Darovanie nehnuteľnosti, poškodzovanie veriteľa a analógia

 

Prá­ve ve­ty:

 I. Zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nut­né po­va­žo­vať za skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá vo svo­jom úvo­de len de­monštra­tív­ne po­pi­su­je mož­né reál­ne ko­na­nia dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku (zni­čí, poš­ko­dí, uro­bí neu­pot­re­bi­teľ­nou, za­ta­jí, pre­dá, vy­me­ní) a nás­led­ne za pou­ži­tia poj­mu „inak od­strá­ni“ po­pi­su­je všet­ky os­tat­né (neu­ve­de­né) mož­né ko­na­nia, pre kto­ré je ty­pic­ké, že mô­žu (zhod­ne ako de­monštra­tív­ne uve­de­né ko­na­nia) spô­so­biť stav nez­vrat­né­ho poš­ko­de­nia ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. Pod po­jem „inak od­strá­ni“ sa pre­to v praxi za­ra­ďu­je nie­len uk­ry­tie ma­jet­ku dl­žní­ka, ale aj aké­koľ­vek iné ko­na­nia a to vrá­ta­ne da­ro­va­nia.

 II. Účel­ným a ra­cio­nál­nym pros­tried­kom na ochra­nu ma­jet­ko­vých ná­ro­kov ve­ri­te­ľov je vy­kla­dať skut­ko­vú zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že pos­ti­hu­je aké­koľ­vek úto­ky dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku, kto­ré sú spô­so­bi­lé zne­mož­niť ve­ri­te­ľo­vi us­po­ko­jiť svoj­mu poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ide tu o ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku. V zmys­le toh­to vý­cho­dis­ka práv­nej inter­pre­tá­cie mu­sí byť po­tom od­miet­nu­tá pred­sta­va, že zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka da­ro­va­ním a to v úmys­le poš­ko­diť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svoj­ho ve­ri­te­ľa by ma­lo byť ko­na­ním bez­tres­tným, či ne­pok­ry­tím for­mál­ny­mi znak­mi skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 III. Pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (dô­vo­dom za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na) je te­da len a vý­hrad­ne ochra­na ve­ri­te­ľov pred akým­koľ­vek proti­práv­nym ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reali­zu­je aké­koľ­vek úko­ny vo­či svoj­mu ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho ve­ri­te­ľa. Úmys­lom zá­ko­no­dar­cu bo­lo pre­to pos­tih­núť všet­ky mož­né ty­pic­ké ko­na­nia, kto­rý­mi sa dl­žník mô­že zba­vo­vať svoj­ho ma­jet­ku a kto­ré mô­žu spô­so­biť nás­le­dok vo for­me poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa.

 IV. Z hľa­dis­ka ochra­ny op­ráv­ne­ných ná­ro­kov ve­ri­te­ľov pred poš­ko­dzo­va­cím ko­na­ním dl­žní­ka by po­tom bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu zjav­ne ne­lo­gic­ké, aby ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­val nap­rík­lad pre­daj ma­jet­ku dl­žní­ka, či je­ho zni­če­nie, ale už nie da­ro­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka inej oso­be, keď nás­le­dok je tu aj pri da­ro­va­ní rov­na­ký a to ta­ký, že sa dl­žník zba­vil ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa. To by od­po­ro­va­lo kon­cep­tu tzv. ra­cio­nál­ne­ho (ro­zum­né­ho) zá­ko­no­dar­cu, kto­rý ako vý­cho­dis­ko inter­pre­tá­cie prá­va vy­chá­dza z to­ho, že ra­cio­nál­ny (ro­zum­ný) zá­ko­no­dar­ca net­vo­rí ne­lo­gic­ké, či nad­by­toč­né prá­vo. Vy­chá­dza sa pri­tom z vy­vrá­ti­teľ­né­ho pred­pok­la­du, že ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca nor­mu­je pre do­siah­nu­tie ur­či­té­ho cie­ľa a to k to­mu spô­so­bi­lý­mi pros­tried­ka­mi.

 V. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ako aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010) vy­chá­dza­li z to­ho, že sub­su­mo­va­nie poj­mu „da­ro­va­nie“ pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím ana­ló­gie, tak im nie je mož­né dať za prav­du. Ana­ló­gia pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním poj­mu „ale­bo inak od­strá­ni“ dal zre­teľ­ne a ur­či­to naj­avo, že je­ho cie­ľom je pos­ti­ho­vať aké­koľ­vek for­my zba­vo­va­nia sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka. Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o zro­zu­mi­teľ­ne for­mu­lo­va­nú práv­nu nor­mu, kto­rej ob­sah je zis­ti­teľ­ný bež­ný­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi.

 

 

sp.zn. 4To/121/2017

 

 

 

                                                     U Z N E S E N I E

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­nej M V, stí­ha­nej pre pre­čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­nej pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 3T/9/2017 zo dňa 27.07.2017, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 25.ja­nuá­ra 2018 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej M V za­mie­ta.

