Právne vety aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

Na tres­tnop­ráv­nom ko­lé­giu Naj­vyš­šie­ho súd SR ko­na­nom dňa 25.09.2017 bo­li pri­ja­té práv­ne ve­ty zjed­no­cu­jú­cich sta­no­vísk v nas­le­dov­nom zne­ní:

 Tpj 28/2017 -  sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­ní § 237 a § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na v sú­vis­los­ti s po­vin­nos­ťa­mi správ­cu pod­sta­ty v kon­kur­znom ko­na­ní.

 I. Práv­na po­vin­nosť je cha­rak­te­ri­zo­va­ná prí­ka­zom pos­tu­po­vať ur­či­tým spô­so­bom (ko­nať ale­bo zdr­žať sa ko­na­nia), kto­rý zá­ro­veň zna­me­ná zá­kaz pos­tu­po­vať ako­koľ­vek inak (na roz­diel od prá­va, kto­ré je mož­nos­ťou, nie však po­vin­nos­ťou). Po­vin­nosť mô­že byť vy­me­dze­ná už­šie ale­bo šir­šie, av­šak s pot­reb­nou ur­či­tos­ťou - v práv­nej nor­me bý­va po­vin­nosť vy­me­dze­ná šir­šie, na­koľ­ko sa vzťa­hu­je na všet­ky prí­pa­dy rov­na­ké­ho dru­hu a neur­či­té­ho poč­tu.

 Po­vin­nosť správ­cu spra­vo­vať cu­dzí ma­je­tok v kon­kur­znom ko­na­ní, re­le­van­tná v zmys­le § 237 ods. 1 a § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na (ide o ma­je­tok po­dlie­ha­jú­ci kon­kur­zu) vzni­ká už us­ta­no­ve­ním správ­cu do fun­kcie. Pod­ľa po­va­hy tej­to po­vin­nos­ti mu­sí ísť o čes­tnú, zod­po­ved­nú a sve­do­mi­tú sprá­vu, kto­rej vý­slov­nou zá­kon­nou kon­kre­ti­zá­ciou je aj pos­tup s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou - § 3 ods. 1, 2 zá­ko­na č. 8/2005 Z. z. o správ­coch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 8 ods. 2 zá­ko­na č. 328/1991 Zb. o kon­kur­ze a vy­rov­na­ní v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005), § 86 ods. 1 (a iné us­ta­no­ve­nia) zá­ko­na č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov  (účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006), pri­čom ko­na­nie s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou je  v § 7 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na aj le­gál­ne de­fi­no­va­né.

 II. Po­ru­še­ním po­vin­nos­ti pos­tu­po­vať pri vý­ko­ne fun­kcie s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou sa mô­že správ­ca do­pus­tiť spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 ale­bo § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na.  Mu­sia však byť napl­ne­né aj os­tat­né zá­kon­né zna­ky ta­ké­ho tres­tné­ho či­nu, čo v rám­ci sub­jek­tív­nej strán­ky zna­me­ná úmy­sel správ­cu spô­so­biť svo­jím pos­tu­pom ško­du - § 237 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale­bo ned­ban­li­vosť vo vzťa­hu k tej is­tej okol­nos­ti - § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Tpj 40/2017 – sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­ní § 15 ods. 2, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zá­ko­na  č. 154/2010 Z. z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. 

            Us­ta­no­ve­nia § 16 ods. 1, ods. 2 a § 17 ods. 1 zá­ko­na č. 154/2010 Z. z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o EZR“) je pot­reb­né v sú­vis­los­ti s § 15 ods. 2 toh­to zá­ko­na (v zne­ní účin­nom od 1. de­cem­bra 2012) vy­lo­žiť na zá­kla­de ar­gu­men­tu a mi­no­ri ad maius tak, že vy­žia­da­ná oso­ba mu­sí byť vy­po­ču­tá aj pred roz­ho­do­va­ním o vy­dá­va­cej väz­be, ak nej­de o ob­li­ga­tór­nu väz­bu pod­ľa § 16 ods. 2 zá­ko­na o EZR; to pla­tí aj v prí­pa­de, ak je v ča­se ta­ké­ho roz­ho­do­va­nia v pred­bež­nej väz­be, do kto­rej bo­la vza­tá po vý­slu­chu pod­ľa § 15 ods. 2 zá­ko­na o EZR.*

____________________

 * R 2/2013 v dôs­led­ku me­dzi­tým­nej zme­ny práv­nej úp­ra­vy čias­toč­ne strá­ca pou­ži­teľ­nosť

  Tpj 47/2017

Roz­ho­do­va­nie po po­ne­cha­ní pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia v plat­nos­ti

 Okol­nosť vy­znie­va­jú­ca v nep­ros­pech od­sú­de­né­ho, kto­rú súd zoh­ľad­nil pri roz­hod­nu­tí o po­ne­cha­ní pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia v plat­nos­ti pod­ľa § 50 ods. 4  písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na (a na­priek kto­rej tak­to roz­ho­dol), ne­mô­že byť sa­ma ose­be dô­vo­dom na roz­hod­nu­tie o na­ria­de­ní ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa § 50 ods. 4 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho zá­ko­na. Ta­kým dô­vo­dom mô­že byť len v spo­je­ní s inou okol­nos­ťou, kto­rá nas­ta­la v prie­be­hu predĺže­nej čas­ti skú­šob­nej do­by, ale­bo kto­rá nas­ta­la v prie­be­hu ply­nu­tia pô­vod­ne ur­če­nej skú­šob­nej do­by, ak sa o dot­knu­tej okol­nos­ti súd doz­ve­del až po roz­hod­nu­tí pod­ľa § 50 ods. 4 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry sa pou­ži­jú aj v prí­pa­de pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 52 Tres­tné­ho zá­ko­na (te­da v prí­pa­de pod­mie­neč­né­ho od­kla­du vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pro­bač­ným doh­ľa­dom). 

(Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 19. ap­rí­la  2017, sp. zn. 23 Tos/39/2017)

Diskusia