Právne vety:
I. Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že aj pri obzvlášť závažnom zločine možno síce nahradiť väzbu dohľadom (prípadne aj za využitia tzv. elektronických náramkov), avšak iba za predpokladu, že to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Pokiaľ takéto výnimočné okolnosti prípadu nie sú dané, neprichádza nahradenie väzby pri obzvlášť závažnom zločine za použitia dohľadu vôbec do úvahy.
II. Za výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. sa považujú mimoriadne okolnosti prípadu, za ktoré nie je možné považovať len bežne sa vyskytujúce okolnosti. Výnimočné okolnosti prípadu sú preto také okolnosti, ktoré sa svojim významom, či obsahom približujú okolnostiam uvedeným v ustanovení § 39 Tr. zák.
III. Ohľadne výnimočných okolností prípadu okresný súd uviedol len to, že nemožno prehliadnuť vývojové štádium trestnej činnosti, pre ktorú sú obžalovaní stíhaní, t. j. štádium prípravy ako aj to, že k spáchaniu skutku malo prísť v roku 1999. Podľa názoru krajského súdu nie je možné tieto okolnosti považovať za výnimočné okolnosti posudzovaného prípadu, pretože na nich nie je nič mimoriadne. Príprava na spáchanie trestného činu je bežným vývojovým štádiom trestnej činnosti a plynutie času od spáchania trestnej činnosti nie je vôbec okolnosťou prípadu, nakoľko sa vzťahuje na čas po spáchaní trestného činu a nie na samotný trestný čin a jeho skutkové okolnosti.
IV. K väzobnému dôvodu uvedenému v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. považuje krajský súd za nutné zdôrazniť, že ak je tento dôvod väzby (a to sa týka aj zvyšných dvoch dôvodov väzby) ustálený na začiatku trestného stíhania, respektíve aj v priebehu konania pred súdom, neznamená to automaticky, že musí obligatórne trvať neustále alebo „v rovnakej sile“, počas trvania celého trestného konania a že nemôže nikdy skončiť alebo zosľabnúť ešte pred vynesením rozsudku súdu. Vo všeobecnosti totiž platí, že ak je niekto obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu, nie je možné vylúčiť, že ho bude opakovať aj v budúcnosti, ak bude trestné stíhanie voči obvinenému neväzobné. Z uvedeného vyplýva, že pôvodne ustálený dôvod väzby, ktorý vyplynul z okolností prípadu, či z osoby obvineného, môže po určitom čase zosľadnúť až natoľko, že obava z pokračovania v obdobnej trestnej činnosti sa nebude javiť akútna a ani reálna.
sp. zn. 4Tos/141/2017
U z n e s e n i e
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Petra Šamka v trestnej veci proti obžalovanému R J a spol. stíhaného pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21.decembra 2017 takto
r o z h o d o l :
I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017 v celom rozsahu
II. Podľa § 79 ods. 1 Tr. por. sa obžalovaný R J, nar... a obžalovaný D Š nar... prepúšťajú ihneď z väzby na slobodu, nakoľko pominul dôvod väzby.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením senát Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017 rozhodol tak, že podľa § 79 ods. 1, § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nahradil väzbu obžalovaných R J a D Š dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň ich prepustil z väzby na slobodu. Súd prvého stupňa uložil obžalovaným aj primerané obmedzenia a povinnosti špecifikované vo výrokovej časti napadnutého uznesenia a súčasne nariadil kontrolu uložených obmedzení a povinností technickými prostriedkami podľa zákona č. 78/2015 Z. z.
Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť prokurátor, ktorú odôvodnil tak, že súdu neboli vytýkané prieťahy v konaní. Podľa jeho názoru u obžalovaných neexistujú také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by sa týkali ich osobných a rodinných pomerov, ktoré by nesúviseli s trestnou činnosťou a preto nie je možné nahradiť väzbu obžalovaných inými inštitútmi. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a zároveň predĺžil lehotu trvania väzby u obžalovaných v zmysle § 76a Tr. por.
Krajský súd v Bratislave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por., preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a tak zistil, že sťažnosť prokurátora je čiastočne dôvodná.
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo veci sám.
Podľa § 79 ods. 1 Tr. por. ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.
Sťažnostný súd preskúmaním predloženého spisového materiálu zistil, že R J a D Š boli vzatí do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0Tp 85/2014 zo dňa 23.02.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Tpo 15/2014 zo dňa 18.03.2014 a to z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. s tým, že lehota väzby začala obidvom obžalovaným plynúť dňom 19.02.2014.
Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Tr. por. celková doba väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
V zmysle predmetného ustanovenia uplynie maximálna štvorročná lehota väzby obidvom obžalovaným dňa 19.02.2018.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na R J a D Š bola dňa 19.06.2015 na Okresnom súde Bratislava I podaná obžaloba a to Úradom špeciálnej prokuratúry SR pod sp. zn. VII/1 Gv 99/2012, ktorá im kladie za vinu spáchanie trestného činu vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (bod 1 obžaloby) na skutkovom základe uvedenom v citovanej obžalobe.
Sťažnostný súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obžalovaného R J a obžalovaného D Š dospel na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov k záveru, že obvinenie zo spáchania trestného činu, pre ktorý bola na nich podaná obžaloba sa od podania obžaloby nezoslabilo natoľko, aby bolo možné skonštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť. Sťažnostný súd poukazuje na to, že prokurátor zakladá vinu obžalovaných na výpovediach svedkov Mgr. I B a V S, ktorí popísali rozhodné skutkové okolnosti týkajúce sa účasti obžalovaného R J a obžalovaného D Š na príprave vraždy P Č. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že vzhľadom na priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní možno očakávať ukončenie dokazovania a vyhlásenie meritórneho rozhodnutia súdu. Bude preto vecou súdu prvého sutpňa, aby sa v konečnom dôsledku vysporiadal s otázkou, či prokurátor uniesol dôkazné bremeno ohľadne viny obžalovaných a prípadne zodpovedal aj nadväzujúce otázky (napríklad otázku, či u obžalovaných nedošlo k zániku trestnosti prípravy). Podľa názoru sťažnostného súdu je preto podmienka uvedená v návetí ustanovenia § 71 ods.1 Tr. por. splnená aj naďalej.
V tomto smere krajský súd upozorňuje, že súd rozhodujúci o väzbe musí síce podľa § 71 ods. 1 Tr. por. vždy skúmať aj to, či zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, avšak ustanovenie § 71 ods. 1 Tr. por. hovorí o „podozrení“, teda na splnenie tejto väzobnej podmienky postačí len dostatočne odôvodnená pravdepodobnosť, že obžalovaná osoba sa dopustila alebo mohla dopustiť trestnej činnosti uvedenej v obžalobe. Záver o podozrení v zmysle väzobnej podmienky uvedenej v ustanovení § 71 ods. 1 Tr. por. preto nie je možné stotožňovať so záverom o vine, nakoľko výrok o vine prichádza do úvahy len vtedy, ak o trestnej činnosti obžalovaného nie sú dôvodné pochybnosti (na výrok o vine teda kladie zákon prísnejšie požiadavky ako na výrok o podozrení pri väzobnom rozhodovaní). Skutočnosť, že sťažnostný súd konštatuje pri väzobnom rozhodovaní pretrvávajúce podozrenie zo spáchania žalovanej trestnej činnosti preto nehovorí nič o meritórnom rozhodovaní súdu prvého stupňa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní a už vôbec tento záver neznamená, že nemôže dôjsť napríklad k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, či k zmene právnej kvalifikácie skutku.
Podstatou rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo to, že nahradil väzbu u obidvoch obžalovaných dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd sa preto zameral na preskúmanie, či v danej trestnej veci možno nahradiť väzbu za použitia ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. a prípadne aké ďalšie okolnosti musia byť splnené, aby tento inštitút bolo možné použiť v súlade so zákonom.
Pokiaľ ide o charakter stíhanej trestnej činnosti, tak medzi stranami nebolo sporné, že právna kvalifikácia skutku uvedená v obžalobe má povahu obzvlášť závažného zločinu. Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že aj pri obzvlášť závažnom zločine možno nahradiť väzbu dohľadom, avšak iba za predpokladu, že to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Pokiaľ takéto výnimočné okolnosti prípadu nie sú dané, neprichádza nahradenie väzby pri obzvlášť závažnom zločine za použitia dohľadu vôbec do úvahy.
