vý­po­ve­de   sved­ka   ten­to   vy­po­ve­dal   znač­ne   nep­res­ne,
pri­čom   niek­to­ré   okol­nos­ti   si   vô­bec   ne­pa­mä­tal.   Ne­ve­del   uviesť   me­ná   osôb,

u kto­rých v in­kri­mi­no­va­nom ča­se pra­co­val ani me­ná žiad­nych ďal­ších osôb, ne­pa­mä­tal si ani ná­zov    spo­loč­nos­ti,    pre    kto­rú    na    Slo­ven­sku    pra­co­val    a ani    ná­zov    ob­ce, v  kto­rej  dňa 14.  de­cem­bra  2008  pra­co­val.  Pri  uvá­dza­ní  ča­so­vých  sú­vis­los­tí  sa  cel­kom evi­den­tne  mý­lil,  keď  uvie­dol,  že  pra­cov­ník  stáv­ko­vej  kan­ce­lá­rie  bol  usmr­te­ný  rá­no, pre­to­že z vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že k či­nu doš­lo až v poo­bed­ňaj­ších ho­di­nách v ča­se me­dzi  14.37  -  15.10 hod. Oso­bu C. K. si pa­mä­tá ako spolu­pra­cov­ní­ka v rov­na­kej spo­loč­nos­ti, iné oso­by si ne­pa­mä­tal.

Sve­dok bol vy­po­ču­tý dňa 20. ap­rí­la 2012, t. j. po up­ly­nu­tí do­by tak­mer tri a pol ro­ka od spá­chania skut­ku, te­da s ta­kým ča­so­vým od­stu­pom, kto­rý ob­jek­tív­ne od­ôvod­ňu­je vý­raz­né me­dze­ry  pri  opi­se  okol­nos­tí  z ob­do­bia  je­ho  po­by­tu  na  Slo­ven­sku.  Do­vo­la­teľ  pou­ká­zal, na vý­po­veď sved­ka v čas­ti je­ho tvr­de­nia, že „v ča­se vraž­dy v prá­ci ne­bo­li“, av­šak prá­ve tá­to časť  je­ho  vý­po­ve­de  je  nep­res­ná,  ba  čo  na­vy­še  v opi­se  ča­so­vých  sú­vis­los­tí  vy­po­ve­dal jed­noz­nač­ne  myl­ne,  keď  uvie­dol,  že  v deň  vraž­dy  už  v ča­se  je­ho  náv­ra­tu  z prá­ce do  M. (pred 10.30  hod.)  sa  v hos­tin­ci  ho­vo­ri­lo  o usmr­te­ní  poš­ko­de­né­ho,  pri­čom ale  z vý­sled­kov  do­ka­zo­va­nia  ne­po­chyb­ne  vy­plý­va,  že  k je­ho  usmr­te­niu  doš­lo  až v poo­bed­ňaj­ších ho­di­nách v ča­se me­dzi  14.37 a 15.10 hod.  (vý­po­ve­de via­ce­rých sved­kov, le­kár­ska sprá­va o ohliad­ke mŕtvo­ly etc.).

Z ob­sa­hu prís­luš­né­ho spi­su vy­plý­va, že súd sa opa­ko­va­ne po­kú­šal pred­vo­lať sved­ka J.

P. I. za úče­lom je­ho vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, av­šak neús­peš­ne. Po­žia­dav­ka na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia za­bez­pe­če­ním sved­ka a je­ho vy­po­ču­tím na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, resp. je­ho kon­fron­tá­ciou s ob­vi­ne­ným resp. so sved­ka­mi, z poh­ľa­du vy­ššie uve­de­né­ho nie je opod­stat­ne­ná.  Ak  by  sa  aj  po­da­ri­lo  za­bez­pe­čiť  je­ho  účasť  a vy­ko­nať  je­ho  vý­sluch  od spá­chania  skut­ku,  ku  dňu  toh­to  roz­hod­nu­tia  up­ly­nu­la  do­ba  tak­mer  osem  a pol  ro­ka a s pri­hliad­nu­tím na tú­to okol­nosť nie je mož­né reál­ne oča­ká­vať spres­ne­nie je­ho vý­po­ve­de. Pa­mä­ťo­vé schop­nos­ti jed­not­li­vých osôb sú in­di­vi­duál­ne, av­šak ply­nu­tie ča­su vo všeo­bec­nos­ti ne­po­chyb­ne tie­to schop­nos­ti iba os­la­bu­je.

