Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.07.2017 vo veci M. proti Holandsku (sťažnosť č. 2156/10)
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sa v označenej veci zaoberalo zaujímavou problematikou obmedzenia obhajoby obžalovaného z dôvodu utajenia niektorých dokumentov (dôkazov) ako aj obmedzenia práva obžalovaného komunikovať so svojim obhajcom.
Sťažovateľ bol zamestnancom holandskej tajnej služby (Holandská spravodajská a bezpečnostná služba – ďalej len AIVD). Vzhľadom k uvedenému mal prístup k utajovaným informáciám, pričom mu bola zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti. V rámci svojej činnosti sa mal dopustiť trestného činu na tom skutkovom základe, že odovzdal kópie dokumentov, ktoré obsahovali utajované informácie neoprávneným osobám a to vrátane osôb, ktoré boli vyšetrované v súvislosti s možnou teroristickou činnosťou.
V trestnom konaní bol sťažovateľ upozornený, že podlieha povinnosti mlčanlivosti a v prípade vyzradenia utajovaných informácií, a to aj svojmu obhajcovi, by mu mohlo hroziť ďalšie trestné stíhanie. Uvedené upozornenie bolo dané aj obhajcovi sťažovateľa.
V rámci vedeného trestného konania boli niektoré dokumenty obsiahnuté v spise poskytnuté obžalovanému a obhajcovi len s utajením (časti textov boli začiernené) a iné dokumenty im k dispozícii neboli dané vôbec. Súd (vnútroštátny) síce sťažovateľa zbavil povinnosti mlčanlivosti voči svojmu obhajcovi, avšak len v obmedzenom rozsahu, t. j. len na informácie nevyhnutné na jeho obhajobu.
Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala toho, že obžaloba utajila pred obhajobou (aj obžalovaným) časť dokumentov, tak ESLP uviedol, že sťažovateľ sa domáhal sprístupnenia správy vnútorného šetrenia AIVD a utajených častí dokumentov AIVD obsiahnutých v spise. Ohľadne interného šetrenia AIVD pripomenul, že odvolací súd nemal za preukázané, že nejaká takáto správa existovala. Žiadny takýto dokument teda nebol ani v rukách obžaloby a teda netvoril súčasť dôkazného materiálu v danej veci. Pokiaľ sťažovateľ naznačoval, že ďalšie dokazovanie mohlo priniesť informácie, ktoré by ho mohli vyviniť, tak ESLP túto námietku odmietol ako hypotetickú.
Pokiaľ išlo o dokumnety, ktoré boli k dispozícii odvolaciemu súdu a sťažovateľovi v čiastočne utajenej forme (začiernené), tak ESLP poukázal na skutočnosť, že utajené informácie samé osobe, nemohli podporovať obhajobu. Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ bol usvedčený z poskynutia informácií predstavujúcich štátne tajomstvo neoprávneným osobám, jedinou otázkou vo vzťahu k týmto dokumnetom bolo to, či boli štátnym tajomstvom alebo nie (dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že išlo o utajené informácie, ktoré tvorili štátne tajomstvo). ESLP preto uzatvoril, že ohľadne tejto časti námietok sťažovateľa nedošlo k porušeniu Dohovoru (článok 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) s tým, že vo výnimočných prípadoch a v nevyhnutnom rozsahu je možné obmedziť prístup obhajoby k utajovaným dokumentom.
Inak tomu však bolo ohľadne námietok sťažovateľa, ktoré sa týkali obmedzenia práva sťažovateľa poskytovať informácie a pokyny svojmu obahjocovi.
ESLP pripomenul, že článok 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru priznáva každému obvinenému za spáchanie trestného činu právo obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu, pričom nestanovuje žiadny spôsob výkonu tohto práva. Toto právo však nesmie byť len iluzórne, či teoretické, ale musí ísť o právo praktické a efektívne. Platí pritom, že právo obvineného komunikovať so svojim obhajcom mimo dosah tretej osoby je súčasťou základných požiadaviek na spravodlivý proces v demokratickej spoločnosti. Pokiaľ by sa obhajca nemohol radiť so svojim klientom a dostávať od neho dôverné pokyny, potom by jeho pomoc stratila veľa zo svojej užitočnosti. Zásah do vzťahu obžalovaného a advokáta pritom nevyžaduje, aby boli informácie poskytované medzi nimi zachytené odposluchom.
ESLP rozhodol, že je vo všeobecnom záujme, aby každá osoba, ktorá si praje poradiť sa so svojim právnikom, mala možnosť slobodne tak urobiť za podmienok, ktoré uprednostňujú úplnú a neobmedzenú debatu. Práve z tohto dôvodu je vzťah právnika a jeho klienta v zásade dôverný. Základné pravidlo na rešpektovanie dôvernosti medzi právnikom a jeho klientom môže byť obmedzené vo výnimočných prípadoch a za predpokladu, že sú k dispozícii primerané a dostatočné záruky proti znužitiu.
Postup, keď sa obžaloba sama pokúša posudzovať dôležitosť informácií skrytých pred obhajobou a zvažuje to voči verejnému záujmu na udržanie informácií v utajení, nemôže byť v súlade s požiadavkami uvedenými v článku 6 ods. 1 Dohovoru.
V danej veci sťažovateľovi nebol odopretý prístup k dôkazom obžaloby, avšak bolo mu prikázané, aby svojmu obhajocovi neposkytol viaceré vecné informácie, ktoré by mohol použiť na svoju obhajobu. Nedošlo síce k zásahu do dôvernosti obžalovaného a jeho právnika a ani nebola monitorovaná ich komunikácia, avšak to nie je rozhodujúce. Podstatné je, že komunikácia medzi sťažovateľom a jeho obhajcom nebola čo do obsahu slobodná a neobmedzená ako to vyžadujú zásady spravodlivého procesu. Hrozbou ďalšieho trestného stíhania v prípade, ak sťažovateľ vyzradí utajované skutočnosti svojmu obhajcovi, bolo na sťažovateľa uvalené bremeno rozhodovať sa bez porady s obhajcom, či odhaliť skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli obsiahnutné v spise a tým riskovať trestný postih.
ESLP dospel k záveru, že od obvineného zo závažných trestných činov nie je možné očakávať, že by bez odbornej rady mohol posúdiť výhody plného odhalenia svojej veci obhajcovi oproti riziku za toto konanie. ESLP preto skonštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru ohľadne tejto časti námietok sťažovateľa.
Pre právne pomery v Slovenskej republike možno z uvedeného rozhodnutia vyvodiť, že síce právo obhajoby k utajovaným dokumentom možno v trestnom konaní vo výnimočných prípadoch obmedziť za účelom ochrany základných práv inej osoby alebo z dôvodu dôležitého verejného záujmu a to za podmienky, že je to nevyhnutné (t. j. je možné a súladné s Dohovorom vo výnimočných prípadoch a v nevyhnutnom rozsahu utajiť, nepredložiť niektoré dôkazy obhajobe), avšak je neprijateľné obmedzovať samotný obsah komunikácie medzi obžalovaným a jeho obhajcom s poukazom na povinnosť mlčanlivosti z dôvodu utajovaných skutočností (t. j. je neprijateľné a nesúladné s Dohovorom zakazovať obžalovanému, aby z dôvodu povinnosti mlčanlivosti neuvádzal niektoré skutočnosti svojmu obhajcovi, teda neradil sa s obhajcom a tak zasahovať do spôsobu výkonu obhajoby obžalovaného).
Tento príspevok bol podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0272.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.