 

 

          O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 3T/9/2017 zo dňa 27.07.2017 bo­la ob­ža­lo­va­ná M V uz­na­ná vin­nou zo spá­chania pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­la do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

v Bra­tis­la­ve na no­tár­skom úra­de ob­vi­ne­ná ako dar­ca a op­ráv­ne­ná z vec­né­ho bre­me­na bez­od­plat­ne pre­vied­la na tre­tiu oso­bu na zá­kla­de da­ro­va­cej zmlu­vy a zmlu­vy o zria­de­ní vec­né­ho bre­me­na neh­nu­teľ­nos­ti za­pí­sa­né na lis­te vlas­tníc­tva čís­lo ..., ďa­lej neh­nu­teľ­nos­ti  za­pí­sa­né na lis­te vlas­tníc­tva čís­lo .... a to na­priek to­mu, že na zá­kla­de Uz­ne­se­nia Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV pod č. k. ..., Dnot ..... zo dňa 29.10.2014, prá­vop­lat­né­ho dňa 11.08.2015 a vy­ko­na­teľ­né­ho dňa 19.08.2015, bo­la za­via­za­ná po­vin­nos­ťou X Y, zá­kon­né­mu de­di­čo­vi po po­ru­či­te­ľo­vi Z. V., v le­ho­te do troch me­sia­cov odo dňa prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia, te­da do 11.11.2015, vy­pla­tiť mu z ti­tu­lu náh­ra­dy za je­ho de­dič­ský po­diel su­mu vo vý­ške 78.974,48 Eur, pri­čom však si ta­kú­to ulo­že­nú po­vin­nosť nespl­ni­la, v dôs­led­ku čo­ho bo­la poš­ko­de­né­mu X Y spô­so­be­ná ško­da vo vý­ške 78.974,48 euro.

 

Za to jej bol pod­ľa § 239 ods. 4 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 2, § 36 písm. j) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 1 (je­den) rok. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­nej vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 3 ro­ky.

 

Pod­ľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­nej ulo­žil pri­me­ra­nú po­vin­nosť spo­čí­va­jú­cu v prí­ka­ze za­pla­tiť poš­ko­de­nej J N v skú­šob­nej do­be dlh v su­me 78.974,48 euro vy­plý­va­jú­ci z exekuč­né­ho ti­tu­lu na pe­ňaž­né pl­ne­nie Uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV č. k. ..., ..... zo dňa 29.10.2014 prá­vop­lat­né­ho dňa 11.08.2015 a vy­ko­na­teľ­né­ho dňa 19.08.2015.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­da­la v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ná M V, kto­ré pí­som­ne od­ôvod­ni­la sa­mos­tat­ne ako aj pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu.

 

Vo via­ce­rých pí­som­ných po­da­niach, kto­ré kon­ci­po­va­la ob­ža­lo­va­ná pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku uvá­dza, že sa cí­ti ne­vin­ná s tým, že ce­lý de­dič­ský prí­pad je je­den pod­vod a kom­plot zin­sce­no­va­ný pod­vod­ní­kom ad­vo­ká­tom Mgr. P S, kto­rý za­stu­pu­je pod­vod­níč­ku J N. Tá opus­ti­la svo­je troj­me­sač­né di­eťa a v pod­sta­te sa o ne­ho 52 ro­kov nes­ta­ra­la a dá sa po­ve­dať, že má na sve­do­mí je­ho smrť. O R V sa v dob­rej vie­re sta­ra­li v pres­ved­če­ní a v pod­vo­de, že je to man­že­lov syn. Je­ho mat­ka z nich uro­bi­la idio­tov a slu­hov svoj­ho syna s kto­rým pre­ži­li jed­no pek­lo, vy­hrá­žal sa im za­bi­tím a po­dob­ne. Bez­cha­rak­ter­ný ad­vo­kát ob­ja­vil v men­že­lo­vej smr­ti „Klon­di­ke“ a za­čal ma­ni­pu­lo­vať pot­reb­ných ľu­dí a to no­tár­ku, kto­rá ig­no­ro­va­la to, že R V nie je man­že­lov syn pod­ľa tes­tov DNA. Ďal­ším zma­ni­pu­lo­va­ným bol súd­ny za­lec na DNA, kto­rý sfal­šo­val tes­ty DNA, v kto­rom ot­cov­stvo jej man­že­la uvie­dol ako ne­roz­hod­né, pri­čom ta­ký vý­raz v tes­toch DNA neexis­tu­je. Ďal­ší test jed­noz­nač­ne vy­lú­čil ot­cov­stvo jej man­že­la. Ad­vo­kát S na ňu po­dal tres­tné ozná­me­nie, že da­ro­va­la ich neh­nu­teľ­nos­ti svo­jej ne­te­ri. Preh­la­su­je, že tým­to pre­vo­dom nes­pá­cha­la trest­ný čin, le­bo si len chrá­ni­la ži­vot, aby ne­bo­la une­se­ná a zba­ve­ná ma­jet­ku. Ak bu­de trest, kto­rý jej bol vy­me­ra­ný prá­vop­lat­ný, tak sa z nej sta­ne bez­do­mo­vec. Pro­sí o pre­hod­no­te­nie roz­sud­ku, kto­rý je za­lo­že­ný na di­abol­skom pod­vo­de ad­vo­ká­ta Mgr. S.