Rov­na­ko  tak  ani  dopl­ne­ním  do­ka­zo­va­nia  opa­ko­va­ným  od­ob­ra­tím  pa­cho­vej  sto­py
ob­vi­ne­né­ho  a jej  opä­tov­nej  kom­pa­rá­cie  s pa­cho­vou  sto­pou  zis­te­nou  na  no­ži  za­is­te­nom
na mies­te či­nu nie je reál­ne oča­ká­va­nie prí­no­su žiad­nych no­vých sku­toč­nos­tí, a te­da žiad­nej
zá­sad­nej  zme­ny  dô­kaz­nej  si­tuácie.  V  tom­to  sme­re  tre­ba  pri­po­me­núť,  že  ob­vi­ne­né­mu

bo­la v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia pa­cho­vá sto­pa za­is­te­ná dvak­rát  - dňa 2. feb­ruára 2011
a 16. má­ja  2011. Ďal­šie do­ka­zo­va­nie v tom­to sme­re sme­ru­jú­ce len k ve­ri­fi­ká­cii skor­ších
vý­sled­kov sa ja­ví ako nad­by­toč­né.  V da­nej  sú­vis­los­ti tre­ba zdô­raz­niť, že nie sú žiad­ne
po­chyb­nos­ti o tom, že vy­hod­no­te­nie pa­cho­vej sto­py v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de slu­žob­ným
psom  bo­lo  vy­ko­na­né  v sú­la­de  s po­žia­dav­kou  za­uží­va­ných  kri­mi­na­lis­tic­kých  pos­tu­pov
le­ge ar­tis, pri dodr­ža­ní všet­kých kom­po­nen­tov pro­ces­né­ho za­is­te­nia, vrá­ta­ne do­ku­men­tá­cie
spô­so­bu   pre­ve­de­nia   pod­ľa   od­bor­ných   do­po­ru­če­ní   a do­ku­men­tá­cie   pod­mie­nok,
za kto­rých bol od­ber pa­cho­vej sto­py ale­bo pa­cho­vej vzor­ky oso­by pre­ve­de­ný.

Vo  ve­ci  bol  vy­po­ču­tý  ce­lý  rad  sved­kov,  kto­rí  potvr­di­li              (prí­pad­ne  ak  pria­mo

ne­potvr­di­li, ale ne­pop­re­li) vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho Z. B., kto­rý od za­čiat­ku a po­čas ce­lé­ho
prie­be­hu   ko­na­nia   uvie­dol,   že   sa   v in­kri­mi­no­va­nom   ča­se   sa   na­chá­dzal   v ob­ci

N. D., kde pra­co­val spo­lu s C. K. a je­ho par­tiou na re­konštruk­cii ro­din­né­ho do­mu K. K.,
a pre­to sa ne­mo­hol v ča­se usmr­te­nia F. V. na­chá­dzať na mies­te či­nu. Jed­ná sa o sved­kov K.

K., M. Ľ., A. N., ale naj­mä C. K., O. S., kto­rí zhod­ne v príp­rav­nom ko­na­ní i na hlav­nom

po­jed­ná­va­ní    potvr­di­li,    že    dňa              14.      de­cem­bra      2008    ce­lý    deň    od    rá­na

do cca 14.00 hod. pra­co­va­li na stav­be do­mu K. K. a do M. sa vrá­ti­li o 15.00 - 15.15 hod., te­da
v ča­se po usmr­te­ní poš­ko­de­né­ho F. V.. Do M. sa vra­ca­li spo­loč­ne na mo­to­ro­vom vo­zid­le C.