Tento záver vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR (R 45/2013 – uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 32/2012 zo dňa 02.10.2012). Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí zaujal právny názor, že podmienka umožňujúca nahradiť väzbu pri obzvlášť závažných zločinoch len v prípade výnimočných okolností prípadu nie je rozporná s článkom 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanoveniam Dohovoru by nezodpovedalo, ak by pre určitú kategóriu trestných činov alebo pre určitý väzobný dôvod bola náhrada väzby zákonom úplne vylúčená. Ak sa však možnosť prepustenia na slobodu pri náhrade väzby diferencuje jednak liberálnejšími všeobecnými podmienkami a jednak potrebou splnenia navyše aj podmienky výnimočných okolností prípadu pri stíhaní obžalovaného pre obzvlášť závažný zločin, je takáto osobitná podmienenosť vecne odôvodnená charakterom deliktu, ktorý je predmetom konania a teda legitímna a proporcionálna. Ak zákon podmieňuje možnosť nahradiť väzbu výnimočnými okolnosťami prípadu pri trestnom stíhaní za obzvlášť závažný zločin, sú touto právnou úpravou splnené garancie práv obžalovaného v zmysle článku 5 ods. 3 Dohovoru. Ide o materiálne kritérium náhrady väzby v konaní vedenom proti obžalovanému pre obzvlášť závažný zločin, ktoré nevyvoláva nepoužiteľnosť podmienky o výnimočných okolností prípadu z dôvodu prednostnej aplikácie Dohovoru v zmysle článku 154c ods. 1 Ústavy SR. Tento záver je súladný aj s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 67/2013), ktorý uviedol, že pri väzbe obvineného z obzvlášť závažného zločinu je nevyhnutné na nahradenie väzby preukázať celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením.
Sťažnostný súd konštatuje, že v danej veci neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu. Za výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. sa považujú mimoriadne okolnosti prípadu, za ktoré nie je možné považovať len bežne sa vyskytujúce okolnosti. Výnimočné okolnosti prípadu sú preto také okolnosti, ktoré sa svojim významom, či obsahom približujú okolnostiam uvedeným v ustanovení § 39 Tr. zák.
Ohľadne výnimočných okolností prípadu okresný súd uviedol len to, že nemožno prehliadnuť vývojové štádium trestnej činnosti, pre ktorú sú obžalovaní stíhaní, t. j. štádium prípravy ako aj to, že k spáchaniu skutku malo prísť v roku 1999. Podľa názoru krajského súdu nie je možné tieto okolnosti považovať za výnimočné okolnosti posudzovaného prípadu, pretože na nich nie je nič mimoriadne. Príprava na spáchanie trestného činu je bežným vývojovým štádiom trestnej činnosti a plynutie času od spáchania trestnej činnosti nie je vôbec okolnosťou prípadu, nakoľko sa vzťahuje na čas po spáchaní trestného činu a nie na samotný trestný čin a jeho skutkové okolnosti. To však neznamená, že by tieto súdom prvého stupňa konštatované skutočnosti boli úplne bez významu. Právne naopak, ide o skutočnosti podstatné, ktoré síce sú bez právnej relevancie v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por., ale môžu mať svoj význam pri zvažovaní, či konštatovaný väzobný dôvod naďalej trvá, respektíve, či už plynutím času zoslabol natoľko, že pominul.
Krajský súd sa preto stotožňuje so sťažnosťou prokurátora v tom, že žiadne mimoriadne okolnosti prípadu neboli vo veci zistené a preto ani neprichádzalo do úvahy nahradenie väzby dohľadom. V posudzovanej trestnej veci teda neboli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo možné nahradiť väzbu obžalovaných dohľadom probčaného a mediačného úradníka. Vzhľadom k uvedenému nemohol sťažnostný súd ponechať napadnuté uznesenie v platnosti. Napokon, krajský súd už opakovane vo svojich predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach v predmetnej trestnej veci konštatoval, že tu nie sú dané žiadne výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por. (napríklad uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tos/122/2015 zo dňa 21.12.2015) S poukazom na uvedené sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a rozhodol vo veci sám.
Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. musí súd (v konaní pred súdom) skúmať v každom období trestného konania, či dôvody väzby trvajú. Krajský súd sa preto následne zameral na preskúmanie, či v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach ustálený dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. trvá u obžalovaných aj naďalej, respektíve, či pominul a už nie je daný.
Sťažnostný súd dospel k záveru, že u obidvoch obžalovaných súdmi konštatovaný dôvod tzv. preventívnej väzby zoslabol v priebehu plynutia času natoľko, že už pominul, t. j. už nie je spôsobilým dôvodom na to, aby bola na základe neho osobná sloboda obžalovaných naďalej obmedzená.