 

V od­vo­la­ní, kto­ré bo­lo kon­ci­po­va­né ob­haj­com, ob­ža­lo­va­ná na­mie­ta, že súd nes­práv­ne vy­hod­no­til všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du a dô­ka­zy vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a sku­tok nes­práv­ne práv­ne po­sú­dil ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. Pre­vo­dom všet­ké­ho svoj­ho neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku da­ro­va­cou zmlu­vou zo dňa 12.11.2015 na svo­ju ne­ter ob­ža­lo­va­ná ne­napl­ni­la zna­ky stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky, na­koľ­ko „da­ro­va­nie“ nie je sú­čas­ťou ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Da­ro­va­nie tu nie je mož­né sub­su­mo­vať pod po­jem „inak od­strá­ni časť svoj­ho ma­jet­ku“ tak ako je uve­de­né v na­pad­nu­tom roz­sud­ku. Pod­ľa ko­men­tá­ra k Tres­tné­mu zá­ko­nu sa pod tým­to poj­mom ro­zu­mie uk­ry­tie čas­ti svoj­ho ma­jet­ku. Aj z us­ta­no­ve­nia § 239 ods. 2 písm. a) Tr. zák. vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca ne­mal v úmys­le sub­su­mo­vať da­ro­va­nie pod po­jem „inak od­strá­ni“, na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de by me­dzi taxatív­ne vy­me­dze­né spô­so­by zma­re­nia us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa inej oso­by uvie­dol aj da­ro­va­nie a ok­rem da­ro­va­nia aj po­jem „inak od­strá­ni“. V tom­to sme­re je zhod­ná aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý v roz­hod­nu­tí sp. zn. 5Tdo/1354/2006 zo dňa 29.11.2006 uvie­dol, že da­ro­va­nie ma­jet­ku tre­tej oso­be napĺňa znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spo­čí­va­jú­ci v pre­vo­de ta­ké­ho­to ma­jet­ku a nie v je­ho od­strá­ne­ní. Ďalej pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sa mal up­lat­niť prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va, na­koľ­ko da­ro­va­ciu zmlu­vu mo­hol poš­ko­de­ný na­pad­núť na sú­de od­po­ro­va­cou ža­lo­bou. Tak­tiež pou­ka­zu­je na roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010, kto­rým v ob­dob­nej tres­tnej ve­ci doš­lo k os­lo­bo­de­nou spod ob­ža­lo­by, na­koľ­ko sku­tok ne­bol tres­tným či­nom. Na­mie­ta, že v da­nej ve­ci ne­doš­lo ani k nepl­ne­niu sub­jek­tív­nej strán­ky, pre­to­že u ob­ža­lo­va­nej ab­sen­tu­je úmy­sel poš­ko­diť svoj­ho ve­ri­te­ľa. Ob­ža­lo­va­ná ko­na­la v pres­ved­če­ní, že po­ru­či­teľ ne­bol bio­lo­gic­kým ot­com R V a te­da ne­bol zá­kon­ným de­di­čom po po­ru­či­te­ľo­vi. Bo­la pev­ne pres­ved­če­ná, že sa tá­to sku­toč­nosť preu­ká­že v súd­nych ko­na­niach, kto­ré ini­cio­va­la. Rov­na­ko bo­la pres­ved­če­ná, že sa preu­ká­že aj nep­lat­nosť do­ho­dy o vy­po­ria­da­ní de­dič­stva, pre­to­že k nej doš­lo pod nát­la­kom. Súd pr­vé­ho stup­ňa po­chy­bil aj oh­ľad­ne vý­ro­ku o tres­te, keď ob­ža­lo­va­nej ulo­žil po­vin­nosť uh­ra­diť v skú­šob­nej do­be dlh vo vý­ške 78.974,48 euro. Tá­to po­vin­nosť je reál­ne zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej nespl­ni­teľ­ná, pre­to­že ide o oso­bu vy­ššie­ho ve­ku, kto­rá ži­je vý­hrad­ne zo sta­rob­né­ho dô­chod­ku, kto­rý je na­vy­še krá­te­ný zráž­ka­mi zo stra­ny súd­ne­ho exekú­to­ra. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a ob­ža­lo­va­nú os­lo­bo­dil v zmys­le zá­sa­dy in du­bio pro reo a ul­ti­ma ra­tio pos­tu­pom pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por.

 

K od­vo­la­niu ob­ža­lo­va­nej sa pí­som­ne vy­jad­ril spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca poš­ko­de­nej oso­by Mgr. P S, kto­rý je ná­zo­ru, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej nie je dô­vod­né, na­koľ­ko ar­gu­men­ty ob­ža­lo­va­nej neob­sto­ja vo vzťa­hu k od­ôvod­ne­niu sú­du. Ok­res­ný súd dôs­led­ne vy­ar­gu­men­to­val svo­je roz­hod­nu­tie a vy­vrá­til ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­nej. Prá­ve sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ná pre­vied­la je­di­ný svoj ma­je­tok na tre­tiu oso­bu, ho­ci ve­de­la, že nik­dy ne­bu­de mať žiad­ny iný ma­je­tok dos­ta­toč­ný na úh­ra­du dl­hu, je jed­noz­nač­ným dô­ka­zom o úmys­le uk­rá­tiť ve­ri­te­ľa.

 

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du ob­haj­ca ob­ža­lo­va­nej pou­ká­zal na pod­rob­né dô­vo­dy po­da­né­ho od­vo­la­nia. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a v zmys­le zá­sa­dy in du­bio pro reo a s up­lat­ne­ním zá­sa­dy ul­ti­ma ra­tio os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­nú spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. Al­ter­na­tív­ne navr­hol, aby po zoh­ľad­ne­ní osob­ných a so­ciál­nych po­me­rov ob­ža­lo­va­nej, súd pri­hlia­dol na to, že ob­ža­lo­va­ná ži­je zo sta­rob­né­ho dô­chod­ku, z kto­ré­ho sú jej str­há­va­né zráž­ky a nev­las­tní žiad­ny ma­je­tok. V prí­pa­de uz­na­nia vi­ny pre­to navr­hol, aby ob­ža­lo­va­nej ne­bo­la ulo­že­ná po­vin­nosť nah­ra­diť v skú­šob­nej do­be vy­čís­le­nú ško­du, le­bo ško­da je vy­má­ha­ná už v exekuč­nom ko­na­ní.

