Rozhodnutie vo veci M. proti Holandsku

Roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va zo dňa 25.07.2017 vo ve­ci M. pro­ti Ho­lan­dsku (sťaž­nosť č. 2156/10)

            Roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va sa v ozna­če­nej ve­ci za­obe­ra­lo za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou ob­me­dzenia ob­ha­jo­by ob­ža­lo­va­né­ho z dô­vo­du uta­je­nia niek­to­rých do­ku­men­tov (dô­ka­zov) ako aj ob­me­dzenia prá­va ob­ža­lo­va­né­ho ko­mu­ni­ko­vať so svo­jim ob­haj­com.

 Sťa­žo­va­teľ bol za­mes­tnan­com ho­lan­dskej taj­nej služ­by (Ho­lan­dská spra­vo­daj­ská a bez­peč­nos­tná služ­ba – ďa­lej len AIVD). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mal prís­tup k uta­jo­va­ným in­for­má­ciám, pri­čom mu bo­la zá­ko­nom ulo­že­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. V rám­ci svo­jej čin­nos­ti sa mal do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že od­ov­zdal kó­pie do­ku­men­tov, kto­ré ob­sa­ho­va­li uta­jo­va­né in­for­má­cie neop­ráv­ne­ným oso­bám a to vrá­ta­ne osôb, kto­ré bo­li vy­šet­ro­va­né v sú­vis­los­ti s mož­nou te­ro­ris­tic­kou čin­nos­ťou.

 V tres­tnom ko­na­ní bol sťa­žo­va­teľ upo­zor­ne­ný, že po­dlie­ha po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a v prí­pa­de vy­zra­de­nia uta­jo­va­ných in­for­má­cií, a to aj svoj­mu ob­haj­co­vi, by mu moh­lo hro­ziť ďal­šie tres­tné stí­ha­nie. Uve­de­né upo­zor­ne­nie bo­lo da­né aj ob­haj­co­vi sťa­žo­va­te­ľa.

 V rám­ci ve­de­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia bo­li niek­to­ré do­ku­men­ty ob­siah­nu­té v spi­se pos­kyt­nu­té ob­ža­lo­va­né­mu a ob­haj­co­vi len s uta­je­ním (čas­ti textov bo­li za­čier­ne­né) a iné do­ku­men­ty im k dis­po­zí­cii ne­bo­li da­né vô­bec. Súd (vnút­roš­tát­ny) sí­ce sťa­žo­va­te­ľa zba­vil po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti vo­či svoj­mu ob­haj­co­vi, av­šak len v ob­me­dze­nom roz­sa­hu, t. j. len na in­for­má­cie ne­vyh­nut­né na je­ho ob­ha­jo­bu.

 Po­kiaľ iš­lo o ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa, kto­rá sa tý­ka­la to­ho, že ob­ža­lo­ba uta­ji­la pred ob­ha­jo­bou (aj ob­ža­lo­va­ným) časť do­ku­men­tov, tak ESLP uvie­dol, že sťa­žo­va­teľ sa do­má­hal sprís­tup­ne­nia sprá­vy vnú­tor­né­ho šet­re­nia AIVD a uta­je­ných čas­tí do­ku­men­tov AIVD ob­siah­nu­tých v spi­se. Oh­ľad­ne inter­né­ho šet­re­nia AIVD pri­po­me­nul, že od­vo­la­cí súd ne­mal za preu­ká­za­né, že ne­ja­ká ta­ká­to sprá­va exis­to­va­la. Žiad­ny ta­ký­to do­ku­ment te­da ne­bol ani v ru­kách ob­ža­lo­by a te­da net­vo­ril sú­časť dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu v da­nej ve­ci. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ naz­na­čo­val, že ďal­šie do­ka­zo­va­nie moh­lo pri­niesť in­for­má­cie, kto­ré by ho moh­li vy­vi­niť, tak ESLP tú­to ná­miet­ku od­mie­tol ako hypo­te­tic­kú.