K väzobnému dôvodu uvedenému v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. považuje krajský súd za nutné zdôrazniť, že ak je tento dôvod väzby (a to sa týka aj zvyšných dvoch dôvodov väzby) ustálený na začiatku trestného stíhania, respektíve aj v priebehu konania pred súdom, neznamená to automaticky, že musí obligatórne trvať neustále alebo „v rovnakej sile“, počas trvania celého trestného konania a že nemôže nikdy skončiť alebo zosľabnúť ešte pred vynesením rozsudku súdu. Vo všeobecnosti totiž platí, že ak je niekto obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu, nie je možné vylúčiť, že ho bude opakovať aj v budúcnosti, ak bude trestné stíhanie voči obvinenému neväzobné. Z uvedeného vyplýva, že pôvodne ustálený dôvod väzby, ktorý vyplynul z okolností prípadu, či z osoby obvineného, môže po určitom čase zosľadnúť až natoľko, že obava z pokračovania v obdobnej trestnej činnosti sa nebude javiť akútna a ani reálna.
Tieto závery možno uplatniť aj v trestnej veci obžalovaných, ktorí sú vo väzbe už takmer štyri roky a doposiaľ nedošlo k vyhláseniu rozsudku zo strany súdu prvého stupňa. Podľa názoru krajského súdu takmer štvorročné väzobné trestné stíhanie obžalovaných a viac ako dvojročné konanie pred súdom bez vyhlásenia meritórneho rozhodnutia nie je zlučiteľné s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. podľa ktorého sa väzobné veci majú vybavovať prednostne a urýchlene. Skutočnosť, že tu majú význam aj objektívne okolnosti (zmena v zložení konajúceho senátu) nie je relevatná, pretože tieto okolnosti nemožno klásť na ťarhu obžalovaným. Ustálený väzobný dôvod výrazne zoslabuje aj to, že obžalovaným sa kladie za vinu spáchanie trestného činu, ktorého sa mali dopustiť v lete roku 1999, t. j. pred viac ako osemnástimi rokmi. Navyše, podľa skutkovej vety obžaloby mali obžalovaní (uvedené sa týka hlavne obžalovaného R J) upustiť (na základe vlastného rozhodnutia) od pôvodného plánu týkajúceho sa usmrtenia poškodeného, nakoľko ich činnosť zostala iba v štádiu prípravy trestného činu (nedokonaného na základe rozhodnutia nezastreliť poškodeného). Záver o zániku trestnosti prípravy tu teda nemožno dopredu vylúčiť. Pokiaľ ide o obžalovaného D Š, tak jeho účasť na skutkových okolnostiach mala byť podľa obžalobného návrhu len druhoradá (jeho úlohou malo byť vykonať odvoz obžalovaného R J po spáchaní skutku z miesta streľby). Dôvod tzv. preventívnej väzby zosľabuje ďalej aj skutočnosť, že obžalovaný R J nebol doposiaľ súdne trestaný, teda ani pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti a ani po nej (už uvedená doba osemnástich rokov) nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti. To, že sa voči nemu má viesť aj iné trestné konanie nie je možné preceňovať, nakoľko doposiaľ skončené nebolo a skutok, ktorý sa mu kladie za vinu sa mal stať pred viac ako desiatimi rokmi. Uvedené závery platia aj ohľadne obžalovaného D Š, ktorý síce už bol viackrát súdne trestaný, avšak za úmyselnú trestnú činnosť naposledy v roku 2001 a následne už len za spáchanie nedbanlivostných trestných činov. Obžalovaný D Š sa už viac ako desať rokov nedopustil úmyselnej trestnej činnosti. Všetky tieto okolnosti vo svojom súhrne spôsobujú, že ustálený väzobný dôvod v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. zoslabol u obidvoch obžalovaných natoľko, že nebezpečenstvo páchania obdobnej trestnej činnosti z ich strany už nehrozí bezprostredne (akútne) a v záujme účinnej ochrany spoločnosti nie je preto nutné dať prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou obžalovaných.
Krajský súd uzatvára a opakuje, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. už nie je u obidvoch obžalovaných daný (pominul) a preto musel sťažnostný súd postupovať podľa § 79 ods. 1 Tr. por. a prepustiť obidvoch obžalovaných ihneď z väzby na slobodu. Vzhľadom k tomu, že už nie je daný dôvod väzby neprichádza do úvahy ani predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 76a Tr. por., tak ako to pôvodne navrhoval prokurátor.
S poukazom na uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
Krajský súd v Bratislave,
dňa 21.decembra 2017
JUDr. Tibor Kubík
predseda senátu
Vypracoval : JUDr. Peter Šamko
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.