 

Pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry uvied­la, že navr­hu­je od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej za­miet­nuť ako ne­dô­vod­né.

 

Spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca poš­ko­de­nej oso­by uvie­dol, že navr­hu­je za­miet­nuť od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej a po­ne­chať v plat­nosť aj vý­rok o náh­ra­de ško­dy.

 

Ob­ža­lo­va­ná uvied­la, že neuz­ná­va svo­je ob­vi­ne­nie, cí­ti sa byť ne­vin­ná a to čo uro­bil spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej stra­ny po­va­žu­je za pod­vod pro­ti jej oso­be. Pou­ka­zu­je pre­dov­šet­kým na sku­toč­nosť, že o R V sa bio­lo­gic­ká mat­ka vô­bec nes­ta­ra­la, ne­cha­la ho žiť na uli­ci, žob­rať, pri­čom ona (ob­ža­lo­va­ná) bo­la tá, čo ho fi­nan­čne pod­po­ro­va­la. Vô­bec sa nes­to­tož­ňu­je s vy­jad­re­ním poš­ko­de­né­ho, kto­rý z nej chce uro­biť bez­do­mov­ca. V os­tat­nom sa pri­pá­ja k pí­som­ným dô­vo­dom od­vo­la­nia.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ­ka po­da­la od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej nie je dô­vod­né.

 

            Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du a súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por.

 

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­po­chyb­ne vy­plý­va (naj­mä zo súd­nych roz­hod­nu­tí), a to ani ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že prá­vop­lat­ným uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV zo dňa 29.10.2014 sp. zn. , doš­lo k vy­spo­ria­da­niu bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva po­ru­či­te­ľa O V a je­ho po­zos­ta­lej man­žel­ky M V (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ná) s ur­če­ním, čo pat­rí do de­dič­stva a čo po­zos­ta­lej man­žel­ke. Súd ur­čil všeo­bec­nú hod­no­tu de­dič­stva na su­mu 157.948,97 euro a nás­led­ne schvá­lil do­ho­du de­di­čov o vy­po­ria­da­ní de­dič­stva, kto­rú v me­ne de­di­ča R V uzat­vo­ril ko­líz­ny opat­rov­ník a kto­rá bo­la ako práv­ny úkon ko­líz­ne­ho opat­rov­ní­ka v me­ne pred­met­né­ho de­di­ča schvá­le­ná roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV sp. zn.  zo dňa 09.09.2014, prá­vop­lat­nos­ťou dňom 06.10.2014. Pod­ľa toh­to sú­dom schvá­le­né­ho práv­ne­ho úko­nu de­dič­stvo po­zos­tá­va­jú­ce z neh­nu­teľ­nos­tí v ka­tas­trál­nom úze­mí La­mač, kto­ré sú špe­ci­fi­ko­va­né v roz­hod­nu­tí sú­du na­do­bú­da ob­ža­lo­va­ná, av­šak s po­vin­nos­ťou vy­pla­tiť spolu­de­di­čo­vi R V su­mu vo vý­ške 78.974,48 euro pred­sta­vu­jú­cu náh­ra­du za je­ho zá­kon­ný de­dič­ský po­diel a to v le­ho­te do troch me­sia­cov odo dňa prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia, pri­čom pred­met­nú fi­nan­čnú čias­tku je po­vin­ná zlo­žiť v pros­pech R V v pe­ňaž­nom ús­ta­ve na vklad­nú kniž­ku ve­de­nú na je­ho me­no. Vy­ššie ci­to­va­né de­dič­ské uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du bo­lo potvr­de­né uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn.  zo dňa 29.05.2015, pri­čom do­vo­la­nie ob­ža­lo­va­nej bo­lo uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn.  zo dňa 21.04.2016 od­miet­nu­té.

 

Z uve­de­ných súd­nych roz­hod­nu­tí ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj to, že ob­ža­lo­va­ná ve­de­la, že má pos­ta­ve­nie dl­žní­ka vo vzťa­hu k spolu­de­di­čo­vi (R V), na­koľ­ko ma­la po­vin­nosť uh­ra­diť mu su­mu vo vý­ške 78.974,48 euro, kto­rá vy­plý­va­la z prá­vop­lat­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. R V mal te­da pos­ta­ve­nie ve­ri­te­ľa, kto­ré­mu zod­po­ve­da­lo prá­vo na pl­ne­nie od ob­ža­lo­va­nej na pod­kla­de súd­ne­ho roz­hod­nu­tia.

 