K., pri­čom ako pr­vý z vo­zid­la vy­stú­pil ob­vi­ne­ný Z. B. pri je­ho byd­lis­ku na za­čiat­ku de­di­ny,
ako  dru­hý  vy­stú­pil  O.  S.  a ako  tre­tí  Ru­mun  J.  I.  pri  kr­čme  zva­nej  B..  Sved­ky­ňa

K. K. pri re­kog­ní­cii opoz­na­la Z. B. ako oso­bu, kto­rá na kon­ci ro­ku 2008 pra­co­va­la na stav­be jej ro­din­né­ho do­mu.

Sve­dec­ký­mi   vý­po­ve­ďa­mi   bo­lo   tiež   ne­po­chyb­ne   preu­ká­za­né,   že   ob­vi­ne­ný
bol pria­te­ľom pra­cov­níč­ky stáv­ko­vej kan­ce­lá­rie N. A. N., kto­rú na jej pra­co­vis­ku pra­vi­del­ne
nav­šte­vo­val a ne­raz tam s ňou dl­hší čas zotr­vá­val. Stá­va­lo sa, že na po­žia­da­nie F. V.  -
ve­dú­ce­ho  kan­ce­lá­rie  toh­to  za­stú­pil „za  pul­tom“  v ča­se  je­ho  nep­rí­tom­nos­ti.  Z vý­sled­kov

do­ka­zo­va­nia tiež vy­plý­va, že vzťah me­dzi ob­vi­ne­ným a F. V. bol pria­teľ­ský, ne­ma­li me­dzi se­bou žiad­ne ne­do­ro­zu­me­nia.

Ne­me­nej   vý­znam­ná   vý­po­veď   je   vý­po­veď   sved­ka   T.   B.,   kto­rý   potvr­dil,
že bol pr­vou oso­bou, kto­rá naš­la na mies­te či­nu za­vraž­de­né­ho F. V., ale aj oso­bou, kto­rá sa
prav­de­po­dob­ne  vo  dve­rách  kan­ce­lá­rie  stret­la  s pá­cha­te­ľom,  kto­rý  z kan­ce­lá­rie  prá­ve

vy­chá­dzal. Na otáz­ku či je eš­te ot­vo­re­né mu od­po­ve­dal po ma­ďar­sky. Nes­kôr sa dal na útek
a po  ces­te  mu  vy­pa­dol  z čier­ne­ho „šuš­ťá­ko­vé­ho“  ka­bá­ta  nôž.  Ten  sa  nes­kôr  na­šiel

a bol  iden­ti­fi­ko­va­ný  ako  nôž  pa­tria­ci  poš­ko­de­né­mu.  Do  tvá­re  mu­žo­vi  zre­teľ­ne  ne­vi­del
a ne­ve­del  potvr­diť,  či  sa  jed­na­lo  o oby­va­te­ľa  M..  Uvie­dol  je­ho  po­pis -  vy­so­ký

170-180 cm, štíh­lej­ší ako on vo ve­ku 25-29 ro­kov, mal na se­be ob­le­če­ný čier­ny ka­bát dĺžkou sia­ha­jú­ci do po­lo­vi­ce ste­hien, tvár si ne­za­pa­mä­tal. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa spres­nil, že obec má asi  500 oby­va­te­ľov a keď­že ob­vi­ne­né­ho ako oby­va­te­ľa ob­ce poz­nal, v prí­pa­de ak by bol mu­žom, kto­ré­ho stre­tol vo dve­rách kan­ce­lá­rie, „prav­de­po­dob­ne by ho bol spoz­nal“. T. B. 14. de­cem­bra 2008 o 15.11 hod. ozná­mil na ties­ňo­vú lin­ku po­lí­cie, že v kan­ce­lá­rii N. na­šiel poš­ko­de­né­ho le­žia­ce­ho v ka­lu­ži kr­vi. Ta­ký­to čas úmr­tia bol uve­de­ný le­kár­kou v lis­te o pre­hliad­ke mŕtve­ho.