 Po­kiaľ iš­lo o do­kum­ne­ty, kto­ré bo­li k dis­po­zí­cii od­vo­la­cie­mu sú­du a sťa­žo­va­te­ľo­vi v čias­toč­ne uta­je­nej for­me (za­čier­ne­né), tak ESLP pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že uta­je­né in­for­má­cie sa­mé oso­be, ne­moh­li pod­po­ro­vať ob­ha­jo­bu. Vzhľa­dom k to­mu, že sťa­žo­va­teľ bol us­ved­če­ný z pos­ky­nu­tia in­for­má­cií pred­sta­vu­jú­cich štát­ne ta­jom­stvo neop­ráv­ne­ným oso­bám, je­di­nou otáz­kou vo vzťa­hu k tým­to do­kum­ne­tom bo­lo to, či bo­li štát­nym ta­jom­stvom ale­bo nie (do­ka­zo­va­ním bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že iš­lo o uta­je­né in­for­má­cie, kto­ré tvo­ri­li štát­ne ta­jom­stvo). ESLP pre­to uzat­vo­ril, že oh­ľad­ne tej­to čas­ti ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa ne­doš­lo k po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru (člá­nok 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) s tým, že vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu je mož­né ob­me­dziť prís­tup ob­ha­jo­by k uta­jo­va­ným do­ku­men­tom.

 Inak to­mu však bo­lo oh­ľad­ne ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré sa tý­ka­li ob­me­dzenia prá­va sťa­žo­va­te­ľa pos­ky­to­vať in­for­má­cie a po­ky­ny svoj­mu obah­jo­co­vi.

            ESLP pri­po­me­nul, že člá­nok 6 ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru priz­ná­va kaž­dé­mu ob­vi­ne­né­mu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu prá­vo ob­ha­jo­vať sa osob­ne ale­bo za po­mo­ci ob­haj­cu, pri­čom nes­ta­no­vu­je žiad­ny spô­sob vý­ko­nu toh­to prá­va. To­to prá­vo však nes­mie byť len ilu­zór­ne, či teo­re­tic­ké, ale mu­sí ísť o prá­vo prak­tic­ké a efek­tív­ne. Pla­tí pri­tom, že prá­vo ob­vi­ne­né­ho ko­mu­ni­ko­vať so svo­jim ob­haj­com mi­mo do­sah tre­tej oso­by je sú­čas­ťou zá­klad­ných po­žia­da­viek na spra­vod­li­vý pro­ces v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Po­kiaľ by sa ob­haj­ca ne­mo­hol ra­diť so svo­jim klien­tom a dos­tá­vať od ne­ho dô­ver­né po­ky­ny, po­tom by je­ho po­moc stra­ti­la ve­ľa zo svo­jej uži­toč­nos­ti. Zá­sah do vzťa­hu ob­ža­lo­va­né­ho a ad­vo­ká­ta pri­tom ne­vy­ža­du­je, aby bo­li in­for­má­cie pos­ky­to­va­né me­dzi ni­mi za­chy­te­né od­pos­lu­chom.

 ESLP roz­ho­dol, že je vo všeo­bec­nom zá­uj­me, aby kaž­dá oso­ba, kto­rá si pra­je po­ra­diť sa so svo­jim práv­ni­kom, ma­la mož­nosť slo­bod­ne tak uro­biť za pod­mie­nok, kto­ré up­red­nos­tňu­jú úpl­nú a neob­me­dze­nú de­ba­tu. Prá­ve z toh­to dô­vo­du je vzťah práv­ni­ka a je­ho klien­ta v zá­sa­de dô­ver­ný. Zá­klad­né pra­vid­lo na reš­pek­to­va­nie dô­ver­nos­ti me­dzi práv­ni­kom a je­ho klien­tom mô­že byť ob­me­dze­né vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a za pred­pok­la­du, že sú k dis­po­zí­cii pri­me­ra­né a dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti znu­ži­tiu.