V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd pri­po­mí­na, že oh­ľad­ne súd­nych roz­hod­nu­tí pla­tí tzv. pre­zum­pcia správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí a to až dov­te­dy po­kiaľ sa nep­reu­ká­že opak a ne­bu­dú v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né. Vzhľa­dom k to­mu, že vy­ššie ci­to­va­né roz­hod­nu­tia sú­dov sú prá­vop­lat­né, vy­ko­na­teľ­né a do­po­siaľ ne­bo­li v pred­pí­sa­nom ko­na­ní op­ráv­ne­ným or­gá­nom zru­še­né, je nut­né na ne na­hlia­dať tak, že sú správ­ne a zá­kon­né a je tak­tiež nut­né ich reš­pek­to­vať a vy­ko­nať po­vin­nos­ti, kto­ré uk­la­da­jú. Po­vin­nos­ťou ob­ža­lo­va­nej bo­lo te­da reš­pek­to­vať pred­met­né prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tia a vy­pla­tiť ve­ri­te­ľo­vi su­mu 78.974,48 euro a to tak ako jej to bo­lo pri­ká­za­né v roz­hod­nu­tí sú­du. V žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né ak­cep­to­vať ta­ký práv­ny stav, v kto­rom oso­ba po­vin­ná zo súd­ne­ho roz­hod­nu­tia bu­de súd­ne roz­hod­nu­tie ig­no­ro­vať, na­koľ­ko ho bu­de sub­jek­tív­ne po­va­žo­vať za roz­hod­nu­tie nes­práv­ne. Ta­ká­to oso­ba má prá­vo spo­chyb­ňo­vať vy­da­né súd­ne roz­hod­nu­tie ces­tou op­rav­ných pros­tried­kov, av­šak ak neus­pe­je, mu­sí po­vin­nosť v ňom sta­no­ve­nú spl­niť. Ne­súh­las s prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du pre­to nez­na­me­ná, že ho nie je nut­né reš­pek­to­vať a spl­niť v ňom sta­no­ve­né po­vin­nos­ti. V žiad­nom prí­pa­de pre­to ne­mož­no ak­cep­to­vať ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­nej spo­čí­va­jú­cu v tom, že po­vin­nosť sta­no­ve­nú v roz­hod­nu­tí sú­du nepl­ni­la z dô­vo­du, že R V ne­bol syn­om jej zos­nu­lé­ho man­že­la. Pod­stat­ným je tu sku­toč­nosť, že prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du jej sta­no­vu­je ur­či­tú po­vin­nosť, kto­rú mu­sí spl­niť a na­po­kon, do­po­siaľ sa zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom nep­reu­ká­za­lo jej ob­ha­job­né tvr­de­nie. Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd uvá­dza, že rod­ný list je ve­rej­nou lis­ti­nou, kto­rá os­ved­ču­je v ňom uve­de­ný stav, pri­čom v ňom uve­de­né úda­je sa po­va­žu­jú za prav­di­vé, po­kiaľ sa zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že opak (čo sa do­po­siaľ nes­ta­lo). Ob­ža­lo­va­ná te­da ne­na­do­bud­la prá­vo od­miet­nuť spl­niť súd­nym roz­hod­nu­tím sta­no­ve­nú po­vin­nosť len z dô­vo­du, že sub­jek­tív­ne spo­chyb­ňu­je prá­vo R V de­diť po jej zos­nu­lom man­že­lo­vi.

 

Rov­na­ko tak bo­lo do­ka­zo­va­ním na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né (opä­tov­ne naj­mä na pod­kla­de lis­tin­ných dô­ka­zov po­zos­tá­va­jú­cich zo zmlúv a roz­hod­nu­tí sprá­vy ka­tas­tra), že ob­ža­lo­va­ná už ako vlas­tníč­ka neh­nu­teľ­nos­tí špe­ci­fi­ko­va­ných v skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, kto­ré na­do­bud­la v de­dič­skom ko­na­ní, dňa 12.11.2015 da­ro­va­cou zmlu­vou a zmlu­vou o zria­de­ní vec­né­ho bre­me­na s ob­da­ro­va­nou a po­vin­nou z vec­né­ho bre­me­na D E pre­vied­la všet­ky v skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku uve­de­né neh­nu­teľ­nos­ti na ob­da­ro­va­nú, čím sa prak­tic­ky za­ba­vi­la ce­lé­ho svoj­ho ma­jet­ku. Na­po­kon, ani ob­ža­lo­va­ná nes­po­chyb­ňu­je, že ok­rem sta­rob­né­ho dô­chod­ku ne­má žiad­ny re­le­vant­ný ma­je­tok, z kto­ré­ho by si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. V deň pod­pi­su da­ro­va­cej zmlu­vy doš­lo aj k po­da­niu návr­hu na vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va a prá­va z vec­né­ho bre­me­na na prís­luš­nú sprá­vu ka­tas­tra, kto­rá po­vo­li­la vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va v pros­pech D E roz­hod­nu­tím zo dňa 30.11.2015, čís­lo vkla­du V ....

 