Tak­tiež aj zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku o osob­nos­tných ry­soch ob­vi­ne­né­ho sved­čia v pros­pech  ob­vi­ne­né­ho  a ko­reš­pon­du­jú  s ob­sa­hom  vý­po­ve­dí  sved­kov.  Pod­ľa  zá­ve­rov psy­cho­ló­ga PhDr. Ró­ber­ta Mat­hé, PhD. ob­vi­ne­ný je schop­ný správ­ne vní­mať a rep­ro­du­ko­vať, je­ho  vý­po­ve­de  ma­jú  zna­ky  vie­ro­hod­ných  vý­po­ve­dí.  Mno­ho­po­čet­né  bod­né  ra­ny  na  te­le poš­ko­de­né­ho  (viac ako dvad­sať) vy­so­ko prav­de­po­dob­ne nas­ved­ču­jú in­ten­zív­ne­mu afek­tu zlos­ti pá­cha­te­ľa, prí­pad­ne ne­ná­vis­ti vo­či poš­ko­de­né­mu. Svo­je pre­ja­vy v pri­me­ra­nej mie­re ov­lá­da. Ag­re­si­vi­ta ne­pat­rí me­dzi do­mi­nan­tné ry­sy osob­nos­tnej štruk­tú­ry ob­vi­ne­né­ho. Je­ho osob­nos­tné  cha­rak­te­ris­ti­ky  nie  sú  v jed­noz­nač­nej  zho­de  so  spá­cha­ním  tak  zá­važ­né­ho a bru­tál­ne vy­ko­na­né­ho zlo­či­nu úk­lad­nej vraž­dy a ne­bo­li u ne­ho zis­te­né sub­jek­tív­ne prí­či­ny proti­práv­ne­ho ko­na­nia, kto­ré by moh­li viesť k ta­ké­mu­to zlo­či­nu.

To všet­ko sú dô­ka­zy sved­čia­ce v pros­pech ob­vi­ne­né­ho Z. B. a je­ho ob­ha­job­ným
tvr­de­niam a vy­vo­lá­va­jú znač­né po­chyb­nos­ti o je­ho účas­ti na usmr­te­ní poš­ko­de­né­ho. Dô­ka­zy
sved­čia­ce  v je­ho  nep­ros­pech,  o   kto­ré  do­vo­la­teľ  opie­ra  svo­ju  ar­gu­men­tá­ciu  o za­vi­ne­ní
ob­vi­ne­né­ho sú  dva ne­pria­me dô­ka­zy:  pa­cho­vá  sto­pa na no­ži  za­is­te­nom  na mies­te či­nu
a ne­jed­noz­nač­ná  vý­po­veď  sved­ka  J.  P.  I..  Za  tej­to  dô­kaz­nej  si­tuácie  s pri­hliad­nu­tím  na
ne­jed­noz­nač­nosť a nep­res­nosť vý­po­ve­de sved­ka nie je mož­né kon­šta­to­vať uce­le­ný kom­plex
jed­noz­nač­ných a ne­po­chyb­ných ne­pria­mych dô­ka­zov, ale nao­pak vý­raz­nú dô­ka­zo­vú nú­dzu.

Časť   do­vo­la­cích   ná­mie­tok   mi­nis­tra   spra­vod­li­vos­ti   sa   tý­ka   ne­dos­ta­toč­né­ho
od­ôvod­ne­nia  na­pad­nu­té­ho  roz­hod­nu­tia.  Čias­toč­ne  súh­la­siac  v tom­to  sme­re  s ná­zo­rom