 Pos­tup, keď sa ob­ža­lo­ba sa­ma po­kú­ša po­su­dzo­vať dô­le­ži­tosť in­for­má­cií skry­tých pred ob­ha­jo­bou a zva­žu­je to vo­či ve­rej­né­mu zá­uj­mu na udr­ža­nie in­for­má­cií v uta­je­ní, ne­mô­že byť v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi uve­de­ný­mi v člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

 V da­nej ve­ci sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­bol od­op­re­tý prís­tup k dô­ka­zom ob­ža­lo­by, av­šak bo­lo mu pri­ká­za­né, aby svoj­mu ob­ha­jo­co­vi ne­pos­ky­tol via­ce­ré vec­né in­for­má­cie, kto­ré by mo­hol pou­žiť na svo­ju ob­ha­jo­bu. Ne­doš­lo sí­ce k zá­sa­hu do dô­ver­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho práv­ni­ka a ani ne­bo­la mo­ni­to­ro­va­ná ich ko­mu­ni­ká­cia, av­šak to nie je roz­ho­du­jú­ce. Pod­stat­né je, že ko­mu­ni­ká­cia me­dzi sťa­žo­va­te­ľom a je­ho ob­haj­com ne­bo­la čo do ob­sa­hu slo­bod­ná a neob­me­dze­ná ako to vy­ža­du­jú zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Hroz­bou ďal­šie­ho tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de, ak sťa­žo­va­teľ vy­zra­dí uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti svoj­mu ob­haj­co­vi, bo­lo na sťa­žo­va­te­ľa uva­le­né bre­me­no roz­ho­do­vať sa bez po­ra­dy s ob­haj­com, či od­ha­liť sku­toč­nos­ti, kto­ré do­po­siaľ ne­bo­li ob­siah­nut­né v spi­se a tým ris­ko­vať trest­ný pos­tih.

 ESLP dos­pel k zá­ve­ru, že od ob­vi­ne­né­ho zo zá­važ­ných tres­tných či­nov nie je mož­né oča­ká­vať, že by bez od­bor­nej ra­dy mo­hol po­sú­diť vý­ho­dy pl­né­ho od­ha­le­nia svo­jej ve­ci ob­haj­co­vi op­ro­ti ri­zi­ku za to­to ko­na­nie. ESLP pre­to skon­šta­to­val, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru oh­ľad­ne tej­to čas­ti ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa.

 Pre práv­ne po­me­ry v Slo­ven­skej re­pub­li­ke mož­no z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia vy­vo­diť, že sí­ce prá­vo ob­ha­jo­by k uta­jo­va­ným do­ku­men­tom mož­no v tres­tnom ko­na­ní vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch ob­me­dziť za úče­lom ochra­ny zá­klad­ných práv inej oso­by ale­bo z dô­vo­du dô­le­ži­té­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu a to za pod­mien­ky, že je to ne­vyh­nut­né (t. j. je mož­né a sú­lad­né s Do­ho­vo­rom vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu uta­jiť, nep­red­lo­žiť niek­to­ré dô­ka­zy ob­ha­jo­be), av­šak je nep­ri­ja­teľ­né ob­me­dzo­vať sa­mot­ný ob­sah ko­mu­ni­ká­cie me­dzi ob­ža­lo­va­ným a je­ho ob­haj­com s pou­ka­zom na po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti z dô­vo­du uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí (t. j. je nep­ri­ja­teľ­né a ne­sú­lad­né s Do­ho­vo­rom za­ka­zo­vať ob­ža­lo­va­né­mu, aby z dô­vo­du po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti neu­vá­dzal niek­to­ré sku­toč­nos­ti svoj­mu ob­haj­co­vi, te­da ne­ra­dil sa s ob­haj­com a tak za­sa­ho­vať do spô­so­bu vý­ko­nu ob­ha­jo­by ob­ža­lo­va­né­ho).

Ten­to prís­pe­vok bol pod­po­ro­va­ný Agen­tú­rou na pod­po­ru vý­sku­mu a vý­vo­ja na zá­kla­de Zmlu­vy č. APVV-15-0272.

Diskusia