Z uve­de­né­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej aj pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ne­po­chyb­ne vy­plý­va úmy­sel zma­riť mož­nosť ve­ri­te­ľa us­po­ko­jiť si svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku svoj­ho dl­žní­ka. Ob­ža­lo­va­ná to­tiž ve­de­la, že žiad­ny iný ma­je­tok na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa jej po da­ro­va­ní neh­nu­teľ­nos­tí ne­zos­ta­ne a pre­to ve­de­la, že tým­to práv­nym úko­nom svoj­ho ve­ri­te­ľa cel­kom ur­či­te uk­rá­ti na je­ho prá­ve (prá­ve na pl­ne­nie). Na­vy­še tak uro­bi­la za okol­nos­tí, keď úmy­sel­ne ne­reš­pek­to­va­la po­vin­nosť sta­no­ve­nú v sú­dom roz­hod­nu­tí na vy­pla­te­nie su­my 78.974,48 euro a k da­ro­va­niu neh­nu­teľ­nos­tí prik­ro­či­la bez­pros­tred­ne po up­ly­nu­tí v súd­nom roz­hod­nu­tí sta­no­ve­nej le­ho­ty na spl­ne­nie po­vin­nos­ti. Tie­to sku­toč­nos­ti vo svo­jom súhr­ne umož­ňu­jú uro­biť ne­po­chyb­ný zá­ver, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej spo­čí­va­jú­ce v da­ro­va­ní ce­lé­ho svoj­ho ma­jet­ku svo­jej ne­te­ri bo­lo mo­ti­vo­va­né len a vý­hrad­ne sna­hou (cie­ľom, či úmys­lom) zba­viť sa ma­jet­ku, z kto­ré­ho by si mo­hol ve­ri­teľ us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku a to so za­cho­va­ním si mož­nos­ti uží­va­nia neh­nu­teľ­nos­ti pros­tred­níc­tvom zria­de­né­ho vec­né­ho bre­me­na. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du bo­lo bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ná ko­na­la v pria­mom úmys­le v zmys­le § 15 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko svo­je ko­na­nie reali­zo­va­la v sna­he vy­hnúť sa pl­ne­niu sú­dom sta­no­ve­nej po­vin­nos­ti a nás­led­kom toh­to ko­na­nia bo­lo to, že mož­nosť ve­ri­te­ľa us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku ob­ža­lo­va­nej je pod­stat­ne sťa­že­ná (až za­ma­re­ná vzhľa­dom na vý­šku jej sta­rob­né­ho dô­chod­ku). To, že ju k ta­ké­mu­to ko­na­niu vied­la sku­toč­nosť, že ne­súh­la­si­la s vý­sled­kom de­dič­ské­ho ko­na­nia ju ne­mô­že zba­viť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, pre­to­že „bo­jo­vať“ za to, či R V bol ale­bo ne­bol syn­om jej zos­nu­lé­ho man­že­la moh­la aj bez to­ho, aby pre­vied­la svoj ma­je­tok na svo­ju ne­ter. Ob­ža­lo­va­ná pri da­ro­va­ní ce­lé­ho svoj­ho ma­jet­ku pre­to ko­na­la v úmys­le poš­ko­diť svoj­ho kon­krét­ne­ho ve­ri­te­ľa s je­ho poh­ľa­dáv­kou a nie v pres­ved­če­ní, že jej zos­nu­lý man­žel nie je ot­com R V. Dô­vod, či mo­tív, kto­rý ju vie­dol, aby úmy­sel­ne poš­ko­di­la svoj­ho ve­ri­te­ľa je bez vý­zna­mu, pre­to­že ne­bol re­le­vant­ný a ne­me­ní nič na tom, že uro­bi­la všet­ko pre­to, aby sa prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tie ne­moh­lo vy­ko­nať. Jej ko­na­nie bo­lo pre­to proti­práv­ne a nie je mož­né ho os­pra­vedl­niť.

 

Z vy­ko­na­ných dô­ka­zov mož­no pre­to bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí dos­pieť k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ná svo­jím proti­práv­nym ko­na­ním napl­ni­la všet­ky for­mál­ne zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pre­to­že zma­ri­la us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa tak, že inak od­strá­ni­la svoj ma­je­tok. Da­ro­va­ním neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku to­tiž ob­ža­lo­va­ná spô­so­bi­la stav, keď jej ve­ri­teľ ne­mô­že reál­ne us­po­ko­jiť svo­ju splat­nú poh­ľa­dáv­ku, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ná sa zba­vi­la ce­lé­ho svoj­ho ma­jet­ku a to bez adek­vát­nej proti­hod­no­ty (čo je pod­sta­ta da­ro­va­nia).

 

Kraj­ský súd sa v ce­lom roz­sa­hu sto­tož­ňu­je s práv­nym ná­zo­rom ok­res­né­ho sú­du, že zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pos­ti­hu­jú úmy­sel­né poš­ko­dzo­va­nie ná­ro­kov ve­ri­te­ľa zo stra­ny dl­žní­ka a to aj pros­tred­níc­tvom da­ro­va­nia. Sku­toč­nosť, že po­jem „da­ro­va­nie“ nie je uve­de­ný vý­slov­ne v us­ta­no­ve­ní § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. nie je re­le­van­tná.

 

Ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je prá­vo ve­ri­te­ľa na us­po­ko­je­nie je­ho poh­ľa­dáv­ky, kto­rú má vo­či dl­žní­ko­vi. Trest­ný zá­kon te­da tým­to tres­tným či­nom chrá­ni ve­ri­te­ľov (ich op­ráv­ne­né ma­jet­ko­vé zá­uj­my) pred akým­koľ­vek ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reál­ne ale­bo fik­tív­ne zne­mož­ňu­je us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa zmen­šo­va­ním svoj­ho ma­jet­ku. Pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (dô­vo­dom za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na) je te­da len a vý­hrad­ne ochra­na ve­ri­te­ľov pred akým­koľ­vek proti­práv­nym ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reali­zu­je aké­koľ­vek úko­ny vo­či svoj­mu ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho ve­ri­te­ľa. Úmys­lom zá­ko­no­dar­cu bo­lo pre­to pos­tih­núť všet­ky mož­né ty­pic­ké ko­na­nia, kto­rý­mi sa dl­žník mô­že zba­vo­vať svoj­ho ma­jet­ku a kto­ré mô­žu spô­so­biť nás­le­dok vo for­me poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa.