do­vo­la­te­ľa, na kon­krét­nu ná­miet­ku, že súd ne­dal od­po­veď na otáz­ku ako sa pa­cho­vá sto­pa dos­ta­la na mies­te či­nu za­is­te­nú vra­žed­nú zbraň tre­ba uviesť, že od­po­veď by moh­la byť da­ná len v ro­vi­ne hypo­te­tic­kej. Ne­po­chyb­ne nie je mož­né vy­lú­čiť prí­tom­nosť pa­cho­vých stôp na pred­me­te na­chá­dza­jú­cej sa na mies­te, kto­ré ob­vi­ne­ný pra­vi­del­ne opa­ko­va­ne nav­šte­vo­val. Napr. nie je mož­né ab­so­lút­ne vy­lú­čiť mož­nosť, že nôž po pri­ne­se­ní pá­cha­te­ľom sa mo­hol po vy­ko­na­ní či­nu na­chá­dzať na mies­te, na kto­rom ob­vi­ne­ný pred tým za­ne­chal pa­cho­vú sto­pu či už do­ty­kom, ale­bo ne­ve­do­me vy­lú­če­nou sli­nou pri roz­prá­va­ní, za­kaš­ľa­ní, kých­nu­tí a pod., čo v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho bo­lo ľah­ko mož­né, keď­že sa v kan­ce­lá­rii pra­vi­del­ne   zdr­žia­val pri náv­šte­vách pria­teľ­ky. Nie je mož­né vy­lú­čiť ani al­ter­na­tí­vu, že pá­cha­teľ (v prí­pa­de ak bol oby­va­te­ľom s po­by­tom v ob­ci M. a mo­hol sa po­hy­bo­vať v blíz­kos­ti ob­vi­ne­né­ho) pou­žil nôž, s kto­rým Z. B. pri­šiel už v mi­nu­los­ti ne­ve­do­me do kon­tak­tu (za­ne­chanie tzv. podvr­hnu­tej pa­cho­vej sto­py). To sú ale všet­ko len hypo­te­tic­ké úva­hy.

Tre­ba zno­vu  pri­po­me­núť,  že i keď  ve­da v sú­čas­nej do­be má  zna­los­ti  a poz­nat­ky
o štruk­tú­re, o fun­kciách  a dru­hoch  pot­ných žliaz  člo­ve­ka  z ob­las­ti  ana­tó­mie a fy­zio­ló­gie,
ako aj  o lát­kach ob­siah­nu­tých v ľud­skom  po­te,  te­da o pod­sta­te  in­di­vi­duál­nos­ti  ľud­ské­ho
pa­chu, tiež sú zna­los­ti a poz­nat­ky o vy­tvá­ra­ní, štruk­tú­re pa­cho­vých stôp, o fy­zio­lo­gic­kých
pred­pok­la­doch  psa  k roz­li­šo­va­niu  pa­chov  až  do  úrov­ne  in­di­vi­duál­nej  iden­ti­fi­ká­cie,
o me­tó­dach vý­cvi­ku psov, kto­ré ve­dú k schop­nos­ti spo­ľah­li­vej iden­ti­fi­ká­cie pa­chov, zá­sad­ná
vý­hra­da  k dô­ka­zu  pa­cho­vou  sto­pou  spo­čí­va  v ne­mož­nos­ti  zis­te­né  poz­nat­ky  iným,
kva­li­fi­ko­va­ným  spô­so­bom  pres­kú­mať,  keď­že  chý­ba  kon­trol­ná  me­tó­da  a ve­dec­ký  atest,
pa­cho­vú sto­pu nie je mož­né ob­jek­tív­ne po­pí­sať a ani gra­fic­ky zná­zor­niť.

Zá­ve­rom naj­vyš­ší súd zdô­raz­ňu­je, že vo ve­ci čin­né sú­dy, ok­res­ný i kraj­ský po­kiaľ na zá­kla­de vý­sled­kov vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ko­na­li pod­ľa zá­sa­dy  „in du­bio pro reo“ pos­tu­po­va­li správ­ne. Pri preu­ka­zo­va­ní vi­ny sa pra­cu­je s ur­či­tou dáv­kou po­chyb­nos­tí. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va­jú svo­ju prá­cu, ak chcú us­ved­čiť pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov, ale to ne­mô­že byť za akú­koľ­vek ce­nu. V sú­de­nom prí­pa­de exis­tu­jú váž­ne po­chyb­nos­ti o účas­ti ob­vi­ne­né­ho Z. B. na usmr­te­ní F. V. a za tých­to okol­nos­tí ne­bo­lo mož­né uz­nať ho zo spá­chania  obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vraž­dy pod­ľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zák. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie  §  138 písm. c/ Tr. zák., tak, ako to po­ža­do­val mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti vo svo­jom do­vo­la­ní.