 

Z hľa­dis­ka ochra­ny op­ráv­ne­ných ná­ro­kov ve­ri­te­ľov pred poš­ko­dzo­va­cím ko­na­ním dl­žní­ka by po­tom bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu zjav­ne ne­lo­gic­ké, aby ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­val nap­rík­lad pre­daj ma­jet­ku dl­žní­ka, či je­ho zni­če­nie, ale už nie da­ro­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka inej oso­be, keď nás­le­dok je tu aj pri da­ro­va­ní rov­na­ký a to ta­ký, že sa dl­žník zba­vil ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa. To by od­po­ro­va­lo kon­cep­tu tzv. ra­cio­nál­ne­ho (ro­zum­né­ho) zá­ko­no­dar­cu, kto­rý ako vý­cho­dis­ko inter­pre­tá­cie prá­va vy­chá­dza z to­ho, že ra­cio­nál­ny (ro­zum­ný) zá­ko­no­dar­ca net­vo­rí ne­lo­gic­ké, či nad­by­toč­né prá­vo. Vy­chá­dza sa pri­tom z vy­vrá­ti­teľ­né­ho pred­pok­la­du, že ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca nor­mu­je pre do­siah­nu­tie ur­či­té­ho cie­ľa a to k to­mu spô­so­bi­lý­mi pros­tried­ka­mi.

 

Účel­ným a ra­cio­nál­nym pros­tried­kom na ochra­nu ma­jet­ko­vých ná­ro­kov ve­ri­te­ľov je vy­kla­dať skut­ko­vú zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že pos­ti­hu­je aké­koľ­vek úto­ky dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku, kto­ré sú spô­so­bi­lé zne­mož­niť ve­ri­te­ľo­vi us­po­ko­jiť svoj­mu poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ide tu o ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku. V zmys­le toh­to vý­cho­dis­ka práv­nej inter­pre­tá­cie mu­sí byť po­tom od­miet­nu­tá pred­sta­va, že zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka da­ro­va­ním a to v úmys­le poš­ko­diť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svoj­ho ve­ri­te­ľa by ma­lo byť ko­na­ním bez­tres­tným, či ne­pok­ry­tím for­mál­ny­mi znak­mi skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 

Z uve­de­né­ho dô­vo­du je nut­né po­va­žo­vať zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. za skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá vo svo­jom úvo­de len de­monštra­tív­ne po­pi­su­je mož­né reál­ne ko­na­nia dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku (zni­čí, poš­ko­dí, uro­bí neu­pot­re­bi­teľ­nou, za­ta­jí, pre­dá, vy­me­ní) a nás­led­ne za pou­ži­tia poj­mu „inak od­strá­ni“ po­pi­su­je všet­ky os­tat­né (neu­ve­de­né) mož­né ko­na­nia, pre kto­ré je ty­pic­ké, že mô­žu (zhod­ne ako de­monštra­tív­ne uve­de­né ko­na­nia) spô­so­biť stav nez­vrat­né­ho poš­ko­de­nia ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. Pod po­jem „inak od­strá­ni“ sa pre­to v praxi za­ra­ďu­je nie­len uk­ry­tie ma­jet­ku dl­žní­ka, tak ako to uvá­dza ob­ža­lo­va­ná vo svo­jom od­vo­la­ní, ale aj aké­koľ­vek iné ko­na­nia a to vrá­ta­ne da­ro­va­nia (kraj­ský súd ne­vi­dí žiad­ny roz­diel me­dzi ko­na­ním, kto­rým dl­žník uk­ry­je svoj ma­je­tok a ko­na­ním, kto­rým svoj ma­je­tok da­ru­je inej oso­be, obid­va prí­pa­dy ma­jú rov­na­ké ne­priaz­ni­vé do­pa­dy na ma­jet­ko­vé zá­uj­my ve­ri­te­ľa).

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve nap­rík­lad vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (uz­ne­se­nie sp. zn. 4To/82/2015 zo dňa 05.11.2015) vi­del napl­ne­nie zna­ku „inak od­strá­ni“ aj v prí­pa­de, v kto­rom dl­žník spô­so­bil ta­ký reál­ny stav, že fi­nan­čné pros­tried­ky utŕže­né z pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­ti ne­bo­li pou­ži­té na úh­ra­du splat­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, ale sa s ni­mi na­lo­ži­lo ne­zis­te­ným spô­so­bom (fak­tic­kým od­strá­ne­ním z ma­jet­ku a dis­po­zí­cie dl­žní­ka, av­šak ne­bo­lo pres­ne zis­te­né ako bo­li pou­ži­té a čo sa vlas­tne s ni­mi sta­lo). Ta­ké­to ko­na­nie bo­lo ozna­če­né za proti­práv­ne ko­na­nie (za „iné od­strá­ne­nie ma­jet­ku“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák.), kto­ré vo svo­jich dôs­led­koch spô­so­bi­lo ško­du na ma­jet­ku ve­ri­te­ľa (v dôs­led­ku ne­mož­nos­ti vy­môcť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky z ma­jet­ku dl­žní­ka). Ob­dob­ný stav nas­tal aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci.

 

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ako aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010) vy­chá­dza­li z to­ho, že sub­su­mo­va­nie poj­mu „da­ro­va­nie“ pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím ana­ló­gie, tak im nie je mož­né dať za prav­du. Ana­ló­gia pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním poj­mu „ale­bo inak od­strá­ni“ dal zre­teľ­ne a ur­či­to naj­avo, že je­ho cie­ľom je pos­ti­ho­vať aké­koľ­vek for­my zba­vo­va­nia sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka. Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o zro­zu­mi­teľ­ne for­mu­lo­va­nú práv­nu nor­mu, kto­rej ob­sah je zis­ti­teľ­ný bež­ný­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi.

 

V pod­rob­nos­tiach kraj­ský súd od­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, s kto­rým sa pl­nom roz­sa­hu sto­tož­ňu­je bez nut­nos­ti ho na tom­to mies­te opa­ko­vať. Na­po­kon, od­vo­la­cie ná­miet­ky ob­ža­lo­va­nej sú len opa­ko­va­ním ná­mie­tok, kto­ré ob­ža­lo­va­ná v pre­važ­nej mie­re up­lat­ni­la už v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a s kto­rý­mi sa lo­gic­kým spô­so­bom vy­spo­ria­dal už ok­res­ný súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku.

 

Sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa te­da ne­po­chyb­ne stal, spá­cha­la ho ob­ža­lo­va­ná, pri­čom vy­ka­zu­je aj zna­ky ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. Tr zák. Ob­ža­lo­va­ná da­ro­va­ním neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku spô­so­bi­la svo­ju ne­ma­jet­nosť a tým aj sku­toč­nosť, že ve­ri­teľ si z jej ma­jet­ku ne­mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku vo vý­ške 78.974,48 euro. Vzhľa­dom k to­mu, že vý­ška da­ro­va­né­ho (od­strá­ne­né­ho) ma­jet­ku pre­vy­šo­va­la vý­šku poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, je nut­né za spô­so­be­nú ško­du po­va­žo­vať prá­ve su­mu 78.974,48 euro. Tá­to sku­toč­nosť bo­la dô­vo­dom napl­ne­nia zna­ku kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 4 Tr. zák., na­koľ­ko doš­lo k spô­so­be­niu znač­nej ško­dy (znač­nou ško­dou sa pod­ľa § 125 ods. 1 Tr. zák. roo­zu­mie ško­da do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej sto­ná­so­bok su­my 266 euro). Aj vo vzťa­hu k zna­ku kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te je nut­né vi­dieť úmy­sel­né za­vi­ne­nie ob­ža­lo­va­nej (vo for­me pria­me­ho úmys­lu), na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ná ma­la ve­do­mosť o vý­ške poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa ako aj o tom, že od­strá­ne­ním svoj­ho ma­jet­ku bu­de prak­tic­ky poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa bez­cen­ná a ne­do­byt­ná. Vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­nej zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa tak nev­zbu­dzu­je žiad­ne re­le­van­tné po­chyb­nos­ti a to ani z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej a ani z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej stran­ky strán­ky toh­to tres­tné­ho či­nu.

 

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tu neb­rá­ni vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za proti­práv­ne ko­na­nie, tak ako to na­mie­ta ob­ža­lo­va­ná vo svo­jom od­vo­la­ní, na­koľ­ko ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej zjav­ne „prek­ro­či­lo“ ci­vil­nop­ráv­ny roz­mer ve­ci a už napl­ni­lo zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Ob­ža­lo­va­ná nie je pri­tom tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­ná za to, že jej zos­tal neuh­ra­de­ný dlh, ale pre­to, že ten­to dlh zos­tal neuh­ra­de­ný v dôs­led­ku jej úmy­sel­né­ho ko­na­nia, kto­ré zba­vi­lo ob­ža­lo­va­nú ma­jet­ku re­le­van­tné­ho na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­chy­bil ani pri uk­la­da­ní tres­tu ob­ža­lo­va­nej, na­koľ­ko pri ab­sen­cii pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí zis­til jed­nu po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť spo­čí­va­jú­cu v tom, že ob­ža­lo­va­ná vied­la pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu riad­ny ži­vot v zmys­le § 36 písm. j) Tr. zák. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­nej bol správ­ne ulo­že­ný tzv. pre­vý­chov­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho vý­me­ra  je pri­me­ra­ná nie­len s pou­ka­zom na okol­nos­ti prí­pa­du, ale aj oso­bu ob­ža­lo­va­nej, kto­rá do­po­siaľ vied­la riad­ny ži­vot, ide o oso­bu vy­ššie­ho ve­ku a mož­no pred­pok­la­dať, že spá­cha­ný trest­ný čin bol len oje­di­ne­lým vy­bo­če­ním z inak riad­ne­ho spô­so­bu ve­de­nia jej ži­vo­ta. Na jej náp­ra­vu ako aj k od­ra­de­niu iných od prí­pad­né­ho pá­chania ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti pos­ta­čí pre­to aj len ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

Sta­vu ve­ci a zá­ko­nu zod­po­ve­dá aj vý­rok ulo­že­ný ob­ža­lo­va­nej v zmys­le § 51 ods. 4 Tr. zák. spo­čí­va­jú­ci v prí­ka­ze, aby v prie­be­hu skú­šob­nej do­by nah­ra­di­la poš­ko­de­nej oso­be dlh vo vý­ške 78.974,48 euro. Ná­miet­ky ob­ža­lo­va­nej, že je ne­ma­jet­ná nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko ne­ma­jet­nosť si spô­so­bi­la sa­ma, cie­le­ne a úmy­sel­ne tým, že spá­cha­la trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. S dôs­led­ka­mi to­ho ko­na­nia sa pre­to mu­sí vy­rov­nať sa­ma, pri­čom v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia mu­sí preu­ká­zať sna­hu uh­ra­diť poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa. Rov­na­ko tak nie je mož­né ak­cep­to­vať ná­miet­ku, že ob­ža­lo­va­ná je oso­bou vy­ššie­ho ve­ku. Trest­ný zá­kon pla­tí pre kaž­dé­ho rov­na­ko a neu­mož­ňu­je pá­chať tres­tnú čin­nosť ani oso­bám vy­ššie­ho ve­ku, res­pek­tí­ve ig­no­ro­vať súd­ne roz­hod­nu­tia, kto­rým sa im sta­no­vu­jú po­vin­nos­ti.

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 25.ja­nuá­ra 2018

 

                                                                                             

JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                          pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia